Rozsudok · Ostatné · Judgement

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/54/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2021200046
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:2021200046.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Hatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny
Cangárovej, PhD., LL.M. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): VV - AGRO, s.r.o., so sídlom Krajná
37, 917 01 Trnava, IČO: 362 50 678, právne zastúpený: MV Legal, s.r.o., so sídlom Jedenásta 16,
831 01 Bratislava - Nové Mesto, IČO: 36 857 947, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 102016931/2020 zo dňa 21. decembra 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/18/2021 - 319 zo dňa 15. júna 2022,

ECLI:SK:KSTT:2022:2021200046.2, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/18/2021 - 319 zo dňa 15. júna 2022 mení tak,
že rozhodnutie žalovaného č. 102016931/2020 zo dňa 21. decembra 2020 v spojení s rozhodnutím
Daňového úradu Trnava č. 100212910/2020 zo dňa 20. januára 2020 zrušuje a vec vracia Daňovému
úradu Trnava na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného

konania ako aj konania pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy
1. Daňový úrad Trnava, pobočka Senica (ďalej ako ,,správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie
obdobie máj 2013 (ďalej ako „daňová kontrola“). Daňová kontrola sa začala dňom spísania zápisnice o
začatí daňovej kontroly č. 9212401/5/3495160/2013 dňa 22.07.2013. Správca dane vyhotovil o výsledku
daňovej kontroly protokol č. 20750425/2015 zo dňa 31.08.2015 (ďalej ako „protokol“), ktorý bol spolu
s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 20750646/2015 zo dňa 31.08.2015

doručený žalobcovi dňa 18.09.2015. Daňová kontrola bola ukončená dňom doručenia protokolu dňa
18.09.2015.

2. Daňová kontrola bola rozhodnutím č. 9212401/5/1771071/2014/Kur zo dňa 07.05.2014 v období
od 09.05.2014 do 10.07.2015 prerušená z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie spôsobom
podľa osobitného predpisu, ktorým je Nariadenie Rady (EÚ) č. 304/2010 zo dňa 07.10.2010 o
administratívnej spolupráci a boja proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej ako

„nariadenie o administratívnej spolupráci“). Správca dane teda požiadal o medzinárodnú výmenu
daňových informácií (ďalej ako “MVI“).3. Na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správca dane
rozhodnutím č. 101073047/2017 zo dňa 25.05.2017 (ďalej ako „v poradí prvé rozhodnutie správcu
dane“) určil žalobcovi rozdiel v sume 443 637,43 eura na dani z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“),

nepriznal nadmerný odpočet (ďalej ako „NO DPH“) v sume 393 211,66 eura a vyrubil vlastnú daňovú
povinnosť v sume 50 425,77 na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2013. Žalovaný v odvolacom konaní
rozhodnutím č. 100225392/2018 zo dňa 24.01.2018 v poradí prvé rozhodnutie správcu dane zrušil a vec
vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Následne správca dane vydal rozhodnutie č. 102420021/2018 zo dňa 30.11.2018 (ďalej ako „v poradí
druhé rozhodnutie správcu dane“), ktorým žalobcovi určil rozdiel v sume 443,637,43 eura na DPH,
nepriznal NO DPH v sume 393 211,66 eura a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v sume 50 425,77 eura.
Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 1010884821/2019 zo dňa 06.08.2019 v poradí druhé
rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a
rozhodnutie.

5. Správca dane vydal rozhodnutie č. 100212910/2020 zo dňa 20.01.2020 (ďalej ako „v poradí tretie
rozhodnutie správcu dane“ alebo tiež ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi opäť určil
rozdiel dane v sume 443 637,43 eura, nepriznal NO DPH v sume 393 211,66 eura a vyrubil daň v sume
50 425,77 eura na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2013.

6. Žalovaný v odvolacom konaním rozhodnutím č. 102016931/2020 zo dňa 21.12.2020 (ďalej ako
„rozhodnutie žalovaného“) v poradí tretie rozhodnutie správcu dane potvrdil a odvolanie žalobcu
zamietol.

7. Správca dane a žalovaný (spolu ďalej aj „orgány finančnej správy“ alebo „daňové orgány“) neuznali
žalobcovi právo na odpočítanie DPH vo výške 443 637,43 eur za nákup poľnohospodárskych komodít
(repka, kukurica a slnečnica) z faktúr od nasledovných tuzemských dodávateľov: (i) N.G.S., s.r.o., Nitra,
DIČ: 202292485, (ii) Pet-print, s.r.o., Komárno, DIČ: 2022535284, (iii) V-Contact s.r.o., Komárno, DIČ:
2022535284, (iv) BAKQD s.r.o., Komárno, DIČ: 2023100882, (v) OSP Slovensko, s.r.o., Ivanka pri Nitre,

DIČ: 2023100629, (vi) AGRODOL, s.r.o., Šamorín, DIČ: 2022630709, a (vii) P & A Group, s.r.o., Vydrany,
DIČ: 2022399899 (ďalej spolu ako „priami dodávatelia“ alebo aj „tuzemskí dodávatelia“).

8. Z rozhodnutí daňových orgánov vyplýva, že nadmerný odpočet vznikol žalobcovi z dôvodu
nákupu poľnohospodárskych komodít od tuzemských dodávateľov a deklarovaného uskutočnenia

intrakomunitárnych dodaní do iného členského štátu (ďalej ako „IČS“) spoločnostiam AND-JUHAN Kft.,
Koles, IČ DPH: HU23118335, B.B. Sportlife, Kft., Györ, IČ DPH: HU23944705, EURO-AGRO PLUSZ
Kft., Szeged, IČ DPH: HU13735128, Lipics-Farm Kft., Tatabanya, IČ DPH: HU23446726 a PERTINAX
s.r.o., Krnov, IČ DPH: CZ26018691 (ďalej spolu ako „odberatelia z IČS“), ktoré sú v zmysle § 43 ods.
1 zákona o DPH oslobodené od dane.

9. Dôvodom neuznania odpočítania DPH boli závery daňových orgánov o tom, že žalobca sa stal
súčasťou karuselových podvodov, o ktorých vedel alebo mohol vedieť. K tomuto záveru daňové orgány
dospeli na základe výsledkov preverovania jednotlivých článkov obchodných reťazcov, kde preverované
spoločnosti tzv. „missing trader“ (stratení obchodníci) nepodávali daňové priznania, nevykonávali žiadnu

ekonomickú činnosť, pričom ide o spoločnosti nespolupracujúce so správcom dane a s neexistujúcim
sídlom. Podvod v oblasti DPH bol správcom dane zistený u dodávateľov v druhom, resp. treťom stupni
obchodného reťazca u spoločností Affordable Invest, s.r.o., NIMFAS CORP., s.r.o., DAVIDUS, s.r.o.,
RIVA FROST LTD, CALYPSO Invest, s.r.o. a variega, s.r.o. (ďalej ako „stratení obchodníci“), pričom tieto
spoločnosti neodviedli DPH do štátneho rozpočtu.

10. Správca dane kontrolované zdaniteľné plnenia žalobcu preto posúdil tak, že sú jednoznačne
spojené s podvodom na DPH, nakoľko sa tovar vyvezený žalobcom do IČS vrátil späť na Slovensko
cez stratených obchodníkov. Následne sa tovar dostal prostredníctvom priamych dodávateľov, tzv.
„nárazníkových spoločností“ späť k žalobcovi.

11. Správca dane preto ustálil, že žalobca neprijal v rámci obvyklej obozretnosti opatrenia, aby zabránil
svojej účasti na daňovom podvode a svojim vlastným počínaním sa vystavil riziku zapojenia sa doreťazca podvodných plnení, stal súčasťou karuselových obchodov o ktorých vedel, mal alebo mohol
vedieť. Tento svoj záver správca dane opiera o nasledovné skutočnosti:
- v danom prípade sa jednalo o reťazec obchodov medzi viacerými spoločnosťami, ktoré medzi sebou

deklarovali jednotlivé dodávky tovaru, pričom bolo preukázané, že sa tovar od všetkých 5 odberateľov
vrátil na územie Slovenskej republiky;
- ani jedna zo spoločností v reťazci nie je producentom, ani spracovateľom daných komodít;
- všetky daňové subjekty, ktoré sa zúčastnili na dodávkach tovaru v druhom, resp. treťom stupni
(dodávateľ dodávateľa), vo veľmi krátkej dobe po deklarovaných zdaniteľných obchodoch sa stali

nekontaktnými (missing trader), zmenili sídlo, konateľa, či spoločníka (spravidla na osoby s bydliskom
mimo SR), znemožnili správcovi dane preverenie deklarovaných zdaniteľných obchodov;
- je nepravdepodobné, aby sa pri zachovaní obchodnej obozretnosti na daňový subjekt nakontaktovali
len odberatelia, od ktorých sa tovar vracal späť na Slovensko;
- je nepravdepodobné, aby pri zachovaní obchodnej obozretnosti boli dodávatelia v druhom resp. treťom
rade v tak veľkom počte nekontaktní, resp. neboli schopní preukázať nadobudnutie tovarov;

- tovar, ktorý bol vyvezený žalobcom sa v niektorých prípadoch vracal priamo do skladov, ktoré mal
prenajaté žalobca;
- kolobeh tovaru koordinovali členovia rodiny J., najmä D. J. J.., ktorý sprostredkovával obchody a
spolupracoval so žalobcom a s pánom R., ktorý mohol vedieť o kolotoči - reťazci, ako celý obchod
prebiehal;

- pán J. R. sa poznal s P. J., ktorý riadil resp. ovládal spoločnosť variega s.r.o., pričom táto bola hneď
na začiatku slovenskej časti reťazca;
- žalobca mohol vedieť, alebo aj vedel, že tovar pochádza z podvodného reťazca a teda svojou kúpou
sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH;
- obchod s predmetných tovarom bol z dôvodu veľkých daňových podvodov predmetom reverzného

zdanenia v Maďarsku, o tejto skutočnosti mohli vedieť a zrejme aj vedeli slovenskí obchodníci s
kukuricou, repkou a slnečnicou, slovenskí obchodníci mohli skúmať, či obchodné transakcie, ktoré
realizujú nie sú predmetom daňového podvodu a vyhýbania sa daňovej povinnosti, pričom uvedené
hodnotí správca dane ako konanie bez dodržania zásad obozretného obchodníka;
- žalobca ako významný obchodník s poľnohospodárskymi komoditami mal mať určite podrobne

zmapovaný trh a mal by vedieť kto pôsobí na trhu s komoditami, musel by predpokladať, že Slovensko
je sebestačné s repkou a slnečnicou, taktiež musel vedieť že v Maďarsku v roku 2012 maďarské daňové
orgány zistili veľké daňové podvody v obchodovaní s repkou, slnečnicou a kukuricou, pričom uvedené
hodnotí správca dane ako konanie bez dodržania zásad obozretného obchodníka;
- z vyjadrení žalobcu vyplýva, že nakúpil v kontrolovanom zdaňovacom období slnečnicu s dodaním

na svoje zmluvné sklady od spoločností BAKQD s.r.o. a Pet-print s.r.o., pričom uvádza maďarské ŠPZ,
obozretný konateľ sa mal zaujímať o to, odkiaľ vozia tovar vozidlá s maďarskou ŠPZ, keďže sám
žalobca vyvážal tovar do Maďarska, uvedené hodnotí správca dane ako konanie bez dodržania zásad
obozretného obchodníka;

12. Správca dane na základe vyššie uvedených skutočností konštatoval, že dostatočne preukázal že
žalobca vedel alebo mohol vedieť, že dodávky, ktoré prijal boli súčasťou podvodu a že žalobca neprijal v
rámci obvyklej obozretnosti opatrenia, aby zabránil svoje účasti na tomto podvode. Správca dane preto
v dôsledku týchto zistení a s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C- 439/04
a C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recykling odmietol žalobcovi priznanie práva na odpočítanie dane zo

zdaniteľných plnení, ktoré sa mali uskutočniť medzi žalobcom a jeho priamymi dodávateľmi.

13. Postup a závery správcu dane vyhodnotil žalovaný ako zákonné a vecne správne. Žalovaný
ako odvolací orgán zhrnul, že odvolacie námietky žalobcu nie sú opodstatnené. Zároveň potvrdil
záver správcu dane, že žalobca bol jedným z článkov koordinovaného reťazca spoločností, v ktorom

dochádzalo k nedovolenému úniku na DPH, k neoprávnenému odpočítaniu dane, resp. znižovaniu
daňovej povinnosti. Podľa názoru žalovaného, správca dane preukázal, že žalobca mohol vedieť, že
dodávky, ktoré prijal a ďalej dodal boli súčasťou podvodu, pričom neurobil dostatočné opatrenia pri
výbere svojich obchodných partnerov a vlastným neobozretným a neopatrným počínaním sa vystavil
riziku zapojenia do podvodného reťazca.

II. Konanie pred krajským súdom14. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote na Krajský súd v Trnave (ďalej ako
„krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) správnu žalobu z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c)

a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej ako
„SSP“), ktorou sa domáhal aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

15. Krajský súd rozsudkom č. k. 20S/18/2021 - 319 zo dňa 15. júna 2022 (ďalej ako „napadnutý

rozsudok“) podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalovanému právo na náhradu trov
konania nepriznal.

16. Správny súd uvádza, že v rozsudku č. k. 14S/61/2020 zo dňa 09.12.2021 už zaujal stanovisko
ako k námietkam žalobcu týkajúcim sa dôvodnosti žiadostí správneho orgánu o medzinárodnú výmenu
informácií (MVI) a spôsobu ich použitia v jeho postupe, prekročenia lehoty na vybavenie týchto žiadostí,

prerušenia daňovej kontroly a v súvislosti s tým aj prekročenia zákonnej lehoty na vykonanie daňovej
kontroly, tak aj k námietkam týkajúcim sa nemožnosti žalobcu zúčastniť sa výsluchov osôb realizovaných
dožiadanými orgánmi iného štátu, použitia výpovedí svedkov pred orgánmi činnými v trestnom konaní,
dôvodnosti nevykonania ďalších žalobcom navrhnutých dôkazov, dostatočnosti zistenia skutkového
stavu veci, či spôsobu vyhodnotenia jednotlivých vykonaných dôkazov, rozdelenia dôkazného bremena

medzi daňový subjekt a daňového orgány, zákonných náležitostí rozhodnutí správnych orgánov či iných
okolností relevantných z hľadiska posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia.

17. Správny súd vzhľadom na obdobný zistený skutkový stav podľa § 140 SSP v napadnutom rozsudku
poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu Trnava č. k. 14S/61/2020 zo dňa 09.12.2021, s

ktorým sa v plnej miere stotožnil a je ho možné zhrnúť nasledovne:

18. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, kedy bola spísaná zápisnica o začatí
daňovej kontroly, kedy správca dane realizoval prvé úkony na preverenie a zistenie skutočností
potrebných pre určenie dane, kedy vyhotovil dožiadania za účelom preverenia žalobcom deklarovaných

dodávateľov a zároveň, kedy spracoval aj žiadosti o MVI za účelom preverenia odberateľov žalobcu
registrovaných pre DPH v inom členskom štáte EÚ a za účelom preverenia žalobcom deklarovaných
intrakomunitárnych dodaní tovaru. V priebehu nasledovných mesiacov boli zo strany správcu dane
formulované ďalšie dožiadania za účelom preverenia zostávajúcich dodávateľov a subdodávateľov
žalobcu, v nadväznosti na informácie postupne získavané z odpovedí na dožiadania a MVI. Ďalej

mal správny súd za preukázané, že od začatia daňovej kontroly do vydania rozhodnutia o prerušení
daňovej kontroly, správca dane za účelom preverenia žalobcom deklarovaných prijatých zdaniteľných
plnení a intrakomunitárnych dodávok tovaru realizoval žiadosti o MVI, zaslal urgencie na odpovede
žiadostí o MVI, dožiadania a žiadosti a výzvy o súčinnosť, pričom zároveň vykonával miestne zisťovania,
predvolania svedkov (vrátane upovedomení žalobcu o plánovanom výsluchu svedkov), realizoval

výsluchy a spracovával odpovede a čiastočné odpovede na žiadosti o MVI, dožiadania, žiadosti a výzvy
na predloženie dokladov a poskytnutie súčinnosti zo strany preverovaných dodávateľov, prepravcov a
tretích osôb (finančných ústavov).

19. Správny súd poukázal na to, že v rámci daňovej kontroly boli preverované viaceré obchodné reťazce

s poľnohospodárskymi komoditami, pôvod tovaru, jeho pohyb a skutočnosti potrebné pre posúdenie
splnenia zákonných podmienok na odpočet dane (preverovanie dodania tovaru od deklarovaných
dodávateľov) ako aj zákonných podmienok na oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH
(preverenie reálnej prepravy a dodania tovaru na územia členských štátov deklarovaným odberateľom
registrovaným pre DPH v inom členskom štáte). Boli zistené a preverované viaceré kombinácie

obchodných reťazcov, v rámci ktorých správca dane preveroval dodávateľov a subdodávateľov žalobcu,
ako aj maďarských a českých odberateľov, vrátane deklarovaných prepravcov tovaru, v mnohých
prípadoch, okrem preverenia daňových dokladov a informácií vedených u miestne príslušných správcov
dane, aj výsluchmi ich konateľov. S prihliadnutím na uvedené množstvo vyhľadávacích a procesných
úkonov realizovaných správcom dane, ako aj s prihliadnutím na rôzne kombinácie obchodných

spoločností zúčastnených v preverovaných obchodných reťazcoch, podľa správneho súdu nemožno
prisvedčiť námietke žalobcu napádajúcej prieťahy v konaní na strane správcu dane, podľa žalobcu
spôsobené oneskoreným zaslaním žiadostí o MVI za účelom preverenia odberateľov žalobcu. Podľa
správneho súdu z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že úkony v rámci daňovej kontroly správcadane realizoval chronologicky, v primeranom čase a v nadväznosti na postupne pribúdajúce informácie
dopĺňal prostredníctvom inštitútov správy daní ďalšie preverenia skutočností potrebných pre správne
určenie daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie.

