Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2024

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 6C/81/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823218690
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Kohútová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2024:3823218690.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza, sudkyňou JUDr. Miriam Kohútovou, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. - D. XX, právne zastúpený: Advokátska kancelária OLŠOVSK7, spol. s r.o., IČO:
50 595 652, so sídlom G. Švéniho 6, Prievidza, proti žalovanému: Slovenská republika, Ministerstvo
vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, v konaní o určenie nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,82 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 6.227,62 Eur spolu
s príslušenstvom. Žalobca v konaní uviedol, že dlhodobo bol nútený pracovať ako hasič – záchranár nad
rámec týždenného pracovného času 48 hodín v dôsledku porušenia práva EÚ, smernice 2003/88ES.
V dôsledku porušenia únijného práva si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy od pasívne
vecne legitimovaného subjektu Slovenskej republiky. Nemajetkovú ujmu si žalobca určil ako súčin počtu
odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 Zákona o Hasičskom zbore a sumy

zodpovedajúcej 15 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac daného roku.

2. Žalovaný namietal dôvodnosť žalobcovho nároku a neprimeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej
ujmy, pričom poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov a nimi priznávané sumy nemajetkových
újm od 1.000,- Eur do 2.500,- Eur. Žalovaný mal za to, že pokiaľ si uplatnil žalobca nárok podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., žalobca nesplnil podmienku na riadne uplatnenie nároku, a to predbežné

prerokovanie nároku príslušným orgánom a takisto, že v zmysle príslušného zákona neboli splnené
podmienkyvznikuzodpovednostištátu.Žalovanýmalzato,žesmernica2003/88/EHSnemávymedzenú
pôsobnosť spadajúcu na osobu žalobcu a okruh jeho činností, nakoľko podľa názoru žalovaného sa
smernica nevzťahuje na príslušníkov hasičského zboru. Žalovaný mal za to, že nie je vo veci pasívne
vecne legitimovaným. Navyše pokiaľ žalobca mal za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad
smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto
nebola určovaná z dôvodov, ktoré uvádza v žalobe. Takisto žalovaný namietal premlčanie predmetného

nároku. Žalovaný mal ďalej za to, že minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia rovnako ako
uplatnenie odchýlky v zmysle smernice 2003/88/ES boli riadne transponované do zákona č. 315/2001
Z. z. Žalobca navyše neuvádza aká konkrétna škoda mu bola spôsobená, žalovaný mal za to, že
neboli splnené všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora. Tabuľku priloženú akoprílohu k žalobe podľa tvrdení žalovaného nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku
nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je mätúci a maskuje mzdové nároky, a preto žalobcom
uvádzaný výpočet nemajetkovej ujmy sa žalovanému javí ako špekulatívny. Výška nemajetkovej ujmy

je zjavne neprimeraná a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,
ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Čo sa týka úroku z
omeškania mal žalovaný za to, že v zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 ustáliť omeškanie
žalovaného je možné až po rozhodnutí súdu a uplynutím patričnej lehoty na plnenie. Takisto žalovaný
namietal miestnu nepríslušnosť.

3. Súd sa oboznámil s listinnými dôkazmi ako žaloba s prílohami, pokus o zmier - predžalobná
výzva, podací lístok, stanovisko k pokusu o zmier, rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/04, návrhy
generálneho advokáta prednesené 12.7.2005, rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01
až C-403/01, rozsudok Súdneho dvora vo veci 106/77, smernica Európskeho parlamentu a rady
2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, rozsudok Súdneho

dvora vo veci C-243/09, rozsudok Súdneho dvora vo veci C-518/15, rozsudok Súdneho dvora vo veci
C-118/08, rozhodnutie 2CoPr/3/2019, rozsudok k rozlišovaniu pracovného času a služobného času a
doby odpočinku KS Prešov 15Co/6/2020, rozhodnutie KS Košice 9CoCsp/4/2020, rozsudok KS Košice
5Co/163/2021, výplatné pásky, rozhodnutie riaditeľa Krajského riaditeľstva hasičského a záchranného
zboru v Trenčíne, oznámenie o sume a zložení platu, žiadosť žalovaného o predĺženie lehoty na podanie

