Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 4, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8324201502
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8324201502.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne: F. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
V. XX/X, XXX XX A. Z., právne zastúpená JUDr. Janou Orinínovou, advokátkou so sídlom Pugačevova
1378/1, 066 01 Humenné, proti žalovanému: K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K. XXX, právne
zastúpený JUDr. Viktóriou Pastýrovou, advokátkou so sídlom SNP 18, 066 01 Humenné, o určenie
vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 10.02.2025
č. k. 5C/35/2024-101 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, o
výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol,
cit.:
„I. Žalobu zamieta.
II. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.“

2. Predmetnou žalobou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou rodinného
domu súp. č. XX, postaveného na parcele č. XXX, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria,
zapísaného na LV č. XXXX, vedenom na Okresnom úrade O., katastrálny odbor pre okres O., obec A. Z.,
k. ú. A. Žalobu odôvodnila tým, že so svojim bratom, žalovaným, zdedila rodinný dom súp. č. XX v obci
A., a tak sa žalobkyňa a žalovaný stali podielovými spoluvlastníkmi každý v podiele X/X k rodinnému
domu. Žalobkyňa uzavrela so žalovaným ústnu dohodu, obsahom ktorej bola výmena jej osobného
motorovéhovozidlaznačkyL.Z.zajehopodielkrodinnémudomu.Podľatvrdenížalobkynemalžalovaný

na ňu prepísať v katastri nehnuteľnosti jeho podiel k vyššie uvedenej nehnuteľnosti po obdržaní auta,
avšak napriek tomu, že žalobkyňa svoj záväzok splnila a auto žalovanému odovzdala, žalovaný svoj
záväzok týkajúci sa prevodu spoluvlastníckeho podielu nedodržal. Žalovaný sa v konaní bránil tým,
že žiadnu ústnu dohodu so žalobkyňou, predmetom ktorej bolo vyporiadanie nehnuteľnosti neuzavrel,
naviac v zmysle aktuálnej právnej úpravy by takáto dohoda musela mať písomnú formu, aby mohla
mať právne účinky a mohla byľ spôsobilá k zápisu spôsobu vyporiadania do katastra nehnuteľností.
Žalovaný za nepravdivé označil aj tvrdenie žalobkyne ohľadom prevodu motorového vozidla L. Z.. Podľa

žalovaného motorové vozidlo bolo zakúpené jeho synom K. L., bolo dovezené zo zahraničia a syn
žalovaného ho užíval približne do roku XXXX, kedy motorové vozidlo predal svojmu kamarátovi za
účelom náhradných dielov. Žalovaný nikdy nebol vlastníkom motorového vozidla, a preto ho ani nemohol
previesť na žalobkyňu.3. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 137 CSP uzavrel, že žalobkyňa
má na požadovanom určení naliehavý právny záujem, pretože rozsudok vyhovujúci žalobe by mohol byť

pokladom na vykonanie zápisu v katastri nehnuteľností, že žalobkyňa je vlastníčkou spoluvlastníckeho
podielu 1/2 k rodinnému domu, ktorý je toho času zapísaný vo vlastníctve žalovaného.

4. Následne prvoinštančný súd citoval ust. § 126 ods. 1, 2, § 132 ods. 1, 2, § 40 ods. 1, 3, 4,
§ 47 ods. 1, 2, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že medzi stranami

nebola sporná tá skutočnosť, že medzi nimi nikdy nedošlo k uzatvoreniu písomnej zmluvy o prevode
nehnuteľností, nedošlo ani k uzatvoreniu písomnej zámennej zmluvy o prevode spoluvlastníckeho
podielu žalovaného X/X. k rodinnému domu na žalobkyňu výmenou za prevod vlastníckeho práva
žalobkyne k motorovému vozidlu na žalovaného. Z ust. § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka výslovne
vyplýva, že zmluvy o prevodoch nehnuteľností musia mať písomnú formu, teda táto forma uzatvorenia
zmluvy je vyžadovaná samotným zákonom a jej absencia je v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho

zákonníka sankcionovaná absolútnou neplatnosťou. V danom prípade písomná zmluva týkajúca sa
prevodu spoluvlastníckeho podielu žalovaného na žalobkyňu uzatvorená nebola a pokiaľ žalobkyňa
tvrdila, že došlo k uzavretiu ústnej zmluvy súd konštatoval, že aj v prípade, ak by sa existencia ústnej
zmluvy v konaní preukázala, táto by bola absolútne neplatnou zmluvou podľa § 46 ods. 1 v spojení
s § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko by nebola spôsobilá privodiť zamýšľané následky, t. j.

prevodspoluvlastníckehopodielunehnuteľnosti.Zuvedenéhodôvodusúdnevykonalďalšienavrhované
dokazovanie ohľadom preukázania existencie ústnej zámennej zmluvy medzi stranami sporu a uzavrel,
že vzhľadom na neexistenciu písomnej zmluvy o prevode spoluvlastníckeho práva žalovaného na
žalobkyňu, žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Ak by medzi stranami aj existovala ústna dohoda
ohľadom zámeny vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, uvedené zakladá iba nároky žalobkyne voči

žalovanému, avšak medzi tieto nároky nepatrí možnosť žalobkyne domáhať sa určenia vlastníckeho
práva k spoluvlastníckemu podielu žalovaného.

5. Ďalej súd uviedol, že považoval za potrebné v konaní sa vysporiadať aj s možnosťou určenia
vlastníckeho práva žalobkyne k spoluvlastníckemu podielu žalovaného titulom vydržania podľa §

130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že pre vydržanie ako osobitný originálny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva, musia byť splnené predpoklady, ktorými sú spôsobilý subjekt,
spôsobilý predmet držby, dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržiteľa, oprávnená držba po zákonom
stanovenú dobu a uplynutie vydržacej doby. Konštatoval, že žalobkyňa v konaní nepreukázala
dobromyseľnosť, nakoľko už v roku XXXX, kedy sa na súde viedlo konanie pod sp. zn. 15C/205/2014 a

v ktorom žalobkyňa uviedla totožné tvrdenia ako v predmetnej žalobe, mala žalobkyňa vedomosť o tom,
že titul, na základe ktorého sa domáhala určenia vlastníckeho práva, nie je spôsobilý na jeho vklad do
katastra nehnuteľností. Obsahom dobrej viery je totiž dôvodné presvedčenie držiteľa, že mu vec patrí
a len samotné uplynutie desaťročnej vydržacej doby bez dobromyseľnosti držby žalobkyne nestačí pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Z uvedeného dôvodu súd nevzhliadol splnenie podmienok

pre vydržanie nehnuteľnosti a uzatvoril, že v konaní nebol preukázaný spôsobilý titul podľa § 132 ods. 1
Občianskeho zákonníka, na základe ktorého by došlo k prevodu spoluvlastníckeho podielu žalovaného
na žalobkyňu k rodinnému domu, a preto žalobu zamietol.

6. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a § 257 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g), h) CSP. Uviedla, že v konaní bola preukázaná existencia dohody
o zámene vlastníckeho práva žalobkyne k motorovému vozidlu za spoluvlastnícky podiel žalovaného
na rodinnom dome. Súd prvej inštancie zamietol návrhy strán sporu na doplnenie dokazovania, a to

s poukazom na vyslovené právne závery o nevyhnutnosti unesenia dôkazného bremena žalobkyne,
nevyhnutnosť preukázania existencie písomnej zámennej zmluvy, ktorá súdu nebola predložená. Súd
uzavrel, že v prejednávanej veci písomná zmluva týkajúca sa prevodu spoluvlastníckeho podielu
žalovaného na žalobkyňu uzatvorená nebola a čo sa týka avizovanej existencie ústnej zmluvy, táto
podľa súdu by nebola spôsobilá privodiť následky ako je prevod spoluvlastníckeho podielu žalovaného

