Rozsudok · Bezdôvodné obohatenie · Judgement

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/95/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119468389
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6119468389.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Danice Kočičkovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Michala Tagaja ako členov senátu, v spore
žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpeného:
Advokátska kancelária Mgr. Peter Kubovič, advokát, s. r. o., so sídlom Nám. Biely kríž 3, Bratislava,
IČO: 54 167 370, proti žalovanému: GRAND, s. r. o., so sídlom Sládkovičova 1, Žilina, IČO: 36 377 619,
zastúpenému: PETKOV & Co s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 50 430 742, o zaplatenie
319,13 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 14Ca/78/2019 zo dňa 13. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým okresný súd rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
319,13 Eur spolu s úrokom vo výške 5 % ročne zo sumy 319,13 Eur od 11.12.2019 do zaplatenia,
v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O trovách konania okresný súd rozhodol
tak, že „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia súdu o ich výške k rukám jeho právneho zástupcu“ (výrok II.).

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou voči
žalovanému domáhal zaplatenia sumy 319,30 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 319,30 Eur od 11.12.2019 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia zo strany
žalovaného. Žalobca má na základe oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. k. MK
- 1587/2016-232/10421, vydaného dňa 18.08.2016 (ďalej len „oprávnenie“) postavenie organizácie

kolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z., Autorského zákona (ďalej len
„Autorský zákon“). V zmysle oprávnenia žalobca vykonával a vykonáva kolektívnu správu majetkových
práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia. V zmysle písm. o) oprávnenia, žalobca vykonáva kolektívnu správu v odbore:
použitie vyššie uvedených diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu.

1.2 Žalovaný bol v období od 01.01.2018 do 22.04.2018 prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia:
hotel Grand na adrese A., B. C. XX, pričom sa jedná o zariadenie zaradené podľa § 3 vyhlášky
Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 277/2008 Z. z. do kategórie hotel 3
***. Žalovaný v období od 01.01.2018 do 22.04.2018 realizoval v ním prevádzkovanom ubytovacomzariadení verejný prenos, a to prostredníctvom 40 kusov zvukovo-obrazových zariadení umiestnených
v izbách ubytovacieho zariadenia. Žalobca mal za to, že uvedeným konaním zo strany žalovaného
došlo k zásahu do výhradných autorských práv, a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu,

keď žalovaný realizoval verejný prenos uvedenými technickými prostriedkami bez súhlasu autorov diel,
ktoré boli obsahom verejného prenosu, a ku ktorým vykonáva správu žalobca. Žalovaný podľa žalobcu
uzatvoril príkaznú zmluvu s Asociáciou hotelov a reštaurácií Slovenska (ďalej aj len ako „AHRS“), ktorou
splnomocnil AHRS, aby v mene žalovaného vysporiadala s organizáciami kolektívnej správy vzájomné
práva a povinnosti vyplývajúce z použitia diel požívajúcich autorsko-právnu ochranu v súvislosti s

verejným prenosom. V prílohe príkaznej zmluvy žalovaný taktiež uviedol, v ktorom svojom ubytovacom
zariadení vykonáva verejný prenos a prostredníctvom akého počtu technických zariadení. Z uvedeného
vyplýva, že samotný žalovaný uznal vykonávanie verejného prenosu a rozsah technických zariadení,
ktorými ho vykonával, pričom si bol vedomý potreby vysporiadať práva a povinnosti z toho vyplývajúce
voči organizáciám kolektívnej správy. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe
sa poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení

považuje za verejný prenos diel. V uvedenej súvislosti žalobca poukázal na rozsudky Súdneho dvora
Európskej únie sp. zn. C-306/05, sp. zn. C-162/10 a sp. zn. C-136/09. Mal za to, že zo strany žalovaného
došlo k zásahu do výhradných autorských práv, a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu,
keď žalovaný realizoval verejný prenos uvedenými technickými prostriedkami bez súhlasu autorov diel,
ktoré boli obsahom verejného prenosu a ku ktorým vykonáva správu žalobca. Žalovaný bol podľa

žalobcu povinný mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie
predmetov ochrany verejným prenosom technickými prostriedkami, ktorú však neuzatvoril. Žalovaný
nezískal súhlas autorov, ktorých žalobca zastupuje a napriek tomu s týmito dielami nakladal formou
verejného prenosu technickými prostriedkami. Žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného používania
diel a tým zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, resp. žalobcu ako

ich zástupcu. Žalobca sa žalobou podanou voči žalovanému vo svojom mene a na účet autorov,
ktorých zastupuje domáhal v zmysle § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona v spojení s § 63 ods. 2
písm. d) Autorského zákona vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 458a Občianskeho zákonníka
v spojení s § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške odmeny, ktorá by za získanie licencie
bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do autorského práva žalovaným. „Zvyčajná odmena

môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom
a za akú používatelia získavali licenciu“. Žalobca uzatvoril v roku 2018 celkovo 747 rozšírených
hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola licenčná odmena dohodnutá podľa
Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou zvyčajnou. Zvyčajná licenčná odmena podľa Sadzobníka
licenčných odmien žalobcu v roku 2018 predstavovala 26,- Eur na jedno zvukovo-obrazové zariadenie

umiestnené v izbách v hoteli 3***. Žalobca si preto od žalovaného uplatnil za obdobie od 01.01.2018
do 22.04.2018 sumu zvyčajnej odmeny pri 40 ks zvukovo-obrazových zariadení vo výške 319,13 Eur,
ktorú si uplatnil u žalovaného aj predžalobnou výzvou. Žalobca pripojil k žalobe nasledovné listinné
dôkazy: oprávnenie na výkon kolektívnej správy č. k. MK - 1587/2016 - 232/10421 zo dňa 18.08.2016,
zobrazenie internetových stránok žalovaného, Príkaznú zmluvu uzatvorenú medzi žalovaným ako

príkazcom a Zväzom hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky ako príkazníkom dňa 01.01.2015,
zobrazenie internetových stránok Ministerstva kultúry Slovenskej republiky s evidenciou organizácií
kolektívnej správy, zoznam partnerských organizácií v rámci kolektívnej správy žalobcu, zmluvu o
obojstrannom zastupovaní zo dňa 28.10.2010 spolu s prekladom, Sadzobník odmien žalobcu za
používanie literárnych, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických a audiovizuálnych diel

účinný od 01.01.2017, 22 zmlúv o zastupovaní autorských práv uzatvorených medzi žalobcom a autormi
v období od roku 2004 do roku 2014, zoznam nositeľov práv zo Slovenskej republiky zastupovaných
žalobcom v roku 2018 a výzvu na zaplatenie sumy 319,13 Eur adresovanú dňa 03.12.2019 žalovanému
spolu s potvrdením o jej doručovaní. Následne žalobca predložil súdu CD nosič, na ktorom sa nachádzal
zoznam vysielaných diel od 01.01.2018 do 22.04.2018, štatistika vyplácania licenčných odmien autorom

v období od 01.01.2018 od 22.04.2018 a rámcové hromadné licenčné zmluvy uzavreté v roku 2018.

1.3 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že vo veci vydal
dňa 24.03.2020 platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor.
V odpore proti platobnému rozkazu žalovaný namietol aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu z dôvodu,

že účastníkmi konania na strane žalobcu nie sú všetky osoby patriace podľa hmotného práva do
takzvaného nerozlučného núteného spoločenstva na strane žalobcu, že aktívna vecná legitimácia je
zo strany žalobcu nedostatočne tvrdená a nevyplýva zo žalobcom predložených dôkazov. Zákonodarca
podľa žalovaného v § 175 ods. 1 Autorského zákona uložil organizáciám kolektívnej správy povinnosťv prípadoch, ak dochádza k použitiu predmetov ochrany vo forme verejného prenosu, vykonávať
kolektívnu správu práv k týmto predmetom ochrany spoločne (ide o takzvanú obligatórnu spoločnú
kolektívnu správu práv). Organizácie kolektívnej správy sú teda podľa žalovaného povinné spoločne

rokovať a uzatvárať licenčné zmluvy s používateľmi predmetov ochrany, pokiaľ ide o použitie týchto
predmetov ochrany formou verejného prenosu a súčasne sú povinné spoločne uplatňovať nároky
nositeľov práv voči neoprávneným používateľom. V opačnom prípade by išlo o obchádzanie zmyslu
a účelu obligatórnej spoločnej kolektívnej správy práv. Ak sú predmetom súdneho konania práva,
ktoré sú z hmotnoprávneho hľadiska spoločné a zákon vo vzťahu k nim nepripúšťa, aby sa ich

domáhal len niektorý z oprávnených subjektov, tak ide o nedielne práva, ktoré môžu uplatňovať
výlučne všetky oprávnené subjekty spoločne a súčasne. Ak sú predmetom súdneho konania také
práva, ktoré zakladajú na strane žalobcu nerozlučné spoločenstvo a navyše zo zákona nútené
spoločenstvo, musia byť na strane žalobcu všetci nositelia práva. Žalobca podľa žalovaného ďalej
nepreukázal, že došlo k neoprávnenému použitiu práve tých predmetov ochrany, ku ktorým na základe
dohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva na účet ich nositeľov práve žalobca. Ustanovenie

§ 79 ods. 1 Autorského zákona sa vzťahuje výlučne na uzatváranie rozšírených licenčných zmlúv
organizáciami kolektívnej správy, ale nevzťahuje sa na možnosť organizácie kolektívnej správy domáhať
sa vydania bezdôvodného obohatenia na účet nositeľov práv, ktorých organizácia kolektívnej správy
nezastupuje. Pre zastupovanie nositeľa majetkového práva spočívajúceho v možnosti požadovať
vydanie bezdôvodného obohatenia sa vychádza z ustanovenia § 164 ods. 2 Autorského zákona.

Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu ďalej namietal, že žalobca netvrdil a nepreukázal existenciu
verejného prenosu za žalované obdobie v rozsahu, ktorý by zodpovedal bezdôvodnému obohateniu
práve v takej výške, ako si žalobca voči žalovanému podanou žalobou uplatnil. O verejnom prenose
pritom podľa „recitálu 27“ Smernice Európskeho parlamentu a Rady číslo 2001/29 a rozhodnutí
ESD spisová značka C - 306/05, C - 162/10 a C - 136/09 možno hovoriť iba, ak sú kumulatívne

splnené tri nasledovné podmienky: umiestnenie funkčného TV prijímača na izbu hotelového zariadenia,
napojenie TV prijímača na televízny signál umožňujúci vnímať vysielanie, existencia novej verejnosti
(ubytovaní hostia na izbe). Žalobca sa obmedzil výlučne na tvrdenie, že žalovaný prevádzkuje
ubytovacie zariadenie, v ktorom má inštalované TV prijímače určitého počtu. To však automaticky a bez
ďalšieho podľa žalovaného neznamená, že by v ubytovacom zariadení boli ubytovaní hostia v rozsahu

obsadenosticeléhoubytovaciehozariadenia,ažehostiaboliubytovanívovšetkýchizbáchubytovacieho
zariadenia a počas celého žalovaného obdobia. Ak totiž na izbe ubytovacieho zariadenia nie je nikto
ubytovaný, nie je podľa žalovaného pre takúto izbu splnený tretí predpoklad verejného prenosu. A
kde niet verejného prenosu, nemôže byť použitia diel, a teda ani bezdôvodného obohatenia. Rozsah
bezdôvodného obohatenia je možné zistiť výlučne dokazovaním, ktoré by jednoznačne preukázalo

obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného v žalovanom období. Žalobca relevantné dokazovanie
smerujúce k preukázaniu skutočnej obsadenosti ubytovacieho zariadenia žalovaného v žalovanom
období nenavrhol. Žalobca vôbec nevzal do úvahy tú skutočnosť, že obsadenosť ubytovacieho
zariadenia nemusí byť konštantná, ale sa môže meniť. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 253/1998 Z.
z. sú právnické osoby, ktoré poskytujú služby na základe zmluvy o ubytovaní, povinné viesť knihu

ubytovaných,ktoráobsahujeúdajeoubytovanomadobuubytovania.Nemôžeísťnaťarchužalovaného,
že žalobca, hoci mohol relevantný dôkaz navrhnúť už v samotnej žalobe, tak neurobil, a preto nevie
preukázať svoj údajný nárok čo do základu ani čo do výšky. V súvislosti s výškou bezdôvodného
obohatenia žalovaný poukázal na to, že žalobca sa výšku obvyklej licenčnej odmeny snažil okrem iného
preukázať aj licenčnými zmluvami uzatvorenými s inými používateľmi, pričom licenčné odmeny v týchto