vyjadrenia k žalobe, vyjadrenie k žalobe, upovedomenie o postúpení žaloby, postúpenie veci na MS
Bratislava IV, nesúhlas MS BA IV s postúpením veci, uznesenie KS BA z 31.10.2023, vyjadrenie
PZ žalobcu, vyjadrenie žalovaného s prílohami, výpočet priemerného týždenného služobného času
žalobcu v sledovaných referenčných obdobiach, prehľad plánu, plán služieb, spolu s ďalšími pripojenými
listinnými dôkazmi zistil nasledovný skutkový stav:

4. Súd zistil, že žalobca pracoval u žalovaného ako hasič – záchranár v období od apríla 2020 do marca
2023. Podľa prehľadu odpracovaných hodín predložených žalovaným súd zistil, že žalobca v rozhodnom
obdobíužalovanéhoodpracoval1.923,30hodínnadčasov,pričomztohoexistujeaktívnačasťpracovnej
pohotovosti a pracovná pohotovosť. Podľa smernice 2003/88ES v zmysle článku 6 písm. b) priemerný

pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. ESD vo veci
C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

5. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

6. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty

EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

7. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci,

ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

8. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, smernica ustanovuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

9. Podľa čl. 1 ods. 2 smernice 2003/88/ES, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

10. Podľa čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností,
verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,
17, 18 a 19 tejto smernice.11. Podľa čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88/ES, na účely tejto smernice „pracovný čas“ je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a „čas odpočinku“ je akýkoľvek

čas, ktorý nie je pracovným časom.

12. Podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

13. Podľa § 85 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času
príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

14. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona o HZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

15.Podľa§91ods.1,2a3zákonaoHZ,štátnouslužbounadčasještátnaslužbavykonávanánadrámec
určeného služobného času. Štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom záujme
štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť, nariadi
sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok medzi

dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. V kalendárnom roku
možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

16. Podľa § 92 ods. 1 zákona o HZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej

služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

17. Podľa § 92 ods. 2 zákona o HZ, na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v
odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času
a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, c) s

možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

18. Podľa § 103 ods. 5 zákona o HZ, príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto
zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a
za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

19. Podľa § 122 ods. 1 zákona o HZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

20. Podľa § 122 ods. 3 zákona o HZ, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za
čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je
štátnou službou nadčas.

21. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na

ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.

22. Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo

dané primerané zadosťučinenie.23. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

24.Podľa§13ods.3OZ,výškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutímnazávažnosťvzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

25. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej

(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

26. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

27. Podľa § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani
iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im
najbližšie.

28. Čo sa týka namietaného nedostatku právomoci SR konať v danej veci, súd mal preukázané, že

žalobca uplatňoval v konaní nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom
naporušenieprávaEÚvyplývajúceprimárnezčl.6písm.b)smernice2003/88/ES,konkrétnenesplnenie
povinnosti štátu zabezpečiť dodržiavanie a neprekračovanie maximálneho priemerného pracovného
času 48 hodín pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov. Žalobca mal za to, že daná smernica
sa vzťahuje i na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Spor o náhradu škody

spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia, resp. uplatňovania
smernice vo vnútroštátnom právnom poriadku je nutné zaradiť medzi súkromnoprávne spory a z
judikatúry SDEÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ
medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. ESD vo veci C-429/09
rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu

uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Právomoc súdu na konanie a rozhodovanie v
prejednávanej veci je daná s poukazom na § 3 CSP, keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci
kompetenciou zverenou ústavnými normami, resp. zákonom na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu
škody voči štátu z titulu porušenia práva EÚ. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaná Slovenská
republikaneprevzala,resp.nesprávneprevzaladosvojejprávnejúpravyčl.6písm.b)smernice2003/88/

ES vo vzťahu k úprave pracovného času hasičov v rámci zákona č. 315/2001 Z.z. Vzťah úniového
a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a súčasne zásadou priameho účinku, ktoré sú
povinné rešpektovať aj vnútroštátne súdy. V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi
záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnym zákonom.

