Rozsudok Judgement was issued on Monday, March 17, 2025

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 12Csp/79/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8324203220
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Engel

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2025:8324203220.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudcom JUDr. Jozefom Engelom v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale

bytom C. XXXX/XX, XXX XX B., zast. JUDr. Mgr. Radim Komka LL.M., advokát so sídlom Hlavná 27, 080
01Prešov,protižalovanému:Všeobecnáúverovábanka,a.s.;skrátenýnázov:VÚB,a.s.,Mlynskénivy1,
82 990 Bratislava – Ružinov, IČO: 31 320 155 zastúpeným: Remedium Legal s.r.o. so sídlom Pajštúnska
5, 851 02 Bratislava – mestská časť Petržalka, IČO: 53 255 739, v konaní o určenie neprijateľnosti
zmluvných podmienok, takto

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že zmluvné podmienky uvedené v Zmluve o poskytnutí spotrebného úveru Reg. číslo:
XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX, a to v Článku I., Základné podmienky, v Časti Poplatky

platné ku dňu uzavretia tejto zmluvy, v znení:
„Poplatok za poskytnutie úveru: 2.080 Sk
Poplatok za I. upomienku: 200 Sk
Poplatok za každú ďalšiu upomienku: 1000 Sk
Poplatok za vedenie úverového účtu: 55 SKK / mesačne.“
sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami.

II. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí spotrebného úveru Reg.
číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX v čl. II., bod 2. v znení: „Dlžník potvrdzuje, že bol
oboznámený so Všeobecnými obchodnými podmienkami VÚB, a.s., pre poskytovanie spotrebných
úverov fyzickým osobám – občanom, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, s obsahom
ktorých súhlasí a ktoré súčasne prevzal spolu s úverovou zmluvou.“ je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou.

III. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí spotrebného úveru Reg. číslo:

XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX v čl. II., bod 4. v znení: „Podpisom tejto zmluvy dlžník
vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke podľa § 35 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“). V prípade zistenia nepravdivosti
tohto vyhlásenia si je dlžník vedomý toho, že úver sa stáva okamžite splatný vrátane príslušenstva, a to
dňom keď sa banka dozvedela o nepravdivosti tohto údaju v súlade s § 35 ods. 1 zákona o bankách.“
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

IV. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí spotrebného úveru Reg. číslo:
XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX v čl. II., bod 5. v znení: „Banka uzavretím tejto zmluvy
navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom
konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeným v zmysle zákona č. 510/2002 Z.z. o
platobnom styku. Dlžník vyjadruje súhlas s návrhom banky na riešení sporov Stálym rozhodcovským
súdom.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

V. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí spotrebného úveru Reg.
číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX v čl. II., bod 6. v znení: „Podpisom tejto zmluvydlžník výslovne súhlasí s v prípade, ak nesplní svoj záväzok splácať úver v stanovených termínoch
mesačných splátok, resp. v stanovenej lehote splatnosti úveru podľa tejto úverovej zmluvy, aby banka
bola oprávnená požadovať od zamestnávateľa dlžníka vykonávať zrážky zo mzdy až do doby úplného

splatenia všetkých pohľadávok banky voči dlžníkovi. Výška zrážok zo mzdy bude zodpovedať výške
mesačných splátok úveru podľa tejto úverovej zmluvy, pričom zrážky zo mzdy nemôžu byť vyššie ako
zrážky pri výkone rozhodnutia stanovené osobitným predpisom. Pre účely uplatnenia výkonu zrážok
zo mzdy je táto úverová zmluva súčasne aj Dohodou o zrážkach zo mzdy podľa § 551 Občianskeho
zákonníka. Uvedené ustanovenie sa primerane vzťahuje aj na ručiteľa, pokiaľ je pohľadávka banky z

úveru zabezpečovaná ručiteľom.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

VI. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach VÚB, a.s.,
na poskytovanie spotrebných úverov a poistených spotrebných úverov fyzickým osobám – občanom,
platných od X.X.XXXX, k Zmluve o poskytnutí spotrebného úveru Reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, zo
dňaXX.XX.XXXX,včl.IV.Splácanieúveru,bod8.vznení:„Veriteľjeoprávnenýakúkoľvekplatbudlžníka

na plnenie peňažného záväzku z úverovej zmluvy započítať najprv na dlžné splatné príslušenstvo
záväzku od najstaršej pohľadávky a až potom na dlžnú splatnú istinu od najstaršej pohľadávky, a to aj
vtedy, ak dlžník pri platení určí inak.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

VII. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach VÚB, a.s.,

na poskytovanie spotrebných úverov a poistených spotrebných úverov fyzickým osobám – občanom,
platných od X.X.XXXX, k Zmluve o poskytnutí spotrebného úveru Reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, zo
dňa XX.XX.XXXX, v čl. IV. Splácanie úveru, bod 9. v znení: „Veriteľ je oprávnený odo dňa splatnosti
ktorejkoľvek sumy, ktorú mu dlhuje dlžník podľa zmluvy o úvere, uspokojiť svoju pohľadávku aj z
prostriedkov na ktoromkoľvek účte dlžníka vedenom vo VÚB, a.s., a to inkasným spôsobom, t. j. tak,

že bez ďalšieho osobitného príkazu dlžníka zaťaží tento účet dlžníka vo výške splatnej sumy, s čím
dlžník súhlasí. V prípade vzniku nákladov banky spojených s mimosúdnym vymáhaním pohľadávky voči
dlžníkovijebankaoprávnenázapočítaťtietonákladydocelkovejvýškyvymáhanejpohľadávkynaťarchu
dlžníka. Dlžník sa zaväzuje zabezpečiť na týchto svojich účtoch dostatok peňažných prostriedkov na
vykonanie platby podľa predchádzajúcich viet.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

VIII. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach VÚB, a.s.,
na poskytovanie spotrebných úverov a poistených spotrebných úverov fyzickým osobám – občanom,
platných od 1.1.2008, k Zmluve o poskytnutí spotrebného úveru Reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX,
zo dňa XX.XX.XXXX, v čl. VII. Doručovanie a vyhlásenie klienta, bod 4. v znení: „Podpisom žiadosti/

úverovej zmluvy klient dáva v zmysle zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov v znení
neskorších predpisov a zákona o bankách súhlas na poskytnutie svojich osobných údajov a informácií,
ktoré tvoria predmet bankového tajomstva alebo sú chránené bankovým tajomstvom (ďalej len „údaje
a informácie“), ovládajúcej osobe banky, spoločnosti Banca Intesa, Miláno, Taliansko, dcérskym
spoločnostiam banky a spoločnostiam patriacim do skupiny s úzkymi väzbami v zmysle z. č. 566/2001

Z. z. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov vrátane VÚB Asset Management, správ. spol.,
a.s., VÚB Generali dôchodková správcovská spoločnosť, a.s., Consumer Finance Holding, a.s., za
účelom interného výkazníctva, vyhodnotenia úverového rizika, ponuky produktov a služieb, vykonanie
obchodov a archiváciu obchodnej dokumentácie a vymáhania nesplnených záväzkov dlžníka, a to v
rozsahu údajov uvedených v žiadosti/úverovej zmluve na obdobie 10 rokov od podpisu žiadosti alebo 10

rokov od vyporiadania záväzkového vzťahu medzi klientom a bankou, pričom klient je oprávnený odvolať
svoj súhlas najskôr po jednom roku od zániku záväzkového vzťahu alebo od udelenia súhlasu pre
prípad, že zmluva nevznikne, a to písomným oznámením doručeným na pobočku banky, kde je vedený
príslušný úverový účet klienta alebo kde klient podal žiadosť o úver. Podpisom žiadosti/úverovej zmluvy
klient potvrdil dobrovoľnosť tohto súhlasu, ďalej skutočnosť, že jeho osobné údaje môžu podliehať

prenosu do Talianska a že bol informovaný o svojich zákonných právach, predovšetkým o tom, že môže
požadovať informácie o spracovaní svojich osobných údajov, odpis svojich spracúvaných osobných
údajov, likvidáciu svojich osobných údajov, ak bol splnený účel ich spracúvania a uplynuli lehoty na
archiváciu údajov a dokumentov, v ktorých sú predmetné osobné údaje uvedené, v zmysle osobitných
právnych predpisov.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

IX. Súd priznáva žalobcovi vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým,
že o výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto
rozsudku. o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Humenné dňa 22.11.2024 domáhal určenia
neprijateľnosti zmluvných podmienok a náhrady trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovanou uzatvoril Zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru, Reg. číslo:
XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej len „Zmluva“). Spotrebiteľská zmluva uzatvorená má
bezpochyby tzv. formulárový charakter. Ide o vopred pripravenú predtlač žalovanej, do ktorej žalovaná
dopisovala len údaje. Jeho „zmluvná voľnosť“ bola obmedzená len na dohodu o výške poskytnutého
úveru, pričom všetky ostatné zmluvné podmienky ako aj všetky dokumenty predložené spolu so

spotrebiteľskou zmluvou predstavujú diktát dodávateľa bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah.
Spotrebiteľskú zmluvu je potrebné podrobiť súdnej kontrole neprijateľných zmluvných podmienok.
Zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v Článku I., Základné podmienky, v Časti
Poplatky platné ku dňu uzavretia tejto zmluvy, v znení:
„ Poplatok za poskytnutie úveru: 2.080 Sk

Poplatok za I. upomienku: 200 Sk
Poplatok za každú ďalšiu upomienku: 1000 Sk
Poplatok za vedenie úverového účtu: 55 SKK / mesačne.“
K určeniu neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky, poukazuje priamo vo vzťahu k žalovanej na
rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 18CoCsp/13/2022, z 24.11.2022; rozsudok Okresného súdu

Kežmarok, sp. zn. 10C/4/2014, zo 17.1.2018; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 19Csp/26/2023,
z 16.11.2023; rozsudok Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 1Csp/30/2020, z 21.12.2021; rozsudok
Okresného súdu Prešov, sp. zn. 20Csp/46/2021, z 24.9.2021; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp.
zn. 15Csp/95/2020, z 28.6.2022.
Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v čl. II., bod 2. v znení: „Dlžník

potvrdzuje, že bol oboznámený so Všeobecnými obchodnými podmienkami VÚB, a.s., pre poskytovanie
spotrebných úverov fyzickým osobám – občanom, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, s
obsahom ktorých súhlasí a ktoré súčasne prevzal spolu s úverovou zmluvou.“
Uvedenou zmluvnou podmienkou sa na spotrebiteľa v rozpore s § 53 ods. 4 písm. l) OZ neprijateľne
prenášadôkaznébremeno,ktorémápodľapráva,ktorýmsariadizmluvnývzťah,niesťúčastníkkonania,

a to v otázke oboznámenia sa s obchodnými podmienkami, v otázke ich prevzatia a súhlasu s nimi, v
otázke oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami prostredníctvom formulára, v otázke doručenia a
prevzatia formulára.
K určeniu neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky, poukazuje priamo vo vzťahu k žalovanej na
rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 19Csp/26/2023, z 16.11.2023; Okresného súdu Humenné, sp.

zn. 9Csp/253/2017, z 2.7.2018; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 29Csp/82/2018, z 3.4.2019;
rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 16Csp/147/2020, z 12.11.2020; rozsudok Okresného súdu
Prešov, sp. zn. 7Csp/241/2020, zo 14.6.2021; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 8Csp/14/2020,
zo 17.3.2021; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 19Csp/102/2020, zo 6.5.2021; rozsudok
Okresného súdu Prešov, sp. zn. 20Csp/173/2020, z 19.3.2021; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp.

zn. 9Csp/99/2022, z 28.11.2022; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11Csp/21/2022, z 11.5.2022;
rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 14Csp/29/2021, z 19.7.2022; rozsudok Okresného súdu
Poprad, sp. zn. 9Csp/96/2018, z 27.11.2019.
Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v čl. II., bod 4. v znení: „ Podpisom
tejto zmluvy dlžník vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke podľa § 35 ods. 4 zákona č.

483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“). V prípade zistenia
nepravdivosti tohto vyhlásenia si je dlžník vedomý toho, že úver sa stáva okamžite splatný vrátane
príslušenstva, a to dňom keď sa banka dozvedela o nepravdivosti tohto údaju v súlade s § 35 ods. 1
zákona o bankách.“
Citované ustanovenie považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko predmetné ustanovenie

ani len príkladmo neuvádza, kto je považovaný za osobu s osobitným vzťahom k banke, nie je z pohľadu
priemerného spotrebiteľa dostatočne určité, čo môže spôsobiť neschopnosť spotrebiteľa vyhodnotiť jeho
vzťah k banke.
Z tohto dôvodu je citované ustanovenie spôsobilé založiť hrubý nepomer vo vzájomných právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a je preto v zmysle generálnej klauzuly (§53 ods. 1

Občianskeho zákonníka) neprijateľnou zmluvnou podmienkou.Naviac táto zmluvná podmienka spôsobuje tak závažné dôsledky ako je neplatnosť zmluvy, resp.
zosplatnenie úveru.
K takémuto záveru dospela v prípade obdobného ustanovenia v zmluve Komisia vo svojom stanovisku,

č. 36101/2017/21 zo dňa 24.1.2017.
V súvislosti s touto zmluvnou podmienkou poukazuje na rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn.
6CoCsp/16/2024, z 19.9.2024.
O neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky vo vzťahu k inému obchodníkovi rozhodol rozsudkom
Okresný súd Prešov, č.k. 29Csp/74/2022, zo dňa 24.10.2022.

Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v čl. II., bod 5. v znení: „Banka
uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté
prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeným v
zmysle zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku. Dlžník vyjadruje súhlas s návrhom banky na riešení
sporov Stálym rozhodcovským súdom.“
V spotrebiteľských úveroch je neprijateľným dojednanie, ktorým sa zmluvné strany dohodnú riešiť

všetky spory vyplývajúce z úverovej zmluvy výlučne pred rozhodcovským súdom, vopred vybraným
dodávateľom, a následne by rozhodnutie tohto rozhodcovského súdu malo slúžiť ako exekučný
titul. Rozhodcovská zmluva vo svojich dôsledkoch spôsobuje, že o právach a právom chránených
záujmoch spotrebiteľa rozhodne súkromná osoba, ktorej moc nie je delegovaná žiadnou verejnoprávnou
inštitúciou, teda bez súdnej kontroly zmluvných podmienok.

Takáto zmluvná podmienka vytvára materiálnu disproporciu v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
vopredvzdávasvojichpráv,vyjadriťnesúhlassrozhodcovskoudoložkouazhoršujesitýmsvojezmluvné
postavenie. Nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku.
K určeniu neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky, poukazuje priamo vo vzťahu k žalovanej na
rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 18CoCsp/13/2022, z 24.11.2022, v zrušovacej časti; rozsudok

Krajského súdu Prešov, sp. zn. 13Co/97/2019, z 9.6.2020; rozsudok Okresného súdu Kežmarok, sp.
zn. 10C/4/2014, zo 17.1.2018; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 9Csp/35/2022, z 18.8.2022;
rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 14Csp/187/2020, z 10.5.2022; rozsudok Okresného súdu
Prešov, sp. zn. 15Csp/95/2020, z 28.6.2022; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 29C/368/2012,
z 10.7.2013; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 32Csp/116/2017, z 18.4.2018.

Naviac, poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR, zo dňa 11.6.2019, sp. zn. III. ÚS 438/2018, z ktorého
vyplýva, že pre platnosť rozhodcovskej zmluvnej doložky v spotrebiteľských veciach sa vyžaduje, aby
ma spotrebiteľ možnosť vyjadriť s ňou pri uzatváraní zmluvy nesúhlas tak, aby v prípade vyznačenia
nesúhlasu vzájomné spory v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť
všeobecný súd.

Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v čl. II., bod 6. v znení: „Podpisom
tejto zmluvy dlžník výslovne súhlasí s v prípade, ak nesplní svoj záväzok splácať úver v stanovených
termínoch mesačných splátok, resp. v stanovenej lehote splatnosti úveru podľa tejto úverovej zmluvy,
aby banka bola oprávnená požadovať od zamestnávateľa dlžníka vykonávať zrážky zo mzdy až do doby
úplného splatenia všetkých pohľadávok banky voči dlžníkovi. Výška zrážok zo mzdy bude zodpovedať

výške mesačných splátok úveru podľa tejto úverovej zmluvy, pričom zrážky zo mzdy nemôžu byť vyššie
ako zrážky pri výkone rozhodnutia stanovené osobitným predpisom. Pre účely uplatnenia výkonu zrážok
zo mzdy je táto úverová zmluva súčasne aj Dohodou o zrážkach zo mzdy podľa § 551 Občianskeho
zákonníka. Uvedené ustanovenie sa primerane vzťahuje aj na ručiteľa, pokiaľ je pohľadávka banky z
úveru zabezpečovaná ručiteľom.“

K určeniu neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky, poukazuje priamo vo vzťahu k žalovanej na
rozsudok Okresného súdu Kežmarok, sp. zn. 10C/4/2014, zo 17.1.2018; rozsudok Okresného súdu
Prešov, sp. zn. 29C/368/2012, z 10.7.2013; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 8Csp/14/2020, zo
17.3.2021; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 15Csp/95/2020, z 28.6.2022; rozsudok Okresného
súdu Prešov, sp. zn. 11Csp/21/2022, z 11.5.2022.

Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú vo Všeobecných obchodných
podmienkachVÚB,a.s.,naposkytovaniespotrebnýchúverovapoistenýchspotrebnýchúverovfyzickým
osobám – občanom, platných od X.X.XXXX, v čl. IV. Splácanie úveru, bod 8. v znení:
„Veriteľ je oprávnený akúkoľvek platbu dlžníka na plnenie peňažného záväzku z úverovej zmluvy
započítať najprv na dlžné splatné príslušenstvo záväzku od najstaršej pohľadávky a až potom na dlžnú

splatnú istinu od najstaršej pohľadávky, a to aj vtedy, ak dlžník pri platení určí inak.“
Predmetné zmluvné ustanovenie poskytuje žalovanej ako obchodníkovi, ktorý dodáva finančnú službu
možnosť započítavať moje platby na iný účel, akým je splatenie istiny tohto úveru, a bez ohľadu na
moju vôľu. Toto ustanovenie zmluvy zakladá nevyvážený vzťah medzi mnou a žalovanou pokiaľ ide ozapočítavanie mojich platieb na predmetný úver, keďže umožňuje žalovanej postupovať v tomto smere
nepredvídateľne a započítavanie mojich platieb sa tak stáva pre mňa netransparentné.
Uvedená zmluvná podmienka spôsobuje, v rozpore s požiadavkou dobrej viery, zjavnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa a je teda v rozpore s generálnou
klauzulou (§ 53 ods. 1 OZ).
O neprijateľnosti obdobnej zmluvnej podmienky vo vzťahu žalovanej poukazuje na rozsudky Okresného
súdu Prešov, sp. zn. 9Csp/35/2022, z 18.8.2022; sp. zn. 15Csp/95/2020, z 28.6.2022; sp. zn.
16Csp/35/2021, z 8.6.2021 a sp. zn. 20Csp/4/2021, z 24.9.2021.