zmluvách vychádzajú z individuálneho sadzobníka odmien vytvoreného žalobcom, ktorý nie je dôkazom
spôsobilýmpreukázaťvýškuobvyklejlicenčnejodmeny,atoprávespoukazomnaskutočnosť,žespráva
majetkových práv, odbor verejného prenosu má byť spoločná (vykonávaná všetkými organizáciami
kolektívnej správy spoločne a nie jednotlivými organizáciami kolektívnej správy). Organizácie kolektívnej
správy preto boli povinné podľa žalovaného vytvoriť jeden spoločný sadzobník a rovnako boli povinné

spoločne uzatvárať licenčné zmluvy s používateľmi. Žalobca existenciu jedného spoločného sadzobníka
nepreukázal, preto žalovaný poprel jeho existenciu a zároveň namietol, že sadzby uvedené v
sadzobníku žalobcu sú neprimerane vysoké, a to až v takej miere, že ich uplatňovanie predstavuje výkon
práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a z tohto dôvodu nesmie požívať právnu ochranu. Sadzby
uvedené v sadzobníku sú stanovované žalobcom podľa žalovaného jednostranne a netransparentne,

pričom nie je žiadnym spôsobom možné zistiť, či sú vzhľadom na rozsah žalobcom spravovaných práv
a tiež vzhľadom na rozsah diel, ktoré mali byť podľa tvrdenia žalobcu žalovaným v žalovanom období
použité, primerané a či zohľadňujú ekonomickú hodnotu licencie, ktorú žalovaný skutočne potreboval.
Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C -177/16, podľa ktorého organizácia spravujúca autorské práva s dominantným postavením na trhu
je povinná preukázať či sú ceny (licenčné odmeny) primerané. „Žalobca primeranosť výšky svojich
sadzobníkových odmien nielenže netvrdil, ale ani neposkytol k žalobe žiaden dôkaz, z ktorého by bolo

možnétútoprimeranosťposúdiť,hocižalobcoviakoorganizáciikolektívnejsprávytátopovinnosťvyplýva
z európskeho práva“. V uvedenej súvislosti žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že
otázka primeranosti výšky sadzobníkových odmien žalobcu je od 16.12.2016 predmetom posudzovania
v konaní vedenom na Protimonopolnom úrade SR na základe oznámenia o podozrení zneužívania
dominantnéhopostaveniažalobcunatrhu,podanéhoZväzomhotelovareštauráciíSlovenskejrepubliky.

1.4 Žalobca vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu zo dňa 28.07.2020 podľa obsahu
odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že si neuplatňuje nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia za verejný prenos predmetov ochrany spravovaných inými organizáciami
kolektívnej správy, ale len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého použitím predmetov
ochrany spravovaných žalobcom. Zdôraznil, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je nárokom

každého nositeľa práv, do ktorých sa neoprávnene zasiahlo. Týchto nárokov sa môže voči žalovanému
domáhať dokonca samostatne aj každý jednotlivý nositeľ práv, alebo si v zmysle § 63 ods. 2 písm. d)
Autorského zákona môže tento nárok uplatniť vo svojom mene aj organizácia kolektívnej správy. Pokiaľ
žalovaný neoprávneným vykonávaním verejného prenosu „zasiahol do práv tisícom nositeľov práv vo
vzťahu k desiatkam tisícom samostatných predmetov ochrany („a to dokonca do práv nositeľov práv,

ktorým patria práva k odlišným predmetom ochrany“), nejde podľa žalobcu v žiadnom prípade o nedielne
práva, pričom nositelia práv nie sú v žiadnom prípade povinní svoje nároky uplatňovať spoločne, ani
sa nevyžaduje účasť všetkých nositeľov práv na riadne uplatnenie svojich nárokov. Právna úprava
dohody o spoločnej správe žiadnym spôsobom neobmedzuje organizáciu kolektívnej správy, aby popri
existencii dohody o spoločnej správe vykonávala kolektívnu správu práv aj samostatne a vo vlastnom

mene. Autorský zákon v § 165 ods. 1 písm. d) naopak priamo ukladá organizácii kolektívnej správy,
aby s používateľom autorských diel, ktorý prejaví záujem o uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy,
viedla v dobrej viere a za primeraných a nediskriminačných podmienok rokovania o uzatvorení zmluvy a
následne za daných podmienok aj hromadnú licenčnú zmluvu s používateľom autorských diel (ďalej len
„používateľ“) uzatvorila. Pokiaľ teda používateľ požiada o uzatvorenie rozšírenej hromadnej licenčnej

zmluvy so žalobcom, je žalobca povinný takúto zmluvu uzatvoriť, a to aj popri existujúcej dohode o
spoločnej správe s ostatnými organizáciami kolektívnej správy. V nadväznosti na uvedené žalobca vo
vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu uviedol, že používatelia mali a majú od roku 2016 možnosť
vysporiadať si svoje povinnosti vyplývajúce z uskutočňovania verejného prenosu buď uzatvorením
hromadných a rozšírených licenčných zmlúv s jednotlivými organizáciami kolektívnej správy alebo

uzatvorením zmluvy s ktoroukoľvek organizáciou kolektívnej správy, keďže tieto sú splnomocnené
poskytnúť používateľom licenciu na dané použitie diel za všetky ostatné organizácie kolektívnej správy.
Žalovaný je členom Asociácie hotelov a reštaurácií Slovenska, ktorá žalovaného na základe príkaznej
zmluvy zastupuje voči organizáciám kolektívnej správy (vrátane žalobcu) vo veci vysporiadania práv
a povinností z používania predmetov ochrany chránených Autorským zákonom. Žalobca uzatvoril

s ostatnými organizáciami kolektívnej správy v Slovenskej republike dohodu o spoločnej správe.
Žalovaný, a to aj prostredníctvom AHRS, mal možnosť získať licenciu v režime dohody o spoločnej
správe od všetkých organizácií kolektívnej správy. Žalovaný prostredníctvom AHRS viedol rokovania
o uzatvorení zmluvy v režime dohody o spoločnej správe, avšak nakoniec sa rozhodol zmluvu v
režime dohody o spoločnej správe neuzatvoriť, keďže daný postup bol zo strany AHRS vyhodnotený

ako nevýhodný. Žalovaný tak následne prostredníctvom AHRS rokoval o uzatvorení individuálnych
zmlúv s jednotlivými organizáciami kolektívnej správy a uzatvoril s organizáciami SOZA a SLOVGRAM
samostatné zmluvy, mimo režimu dohody o spoločnej správe, k čomu žalobca predložil ako dôkaz
informácie z internetovej stránky AHRS. AHRS v mene svojich členov uzavrela so žalobcom za rok 2017
dohodu o urovnaní, ktorou boli urovnané povinnosti členov vyplývajúce z verejného prenosu predmetov

ochrany spravovaných žalobcom, pričom pri uzatvorení dohody o urovnaní bol plne rešpektovaný
sadzobník žalobcu. V roku 2017 teda žalovaný uznal oprávnenosť nároku žalobcu a možnosť jeho
vysporiadania so žalobcom. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že žalobca a ostatné organizácie
kolektívnej správy v Slovenskej republike boli povinné vytvoriť jeden spoločný sadzobník odmien,
žalobca vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu uviedol, že povinnosť vytvoriť jeden spoločný

sadzobník odmien bola stanovená v Autorskom zákone až v jeho znení účinnom od 01.01.2019. V
rozhodnom období, t. j. v roku 2018 Autorský zákon nestanovoval žiadnu povinnosť vytvoriť jeden
spoločný sadzobník odmien. Žalobca zároveň poukázal na to, že zo znenia § 174 ods. 2 písm.
e) Autorského zákona v znení účinnom od 01.01.2019 vyplýva, že samotný zákonodarca predvídalmožnosť samostatného výkonu kolektívnej správy organizáciou kolektívnej správy v rovnakom čase
ako je uzatvorená dohoda o spoločnej správe, nakoľko zákonodarca výslovne predvídal existenciu
samostatných sadzobníkov jednotlivých organizácií kolektívnej správy. Uviedol, že výšku bezdôvodného

obohatenia vyčíslil zmysle § 458a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka ako sumu zodpovedajúcu
licenčnej odmene, ktorá by za získanie licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do
tohto práva. Pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia v kontexte aplikovateľnej právnej úpravy
je podľa žalobcu irelevantné preukazovať konkrétnu mieru obsadenosti ubytovacieho zariadenia.
Relevantné je preukázať, aká bola zvyčajná licenčná odmena, teda odmena, za akú by žalovaný pri

legálnom vykonávaní verejného prenosu v rozhodnom období získal predchádzajúci súhlas nositeľov
práv na použitie predmetov ochrany verejným prenosom. V uvedenej súvislosti poukázal žalobca
na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-367/2015. Zo zmlúv, ktoré založil do spisu a z ktorých
vyplýva výška zvyčajnej licenčnej odmeny, je nesporné, že obsadenosť ubytovacieho zariadenia
nebolo kritérium, ktoré bolo vo zvyčajnej ročnej odmene zohľadňované. Žalobca poukázal na rozdiel
medzi právami autorov a právami súvisiacimi s autorskými právami, kde sa rozlišuje medzi licenčnou

odmenou a tzv. primeranou odmenou. Zatiaľ čo autori vopred udeľujú súhlas na použitie ich diel
licenčnou zmluvou za licenčnú odmenu, tak nositelia práv súvisiacich s autorskými právami udeľujú
súhlas na použitie ich výkonov a vzniká im nárok na tzv. primeranú odmenu, teda na odmenu za
skutočné použitie predmetov ochrany bez toho, aby udeľovali licenciu. Licencia vo svojej podstate
znamená udelenie práva na používanie predmetov ochrany. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy

udeľuje rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou používateľom diel licenciu - právo do budúcna
používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje. V akom rozsahu používateľ nakoniec po získaní
licencie reálne využíva udelené právo používať predmety ochrany na dohodnutý účel, je pre splnenie
povinnosti žalovaného mať pred začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú zmluvu
nepodstatné.Jenapoužívateľovi,doakejmierytotoprávovyužívaažalobcaaninekontrolujevyužívanie

tohto práva používateľom. Podstatou licencie je právo používať predmety ochrany a nie povinnosť
používať predmety ochrany. Licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmety ochrany
a nie za reálne používanie predmetov ochrany. Žalobca poukázal na ust. § 69 ods. 6 Autorského zákona,
podľa ktorého ak nadobúdateľ licenciu nevyužije vôbec alebo licenciu nevyužije sčasti, nemá právo
na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej časti, ak nie je dohodnuté inak. Pokiaľ žalovaný uvádza,

že žalobca nezohľadnil obsadenosť ubytovacieho zariadenia a konal tak v rozpore so zákonom, tak
žalovaný zrejme odkazuje na znenie § 169 ods. 2 písm. e) Autorského zákona, účinné od 01.01.2019,
teda znenie, ktoré sa neuplatňuje na rozhodné obdobie roku 2018. Žalobca vo vyjadrení k odporu proti
platobnému rozkazu ďalej uviedol, že práve preto, aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do práv
autorovainýchnositeľovpráv,prektorýchjenajmäprihromadnompoužívanípredmetovochranytakmer

nemožné alebo nadmieru náročné zisťovať a kontrolovať používanie predmetov ochrany a uplatňovať
svoje práva individuálne a kedy je pre používateľov diel získavať individuálne súhlasy nositeľov práv
prakticky nemožné, resp. neprimerane náročné a spojené so značnými ekonomickými nákladmi, je
v právnej úprave Slovenskej republiky, ale nielen v právnej úprave Slovenskej republiky, založený
systém kolektívnej správy, inštitút hromadnej licenčnej zmluvy a inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej

zmluvy. Žalobca zdôraznil, že súdu prvej inštancie predložil štatistiku vysielania základných slovenských
televíznych staníc s uvedením zoznamu vysielaných audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu
a ktoré boli obsahom verejného prenosu v rozhodnom období. Rovnako predložil súdu prvej inštancie aj
štatistiku vyplácaných licenčných odmien v prospech nositeľov práv za použitie žalobcom spravovaných
diel v rozhodnom období verejným prenosom. Taktiež riadne a v dostatočnej miere preukázal rozsah

žalobcom zastupovaných nositeľov práv zo Slovenskej republiky a zo zahraničia - teda riadne preukázal,
že žalovaný neoprávnene používal predmety ochrany, ku ktorým vykonáva správu, v dôsledku čoho
má voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Výška bezdôvodného obohatenia je
v zmysle § 458 a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka určená ako suma zodpovedajúca najmenej
odmene, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto

práva. Pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia je irelevantné preukazovať skutočné použitie
všetkých konkrétnych predmetov ochrany. Relevantné je preukázať, že na legálne uskutočňovanie
verejného prenosu bola povinnosť zo strany žalovaného mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú
zmluvu, že žalovaný licenčnú zmluvu neuzatvoril a že používal predmety ochrany spravované žalobcom
neoprávnene, čo žalobca preukázal. Následne je relevantné preukázať, aká bola zvyčajná licenčná

odmena, teda odmena za akú by žalovaný pri legálnom vykonávaní verejného prenosu v rozhodnom
období získal predchádzajúci súhlas nositeľov práv na použitie predmetov ochrany, a to bez ohľadu
na to, ktoré všetky konkrétne diela ktorých všetkých konkrétnych nositeľov práv by použil, nakoľko pri
verejnom prenose, ktorý je predmetom tohto konania, sa súhlas na použitie diel získava rozšírenouhromadnou licenčnou zmluvou, na základe ktorej používateľ autorských diel získava súhlas na použitie
všetkých žalobcom spravovaných predmetov ochrany, bez konkrétnej špecifikácie všetkých jednotlivých
diel a autorov. V uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu uviedol,

že preukázal, že v roku 2018 uzatvoril celkom 747 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, v
ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa jeho sadzobníka (sadzobníka žalobcu), čo ju robí
odmenou zvyčajnou. Nerešpektovanie takejto dohodnutej licenčnej odmeny by znamenalo poskytnutie
neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom autorských diel,
ktorí si plnia svoje povinnosti. Žalobca poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS

101/2011 z 24.03.2011. V ďalšom žalobca opísal kritériá pri tvorbe Sadzobníka odmien za použitie
predmetov ochrany. Zároveň uviedol, že v rámci výkonu zákonného dohľadu nad žalobcom Ministerstvo
kultúry Slovenskej republiky voči žalobcom predloženému sadzobníku a jeho odôvodneniu nenamietalo,
ani žalobcovi neuložilo žiadnu sankciu za porušenie zákonných povinností žalobcu ako organizácie
kolektívnej správy.