29. Čo sa týka namietanej pasívnej vecnej legitimácie, má súd za to, že podľa čl. 288 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, avšak voľba
foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES táto smernica je
adresovanáčlenskýmštátomažalovanýakočlenskýštátaadresátsmernice2003/88/ESjezodpovedný
za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice, pričom

vprípadenesplneniatejtopovinnostiještátzodpovednýajzanesprávnuaplikáciusmernice2003/88/ES,
pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.
Súd má potom za to, že pokiaľ smernica 2003/88/ES je určená žalovanému/štátu, ktorý zodpovedá za
jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/
ES do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný.

30. Súd v danom smere poukazuje na ustálenú prax, kde v rozsudku vo veci C-429/09 Fuß v bode 45
a 46 ESD pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je
Únia založená, pričom daná povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom,

a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný
orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť.31. V rozsudku C-429/09 bod 35 ako to je vyššie spomenuté súd tiež rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi. Teda súd má za to, že pasívna vecná legitimácia v tomto spore svedčí štátu

- Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy,
do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z.),
ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Navyše v zmysle zákona o hasičskom zbore
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej v zákone o
Hasičskom a záchrannom zbore a predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do

slovenského právneho poriadku.

32. Čo sa týka námietky žalovaného, že smernica 2003/88 ES sa nevzťahuje na žalobcu, súd v danom
smere uplatňoval výklad práva EÚ, ktorý podal Súdny dvor, kedy z jeho judikatúry vyplýva, že čl. 2
ods. 2 smernice 89/391/EHS nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité
osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu

ustanovení tejto smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie
služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna
situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné
rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 Pfeiffer). Súd argumentuje obdobne ako vo veci C-52/04, podľa ktorej Súdny dvor uviedol, že

smernica 89/391/EHS sa musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily
v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci
iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené
príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom
na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku,

pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Súd má potom za to, že na činnosti zásahových síl verejnej
hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvého pododseku smernice
89/391/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za
obvyklých podmienok. Podľa rozsudku SDEÚ vo veci C518/15 Súdny dvor dospel k záveru, že na
uvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním

zvereným príslušnej službe, sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES. V konaní žiadnou zo strán sporu
nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období výkon práce žalobcu, vrátane služobnej
pohotovosti zahŕňal výkon takej činnosti, ktorá by sa vymykala obvyklým podmienkam a bolo by ju
možné považovať za osobitne vážnu situáciu alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu intenzitu
katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.

33. Čo sa týka spornosti otázky či vnútroštátna právna úprava v podobe zákona č. 315/2001 Z. z.
a na ňu nadväzujúca aplikačná prax rešpektuje požiadavku vyplývajúcu z čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES, je potrebné uviesť, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom
ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť

ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie,
ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom
priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 Fuß). Súdny
dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach ako napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane
zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do

výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času a pracovná pohotovosť vykonávaná
pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za
pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov
Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas

a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09,
C-52/04). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi
na pracovisku, súd má potom za to, že celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do
pracovného času žalobcu, a teda bez vplyvu na porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj
skutočnosť,žezapracovnúpohotovosťježalobcovivyplácanánáhrada.Našaprávnaúpravaobsiahnutá

v zákone č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore upravuje podmienky výkonu štátnej služby
so zameraním okrem iného na pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť. Súd sa oboznámil s prílohou č. 4 k zákonu, v rámci
ktorej aj keď do znenia bola prebratá i časť smernice 2003/88/ES, avšak úprava zahrnutá v zákoneč. 315/2001 Z.z. nie je v súlade s právom EÚ, konkrétne skutočne nemožno z právnej úpravy a z jej
praktickejaplikáciedovodiť,žebyslužobnápohotovosťhasičovvykonávanávmiestevýkonuslužbybola
považovaná za súčasť ich služobného času. Cieľ čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie

priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v
prípade zákona č. 315/2001 Z.z. naplnený. Vnútroštátna právna úprava v podobe zákona č. 315/2001
Z.z. umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ nerovnomerný pracovný čas, avšak takýto pracovný čas
nesmie presiahnuť maximálnu hranicu stanovenú smernicou v zmysle čl. 6 písm. b). Neaktívnu časť
služobnej pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z ust. § 86

