Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, October 14, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Obdo/17/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110211228
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1110211228.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a
členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu Slovenská
konsolidačná,a.s.,sosídlomCintorínska21,81499Bratislava,IČO:35776005,protižalovanémuJUDr.
Mag. N.Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S., G. zastúpenému advokátom Mgr. Dušanom Oravcom, so
sídlom Laurinská 2, 811 01 Bratislava, IČO: 42 129 516, o zaplatenie 70 085,74 eur s príslušenstvom,

vedenom na Mestskom súde Bratislava III pod sp. zn. B1-32Cb/191/2010, o dovolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Cob/6/2023-458 zo dňa 22. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a .

II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 32Cb/191/2010-388 zo dňa
21.06.2022 (druhým v poradí) rozhodol tak, že prvým výrokom návrh žalovaného na prerušenie konania
zamietol, druhým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 70 085,74 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 14. mája 2009 do zaplatenia, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Tretím výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy
70 085,74 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. Takto uplatnený nárok žalobca
odôvodnil tým, že v súvisiacom konaní, Krajský súd v Bratislave (ako odvolací súd) rozsudkom č. k.
4Cob/44/2007-235, žalobu žalobcu (totožného aj v tu posudzovanom konaní) o zaplatenie sumy 34 402
364 Sk zamietol a v časti o zaplatenie 11 054 600 Sk bol rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k.

25Cb/292/2004-192 potvrdený a žalobcovi bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 2 111 403,50 Sk. Takto priznaný nárok na náhradu trov
konania bol zo strany žalobcu riadne uhradený. Následne bol vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 4Cob/44/2007 dovolacím súdom vo výroku, ktorým bol rozsudok Okresného súdu
Bratislava sp. zn. 25Cb/292/2004 zmenený, zrušený a vec bola vrátená Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie. Na základe toho žalobca žiada od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia,

nakoľko podľa jeho názoru uhradil žalovanému trovy konania na základe rozhodnutia, ktoré bolo neskôr
zrušené, teda momentom vydania zrušujúceho rozhodnutia sa žalovaný bezdôvodne obohatil, nakoľko
právny dôvod plnenia zo strany žalobcu odpadol vydaním kasačného rozhodnutia v dovolacom konaní.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v
Bratislave (ďalej tiež „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 4Cob/6/2023 - 458 zo dňa 22. februára 2024 tak,

že prvým výrokom odvolanie žalovaného v časti proti I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie odmietol.
Druhým výrokom rozsudok súdu prvej inštancie v časti II. a III. výroku potvrdil a tretím výrokom určil, žežalobca nemá proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd konštatoval,
že odvolanie voči prvému výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd návrh žalovaného na
prerušenie konania zamietol, nie je v zmysle § 357 CSP prípustné, a preto podané odvolanie v tejto časti

odmietol podľa § 386 písm. c) CSP. Vo vzťahu k zvyšnej časti odvolania, odvolací súd uviedol, že sa v
zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie.

4. Odvolací súd konštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie
sumy 70 085,74 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré majú predstavovať

trovy konania vyplatené žalovanému na základe právoplatného súdneho rozhodnutia, neskôr zrušeného
rozhodnutím dovolacieho súdu.

5. Odvolací súd považoval námietku žalovaného, že žalobca si mal nárok na uhradené trovy uplatniť
v konaní, v ktorom bolo o nich rozhodované a v ktorom boli priznané, za nedôvodnú. Uviedol, že
žalobcovi nič nebránilo uplatniť si svoj nárok na súde samostatnou žalobou a v tejto súvislosti citoval

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 221/2020 zo dňa
16. novembra 2021, v ktorom ústavný súd uviedol, že „Z konštitutívnej povahy rozhodnutia o náhrade
trov konania tiež vyplýva, že už uhradená náhrada trov konania podľa právoplatného a vykonateľného
súdnehorozhodnutia,ktorébolonáslednezrušené,niejesúčasťoutrovsúdnehokonaniapokračujúceho
po tomto zrušení (porovnaj aj rozsudok najvyššieho súdu č. k. 2 Cz 71/87 z 27. októbra 1987). Nové

rozhodnutie o náhrade trov súdneho konania tak zakladá novú právom uznanú povinnosť (nový právny
dôvod) k ich náhrade.“

6. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovaného, ktorý tvrdil, že nárok žalobcu bol
uplatnený predčasne a nedôvodne, keďže v prípade, keď právny dôvod plnenia odpadol z dôvodu

rozhodnutia v konaní, kde boli trovy priznané, začína premlčacia doba o nároku na vrátenie trov plynúť
tým momentom, kedy bolo vyhlásené konečné rozhodnutie súdu, čo v danom prípade predstavuje
nové rozhodnutie v konaní, kde boli trovy priznané. Odvolací súd uviedol, že podľa vyššie citovaného
nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 221/2020, „problematika rozhodovania o náhrade trov konania má
základ v procesnom práve a právny pomer (vzájomné práva a povinnosti) medzi dotknutými stranami,

ktorý autoritatívne rieši otázku priznanej náhrady trov konania, vzniká až na základe právoplatného
rozhodnutiasúdu,ktorémávtomtosmerekonštitutívnupovahu,pretožeaždorozhodnutiavšeobecného
súdu o náhrade trov konania si strany medzi sebou nie sú povinné navzájom nič plniť a každá z nich
znáša svoje vlastné trovy, ktoré jej v priebehu konania vznikli. Konštitutívny aspekt rozhodnutia o trovách
konania sa neprejavuje len v rovine vzniku tohto právneho vzťahu, ale aj v súvisiacej rovine týkajúcej

sa priznaného rozsahu tejto náhrady (jej výšky). Inými slovami, právoplatné a vykonateľné rozhodnutie
všeobecného súdu o náhrade trov konania sa tak stáva právnym dôvodom plnenia, pričom zároveň
platí, že jeho zrušenie na základe mimoriadneho opravného prostriedku alebo ústavnej sťažnosti má
za následok dodatočné odpadnutie tohto dôvodu plnenia [§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (m. m.
II. ÚS 18/2016)]. Táto skutočnosť z časového hľadiska nastáva okamihom nadobudnutia právoplatnosti

zrušujúceho rozhodnutia. Týmto momentom zároveň vzniká záväzok (§ 489 Občianskeho zákonníka),
ktorého obsahom je povinnosť toho, kto sa bezdôvodne obohatil, vydať to, o čo sa obohatil, a s ňou
korelujúce právo osoby, na úkor ktorej došlo k obohateniu, požadovať vydanie predmetu bezdôvodného
obohatenia.“ (pozn. - text tu zvýraznil dovolací súd). Odvolací súd zhrnul, že v danom prípade
právoplatnosťou zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu došlo k odpadnutiu právneho titulu, na

základe ktorého boli trovy konania uhradené a k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného
na úkor žalobcu.

7. K námietke o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške a o splatnosti úrokov z
omeškania odvolací súd uviedol, že ak po rozhodnutí dovolacieho súdu žalobca vyzval žalovaného

výzvou doručenou dňa 06.05.2009 na vrátenie vyplatených trov konania, a žalovaný si napriek výzve
žalobcu svoju povinnosť v priebehu žalobcom stanovenej 7-dňovej lehoty od doručenia výzvy nesplnil,
dostal sa počnúc dňom 14.05.2009 do omeškania, pričom súd prvej inštancie správne určil výšku úrokov
z omeškania na základe § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., t.j. v hodnote 9 %
ročne (základná sadzba Európskej centrálnej banky 1 % + 8 %).

8. Záverom sa odvolací súd vyjadril k námietke, že pohľadávka žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia zanikla na základe jednostranného zápočtu žalovaného z 26.06.2014, pričom konštatoval,že s uvedenou námietkou sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal v bode 16 odôvodnenia
napadnutého rozsudku, s ktorým sa odvolací súd stotožnil.

9. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej tiež „dovolateľ“) dovolanie, prostredníctvom
ktorého sa domáhal zmeny napadnutého rozsudku tak, že dovolací súd žalobu v plnom rozsahu
zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne sa žalovaný domáhal
zrušenia dovolaním napadnutého rozsudku a vrátenia veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Žalovaný výslovne vyvodzoval prípustnosť dovolania na základe § 420 písm. f) CSP, § 421 ods. 1 písm.

a), b), c) CSP.

10. Dovolanie v časti podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ odôvodnil odkazom na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) z 23. 11. 2010, sp. zn. 5MCdo/17/2009 a
argumentoval, že v zmysle citovaného rozhodnutia právny dôvod, na základe ktorého boli uhradené
trovy konania, trvá aj v prípade zrušenia rozsudku (zmieru), ktorý tento právny dôvod deklaroval,

takže v takomto prípade nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým súd opätovne
nevydá nové rozhodnutie o uplatnenom nároku. Ďalej dovolateľ poukázal na rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 3Cdo/124/2002, podľa ktorého premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
vzniknutého tým, že pôvodný rozsudok, na základe ktorého sa pri ochrane osobnosti plnila náhrada
peňažného zadosťučinenia, bol po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu nahradený novým, návrh