1.5 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že vo veci nariadil
pojednávanie, ktorého sa nezúčastnil žalovaný, ani jeho právny zástupca, ktorí svoju neúčasť na
pojednávaní ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Žalobca na pojednávaní
konanom na okresnom súde zotrval na podanej žalobe ako aj na skutkových tvrdeniach uvedených

v žalobe a vo svojich písomných podaniach. Uviedol, že žalovaný dlhodobo porušoval práva nositeľov
autorských práv. Za rok 2015 usporiadal žalovaný svoje povinnosti dohodou o urovnaní, kedy vydal
žalobcovi bezdôvodné obohatenie v rozsahu podľa počtu TV prijímačov a v súlade so sadzobníkom
žalobcu.Zarok2016bolvydanýokresnýmsúdomplatobnýrozkazsp.zn.9Ca/18/2017,ktorýnadobudol
právoplatnosť a žalovaný v zmysle tohto rozhodnutia okresného súdu žalobcovi plnil. Za rok 2017

rovnako uzatvoril žalobca so žalovaným zastúpeným Asociáciou hotelov a reštaurácií SR dohodu
o urovnaní, kedy si žalovaný vysporiadal všetky svoje povinnosti voči žalobcovi. Predmetom tohto
konania je neoprávnené používanie predmetov ochrany len za obdobie od 01.01. – 22. 04. 2018,
nakoľko od 23.04.2018 žalovaný splnil podmienky stanovené Autorským zákonom a stal sa oprávneným
používateľom. V zastúpení AHRS podal žalobu o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy a skladal

finančné prostriedky do notárskej úschovy.

1.6 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku odcitoval relevantné ustanovenia
Autorského zákona a uviedol, že po oboznámení sa s tvrdeniami oboch sporových strán nepovažoval
v konaní za sporné, že žalovaný bol v rozhodnom období prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia,

v ktorom bolo umiestnených 40 kusov televíznych prijímačov pre potreby ubytovaných hostí. Rovnako
nepovažoval za sporné, že žalobca je a bol v rozhodnom období organizáciou kolektívnej správy, ktorá
vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým,
hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného
umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, a to v odbore: použitie uvedených diel

uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu. „Sporným bol rozsah zastupovania žalobcu,
a to jednak vo vzťahu k zastupovaným subjektom a jednak vo vzťahu k predmetom ochrany“; spornou
bola podľa okresného súdu aj výška obvyklej odmeny pri uzatváraní licenčných zmlúv v rozhodnom
období. Okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením s predloženými listinnými
dôkazmi, a to: s výpisom z internetových stránok žalovaného, s Príkaznou zmluvou žalovaného so

Zväzom hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky zo dňa 01. 01. 2015 spolu s prílohou zo dňa 08.
01. 2018, s Oprávnením žalobcu na výkon kolektívnej správy zo dňa 18. 08. 2016, so zoznamom
partnerských organizácií kolektívnej správy, so Sadzobníkom odmien za používanie literárnych,
dramatických, hudobno-dramatických-choreografických a audiovizuálnych diel žalobcu účinný od 01.
01. 2017, so zmluvami o zastupovaní autorských práv uzatvorenými žalobcom, so zoznamom nositeľov

práv zastupovaných žalobcom v roku 2018, s výzvou žalobcu adresovanou žalovanému dňa 03. 12.
2019 na vyplatenie bezdôvodného obohatenia spolu s potvrdením o doručovaní, s Dohodou o urovnaní
medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 19. 06. 2017, s Rozhodnutím Protimonopolného úradu SR zo
dňa 23. 02. 2022 a zo dňa 19. 10. 2023; podania podané v rámci správneho konania nepovažoval
okresný súd v tomto sporovom konaní za dôkazy, preto s nimi neoboznamoval. Z predložených

listinných dôkazov okresný súd zistil, že žalobca v roku 2018 zastupoval 2714 nositeľov autorských
práv, pričom predložil súdu 22 zmlúv o zastupovaní autorských práv uzavretých s rôznymi autormi v
rokoch 2004-2015, ktoré obsahovali dojednanie o tom, že žalobca bude zastupovať nositeľa pri použití
diel vytvorených ku dňu uzavretia zmluvy aj v budúcnosti aj verejným prenosom, a zároveň predložilzoznam všetkých zastupovaných autorov, resp. nositeľov autorských práv, s ktorými mal uzatvorené
zmluvy o zastupovaní. Žalovaný nepoprel zastupovanie ani jedného konkrétneho z uvedených autorov
alebo nositeľov autorských práv. Žalobca zároveň preukázal aj uzavretie Zmluvy o obojstrannom

zastupovaní, resp. správe autorských práv na príslušných územiach so spoločnosťou ALCS, The
Authors´ Licensing and Collecting Socitey Limited so sídlom v Londýne, a predložil zoznam ďalších
63 partnerských organizácií, s ktorými mal uzatvorené zmluvy o zastupovaní. Žalovaný ani tu nepoprel
uzavretie zmluvy s konkrétnymi spoločnosťami. Súd tak mal preukázané, že žalobca v rozhodnom
období zastupoval 2714 nositeľov práv v Slovenskej republike a ďalších zahraničných autorov, ktorých

zastupujú organizácie kolektívnej správy, s ktorými žalobca uzavrel zmluvu o zastupovaní. Okresný súd
mal ďalej za preukázané a za nesporné, že žalobca uzatvoril s množstvom používateľov autorských diel
(podľa žaloby so 747-timi) hromadné licenčné zmluvy, na základe ktorých sa používatelia autorských
diel zaviazali žalobcovi zaplatiť licenčnú odmenu podľa platného Sadzobníka odmien, zohľadňujúcu
typ prevádzky a počet technických zariadení umiestnených v prevádzke, poskytnutých používateľom
- žalobca okresnému súdu dokonca predložil aj zoznam diel vysielaných slovenskými televíziami v

rozhodnom období.

1.7 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal
na definíciu verejného prenosu uvedenú v § 27 ods. 1 Autorského zákona, podľa ktorého verejným
prenosom je aj sprístupnenie televízneho vysielania neurčitému počtu ľudí v prevádzke hotela a tiež na

rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 18. marca 2010 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis
Dimiourgon Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon proti Divani Akropolis Anonimi Xenodocheiaki kai
Touristiki Etaireai, vedenej pod sp. zn. C-136/09, v ktorom siedma komora SD EÚ vyložila článok 3
ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých
aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej len ako „smernica“)

tak, že prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na
centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku
3 ods. 1 smernice. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
zdôraznil, že slovenská právna úprava ochrany autorských práv je súladná s právom Európskej únie,
a preto je ustanovenie § 27 ods. 1 Autorského zákona potrebné vykladať v súlade s článkom 3 ods. 1

Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES a v zmysle výkladu Súdnym dvorom Európskej
únie. Konštatoval, že žalovaný nepoprel, že poskytoval hosťom hotela v rozhodnom období možnosť
sledovaniatelevíznehovysielaniaprostredníctvom40kusov technickýchzariadení(TVprijímačov).Tým
došlo k použitiu autorských diel žalovaným v zmysle § 19 ods. 4 písm. f) bod 3 Autorského zákona.
Konštatoval, že v zmysle vyššie uvedeného výkladu je bezpredmetné, či k vysielaniu na jednotlivých

izbách skutočne došlo, teda je irelevantné, aká bola reálna obsadenosť hotela a koľkí z ubytovaných
hostí reálne vysielanie sledovali. Podstatnou a relevantnou skutočnosťou podľa okresného súdu je
skutočnosť, že žalovaný ako prevádzkovateľ hotela takúto možnosť neurčitému počtu hostí v rozhodnom
období poskytoval. A táto skutočnosť bola v konaní preukázaná. V súvislosti s uvedeným okresný
súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na podstatu licencie, pričom uviedol, že

žalobca vo svojom písomnom vyjadrení správne uviedol, že podstatou licencie je na jednej strane súhlas
autora daný používateľovi na použitie diela a na strane druhej získanie oprávnenia dielo nadobúdateľom
tohto práva v dohodnutom rozsahu a dohodnutým spôsobom použiť; ide pritom o dojednanie práva
do budúcna, nie je možné pri uzatvorení zmluvy vopred určiť, ku koľkým použitiam diela reálne dôjde.
Jedná sa o právo nadobúdateľa, nie o jeho povinnosť, ktoré právo nadobúdateľ môže, ale nemusí využiť

a sám si môže určiť v akom rozsahu toto právo využije pokiaľ nepresiahne dojednaný rozsah. S tým
korešponduje aj ustanovenie § 69 ods. 6 Autorského zákona, podľa ktorého ak nadobúdateľ licenciu
nevyužije vôbec alebo licenciu nevyužije sčasti, nemá právo na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej
časti, ak nie je dohodnuté inak. Zdôraznil, že nikto nie je oprávnený použiť autorské diela bez vopred
získaného súhlasu ich autorov, pričom v prípade neoprávneného použitia autorských diel dochádza k

bezdôvodnému obohateniu na úkor autorov diel, resp. nositeľov autorských práv k dielam.

