Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/125/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124386798
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6124386798.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobcu: SetCar sk, a.s., so sídlom Ulica
priemyselná 10, 038 52 Sučany, IČO: 50 387 189, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska
kancelária JUDr. Tomáš Zboja, advokát s.r.o., so sídlom Kuzmányho 4, 036 01 Martin, IČO: 55 732 453,
proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova
4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 723,93 eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 45C/16/2025-117 zo dňa 26. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 45C/16/2025-117 zo dňa 26. mája 2025 vo výrokoch II. a IV.

potvrdzuje.

II. Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 45C/16/2025-117 zo dňa 26. mája 2025 vo výrokoch I. a III.
zostáva nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie
sumy 54,03 eur zastavil (výrok I.), ďalej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 669,90 eur

spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 723,93 eur od 15.03.2024 do 26.09.2024
a zo sumy 669,90 eur od 27.09.2024 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok II.) a zároveň žalobu
vo zvyšnej časti zamietol (výrok III.). Napokon žalobcovi priznal proti žalovanému nárok
nanáhradutrovkonaniavrozsahu100%stým,žeovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesamostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok IV.).
2. Na odôvodnenie rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania

rozhodnutia, ktorým by bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 723,93 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 723,93 eur od 14.03.2024
do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že na základe škodovej
udalosti evidovanej u žalovaného pod č. 9852851885 došlo k vzniku škody
na vozidle poškodeného. V dôsledku uvedeného bol poškodený nútený využívať náhradné vozidlo na
zabezpečenie svojich potrieb. Po ukončení nájmu žalobca vystavil poškodenému faktúru č. 240005,
ktorú si tento uplatnil na náhradu u žalovaného. Po oznámení o poistnom plnení, v ktorom žalovaný

neuznal uplatnený nárok v celom rozsahu, poškodený uzatvoril
so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorej predmetom bol nárok uplatnený žalobou.
3. Žalovaný v spore namietal, že zo servisom vystavenej faktúry č. OF2425450086 zo dňa 11.01.2024
vyplýva, že oprava vozidla bola ukončená dňa 11.01.2024. V oznámení o poistnom plnení zodňa 28.02.2024 žalovaný riadne informoval poškodeného, že neposkytol poistné plnenie z dôvodu
neprimerane účtovanej dennej sadzby za prenájom náhradného vozidla. Následne žalovaný prehodnotil
výšku poskytnutého poistného plnenia a dňa 25.09.2024 doplatil poškodenému náhradu za opotrebenie

vozidla a kilometrovné. Žalovaný mal však za to, že dôvodne určil nižšiu cenu za prenájom vozidla vo
výške 106,80 eur za deň. Poukázal na cenníky iných požičovní motorových vozidiel, z ktorých vyplýva,
že cena prenájmu vo výške 106,80 eur za deň zodpovedá kategórii vozidiel VW Touareg. Namietal,
že nie je spravodlivé požadovať od neho úhradu prenájmu vozidla v neprimerane vysokej výške. Pri
dĺžke zapožičania náhradného vozidla v trvaní 29 dní ponúkala spoločnosť SA-Cars vozidlo Volkswagen

Touareg za cenu 100,- eur za deň, spoločnosť Global Car za cenu 75,- eur, požičovňa Hoffer za cenu
60,- eur za deň a autopožičovňa RAI mala v ponuke toto vozidlo za cenu 99,- eur na deň.
4. Žalobca v spore ďalej uviedol, že prenájom náhradného vozidla je podľa súčasnej judikatúry
považovaný za skutočnú škodu. Náhrada škody má plniť reparačnú funkciu a zabezpečiť plnú
kompenzáciu spôsobenej ujmy. Po ukončení nájmu žalobca vystavil poškodenému faktúru č. 240005
zo dňa 04.01.2024 so splatnosťou dňa 19.01.2024 na sumu 3.767,10 eur. K úhrade faktúry došlo na

základe vzájomného zápočtu, v dôsledku čoho žalobca vstúpil do práv a povinností poškodeného.
Listinné dôkazy preukazujúce skutočnosti uvedené v návrhu boli žalovanému riadne doručené. K nároku
uviedol, že v dôsledku škodovej udalosti bol poškodený vylúčený z možnosti používať svoje vlastné
motorové vozidlo, a tento stav riešil nájmom náhradného vozidla počas obdobia, keď bolo vozidlo v
oprave. Uplatnený nárok

na náhradu škody je v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou a spĺňa všetky kritériá nároku
na náhradu škody podľa ust. § 420 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“).
Opodstatnenosť a účelnosť dennej sadzby vyplýva z cenníka žalobcu, pričom neexistuje zákonná ani
zmluvná povinnosť poškodeného hľadať najlacnejšiu požičovňu. Žalovaný v čase šetrenia poistnej
udalosti nevykonal relevantný prieskum trhu, na základe ktorého by mohol tvrdiť, že sadzba účtovaná