zákona č. 315/2001 Z.z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje
medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste
vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu
služobnej pohotovosti v § 103 ods. 5 zákona, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej
strane, ktorého zložky sú uvedené v § 103 ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na
druhej strane peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok

upravený v § 122 zákona, kde sa uvádza na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti (a
to vrátane určenej služobnej pohotovosti na pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 zákona), za ktorú patrí
príslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť, a na druhej strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde
počas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný
príjem (konkrétne jeho zložka - plat za štátnu službu nadčas). Na základe uvedeného je teda zrejmé, že

zákon rozlišuje na jednej strane výkon štátnej služby, ktorý sa započítava do služobného času v zmysle
§ 85 ods. 1 a na druhej strane neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, kde len v prípade, že sa zmení
na aktívnu časť, teda v prípade výjazdu sa potom považuje takto vykonaná práca za súčasť výkonu
štátnej služby a potom sa zarátava ako služobný čas, avšak na tomto mieste treba podčiarknuť, že
zákon hovorí, že tento prípad sa považuje za prácu nadčas podľa § 122 ods. 3 predmetného zákona. Z

ustanovenia § 91 ods. 1 zákona potom vyplýva, že štátna služba ako nadčas je vykonávaná nad rámec
určeného služobného času ako ďalší služobný čas, ktorý sa započítava do týždenného služobného času
v zmysle § 85 ods. 2, na rozdiel od samotnej neaktívnej časti služobnej pohotovosti. Súd má potom
za to, že zákon o hasičskom zbore nie je v súlade so smernicou 2003/88/ES, je dokonca v rozpore
s ňou, nakoľko zo služobného/pracovného času hasiča vyčleňuje neaktívnu časť určenej služobnej

pohotovosti, ktorú je pritom príslušník povinný tráviť na pracovisku. Zo znenia smernice 2003/88/ES
je zrejmé, že tá neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu
„pracovný čas“, ako túto definíciu uvádza samotná smernica.

34. Čo sa týka rozhodného obdobia v žalobe, tak žaloba smerovala voči žalovanému za obdobie od

apríla 2020 do marca 2023, pričom súdom bolo zohľadňované obdobie troch rokov spätne od podania
žaloby. Súd mal dokazovaním za preukázané, že v rozhodnom období mal žalobca rozvrhnutý pracovný
čas nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas pozostával zo 17 hodinovej pracovnej zmeny ako
výkon služby a na ňu nadväzovala 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t.j. na pracovisku
žalobca strávil sústavne 24 h. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej

pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a neaktívnu časť služobnej pohotovosti.
Posudzované obdobie tvorí 761 dní, čo predstavuje 108,71 týždňov. Pri dodržaní obmedzenia
vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda maximálneho týždenného pracovného času
48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie pripadá maximálny pracovný čas 7.324,80 hodín (152,6
týždňov x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení

služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce v rozsahu 6.647,50 hodín,
t.j. o 677,30 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo
smernice, čo zodpovedá v priemere 4,4 hodiny týždenne navyše oproti stanovenému maximu (677,3
hodín : 152,6 týždňov). Súd zdôrazňuje, že sa jedná o maximálny prípustný čas stanovený právom
EÚ, ktoré malo byť prebraté aj do slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy. Žalobca pritom realizoval

výkon práce nielen zjavne nad rámec zákonom určeného služobného času 40 hodín týždenne, ale aj
nad rámec maximálneho prípustného pracovného času 48 hodín týždenne vyplývajúceho zo smernice.
Súd v tomto smere nevidel dôvod osobitne sa zaoberať žalovaným uvádzanými referenčnými obdobiami
pre posudzovanie priemerného odpracovaného času, keďže rozhodné obdobie viac ako 2 rokov, z
ktorého súd v tomto konaní vychádzal na základe predložených dokladov, je dostatočne dlhé na to, aby