Poukazuje aj na rozhodnutia určujúce obdobnú zmluvnú podmienku za neprijateľnú, rozhodnutiami
vydanými už v roku 2021, napr. na rozhodnutia Krajského súdu Prešov, sp. zn. 19CoCsp/55/2020, z
10.6.2021; sp. zn. 2CoCsp/44/2020, z 20.4.2021; sp. zn. 5CoCsp/46/2020, z 26.8.2021.
Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú vo Všeobecných obchodných
podmienkachVÚB,a.s.,naposkytovaniespotrebnýchúverovapoistenýchspotrebnýchúverovfyzickým
osobám – občanom, platných od X.X.XXXX, v čl. IV. Splácanie úveru, bod 9. v znení:

„Veriteľ je oprávnený odo dňa splatnosti ktorejkoľvek sumy, ktorú mu dlhuje dlžník podľa zmluvy o úvere,
uspokojiť svoju pohľadávku aj z prostriedkov na ktoromkoľvek účte dlžníka vedenom vo VÚB, a.s., a to
inkasným spôsobom, t. j. tak, že bez ďalšieho osobitného príkazu dlžníka zaťaží tento účet dlžníka vo
výške splatnej sumy, s čím dlžník súhlasí. V prípade vzniku nákladov banky spojených s mimosúdnym
vymáhaním pohľadávky voči dlžníkovi je banka oprávnená započítať tieto náklady do celkovej výšky

vymáhanej pohľadávky na ťarchu dlžníka. Dlžník sa zaväzuje zabezpečiť na týchto svojich účtoch
dostatok peňažných prostriedkov na vykonanie platby podľa predchádzajúcich viet.“
Obdobnú zmluvnú podmienku určil, a to priamo vo vzťahu k žalovanej, Okresný súd Prešov,
právoplatným rozsudkom sp. zn. 9Csp/74/2022, z 28.11.2022 (výrok IV. tretia odrážka).
Viazanie iných účtov spotrebiteľa s úverom a možnosť započítania pohľadávok Banky voči akémukoľvek

účtu je v rozpore s generálnou klauzulou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a bolo už
vyhodnotené ako neprijateľná podmienka v rozhodnutí Ústredného inšpektorátu SOI z 24.3.2014, č.
SK/0207/99/2014.
Poukazuje aj na Stanovisko Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a
nekalých obchodných praktík predávajúcich pri Ministerstve spravodlivosti SR, zo dňa 24.1.2017.

Podľa stanoviska Komisie, ktorá posudzovala zmluvy žalovanej vyplýva, že: „predmetné ustanovenia,
ktoré neboli so spotrebiteľom osobitne dojednané, ale sú včlenené do textu zmluvných podmienok, sa
hrubým spôsobom odchyľujú v neprospech spotrebiteľa od ustanovenia § 581 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná,
rovnako nemožno započítať ani premlčané pohľadávky, ďalej pohľadávky ktorých sa nemožno domáhať

na súde, ako ani pohľadávky z vkladov. Započítanie nie je prípustné ani proti pohľadávkam, ktoré
nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia.
Z predmetných ustanovení VOP vyplýva, že skutočnosť, že banka klienta vôbec neinformuje o
vykonanom započítaní, nemá za následok neplatnosť, resp. neúčinnosť vykonaného započítania. Táto
zmluvná podmienka je neprijateľnou, pretože v zmysle ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka je

započítanie účinné len ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu,
teda prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé ktorá pohľadávka a v akom rozsahu
sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke druhého účastníka, ktorý zároveň nesmie odporovať
ustanoveniam § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Existuje nebezpečenstvo, že vzhľadom k tejto
zmluvnej podmienke sa spotrebiteľ o vykonanom započítaní vôbec nedozvie, čo považujeme za

neprípustné.
Vzhľadom k uvedenému tieto zmluvné podmienky, ktoré neboli so spotrebiteľom osobitne dojednané,
spôsobujú hrubú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a sú neprijateľné, pretože sa v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka
odchyľujú v neprospech spotrebiteľ od ustanovenia § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka.“

Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú vo Všeobecných obchodných
podmienkachVÚB,a.s.,naposkytovaniespotrebnýchúverovapoistenýchspotrebnýchúverovfyzickým
osobám – občanom, platných od 1.1.2008, v čl. VII. Doručovanie a vyhlásenie klienta, bod 4. v znení:
„Podpisom žiadosti/úverovej zmluvy klient dáva v zmysle zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných
údajov v znení neskorších predpisov a zákona o bankách súhlas na poskytnutie svojich osobných

údajov a informácií, ktoré tvoria predmet bankového tajomstva alebo sú chránené bankovým tajomstvom
(ďalej len „údaje a informácie“), ovládajúcej osobe banky, spoločnosti Banca Intesa, Miláno, Taliansko,
dcérskym spoločnostiam banky a spoločnostiam patriacim do skupiny s úzkymi väzbami v zmysle z. č.
566/2001 Z. z. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov vrátane VÚB Asset Management,správ. spol., a.s., VÚB Generali dôchodková správcovská spoločnosť, a.s., Consumer Finance Holding,
a.s., za účelom interného výkazníctva, vyhodnotenia úverového rizika, ponuky produktov a služieb,
vykonanie obchodov a archiváciu obchodnej dokumentácie a vymáhania nesplnených záväzkov dlžníka,

a to v rozsahu údajov uvedených v žiadosti/úverovej zmluve na obdobie 10 rokov od podpisu žiadosti
alebo 10 rokov od vyporiadania záväzkového vzťahu medzi klientom a bankou, pričom klient je
oprávnený odvolať svoj súhlas najskôr po jednom roku od zániku záväzkového vzťahu alebo od udelenia
súhlasu pre prípad, že zmluva nevznikne, a to písomným oznámením doručeným na pobočku banky,
kde je vedený príslušný úverový účet klienta alebo kde klient podal žiadosť o úver. Podpisom žiadosti/

úverovej zmluvy klient potvrdil dobrovoľnosť tohto súhlasu, ďalej skutočnosť, že jeho osobné údaje môžu
podliehať prenosu do Talianska a že bol informovaný o svojich zákonných právach, predovšetkým o
tom, že môže požadovať informácie o spracovaní svojich osobných údajov, odpis svojich spracúvaných
osobných údajov, likvidáciu svojich osobných údajov, ak bol splnený účel ich spracúvania a uplynuli
lehoty na archiváciu údajov a dokumentov, v ktorých sú predmetné osobné údaje uvedené, v zmysle
osobitných právnych predpisov.“

Má za to, že predformulovaný súhlas spotrebiteľa s poskytovaním a sprístupňovaním jeho osobných
údajov tretej osobe, so spracovaním jeho osobných údajov po dobu 10 rokov (aj po zániku zmluvného
vzťahu), bez ohľadu na dĺžku trvania zmluvy, formálne dosiahnutý štandardnou zmluvnou podmienkou
nemožno za žiadnych okolnosti považovať za náležitý a individualizovaný prejav vôle spotrebiteľa s
úkonom, na ktorý sa tento výslovne zákonom o ochrane osobných údajov požaduje. Aj ohľadne tejto

zmluvnej podmienky bola jej neprijateľnosť, priamo k žalovanej judikovaná.
Z množstva rozhodnutí, poukazuje len na rozsudky, potvrdené v odvolacom konaní Krajským
súdom Prešov, sp. zn. 1CoCsp/23/2020, z 18.2.2021; sp. zn. 2CoCsp/9/2023, z 25.10.2023; sp. zn
3CoCsp/43/2021, z 2.2.2022; sp. zn. 8CoCsp/31/2022, z 27.10.2022.
Z rozsudkov vydaných voči žalovanej v roku 2023, poukazuje aspoň na rozsudky Okresného

súdu Bardejov, sp. zn. 5Csp/4/2022, z 17.2.2023 Okresného súdu Prešov, sp. zn. 8Csp/99/2023,
z 19.12.2023; sp. zn. 15Csp/16/2022, z 10.10.2023; sp. zn. 17Csp/99/2022, z 26.9.2023; sp. zn.
18Csp/62/2023, z 8.11.2023; sp. zn. 19Csp/26/2023, zo 16.11.2023.
K posudzovaniu už judikovaných zmluvných podmienok, ako neprijateľných, poukazuje na publikáciu
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 1037, 1038 s.: „Napriek tomu, že vyhlásenie
zmluvnej podmienky za neprijateľnú v jednom individuálnom spotrebiteľskom spore nie je záväzné
pre posúdenie tejto zmluvnej podmienky v inom individuálnom spotrebiteľskom spore, za predpokladu
obdobných skutkových okolností by mal súd rozhodnúť obdobne. Zaväzuje ho k tomu požiadavka
právnej istoty vyjadrená v článku 2 CSP, ako aj v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR.“

K procesnej stránke dokazovania neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorej neprijateľnosť už bola
judikovaná, poukazuje na publikáciu: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F.,
Tomašovič, M., a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 635 s., 636 s.:
„Ak by však dodávateľ opätovne uplatnil žalobou plnenie na základe tej istej neprijateľnej podmienky, pre
ktorú mu už súd raz plnenie z takejto zmluvnej podmienky nepriznal, súd mu žalobu bez ďalšieho môže

zamietnuť a nemusí už opätovne zdôvodňovať neprimeranosť zmluvnej podmienky. Stačí poukázať už
na právoplatný rozsudok súdu. Súd nemôže priznať ochranu dodávateľovi, ak sa domáha plnenia v
rozpore so zákonom.“
Nieježiadendôvodnato,abytentoprocesnýprincípneplatilajvprípadoch,keďžalobupodáspotrebiteľ.

3. K žalobe sa vyjadril aj žalovaný, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol, že žalovaný s podanou žalobou v
celom rozsahu nesúhlasí, pričom k jednotlivým bodom žaloby uvádza nasledovné:
I. K všeobecnej ochrane spotrebiteľovho subjektívneho práva:
Skôr ako žalovaný prejde k samotnému meritu veci a procesnej obrane k podanej žalobe je potrebné
sa vysporiadať s otázkou, či tento spor skutočne smeruje k ochrane ohrozeného alebo porušeného

nejakého subjektívneho práva spotrebiteľa. Zároveň je potrebné zodpovedať otázku, či je tu skutočne
naliehavý záujem na určení nárokov spotrebiteľa v podobe určovacích výrokov, ktoré žalobca vyvodzuje
zo zmluvy. Podľa názoru žalovaného tu žiaden taký zámer nie je a ide len o umelo vyfabulovaný súdny
spor, ktorý žiadnym spôsobom neslúži na ochranu spotrebiteľských práv. Zjavne zneužitia práva nemá
požívať právnu ochranu, a preto by mala byť takáto žaloba zamietnutá.

V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa
čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky na Ústavnom súde SR, ktorý podal Okresný súd Prešov, pod sp.
zn. 13Csp/55/2022 dňa 21.10.2024 (ďalej len „návrh“). Predmetný návrh sa týka konania o súlade ust.
§ 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách prespotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl. 1 ods.1, čl. 46 ods. 1, čl.
46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Konanie je vedené na Ústavnom súde SR pod evidenčným číslom spisu Rvp 3053/2024.

Síce sa daný návrh týka ust. § 11 ods. 4 ZoSÚ (ktoré v čase uzatvorenie zmluvy dokonca ani nebolo
účinné) má priamy vplyv aj na ust. § 3 ods. zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v spojitosti s
generálnou klauzulou v ust. § 53 ods. 1 OZ vo vzťahu k ešte starším bankovým úverovým produktom
– ako aj v súdenom prípade.
V danom prípade bola zmluva uzatvorená ešte v roku XX/XXXX na dobu určitú s dátumom konečne

splatnosti dňa XX.XX.XXXX (k jej splateniu pritom došlo pred viac ako 10 rokmi). Žalobca po viac ako 16
rokochoduzatvoreniazmluvynapádaviacerozmluvnýchpodmienok,ktorévočinemuaniniektorévôbec
neboli nikdy aplikované. Zároveň právna úprava v tom čase takéto zmluvné podmienky nepovažovala
(a ani rozhodovacia prax iných súdov) ani teraz dané zmluvné podmienky nepovažuje za neprijateľné.
Teda žalobca sa domáha domnelej ochrany svojich spotrebiteľských práv z podmietok, ktoré voči nemu
neboli nikdy použité, a zároveň v čase, keď od uzatvorenia zmluvy uplynulo viac ako 16 rokov.

Potom sa je potrebné dôsledne zamyslieť, či podanie takejto žaloby skutočne smeruje k ochrane
spotrebiteľských ohrozených alebo porušených práv. Podľa názoru žalovaného to však v tomto prípade
(ale nie len v tomto, ale aj v iných obdobných veciach, kde sú takého žaloby podávame generalizovane)
v žiadnom prípade naplnené nie je.
Podľa názoru žalovaného ide len o umelo vykonštruovaný spor, ktorý nemá nič spoločné so

spotrebiteľskou ochranou klientov banky. O uvedenom svedčí aj fakt, že žalobca, resp. právny zástupca
si uplatňuje trovy za každú zmluvnú podmienku, čo je však neprípustné, keď stále by šlo aj teoreticky
len o čiastkovú neplatnosť jednej úverovej zmluvy. Obdobne aj keby súd vlastnou činnosťou určí viaceré
neprijateľné zmluvné podmienky, tak nerozmnožuje predmet konania na počet určených neprijateľných
zmluvných podmienok. Tak či tak by trovy konania počítal z jedného predmetu konania (určenia

neprijateľných zmluvných podmienok) bez ohľadu na ich počet.
Podľa čl. 5 CSP Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

Z vyššie uvedených dôvodov by súd po zhodnotení skutkového stavu nemal takejto žalobe vyhovieť,
keďže je zrejmé, že takéto prípady vôbec nemajú za cieľ ochranu porušených alebo ohrozených práv
spotrebiteľa, ale sledujú iné záujmy, na ktorých by sa však nemala podieľať súdna moc v podobe jej
teoretického vyhovenia.
V neposlednom rade žalobca vychádza z množstva nepreskúmateľných rozhodnutí, ktoré s

prejednávanou vecou nemajú nič spoločné. Žalobca sa ani neunúval pripojiť ich k žalobe,a preto má
žalovaný za to, že nemôžu slúžiť ako dôkazný prostriedok v hodnotení skutkového stavu. Žalovaný z
opatrnosti napáda aj obsah týchto rozhodnutí.
Podľa uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10CoCsp/20/2021 z 13.09.2022: „Odvolací súd
súhlasí, že je potrebné poskytnúť vyššiu ochranu spotrebiteľovi ako dodávateľovi, avšak len pred hrubou

nerovnováhou v právnom postavení voči dodávateľovi a pokiaľ ju súd poskytne, musí tak urobiť v súlade
so základnými princípmi sporového konania a zvlášť na základe dôkazov. Odvolací súd v tejto súvislosti
pripomína, že súdny dvor Európskej únie vo svojom rozhodnutí C 42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti
Kláre Bíróovej naznačil, že aj ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru, a že aj Ústavný súd SR
je vo svojej judikatúre kritický pri primeranej ochrane spotrebiteľa. Medzi inými vo svojom náleze sp. zn.

PL ÚS 11/2016 zo 07.02.2018 Ústavný súd tiež konštatoval, že v sporovom konaní je pozícia sudcu ako
vyhľadávača dôkazov len v prospech jednej strany neprijateľná.“
II. K žalobcom namietaným zmluvným ustanoveniam
1/ Poplatok za upomienku
Žalobca namieta zmluvnú podmienku uvedenú v Článku I., Základné podmienky, v Časti Poplatky platné

ku dňu uzavretia tejto zmluvy, v znení:
„ Poplatok za poskytnutie úveru: 2.080 Sk
Poplatok za I. upomienku: 200 Sk
Poplatok za každú ďalšiu upomienku: 1000 Sk
Poplatok za vedenie úverového účtu: 55 SKK / mesačne.“

Všetky poplatky a náklady súvisiace s úverom boli dohodnuté v zmluve, t. j. žalobca svojím podpisom na
zmluve s takýmito podmienkami, za ktorých žalovaný je ochotný vstúpiť do zmluvného vzťahu, súhlasil.
Všetkypoplatkysúpritomzreteľneatransparentneuvedenépriamovzmluve,najejdruhejstrane,včasti
Základné podmienky, oddelené osobitným bodom „Poplatky platné ku dňu uzatvorenia tejto zmluvy“.Vdanomprípadežalobcaaninepreukázal,žebysižalovanývočinemuuvedenéustanoveniazmluvných
podmienok vôbec uplatňoval.
Pritom však treba brať zreteľ na to, že poplatky či náklady úveru predstavujú zmluvné ustanovenia, ktoré

sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, a preto sú podľa názoru žalovaného vylúčené
zo súdneho prieskumu neprijateľných podmienok (tým samozrejme žalovaný netvrdí, že by mohli byť
v rozpore s akýmkoľvek predpisom). Ide jednoducho o cenu za poskytnutie peňažných prostriedkov
a prípadného omeškania klienta. Rovnaký záver prijala i česká právna teória, podľa ktorej cenovým
dojednaním sú aj dojednania v úverových zmluvách o poplatkoch, ktoré sú tak vylúčené z prieskumu ich

prípadnej neprijateľnej povahy podľa smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(smernica Rady č. 93/13/EHS) . K českej právnej teórii sa v tejto otázke pripojila i súčasná (a už ustálená)
česká judikatúra (Najvyšší súd Českej republiky a Ústavný súd Českej republiky nevynímajúc), podľa
ktorej poplatky spojené so spotrebiteľským úverom boli a sú bežnou praxou na danom segmente trhu .
Podľa ustálenej českej judikatúry nie je možné pri úveroch poskytovaných spotrebiteľom, v rámci tak
komplexného právneho vzťahu, požadovať, aby ku každej jednotlivej povinnosti bola synalagmaticky

naviazaná zodpovedajúca povinnosť druhej zmluvnej strany (neexistuje taký zákonný príkaz či zákaz,
podľa ktorého by si na základe slobodne a vážne medzi stranami uzavretej zmluvy o úvere mohol
podnikateľský subjekt ako protiplnenie, t.j. ako cenu poskytnutého úveru, požadovať jedine úroky).
Úverová zmluva predstavuje celý komplex práv a povinností, pričom cena úveru nie je tvorená len
úrokom, ale i všetkými v zmluve uvedenými povinnosťami - tu veriteľom požadovanými poplatkami či

nákladmi, ktoré (úroky a poplatky, resp. aj náklady či prípadné zmluvné pokuty a sankčné poplatky) tvoria
cenu peňazí, t.j. cenu poskytnutého úveru.
Žalovaný si dovoľuje poukázať na skutočnosť, že predmetné ustanovenie zmluvy je už niekoľko rokov
obsolétne – v zmysle aktuálne účinného Cenníka VÚB, a.s. je upomienka o nezaplatení dlžnej sumy
spoplatnená sumou skutočných nákladov.

