Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 17, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120321393
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6120321393.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kotoru a sudcov JUDr.

Júliusa Tótha a JUDr. Moniky Šabľovej v spore žalobcu: JOMAFIN PLUS s.r.o., so sídlom Kremnická 36,
040 11 Košice - mestská časť Západ, IČO: 52 661 393, zastúpeného JUDr. Ladislav Barna, so sídlom
Čajakova 5, 040 01 Košice, IČO: 42 104 009, proti žalovanému: Beatrix trade s. r. o., (predtým obchodné
meno: YOPI Agency s.r.o.), so sídlom Hlavná 81, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 45
589 411, zastúpený JUDr. Peter Majerník, so sídlom Werferova 1, 040 11 Košice - mestská časť Juh,
IČO: 42 109 680, o zaplatenie 100.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Mestského súdu Košice č. k. 32Cb/53/2020-130 zo dňa 6. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice č. k. 32Cb/53/2020-130 zo dňa 6. októbra 2023 vo výroku
I..

II. Mení rozsudok Mestského súdu Košice č. k. 32Cb/53/2020-130 zo dňa 6. októbra 2023 vo výroku II.
tak, že žalobcovi priznáva náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 33 %.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi istinu vo výške

100.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 100.000,- eur od 01.01.2020 do
zaplatenia, to všetko v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) a žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 44% voči žalovanému (výrok II.).

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že pôvodný žalobca – spoločnosť MA-KU invest, s.r.o., naposledy so
sídlomAdlerova1,Košice,IČO:45336288–sapodanoužaloboudomáhaluložiťžalovanémupovinnosť
zaplatiť žalobcovi 150.000,- eur s príslušenstvom titulom nevrátenia finančných prostriedkov zo Zmluvy

o pôžičke. Poukázal na to, že medzi pôvodným žalobcom a žalovaným bola dňa 25.06.2016 uzatvorená
Zmluva o pôžičke (ďalej aj „Zmluva o pôžičke“), ktorá bola zmenená Dodatkom č. 1 zo dňa 01.01.2018,
a v zmysle ktorej pôvodný žalobca požičal žalovanému finančné prostriedky v sume 150.000,- eur,
pričom tento ich v dohodnutej lehote splatnosti do 31.12.2019 pôvodnému žalobcovi nevrátil.

3. Dňa 26.06.2020 bol v merite veci vydaný platobný rozkaz sp. zn. 35Up/1199/2020, voči ktorému
podal žalovaný včas odôvodnený odpor. V tomto uviedol, že peňažný nárok uplatnený žalobou v celom

rozsahu neuznáva a žalobu žiada zamietnuť. Poukázal na čl. III ods. 2 písm. a) Zmluvy o pôžičke, podľa
ktorého zmluva zaniká uplynutím času, na ktorý boli peňažné prostriedky poskytnuté, pričom z čl. II ods.
2 vyplýva, že k vráteniu pôžičky malo dôjsť do 31.12.2016, a teda zmluva zanikla dňom 31.12.2016.
Dodatok č. 1 bol uzavretý dňa 01.01.2018 k už zaniknutej zmluve, preto ho žalovaný považoval zaneplatný. V zmysle uvedeného sa potom žalobca mohol domáhať vrátenia peňažných prostriedkov len
titulom bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti žalovaný vzniesol námietku premlčania s poukazom
na to, že vzťah medzi stranami sporu nemožno vzhľadom na ust. § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991

Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) a predmet podnikania pôvodného žalobcu
považovať za obchodnoprávny. Tiež poukázal na to, že žalovaný pôvodnému žalobcovi z požadovanej
istiny dňa 17.09.2019 uhradil sumu vo výške 40.000,- eur a dňa 18.09.2019 sumu vo výške 10.000,-
eur, preto namietal aj výšku uplatneného nároku.

4. Pôvodný žalobca vo svojich ďalších podaniach potvrdil, že žalovaný mu z požičanej čiastky uhradil
v dňoch 18.-19.09.2019 sumu 50.000,- eur a dňa 07.01.2018 sumu 3.000,- eur ako dohodnuté úroky
z omeškania (faktúra č. 2018880), v dôsledku čoho nemožno uvažovať o premlčaní žalovaného nároku.
Čo do sumy 50.000,- eur pôvodný žalobca vzal podanú žalobu späť a žiadal rozhodnúť o zmene strán
sporu na strane žalobcu z dôvodu postúpenia uplatnenej pohľadávky na spoločnosť JOMAFIN PLUS
s.r.o.

5. Žalovaný v rámci procesnej obrany zotrval na svojom tvrdení o neplatnosti Dodatku č. 1 k Zmluve
o pôžičke, z ktorého dôvodu aj peňažná čiastka v sume 3.000,- eur bola pôvodnému žalobcovi uhradená
bezprávnehodôvoduažiadaltútozapočítaťvočiuplatnenémunároku.Žalovanýzároveňpopreltvrdenia
pôvodného žalobcu o uznaní záväzku.

6. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 10.01.2023, č. k. 32Cb/53/2020-90 rozhodol o zastavení
konania v časti o zaplatenie istiny 50.000,- eur s príslušenstvom a o zmene strán sporu na strane
žalobcu.

7. Pri ustálení skutkového stavu veci vychádzal z toho, že medzi stranami nebolo sporné, že obe sporové
strany sú právnickými osobami vykonávajúcimi podnikateľskú činnosť, že medzi nimi existoval zmluvný
vzťah titulom poskytnutej pôžičky vo výške 150.000,- eur, že došlo k čiastočnej úhrade poskytnutej
pôžičky žalovaným v sume 40.000,- eur dňa 17.09.2019 a v sume 10.000,- eur dňa 18.09.2019, že
pôvodný žalobca vystavil faktúru č. 2018880 na sumu 3.000,- eur a že žalovaný túto faktúru uhradil.