na žalobkyňu. Žalobkyňa s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie nesúhlasí. Zdôraznila, že
z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej formy právneho úkonu o prevode spoluvlastníckeho
podielu žalovaného na žalobkyňu, došlo k existencii platného titulu podľa § 132 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Predmetom ústnej dohody bola výmena motorového vozidla žalobkyne za spoluvlastníckypodiel žalovaného na rodinnom dome so súp. č. XX, v k. ú. A. pričom existencia ústnej zmluvy o
zámene vlastníckeho práva žalobkyne k motorovému vozidlu za spoluvlastnícky podiel žalovaného k
nehnuteľnostiam zakladá právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Podľa žalobkyne

súd prvej inštancie v otázke splnenia podmienok vydržania, na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom otázku splnenia podmienok vydržania spoluvlastníckeho
podielu k rodinnému domu podľa § 130 Občianskeho zákonníka nesprávne právne posúdil. Vzhľadom
na uvedené žalobkyňa má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, zároveň žiadala, aby rozhodol o priznaní trov odvolacieho konania žalobkyni v plnom
rozsahu.

8. K odvolaniu zaslal žalovaný vyjadrenie, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť a žalovanému priznať voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Mal
za to, že rozsudok je vecne správny a zákonný a odvolanie žalobkyne je nedôvodné. Poukázal, že

žalobkyňavkonanínepreukázaladobromyseľnosťdržby,naviacnepreukázalaaniuplynutiedesaťročnej
vydržacej doby, nakoľko žalobkyňa už v minulosti sa podobnou žalobou v konaní vedenom na tamojšom
súde pod sp. zn. 15C/205/2014 domáhala určenia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti.
Tvrdeniažalobkyne,žerozhodnutiesúdunazákladevykonanéhodokazovaniavychádzaznesprávneho
právneho posúdenia neobstojí, nakoľko v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, odôvodnenie

rozhodnutia nemá za cieľ obsahovať odpovede na všetky skutočnosti a argumenty účastníkov konania.
Skutočnosť, že žalobkyňa nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, nezakladá
relevantný odvolací dôvod. Na záver poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR a
všeobecných súdov SR, v zmysle ktorých skutočnosť, že sa účastník s právnym názorom súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti a arbitrárnosti konania.

9. Na uvedené vyjadrenie reagovala žalobkyňa s tým, že nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného a v celom
rozsahu trvá na podanom odvolaní.

10. Na uvedené vyjadrenie reagoval žalovaný tak, že naďalej považuje odvolanie žalobkyne za

nedôvodné, nakoľko odvolanie neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by naplnili žalobkyňou uvádzané
odvolacie dôvody a zakladali by tak dôvod na zmenu, resp. na zrušenie rozsudku. Konajúci súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, v zmysle ktorých žalobkyňa v
konaní nepreukázala existenciu písomnej zmluvy, ktorá by bola podkladom k prevodu vlastníckeho
práva zo žalovaného na žalobkyňu. Súd na základe vykonaného dokazovania vec aj správne právne

posúdil, ak uzavrel, že dohoda medzi účastníkmi konania musí mať písomnú formu, pokiaľ sa týka
nehnuteľnosti, aby mohla mať právne účinky, a aby bola spôsobilá k zápisu vlastníckeho práva aj do
katastra nehnuteľností. V ostatnom plne odkázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v

zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli, ako aj
webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

12. Odvolací súd úvodom pripomína, že pri svojom rozhodovaní je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP), čo znamená, že je oprávnený posudzovať len tie odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody,
vo vzťahu ku ktorým uviedol odvolaciu argumentáciu. Odvolací súd sa preto zaoberal len tými odvolacími
námietkami a argumentmi pôvodnej žalobkyne, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní relevantné (napr.