20. Správny súd ďalej konštatoval, že správca dane s využitím MVI overoval podklady potrebné na
správne a úplné určenie dane. V danom prípade bolo potrebné zabezpečiť množstvo dôkazov, ktoré sa
inak, ako využitím MVI nedali zabezpečiť. Poukázal na to, že v zmysle Nariadenia je MVI realizovaná
na unifikovaných elektronických formulároch prostredníctvom kontaktného daňového orgánu, ktorým

je pre žalovaného príslušný odbor Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky. Zároveň je potrebné
prihliadnuť na potrebu zabezpečenia prekladu jednotlivých žiadostí o MVI alebo o realizáciu procesného
úkonu do cudzieho jazyka, ako i na možnosti dožiadanej daňovej správy a úroveň spolupráce a
daňovej disciplíny preverovaných daňových subjektov registrovaných v inom členskom štáte. Vzhľadom
na uvedené, nie je podľa správneho súdu možné očakávať, že realizácia žiadostí o MVI, s takým
množstvom preverovaných skutočností, bude otázkou niekoľkých desiatok dní. Vzhľadom k tomu,

že predmetom MVI bolo okrem iného aj zabezpečenie výsluchov svedkov a preverenie informácií
súvisiacich s prepravou predmetného tovaru a určením konečného odberateľa, správny súd neprisvedčil
námietke žalobcu ohľadne nadbytočnosti, neúčelnosti MVI a dôkazov realizovaných daňovými orgánmi.

21. S prihliadnutím na množstvo preverovaných skutočností, súvisiacich s deklarovanými zdaniteľnými

plneniami a intrakomunitárnymi dodaniami tovaru, ktoré v rámci početných dožiadaní a žiadostí MVI
správca dane zabezpečoval, ako aj s prihliadnutím na náročnosť pripravovaných výsluchov svedkov,
s ohľadom na rôznorodosť ich pobytu mimo územia Slovenskej republiky a na úroveň ich spolupráce
s príslušnými správcami dane, správny súd konštatoval, že s ohľadom na množstvo vykonávaných
dôkazov ako aj systém postupov a práce daňových orgánov spolupracujúcich podľa Nariadenia, správca

dane v rámci predmetnej daňovej kontroly a v preskúmavanom konaní postupoval systematicky a
priebežne a v časovej súslednosti, ktorá neodôvodňuje prijať záver o nečinnosti alebo liknavosti v
realizácii úkonov správy daní.

22. Správny súd zároveň nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že doručením odpovede na žiadosť o MVI

týkajúcej sa spoločnosti PERTINAX, s.r.o. pominuli dôvody prerušenia daňovej kontroly a došlo (ex lege)
k ukončeniu jej prerušenia a tým sa (ipso facto) obnovilo aj plynutie ročnej lehoty pre výkon daňovej
kontroly. Rovnako nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že doručenie konečnej odpovede na žiadosť správcu
dane o MVI týkajúcej sa obchodnej spoločnosti AND-JUHAN Kft. bolo pre účely prerušenia daňovej
kontroly irelevantné z dôvodu, že išlo o odpoveď na žiadosť o MVI, v súvislosti s ktorou správca dane

daňovú kontrolu neprerušil.

23. Správny súd dodal, že odhliadnuc od uvedeného, ak by tomu tak aj nebolo, prerušenie daňovej
kontroly podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku v spojení s § 46 ods. 10 vety druhej Daňového
poriadku, t. j. za účelom potrebného získania informácií podľa Nariadenia, nie je viazané na konkrétnu

žiadosť o MVI zaslanú správcom dane dožiadanému cudziemu orgánu finančnej správy členského
štátu. Konštatoval, že vzhľadom na množstvo, obsažnosť a rozmanitosť informácií preverovaných
a získavaných prostredníctvom daňových orgánov členských štátov, by bol postup predpokladaný
žalobcom (že ku každej žiadosti o MVI je potrebné vydať osobitné rozhodnutie o prerušení daňovej
kontroly,príp.daňovéhokonania,vnadväznostinazákonnýzánikprerušeniavprípadeprijatiaodpovede

na konkrétnu žiadosť o MVI) nehospodárny, neprehľadný a nezodpovedal by zásade materiálnej
pravdy a voľného hodnotenia dôkazov konajúcim správcom dane, majúcim povinnosť dbať na to, aby
skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie (§ 3 ods. 3 v spojení s § 24 ods.
2, 4 Daňového poriadku), hodnotiac dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa

názoru správneho súdu má z uvedeného dôvodu správca dane právo stanoviť, kedy pominuli dôvody
prerušenia daňovej kontroly, čo je podmienené jeho zodpovednosťou za vedenie a vykonanie riadneho
dokazovania vo vzťahu k predmetu toho ktorého konania.

24. Správny súd poukazoval na rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly týkajúce sa zdaňovacieho

obdobia február 2013 a v tejto súvislosti dal do pozornosti, že prerušenie daňovej kontroly hneď na jej
začiatku z dôvodu potreby získania informácii využitím inštitútu MVI bolo s ohľadom na cieľ daňovej
kontroly predčasné a neúčelné. V prípade prerušenia daňovej kontroly hneď na jej začiatku by správca
dane nevykonával vyhľadávacie a procesné úkony voči žalobcovi, čo by bol z pohľadu účelu výkonudaňovej kontroly neefektívny postup. Z uvedeného dôvodu podľa správneho súdu nie je namieste viazať
naplnenie dôvodu prerušenia daňovej kontroly len na získanie odpovede na jednu zo žiadostí o MVI, ale
je v záujme riadneho zistenia skutkového stavu a preverenia deklarovaných zdaniteľných plnení, príp.

plnení oslobodených od dane získať potrebné informácie, resp. odpovede na všetky žiadosti o MVI.

25. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol:

- nedodržanie trojmesačnej lehoty stanovenej v čl. 10 Nariadenia na zaslanie odpovedí na žiadosti o

MVI nespôsobuje nezákonnosť daňovej kontroly, jej zistení, či nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej,
s nedodržaním uvedenej lehoty Nariadenie a ani Daňový poriadok nespájajú žiadne účinky vo vzťahu k
zákonnosti, resp. nezákonnosti takto získaných informácií alebo nemožnosťou ich použitia v daňovom
konaní, pričom poukázal na právne závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora z 30. septembra 2021
vo veci C-186/20 vo veci HYDINA SK s.r.o.,
- pokiaľ žalobca namietal porušenie jeho procesného práva byť prítomný na výsluchoch svedkov a klásť

im otázky, toto porušenie správny súd z obsahu administratívneho spisu nezistil, mal za to, že správca
dane o pripravovaných výsluchoch svedkov žalobcu upovedomoval a tento sa ich aj zúčastňoval, pokiaľ
sa dôkazný prostriedok výpoveďou svedka realizoval,
- rovnako tak nemožno prisvedčiť namietanému porušeniu práva žalobcu byť upovedomený o
výsluchoch svedkov, realizovaných dožiadanými daňovými orgánmi členských štátov, napr. maďarskými

finančnými orgánmi, resp. porušeniu práva žalobcu byť prítomný na výsluchoch týchto svedkov a klásť
im otázky pred daňovými orgánmi v rámci MVI, a to ani v tom prípade, že o zabezpečenie tohto práva
žalovaný v žiadostiach o poskytnutie MVI výslovne žiadal, pričom zdôraznil, že Nariadenia takéto práva
daňovým subjektom nezaručujú, podľa správneho súdu neobstojí tvrdenie ani predstava, že v prípade
osobnej účasti žalobcu na výsluchoch svedkov pred daňovými orgánmi maďarskej finančnej správy by

bol výsledok týchto procesných úkonov preň priaznivejší,
- vo vzťahu k námietke napádajúcej realizácie miestnych zisťovaní správcom dane správny súd uviedol,
že išlo o legitímnu činnosť správcu dane pri napĺňaní účelu správy daní, pričom žalobca mal možnosť sa
so všetkými zisteniami oboznámiť, vyjadriť sa k ich obsahu a spôsobu ich získania, navrhovať doplnenie
dokazovania, čo aj realizoval - v tomto ohľade žalobca nebol na svojich právach zo strany správcu dane

nijako obmedzovaný,
- pokiaľ ide o výpovede svedkov pred orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci trestného stíhania,
správca dane tieto nerealizoval ako dôkaz výsluchom svedka, ale ich vyhodnotil ako listinný dôkaz, ktorý
svojím obsahom osvedčuje realizáciu výsluchu svedka v inom (trestnom) konaní a obsah jeho výpovede;
pokiaľ nebolo preukázané, že by tieto výsluchy svedkov boli vykonané alebo získané v rozpore so

zákonom (čo preukázané nebolo), nie je dôvod, aby si správca dane tieto dôkazy v daňovom konaní
nepoužil a tieto nevyhodnotil,
- je nepochybné, že správca dane za účelom zabezpečenia svedkyne O.. W. A. vyčerpal všetky zákonné
možnosti, pričom jej výsluch v daňovom konaní nebol vykonaný z objektívnych dôvodov, nemajúcich
pôvod v postupe správcu dane,

- k námietkam ohľadne nevypočutia svedka B. v daňovom konaní na návrh žalobcu správny súd uviedol,
že výpoveď tohto svedka učinená pred OČTK v rámci trestného stíhania nebola v preskúmavanom
daňovom konaní vo veci určenia dane za zdaňovacie obdobie február 2013 použitá, pretože jeho
výpoveď vo vzťahu k preprave tovaru vyvážaného žalobcom bola relevantná pre zdaňovacie obdobie
máj 2013,

- pokiaľ ide o namietané nevykonanie ďalších výsluchov skladníkov, navrhovaných žalobcom, správny
súdpovažovalzostranysprávcudanezadostatočneodôvodnenúbezúčelnosťopakovanéhopotvrdenia
dodávokkomodítnasklady,keďževdanýchprípadochskladovanietovarunemalovplyvnaurčeniedane
a s prihliadnutím na širšie skutkové zistenia v ich vzájomných súvislostiach, bolo namieste skôr ustáliť
subjektívnu stránku konania žalobcu a jeho nespornej účasti v odhalených karuselových obchodných

reťazcoch,
-správnysúdkonštatoval,ževprejednávanomprípadenazákladevýsledkovdokazovania,ajvspojenís
obsahom a závermi znaleckého posudku č. 1/2019, vypracovaného znalcom O.. H. Š., medzi účastníkmi
nie je sporná existencia obchodných reťazcov nesúcich znaky karuselových podvodov, poznačených
daňovými únikmi a zneužitím práva na odpočet dane a oslobodenie od dane, kedy sa naoko javia

daňové doklady vystavené podľa zákona o DPH ako bezchybné, až do chvíle pokiaľ neboli podrobené
verifikácii v rámci správy daní, inštitútom daňovej kontroly, MVI, dožiadaní a využitím iných dôkazných
prostriedkov,- vzhľadom k tomu, že preverovaním žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov došlo postupne
k odhaleniu viacpočetných obchodných reťazcov bez možnosti zistenia pôvodu tovaru, tiež došlo
k odhaleniu cirkulácie toho istého tovaru medzi obchodujúcimi článkami obchodného reťazca, bolo

namieste preveriť celé obchodné reťazce v kontexte Axel Kittel testu,
-pokiaľideoodpovedenaprvétriotázkyAxelKitteltestu,správnysúdkonštatoval,žetietobolisprávcom
dane zodpovedané na úrovni všetkých karuselových reťazcov, do ktorých bol žalobca prostredníctvom
ním deklarovaných prijatých zdaniteľných plnení (nákupom poľnohospodárskych plodín) a následne
prostredníctvom ním realizovaných intrakomunitárnych dodávok tovaru zapojený,

- modus operandi vo vzťahu k efektivite a zavŕšeniu účelu vytvorenia predmetných obchodných reťazcov
k dosiahnutiu daňovej výhody čerpaním nadmerných odpočtov, zjavne bez reálnej ekonomickej kauzy,
bol u všetkých odhalených karuselových obchodných reťazcov rovnaký - správca dane jasne pomenoval
(a zo znaleckého posudku relevantné skutočnosti taktiež vyplývali), ktoré články obchodného reťazca
plnili funkciu zmiznutého obchodníka, nepriznávajúceho nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva
(väčšinou od maďarskej alebo českej obchodnej spoločnosti) neodvádzajúceho DPH (čo bolo znakom

podvodného konania), vyberajúceho finančné čiastky toku peňazí od maďarských dodávateľov v
rámci reťazca z bankových účtov v hotovosti za účelom zneprehľadnenia obchodných vzťahov
a zabezpečujúceho opätovný obeh toho istého tovaru (podhodnotenou cenou, t. j. lacnejšie, ako
nakúpili z Maďarska) od maďarských odberateľov späť k odberateľom a následne opäť dodávateľom
registrovanýmpreDPHnaúzemíSlovenskejrepubliky,bolipopísanénárazníkovéobchodnéspoločnosti

- tzv. prechodné spoločnosti (buffer), ktoré robili krytie poslednému článku v obchodnom reťazci na
území SR a v neposlednom rade bol v rámci obchodného reťazca identifikovaný „broker“ - vývozca
s oslobodením od dane (čo bolo postavenie žalobcu v predmetných obchodných reťazcoch), ako
aj modus operandi vývozu poľnohospodárskych komodít odberateľom (žalobcom) do Maďarska bez
ekonomického účelu vo vzťahu k použitiu dovážaného tovaru, ktorý sa v tých istých kamiónoch prevážal

naspäť z Maďarska na územie Slovenskej republiky, väčšinou bez jeho vyloženia, pričom spoločnosti
z členských štátov Únie fakturačne (formálne) predávali opäť ten istý tovar drahšie zmiznutým
obchodníkom na Slovensku, ktorí ho lacnejšie predávali ďalej slovenským odberateľom v rámci umelo
vykonštruovaného obchodného reťazca (bez hospodárskeho účelu na jednotlivých stupňoch plnení),
- rovnako tak bol popísaný systém, na ktorom bolo založené neoprávnené daňové zvýhodnenie (plynúce

z podvodného konania zmiznutých obchodníkov) zneužívajúce systém DPH a v rámci tohto systému
aj funkcia, a teda vzťah žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení a následných formálne väčšinou
bezchybných intrakomunitárnych dodávok tovaru oslobodených od dane k celému karuselovému
obchodu,
- odhliadnuc od uvedeného podvodného konania, skutočnosť cirkulácie tovaru v sebe nesie zároveň

znaky umelo vytvorených obchodných reťazcov, v rámci ktorých jednotlivé plnenia nemali nezávislý
podnikateľský účel a boli realizované s cieľom získať daňovú výhodu bez iného hospodárskeho cieľa,
- podľa správneho súdu sa jednoznačne javí ako logický záver konajúcich daňových orgánov porušenie
zásady zohľadnenia skutočného obsahu právnych úkonov, zakotvenej v § 3 ods. 6 Daňového poriadku,
pretože je nepochybný skutočný obsah preverovaných úkonov jednotlivých článkov obchodných

reťazcov, a to dosiahnutie daňovej výhody na základe umelo vytvorených obchodných reťazcov,
postrádajúcich logiku a zmysel podnikania,
- pokiaľ ide o vyhodnotenie odpovede na štvrtú otázku Axel Kittel testu, vzťahujúcu sa k subjektívnej
stránke žalobcovho konania v rámci preverovaných obchodných reťazcov (t. j. odpoveď na otázku, či v
rámci zreteľne preukázanej účasti žalobcu v preverovaných karuselových podvodných reťazcoch išlo o

jeho účasť vedomú alebo nedbanlivostnú), správny súd poukázal na závery daňových orgánov, podľa
ktorých žalobca musel vedieť a ak nevedel, tak s ohľadom na všetky okolnosti mohol a mal vedieť, že
sa zapája do reťazca podozrivých obchodných transakcií, s ktorými môže byť spojený podvod na dani.
Tieto závery vyplývajú zo znaleckého posudku a zároveň boli tieto závery konajúcimi daňovými orgánmi
zdôvodnené skutočnosťami a úvahami opísanými vo vydaných rozhodnutiach vo vzťahu ku každému

preverovanému karuselovému obchodnému reťazcu,
- žalobca konal neobozretne, keď za zistených okolností nakupoval tovar bez overenia jeho pôvodu
a zároveň uzatváral s novými obchodnými partnermi sporné obchodné intrakomunitárne transakcie,
ktorými sa zapájal do cirkulácie toho istého tovaru v odhalených karuselových obchodných reťazcoch.
V tomto ohľade nebolo preukázané, že išlo dlhodobo etablované obchodné spoločnosti na trhu

s poľnohospodárskymi komoditami, a preto bolo namieste, aby si žalobca preveril svojich nových
obchodných partnerov (odberateľov), ich podnikateľskú minulosť a aktuálne zázemie, prepojenia osôb
vystupujúcich v ich mene s inými spoločnosťami (aspoň vo verejne prístupnom obchodnom registri),
v prípade nákupu tovaru aj pôvod a vlastnosti tovaru, s ktorým mu vznikne právo nakladať, vrátanemožnosti jeho podnikateľského zhodnotenia. Hoci žalobca nedisponuje právomocami, ktoré by ho
oprávňovali zisťovať subdodávateľov svojich dodávateľov, mal však právo pýtať sa svojich dodávateľov
na ich subdodávateľov, ako aj na pôvod tovaru, s ktorým sa rozhodol v tak veľkom rozsahu obchodovať

