Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/145/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200843
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200843.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej,

LL.M. a členov senátu JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Jakubáča,
PhD., v právnej veci žalobcu: BaF TRADING s. r. o., IČO: 45 378 771, so sídlom: Tomášikova 13, 821
01 Bratislava, právne zastúpeného: FAIRSQUARE advokátska kancelária s. r. o., IČO: 47 232 544, so
sídlom: Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava (pôvodne: GHS Legal, s.r.o., IČO: 47 232 544, so sídlom:
Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava), proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, IČO:
42 499 500, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 100754605/2020 zo dňa 07.04.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100754605/2020 zo dňa 07.04.2020 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi súd voči žalovanému p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu ako daňového subjektu daňovú

kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie február
2017. Daňová kontrola začala dňa 27.08.2018 na základe Oznámenia o daňovej kontrole správcu
dane č. 101317245/2018 zo dňa 10.07.2018, v spojení s Oznámením žalobcu k daňovej kontrole,
podaným podľa § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„Daňovýporiadok“)dňa23.07.2018
pod č. 6/10261802/2018. O výsledku zistení z daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č.
101814549/2019, 9106408/BaJá zo dňa 26.07.2019.

2. Dňa 05.11.2019 vydal správca dane rozhodnutie č. 102483364/2019, 9106408/BaJá (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel
dane v sume 690 076,23 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie február 2017 so splatnosťou do 15
dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia s tým, že daň vyrubená dodatočným daňovým
priznaním doručeným dňa 05.04.2017 predstavovala sumu 16 254,51 Eur a daň zistená správcom dane
vo vyrubovacom konaní sumu 706 330,74 Eur.

3. Na základe odvolania žalobcu, podaného proti prvostupňovému rozhodnutiu, žalovaný rozhodnutím
č. 100754605/2020 zo dňa 07.04.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), podľa § 74 ods. 4 Daňového
poriadku prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.II.
Žaloba

4. Včas podanou všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“), doručenou dňa 09.06.2020
na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
a zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu
dane (ďalej spolu aj „preskúmavané rozhodnutia“ alebo „vydané rozhodnutia“), vrátane postupu, ktorý

predchádzal ich vydaniu, z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g)
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), teda
pre nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí, nedostatočne zistený
skutkový stav bez opory v administratívnom spise a pre podstatné pochybenia procesného charakteru,
ktoré mali mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

5. V bližšom odôvodnení žaloby žalobca predovšetkým zdôraznil, že všetok tovar, prijatý od sporných
dodávateľov GAT CORPORATION, s.r.o., EU Trucker SK s. r. o. a LICHTENFELD AVIATION CO.
LTD - organizačná zložka, bol dodaný vždy na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) a právo
nakladať s tovarom ako vlastník (tzv. ekonomické vlastníctvo) prešlo od dodávateľov na žalobcu vždy
na území SR, pričom nejde o fiktívny či neexistujúci tovar. Podľa žalobcu miesto a okamih, v ktorom

dochádza k prevodu právneho vlastníctva, nie je pre určenie miesta dodania relevantné, keďže pojem
dodanie tovaru zahŕňa každý prevod hmotného majetku jednou stranou, ktorá oprávni druhú stranu
fakticky s ním nakladať, akoby bola jeho vlastníkom. Žalobca dodal, že si nie je vedomý žiadneho
ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 222/2004 Z. z.“), ktoré by ukladalo povinnosť zdaniteľným osobám dohodnúť si miesto, kde

dochádza k prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník, resp. len na vybranom alebo inak zákonom
určenom mieste. Miesto dodania podľa žalobcu je na účely DPH skôr miestom založeným na právnej
fikcii, nie miestom, kde nevyhnutne musí dochádzať k prevodu. Určenie miesta je na zmluvnej voľnosti
zmluvných strán. Podľa žalobcu práve miesto, kde dochádza k prevodu práva nakladať s tovarom ako
vlastník na žalobcu, v kombinácii so skutočnosťou, že dodanie tovaru medzi dodávateľom a žalobcom

je nepohyblivá dodávka, majú za následok, že daňová povinnosť pri dodaní tovaru na žalobcu vznikla
tomuto dodávateľovi na území SR, keďže miesto dodania pre účely DPH je tam, kde sa tovar nachádza,
keď sa dodáva, t. j. kde dochádza k prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník – a týmto miestom je
miesto na území SR. Keďže dodávateľovi žalobcu vznikla daňová povinnosť na území SR, boli faktúry
na žalobcu vystavené so slovenskou DPH správne a žalobca mal právo na odpočítanie dane. Podľa

žalobcu správca dane a žalovaný (ďalej spolu aj „daňové orgány“) došli vo vydaných rozhodnutiach
k nepodloženému záveru, že žalobca nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník už na území
Rakúska, t. j. v krajine pôvodu tovaru, a že žalobcovi v tuzemsku nevznikla daňová povinnosť.

