Uznesenie – Iné práva a slobody ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/48/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6924010397
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Datlová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6924010397.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Datlovej a sudcov
JUDr. Štefana Nováka, LL.M. a JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD., na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.
októbra 2025 v trestnej veci obžalovaného ml. A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., stíhaného pre prečin násilia
proti skupine obyvateľov podľa § 359 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. b) Trestného zákona a iné, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaní

prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota, pracovisko Revúca, sp. zn. 19T/74/2024
zo dňa 19.12.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota, pracovisko Revúca, sp. zn. 19T/74/2024
zo dňa 19.12.2024 bol obžalovaný ml. A. B. podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodený spod

obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Revúca sp. zn. 1 Pv 172/23/6608-18 zo dňa 10.05.2024,
ktorou mu bolo kladené za vinu, že

13. júla 2023 v čase asi o 20.00 hod. D. B. v obci E., v okrese Revúca, na ulici v blízkosti autobusovej
zastávky vyzýval F. B., nar. XX. XXXX XXXX, trvalým bydliskom v E. G. XX do bitky a aj ostatných jeho
kamarátov, s ktorými išiel po ulici, a to C. H., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, trvalým bydliskom E. G. XX,

I. H., nar. XX. XXXXXXX XXXX, trvale bytom E. G. XX a maloletého F. J., nar. XX. XXXXXXX XXXX,
trvale bytom E. G. XX, ktorí to však odmietli, nechceli sa s ním biť a išli preč, následne im zakričal, že
ešte uvidia, a spolu s bratmi A. B. a maloletým F. B. išiel do miesta bydliska ich otca, ktorého zavolali,
D. B. vzal z domu otca malú sekeru s dĺžkou poriska asi 50 cm a všetci sa rozbehli za nimi, a keď ich
dobehli niekde pri moste, tak v priebehu asi 15 minút došlo k niekoľkým útokom zo strany obvinených,
počas ktorých D. A. vzal z rúk D. B. sekeru, zaháňal sa s ňou, búchal aj do zeme a vykrikoval, že ich

všetkých pozabíja, počas čoho skočil do I. H. D. B., kopol ho do stehna, k čomu sa pripojil A. B. a stiahli
ho na zem, kde ho jeden z nich kopal do tela, potom sa všetci obžalovaní rozbehli smerom k F. B., počas
čoho na neho D. B. kričal, že ho zabije, a keď ho dobehol, kopol ho do chrbta a nohy, potom sa na neho
zaháňal sekerou v ruke D. A. smerom na rameno a hlavu a kričal, že ho zabije, pričom tento sa prvému
útoku vyhol, avšak v druhom prípade ho D. A. trafil poriskom sekery do zadnej časti hlavy a chcel ho
udrieť sekerou opäť, čomu zabránil I. H., medzitým ho udrel po chrbte kovovou tyčkou aj D. B., a to

až tak, že sa táto ohla, potom chcel I. H. pomôcť C. H., ktorého však udrel D. B. kovovou tyčkou do
hlavy, po ktorom údere spadol na zem a stratil vedomie, maloletého F. J. sotil na zem A. B. a chcel ho
aj udrieť na tvár, čomu sa vyhol a následne na neho vykrikoval, že ho zabije; keď na chvíľu napádanie
ustalo, všetci obžalovaní sa im vyhrážali v zmysle, že ich zabijú a dobijú, podpália a prepichnú, následne
prebrala z bezvedomia C. H. jeho matka K. H. a spolu s F. B., I. H. a maloletým F. J. utiekli na dvor
rodinného domu č. XX L. E., kde zatvorili plot a telefonicky privolali policajtov a zdravotnú službu, pričom

spoza plota všetci obžalovaní niečo hádzali do dvora a naďalej sa vyhrážali, že ich pobijú, či zabijú,
čím spôsobil D. A. úderom poriska sekery do hlavy F. B. pomliaždenie vlasatej časti hlavy, bez potrebypráceneschopnosti a s dobou liečenia do 7 dní a D. B. úderom železnej tyčky do hlavy C. H. ľahký otras
mozgu, s dobou liečenia do 6 dní a škodu na zdraví vo výške 783,- eur,

čím mal spáchať prečin násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20
Trestnéhozákonaaprečinvýtržníctvapodľa§364ods.1písm.a)Trestnéhozákonavspolupáchateľstve
podľa § 20 Trestného zákona, pretože aplikujúc zásadu „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“
dospel k záveru, že nebolo dokázané, že skutok spáchal mladistvý obžalovaný.

Okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní rozsiahle dokazovanie, ktorého obsah podrobne popísal
na str. 5-15 napadnutého rozsudku. Skutkové závery, ku ktorým na základe vykonaného dokazovania
a po zohľadnení obhajobných tvrdení dospel, uviedol na jeho str. 15-17 a právne závery vo vzťahu
k obžalovanému ml. A. B. uviedol na str. 18-19 uvedeného rozsudku. Hoci všetci spoluobžalovaní
popreli spáchanie skutku, ktorý im bol v bode 1/ obžaloby kladený za vinu, okresný súd považoval za

jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že dňa 13.07.2023 v čase asi o 20.00 hod. došlo v obci Nandraž
na ulici v blízkosti autobusovej zastávky k stredu dvoch skupín tvorených mladistvými obžalovanými D.
B. a A. B. a ďalšími ich rodinnými príslušníkmi, a to maloletým bratom F. B. a maloletým bratrancom
F. M., a skupinou poškodených tvorenou F. B., C. H., I. H., maloletým F. J. a N. A., pričom počiatočná
slovná výmena názorov medzi nimi prerástla do hádky, čo bolo potvrdené výpoveďou priameho svedka

N. A. a svedkýň E. B., F. B. a K. H.. Poškodeného F. B. a jeho kamarátov vyzýval do bitky mladistvý
D. B., pričom poškodení zhodne potvrdili, že s mladistvými obžalovanými sa biť nechceli a chceli okolo
nich iba prejsť. Keď poškodený I. H. mladistvým obžalovaným posmešne povedal, aby utekali pre svojho
otca, skupina obžalovaných na to zareagovala tak, že A. B. sa s maloletým F. M. rozbehli pre F. M.
staršieho a D. B. spolu s maloletým bratom F. bežali domov, čo vyplynulo z výpovede ml. obžalovaného

A. B., svedkov M. a tiež z výpovede poškodeného F. B.. Samotný D. B. priznal, že z domu zobral malú
sekeru a nebolo sporné, že obžalovaný D. A. vybehol za synom, ktorý sa so sekerou v ruke rozbehol dole
na poškodených, zaháňal sa s ňou a vyhrážal sa, že ich rozseká a zabije. Poškodení I. H., C. H., F. B. a
svedkyne F. B., E. B. a K. H. zhodne tvrdili, že obžalovaní mali aj kovové predmety a palice. Po tom, čo
spozaD.A.vyskočilD.B.akopolI.H. dooblastipásusastrhlahromadnábitka,ktorátrvalaibapárminút.

Poškodení F. B., maloletý F. J., I. H. a svedkyňa E. B. zhodne vypovedali, že D. A. sa počas incidentu so
sekerou v ruke zaháňal na F. B. a kričal, že ho zabije. Svedkyňa E. B. a poškodený I. H. potvrdili, že D. A.
udrel poškodeného F. B. poriskovou časťou sekery do hlavy, čo potvrdzuje aj správa z jeho lekárskeho
ošetrenia zo dňa 13.07.2023, ktorou mu bolo objektívne diagnostikované povrchové poranenie, a to
pomliaždenie vlasatej kože hlavy, po údere poriskom po hlave, bez potreby jeho práceneschopnosti