zamietajúcim rozsudkom, začína plynúť už jeho vyhlásením. Doručenie zrušujúceho rozhodnutia
dovolacieho súdu teda nie je tým okamihom, ktorým dochádza k získaniu bezdôvodného obohatenia,
a preto nemožno od neho počítať plynutie premlčacej doby. Dovolateľ na základe vyššie uvedeného
argumentoval, že v prípade, keď právny dôvod plnenia odpadol z dôvodu rozhodnutia v konaní,
kde boli trovy priznané, začína omeškanie a premlčacia doba o nároku na vrátenie trov plynúť tým

momentom, kedy bolo vyhlásené nové rozhodnutie v konaní, kde boli trovy priznané. Nakoľko sa súdy
nižších inštancií argumentačne nevysporiadali s dovolateľom citovanou judikatúrou, nekonali v súlade
s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čím došlo k porušeniu práva dovolateľa
na spravodlivý súdny proces. Dovolateľ citoval aj nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 183/2020, v
zmysle ktorého sú trovy sporového konania považované za príslušenstvo pohľadávky napriek tomu, že

v porovnaní s iným príslušenstvom (úroky, úroky z omeškania) je pre ich vznik, resp. pre vznik nároku
na ich náhradu nevyhnutné konštitutívne súdne rozhodnutie. Z uvedeného podľa názoru dovolateľa
vyplýva, že ak teda na priznanie trov konania ako príslušenstva pohľadávky je pre ich vznik potrebné
konštitutívne rozhodnutie a pôvodné konanie, ktoré ich konštituovalo bolo zrušené, o bezdôvodnom
obohatení nemožno hovoriť až dovtedy, kým súd opätovne nevydá rozhodnutie o uplatnenom nároku.

Dovolateľ tvrdí, že žaloba bola podaná predčasne a je zjavne nedôvodná, v dôsledku čoho malo byť
konanie v zmysle § 138 CSP zastavené. Nakoľko takýto procesný postup nenastal, došlo k porušeniu
práv žalovaného na spravodlivý proces. Dovolateľ súčasne namietol, že pred prerušením konania súd
nezohľadnil dôvody na zastavenie konania podľa § 159 CSP, čo predstavuje ďalšie porušenie práva na
spravodlivý súdny proces.

11. V súvislosti s prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, dovolateľ považoval za jeden
z hlavných dôvodov porušenia práva na spravodlivý proces, že sa súdy nevysporiadali s obsahom
prednesov a podaní žalovaného a jeho argumentáciou náležitým spôsobom, čoho dôkazom je
aj odôvodnenie dovolania, ktoré obsahuje v konaní žalovaným namietané dôvody nesprávnosti a

nezákonnostinapádanéhorozhodnutia,dôkazomjeajnevysporiadaniesasnámietkouohľadompotreby
zastavenia konania podľa § 159 CSP, keďže namietaná predčasnosť žaloby v tomto konaní mala viesť
k zastaveniu tohto konania, vzhľadom na závislosť výrokov, ako aj vzhľadom na to, že trovy konania sú
príslušenstvom pohľadávky (IV. ÚS 183/2020), čo súd prvej inštancie aj odvolací súd opomenuli.

12. Dovolateľ tvrdil, že k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces došlo aj v dôsledku toho, že súd
prvej inštancie nezrušil uznesenie o skončení dokazovania, pričom poukázal na nález ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 777/2014.

13. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, dovolateľ uviedol, že z

odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé náležité odôvodnenie odklonu od
právnych záverov rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/124/2002, sp. zn. 5MCdo/17/2009 a nálezu
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 183/2020. Akcentoval svoj názor, podľa ktorého „bezdôvodné obohatenie
vo vzťahu k vyplateným trovám konania nastupuje až vtedy, kým súd opätovne nevydá rozhodnutie ouplatnenom nároku, resp. do vydania rozhodnutia podľa § 262 ods. 2 CSP“. V uvedenom dovolateľ
vzhliadol dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Súčasne uviedol, že „odvolací a prvostupňový
súd sa nepochybne vo svojich rozhodnutiach odchýlili od vyššie uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu a tým založili dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ako aj prípustnosť
dovolania“.

14. Záverom dovolateľ naformuloval nasledovné otázky zásadného právneho významu, od vyriešenia
ktorých malo závisieť rozhodnutie odvolacieho súdu (ďalej tiež „otázky 1 až 5“):

„(i) Ak na priznanie trov konania ako príslušenstva pohľadávky je pre ich vznik potrebné konštitutívne
rozhodnutie a pôvodné konanie, ktoré ich konštituovalo bolo zrušené, je možné hovoriť o bezdôvodnom
obohatení až odvtedy, kým súd opätovne nevydá rozhodnutie o uplatnenom nároku, resp. až momentom
kedy dôjde k rozhodnutiu podľa § 262 ods. 2 CSP?