8. Zdôraznil, že predmetom tohto sporu je peňažný nárok na zaplatenie 100.000,- eur s príslušenstvom
titulom neuhradenia záväzku zo Zmluvy o pôžičke.

9. Súd prvej inštancie v prvom rade skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní. Uviedol, že

z listinných dôkazov, a to z Oznámenia o postúpení pohľadávky mal preukázané, že postupca (pôvodný
žalobca) písomne oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky uplatnenej v tomto konaní na postupníka
(žalobcu) a zároveň ho vyzval na úhradu pohľadávky na účet postupníka. Vychádzajúc z ust. § 1 a §
524 a nasl. Obchodného zákonníka a z vedomosti žalovaného o postúpení pohľadávky z postupcu na
postupníkaminimálneododňadoručeniasúdnehorozhodnutiaozmenežalobcu,beztoho,abyžalovaný

v primeranej dobe namietal toto postúpenie, súd prvej inštancie námietku žalovaného vo vzťahu k
aktívnej vecnej legitimácii žalobcu nepovažoval za dôvodnú.

10. Ďalej na základe vykonaných dôkazov ustálil skutkový stav tak, že dňa 25.06.2016 bola medzi
veriteľom MA-KU invest, s.r.o. a dlžníkom (v čase uzavretia zmluvy obchodné meno YOPI Agency

s.r.o.) uzavretá Zmluva o pôžičke, predmetom ktorej bolo prenechanie peňažných prostriedkov vo výške
150.000,- eur veriteľom dlžníkovi. Dlžník sa zaviazal za poskytnutú pôžičku veriteľovi platiť úrok vo výške
1,5 % p.m. odo dňa poskytnutia pôžičky do jej vrátenia a vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky najneskôr
do 31.12.2016. Účastníci zmluvy sa dohodli, že zmluva zaniká uplynutím času, na ktorú boli peňažné
prostriedky poskytnuté; vrátením poskytnutej pôžičky; alebo na základe písomnej dohody zmluvných

strán (čl. III bod 2 zmluvy). Zároveň sa dohodli, že ak niektoré ustanovenia zmluvy nie sú celkom alebo
sčasti účinné alebo neskôr stratia účinnosť, nie je tým dotknutá platnosť ostatných ustanovení (čl. IV
bod 4 zmluvy). Následne dňa 01.01.2018 zmluvné strany uzavreli Dodatok č. 1 k Zmluve o pôžičke tak,
že ako veriteľ vystupuje spoločnosť YOPI Agency s.r.o. a ako dlžník spoločnosť MA-KU invest, s.r.o. V
zmysle uvedeného dodatku došlo k zmene ustanovení čl. II ods. 2,3 a 4 Zmluvy o pôžičke tak, že dlžník

sa zaviazal poskytnutú pôžičku vrátiť veriteľovi v lehote do 31.12.2019 a odo dňa 01.01.2018 sa zaviazal
platiťdovráteniapôžičkyúrokyvovýške2%p.a.zosumyposkytnutejpôžičky.Znepopretýchtvrdenísúd
prvej inštancie zistil, že peňažné prostriedky vo výške 150.000,- eur boli pôvodným žalobcom vyplatenéžalovanému, teda došlo k poskytnutiu pôžičky. Po poskytnutí peňažných prostriedkov žalovaný vrátil
pôvodnémužalobcovisumu50.000,-eurauhradilsumuvovýške3.000,-eurtitulomdohodnutéhoúroku.

11. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 Obchodného zákonníka upravujúceho rozsah
pôsobnosti Obchodného zákonníka, podľa § 261 ods. 8 a 9 Obchodného zákonníka zakotvujúceho
obligatórnu pôsobnosť Obchodného zákonníka, podľa § 266 Obchodného zákonníka upravujúceho
výkladprejavuvôle,podľa§323ods.1a2Obchodnéhozákonníkacharakterizujúcehouznaniezáväzku,
podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka upravujúceho splnenie záväzku, podľa § 365 ods. 1 a §

369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka upravujúcich omeškanie dlžníka a úroky z omeškania, podľa
§ 387, § 388 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka upravujúcich premlčanie v obchodnoprávnych
vzťahoch, podľa § 407 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka charakterizujúceho účinky uznania záväzku,
podľa § 100, § 101 a § 107 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“) upravujúcich premlčanie v občianskoprávnych vzťahoch, podľa § 451, § 456 a § 458
Občianskeho zákonníka upravujúcich bezdôvodné obohatenie a podľa § 558 Občianskeho zákonníka

charakterizujúceho účinky uznania dlhu.

12. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že strany sporu sú podnikatelia
a ako takí na základe ich vzájomne prejavenej vôle uzavreli reálny kontrakt - Zmluvu o pôžičke, preto ich
vzájomný vzťah posúdil ako obchodnoprávny. Záväzok z tejto zmluvy v podobe vrátenia poskytnutých

finančných prostriedkov žalovaný nesplnil v dohodnutej lehote splatnosti do 31.12.2016, preto sa odo
dňa 01.01.2017 dostal do omeškania a zároveň týmto dňom začala plynúť štvorročná premlčacia lehota,
ktorá mala uplynúť dňa 01.01.2021. Keďže žaloba bola podaná dňa 17.06.2020, uplatnený nárok podľa
súdu prvej inštancie nebol premlčaný. V Dodatku č. 1 došlo k pochybeniu v označení zmluvných strán,
z prejavenej vôle však mal súd prvej inštancie za preukázané, že dlžníkom zo Zmluvy o pôžičke bol

žalovaný, ktorý dňa 01.01.2018 písomne uznal svoj záväzok z pôžičky voči žalobcovi ako veriteľovi
z pôžičky a zaviazal sa svoj záväzok splniť najneskôr do 31.12.2019. Žalovaný čiastočnou úhradou
pôžičky rovnako uznal svoj záväzok voči žalobcovi, preto záväzok dlžníka zo Zmluvy o pôžičke nemôže
byť premlčaný a námietka premlčania vznesená žalovaným je nedôvodná.

13. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že nárok žalobcu je dôvodný pre nevrátenie časti poskytnutej pôžičky
v dohodnutej lehote splatnosti, preto žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 100.000,- eur
spolu s úrokom z omeškania v požadovanej výške 5 % ročne odo dňa 01.01.2020 v zmysle žalobného
petitu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a priznal žalobcovi, ktorý bol v konaní čiastočne úspešný,

náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 44 %.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočnila jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§

365 ods. 1 písm. b/ CSP), že konanie ma inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písmena h/ CSP). Žiadal, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.

15. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní. Uviedol, že
súd prvej inštancie uznesením zo dňa 10.01.2023 rozhodol o zmene strán sporu na strane žalobcu,
avšakžalovanémunebolidoručenéžiadnelistinypreukazujúceprevodpohľadávkyzpôvodnéhožalobcu

MA-KU invest, s.r.o. na spoločnosť JOMAFIN PLUS s.r.o. Na pojednávaní dňa 06.10.2023 súd prvej
inštancie na námietku žalovaného uviedol, že o zmene žalobcu rozhodol na základe návrhu žalobcu
a oznámenia o postúpení pohľadávky žalovanému. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že takéto
oznámenie mu nikdy nebolo doručené a toto oznámenie nebolo právnym titulom postúpenia žalovanej
pohľadávky. Týmto bola zmluva o postúpení pohľadávky, ktorá nebola v konaní predložená a súd

prvej inštancie rozhodol o zmene strán sporu v rozpore s § 80 CSP, keď návrhu na zmenu žalobcu
vyhovel bez toho, aby mal preukázaný prevod práva, o ktorom sa koná. V tejto súvislosti považoval za
nedôvodné konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaný v primeranej dobe nenamietal postúpenie,
zvlášť v situácii, keď v zmysle zaužívanej súdnej praxe je súd povinný vždy aj bez návrhu skúmať vecnúlegitimáciu, a to aj vtedy, ak ju žiaden z účastníkov nenamieta. Žalovanému nebolo zrejmé z akého
dôkazu vychádzal súd prvej inštancie pri ustálení záveru, že žalobca je vlastníkom žalobou uplatnenej
pohľadávky, ak tento nie je uvedený ani v Zmluve o pôžičke, ani v Dodatku č. 1 k nej. Zdôraznil, že súdu

prvej inštancie nebola doručená žiadna listina preukazujúca postúpenie pohľadávky, pri rozhodovaní
o zmene strán sporu vychádzal len z tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaný poprel, čím konal v rozpore s čl. 8
CSP. Z dôvodu absencie písomnej zmluvy o postúpení pohľadávky nebola v konaní preukázaná aktívna
vecná legitimácia žalobcu, čoho dôsledkom malo byť zamietnutie žaloby.

16. V ďalšom namietal, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 06.10.2023 vypočul konateľa žalobcu
A. B., a to k okolnostiam uzavretia Zmluvy o pôžičke a ustálenia obchodnoprávneho vzťahu medzi
zmluvnými stranami, návrh žalovaného na výsluch konateľa žalovaného však zamietol. Konateľ žalobcu
vo svojej výpovedi uviedol, že pôžička bola poskytnutá aj na rozvoj podnikania žalovaného, z ktorého
tvrdenia súd prvej inštancie vychádzal pri ustálení obchodnoprávneho charakteru zmluvného vzťahu
medzi stranami sporu. Výsluch konateľa žalovaného na potvrdenie alebo popretie uvedeného tvrdenia,

ktoré malo následne vplyv aj na posúdenie plynutia premlčacej lehoty, však súd prvej inštancie zamietol,
čím podľa žalovaného došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní v predmetnom konaní.

17. Žalovaný nesúhlasil so záverom, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom
obchodnoprávnym v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že žalobca nemá

v predmete svojho podnikania uvedené poskytovanie pôžičiek a úverov a ani v samotnej Zmluve
o pôžičke nie je uvedený účel poskytnutia finančných prostriedkov žalovanému. Preto žalovanému
nebolo zrejmé, z akých skutočností vychádzal súd prvej inštancie pri určení, že právny vzťah medzi
stranami sporu je obchodnoprávny. Ďalej zdôraznil, že podľa čl. III ods. 2 písm. a) zmluvy táto mala
zaniknúť uplynutím času, na ktorý boli peňažné prostriedky poskytnuté, teda 31.12.2016. Dodatok

k označenej zmluve bol uzatvorený až dňa 01.01.2018, teda v čase, kedy táto už neexistovala, preto
žalovaný považoval Dodatok č. 1 za neplatný. Zároveň zánikom zmluvy sa nárok na vrátenie peňažných
prostriedkov z pôžičky zmenil na nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia, ktorý je v zmysle
ustanovení Občianskeho zákonníka premlčaný.

18. Žalovaný nesúhlasil ani s výrokom súdu prvej inštancie, ktorým žalobcovi priznal náhradu trov
konania vo výške 44 %. Uviedol, že žalobca si v konaní uplatnil nárok vo výške 150.000,- eur, pričom
následne vzal žalobu späť čo do istiny 50.000,- eur a súd prvej inštancie jeho žalobe vyhovel v rozsahu
100.000,- eur. Žalobca tak bol úspešný v rozsahu 66 % uplatneného nároku a neúspešný v rozsahu 33 %
uplatneného nároku. Celkový úspech žalobcu v konaní tak predstavuje 33 %, čomu by mal zodpovedať

aj výrok o trovách konania. Namietal, že v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie nesprávny, riadne
neodôvodnený a vykazujúci prvky arbitrárnosti.

19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 13.01.2024 uviedol, že rozsudok súdu prvej
inštancie považuje za vecne správny a ako taký ho žiada potvrdiť.