6. V ďalšej časti žaloby žalobca poukázal na to, že jednou z hlavných príčin nesprávnych záverov

daňových orgánov je aj nevykonanie potrebného a náležitého dokazovania u spoločností v obchodno-
distribučnom reťazci pred žalobcom. Daňové orgány sa podľa žalobcu nevysporiadali s celým reťazcom
dodaní, keďže neskúmali každý článok v reťazci. Daňové orgány nesprávne zistili skutkový stav,
pokiaľ ide o to, ako prebiehalo objednávanie tovaru, a hlavne kto zadával prvotný príkaz na prepravu
tovaru z Rakúska a kto jediný bol oprávnený rozhodnúť o tom, kam sa tovar bude prepravovať

z miesta načerpania v Lobau v Rakúsku pre územie SR. Daňové orgány odmietli preveriť prvý článok
v reťazci, hoci žalobca žiadal vykonať výsluch svedka, konateľa spoločnosti OMV Slovensko, s.r.o., resp.
konateľov jeho priamych odberateľov. Žalobca ďalej zdôraznil, že je dôležité, kto prepravu objednával,
nie kto ju hradil. Daňové orgány nedostatočne preverili aj to, ako sa zo strany priamych odberateľov
uskutočňovalo objednávanie tovaru u spoločnosti OMV Slovensko, s.r.o., a za účelom preverenia

skutkového stavu nevykonali žiaden dôkaz navrhovaný žalobcom vo vyjadrení k protokolu z daňovej
kontroly.

7. V rámci nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca namietal záver žalovaného, týkajúci sa
určenia pohyblivej dodávky a následnej aplikácie ustanovenia § 13 ods. 1 písm. a), písm. c), §19 ods.

1 zákona č. 222/2004 Z. z., upravujúceho miesto dodania tovaru v rámci reťazového obchodu a vznik
daňovej povinnosti. Daňové orgány podľa žalobcu nesprávne určili, že miesto dodania žalobcovi sa
nachádza v Rakúsku. Z faktu, že v okamihu, kedy sa tovar naloží a začne sa jeho preprava z Rakúska
na územie SR, sú už uzavreté všetky dohody, nemožno vyvodzovať záver, že právo nakladať s tovaromako vlastník prešlo postupne z jednotlivých dodávateľov na území Rakúska ešte pred začatím prepravy.
Podľa žalobcu neobstoja úvahy daňových orgánov, že pohyblivá dodávka sa určuje podľa toho, kedy sa
fyzicky vykoná preprava tovaru z Rakúska do SR alebo kedy došlo ku skutočnej preprave tovaru medzi

článkami reťazca alebo kto zabezpečil prepravu.

8. Žalobca tiež namietal nedostatočné vyhodnotenie skutkového stavu súvisiaceho s použitím tzv. ID –
kódov.ID–kódypredstavujúpodkladpreprepravcu,nazákladektoréhojeoprávnenývstúpiťdoskladuv
Lobau a načerpať určité množstvo tovaru, v nijakom prípade to však neznamená, že sprístupnením ID –

kódu v rámci objednávky prepravy svojmu zmluvnému prepravcovi alebo žalobcovi dochádza k prevodu
práva nakladať s tovarom ako vlastník. Žalobca ďalej namietal nesprávne posúdenie prepravy na účet,
nebezpečenstvo vzniku škody na tovare, faktickú držbu tovaru a získanie daňovej výhody.

9. V rámci vady nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalobca poukázal na pre neho nezrozumiteľné závery
žalovaného, týkajúce sa okrem iného zastretia vzájomného prepojenia spoločností, zneprehľadnenia

skutkového stavu, účelového vytvorenia zmluvných podmienok a zvýhodnenia žalobcu. Ak žalovaný
nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu zneužívajúceho konania alebo podvodného
konania na strane žalobcu, nemožno žalobcovi odmietnuť odpočítanie DPH. Takýmito vyjadreniami
sa napadnuté rozhodnutie stáva nepreskúmateľné, pretože žalovaný formuluje iba svoje pochybnosti,
ale jasne sa nevyjadril, či dôvodom odmietnutia práva na odpočítanie dane má byť okrem údajného

miesta dodania v Rakúsku aj to, že daňový subjekt údajne vedel alebo mal vedieť o podvode na inom
článku reťazca. Ak malo byť dôvodom na odmietnutie práva na odpočítanie dane aj to, že žalobca
údajne vedel alebo mal vedieť o zneužívajúcom konaní alebo o podvode na inom stupni reťazca,
žalovaný toto tvrdenie jasne neformuloval a hlavne nezdôvodnil, ako má údajná vedomosť/nevedomosť
žalobcu súvisieť so zamietnutím práva na odpočítanie dane. Preto je napadnuté rozhodnutie ohľadom