(ii) Nastupuje bezdôvodné obohatenie vo vzťahu k vyplateným trovám konania vo veci, kde bolo
rozhodnutie zrušené, až vtedy, kým súd opätovne nevydá rozhodnutie o uplatnenom nároku, resp. až
momentom kedy dôjde k rozhodnutiu podľa § 262 ods. 2 CSP?

(iii) Je prípade, keď právny dôvod plnenia odpadol z dôvodu rozhodnutia v konaní, kde boli trovy

priznané, začína premlčacia doba o nároku na vrátenie trov plynúť tým momentom, kedy bolo vyhlásené
konečné rozhodnutie súdu, čo predstavuje nové rozhodnutie v konaní, kde boli trovy priznané, resp. až
momentom kedy dôjde k rozhodnutiu podľa § 262 ods. 2 CSP?

(iv) Je prípade, keď právny dôvod plnenia odpadol z dôvodu rozhodnutia v konaní, kde boli trovy

priznané, začína omeškanie vrátenie trov plynúť tým momentom, kedy bolo vyhlásené konečné
rozhodnutie súdu, čo predstavuje nové rozhodnutie v konaní, kde boli trovy priznané, resp. až
momentom kedy dôjde k rozhodnutiu podľa § 262 ods. 2 CSP?

(v) Je správny nasledovný právny záver?: Vzhľadom na to, že rozhodnutie vo veci samej, ktorý priznal

nárok a výrok o náhrade trov konania sú závislé rozhodnutia (závislé výroky), boli zrušené a kde vo veci
samej nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým súd opätovne nevydá rozhodnutie
o uplatnenom nároku, resp. až rozhodnutím podľa § 262 ods. 2 CSP podľa § 262 ods. 2 CSP, nie
je možné v samostatnom konaní rozhodnúť o vydaní trov konania vyplatených na základe neskoršie
zrušeného rozhodnutia a to aj vzhľadom na závislosť výrokov, ako aj vzhľadom na to, že trovy konania

sú príslušenstvom pohľadávky.“

15. K podanému dovolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý žiadal podané dovolanie v súlade s § 447 CSP
odmietnuť, resp. podľa § 448 CSP zamietnuť. Žalobca sa vyjadril k jednotlivým argumentom dovolateľa s
tým, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) a podľa § 421 ods. 1 CSP v tomto prípade daná nie je.

16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po
zistení, že dovolanie podal včas žalovaný, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), zastúpený v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP
veta pred bodkočiarkou), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru o neprípustnosti
dovolania voči výroku I. rozsudku odvolacieho súdu, vo zvyšku o neprípustnosti a zároveň nedôvodnosti
dovolania v časti podľa § 420 písm. f) CSP a o neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, preto
dovolanie ako celok odmietol (§ 447 CSP).

K právnej úprave prípustnosti dovolania

17.Podľaustanovenia§419CSP,protirozhodnutiuodvolaciehosúdujeprípustnédovolanie,aktozákon
pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne
vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

18. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

19. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená, alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

20. Podľa ustanovenia § 431 ods. 1 a 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým,

že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie v čom spočíva táto vada.

21. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1 a 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba
tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí

tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

22. Podľa ustanovenia § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti

podaného dovolania.

23. Podľa ustanovenia § 440 CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

24. Podľa ustanovenia § 442 CSP, dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací

súd.

25. Dovolací súd len pripomína, že pri preskúmaní veci v rozsahu dovolacích dôvodov, je v zmysle
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho ustálil odvolací súd a jeho prieskum skutkových
zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese

jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať
dovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje
za nesprávne. Právna úprava pripúšťa dva dovolacie dôvody, prvý spočíva v zmätočnosti napadnutého
rozhodnutia (§ 431 CSP), druhý v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (§ 432 CSP).

26. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho
súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z
vyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na
to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky
prípustnosti dovolania, vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania,

t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie
dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.

