Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/69/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6022200467
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:6022200467.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej
veci žalobkyne: T.. Y.. N.. T. P., L.., narodená XX. Y. XXXX, bytom v X. X., G. S. č. XXXH., právne
zast.: JUDr. Ing. Michalom Ševčíkom, PhD., advokátom a konateľom URBÁNI & Partners s.r.o., so
sídlom v Banskej Bystrici, Skuteckého č. 17, IČO: 36 646 181, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná č. 63, o preskúmanie zákonnosti postupu
a rozhodnutia žalovaného z 27. mája 2022, Číslo: 228153/2022, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti
rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2024, č. k. BB-75S/61/2022-71, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom z 31. októbra 2024,
č. k. BB-75S/61/2022-71, postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej
len„SSP“)zamietolsprávnužalobu,ktorousažalobkyňadomáhalapreskúmaniazákonnostirozhodnutia

žalovaného z 27. mája 2022, Číslo: 228153/2022, ktorým tento podľa § 294 ods. 4 zákona č. 35/2019
Z.z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 35/2019 Z.z.“) odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie
z 11. apríla 2022, Číslo: 144496/2022, ktorým prvostupňový správny orgán postupom podľa § 213 ods.
8 zákona č. 35/2019 Z.z. neposkytol žalobkyni príspevok na rekreáciu.

2. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného preskúmal v intenciách § 331b

ods. 3, § 278 písm. d/ bod 16 v znení účinnom do 31. decembra 2021, § 278 písm. e/ bod 13, § 213
ods. 8, § 283 ods. 3 veta druhá, § 73 ods. 1-4, § 280 ods. 3 veta druhá zákona č. 35/2019 Z.z., § 152a
ods. 1-4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v rozhodnom znení (ďalej len „Zákonník práce“; pozn.
súdu) a v režime stanovenom Správnym súdnym poriadkom a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej
správnej žaloby.

3. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru o zákonnosti správnou žalobou napadnutého

rozhodnutia spĺňajúceho všetky zákonom predpísané náležitosti. Mal za to, že ustanovenie § 152a
Zákonníka práce nie je možné vykladať izolovane, ale v kontexte na zákon č. 91/2010 Z.z. o
podpore cestovného ruchu v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 91/2010 Z.z.“; pozn. súdu),
ktorý vymedzuje pojmy „prenocovanie“ alebo „rekreačný poukaz.“ Pod pojmom prenocovanie zákonč. 91/2010 Z.z. rozumie prenocovanie fyzickej osoby v zariadení prevádzkovanom ekonomickým
subjektom poskytujúcim služby prechodného ubytovania, za ktoré odviedol obci miestnu daň za
ubytovanie. K pojmu ubytovanie uviedol, že predmetom zmluvy o ubytovaní je poskytnutie prechodného

ubytovania, ktoré je spojené s určitými nevyhnutnými službami, prípadne na základe osobitnej dohody aj
s ďalšou službou. Prechodnosť ubytovania vyplýva spravidla z dohodnutej doby ubytovania. Môže však
vyplývať aj z účelu ubytovania (napríklad prechodné ubytovanie na dobu vykonávania určitej činnosti, na
dobu trvania školenia alebo školského roka a pod.). Prechodné ubytovanie sa poskytuje v zariadeniach
na to určených. Zákon uvádza hotely, nocľahárne, ubytovne a iné zariadenia. Vzhľadom na to, že tzv.

iné zariadenia nie sú bližšie špecifikované, možno sem zahrnúť aj celý rad iných zariadení, akými
sú vysokoškolské a stredoškolské internáty, sanatóriá a ubytovne v kúpeľoch, podnikové rekreačné
zariadenia, kempingy, rekreačné chaty, časti súkromných domov a časti bytov, pokiaľ v nich ich vlastníci
poskytujú iným osobám prechodné ubytovanie. Na poskytovanie prechodného ubytovania sa vyžaduje,
abyubytovateľmalpríslušnéživnostenskéoprávnenienaposkytovanieubytovacíchslužieb.Predmetom
dane za ubytovanie je podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za

komunálne odpady a drobné stavebné odpady v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z.z.“;
pozn. súdu), odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby podľa § 754 až 759 Občianskeho zákonníka
v ubytovacom zariadení, ktorým je hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný dom,
liečebný dom, ubytovacie zariadenie prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, ubytovňa,
chata, stavba na individuálnu rekreáciu, zrub, bungalov, kemping, minikemp, táborisko, rodinný dom,

byt v bytovom dome, v rodinnom dome alebo v stavbe slúžiacej na viaceré účely a iné zariadenie
poskytujúce odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osobe.