20. Zdôraznil, že žalovaný vo svojom odvolaní nespochybnil ani existenciu zmluvného vzťahu, ani
výšku pôžičky, ani iné skutočnosti týkajúce sa vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, resp. podmienok
dohodnutých v tomto zmluvnom vzťahu. Vo vzťahu k namietanej aktívnej vecnej legitimácii žalobcu
tento uviedol, že podaním zo dňa 30.03.2021 navrhol zmenu strán sporu na strane žalobcu z dôvodu

postúpenia žalovanej pohľadávky, pričom súdu prvej inštancie predložil aj písomné Oznámenie
o postúpení pohľadávky zo dňa 17.03.2021 adresované žalovanému a súhlas postupníka so svojím
vstupom do konania na strane žalobcu. Zdôraznil, že pôvodný žalobca a nový žalobca majú na strane
spoločníka a konateľa týchto obchodných spoločností totožnú fyzickú osobu. Na základe predložených
listín súd prvej inštancie návrhu pôvodného žalobcu vyhovel a uznesením zo dňa 10.01.2023 zmenu

strán sporu na strane žalobcu pripustil. Toto uznesenie bolo dňa 10.02.2023 doručené žalovanému,
resp. jeho právnemu zástupcovi a najneskôr od tohto dňa sa žalovaný dozvedel o postúpení žalovanej
pohľadávky. Žalobca uviedol, že samotné Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 17.03.2021
doručoval žalovanému aj sám, a to na adresu jeho sídla zapísanú v obchodnom registri. Rovnako
bolo Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 17.03.2021 súčasťou súdneho spisu, do ktorého mal

žalovaný možnosť kedykoľvek nahliadnuť, preto jeho tvrdenie o nevedomosti o postúpení pohľadávky
považoval žalobca za nedôvodné. Odo dňa doručenia uznesenia súdom prvej inštancie do dňa konania
prvéhopojednávaniadňa06.10.2023žalovanýžiadnymspôsobomnenamietalaktívnuvecnúlegitimáciu
žalobcu v konaní, preto ju žalobca považoval za nespornú. Pre vylúčenie pochybností a zachovanieprávnej istoty žalobca v prílohe svojho vyjadrenia predložil Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa
17.03.2021. Vzhľadom na oneskorené vznesenie námietky nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalovaným mal žalobca za to, že predloženie Zmluvy o postúpení pohľadávky v odvolacom konaní

možno považovať za novotu v zmysle § 366 písm. d) v spojení s § 373 ods. 4 CSP, keďže po doručení
uznesenia o pripustení zmeny na strane žalobcu vychádzal zo skutočnosti, že súd prvej inštancie
považuje postúpenie pohľadávky za riadne preukázané.

21. Vo vzťahu k nevykonaniu dôkazu v podobe výsluchu konateľa žalovaného žalobca uviedol, že

dňa 06.10.2023 sa uskutočnilo prvé pojednávanie vo veci, na ktoré sa štatutárny zástupca žalovaného
nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil a pre svoju neprítomnosť pojednávanie ani nežiadal odročiť.
Podľa žalobcu preto súd prvej inštancie vzhľadom na hospodárnosť konania správne zamietol návrh na
jeho výsluch, čo v odôvodnení svojho rozsudku aj riadne odôvodnil. Štatutárny zástupca žalobcu vo veci
vypovedal na pojednávaní až po tom, čo zákonný sudca vo veci vyjadril svoj predbežný právny názor
avzhľadomnavyhlásenýrozsudokjezrejmé,žesúdprvejinštanciesvojpredbežnýprávnynázorpojeho

výsluchu nezmenil. Preto mal žalobca za to, že tento výsluch nemal na rozhodnutie súdu prvej inštancie
zásadný vplyv a teda nie je dôvodná ani argumentácia žalovaného o porušení princípu rovnosti zbraní.

22. Žalobca k Zmluve o pôžičke, právnemu režimu záväzkových vzťahov sporových strán a námietke
premlčania odkázal na svoje predchádzajúce podania a vzhľadom na svoj čiastočný úspech vo veci

považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie o jeho práve na náhradu trov konania vo výške 44 % za
vecne správne.

23. Vyjadrenie žalobcu bolo žalovanému doručené dňa 31.01.2024, tento repliku svojho odvolania
v konaní nepodal.

24. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie žalovaného,
ktoré bolo podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie
ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že

odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

25. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

26. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), a
h) CSP. Odvolací súd po preskúmaní podaného odvolania zistil, že v danom prípade tieto odvolacie
dôvody nie sú naplnené.

27. K uplatneným odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.

b) CSP je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní
realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva
na spravodlivý proces.

28. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP je naplnený, ak má konanie inú vadu, ktorá mohla

maťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Tentoodvolacídôvoddopadánaakékoľvekpochybenia
v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za
predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

29. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) je v sporovom konaní odvolacím

dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy
veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť

dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci
boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a
ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.30. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

31. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP predpokladá, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav
nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

32. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd je toho názoru,
že žalovaný v podanom odvolaní takú vadu konania, ktorá by spadala pod dané ustanovenie neuvádza
a žiadnu z uvádzaných skutočností v podanom odvolaní ani nemožno pod takúto vadu subsumovať.
Preto odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

33. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s prihliadnutím na odvolanie žalovaného, odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj skutočnosti osvedčené obsahom spisu bolo posúdiť,
či v danej veci boli splnené zákonné podmienky pre vyhovenie žaloby, t. j. uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobcovi 100.000,- eur s príslušenstvom z titulu vrátenia finančných prostriedkov
poskytnutých žalovanému na základe Zmluvy o pôžičke. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aktívnu

vecnú legitimáciu žalobcu v konaní, posúdenie právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ako
obchodnoprávneho, nevykonanie dôkazu v podobe výsluchu konateľa žalovaného k účelu Zmluvy
o pôžičke, neplatnosť Dodatku č. 1 k Zmluve o pôžičke, premlčanie žalobou uplatneného nároku
a nesprávne priznanie náhrady trov konania.