K (ne)prípustnosti dovolania voči odmietnutiu odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o
zamietnutí návrhu na prerušenie konanie (výrok I. odvolacieho rozsudku)

27. Podľa ustanovenia § 447 písm. c) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

28. V časti, v ktorej dovolateľ podal dovolanie proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu vo výroku

o odmietnutí odvolania proti výroku I. rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. júna 2022, č.
k. 32Cb/191/2010-388, bolo potrebné dovolanie odmietnuť ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému
dovolanie nie je prípustné.29. Dovolací súd uvádza, že odvolanie je prípustné podľa § 357 písm. n) CSP len proti uzneseniu, ktorým
bolo prerušené konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP, či už na návrh, alebo bez návrhu.
Ak súd návrhu na prerušenie konania nevyhovie, nejde o prerušenie konania, a teda odvolanie proti

negatívnemu rozhodnutiu prípustné nie je. Odvolací súd preto nebol povinný zaoberať sa odvolacími
námietkami, ktoré smerovali proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

30. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa predmetným rozhodnutím súdu prvej inštancie a jeho
dôvodmi odmietol zaoberať (§ 386 písm. c/ CSP) zo zákonných dôvodov, a to z dôvodu neprípustnosti

odvolania podaného proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento súd zamietol procesný
návrh žalovaného na prerušenie konania z dôvodov podľa § 164 CSP. Odvolací súd pritom tento svoj
postup (odmietnutie) náležite odôvodnil, keď zreteľne uviedol (ods. 36 odôvodnenia), že odvolanie
smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 357 CSP, § 355 ods. 2
CSP a contrario). Dovolací súd ďalej uvádza, že ak zákon vylučuje proti určitému rozhodnutiu (tu proti
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania) podanie odvolania ako riadneho opravného

prostriedku (k tomu viď napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/15/2018 zo 04.12.2018), je
zrejmé, že nebude prípustné ani podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Obdobne
sa najvyšší súd už v rozhodnutí z 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/35/2017 vyjadril, že „(a)k Civilný sporový
poriadok nepripúšťa odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, teda ak
neumožňuje preskúmanie takéhoto rozhodnutia v odvolacom konaní, tak je tým vylúčená aj možnosť

jeho preskúmania v dovolacom konaní“. Dovolací súd len pre úplnosť dodáva, že rozhodnutie o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania je procesným rozhodnutím, ktoré sa viaže k priebehu civilného
súdneho konania, a preto má vždy formu uznesenia, a to aj keď je zahrnuté do výrokovej časti rozsudku.
Rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej (§ 212 ods. 1 CSP) a uznesením, ak nerozhoduje vo veci
samej (§ 234 ods. 1 CSP). V danom prípade nejde o meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu a ani o

rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Prípustnosť dovolania podľa § 420 CSP preto vyvodiť nemožno.

31. Dovolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi dovolania, so zreteľom na vyššie uvedené preto
dovolanie v tejto časti podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne neprípustné odmietol bez toho, aby sa
zaoberal jeho dôvodnosťou.

K prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP

32. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

33. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v prípade,
ak miera porušenia procesných práv strany ako dôsledok nesprávneho procesného postupu súdu,

nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Relevantnými znakmi, charakterizujúcimi
procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, sú zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces
a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb
domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty

a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,
zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a

dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04,
I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

34. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).35. Dovolateľ prípustnosť a dôvodnosť dovolania vyvodzoval z ust. § 420 písm. f) CSP, nakoľko mu
ako žalovanému mal odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožniť, aby uskutočňoval

jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K
tvrdenej vade predpokladanej ustanovením § 420 písm. f) CSP malo dôjsť predovšetkým v dôsledku
toho, že súdy nižších inštancií sa v odôvodnení svojich rozhodnutí riadne nevysporiadali so skoršími
súdnymi rozhodnutiami. Podľa dovolateľa ide o rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5MCdo/17/2009,
sp. zn. 3Cdo/124/2002 a o nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 183/2020. V tejto súvislosti dovolateľ

uviedol, že k vzniku bezdôvodného obohatenia doposiaľ nedošlo, nakoľko súd ešte nevydal rozhodnutie
o uplatnenom nároku vo veci samej, pričom podporne poukázal na rozhodnutie najvyššieho sp. zn.
5MCdo/17/2009 a na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/124/2002, podľa ktorého premlčacia
doba týkajúca sa bezdôvodného obohatenia začína plynúť až od vyhlásenia nového rozhodnutia, ktorým
súd opätovne rozhodol o uplatnenom nároku vo veci samej. Dovolateľ citoval aj názor vyslovený
ústavným súdom v náleze sp. zn. IV. ÚS 183/2020, v zmysle ktorého sú trovy sporového konania

považované za príslušenstvo pohľadávky a nutná podmienka pre vznik nároku na ich náhradu je
existencia konštitutívneho súdneho rozhodnutia. Na základe vyššie uvedeného dovolateľ namietal
moment vzniku omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia a tvrdil, že samotná žaloba bola
podaná predčasne, v dôsledku čoho malo byť konanie zastavené. Záverom k dôvodnosti a prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 777/2014.