4. K námietke žalobkyne, že ňou navštívené ubytovacie rekreačné zariadenie má pridelené DIČ, v čoho
dôsledku ho možno považovať za ekonomický subjekt, čím je naplnená podmienka, že v prípade ňou

navštíveného ubytovacieho zariadenia ide o oprávnene vzniknuté výdavky, správny súd uviedol, že
podstatnú úlohu zohráva to, že vzdelávacie a doškoľovacie zariadenie VS - Financie Tatranská Lomnica
plní úlohy vzdelávacieho a doškoľovacieho zariadenia, ktoré bolo zriadené v zmysle zákona č. 303/1995
Z.z. o rozpočtových pravidlách. Nejde teda o rekreačné zariadenie špecifikované v § 37 zákona č.
582/2004 Z.z. Za oprávnené výdavky podľa § 152a Zákonníka práce nebolo možné považovať úhrady

vykonané na základe účtovného dokladu, ktorý žalobkyni vystavil subjekt, ktorý nemá živnostenské
oprávnenie. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností podľa názoru správneho súdu nebolo cieľom
zákonodarcu poskytovať príspevok na rekreáciu za služby poskytnuté v charaktere zariadení, ktoré
žalobkyňa navštívila, keďže išlo o také zariadenie, ktorého hlavnou oblasťou činnosti nie je poskytovanie
služieb v cestovnom ruchu. Ďalej správny súd uviedol, že žalovaný mal právomoc vydať rozhodnutie,

keďže podľa právnej úpravy účinnej v čase podania žiadosti išlo o konanie vo veciach služobného
pomeru, prvým úkonom voči žalobkyni mohlo byť aj rozhodnutie; rovnako aj oprávnenie prezidenta
Finančnej správy ako prvostupňového, ako aj druhostupňového orgánu v spojení s osobitnou komisiou
považoval za súladné s príslušnou právnou úpravou.

5. Žalobkyni a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.

II.

6. Proti rozsudku správneho súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

7. Namietala, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

8. Konkrétne uvádzala, že nárok žalobkyne má obligatórny základ v § 213 ods. 8 zákona č. 35/2019

Z.z., podľa ktorého príslušníkovi finančnej správy patrí príspevok na rekreáciu v rozsahu a za podmienok
ustanovených v Zákonníku práce s tým, že menované ustanovenie § 152a už ďalej neodkazuje
na žiaden iný právny predpis a nedáva možnosť pre zamestnávateľov vytvárať a stanovovať ďalšie
podmienky a vyžadovať preukazovanie iných skutočností. Ustanovenie § 152a pojednáva o ubytovaní.
Toto špecifikuje len ako najmenej dve prenocovania, a stravovacie služby alebo iné služby súvisiace

s rekreáciou na území Slovenskej republiky. Potom pojem prenocovanie a rekreácia nemal žiadny
dôvod správny súd extenzívne vykladať a akokoľvek aplikovať zákon č. 91/2010 Z.z. a pod. Žalobkyňa
absolvovala najmenej dve prenocovania a stravovacie a iné služby v rekreačnom zariadení rezortu
Ministerstva financií Slovenskej republiky. V hotelovom účte (nazvanom logicky v zmysle poskytnutéhoprenocovania a služieb spojených s rekreáciou) sú uvedené nielen položky, ale aj zásadná skutočnosť,
ktorou je zrazenie dane z ubytovania. Išlo jednoznačne o účtovný doklad. Daň z ubytovania podľa §
37 zákona č. 582/2004 Z.z. je vyberaná zrážkou správcom dane, ktorým je obec. Táto skutočnosť bola

právne opomenutá, hoci na ňu žalobkyňa od počiatku poukazovala. Daňovníkom podľa § 38 zákona č.
582/2004 Z.z. je osoba, ktorá sa odplatne ubytuje. Potom pojmy podľa § 37 a 38 tohto zákona nijako
neriešia skutočnosť, aká vysoká odplata je, a teda podľa účelových tvrdení žalovaného, že „nepodniká“.
Aj podľa článku II bod 1 písm. c/ zriaďovacej listiny je predmetom činnosti zabezpečenie oddychu a
relaxácie zamestnancov rezortu Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zariadenie sa prihlásilo na

daň z ubytovania podľa § 41 a nasl. zákona č. 582/2004 Z.z. ako platiteľ dane z ubytovania u správcu
dane, takže všetky aspekty právneho posúdenia svedčia v prospech argumentácie žalobkyne.

