Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/181/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121207752
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8121207752.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Ing. D. A., narodenej XX. S. XXXX, K., H. XX,
zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Prešov, Jesenná 8, proti žalovanej L. G., narodenej
XX. S. XXXX, K., H. XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA
KANCELÁRIA spol. s r. o.; skrátený názov PPAK s. r. o., Prešov, Masarykova 13, o určenie vlastníckeho
práva, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 20C/73/2021, o dovolaní žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 19. júna 2023 sp. zn. 7Co/54/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom
prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 13. júna 2022 sp. zn. 20C/73/2021
zamietol žalobu o určenie vlastníctva a žalobkyni uložil povinnosť „nahradiť“ žalovanej „trovy“ konania
v rozsahu 100 %. Vo veci sa žalobkyňa domáhala určenia, že je z dôvodu vydržania vlastníčkou
novovytvorenej parcely v katastrálnom území E. zapísanej v registri C katastra nehnuteľností pod č.
XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 21 m2 a parcely pod č. XXX/X - záhrada o výmere 96 m2,
vytvorených geometrickým plánom č. XXX/XXXX z 22. septembra 2020 vyhotoveným Ing. Y., overeným

Okresným úradom Prešov, katastrálnym odborom 08. októbra 2020 pod č. A

2. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou
nehnuteľností v katastrálnom území E. zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. XX
ako parc. č. XXX - záhrada o výmere 599 m2, parc. č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
390 m2, parc. č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 20 m2, stavby rodinného domu súpisné

č. XX na parc. č. XXX/X a garáže na parc. č. XXX/X. Žalovaná je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností
zapísaných na liste vlastníctva č. XX, katastrálneho územia E. ako parcely č. XXX - zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 643 m2, č. XXX - záhrada o výmere 1066 m2 a stavby rodinného domu súpisné
č. XX na parcele č. XXX.

3. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie právne ustanoveniami § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 131

ods. 1, § 132 ods.1 a § 134 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OZ“) a § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že žalobkyňa v konaní nepreukázala vydržanie
vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. V prvom rade nepreukázala samotnú držbu predmetných
nehnuteľností. V konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 25C/412/2015 bolo zistené, že
predmetnépozemkytvorilijedenpozemok,ktorývlastnilistarírodičiažalobkyne,bolrozdelenýapribližne

polovica prevedená do vlastníctva rodičov žalobkyne bez vyznačenia hranice medzi pozemkami, čo
nebolo pre príbuzných dôležité, pretože mali medzi sebou dobré vzťahy. V konaní žalobkyňa nevysvetlilaakým spôsobom ona, prípadne jej právni predchodcovia, časť z pôvodného pozemku, o ktorom sa koná
užívala. Súd poukázal na tvrdenie žalobkyne a svedka Petra Jarkovského (brata žalobkyne), že záhrada
za domom sa užívala rovnobežne s hranicou severného suseda, a na vyjadrenie žalobkyne, že nemala

námietky, keď právny predchodca žalovanej staval plot, ktorý nebol rovnobežný s hornou hranicou a aj
sama mu pri tom pomáhala, čo podľa súdu vylučovalo držbu predmetných nehnuteľností.

4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že ak by aj predmetné nehnuteľnosti mala
žalobkyňa v držbe, držba by nebola dobromyseľná, keďže svoj vstup do držby odvodzovala od viacerých

právnych titulov, od rozhodnutia Štátneho notárstva v Prešove o dedičstve z 01. októbra 1991 č. k.
D 1462/91- 89/92 (1/4 -iny), darovacej zmluvy, na základe bol v katastri nehnuteľností povolený vklad
vlastníctva pod. č. V-XXXX/XXXX - 36/02 (1/2 -ice) a kúpnej zmluvy zapísanej v katastri nehnuteľností
pod č. V-XXXX/XXXX - 56/04 (1/4 -iny). Celú nehnuteľnosť nadobudla až v roku 2004 a až potom
by mohla vstúpiť do oprávnenej držby. Z vykonaného dokazovania geometrickým plánom č. XXX/XX,
ktorý bol vyhotovený k dodatku k notárskej zápisnici N 266/2000, Nz 55/2002 je zrejmé, že hranica