žalobcom bola nadhodnotená. Cenníky internetových autopožičovní predložené žalovaným označil
žalobca za neúplné. Uviedol, že je potrebné skúmať aj dostupnosť vozidla, požiadavku na zloženie
depozitu, povinnosť zaplatiť nájomné vopred a iné okolnosti. Za neopodstatnené považoval, aby si
poisťovňa stanovovala obvyklú cenu nájmu. Rozporoval všetky žalovaným predložené cenníky, ako
aj odpočet zmeny technickej hodnoty vozidla a tzv. prevádzkových nákladov, ktoré mal poškodený

ušetriť. Žalobca považoval krátenie sadzby denného nájomného za neopodstatnené. Poukázal na to,
že poskytuje služby náhradného vozidla v rámci svojej podnikateľskej činnosti
a že jeho sadzby sú v danom mieste a čase akceptované. Podľa žalobcu žalovaný nepreukázal, že
fakturovaná sadzba vo výške 129,90 eur s DPH bola v danom mieste a čase neprimerane vysoká.
Žalobca zároveň odmietol tvrdenie, že by „parazitoval“ na systéme povinného zmluvného poistenia.

Zdôraznil, že cenníky predložené žalovaným pochádzajú z neskoršieho obdobia. Ďalej poukázal na to,
že poškodený nemusí mať dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie opravy a rovnako nemožno
požadovať, aby tieto prostriedky použil práve
na krytie nákladov súvisiacich so škodovou udalosťou.
5. Za nesporné považoval súd prvej inštancie to, že dňa 19.11.2023 došlo k dopravnej nehode v A. B.

C., pričom v dôsledku tejto nehody došlo k škodovej udalosti
na motorovom vozidle poškodeného. Následne zmluvou o prenájme vozidla č. 756/803 zo dňa
08.12.2023sažalobcaakoprenajímateľapoškodenýakonájomcadohodlinanájmemotorovéhovozidla
zn. Volkswagen Touareg, EČV: AA 737 CJ, od 08.12.2023 so zmluvným nájomným vo výške 130,- eur
za deň vrátane DPH (súd prvej inštancie chybne uviedol sumu 150,- eur). Nájom bol ukončený dňa

05.01.2024.Následnežalobcavystavilpoškodenémufaktúruč.240005sdátumomdodania05.01.2024,
splatnú dňa 19.01.2024, na sumu 3.767,10 eur s DPH za prenájom náhradného vozidla za obdobie od
08.12.2023 do 05.01.2024, t. j.
za 29 dní x suma 108,25 eur + 20% DPH (suma 129,90 eur s DPH na deň), spolu suma 3.767,10 eur.
Poškodený postúpil žalobcovi ako postupníkovi zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 05.01.2024

odplatne svoju peňažnú pohľadávku voči žalovanému
vo výške 3.767,10 eur. Podľa oznámenia o poistnom plnení zo dňa 28.02.2024 žalovaný ukončil šetrenie
poistnej udalosti dňa 28.02.2024 tak, že poškodenému uznal nárok
na náhradu škody v rozsahu 29 dní, t. j. od 18.12.2023 do 05.01.2024, v sume 3.043,17 eur, pričom
poistné plnenie znížil o opotrebenie vozidla a o 0,01 eur za každý najazdený kilometer, čo predstavovalo

zníženie o sumu 54,03 eur. Z oznámenia žalovaného o poistnom plnení zo dňa 25.09.2024 mal súd
prvej inštancie preukázané, že žalovaný dňa 25.09.2024 ukončil šetrenie poistnej udalosti a poukázal
žalobcovi doplatok za opotrebenie
a kilometrovné vo výške 54,03 eur.6. Súd prvej inštancie spresnil, že po čiastočnom späťvzatí žaloby zostala predmetom konania už len
povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 669,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9,50 % ročne zo sumy 723,93 eur od 14.03.2024 do 26.09.2024

a s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 669,90 eur od 27.09.2024 až
do zaplatenia. Na podklade dispozitívneho úkonu žalobcu – späťvzatia žaloby v časti o zaplatenie sumy
54,03 eur konanie v časti o zaplatenie tejto sumy podľa ust. § 144 a § 145 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) zastavil.
7. Citujúc ust. § 442 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1 a 2 OZ, ust.

§ 4 ods. 1 a 2, § 11 ods. 6 až 8 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.07.2024 a ust. § 3 ods. 1 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, súd
prvej inštancie konštatoval, že zmluvou o postúpení pohľadávky z poškodeného na žalobcu zo dňa
05.01.2024 bola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu, pričom postúpenie bolo žalovanému

oznámené listom zo dňa 05.01.2024. Ďalej uzavrel, že pasívna vecná legitimácia žalovaného vyplýva
priamo z ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z.
8. K spornej výške denného nájomného súd prvej inštancie uviedol, že pri svojom posúdení vychádzal z
princípu zmluvnej voľnosti. Poukázal na to, že poškodený nemá žiadnu povinnosť, na základe ktorej by
bol po dopravnej nehode povinný hľadať najlacnejšiu požičovňu alebo podrobne skúmať a porovnávať