účelovosti konania, prípadne podvodu na inom stupni reťazca nepreskúmateľné a nezákonné. Žalovaný
nepreukázal existenciu neoprávnenej daňovej výhody, ktorú žalobca údajne mal získať. Zdôraznil,
že v daňovom konaní nestačí iba spochybňovať, ale správca dane musí pre vylúčenie pravidla
platiaceho pre daňový subjekt rozhodné skutočnosti zodpovedajúce skutkovým znakom nielen tvrdiť,
ale aj preukázať zákonným spôsobom. Žalobca žiadne daňové zvýhodnenie nezískal a túto skutočnosť

správca dane podľa neho nijakým spôsobom nevyvrátil. Rovnako nebolo preukázané akékoľvek
zavinenie – porušenie zákona zo strany žalobcu. Žalobca tiež označil za nezrozumiteľné vyjadrenie
žalovaného ohľadom umelo vytvorených reťazcov obchodných spoločností a zvýhodnenie z toho
plynúce. Žalobca vyjadril nepochopenie nad závermi žalovaného, ktoré sú založené na prieskume
daňových priznaní iných subjektov, ich existencie či označenia ako zmiznutý obchodník, a poukázal na

to, že žalobca nemá možnosť ovplyvňovať výšku vykazovanej daňovej povinnosti iného subjektu a jej
prípadné krátenie. Žalobca tiež namietal nedodržanie zásad správy daní, relevantného dokazovania
a náležitého procesného postupu.

10. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol zrušiť obe preskúmavané rozhodnutia z dôvodov podľa §

191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) SSP v celom rozsahu, vec vrátiť správcovi dane
na ďalšie konanie a žalovaného zaviazať na náhradu trov konania žalobcovi.

III.
Vyjadrenie žalovaného

11. V rámci reakcie na súdom doručenú žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným krajskému
súdu dňa 08.09.2020. Zhrnul skutkový stav v danej veci, zopakoval svoju argumentáciu z napadnutého
rozhodnutia a uzavrel, že postup daňových orgánov a vydané rozhodnutia sú vecne správne a v súlade
so zákonom, preto navrhol žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietnuť a žalobcovi nepriznať

náhradu trov konania.

IV.
Replika žalobcu

12. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným krajskému súdu dňa 21.09.2020.
Zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a záveroch a vyjadrenie žalovaného označil za účelové,
všeobecné a nesprávne. Žalovanému vytkol nesplnenie podmienok pre aplikáciu inštitútu zákazu
zneužitiaprávaavágnetvrdeniaoumelovytvorenýchreťazovýchobchodoch,bezanalýzypredpokladovpre využitie tohto inštitútu vrátane preukázania subjektívneho úmyslu žalobcu. Zdôraznil, že zavinené
podieľanie sa na daňovom úniku musí preukázať správca dane, čo však neurobil, a dôkazné bremeno
v danom konaní preniesol na žalobcu. Žalobca zopakoval argumentáciu uvedenú v žalobe a navrhol

súdu rozhodnúť tak, ako je uvedené v petite žaloby. Podaním doručeným súdu dňa 16.08.2022 žalobca
svoju argumentáciu doplnil poukazom na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/61/2020-296 zo
dňa 28.06.2022, ktorý k podaniu priložil, s tým, že ide o inú skutkovo a právne totožnú vec žalobcu.

13. Replika žalobcu spolu s jej doplnením bola žalovanému doručená dňa 24.10.2024, duplika z jeho

strany však nebola podaná.

V.
Relevantná právna úprava

14. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona

v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

15. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.

16. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu

verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov.

17. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti

úspech.

18. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní
vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.

19. Podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu
požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom
konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri
rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť
odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací

orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo
odstránenie chýb uložiť správcovi dane určením primeranej lehoty.

20. Podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených
prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a

vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a
vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.

21. Podľa § 3 Daňového poriadku

(1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a iných osôb.
(2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a
poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca

dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne
a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a
vyrubeniu dane.
(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

(4) Správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Z úkonov pri správe daní
sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy.(5) Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené
zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt
nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

(6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny
úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského
dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je
obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol

daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
(7) Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.
(8) Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní
je úzko spolupracovať so správcom dane.
(9) Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely.

(10) Ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky
(ďalej len "finančné riaditeľstvo") a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"),
ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

22. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon

neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

23. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

24. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku

z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

25. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.

26. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom
dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode
alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento
deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní

stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

VI.
Posúdenie veci správnym súdom

27. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal
Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského
súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej

len„správnysúd“alebo„súd“)vovšetkýchveciach,vktorýchjeod01.06.2023danáprávomocsprávnych
súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená
pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1S/145/2020, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn.
BA-1S/145/2020.28. Správny súd v súlade s § 107 ods. 1 písm. a) SSP vo veci rozhodol na pojednávaní
uskutočnenom dňa 25.09.2025 za prítomnosti právneho zástupcu žalobcu, zastúpeného advokátskym
koncipientom,avneprítomnostižalovaného,ktorýsvojuneprítomnosťospravedlnile-mailovýmpodaním

zo dňa 23.09.2025 a zároveň súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti.

29. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí, ktorými bol
žalobcovi podľa § 68 ods. 5, § 74 ods. 4 Daňového poriadku vyrubený rozdiel na DPH v sume 690 076,23
Eur za zdaňovacie obdobie február 2017. Daňové orgány sa v rámci daňovej kontroly zamerali na

preverovanie odpočtu dane, ktorý si žalobca za predmetné zdaňovacie obdobie uplatnil z nákupu
pohonných hmôt (benzín/nafta) od dodávateľov: GAT CORPORATION, s.r.o., IČO: 47 915 366, so
sídlom: Karpatské námestie 10A, 831 06 Bratislava (ďalej len „GAT CORPORATION“), EU Trucker
SK s. r. o., IČO: 50 337 505, so sídlom: Račianska 71, 831 02 Bratislava (ďalej len „EU Trucker“), a
LICHTENFELD AVIATION CO. LTD - organizačná zložka, IČO: 50 295 608, so sídlom: Račianska 71,
831 02 Bratislava (ďalej len „LICHTENFELD“), ďalej spolu len „sporní dodávatelia“, na základe faktúr

identifikovaných v tabuľkách č. 1, 2, 3 v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia s tým, že vo vzťahu
k dodávateľovi GAT CORPORATION išlo o 43 faktúr, vo vzťahu k dodávateľovi EU Trucker o 31 faktúr
a vo vzťahu k dodávateľovi LICHTENFELD o 6 faktúr za predmetné zdaňovacie obdobie.

30. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP

a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, vrátane konania, ktoré vydaniu rozhodnutí predchádzalo,
v rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté
rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, teda pre jeho nepreskúmateľnosť.

31. Primárne správny súd upriamil pozornosť na identifikáciu dôvodov pre nepriznanie práva na odpočet
DPH podľa § 49 ods. 1, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., ktorá je základným východiskom pre
posúdenie všetkých žalobných dôvodov a zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí, teda zameral sa
na rozlíšenie toho, či odpočet dane nebol žalobcovi priznaný pre absenciu splnenia hmotnoprávnych
podmienok alebo pre existenciu daňového podvodu či zneužitia práva. Správny súd poukazuje na

to, že už Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NSS SR“) opakovane v rámci svojej
rozhodovacej činnosti vyslovil, že je potrebné rozlišovať medzi uvedenými dôvodmi pre nepriznanie
uplatneného práva na odpočítanie dane, a že toto rozlišovanie nie je samoúčelné, keďže pri skúmaní
hmotnoprávnych podmienok dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt a jeho dobrá viera v zásade
nezohráva žiadnu rolu, kým v prípade preukazovania účasti na obchodnom reťazci poznačenom

daňovým podvodom a pri zneužití práva dôkazné bremeno zaťažuje finančné orgány (por. rozhodnutia
NSS SR sp. zn. 3Sfk/139/2022, 3Sfk/27/2021, 3Sfk/146/2022). NSS SR tiež zdôraznil, že správny
súd je vymedzeným dôvodom nepriznania odpočtu dane viazaný a nie je oprávnený ho meniť (napr.
rozhodnutie NSS SR sp. zn. 4Sžfk/36/2021, body 56., 57.). Z uvedeného teda vyplýva, že ak daňové
orgány nesprávne alebo nejasne ustálili existenciu konkrétneho dôvodu nepriznania práva na odpočet

DPH, správny súd v zmysle zásady subsidiarity správneho súdnictva nie je oprávnený prehodnocovať
tieto závery na základe daňovými orgánmi ustáleného skutkového stavu a vykonaného dokazovania,
rovnako nie je oprávnený ustáliť dôvod nepriznania odpočtu dane sám, ak daňové orgány nedali
jednoznačnú odpoveď na túto otázku, keďže by tým suploval činnosť daňových orgánov. Úlohou
správneho súdu totiž nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť ich

postupu a rozhodnutí, pričom správny súd v zásade nie je súdom skutkovým.

32. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí správny súd zistil, že tieto sú založené na rozsiahlej analýze
priebehu daňového konania, zabezpečených dôkazov a popise skutkového stavu, čo tvorí ich podstatnú
časť, pričom v nich chýba jednoznačný záver a úvahy k nemu vedúce ohľadom dôvodov pre nepriznanie

práva na odpočet dane žalobcovi tak, aby tieto boli zrozumiteľné a aby bolo možné ich správnym
súdom preskúmať, resp. aby sa mohol žalobca proti takýmto záverom brániť, o čom jednoznačne
svedčia aj žalobné dôvody a ich obsah, ktorých argumentačný záber sa vzťahuje tak na nesplnenie
hmotnoprávnych podmienok, ako aj na existenciu daňového podvodu a zneužitia práva.