medzi nehnuteľnosťami strán sporu nejde rovnobežne s parcelou č. XXX. Tento geometrický plán mala
žalobkyňa k dispozícii a preto si už pred nadobudnutím celej nehnuteľnosti musela byť vedomá, že
hranica medzi nehnuteľnosťami nejde rovnobežne s parcelou č. XXX. O časti pozemku, na ktorej je
postavená garáž, z uvedeného geometrického plánu jednoznačne vyplýva, že garáž nemá mať spoločnú
stenu s letnou kuchynkou, ale medzi garážou a letnou kuchynkou má byť voľný priestor. Z geometrického

plánu je zrejmé aj to, že hranica nevedie smerom z ulice k letnej kuchynke. Žalobkyňa teda nemohla
byť v roku 2004 dobromyseľná v tom, že nadobúda celú nehnuteľnosť a nemohla vstúpiť do oprávnenej
držby. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, ak držiteľ veci od začiatku vedel o skutočnostiach spôsobilých
objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti o tom, že mu
vec patrí. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že ak žalobkyňa tvrdila, že predmetné nehnuteľnosti

vydržali jej právni predchodcovia, mala podať žalobu o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva
po nich.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie len „nižšie súdy“)
na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 19. júna 2023 sp. zn. 7Co/54/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie. Na
zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že aj keď právni predchodcovia žalovanej postavili oplotenie vo
vnútri pozemkov v katastrálnom území E. zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva ako

parc. č. XXX a parc. č. XXX, neznamená, že postavením tohto oplotenia sa žalovaná, resp. jej právni
predchodcovia zriekli vlastníckeho práva k časti týchto nehnuteľnosti, ktorými podľa geometrického
plánu z 22. septembra 2020 mali byť novovytvorené parcely č. XXX/X o výmere 21 m2 a č. XXX/X
o výmere 96 m2. Len postavenie plotu na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovanej nemohlo vyvolať
u žalobkyne presvedčenie, že táto časť nehnuteľnosti jej patrí. Na vyvolanie takéhoto presvedčenia

by musel existovať právny dôvod, hoci aj domnelý, svedčiaci o poctivosti nadobudnutia. Existenciu
právneho dôvodu nadobudnutia predmetných nehnuteľností, čo i len domnelého, žalobkyňa v konaní
nepreukázala. Rozhodnutím o dedičstve, darovacou zmluvou a kúpnou zmluvou, ktoré uvádzala ako
právnetitulyvydržania,nadobudladosvojhovýlučnéhovlastníctvakonkrétnenehnuteľnostivsúčasnosti
zapísané v katastri nehnuteľností vedenom pre katastrálne územie E. na liste vlastníctva č. XX.

7. V odôvodnení rozsudku odvolací súd zdôraznil, že ešte predtým, ako sa žalobkyňa v roku 2004
stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností v E., vedených v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva
č. XX, jej bolo z geometrického plánu č. XXX/XX ako podielovej spoluvlastníčke známe, že hranica
medzi pozemkami nejde rovnobežne s nehnuteľnosťou vedenou v katastri nehnuteľností ako parcela

č. XXX a tiež to, že garáž postavená na pozemku parc. č. XXX/X, nemá mať spoločnú stenu s letnou
kuchynkou a medzi garážou a letnou kuchynkou má byť voľný priestor ako aj to, že hranica medzi
parcelami žalobkyne a žalovanej prebieha priamo a nie smerom k letnej kuchynke postavenej na parc.
č. XXX vo vlastníctve žalovanej. Tieto okolnosti mali objektívne u žalobkyne vyvolať pochybnosti o
rozsahu ňou nadobudnutých vlastníckych práv. Žalobkyni nič nebránilo dať si v teréne overiť hranice