podmienky, ktorými sa riadi požičiavanie automobilov u jednotlivých poisťovní. Ďalej uviedol, že kritériá
pre posúdenie nutnosti a účelnosti vynaložených nákladov, a teda aj rozsahu náhrady škody, sú určené
prenájmom porovnateľného vozidla rovnakého typu alebo triedy, bez toho, aby rozhodujúcim kritériom
bol vek vozidla. Pri posudzovaní primeranosti sa zohľadňuje obvyklosť ceny za prenájom obdobných
motorových vozidiel v relevantnom čase a mieste, pričom sa prihliada na celé cenové pásmo, nielen

na konkrétnu cenu najlacnejšej požičovne. Relevantné je reálne zaplatené nájomné, ktoré zodpovedá
požiadavke primeranosti, bez ohľadu na prípadný aritmetický priemer cien alebo individuálny výpočet
poisťovne.
9. Pre posúdenie nutnosti prenájmu náhradného vozidla považoval súd prvej inštancie
za podstatné, že v dôsledku škodovej udalosti spôsobenej klientom žalovaného nemohol poškodený

používať svoje motorové vozidlo a na dobu jeho opravy si musel prenajať náhradné vozidlo. Bolo
preukázané, že k dopravnej nehode došlo dňa 19.11.2023, poškodený si dal svoje vozidlo opraviť
v autoservise a po dobu opravy využíval náhradné vozidlo. Súd prvej inštancie uzavrel, že bola
preukázaná príčinná súvislosť medzi poistnou udalosťou a užívaním náhradného vozidla poškodeným.
Ďalejdospelkzáveru,žežalovanýnijakýmspôsobomnepreukázal,žecenadennéhonájmunáhradného

vozidla vo výške 129,90 eur bola neprimeraná. K cenníkom autopožičovní predloženým žalovaným
uviedol, že tieto nebolo možné považovať za objektívny a relevantný prieskum trhu v danom období
a na danom mieste. V oznámení o poistnom plnení zo dňa 28.02.2024 žalovaný jednostranne upravil
účtovanú sumu na 106,80 eur za deň, avšak túto zmenu bližšie nezdôvodnil ani nepreukázal. Zo
spisu nevyplývalo, prečo žalovaný priznal iba sumu 106,80 eur za deň, pričom uvedené nebolo

možné dodatočne preukazovať až následnými prieskumami vo vybraných autopožičovniach. Uzavrel, že
žalovaný nepreukázal spôsob, akým určil cenu denného nájmu náhradného vozidla a krátenie poistného
plnenia žalovaným vyhodnotil ako nedôvodné a účelové.
10. K jednotlivým cenníkom autopožičovní RAI, SA-Cars, Global Car a Hoffer, predložených žalovaným,
súd prvej inštancie uviedol, že išlo o internetové ponuky zo dňa 17.10.2024, pričom prenájom vozidla

trval v období od 08.12.2023 do 05.01.2024. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný nepreukázal,
že by v rozhodnom období - teda v čase konkrétneho prenájmu - vykonal relevantný prieskum trhu.
Ním predložené cenníky nepreukazovali dostupnosť motorového vozidla v danom mieste a čase a
nezohľadňovali ďalšie poplatky a podmienky jednotlivých požičovní, ktoré sú bežne účtované. Ako
príklad súd prvej inštancie uviedol autopožičovňu Hoffer Nitra, ktorá si pri prenájme vozidla nad 500,- eur

bez DPH účtovala poplatok za dovoz vozidla do Žilinského kraja vo výške 170,- eur
bez DPH. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že za objektívny prieskum trhu nepovažoval ani dodatočne
doložené cenníky predložené v priebehu konania, ktoré boli vytlačené dňa 10.03.2025. Autopožičovňa
Žilina ponúkala iný typ vozidla, než aký bol v danom prípade prenajatý, a to za rozdielnych podmienok
vrátane práva na jednostrannú úpravu cien. Rovnako považoval za nepreukázané, že by toto motorové

vozidlo bolo skutočne dostupné
v decembri 2023. Za objektívny nepovažoval ani cenník spoločnosti Slovcar zo dňa 10.03.2025, ktorý
sa týkal iného typu vozidla, pričom pri prenájme sa vyžadovala záloha
a podmienkou bolo, že nájomca je oprávnený užívať vozidlo len po dobu dohodnutúv zmluve. V danom prípade však poškodený nemal vedomosť o tom, dokedy bude jeho vozidlo
v autoservise.
11. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný v čase šetrenia poistnej

udalosti nevykonal relevantný prieskum trhu. Dodal, že poškodený sa dostal
do nepriaznivého stavu zavinením klienta žalovaného a nie je spravodlivé túto nepriaznivú situáciu
ďalej umocňovať tým, že by bol poškodený neprimerane zaťažovaný povinnosťou hľadať v sieti
požičovní tú s najvýhodnejšími podmienkami prenájmu náhradného motorového vozidla. Súd prvej
inštancie ďalej poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline spis. zn. 14Cob/204/2019, spis. zn.