(v nadväznosti na zistené a verejne komunikované daňové podvody v Maďarsku sa v roku 2012 a 2013
mnohonásobne zvýšil obrat žalobcu s komoditami, v ktorých produkcii bolo Slovensko v relevantnom
čase sebestačné),
- pri zistených karuselových obchodoch a pozícii žalobcu v týchto reťazcoch už nie je pre účely
správy daní postačujúce preverovať samostatne len vzťahy žalobcu s jeho priamymi dodávateľmi a

odberateľmi, ale v záujme zabránenia zneužitiu jednotného systému DPH v rámci Spoločenstva je
nevyhnuté oprávnenosť nároku na odpočet dane a na oslobodenie od platenia dane posudzovať v
kontexte celého obchodného reťazca a dodržania potrebnej obozretnosti s ohľadom na založenie
nových obchodných vzťahov s obchodnými spoločnosťami, ktoré neboli dlhodobejšie, ako žalobca,
etablované na trhu s predmetnými poľnohospodárskymi komoditami. V rámci preverenia odhalených
umelo vytvorených obchodných reťazcov správca dane identifikoval žalobcu práve na pozícii brokera,

nakupujúceho tovar od nárazníkovej obchodnej spoločnosti a následne realizujúceho intrakomunitárne
dodávky na území EÚ, bez ktorého takto vykonaných obchodov nemal celý karuselový uzavretý
obchodný reťazec zmysel. Modus operandi simulácie ekonomickej opodstatnenosti zdaniteľných plnení
(z pohľadu podnikania zabezpečujúceho presun vypestovaných plodín ku spracovateľom a konečným
spotrebiteľom za spotrebiteľsky udržateľných cien a tomu zodpovedajúcemu z podnikateľského hľadiska

dosiahnutému zisku) a vývozu predmetného tovaru v rámci odhalených karuselových obchodných
reťazcov, s prihliadnutím na funkčné postavenie žalobcu v týchto obchodných reťazcoch, neumožňuje
prijať jednoduchú konštrukciu dobromyseľnosti, obozretnosti a rešpektovania obchodného tajomstva v
súvislosti so zabezpečovaním a vývozom predmetného tovaru zo strany žalobcu,
- v preverovaných prípadoch išlo o systematickú a opakovanú obchodnú činnosť žalobcu, tvoriacu v

preverovanom období väčšinu jeho obratu, pričom ani v jednom prípade preverovaných karuselových
obchodných reťazcov sa nepodarilo zistiť pôvodcu/producenta tovaru a pochopiteľne ani konečného
platiteľa dane zabezpečujúceho predaj tovaru konečnému spotrebiteľovi, keďže sa vyvážaný tovar
neustále vracal (predával) za nevýhodných obchodných podmienok slovenským obchodným platcom
dane, ktorí však z titulu ich postavenia v obchodných reťazcoch nadobudnutie tovaru nepriznávali, daň

neodvádzali a bez zanechania účtovných a iných ekonomických stôp sa stali nekontaktnými; za daných
okolností prípadu žalobcovi nesvedčí tvrdenie o jeho dobromyseľnosti a dostatočnej obozretnosti, ktorá
nemôže byť deklarovaná len výpismi z verejne dostupných zoznamov a listín k právnej existencii a
daňovej bezúhonnosti obchodných partnerov;

26. V napadnutom rozsudku ďalej správny súd uvádza, že v súlade s názorom žalobcu, avšak bez
právnej relevancie vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia, súd za dôvodnú nepovažoval
argumentáciu žalovaného, podľa ktorého rozhodujúcim z hľadiska prijatia odpovede na žiadosti o MVI a
teda aj z hľadiska pominutia dôvodov prerušenia daňovej kontroly boli doručenia odpovedí dožiadaného
orgánukontrolóromsprávcudane.Podľasprávnehosúdukompetentnýmsubjektom-daňovýmorgánom

je tu daňový úrad, nie jeho jednotliví zamestnanci, preto aj pominutie dôvodov prerušenia daňovej
kontroly je potrebné spájať s doručením odpovede na žiadosť o MVI tomuto orgánu, nie jeho oddeleniu či
konkrétnemuzamestnancovi.Podľasprávnehosúdu,daňovýúradniejestrojomavýsledokjehočinnosti
je výsledkom prevažne mentálnej ľudskej činnosti, pri ktorej s prihliadnutím na potrebu vyhodnotenia
odpovede a množstvo preverovaných skutočností a ich vzájomných súvislostí nemožno nielen v tomto

prípade trvať na zániku dôvodov prerušenia kontroly okamihom doručenia odpovede dožiadaného
orgánu, či na koncentrácii úkonov správcu dane (vypracovaní žiadostí) do krátkeho časového úseku v
počiatkoch konania daňovej kontroly.

27. V konečnom dôsledku s prekročením procesných lehôt, či už na vybavenie žiadosti o MVI

alebo samotnej daňovej kontroly aplikovateľné právne predpisy priamo nespájajú žalobcom tvrdený
následok - nezákonnosť protokolu z kontroly a nemožnosť jeho použitia v daňovom konaní ako
nezákonne získaného dôkazu. V tejto súvislosti nie je dôvodné bez zohľadnenia okolností predmetnej
veci zovšeobecňovať právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky prezentovaný v Náleze
sp. zn. III. ÚS 24/2010 zo dňa 29.06.2010 a vyslovený v súvislosti s výkonom daňovom kontroly v

konkrétnom prípade subjektu, ktorý podal ústavnú sťažnosť (nemožno nechať bez povšimnutia, že
prípade, na ktorý sa vzťahuje rozhodnutie ústavného súdu dôvodom prekročenia lehoty boli zásadné
procesné pochybenia správcu dane zistené odvolacím orgánom - neprerokovanie protokolu o daňovej
kontrole, neukončenie daňovej kontroly a nedostatky zistenia skutkového stavu veci). Naproti tomudoba trvania daňovej kontroly v danom prípade bola primárne ovplyvnená potrebou zabezpečenia
zistení prostredníctvom inštitútu medzinárodnej výmeny informácií v súvislosti s preverovaním
intrakomunitárneho dodania tovaru.

28. V súvislosti s námietkami žalobcu týkajúcimi sa prekročenia zákonnej lehoty na vykonanie daňovej
kontroly správny súd v napadnutom rozsudku poukázal aj na skutočnosť, že dôvodom zrušenia
rozhodnutia správneho orgánu podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP pre porušenie ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy môže byť iba porušenie podstatné, ktoré mohlo mať za následok vydanie

nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia správneho orgánu, pričom odhliadnuc už od skutočnosti,
že takýto vzťah príčiny a následku medzi tvrdeným prekročením lehoty a nezákonnosťou rozhodnutia
správneho orgánu v daňovej veci súd nezistil pochybenie správneho orgánu spočívajúce v neprimeranej
dĺžke daňovej kontroly aj vzhľadom na závery rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C-186/2020 za
podstatné pochybenie zakladajúce dôvod na zrušenie rozhodnutia daňového orgánu nie je dôvodné
považovať.

III. Kasačná sťažnosť, stanoviská účastníkov konania

29. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) včas kasačnú
sťažnosť, ktorú odôvodnil tak, že napadnutý rozsudok je zaťažený vadami konania tým, že správny súd

(i) nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), (ii)
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a (iii) odklonil
sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. písm. h/ SSP). Sťažnostným návrhom
sa sťažovateľ domáhal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo

aj ako „Najvyšší správny súd SR“) zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu v spojení s rozhodnutím
žalovaného a s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.
Zároveň sa domáhal priznania nároku na náhradu trov konania.

30. Sťažovateľ má za to, že správny súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, k čomu všeobecne

namieta voči rozhodnutiu žalovaného. Zároveň namieta, že správny súd sa odklonil od ustálenej
rozhodovacejpraxekasačnéhosúduaporušilprávožalobcunariadneodôvodnenierozhodnutia,pričom
išlo o porušenie takej intenzity a rozsahu, že súd znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukazuje
pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „NS SR“) zo dňa 27. apríla 2006,

sp. zn. 4 Cdo 171/2005.

31.Sťažovateľpovažujenapadnutýrozsudokzaarbitrárny,najmävovzťahuksubjektívnejstránkeúčasti
žalobcuvkaruselovomobchode.Napadnutýrozsudokjepodľasťažovateľaprílišformalistický,extrémne
striktný, bez objektívneho a logického odôvodnenia, ktoré by malo oporu v reálnom obchodnom

živote, bez znalosti obchodného prostredia, bez schopnosti realisticky vyhodnocovať adekvátnosť miery
opatrnosti a obozretnosti na strane žalobcu. Správny súd podľa sťažovateľa nevenoval pozornosť
námietkam ohľadom dobromyseľného konania.

32. Správny súd podľa sťažovateľa nesprávne právne posúdil (i) prekročenie zákonnej ročnej lehoty na

vykonanie daňovej kontroly, a to v dôsledku nesprávneho dátumu ukončenia jej prerušenia a v dôsledku
prieťahov pri internom doručovaní dokladov, (ii) podmienky pre odpočítanie dane pri nadobudnutí tovaru,
ako aj podmienky pre oslobodenie od dane pri IC dodaní tovaru, (iii) otázku vedomej účasti na daňovom
podvode, resp. nedbanlivostnej účasti sťažovateľa na daňovom podvode a (iv) otázku tzv. Kittel testu -
subjektívnu stránku účasti v karusele, keď ju zodpovedal iba na základe domnienky a nie podložených

faktov.

33. Následne, ako uvádza sťažovateľ, k niektorým sťažnostným bodom dopĺňa podrobnejšiu
argumentáciu. V prvom sťažnostnom bode namieta správnym súdom nesprávne vyhodnotenú námietku
zásadného rozdielu medzi existenciou karuselového reťazca a vedomou účasťou sťažovateľa na

ňom, ako aj vedomou a nedbanlivostnou účasťou na podvode. Poukazuje pritom na rozdiel medzi
preukázaním existencie karuselového podvodu a vedomej účasti sťažovateľa v ňom. Ďalej v tejto
súvislosti namieta, že správca dane nerozlišoval ani medzi termínmi vedel a mal vedieť. Zdôrazňuje,
že ak dotknutý subjekt nevedel ani vedieť nemusel o jeho účasti na karuselovom podvode, tak sanepovažuje za zodpovedného za dôsledky svojej účasti v karuselovom obchode a právo na nadmerný
odpočet DPH (ďalej ako „NO DPH“) mu nemožno odoprieť. V tejto súvislosti uvádza, že sťažovateľ
jednoznačne nevie, či ho správca dane podozrieva z toho, či o účasti na karuselovom podvode vedel

alebo mal vedieť. K tejto otázke sa podľa sťažovateľa správny súd vyjadril v napadnutom rozsudku
veľmi vágne. Argumenty správcu dane podľa sťažovateľa smerujú len k otázke miery jeho obozretnosti,
tieto však správca dane prezentuje ako dôvody pre záver, že sťažovateľ vedel o svojej účasti na
karuselovom podvode. Uvádza, že nedostatok primeranej obozretnosti nie je dôkazov o vedomosti.
Následne vysvetľuje, že nedostatok primeranej obozretnosti súvisí s dobromyseľnosťou daňového

subjektu a otázkou, či bežný podnikateľ mohol a mal (ak by konal primerane obozretne) vedieť, že
jeho obchod je súčasťou podvodu. Daňové orgány však podľa sťažovateľa voľne zamieňajú dôkazy
o existencii karuselu s dôkazmi o účasti sťažovateľa v ňom, pričom neuniesli svoje dôkazné bremeno
ohľadom vedomosti sťažovateľa o jeho zapojení do karuselového podvodu. Sťažovateľ namieta, že
nebol vedomou súčasťou karuselového obchodu, konal s cieľom dosahovania zisku, nezískal žiadnu
neoprávnenú výhodu, iba si uplatnil právo na daňovú neutralitu. Opak pritom nebol preukázaný.

34. Sťažovateľ uvádza, že nerozporuje existenciu karuselových podvodov, ani to, že bol do nich
nevedome zapojený. Argumentuje, že ak nepoznal účastníkov reťazca, nevedel o ich existencii,
nemohol vedieť, že vytvorili reťazec. Ak nevedel že bol reťazec vytvorený, nemohol byť jeho súčasťou,
maximálne nevedomou. Zároveň namieta, že neboli preukázané žiadne ekonomické, osobné ani

iné väzby medzi sťažovateľom a sporným konaním tretích osôb, ani žiadna vedomosť alebo indície
smerujúce k možnému odhaleniu existencie podvodu. Namieta, že správny súd sa nevysporiadal s
jeho námietkou, že žalovaný nerozlišoval medzi vedomou a nedbanlivostnou účasťou a sťažovateľ tak
nemohol jednoznačne spoznať dôvod odmietnutia nároku a prispôsobiť tomu svoju argumentáciu a
dokazovanie.

35. V druhom sťažnostnom bode sťažovateľ namieta nesprávne a arbitrárne vyhodnotenie otázky
sťažovateľovejnedbanlivostnejúčastinadaňovompodvodevrozporeseurópskoujudikatúrouauvádza,
že žalovaný na ňu síce odkazuje avšak v skutočnosti ju neaplikoval, resp. ju aplikoval nesprávne. Ani
prípadné nepreukázanie dodania tovaru u iných subjektov v reťazci nemôže byť dôkazom toho, že

daňový subjekt nesplnil svoje zákonné povinnosti a nemá nárok na NO DPH. Poukazuje pritom na
rozhodnutia Optigen Ltd (C-354/03, Fulcrum Electronics Ltd (C-353/03) a Bond House Systems Ltd (C
484/03)vzmyslektorýchosobám,ktorýchplnenianasledovalivdodávateľskomreťazci,kedytietoosoby
o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť odopretý nárok na odpočítanie dane.

36. Sťažovateľ namieta, že daňové orgány nepreukázali, že by vedel alebo mal vedieť o zapojení
do karuselového obchodu a v tomto smere neuniesli svoje dôkazné bremeno. V tejto súvislosti s
otázkou dobrej viery poukazuje na početnú českú a európsku judikatúru, odborné články a komentárovú
literatúru. K tvrdeniu správneho súdu, že v tomto konaní nejde o ojedinelý prípad, ale o značné množstvo
obchodov sťažovateľ zastáva názor, že to na veci nič nemení. Podľa sťažovateľa prebiehali všetky

obchody rovnakým spôsobom, ktorému nemožno z hľadiska požiadavky na rozumnú mieru opatrnosti
vyčítať žiadane pochybenie.

37. Následne sťažovateľ v kasačnej sťažnosti zopakoval svoju žalobnú argumentáciu týkajúcu sa
priebehu zdaniteľných plnení v kontrolovanom zdaňovacom období, ktorou mal správcovi dane

preukázať zákonnosť, štandardnosť, obozretnosť a dobrú vieru pri ich realizovaní. Uviedol, že obchody
iniciovali jeho odberatelia, ktorých si pred uzatvorením transakcie overil v obchodnom registri, a tiež
či sú platiteľmi DPH. Finančná správa podľa slov sťažovateľa taktiež nezverejnila informácie, ktoré
by mali jeho dotknutých odberateľov spochybňovať. Následne sťažovateľ popisuje priebeh obchodov
s odberateľskými spoločnosťami a cenotvorbu. Uvádza, že ak predávajúci obchoduje s partnermi,

ktorých si z dostupných verejných zdrojov preveril, má s nimi písomnú zmluvu, objednávku, v sklade
naložený dohodnutý tovar odovzdaný na vývoz na dohodnutých autách s vopred známymi ŠPZ, úplne
zaplatenú kúpnu cenu a bankou potvrdený bezhotovostný prevod, podpísané CMR, dodacie listy, čestné
vyhlásenia o vývoze tovaru, osobne sa naživo stretáva so zástupcami predávajúcich i kupujúcich, ako
aj ďalšími zúčastnenými osobami, na dennej báze s nimi rieši operatívu, tak neexistuje žiadny logický

a rozumný dôvod na nezrealizovanie obchodu, ale ani objektívny spôsob, ako inak ešte preveriť reálny
vývoz tovaru do zahraničia na konkrétne miesto. Sťažovateľ preto nemal dôvod pochybovať o údajoch
v CMR, svoju povinnosť dodať tovar si splnil, keď sa tovar fyzicky naložil na dopravné prostriedkyprepravcu a od tohto okamihu už sťažovateľ nemôže žiadnym spôsobom kontrolovať alebo zodpovedať
za to, či prepravovaný tovar dôjde do miesta určeného pri jeho odoslaní.

38. Zistenia o údajnom následnom vrátení tovaru na územie SR sa sťažovateľ dozvedel až z protokolu
z daňovej kontroly. Argumentuje, že obchodoval s druhovo určeným tovarom a v prípade, že by mu
bol v dôsledku podvodného konania tretích osôb opakovane dodaný totožný tovar, takúto skutočnosť
nebolo možné zistiť, jedine že by cirkulovaním tovaru došlo k zhoršeniu jeho kvality, čo sa však
nestalo. Opakovane uvádza, že prijal všetky potrebné opatrenia, pričom daňové orgány v tomto smere

nepreukázali žiadne relevantné pochybenie, ktorého by sa mal dopustiť práve sťažovateľ. Poukazuje na
to, že jeho zástupca ktorý realizoval obchody i niektorí zamestnanci sa pohybujú na trhu agrokomodít
už desiatky rokov a dobre poznajú štandardy konania, pričom nepostrehli žiadne okolnosti, ktoré by čo
i len naznačili akékoľvek podozrenie na podvodné konanie.

