Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/147/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717212679
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5717212679.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne N.. A. Z., narodenej X. X. XXXX, N., S. XXXX/
X, zastúpenej splnomocnenkyňou AK JUDr. Silvia Tatarková, s. r. o., Martin, Škultétyho 472/10, IČO:
36 868 108, proti žalovanému N.. Z. Z., narodenému X. N. XXXX, V., J. XXX, o zákaze priblíženia sa
k žalobkyni, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 15C/70/2017, o dovolaní žalobkyne proti
uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 31. januára 2024 sp. zn. 6Co/80/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom
prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 25. mája 2022 č. k. 15C/70/2017-

450 (v poradí druhým) v spojení s opravným uznesením z 21. mája 2024 č. k. 15C/70/2017-567 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia zákazu žalovanému priblížiť sa k nej. O trovách konania
rozhodol tak, že stranám nárok na ich náhradu nepriznal. Súčasne rozhodol o zrušení uznesenia
Okresného súdu Martin č. k. 10C/52/2017-31 z 20. novembra 2017 o nariadení neodkladného opatrenia
v celom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie odôvodnil rozhodnutie o zamietnutí žaloby ustanoveniami § 137, § 183 ods. 1, 3 a
4, § 257, § 330 ods. 2, § 335 ods. 1 a § 336 ods. 3 a 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a § 11 a § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“). Vychádzal z toho, že proti žalovanému bolo nariadené
neodkladné opatrenie uznesením Okresného súdu Martin z 20. novembra 2017 č. k. 10C/52/2017-31,
ktorým súd zakázal žalovanému priblížiť sa k žalobkyni na menej ako 10 metrov. Z listinných dôkazov

doložených do spisu, z výpovede žalobkyne a z prebiehajúcich trestných konaní zistil, že žalovaný mal
žalobkyňufyzickyipsychickyatakovaťanerešpektovaťnariadenéneodkladnéopatrenievrokoch2017a
2018. Keďže žalobkyňa súdu nepreukázala, že by k takýmto útokom dochádzalo aj v rokoch 2019, 2020
a 2021 a nepoprela tvrdenie žalovaného, že sa s ňou tri roky nestýka a nekontaktuje ju, žalobu zamietol.
Dospel k záveru, že v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP) konanie žalovaného nevykazuje
znaky fyzického ani psychického násilia, žalovaný žalobkyňu nežiaduco nesleduje, nevyhľadáva a

nekontaktuje. Podľa ustanovenia § 335 ods. 1 a § 336 ods. 3 a 4 CSP preto rozhodol aj o zrušení
uznesenia, ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 257 CSP po tom, čo dospel k
záveru, že v spore existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Tými boli podľa súdu neprimeraná tvrdosť,
podiel strany na vzniku a priebehu sporu, povaha okolností sporu a osobné pomery strany sporu. Súd

mal za preukázané, že žalobkyňa podala žalobu na základe rozhodnutia Okresného súdu Martin z 20.
novembra2017č.k.10C/52/2017-31onariadeníneodkladnéhoopatreniaažesazačalotrestnékonanievo veci marenia výkonu úradného rozhodnutia vydaného v konaní sp. zn. 10C/52/2017 (uznesenia
súdu o nariadení neodkladného opatrenia). Žaloba bola teda na súd bola podaná dôvodne. Podľa súdu
nebolo možné vykladať na ťarchu žalobkyne to, že v priebehu konania došlo k zmene skutkového stavu,

pretože by išlo o neprimeranú tvrdosť. Za vznik tohto sporu zodpovedá vo veľkej miere žalovaný a preto
neúspešnej žalobkyni neuložil povinnosť „nahradiť“ mu „trovy“ konania.

4. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd” a spolu so súdom prvej inštancie „nižšie súdy“) na
odvolanie žalobkyne rozsudkom z 31. januára 2024 sp. zn. 6Co/80/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej

inštancie a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

5. Odvolací súd sa podľa odôvodnenia svojho rozsudku v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalobkyne k hodnoteniu dokazovania
súdom prvej inštancie považoval za nedôvodné. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že

vo veci nebol dôvod pre poskytnutie ochrany žalobkyni, ktorej sa domáhala žalobou. Žalobkyňa v
odvolaní nespochybnila skutkové závery súdu prvej inštancie, že nepredložila dôkazy o aktuálnej
hrozbe protiprávneho konania žalovaného. Správne skutkové závery súd prvej inštancie posúdil podľa
prislúchajúcich právnych predpisov a vyvodil správny záver o nedôvodnosti žaloby žalobkyne v čase
vyhlásenia napadnutého rozsudku. Vyvodené závery na seba vecne a logicky nadväzujú a zodpovedajú

vykonanému dokazovaniu a ustálenie skutkového stavu zodpovedá racionálnej a logickej úvahe, pri
ktorej boli dôkazy hodnotené každý jednotlivo i všetky v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP).
Výsledky dokazovania vykonaného v konaní nepreukazovali tvrdenie žalobkyne o pretrvávajúcom
fyzickom a psychickom násilí žalovaného voči nej, žalobkyňa nekonkretizovala, v čom by malo takéto
správanie žalovaného spočívať a z čoho aktuálne vyvodzuje obavy o svoj život a zdravie. Odvolacia

argumentácia žalobkyne podľa súdu spočívala len na všeobecných poznatkoch uvádzaných v odbornej
literatúre o špecifických formách vzťahového násilia.

6. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka”) dovolanie,
ktoré odôvodnila ustanovením § 420 písm. f) CSP a navrhla rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, že od odvolacieho súdu očakávala spravodlivé rozhodnutie a
nie prekvapujúce a nepredvídateľné. Cíti sa byť poškodená v predmetnom konaní, pretože súd svojim
rozhodnutím zrušil zákaz priblíženia a navyše aj priznal žalovanému, ktorý sa na pojednávania účelovo
nedostavoval, náhradu trov konania. Zdôraznila, že ona sa nikdy bezdôvodne neospravedlňovala a ak
sa aj sama nedostavila, bola právne zastúpená, na čo vynaložila finančné prostriedky. V súvislosti s

trovami konania poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26. mája 2020 sp. zn. IV.
ÚS 178/2019, podľa ktorého „účastník konania, ktorý svojím protiprávnym konaním zapríčinil, že druhá
strana musí brániť svoje práva v súdnom konaní, zásadne ponesie sankciu v podobe povinnosti nahradiť
trovy konania, ktoré vzniknú, pri tejto procesnej činnosti.“ Podľa žalobkyne bol žalovaný tým, ktorý ju
donútil brániť svoje práva nielen pred súdom, ale aj pred orgánmi činnými v trestnom konaní, pretože

jeho konanie ju obmedzovalo v obvyklom spôsobe života, na základe čoho mala dôvodnú obavu o
svoj život a zdravie. K trovám konania poukázala aj na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2Co/204/2020 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/66/2018, na základe ktorých podľa nej
nebol dôvod priznávať žalovanému ich náhradu preto, že sa pojednávaní nezúčastňoval a spôsoboval
prieťahy v celom súdom konaní.

7. Žalovaný navrhol dovolanie odmietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Mal za to, že dovolateľka neuviedla, akým procesným postupom jej súd znemožnil uplatňovať jej
procesné práva. Uviedol, že dovolateľku nikdy fyzicky nenapadol, všetky jej tvrdenia sú nepravdivé a
odpadli dôvody na zákaz priblíženia. Poukázal na to, že jeho neúčasť na pojednávaniach bola vždy

ospravedlnená a preto neboli splnené dôvody hodné osobitného zreteľa na to, aby mu nebola priznaná
náhrada trov súdneho konania.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej

neprospech bolo vo veci samej rozhodnuté (§ 424 CSP), a to za splnenia podmienky zastúpenia a
spísaniadovolania(§429ods.1CSP),beznariadeniapojednávania(§443,časťvetypredbodkočiarkou
CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.9. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

10. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431

ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku tejto viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad
rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 420 písm. f) CSP,
sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci

procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to
v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou
práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva
na spravodlivý proces podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň

znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide
napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia,
na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného
postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutia spravodlivosti).

14. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia;
rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

15. Dovolací súd vo veci zistil, že napriek tomu, že dovolateľka je kvalifikovane právne zastúpená, v
dôvodoch jej dovolania nie je uvedená relevantná právna argumentáciu, ktorá by bola konkrétne cielená
na konanie vo veci tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 431 ods. 1 CSP. Dovolanie je v podstate len
vyjadrením všeobecnej nespokojnosti dovolateľky s rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej a aj o

trovách konania, ku ktorým poukazuje na predmet konania a správanie sa žalovaného v tomto konaní,
ktoré majú podľa jej názoru predstavovať dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady
trov konania podľa ustanovenia § 257 CSP. Dovolací súd sa napriek tomu oboznámil s odôvodnením
rozhodnutia odvolacieho súdu a preskúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľky k rozhodnutiu opriznaní náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 257 CSP,
ktoré považuje za prekvapivé.

16. Podľa rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu sa prekvapivým rozhodnutím rozumie rozhodnutie,
ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú
nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie.
Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než
rozhodnutie súdu prvej inštancie (3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania

na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných, „nových“ dôvodoch, než na
ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii
nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní
(5Cdo/46/2011). O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje
rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej
okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania

možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska
právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné.

17. Dovolací súd však takýto postup odvolacieho súdu nezistil. V danej veci odvolací súd potvrdil
rozhodnutie súdu prvej inštancie a v odôvodnení rozhodnutia uviedol aj úvahu, ktorou k rozhodnutiu

dospel, takže v tejto časti nemohlo ísť o rozhodnutie, ktoré by pre žalobkyňu mohlo byť prekvapivé.