34. Odvolací súd zo skutkového stavu tak ako ho ustálil súd prvej inštancie zistil, že medzi stranami
nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu spoločnosť MA-KU invest, s.r.o. ako veriteľ a žalovaný (v
čase uzavretia zmluvy obchodné meno YOPI Agency s.r.o.) ako dlžník uzavreli dňa 25.06.2016 Zmluvu
o pôžičke, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo
výške 150.000,- eur, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť jednorazovo najneskôr do 31.12.2016. Podľa čl.

III, bodu 2 táto zmluva mala zaniknúť a) uplynutím času, na ktorý boli peňažné prostriedky poskytnuté;
b) vrátením poskytnutej pôžičky; c) na základe písomnej dohody zmluvných strán. Keďže žalovaný
požičané peňažné prostriedky právnemu predchodcovi žalobcu nevrátil, právny predchodca žalobcu
a žalovaný uzavreli dňa 01.01.2018 „Dodatok č. 1 k Zmluve o pôžičke zo dňa 25.06.2016“, v zmysle
ktorého sa čl. II, odsek 2 zmluvy zmenil tak, že dlžník sa zaviazal poskytnutú pôžičku veriteľovi vrátiť

v lehote do 31.12.2019. Dňa 07.01.2019 žalovaný zaplatil právnemu predchodcovi žalobcu úroky
z pôžičky vo výške 3.000,- eur. Následne žalovaný pristúpil aj k čiastočnému vráteniu sumy pôžičky, keď
dňa 17.09.2019 uhradil na účet právneho predchodcu žalobcu čiastku 40.000,- eur a dňa 18.09.2019
čiastku 10.000,- eur. Medzi stranami nebolo sporné, že dlžná neuhradená čiastka zo Zmluvy o pôžičke
teda predstavuje sumu 100.000,- eur.

35. V priebehu konania právny predchodca žalobcu doručil súdu prvej inštancie návrh na zmenu
žalobcu z dôvodu, že dňa 17.03.2021 uzavrel ako postupca so spoločnosťou JOMAFIN PLUS s.r.o. ako
postupníkom Zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej došlo k postúpeniu žalovaného nároku
vo výške 100.000,- eur na označenú spoločnosť. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 17.03.2021

oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky a vyzval ho na jej uhradenie novému veriteľovi. Súd prvej
inštancie uznesením zo dňa 10.01.2023, č. k. 32Cb/53/2020-90 výrokom II. pripustil zmenu žalobcu
v zmysle podaného návrhu.

36. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že v posudzovanom prípade nejde o obchodnoprávny spor

a s tým súvisiace otázky posúdenia jeho námietky premlčania uplatneného nároku.

37. Odvolací súd uvádza, že v posudzovanom prípade subjektmi zmluvného vzťahu sú právnické osoby,
pričom možno mať za to, že predmetný zmluvný vzťah sa týka ich podnikateľskej činnosti. Skutočnosť,že žalobca nemá v predmete podnikania „poskytovanie pôžičiek“ neznamená, že sa táto činnosť netýka
jeho podnikateľskej činnosti. Rozhodujúcou skutočnosťou v súvislosti s podnikateľskou činnosťou je
to, ako sa účel vzniku záväzku javí pri objektívnom posúdení. Nie je zrejmé, ako by bolo možné

poskytnutie peňažných prostriedkov z účtu jednej obchodnej spoločnosti inej obchodnej spoločnosti
posúdiťakoobčianskoprávnyvzťah.Naposúdeniedanéhovzťahuakovzťahuobchodnoprávnehonemá
vplyv skutočnosť, že sa na predmetný vzťah budú prípadne aplikovať aj normy občianskeho práva. Je
pritom nepochybné, ako vyplýva aj z listinných dôkazov na č.l. 31-32 spisu predložených žalovaným
k odporu proti platobnému rozkazu, že peňažné prostriedky boli zo strany žalovaného vrátené z jeho

podnikateľského účtu na podnikateľský účet žalobcu, pričom boli poskytnuté a vrátené z účtov strán
sporu uvedených v predmetnej Zmluve o pôžičke v jej záhlaví. Takisto je potrebné prihliadnuť aj na
povahu žalobcu a žalovaného pri uzatváraní zmluvy, kedy obaja vystupovali ako podnikatelia podľa §
2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka.

38. Odvolací súd teda uzatvára, že na takýto vzťah zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi podnikateľmi,

čo nimi je žalobca aj žalovaný, je preto potrebné aplikovať ustanovenia § 261 ods. 1, 8 a 9 Obchodného
zákonníka, podľa ktorých sa Obchodným zákonníkom spravujú vzťahy medzi podnikateľmi, ktoré
sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Ak pri výkone svojej podnikateľskej činnosti uzatvoria zmluvu,
ktorá nie je upravená v Obchodnom zákonníku, ale v Občianskom zákonníku, napríklad aj zmluva o
pôžičke upravená v § 657 Občianskeho zákonníka, sa samotná zmluva o pôžičke uzatvorená medzi

podnikateľmi, teda obsah zmluvy, vznik, zmena, zánik zmluvy, budú riadiť ustanoveniami Občianskeho
zákonníka, ale ďalšie vzťahy z takejto zmluvy o pôžičke plynúce - napr. premlčanie, náhrada škody, sa
budú riadiť podľa ust. § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, ustanoveniami Obchodného zákonníka. To
znamená, že v prejednávanom spore sa zmluva o pôžičke, uzatvorená medzi stranami tohto sporu ako
podnikateľmi dňa 25.06.2016, teda jej obsah - vznik, zmena, zánik, bude riadiť ust. § 657 Občianskeho

zákonníka, a premlčanie nárokov z tejto zmluvy o pôžičke sa bude riadiť ustanoveniami § 387 a
nasledujúcichObchodnéhozákonníkaopremlčaní,premlčaciadobapretopodľaust.§397Obchodného
zákonníka je štyri roky.