1.8 Na základe vyššie uvedených skutočností dospel okresný súd k záveru, že žalovaný sa v rozhodnom
období bezdôvodne (bez právneho dôvodu) obohatil na úkor nositeľov autorských práv k dielam,
ktoré boli žalovaným v rozhodnom období sprístupnené neurčitému počtu hostí v jeho prevádzke

hotela Grand v Žiline. Uviedol, že výška bezdôvodného obohatenia zodpovedá podľa § 442a ods. 2
Občianskehozákonníkavýškeodmeny,ktorábybolazvyčajnázazískanielicencienapoužitiedielvčase
neoprávneného zásahu do týchto práv. Konštatoval, že ustanovenie § 442a Občianskeho zákonníka
hovorí o zvyčajnej odmene, t. j. o odmene, ktorá bola v rozhodnom období za obdobné použitie dielobvykle dojednávaná a uhrádzaná (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS
101/2011). Žalovaný pritom v rozhodnom období verejným prenosom používal veľké množstvo diel
veľkého počtu autorov, ktorí sa práve pre potreby správy svojich práv k autorským dielam používaným

veľkým počtom používateľov nechávajú zastupovať organizáciami kolektívnej správy a keďže zo strany
žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor nositeľov autorských práv, ktorých žalobca v
rozhodnom (žalovanom) období zastupoval, je žalobca oprávnený sa od žalovaného domáhať vydania
bezdôvodného obohatenia formou zaplatenia žalovanej sumy, ktorej výška vychádza z ustanovenia
§ 442a Občianskeho zákonníka. Žalobca v rozhodnom období uzatváral s používateľmi autorských

diel, ku ktorým spravoval autorské práva licenčné zmluvy, pričom súdu prvej inštancie preukázal
výšku licenčnej odmeny, ktorú dojednával a vyberal od používateľov autorských diel v rozhodnom
období. V zmysle § 165 ods. 1 Autorského zákona bol žalobca povinný navrhovať podmienky pre
používateľovautorskýchdielnediskriminačne,pretoje pochopiteľnéapodľanázorusúduprvejinštancie
aj so zákonom súladné, že cenové podmienky používania diel stanovil žalobca jednotne pre všetkých
používateľov diel jednotným sadzobníkom pri zohľadnení druhov prevádzok a počtu technických

prostriedkov šírenia verejného prenosu.. V uvedenej súvislosti považoval okresný súd za potrebné
v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku podotknúť, že pokiaľ žalovaný nesúhlasil s výškou
navrhovanej odmeny za používanie diel, mal možnosť podať podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona
žalobu; bez uzavretia licenčnej zmluvy alebo podania žaloby žalovaný nemal oprávnenie používať
predmety ochrany (autorské diela). Žalovaný nepreukázal, že by existovali iné organizácie kolektívnej

správy, ktoré by uzatvárali obdobné licenčné zmluvy s používateľmi autorských diel. Okresný súd preto
vychádzal iba z cien preukázaných predloženými hromadnými licenčnými zmluvami, ktoré vychádzali z
jednotnéhosadzobníkažalobcu,sktorýmdruhézmluvnéstranysúhlasili.Podstatnoupristanovenívýšky
bezdôvodného obohatenia bola preto skutočnosť, v akej výške boli dojednávané odmeny za licencie v
rozhodnom období. A túto skutočnosť žalobca preukázal. Ustanovenie § 442a Občianskeho zákonníka

neumožňuje súdu skúmať primeranosť zvyčajnej odmeny. Túto môže skúmať súd práve v konaní podľa
§ 165 ods. 8 Autorského zákona, preto pokiaľ žalovaný nesúhlasil s výškou navrhovanej odmeny, mohol
sadomáhaťnahradeniaprejavuvôle-uzavretiahromadnejlicenčnejzmluvy,priktorejbysúdrozhodoval
aj o výške odmeny. Keďže tak žalovaný neurobil a autorské diela používal bez licenčnej zmluvy, dostal
sa sám do pozície, kedy musí niesť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie, ktorého výška sa odvíja

podľa zákona od ostatných uzavretých licenčných zmlúv v rozhodnom období.

1.9 Na základe vyššie uvedeného dospel okresný súd k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná,
že žalobca je vecne aktívne legitimovaný na podanie žaloby voči žalovanému o vydanie bezdôvodného
obohatenia na účet nositeľov práv, ktorých žalobca zastupuje, a to v sume, ktorej výšku žalobca

preukázal ako zvyčajnú licenčnú odmenu, pričom okresný súd nepovažoval žalobou uplatnený nárok na
zaplatenie takéhoto bezdôvodného obohatenia za rozporný s dobrými mravmi, nakoľko bol to žalovaný,
kto používal autorské diela bez právneho titulu a bez snahy uzatvoriť so žalobcom licenčnú zmluvu a
uhradiť mu za používanie autorských diel aspoň sumu, ktorú považoval za primeranú. Iná suma obvyklej
licenčnej odmeny pritom nebola ani tvrdená ani preukázaná, preto okresný súd považoval žalobou

uplatnený nárok žalobcu za preukázaný a žalobcovi priznal žalovanú sumu spolu s úrokom z omeškania
v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka .

1.10 Pokiaľ ide o žalovaným namietanú vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu, okresný súd v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca preukázal, že je organizáciou kolektívnej správy

práv podľa § 144 Autorského zákona, ktorá zastupovala v rozhodnom období 2.714 slovenských
nositeľov práv a ďalších nositeľov práv zo zahraničia pri spravovaní ich autorských diel k literárnym,
dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, a to v odbore požitie
vyššie uvedených diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu. Žalobca je teda

organizáciou kolektívnej správy autorských práv, ktorá môže v zmysle § 78 ods. 1 Autorského
zákona uzatvárať s používateľmi diel hromadné licenčné zmluvy, prípadne rozšírené hromadné
licenčné zmluvy podľa § 79 ods. 1 Autorského zákona. Je pravdou, že zákon stanovuje organizáciám
kolektívnej správy vykonávajúcim kolektívnu správu práv v príslušných odboroch kolektívnej správy práv
povinnosť uzatvoriť dohodu o spoločnej správe, ak dochádza k použitiu predmetov ochrany technickým

predvedením predmetu ochrany alebo verejným prenosom v prevádzkarňach prostredníctvom
technického zariadenia. Zákon však nespája nesplnenie tejto povinnosti so sankciou neplatnosti alebo
neúčinnosti zmluvy uzatvorenej medzi používateľom a organizáciou kolektívnej správy, ktorá zastupuje
nositeľov autorských práv a už vonkoncom neoprávňuje prevádzkovateľov hotelov používať autorskédiela bez súhlasu nositeľa autorských práv, resp. organizácie kolektívnej správy, ktorá nositeľov
autorských práv zastupuje. Z povinnosti uzavrieť dohodu medzi organizáciami kolektívnej správy o
spoločnej správe práv nevyplýva oprávnenie kohokoľvek používať autorské diela. Primárne právo na

odmenu za používanie diel náleží samotným autorom, resp. nositeľom autorských práv. Keďže by bolo
objektívne nemožné alebo značne obtiažne, aby žalovaný ako záujemca o používanie diel uhrádzal
odmenu za používanie diel priamo nositeľom autorských práv a žalobca zároveň preukázal, že zastupuje
veľké množstvo nositeľov autorských práv pri používaní rôznych druhov diel verejným prenosom, je
žalobca aktívne vecne legitimovaný vymáhať od žalovaného na účet nositeľov autorských práv, ktorých

zastupuje, vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré na strane žalovaného vzniklo neoprávneným
používaním autorských diel.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalovaný odvolal a v odvolaní uviedol, že
svoje odvolanie odôvodňuje odvolacími dôvodmi uplatnenými podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h)
CSP. Uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne nesprávny

a nezákonný. Súdu prvej inštancie vytkol, že nesprávne posúdil otázku (ne)existencie aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného vykonávania
verejného prenosu, ktorý je predmetom tohto sporu si podľa žalovaného mohli uplatniť len všetky
organizácie kolektívnej správy (SOZA, LITA, SLOVGRAM, SAPA a OZIS) spoločne z dôvodu zo zákona
vyplývajúceho núteného a súčasne nerozlučného spoločenstva (§ 77 a § 78 CSP). Žalovaný poukázal

na to, že podľa Autorského zákona sú všetky organizácie kolektívnej správy povinné vykonávať správu
v odbore verejného prenosu spoločne, v rámci obligatórnej spoločnej správy (§ 175 ods. 1 písm.
a) Autorského zákona). Na strane žalobcu teda absentovali štyri subjekty patriace do procesného
spoločenstva, bez účasti ktorých v spore nemohol byť žalobca úspešný. Žaloba mala byť pre neúplný
okruh subjektov na strane žalobcu bez akéhokoľvek ďalšieho dokazovania a meritórneho posudzovania

veci zamietnutá. Ak by aj aktívna vecná legitimácia žalobcu domáhať sa žalovaného nároku ako
samostatne oprávnenej osoby existovala, tak súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom
žalobcovi priznal žalovaný nárok, hoci žalobca netvrdil ani nepreukazoval všetky skutočnosti podstatné
pre prijatie záveru, že k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného skutočne došlo a nie to ešte
v takom rozsahu v akom bol žalobcovi odvolaním napadnutým rozsudkom priznaný (v spore nebol podľa

žalovaného riadne tvrdený a preukázaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia čo do základu ani
čo do výšky). Súd prvej inštancie v tomto smere teda „a) nesprávne právne posúdil predpoklady vzniku
a rozsahu nároku (súd prvej inštancie vôbec neskúmal a pri svojom rozhodovaní nevzal na zreteľ, že
na preukázanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia čo do základu a výšky bolo nevyhnutné,
aby žalobca tvrdil a riadne preukázal skutočnú obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného), b) v

dôsledku vady uvedenej pod písmenom a) súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy,
keď na základe vykonaného dokazovania dospel k takým záverom, ku ktorým by pri riadnom a logickom
vyhodnotení obsahu vykonaných dôkazov objektívne nemohol dospieť“.

2.1 Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že ak by aj boli preukázané všetky prvky vzniku bezdôvodného

obohatenia, čo nie sú, tak by súd prvej inštancie tak či tak zaťažil odvolaním napadnutý rozsudok
vadouignorovaniazásadyochranyhospodárskejsúťaže,keďženevzaladekvátnymspôsobomdoúvahy
právoplatné rozhodnutia vydané v správnom konaní, vedenom proti žalobcovi na Protimonopolnom
úrade SR o tom, že žalobca (aj v roku 2018) pokiaľ ide o výšku licenčných odmien zneužil dominantné
postavenie na trhu. V správnom konaní vydali Protimonopolný úrad SR a následne v rámci rozkladového

konania Rada Protimonopolného úradu SR rozhodnutia, v ktorých bolo konštatované, že žalobca aj
v roku 2018 (teda v období rozhodnom pre toto súdne konanie) zneužil dominantné postavenie na
trhu vo forme uplatňovania neprimeraných licenčných odmien, ktoré prezentoval v spore ako obvyklé,
pričom výsledky správneho konania majú vplyv na toto súdne konanie. Príčinou neprimeranosti
obvyklej licenčnej odmeny bola výška obvyklej licenčnej odmeny a skutočnosť, že žalobca pri uzatváraní

licenčných zmlúv a ani v Sadzobníku odmien nezohľadnil skutočnú obsadenosť ubytovacích zariadení.
Podstatnou otázkou, ktorú mal súd prvej inštancie podľa žalovaného v konaní riešiť a vyriešiť bola
otázka, či obvyklá odmena, od ktorej výšky žalobca odvodzuje výšku bezdôvodného obohatenia, má
povahu zneužitia dominantného postavenia na trhu a ak áno, či nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia, uplatnenému žalobcom podanou žalobou možno poskytnúť ochranu, ak žalobca výšku

tohto nároku odvíja od obvyklej licenčnej odmeny, ktorej výška je rozporná s kogentnými právnymi
predpismi upravujúcimi ochranu hospodárskej súťaže. Tým, že súd prvej inštancie nezohľadnil výsledky
správneho konania o zneužití dominantného postavenia na trhu žalobcom, porušil podľa žalovaného
pozitívny záväzok štátu, spočívajúci v dodržiavaní zásady ochrany hospodárskej súťaže, v dôsledkuktorej skutočnosti zasiahol do legitímnych očakávaní žalovaného o postupe orgánu súdnej moci pri
aplikácii práva v súdnom konaní a tým v rozpore s čl. 6 Dohovoru a s čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR odňal žalovanému materiálnu súdnu ochranu. Žalovaný súdu prvej inštancie v odvolaní ďalej

vytkol, že úplne opomenul vo veci aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože ak je
obvyklá licenčná odmena výsledkom zneužitia dominantného postavenia na trhu zo strany žalobcu,
tak potom ani nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, vychádzajúci z výšky obvyklej licenčnej
odmeny nemôže požívať právnu ochranu, pretože čo do svojej výšky má pôvod v zákonom zakázanom
konaní (zneužitie dominantného postavenia na relevantnom trhu je zakázané - § 8 ods. 3 zákona č.

136/2001 Z. z.). V nadväznosti na uvedené žalovaný v odvolaní uviedol, že za arbitrárne (svojvoľné)
rozhodnutie súdu treba považovať aj také súdne rozhodnutie, keď všeobecný súd svoj právny záver
neodôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (rozhodnutie
NS SR sp. zn. 4Cdo/337/2015); pričom uvedené nastalo podľa žalovaného aj v tomto prípade.
Žalovaný súdu prvej inštancie vytkol, že nesprávne právne i skutkovo naložil s jeho zásadnou
argumentáciou, vyplývajúcou z právoplatných rozhodnutí Protimonopolného úradu. Zdôraznil, že trvá

na tom, že jeho argumentácia o potrebe zohľadňovania obsadenosti ubytovacieho zariadenia je kľúčová,
pretože práve nezohľadňovanie obsadenosti ubytovacieho zariadenia je jedným z prvkov zneužívania
dominantného postavenia na trhu a neoprávneného navyšovania obvyklej licenčnej odmeny a tým
aj výšky bezdôvodného obohatenia. Zároveň z obsahu rozhodnutí Protimonopolného úradu podľa
žalovaného jednoznačne vyplýva (a to s poukazom na tam uvedenú judikatúru ESD), že k verejnému

prenosu diel (a teda k prípadnému bezdôvodnému obohateniu) dochádza výlučne na tých izbách
ubytovacieho zariadenia, na ktorých sú ubytovaní hostia. Na prázdnych izbách ubytovacieho zariadenia
k použitiu diel nedochádza, a preto akékoľvek inkasovanie peňažných prostriedkov za použitie diel na
izbách, na ktorých ale k použitiu diel nedošlo, je v rozpore s pravidlami poctivej hospodárskej súťaže,
a preto ide o nedovolené konanie. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil predpoklady vzniku

bezdôvodného obohatenia a aj výšku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom v dôsledku
uvedenej vady nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, keď na základe vykonaných dôkazov dospel
k takým záverom, ku ktorým by pri riadnom a logickom vyhodnotení obsahu vykonaných dôkazov
objektívne nemohol dospieť.