9.Zozneniazákonač.35/2019Z.z.aniz§152aZákonníkaprácenevyplýva,žebyprenocovaniemuselo
byť iba u podnikateľa, keďže zákonné podmienky sa neodvolávajú na žiadny zákon č. 91/2010 Z.z. ani
zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

Ekonomickou činnosťou je akákoľvek činnosť za odplatu, a teda aj práve poskytnuté ubytovanie
žalobkyni. Ekonomickou činnosťou sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem. A keďže
žalobkyňa zaplatila, príjem bol dosiahnutý. Ostatná argumentácia žalovaného, ktorú si v rozpore so
znením zákonných ustanovení § 152a Zákonníka práce osvojil správny súd, je irelevantná, pretože v
danom prípade sú naplnené všetky zákonné podmienky.

10. Poukázala tiež na znenie dôvodovej správy k zákonu č. 347/2018 Z.z., ktorý menil Zákonník práce
a ďalšie právne predpisy zavedením predmetného nároku, podľa ktorej cit.: „Cieľom návrhu zákona
je podpora domáceho cestovného ruchu prostredníctvom zavedenia nových nástrojov financovania
rozvoja cestovného ruchu. Medzi navrhované nástroje financovania cestovného ruchu patria rekreačný

poukaz, podpora rozvoja cykloturistiky a poskytovanie investičnej pomoci pre oblasť cestovného ruchu.
Predloženým návrhom zákona sa do Zákonníka práce zavádza nový inštitút - príspevok na rekreáciu
zamestnancov.“ Rovnako z príslušnej dôvodovej správy vyplývalo, že cit.: „Navrhovaným doplnením
zákona č. 152/1994 Z.z. o sociálnom fonde bude umožnené použiť príspevok zo sociálneho fondu aj
na rekreácie zamestnancov nad rozsah ustanovený Zákonníkom práce a inými osobitnými predpismi

týkajúcimi sa tohto príspevku na rekreáciu zamestnancov.“ čím je zrejmé, že nad rámec § 152a
Zákonníka práce môžu ešte zamestnávatelia preplácať rekreácie zo sociálneho fondu. To len potvrdzuje
fakt, že rekreácia zamestnanca tak, ako v prípade žalobkyne, nie je ani zákonom č. 347/2018 Z.z. a už
vôbec nie dôvodovou správou obmedzená. Nakoniec odkázala na znenie § 2 písm. d/ zákona č. 91/2010
Z.z. v znení zákona č. 347/2018 Z.z., podľa ktorého prenocovaním sa rozumie cit.: „prenocovanie

fyzickej osoby v zariadení prevádzkovanom ekonomickým subjektom poskytujúcim služby prechodného
ubytovania, za ktoré odviedol obci miestnu daň za ubytovanie.“, pričom práve hotelový účet preukazuje
uhradenie miestnej dane za ubytovanie, čo si mal žalovaný preveriť.

11. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok správneho súdu zmenil tak, že

zruší rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a vec vráti na ďalšie
konanie.

III.

12. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne vyjadril podaním z 13. marca 2025 stotožniac sa so
závermi, ku ktorým dospel správny súd. Príjem zamestnanca z „príspevku na rekreáciu“ je oslobodený
od dane z príjmu (pozri § 5 ods. 7 písm. b/ zákona č. 595/2003 Z.z.). Preto, je potrebné analyzovať a
vykladať pojmy obsiahnuté v § 152a Zákonníka práce, napríklad „výdavky“, „ubytovanie“, keď Zákonník

práce ich definíciu neobsahuje, aj v spojení s inými právnymi predpismi. Správny orgán pri hľadaní
spravodlivosti nie je za každých okolností viazaný doslovným znením právnej normy. Ak si to vyžaduje
účel zákona, systematická súvislosť, ústavno-konformný výklad, alebo ak je právna norma nejasná
či nezrozumiteľná, je správny orgán povinný upustiť od gramatického výkladu a za účelom hľadania
správneho zmyslu a účelu právnej normy hľadať a posudzovať iné metódy výkladu, napríklad výklad