33. Daňové orgány sa vo vzťahu k podstate veci v preskúmavaných rozhodnutiach zamerali
predovšetkým na skúmanie miesta dodania tovaru od sporných dodávateľov, vo vzťahu ku ktorému
prijali čiastkový záver, že miestom dodania pohonných hmôt nebola SR, ale Rakúsko, s tým, že
v danej veci išlo o reťazový obchod, keďže ten istý tovar bol predmetom viacerých dodávok smeromod prvého dodávateľa k poslednému odberateľovi. Na druhej strane sa daňové orgány zaoberali
existenciou obchodného reťazca, jeho jednotlivými článkami, a to z hľadiska podávania daňových
priznaní, nekontaktnosti a neexistencie subjektov, ich prepojení, a ich ďalšie úvahy smerovali k existencii

podvodného konania u žalobcu a umelej konštrukcie, teda k existencii zneužitia práva, pričom žiadna
z týchto úvah neviedla k jednoznačnej formulácii konkrétneho jedného dôvodu nepriznania práva na
odpočet.

34. Hoci v prvostupňovom rozhodnutí sa na str. 50 nachádza časť odôvodnenia označená ako „4)

Záver“, táto časť obsahuje tak konštatovania vo vzťahu k nadobudnutiu tovaru v Rakúsku, k absencii
vzniku daňovej povinnosti v tuzemsku, k faktúram vyhotoveným v rozpore s § 71 zákona č. 222/2004
Z. z., ako aj konštatovania o tom, že v danej veci došlo k nezmyselnej fakturácii prepravy pohonných
hmôt, ktoré mali byť vyhotovené účelovo v rámci reťazového obchodu a podľa správcu dane mali
svedčiť o účelovosti konania a zastieraní skutkového stavu zo strany zapojených subjektov. Správca
dane v tejto časti rozhodnutia zároveň konštatoval, že žalobca vedel o obchodných operáciách a

porušil ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. Na inom mieste poukázal na nekorektnosť zapojených
subjektov „skutočnosťami nasvedčujúcimi o existencii znakov podvodu už na prvom stupni reťazca
v tuzemsku“ a konštatoval, že „správca dane má podozrenie, že sa daňový subjekt ... v rámci svojej
obvyklej obchodnej činnosti stal súčasťou na podvodnom reťazci spoločností, spojenom s únikom na
DPH“ (str. 58 prvostupňového rozhodnutia, opakovane str. 82 prvostupňového rozhodnutia). Na str. 83

prvostupňového rozhodnutia správca dane uvádza, že „cieľom celého procesu objednávania prepravy,
dohodnutých zmluvných podmienok, konanie, úmysel a vôľa daňového subjektu ... ako aj jeho priamych
dodávateľov ... bolo vytvoriť účelový reťazec, zbavený objektívneho a logického myslenia, so znakmi
podvodného konania, s cieľom spochybniť závery správcu dane a odvrátiť od seba pochybnosti... cieľom
konania jednotlivých osôb bolo pre správne určenie dane zneprehľadniť správcovi dane zistiť skutkový

stav čo najúplnejšie... “.

35.Žalovaný,ktoréhoúlohoubolopodrobiťprvostupňovérozhodnutieprieskumusohľadomna§74ods.
2, ods. 4 Daňového poriadku a reparovať zistené nedostatky, sa s prvostupňovým rozhodnutím v celom
rozsahu stotožnil, pričom uviedol, že sa stotožňuje s názorom správcu dane, že obchodné operácie

dohodnuté tak, aby miesto dodania bolo na území SR, nekontaktný daňový subjekt, nezmyslené
fakturácie prepravy pohonných hmôt, boli vyhotovené účelovo v rámci reťazového obchodu, a svedčia
onekorektnejúčelovostikonaniaazastieranískutkovéhostavu.Žalovanýkonštatoval,žedaňovýsubjekt
vedel, resp. mohol vedieť o obchodných operáciách, pretože vedel, že pohonné hmoty pochádzajú
z Lobau. Takéto reťazové obchodovanie, vykonané za účelom získania daňovej výhody, je podľa

žalovaného neprípustné. Poukázal na to, že zásada zákazu zneužitia práva znamená zákaz výslovne
umelých konštrukcií, zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú
výhodu, keď daňové subjekty zapojené do reťazca obchodných spoločností si zrealizovali neprehľadný
systém obchodovania, v ktorom každý jeden začlenený daňový subjekt bol súčasťou netransparentných
obchodných transakcií a vedel, čo koná a akým spôsobom. Podľa žalovaného si žalobca uplatnil právo

na odpočet neoprávnene, pretože porušil ustanovenie § 49 ods. 1, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.
Zdôraznil, že odpočítanie dane je viazané na kumulatívne splnenie stanovených podmienok, pričom už
nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Dôkazným bremenom je podľa žalovaného potom
zaťažený daňový subjekt.