2.2 Žalovaný súdu prvej inštancie v odvolaní ďalej vytkol nedostatočné odôvodnenie odvolaním
napadnutého rozsudku, najmä pokiaľ ide o vyriešenie otázky existencie vecnej aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu. Uviedol, že arbitrárnosť odvolaním napadnutého rozsudku spočíva v tom, že súd
prvej inštancie otázku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu neposúdil cez prizmu všetkých zákonných
hľadísk a zákonných ustanovení, ktoré boli pri jej vyriešení relevantne aplikovateľné. Súd prvej inštancie

pri svojom rozhodovaní za a) nezohľadnil § 160 ods. 2 písm. a) Autorského zákona a súčasne nedal § 60
ods. 2 písm. c) Autorského zákona do vzájomnej súvislosti s § 175 ods. 1 písm. a) Autorského zákona.
Správnou aplikáciou a interpretáciou celého relevantného okruhu právnych noriem (zohľadňujúc aj §
160 ods. 2 písm. a) Autorského zákona) nie je podľa žalovaného možné dospieť k inému právnemu
názoru, než k tomu, že žalobca v spore sám bez ostatných organizácií kolektívnej správy nemá aktívnu

vecnú legitimáciu. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní poukázal na to, že Najvyšší súd SR v
uznesení sp. zn. 6Cdo/130/2019 zo dňa 28.04.2022 uviedol, že neskúmanie veci z právne významných
hľadísk je porušením základného práva žalovanej strany na spravodlivý súdny proces. V uznesení sp.
zn. 4Cdo/337/2015 zo dňa 26.04.2016 Najvyšší súd SR uviedol, že za arbitrárny, resp. nedostatočne
odôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď súd popri jednoznačnom

právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či odôvodnenia k protichodnému právnemu
záveru. Rovnako treba podľa žalovaného kvalifikovať situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver
neodôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy. K relevantnému
poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná, platná a účinná právna úprava (IV.ÚS. 77/02). V opačnom prípade dochádza k ústavne

neakceptovateľnému zásahu do právnej istoty účastníkov právnych vzťahov, pretože právne závery,
na ktorých sú rozhodnutia všeobecných súdov v takom prípade založené, výrazne nekorešpondujú so
skutkovýmizisteniami, vrátaneabsencieskutkovýchzistení(§IV.ÚS562/2013).Oarbitrárnosti(svojvôli)
privýkladeaaplikáciizákonnéhopredpisuvšeobecnýmsúdommožnopodľažalovanéhouvažovaťvtom
prípade, ak by sa všeobecný súd natoľko odchýlil od znenia ustanovení príslušných právnych predpisov,

že by zásadne poprel ich účel a význam (IV.ÚS 562/2013, I.ÚS 115/02, I.ÚS 12/05, I.ÚS 32/06).
Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
vspore,jehosújehozáveryuvedenévodôvodnenírozsudkunesprávneanepreskúmateľné.Vuvedenej
súvislosti žalovaný v odvolaní zdôraznil, že ust. § 175 ods. 1 písm. a) Autorského zákona je zákonnýmustanovením, ktoré konštituuje nerozlučnosť organizácií kolektívnej správy pri výkone správy, okrem
iného aj pri použití diel verejným prenosom. Vychádzajúc z obsahu § 175 ods. 1 písm. a) Autorského
zákona je podľa žalovaného zrejmé, že zákonodarca uložil všetkým organizáciám kolektívnej správy

povinnosť spravovať práva nositeľov práv v súvislosti s verejným prenosom spoločne (na základe
dohody o spoločnej správe). Príjmom z výkonu kolektívnej správy sa na účely Autorského zákona
rozumejú primerané licenčné odmeny, náhrady odmien a dodatočné odmeny nositeľov práv, vybrané
organizáciou kolektívnej správy, vrátane príjmov z vydania bezdôvodného obohatenia a náhrady škody
(§ 160 ods. 2 písm. c) Autorského zákona).

2.3 Pod výkon správy nositeľov majetkových práv zo strany organizácií kolektívnej správy patrí
aj vymáhanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu údajného neoprávneného
verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia. Aj tento nárok môžu organizácie kolektívnej
správy vymáhať výlučne spoločne, a to mimosúdne alebo na súd podanou žalobou. Žalobcami
musia byť v takom prípade všetky organizácie kolektívnej správy, spoločne vykonávajúce správu

podľa § 175 ods. 1 písm. a) Autorského zákona. Zákonodarca v § 175 ods. 1 Autorského zákona
uložil organizáciám kolektívnej správy vzájomnú kontraktačnú povinnosť, ktorej výsledkom je dohoda
organizácií kolektívnej správy, sledujúca jediný účel - vykonávať správu práv v zákonom stanovenom
okruhu spoločne (obligatórna spoločná správa). Obligatórna spoločná správa sa realizuje (organizácie
kolektívnej správy sú povinné ju vykonávať) aj v prípadoch, ak dochádza k použitiu predmetov

ochrany technickým prevedením predmetov ochrany alebo vo forme verejného prenosu. Z uvedeného
vyplýva, že organizácie kolektívnej správy sú povinné spoločne (všetky súčasne) rokovať a uzatvárať
licenčné zmluvy s používateľmi predmetov ochrany, pokiaľ ide o použitie týchto predmetov ochrany
formou technického prevedenia alebo verejného prenosu a súčasne sú povinné spoločne (všetky
súčasne) uplatňovať nároky nositeľov práv voči oprávneným používateľom (napr. licenčné odmeny)

i voči neoprávneným používateľom (napr. bezdôvodné obohatenie). Na strane organizácií kolektívnej
správy v takom prípade vzniká nerozlučné spoločenstvo a navyše zo zákona nútené spoločenstvo
(§ 77 a § 78 CSP). V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie vytkol, že pri
ustaľovaní nesprávneho záveru o tom, že žalobca má v spore individuálnu aktívnu vecnú legitimáciu,
vychádzal zrejme zo všeobecnej premisy, že bezdôvodné obohatenie je ako peňažné plnenie deliteľným

plnením, a preto nič nebráni žalobcovi, aby sa sám (individuálne), bez ostatných organizácií kolektívnej
správy žalobou podanou voči žalovanému domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia.
Vo vzťahu k tvrdenému predčasnému skutkovému a právnemu posúdeniu existencie meritórneho
nároku žalovaný v odvolaní uviedol, že skutkové závery súdu prvej inštancie vyplynuli zo svojvoľného
hodnotenia dôkazov, z nedostatočného dbania súdu prvej inštancie na skutočnosti, ktoré počas

konania vyšli najavo o tom, že žalobca aj v roku 2018 zneužil dominantné postavenie na trhu a z
nesprávneho právneho posúdenia prvkov verejného prenosu. Uviedol, že ak je hodnotenie dôkazov
v rozpore so zákonným príkazom vyjadreným v § 191 ods. 1 CSP, dochádza k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie dospel podľa žalovaného k nesprávnym skutkovým a k z
nich vyplývajúcim nesprávnym právnym záverom, podľa ktorých sa žalovaný v žalovanom období

dopúšťal neoprávneného používania diel formou verejného prenosu, a to tým, že hosťom ubytovaným
v izbách svojho ubytovacieho zariadenia poskytol zvukovo-obrazové televízne prijímače vybavené
signálom, čím sa na účet žalobcu údajne bezdôvodne obohatil práve v rozsahu 319,13 Eur. K uvedeným
záverom súd prvej inštancie dospel napriek tomu, že žalobca relevantným spôsobom v konaní netvrdil
a nepreukázal existenciu verejného prenosu (a teda zároveň nepreukázal neoprávnené použitie

predmetov ochrany žalovaným) za žalované obdobie v rozsahu, ktorý by zodpovedal bezdôvodnému
obohateniu práve v takej výške v akej si žalobca právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnil
podanou žalobou (vo výške 319,13 Eur). V uvedenej súvislosti poukázal žalovaný v odvolaní na
rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. III.ÚS 3102/16 zo dňa 29.05.2019, kde Ústavný súd ČR uviedol,
že povinnosť hradiť licenčné poplatky môže byť uložená len tým, ktorí objektívne do autorských práv

zasahujú. Pripomenul, že predpoklady vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia preukazuje
v súdnom konaní ten, kto sa vydania bezdôvodného obohatenia domáha. Zdôraznil, že je presvedčený,
že žalobca si v konaní nesplnil svoju povinnosť relevantného tvrdenia a dôkaznú povinnosť predložením
relevantnýchdôkazov,atovovzťahukuskutočnostiampodstatnýmpreustáleniezáveru,žebezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného skutočne vzniklo a v akom rozsahu bezdôvodné obohatenie na strane

žalovaného skutočne (nie hypoteticky) vzniklo. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní zdôraznil, že
v dôsledku nesplnenia vyššie uvedených procesných povinností zo strany žalobcu, nemal povinnosť
popierať procesne nedostatočné tvrdenia žalobcu. Zdôraznil, že nemôže byť na jeho ťarchu to, že
žalobca, hoci mohol relevantné tvrdenia uviesť a rovnako mohol relevantné tvrdenia preukázať, takneurobil, a preto žalobca relevantným spôsobom nepreukázal žalobou uplatnený nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia čo do základu, ani čo do výšky. Pre vznik bezdôvodného obohatenia
je potrebné, aby zo strany používateľa diel (v tomto prípade žalovaného) došlo k neoprávnenému

použitiu diel; v tomto prípade vo forme verejného prenosu. K neoprávnenému použitiu diela, a teda ku
vzniku bezdôvodného obohatenia dôjde len v tom prípade, ak je dielo verejnosti (ubytovaným hosťom)
sprístupňované. „Ak nie je v konaní preukázaná obsadenosť izieb, potom nie je daný skutkový základ
na prijatie tvrdenia, že došlo k neoprávnenému použitiu diel - k prenosu, ktorého definičným znakom je
existencia adresáta“. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že ESD vo veci sp. zn. C-325/14

vo vzťahu k pojmu „verejný prenos diela“ uviedol, že tento zahŕňa každú transmisiu chránených diel
nezávisle od technických prostriedkov alebo technického postupu, ktoré boli pritom použité. Prenosom
diel nie je každá transmisia chránených diel; prenosom diel je len taká transmisia chránených diel, pri
ktorej dochádza k použitiu diel. K použitiu diel dochádza len v prípade, ak transmisia diel má svojho na
mieste samom prítomného adresáta. Tam, kde niet novej verejnosti, niet použitia transmitovaného diela,
a preto niet verejného prenosu, a teda niet ani bezdôvodného obohatenia, pretože nie je preukázaný

objektívne vzniknutý stav bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo. Uvedené potvrdzuje podľa
žalovaného aj rozhodovacia prax orgánov ochrany hospodárskej súťaže ČR a SR, ktorých rozhodnutia
mal súd prvej inštancie pripojené v súdnom spise.

2.4 V nadväznosti na uvedené poukázal žalovaný v odvolaní na určité časti odôvodnenia právoplatného

rozhodnutia Protimonopolného úradu SR č. 2022/DOZ/POK/2/12 zo dňa 23.02.2023, ako aj na
rozhodnutie orgánov ochrany hospodárskej súťaže ČR sp. zn. UHOS-Rooo2/2020/HS a uviedol, že
nevyhnutnými (esenciálnymi) a navyše kumulatívnymi prvkami verejného prenosu, tak ako to vykladá
ESD, sú tieto nasledovné prvky: umiestnenie funkčného TV prijímača na izbe hotelového zariadenia,
napojenie TV prijímača na televízny signál (prenášaný cez kábel, satelit alebo inak) umožňujúci vnímať

vysielanie, existencia novej verejnosti - ubytovaní hostia na izbe ubytovacieho zariadenia. Vyššie
zmienené tri prvky verejného prenosu diel musia byť za každých okolností splnené kumulatívne, inak
nemožno hovoriť o verejnom prenose diel „Jednoducho povedané, ak niet na izbe ubytovaných hostí,
nemôže na tejto izbe objektívne dochádzať k verejnému prenosu pre absenciu novej verejnosti, a teda
zároveň nemožno hovoriť o neoprávnenom používaní diel“.