14Cob/2/2018, spis. zn. 6Co/40/2021, spis. zn. 13Cob/110/2017, spis. zn. 9Co/107/2023 a Krajského
súdu v Bratislave spis. zn. 7Co/105/2024, podľa ktorých nie je možné spravodlivo požadovať, aby
si poškodený v obdobnej situácii vykonával prieskum trhu. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca
preukázal účelnosť vynaložených nákladov spojených so zabezpečením náhradného motorového
vozidla za dobu opravy poškodeného vozidla. Na záver poukázal na skutočnosť, že žalovaný v iných
prípadoch akceptoval výšku denného nájomného vo výške 150,- eur

za deň. S poukazom na uvedené priznal žalobcovi náhradu nákladov za nájom náhradného motorového
vozidla vo výške 669,90 eur, čo predstavuje rozdiel medzi vyúčtovaným nájomným zo strany žalobcu vo
výške 3.767,10 eur a sumou priznanou žalovaným vo výške 3.097,20 eur.
12. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný oznámil
žalobcovi výšku poistného plnenia listom zo dňa 28.02.2024, v ktorom uviedol,

že dňa 28.02.2024 ukončil šetrenie poistnej udalosti. Tento deň preto považoval za deň skončenia
prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinností poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie. V
súlade s ust. § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. bol žalovaný ako poisťovateľ povinný poskytnúť
poistné plnenie do 15 dní, t. j. najneskôr do 14.03.2024. Súd prvej inštancie však priznal žalobcovi úroky
z omeškania odo dňa nasledujúceho, t. j.

od 15.03.2024, keď sa žalovaný dostal do omeškania so splnením svojho peňažného záväzku voči
poškodenému v časti neposkytnutého poistného plnenia vo výške 723,93 eur.
Od uvedeného dňa bol poškodený, resp. žalobca, na ktorého bola pohľadávka spolu s jej príslušenstvom
postúpená, oprávnený uplatňovať si voči žalovanému zákonný úrok z omeškania. Keďže žalovaný dňa
26.09.2024 uhradil žalobcovi sumu 54,03 eur, bol nárok žalobcu dôvodný v rozsahu zaplatenia sumy

669,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 723,93 eur od 15.03.2024 do
26.09.2024 a s úrokom z omeškania
vo výške 9,50 % ročne zo sumy 669,90 eur od 27.09.2024 až do zaplatenia, pričom v tomto rozsahu
žalobe súd prvej inštancie vyhovel. Vo zvyšnej časti žaloby, t. j. v časti uplatneného nároku na zaplatenie
úrokov z omeškania za jeden deň 14.03.2024, zamietol.

13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 255 ods. 1,
§ 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal tento nárok v plnom rozsahu. Žalobca bol
v spore úspešný v rozsahu priznaného nároku – istiny aj príslušenstva pohľadávky – ako aj v časti, v
ktorej bolo konanie čiastočne zastavené. Procesné zavinenie
na zastavení tejto časti konania bolo totiž na strane žalovaného, ktorý sumu 54,03 eur uhradil až po

podaní žaloby. Žalobca bol neúspešný len v nepatrnej časti, a to vo vzťahu k úroku z omeškania za
jeden deň (14.03.2024).
14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a IV. podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že by odvolací súd žalobu zamietol a priznal
žalovanému nárok na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania. Alternatívne žalovaný

navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

15. V odvolaní žalovaný namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Tieto námietky konkretizoval tým, že v zmysle oznámenia o poistnom plnení uhradil
poškodenému náklady za prenájom náhradného vozidla v trvaní 8 dní a priznal dennú sadzbu 106,80
eur, ktorá podľa cien v autopožičovniach v danom mieste a čase zodpovedala obvyklej cene. Svoje

tvrdenia podložil cenníkmi autopožičovní. Mal za to, že súd prvej inštancie sa s jeho námietkami, najmä
k primeranosti dennej sadzby nájomného, nevysporiadal správne a v rozpore so skutkovým stavom.
Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého poškodený nemá povinnosť hľadať lacnejšiuautopožičovňu a že skutočnou škodou je akékoľvek nájomné účtované prenajímateľom. Takýto výklad
je podľa žalovaného v rozpore so zásadou právnej istoty
a s ustálenou rozhodovacou praxou súdov, keďže pripúšťa náhradu akejkoľvek sumy

bez posúdenia účelnosti a primeranosti nákladov. Uznal, že poškodený nemá povinnosť vyhľadávať
najlacnejšiu autopožičovňu, avšak je povinný konať hospodárne. Podľa žalovaného výška denného
nájomného určená súdom prvej inštancie nezodpovedala obvyklej cene. Cenníky autopožičovní z
rôznych regiónov podľa neho preukazovali, že náhradné vozidlo bolo možné prenajať aj za cenu
podstatne nižšiu, než účtoval žalobca. Zároveň mal

za to, že cenníky predložené z iného obdobia boli relevantné, keďže rozdiel predstavuje len niekoľko
mesiacov a žalobca nepreukázal, že by v čase prenájmu boli ceny výrazne odlišné. Vzhľadom na
rast cien možno predpokladať, že ceny v rozhodnom období neboli vyššie. Ďalej namietal, že zákon
žalovanému v likvidačnom konaní neukladá povinnosť predkladať dôkazy, na základe ktorých určil výšku
denného nájomného. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal primeranosť ceny 129,90 eur za deň.
Interné dokumenty iných poisťovní nepovažoval žalovaný za dôkaz obvyklej ceny, pričom poukázal na