39. Sťažovateľ uvádza, že navrhoval dokazovanie prostredníctvom archivovaných záznamov hovorov

s jeho obchodnými partnermi, z ktorých mohli vyplynúť nové skutočnosti ktoré preukazujú jeho
dobrú vieru, prijatie všetkých rozumných opatrení z jeho strany a jeho nevedomosť o karuselovom
obchode. Iniciatívne pritom predložil aj výpis hovorov a SMS, ktoré dokladujú jeho komunikáciu medzi
sťažovateľom a jeho obchodnými partnermi a preukazujú že nekomunikoval s ďalšími spoločnosťami v
rade. Správca dane dokazovanie odmietol.

40. Ďalej popisuje postup pri kontrole kvality tovaru na skladoch a uvádza, že tieto skutočnosti bolo
možné preveriť aj miestnym zisťovaním a výsluchom pracovníkov skladov, pričom to sťažovateľ aj
navrhoval, avšak správca dane a správny súd nepovažovali vykonanie týchto dôkazov za účelné.
Uvedeným sa podľa sťažovateľa mala preukázať jeho štandardná a obvyklá činnosť a bežné denné

úkonyprinej,atedasamalapreukázaťsťažovateľovanevedomosťozapojenídokaruselovéhoobchodu
a jeho dobrá viera. Ak by sa totiž sťažovateľ podieľal na karuselovom obchode, žiadnu kontrolu kvality
by nemusel vykonávať.
41. Sťažovateľ tiež argumentuje tým, že preukázal, že na trhu poznal aj iné zavedené spoločnosti s
dobrou povesťou, ktoré od rovnakých dodávateľov nakupovali tovar, čo ho upevnilo vo viere, že ide o

spoľahlivých obchodných partnerov.

42. Sťažovateľ poukazuje aj na prípady, kedy je súdmi alebo aj Finančným riaditeľstvom SR
konanie daňových subjektov považované za nedobromyseľné a podvodné a na rozdiely medzi nimi a
sťažovateľovým prípadom. Uvádza, že príkladom podvodného konania je konanie kľúčového svedka

p. A., pričom zosumarizoval celú podvodnú činnosť rodiny A., popis spoločností založených členmi
tejto rodiny, personálne a finančné prepojenie medzi ňou a jej rodinou ovládanými spoločnosťami,
vychádzajúc z jej svedeckých výpovedí, zo znaleckého posudku a z uznesenia o vznesení obvinenia p.
A. o predaji a nákupe komodít v mene spoločnosti Calypso Invest s.r.o. pre spoločnosť AGRIS TRADE
s.r.o.

43. Sťažovateľ tiež poukazuje na usmernenie k problematike inštitútu ručenia za daň a uvádza, že
ani jedna z podmienok stanovených FR SR nebola v prípade žalobcu naplnená. Následne sťažovateľ
uvádza prípady, v ktorých mal správca dane oprávnené podozrenia na daňový podvod, pričom v nich
ide o očividné a zásadné rozdiely v konaní obozretného sťažovateľa a neobozretných obchodníkov z

uvedených prípadov, svedčiace o tom, že sťažovateľ prijal všetky rozumné opatrenia na predchádzanie
účasti na daňovom podvode. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžf/11/2013,
rozsudok KS TN sp. zn. 13S/162/2013, rozsudok NS SR 3Sžf/17/2011, rozsudok NSS ČR sp. zn.
9Afs/111/2009-274asp.zn.1Afs/58/2012-46.Tietoprípadysťažovateľuvádzaspoukazomnakontrast
nezodpovedného a neštandardného konania predmetných obchodníkov s dobromyseľným, obozretným

a štandardným konaním sťažovateľa a namieta, že daňové orgány sa týmto vôbec nezaoberali.

44. Sťažovateľ má za to, že si v rozpore s tvrdením žalovaného preukázateľne preveroval všetkých
svojich dodávateľov. Nepriamych dodávateľov, ktorých správca dane spochybňuje nemal povinnosť
preverovať, pretože s nimi neobchodoval a ani ich preveriť nemohol, pretože o ich existencii nevedel.

45. Ďalej sťažovateľ uvádza, že nemal a ani nemohol mať informácie o skutočnostiach, ktoré nastali
ex post po uskutočnení kontrolovaných obchodov. V čase obchodovania nebolo možné zistiť, že v
budúcnosti bude jeho obchodný partner zrušený, nespolupracujúci, nekontaktný, neplniaci si daňovépovinnosti, prípadne trestne stíhaný. Namieta, že okolnosti v čase obchodovania v danom čase
neexistovali a nebolo ich možné predvídať. V tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR I.
ÚS 251/2018 zo dňa 19.09.2018. Tiež namieta, že v prípade maďarských odberateľov nešlo len o jeho

nových obchodných partnerov a uvádza že už v roku 2011 spolupracoval s maďarskými obchodnými
partnermi, v roku 2012 a 2013 a uvádza nasledovné spoločnosti: V-Trans-Spedicio Kft., GIG Gazdasági
Tanácsadó Kft, Era Agro Kft. a českého odberateľa Pertinax s.r.o. Taktiež aj so sprostredkovateľmi a
tlmočníkmi p. Szó a p. Horváthom spolupracoval od roku 2010.

46. Má za to, že názor žalovaného, keď tvrdí, že je nepravdepodobné, že by sa pri zachovaní
obchodnej obozretnosti na žalobcu nakontaktovali len odberatelia, od ktorých sa tovar vracal späť
na Slovensko, je neudržateľný. Namieta, že to že spoločnosti v neskoršom období boli nekontaktné,
zanikli, nespolupracovali, ale aj to, že prípadne dodatočne vrátili tovar na územie Slovenska, sú udalosti
v posudzovanom čase neznáme. Tieto udalosti podľa sťažovateľa nastali nezávisle od neho, nie sú
dôsledkom jeho konania a nemal ako zistiť, že nastanú.

47. Sťažovateľ namieta záver žalovaného v súvislosti s maďarskými prepravcami, z čoho žalovaný
odvodzuje že sťažovateľ musel vedieť, že tovar ktorý preberá pochádza z Maďarska. Tu sťažovateľ
namieta, že sa to týka len niektorých EČV, pričom záver žalovaný vzťahuje na všetok tovar, maďarské
EČV nie sú znakom podvodného obchodu, ak by aj sťažovateľ vedel že tovar pochádza z Maďarska,

neznamenalo by to, že mal vedieť, že je súčasťou podvodu a využitie maďarských prepravcov dávalo
ekonomický zmysel, pretože boli lacnejší. Navyše prostredníctvom MVI sa potvrdilo vyvezenie tovaru
do Maďarska.

48. Ďalej sťažovateľ namieta, že zo znaleckého posudku nevyplýva vedomá účasť sťažovateľa na

karuselovom podvode. Má za to, že dostatočne preukázal preverenie svojich obchodných partnerov,
najmä či sú riadne registrovaní v obchodnom registri, či sú registrovaní na DPH, či figurujú v
zozname rizikových firiem za nezaplatenú daň, či u nich nenastali dôvody na zrušenie registrácie
na DPH, pričom tieto zistenia boli negatívne, čo žalovaný nespochybnil. Taktiež sťažovateľ vykonal
preverenie v obchodnom vestníku a iných voľne dostupných registroch na internete, biznismonitor EPI,

stránky o dlžníkoch, preveroval podmienky naznačujúce úpadok, likvidáciu, začatie konkurzného alebo
reštrukturalizačného konania, zánik, podozrivé zlúčenie alebo rozdelenie. Spoločnosti však v týchto
zoznamoch neboli, preverované skutočnosti boli v poriadku a žalovaný to nevyvrátil. Neexistoval preto
logický dôvod na nerealizovanie obchodov.

49. V rozhodnom čase preto podľa sťažovateľa nebolo možné odhaliť podozrivé okolnosti týkajúce
sa jeho dodávateľov a odberateľov. Opakovane pritom uvádza, že si obchodných partnerov preveroval
z verejne dostupných zdrojov (obchodný register, živnostenský register, obchodný vestník, zoznamy
finančnej správy, zoznamy dlžníkov). Taktiež dbal na to, aby doklady pri IC dodaniach podpisovali
výhradne oprávnené osoby, a to štatutárny orgán alebo splnomocnený zástupca zahraničného

odberateľa. Správca dane podľa sťažovateľa nešpecifikoval žiadne také okolnosti, ktoré by mohli
sťažovateľa od spolupráce odradiť.

50. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti následne opäť inými slovami opisuje, ako si preveroval svojich
obchodných partnerov. Dodáva, že problematika DPH v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov ešte

nebola tak prepracovaná. Pritom ani správca dane nebol schopný vecne vysvetliť čo sú to dostatočné
opatrenia, vymýšľal si fiktívne povinnosti sťažovateľa, ktoré sú zjavne za hranicou rozumných nárokov
na stupeň jeho obozretnosti. Správca dane nikdy nepredložil dôkaz a účinne nespochybnil tvrdenia
sťažovateľa, že mohol alebo mal vedieť aspoň o jeho možnom zapojená do karuselového obchodu.
Uvedené pritom nechal bez povšimnutia aj krajský súd.

51. Namieta, že o jeho vedomom alebo nedbanlivostnom zapojení do karuselového podvodu nie sú
ani výpovede svedkov p. A. a p. B.. Podľa sťažovateľa z výpovede p. A.Z. vyplýva, že ak aj vznikol
karuselový podvod, tento musel prebiehať mimo jeho dosahu a vedomia, bol zorganizovaný tretími
osobami, ktoré sťažovateľ nepoznal alebo o ich kriminálnej činnosti nevedel a nemohol vedieť. Pod

vplyvom zistení správcu dane sa javí existencia karuselového obchodu ako možná a pravdepodobná,
avšak sťažovateľ odmieta že by o tom vedel alebo mal vedieť a konaní nebol predložený jediný dôkaz,
ktorý by to preukazoval.52. Sťažovateľ ďalej v kasačnej sťažnosti uvádza aké spoločnosti založila p. A. spolu s manželom a
synmi a ďalej poukazuje na výpoveď p. Q., p. P. a znalecký posudok vypracovaný za obdobie 1-6/2013.
Dodáva,ženikdynespolupracovalsospoločnosťamip.A.J.,vznaleckomposudkuniejeuvedenéžiadne

prepojenie medzi sťažovateľom a niektorým z nepriamych dodávateľov alebo odberateľov. Z výpovedí
p. A. ako ani zo znaleckého posudku podľa sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že personálne a finančné
prepojenie bolo len medzi spoločnosťami, ktoré ovládala rodina A..

53. Namietal, že pokiaľ súd prevezme tvrdenie správcu dane, mali by byť tieto tvrdenia aj preukázané.

Ide najmä o nasledovné skutočnosti:

- tovar, ktorý bol vyvezený spoločnosťou VV-AGRO s.r.o. podľa výpovede sa v niektorých prípadoch
vracal priamo do skladov, ktoré mala prenajaté spoločnosť VV-AGRO s.r.o.;
- kolobeh tovaru koordinovali členovia rodiny J., najmä D. J. J.., ktorý sprostredkovával obchody a
spolupracoval s kontrolovaným daňových subjektom a s pánom R., ktorý mohol vedieť o kolotoči -

reťazci, ako celý obchod prebiehal;
- podľa výpovede sa p. J. R. poznal s P. J., ktorý riadil, resp. ovládal spoločnosť Variega s.r.o., ktorá bola
hneď na začiatku slovenskej časti reťazca (uvedenú skutočnosť pán R. popiera);

54. K výpovedi svedka B. uvádza, že z nej nevyplýva žiadna skutočnosť svedčiaca v neprospech

žalobcu, žiadne potvrdenie o sťažovateľovej vedomej alebo nedbanlivostnej účasti na karuselovom
podvode. V súvislosti so znaleckým posudkom sťažovateľ uvádza, že tento možno potvrdzuje
existenciu karuselového obchodu, rozhodne však nepotvrdil závery správcu dane o vedomom alebo
nedbanlivostnom zapojení žalobcu v ňom.

55. Sťažovateľ má za to, že zápisnice o výsluchoch z trestného konania sú v tomto prípade z procesného
hľadiska nezákonnými dôkazmi a ich použitím by došlo k porušeniu jeho práva byť prítomný na výsluchu
svedka a klásť mu otázky. Ďalej v tejto súvislosti uvádza, že v trestnom konaní boli vykonané desiatky
výsluchov osôb podozrivých v súvislosti s karuselovým obchodom, správca dane si však vyžiadal práve
tieto dve a žiadne iné, pričom nevysvetlil prečo, v dôsledku čoho mohlo dôjsť k nedostatočne zistenému

skutkovému stavu.
56. Ďalej sťažovateľ uvádza, že v rámci nadštandardnej obozretnosti žiadal svojho dlžníka spoločnosť
AND-JUHAN Kft. aj o zabezpečenie pohľadávky osobnou zmenkou. K týmto skutočnostiam sa však
správny súd vôbec nevyjadril.

57. Sťažovateľ analyzoval rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 a poukazoval na rozdiely v
prípade pojednávanom v uvedenom rozsudku s jeho prípadom. Uzavrel, že konanie sťažovateľa bolo
štandardné, obvyklé, obozretné a dobromyseľné a teda neporovnateľné s prípadom posudzovaným v
tomto rozsudku. V tejto súvislosti namietal, že krajský súd sa s týmito jeho námietkami nezaoberal,
iba bez ďalšieho prevzal závery žalovaného bez toho, aby venoval pozornosť skutkovým a právnym

námietkam sťažovateľa. Súd iba prevzal tvrdenia žalovaného, ktoré neoprávnene považoval za
preukázané, pričom na námietky sťažovateľa nereagoval. Bez povšimnutia nechal aj prílohy žaloby.

58. V súvislosti s rozsudkom sp. zn. 14S/61/2020 sťažovateľ namieta, že súd sa síce venoval a podrobne
popísal prvé tri otázky tzv. Kittel testu, ktoré však nebolo podstatou sporu, naopak ohľadom otázky

vedomého zapojenia sťažovateľa do podvodného reťazca je stanovisko súdu strohé, formalistické,
nepresné, nevychádza zo zistených skutočností obsiahnutých v spise a nezodpovedá európskemu
výkladu práva.

59. Podľa sťažovateľa súd rovnako ako daňové orgány ignoroval zásadné žalobné body týkajúce

sa problematiky a opakuje nepodložené domnienky žalovaného. Z objektívneho zistenia existencie
karuselu však automaticky nevyplýva nedobromyseľnosť alebo nedostatočná obozretnosť sťažovateľa.
Sťažovateľ opakovane uvádza akým spôsobom si preveroval svojich obchodných partnerov, opakovane
vysvetľuje že pôvod tovaru je obchodným tajomstvom, opakovane uvádza, že preukázal kontrolu tovaru.
Poukazuje na rozpornú požiadavku krajského súdu, že hoci sťažovateľ nedisponuje právomocami, ktoré

ho oprávňovali zisťovať subdodávateľov tovaru, podľa krajského súdu mal právo sa na subdodávateľov
pýtať. Krajský súd podľa sťažovateľa rovnako nevysvetlil, že Slovensko bolo v relevantnom čase
sebestačné v produkcii dotknutých komodít, a preto nie je jasné čo tým myslel. Kategória sebestačnosti
v tomto prípade podľa sťažovateľa nemá žiadny význam. Ďalej namieta, že krajský súd nepravdivoa zavádzajúco tvrdí, že tieto závery vyplývajú zo znaleckého posudku, avšak je to tvrdenie prevzaté
od žalovaného, zjavne bez oboznámenia sa s obsahom znaleckého posudku. Namieta tiež dôvody
uvádzané krajským súdom, pre ktoré nebol správcom dane vykonaný výsluch svedkyne A.. Poukazuje

na dôvody možnosti odoprieť výpoveď svedka v zmysle daňového poriadku, pričom z administratívneho
spisu nevyplýva, že by sa svedkyňa A. dovolávala odoprieť výpoveď z týchto dôvodov. Modus operandi
obchodov síce potvrdil aj svedok B., to sa však týka existencie karuselových obchodov, nie vedomostnej/
nedbanlivostnej zložky v konaní sťažovateľa vo vzťahu ku karuselu. Namieta tiež vyjadrenie krajského
súdu vo vzťahu k svedkovi B., že žalobca „nemusel vedieť“ o zapojení do karuselu „neznamená, že

žalobca nevedel alebo že mohol a pri vynaložení odbornej starostlivosti mal vedieť. Tento výrok súdu
je podľa sťažovateľa nezrozumiteľný, resp. nezmyselný.

60. Ďalej vo vzťahu k rozsudku sp. zn. 14S/61/2020 namieta, že krajský súd si nevšíma jeho námietku,
že žalovaný nenašiel v trestnom spise žiadnu skutočnosť v neprospech sťažovateľa, len odobril pokus
žalovaného interpretovať bezvýznamnú a nepodloženú domnienku svedkyne A. o tom, že sťažovateľ,

ktorý o svedkyni ani nevedel, možno mohol vedieť o karuselovom obchode. K tomu však svedkyňa
neuviedla žiadne skutočnosti. Krajský súd sa tiež nezaoberal namietaným nezákonným konaním znalca,
ktorý sa nad rámec svojej odbornej znaleckej úlohy podujal aj na vyhodnocovanie dôkazov a právnu
interpretáciu. Taktiež sa krajský súd ani žalovaný nevysporiadali s tým, že sťažovateľ podal trestné
oznámenie na spoločnosť AND-JUHAN Kft. Ďalej sťažovateľ namieta, že krajský súd a žalovaný

poukazujú na rozsiahle dokazovanie ale nie na konkrétne dôkazy a skutkové zistenia, ktoré z nich
vyplynuli. Žalovaný neuviedol žiadne konkrétne dôkazy ohľadne vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na
karuselovom obchode, pričom je podstatné a žiaduce, aby svoje úvahy v tomto ohľade riadne odôvodnil
tak, aby následne sťažovateľ dostal jasnú a zrozumiteľnú informáciu, prečo mu bolo odopreté právo na
odpočítanie DPH.