2.5 V uvedenej súvislosti poukázal žalovaný v odvolaní na závery NS ČR, prezentované v rozhodnutí
sp. zn. 1As 36/2006 a uviedol, že ak nebola zo strany žalobcu relevantne preukázaná existencia
použitia diel na všetkých izbách ubytovacieho zariadenia počas celého žalovaného obdobia, tak možno
dospieť k jedinému záveru a síce, že žalobca nepreukázal, že nárok uplatňovaný žalobou práve v

rozsahu 319,13 Eur je dôvodný. Zo žalobcom predložených a súdom prvej inštancie vykonaných
dôkazov nemožno takýto záver podľa žalovaného žiadnym spôsobom vyvodiť. Samotná skutočnosť,
že žalovaný má v ubytovacích zariadeniach TV prijímače, hoci aj funkčné a napojené na signál TV
vysielania, ešte sama o s sebe nepostačuje na prijatie záveru o existencii verejného prenosu a o
potrebe uzatvárania licenčnej zmluvy v rozsahu do používania diel na všetkých týchto prijímačoch.

Počet TV prijímačov a ich napojenie na TV signál tvoria iba dva z troch predpokladov existencie
verejného prenosu. Kde niet verejného prenosu, nemôže byť použitia diel, a teda ani bezdôvodného
obohatenia. Rozsah bezdôvodného obohatenia je možné výlučne zistiť vykonaným dokazovaním,
ktorého výsledky by jednoznačne preukázali obsadenosť izieb ubytovacieho zariadenia žalovaného
v žalovanom období, a to práve aj s poukazom na závery rozhodovacej praxe ESD vo vzťahu k

existencii verejného prenosu. V uvedenej súvislosti žalovaný súdu prvej inštancie v odvolaní vytkol,
že odvolaním napadnutým rozsudkom priznal bez ďalšieho žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške zodpovedajúcej obsadenosti všetkých izieb ubytovacieho zariadenia žalovaného,
počas celého žalovaného obdobia, a to bez akejkoľvek opory vo vzťahu k súdom prvej inštancie
vykonanému dokazovaniu a vo vzťahu ku skutočnej obsadenosti izieb ubytovacieho zariadenia

žalovaného počas žalovaného obdobia (rok 2018). Súd prvej inštancie nevzal teda podľa žalovaného pri
rozhodovaní o žalobou uplatnenom nároku vôbec do úvahy tú skutočnosť, že obsadenosť ubytovacieho
zariadenia nemusí byť konštantná, ale môže sa meniť. V jeden deň môže byť obsadených napr. 10
izieb ubytovacieho zariadenia, a teda len na týchto izbách ubytovacieho zariadenia dochádza k
verejnému prenosu diel; na ostatných izbách ubytovacieho zariadenia, v ktorých hostia ubytovaní nie

sú, k verejnému prenosu diel nedochádza, keďže v nich absentuje „nová verejnosť“. Na ďalší deň
môže byť obsadenosť izieb ubytovacieho zariadenia iná, napr. 5 izieb, pričom je rozsah bezdôvodného
obohatenia nepochybne iný v deň, keď k neoprávnenému použitiu diel verejným prenosom dochádza
na 5-tich izbách ubytovacieho zariadenia a iný, keď k neoprávnenému použitiu diel verejným prenosomdochádza na 10-tich izbách ubytovacieho zariadenia. V závere odvolania žalovaný poukázal na
význam právoplatne skončeného správneho konania, vedeného na Protimonopolnom úrade, a to v tom
zmysle, že súd prvej inštancie nedbal na ústavnú zásadu ochrany hospodárskej súťaže a neposúdil

žalobcom v žalobe uplatnený nárok z hľadiska § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že
Protimonopolný úrad SR v období od 19.12.2016 do 23.07.2020 v súlade s § 22 ods. 1 písm. b) zákona č.
136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže vykonával prešetrovanie a následne dňa 23.07.2020 voči
žalobcovi LITA, autorská spoločnosť začal konanie ktoré prebiehalo pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020,
a to pre dôvodné podozrenie zo zneužívania dominantného postavenia na trhu žalobcom, okrem

iného aj vo forme uplatňovania neprimeraných cenových praktík. Zdôraznil, že od začiatku súdneho
konania tvrdil, že spôsob a rozsah uplatňovania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia zo
strany žalobcu je jedným z druhov správania, ktorým žalobca zneužíva svoje dominantné postavenie
na trhu. Žalobca pri uplatňovaní nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia nielenže vychádzal zo
svojich sadzobníkových odmien, ktoré sú už sami o sebe natoľko vysoké, že sú neprimerané, ale v
konaní ich prezentoval ako obvyklé a zároveň si nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňoval

bez zohľadňovania skutočnej obsadenosti ubytovacieho zariadenia. Ak žalobca používa v rámci svojej
činnosti zakázané cenové praktiky, od ktorých odvodzuje žalobou uplatnené nároky, tak takéto konanie
žalobcu nesmie požívať právnu ochranu. Nerešpektovaním výsledkov konania pred Protimonopolným
úradom, ktorými výsledkami je súd podľa § 193 CSP viazaný, súd de facto a de iure sám rozhoduje
o konaní žalobcu v hospodárskej súťaži, ktorá právomoc však patrí výlučne Protimonopolnému úradu.

SúdprvejinštanciebolpovinnýpremietnuťzáverykonaniapredProtimonopolnýmúradomSRvzhľadom
na § 193 CSP do svojho rozhodnutia; v opačnom prípade konal nad rámec svojej právomoci (v
rozpore s § 3 CSP a v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), pričom toto protiústavné konanie súdu
prvej inštancie malo podľa žalovaného negatívny vplyv na jeho postavenie z hľadiska absencie jeho
materiálnej súdnej ochrany. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní zdôraznil, že súd prvej inštancie

neaplikoval relevantné právne normy a nezohľadnil zásadu ochrany poctivej hospodárskej súťaže, ktorá
je neodmysliteľnou súčasťou ústavného poriadku SR. V závere odvolania žalovaný poukázal ešte na
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 116/2023, na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2023 zo
dňa 25.10.2023, na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/110/2022 zo dňa 24.04.2024 a
navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol,
že nie je zrejmé, na základe akých úvah dospel žalovaný k záveru, že tým, že žalobca podanou
žalobou neuplatnil aj nároky nositeľov práv zastupovaných inými organizáciami kolektívnej správy,

resp., že iní nositelia práv si neuplatnili svoje nároky voči žalovanému v tom istom konaní, by mala
absentovať vecná aktívna legitimácia žalobcu v spore. Zdôraznil, že si neuplatňuje nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia za verejný prenos predmetov ochrany spravovaných inými organizáciami
kolektívnej správy, ale len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za použitie predmetov
ochrany spravovaných žalobcom, preto mu nie je zrejmé, z akého dôvodu by mal preukazovať

zastúpenie iných organizácií kolektívnej správy v zmysle dohody o spoločnej správe alebo žiadať
ich účasť v tomto konaní. Uviedol, že v zmysle § 175 Autorského zákona (zákon č. 185/2015 Z.
z.) uzatvoril s ostatnými organizáciami kolektívnej správy SR dohodu o spoločnej správe. V zmysle
uvedenej dohody mal žalovaný možnosť vysporiadať si práva a povinnosti vyplývajúce z verejného
prenosu uskutočňovaného v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení voči všetkým organizáciám

kolektívnej správy, uzatvorením jednej zmluvy prostredníctvom ktorejkoľvek organizácie kolektívnej
správy. Žalovaný túto možnosť nevyužil, pričom používal predmety ochrany spravované žalobcom
neoprávnene, čím vznikol žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý nárok si žalobca
môže uplatňovať a aj si ho uplatnil samostatne. Na úspešné uplatnenie tohto nároku nemá žiadny
relevantný vplyv dohoda o spoločnej správe, ani to, že si voči žalovanému svoje nároky neuplatnili

ostatní nositelia práv, ktorí nie sú vo vzťahu so žalobcom. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného
poukázaltiežnatúskutočnosť,žeaniprípadnéneuzatvoreniedohodyospoločnejspráve,právnaúprava
nespája so žiadnymi následkami ani sankciami, ani to žiadnym spôsobom neoslabuje nárok žalobcu na
vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane žalovaného z neoprávneného použitia diel
spravovaných žalobcom. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je nárokom každého nositeľa

práv, do ktorého práv sa neoprávnene zasiahlo. Daného nároku sa môže voči žalovanému domáhať
aj každý jednotlivý nositeľ práv samostatne, alebo v zmysle § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona si
môže daný nárok vo svojom mene uplatniť organizácia kolektívnej správy, ktorou je aj žalobca. Je teda
podľa žalobcu zrejmé, že pokiaľ žalovaný neoprávneným vykonávaním verejného prenosu diel zasiaholdo práv tisícov nositeľov práv (vrátane takých nositeľov práv, ktorým patria práva k druhovo odlišným
predmetom ochrany), vo vzťahu k desiatkam tisícom samostatných predmetov ochrany, v žiadnom
prípade nejde o nedielne práva, a teda nositelia práv si svoje nároky nie sú povinní uplatňovať spoločne,

ani sa nevyžaduje účasť všetkých nositeľov práv na riadne uplatnenie svojich nárokov; nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia je nárokom každého nositeľa práv, do ktorého práv sa neoprávnene zasiahlo.
Daných nárokov sa môže voči žalovanému domáhať samostatne aj každý jednotlivý nositeľ práv alebo
v zmysle § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona si môže tento nárok uplatniť vo svojom mene aj
organizácia kolektívnej správy, ktorou je aj žalobca. Je teda podľa žalobcu zrejmé, že pokiaľ žalovaný

neoprávneným vykonávaním verejného prenosu diel zasiahol do práv tisícom nositeľov práv, vo vzťahu
k desiatkam tisícom samostatných predmetov ochrany, a to dokonca aj do práv nositeľov práv, ktorým
patria práva k druhovo odlišným predmetom ochrany, tak v žiadnom prípade nejde o nedielne práva, čo
znamená, že nositelia týchto práv si, tak ako je vyššie uvedené, svoje nároky nie sú povinní uplatňovať
spoločne, ani sa nevyžaduje účasť všetkých nositeľov práv (z celého sveta) na riadne uplatnenie svojich
nárokov.

3.1 V uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že aj zo znenia § 142
ods. 2 písm. e) Autorského zákona v znení účinnom od 01.01.2019 vyplýva, že zákonodarca predvídal
možnosť samostatného výkonu kolektívnej správy organizáciou kolektívnej správy v rovnakom čase
ako je uzatvorená dohoda o spoločnej správe, nakoľko zákonodarca výslovne predvídal existenciu

samostatných sadzobníkov jednotlivých organizácií kolektívnej správy, o to viac takúto možnosť
zákonodarca predvídal v čase pred zavedením povinnosti stanoviť jeden spoločný sadzobník odmien,
čo samo o sebe predpokladá podľa žalobcu možnosť vykonávať kolektívnu správu práv nositeľov
práv aj samostatne, popri existencii dohody o spoločnej správe. Z vyššie uvedeného podľa žalobcu
vyplýva, že je to práve žalovaný, ktorý z vlastnej vôle nevyužil možnosť vyplývajúcu z dohody o

spoločnej správe a nevysporiadal si práva a povinnosti voči všetkým organizáciám kolektívnej správy.
Žalovaný nevyužil ani možnosť uzatvorenia rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy priamo so žalobcom,
a teda nevysporiadal si práva a povinnosti vyplývajúce z použitia predmetov ochrany spravovaných
žalobcom; tieto používal neoprávnene, v dôsledku čoho má žalobca voči žalovanému nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, nárok na vydanie ktorého si môže žalobca uplatniť sám vo vlastnom

mene bez potreby toho, aby musel uplatniť aj práva iných subjektov alebo vyžadovať ich účasť v
tomto spore. Správnosť tejto argumentácie vyplýva podľa žalobcu aj z ustálenej rozhodovacej praxe v
skutkovo a právne obdobných veciach. V uvedenej súvislosti poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaného na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 259/2021 zo dňa 28.02.2023, vydaný v
skutkovo a právne obdobnej veci, v odseku 22. odôvodnenia ktorého najvyšší súd uviedol, že „povaha

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súvisiaca s právom individuálnych autorov na poskytnutie
odmeny, ktorá nebola v zmysle zákona uhradená, nijako nezakladá existenciu núteného procesného
spoločenstva. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplýva z Autorského zákona, nezakladá
žiadne také hmotnoprávne postavenie autorov, či organizácii kolektívnych správ zastupujúcich autorov
vo vzájomnom pomere medzi autormi alebo medzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladalo

nemožnosť samostatného uplatňovania nárokov. Zo svojej povahy ide o nárok deliteľný a pokiaľ nie je
preukázaný opak, správu majetkového práva autorov vykonáva organizácia kolektívnej správy príslušná
podľa druhu chráneného autorského práva, ktorá je oprávnená tento nárok samostatne vymáhať“.
Právna úprava dohody o spoločnej správe v zmysle § 175 Autorského zákona neobmedzuje žalobcu
ako organizáciu kolektívnej správy v tom, aby popri existencii spoločnej dohody vykonával aj kolektívnu

správu samostatne vo svojom mene. Existencia dohody o spoločnej správe má uľahčiť vyjednávaciu
pozíciu subjektov povinných z ochrany autorských práv, nezakladá však pre oprávnené osoby nútené
spoločenstvo pri uplatňovaní nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia za porušenie autorských
práv. V tomto smere je teda odvolanie žalovaného zjavne nedôvodné, pričom súd prvej inštancie
postupoval a rozhodol správne, keď ustálil, že žalobca v tomto konaní disponuje aktívnou vecnou

legitimáciou a nárok žalobcu je plne dôvodný.