bolo možné konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES nie je dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ dochádza k zásahom do sféry jeho
oprávnených záujmov. Vzhľadom k tomu, že žalovaný ničím konkrétnym vyššie uvedené skutočnosti
nespochybnil, súd pri rozhodovaní z nich vychádzal. V danej súvislosti súd poukazuje na rozsudokSDEÚ vo veci C-429/09 Fuß, podľa ktorého referenčné obdobia upravené v čl. 16 až 19 smernice
2003/88/ES na uplatnenie čl. 6 písm. b) tejto smernice na účely stanovenia týždenného priemerného
pracovného času, aj keď tieto ustanovenia majú v tejto súvislosti priamy účinok, vo veci samej nemôžu

byť relevantné, keďže, je nesporné, že všetky dotknuté referenčné obdobia uplynuli, pokiaľ ide o obdobie
uvedené v návrhu, ktorý vo veci samej uviedol žalobca. Z vyššie uvedeného má súd za to, že u
žalobcu cieľ smernice 2003/88/ES nebol dodržaný a v danom smere žalovaný ako členský štát a adresát
smernice 2003/88/ES je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s
cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je tak štát zodpovedný nielen

za neimplementáciu, ale aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Na základe opísaného
skutkového stavu podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody
spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv,
na ktorých je Únia založená (rozsudky C-6/90 a C-9/90 Francovich a i., C-46/93 a C-48/93 Brasserie du
pecheur a Factortame), čím poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, za súčasne splnených troch

podmienok. Ad a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, Ad b) porušenie
je dostatočne závažné a Ad 3) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom
existuje priama príčinná súvislosť ( rozsudok C-118/08).

35. Ad a) V konaní mal súd za preukázané, že u žalobcu došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice

2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. a na ňu nadväzujúca aplikačná prax
nerešpektuje maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne. Článok 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva okrem iného
judikovaných aj v rozsudku C-429/09 a nedodržanie požiadaviek upravených v uvedenom článku počas
dotknutého obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora, a preto sa musí považovať za

dostatočne závažné porušenie práva Únie.

36. Ad b) Škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného resp.
nemajetkovou ujmou je vo všeobecnosti ujma v nemajetkovej sfére poškodeného vyjadriteľná
v peniazoch a napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, v prípade nemajetkovej ujmy za

predpokladu, že ju nemožno uspokojiť inak. Súd v zmysle zásad ekvivalencie a efektivity v danej
veci aplikoval ustanovenia slovenského právneho poriadku o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s §
11 OZ a pri určení výšky náhrady prihliadal na kritéria stanovené zákonom, ako aj súdmi v obdobných
prejednávaných veciach. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade

porušené ako právo na ochranu zdravia, právo na odpočinok a právo na súkromie a rodinný život
a jeho okolnosti nemožno v danom prípade podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie
požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti v
zmysle § 13 ods. 2 OZ. Peňažná satisfakcia zásadne prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia
podľa § 13 ods. 1 OZ nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za

ktorých k porušeniu došlo (žalovaný ako členský štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
požiadavky, aby u žalobcu nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom
na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna

satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a
podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v
spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch.

37. Ad c) Súd mal preukázané i splnenie podmienky priamej príčinnej súvislosti medzi porušením
práva Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi. V prejednávanej veci je potrebné prihliadnuť
k tomu, že uplatnená škoda vychádza z právnych predpisov a judikatúry EÚ a tento termín je nutné
vykladať autonómne v zmysle európskeho práva. V príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo strany
žalovaného došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu

zdravia a práva na odpočinok, pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času
bolopodľaodôvodneniasmernice2003/88/ESzabezpečeniepotrebyodpočinku,abyžalobcavdôsledku
vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom
alebo iným osobám, a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Súčasne súd dospel ajk záveru o zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože
musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES a tým na úkor svojich
blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, priateľom, záľubám,

resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Z vykonaného dokazovania mal
súd za preukázané, že v dôsledku pracovného zaťaženia žalobcu mu neostáva dostatok času, ktorý
by mohol venovať rodine. Žalobca uviedol, že býva so svojimi rodičmi, ktorí majú 70 rokov. Je 20
rokov ženatý, má dvoch synov – chlapcov, ktorí sú študenti a nemohol sa im dostatočne venovať,
ako aj svojej manželke. Navyše z výsluchu žalobcu vyplynulo, že v dôsledku nadčasov sa nemôže