s dobou liečenia do 7 dní. Hoci poškodený I. H. nevedel uviesť, kto ho počas incidentu zozadu napadol,
ani to kto udrel jeho brata, obžalovaný ml. A. B. vyslovene uviedol, že videl, ako sa jeho brat D. bije s I.
H.. Poškodení F. B., C. H. a svedkyne K. H. a O. C. uviedli, že D. B. mal v rukách kovovú tyčku alebo
palicu a poškodený F. B. uviedol, že D. B. ju zobral bratovi, zaháňal sa ňou a kričal na poškodených,
že ich zabije. Poškodený C. H. uviedol, že D. B. ho udrel kovovou tyčkou po hlave tak, že spadol na

zem a stratil vedomie. Uvedené potvrdila aj svedkyňa E. B. a povrchové poranenie - pomliaždenie
vlasatej kože hlavy poškodeného C. H. preukazuje tiež správa z jeho lekárskeho ošetrenia, podľa ktorej
mal byť napadnutý železnou tyčou, hoci súdny znalec F. C. C. uviedol, že z posudkového hľadiska táto
diagnóza nie je istá, nakoľko bola stanovená na základe nie úplne jasných klinických príznakov a nie
úplne štandardným spôsobom. Svedkovia E. B., K. H. a N. A. zhodne vypovedali, že po tom, ako sa

poškodený C. H. prebral z bezvedomia, domov ho odniesol N. A.. Spolu s nimi na dvor rodinného domu
č. XX ušli aj poškodení I. H., F. B. a F. J.. Poškodení aj rodinní príslušníci zhodne tvrdili, že obidvaja
obžalovaní (už právoplatne odsúdení D. A. a ml. D. B. sa im aj ďalej vyhrážali, že ich zabijú a dobijú,
podpália a prepichnú. Svedkovia F. P. a F. N. (službukonajúci policajti) potvrdili, že po ich príchode na
miesto incidentu si obidve skupiny navzájom vykrikovali niečo po rómsky, čomu ani jeden zo svedkov

nerozumel.

Vo vzťahu k spoluobžalovanému mladistvému A. B., ktorý spáchanie skutku počas celého konania
popieral a tvrdil, že bitke sa vyhýbal a nikomu sa ani nevyhrážal, okresný súd uviedol, že z výpovedí
jednotlivých poškodených, ich rodinných príslušníkov, spoluobžalovaných a ich rodinných príslušníkov

vyplynulo, že mladistvý A. B. pred samotným incidentom ozbrojený nebol a ani na mieste incidentu mu
nikto nepodal akúkoľvek zbraň, či už drevenú palicu alebo kovovú tyč. Spoluobžalovaní D. A. a D. B.
zhodne uviedli, že mladistvý A. B. sa nebil a nebol ani zranený. Obžalovaný D. B. navyše uviedol, že sa
bil len on a jeho mladší brat F., kým A. stál pri moste s F. M. mladším. Poškodený C. H. nevedel uviesť,či mladistvý A. B. počas incidentu niečo robil, naopak uviedol, že bol na mieste počas celého incidentu
a bol kľudný. Hoci poškodený F. B. viedol, že ho niektorý z mladistvých obžalovaných udrel, nevedel
s istotou povedať, či to bol práve A.. Jednoznačne uviedol iba to, že D. B. ho zopárkrát kopol do chrbta

a brucha. Na otázku ako vie, či a čo kričal obžalovaný mladistvý A. B. uviedol, že nevie presne, či to bol
on, lebo každý tam vykrikoval, ale nevedel presne uviesť, čo mal kričať mladistvý A. B.. Poškodený I.
H. vyhrážky zo strany A. B. nepočul, v jeho rukách nevidel zbraň, ani iný predmet. Síce uviedol, že ho
mal A. B. udrieť, ale nevedel uviesť kde, ani ako. Poškodený F. J. uviedol, že on sa s A. B. strkal len
na zastávke, A. ho strčil a chcel udrieť, ale on sa uhol. Počas toho mu hovoril, že ho zabije, ale on si