to, že nebolo preukázané, že išlo o rovnaký skutkový stav ako v posudzovanej veci, rovnakú dĺžku
nájmu či identickú kategóriu poškodeného vozidla. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutia
Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 7Cob/82/2023 a spis. zn. 7Cob/97/2023 s tým,
že žalobca má uniesť dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdenej primeranosti a obvyklosti fakturovanej
ceny za nájom náhradného vozidla. Ďalej namietal, že žalobca cenu denného nájmu neprispôsobuje

dĺžke prenájmu, čím zvyšuje náklady. Podľa žalovaného sú vozidlá prenajímané žalobcom neprimerane
drahé a jeho obchodný model je v dôsledku garantovaného plnenia poisťovne nekonkurenčný. Súd
prvej inštancie preto podľa žalovaného nedostatočne zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie nemožno
považovať za správne.
Za irelevantné považoval žalovaný odkazy súdu prvej inštancie na rozsudky okresných a krajských

súdov, keďže neboli uvedené bližšie skutkové okolnosti týchto prípadov. Podľa jeho názoru nemožno
rozhodnutia iných súdov automaticky považovať za ustálenú judikatúru, pričom poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 7Cob/82/2023 a Krajského súdu v Žiline spis. zn. 13Cob/138/2019.
Súd prvej inštancie nedostatočne vykonal dokazovanie o primeranosti ceny náhradného vozidla,
rezignoval na riadne zistenie skutkového stavu a jednostranne sa priklonil k tvrdeniam žalobcu bez ich

dostatočného odôvodnenia. Rozhodnutie označil za nepreskúmateľné a arbitrárne, súd prvej inštancie
sa nedostatočne vysporiadal s otázkou primeranej výšky náhrady škody a denného nájomného
za náhradné vozidlo, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3MCdo/3/2015.
Žalovaný namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, argumentujúc, že sa súd prvej
inštancienezaoberaljehojednotlivýminámietkami.Súdprvejinštancienevyhodnotil,akúvýškudenného

nájomného možno v danom regióne považovať
za obvyklú, ani ako dospel k záveru, že nárok žalobcu je opodstatnený, preto napadnuté rozhodnutie
trpí podľa žalovaného vadou nepreskúmateľnosti. Podľa žalovaného súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie na nesprávnych skutkových záveroch a vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na to, že
v postupe niektorých autopožičovní a autoservisov sa prejavujú znaky zneužívania systému povinného

zmluvného poistenia, keď sa náklady
na nájom vozidla umelo navyšujú. Súd prvej inštancie tak nesprávne vyhodnotil výsledky dokazovania
a neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Rozhodnutie považoval
za rozporné s princípmi zákonnosti a spravodlivého procesu. Žalovaný tak považoval napadnuté
rozhodnutie za nespĺňajúce kvalitatívne požiadavky kladené na súdne rozhodnutie podľa ust. § 220 ods.

2 CSP a zároveň v rozpore so základným právom na súdnu ochranu podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu považoval napadnutý rozsudok za vecne správny, zákonný a
dostatočne odôvodnený a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Zároveň zotrval na
všetkých svojich doterajších tvrdeniach. Žalobca považoval výšku denného nájomného 129,90 eur za
preukázaná predloženými listinnými dôkazmi, a to zmluvou o prenájme, faktúrou a cenníkom žalobcu.

Žalovaný podľa žalobcu nepreukázal, že ním určená sadzba nájomného 106,80 eur zodpovedala
obvyklej cene v čase a mieste prenájmu. Zopakoval, že cenníky autopožičovní predložené žalovaným,
nemožno považovať
za objektívny prieskum trhu, keďže išlo o ponuky z iného obdobia, ktoré nepreukazovali reálnu
dostupnosť vozidiel v čase škodovej udalosti a obsahovali odlišné podmienky prenájmu. Zotrval na

tom, že poškodený nemá povinnosť vyhľadávať najlacnejšiu požičovňu. Závery súdu prvej inštancie
považoval za súladné s ustálenou judikatúrou, napríklads rozhodnutím Krajského súdu v Žiline spis. zn. 13Cob/110/2017. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil
vykonané dôkazy, dospel k správnemu skutkovému aj právnemu záveru a priznal žalobcovi len skutočne
preukázané a účelne vynaložené náklady.