Časťzmluvyoúvereupravujúcapoplatkyzaupomienkyvzhľadomnauvedenénemôžebyťneprijateľnou
zmluvnou podmienkou, ide o štandardné ustanovenie, ktoré je súčasťou absolútnej väčšiny úverových
zmlúv na bankovom trhu.
Žalovaný si dovolí poukázať aj na stanovisko Najvyšší súd SR k poplatku za poskytnutie úveru, ktoré
možno analogicky uplatniť aj na prejednávaný poplatok, a ktorý vo svojom rozsudku zo dňa 22.02.2022

pod spis. zn. 7Cdo/294/2019 interpretoval názor, že „...z označenia sporného poplatku vyplýva, že ide
o poplatok za poskytnutie úveru, t.j. za úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie
zmluvy, a ktoré sú jeho internou záležitosťou a súčasťou jeho nákladov, teda za úkony veriteľa súvisiace
s poskytnutím úveru ako vypracovanie zmluvy a jej uzavretie a pod. Poplatok za poskytnutie úveru
teda predstavuje cenu za poskytovanie služby veriteľom, pričom možnosť jeho uplatňovania pripúšťa

zák. č. 129/2010 Z.z. a táto možnosť vyplýva aj z judikatúry SD EÚ. Nemožno teda v súvislosti s
dojednaním poplatku za poskytnutie úveru dospieť k záveru o existencii nekalej zmluvnej podmienky.
Nemožno opomenúť tú skutočnosť, že bolo na dovolateľovi, ktorý mohol posúdiť hospodárske dôsledky
vyplývajúce zo Zmluvy, či ju uzavrie, a ak sa mu poplatok za poskytnutie úveru, ktorý bol v Zmluve
vyjadrený určito, jasne a zrozumiteľne, javil vysoký, nič mu nebránilo obrátiť sa na iný subjekt. Dovolací

súd má za to, že nemožno tolerovať, aby dovolateľ, ktorý vopred vedel, že bude musieť zaplatiť
poplatok za poskytnutie úveru a zároveň poznal jeho výšku, Zmluvu aj napriek tomu uzavrel, teda s
poplatkom a jeho výškou súhlasil, následne zaujal stanovisko, že poplatok predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku.“
V inom rozhodnutí bol riešený totožný poplatok, avšak, samotné rozhodnutie nakoniec právoplatné

nebolo:
Podľa bodu č. 45, s. 13 rozsudku Okresného súdu Svidník: „V tejto časti súd žalobu zamietol,
pretože uvedenú podmienku nepovažoval za takú, ktorá by zakladala značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstata tejto zmluvnej podmienky spočívala
v tom, že žalovaný v prípade nedodržania zmluvných povinností žalobkyňou jej mal zasielať upomienky,

za ktorú mal účtovať sumu 13,30 eura. Požadovaný poplatok súd považuje za primeraný, pretože
tento nenarastá v závislosti od výšky vymáhanej sumy alebo od počtu upomienok a s vysokou
pravdepodobnosťou predstavuje konkrétne náklady (papier, obálka, tlač, práca, elektrina, poštovné a
ďalšie), ktoré sú spojené s vyhotovením a doručením upomienky. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na
ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky,

úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Pre ilustráciu súd uvádza,
že režijný paušál advokáta za každý úkon právnej služby v rokoch 2020 – 2022 je na úrovni od 10,62
eura do 11,63 eura. Medzi sumou 11,63 eura a 13,30 eura nie je značný rozdiel.“.V zmysle vyššie uvedeného žalovaný má za to, že uvedené ustanovenie nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
2/ Oboznámenie a prevzatie všeobecných obchodných podmienok

Ďalej podľa názoru žalobcu: Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v čl.
II., bod 2. v znení: „Dlžník potvrdzuje, že bol oboznámený so Všeobecnými obchodnými podmienkami
VÚB, a.s., pre poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám – občanom, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou úverovej zmluvy, s obsahom ktorých súhlasí a ktoré súčasne prevzal spolu s úverovou
zmluvou.“

Žalovanému zo žaloby žalobcu nie je zrejmé, ako by mohlo toto ustanovenie na žalobcu
akokoľvek prenášať dôkazné bremeno. Žalobca žiadne odôvodnenie neuviedol. Predmetným zmluvným
ustanovením sa neukladá žalobcovi ako spotrebiteľovi žiadna povinnosť niesť dôkazné bremeno čo
potvrdzuje napr. aj Mestský súd Bratislava IV v nižšie uvedenom rozhodnutí. Na dôvažok sa žalovaný
dovoľuje opýtať rečnícku otázku, či a akým iným spôsobom by mal veriteľ pri uzatváraní zmluvy overiť,
či dlžník - spotrebiteľ všetkému v zmluve rozumie?

Takéto zmluvné ustanovenie je štandardnou súčasťou prakticky všetkých spotrebiteľských zmlúv a je
plne akceptované všeobecnými súdmi Slovenskej republiky (vrátane krajských súdov a Najvyššieho
súdu SR). Toto ustanovenie na spotrebiteľa neprenáša dôkazné bremeno. Preukázanie oboznámenia
ostáva na dodávateľovi a dôkazom je práve podpis spotrebiteľa, ktorého jedinou predzmluvnou
povinnosťou bolo podrobne sa oboznámiť s jednotlivými ustanoveniami zmluvy. Priemerný a

zodpovedný spotrebiteľ, ktorému prináleží súdna ochrana by určite nekonal absolútne ľahostajne a
zmluvu nepodpísal bez podrobného oboznámenia sa so všetkými jej súčasťami, ktoré sú v zmluve jasne
a zrozumiteľne označené.
V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na judikatúru všeobecných súdov SR vrátane Najvyššieho
súdu SR, ktoré takého vyjadrenie oboznámenia sa s obchodnými podmienkami plne rešpektujú a

polemiku o neplatnosti tohto zmluvného vyhlásenia ako neprijateľnej zmluvnej podmienky nepripúšťajú.
Napokon sa jedná o prakticky celosvetovo štandardný prostriedok, využívaný vo všetkých oblastiach
spotrebiteľského práva, či už v písomných alebo elektronických zmluvách.
Z obdobných vyjadrení oboznámenia sa so súčasťami zmluvy alebo zmluvnými podmienkami
nachádzajúcimi sa v oddelenom dokumente vychádza bez akýchkoľvek spochybnení aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky, ktorý napríklad v Uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017, zo dňa 22.02.2018, poukazuje
na ustanovenia zmluvy „V zmysle bodu 3.5.2. klient potvrdil, že mu banka poskytla informácie o úrokovej
sadzbe, poplatkoch a nákladoch súvisiacich s úverom; v bode 3.5.4. potvrdil, že sa pred uzatvorením
zmluvyoboznámilsjejsúčasťami“,pričompoukázalnaskutočnosťvyplývajúcuzRozsudkuEurópskeho
súdneho dvora z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí byť

tvorená jedným dokumentom.
PodľarozhodnutiaMestskéhosúduBratislavaIV,sp.zn.B3-62Csp/10/2022-90,zodňa8.februára2024:
„31. Podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka účinného v čase vzniku záväzkového vzťahu,
za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré by

podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana. 32. Žalovaná vychádzajúc
z vyššie citovaného zákonného ustanovenia nadobudla presvedčenie, že v zmluve zakotveným
vyhlásením spotrebiteľa, že sa oboznámil s úverovými podmienkami, veriteľ prenáša na spotrebiteľa
dôkazné bremeno. Súd však zastáva názor, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka
nemožno aplikovať na uvedené zmluvné vyhlásenie, nakoľko predmetným zmluvným ustanovením sa

neukladá žalovanej ako spotrebiteľovi žiadna
povinnosť niesť dôkazné bremeno tak, ako to ustanovuje citovaná právna norma, pričom vyhlásenie
dlžníka, že sa oboznámil so zmluvnými podmienkami spotrebiteľského úveru preukazuje iba skutočnosť,
že dlžník mal vedomosť o podmienkach, právach a povinnostiach, za ktorých návrh zmluvy o
spotrebiteľskom úvere akceptoval, a teda nasvedčuje vážnej vôli spotrebiteľa úverovú zmluvu za

stanovených podmienok uzavrieť a polemika o neplatnosti tohto zmluvného vyhlásenia ako neprijateľnej
zmluvnej podmienky vôbec neprichádza do úvahy.“
Podľa uznesenia Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 23CoCsp/48/2020 z 31.05.2021: „Zmluva o úvere
nemusí byť uzatvorená v jedinom dokumente. (viď napr. Uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo
dňa 22. februára 2018) V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v čl. 4.6. - Záverečné ustanovenia -

v predmetnej zmluve je uvedené, že právne vzťahy neupravené ZoÚ sa riadia OP, VOP, Reklamačným
poriadkom, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť ZoÚ a právnym poriadkom Slovenskej republiky. Dlžník/
Spoludlžník sa pred uzatvorením ZoÚ oboznámil s podmienkami Úveru uvedenými vo Formulári pre
štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere dobrá pôžička, ktorý obdržal pred podpisom ZoÚ.Dlžník/Spoludlžník svojím podpisom potvrdzuje, že bol s príslušnými dokumentmi oboznámený a
súhlasí s nimi, za tým nasleduje vlastnoručný podpis žalobcu. Žalobca, na ktorom spočívalo dôkazné
bremeno preukázať informovanosť žalovaného o VOP ako aj ich prevzatie žalovaným, toto preukázal

predloženými listinnými dôkazmi - zmluvou o poskytnutí úveru, na ktorej žalovaný vlastnoručným
podpisom túto skutočnosť potvrdil.“
Podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4CoCsp/6/2020 z 30.03.2022: „K namietanej
neplatnosti úverovej zmluvy z dôvodu, že úverové zmluvné podmienky neboli súčasťou zmluvy, tieto
žalovaný nepodpísal a nemožno preukázať, v ktorý deň mali byť zmluvné podmienky podpísané, sa

odvolací súd plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie. Z úverovej zmluvy č. SUA15/000422, ktorá
je žalovaným podpísaná z bodu 10.3. je zrejmé, že neoddeliteľnou súčasťou tejto úverovej zmluvy sú ÚP
(úverové podmienky), Protokol o prevzatí Predmetu financovania, Matričný list, Sadzobník poplatkov k
úverovej zmluve na financovanie motorových vozidiel, Všeobecné poistné podmienky k poisteniam, ku
ktorým bol klient prihlásený, resp. o prihlásenie ku ktorým klient Veriteľa požiadal a príslušné informácie
o poistení. Klient podpisom tejto zmluvy potvrdzuje, že predmetné dokumenty prevzal, oboznámil sa s

nimi, všetky ich ustanovenia sú mu zrozumiteľné, považuje ich za dostatočne určité a prejavuje súhlas
byťnimiviazaný.Zuvedenéhotakvyplýva,žežalovanýsvojimpodpisom(ktoréhopravosťnerozporoval)
na úverovej zmluve potvrdil aj prevzatie úverových podmienok a ďalších uvedených dokumentov, s
ktorými mal možnosť sa oboznámiť. V nadväznosti na uvedené odvolací súd aj námietku žalovaného,
spočívajúcu v tvrdenej neplatnosti úverovej zmluvy, posúdil ako nedôvodnú, nakoľko pravosť podpisu

na úverovej zmluve a protokole o prevzatí predmetu financovania boli v konaní preukázané a žalovaný
pravosť svojich podpisov na pojednávaní konanom dňa 23.05.2019 potvrdil.“
Z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 9Csp/1/2023, zo dňa 9. októbra 2023: „To, že
žalovaná tvrdí, že nebola oboznámená s VOP či už pred alebo pri podpise súd považuje za irelevantné,
pretožebolatoonasama,ktoráŽiadosťovydaniekreditnejkartyvlastnoručnepodpísaladňa01.02.2012

a ktorej súčasťou bolo vyhlásenie, že neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy okrem iného je Cenník VÚB
a Obchodné podmienky VÚB.“
V zmysle vyššie uvedeného žalovaný má za to, že uvedené ustanovenie nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
3/ Osobitný vzťah k banke

Ďalej podľa tvrdenia žalobcu: „Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v čl.
II., bod 4. v znení: „ Podpisom tejto zmluvy dlžník vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k
banke podľa § 35 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o bankách“). V prípade zistenia nepravdivosti tohto vyhlásenia si je dlžník vedomý toho, že úver
sa stáva okamžite splatný vrátane príslušenstva, a to dňom keď sa banka dozvedela o nepravdivosti

tohto údaju v súlade s § 35 ods. 1 zákona o bankách.“
Žalobca uvádza, že citované ustanovenie považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko
predmetné ustanovenie ani len príkladmo neuvádza, kto je považovaný za osobu s osobitným vzťahom
k banke, nie je z pohľadu priemerného spotrebiteľa dostatočne určité, čo môže spôsobiť neschopnosť
spotrebiteľa vyhodnotiť jeho vzťah k banke.

Toto tvrdenie však absolútne nezodpovedá realite a je priam v rozpore s povinnosťami, ktoré zák.
č. 483/2001 Z.z. o bankách v platnom a účinnom znení ukladá bankám: „§ 35 (1) Banka a pobočka
zahraničnej banky nesmú vykonávať s osobami, ktoré k nim majú osobitný vzťah, obchody, ktoré
vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko by sa nevykonali s ostatnými klientmi. Banka a pobočka
zahraničnej banky sú povinné pred uzavretím a vykonaním takého obchodu preveriť, či osoba, s ktorou

takýtoobchodvykonávajú,knimnemáosobitnývzťah;tátoosobajepovinnáposkytnúťbankeapobočke
zahraničnejbankypravdivéinformácie,ktorébankaapobočkazahraničnejbankypotrebujúnaúčeltohto
preverenia. Banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pravdivosť poskytnutých údajov písomne
zabezpečiť v zmluve o nimi poskytnutej záruke alebo o vklade podľa § 5 písm. a) sankciou neplatnosti
uzavretia tejto zmluvy a v zmluve o úvere podľa § 5 písm. b) sankciou okamžitej splatnosti celej dlžnej

sumy ku dňu, keď sa banka alebo pobočka zahraničnej banky dozvedela o nepravdivosti týchto údajov,
vrátane splatnosti úrokov za celú dohodnutú dobu úveru.“
Bez potvrdenia zo strany klienta teda banka nemá reálnu možnosť ako overiť, či klient nemá osobitný
vzťah k banke. Banka samozrejme nevedie evidenciu členov štatutárnych orgánov inej banky, vedúcich
pobočky iných bánk, evidenciu blízkych osôb vedúcich zamestnancov banky a podobne. Nie je teda

objektívne možné posúdiť existenciu osobitného vzťahu klienta k banke a splniť tak zákonnú povinnosť
inak, ako na základe aplikácie tejto zmluvnej podmienky. Uvedené zmluvné ustanovenie je teda
zákonnou obsahovou náležitosťou Zmluvy, a teda nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán. Z týchto dôvodov nemôže ísť o neprijateľnú zmluvnú podmienku.Na vysvetlenie žalovaný pripomína, že banky majú zákonné povinnosti v oblasti predchádzania konfliktu
záujmov, nakoľko v prípadoch porušenia takýchto povinností hrozia obrovské škody na strane klientov
banky – a táto hrozba škody je omnoho pravdepodobnejšia a viac v súlade s verejným záujmom než

žalobcom uvádza možnosť neschopnosti daného spotrebiteľa vyhodnotiť jeho vzťah k banke (najmä
keď zákon o bankách presne definuje, o ktoré osoby sa jedná, pričom v Zmluve je aj odkaz na presné
ustanovenie zákona.)
Žalovaný podotýka, že už len zo zákonnej definície v prípade osoby s osobitným vzťahom k banke sa
určite nejedná o priemerného spotrebiteľa, ako uvádza žalobca:

„§35 ods. 4 zákona o bankách:
Za osoby, ktoré majú osobitný vzťah k banke, sa na účely tohto zákona považujú
a) členovia štatutárneho orgánu banky, vedúci zamestnanci banky, ďalší zamestnanci banky určení
stanovami banky a prokurista banky,
b) členovia dozornej rady banky,
c) osoby, ktoré majú kontrolu nad bankou, členovia štatutárnych orgánov takýchto právnických osôb a

vedúci zamestnanci takýchto právnických osôb,
d) osoby blízke členom štatutárneho orgánu banky, dozornej rady banky, vedúcim zamestnancom banky
alebo fyzickým osobám, ktoré majú kontrolu nad bankou,
e) právnické osoby, na ktorých niektoré z osôb uvedených v písmenách a), b), c) alebo d) majú
kvalifikovanú účasť,

f) akcionári, ktorí majú kvalifikovanú účasť na banke, a akákoľvek právnická osoba, ktorá je pod ich
kontrolou alebo ktorá má nad nimi kontrolu,
g) právnické osoby pod kontrolou banky,
h) členovia Bankovej rady Národnej banky Slovenska,
i) audítor alebo fyzická osoba, ktorá vykonáva v mene audítorskej spoločnosti audítorskú činnosť v

banke,
j) člen štatutárneho orgánu inej banky a vedúci pobočky zahraničnej banky,
k) jej správca programu krytých dlhopisov a zástupca jej správcu programu krytých dlhopisov,
l) osoby, ktoré majú uzavretý právny vzťah s bankou, ktorý môže viesť k vzniku kvalifikovanej účasti
na banke.“