nič z toho nerobil, podľa neho to bola taká klasika. Nepamätal si, či mal A. niečo v rukách. Svedkyňa E.
B. na otázku, či obžalovaný mladistvý A. B. niekoho napadol, uviedla, že jeho veľmi neregistrovala a
svedkyňa K. H. vyslovene uviedla, že nevidela zbraň u nikoho iného len u D. A. a staršieho syna. Svedok
N. A. nevidel zbraň ani napádanie obžalovaného mladistvého A. B., ani nepočul, že by sa mladistvý
obžalovaný A. B. niekomu vyhrážal. Svedkyňa O. C. nevedela uviesť, či mladistvý obžalovaný A. B.
niečo vykrikoval, vyhrážky od neho nepočula.

Za takejto dôkaznej situácie okresný súd uzavrel, že vykonanými dôkazmi nebolo jednoznačne
a spoľahlivo preukázané, že skutku, opísaného v obžalobe sa dopustil aj obžalovaný mladistvý A. B.
tak, ako mu tento bol obžalobou kladený za vinu, pretože pochybnosti o jeho účasti na skutku neboli
vykonaným dokazovaním odstránené. Hoci o tom, že skutok 1/ sa stal tak, ako ho ustálil vo výroku

odvolaním napadnutého rozsudku a že tento napĺňa pojmové znaky skutkovej podstaty prečinu násilia
proti skupine obyvateľov podľa § 359 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v jednočinnom
súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Trestného zákona, bol toho názoru, že existujúca dôkazná situácia neumožňuje súdu dospieť

k jednoznačnému a presvedčivému záveru, že tento skutok spáchal aj obžalovaný mladistvý A. B., a
preto v zmysle zásady „in dubio pro reo“ - v pochybnostiach v prospech obžalovaného - mladistvého
obžalovaného A. B. oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým ml. obžalovaného A. B. spod obžaloby

oslobodil, podal po jeho vyhlásení do zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 19. 12. 2024 odvolanie
okresnýprokurátor,atovneprospechml.obžalovanéhoA.B.,ktorépodoručenípísomnéhovyhotovenia
rozsudku písomne odôvodnil podaním zo dňa 04. 04. 2025.

Namietal, že okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy ako celok nesprávne a nelogicky sa vysporiadal

najmä s tvrdeniami poškodených I. H., mal. F. J. a svedkýň F. B., E. B. a K. H.. Na rozdiel od skutkových
záverov okresného súdu tvrdil, že na konflikte sa od jeho počiatku fakticky (konkludentne) zúčastnil aj
obžalovaný ml. A. B., bol členom skupiny svojho brata a otca, ktorá prenasledovala poškodených, konal
v zhode s ich motívom a cieľmi, dvoch poškodených aj napadol a spolu s inými osobami sa vyhrážal
zabitím, zbitím, či podpálením. Poukázal pritom na výpoveď poškodeného I. H., ktorý vypovedal, že

obžalovaný ml. bol medzi tými osobami, ktoré ho naháňali po dedine až k mostu a vyhrážali sa mu
smrťou. Okrem iných „skočil“ na neho aj obžalovaný ml. A. B. a udrel ho, hoci si nepamätal, kde presne.
Aj poškodený malol. F. J. vypovedal, že ho fyzicky napadol, naháňal ho, strčil do neho a chcel ho udrieť
na tvár, čomu sa vyhol. Tiež sa mu vyhrážal zabitím a podpálením. O vyhrážaní obžalovaného ml. A.
B. pred aj po bitke (zabijem ťa, rozbijem ťa, zbijem ťa) vypovedala aj svedkyňa F. B.. Svedkyňa E. B. ho

označila za jednu z osôb, ktoré spolu s inými osobami naháňali poškodených, pričom nevidela, že by
niekoho aj napadol a o napadnutí poškodeného I. H. obžalovaným vypovedala aj svedkyňa K. H. (na I.
naskákali aj traja a bol medzi nimi aj obžalovaný ml. A. B.). Zdôraznil, že ak súd vinu spoluobžalovaných
ustálil na základe tvrdení poškodených I. H., F. B. a C. H., bol dôvod veriť poškodeným I. H. a mal.
F. J., že okrem iných, boli napadnutí aj obžalovaným ml. A. B.. Tvrdenia spoluobžalovaných, že ml. A.