ňou nadobudnutých nehnuteľností a pokiaľ tak neurobila, nepostupovala s obvyklou opatrnosťou, ktorú
bolo možné od nej vyžadovať.8. Na námietku žalobkyne k výmere pozemkov odvolací súd uviedol, že celková výmera pozemkov vo
vlastníctve žalobkyne je 1009 m2 (599 m2 + 390 m2 + 20 m2) a výmera časti pozemkov vo vlastníctve
žalovanej, ku ktorým sa domáha určenia vlastníckeho práva žalobkyňa, je 117 m2 (96 m2 + 21 m2),

teda viac ako 10 % výmery pozemkov, ktoré jej patria, čo nie je nepatrný rozdiel. Keďže žalobkyňa
nepreukázala právny dôvod oprávnenej držby predmetných nehnuteľností, hoci aj domnelý, ktorý mohol
vzhľadom na okolnosti prípadu vyvolať u nej presvedčenie, že jej patrí i časť nehnuteľnosti, u ktorej je
ako ich vlastníčka v katastri nehnuteľností zapísaná žalovaná, súd prvej inštancie postupoval správne,
ak žalobu zamietol.

9.Protirozsudkuodvolaciehosúdupodalažalobkyňa(ďalejaj„dovolateľka“)dovolanie,ktoréodôvodnila
nedostatočným odôvodnením a arbitrárnosťou napadnutého rozhodnutia (§ 420 písm. f) CSP) a
nesprávnym právnym posúdením veci, ktorým sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu v otázke vydržania (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). Navrhla rozsudok odvolacieho súdu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

10. Dovolateľka namietala predovšetkým to, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený,
nepreskúmateľný a arbitrárny, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.
Odvolací súd podľa nej neuviedol žiadne dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že nenadobudla
vlastnícke právo k predmetným pozemkom vydržaním, najmä k pozemku parc. č. XXX/X - zastavaná

plocha o výmere 21 m2, keďže v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len vydržaním záhrady, posúdeniu
možnosti vydržania zastavanej plochy sa samostatne nevenoval a neuviedol dôvod, pre ktorý považoval
držbu zastavanej plochy za nepreukázanú. Odvolací súd sa nezaoberal ani ďalšou jej námietkou k
právnemu záveru súdu prvej inštancie, že mala podať žalobu na určenie, že predmetné pozemky patria
do dedičstva po jej právnych predchodcoch.

11. Dovolateľka namietala, že súdy nesprávne právne posúdili vec, ak nezobrali do úvahy skutočnosť, že
predmetné pozemky nadobudla v podiele 1/4 už na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Prešove
z 1. októbra 1991 č. D/1462/91 - 89/92 o dedičstve po jej otcovi S. Z., ktorý zomrel XX. M. XXXX.
Súdy neprihliadli na to, že spoločne s ostatnými dedičmi užívala predmetné pozemky v dobrej viere v

rozsahu ako od detstva a na to, že vydržacia lehota jej začala plynúť minimálne od 01. januára 1992. Ak
nižšie súdy odvodzovali stratu dobromyseľnosti žalobkyne od vyhotovenia geometrického plánu č. XXX/
XX, v čase jeho vyhotovenia (05. apríla 2002) už bola vlastníčkou nehnuteľností na základe vydržania, a
nebol dôvod, aby súdy považovali vyhotovenie geometrického plánu za stratu dobromyseľnosti jej držby.
Geometrický plán, v ktorom bola zameraná výlučne garáž nezaznamenal realitu, že medzi stavbou

garáže a letnej kuchyne nie je medzera. Doplnila, že súčasný užívací stav zachytený v znaleckom
posudku Z. A. č. XX/XXXX je odlišný oproti stavu, ktorý bol pred zásahom právnych predchodcov
žalovanej, ktorí odstránili pôvodný kovový plot a vybudovali namiesto neho nový múrik a zároveň
zaznamenáva aj prístavbu stavby garáže. Z tohto pôvodného a dlhodobo rešpektovaného právneho
stavu sa vychádzalo v geometrickom pláne č. XXX/XXXX, ktorý zameral pôvodnú užívaciu hranicu