61. Sťažovateľ namieta, že v čase obchodovania nemal prístup k informáciám nachádzajúcim sa v
správnom spise, ktoré boli zohľadnené pri prijímaní rozhodnutia žalovaného a poukazuje na rozsudok
SD EÚ zo 4. júna 2020 vo veci C-430/19, SC C.F. SRL proti A.J.F.P.M., D.G.R.F.P.C.

62. Ďalej dáva sťažovateľ do pozornosti kasačného súdu aj rozhodnutie SD EÚ vo veci C-610/19
(Vikingo Fölvállalkozó Kft. a uvádza, že závery žalovaného a správneho súdu sú v rozpore s pravidlami
obsiahnutými v judikátoch a právnej teórii. Tvrdenia správneho súdu, že správca dane preukázal,
že kontrolovaný daňový subjekt VV-AGRO s.r.o. vedel, alebo mohol vedieť, že sa svojim konaním
zúčastňuje na karuselovom podvode. Ide najmä o nasledovné skutočnosti:

- je nepravdepodobné, aby sa pri zachovaní obchodnej obozretnosti na daňový subjekt nakontaktovali
len odberatelia, od ktorých sa tovar vracal späť na Slovensko,
-jenepravdepodobné,abyprizachovaníobchodnejobozretnostibolidodávateliavdruhom,resp.treťom
rade v tak veľkom počte boli nekontaktní, resp. neboli schopní preukázať nadobudnutie tovarov
považuje sťažovateľ za závery na základe subjektívnych pocitov a domnienok, pričom skutočnosť že

tovar sa vracal späť sa zistila až v daňovej kontrole, skôr nebola sťažovateľovi známa. Sťažovateľ
namieta, že tieto tvrdenia sú špekulatívne, nepodložené dôkazmi.

63. Sťažovateľ tiež namieta nasledovné skutočnosti:
- tovar, ktorý bol vyvezený spoločnosťou VV-AGRO s.r.o. podľa výpovede sa v niektorých prípadoch

vracal priamo do skladov, ktoré mala prenajaté spoločnosť VV-AGRO s.r.o. Kolobeh tovaru koordinovali
členovia rodiny J.Ó., najmä D. J. J.., ktorý sprostredkovával obchody a spolupracoval s kontrolovaným
daňovým subjektom VV-AGRO s.r.o. a s pánom R., ktorý mohol vedieť o koloči - reťazci, ako celý obchod
prebiehal,
- podľa výpovede sa pán J. R.Č. poznal s P. J., ktorý riadil, resp. ovládal spoločnosť variega s.r.o., ktorá

bola hneď na začiatku slovenskej časti reťazca (uvedenú skutočnosť pán R.Č. popiera).

K uvedenému sťažovateľ namieta, že ani to, že na prenajatom sklade sťažovateľa sa vykladal a
nakladal tovar nemohla pre neho byť indikácia podvodu a žalovanému chýba akékoľvek logické
zdôvodnenie. Rovnako nemožno vyvodiť záver o povinnosti sťažovateľa vedieť o podvode len preto,

že sprostredkovateľ/tlmočník pán J. mohol teoreticky uskutočniť úkony, o ktorých sťažovateľ nevedel a
nemohol vedieť. Sťažovateľ namieta aj tvrdenú skutočnosť že sa p. J. R. poznal s P. J. pretože takáto
skutočnosť z výpovede A. nevyplýva súd sa zjavne s touto výpoveďou neoboznámil.64. Sťažovateľ tiež namieta vyhodnotenie informácii zo znaleckého posudku, že „spoločnosť VV-AGRO
s.r.o. mohla vedieť, alebo aj vedela, že tovar pochádza z podvodného reťazca a teda svojou kúpou sa
zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH“, uvádza, že ide o bezpredmetné

argumenty, názory znalca a zdôrazňuje, že spätné preukázanie karuselového obchodu si nemožno
zamieňať s dôkazom o subjektívnej stránke zapojenia sťažovateľa v ňom. Krajský súd podľa sťažovateľa
svojim postupom a rozhodnutím porušil zákon a nesprávne prevzal tvrdenia žalovaného a k nim bez
zrozumiteľnej súvislosti pripojené závery.

65. V treťom bode kasačnej sťažnosti sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie prekročenia
zákonnej ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly a následku nezákonnosti rozhodnutia v dôsledku
nesprávneho dátumu ukončenia prerušenia daňovej kontroly z dôvodu neodôvodnených prieťahov pri
internom doručovaní dokladov a odklonenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
Sťažovateľ výslovne uvádza, že nenamieta otázku posúdenia prekračovania lehôt cudzími štátnymi
orgánmi pri využívaní inštitútu MVI, ktorú zodpovedal SD EÚ vo veci C-186/20, HYDINA, zo dňa

30.septembra 2021.

66. Sťažovateľ namieta, že správca dane prekročil zákonom stanovenú ročnú lehotu na vykonanie
daňovej kontroly minimálne o 6 dní. Uvádza, že daňová kontrola sa začala 19.07.2013, bola ukončená
dňa 18.09.2015 a prerušená odo dňa 09.05.2014 do dňa 10.07.2015. Ďalej uvádza, že daňová kontrola

bez prerušenia trvala 356 dní. Správca dane však uvádza nesprávny dátum ukončenia daňovej kontroly.
Podľa sťažovateľa však daňová kontrola trvala 363 dní, pretože zákonné prerušenie trvalo o 8 dní menej,
než bolo deklarované správcom dane. Dôvod prerušenia daňovej kontroly odpadol podľa sťažovateľa
najneskôr doručením poslednej odpovede na žiadosť o MVI týkajúcej sa odberateľa AND-JUHAN, Kft., t.
j.02.07.2015anieaž10.07.2015,akouvádzasprávcadane.Keďžedôvodprerušeniapodľasťažovateľa

odpadol o 8 dní skôr, týchto 8 dní nemožno započítať do zákonného prerušenia, a preto správca dane
prekročil maximálnu zákonom stanovenú lehotu na vykonanie daňovej kontroly minimálne o 6 dní.

67. Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd na jeho námietku reagoval vyhlásením, že „daňový
úrad nie je strojom a výsledok jeho činnosti je výsledkom prevažne mentálne ľudskej činnosti, pri

ktorej s prihliadnutím na potrebu vyhodnotenia odpovede a množstvo preverovaných skutočností a ich
vzájomných súvislostí nemožno nielen v tomto prípade trvať na zániku dôvodov prerušenia kontroly
okamihom doručenia odpovede dožiadaného orgánu...“ Sťažovateľ k uvedenému namieta, že potreba
mentálnej činnosti má byť naplnená v rámci zákonných hraníc a taktiež v súlade so zásadami rýchlosti,
plynulosti a hospodárnosti. Aj sťažovateľ bol pri svojich úkonom limitovaný lehotami, ktoré si nemohol

dovoliť bez následkov prekročiť iba z dôvodu, že ide o zložitú mentálnu činnosť.

68.Sťažovateľnesúhlasíanisnázoromkrajskéhosúdu,podľaktoréhomá„správcadaneprávostanoviť,
kedy pominuli dôvody prerušenia daňovej kontroly, čo je podmienené jeho zodpovednosťou za vedenie
a vykonanie riadneho dokazovania vo vzťahu k predmetu toho ktorého konania“. Namieta, že pominutie

dôvodov je objektívny stav, ktorý nezávisí od vôle správcu dane. Tiež namieta, že názor krajského súdu,
že správcovi dane prináleží stanoviť, kedy pominuli dôvody prerušenia daňovej kontroly, nemá oporu v
zákone. Zákon jasne hovorí, že prerušenie skončí v deň, keď objektívne pominuli jeho dôvody a nie v
deň, ktorý subjektívne určí správca dane, na základe uváženia.

69. Sťažovateľ namieta, že v danom prípade prekročenie ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly
spôsobil práve proces interného zasielania žiadostí a odpovedí na MVI v rámci finančnej správy.
Proces zasielania žiadostí o MVI od príslušného kontrolóra po zaslanie žiadosti príslušnému orgánu
cudzieho štátu trval neprimerane dlho, a to bezdôvodne, čo spôsobilo nezákonné prieťahy v konaní.
Sťažovateľ následne uvádza, že dĺžka obdobia odo dňa zaslania žiadosti o MVI príslušným kontrolórom

do dňa jej odoslania príslušnému orgánu cudzieho štátu bola v prípade odoslania žiadostí týkajúcich
sa odberateľov EURO-AGRO PLUSZ 162 dní, PERTINAX 36 dní, B.B. SPORTLIFE, Kft. 60 dní, AND
JUHAN, Kft. 8 dní.

70. Vzhľadom na to, že zasielanie žiadostí a odpovedí na MVI prebieha výlučne elektronicky (e-mailom),

je podľa sťažovateľa absolútne neprípustné a neprimerané, aby výmena elektronických informácií
medzi jednotlivými orgánmi finančnej správy prebiehala tak dlho. Absurdné je pritom podľa sťažovateľa
doručovanie e-mailu v trvaní 162 dní. Sťažovateľ následne uvádza prípady, keď samotné doručovaniežiadosti o MVI trvalo mnohonásobne dlhšie než lehota na vybavenie celej MVI, ale aj keď odpovede na
niektoré žiadosti o MVI boli kontrolórovi doručené ešte v ten istý deň.

71. Podľa sťažovateľa ukončenie prerušenia nastáva ex lege dňom pominutia prekážky, teda doručením
odpovede slovenským daňových orgánom, t. j. oddeleniu CLO. Nie je preto podľa sťažovateľa potrebné,
aby sa informácia o pominutí dôvodov prerušenia dostala do dispozície konkrétneho kontrolóra. Je
povinnosťou jednotlivých zložiek finančnej správy, aby zabezpečili promptnú vnútornú komunikáciu a
vyhli sa tak zbytočným prieťahom. Krajský súd námietky sťažovateľa v tomto smere nesprávne právne

posúdil, konanie a názory žalované aproboval bez toho, aby sa s nimi dôkladne vysporiadal.

72. Sťažovateľ ďalej namieta, že správca dane vykonával veľkú časť dokazovania počas vyrubovacieho
konania, v rámci daňovej kontroly nevykonával žiadne aktívne dokazovanie, iba dožiadal slovenských
a cudzích správcov dane o preverovanie informácií domácich dožiadaní a zahraničných MVI. Dôkazné
prostriedky prebral z iných daňových kontrol. Namieta, že správca dane nemôže svojvoľne prerušiť a

odložiť jej pokračovanie, ale jednotlivé kroky správcu dane musia po sebe systematicky nasledovať
a musia byť realizované v primeraných časových intervaloch. Uvádza, že ročná lehota na vykonanie
daňovej kontroly je záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly, nie
je poriadkovou, ale zákonnou procesnou lehotou.

73. Ak daňový úrad nerešpektoval maximálnu dĺžku daňovej kontroly, táto nebola vykonaná v súlade
so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku
a nemožno ho použiť. Ak správca dane protokol použije, je celé daňové konanie zaťažené vadou
nezákonnosti.

74. Vo štvrtom sťažnostnom bode sťažovateľ namieta, že nemohol byť prítomný na výsluchoch svedkov
vypočúvaných v Maďarsku, a tiež že správca dane vykonal miestne zisťovania bez účasti sťažovateľa,
v ktorých sťažovateľ vidí obchádzanie inštitútu výsluchu. Sťažovateľ v tejto súvislosti nesúhlasí s
vyjadrením krajského súdu a žalovaného, že podľa maďarského práva nie je možná účasť sťažovateľa
pri výsluchov vedenými maďarskými finančnými orgánmi, resp. že žalovaný nedokáže zabezpečiť účasť

a výkon práva sťažovateľa klásť otázky svedkom pri výsluchoch v Maďarsku. Sťažovateľ nežiada
o dodržiavanie zákona maďarskú finančnú správu, ale slovenského správcu dane, ktorý je povinný
zabezpečiť zákonný priebeh dokazovania. Sťažovateľ sa nedomáha postupov upravených maďarským
právom, ale domáha sa postupu podľa slovenského daňového poriadku.

75. V piatom sťažnostnom bode sťažovateľ spochybňuje tzv. ekonomickú analýzu vyhotovenú správcom
dane, ktorú vyvrátil v prílohe č. 10 žaloby a namieta, že správny súd sa s týmito námietkami vôbec
nevysporiadal. Namieta, že sťažovateľ nezískal a ani nemohol získať žiadne daňové zvýhodnenie,
pretože žiadal o vrátenie nadmerného odpočtu z DPH, ktorú už vopred zaplatil v dodávateľských
faktúrach a štátu bola odvedená. Naopak, ak by správca dane pripravil sťažovateľa o NO DPH, vzniklo

by neoprávnené zvýhodnenie na strane štátu, ktorý by ju dvojnásobne vymohol tak od sťažovateľa, ako
aj od osoby povinnej ju odviesť, čím by bol porušený princíp daňovej neutrality a DPH by bola odvedená
dvakrát.

76. V šiestom sťažnostnom bode sťažovateľ namieta, že krajský súd sa odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe kasačného súdu, na ktorú krajský súd nereflektoval. K tomuto odklonu došlo z
dôvodu, že krajský súd nepovažoval prekročenie lehoty na vykonanie kontroly za vadu s následkami
nezákonnosti protokolu i ďalšieho konania, neprihliadal na nevyhnutnosť objektívneho preukázania
nesplnenia rozumných požiadaviek na primeranú obozretnosť sťažovateľa vo vzťahu k možnému
zapojenia sa do daňového podvodu, ani na zákaz prenášania dôkazného bremena na daňový subjekt,

ktorý mu neprináleží.

77. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojich záveroch a považoval napadnutý
rozsudok krajského súdu za vecne správny, v plnom rozsahu sa pridržiava svojich doterajších stanovísk
a navrhuje kasačnú sťažnosť zamietnuť. Žalovaný má za to, že aj keď sťažovateľ formálne splnil všetky

podmienky na odpočítanie DPH, správca dane preukázateľne zistil, že plnenie je spojené s daňovom
podvodom na predchádzajúcom aj nasledujúcom stupni, o ktorom sťažovateľ mohol vedieť. Sťažovateľ
neurobil dostatočné opatrenia pri výbere svojich dodávateľov a odberateľov, vykazuje známky vývozcu„broker“, ktorý nakupuje tovar od nárazníkovej spoločnosti a dodáva ich ďalej odberateľom z IČS pričom
si nárokuje NO DPH. Žalovaný následne zopakoval časť svojej argumentácie.

IV. Konanie na kasačnom súde

78. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší správny súd SR“) konajúci ako
kasačný súd (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach
sťažnostných bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v

zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, vo veci v zmysle
§ 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že
kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa
§ 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

79. V súvislosti s kasačnou sťažnosťou sťažovateľa je nutné poukázať na to, že sťažovateľ predložil
veľmi rozsiahlu kasačnú sťažnosť, v ktorej viacerými námietkami spochybnil tak správnosť záverov
krajského súdu, ako aj žalovaného. Avšak vzhľadom na to, že kasačné námietky sťažovateľa sa na
mnohých miestach v kasačnej sťažnosti vzájomne prelínajú, častokrát sa opakujú, resp. že kasačná
sťažnosť obsahuje aj dlhé pasáže bez námietok vznesených voči napadnutému rozsudku krajského

súdu (resp. voči skoršiemu rozsudku na ktorý krajský súd odkazuje), čo činí argumentáciu sťažovateľa a
jeho kasačnú sťažnosť neprehľadnou, nesúrodou, ťažkou čitateľnou a bez logickej štruktúry. Príkladmo
možno uviesť II. sťažnostný bod kasačnej sťažnosti, keď sťažovateľ spojil do jedného neprehľadného
textu dlhé pasáže bez námietok voči napadnutému rozsudku, námietky smerujúce proti jeho vedomej
alebo nedbanlivostnej účasti na karuselovom podvode spolu s inštitútom ručenia za daň, námietky

voči rozhodnutiam daňových orgánov, opis priebehu zdaniteľných plnení a preverovanie si obchodných
partnerov, výpovede osôb a ďalšie, pričom všetky tieto námietky sa navzájom prelievajú spolu s ďalším
textom, citáciou judikatúry, odbornej literatúry, výpoveďami osôb a zisteniami daňových orgánov a i.
Sťažovateľ pritom takto koncipoval podstatnú časť svojej kasačnej sťažnosti na stranách 9 až 70, pričom
celá kasačná sťažnosť mala dokopy 85 strán. Samozrejme je na sťažovateľovi akú formu zvolí pre

obsah kasačnej argumentácie, avšak je zodpovednosťou sťažovateľov, aby v kasačnej sťažnosti jasne
a zrozumiteľne špecifikovali a vysvetlili skutkové a právne dôvody, ktorými broja proti napadnutým
rozsudkom.