36. Z uvedeného je zrejmé, že daňové orgány vo svojich úvahách nerozlišovali medzi jednotlivými
inštitútmi odňatia práva na odpočítanie dane a tieto inštitúty im splývali do jedného celku, čo
je neprípustné. Táto skutočnosť potom viedla k vágnosti prijatých záverov, tvorených čiastkovými
úvahami daňových orgánov, založenými na zmiešaní rôznych dôvodov odňatia práva na odpočet
(tzv. mix dôvodov), a k vnútornej rozpornosti a nezrozumiteľnosti preskúmavaných rozhodnutí jednak

samostatne, jednak v rámci ich vzájomnej kompatibility. S vágnosťou formulovaných záverov potom
súvisí aj absencia jednoznačného smeru, ktorým bolo vedené dokazovanie, a absencia ustálenia
subjektu, na ktorého strane stojí dôkazná povinnosť, čo bezpochyby vyplýva z tvrdenia daňových
orgánov, že dôkazné bremeno nesie žalobca, hoci bola konštatovaná jeho účasť na daňovom podvode,
resp. zneužití práva, čo znamená, že ťažisko dôkaznej povinnosti je na strane daňového orgánu.

Správny súd poukazuje na to, že daňové orgány niektoré skutočnosti skúmali podrobne (miesto
dodania tovaru, okamih nadobudnutia práva nakladať s tovarom ako vlastník, články v reťazci, ich
fungovanie), na druhej strane sa dostatočne nevysporiadali s existenciou daňovej výhody na strane
žalobcu, jeho vedomosťou o daňovom podvode či zneužití práva a jeho účasti na ňom, ani nevysvetlili,z akých konkrétnych dôkazov, resp. ich skutkových zistení takéto skutočnosti majú vyplývať a akým
spôsobom sa žalobca na konkrétnom konaní podieľal, resp. aké postavenie v reťazci mal, najmä vo
vzťahu k subjektívnej stránke podvodu či zneužitia práva. Daňové orgány vykonali rozsiahle zisťovanie

skutkového stavu, ktorého výsledkom však bola len formulácia neurčitých pochybností a podozrení, nie
presvedčivých záverov, ktoré by bolo možné podrobiť súdnemu prieskumu.

37. Správny súd zdôrazňuje, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia je jednou z najzávažnejších vád,
ktorými môže byť rozhodnutie vydané v ktoromkoľvek administratívnom konaní zaťažené, pretože

táto vada nielenže znemožňuje zistiť účastníkovi konania dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané,
a následne uplatniť možnosť sa proti nemu brániť, ale znemožňuje i prieskum takéhoto rozhodnutia
správnym súdom a porušuje princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní. NSS SR sa v rámci
svojej rozhodovacej praxe už vyjadril ku kvalite rozhodnutí orgánov verejnej správy, keď vyslovil, že
je potrebné, aby orgán verejnej správy „náležite dbal na dostatočné, jasné, zrozumiteľné, presvedčivé
a úplné zdôvodnenie, ako aj uvedenie konkrétnych odborných argumentov, na ktorých sa rozhodnutie

zakladá. Je vecou správnych orgánov dbať o to, aby ich rozhodnutia boli po obsahovej stránke
náležite vyčerpávajúce a predstavovali relevantný podklad pre vyvodenie právnych záverov samotného
správneho orgánu. ... Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov,
ale preskúmavať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené
zákonom. Kasačný súd ďalej dáva do pozornosti, že nedostatky odôvodnenia preskúmavaného

rozhodnutia nemôžu byť konvalidované ani prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim
vyjadrením správneho orgánu (prípadne vysvetlením prijatých záverov v kasačnej sťažnosti, napr. vo
vzťahu k dôkazom predloženým žalobcom v odvolacom konaní...) a ani súdu neprislúcha spôsobom
presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty správneho orgánu nahrádzať
svojimi úvahami a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť správny orgán, ktorého postup

a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec
preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende
vymedzenej zákonom...“ (rozsudok NSS SR sp. zn. 5Sžfk/61/2019 zo dňa 28.07.2022). Taktiež bolo
v tejto súvislosti judikované, že „Za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom nemožno považovať
rozhodnutie, ktoré je zrozumiteľné iba pre správny orgán, ktorý ho vydal...“ (R 3/2014).

38. Základné hmotnoprávne (formálne a materiálne) podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie
dane sú vymedzené zákonom. V prípade, že nie sú splnené hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH
(na zisťovanie ktorých sa daňové orgány zameriavajú primárne), nie je možné právo na odpočet DPH
priznať. Na rozdiel od nedostatku hmotnoprávnych podmienok, inštitúty daňového podvodu a zneužitia

práva predpokladajú určitú formu vedomého nežiaduceho (protiprávneho) konania zo strany daňového
subjektu, pričom takéto konanie je v rozpore s platným právom, resp. ho obchádza, a navodzuje dojem
súladnosti so zákonom. Zneužitie práva v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie,
ďalej len „SD EÚ“ (napr. rozhodnutie SD EÚ vo veci Halifax, C-255/02), vykazuje znaky, ktoré je v konaní
potrebné preukázať: v prvom rade ide o umelú konštrukciu, zbavenú hospodárskej reality a vytvorenú za