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/238/2008 zo dňa 30.11.2009).

13. Podľa § 387 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody

(odsek 2); odvolací súd sa však v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán
prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia
súd prvej inštancie a rovnako sa odvolací súd musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými
v odvolaní (odsek 3).14. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie za vecne správny, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. V súdenej

veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Prvoinštančný súd venoval náležitú pozornosť zisteniu a posúdeniu všetkých rozhodných
skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci. Dôvody,
pre ktoré tak rozhodol správne, podrobne uviedol v odôvodnení rozhodnutia, s týmito dôvodmi sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

15. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza:

16. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na bod 22 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie,
s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje, že v prejednávanej veci písomná zmluva, týkajúca sa prevodu
spoluvlastníckeho podielu žalovaného na žalobkyňu, uzatvorená nebola. Uvedená skutočnosť nebola

medzi stranami sporná. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že písomnú formu musia mať zmluvy
o prevodoch nehnuteľností. Medzi tieto zmluvy patria všetky zmluvy, na základe ktorých dochádza
k prevodu vlastníckeho, resp. spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (kúpna zmluva, zámenná
zmluva,darovaciazmluva,včítanezmlúv,ktorýmisascudzujúspoluvlastníckepodiely,zmluvyoprevode
vlastníckeho práva k bytu). V prípade zmlúv o prevodoch nehnuteľností, vôľa smerujúca k takémuto

prevodu vyvoláva zamýšľané právne následky len vtedy, ak je prejavená v písomnej forme (§ 46 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka). K uzatvoreniu zmluvy o prevode nehnuteľností nedôjde v dôsledku ústne
uzatvorenej zámennej zmluvy, ale len v dôsledku, ak zmluva má písomnú formu, nakoľko pri zmluvách o
prevodoch nehnuteľností zákon vždy vyžaduje písomnú formu bez ohľadu na to, či ide o kúpnu zmluvu,
zámennú zmluvu, darovaciu zmluvu, zmluvu o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva alebo zmluvu

ohľadne bezpodielového spoluvlastníctva. Písomná forma sa vyžaduje aj vtedy, ak ide o nakladanie s
nehnuteľným spoluvlastníckym podielom.

17. V odvolaní žalobkyňa tvrdí, že v konaní bola preukázaná existencia zámennej dohody, ktorej
predmetom bola výmena osobného motorového vozidla žalobkyne značky L. Z. za podiel žalovaného

na rodinnom dome so súp. č. XX, postaveného na parcele č. XXX - zastavané plochy a nádvoria,
zapísaného na LV č. XXXX, k. ú. A.. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že súd prvej inštancie vykonal
vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav. Skutkové
zistenia súdu prvej inštancie zodpovedali vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má
podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa

nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

18. Odvolací súd súhlasí aj s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v bode 23, kde sa
uvádza, že aj v prípade, ak by sa v konaní aj preukázala existencia ústnej zmluvy o zámene,
predmetom ktorej by bola výmena osobného motorového vozidla žalobkyne za spoluvlastnícky podiel

žalovanéhonarodinnomdome,tátozmluvabynebolaspôsobiláprivodiťzamýšľanénásledky,t.j.prevod
spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosti. Uvedené by zakladalo iné nároky žalobkyne voči žalovanému,
pričom medzi tieto nároky rozhodne nepatrí možnosť žalobkyne domáhať sa určenia vlastníckeho práva
k spoluvlastníckemu podielu žalovaného v nehnuteľnosti.

19. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP zrozumiteľne
vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Myšlienkový postup konajúceho
súdu pri rozhodovaní o uplatnenom nároku bol logicky zdôvodnený, a preto záver súdu prvej inštancie

o zamietnutí žaloby má oporu vo vykonanom dokazovaní a je presvedčivý. K odvolacej námietke
žalobkyne, že súd zamietol návrhy strán sporu na doplnenie dokazovania s poukazom na vyslovené
právne závery o nevyhnutnosti unesenia dôkazného bremena žalobkyne, odvolací súd poukazuje na
ust. § 185 CSP, podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd pri vykonávaní
dôkazov je povinný postupovať v zmysle článku 17 CSP tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného
zaťaženia strán sporu a iných osôb. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v
bode 12 rozsudku zrozumiteľne vysvetlil prečo nevykonal ďalšie dokazovanie ohľadom preukázania
existencie vlastníckeho práva žalobkyne k motorovému vozidlu. Odvolací súd súhlasí s názorom súduprvejinštancie,ženavrhnutédôkazyžalobkyňoumalipreukázaťlenvlastníctvožalobkynekmotorovému
vozidlu, pričom preukázanie vlastníckeho práva žalobkyne k motorovému vozidlu bolo pre toto konanie
právne irelevantné. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie ustálil skutkový stav, ktorý

umožňuje meritórne rozhodnúť. Odvolací súd považoval zistený skutkový stav za dostatočný pre potreby
rozhodnutia, a preto žiadne ďalšie dokazovanie vo veci nebolo potrebné. Žalobkyňa v konaní nielenže
netvrdila a ani nepreukázala existenciu písomnej zámennej zmluvy, na základe ktorej malo dôjsť k
prevodu motorového vozidla za spoluvlastnícky podiel žalovaného na rodinnom dome, a preto ďalšie
žalobkyňou navrhované dôkazy neboli spôsobilé preukázať platný titul nadobudnutia vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti.

20. K odvolacej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie v otázke splnenia podmienok vydržania
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom otázku splnenia
podmienok vydržania spoluvlastníckeho podielu k rodinnému domu nesprávne právne posúdil odvolací
súd uvádza, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s možnosťou určenia vlastníckeho

práva žalobkyne k spoluvlastníckemu podielu žalovaného titulom vydržania podľa § 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa zhoduje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že vydržanie
predstavuje originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ku ktorému dochádza za splnenia
zákonom stanovených predpokladov a) spôsobilý subjekt, b) spôsobilý predmet držby, c) dobrá viera
(dobromyseľnosť) vydržateľa, d) oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu a e) uplynutie vydržacej

doby. Vo vzťahu k prvým dvom podmienkam, a to podmienke spôsobilého subjektu a spôsobilého
predmetu držby súd správne konštatoval, že tieto sú splnené, nakoľko žalobkyňa má spôsobilosť na
práva a povinnosti, a teda môže nadobudnúť vlastnícke právo. Rovnako aj spoluvlastnícky podiel
žalovaného X/X k rodinnému domu je spôsobilým predmetom vydržania, nakoľko nemá žiadnu
charakteristiku podľa § 134 ods. 2 OZ, ktorá by vylučovala možnosť vydržať toto právo k nehnuteľnosti.

Pri posúdení toho, či žalobkyňa bola so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľná, odvolací súd
konštatuje, že žalobkyňa nijako nepreukázala vstup do držby. Zámenná zmluva, od ktorej žalobkyňa
odvodzuje nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému spoluvlastníckemu podielu k rodinnému domu
vydržaním, tento nadobúdací titul nie je spôsobilým na jeho vklad do katastra nehnuteľností a len
samotné uplynutie desaťročnej vydržacej doby bez dobromyseľnosti držby žalobkyne na uvedenom

nič nemení. V prípade, ak by medzi stranami sporu aj existovala ústna dohoda ohľadom zámeny
vlastníckeho práva k jednotlivým veciam, uvedené zakladá iné nároky žalobkyne voči žalovanému,
avšak medzi tieto nároky nepatrí možnosť domáhať sa určenia vlastníckeho práva žalobkyne k
spoluvlastníckemu podielu žalovaného vydržaním.

21. K námietke o nesprávnom právnom posúdení § 365 ods.1 písm. h) CSP odvolací súd poznamenáva,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka nebola naplnená.

22. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 287/2006: Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá
je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého

mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Takýmto titulom (právnym dôvodom) sa môže rozumieť
len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva,
rozhodnutie štátneho orgánu a pod. Dotazník a čestné vyhlásenie však žiadnym takýmto právnym, ani
domnelým právnym úkonom nie je. Vyvodzovanie dobromyseľnosti navrhovateľov 1), 2) len z dotazníka
a čestného vyhlásenia, ktoré vyhodnotil odvolací súd, ako domnelý právny titul, bez zohľadnenia

zachovania náležitej opatrnosti, ktorú bolo možné s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na
navrhovateľoch 1), 2) požadovať, je v rozpore s platnou právnou úpravou, upravujúcou inštitút vydržania.

23. Dobrá viera oprávneného držiteľa sa musí vzťahovať k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi
vzniknúť vlastnícke právo. Takýmto titulom (právnym dôvodom) sa môže rozumieť len právny úkon,

ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka.

24. Ak žalobkyňa v odvolaní tvrdí, že súd prvej inštancie v otázke splnenia podmienok vydržania na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd v tejto súvislostiuvádza, že funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda
v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera je podľa právnej úpravy daná so zreteľom na
všetky okolnosti. Vydržanie predstavuje originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe

dlhodobej dobromyseľnej držby veci. Jeho účelom je zjednotenie faktického stavu, v rámci ktorého sa
oprávnený držiteľ veci vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je jej vlastníkom, so stavom
právnym, pri ktorom sa držba veci stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva.

25. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne zdôrazňuje, že ani v prípade preukázania ústnej zámennej

dohody ohľadom zámeny vlastníckeho práva k jednotlivým veciam a s poukazom na nespornú
neexistenciu písomnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva žalovaného na žalobkyňu, ústna zámenná
zmluva by bola absolútne neplatnou (§ 46 ods. 1 v spojení s § 40 ods. 1 OZ) a nebola by spôsobilým
titulom, resp. právnym dôvodom, na základe ktorého by mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo
titulom vydržania. Z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej formy právneho úkonu o prevode
spoluvlastníckeho podielu žalovaného na žalobkyňu, nedošlo k existencii platného právneho titulu podľa

§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dobrá viera oprávneného držiteľa sa totiž musí vzťahovať k titulu,
na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Naviac žalobkyňa už v roku XXXX, keď sa
na tamojšom súde viedlo konanie pod sp. zn. 15C/205/2014 mala vedomosť o tom, že titul, na základe
ktorého sa domáha určenia vlastníckeho práva, nie je spôsobilý na jeho vklad do katastra nehnuteľností
a len samotne uplynutie desaťročnej vydržacej doby, bez preukázania nadobúdacieho titulu, nestačí.

Tým, že v konaní nebol preukázaný právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva, žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno splnenia predpokladov pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a preto
správne postupoval súd prvej inštancie, ak žalobu žalobkyne zamietol.

26. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP) poukazuje na to, že hodnotenie

dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem
ľudskýchaodbornýchskúsenostímalibyťpravidlálogickéhomyslenia,ktorétradičnálogikaformulujedo
základných logistických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachoval
rovnaký význam použitých výrazov zásadu vylúčenia sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za
tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho,

podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá
vyžaduje, aby každé pravidlo tvrdenia bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu
SR vo veci 6MCdo/1/2010).

27. Ďalšie odvolacie námietky žalobkyne nemajú vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia. Judikatúra

súdov, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č.
21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z
19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

28. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny postupom vyplývajúcim z
ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP.

29. O trovách odvolacieho konania medzi žalobkyňou a žalovaným bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.

1 CSP v spojení s § 255 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému, ktorý
podal v odvolacom konaní vyjadrenia, odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % voči neúspešnej žalobkyni, pričom o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá vyšší súdny úradník.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).