pozemkov v teréne tvorenú pôvodným kovovým plotom na betónovom múriku smerujúcim do stavby
letnej kuchyne, hranicu medzi stavbou letnej kuchyne žalovanej a garážou žalobkyne a následne
oplotenie z vlnitého plechu, a plochu novovytvorenú parc. č. XXX/X, ktorú dlhodobo užíva. Jej držba
a užívanie novovytvorenej parc. č. XXX/X - zastavanej plochy boli tiež preukázané jej výpoveďou a
výsluchom svedka K. Z., ktorý uviedol, že novovytvorené pozemky užívali ako vlastné a rovnako sa

užíval aj priestor okolo orecha, priestor ohraničený pôvodným kovovým plotom na betónovom múriku.
Podľa žalobkyne bolo jednoznačne preukázané, že pozemky užívala dobromyseľne a súdy dospeli k
nesprávnym právnym záverom o nepreukázaní držby predmetných pozemkov.

12. Odvolací súd sa podľa dovolateľky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri

posudzovaní predpokladov vydržania, dobromyseľnosti a subjektívnej a objektívnej stránky vydržania
vyjadrenej v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS
484/2015, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp.
zn. 5Cdo/280/2007, 4Cdo/150/2014, 4Cdo/283/2009 a 5Cdo/210/2019 a Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 22Cdo/448/2004, 22Cdo/954/2005 a 22Cdo/1405/2013, keď nesprávne posúdil právnu

otázku, či „splnil žalobca zákonné podmienky na vydržanie predmetných pozemkov?“

13. Žalovaná navrhla dovolanie ako nedôvodné odmietnuť podľa ustanovenia § 447 písm. c) CSP. Mala
za to, že odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia zhrnul podstatné skutkové tvrdenia a právne argumentysporových strán a jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutých výrokoch považuje za vecne správny. Odvolací súd sa zrozumiteľne obsahom i rozsahom
vo vyžadovanej miere vyjadril k odvolacej argumentácii žalobkyne a žalobkyňa zjavne neopodstatnene

namieta, že jej odvolací súd nedostatočným odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. K dovolaciemu dôvodu žalobkyne uplatňovanému s poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm.
a) CSP žalovaná uviedla, že dovolateľka neformulovala právnu otázku jasne, určito a zrozumiteľne a

preto nemôže byť relevantná vzhľadom na úpravu v tomto ustanovení.

15. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez
nariadenia pojednávania (§ 443 časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie je
potrebné odmietnuť.

16. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

17. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

18. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

19. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431

ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku tejto viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad
rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

20. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 420 písm. f) CSP,
sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci

procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to
v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou
práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva
na spravodlivý proces podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň

znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide
napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia,
na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľnéhopostupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutia spravodlivosti).

21. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny
názor dovolateľky, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľky, že v konaní (pred nižšími súdmi) došlo k vadám
zmätočnosti tým, že odvolací súd neuviedol dôvody, ktoré ho viedli k záveru, že predmetné pozemky,

osobitne pozemok na parcele H. o výmere 21m2 nenadobudla do vlastníctva vydržaním.

22. Žalobkyňa namietala zmätočnosť spočívajúcu v nepreskúmateľnosti napádaného rozsudku
odvolacieho súdu, ktorá má priamu spojitosť predovšetkým s odôvodnením rozhodnutia. Podľa
judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na
súdnu ochranu podľa ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd

jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej
stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, inými slovami

na to, aby premisy uvedené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe nich dospel, boli
pre verejnosť prijateľné, racionálne, v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I.
ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

23. Aj v odvolacom konaní treba trvať na tom, aby rozhodnutie odvolacieho súdu bolo úplné a

presvedčivé. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody (§ 387 ods. 2 CSP); odvolací súd sa však v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal súd prvej inštancie v

odôvodnení rozhodnutia a rovnako sa musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní
(§ 387 ods. 3 CSP).

24. V danej veci záviselo rozhodnutie súdu predovšetkým na posúdení otázky, či žalobkyňa splnila
podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam podľa ustanovenia § 134

OZ. V konaní vychádzal odvolací súd z toho, že v minulosti boli nehnuteľnosti užívané spoločne so
žalovanou, resp. jej právnymi predchodcami, čo vylučovalo, aby odvolací súd dospel k záveru o držbe
predmetného pozemku žalobkyňou, resp. jej právnymi predchodcami, výlučne pre seba.