3.2 Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že žalobca zneužíva svoje dominantné postavenie na trhu
a že svoje práva vykonáva v rozpore s dobrými mravmi, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného
uviedol,ženepopiera,žebolovočinemuvedenékonaniepredProtimonopolnýmúradomSR(ďalejajlen

„PMÚ SR“) a že v predmetnom konaní bolo vydané rozhodnutie o uložení pokuty žalobcovi. S uvedeným
rozhodnutím PMÚ SR sa však nestotožňuje a podal voči nemu správnu žalobu. V uvedenej súvislosti
žalobca opätovne vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že predmetom tohto súdneho konania
je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý mu vznikol v dôsledku vedomého a úmyselnéhoprotiprávneho konania žalovaného, ktorý neoprávnene používal predmety ochrany v správe žalobcu. Z
toho titulu mu (žalobcovi) teda v zmysle § 58 ods. 1 písm. i) a § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona
v spojení s § 48a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka vznikol nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia najmenej vo výške zvyčajne licenčnej odmeny. Súd prvej inštancie preto v tomto konaní
musel skúmať aká bola v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu zo strany žalovaného zvyčajná
licenčná odmena za udelenie licencie na použitie predmetov ochrany v správe žalobcu. Žalobca v tomto
smere preukázal, že iní prevádzkovatelia ubytovacích zariadení, ktorí boli oprávnenými používateľmi
predmetov ochrany v správe žalobcu, uzatvárali so žalobcom v relevantnom období licenčné zmluvy

s rovnakou licenčnou odmenou, ktorej výška zodpovedala licenčným odmenám určeným v sadzobníku
žalobcu. Zdôraznil, že uvedenú skutočnosť preukázal predložením 747-tich rozšírených hromadných
licenčných zmlúv, kedy pri všetkých týchto zmluvách bola licenčná odmena dohodnutá rovnakým
spôsobom,zčohopodľažalobcuvyplýva,žedanálicenčnáodmenabolazvyčajnou(obvyklou)licenčnou
odmenou. Predložené zmluvy sú dvojstrannými právnymi úkonmi, pri ktorých používatelia z vlastnej
vážnej a slobodnej vôle súhlasili s licenčnými odmenami navrhnutými žalobcom. Pokiaľ používatelia

nesúhlasili s návrhom uvedených zmlúv podaným zo strany žalobcu, mali možnosť podať žalobu o
určenie obsahu licenčnej zmluvy v zmysle § 165 ods. 8 Autorského zákona. Je teda podľa žalobcu
zrejmé, že používatelia považovali dané licenčné odmeny za primerané, oprávnené a opodstatnené.
Žiadna so žalobcom uzatvorených licenčných zmlúv nebola zo strany používateľov, ani zo strany
žiadnych iných (tretích) osôb nikdy žiadnym spôsobom napadnutá, pričom všetky tieto zmluvy sú v

plnom rozsahu platnými právnymi úkonmi. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že licenčné odmeny, tak
ako boli stanovené v relevantnom období v predložených licenčných zmluvách, sú zvyčajnými licenčným
odmenami, nakoľko za zvyčajné licenčné odmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za
aké boli v relevantnom období skutočne udeľované licencie používateľom predmetov ochrany. Súdu v
tomto konaní teda podľa žalobcu prislúcha zisťovať výšku zvyčajnej licenčnej odmeny, pričom nemá

právomoc v tomto konaní meniť alebo moderovať jej výšku, a teda ani obmedzovať alebo moderovať
nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zdôraznil, že výsledkom konania vedeného pred
PMÚ SR v žiadnom prípade nie je a ani nemôže byť výpočet, či určenie zvyčajne licenčnej odmeny,
ani výpočet a určenie primeranej licenčnej odmeny, ale len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil
správneho deliktu, nakoľko PMÚ SR vo svojom rozhodnutí nemôže určiť, aké licenčné odmeny sú

primerané alebo zvyčajné, pretože nie je cenovým orgánom, ktorý by bol oprávnený stanovovať ceny
tovarov a služieb. Akýkoľvek výsledok správneho konania vedeného pred PMÚ SR nemá a nemôže mať
žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie, ktorého predmetom je vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktorého výška sa odvíja od zvyčajnej licenčnej odmeny. Uvedenú argumentáciu potvrdil vo svojej
rozhodovacej činnosti - v uznesení zo dňa 20.07.2022, sp. zn. 4Cdo 187/2021 (vydanom v skutkovo a

právne obdobnej veci) Najvyšší súd SR, ktorý v odôvodnení predmetného uznesenia (v odsekoch 13.1
a 13.2) uviedol: „K tomu dovolací súd uvádza, že začatie správneho konania pred Protimonopolným
úradom Slovenskej republiky automaticky neznamená, že tvrdenia žalovaného sú dôvodné, ani že
žalobcazneužildominantnépostavenienatrhuadopustilsasprávnehodeliktu,nakoľkosamotnézačatie
správneho konania nemôže tieto skutočnosti prejudikovať. Výsledkom správneho konania môže byť

buď zastavenie správneho konania vedeného pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky po
tom, ako žalobca riadne objasní dôvodnosť výšky licenčných odmien alebo Protimonopolný úrad SR
rozhodne o tom, že žalobca sa dopustil správneho deliktu, a v takom prípade Protimonopolný úrad
Slovenskej republiky rozhodne o uložení prípadnej pokuty“. Licenčné odmeny tak, ako vyplývajú v
relevantnom období z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými licenčnými odmenami, nakoľko

za zvyčajné licenčné odmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom
období skutočne udeľované licencie používateľom predmetov ochrany. V uvedenej súvislosti žalobca
vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že nakoľko Protimonopolný úrad SR nie je cenovým
orgánom, ktorý určí aké licenčnej odmeny sú primerané alebo zvyčajné, výsledkom konania pred
Protimonopolným úradom Slovenskej republiky bude len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil

správneho deliktu, a teda výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie.
Na uvedenom základe možno podľa žalobcu konštatovať, že neprerušením konania do rozhodnutia
vo veci možného zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 Zákona o ochrane hospodárskej
súťaže, sa odvolací súd s predmetnou kľúčovou otázkou, tvoriacou jeden zo základov pre jeho
rozhodnutie nevysporiadal arbitrárne. Okrem vyššie citovaného uznesenia NS SR poukázal žalobca

vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 259/2021
zo dňa 28.02.2023, vydaný tiež v skutkovo a právne obdobnej veci, a to po vydaní predmetného
rozhodnutia PMÚ SR, v odôvodnení ktorého (konkrétne v odseku 10.1 odôvodnenia) najvyšší súd
uvádza, že „licenčné odmeny, tak ako vyplývajú v relevantnom období z predložených licenčných zmlúvsú zvyčajnými licenčnými odmenami, nakoľko za zvyčajné licenčné odmeny možno považovať len
také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom období skutočne udeľované licencie používateľom
predmetov ochrany“. Žalobca poukázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, vydané

po vydaní predmetného rozhodnutia Protimonopolného úradu SR, vo veci sp. zn. 14Co/7/2022 zo dňa
22.03.2022, ďalej na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/167/2019 zo dňa 30.03.2022
a uviedol, že trvá na tom, že posúdenie otázky, aká bola v roku 2018 zvyčajná licenčná odmena za
používanie diel literárnych, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických, audiovizuálnych,
fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia formou

verejnéhoprenosu,tedarozhodujúcejotázkyprerozhodnutievovecisamej,niejezávisléodrozhodnutia
o tom, či došlo alebo nedošlo zo strany žalobcu k zneužitiu dominantného postavenia na trhu, a teda
rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo závislé od výsledku predmetného konania vedeného na PMÚ
SR.

3.3 Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zaujal tiež stanovisko k § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, pričom uviedol, že toto ustanovenie je aplikovateľné iba vo výnimočných a riadne
odôvodnených prípadoch, nejde teda o takú všeobecne aplikovateľnú právnu normu, ktorá by priamo
z dobrých mravov vytvárala práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov. Dobré mravy samé osebe
nemožno považovať za právnu normu, súd sa má riadiť písaným právom, teda právnymi predpismi
a len vo výnimočných situáciách môže použiť inštitút § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. „Výklad

žalovaného, na základe ktorého by sa pri zistení akéhokoľvek porušenia akejkoľvek právnej povinnosti
mala odmietnuť právna ochrana existujúceho a preukázaného právneho nároku žalobcu, vzniknutého
úmyselnýmbezdôvodnýmobohatenímsažalovaného,jeneprípustnýmrozširovanímaplikácie§3ods.1
Občianskeho zákonníka ako výnimočného prostriedku korigujúceho prípadné tvrdosti práva. V žiadnom
prípade teda nemožno podľa žalobcu prijať záver, že pokiaľ by aj žalobca naozaj spáchal správny

delikt, tak jeho nároku ako takému nemožno podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznať žiadnu
právnu ochranu a žalobu je treba zamietnuť (tak ako to žiada žalovaný) a naopak je treba poskytnúť
právnu ochranu žalovanému, ktorý sa vedome bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, pretože práve
takýmto postupom by bola protiprávnemu konaniu žalovaného cez prizmu dobrých mravov poskytnutá
ochrana, čo je v zjavnom rozpore s podstatou inštitútu dobrých mravov upraveného § 3 ods. 1

Občianskeho zákonníka. „Je zjavné, že práve žalovaný dlhodobo hrubým spôsobom porušuje dobré
mravy, vedome a úmyselne dlhodobo poškodzuje práva žalobcu a ním zastupovaných nositeľov práv.
Postup žalovaného teda zjavne smeruje k tomu, aby jeho protiprávne konanie nebolo postihované a aby
mohol bez akýchkoľvek následkov neoprávnene používať diela ich autorov“.