39. Už nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 70/18 bola koncipovaná myšlienka,

že zo samotnej konštrukcie obchodných záväzkových vzťahov vyplýva, že aj keď sa v obchodných
záväzkových vzťahoch použije právna úprava zmluvného typu upravená len v Občianskom zákonníku,
neprestáva byť tento vzťah obchodnoprávnym vzťahom. V uvedenom Ústavný súd Slovenskej republiky
súhlasí s právnym názorom vyjadreným v odbornej literatúre, podľa ktorého: „Počas pätnásťročnej
aplikácie Obchodného zákonníka (odborný článok bol publikovaný v roku 2006, pozn.) sa ukázalo

neopodstatneným, aby sa výraz zmluva v texte ustanovenia § 261 ods. 6 chápal rozširujúco, t. j.
nielen ako samotná zmluva, ale ako celý vzťah touto zmluvou založený. Takýmto rozširujúcim výkladom
sa nielen neodôvodnene a umelo zužuje okruh obchodných záväzkových vzťahov, ale navyše na
vzťahy (bez ohľadu na to, ako ich nazveme), ktoré sú fakticky vzťahmi medzi podnikateľmi, aplikujeme
právnu úpravu koncipovanú a určenú vzťahom medzi občanmi (napr. náhrada škody, premlčanie).

Neadekvátnosť takéhoto riešenia je obzvlášť zrejmá v prípade, ak ide o zmluvný typ upravený len v
Občianskom zákonníku (napr. kúpna zmluva, ktorou sa prevádza nehnuteľnosť, darovacia zmluva,
zmluva o pôžičke), keď na oboch stranách zmluvného vzťahu vystupujú ako subjekty podnikatelia.
Reálne idenepochybneoobchodnývzťah.Pretojecelkomneopodstatnenénaňpoužiťnapríkladprávnu
úpravu náhrady škody alebo zmluvnej pokuty upravenej v Občianskom zákonníku, ktorá je koncipovaná

pre vzťahy medzi občanmi. Oba inštitúty sú zásadne rozdielne koncipované v Občianskom zákonníku
a v Obchodnom zákonníku“ (Ovečková, O.: Ešte raz k premlčaniu práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia, In: Bulletin Slovenskej advokátskej komory. 12/2006).

40. Z článku II. bod 2 Zmluvy o pôžičke zo dňa 25.06.2016 vyplýva, že strany zmluvy sa dohodli, že

dlžník vráti poskytnuté peňažné prostriedky veriteľovi jednorazovo, a to najneskôr do 31.12.2016.

41. Žalobca podal žalobu o vrátenie sumy 150.000,- eur s príslušenstvom na upomínací súd dňa
17.06.2020 (č.l. 10 spisu, Potvrdenie) t.j. ešte pred uplynutím 4-ročnej premlčacej lehoty podľa § 397
Obchodného zákonníka. Preto námietka premlčania zo strany žalovaného nie je dôvodná, keďže žaloba

bola podaná zo strany žalobcu ešte pred uplynutím premlčacej doby.

42. Žalovaný takisto namietal, že nárok žalobcu sa mal posudzovať titulom bezdôvodného obohatenia
a nie ako nárok z titulu zmluvy o pôžičke. K danému odvolací súd s prihliadnutím na vyššie uvedenéuvádza, že ohľadom posúdenia premlčania uplatneného nároku je bez právneho významu, či žalovaný
peňažný nárok bol nárokom na vrátenie finančných prostriedkov zo zmluvy o pôžičke alebo nárokom
na vrátenie bezdôvodného obohatenia, keďže plynutie premlčacej lehoty by sa aj v prípade posúdenia

nároku žalobcu na vrátenie bezdôvodného obohatenia riadilo Obchodným zákonníkom, t.j. 4-ročnou
premlčacou lehotou, keďže ide o obchodnoprávny spor. Odvolací súd však zastáva názor rovnako ako
súd prvej inštancie, že v danom prípade ide o nárok vyplývajúci zo zmluvného vzťahu uzatvoreného
medzi stranami sporu.

43. Medzi stranami sporu ako zmluvnými stranami došlo k uzavretiu Dodatku č. 1 zo dňa 01.01.2018
k Zmluve o pôžičke zo dňa 25.06.2016, ktorým si zmluvné strany dohodli novú lehotu splatnosti s tým,
že dlžník sa zaviazal poskytnutú pôžičku veriteľovi vrátiť v lehote do 31.12.2019. Zároveň si dohodli, že
dlžník sa zaväzuje platiť od 01.01.2018 do vrátenia pôžičky úroky vo výške 2 % p.a. zo sumy poskytnutej
pôžičky.

44.ŽalovanývkonanínamietalplatnosťDodatkuč.1,keďžepodľačl.IIIods.2písm.a)Zmluvyopôžičke
táto mala zaniknúť uplynutím času, na ktorý boli peňažné prostriedky poskytnuté, teda 31.12.2016.
Dodatok k označenej zmluve bol uzatvorený až dňa 01.01.2018, teda v čase, kedy táto zmluva už
neexistovala, preto žalovaný považoval Dodatok č. 1 za neplatný. Bol toho názoru, že zánikom zmluvy
sa nárok na vrátenie peňažných prostriedkov z pôžičky zmenil na nárok na vrátenie bezdôvodného

obohatenia, ktorý je v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka premlčaný.

45. K danej námietke žalovaného odvolací súd poukazuje najprv na ustálenú rozhodovaciu činnosť
Ústavného súdu SR ako aj Najvyššieho súdu SR týkajúcu sa preferencie výkladu v prospech platnosti
právneho úkonu.

46. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. júla 2008 uviedol, že
„... základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred
takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený
a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená

spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou.
Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1 ústavy je taká
prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti
zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim“.