dostatočne venovať svojim záľubám ako šport, cyklistika, či turistika do Tatier s rodinou, ktoré prispievajú
k udržiavaniu jeho pohody a psychického zdravia. Takisto počas 48 hodinového odpočinku žalobca
uviedol, že musí byť nepretržite dostupný na telefóne, kedy je pochopiteľné, že zamestnanec pociťuje
istú zodpovednosť voči zamestnávateľovi a napätie a ako sa vyjadril žalobca nemôže sa naplno venovať
tak svojej rodine.

38. Súd poznamenáva, pokiaľ žalovaný polemizuje ohľadom činnosti žalobcu počas služobnej
pohotovosti, že pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej
činnosti, tak súd mal preukázané výsluchom žalobcu, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste
vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, kde žalobca musí byť fyzicky
prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a

že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite
plniť svoje povinnosti. Žalobca sa tak počas pohotovosti nenachádza s rodinou, a teda je oddelený od
svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov
fakticky vylúčená.

39. Súd má, čo sa týka spochybňovania skutočnosti, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práv, takáto požiadavka je v priamom rozpore okrem iného s rozsudkom Súdneho
dvora C-429/09, podľa ktorého právo EÚ bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá by podriaďovala
právo pracovníka na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES

zo strany dotknutého členského štátu podmienke, aby o dodržovanie tohto ustanovenia najprv požiadal
svojho zamestnávateľa, čo by bolo jednoznačne v rozpore so zásadou efektivity práva EÚ, keďže výkon
práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ by bol znemožnený alebo
nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo
najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.

40. K námietke premlčania uplatneného nároku súd konštatuje, že porušením práva EÚ zo strany
žalovaného vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasl. OZ, vzťahujúcich sa
na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy,
ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ a začiatok plynutia

premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom dochádzalo kontinuálne
počasceléhoobdobia,kedyneboldodržanýlimitpracovnéhočasupodľačl.6písm.b)smernice2003/88/
ES, teda k premlčaniu celého uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže dôjsť jedným
okamihom. Súd má za to, že s poukazom na dátum podania žaloby (18.07.2023) je premlčaný nárok

žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do jeho osobnostných práv, ku ktorým došlo
pred 18.07.2020, čo sa odrazilo aj v tom, že súd v konaní skúmal dôvodnosť žalovaného nároku v
rozhodnom období, ktoré bolo po 18.07.2020.

41. Potom, čo sa týka samotnej nemajetkovej ujmy a jej výšky, má súd za to, že účelom a zmyslom

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu.
Peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy
súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného
zásahu do nemajetkovej sféry - osobnosti jednotlivca. Výška náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrená
v peniazoch nie je svojvoľná, ale je určovaná základnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou

vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu
treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom nie
sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne kritériá, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danommieste a čase vnímala i každá iná fyzická osoba. Súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil, že
žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, vykonáva fyzicky i psychicky náročnú prácu a
bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne

viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001
Z.z.), keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej
pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času, to všetko v dôsledku zanedbania povinnosti
žalovaného štátu riadne transponovať smernicu do relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy. V dôsledku
porušovania práva EÚ na strane žalobcu nebol vytváraný dostatočný priestor na odpočinok, oddych

a relax, dochádzalo k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život, keď, ako už bolo uvedené
vyššie,malobmedzenúmožnosťudržiavať,rozvíjaťpriateľské,resp.rodinnévzťahyavenovaťsasvojím
záľubám v záujme zlepšenia kvality života a zdravia. K takýmto zásahom pritom dochádzalo u žalobcu
dlhodobo a z výpovede žalobcu vyplýva, že aj naďalej dochádza.

42. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že za primeranú výšku vzniknutej nemajetkovej ujmy

je možné považovať sumu 2.000,- Eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a následky zásahov do
osobnostnej sféry žalobcu ako to súd vyššie opísal. Takáto výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je určená súdom aj s ohľadom na komparáciu s obdobnými právoplatnými prípadmi a
vyplývajúcou tak zo súdnej praxe (napr. KS Košice sp. zn. 9CoCsp/4/2020, sp. zn. 9CoPr/1/2019, sp. zn.
2Co/39/2021, sp. zn. 11Co/59/2021, OS Brezno sp. zn. 3C/15/2021, sp. zn. 2C/17/2021, OS Zvolen sp.

zn. 18C/15/2021, OS Žiar nad Hronom sp. zn. 24C/23/2022, OS Rimavská Sobota sp. zn. 16C/15/2023,
atď.). Súd poznamenáva, že z dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych
zásahov do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských
vzťahov, rodinného života, resp. jeho zdravotného stavu, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. Súd poznamenáva, že v danom prípade sa nejedná o vedúceho

zamestnanca, ale o zaradenie žalobcu ako hasiča - záchranára, a teda za negatívny zásah do jeho
súkromia, práva na zdravie a na odpočinok je tak satisfakčnou suma nemajetkovej ujmy 2.000,-
Eur. Pokiaľ teda žiadal žalobca priznať vyššiu nemajetkovú ujmu, súd žalobu v prevyšujúcej časti
nepovažoval za dôvodnú, a zamietol ju.

43. Čo sa týka úrokov z omeškania súd tieto žalovanému nepriznal s odkazom na judikatúru NS SR sp.
zn. 6Cdo/185/2011, podľa ktorého rozhodnutia má súd za to, že v prípade nemajetkovej ujmy vzniká
povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, a teda povinný sa môže
dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti. V zmysle rozhodnutia NS SR
sp. zn. 6Cdo/185/2011 má súd za to, že žalovaný by sa dostal do omeškania až momentom, keby súdom

priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy nezaplatil žalobcovi riadne a včas, teda prvý deň omeškania
by nastal až dňom nasledujúcim po dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Súd poukazuje aj na
obdobné rozhodnutia NS SR v danej veci sp. zn. 7M Cdo 16/2011, 6Cdo 185/2011, 1Cdo 15/1997. Súd
má potom za to, že rozhodnutie o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch má konštitutívne
účinky, a preto sa pred uplynutím paričnej lehoty určenej súdnym rozhodnutím žalovaný nemôže dostať

do omeškania. Z uvedených dôvodov súd žalobcovi úrok z omeškania nepriznal a žalobu v danej časti
zamietol.

44. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

45. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

46. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

47. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a 2 CSP na základe zásady úspechu.
Pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, výška plnenia, ktoré bolo žalobcovi
priznané, závisela od úvahy súdu. V tejto súvislosti dáva súd do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 zo záverov ktorého vyplýva, že ani úprava CSP nevylučuje osobitný režim

posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od
znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa dovtedajšej
úpravy (§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Žalobca bol v konaní úspešný čo do základu
uplatneného nároku a pokiaľ mu súd na základe vlastnej úvahy nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy vcelej uplatnenej výške a 5.766,80 Eur od 05.03.2023 do zaplatenia, nemožno to z procesného hľadiska
považovať za jeho neúspech v konaní. Z uvedených dôvodov súd priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému v rozsahu 77,82. % s tým, že výška

nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu zdôvodnenej vyššie a čo sa týka úrokov z omeškania jednalo
sa o neúspech v nepatrnej časti (7,5 % z 2.000,- Eur od 05.03.2023 do 31.10.2024 = 249,45 eur, teda
úspech žalobcu bol 88,91 % neúspech 11,03 % a celkový úspech žalobcu tak predstavuje 77,82 %). Pri
rozhodovaní o konkrétnej výške náhrady trov konania bude súd vychádzať pri určení základnej sadzby
tarifnej odmeny advokáta z výšky súdom priznaného plnenia. O konkrétnej výške náhrady trov konania

bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne
na Okresný súd Prievidza. O odvolaní rozhoduje Krajský súd v Trenčíne.

Podľa § 363 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP"), v odvolaní sa popri

všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).

Podľa § 232 ods. 2 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym

uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.