sa s nikým nebil a nikomu sa nevyhrážal, označil za spôsob ich obhajoby a k tvrdeniam svedkov E. B.,
N. A. a O. C. o tom, že obžalovaný ml. A. B. sa s nikým nebil, ani sa nikomu nevyhrážal, uviedol, že
tieto osoby mohli udalosti vnímať izolovane vo vzťahu k jednotlivým poškodeným, či spoluobžalovaným,
a preto ich nemožno považovať za smerodajné.

Navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok
vo výroku o vine obžalovaného ml. A. B. a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.K podanému odvolaniu sa písomne prostredníctvom svojho obhajcu vyjadril obžalovaný ml. A. B.
podaním zo dňa 27.10.2025. Rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku považoval za vecne
právny a zákonný, pretože sa nestotožnil s tvrdením prokurátora, že z výpovedí všetkých vypočutých

osôb bolo možné jednoznačne a spoľahlivo dospieť k záveru, že skutku sa mal dopustiť aj obžalovaný
ml. A. B..

V podrobnostiach poukázal na výpovede poškodených, ktoré ho mali usvedčovať s tým, že I. H. nevedel
identifikovať osobu, ktorá mala v ruke sekeru a vyhrážala sa (D. alebo A. mal v ruke sekeru na drevo,

z diaľky sa rozkrikoval, že ich zabije), ani osobu, ktorá ho udrela do hlavy (aj A. na neho skočil...jeden
z nich ho udrel do hlavy...niektorý z nich ho kovovou tyčou udrel aj do nohy) a nevedel sa vyjadriť, akým
spôsobom ho mal obžalovaný ml. A. B. napadnúť, ani to, či udrel aj niekoho iného, hoci tvrdil, že aj on ho
udrel, a preto označil jeho výpoveď za veľmi vágnu a nepresvedčivú. F. B. nepočul, že by sa A. slovne
vyhrážal a vypovedal, že A. B. sa mu stále vysmieval, že je malý, „oni“ mali sekeru, tyčky a palice, každý
z nich mal niečo, pričom ohľadom uvedeného preukázateľne nehovoril pravdu. Pokiaľ vypovedal, že išli

po ňom „všetci“, naháňali ho, chceli ho zbiť. Udrel ho aj niektorý z mladistvých obžalovaných, mohol
to byť A.... len pripustil, že to mohol byť A.. C. H. potvrdil, že D. B. utekal domov pre otca a vypovedal,
že A. a aj F. tam zostali, boli kľudní. Nevidel, že by obžalovaný ml. niekoho fyzicky napadol a nepočul,
že by sa niekomu vyhrážal.

Tak ako v priebehu celého trestného konania namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávnu právnu
kvalifikáciu skutku, ktorý bol obžalovanému ml. A. B. kladený za vinu, pretože sa nikomu a nijakým
spôsobom nevyhrážal, nepoužil násilie proti skupine obyvateľov ani jednotlivcovi a nedopustil sa slovne
ani fyzicky verejne, ani na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti, ani výtržnosti a ani nikoho
nenapadol. Do konfliktu sa nezapojil, neorganizoval ho, nenavádzal na jeho spáchanie a ani nepomáhal

pri jeho spáchaní.

Žiadal, aby odvolací súd odvolanie prokurátora zamietol podľa § 319 Trestného poriadku ako
nedôvodné.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací skôr, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie prokurátora bolo podané včas, v lehote
ustanovenej v § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s §
307 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo
k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací

súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Vo veci nariadil verejné zasadnutie, ktoré za splnenia procesných predpokladov vykonal v neprítomnosti
ml. obžalovaného a orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, za účasti prokurátora a
obhajcu ml. obžalovaného.