80. Kasačný súd poukazuje na to, že kvalita kasačnej sťažnosti do značnej miery predurčuje obsah

rozhodnutia kasačného súdu. Na jednej strane strohá a všeobecná kasačná (žalobná) argumentácia
vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti (žaloby) iba v zodpovedajúcej nízkej miere detailov. Na
strane druhej, rozsahovo excesívna kasačná sťažnosť, ktorá je však obsahovo nesúrodá, má
za následok, že sa súd pri „vysporiadaní“ s takouto kasačnou sťažnosťou obmedzí na podstatu
veci a s jednotlivými námietkami sa prípadne vysporiada prostým odkázaním na príslušnú pasáž

odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (k tomu pozri analogicky rozsudky Najvyššieho správneho
súdu českej republiky č. k. 1AS/132/2021-30 zo 15.07.2021 č. k. 1Afs/163/2021-52 z 12.10.2021 a č.
k. 3Afs/284/2022-99 zo 14.04.2023).

81. Správny súd v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemusí dať detailné odpovede

na všetky účastníkom konania predostreté otázky, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci
podstatné, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija
v. Španielsko).

82. V tomto kontexte kasačný súd poukazuje na podstatu kasačného konania, ktorého účelom nie
je reagovať na každé jednotlivé tvrdenie, resp. námietku sťažovateľa, a to najmä v prípade, ak
táto nebola dostatočne konkrétne vznesená. Nie je úlohou Najvyššieho správneho súdu SR, aby
tento v dokumentoch „dešifroval“, dohľadával alebo „prispôsoboval“ abstraktnú a nie vždy adresnú
argumentáciu sťažovateľa k okolnostiam súdenej veci. Takýto postup by bol nielen v rozpore s tzv.

koncentračnou zásadou aplikovanou v kasačnom konaní (pozn.: okrem zákonných výnimiek), ale
narúšal by aj rovnosť účastníkov konania pred súdom.83. Takýmto spôsobom preto kasačný súd pristúpi aj k vysporiadaniu sa s námietkami sťažovateľa,
pričom sa obmedzí na podstatu veci a s ňou spojené podstatné sťažnostné námietky.

84. Kasačný súd v prvom rade uvádza, že krajský súd v napadnutom rozsudku postupom podľa §
140 SSP v plnej miere odkázal na odôvodnenie svojho skoršieho rozsudku sp. zn. 14S/61/2020 zo
dňa 09.12.2021 s ktorého argumentáciou v jeho obsahu sa stotožnil. Z tohto dôvodu bude preto v
prevažujúcej miere predmetom prieskumu kasačného súdu tento uvedený rozsudok.

85. Skôr ako kasačný súd pristúpil k posúdeniu veci samej, prvotne sa zaoberal namietanou
prekročenou zákonnou ročnou lehotou na vykonanie daňovej kontroly, ktorú sťažovateľ namieta z
dôvodu neodôvodnených prieťahov pri internom doručovaní žiadostí a odpovedí na MVI. Sťažovateľ
uvádza, že daňová kontrola sa začala 19.07.2013, bola ukončená dňa 18.09.2015 a bola prerušená
odo dňa 09.05.2014 do dňa 10.07.2015. Má za to, že dôvod prerušenia daňovej kontroly odpadol
najneskôr doručením poslednej odpovede na žiadosť o MVI týkajúcej sa odberateľa AND-JUHAN, Kft.,

dňa 02.07.2015 a nie až 10.07.2015, pričom vychádza z dátumu, kedy bola odpoveď na MVI doručená
finančnej správe, oddeleniu CLO (dňa 02.07.2015) a nie kedy sa dostala do dispozičnej sféry správcu
dane, ktorý daňovú kontrolu vykonával (10.07.2015). V tejto súvislosti tiež namieta, že proces zasielania
žiadostí o MVI od príslušného kontrolóra po zaslanie žiadosti príslušnému orgánu cudzieho štátu trval
bezdôvodne neprimerane dlho, čo spôsobilo nezákonné prieťahy v konaní. Prieťahy v konaní mala

spôsobiť dĺžka obdobia odo dňa zaslania žiadosti o MVI príslušným kontrolórom do dňa jej odoslania
príslušnému orgánu cudzieho štátu, ktorá bola v prípade odoslania žiadostí týkajúcich sa odberateľov
EURO-AGRO PLUSZ 162 dní, PERTINAX 36 dní, B.B. SPORTLIFE, Kft. 60 dní, AND JUHAN, Kft. 8 dní.

86. Kasačný súd z administratívneho spisu zistil, že daňová kontrola sa za v zmysle zápisnice o začatí

daňovej kontroly č. 9212401/5/3495160/2013 začala dňom spísania tejto zápisnice dňa 22.07.2013 a
nie 19.07.2013 ako uvádza sťažovateľ. Ďalej kasačný súd z administratívneho spisu zistil, že daňová
kontrola bola rozhodnutím č. 9212401/5/1771071/2014/Kur zo dňa 07.05.2014 prerušená z dôvodu
zaslania žiadosti o MVI týkajúcej sa spoločnosti AND-JUHAN Kft. odo dňa 09.05.2014 do 10.07.2015.
Kasačný súd preto posudzoval namietané prieťahy v konaní výlučne s touto žiadosťou o MVI, na základe

ktorej bola daňová kontrola prerušená. V súvislosti so žiadosťou o MVI týkajúcej sa spoločnosti AND-
JUHAN Kft. sťažovateľ uvádza, že odo dňa zaslania tejto žiadosti príslušným kontrolórom do dňa jej
odoslania príslušnému orgánu cudzieho štátu uplynulo 8 dní.

87. Kasačný súd k tejto námietke uvádza, že dĺžka doby od zaslania žiadosti o MVI až do jej odoslania

finančnou správou, oddelením CLO príslušnému zahraničnému orgánu v trvaní 8 dní nie je neprimeraná,
prerušenie počas tohto obdobia je možné považovať za účelné, a teda v tomto konkrétnom prípade
nemožno hovoriť o prieťahoch v konaní spôsobených interným doručovaním žiadostí alebo odpovedí
na MVI. Kasačný súd však dáva sťažovateľovi za pravdu v tom smere, aj keď bez významného vplyvu
na toto konanie, že nie je účelné a ani v súlade so zásadou proporcionality, ak zasielanie žiadostí alebo

odpovedí na MVI trvá neprimerane dlho, ako to bolo napríklad v prípade žiadosti o MVI týkajúcej sa
odberateľa EURO-AGRO PLUSZ, keď tento proces trval 162 dní. Daňová kontrola však bola prerušená
na základe žiadosti o MVI týkajúcej sa spoločnosti AND-JUHAN Kft., kasačný súd preto túto námietku
posudzoval výlučne k tejto žiadosti, a preto dĺžka interného zasielania ďalších žiadostí, resp. odpovedí
o MVI nemôže mať vplyv na toto konanie. Kasačný súd vyhodnotil túto námietku sťažovateľa ako

nedôvodnú.

88. Ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd aj tú námietku, podľa ktorej dôvody prerušenia daňovej
kontroly pominuli už dňom doručenia odpovede na MVI slovenskej finančnej správe, oddeleniu CLO.
Tu je nutné uviesť, že len správca dane, resp. poverený kontrolór ktorý vykonáva daňovú kontrolu je

schopný vyhodnotiť, či je zaslaná odpoveď na MVI postačujúca, úplná a či bude viesť k správnemu
určeniu a vyrubeniu dane. Kasačný súd preto nemôže prisvedčiť tejto námietke, keďže oddelenie CLO
zabezpečuje v tomto smere len administratívu týkajúcu sa prekladu a zasielania týchto dokumentov.
Vykonaním daňovej kontroly boli poverení zamestnanci, kontrolóri príslušného správcu dane a preto len
tento správca dane (ním poverení zamestnanci) vedie dokazovanie a v rámci daňovej kontroly hodnotí

získané dôkazy, ktorým je aj prijatá odpoveď na žiadosť o MVI. Z tohto dôvodu preto nie je možné prijať
záver, že dôvody prerušenia daňovej kontroly pominuli už dňom, kedy bola odpoveď na žiadosť o MVI
týkajúca sa spoločnosti AND-JUHAN Kft. prijatá slovenskou finančnou správou, oddelením CLO. Pre
správcu dane pominuli dôvody prerušenia konania dňa 10.07.2015. Kasačný súd však dáva za pravdusťažovateľovi, aj keď bez vplyvu na toto konanie, že pominutie dôvodov prerušenia konania nezávisí od
vôle správcu dane, a teda správca dane nemá právo stanoviť, kedy pominuli dôvody prerušenia daňovej
kontroly, tak ako to uvádza krajský súd. Takúto svojvôľu správcu dane však kasačný súd v tomto konaní

nezistil.

89. K námietke sťažovateľa, že správca dane vykonával veľkú časť dokazovania počas vyrubovacieho
konania, v rámci daňovej kontroly nevykonával žiadne aktívne dokazovanie, iba dožiadal slovenských
a cudzích správcov dane o preverovanie informácií domácich dožiadaní a zahraničných MVI a

dôkazné prostriedky prebral z iných daňových kontrol, kasačný súd uvádza, že aj zasielanie dožiadaní
slovenským, resp. cudzím daňovým orgánom, získavanie dôkazov z iných daňových kontrol je výkon
dokazovania, ktorý prispieva k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie
dane. Sťažovateľ bližšie nekonkretizoval, ktoré dôkazy správca dane vykonával počas vyrubovacieho
konania. Aj túto námietku sťažovateľa preto kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

90. Kasačný súd preto konštatuje, že na základe sťažovateľom vznesených námietok nezistil
prekročenie lehoty na vykonanie daňovej kontroly, ktorá bola dôvodne a zákonne prerušená.

91. Kasačný súd po vyriešení tejto otázky pristúpil k vecnému prieskumu. V posudzovanej veci ide
o neuznanie nároku na odpočítanie DPH za nákup poľnohospodárskych komodít (repka, kukurica a

slnečnica) z faktúr od priamych dodávateľov sťažovateľa, pričom dôvodom neuznania odpočítania DPH
boli závery daňových orgánov o tom, že sťažovateľ neprijal v rámci obvyklej obozretnosti opatrenia, aby
zabránil svojej účasti na daňovom podvode a svojim vlastným počínaním sa vystavil riziku zapojenia
sa do reťazca podvodných plnení a stal súčasťou karuselových obchodov o ktorých vedel, mal alebo
mohol vedieť.

92. Sťažovateľovi vo vzťahu k štátnemu rozpočtu vznikol nadmerný odpočet DPH z dôvodu
nákupu poľnohospodárskych komodít od tuzemských dodávateľov a deklarovaného uskutočnenia
intrakomunitárnych dodaní do IČS.

93. V prejednávanom prípade pritom nie je sporné, že daňové orgány preukázali daňové (karuselové)
podvody do ktorých bol sťažovateľ zapojený, čo napokon nerozporuje ani sťažovateľ. Podstatou
argumentácie sťažovateľa je nesúhlas so záverom, že sťažovateľ vedel alebo aspoň vedieť mal a mohol,
že bol zapojený do daňového podvodu, pretože neprijal v rámci obvyklej obozretnosti opatrenia, aby
zabránil svojej účasti na daňovom podvode.

94. Daňový podvod a účasť na ňom ako dôvod pre nepriznanie práva na úseku DPH sú konštruované
na princípe zavinenia. Stávajú sa teda dôvodom pre nepriznanie práva na úseku daní vtedy, ak daňový
subjekt uplatňujúci si daňové oprávnenie (odpočet alebo oslobodenie) mal vedomosť o svojej účasti na
podvode alebo nemal o tejto účasti vedomosť, avšak o daňovom podvode vedieť mal alebo mohol, a to

v dôsledku toho, že pri preverovaní svojho obchodného partnera nepostupoval s náležitou opatrnosťou
a starostlivosťou.
95. Podľa rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ nič nebráni tomu, aby sa dodávateľovi zamietlo
priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania v rámci EÚ, ak sa s ohľadom na objektívne
skutočnosti preukáže, že tento si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania,

alebo že vedel alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal
nadobúdateľ, a neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne požadovať na zabránenie
jeho vlastnej účasti na tomto podvode (rozsudok SD EÚ vo veci C-273/11 Mecsek-Gabona, bod 55).

96. Daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne (spravodlivo)

požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode
(rozhodnutiaSúdnehodvoraEÚvoveciSCPaperConsultSRL,C-101/16zodňa19.10.2017,bod52;vo
veciVikingoFővállalkozóKft.,C-610/19zodňa03.09.2020,body54,55;voveciMahagébenKft,C-80/11
a C-142/11 zo dňa 21.06.2012, bod 54). Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od
daňového subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie

Súdneho dvora EÚ vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21.06.2012, bod 59). Ani pri tejto
požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť
uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jeho dodávateľa a tým fakticky preniesť na
neho kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci SC PaperConsult SRL, C-101/16 zo dňa 19.10.2017, bod 51; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa
3.09.2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21.06.2012, bod 57). Na druhej
strane je potrebné dodať, že vyžadovanie a zohľadňovanie primeranej obozretnosti podnikateľského

subjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na
daňovom podvode je typické práve pre dokazovanie daňového podvodu, resp. skutočnosť, či daňový
subjekt vedel, mal alebo mohol vedieť, že sa zúčastňuje na daňovom podvode (rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3.09.2020, body 53, 54, 56 a 58).

97. V prípade dokazovania existencie podvodu na DPH a vedomosti daňového subjektu o jeho účasti na
daňovom podvode leží dôkazné bremeno na správcovi dane, pričom ho nemožno prenášať na daňový
subjekt. Daňový subjekt má možnosť sa brániť tým, že preukáže, že prijal dostatočné opatrenia, ktoré od
neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti
na daňovom podvode.

98. Pre posúdenie skutočnosti, či daňový subjekt bol účastný na podvode na DPH na účely odmietnutia
práva na odpočítanie dane sa aplikuje takzvaný Axel Kittel test, ktorý je vyabstrahovaním kritérií na
posúdenie účasti na daňovom podvode z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Axel Kittel (C-439/04),
ktorý tieto kritériá konštruuje do štyroch otázok, ktoré musia byť kumulatívne zodpovedané kladne:
- Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik?

- Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania?
- Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody
daňového subjektu s týmto konaním spojené?
- Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol
a mal vedieť daňový subjekt?

99. V rámci tohto testu teda správca dane preukazuje objektívne skutočnosti spočívajúce v
neštandardnosti posudzovaných zdaniteľných plnení, z ktorých je zrejmé, že daňový subjekt vedel
alebo aspoň vedieť mal a mohol o svojej účasti na daňovom podvode a poukazuje na chýbajúce či
nedostatočné rozumné opatrenia prijaté daňovým subjektom k zamedzeniu jeho účasti na podvodnom

konaní.

100. Kasačný súd v tejto súvislosti podotýka, že nie je nutne povinnosťou správcu dane preukázať,
že daňový subjekt o daňovom podvode vedel alebo sa na ňom aktívne podieľal, ale postačuje, že
daňový subjekt o podvodnom konaní aspoň mohol alebo mal vedieť, ak by vynaložil dostatočné rozumné

opatrenia.

101. Ako už kasačný súd uviedol vyššie, existencia daňového (karuselového) podvodu a účasť
sťažovateľa na ňom v danom prípade nie je sporná. Na základe výsledkov preverovania
jednotlivých článkov obchodných reťazcov bolo preukázané, že preverované spoločnosti tzv. „missing

trader“ (stratení obchodníci) nepodávali daňové priznania, nevykonávali žiadnu ekonomickú činnosť,
pričom ide o spoločnosti nespolupracujúce so správcom dane a s neexistujúcim sídlom. Podvod v oblasti
DPH bol správcom dane zistený práve u dodávateľov v druhom, resp. treťom stupni obchodného reťazca
u spoločností Affordable Invest, s.r.o., NIMFAS CORP., s.r.o., DAVIDUS, s.r.o., RIVA FROST LTD,
CALYPSO Invest, s.r.o. a variega, s.r.o., (tzv. stratení obchodníci) pričom tieto spoločnosti neodviedli

DPH do štátneho rozpočtu.

102. Daňové orgány vo vzťahu k preukázaniu existencie daňového podvodu podrobne popísali
akými dôkazmi dospeli k tomuto záveru, popísali jednotlivé obchodné reťazce kde figurovalo niekoľko
spoločností v rámci ktorých sa tovar premiestňoval zo Slovenska do Maďarska a následne sa ten

istý tovar vracal späť na Slovensko do skupiny tých istých spoločností. Zistili, že tovar vyvezený
sťažovateľom do IČS sa vrátil späť na Slovensko cez stratených obchodníkov. Následne sa tovar dostal
prostredníctvom priamych dodávateľov sťažovateľa, tzv. „nárazníkových spoločností“ späť k žalobcovi.

103. Kasačný súd však podotýka, že uvedené zistené skutočnosti slúžia práve na preukázanie

existencie daňového podvodu avšak samé o sebe nedávajú odpoveď na otázku, či žalovaný resp.
správca dane preukázal, či v rozhodnom čase boli prítomné také neštandardné okolnosti, na základe
ktorých by sťažovateľ vedel, mohol alebo mal vedieť, že tieto plnenia sú poznačené daňovým podvodom.104. Sťažovateľ v tomto smere vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 14S/61/2020 namieta,
že „súd sa síce venoval a podrobne popísal prvé tri otázky tzv. Axel Kittel testu, ktoré však neboli
podstatou sporu, naopak ohľadom otázky vedomého zapojenia sťažovateľa do podvodného reťazca je

stanovisko súdu strohé, formalistické, nepresné, nevychádza zo zistených skutočností obsiahnutých v
spise a nezodpovedá európskemu výkladu práva.“ Namieta teda, že rozsudok nedáva odpovede na
podstatu preskúmavanej veci, a to na otázku, či je naplnená aj štvrtá podmienka Axel Kittel testu (či
sťažovateľ vedel alebo mal a mohol vedieť o jeho účasti na daňovom podvode).