47. Obdobne Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1. apríla 2015, (publikovaný v Zbierke
nálezov Ústavného súdu pod č. 16/2015) konštatoval, že „určitosť právneho úkonu je zákonnou
podmienkou jeho platnosti a je považovaná za náležitosť prejavu vôle. Právny úkon možno považovať
za určitý vtedy, ak jeho obsah nie je vnútorne rozporný a súčasne je jeho predmet jasne určený.
Vychádzajúc z princípu preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou súčasne platí,

že aj v prípade určitých pochybností o určitosti obsahu či predmetu právneho úkonu bude tento
neplatným len vtedy, ak tieto nedostatky nemožno preklenúť ani použitím interpretačných pravidiel
ustanovených v § 35 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 266 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka.
Ak totiž tieto nedostatky možno takýmto spôsobom preklenúť, je ústavnou povinnosťou všeobecného
súdu uprednostniť výklad, ktorý vedie k platnosti právneho úkonu, a nie naopak. Preferencia výkladu

uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky aj na odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť
najmä dostatočne zrejmé, z akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či
porušenie danej právnej normy skutočne vedie k neplatnosti právneho úkonu a aké skutkové zistenia
preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu.

Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne
neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdnej právnej veci a interpretácii
relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy
(prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho
súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých

zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech
platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.“48. Rovnako aj NS SR v rozsudku sp. zn. 6MCdo/21/2011 zo dňa 30.1.2013 uviedol, že
„...takáto interpretácia rešpektuje aj základné zásady súkromného práva, a to zásadu „pacta sunt
servanda“ (zmluvy sa majú dodržiavať) a zásadu „actus interpretandus est potius, ut valeat quam, ut

pereat“ (úkon treba vykladať skôr tak, aby platil, ako by neplatil - Ulpianus, Digesta, kniha 45, titul 1,
fragment 80).“

49. Odvolací súd teda k námietke žalovaného týkajúcej sa neplatnosti Dodatku č. 1 zo dňa 01.01.2018
uvádza, že podľa obsahu dohody označenú ako Dodatok č. 1 zo dňa 01.01.2018 k Zmluve o pôžičke zo

dňa 25.06.2016, možno túto dohodu považovať za novú samostatnú dohodu o predĺžení splatnosti už
poskytnutej pôžičky. Je nesporné, že strany sporu prejavili svoju vôľu, podpísaním Dodatku č. 1, predĺžiť
lehotu splatnosti pôvodne dohodnutú v Zmluve o pôžičke zo dňa 25.06.2016, a to až do 31.12.2019.

50. Formou dodatku možno meniť zmluvu, ale keďže zmluva zanikla podľa čl. III, bod 2 písm. a) Zmluvy
o pôžičke tak mohli strany samostatne dohodou určiť inú splatnosť pôžičky, pričom je jedno ako túto

novú dohodu označili, keďže podstatný je obsah a prejavená vôľa je platná, aj keď nesprávne označená
ako Dodatok č. 1.

51. Táto nová dohoda podľa názoru odvolacieho súdu o novej lehote splatnosti obstojí ako samostatný
právny úkon, keďže úlohou všeobecných súdov je vykladať prejavy vôle účastníkov zmlúv tak,

aby mala platnosť v zmysle vyššie uvedenej judikatúry prednosť pred neplatnosťou právnych
úkonov, pričom úlohou všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii
relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy
(prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho
súdneho konania.

52. Vzhľadom na to, že si zmluvné strany dohodli novú lehotu splatnosti pôžičky, t.j. do 31.12.2019
a žaloba bola podaná dňa 17.06.2020 t.j. ešte pred uplynutím 4-ročnej premlčacej lehoty podľa §
397 Obchodného zákonníka námietka premlčania zo strany žalovaného nie je dôvodná. Odvolací
súd podotýka, že žaloba by bola podaná aj pred uplynutím premlčacej lehoty posudzovanej podľa

Občianskeho zákonníka (§ 101 OZ, 3 roky), čo však nie je relevantné pre posudzovanú vec, keďže
v prejednávanej veci ide o obchodnoprávny spor.

53. Navyše z predmetného Dodatku mal výhodu a prospech najmä žalovaný, keďže nemusel vrátiť
peňažné prostriedky ihneď, čím sa vyhol podaniu žaloby zo strany žalobcu, ale bol mu poskytnutý extra

čas na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov.

54. Žalovaný namietal, že v konaní navrhol vypočuť konateľa žalovaného, ktorého výsluch žiadal
len za účelom ozrejmenia, na aký účel boli finančné prostriedky zo Zmluvy o pôžičke dlžníkovi
poskytnuté, teda k zodpovedaniu otázky, či je právny vzťah medzi stranami sporu občianskoprávny

alebo obchodnoprávny. Súd prvej inštancie pri zamietnutí návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom
konateľa žalovaného argumentoval dostatkom listinných dôkazov, z ktorých mal pri rozhodovaní o merite
veci vychádzať. Uvedené sa vzťahuje aj na odvolacie konanie, v ktorom vzhľadom na dôvody a rozsah
podaného odvolania a obsah súdneho spisu odvolací súd rovnako nepovažoval výsluch konateľa
žalovaného za potrebný v konaní aj vzhľadom na posúdenie vzťahu medzi stranami sporu ako

obchodnoprávneho (pozri bližšie bod 36. a následne odôvodenia tohto rozsudku).