36. Dovolací súd uvádza, že v dovolateľom namietanom postupe súdov nižších inštancií nevzhliadol
tvrdenú vadu podľa § 420 písm. f) CSP. Súdy nižších inštancií zhodne konštatovali, že žalobou
uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia spočíva v tom, že zo strany žalobcu boli
vyplatené trovy konania v prospech žalovaného na základe súdneho rozhodnutia, ktoré bolo zrušené

rozhodnutím dovolacieho súdu. Na základe toho súdy nižších inštancií dospeli k záveru, že v tomto
prípade vzniká na strane sporu, ktorej bola náhrada trov konania zrušeným rozhodnutím priznaná,
dňom právoplatnosti kasačného rozhodnutia bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol. Podľa názoru dovolacieho súdu sa súdy nižších inštancií tým, že sa vo
svojich rozhodnutiach nevysporiadali s judikatúrou citovanou dovolateľom, nedopustili porušenia práva

dovolateľa na spravodlivý súdny proces.

37. Dovolateľom citované rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5MCdo/17/2009 a sp. zn.
3Cdo/124/2002 sa týkajú situácie, kedy došlo k vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
získaného na základe plnenia, ktoré predstavovalo hmotnoprávny nárok priznaný deklaratórnym

súdnym rozhodnutím vo veci samej, ktoré bolo následne zrušené v dôsledku mimoriadneho opravného
prostriedku. V tu posudzovanom prípade ide o odlišnú situáciu, nakoľko žalobca si v konaní uplatňuje
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným na základe toho, že mu bol zo strany
žalobcu vyplatený nárok na náhradu trov konania, pričom rozhodnutie o priznaní tohto procesného
nároku bolo neskôr zrušené. Vznik bezdôvodného obohatenia sa posudzuje odlišne v prípade, kedy

dôjde k plneniu na základe deklaratórneho súdneho rozhodnutia, pričom predmet plnenia spočíva
v hmotnom práve (teda v žalobou uplatnenom nároku) a v prípade, kedy predmet bezdôvodného
obohatenia predstavujú vyplatené trovy konania na základe zrušeného rozhodnutia, keďže v tomto
prípade ide o nárok vyplývajúci z procesného práva, pričom zrušené rozhodnutie je v časti o nároku na
náhradu trov konania konštitutívne vždy.

38. Dovolací súd konštatuje, že nárok na náhradu trov konania má základ v procesnom práve a vzniká
najskôr na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré ma konštitutívnu povahu (4Cdo/12/2006).
Vo vzťahu k tomu je nutné dodať, že rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania je procesný nárok
spravidla závislý na rozhodnutí vo veci samej, teda platí, že ak rozhodnutie vo veci samej nenadobudne

právoplatnosť, nemožno hovoriť ani o vzniku práva na náhradu trov konania. Pokiaľ teda bolo aj
rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania zrušené, právny dôvod plnenia, ktorý pôvodne existoval,
dodatočne odpadol a ten, kto trovy konania zaplatil, má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
(5Obdo/6/2019). Dovolací súd vychádzal z totožného právneho názoru vyjadreného aj v uznesení sp.
zn. 7Cdo/85/2013 (zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 7/2019

pod por. č. 74.), podľa ktorého: „Ak sa totiž domáha vrátenia plnenia ten, kto plnil povinnosť uloženú
mu súdom, závisí dôvodnosť jeho návrhu na splnenie povinnosti vrátiť plnenie od toho, či právny dôvod
jeho plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Ak právny dôvod plnenia podľa
hmotného práva tu bol, tak potom trvá naďalej, bez ohľadu na to, či právoplatný a vykonateľný rozsudok(ktorý toto právo iba deklaroval) bol či nebol zrušený. Otázku, či tu bola povinnosť plniť podľa hmotného
práva a rozsah tejto povinnosti rieši súd v konaní o návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia
ako predbežnú. Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého bolo plnené, by došlo k bezdôvodnému

obohateniu toho, komu bolo plnené, len vtedy, ak by právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom
práve.“ (obdobne uznesenie dovolacieho súdu sp. zn. 6Cdo/88/2019).