3.4 V nadväznosti na uvedené žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že pokiaľ teda PMÚ
SR ukončil správne konanie rozhodnutím, v ktorom konštatoval spáchanie správneho deliktu zo strany
žalobcu a táto skutočnosť by mala oslabovať nárok žalobcu uplatňovaný v tomto konaní, tak podľa
názoru žalobcu, žalobca má nesporne voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
a to aj vo výške presahujúcej výšku zvyčajnej licenčnej odmeny, pretože potreba zvýšenej ochrany

autorských práv a zavedenie účinných sankcií pri ich porušení vyplýva aj zo Smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských
práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej len „Smernica“), ktorej obsah, zmysel
a účel je súd povinný rešpektovať a napĺňať aj v tomto konaní pri posudzovaní nároku žalobcu a
protiprávneho konania žalovaného. Vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry,

je pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na vydanie bezdôvodného obohatenia potrebné
preukázať povinnosť používateľaautorskýchdiel maťuzatvorenúhromadnúaleborozšírenúhromadnú
licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce, keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo
akých nositeľov práv zastupuje a že dochádza alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou
dochádzalo k neoprávnenému použitiu diel autorov, zastupovaných danou organizáciou kolektívnej

správy. V uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že v konaní
riadne preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že nevyhnutnými
(esenciálnymi) a navyše kumulatívnymi prvkami verejného prenosu, tak ako ho vykladá Súdny dvor
EÚ, sú umiestnenie funkčného TV prijímača na izbu hotelového zariadenia, napojenie TV prijímača na
televízny signál umožňujúci vnímať vysielanie a existencia novej verejnosti – t. j. ubytovanie hostí

na izbu s funkčným TV prijímačom a že žalobcovi sa nepodarilo preukázať tzv. novú verejnosť tak,
aby preukázal svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaného poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 7. decembra 2006 vo veci Sociedad
General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA, sp. zn. C-306/05, narozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12. marca 2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland)
limited protí Írsku, sp..zn. C-162/10 a na uznesenie Súdneho dvora EÚ C-136/09 z 18. marca 2010
vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis

Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai a uviedol, že sa v konaní domáha vydania bezdôvodného
obohatenia z toho titulu, že žalovaný realizoval vo svojom zariadení verejný prenos technickými
prostriedkami bez získania predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv, teda licencie, čím zasiahol
neoprávnene do autorských práv, pričom výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od licenčnej
odmeny, ktorá bola v rozhodnom období zvyčajná za získanie danej licencie a ktorú by za získanie danej

licencie žalovaný zaplatil, keby používal predmety ochrany v správe žalobcu oprávnene. Pre určenie
výšky bezdôvodného obohatenia v kontexte aplikovateľnej právnej úpravy je tak irelevantné preukázať
konkrétnu mieru obsadenosti ubytovacieho zariadenia. Relevantné je podľa žalobcu preukázať, že na
legálne uskutočňovanie verejného prenosu mal mať žalovaný uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú
zmluvu, že žalovaný takúto zmluvu neuzatvoril a že používal predmety ochrany spravované žalobcom
neoprávnene, čo žalobca preukázal. Následne je relevantné preukázať aká bola zvyčajná licenčná

odmena, teda odmena za akú by žalovaný pri legálnom vykonávaní verejného prenosu v rozhodnom
období získal predchádzajúci súhlas nositeľov práv na použitie predmetov ochrany verejným prenosom.
Žalobca zdôraznil, že riadne preukázal výšku zvyčajnej licenčnej odmeny, preto riadne preukázal nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia čo do dôvodu a aj čo do výšky. V nadväznosti na uvedené žalobca
vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že pre posúdenie jeho nároku, uplatneného v tomto

konaní je potrebné skúmať zvyčajnú licenčnú odmenu, za akú v boli v rozhodnom období skutočne
udeľované licencie iným používateľom autorských diel ako autorom a za akú používatelia autorských
diel získali licenciu na základe zmlúv, ktoré žalobca ako dôkaz doložil do spisu, z ktorých zmlúv vyplýva
výška zvyčajnej licenčnej odmeny, pričom je podľa žalobcu nesporné, že obsadenosť ubytovacieho
zariadenianebolakritériom,ktorébolovozvyčajnejlicenčnej odmenezohľadňované,atedaobsadenosť

ubytovacieho zariadenia nebolo v rozhodnom období zvyčajné pri určovaní výšky licenčnej odmeny
zohľadňovať. Nakoľko žalovaný má povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie najmenej vo
výške zvyčajnej licenčnej odmeny, mal povinnosť zaplatiť žalobcovi minimálne takú sumu, ako by bol
povinný zaplatiť keby verejný prenos uskutočňoval legálne, a teda bez ohľadu na konkrétnu mieru
obsadenosti ubytovacieho zariadenia. Zdôraznil, že licencia vo svojej podstate znamená udelenie práva

na používanie predmetov ochrany. Licenčnou zmluvou vo všeobecnosti udeľuje autor používateľovi
súhlas používať jeho dielo. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy udeľuje rozšírenou hromadnou
licenčnou zmluvou používateľom licenciu, t. j. právo do budúcna používať predmety ochrany, ktoré
kolektívne spravuje. V akom rozsahu používateľ nakoniec po získaní licencie reálne využíva právo
používať predmety ochrany na dohodnutý účel, t. j. v danom prípade v akom konkrétnom rozsahu

používateľ uskutočňoval verejný prenos, je pre splnenie povinnosti žalovaného mať pred začatím
poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú zmluvu nepodstatné. Je na používateľovi, do
akej miery toto právo využíva, pričom žalobca nekontroluje využívanie tohto práva používateľom. Je
to obdoba licencie napr. na počítačový program, kedy používateľ za licenčnú odmenu získa súhlas
používať dielo - počítačový program a s týmto dielom môže dohodnutým spôsobom nakladať, pričom nie

je relevantné, v akom konkrétnom rozsahu dielo využíva. Podstatou licencie je právo používať predmet
ochrany a nie povinnosť používať predmet ochrany. Licenčná odmena je odmena za získanie práva
používať predmet ochrany a nie za reálne používanie predmetu ochrany, čiže odmena za získanie
práva používať predmet ochrany a nie odmena za reálne používanie predmetu ochrany. V zmysle
uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že žalobca riadne tvrdil a preukázal existenciu novej verejnosti v

ubytovacom zariadení žalovaného, ktorú skutočnosť žalovaný v priebehu celého konania pred súdom
prvej inštancie procesne účinne nepoprel, pričom však pre úspešné uplatnenie nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia v žalobou uplatnenej výške nie je potrebné preukázať konkrétnu mieru
obsadenosti ubytovacieho zariadenia. V závere vyjadrenia k odvolaniu žalovaného žalobca uviedol, že
pokiaľ sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, za akú v

danom čase a za dané obdobie získavali licenciu na použitie predmetov ochrany iní používatelia, tak
svoj nárok riadne podľa Autorského zákona preukázal čo do dôvodu i výšky. Navrhol, aby odvolací súd
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho
konania.

4.Krajskýsúdakosúdodvolací(§34ods.1CSP)prejednalodvolaniežalovanéhovrozsahuazdôvodov
daných ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP
a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne
správny potvrdil.5. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným v odvolaní v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b),

d), f) a h) CSP.

6. Podľa § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo
ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia.

7. Podľa § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona, nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) sa môže
domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy.

8. Podľa § 458a Občianskeho zákonníka, ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva
nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ust.
§ 442a ods. 2.

9. Podľa § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri porušení alebo ohrození práva duševného
vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť
inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase
neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva,

ktoré môžu byť predmetom prevodu.

10. Z obsahu odvolania žalovaného vyplýva, že žalovaný v odvolaní namietal: a) nedostatok aktívnej
vecnej legitimácia na strane žalobcu, pričom argumentoval tým, že súd prvej inštancie nesprávne
posúdil otázku (ne) existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keďže žalobou uplatneného

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa mohli podľa žalovaného domáhať len všetky
organizácie kolektívnej správy (SOZA, LITA, SLOVGRAM, SAPA a OZIS) spoločne, ako zo zákona
nútené a súčasne nerozlučné spoločenstvo (§ 77 a 78 CSP, b) výšku žalobcom uplatneného
a súdom prvej inštancie žalobcovi priznaného bezdôvodného obohatenia, na vydanie ktorého vo
forme zaplatenia žalovanej sumy zaviazal súd prvej inštancie žalovaného, pričom žalovaný v odvolaní

argumentoval tým, že súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť, že Protimonopolný úrad SR vydal
v správnom konaní rozhodnutie o tom, že (aj) v roku 2018 (teda v rozhodnom období) žalobca zneužil
dominantné postavenie na trhu vo forme uplatňovania neprimeraných licenčných odmien („ktoré v tomto
konaní prezentoval ako obvyklé“), ktoré rozhodnutie bolo v rozkladovom konaní potvrdené Radou
Protimonopolného úradu, pričom jednou z príčin neprimeranosti obvyklej licenčnej odmeny bola práve

skutočnosť, že žalobca pri uzatváraní licenčných zmlúv a ani v sadzobníku nezohľadňoval obsadenosť
izieb ubytovacích zariadení.

11. Po prejednaní odvolania žalovaného dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné. Odvolací súd sa v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia
uvádza:

12. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nedostatok vecnej aktívnej legitimácie na strane žalobcu,
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/259/2021 zo dňa 28. 02. 2023,

v odseku 22. odôvodnenia ktorého najvyšší súd uviedol, že „povaha nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia súvisiaca s právom individuálnych autorov na poskytnutie odmeny, ktorá nebola v zmysle
zákona uhradená, nijako nezakladá existenciu núteného procesného spoločenstva. Nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vyplývajúci z Autorského zákona nezakladá žiadne také hmotnoprávne
postavenie autorov, či organizácií kolektívnych správ zastupujúcich autorov vo vzájomnom pomere

medzi autormi alebo medzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladalo nemožnosť
samostatného uplatňovania nárokov. Zo svojej povahy ide o nárok deliteľný, a pokiaľ nie je preukázaný
opak, správu majetkových práv autorov vykonáva organizácia kolektívnej správy príslušná podľa
druhu chráneného autorského práva, ktorá je oprávnená tento nárok samostatne vymáhať. Právna
úprava dohody o spoločnej správe v zmysle § 175 Autorského zákona neobmedzuje žalobcu ako

organizáciu kolektívnej správy v tom, aby popri existencii spoločnej dohody vykonával aj kolektívnu
správu samostatne vo vlastnom mene. Existencia dohody o spoločnej správe má uľahčiť vyjednávaciu
pozíciu subjektov povinných z ochrany autorských práv, nezakladá však pre oprávnené osoby nútené
spoločenstvo pri uplatňovaní nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia za porušenie autorskýchpráv“. Z uvedeného je zrejmé, že súdom prvej inštancie prijatý záver, týkajúci sa vecnej aktívnej
legitimácie na strane žalobcu je súladný s rozhodovacou praxou NS SR ako jednej z najvyšších súdnych
autorít, preto rozhodnutiu súdu prvej inštancie v súvislosti so záverom o dannosti aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu, nemožno vytknúť žiadne pochybenie.

13. Rovnako súladný s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít je aj záver súdu prvej inštancie
o tom, že žalobca preukázal žalobou uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tak čo
do základu ako aj čo do výšky (319,13 Eur), pri stanovení výšky ktorého žalobca vychádzal podľa

obsahu žaloby z výšky obvyklej licenčnej odmeny, za ktorú by v rozhodnom období boli poskytované
licencie iným používateľom, keď NS SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/187/2021 zo dňa 20. 07. 2022 uviedol,
že „výsledok správneho konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky nemôže mať
žiadnu relevanciu pre predmetné súdne konanie (konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, na ktoré
vznikol žalobcovi nárok v dôsledku vedomého a úmyselného protiprávneho konania žalovaného, ktorý
neoprávnene používal predmety ochrany v správe žalobcu). Rozhodnutie súdu v prejednávanej veci

nezávisí od otázky, ktorá na základe podnetu žalovaného bola predmetom konania na Protimonopolnom
úrade Slovenskej republiky, a to či zo strany žalobcu došlo k zneužívaniu dominantného postavenia
pri vydaní jeho sadzobníka. Pre posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku je rozhodujúce
zistenie výšky obvyklej licenčnej odmeny, t. j. odmeny za akú v rozhodnom období boli poskytované
licencie iným používateľom, a preto pokiaľ licenčná odmena vo výške podľa sadzobníka žalobcu

bola dohodnutá s inými používateľmi pri uzatváraní hromadných licenčných zmlúv, na ktoré žalobca
poukazuje, možno túto výšku odmien považovať za obvyklú a za pre rozhodnutie vo veci rozhodujúcu“.
Z citovaného rozhodnutia NS SR vyplýva, že neobstojí odvolacia argumentácia žalovaného, v rámci
ktorej žalovaný kládol dôraz na predmetné rozhodnutie Protimonopolného úradu SR (v tom zmysle,
že súd prvej inštancie mal brať závery z neho vyplývajúce pri rozhodovaní o žalobou uplatnenom

nároku na zreteľ) a na v ňom obsiahnutú argumentáciu, týkajúcu sa okrem iného aj obsadenosti izieb
hotelového zariadenia, v ktorých sú umiestnené zvukovoobrazové prijímače, prostredníctvom ktorých
poskytuje hotelové zariadenie prenos signálu, pretože „pre posúdenie dôvodnosti žalobou uplatneného
nároku je rozhodujúca výška obvyklej licenčnej odmeny“, ktorú súd v tomto konaní nie je oprávnený
moderovať a nejakým spôsobom upravovať; úlohou súdu v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia

je z predložených dôkazov zistiť výšku obvyklej licenčnej odmeny, v súlade s čím súd prvej inštancie bez
akýchkoľvek pochybností postupoval. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie ani v tejto otázke
tvoriacej obsah odvolacích námietok žalovaného nepostupoval svojvoľne či arbitrárne, ale vychádzal
z rozhodovacej praxe NS SR ako jednej z najvyšších súdnych autorít, preto nemožno vyhodnotiť
(posúdiť) rozhodnutie súdu prvej inštancie ani v časti týkajúcej sa základu a výšky žalobcovi priznaného

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v žalovanej sume, ako vecne nesprávne.

14. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, tak ako je vyššie uvedené, podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP tak, že zaviazal žalovaného, aby v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatil
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej náhrady rozhodne podľa
ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Nov 27, 2025. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie , Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 21, 2025

Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 21, 2025