Klauzula upravujúca osoby s osobitným vzťahom k banke je preklopením legislatívnej úpravy ust. § 35
ods. 1 ZoB, ktorú je banka povinná rešpektovať a posudzovať, či o uvedenú osobu ide.
4/ Rozhodcovská doložka
Ďalej podľa názoru žalobcu: „Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v čl. II.,
bod 5. v znení: „Banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu

boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeným v zmysle zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku. Dlžník vyjadruje súhlas s návrhom
banky na riešení sporov Stálym rozhodcovským súdom.“
Žalovaný zastáva názor, že v čase uzavretia zmluvy o úvere nebolo v Občianskom zákonníku či inom
predpisezakotvenéžiadneustanovenie,zktoréhobymoholplynúťzáveroneprijateľnostirozhodcovskej

doložky. Prípadne spory z uzatvorenej zmluvy bolo možné riešiť tak pred všeobecným súdom ako aj pred
rozhodcovským súdom (k čomu v priebehu trvania úverového vzťahu ani nedošlo). Taktiež je potrebné
dodať, že uvedenou rozhodcovou doložkou sa mohli riešiť (nie museli) prípadné spory z uzatvorenej
zmluvy – ale nie všetky a už vôbec nie výlučne iba pred rozhodcovským súdom.
Ustanovenie v zmysle ktorého sa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považujú

najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bolo zakotvené do § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka (až) s účinnosťou od 01.01.2008.
Naopak, žalovaný mal v čase uzavretia zmluvy o úvere v zmysle ust. § 67 ods. 4 zákona o platobnom
styku povinnosť ponúknuť žalobcovi uzavretie rozhodcovskej zmluvy (resp. zakotvenie rozhodcovskej

doložky do zmluvy o úvere). Nakoľko žalobca v danom čase nevzniesol žiadne námietky (napriek
tomu, že zmluvná dokumentácia mu bola pred podpisom zmluvy o úvere predložená/doručená na
naštudovanie), rozhodcovská doložka sa stala súčasťou zmluvy o úvere.
Okrem vyššie uvedeného je však nutné na tomto mieste zo strany žalovaného tiež uviesť, že ,,staré“
rozhodcovské doložky už dlhšiu dobu neuplatňuje (napr. aj z dôvodu nedávneho legislatívneho

zakotvenia tzv. spotrebiteľského rozhodcovského konania – zákon č. 335/2014 Z. z.), čo je zrejmé aj
v tomto súdnom spore, nakoľko nevznášame námietku podľa ust. § 5 a nasl. Civilného sporového
poriadku. Ide teda o obsolétne zmluvné dojednanie/ustanovenie, ktorého posudzovanie súdom nemá v
súčasnosti žiaden význam (pričom pri súdnej kontrole tohto ustanovenia by súd ,,aj tak“ mohol podľanázoru žalovaného dospieť jedine k záveru o jeho súladnosti so zákonom). Z tohto dôvodu tak na strane
žalobcu absentuje akýkoľvek (a už vôbec nie naliehavý) právny záujem na takomto určení.
5/ Zrážky zo mzdy

Ďalej podľa tvrdenia žalobcu: „Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v čl.
II., bod 6. v znení: „Podpisom tejto zmluvy dlžník výslovne súhlasí s v prípade, ak nesplní svoj záväzok
splácať úver v stanovených termínoch mesačných splátok, resp. v stanovenej lehote splatnosti úveru
podľatejtoúverovejzmluvy,abybankabolaoprávnenápožadovaťodzamestnávateľadlžníkavykonávať
zrážky zo mzdy až do doby úplného splatenia všetkých pohľadávok banky voči dlžníkovi. Výška zrážok

zo mzdy bude zodpovedať výške mesačných splátok úveru podľa tejto úverovej zmluvy, pričom zrážky
zo mzdy nemôžu byť vyššie ako zrážky pri výkone rozhodnutia stanovené osobitným predpisom. Pre
účely uplatnenia výkonu zrážok zo mzdy je táto úverová zmluva súčasne aj Dohodou o zrážkach zo
mzdy podľa § 551 Občianskeho zákonníka. Uvedené ustanovenie sa primerane vzťahuje aj na ručiteľa,
pokiaľ je pohľadávka banky z úveru zabezpečovaná ručiteľom.“
Pokiaľ ide o dohodu o zrážkach zo mzdy, ide o legálny zabezpečovací inštitút podľa ust. § 551

Občianskeho zákonníka, pri ktorého výkone zrážky zo mzdy nesmú byť väčšie, než by boli zrážky
pri výkone rozhodnutia (napr. podľa Exekučného poriadku). Právnym poriadkom aprobovaný a v
Občianskom zákonníku explicitne zakotvený zabezpečovací inštitút už podľa svojej povahy ani nemôže
byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou (zabezpečovací inštitút zabezpečuje akcesoricky povinnosti z
hlavného záväzkového vzťahu – zabezpečovací inštitút preto nemôže byť neprijateľnou podmienkou).

Dohoda o zrážkach zo mzdy bola uzavretá v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, pričom
zabezpečenie záväzku spotrebiteľa formou dohody o zrážkach zo mzdy v čase uzavretia zmluvy o
úvere Občiansky zákonník ani iné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa nezakazovali. ,,Zakázané“
spôsobyzabezpečeniavovzťahukÚverovejzmluvebolivčaseuzavretiazmluvyvýslovnešpecifikované
v ustanovení § 53 ods. 7 Občianskeho zákonníka (zabezpečovací prevod práva k nehnuteľnosti).

Navyše v tejto konkrétnej situácii žalovaný k realizácii dohody o zrážkach zo mzdy ani nepristúpil. Okrem
toho, po ostatnej novele zákona o ochrane spotrebiteľa (z. č. 250/2007 Z. z.; novela vykonaná zákonom
č. 102/2014 Z. z.) už žalovaný ani neplánuje a nemôže k realizácii tejto dohody pristúpiť. Dohodu o
zrážkachzomzdyprespotrebiteľskévzťahytotiž,,zakázala“(resp.prísneobmedzila)predmetnáostatná
novela zákona o ochrane spotrebiteľa s účinnosťou od 01.05.2014, čo žalovaný bez ďalšieho rešpektuje

a v súlade so zákonom odstraňuje tento inštitút zo svojej zmluvnej dokumentácie.
Pokiaľ ide o staré zmluvy, v ktorých sa zrážky zo mzdy nachádzajú a medzi ktoré sa radí i zmluva
o úvere uzatvorená so žalobcom, tieto sa žalovaný rozhodol neuplatňovať. Dôležitou skutočnosťou
je však to, že tento inštitút nebol ostatnou novelou zákona o ochrane spotrebiteľa zákonodarcom
zahrnutý medzi neprijateľné podmienky (čo vo vzťahu k zabezpečovacím inštitútom ani nie je možné

vzhľadom na ich povahu – viď vyššie citované ,,zakázané“ zabezpečovacie inštitúty). Ak tento inštitút
zákonodarca ,,zakázal“ od 01.05.2014 (nie však absolútne, v podstate jeho použitie ,,len“ sprísnil),
znamená to, že do tohto dátumu zakázaný nebol (a určite nemohol byť a ani nemôže byť označený za
neprijateľnú podmienku len ,,z titulu svojej prítomnosti“ v spotrebiteľskom vzťahu, navyše, ak je priamo
zakotvený a zreteľne viditeľný v zmluve).

6/ Započítanie platieb
Ďalej podľa tvrdenia žalobcu: „Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú vo
Všeobecných obchodných podmienkach VÚB, a.s., na poskytovanie spotrebných úverov a poistených
spotrebných úverov fyzickým osobám – občanom, platných od 1.1.2008, v čl. IV. Splácanie úveru, bod
8. v znení: „Veriteľ je oprávnený akúkoľvek platbu dlžníka na plnenie peňažného záväzku z úverovej

zmluvy započítať najprv na dlžné splatné príslušenstvo záväzku od najstaršej pohľadávky a až potom
na dlžnú splatnú istinu od najstaršej pohľadávky, a to aj vtedy, ak dlžník pri platení určí inak.“
Žalobcom namietané poradie započítavania splátok je pre dlžníka, ktorý si riadne a včas plní svoje
povinnosti plynúce zo zmluvnej dokumentácie, irelevantné – splatenie úveru má rozvrhnuté na presný
počet splátok s určitou výškou, kedy na úplnom konci úverového vzťahu pri zachovaní riadneho a

včasného splácania je na jeho strane dlh s nulovou hodnotou (na začiatku teda pozná celkovú hodnotu
úveru, ktorý po x splátkach úplne splatí). Za nemenej dôležitú žalovaný považuje aj skutočnosť, že
úver je splácaný formou anuitných splátok, ktoré stanovujú to v akom rozsahu sa bude započítavať
splátka pomocou amortizačnej tabuľky, pričom tá je vždy vypočítaná pomocou všeobecne známych
matematických postupov.

Žalovaný pripomína, že zmluva je zmluvou o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,
absolútnym obchodom, pričom žalobca sa vo svojich úvahách vôbec nevysporiadal napr. s aplikáciou
§ 330 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý znie: ,,Pri plnení peňažného záväzku sa započíta platenie
najprv na úroky a potom na istinu, ak dlžník neurčí inak.“Zmluvné strany si stanovili právny režim podľa čl. IX Záverečné ustanovenia bod č. 4 VOP nasledovne:
„Zmluvné vzťahy medzi dlžníkom a bankou, ktoré nie sú výslovne upravené v texte úverovej zmluvy,
prípadne týchto obchodných podmienkach, sa riadi Obchodným zákonníkom a zákonom č. 258/2001

Z. z. o spotrebiteľských úveroch.“
Napadnuté ustanovenie reprezentuje podľa názoru žalovaného predpoklad zmluvnej voľnosti v
súkromnom práve. Z vyššie uvedeného je teda potrebné vyvodiť, že v prípade riadneho plnenia dlhu sa
jedná o plnenie v splátkach a platby dlžníka sa započítavajú podľa dohody zmluvných strán.
Naproti tomu, po predčasnom vyhlásení splatnosti úveru sa už nejedná o plnenie v splátkach, nakoľko

dohoda o plnení dlhu v splátkach nie je v platnosti, a každé peňažné plnenie dlžníka je potrebné prioritne
započítať na istinu dlhu v zmysle ust. § 566 ods. 2 OZ. Žalovaný teda napadnuté zmluvné ustanovenie
považuje za platne dojednané. Zároveň je zrejmé, že nemožno pomýšľať nad neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, nakoľko podľa ust. § 53 ods.1 ide o zmluvnú podmienku, ktorá sa týka hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, pričom zmluvná podmienka je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne a niet
spornosti o individuálnom dojednaní.

Nie je tak splnený základný predpoklad pre jej tohto ustanovenia za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
7/ Splácanie inkasným spôsobom
Ďalej podľa tvrdenia žalobcu: „Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú vo
Všeobecných obchodných podmienkach VÚB, a.s., na poskytovanie spotrebných úverov a poistených
spotrebných úverov fyzickým osobám – občanom, platných od 1.1.2008, v čl. IV. Splácanie úveru, bod

9. v znení: „Veriteľ je oprávnený odo dňa splatnosti ktorejkoľvek sumy, ktorú mu dlhuje dlžník podľa
zmluvy o úvere, uspokojiť svoju pohľadávku aj z prostriedkov na ktoromkoľvek účte dlžníka vedenom
vo D., E., a to inkasným spôsobom, t. j. tak, že bez ďalšieho osobitného príkazu dlžníka zaťaží tento
účet dlžníka vo výške splatnej sumy, s čím dlžník súhlasí. V prípade vzniku nákladov banky spojených
s mimosúdnym vymáhaním pohľadávky voči dlžníkovi je banka oprávnená započítať tieto náklady do

celkovej výšky vymáhanej pohľadávky na ťarchu dlžníka. Dlžník sa zaväzuje zabezpečiť na týchto
svojich účtoch dostatok peňažných prostriedkov na vykonanie platby podľa predchádzajúcich viet.“
Podľa § 2 ods. 12 492/2009 Z. z. Zákon o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
„Inkasom sa rozumie platobná služba, pri ktorej sa suma platobnej operácie odpisuje z platobného účtu
platiteľa, pričom platobný príkaz predkladá príjemca na základe súhlasu platiteľa s takýmto odpísaním

udeleného príjemcovi, poskytovateľovi platobných služieb príjemcu alebo poskytovateľovi platobných
služieb platiteľa; inkasom sa rozumie aj trvalý príkaz na inkaso.“
Podľa zmluvy si dlžník zvolil ako spôsob splácania svojich záväzkov – bankové inkaso. Tým, že si dlžník
zvolil ako spôsob úhrady inkaso, dal súhlas s tým, že banka v prípade splatných súm v zmysle zmluvy
je oprávnená pristúpiť k vykonaniu inkasa z jeho účtu. Samotná platobná služba je založená na tom, že

pri vykonaní inkasa nie je potrebný žiadny osobitný súhlas dlžníka, nakoľko samotné inkaso predstavuje
súhlas s odpísaním budúcich pohľadávok príjemcu inkasa.
Preto záver ktorý by konštatoval, že je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá „umožňuje započítanie
pohľadávky dodávateľa bez výslovnej notifikácie započítania, ktorá sa nevykoná ani dodatočne“ spočíva
zjavne v nepochopení inštitútu inkasa ako platobnej služby.

Tu si tiež žalovaný dovoľuje uviesť, že rozhodnutie 9Csp/74/2022, z 28.11.2022 žalobca nepredložil a
nie je ani verejne dostupné, preto nateraz žalovaný odmieta jeho existenciu!
Už len nad rámec si žalovaný dovolí poukázať na to, že splácanie bankových pohľadávok formou
bankového inkasa bolo zriadené v prospech spotrebiteľov, nakoľko spotrebiteľ nemusí na zabezpečenie
včasnéhosplácaniasvojhodlhuvykonaťžiadnydodatočnýúkon,lenzabezpečiťnasvojomúčtedostatok

finančných prostriedkov. V prípade ak by bola vyžadovaná dodatočná notifikácia započítania, inštitút
by stratil zmysel pričom nie je zrejmé, kto by v prípade neskoro daného súhlasu bol zodpovedným
subjektom – poskytovateľ platobnej služby alebo spotrebiteľ?
Takáto zmluvná podmienka preto nemôže za žiadnych okolností chápaná ako neprijateľná.
8/ Osobné údaje

Ďalej podľa tvrdenia žalobcu: „Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú vo
Všeobecných obchodných podmienkach VÚB, a.s., na poskytovanie spotrebných úverov a poistených
spotrebných úverov fyzickým osobám – občanom, platných od 1.1.2008, v čl. VII. Doručovanie a
vyhlásenie klienta, bod 4. v znení: „ Podpisom žiadosti/úverovej zmluvy klient dáva v zmysle zákona č.
428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov a zákona o bankách súhlas na

poskytnutie svojich osobných údajov a informácií, ktoré tvoria predmet bankového tajomstva alebo sú
chránené bankovým tajomstvom (ďalej len „údaje a informácie“), ovládajúcej osobe banky, spoločnosti
Banca Intesa, Miláno, Taliansko, dcérskym spoločnostiam banky a spoločnostiam patriacim do skupiny
s úzkymi väzbami v zmysle z. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v znení neskorších predpisovvrátane VÚB Asset Management, správ. spol., a.s., VÚB Generali dôchodková správcovská spoločnosť,
a.s., Consumer Finance Holding, a.s., za účelom interného výkazníctva, vyhodnotenia úverového rizika,
ponuky produktov a služieb, vykonanie obchodov a archiváciu obchodnej dokumentácie a vymáhania

nesplnených záväzkov dlžníka, a to v rozsahu údajov uvedených v žiadosti/úverovej zmluve na obdobie
10 rokov od podpisu žiadosti alebo 10 rokov od vyporiadania záväzkového vzťahu medzi klientom a
bankou, pričom klient je oprávnený odvolať svoj súhlas najskôr po jednom roku od zániku záväzkového
vzťahu alebo od udelenia súhlasu pre prípad, že zmluva nevznikne, a to písomným oznámením
doručeným na pobočku banky, kde je vedený príslušný úverový účet klienta alebo kde klient podal

žiadosť o úver. Podpisom žiadosti/úverovej zmluvy klient potvrdil dobrovoľnosť tohto súhlasu, ďalej
skutočnosť, že jeho osobné údaje môžu podliehať prenosu do Talianska a že bol informovaný o svojich
zákonných právach, predovšetkým o tom, že môže požadovať informácie o spracovaní svojich osobných
údajov, odpis svojich spracúvaných osobných údajov, likvidáciu svojich osobných údajov, ak bol splnený
účel ich spracúvania a uplynuli lehoty na archiváciu dajov a dokumentov, v ktorých sú predmetné osobné
údaje uvedené, v zmysle osobitných právnych predpisov.“

Podľa ustanovenia § 91 zák. č. 483/2001 Zákona o bankách platí, že predmetom bankového tajomstva
sú všetky informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky
zahraničnej banky, ktoré nie sú verejne prístupné, a to najmä informácie o obchodoch, stavoch na
účtoch a stavov vkladov. Je zrejmé, že aj uvedený zákon priamo predpokladá, že údaje od klientov
žalovaný získava a spracúva pre účely správy ich pôžičiek prípadne vkladov. V tomto smere teda

nielen zákon o ochrane osobných údajov, ale priamo aj zákon o bankách určuje povinnosť takéto
informácie o klientoch utajovať a chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, zničením, stratou
alebo odcudzením, zároveň ustanovuje, že tretím osobám môže žalovaná tieto informácie poskytnúť len
s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutého klienta alebo na jeho písomný pokyn a účely.
Pre preukázanie vyššie uvedených tvrdení si žalovaný dovoľuje súdu predložiť citáciu rozhodnutia

Okresného súdu Prešov v č.k. 29C 368/2012 (obdobne bolo pritom rozhodnuté aj v konaní č. 17Co
38/2012 vedenom pred Krajským súdom Banská Bystrica), v ktorom bolo jednoznačne ustanovené, že
legálne vyžiadanie súhlasu na poskytnutie informácie tvoriacich bankové tajomstvo tretím osobám podľa
názoru súdu nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ak iný
právny predpis, konkrétne zákon o bankách, takýto postup banky umožňuje za predpokladu, že nedôjde

k porušeniu bankového tajomstva subsumujúceho zároveň aj ochranu osobných údajov klienta.“
V tejto súvislosti žalovaný zdôrazňuje, že dĺžka súhlasu na spracovanie osobných údajov na 10 rokov
je nepochybne dôvodná. Aktuálna súdna prax totiž nie len že neurčuje žiadnu premlčaciu dobu na
prípadné požadovanie určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ale aj v prípade žaloby na určenie
bezúročnosti o bezpoplatkovosti poskytnutého úveru a následného vydania bezdôvodného obohatenia

súdna prax (viď. prax tunajšieho súdu) uplatňuje 10 ročnú premlčaciu dobu na plnenie. V prípade ak
by teda nebolo možné osobné údaje klienta uchovávať 10 rokov od zániku zmluvy, a tým uchovávať
ani zmluvnú dokumentáciu, žalovaný by v prípade sporu, akým je napokon aj prebiehajúci spor, nemal
žiadnu možnosť obrany. Spracovanie osobných údajov po dobu 10 rokov od zániku zmluvy je preto
potrebné považovať za dôvodné.