55. Vo vzťahu k namietanej aktívnej vecnej legitimácie žalobcu sa odvolací súd stotožňuje s tvrdením
žalovaného, že preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania (rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/205/2009), teda aj sporu o zaplatenie

peňažnéhonároku,ktorýbolvpriebehukonaniapostúpenýnapostupníkaakonovéhožalobcu.Odborná
literatúra aj zaužívaná prax sú však jednotné v názore, že v takomto prípade „z hľadiska procesných
požiadaviek na dokazovanie v konaní o vymoženie postúpenej pohľadávky je potrebné prisvedčiť
názoru, že pokiaľ bolo dlžníkovi postúpenie pohľadávky oznámené postupcom, postačuje postupníkovi
na preukázanie cesie v konaní dôkaz o tejto skutočnosti. Nie je jeho povinnosťou legitimovať sa

navyše predložením zmluvy o postúpení pohľadávky“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M.,
Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2019, komentár k § 526). Rovnako v zmysle zaužívanej súdnej praxe „relevantné oznámenie
postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka navymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu
otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení“ (R119/2003, obdobne rozhodnutie NS SR sp.
zn. 4 Obo 210/2001).

56. Z uvedeného vyplýva, že na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie postupníka v spore o zaplatenie
peňažnej pohľadávky nie je potrebné predkladať súdu samotnú zmluvu o postúpení pohľadávky,
postačuje, ak postupca predloží do konania oznámenie o postúpení pohľadávky dlžníkovi. „Forma
a obsah oznámenia (notifikácie) postúpenia pohľadávky nie sú upravené zákonom. Pre splnenie

účelu oznámenia postúpenia pohľadávky dlžníkovi stačí aj oznámenie ústne, za podmienky, že
ústne oznámenie zmeny veriteľa je schopný pôvodný alebo nový veriteľ preukázať“ (NS SR sp. zn.
1Obo/149/2007). V predmetnom spore pôvodný žalobca ako postupca predložil súdu prvej inštancie
oznámenie o postúpení pohľadávky žalovanému ako dlžníkovi bez toho, aby preukázal doručenie
tohto oznámenia žalovanému. Následne však súd prvej inštancie uznesením zo dňa 10.01.2023 č. k.
32Cb/53/2020-90 o. i. pripustil zmenu žalobcu, v odôvodnení v bode 3 uviedol, že v priebehu konania

došlo k postúpeniu pohľadávky medzi postupcom a postupníkom a toto uznesenie podľa doručenky
na č l. 94 doručil právnemu zástupcovi žalovaného dňa 10.02.2023, kedy sa žalovaný preukázateľne
najneskôr dozvedel o postúpení žalovaného nároku. V zmysle vyššie uvedeného takéto oznámenie je
postačujúce na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, preto je odvolacia námietka
žalovaného ohľadom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore nedôvodná. Relevantná je

aj tá skutočnosť, že žalobca vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu, aj keď až v štádiu odvolacieho
konania, predložil samotnú Zmluvu o postúpení pohľadávky, žalovaný však repliku svojho odvolania
v konaní nepodal a ani sa žiadnym spôsobom k tejto zmluve nevyjadril, teda ju nerozporoval.

57. Prihliadnuc na vyššie uvedené skutkové a právne závery odvolací súd dodáva, že z odôvodnenia

rozsudku súdu prvej inštancie nezistil rozpor skutkových okolností a právnych argumentov s pravidlami
formálnej logiky ako to žalovaný namietal v podanom odvolaní, kde uplatnil odvolacie dôvody podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Napadnutý rozsudok dáva jasné a zrozumiteľné odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Z odôvodnenia
súdneho rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Zároveň sa rozhodnutie súdu prvej inštancie
opiera o nesporné tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní.
Odvolací súd preto konštatuje, že vo vzťahu k procesným pochybeniam súdu prvej inštancie, ktoré
podľa žalovaného mali viesť k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci či k nesprávnym skutkovým záverom
alebo nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho

spisu či podaného odvolania nezistil v konaní pred súdom prvej inštancie také pochybenia, ktoré
svojou intenzitou mohli viesť k vecne nesprávnemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, resp. k
nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku.

58. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne

zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne, ak žalobe žalobcu vyhovel
a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 100.000,- eur s príslušenstvom vyplývajúcu zo
Zmluvy o pôžičke, z ktorého dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. podľa §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

59. Súd prvej inštancie však pochybil pri rozhodovaní o náhrade trov konania, ak konštatoval, že
vzhľadom na čiastočný úspech žalobcu v spore mu priznáva náhradu trov konania vo výške 44 %.

60. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 8Sžo/215/2010, v zmysle ktorého „úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu)

a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok
meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu.
Účastník, ktorý mal plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Ak účastník nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný
úspech vo veci, t. j. každý účastník (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešný a sčasti neúspešný. Vo

všeobecnosti platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí.“ Odborná verejnosť a súdna prax pri rozhodovaní o trovách konania v prípade čiastočného
úspechu vo veci dospela k záveru, že pomer rozdelenia náhrady trov konania zodpovedá pomeruvíťazstva strany vo veci samej zníženého o pomernú časť jej neúspechu, pričom pomer úspechu sa
určuje k celému predmetu konania.

61. Pôvodný žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie 150.000,- eur s príslušenstvom,
pričom v priebehu konania vzal svoju žalobu čo do sumy 50.000,- eur s príslušenstvom späť, z ktorého
dôvodu súd prvej inštancie uznesením zo dňa 10.01.2023 č. k. 32Cb/53/2020-90 v tejto časti konanie
zastavil a napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu v prevyšujúcej časti 100.000,- eur s príslušenstvom
v plnom rozsahu vyhovel. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca bol v predmetnej veci úspešný

vo výške 66,66 % (100.000,- eur z 150.000,- eur), pričom od tohto úspechu je potrebné odrátať jeho
neúspech vo výške 33,33 % (čiastočné zastavenie konania), teda pomer úspechu žalobcu v spore a
náhrady jeho trov konania predstavuje 33,33 % (66,66 % - 33,33 %).

62.Vzhľadomnauvedenéodvolacísúdpodľa§388CSPzmenilrozsudoksúduprvejinštancievovýroku
o trovách konania tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 33,33 %.

63. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný,
priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške
trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným

uznesením.

64. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).