účelom dosiahnuť daňovú výhodu, ktorá je jej hlavným cieľom. Zneužitie práva sa vyznačuje formálnym
dodržaním zákonných podmienok, avšak získanie daňovej výhody je v rozpore s účelom a cieľom
daňových noriem, alebo ich obchádza. Získanie daňovej výhody pritom predpokladá vôľu a vedomosť
konkrétneho subjektu ju získať. Dôsledkom zistenia zneužitia práva by malo byť zbavenie konkrétnej
transakcie umelých (zneužívajúcich) prvkov, nie však úplná strata práva na odpočítanie dane, ako je

to pri daňovom podvode. V prípade preukazovania zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené na
daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak, než len na základe
domnienok (por. rozhodnutia SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20, Crewprint Kft., C-611/19). Vo vzťahu
k daňovému podvodu správny súd poukazuje na tzv. Axel Kittel test, ktorého obsah bol zhrnutý v
rozhodnutí NSS SR sp. zn. 2Sfk/104/2022 zo dňa 28.06.2023 (body 34., 35.), v ktorom NSS SR vyslovil,

že: „...daňový podvod predstavuje: protiprávne konanie subjektu, ktorým príde k uvedeniu iného v
omyl, využitím omylu iného alebo zamlčaním podstatných skutočností relevantných pre správu daní,
čím nepríde k správnemu zisteniu a splneniu daňovej povinnosti daňového subjektu a zároveň príde
ku škode na majetku štátu a obohateniu osoby páchajúcej daňový podvod (RAKOVSKÝ, P.: Daňový
podvod a zneužitie práva v oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, str. 95). V

súvislosti s jeho preukázaním NSS SR odkazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie, vo veci
AxelKittel(C-439/04)zodňa6.júla2006avňomobsiahnutýtzv.AxelKitteltest,predstavujúcikritériápre
posúdenie účasti daňového subjektu na daňovom podvode. Pre odopretie nároku na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty z titulu účasti na daňovom podvode, musia byť kladne zodpovedané nasledujúceotázky:a)vznikolzposudzovanýchzdaniteľnýchobchodovdaňovýúnik?,b)akáno,jetentodaňovýúnik
dôsledkom podvodného konania?, c) ak áno, boli posudzované zdaniteľné obchody s týmto konaním
spojené?, d) ak áno, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? Dôkazné bremeno pritom

zaťažuje správcu dane.“

39. Správny súd podotýka, že vzájomná kombinácia dôvodov a inštitútov nepriznania práva na
odpočet je vylúčená. V súvislosti so správnou identifikáciou dôvodov nepriznania práva na odpočet
dáva súd do pozornosti aj judikatórne závery NSS SR, podľa ktorých „Pre záver správcu dane, že

daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie
subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa daňového subjektu, ktoré nemali žiadnych
zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu
daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia.
V prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie
dane daňovému subjektu, ak by bolo v konaní preukázané, že daňový subjekt sa podieľal na daňovom

podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným
daňovým podvodom“ (R 23/2022). Taktiež správny súd poukazuje na závery SD EÚ vo veci Vikingo,
C-610/2019, podľa ktorých „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má
vykladať v to zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej

osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej
bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné,
pretožepoprvéosoba,ktorávyhotovilafaktúru,uvedenýtovarnemohlazdôvodunedostatkupotrebných
materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od
inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v

oblastiúčtovníctva,potretiedodávateľskýreťazec,ktorýviedolkuvedenýmnákupom,nebolekonomicky
opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto
dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne
dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode
alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa

dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom
stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu“.

40. Súd zdôrazňuje, že odmietnutie práva na odpočítanie dane si vyžaduje presnú a zrozumiteľnú
identifikáciu jeho dôvodov a v prípade zistenia protiprávneho konania v podobe daňového podvodu

či zneužitia práva, aj jeho znakov vo vzťahu k tomu, komu sa právo odníma, ako aj vymedzenie
úloh, postavenia, činností, ktorými sa na takomto konaní dotknutý subjekt podieľal a vedomosti o
ňom, a to na základe jednoznačných dôkazov, vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, ktoré musia
byť pre unesenie dôkazného bremena postačujúce. V prejednávanej veci závery daňových orgánov
nezodpovedajú požadovaným kritériám ani zásadám logického myslenia, sú mätúce, nejednoznačné

a nie sú opatrené dostatočnými a zrozumiteľnými úvahami v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku.
Ak mali daňové orgány v úmysle založiť svoje rozhodnutia na nesplnení hmotnoprávnych podmienok,
mali svoje závery riadne odôvodniť, primárne vo vzťahu k samotnému žalobcovi, v nadväznosti na jeho
dôkaznúpovinnosťajej(ne)splnenie,resp.zaoberaťsadodanímtovaruzhľadiskazistenýchskutkových
okolností pri podrobnej analýze získaných dôkazov. Zamietnutie práva na odpočet dane je možné len

vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala
na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sporné transakcie sú súčasťou daňového
podvodu, čo však daňové orgány v predmetnom daňovom konaní neskúmali, a teda ani nepreukázali,
túto skutočnosť len konštatovali. Ak daňové orgány zistili existenciu umelo vytvoreného reťazca, ktorého
cieľom bolo výlučne dosiahnutie daňovej výhody, a na týchto skutočnostiach mali v úmysle založiť

dôvody svojich rozhodnutí, boli povinné preukazovať subjektívnu aj objektívnu stránku takéhoto konania
apresnešpecifikovaťpodobudaňovejvýhodynastranežalobcu,prisúčasnomsplnenívlastnejdôkaznej
povinnosti, k čomu však nedošlo. Absencia riadneho zdôvodnenia odňatia práva na odpočet dane je
popretím práv účastníkov konania.

41. Rezultujúc uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím trpí vadou nezrozumiteľnosti, keďže z jeho odôvodnenia, ktoré spolu s
odôvodnením prvostupňového rozhodnutia tvoria jeden argumentačný celok, nie je možné jednoznačne
ustáliť, aký záver prijali daňové orgány vo vzťahu k dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie danez pridanej hodnoty žalobcovi, teda či v danej veci toto právo žalobcovi odopreli z dôvodu nesplnenia
zákonných hmotnoprávnych podmienok alebo z dôvodu existencie konania kvalifikovateľného ako
zneužite práva alebo ako daňový podvod, čo sú úplne odlišné inštitúty jednak z hľadiska potreby

zabezpečenia určitého rozsahu skutkových zistení, ako aj z hľadiska identifikácie toho, koho zaťažuje
dôkazné bremeno, a potreby uskutočnenia vedomostného testu, resp. ďalších kritérií, charakteristických
pre konkrétny aplikovaný inštitút. Závery daňových orgánov sú v tomto smere zmätočné a vo vzťahu k
aplikácii konkrétnych inštitútov odňatia práva na odpočítanie dane na danú vec nepostačujúce.

42. Správny súd preto dospel k záveru, že došlo k naplneniu žalobných dôvodov podľa § 191 ods.
1 písm. d) SSP, napadnuté rozhodnutie je potrebné ako nezákonné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie žalovanému, ktorý je viazaný právnym názorom správneho súdu a je povinný zákonným
postupom odstrániť vytýkané nedostatky, a to aj pri zohľadnení posledného vývoja rozhodovacej činnosti
súdov v uvedených otázkach. Orgán verejnej správy je povinný svoje (prípadné) ďalšie rozhodnutie
v danej veci založiť na dostatočných a zrozumiteľných skutkových a právnych dôvodoch, svoje úvahy

presvedčivo vysvetliť, teda najmä sa zaoberať tým, či dôvody a skutkový stav zistené správcom
dane sú dostatočné na to, aby žalobcovi bolo možné právo na odpočítanie dane odňať, v prípade
existencie takýchto dôvodov tieto jednoznačne a bez pochybností identifikovať a podradiť pod konkrétny
inštitút odňatia práva na odpočet, v nadväznosti na to ustáliť, koho v danom konaní zaťažuje dôkazné
bremeno a či ho tento subjekt uniesol, ustáliť, či je potrebné uskutočniť vedomostný test, a tiež

sa zaoberať všetkými podmienkami, ktorých splnenie sa vyžaduje na to, aby určitý inštitút odňatia
práva na odpočet bolo možné aplikovať, vysporiadať sa s otázkami skutkového stavu a hodnotenia
dôkazov v závislosti od konkrétneho aplikovaného inštitútu, a všetky úvahy v tomto smere dostatočne,
zrozumiteľne a presvedčivo odôvodniť.

43. Pre úplnosť súd dodáva, že ďalšími žalobnými námietkami [žalobné dôvody podľa § 191 ods. 1 písm.
c), písm. e), písm. f), písm. g) SSP] sa nezaoberal, keďže ich hodnotenie je s ohľadom na vytýkané
vady preskúmavaných rozhodnutí v podobe ich nezrozumiteľnosti v tomto konaní predčasné. Až po
tom, ako dôjde k ustáleniu skutočnosti, o ktorý inštitút nepriznania práva na odpočítanie DPH vo vzťahu
k žalobcovi a zdaňovaciemu obdobiu február 2017 ide, vrátane všetkých podstatných skutočností,

ktoré s týmto ustálením súvisia, bude potrebné sa nanovo a dôsledne vysporiadať nielen s úplnosťou
a správnosťou skutkových zistení, ale aj s právnou a procesnou stránkou veci.

44. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval

v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu
v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

45. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešnému žalobcovi

priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 175 ods. 2 SSP.

46. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442
SSP), a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu.
Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred
správnym súdom.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ
aleboopomenutýsťažovateľ,jehozamestnanecalebočlen,ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe

podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.