17. K jednotlivým ponukám žalobca vo vyjadrení uviedol, že predložené cenníky autopožičovní RAI,
Hoffer-Rent, Global Car a SA-Cars nebolo možné považovať za objektívny prieskum trhu, keďže sa
netýkali rozhodného obdobia ani miesta škodovej udalosti. Podľa žalobcu autopožičovňa RAI vyžaduje
úhradu depozitu, manipulačné poplatky, poplatok za čakanie a pristavenie vozidla, pričom ceny sú
uvedené bez DPH. Autopožičovňa Hoffer-Rent požaduje platbu nájomného vopred, zloženie depozitu

vo výške 500,- eur a poplatok 170,- eur bez DPH za dovoz vozidla z Nitry. Global Car sídli v Bratislave,
pričom účtuje poplatok 0,80 eur/km za pristavenie vozidla a depozit 600,- až 1.000,- eur, pričom ceny
neobsahujú DPH ani neobmedzené kilometre. Autopožičovňa SA-Cars má sídlo v Košiciach, požaduje
úhradu nájomného a depozitu 1.000,- eur vopred a účtuje poplatok za pristavenie vozidla, ktorého výška
nie je uvedená. Všetky uvedené požičovne sídlia mimo regiónu Tepličky nad Váhom, ponuky boli z iného
obdobia (október – november 2024) a nepreukazovali dostupnosť vozidiel v čase prenájmu (december

2023 – január 2024). Nesúhlasil ani s tvrdeniami žalovaného, že si poškodený mohol prenajať náhradné
vozidlo už za 39,60 eur/deň, keďže žalovaný nepreukázal, že takáto cena bola v čase prenájmu v mieste
škodovej udalosti reálna. Zopakoval pritom, že žalovaný predložil cenníky z iného obdobia. Argument
žalovaného,
že ceny majú rastúcu tendenciu, označil za nepravdivý. Na podporu žalobca poukázal na to, že

podľa cenníka požičovne RAI zo dňa 01.04.2025 bola denná sadzba 80,- eur bez DPH, pričom
požičovňa Hoffer znížila cenu zo 60,- eur (17.10.2024) na 45,- eur (01.04.2025). Žalobca mal za to, že
žalovaný nevykonal relevantný prieskum trhu a bol toho názoru, že sa súd prvej inštancie s námietkami
žalovaného ohľadom výšky dennej sadzby nájomného podrobne zaoberal. Poukázal na svoje podanie
zo dňa 01.04.2025 a na k nemu priložené dôkazy – najmä faktúry a oznámenia o poistnom plnení, z

ktorých vyplývalo, že žalovaný v obdobných veciach tú istú sadzbu akceptoval. K námietke žalovaného,
že nepreukázal rovnaký skutkový stav v iných prípadoch, žalobca uviedol, že rovnaká dĺžka nájmu aj
kategória vozidla sú preukázané priloženými faktúrami a krycími listami. Považoval
za nespravodlivé, že žalovaný poškodeného v čase poistného plnenia nijako nekontaktoval ani ho
neodkázal na konkrétnu požičovňu. K odkazu žalovaného na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

spis. zn. 7Cob/82/2023 žalobca uviedol, že toto rozhodnutie nie je verejne dostupné. Mal za to, že
žalovaný účelovo opomínal, že žalobca v tomto konaní preukázal primeranosť účtovanej dennej sadzby
nájomného, a preto nemožno aplikovať rozhodnutia,
na ktoré žalovaný poukazoval. Podľa žalobcu je logické, že nepredkladal internetové cenníky iných
požičovní, keďže z nich nemožno určiť konečnú cenu nájmu. Naopak, predložil faktúry a oznámenia o

poistnom plnení od viacerých poisťovní, vrátane žalovaného, ktoré rovnakú dennú sadzbu akceptovali
ako obvyklú a primeranú. Zároveň odmietol tvrdenie žalovaného, že primeranosť možno preukázať
len cenníkmi iných požičovní, keďže tieto často neobsahujú všetky poplatky, pričom cena žalobcu je
konečná, bez záloh a platieb vopred. Poškodený sa tak nemusel zadlžovať ani financovať nájom z
vlastných prostriedkov, čo je v súlade

so zásadou spravodlivej náhrady škody.
18. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline
spis. zn. 9Co/107/2023, spis. zn. 9Co/129/2024, spis. zn. 7Co/17/2025, spis. zn. 14Cob/204/2019 a
Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 7Co/105/2024. Podľa žalobcu poškodený nemá žiadnu povinnosť
porovnávať požičovne, skladať depozity či platiť nájomné vopred. Poškodený bol už samotnou škodovou

udalosťou obmedzený a nie je dôvod, aby sa jeho nepriaznivá situácia ešte umocňovala dodatočnými
povinnosťami. Odmietol tvrdenia o údajnej svojvôli a arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
a uviedol, že napadnuté rozhodnutie bolo riadne, logicky a presvedčivo odôvodnené, pričom súd
prvej inštancie sa zaoberal všetkými námietkami žalovaného. Skutočnosť, že žalovaný nesúhlasí s
hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, neznamená porušenie jeho práva na spravodlivý proces