V tejto súvislosti žalovaný poukazuje aj na ust. § 42 ods. 1 zákona o bankách, ktoré hovorí nasledovné:
Banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné uschovávať údaje a kópie dokladov o preukázaní
totožnosti klienta a doklady o zisťovaní vlastníctva prostriedkov použitých klientom na vykonanie
obchodu a doklady o uskutočnených obchodoch najmenej päť rokov od ukončenia obchodu.
Je teda zrejmé, že banka má povinnosť, minimálne 5 rokov uchovávať všetky doklady o uskutočnených

obchodoch. Žalovaný používa 10 ročnú archivačnú dobu, nakoľko táto sa jej osvedčila praxou.
Ďalej žalovaný uvádza, že dohodnutý účel spracúvania osobných údajov vyplýva priamo z § 93a ods. 3
zákona o bankách a banka je oprávnená spracúvať osobné údaje aj bez súhlasu
klienta: 1) na účely uzatvárania a vykonávania obchodov medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej
banky a ich klientmi,

2) na účel ochrany a domáhania sa práv banky alebo pobočky zahraničnej banky voči ich klientom,
3) na účel zdokumentovania činnosti banky a pobočky zahraničnej banky,
4) na účely výkonu dohľadu nad bankami a pobočkami zahraničných bánk a nad ich činnosťami,
5) na plnenie si úloh a povinností bánk a pobočiek zahraničných bánk podľa tohto zákona alebo
osobitných predpisov je banka a pobočka zahraničnej banky.

Spracúvanie osobných údajov na účel interného výkazníctva je preto podľa názoru žalovaného plne
legitímne.
Podľa nálezu Ústavného súdu SR z 22. júna 2017. sp. zn. II. ÚS 796/2016-65: „Právomoc všeobecných
súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákonafakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého
vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej
moci. Súd preto nemôže vysloviť neprijateľnosť a tým neplatnosť zmluvnej podmienky, ktorá je

vyjadrením zákonnej povinnosti dodávateľa.
Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 21.03.2013, RWE Vertrieb, C-92/11 (bod 26): „Ako totiž
vyplýva z trinásteho odôvodnenia smernice 93/13, vylúčenie stanovené v článku 1 ods. 2 smernice
93/13 sa vzťahuje na zmluvné podmienky odrážajúce ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré platia
medzi zmluvnými stranami bez ohľadu na ich voľbu alebo ustanovenia, ktoré sa uplatnia automaticky, to

znamená v prípade, ak neexistujú odlišné ustanovenia, ktoré si zmluvné strany v tomto ohľade dohodli.“.
Rovnako ako príklad možno uviesť rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 34/13
Kušaniová v. SMART CAPITAL, a.s. zo dňa 10.09.2014, v ktorom Súdny dvor vyslovene konštatoval,
že „zmluvná podmienka obsiahnutá v zmluve, ktorú uzavrel predajca alebo dodávateľ so spotrebiteľom,
je vylúčená z pôsobnosti tejto smernice len vtedy, ak uvedená zmluvná podmienka odráža obsah
záväzného zákonného alebo regulačného ustanovenia, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu“.

Je preto potrebné podotknúť, že napadnutá zmluvná podmienka nespĺňa základný predpoklad
na určenie nepravidelnosti, a to zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Len v prípade ak je právne
postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v
platnom vnútroštátnom práve, je možné dospieť k záveru, že došlo k naplneniu predpokladu značnej
nerovnováhy.

Napadnutá zmluvná podmienka preto za žiadnych nemôže byť posúdená ako neprijateľná v celosti.
Žalovaný zastáva názor, že podanie žaloby za predpokladu, že viaceré zmluvné podmienky v súčasnosti
niesúpoužívané,vočižalobcovineboliuplatnenéaichexistenciavzmluvenemalanaprávaapovinnosti
zmluvných strán žiaden reálny dopad (čo napokon žalobca ani netvrdí) nie je dôvodná.
III. Šikanózne uplatňovanie subjektívneho práva

Žalovaný aj s ohľadom na to, že od uzatvorenia zmluvy uplynulo viac ako 16 rokov (a od splatenia
viac ako 10 rokov), zastáva názor, že podaná žaloba nie je sprevádzaná domáhaním sa ochrany
žiadaného konkrétneho subjektívneho práva žalobcu, ale ide výlučne o hypotetický, žalobcom umelo
vykonštruovaný spor, ktorý neslúži žiadnej obhájiteľnej potrebe.
V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na to, že napadnuté zmluvné podmienky sa v drvivej väčšine

prípadov už neuplatňujú a ide o obsolentné zmluvné ustanovenia!
Žalovaný ďalej poukazuje na to, že podľa jeho názoru, že v uvedenom prípade vykazuje žaloba vady,
nakoľko jej nepochybne absentuje skutkové odvodnenie. Pokiaľ si chce žalobca „zjednodušiť“ svoje
tvrdenia odkazom na rozhodnutia, je potrebné podotknúť, že ani jeden odkaz na rozhodnutie sa netýka
totožnej zmluvnej podmienky. Nemožno odkazovať na „podobnú“ judikovanú zmluvnú podmienku, ktorá

bola určená v úplne odlišnom zmluvnom vzťahu, pričom okolnosti jej dojednania boli rozdielne. Zároveň
žalobca ako dôkazný prostriedok tieto rozhodnutia ani nepriložil a nemožno na ne vziať nateraz ohľad
pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu.
Strana sporu musí v závislosti od skutkovej podstaty (hypotézy) relevantnej právnej normy tvrdiť
skutočnostiaoznačiťdôkazy,nazákladektorýchmôžesúdrozhodnúťvjehoprospech.Rozsahdôkaznej

povinnosti je zásadne určený rozsahom povinnosti tvrdiť skutočnosti, pretože aby mohla strana nejakú
skutočnosť preukázať, musí ju najprv tvrdiť. Základnou procesnou povinnosťou strany sporu je teda
predniesť dostatočne konkrétne a určité skutkové tvrdenia významné podľa hmotného práva, následne
toto tvrdenie preukázať. Nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť rezultuje do procesnoprávnej sankcie
v podobe prehry sporu, čo vyplýva aj z dôvodovej správy k ustanoveniu § 150 Civilného sporového

poriadku, v zmysle ktorého „Navrhovaná právna úprava zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú
povinnosť,ktorejnesplneniejesankcionovanéprocesnýmiprostriedkami,predovšetkýmvoformerýchlej
straty sporu.“.
Nateraz je preto potrebné konštatovať, že žaloba je nedôvodná, nakoľko si žalobca v podstatnej časti
napadnutých zmluvných podmienok nesplnil svoje bremeno tvrdenia. Zároveň upriamujeme pozornosť

súdu na skutočnosť, že v prípade ak bude žalobca za prípadné doplnenie žaloby, ktoré bude možno
považovať za skutkové tvrdenia, ktoré mal žalobca predniesť už v podanej žalobe, za toto podanie mu
nie je možné priznať za žiadnych okolností trovy.
IV. K spôsobu uplatňovania trov konania žalobcom
Žalovaný touto cestou tiež napáda spôsob uplatnenia trov žalobcom. Z hľadiska hmotnoprávneho je

potrebné za podstatné považovať ustanovenie § 53 ods. 5 OZ - Neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Súdne určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky tak deklaruje
čiastočnú neplatnosť zmluvy. Pri potenciálnom určení neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok
ide stále o čiastočnú neplatnosť zmluvy, hoci vo viacerých jej častiach. Nejde o nároky so samostatnýmskutkovým základom, keďže skutkový základ je jeden - zmluva, ktorej sú súčasťou. Predmet konania
je tak len jeden, a to čiastočná neplatnosť zmluvy. Naviac, neprijateľnosť zmluvnej podmienky môže
súd určiť aj ex offo. Ak tak urobí, rozmnožuje nároky, ktoré sú predmetom konania a zvyšuje odmenu

advokáta zastupujúceho spotrebiteľa? Samozrejme nie.
Opačný výklad by bol jednoznačne iba v neprospech žalobcu spotrebiteľa (a prakticky iba v prospech
právnych zástupcov strán sporu) nakoľko v prípade neúspechu spotrebiteľa by ten znášal neúmerne
vysoké trovy, kým v prípade úspechu by takýmto výkladom nič nezískal.
Rovnako je potrebné odmietnuť prípadné žalobcovo tvrdenie, že mohol podať viacero samostatných

žalôb a ak by o nich súd rozhodol vo viacerých samostatných konaniach, tak v každom z nich by musel
samostatne rozhodnúť aj o náhrade trov konania.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci vylučuje možnosť vec znova prejednať, tvorí neodstrániteľnú
vadu konania a jej existencia (zistenie) vedie k zastaveniu konania. Prekážka právoplatne rozhodnutej
veci je vymedzená dvoma kritériami, a to totožnosťou osôb (sporových strán) a totožnosťou predmetu
konania. V prípade ak by zmluva o úvere už bola predmetom súdnej kontroly okresného súdu s tým,

že súd je povinný skúmať neprijateľné zmluvné podmienky ex offo bolo by potrebné prípadné viaceré
žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky odmietnuť. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 120/2009 zo dňa 13.10.2009 „Pre posúdenie, či je daná prekážka veci
právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol
predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý

skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne,
resp. inak.“
Podľa ust. § 13 ods. 3 vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej ako „Vyhláška“): „Pri spojení dvoch alebo viacerých
vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje

o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v každej ďalšej spojenej veci, bez
ohľadu na počet spojených vecí.“
Podľa ust. § 13 ods. 4 Vyhlášky: „Ustanovenie odseku 3 sa nepoužije, ak spojenie vecí na spoločné
prejednanie vyplýva zo zákona. V takej veci sa určí výška tarifnej odmeny podľa veci, ktorej hodnota
je najvyššia.“

Žalobca svojím spôsobom uplatnenia trov postupuje v rozpore s ust. § 13 ods. 3 Vyhlášky. V prípade
určenia neprijateľných zmluvných podmienok, aj s ohľadom na vyššie uvedené, ide o taký predmet
konania, ktorý zo zákona musí byť prejednaný spoločne (lebo ak by bol prejednaný neúplne, zakladá to
res iudicata a nemožno o tom rozhodovať znova, pričom spoločné prejednanie vyplýva z § 53 ods. 5 OZ),
a teda má sa postupovať podľa § 13 ods. 4 Vyhlášky – a odmena sa určí z jednej takejto spojenej veci.

Na podporu tvrdenia, že určenie neprijateľných zmluvných podmienok nepredstavuje samostatný
predmet konania žalovaný poukazuje na:
Podľa Uznesenia Okresného súdu Prešov, sp. zn. 8Csp/83/2023: Pokiaľ ide o odmenu za jednotlivé
úkony, súd pri jej výpočte vychádzal zo skutočnosti, že konanie o určenie neprijateľných zmluvných
podmienok je konaním s jedným predmetom konania, a teda sa nenásobí počtom neprijateľných

zmluvných podmienok. Pri určení neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok ide stále o čiastočnú
neplatnosť zmluvy, hoci vo viacerých jej častiach. Nejde o nároky so samostatným skutkovým základom,
keďže skutkový základ je jeden a to zmluva, ktorej sú súčasťou. Predmet konania je tak len jeden,
a to čiastočná neplatnosť zmluvy. Naviac, neprijateľnosť zmluvnej podmienky môže súd určiť aj
ex offo. Ak tak urobí, nerozmnožuje nároky, ktoré sú predmetom konania a nezvyšuje odmenu

advokáta zastupujúceho spotrebiteľa. Ak je teda predmetom konania určenie neprijateľnosti zmluvných
podmienok, ide o jeden predmet konania bez ohľadu na ich počet. Snaha urobiť z určenia neprijateľnosti
zmluvných podmienok z jednej zmluvy samostatné čiastkové nároky sa môže
javiť ako snaha o zvýšenie náhrady trov konania v konaní. Rovnako by mohlo aj tvrdenie, o možnosti
žalovať neprijateľnosť zmluvných podmienok z tej istej zmluvy vo viacerých samostatných konaniach,

navodzovať dojem umelého navyšovania trov konania, pričom podstata konania a úspech spotrebiteľa,
by v konečnom dôsledku mohol strácať význam.
Uznesenie Okresného súdu Prešov, sp. zn. 9Csp/3/2022 zo dňa 04.10.2022 „Ak je teda predmetom
konania určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, ide o jeden predmet konania bez ohľadu na
ich počet. Potom, ak by spotrebiteľ v konaní napr. o určenie neprijateľnosti 4 zmluvných podmienok

neuspel ani v jednej, je súd presvedčený, žeby sa domáhal rozhodnutia o výške trov konania spôsobom,
ktorým rozhodol VSÚ v uznesení, ktoré sťažovateľ ako spotrebiteľ napadol a teda, že išlo o jeden
a nie o 4 predmety konania. Snaha urobiť z určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok z jednejzmluvy samostatné čiastkové nároky je len snahou o zvýšenie náhrady trov konania v konaní, v ktorom
sťažovateľ uspel.“
Uznesenie Okresného súdu Prešov, sp. zn. 19Csp/26/2023- 258, zo dňa 6.3.2024: „13. Pokiaľ ide

o odmenu za jednotlivé úkony, súd pri jej výpočte vychádzal zo skutočnosti, že konanie o určenie
neprijateľných zmluvných podmienok je jedným konaním s jedným nárokom, jeden predmet konania,
a teda sa nenásobí počtom neprijateľných zmluvných podmienok (ako to urobil právny zástupca
žalobcu vo svojom vyúčtovaní). Pri určení neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok ide stále o
čiastočnú neplatnosť zmluvy, hoci vo viacerých jej častiach. Nejde o nároky so samostatným skutkovým

základom, keďže skutkový základ je jeden a to zmluva, ktorej sú súčasťou. Predmet konania je tak
len jeden, a to čiastočná neplatnosť zmluvy. Naviac, neprijateľnosť zmluvnej podmienky môže súd
určiť aj ex offo. Ak tak urobí, nerozmnožuje nároky, ktoré sú predmetom konania a nezvyšuje odmenu
advokáta zastupujúceho spotrebiteľa. Ak je teda predmetom konania určenie neprijateľnosti zmluvných
podmienok, ide o jeden predmet konania bez ohľadu na ich počet. Snaha urobiť z určenia neprijateľnosti
zmluvných podmienok z jednej zmluvy samostatné čiastkové nároky sa môže javiť ako snaha o zvýšenie

náhrady trov konania v konaní. Rovnako by mohlo aj tvrdenie o možnosti žalovať neprijateľnosť
zmluvných podmienok z tej istej zmluvy vo viacerých samostatných konaniach navodzovať dojem
umelého navyšovania trov konania, pričom podstata konania a úspech spotrebiteľa, by v konečnom
dôsledku mohol strácať význam.“
Uznesenie Okresného súdu Prešov, č.k. 18Csp/85/2023-110, zo dňa 26.04.2024: „14. Pokiaľ ide o

odmenu za jednotlivé úkony, súd pri jej výpočte vychádzal zo skutočnosti, že konanie o určenie
neprijateľných zmluvných podmienok je jedným konaním s jedným nárokom, jeden predmet konania,
a teda sa nenásobí počtom neprijateľných zmluvných podmienok (ako to urobil právny zástupca
žalobcu vo svojom vyúčtovaní). Pri určení neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok ide stále o
čiastočnú neplatnosť zmluvy, hoci vo viacerých jej častiach. Nejde o nároky so samostatným skutkovým

základom, keďže skutkový základ je jeden a to zmluva, ktorej sú súčasťou. Predmet konania je tak
len jeden, a to čiastočná neplatnosť zmluvy. Naviac, neprijateľnosť zmluvnej podmienky môže súd
určiť aj ex offo. Ak tak urobí, nerozmnožuje nároky, ktoré sú predmetom konania a nezvyšuje odmenu
advokáta zastupujúceho spotrebiteľa. Ak je teda predmetom konania určenie neprijateľnosti zmluvných
podmienok, ide o jeden predmet konania bez ohľadu na ich počet. Snaha urobiť z určenia neprijateľnosti

zmluvných podmienok z jednej zmluvy samostatné čiastkové nároky sa môže javiť ako snaha o zvýšenie
náhrady trov konania v konaní. Rovnako by mohlo aj tvrdenie o možnosti žalovať neprijateľnosť
zmluvných podmienok z tej istej zmluvy vo viacerých samostatných konaniach navodzovať dojem
umelého navyšovania trov konania, pričom podstata konania a úspech spotrebiteľa, by v konečnom
dôsledku mohol strácať význam.“

4. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca svoju repliku v ktorej uviedol, že žalobu o určenie
neprijateľnosti zmluvných podmienok podáva z dôvodu verejného záujmu, vyplývajúceho z jednej z
hlavných politík primárneho práva EÚ, ktorým je ochrana spotrebiteľov, ako je to konkretizované v
sekundárnom práve EÚ, predovšetkým v Smernici Rady 93/13/EHS a ako to vyplýva z rozsudkov

Súdneho dvora EÚ, ktoré európske právo vykladajú, v spojení s jeho záujmom, keď žalovaná sa na
jeho úkor bezdôvodne obohatila, jednak o plnenie zo zmluvnej podmienky, napr. poplatok za poskytnutie
úveru a jednak preto, že podľa jeho názoru ide o úver bezúročný a bezpoplatkový, z dôvodu absencie,
resp. nesprávne uvedených obligatórnych náležitostí zmluvy (napr. celkovej výšky úveru a následne aj
z toho vyplývajúcej výšky RPMN).