39. Vzhľadom na vyššie zmienené právne a skutkové odlišnosti je zrejmé, že dovolateľom citovaná
judikatúra sa nevzťahuje na posudzovaný prípad, a teda súdy nižších inštancií neboli povinné na

túto judikatúru prihliadať, ani sa s ňou v odôvodnení tu preskúmavaných rozhodnutí, ktoré tvoria
jeden organický celok, vysporiadavať. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že
súdy nižších inštancií svojim procesným postupom neporušili právo dovolateľa na spravodlivý súdny
proces. Žiada sa dodať, že dovolateľ v tejto časti podsúva svoj právny náhľad na právne posúdenie
veci a tvrdenia o nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia z hľadiska zmätočnostnej vady napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu, tvoria len zástupnú argumentáciu. Tu dovolací súd poukazuje na svoj

dlhodobo ustálený názor, podľa ktorého samotné právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti, a
to ani v prípade, ak by bolo nesprávne. Realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje
právnym posúdením (viď primerane rozhodnutia R 54/2012, 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo
53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Na tom,
že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) Civilného

sporového poriadku, zotrval najvyšší súd aj v rozhodnutí R 24/2017. Rovnako aj z konštatovania
ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 196/2014 vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho
odôvodneniadovolanímnapadnutéhorozhodnutia,nedostatočnezistenýskutkovýstavalebonesprávne
právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti.

40. Rovnaký záver dovolací súd prijal aj k námietke dovolateľa, v ktorej vytýkal súdu prvej inštancie,
že nezrušil uznesenie o skončení dokazovania po tom, ako mu bola vec vrátená na ďalšie konanie
po zrušení predchádzajúceho rozsudku odvolacím súdom. Toto označil dovolateľ za taký nesprávny
procesný postup, v dôsledku ktorého mu bolo znemožnené uskutočňovať v konaní procesné práva.
Dovolací súd primárne uvádza, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje voči

rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho procesnému postupu, pričom uvedená námietka smeruje voči
postupu súdu prvej inštancie. Pokiaľ uvedená námietka nebola predmetom odvolacieho konania,
dovolací súd ju nemôže, ani keby ju formuloval v dovolaní, posúdiť v rámci dovolacieho konania.
Uvedenú námietku však dovolateľ nevzniesol v odvolacom konaní, a preto sa ňou odvolací súd ani
nemohol zaoberať a rovnako ani dovolací súd. Naviac dovolateľ ani neuvádza, aké konkrétne právo mu

namietaným postupom, resp. nečinnosťou súdu prvej inštancie, bolo znemožnené uplatniť.

41. Dovolací súd napriek tomu pre úplnosť uvádza, že z obsahu spisu zistil, že na pojednávaní dňa
24.04.2014 Okresný súd Bratislava I vykonal dokazovanie a vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania.
Následne vyhlásený rozsudok, č. k. 32Cb/191/2010-104 z 24.04.2014, bol na odvolanie žalovaného

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Cob/203/2014-177 z 11.02.2016 zrušený a vec bola
vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní nariadil na deň
21.06.2022 pojednávanie, v závere ktorého vyhlásil uznesenie, ktorým bolo dokazovanie skončené (viď
úradný záznam o priebehu pojednávania, č. l. 387 spisu). Z toho je zrejmé, že po predchádzajúcom
zrušení rozsudku súd prvej inštancie opätovne vykonal dokazovanie, ktoré uzavrel novým uznesením

o skončení dokazovania. Je pravdou, že súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie na
základe vyššie uvedeného kasačného uznesenia Krajského súdu v Bratislave (č. l. 177) nezrušil
svoje predchádzajúce uznesenie o ukončení dokazovania, vyhlásené na pojednávaní dňa 24.04.2014
pred vyhlásením rozsudku č. k. 32Cb/191/2010-104, avšak ani nemusel, keďže takýto postup mu
žiadne ustanovenie Civilného sporového poriadku, resp. do 30.06.2016 Občianskeho súdneho poriadku,

neukladá. Dovolací súd si tu osvojil právny názor už skôr vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu
sp. zn. 4Obdo/54/2022 z 27.11.2024, vydanom v súvisiacej veci totožných strán (v konaní Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 25Cb/292/2004, aktuálne ide o konanie Mestského súdu Bratislava III),
podľa ktorého „(v)yhlásenie uznesenia o skončení dokazovania je v zmysle § 154 CSP (predtým
§ 118 ods. 4 OSP) hranicou pre zákonnú koncentráciu konania a predstavuje objektívnu časovú

hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť
ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Po vyhlásení uznesenia, ktorým sa dokazovanie
končí, v Civilnom sporovom poriadku (s výnimkou napr. spotrebiteľských sporov, kde spotrebiteľ nie je
zastúpený advokátom, či v antidiskriminačných sporoch), možnosť ďalšieho dokazovania neprichádzado úvahy. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené
v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných
podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, alebo má byť nimi preukázané,