25. Dovolací súd preskúmaním spisu zistil, že súd prvej inštancie záver o tom, že nedošlo k vydržaniu

pozemkov, osobitne parcely H., odôvodnil v bodoch 24. a 25. rozsudku, čo považoval za dostatočné
aj odvolací súd, ktorý odôvodnenie rozhodnutia doplnil v bodoch 22. až 24. svojho rozhodnutia podľa
odvolacích námietok. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení rozhodnutia dostatočne
vysvetlený nielen poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež
na právne závery, ku ktorým dospel. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, na základe čoho dospel k záveru, že
žalobkyňa nepreukázala oprávnenú držbu predmetných nehnuteľností. Podstatným bolo, že žalobkyňa
nepreukázala, ako mala ona, prípadne jej právni predchodcovia predmetnú nehnuteľnosť užívať. Bolo
zistené, že plot, resp. viditeľná hranica medzi pozemkami v prednej časti pred garážou a za ňou, v časti

záhrady, neboli pre vlastníkov susedných pozemkov podstatné, pozemky sa rodinou užívali spoločne
a ploty boli postavené až postupne preto, aby sa nimi zabránilo voľnému pohybu zvierat. Odvolací súd
zdôraznil, že žalobkyňa sama pomáhala stavať plot, ktorý bol postavený v rozpore s tým ako mali byť
pozemky užívané, čo spochybňovalo jej tvrdenia o užívaní spornej časti pozemku.

26. Dovolateľka ďalej namietala, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil rozhodnutie, ak sa zaoberal
len záhradou a nie aj zastavanou plochou na parcele č. KN-C č. XXX/X. Dovolací súd k tejto námietke
poukazuje na bod 23. odôvodnenia napádaného rozsudku, kde odvolací súd vysvetlil svoje závery
týkajúce sa zastavanej plochy v súvislosti s predloženým geometrickým plánom č. XXX/XX, stavbougaráže, stenou letnej kuchynky a zistených nezrovnalostí medzi nimi, ktoré vyhodnotil tak, že museli
o žalobkyne vyvolať pochybnosti o rozsahu ňou nadobudnutých práv. Obe tieto stavby sa nachádzajú
na predmetnom pozemku, preto tvrdenie dovolateľky o absencii odôvodnenia o tejto časti uplatneného

nároku je nedôvodné.

27. K námietke dovolateľky, že odvolací súd neuviedol svoje stanovisko k záveru súdu prvej inštancie,
že si mala svoje právo uplatniť žalobou o určenie, že predmetné pozemky patria (ako celok-rozumej
nielen podiel nadobudnutý v konaní o dedičstve po otcovi žalobkyne) do dedičstva po jej právnych

predchodcoch, ktorí ich mali nadobudnúť vydržaním, dovolací súd uvádza, že odvolací súd zaujal
jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie a s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je treba považovať každý argument, ktorý
má vecnú súvislosť s vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne
alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže viesť k rozhodnutiu priaznivejšiemu pre odvolateľa.
Vzhľadom na to, že nešlo o relevantnú otázku, na vyriešení ktorej by bolo založené rozhodnutie súdu

prvejinštancie,nebolonutné,abysaňouodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozsudkuvysporiadaťmusel.
Všeobecný súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na súdnu a inú právnu ochranu (IV. ÚS 112/05).

28. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
sa žalobkyňa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila a to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi
súdov vyjadrenými v odôvodneniach rozhodnutí nesúhlasí a nestotožnila sa s nimi, nemôže odôvodniť
prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa súd
stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom

všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS
252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

29. Dovolací súd následne posudzoval, či môže napádané rozhodnutie preskúmavať na základe
druhého dovolacieho dôvodu uplatneného žalobkyňou, a to pre nesprávne právne posúdenie veci v
zmysle ustanovenia § 421 CSP.

30. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

31. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

32. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu
pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá
alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne

aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným
zistením skutkového stavu. Ani sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché
spochybňovaniesprávnostirozhodnutiaodvolaciehosúdu,čikritikajehoprístupuzvolenéhopriprávnom
posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 CSP.33. Okrem tohto nevyhnutným predpokladom na to, aby dovolací súd mohol na otázku, či je prípustné
dovolanie v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP odpovedať kladne je, že dovolateľ uvedie právnu (nie

skutkovú)otázku,ktorúodvolacísúdriešilanaktorejvyriešenízaložilrozhodnutienapadnutédovolaním.
Otázka relevantná v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou uvedená v
dovolaní jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide
skutočne o právnu otázku, či ide o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a
či sú splnené osobitné podmienky uvedené v jednotlivých prípadoch, v ktorých ustanovenie § 421 CSP

dovolanie pripúšťa.

34. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, nevymedzí
právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, keďže jeho hranice nie sú
určené. V prípade nevymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých
procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd, a v

súvislosti s tým „suplovať” aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne
neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy
dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1
CSP (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný
sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382). Pokiaľ v dovolaní absentuje uvedené

vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania.

35. Dovolateľka právnu otázku, ktorú mal odvolací súd nesprávne posúdiť a odkloniť sa tak od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu položila tak, či „splnil žalobca zákonné podmienky na vydržanie
predmetných pozemkov ?“, keď považovala za nesprávny jeho záver, že nepreukázala ich držbu, ktorý

je v rozpore s jej tvrdeniami, že predmetné pozemky užívala (aj s právnymi predchodcami) od detstva
a nikto ju v držbe nerušil.

36. K otázke dovolateľky dovolací súd uvádza, že táto je otázka skutková. Dovolateľka za nesprávne
právne posúdenie veci odvolacím súdom považuje skutkové zistenia, ku ktorým dospeli nižšie súdy.

Dovolací súd zdôrazňuje, že takto v dovolaní nastolená otázka, ktorá má skutkovú (nie právnu) povahu,
nemôžebyťrelevantnázhľadiskaustanovenia§421ods.1CSPanemôževiesťkzaloženiuprípustnosti
dovolania žalobcu v zmysle tohto ustanovenia.

37. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním

skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové
okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca
alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania)
niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol
znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či

nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio
iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,
zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje
a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne
záveryoexistenciialeboneexistenciidôvodupreaplikovaniepredmetnejprávnejnormynaposudzovaný

prípad (3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).

38. Dovolací súd zastáva názor, že vyhodnotenie skutkového stavu o predpokladoch oprávnenej
držby, odôvodňujúcej nadobudnutie vlastníckeho práva, je otázka skutková a jej riešenie jednoznačne
vychádza zo skutkových zistení zodpovedajúcich tomu-ktorému prípadu. Zodpovedanie takejto otázky

je výsledkom vykonaného dokazovania v danej veci. Tým, že dovolateľka sa nestotožňuje so záverom
odvolacieho súdu v podstate spochybňuje jeho skutkové závery. Závery odvolacieho súdu o tom,
že jednak nebola preukázaná samotná držba predmetných nehnuteľností, ako aj to, že boli zistené
skutočnosti, ktoré odôvodňovali pochybnosti o tom, že predmetné pozemky patria žalobkyni, nie sú
otázkou relevantnou z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP a nemôžu viesť k prípustnosti dovolania

žalobkyne v zmysle tohto ustanovenia.

39. Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľkou formulovaná otázka
nie je vymedzením právnej otázky tak, ako to predpokladá ustanovenie § 421 CSP. Najvyšší súdpreto dovolanie žalobkyne, v ktorom namietala odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri
nesprávnom právnom posúdení podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP odmietol podľa § 447
písm. f) CSP. Rovnako dovolateľka neopodstatnene namietala nesprávny procesný postup odvolacieho

súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto dovolanie ako procesne
neprípustné odmietol aj v tejto časti podľa § 447 písm. c) CSP.

40. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

41. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.