Nakoľkojehoreštitučnénárokyvočižalovanejsúpremlčané,mázáujem,aspoňčiastočnekompenzovať,
žalovanou mu spôsobenú stratu, legálnym obohatením sa na úkor žalovanej, prostredníctvom inštitútu
primeraného finančného zadosťučinenia (ďalej len PFZ), na zaplatenie ktorého mieni podať, v prípade
splnenia hmotnoprávnych podmienok, žalobu.
Nakoľko inštitút PFZ neumožňuje inú satisfakciu, ako finančnú, ide o inštitút, ktorý umožňuje

spotrebiteľovi legálne obohatenie sa na úkor obchodníka, ktorý sa na úkor spotrebiteľa obohatil
bezdôvodne, resp. porušil spotrebiteľské právo.
Ku konštatovaniu, že PFZ slúži na obohatenie spotrebiteľa na úkor obchodníka vychádza z jednoduchej
logiky, že akýkoľvek príjem spotrebiteľa od obchodníka, titulom priznaného PFZ, je obohatením
spotrebiteľa, nakoľko sa jeho majetok zväčší na úkor obchodníka, u ktorého sa majetok o tú istú sumu

PFZzmenší.Uspotrebiteľavšaknejdeoobohateniebezdôvodné,aleoobohatenievsúladesozákonom
a len na základe rozhodnutia súdu.
Účelom žaloby je aj pôsobiť ako „odstrašujúci“ prostriedok voči dodávateľom so zámerom predchádzať
nečestným zmluvným podmienkam. Okrem toho právoplatný rozsudok, ktorým súd vo výroku určíneprijateľnosť zmluvnej podmienky, nebude len vnútornou satisfakciou pre spotrebiteľa, ale sa ním
zároveň vytvára zákonný predpoklad pre uplatnenie sankcie voči dodávateľovi za to, že porušil svoju
zákonnú povinnosť a to v podobe práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa

§ 3 zákona č. 108/2024 Z.z.. Totožný právny záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR
6Cdo/27/2018 zo dňa 28.3.2019.
K vyjadreniu žalovanej, kde poukazuje na to, že ide o zmluvu z roku 2008 a domáhanie sa vyhlásenia
neprijateľnýchzmluvnýchpodmienok,ktorévočinemuanivôbecneboliaplikovanépoviacako16rokoch
od uzavretia zmluvy sa javí žalovanej ako len produkovanie sporu pre vznik nového sporu, a to sporu

o primerané finančné zadosťučinenie a následne produkovania ďalších trov k tomu uvádza, že nie je
dôležité či si dodávateľ voči spotrebiteľovi uplatnil nároky zo zmluvných podmienok stačí len to, že
zmluva, ktorú uzavrel dodávateľ so spotrebiteľom obsahuje zmluvné podmienky, ktoré sú v neprospech
spotrebiteľa.
V spojenej veci Súdny dvor (prvá komora) C 776/19 až C 782/19 rozhodol takto:
,,1. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia
vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely podania návrhu spotrebiteľom: - na konštatovanie nekalej
povahy podmienky nachádzajúcej sa v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a týmto
spotrebiteľom stanovuje premlčaciu lehotu.
V odôvodnení Súdny dvor EÚ uviedol v bodoch:

37. V treťom rade z ustálenej judikatúry vyplýva, že zmluvnú podmienku vyhlásenú za nekalú treba v
zásade chápať tak, že nikdy neexistovala, takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky. Súdny
dvor z toho vyvodil, že súdne konštatovanie nekalej povahy takejto podmienky musí v zásade viesť k
navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal v prípade neexistencie
uvedenej podmienky, takže povinnosť vnútroštátneho súdu neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku, ktorá

ukladá zaplatenie súm, ktoré sa preukážu ako neoprávnené, má v zásade reštitučný účinok, ktorý sa
vzťahuje na tieto isté sumy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo ai.,
C 154/15, C 307/15 a C 308/15, EU: C:2016:980, body 61 a 62, ako aj z 9. júla 2020, Raiffeisen Banka
BRD Groupe Société Générale, C 698/18 a C 699/18, EU:C:2020:537, bod 54).
38. Z tohto hľadiska treba usúdiť, že najmä na účely zabezpečenia účinnej ochrany práv, ktoré

spotrebiteľovi vyplývajú zo smernice 93/13, musí mať spotrebiteľ možnosť kedykoľvek namietať nekalú
povahu zmluvnej podmienky nielen ako prostriedok obrany, ale aj na účely určenia nekalej povahy
zmluvnej podmienky súdom, takže návrh podaný spotrebiteľom na účely konštatovania nekalej povahy
podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom
nemôže podliehať nijakej premlčacej lehote.

Verí preto, že v reakcii na takúto nenáležitú obranu žalovanej, súd posúdi obranu žalovanej, použijúc
slova žalovanej, v kontexte kritérií dobrých mravov a zákazu šikany.
Zaväzujú ju k tomu aj závery ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ako ich
zosumarizoval napr. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. PL. ÚS 1/2018 zo dňa
24.01.2018:

„Podľa názoru ústavného súdu generálna požiadavka spravodlivosti v rozhodovaní všeobecných
súdov sa v konaní, ktorého výsledkom je poskytnutie súdnej ochrany subjektívnemu právu účastníka
občiansko-právneho vzťahu, prejavuje okrem iného aj hmotno-právnou požiadavkou, aby výkon
tohto subjektívneho práva bol v súlade s dobrými mravmi ( § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
a na ňu nadväzujúcim procesno-právnym zákazom poskytnutia právnej ochrany zjavnému zneužitiu

práva (čl. 5 základných princípov Civilného sporového poriadku). Aj takto je pre civilné sporové
konanie konkretizovaný ústavný príkaz zakotvený v čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého nielen
výklad, ale aj uplatňovanie zákonov musí byť v súlade s ústavou. Po nadobudnutí právoplatnosti
odmietavého uznesenia ústavného súdu sa preto ako rozhodujúca javí úloha krajského súdu vyhodnotiť
všetky skutkové okolnosti ním súdenej veci tak, aby mohol prijať zodpovedný záver o tom, či

uplatnenie subjektívneho práva žalobkyne je hodné poskytnutia súdnej ochrany.” Čo sa týka určovania
neprijateľnosti zmluvných podmienok, v zmysle čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ: „Únia v snahe
podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich
zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie,
osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov.“

Podľa čl. 38 Charty základných práv EÚ: „Politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa.“
Podľa čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a
subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislémuuplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov.
Súmernú odpoveď na námietky žalovanej dáva rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017,

z 30.01.2019 a uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 124/2020, z 15.04.2020, ktorým bola
odmietnutá ústavná sťažnosť banky proti rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017.
Z rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017, 30.01.2019, vyberá:
„Podľa dovolacieho súdu v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky z hľadiska
vecnej legitimácie (na strane žalobcov) nemá právny význam zánik záväzku splnením dlhu (nie vždy

splnenie dlhu má za následok zánik celého právneho vzťahu). Ako už bolo uvedené vyššie predmetná
žalobavychádzazozákonnejpožiadavky,podľaktorejspotrebiteľskézmluvynesmúzásadneobsahovať
neprijateľné zmluvné podmienky. To sa okrem iného prejavuje v povinnosti dodávateľa nepoužívať v
spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky. V tomto prípade nejde o nárok z právneho vzťahu,
ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda o nárok vyplývajúci zo zmluvy, ale o nárok, ktorý vyplýva
priamo zo zákona. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej podmienky zánik záväzku splnením (prípadne

aj zánik celého právneho vzťahu) nemôže mať žiaden vplyv na žalobcami uplatnený nárok a teda ani
na ich vecnú legitimáciu.
Opačný názor by v podstate znamenal odňatie možnosti spotrebiteľovi domáhať sa práva na ochranu
pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách žalobou na súde, čo odporuje čl. 46 ods.
1ÚstavySlovenskejrepublikyakoajSmerniciRady93/13/EHSz5.apríla1993onekalýchpodmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“).
Výsledkom prijatým na základe takejto žaloby, sa priamo nedeklaruje (ne)existencia práva, ale sa
deklaruje existencia nečestnej podmienky, ktorá je v spotrebiteľskej zmluve od jej vzniku. Dovolací súd
dospievapretokzáveru,ževprípadežalobyourčenieneprijateľnostizmluvnejpodmienkyideoosobitný
druh žaloby patriaci spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred

neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a
5 a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.). Dovolací súd sa preto k nej
ani bližšie nevyjadruje.
12. Dovolací súd pre úplnosť však považuje za potrebné poznamenať, že cieľom žaloby o určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky nie je len to, aby individuálny spotrebiteľ bol chránený pred

záväzkom voči nekalej podmienke uvedenej v spotrebiteľskej zmluve (aby ho táto nezaväzovala),
ale obsahom je aj povinnosť dodávateľa nepoužívať ďalej nečestnú zmluvnú podmienku, najmä
neuplatňovať z nej plnenie na súde a neprijímať plnenia z takejto podmienky. Účelom žaloby je aj pôsobiť
ako „odstrašujúci“ prostriedok voči dodávateľom so zámerom predchádzať nečestným zmluvným
podmienkam. Význam vyslovenia konkrétnej neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vo výroku

rozsudku je tiež v tom, aby dodávateľa „nútil“ k náprave tohto stavu vo forme zdržať sa používania takejto
podmienky alebo podmienky s rovnakým významom nielen vo vzťahu k individuálnemu spotrebiteľovi,
ale aby upustil od jej používania vo formulárových zmluvách voči všetkým spotrebiteľom. Tým sa
zároveň napĺňa dosiahnutie cieľa sledovaného Smernicou zabrániť neustálemu používaniu neprijateľnej
zmluvnej podmienky zo strany dodávateľov. Okrem toho právoplatný rozsudok, ktorým súd vo výroku

určí neprijateľnosť zmluvnej podmienky, nebude len vnútornou satisfakciou pre spotrebiteľa, ale sa ním
zároveň vytvára zákonný predpoklad pre uplatnenie sankcie voči dodávateľovi za to, že porušil svoju
zákonnú povinnosť, a to v podobe práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v
zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z

porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia,
alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej
v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu
inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby
spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku

uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného
obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické
preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany.
Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného
zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia

zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy
súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného
zadosťučinenia.Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej
zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Vo vzťahu k tejto otázke
možno uzavrieť, že v prípade žaloby spotrebiteľa o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods.

5 zákona č. 250/2007 Z. z., zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a
aby spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy.“
Z uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 124/2020, z 15.04.2020, vyberá: „Obiter dictum ústavný
súd na podporu záverov v napadnutom rozsudku poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) a na doslova kľúčovú smernicu Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“), najmä jej čl. 6, podľa ktorého sa členské štáty majú
postarať, aby nekalé (neprijateľné) podmienky spotrebiteľov nezaväzovali. V tejto súvislosti je vhodné
spresniť, že čl. 6 ods. 1 má kogentnú povahu. Okrem toho treba zdôrazniť, že podľa judikatúry Súdneho
dvora predmetná smernica ako celok predstavuje opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného
Európskej únii, najmä na zvýšenie životnej úrovne a kvality života v celej Európskej únii (uznesenia
Súdneho dvora C-76/10, bod 50). Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa

zakladá ochrana, ktorú smernica zabezpečuje, jej čl. 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je
rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu
silu noriem verejného poriadku (rozsudok Súdneho dvora C-40/08, bod 52). Podstata noriem verejného
poriadku spočíva okrem iného v tom, že na nich musí súd trvať vždy za každých okolností. Ak má
preto súd predmetom konania napadnutú zmluvnú podmienku podľa čl. 6 smernice, už by nemali byť

pochybnosti o potrebnej intenzite záujmu spotrebiteľa na vyhlásení (určení ) zmluvnej podmienky za
neprijateľnú a že je tento záujem právny a naliehavý.
Tento záujem je daný z povahy veci.
Zmluvnú podmienku, ktorá bola súdom vyhlásená (určená) za nekalú, treba v zásade chápať tak,
že nikdy neexistovala, takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky. Určenie nekalej povahy

tejto podmienky súdnym rozhodnutím musí v zásade viesť k navráteniu jeho právnej a skutkovej
situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala (rozsudok
Súdneho dvora, Veľká komora, v spojených veciach C-154/15, C-307/15 a C-308/15, bod 61). Uvedený
rozsudok prispel k odstráneniu pochybnosti o spätných účinkoch rozhodnutia súdu o určení neplatnosti
zmluvnej podmienky a tieto účinky z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky nemožno v zásade

z hľadiska reštitúcie vzťahov časovo obmedzovať (body 72 a 73). Žalobu o určenie možno uplatniť
už pri potencionálnej hrozbe vzniku ujmy (napr. C-374/14, bod 95, tiež C- 34/13, bod 42). Existuje
teda možnosť domáhať sa vyhlásenia zmluvnej podmienky z preventívnych dôvodov (bez práva
na reštitučné plnenie). Zo súdnej kontroly nie sú vylúčené ani zmluvné klauzuly, ktorých obsahom
nie je právo na plnenie a s ktorými by bolo kumulatívne uplatnenie reštitučných práv na plnenie

problematické až nemožné. Členským štátom patri procesná autonómia, no špecifiká súdnych konaní
nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá spotrebiteľom musí byť
poskytnutá podľa ustanovení smernice 93/13 (pozri v tomto zmysle rozsudok C-377/14, bod 50, tiež
rozsudok C-34/13, body 52 a 53, ako aj citovanú judikatúru). Ak spotrebiteľ vyvolá individuálny súdny
spor o posúdenie zmluvnej podmienky, či nie je neprijateľná, súd ex offo zohľadňuje všetky okolnosti

prípadu, aby sa dopracoval k finálnemu záveru, a to nielen z dôvodu individuálnej ochrany spotrebiteľa,
ale v záujme dôležitého spoločenského cieľa. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie
nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je
rozhodujúce, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky
(posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do

práv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú,
t. j. či tak činí počas plnenia záväzkov zo zmluvy alebo až následne. Danosť právneho záujmu na
zabezpečení právnej istoty, ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami nie je
časovo limitovaná a takýto stav trvá, až kým dodávateľ neukončí používanie neprijateľnej zmluvnej
podmienky (C-618/10, bod 52). Existujú dva dominantné spôsoby, ktorými môžu spotrebitelia docieliť

ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami.“
Rovnaké právne závery vyplývajú z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/27/2018, z
28.03.2019.
K bodu II. k neprijateľným zmluvným podmienkam sa žalobca vyjadril tak, že čo sa týka namietaných
NZP, ide o neprijateľné zmluvné podmienky používané žalovanou, ako aj inými dodávateľmi bankového

alebo nebankového spektra.
V prvom rade je potrebné uviesť, že spotrebiteľská zmluva uzatvorená medzi ním a žalovanou má
bezpochyby tzv. formulárový charakter. Zo strany žalovanej nebol nijakým spôsobom upozornený na
namietané NZP, ako ani na ich dôsledky.Čo sa týka neprijateľnosti predmetných zmluvných podmienok, tak pre súdenú vec je rozhodujúce, aby
existovalo hoci aj len jedno právoplatné rozhodnutie, ktoré určuje predmetnú zmluvnú podmienku za
neprijateľnú a teda absolútne neplatnú.

Súdu je z jeho činnosti aj známy postoj žalovanej k judikovaným neprijateľným zmluvným podmienkam,
ktorá nerešpektuje § 53a OZ a o to viac je žaloba na určenie neprijateľnosti predmetných zmluvných
podmienok dôvodnejšia.
Ak žalovaná ako dodávateľ nepredložila v konaní jediný dôkaz na preukázanie vedenia kontraktačného
procesu s dlžníkom, potom po skutkovej stránke, ani právnej stránke konajúci súd pri hodnotení dôkazov

ani nemôže dôjsť k záveru, ktorý prezentuje žalovaná, a zamietnuť v tejto časti žalobu.
Podľa § 53 ods. 3 OZ: „Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.“
Je potrebné skúmať naopak konanie dodávateľa, ako si plnil svoje zákonné povinnosti, najmä
postupovať s odbornou starostlivosťou, pri poskytovaní spotrebiteľského úveru. Dôkazné bremeno
znáša žalovaná a preto ako dodávateľ je povinná preukázať, že zmluvné ustanovenie bolo dojednané

individuálne. Žalovaná však zatiaľ nijakým spôsobom nepreukázala, že so mnou bol vedený
kontraktačný proces vo vzťahu k namietaným zmluvným podmienkam.
Spotrebiteľ z dôvodu prevládajúcej dôvery v správnosť a poctivosť postupu dodávateľa nepociťuje
dôvodnosť čítať veľké množstvo zmluvných ustanovení, pričom sa domnieva, že sú v súlade s právnymi
predpismi a pravidlami ekonomiky. Zo strany dodávateľov však dochádza k zneužívaniu tejto dôvery a

konaniu v rozpore s dobrými mravmi.
Poukazuje na to, že o žalovaných neprijateľných zmluvných podmienkach už súdy rozhodli, teda boli
vyslovené za neprijateľné, preto trvá na ich určení za neprijateľné.
K bodu IV. k spôsobu uplatňovania trov konania žalobcom žalobca uviedol, že:
V zmysle úniového práva je určovanie neprijateľnosti zmluvných podmienok v individuálnych

spotrebiteľských sporoch hlavným prostriedkom a cieľom ochrany spotrebiteľov v EÚ.
Názory žalovanej na náhradu trov konania za veci o určovanie neprijateľnosti zmluvných podmienok, sú
aj v rozpore s rozsudkami Súdneho dvora EÚ.
Poukazuje k tomu na bod 5. rozsudku Súdneho dvora EÚ, v spojených veciach C-224/19 a C-259/19 a
na body 1. a 2. rozsudku Súdneho dvora EÚ, vo veci C-385/20.

Žalovaná vychádza z názoru, že pri určení odmeny za úkony právnej služby, je potrebné vychádzať zo
skutočnosti, že konanie o určenie neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok, je jedným konaním,
s jedným nárokom.
Naviac sa domnieva, že je nelogické a nespravodlivé, aby veriteľ pri viacnásobnom porušení
spotrebiteľského práva, znášal za každé porušenie spotrebiteľského práva tým menšiu náhradu trov za

každé porušenie spotrebiteľského práva, v čím väčšom počte sa porušení práva dopustí.
Zákonodarca k ust. § 255 CSP poukazuje na to, že pri právach so samostatným skutkovým základom
treba úspech a neúspech strany posudzovať osobitne podľa toho, v ktorom nároku, ktorý by mohol
byť samostatne uplatnený, bola úspešná a v akom rozsahu, a v ktorom zase nie. Trovy potom treba
separovať a osobitne o nich rozhodnúť. Čiastočný úspech sa skúma so zreteľom na uplatnený nárok z

aspektu právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového stavu a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa
použila pri rozhodovaní o veci samej. Nie je možné považovať za čiastočný úspech, ak žaloba, v ktorej
sa uplatnili viaceré nároky, bola čiastočne úspešná a čiastočne sa zamietla tak, že úspech i neúspech
sa týkali samostatných nárokov. V takom prípade sa plný úspech alebo čiastočný úspech vo veci skúma
so zreteľom na každý nárok, ktorý by mohol byť samostatne uplatnený. Ak ide o práva so samostatným

skutkovým základom môže dôjsť aj k tomu, že povinnosti na náhradu trov konania sa budú určovať
osobitne vo vzťahu ku každej strane sporu. Žalobca žiadal rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu ku
každému uplatnenému nároku samostatne.
Poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoCsp/43/2023 z 25. 04. 2024, ktorým
súd v konaní o určenie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, pri uplatnení

trov konania obdobne, ako v prejednávanej veci potvrdil rozsudok vo výrokoch Ia., IIa., IIIa. a
IVa, týkajúcich sa trov konania, cit.: „Pokiaľ žalovaný namietal štiepenie priznaných trov právneho
zastúpenia po každom výroku neprijateľnej zmluvnej podmienky, odvolací súd poukazuje na to, že
v prípade, ak strana sporu v jednej žalobe uplatní niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri
rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku

samostatne. Napríklad, ak žalobca žaluje o vydanie veci a súčasne o náhradu škody, pričom je so
svojím nárokom na vydanie veci plne úspešný a s nárokom na náhradu škody čiastočne úspešný,
možno mu priznať plnú náhradu trov konania za plný úspech s nárokom na vydanie veci a čiastočnú
(pomernú) náhradu trov konania za čiastočný úspech s nárokom na náhradu škody. Súd teda ajo nároku na náhradu trov konania rozhodne dvoma samostatnými výrokmi. Ak sa teda žalobou
uplatňujú viaceré práva (objektívna kumulácia), potom sú obsahom žaloby viaceré procesné nároky
a každý procesný nárok je v prípade objektívnej kumulácie vymedzený samostatným petitom a na

neho sa vzťahujúcimi rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto
spore ide práve o tento prípad. Tu prichádzalo do úvahy rozhodovanie o trovách konania osobitne
ohľadne každého uplatneného nároku, pretože v prejednávanom spore išlo o uplatnenie viacerých
nárokov zo samostatným skutkovým základom jednou žalobou (objektívna kumulácia). Žalobca žiadal
určiť neprijateľnosť viacero zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, pričom každú neprijateľnú

zmluvnú podmienku podložil samostatnými skutkovými tvrdeniami. Z uvedených dôvodov nepovažoval
odvolací súd odvolanie žalovaného v tomto smere za dôvodné.“
Rovnako v tejto súvislosti dáva do pozornosti žalovanej ďalšie rozhodnutia, ktorými bol akceptovaný
spôsob uplatnenia si trov žalobcom samostatne vo vzťahu ku každému nároku, napr.: rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 19CoCsp/24/2021 z 16. 12. 2021, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 1CoCsp/17/2023 z 17. 10. 2023, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 11CoCsp/18/2023

z 14. 03. 2024).
Citované rozsudky slovenských všeobecných súdov SR sú zverejnené na stránke Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, v sekcii rozhodnutia súdov.