že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípadne
ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Uznesenie o skončení dokazovania je uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania, nie je možné
ho napadnúť odvolaním. Súd nie je v zmysle § 237 ods. 2 CSP ( predtým § 170 ods. 2 OSP) týmito
uzneseniami viazaný a môže ich zmeniť, prípadne vydať nové uznesenie, ktorým bude otázka vedenia

konania upravená inak, pričom výslovné zrušenie predchádzajúceho uznesenia nie je potrebné. Po
zrušení v poradí prvého prvoinštančného rozsudku konanie pred súdom prvej inštancie v zrušenej časti
pokračovalo pred súdom prvej inštancie ďalej, a to aj v rozsahu možnosti vykonávať ďalšie dokazovanie
a bez potreby zrušenia predchádzajúceho uznesenia o skončení dokazovania. Strany sporu neboli
uvedeným postupom súdu prvej inštancie ukrátené na žiadnych procesných právach.“ Dovolací súd len
poznamenáva, že proti uvedenému rozhodnutiu najvyššieho súdu podanú ústavnú sťažnosť ústavný

súd odmietol uznesením sp. zn. II. ÚS 534/2025 z 01.10.2025. Dovolací súd dospel k záveru, že ani
uvedená námietka dovolateľa prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá a v tejto časti
je dovolanie taktiež nedôvodné.

42. Dovolací súd nezistil, že by závery oboch súdov nižších inštancií v danom prípade tvorili exces takej

intenzity, a to čo do procesného postupu ako aj právneho posúdenia, že by išlo o zjavný omyl v práve,
či porušenie práva dovolateľa na spravodlivý súdny proces, aby to bolo možné podradiť pod dôvody
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

43. Dovolanie žalovaného preto z hľadiska ním namietaných vád zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)

CSP v tejto časti nie je prípustné, ako ani dôvodné, a preto boli splnené podmienky pre jeho odmietnutie
podľa § 447 písm. c) CSP.

K prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP

44. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval aj z ust. § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP. O
tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe
dôvodov uvedených dovolateľom (§ 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z §
421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom
zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v takom prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí

(konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom
označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

45.Dovolacísúdkonštatuje,žedovolateľvsúvislostisdovolacímdôvodomuplatnenýmpodľa§421ods.
1 písm. a), b), c) CSP, vyjadril nespokojnosť s právnym posúdením veci zo strany oboch súdov nižších

inštancií ohľadne posúdenia vzniku žalobou uplatneného nároku žalobcu. Argumentácia dovolateľa je
bližšie konkretizovaná v ods. 13 a 14 odôvodnenia tohto rozhodnutia.

46. Po preskúmaní obsahu dovolania z hľadiska jeho prípustnosti podľa § 421 ods. 1 CSP, dospel k
dovolací súd k záveru, že dovolanie ani v tejto časti nie je prípustné. Dovolateľ sa v časti odôvodnenia

dovolania týkajúceho sa prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP odvolával na totožnú judikatúru,
ako v časti odôvodnenia dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Vzhľadom k tejto skutočnosti dovolací
súd primerane odkazuje na časť odôvodnenia tohto rozhodnutia týkajúcej sa prípustnosti a dôvodnosti
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Z tam uvedenej argumentácie dovolacieho súdu je zrejmé, že
rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia dovolateľom naformulovaných otázok a rovnako

tak je zrejmé, že rozhodnutie odvolacieho súdu nemôže byť v dôsledku toho zaťažené niektorou z
právnych vád predpokladaných § 421 ods. 1 písm. a), b), alebo c) CSP. Dovolací súd pre úplnosť dáva
opätovnedopozornostiustálenúrozhodovaciupraxtýkajúcusapodstatypredmetnéhokonania,vsúlade
s ktorou korešpondujú rozhodnutia súdov nižších inštancií, pričom ide najmä o uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 7Cdo/85/2013, sp. zn. 5Obdo/6/2019, sp. zn. 6Cdo/88/2019.

47. Žiada sa dodať, že odôvodnenie prípustnosti dovolania vyvodzovaného dovolateľom súčasne z
dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a písm. c) CSP je vnútorne rozporné, keďže nie je možné
súčasne tvrdiť, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešenísa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [písm. a)], a zároveň ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [písm. b)] a tiež, že je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne [písm. c)].

48. Podľa § 447 písm. c) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné.

49. Podľa § 447 písm. f) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými

dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.

50. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže nie je daná procesná prípustnosť dovolania podľa ust. § 420
písm. f) CSP, ani podľa ust. 421 ods. 1 CSP, dovolací súd dovolanie žalovaného podľa ust. § 447 písm.
c), f) CSP odmietol.

51. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky
neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta CSP). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd
prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

52. Rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.