Krajský prokurátor na verejnom zasadnutí v zhode s obsahom písomne podaného odvolania navrhol,
aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. d)
Trestného poriadku a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obhajca obžalovaného navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť ako nedôvodné podľa § 319 Trestného
poriadku s tým, že okresný súd vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie,
zistený skutkový stav náležite vyhodnotil a správne rozhodol, keď obžalovaného ml. spod obžaloby
oslobodil v zmysle zásady „in dubio pro reo“.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací orgán odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, pričom také chyby nezistil. Po uvedenom procesnom postupe

dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nebolo dôvodné.

Podľa § 2 ods. 1 Trestného poriadku; nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných
dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku; orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako
aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 119 Trestného poriadku; v trestnom konaní treba dokazovať najmä, či sa stal skutok a či
má znaky trestného činu, kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok, závažnosť činu vrátane príčin
a podmienok jeho spáchania a v prípade uznania viny aj ďalšie skutočnosti.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd konštatuje,
že pokiaľ ide o napadnutý výrok o vine obžalovaného ml. A. B., okresný súd, pri dodržaní procesného

postupu a rešpektovaní práva obžalovaného ml. na obhajobu, rozhodol na hlavnom pojednávaní
v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania, ktoré vykonal v rozsahu nevyhnutnom pre jeho
rozhodnutie. Vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo, aj v ich súhrne a svoje skutkové závery podrobne
a presvedčivo odôvodnil. Odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá obsahu vykonaných dôkazov, je
zrozumiteľné, logické a presvedčivé, takže mu z hľadiska pravidiel pre hodnotenie dôkazov v zmysle

§ 2 ods. 12 Trestného poriadku nemožno nič vytknúť. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku
okresný súd v odôvodnení rozsudku podrobne uviedol, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané a akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných
dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali a ako sa vyrovnal s obhajobou ml. obžalovaného, teda sa
dôsledne vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami vo vzťahu k otázke jeho viny. Podrobne

uviedol, z akých dôvodov nepovažoval bez dôvodných pochybností za preukázané, že obžalovaný
mladistvý A. B. spáchal skutok, pre ktorý bola na neho podaná obžaloba. V podrobnostiach krajský
súd vo vzťahu k napadnutému oslobodzujúcemu výroku prvostupňového rozsudku poukazuje na jeho
odôvodnenie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil a ktorého dôvody nie je potrebné a ani účelné
opakovať, pretože prvostupňové a druhostupňové rozhodnutia tvoria jeden celok.

Preto odvolací súd len na zdôraznenie správnosti skutkových a právnych záverov okresného súdu
poukazuje na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaných dôkazov, ktorými nebolo bez dôvodných
pochybností preukázané, že ml. obžalovaný spáchal skutok, ktorý mu bol obžalobou kladený za vinu.
Z hľadiska dôkaznej situácie existovali v predmetnom trestnom konaní dve skupiny dôkazov, z ktorých

jedna vylučovala akúkoľvek účasť ml. obžalovaného na skutku uvedenom v obžalobe (výpovede ml.
A. B. a spoluobžalovaných, P. B.) a druhá skupina dôkazov (napr. výpovede poškodených, svedkyne
E. B., K. H., O. C.), ktorá mala podľa obžaloby bez dôvodných pochybností svedčiť o tom, že ml.
obžalovaný spáchal skutok, opísaný v obžalobe a svojím konaním (v spolupáchateľstve) mal naplniť
znaky skutkových podstát oboch prečinov tak, ako to tvrdila obžaloba. Z druhej skupiny dôkazov však