105. Otázku, či v rozhodnom čase sťažovateľ vedel o existencii takých skutočností, ktoré indikujú
existenciu daňového podvodu, alebo aspoň či o takých skutočnostiach sťažovateľ mohol a mal vedieť,
je potrebné posudzovať a zodpovedať nezávisle od samotnej existencie daňového podvodu. Daňové
orgány preto musia v tomto smere jasne a zrozumiteľne uviesť a preukázať:

a. objektívne okolnosti, ktoré indikujú existenciu daňového podvodu, a súčasne to, že

b. daňový subjekt o týchto okolnostiach vedel (bol s nimi oboznámený) alebo vedieť mal a mohol pri
zachovaní odbornej starostlivosti.

106. Kasačný súd pripomína, že zodpovednosť daňového subjektu za daňový podvod je limitovaná

práve existenciou skutkových okolností svedčiacich o možnej vedomosti daňového subjektu o jeho
účasti na daňovom podvode a súčasne neexistenciou dostatočných rozumných opatrení, ktorými by
daňový subjekt svojej účasti na podvode zabránil. Uvedené preukazuje správca dane, a to práve
prostredníctvom objektívnych skutočností. Daňové orgány preto musia náležite preukázať a odôvodniť,
že také objektívne skutočnosti boli daňovému subjektu známe v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení

alebo boli daňovým subjektom objektívne zistiteľné pred uskutočnením zdaniteľných plnení, a teda že
zdaniteľné plnenia vykazovali viacero neštandardných znakov na základe ktorých mal daňový subjekt
pri vynaložení obvyklej obozretnosti nadobudnúť podozrenie o daňovom podvode.

107. Ako objektívne skutočnosti svedčiace o vedomosti sťažovateľa o zapojení sa do karuselového

podvodu označili daňové orgány a krajský súd to, že:

- v danom prípade sa jednalo o reťazec obchodov medzi viacerými spoločnosťami, ktoré medzi sebou
deklarovali jednotlivé dodávky tovaru, pričom bolo preukázané, že sa tovar od všetkých 5 odberateľov
vrátil na územie Slovenskej republiky,

- ani jedna zo spoločností v reťazci nie je producentom, ani spracovateľom daných komodít,

- všetky daňové subjekty, ktoré sa zúčastnili na dodávkach tovaru v druhom, resp. treťom stupni
(dodávateľ dodávateľa), vo veľmi krátkej dobe po deklarovaných zdaniteľných obchodoch sa stali

nekontaktnými (missing trader), zmenili sídlo, konateľa, či spoločníka (spravidla na osoby s bydliskom
mimo SR), znemožnili správcovi dane preverenie deklarovaných zdaniteľných obchodov.

- je nepravdepodobné, aby sa pri zachovaní obchodnej obozretnosti na daňový subjekt nakontaktovali
len odberatelia, od ktorých sa tovar vracal späť na Slovensko;

- je nepravdepodobné, aby pri zachovaní obchodnej obozretnosti boli dodávatelia v druhom resp. treťom
rade v tak veľkom počte nekontaktní, resp. neboli schopní preukázať nadobudnutie tovarov,

- tovar, ktorý bol vyvezený žalobcom sa v niektorých prípadoch vracal priamo do skladov, ktoré mal

prenajaté žalobca,

- kolobeh tovaru koordinovali členovia rodiny J., najmä D. J. J.., ktorý sprostredkovával obchody a
spolupracoval so žalobcom a s pánom R., ktorý mohol vedieť o kolotoči - reťazci, ako celý obchod
prebiehal,

- pán J. R. sa poznal s P. J., ktorý riadil resp. ovládal spoločnosť variega s.r.o., pričom táto bola hneď
na začiatku slovenskej časti reťazca,- žalobca mohol vedieť, alebo aj vedel, že tovar pochádza z podvodného reťazca a teda svojou kúpou
sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH,

- obchod s predmetných tovarom bol z dôvodu veľkých daňových podvodov predmetom reverzného
zdanenia v Maďarsku, o tejto skutočnosti mohli vedieť a zrejme aj vedeli slovenskí obchodníci s
kukuricou, repkou a slnečnicou, slovenskí obchodníci mohli skúmať, či obchodné transakcie, ktoré
realizujú nie sú predmetom daňového podvodu a vyhýbania sa daňovej povinnosti, pričom uvedené
hodnotí správca dane ako konanie bez dodržania zásad obozretného obchodníka,

- žalobca ako významný obchodník s poľnohospodárskymi komoditami mal mať určite podrobne
zmapovaný trh a mal by vedieť kto pôsobí na trhu s komoditami, musel by predpokladať, že Slovensko
je sebestačné s repkou a slnečnicou, taktiež musel vedieť že v Maďarsku v roku 2012 maďarské daňové
orgány zistili veľké daňové podvody v obchodovaní s repkou, slnečnicou a kukuricou, pričom uvedené
hodnotí správca dane ako konanie bez dodržania zásad obozretného obchodníka,

- z vyjadrení žalobcu vyplýva, že nakúpil v kontrolovanom zdaňovacom období slnečnicu s dodaním
na svoje zmluvné sklady od spoločností BAKQD s.r.o. a Pet-print s.r.o., pričom uvádza maďarské ŠPZ,
obozretný konateľ sa mal zaujímať o to, odkiaľ vozia tovar vozidlá s maďarskou ŠPZ, keďže sám
žalobca vyvážal tovar do Maďarska, uvedené hodnotí správca dane ako konanie bez dodržania zásad

obozretného obchodníka.

108. Kasačný súd preto posudzoval, či na základe vyššie uvedených skutočností daňové orgány
správne vyhodnotili, že sťažovateľ vedel alebo mal a mohol vedieť, že sa prijatými plneniami od
jeho priamych dodávateľ zúčastní na plneniach poznačených daňovým podvodom. Kasačný súd

pritom dospel k záveru, že tieto daňovými orgánmi tvrdené skutočnosti bez ďalšieho nepostačujú na
preukázanie záveru o vedomosti sťažovateľa o účasti na daňovom podvode, resp. na preukázanie,
že sťažovateľ neprijal v rámci obvyklej obozretnosti opatrenia, aby zabránil svoje účasti na daňovom
podvode.

109. Správca dane tvrdí, že na základe preverovania zdaniteľných obchodov u dodávateľov a
odberateľov zistil, že daňový subjekt sa stal súčasťou karuselových obchodov, pretože (i) v danom
prípade sa jednalo o reťazec obchodov medzi viacerými spoločnosťami, ktoré medzi sebou deklarovali
jednotlivé dodávky tovaru, pričom bolo preukázané, že sa tovar od všetkých 5 odberateľov vrátil
na územie Slovenskej republiky, (ii) ani jedna zo spoločností v reťazci nie je producentom, ani

spracovateľom daných komodít a (iii) všetky daňové subjekty, ktoré sa zúčastnili na dodávkach
tovaru v druhom, resp. treťom stupni (dodávateľ dodávateľa), vo veľmi krátkej dobe po deklarovaných
zdaniteľných obchodoch sa stali nekontaktnými (missing trader), zmenili sídlo, konateľa, či spoločníka
(spravidla na osoby s bydliskom mimo SR), znemožnili správcovi dane preverenie deklarovaných
zdaniteľných obchodov. K týmto skutočnostiam kasačný súd uvádza, že sú podstatné vo vzťahu k

preukázaniu existencie daňového podvodu, ale nie vo vzťahu k vedomosti sťažovateľa o ňom.

110. Vedomosť sťažovateľa o daňovom podvode podľa kasačného súdu v tomto prípade ďalej
nemožno vyvodiť z daňovými orgánmi uvádzaných skutočností, že je nepravdepodobné aby sa na
sťažovateľa nakontaktovali len odberatelia, od ktorých sa tovar vracal späť na Slovensko. Tu kasačný

súd poznamenáva, že daňové orgány toto svoje tvrdenie nedali do súvisu a neopreli o žiadny z
dôkazov, z ktorého by vyplynula vedomosť sťažovateľa o tejto skutočnosti. Správca dane síce vo svojom
rozhodnutí uviedol, že obchodovaný tovar sa v rámci skupiny spoločností premiestňoval zo Slovenska
do Maďarska a následne sa ten istý tovar vrátil späť na Slovensko. Dokonca na základe zistení z
odpovede na žiadosť o MVI týkajúcej sa spoločnosti B.B. Sportlife Kft. uvádza, že tovar ani nebol

vyložený v Maďarsku ale bez prekládky sa vrátil späť na Slovensko (obchodný reťazec P & A Group,
s.r.o. - sťažovateľ - B.B. Sportlife Kft. - SEXTUS s.r.o. - SK FIGHTER s.r.o. - LES-POL s.r.o. - P &
A Group, s.r.o.). Tiež poukazuje na výpoveď p. A., podľa ktorej sa tovar vyvezený sťažovateľom v
niektorých prípadoch vracal späť do skladov sťažovateľa. Správca dane však nevysvetlil, na základe
ktorých zistených objektívnych skutočností má za to, že o tejto skutočnosti sťažovateľ vedel alebo mal

a mohol vedieť.

111. Žalovaný vo svojom rozhodnutí poukazuje aj na vyjadrenie sťažovateľa v odvolaní, podľa ktorého
sťažovateľ nakúpil slnečnicu s dodaním na svoje zmluvné sklady od spoločností BAKQD spol. s r. o. aPet-print s.r.o. pričom uviedol maďarské EČV. K uvedenému však žalovaný vo svojom rozhodnutí bez
ďalšieho len poznamenal, že obozretný konateľ sa mal zaujímať o to, odkiaľ vozia uvedený tovar vozidlá
s maďarskou EČV, keďže sám kontrolovaný subjekt tovar vyvážal do Maďarska, a že daňový subjekt

sa má právo pýtať sa svojich dodávateľov na ich subdodávateľov, ako aj na pôvod tovaru, s ktorým má
obchodovať.

112. Sťažovateľ pritom v tejto súvislosti namieta, že zo skutočnosti, že tovar prepravovali maďarský
prepravcovia nemohol vedieť, že tovar pochádza z Maďarska. Ďalej namieta, že sa to týka len niektorých

EČV, pričom žalovaný svoj záver vzťahuje na všetok tovar. Kasačný súd preto konštatuje, že daňové
orgány mali konkrétnejšie vysvetliť, a to aj v súvislosti s ďalšími zisteniami (napr. odpovede z MVI,
doklady o preprave), na základe akej objektívnej skutočnosti sťažovateľ vedel alebo aspoň mal a mohol
sťažovateľ vedieť, že tovar ktorý je u neho vykladaný pochádza z Maďarska, prípadne aj od jeho
konkrétnych odberateľov, t. j. že tovar sa od jeho odberateľov cez skupinu spoločností vracal späť k
sťažovateľovi. Nestačí preto len uviesť, že sťažovateľ sa mal zaujímať, odkiaľ vozia tovar vozidlá s

maďarskou EČV. Z uvedeného nie je zrejmé, či a prečo mal mať sťažovateľ vedomosť o dovoze tovaru
z Maďarska.

113. Z rozhodnutí daňových orgánov pritom nevyplýva, že by správca dane porovnával EČV vozidiel,
ktorými mal byť tovar bez prekládky prepravovaný, t.j. či napríklad vozidlo s maďarskou EČV, ktoré

sťažovateľovi tovar priviezlo, predtým v podozrivo krátkom čase nevykonalo u sťažovateľa nakládku. Z
tohto dôvodu preto kasačný súd prisvedčuje námietke sťažovateľa, že ani výpoveď p. B.A. o tom, že
sa tovar „točil“, resp. že išiel po hranice s Maďarskom, kde sa len vymenili doklady a ak mali skladníci
rozum, tak museli vedieť, že sa tovar nemôže za dve hodiny otočiť dvakrát, nepotvrdzuje či a prečo
mal mať sťažovateľ vedomosť o dovoze tovaru z Maďarska. Kasačný súd preto konštatuje, že daňové

orgány vyššie uvedené zistenia nedali do kontextu s objektívnou skutočnosťou, ktorá preukazuje že
sťažovateľ vedel alebo mal a mohol vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou
podvodu vo vzťahu k DPH.

114. Rovnakou optikou je nutné nahliadať aj na záver daňových orgánov prevzatý krajským súdom,

že tovar, ktorý bol vyvezený žalobcom sa v niektorých prípadoch vracal priamo do skladov, ktoré mal
prenajaté žalobca. Daňové orgány ani v tomto prípade nešpecifikovali, na základe ktorých dôkazov a
zistení dospeli k tomuto záveru a prečo sťažovateľ vedel alebo mohol vedieť, že plnenia sú poznačené
podvodným konaním.

115. V súvislosti so záverom daňových orgánov, že je nepravdepodobné, aby pri zachovaní obchodnej
obozretnosti boli dodávatelia v druhom resp. treťom rade v tak veľkom počte nekontaktní, resp.
neboli schopní preukázať nadobudnutie tovarov, kasačný súd uvádza, že informácie týkajúce sa
dodávateľov v druhom a treťom rade (nekontaktnosť, vyhýbanie sa povinnostiam) sú podstatné vo
vzťahu k preukázaniu existencie daňového podvodu a narušenia neutrality DPH. Žiadnym spôsobom

však nepreukazujú, že sťažovateľ vedieť mal a mohol o podvode na DPH, a to už v rozhodnom
období. Kasačný súd preto v tomto smere prisvedčil sťažovateľovi, ktorý namietal, že nemal a ani
objektívne nemohol mať informácie, ktoré nastali ex post po uskutočnení zdaniteľných obchodov a v
rozhodnom čase nemohol vedieť že jeho nepriamy alebo aj priamy obchodný partner bude nekontaktný,
nespolupracujúci a neplniaci si daňové povinnosti.

116. Taktiež ani výpoveď p. A., v zmysle ktorej kolobeh tovaru koordinovali členovia rodiny J., najmä
D. J.Ó. J.., ktorý sprostredkovával obchody a spolupracoval so žalobcom a s pánom R., ktorý mohol
vedieť o kolotoči - reťazci, ako celý obchod prebiehal, sama o sebe nepreukazuje, že pán Viskupič mal
alebo mohol vedieť že plnenia sú poznačené podvodom. Z výpovede naopak vyplýva, že kolobeh tovaru

koordinovali členovia rodiny J.. Skutočnosť, že D. J. st. ktorý navyše sprostredkovával obchody pre
sťažovateľa a že sa so sťažovateľom poznali preto bez ďalšieho nespôsobuje významnejšie pochybnosti
o tom, že sťažovateľ neprijal v rámci obvyklej obozretnosti opatrenia, aby zabránil svojej účasti na
daňovom podvode a stal súčasťou karuselových obchodov o ktorých vedel, mal alebo mohol vedieť.
Rovnako tak to platí aj v prípade, že pán J. R. sa poznal s P. J., ktorý riadil resp. ovládal spoločnosť

variega s.r.o., pričom táto bola hneď na začiatku slovenskej časti reťazca.

117. Kasačnému súdu nie je zrejmé, akou úvahou dospeli daňové orgány k záveru, že sťažovateľ konal
bez dodržania zásad obozretného obchodníka v súvislosti s tým, že obchod s predmetným tovarom boloz dôvodu daňových podvodov predmetom reverzného zdanenia v Maďarsku, o tejto skutočnosti mohli
vedieť a zrejme aj vedeli slovenskí obchodníci, ktorí preto mohli skúmať, či obchodné transakcie nie
sú predmetom daňového podvodu, a že sťažovateľ ako významný obchodník s poľnohospodárskymi

komoditami mal mať určite podrobne zmapovaný trh a mal by vedieť kto pôsobí na trhu s komoditami,
musel by predpokladať, že Slovensko je sebestačné s repkou a slnečnicou, taktiež musel vedieť že
v Maďarsku v roku 2012 maďarské daňové orgány zistili veľké daňové podvody v obchodovaní s
repkou, slnečnicou a kukuricou. Podľa názoru kasačného súdu, informácia, že predmetné komodity
boli predmetom daňových podvodov v Maďarsku, je nepochybne indíciou, ktorá mala byť signálom

pre zvýšenú opatrnosť sťažovateľa, avšak opäť, sama o sebe nie je relevantnou skutočnosťou, ktorá
vyvracia sťažovateľove tvrdenia o vynaložení jeho odbornej starostlivosti. Sťažovateľ pritom konkrétne
uvádzal, akým spôsobom si preveroval svojich obchodných partnerov (verejne dostupné registre,
osobné doklady konateľov resp. splnomocnených zástupcov, prípadne aj notársky overené podpisy
konateľov a i.) Na základe vyššie uvedeného preto nemožno prijať jednoznačný záver, že správca
dane preukázal neexistenciu dostatočných rozumných opatrení, ktorými by sťažovateľ svojej účasti na

podvodezabránil.Správcadanejepritompovinnývierohodnýmspôsobomvyvrátiťtvrdeniasťažovateľa,
že ním prijaté opatrenia k zamedzeniu jeho účasti na daňovom podvode boli dostatočné, resp. je povinný
uviesť prečo dostatočné neboli.

118. Kasačný súd preto prisvedčil námietke sťažovateľa, že napadnutý rozsudok nedáva odpoveď na

podstatu preskúmavanej veci, a teda na otázku, či je naplnená štvrtá podmienka Axel Kittel testu (či
sťažovateľ vedel alebo mal a mohol vedieť o jeho účasti na daňovom podvode), zodpovedanie ktorej v
napadnutom rozsudku absentovalo. Čo sa týka rozhodnutí daňových orgánov, kasačný súd konštatuje,
že správca dane ani žalovaný dostatočne nepreukázali, že sťažovateľ o svojej účasti na obchodných
reťazcoch poznačených daňovým podvodom vedel alebo aspoň mal a mohol vedieť, resp. v tomto

smere dostatočne neodôvodnili a nepopísali, ktoré objektívne skutočnosti svedčia o neštandardnosti
posudzovaných zdaniteľných plnení.