5. Na pojednávaní dňa 24.02.2025 žalobca uviedol, že zotrváva na podanej žalobe v celom rozsahu

a odkázal na svoje skoršie písomné podania. Žalovaný taktiež zotrval na svojom písomnom vyjadrení
s tým, že poukázal na to, že žalovaná zmluva zanikla v roku XXXX, navrhol, aby súd žalobu v celom
rozsahu zamietol.

6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru č.

XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX a Všeobecných obchodných podmienok, písomnými a
ústnymi vyjadreniami strán sporu a zistil nasledovný skutkový stav:

7. Na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

8. Žalobca a žalovaný uzatvorili dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o spotrebiteľskom úvere na základe ktorej
bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 3 452,17 eur (104 000 Sk) s fixnou ročnou úrokovou sadzbou
vo výške 16,9 %, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť 60 splátkami po 88,27 eur (2 659,09 Sk), pričom
celková čiastka, ktorú mal uhradiť, bola vo výške 5 315,17 eur (160 124,72 Sk). RPMN bola uvedená vo
výške 20,54 %. Prvá splátka úveru bola splatná dňa XX.XX.XXXX.

9. Podľa obsahu zmluvy a všeobecných obchodných podmienok, tieto obsahovali zmluvné podmienky v
znení, tak ako ich presne žalobca uviedol v žalobe a ako sú uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

10. Uvedený spor súd takto právne posúdil:

11. Podľa § 52 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy,
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,

ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To
neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak

tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky
individuálne dojednané.Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy,
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 551 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia

zmluvy, uspokojenie pohľadávky možno zabezpečiť písomnou dohodou medzi veriteľom a dlžníkom
o zrážkach zo mzdy; zrážky zo mzdy nesmú byť väčšie, než by boli zrážky pri výkone rozhodnutia.
Proti platiteľovi mzdy nadobúda veriteľ právo na výplatu zrážok okamihom, keď sa platiteľovi dohoda
predložila.Ustanoveniaodsekov1a2platiaajpreinépríjmy,sktorýmisaprivýkonerozhodnutianakladá
ako so mzdou.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, právny
úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, ak
právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, prejav
vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom
na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby
bol viazaný v prípade jeho prijatia.

Podľa § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, včasné
vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno
vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.

Podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva
je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo
nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.

Podľa § 46 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy,

písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje
zákon alebo dohoda účastníkov. Pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému
návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy
účastníkov na tej istej listine.

12. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení platnom a účinnom
v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná,
pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení platnom a

účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí
obsahovať celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho
čerpanie.

Podľa § 4 ods. 2 písm. p) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení platnom a

účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí
obsahovať práva spotrebiteľa podľa § 7.

13. Podľa § 2 písm. p) zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa, obchodnou praktikou konanie,
opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy

a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku
spotrebiteľovi.14. Podľa § 7 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z.z., obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak
podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo
vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného

člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

15. Čo sa týka možnosti preskúmať žalobu žalobcu, ktorý je spotrebiteľom a ktorý sa domáha
vyslovenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, resp. určenia ich neplatnosti z dôvodu neprijateľnosti,
súd konštatuje, že uvedené konanie nie je určovacou žalobou podľa § 137 ods. 1 písm. c/ Civilného

sporového poriadku. Ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti
porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v § 53
a § 53a OZ a v § 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a preto v danej veci súd môže
preskúmavať namietanú neprijateľnosť zmluvných podmienok, dojednaných v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. Súd preskúmal uvedené zmluvné dojednania, pričom dospel k záveru, že tieto sú neprijateľnými
zmluvnýmipodmienkami,nakoľkospôsobujúznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa, teda žalobcu (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28.03.2019
sp. zn. 6Cdo/27/2018).

16. Žalobca sa domáhal určenia neprijateľných zmluvných podmienok uvedených v zmluve tak ako je
to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

17. Súd po preskúmaní žaloby po vykonanom dokazovaní považoval súd žalobu za dôvodnú. Súd sa s
názorom žalobcu že ním uvádzané podmienky sú neprijateľné z dôvodov ako uvádzal stotožnil.

18. Dôvodom ich vyhlásenia za neprijateľné zmluvné podmienky je fakt, že zmluvné podmienky neboli

individuálne dojednané, boli zakomponovaná do úverových podmienok na vopred pripravenom tlačive,
pričom ich žalobca nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť.

19. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na rôzne súdne rozhodnutia vydané súdmi SR, tak ako
je to vyššie uvedené a na zákonné ustanovenia § 52 ods. 1 OZ, § 53 ods. 1 OZ a § 53 ods. 5 OZ.

20. Je nesporné, čo vyplýva zo samotného textu zmluvy, úverových zmluvných podmienok, že nejde
o individuálne dojednané zmluvné podmienky, tieto boli zakomponované to textu, ktorý žalobca ako
spotrebiteľ, slabšia strany nemohol v žiadnom prípade ovplyvniť, ani ich znenie. Žalobca ako spotrebiteľ
mal na výber len to, že zmluvu a podmienky by akceptoval alebo nie. Ako slabšia strana nemal žiadnu

vyjednávaciu pozíciu.

21. Je zrejmé, že ide o ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, teda žalobcu, zhoršujúc jeho postavenie v záväzkovom
vzťahu so žalovaným.

22. V súvislosti argumentáciou žalovaného o umelo vykonštruovanom spore, súd považujúc túto za
nedôvodnú poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to rozsudok sp. zn. 6Cdo
127/2017, v zmysle ktorého cit.: „Podľa dovolacieho súdu v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky z hľadiska vecnej legitimácie (na strane žalobcov) nemá právny význam zánik

záväzku splnením dlhu (nie vždy splnenie dlhu má za následok zánik celého právneho vzťahu). Ako už
bolo uvedené vyššie predmetná žaloba vychádza zo zákonnej požiadavky, podľa ktorej spotrebiteľské
zmluvy nesmú zásadne obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. To sa okrem iného prejavuje v
povinnosti dodávateľa nepoužívať v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky. V tomto prípade
nejde o nárok z právneho vzťahu, ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda o nárok vyplývajúci zo

zmluvy, ale o nárok, ktorý vyplýva priamo zo zákona.

23. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej podmienky ani prípadný zánik záväzku splnením (prípadne aj
zánik celého právneho vzťahu) nemôže mať žiaden vplyv na žalobcami uplatnený nárok a teda ani na ich
vecnú legitimáciu. Žalobca ako spotrebiteľ preto aj v prípade, že nárok uplatnil po zániku záväzkového

právneho vzťahu, je nositeľom hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide, a teda má v predmetnom
spore vecnú aktívnu legitimáciu. Opačný názor by v podstate znamenal odňatie možnosti spotrebiteľovi
domáhať sa práva na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách žalobouna súde, čo odporuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj Smernici Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“).“

24. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie platí, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé
podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa
podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto
podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl.
6 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej
zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie
vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky, ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenej zmluvnej
podmienky za neprijateľnú. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí sp. zn. C - 473/00 Cofidis potvrdil, že uplynutie
času v žiadnom prípade nemôže byť skutočnosťou, ktorá by mala znížiť alebo znemožniť ochranu práv
spotrebiteľa pred nekalými obchodnými podmienkami podľa čl. 3 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS.

25. Právny vzťah medzi účastníkmi konania bolo potrebné posúdiť podľa ZoSÚ. Zároveň však
nepochybne zmluvný vzťah je potrebné považovať aj za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. OZ,
keďže žalobca vystupuje v pozícii spotrebiteľa a žalovaný v pozícii dodávateľa. Táto skutočnosť v konaní
nebola spochybnená.

26. Predtým, ako súd môže pristúpiť k preskúmaniu nekalosti zmluvnej podmienky, musí dospieť k
záveru, či nejde o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti
ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.

27. Po preskúmaní súd zistil, že napadnuté ustanovenia zmluvy sa netýkajú hlavného predmetu plnenia
a primeranosti ceny.

28. Vo vzťahu k posúdeniu individuálnosti zmluvných dojednaní je kľúčom k pochopeniu individuálneho

zmluvného dojednania práve možnosť spotrebiteľa svojou vlastnou aktivitou a konaním ovplyvniť
obsah a podstatu zmluvnej podmienky. Takáto možnosť je podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
sústredená výhradne v úprave procesu rokovania o zmluve, ktoré predstavuje jediné štádium kedy môže
spotrebiteľ ovplyvniť obsah zmluvy a jej podmienok. Preto je ho potrebné vykladať v intenciách vzniku
spotrebiteľskejzmluvyakodvojstrannéhoprávnehoúkonupridojednávaníktoréhoadresátponukyalebo

návrhu tento akceptuje, pričom predtým sa s ním mal možnosť oboznámiť a návrh modifikovať. Ak
nebudú dané podmienky a možnosť spotrebiteľa zmeniť návrh zmluvnej podmienky, t. j. zmeniť jej
obsah, a tým v parciálnej časti predložiť dodávateľovi nový návrh, nebude možné za žiadnych okolností
hovoriť o priestore na vznik individuálnych dojednaní. Iba dôsledné garantovanie a vykonávanie práv
spotrebiteľa v predzmluvnej fáze a pri dojednávaní zmluvy s dosahom na reálne zmeny ich podmienok

bude vytvárať relevantný priestor vzniku individuálneho zmluvného dojednania. (Števček, M., Dulak, A.,
Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 574). V tomto smere žalovaný žiadne dôkazy nepredložil, preto
súd vychádzal z domnienky, že zmluvné podmienky neboli individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 OZ).

29. Súd teda v ďalšom skúmal, či napadnuté zmluvné dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu v
neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ).

30. „Článok 3 smernice len abstraktne uvádza skutočnosti, ktoré dávajú zmluvnej podmienke, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, nekalý charakter, že príloha, na ktorú odkazuje článok 3 ods. 3 smernice,

obsahuje len indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno považovať za nekalé,
a že podľa článku 4 smernice sa má nekalý charakter zmluvnej podmienky posudzovať so zreteľom
na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace
s uzatvorením zmluvy v čase jej uzatvorenia.“ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/08, VB
Pénzügyi Lízing)

31. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen
podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), aleaj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná. Za neprijateľnú považuje súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok
spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom

dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia).

32. OZ obsahoval v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy demonštratívny výpočet neprijateľných
zmluvných podmienok. To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo
zmluvného dojednania štandardnej formulárovej zmluvy, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach

a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

33. Žalobca ako spotrebiteľ a ako slabšia strana sporu, nemala možnosť participovať na vytvorení
formulárovej zmluvy, čo z jej formy nepochybne vyplýva. Ide o tlačivo do ktorého boli vpísané údaje
konkrétneho znenia zmluvy, ako sú výška úveru, počet splátok, osobne údaje a podobne. Časť týkajúca

sa podmienok, vrátane tých ktoré sú predmetom tohto konania boli vopred uvedené a boli súčasťou
tlačiva do ktorého sa vpisovali konkrétne údaje zmluvy ako aj všeobecných obchodných podmienok.

34. Pre právne posúdenie stavu nerovnováhy je potrebné predovšetkým vykonať test proporcionality,
ktorý vychádza v úvodnej fáze z porovnania zmluvnými podmienkami privodeného stavu so stavom

absolútnej - teoretickej rovnosti zmluvných strán. Práve uvedená komparácia je spôsobilá umožniť
vykonanie testu proporcionality vo vzťahu ku konkrétne namietaným zmluvným podmienkam. Z
praktického pohľadu možno nadobudnúť dojem, že značná nerovnováha je implikovaná práve
záväzkami, v ktorých vystupuje na jednej strane slabšia zmluvná strana. Uvedená premisa môže
mať štatút vyvrátiteľnej domnienky a jej aplikácia je nanajvýš opodstatnená, keďže aj samotná

filozofia smernice Rady 93/13/EHS prezumuje, že nadvláda dodávateľov nad spotrebiteľmi zakladá
východiskový stav určitej miery nerovnováhy, ktorý je potrebné korigovať pozitívnym zásahom
štátu. Dané myšlienky vychádzajú z teórie spotrebiteľského správania a ekonómie, v rámci ktorých
pristupujúca nadvláda dodávateľa predstavuje len využitie existujúcej výhody na maximalizáciu
prospechu jednej strany na úkor strany druhej. Uvedené dlhodobo potvrdzuje aj Súdny dvor EÚ vo

svojich rozhodnutiach napr. Mostaza Claro, Godard, Asturcom a pod..

35. Z uvedeného plynie, že vlastným testom neprijateľnosti zmluvnej podmienky je potrebné preveriť
prvotnú prezumpciu založenú na predpokladaní existencie nerovnovážneho postavenia zmluvných
strán. Z tohto dôvodu je zrejmé, že test neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je hľadaním

nerovnováhy, ale preverovaním existujúceho stavu rovnováhy so zreteľom na právne postavenie
spotrebiteľa. V poradí druhým významným bodom z pohľadu koncepcie odseku 1 je už spomenutá
implicitná legálna definícia neprijateľnej zmluvnej podmienky s poukazom na materiálne kritériá
spôsobovania značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. V prípade neprijateľnej zmluvnej podmienky je potrebné vykonať kumulatívnu analýzu

značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa, ktorej predmetom je zameranie a účinok privedený
zmluvnou podmienkou.“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M.
a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 562).

36. Aspekt značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako materiálny

znak neprijateľnosti zmluvnej podmienky rozvinula judikatúra súdov SR aj nasledovnými dvomi smermi
a to, značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je podľa generálnej
klauzuly založená aj vtedy, ak je spotrebiteľ vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej alebo neurčitej
zmluvnej podmienke, z ktorej nemožno určiť práva a povinnosti plynúce pre spotrebiteľa. Najčastejšie
prípady nejasnosti a nezrozumiteľnosti zmluvnej podmienky spočívajú v používaní komplikovaných a

náročných technických a iných sofistikovaných termínov, v nejasnej formulácii zmluvného ustanovenia,
ktorá ho robí nepochopiteľným pre spotrebiteľa. Neurčitosť zmluvnej podmienky úzko súvisí s jej
nezrozumiteľnosťou a týka sa vád jej obsahu, ktorých následkom je, že spotrebiteľ je vystavený
právnej neistote v otázke úpravy práv a povinností v konkrétnom štádiu zmluvného vzťahu. Ako
príklad možno uviesť úpravu zmluvnej podmienky zľavy dojednávanej so spotrebiteľom v prípade

alternatívneho dodávateľa energií, ktorú identifikovala Komisia na posudzovanie podmienok v
spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich (ďalej len „Spotrebiteľská
komisia“): Nejasnosť, neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvnej podmienky sa na strane spotrebiteľa
prejavuje jednoducho, a to nemožnosťou ustáliť obsah podmienky a režim práv a povinností. Uvedenéatribúty bude spĺňať aj zmluvná podmienka, ktorá bude v dôsledku napríklad kolízie s inými zmluvnými
podmienkami nevykonateľná a tak nebude možné ustáliť jednoznačne režim úpravy práv a povinností
v spotrebiteľskom záväzku.

37. Ďalším príkladom značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je
podľa generálnej klauzuly založená aj to, ak sa zmluvná podmienka v neprospech spotrebiteľa odchyľuje
od ratio legis zmluvného ustanovenia, hoci aj dispozitívnej povahy vychádzajúc pritom z jednostrannej
kogentnosti všetkých ustanovení zákona regulujúcich spotrebiteľské zmluvy.

38. V tomto prípade ide o identifikáciu takých zmluvných podmienok, ktoré spochybnia garanciu
zákonného režimu a účelu právnej úpravy v neprospech spotrebiteľa, sa od zákona odchýlia. Práve
uvedené odchýlenie sa od ratio legis zákona v neprospech spotrebiteľa zakladá značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Judikatúra takýto prípad stotožňuje napríklad
so zmluvnou podmienkou, podľa ktorej má dodávateľ nárok na náhradu škody aj popri paušalizovanej

náhrade škody v podobe zmluvnej pokuty.

39. S prihliadnutím na vyššie uvedené východiská súd dospel k záveru, že napadnuté zmluvné
ustanovenia sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a to z nasledovných dôvodov:

40. Pokiaľ ide o prvú zmluvnú podmienku uvedenú v čl. I., ktorej neprijateľnosti sa domáhal žalobca
v znení: „Poplatok za poskytnutie úveru: 2.080 Sk. Poplatok za I. upomienku: 200 Sk. Poplatok za každú
ďalšiu upomienku: 1000 Sk. Poplatok za vedenie úverového účtu: 55 SKK / mesačne.“ súd uvádza, že
táto zmluvná podmienka bola už opakovane posúdená zo strany všeobecných súdov ako neprijateľná
a súd nevidí dôvod na odklon od uvedených rozhodnutí.