nebolo ani podľa názoru odvolacieho súdu možné dospieť bez dôvodných pochybností k záveru, že aj
ml. obžalovaný A. B. spáchal skutok opísaný v bode 1/ obžaloby, pretože ani dôkazy z tejto skupiny
neboli vo vzťahu ku konaniu ml. obžalovaného jednoznačné. Kým poškodený C. H. vypovedal, že A. a aj
F. tam zostali, boli kľudní, nevedel uviesť, ktorý zo spoluobžalovaných napadol jeho brata, ani konkrétne
ktorý z nich sa vyhrážal. Poškodený F. B. len pripustil, že ten, kto ho udrel, mohol byť ml. A. B. a hoci

tvrdil, že mali sekeru, tyčky, palice, žiadneho zo spoluobžalovaných nekonkretizoval, ani neuviedol, čo
kričali, resp. ktorý z nich kričal. Poškodený mal. F. J. uviedol, že na poškodeného F. B. poskákali D. B.,
F. B. a A. B., neuviedol však žiadne podrobnosti o tvrdenom „útoku“, tiež uviedol, že A. B. sa nepodarilo
ho udrieť a pokiaľ tvrdil, že A. B. sa vyhrážal, že ho zabije, toto tvrdenie zostalo osamotené. Tvrdenie
poškodenej F. B., že vyhrážky padli aj od A., pred aj po bitke, je v rozpore s iným jej tvrdením, že bitku

nevidela a že nepočula, kto presne rozpráva. Svedkyňa E. B. nevidela, či A. niekoho nejakým spôsobom
napadol a pokiaľ tvrdila, že všetci mali nejaké palice a poriská, toto tvrdenie bolo ostatnými vykonanými
dôkazmi vyvrátené – napr. výpoveď svedkyne K. H.. Svedkyňa C. vypovedala bili sa navzájom, nevie
presne kto s kým sa bil, nevedela uviesť, či aj A. niečo vykrikoval. Výrok o vine obžalovaného ml. A.
B. by však mohol byť založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal

skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania a že ho spáchal práve tento ml. obžalovaný. Zásada
objektívnej pravdy vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a
bezpečne preukázané fakty.Preto, po vyššie uvedenom zhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo aj v ich súhrne je aj odvolací súd
toho názoru, že v prípade ml. A. B. bolo pri rozhodovaní o jeho vine v zmysle podanej obžaloby namieste
aplikovať zásadu in dubio pro reo, ktorá prichádza do úvahy práve vtedy, ak aj po vykonaní a zhodnotení

všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu,
trvajú v trestnom konaní pochybnosti o tom, že skutok spáchal aj tento (spolu)obžalovaný. Povinnosťou
obžalovaného pritom nie je dokazovať svoju nevinu, ale prezumpcia neviny vyžaduje, aby to bol štát,
kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno, pričom súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí
tvoriť logickú, ničím nenarušenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku

nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania ml.
obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru, pričom takto vyžadovaná
miera istoty o vine ml. obžalovaného nebola v konaní daná.

Preto odvolaciemu súdu nezostávalo iné ako konštatovať, že okresný súd správne zistený skutkový
stav veci správne právne posúdil, keď obžalovaného mladistvého pri aplikácii trestnoprávnej zásady in

dubio pro reo oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku, pretože existujúca
dôkazná situácia nesvedčila o vine obžalovaného mladistvého A. B. v zmysle podanej obžaloby
bez dôvodných pochybností. Odvolacia námietka prokurátora o nesprávnom právnom posúdení viny
obžalovaného mladistvého A. B. pre nesprávne zistený skutkový stav veci v dôsledku nesprávneho
hodnotenia vykonaných dôkazov nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť odvolaním

napadnutého rozhodnutia, pretože nemala oporu v obsahu vykonaných dôkazov a platnej právnej
úprave. Aj oslobodenie obžalovaného spod obžaloby je zákonným rozhodnutím, ak obžaloba neunesie
svoje dôkazné bremeno, že skutok v zmysle obžaloby spáchal bez dôvodných pochybností obžalovaný,
ktorému bol kladený za vinu.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Z dôvodov vyššie uvedených rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia,
ktoré bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného
poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.