(nález Ústavného súdu SR spis. zn. III.ÚS/119/2003).
19. Žalovaný odvolaciu repliku nepodal a odvolaciemu súdu neboli doručené ani žiadne iné ďalšie
podania strán v odvolacom konaní.
20. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného proti
rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a IV. bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP –

súd prvej inštancie rozhodol v jeho neprospech, keď žalobe v rozsahu uvedenom vo výroku II. vyhovel
a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %), včas (§ 362 ods.
1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2
a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcomz ust. § 379 CSP, t. j. v rozsahu výrokov II. a IV., viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 378 ods.
1 a § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny vo

výroku II., ako aj v závislom výroku IV. o nároku na náhradu trov konania potvrdil. Vo zvyšnej odvolaním
nenapadnutej časti, t. j. vo výrokoch I. a III. zostal rozsudok súdu prvej inštancie týmto rozhodnutím
odvolacieho súdu nedotknutý.
21.Vovšeobecnostiodvolacísúdzdôrazňuje,žejevzmysleust.§380CSPviazanýodvolacímidôvodmi
(ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je povinný prihliadať, aj keď

neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia súdu prvej
inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť v zmysle
ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia
zistil. Z uvedeného princípu neúplnej apelácie vyplýva, že odvolateľ má principiálnu zodpovednosť za
obsahové vymedzenie svojho odvolania. Odvolací súd nemôže nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu
odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe

iných, než stranou sporu v odvolaní vznesených konkrétnych námietok. Vady týkajúce sa procesných
podmienok odvolací súd nezistil.
22. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené
a v celom rozsahu sa stotožnil s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje
rozhodnutie vo výrokoch II. a IV. súd prvej inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu

zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu v časti zodpovedajúcej výroku II., vecne
správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací
súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

23. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je

nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvej inštancie.
24. Odvolací súd v ďalšom považoval za nevyhnutné vysporiadať sa s odvolacími námietkami
žalovaného formulovanými v jeho opravnom prostriedku, pričom dospel k záveru, že tieto nie sú
dôvodné.

25. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s jeho
argumentáciou ohľadom primeranosti výšky nájmu náhradného vozidla, ním predloženými dôkazmi,
dôkazné bremeno ohľadom tejto skutkovej otázky presunul nesprávne
na žalovaného, pričom súčasne rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval žalovaný
za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.

26. Pokiaľ žalovaný namietal nedostatky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie,
odvolací súd vo všeobecnosti zdôrazňuje že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie
Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS/252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného

súdu SR spis. zn. I.ÚS/50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov
(uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II.ÚS/3/1997 zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II.ÚS/251/2003 zo

dňa 17.12.2003). Právo na súdnu ochranu teda nemožno zamieňať
s„právom“stranysporubyťpredsúdomúspešnou;prípadnes„právom“navydanierozhodnutiavsúlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd
nerozhodnepodľapredstávstranysporu;vrátanepredstávoobsahuodôvodneniasúdnehorozhodnutia.
Súd prvej inštancie sa v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP vysporiadal s argumentáciou žalovaného v spore

a s ním produkovanými dôkazmi, pričom to, že sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie
žalovaný nestotožnil, nemôže založiť odvolací dôvod či už podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP alebo
ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP.27. V rámci svojej argumentácie sa žalovaný opieral o rozsudok Najvyššieho súdu ČR spis. zn.
1Cz/86/1990 zo dňa 30.11.1990 (publikovaného v Zbierke stanovísk najvyšších súdov a rozhodnutí
súdov ČSFR č. 2-3 ročník 1992 pod poradovým č. 7), v zmysle ktorého právnej vety škodu spočívajúcu

v tom, že poškodený vynaložil vyššie náklady na požičanie osobného automobilu v porovnaní s
nákladmi, ktoré by inak vynaložil na prevádzku svojho automobilu, ktorý nemohol použiť v dôsledku
poškodenia,trebapovažovaťzaskutočnúškodu,ktorúješkodcapovinnýnahradiťvrozsahunevyhnutne
a účelne vynaložených nákladov. Ďalej žalovaný poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu SR spis.
zn. 3MCDo/3/2015 zo dňa 28.06.2016. Najvyšší súd v tomto prípade vyslovil záver, že skutočnou

škodou, spočívajúcou v nákladoch na vypožičanie náhradného vozidla, ktoré prevyšujú náklady na
prevádzku vlastného vozidla, je zodpovedný subjekt povinný nahradiť len v rozsahu, v akom náklady
boli vynaložené nutne a účelne na vypožičanie (nájom) náhradnej veci, zodpovedajúcej parametrom
pôvodnejveci,zužívaniaktorejbolžalobcavylúčenýpourčitúdobu.Aleajuporovnateľnéhonáhradného
vozidla platí, že rozsah náhrady, ku ktorej je zodpovedná osoba povinná, je obmedzený hľadiskom
účelnosti. Preto pri určení skutočnej škody, za ktorú žalovaná zodpovedá, je treba stanoviť vzhľadom

na obvyklé ceny prenájmu obdobných vozidiel v danom mieste a čase. Výška tejto náhrady nie je
totiž daná čiastkou skutočne vyplatenou (v danom prípade dohodnutou) v akejkoľvek výške, ale vo
výške čiastky účelne vynaloženej. Otázka, či náklady na nájom náhradného vozidla boli nutné a účelné,
závisí vždy na posúdení konkrétnych okolností prípadu. Dôkazné bremeno o výnimočných okolnostiach
odôvodňujúcich v konkrétnom prípade priznanie náhrady v čiastke vyššej, než je obvyklá potrebná

k prenájmu porovnateľného vozidla, zaťažuje žalobcu.
28. Odvolací súd, zohľadniac aj vyššie citované rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, považuje za
potrebné na tomto mieste vyjadriť sa k otázke dôkazného bremena v posudzovanom prípade. Vo
všeobecnosti leží dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností na tej strane sporu, ktorá z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu

týchto skutočností tiež tvrdí. Poškodeného (prípadne jeho právneho nástupcu ako v posudzovanej
veci) uplatňujúceho si v konkrétnom spore priamo proti poisťovni v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona č.
381/2001 Z. z. náhradu škody spočívajúcej vo vynaložení nákladov na dočasné obstaranie náhradnej
veci (motorového vozidla)
za poškodenú vec po dobu jej opravy zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, že ku poškodeniu

jeho motorového vozidla došlo v príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla, u ktorého
bola zodpovednosť za škodu spôsobenú jeho prevádzkou poistená u žalovanej poisťovne, ďalej že
v dôsledku nemožnosti používať svoje motorové vozidlo v dôsledku jeho poškodenia a s tým súvisiacej
opravy po určitú dobu použil iné (náhradné) motorové vozidlo a napokon náklady, ktoré s týmto
použitím vynaložil. Týmto poškodený preukáže všetky podmienky vzniku objektívnej zodpovednosti

poisteného za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (škodu a príčinnú súvislosť jej vzniku
sprevádzkoumotorovéhovozidla).Akžalovaný(poisťovňa)tvrdí,žepoškodenývynaložilvyššienáklady
ako zodpovedá obvyklej cene nájmu obdobného (porovnateľného) motorového vozidla v danom mieste
a čase, zaťažuje žalovaného v spore dôkazné bremeno preukázať ním tvrdenú (nižšiu) obvyklú cenu.
Následne v prípade preukázania takejto nižšej obvyklej ceny nájmu dôkazné bremeno o výnimočných

okolnostiach, odôvodňujúcich v konkrétnom prípade priznanie náhrady v čiastke vyššej než je obvykle
potrebná k prenájmu porovnateľného vozidla, zaťažuje žalobcu.
29. Odvolací súd sa tak nestotožnil s námietkou žalovaného o nesprávnom vyhodnotení dôkazného
bremena súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie postupoval v zmysle vyššie popísaného rozdelenia
dôkazného bremena. Zaoberal sa dôkazmi produkovanými žalovaným (viď odseky č. 42 až č. 45 a č.

48 odôvodnenia napadnutého rozsudku), pričom hodnotenie týchto dôkazov súdom prvej inštancie
nemožno považovať za rozporné so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP a princípmi formálnej logiky.
Odvolací súd sa tak stotožnil
so skutkovými záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia o nižšej
výške obvyklého nájmu porovnateľného vozidla v danom mieste a čase, ako boli poškodeným

vynaložené náklady na nájom náhradného motorového vozidla. Vychádzajúc z uvedeného potom
možno konštatovať, že vykonaným dokazovaním nebola vyvrátená účelnosť poškodeným vynaložených
nákladov na nájom náhradného motorového vozidla. Rovnako, ako to vyhodnotil súd prvej inštancie
(viď odsek č. 47 odôvodnenia napadnutého rozsudku), aj odvolací súd považoval obranu žalovaného
v spore založenú na námietke neprimeranosti výšky nájomného vynaloženého poškodeným na nájom

náhradného motorového vozidla za účelovú, ak žalobca v spore preukázal, že žalovaný v zásadne
rovnakom období akceptoval totožné nároky žalobcu v celom ním uplatnenom rozsahu, pokiaľ ide
o výšku denného nájomného, keď poskytol poistné plnenie za nájom rovnakého typu motorového vozidla
ako v posudzovanej veci (Volkswagen Touareg) v jednom prípade vo výške 125,- eur bez DPH/ deň(v posudzovanej veci uplatnená výška nájomného 108,25 eur bez DPH), pričom nájom trval 8 dní
a v druhom prípade vo výške 129,89 eur vrátane DPH/deň (v posudzovanej veci uplatnená výška
nájomného 129,90 eur vrátane DPH), pričom nájom trval 25 dní. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že

v týchto prípadoch išlo o odlišné skutkové okolnosti, z listín predložených žalobcom také nevyplývali. Až
absurdne vyznieva argument žalovaného v odvolaní, že poškodený mal možnosť prenajať si náhradné
motorové vozidlo už za cenu 39,60 eur vrátane DPH/deň, keď predmetom nájmu za túto cenu bolo
vozidlo Škoda Karoq (viď vyjadrenie žalovaného zo dňa 10.03.2025), čo je vozidlo úplne inej kategórie
ako bolo poškodené motorové vozidlo poškodeného (Volkswagen Touraeg), teda nie porovnateľné

vozidlo.
30. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolacích námietok žalovaného,
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ako aj v závislom výroku IV. o nároku
na náhradu trov konania (k tomuto výroku žalovaný neprodukoval žiadne odvolacie námietky, teda
napadol ho len ako výrok závislý), ako vecne správny podľa ust.
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo zvyšnej odvolaním nenapadnutej časti, t. j. vo výrokoch I. a III. zostal

rozsudok súdu prvej inštancie týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.
31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1
v spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže žalobca mal v tomto štádiu konania
plný úspech. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd

prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
32. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný

poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).