Podstatou týchto poplatkov je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených
nákladov, ktoré nie sú preukázané. Poplatok za poskytnutie úveru, upomienku, ďalšiu upomienku
a vedenie úverového účtu nemožno chápať ani ako poplatok za službu, plnenie, ktoré je poskytované
spotrebiteľovi. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.
9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014. Takéto dojednanie je preto neplatné s poukazom na ust. § 53 ods.

1 a 5 Občianskeho zákonníka. Zároveň súd dáva do pozornosti aj rozsudok Krajského súdu v Prešove
vo veci 18Co/109/2011, kde konštatoval, že cit. ,,Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú
podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke
nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná
najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.

Uplatňovanie uvedených poplatkov je možné zároveň považovať za priečiace sa dobrým mravom v
zmysle§3a§39ObčianskehozákonníkaspoukazomajnaUznesenieÚstavnéhosúduSRz24.2.2011,
IV.ÚS 55/201-19.

41. Pokiaľ ide o druhú zmluvnú podmienku uvedenú v čl. II., bod 2., ktorej neprijateľnosti sa domáhal

žalobca v znení: „Dlžník potvrdzuje, že bol oboznámený so Všeobecnými obchodnými podmienkami
VÚB, a.s., pre poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám – občanom, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou úverovej zmluvy, s obsahom ktorých súhlasí a ktoré súčasne prevzal spolu s úverovou
zmluvou.“ súd uvádza, že táto zmluvná podmienka bola už opakovane posúdená zo strany všeobecných
súdov ako neprijateľná v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. l) OZ a súd nevidí dôvod na odklon od uvedených

rozhodnutí.
V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu Zmluvy, žalobca v tomto právnom úkone potvrdil, že sa
oboznámil s obchodnými podmienkami, súhlasil s ich obsahom, prijal návrhy v nich predložené a
potvrdil ich prevzatie. Týmto dojednaním sa žalovaný bez akýchkoľvek pochybností snažil preniesť
dôkazné bremeno oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami a okolnosťami uzavretia úverovej

zmluvy na spotrebiteľa. Takéto skryté prenesenie dôkazného bremena má pre spotrebiteľa neprijateľný
účinok vo vzťahu k potencionálnemu uplatneniu jeho práva na súde a u iných štátnych orgánov,
nakoľko spotrebiteľ už len v dôsledku takejto zmluvnej podmienky môže byť odradený od prípadného
podania podnetov alebo návrhov štátnym orgánom. Existuje preto nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
dojednanázmluvnápodmienkaovplyvníspotrebiteľapriuplatňovaníjehopráv,resp.môžeuspotrebiteľa

vyvolať dojem, že sa nemôže dovolávať súdnej ochrany, keďže platí domnienka, že si zmluvné
podmienky prečítal a porozumel im a vyslovil s nimi súhlas, v dôsledku čoho spotrebiteľ už len z tohto
dôvodu môže byť odradený od prípadného podania žalôb, podnetov alebo návrhov súdom či štátnymorgánom. Takáto zmluvná podmienka je tak neprijateľná podľa generálnej klauzuly vyplývajúcej z ust.
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

42. Pokiaľ ide o tretiu zmluvnú podmienku uvedenú v čl. II., bod 4., ktorej neprijateľnosti sa domáhal
žalobca v znení: „Podpisom tejto zmluvy dlžník vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke
podľa § 35 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
bankách“). V prípade zistenia nepravdivosti tohto vyhlásenia si je dlžník vedomý toho, že úver sa stáva
okamžite splatný vrátane príslušenstva, a to dňom keď sa banka dozvedela o nepravdivosti tohto údaju

v súlade s § 35 ods. 1 zákona o bankách.“ súd uvádza, že táto zmluvná podmienka bola už opakovane
posúdená zo strany všeobecných súdov ako neprijateľná.
Definícia osôb majúcich osobitný vzťah k banke je uvedená v § 35 zák. č. 483/2001 Z.z..
Zároveň z ods. 1 uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že banka nemôže vykonávať s osobami,
ktoré k nim majú osobitný vzťah obchody, ktoré vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko by
nevykonali s ostatnými klientami. Banka je povinná pred uzavretím a vykonaním takéhoto obchodu

preveriť, či osoba, s ktorou takýto obchod vykonáva k nim nemá osobitný vzťah a táto osoba je povinná
poskytnúť banke pravdivé informácie. Banka je povinná pravdivosť poskytnutých údajov písomne
zabezpečiť v zmluve o nimi poskytnutej záruke alebo vklade sankciou neplatnosti uzavretia tejto zmluvy
a v zmluve o úvere sankciou okamžitej splatnosti celej dlžnej sumy ku dňu, keď sa banka alebo pobočka
zahraničnej banky dozvedela o nepravdivosti týchto údajov.

Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu o neprijateľnosti uvedeného zmluvného dojednania, ktoré
umožňuje banke kedykoľvek vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru v prípade zistenia nepravdivosti
údajov o existencii osobitného vzťahu k banke. Uvedené zmluvné dojednanie však odporuje zákonnej
úprave § 35 ods. 1 Zákona o bankách, v zmysle ktorého banka, resp. pobočka zahraničnej banky
nemôže s takýmito osobami uzatvárať iba tie obchody, ktoré vzhľadom na svoju povahu, účel alebo

riziko by nevykonali s ostatnými klientami. Uvedené zmluvné dojednanie však umožňuje banke v prípade
zistenia existencie osobitného vzťahu klienta k bankovému subjektu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
každého úverového vzťahu, teda nie len toho rizikového.
Zároveň v uvedenom zmluvnom dojednaní absentuje akékoľvek vysvetlenie pojmu osobitného vzťahu,
z ktorého by bolo zrejmé aj z perspektívy priemerného spotrebiteľa, čo uvedený pojem znamená

minimálne odkazom na konkrétne zákonné ustanovenie zákona o bankách, ktoré uvedený pojem
upravuje.

43. Pokiaľ ide o štvrtú zmluvnú podmienku uvedenú v čl. II., bod 5., ktorej neprijateľnosti sa domáhal
žalobca v znení: „Banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu

boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeným v zmysle zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku. Dlžník vyjadruje súhlas s návrhom
banky na riešení sporov Stálym rozhodcovským súdom.“ súd uvádza, že táto zmluvná podmienka bola
už opakovane posúdená zo strany všeobecných súdov ako neprijateľná.
Žalobca ako spotrebiteľ nemal vôľu, ale ani možnosť si rozhodcovskú doložku dojednať individuálne.

Ak má byť rozhodcovská doložka právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť
výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby
medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo konkrétna voľba znamená. Kritériom pre záver, že
nejde o individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku je nepochybne forma uzatvorenej zmluvy, teda
skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola súčasťou formulárovej zmluvy o poskytnutí úveru. Takúto

rozhodcovskú doložku nemožno v žiadnom prípade považovať za individuálne dojednanú, a teda ide
o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, a preto
súd žalobe v uvedenej časti vyhovel.

44. Pokiaľ ide o piatu zmluvnú podmienku uvedenú v čl. II., bod 6., ktorej neprijateľnosti sa domáhal

žalobca v znení: „Podpisom tejto zmluvy dlžník výslovne súhlasí s v prípade, ak nesplní svoj záväzok
splácať úver v stanovených termínoch mesačných splátok, resp. v stanovenej lehote splatnosti úveru
podľatejtoúverovejzmluvy,abybankabolaoprávnenápožadovaťodzamestnávateľadlžníkavykonávať
zrážky zo mzdy až do doby úplného splatenia všetkých pohľadávok banky voči dlžníkovi. Výška zrážok
zo mzdy bude zodpovedať výške mesačných splátok úveru podľa tejto úverovej zmluvy, pričom zrážky

zo mzdy nemôžu byť vyššie ako zrážky pri výkone rozhodnutia stanovené osobitným predpisom. Pre
účely uplatnenia výkonu zrážok zo mzdy je táto úverová zmluva súčasne aj Dohodou o zrážkach zo
mzdy podľa § 551 Občianskeho zákonníka. Uvedené ustanovenie sa primerane vzťahuje aj na ručiteľa,pokiaľ je pohľadávka banky z úveru zabezpečovaná ručiteľom.“ súd uvádza, že táto zmluvná podmienka
bola už opakovane posúdená zo strany všeobecných súdov ako neprijateľná.
Písomnú dohodu o zrážkach zo mzdy ako prostriedok na zabezpečenie peňažnej pohľadávky uzatvára

veriteľ s dlžníkom. Pre túto dohodu platia takisto všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch v zmysle
ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obsahom dohody je súhlas dlžníka s tým, aby sa mu zo mzdy
vykonávali zrážky a súčasne poukazovali veriteľovi. Zákon pritom výslovne ustanovuje, že dohodnuté
zrážky nesmú svojou výškou presahovať výšku zrážok, aké sú prípustné pri výkone rozhodnutia
(exekúcie).Dohoda,tedaokremoznačeniaveriteľa,dlžníka,platiteľamzdymusíobsahovaťajoznačenie

pohľadávky o uspokojenie ktorej ide a výšku dohodnutých zrážok.
Z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere však vyplýva, že dohoda o zrážkach zo mzdy obsahuje
iba označenie veriteľa, dlžníka a pohľadávky, avšak neobsahuje ďalšiu podstatnú náležitosť zmluvy a to
označenie platiteľa mzdy a výšku dohodnutých zrážok.
Odhliadnuc od skutočností, že zmluva o úvere predstavuje typický stroho naformulované a všeobecné
ustanovenie o uzavretí dohody o zrážkach zo mzdy a teda a z kontextu celej zmluvy o úvere je možné

vyvodiť jej podstatné náležitosti, teda označenie subjektu veriteľa a dlžníka, označenie zabezpečenej
pohľadávky, potom je možné konštatovať absenciu ďalšej obligatórnej náležitosti dohody a to označenie
platiteľa mzdy a dohodnutej výšky zrážok zo mzdy.
Potom možno konštatovať, že dohoda o zrážkach zo mzdy neobsahuje všetky obligatórne náležitosti
písomnej dohody v zmysle ust. § 551 Občianskeho zákonníka, čo má za následok jej absolútnu

neplatnosť.
Žalobca ako spotrebiteľ nemal možnosť odmietnuť zabezpečovací prostriedok poskytnutého úveru;
predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy predstavuje formulárový typ zmluvy, ktorá v bode 8 čl. I. zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vnútil žalobcovi uzavretie dohody o zrážkach zo mzdy a to spôsobom, že
prejav vôle žalobcu ako zmluvnej strany k uzatvoreniu dohody o zrážkach zo mzdy ako ďalšej zmluvy

sa nevyžadoval. Žalovaný ako veriteľ teda formulárovou zmluvou do prejavu vôle žalobcu k uzavretiu
zmluvy o úvere o uzavretie, ktorej mal záujem, zahrnul bez ďalšieho automatické uzavretie dohody
o zrážkach zo mzdy. Uvedené zmluvné dojednanie tak vnucuje žalobcovi ako spotrebiteľovi určité
správanie a konanie, pričom zvýhodňuje poskytovateľa služby (dodávateľa) ako príjemcu plnenia, čím je
spôsobená nerovnováha zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nevyvážený záujem v neprospech

spotrebiteľa spočíva v tom, že bez samostatného prejavu vôle k uzavretiu dohody o zrážkach zo mzdy
mohol dodávateľ služby s úspechom odvodzovať prijatie návrhu na uzavretie ďalšej zmluvy, teda dohody
o zrážkach zo mzdy.

45. Pokiaľ ide o šiestu zmluvnú podmienku uvedenú v čl. IV., bod 8., ktorej neprijateľnosti sa domáhal

žalobca v znení: „Veriteľ je oprávnený akúkoľvek platbu dlžníka na plnenie peňažného záväzku z
úverovej zmluvy započítať najprv na dlžné splatné príslušenstvo záväzku od najstaršej pohľadávky a
až potom na dlžnú splatnú istinu od najstaršej pohľadávky, a to aj vtedy, ak dlžník pri platení určí inak.“
súd uvádza, že táto zmluvná podmienka bola už opakovane posúdená zo strany všeobecných súdov
ako neprijateľná.

Žalobca ako spotrebiteľ nemal nijakú možnosť túto zmluvnú podmienku ovplyvniť, pričom je faktom,
že ide o ľubovôľu dodávateľa, na aký účel si započíta platbu, čo spôsobuje obrovskú nerovnováhu
v spotrebiteľskom vzťahu a úplnú nadvládu dodávateľa nad spotrebiteľom. Ak by si aj dlžník -
spotrebiteľ chcel platbou veriteľovi - dodávateľovi ponížiť istinu, dodávateľ má v zmysle vyššie uvedenej
zmluvnej podmienky vykonať zápočet tejto platby na ľubovoľnú časť pohľadávky, resp. v dodávateľom

stanovenom poradí na poplatky, úrok z úveru a až nakoniec splátka istiny úveru. V samotnom znení tejto
zmluvnej podmienky je uvedené, že ak by aj dlžník chcel určiť poradie platenia inak, túto možnosť nemá.

46. Pokiaľ ide o siedmu zmluvnú podmienku uvedenú v čl. IV., bod 9., ktorej neprijateľnosti sa domáhal
žalobca v znení: „Veriteľ je oprávnený odo dňa splatnosti ktorejkoľvek sumy, ktorú mu dlhuje dlžník podľa

zmluvy o úvere, uspokojiť svoju pohľadávku aj z prostriedkov na ktoromkoľvek účte dlžníka vedenom
vo D., E., a to inkasným spôsobom, t. j. tak, že bez ďalšieho osobitného príkazu dlžníka zaťaží tento
účet dlžníka vo výške splatnej sumy, s čím dlžník súhlasí. V prípade vzniku nákladov banky spojených
s mimosúdnym vymáhaním pohľadávky voči dlžníkovi je banka oprávnená započítať tieto náklady do
celkovej výšky vymáhanej pohľadávky na ťarchu dlžníka. Dlžník sa zaväzuje zabezpečiť na týchto

svojich účtoch dostatok peňažných prostriedkov na vykonanie platby podľa predchádzajúcich viet.“ súd
uvádza, že táto zmluvná podmienka bola už opakovane posúdená zo strany všeobecných súdov ako
neprijateľná.Viazanie iných účtov spotrebiteľa s úverom a možnosť započítania pohľadávok Banky voči akémukoľvek
účtu je v rozpore s generálnou klauzulou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a bolo už
vyhodnotené ako neprijateľná podmienka v rozhodnutí Ústredného inšpektorátu SOI z XX.X.XXXX, č.

F./XXXX.

47. Pokiaľ ide o ôsmu zmluvnú podmienku uvedenú v čl. VII., bod 4., ktorej neprijateľnosti sa domáhal
žalobca v znení: „Podpisom žiadosti/úverovej zmluvy klient dáva v zmysle zákona č. 428/2002 Z.z. o
ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov a zákona o bankách súhlas na poskytnutie

svojich osobných údajov a informácií, ktoré tvoria predmet bankového tajomstva alebo sú chránené
bankovým tajomstvom (ďalej len „údaje a informácie“), ovládajúcej osobe banky, spoločnosti Banca
Intesa,Miláno,Taliansko,dcérskymspoločnostiambankyaspoločnostiampatriacimdoskupinysúzkymi
väzbami v zmysle z. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov vrátane
VÚB Asset Management, správ. spol., a.s., VÚB Generali dôchodková správcovská spoločnosť, a.s.,
Consumer Finance Holding, a.s., za účelom interného výkazníctva, vyhodnotenia úverového rizika,

ponuky produktov a služieb, vykonanie obchodov a archiváciu obchodnej dokumentácie a vymáhania
nesplnených záväzkov dlžníka, a to v rozsahu údajov uvedených v žiadosti/úverovej zmluve na obdobie
10 rokov od podpisu žiadosti alebo 10 rokov od vyporiadania záväzkového vzťahu medzi klientom a
bankou, pričom klient je oprávnený odvolať svoj súhlas najskôr po jednom roku od zániku záväzkového
vzťahu alebo od udelenia súhlasu pre prípad, že zmluva nevznikne, a to písomným oznámením

doručeným na pobočku banky, kde je vedený príslušný úverový účet klienta alebo kde klient podal
žiadosť o úver. Podpisom žiadosti/úverovej zmluvy klient potvrdil dobrovoľnosť tohto súhlasu, ďalej
skutočnosť, že jeho osobné údaje môžu podliehať prenosu do Talianska a že bol informovaný o
svojich zákonných právach, predovšetkým o tom, že môže požadovať informácie o spracovaní svojich
osobných údajov, odpis svojich spracúvaných osobných údajov, likvidáciu svojich osobných údajov,

ak bol splnený účel ich spracúvania a uplynuli lehoty na archiváciu údajov a dokumentov, v ktorých
sú predmetné osobné údaje uvedené, v zmysle osobitných právnych predpisov.“ súd uvádza, že táto
zmluvná podmienka bola už opakovane posúdená zo strany všeobecných súdov ako neprijateľná.
Za neprijateľné súd považoval, že v zmysle spornej podmienky spotrebiteľ udeľuje súhlas na nakladanie
s osobnými údajmi nielen v prípade ak zmluva vznikne, ale aj za stavu ak nedôjde k uzavretiu zmluvy,

pričom odvolať súhlas môže až po uplynutí 1 roka. Neexistuje žiaden dôvod, pre ktorý by súhlas mal
platiť aj v prípade, že zmluvný vzťah nevznikne. Navyše sa súdu javí, že doba 10 rokov od podpisu
žiadosti a 10 rokov po uhradení všetkých záväzkov v prípade vzniku zmluvného vzťahu, je neprimeraná,
zasahuje do osobných práv žalobcu. Osobné údaje by mali byť spracované iba na nevyhnutnú dobu, čo
sa v danom prípade nestalo. Súd má za to, že dobu 10 rokov nie je možné hodnotiť ako primeranú dobu

na uchovávanie osobných údajov. Navyše spotrebiteľ môže odvolať svoj súhlas až po uplynutí jedného
roka a nie ihneď a to až svojim písomným oznámením. Takáto zmluvná podmienka preto spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, žalobcu,
ktorému v snahe získať úver nezostávalo nič iné, len predtlač zmluvy, na ktorej sa nachádzala aj táto
zmluvná podmienka, podpísať.

48. Záverom pre úplnosť súd dodáva, že vyslovenie neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je viazané
zákonom iba na čas prípadného trvania zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. V tejto súvislosti súd
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/320/2016 zo dňa 24.11.2015. Poukazujúc
na vyššie uvedené skutočnosti, súd žalobe žalobcu vyhovel v plnom rozsahu a rozhodol tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

49. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne

rozdelí, pripadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
50. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že ich priznal žalobcovi, ktorý mal vo

veci plný úspech. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením
vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Okresný súd Humenné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia

domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.