119. Ak správca dane neprizná daňovému subjektu právo na odpočítanie dane (alebo aj oslobodenie
od dane) z dôvodu, že daňový subjekt vedel alebo aspoň mal a mohol vedieť o svojej účasti na daňovom

podvode, musí svoj záver o nepriznaní práva odôvodniť

- objektívnymi skutočnosťami, ktoré jednoznačne preukazujú že daňový subjekt o daňovom podvode
vedel, alebo

- objektívnymi skutočnosťami, že o daňovom podvode mal a mohol vedieť, ak by prijal všetky dostatočné
opatrenia, ktoré je možné dôvodne od neho požadovať na zabezpečenie, aby jeho plnenie nebolo
poznačené podvodom.

120. K tomu kasačný súd dodáva, že objektívne skutočnosti, ktoré môžu založiť podozrenie o daňovom

podvode, musia nastať a musia byť daňovému subjektu známe, resp. ním zistiteľné už v čase pred
uskutočnením zdaniteľného plnenia. Sú to signály a indície, ktoré u daňového subjektu mali vzbudiť
pochybnosti o pripravovaných obchodných transakciách, pričom nedostatočnými či úplne chýbajúcimi
opatreniami sa daňový subjekt vystaví riziku zapojenia sa do daňového podvodu a tým aj riziku, že
mu právo na odpočítanie DPH nebude priznané. Správca dane preto musí preukázať, že obchodné

transakcie vykazovali viacero neštandardných znakov na základe ktorých mal daňový subjekt pri
vynaložení obvyklej obozretnosti nadobudnúť podozrenie o daňovom podvode.

121. Kasačný súd zdôrazňuje, že cieľom súdneho prieskumu nie je nahrádzať činnosť daňových
orgánov. Daňové orgány v odôvodneniach svojich rozhodnutí jasne nepomenovali objektívne

skutočnosti,nazákladektorýchmalizapreukázané,žesťažovateľvedelaleboaspoňmalamoholvedieť
o svojej účasti na daňovom podvode, nezdôvodnili ich relevanciu vo vzájomnej súvislosti a komplexne
ich neposúdili aj vo vzťahu k prijatým opatreniam, ktoré sťažovateľ preukázal, že ich vynaložil.

122. O vedomosti daňového subjektu o daňovom podvode pritom nemusí svedčiť každá jednotlivá

objektívna skutočnosť, avšak tieto musia spolu a vzájomne tvoriť jasný a logicky ucelený súbor vzájomne
sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich dôkazov, ktoré spoľahlivo preukazujú, že daňový subjekt o
podvode na DPH vedel alebo aspoň mal a mohol vedieť. Otázku, či v čase uskutočnenia zdaniteľných
plnení existovali také okolnosti, ktoré by u sťažovateľa mali indikovať existenciu daňového podvodualebo aspoň či o takých okolnostiach sťažovateľ mohol a mal vedieť, je potrebné posudzovať a
zodpovedať nezávisle od samotnej existencie daňového podvodu.

123. Kasačný súd uzatvára, že správca dane a žalovaný odôvodnili záver, že sťažovateľ mal a mohol
vedieť, že sa zúčastňuje na podvode, len skutočnosťami, ktoré sú významné vo vzťahu k preukázaniu
existencie daňového podvodu a narušeniu neutrality DPH, pričom neuviedli také objektívne skutočnosti,
z ktorých vyplýva prečo sťažovateľ mal alebo aspoň mohol o podvodnom konaní vedieť.

124. Záverom tejto časti rozsudku kasačný súd dodáva, že neopomenul ani zistenia správcu dane
ohľadom obdobia, kedy sťažovateľ nadviazal so svojimi obchodnými partnermi (EURO-AGRO PLUSZ,
Lipics-Farm, B.B.Sportlife, PERTINAX, AND-JUHAN) spoluprácu, že títo neboli dlhodobými obchodnými
partnermi sťažovateľa, že ani jedna zo spoločností v reťazci nie je producentom, ani spracovateľom
daných komodít, a tiež že p. A., hoci sťažovateľovi tlmočila a sprostredkovávala jeho obchody so
spoločnosťou AND-JUHAN, vystupovala pred sťažovateľom pod iným menom. Tieto skutočnosti je však

zo strany daňových orgánov potrebné komplexne posúdiť tak, ako je uvedené vyššie, a to aj vo vzťahu
k prijatým opatreniam, ktoré sťažovateľ tvrdil, že ich vynaložil.

125. K ďalším námietkam sťažovateľa kasačný súd uvádza nasledovné. Pokiaľ sťažovateľ namieta,
že správca dane nerozlišoval medzi termínmi vedel a mal vedieť, resp. že nerozlišovali jeho aktívnu,

resp. pasívnu účasť na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, kasačný súd už vo svojej
rozhodovacej činnosti uviedol, „že medzi tým, či sťažovateľ vedel alebo či mohol (mal) vedieť, že sa
svojím plnením zúčastňuje obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom, je naozaj rozdiel...
Na druhej strane je však potrebné zdôrazniť, že tieto rozdiely nemajú pre daňové konanie podstatný
význam. Totiž dôkazné bremeno na preukázaní skutočností, z ktorých sa vedomosť sťažovateľa alebo

jeho potenciál (mohol/mal vedieť) vyvodzuje, stále zaťažuje daňové orgány a rovnako platí, že tak
preukázanie úmyselnej ako aj nedbanlivostnej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým
podvodom (pokiaľ nebolo preukázané konanie sťažovateľa v dobrej viere) je rovnakým dôvodom pre
neuznanie odpočítania dane. Diferencovanie medzi tým, či sťažovateľ vedel alebo mal a mohol vedieť
o svojej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, tak z vyššie uvedených

dôvodov nemá žiadny praktický vplyv na výsledok daňového konania - uznanie alebo neuznanie
uplatneného daňového oprávnenia. Nedôsledné diferencovanie (zo strany daňových orgánov) medzi
tým, či sťažovateľ vedel alebo mal a mohol vedieť o svojej účasti na obchodnom reťazci poznačenom
daňovým podvodom, v prípade riadneho preukázania skutkových okolností preukazujúcich aspoň
jednu z už uvedených foriem subjektívnej stránky účasti na daňovom podvode v daňovom konaní,

tak podľa kasačného súdu nemôže byť dôvodom pre zrušenie rozhodnutí žalovaného a správcu
dane“ (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 131/2022 zo dňa
21. novembra 2023, bod 52).

126. Pokiaľ ide o námietku, že sťažovateľovi nebolo umožnené zúčastniť sa výsluchov svedkov v

Maďarsku, ktoré boli vykonané na základe žiadosti o MVI v IČS, kasačný súd musí konštatovať, že táto
námietka je tiež neopodstatnená. Poukazuje pritom na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. IV. ÚS 607/2021 z 30. novembra 2021 v zmysle ktorého: „I. Žiaden právne záväzný akt Európskej
únie v oblasti DPH neupravuje možnosť daňového subjektu zúčastniť sa výsluchu svedka, resp. iného
úkonu pred zahraničným dožiadaným orgánom. V oblasti medzinárodnej spolupráce v administratívnych

veciach absentuje obdobná úprava, ako je napríklad nariadenie Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ) 2020/1783 z 25. novembra 2020 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní
dôkazov v občianskych a obchodných veciach, ktoré upravuje možnosť, aby v zahraničí dožiadaný
súd vykonal dokazovanie v prítomnosti účastníkov konania a umožnil im podieľať sa na vykonaní
dôkazu. II. Poznatky získané z medzinárodnej výmeny informácií možno považovať za zákonne získaný

a procesne použiteľný dôkaz. To, akú relevanciu prizná správca dane konkrétnemu dôkazu, je už
vecou hodnotenia dôkazov. Samozrejme, nemožno opomenúť ústavné právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy).
127. Pri výkone svojich právomocí je správca dane v zásade limitovaný územným prvkom, t. j.
neprináleží mu realizovať svoju právomoc a vykonávať dôkazy v zahraničí. Nie je preto pochybením

slovenského správcu dane, ak sa daňový subjekt nemohol zúčastniť úkonu pred zahraničným daňovým
orgánom. Neupovedomenie daňového subjektu o výsluchu svedka dožiadaným zahraničným daňovým
orgánom nemožno pričítať na ťarchu správcu dane, pretože upovedomenie sa vzťahuje len na postuppodľa daňového poriadku, t. j. na výsluch svedkov uskutočňovaných v procesnej dispozícii slovenských
daňových orgánov realizovaných podľa vnútroštátnych procesných noriem.

128. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správca dane vykonal miestne zisťovania bez účasti sťažovateľa,
v ktorých sťažovateľ vidí obchádzanie inštitútu výsluchu, kasačný súd konštatuje že ide o všeobecnú
námietku. Sťažovateľ neuviedol ktoré konkrétne miestne zisťovania, resp. zápisnice z miestnych
zisťovaní má na mysli a v čom vidí obchádzanie inštitútu výsluchu. Sťažovateľ by mal adresne a
čo najpresnejšie pomenúvať nedostatky v konaní a čo najpresvedčivejšie prezentovať kasačnému

súdu argumentáciu v prospech správnosti ním prezentovaného názoru. Nie je totiž úlohou kasačného
súdu, aby za sťažovateľa dohľadával dôvody nezákonnosti a „prispôsoboval“ abstraktnú argumentáciu
sťažovateľa okolnostiam súdenej veci. Takýto postup by bol nielen v rozpore so zásadou viazanosti súdu
sťažnostnými bodmi, ale narúšal by aj rovnosť účastníkov konania pred súdom.

129. V súvislosti s namietaným použitím výpovedí z trestného spisu (p. A., p. B.A.) žalovaný poukázal

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 5Sžfk/55/2017 zo dňa
11.09.2018, bod 35., v ktorom NS RS v súvislosti s otázkou použiteľnosti dôkazov v daňovom konaní
uviedol podmienky za splnenia ktorých môžu byť listiny, obsahom ktorých je výpoveď z iných konaní
(v danom prípade v konaní trestnom) podkladom pre vydanie rozhodnutia správcu dane. „V prvom
rade musí ísť o dôkazy získané nezávisle na príslušnom daňovom konaní, t.j. nesmú byť účelovo

získané preto, aby sa správca dane vyhol povinnosti umožniť daňovému subjektu byť prítomný na
výsluchu svedka a klásť mu otázky. Ďalej je potrebné, aby v trestnom konaní boli dôkazy získané v
súlade so zákonom. Taktiež je nutné, aby boli daňovému subjektu tieto dôkazy sprístupnené, aby sa
mohol oboznámiť s ich obsahom a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré by zistenia vyplývajúce z
týchto listín upresnili, korigovali, či vyvrátili. V prípade, že výpoveď svedka zaznamenaná v listinách je

v rozpore s ďalšími dôkazmi vykonanými v daňovom konaní, je potrebné tieto rozpory odstrániť, pričom
najvhodnejším spôsobom bude jeho výsluch, pri ktorom mu budú kladené otázky za účelom odstránenia
nejasností.“

130. Podľa sťažovateľa však vyššie uvedené podmienky splnené neboli, pretože: (i) dôkazy neboli

získané nezávisle, správca dane a policajné orgány počas celého daňového konania spolupracujú,
poskytujú si informácie a konajú v súčinnosti, ich konania sa čiastočne prelínajú, (ii) je dôvodné
podozrenie, že listiny boli zo strany správcu dane získané účelovo preto, aby sa správca dane vyhol
povinnosti umožniť žalobcovi prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky, (iii) sťažovateľ mal záujem
navrhovať a aj navrhoval ďalšie dôkazy, ktoré by zistenia z týchto listín upresnili a (iv) výpoveď bola

v rozpore s ďalšími dôkazmi (inými výpoveďami účastníkov konania, svedkov, listín) a tieto rozpory
bolo potrebné odstrániť, pričom najvhodnejším spôsobom by bol výsluch svedka. Kasačný súd k tomu
uvádza, že NS SR jasne uviedol, že prvá podmienka je splnená, ak dôkazy neboli účelovo získané preto,
aby sa správca dane vyhol povinnosti umožniť daňovému subjektu byť prítomný na výsluchu svedka a
klásť mu otázky. Sťažovateľ však vyjadril len podozrenie, že tieto listiny boli účelovo získané, pričom toto

podozrenie nebolo preukázané. Prvá podmienka je preto splnená. Druhú a tretiu podmienku sťažovateľ
nespochybňuje. Štvrtú podmienku spochybňuje tým, že výpoveď bola v rozpore s ďalšími dôkazmi,
pričom však neuvádza konkrétne dôkazy, s ktorými bola v rozpore, a ani v čom tieto rozpory spočívali.
Na základe uvedeného preto kasačný súd považuje aj túto námietku sťažovateľa za neopodstatnenú.

131. Kasačný súd ohľadom namietaného nevypočutia svedkyne p. A. a p. B. poukazuje opäť poukazuje
na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžfk/55/2017 zo dňa 11.09.2018, bod 35, v ktorom NS SR uvádza,
že „svedka je však potrebné vypočuť vždy, ak to požaduje daňový subjekt, okrem prípadu ak ide o
požiadavku vedenú snahou mariť či účelovo predlžovať daňové konanie“. Ak teda správca dane snahu
mariť či účelovo predlžovať daňové konanie zo strany sťažovateľa nepreukázal, bol povinný týchto

svedkov vypočuť. Túto námietku sťažovateľa preto považoval kasačný súd za dôvodnú.

132. V súvislosti s námietkou, že v sťažovateľovom prípade ani jedna z podmienok inštitútu ručenia
za daň nebola splnená, kasačný súd v prvom rade konštatuje, že v danom prípade neboli aplikované
podmienky inštitútu ručenia za daň v zmysle ustanovenia § 69 ods. 14 zákona o DPH. Neuznanie

nároku na odpočítanie dane a ručenie za daň sú dva samostatné právne inštitúty, čo potvrdzuje aj
rozhodovacia prax SD EÚ (rozsudok SD EÚ zo dňa 13. 3. 2014, C-107/13, FIRIN, EU:C:2014:151, bod
28, rovnako stanovisko zo dňa 19. 12. 2013, EU:C:2013:872, bod 18). Tieto inštitúty sa navyše aplikujú
v rôznych daňových konaniach. Inštitút ručenia za daň treba zásadne odlišovať od inštitútu neuznaniaodpočítania dane. Neuznanie nároku na odpočítanie dane sa totiž aplikuje vo vyrubovacom konaní,
ktoré je osobitným konaním pričom v ňom dochádza k určeniu správnej výšky dane daňového subjektu.
Naopak inštitút ručenia za daň sa použije v štádiu platenia dane. Predstavuje zvláštny prípad ručenia

ako inštitútu, ktorý má zabezpečiť zaplatenie dane. Z týchto dôvodov je potrebné dôsledne odlišovať
odpočítanie od dane od ručenia za daň. Vyššie uvedené preto znamená, že inštitút ručenia za daň
a ustanovenia s tým súvisiace nie je možné vo veci sťažovateľa použiť, keďže v tomto prípade ide o
neuznanie nároku na odpočítanie dane vo fáze vyrubovacieho konania, a nie o štádium platenia dane.
Kasačný súd dodáva, že v tomto prípade ustanovenia o ručení za daň použité ani neboli. Preto túto

námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú.

133. Sťažovateľ namieta, že v čase obchodovania nemal prístup k informáciám nachádzajúcim sa v
správnom spise, ktoré boli zohľadnené pri prijímaní rozhodnutia žalovaného a poukazuje na rozsudok
SD EÚ zo 4. júna 2020 vo veci C-430/19, SC C.F. SRL proti A.J.F.P.M., D.G.R.F.P.C. Kasačný súd k
uvedenej námietke sťažovateľa uvádza, že predmetný rozsudok sa nevzťahuje na situáciu, ktorú opisuje

sťažovateľ, ale vzťahuje sa na situáciu, kedy daňovému subjektu nie je umožnené nazrieť do vlastného
administratívneho spisu z daňovej kontroly. V čase obchodovania totiž administratívny spis týkajúci sa
sťažovateľovej daňovej kontroly neexistoval.

134. So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti kasačný súd vyhodnotil podané námietky ako

nedôvodné.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

135. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že zrušil rozhodnutie

žalovaného a rovnako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§
462 ods. 2 SSP v spojení s § 452 ods. 1 a § 191 ods. 1 písm. d) a ods. 4 SSP), a to z dôvodu predčasného
vyhodnotenia otázky či sťažovateľ vedel alebo aspoň vedieť mal a mohol o svojej účasti na daňovom
podvode. V ďalšom konaní bude žalovaný viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku.
Uvedené súčasne neznamená, že kasačný súd vec vracia žalovanému s právne záväzným názorom v

tom zmysle, že by na strane sťažovateľa boli splnené podmienky pre priznanie práva na odpočítanie
DPH zo sporných zdaniteľných obchodov.

136. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP v
spojení s § 167 ods. 1 SSP. Kasačný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred krajským

súdom ako aj pred kasačným súdom, a to vzhľadom na to, že sťažovateľ bol v konaní úspešný. Zmena
výroku rozsudku krajského súdu má za následok zákonnú povinnosť kasačného súdu rozhodnúť aj o
trovách konania pred krajským súdom podľa príslušných ustanovení SSP. O výške náhrady trov konania
rozhodne správny súd (Správny súd v Bratislave, pozn. kasačného súdu) po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

137. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Mar 21, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Ostatné Judgement was issued on Friday, September 26, 2025