18. Ustanovenie § 257 CSP je odchýlkou od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od
zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP) a súd podľa tejto právnej úpravy výnimočne
neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd

nemusí uložiť neúspešnej strane povinnosť na náhradu trov konania, resp. nemusí uložiť strane, ktorá
spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody osobitného zreteľa,
ani výnimočné okolnosti, zákon bližšie nešpecifikuje. V danej veci ich súd prvej inštancie mal za
preukázané okolnosťami, ktoré viedli žalobkyňu k uplatneniu nároku, ako aj v správaní žalovaného
v konaní a odvolací súd úvahy súdu prvej inštancie v tomto smere hodnotil ako zodpovedajúce

spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi konania, a to napriek tomu, že žalobkyňa v
odvolaní proti rozhodnutiu o trovách konania neuviedla žiadne odvolacie námietky a odvolací súd tento
výrok posudzoval len ako závislý od rozhodnutia vo veci samej. Dovolací súd poukazuje na to, že
aplikácia ustanovenia § 257 CSP súdom prvej inštancie bola vykonaná v prospech žalobkyne ako v
spore neúspešnej strany a podľa úpravy v ustanovení § 424 CSP nebola oprávnená podať odvolanie

proti tomuto rozhodnutiu.

19. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd postupoval podľa ustanovenia
§ 262 ods. 1 v spojení s ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 369 ods. 1 CSP. Z odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu je zrejmé, že pri tomto rozhodovaní už neaplikoval ustanovenie § 257 CSP, ale

postupoval výlučne podľa zásady úspechu v odvolacom konaní. Povinnosť súdu ex offo prihliadať na
dôvody hodné osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa týka okolností, ktoré v
konaní vyšli najavo, nie je povinný sám iniciatívne zisťovať skutkové okolnosti (t. j. ex offo vykonávať
dôkazy), ktoré by prípadne mohli viesť k aplikácii ustanovenia § 257 CSP. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní
neuviedla žiadne konkrétne dôvody hodné osobitného zreteľa týkajúce sa okolností tohto konania,

odvolací súd nemal povinnosť tieto okolnosti iniciatívne zisťovať. Preto rozhodnutie o nároku na náhradu
trov odvolacieho konania, v ktorom už nebol dôvod po rozhodnutí súdu prvej inštancie prihliadať na
dôvody podania žaloby a žalovanému v ňom nebolo možné vytknúť, že riadne nepristupoval k svojim
procesným povinnostiam v odvolacom konaní, neporušuje právo dovolateľky na spravodlivý proces.

20. Žalobkyňa v dovolaní namietala aj to, že sa cíti byť poškodená zrušením nariadeného neodkladného
opatrenia, pretože odvolací súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že intenzita konania žalovaného
bola na takej úrovni, že stále pociťuje z neho strach. Dovolací súd k tejto námietke uvádza, že v
hodnotení tvrdení a dôkazov, ktorými žalobkyňa preukazovala ohrozenie života a zdravia násilným
konaním žalovaného, nižšími súdmi nezistil pochybenie. Ďalej je potrebné uviesť, že nedostatočne

zistený skutkový stav a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nižšími súdmi bez ďalších
relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe súdu,
pretože hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, a pokiaľ súd
nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodunesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe dôvodnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm.
f) CSP nezakladá. Judikatúra najvyššieho súdu (R 37/1993, R 42/1993, 125/1999) ako aj viaceré
rozhodnutia (2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012) vychádzajú z názoru,

že ani prípadná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov súdu nie
je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná (bez ďalšieho) za dôvod zakladajúci tzv.
zmätočnostnú vadu konania.

21. Dovolanie nie je opravný prostriedok na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu

veci (resp. v mimosporových konaniach skutočného stavu). Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní
formulovať nové skutkové závery a nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu,
pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Prieskum skutkových
zistení dovolacím súdom spočíva iba v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS
6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,

porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by popreli zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti. Vo vzťahu k tomu však
je potrebné dodať, že tieto vady v preskúmavanej veci dovolací súd nezistil.

22. Myšlienkovýpostupodvolaciehosúdu,ktorýmdospelkrozhodnutiuvoveci,jedostatočnevysvetlený
poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, právne závery, ku ktorým
dospel pri posudzovaní dôvodnosti ďalšieho trvania neodkladného opatrenia. V odôvodnení rozsudku
odvolacísúddostatočnepresvedčivouviedol,žedôvody,prektoréboloneodkladnéopatrenienariadené,
už odpadli. Podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky

náležitosti stanovené v § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP
nemožno považovať to, že žalovaná sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila a že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými
a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a
nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama o sebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa ustanovenia

§ 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných

dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

23. Najvyšší súd po preskúmaní veci podľa uvedeného, preto dovolanie žalobkyne odmietol podľa
ustanovenia § 447 písm. b) aj c) CSP.

24. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.