systematický či logický, ako v tomto prípade. Ustanovenie § 152a Zákonníka práce bolo prijaté ako
súčasť balíka zmien v oblasti cestovného ruchu s cieľom jeho podpory (novela zákona č. 91/2010
Z.z.), a preto ho nemožno vykladať izolovane od predmetného zákona, ktorý vymedzuje aj pojmy
„prenocovanie“, alebo „rekreačný poukaz“. Pojem prenocovanie upravuje § 2 písm. d/ zákona č. 91/2010Z.z., pričom prenocovaním sa rozumie prenocovanie fyzickej osoby v zariadení prevádzkovanom
ekonomickým subjektom poskytujúcim služby prechodného ubytovania, za ktoré odviedol obci miestnu
daň za ubytovanie. V tomto ohľade je potrebné odlišovať ubytovanie dlhodobého charakteru (dlhodobý

nájom) a ubytovanie krátkodobého charakteru. Ubytovanie je možné poskytnúť na základe zmluvy o
ubytovaní, ktorá je ako zmluvný typ upravená zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“; § 754 a nasl.). Na poskytovanie prechodného
ubytovania sa vyžaduje, aby ubytovateľ mal príslušné živnostenské oprávnenie na poskytovanie
ubytovacích služieb. V nadväznosti na skutočnosť, že Vzdelávacie a doškoľovacie zariadenie VS -

Financie nemá živnostenského oprávnenie, nie je možné poskytnutie prenocovania v tomto prípade
hodnotiť ako ubytovanie v zmysle príslušných právnych predpisov. Predmetom dane za ubytovanie je
odplatné prechodné ubytovanie podľa § 754 až § 759 Občianskeho zákonníka v ubytovacom zariadení,
ktorým je hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie
zariadenie prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, turistická ubytovňa, chata, stavba na
individuálnurekreáciu,zrub,bungalov,kemping,minikemp,táborisko,rodinnýdom,bytvbytovomdome,

v rodinnom dome alebo v stavbe slúžiacej na viaceré účely (§ 37 zákona č. 582/2004 Z.z.). Pokiaľ
ide o výdavky v rozsahu § 152a ods. 4 Zákonníka práce na zamestnanca a iné osoby podľa § 152a
ods. 5, menovaný zákon upravuje, že účtovný doklad má obsahovať označenie (meno) zamestnanca.
Náležitosti účtovného dokladu vychádzajú zo zákona o účtovníctve. Doklad predložený žalobkyňou tieto
údaje neobsahuje. Žalovaný nemal predložený účtovný doklad, na základe ktorého by vedel uznať

výdavky(hociskutočnebolivynaložené)aktorýbypredložilvprípadekontroly.Tiežuviedol,žezdokladu
predloženého žalobkyňou, v ktorom je zariadenie označené ako „Vzdelávacie a doškoľovacie zariadenie
VS - Financie“, bolo zrejmé, že určite nešlo o rekreačné zariadenie, ale vzdelávacie a doškoľovacie
zariadenie.

13. Žalovaný ďalej zdôraznil účel, pre ktorý bol tento príspevok na rekreáciu zahrnutý do Zákonníka
práce na jednej strane, a na druhej strane aj z účelu, pre ktoré bolo zriadené zariadenie - Vzdelávacie
a doškoľovacie zariadenie VS - Financie. Z dôvodovej správy k novele Zákonníka práce, vykonanú
zákonom č. 347/2018 Z.z. vyplýva, že cieľom zavedenia tzv. príspevku na rekreácie podľa § 152a
Zákonníkapráce,jepodporadomácehocestovnéhoruchu,prostredníctvomzavedenianovýchnástrojov

na financovanie rozvoja cestovného ruchu a jedným z nich je aj rekreačný poukaz. Účelom zákonného
inštitútu bolo vytvoriť možnosť a zvýšiť motiváciu pre ekonomicky aktívnych obyvateľov a ich najbližších
rodinných príslušníkov, stráviť dovolenku na Slovensku za finančne zvýhodnených podmienok. Ďalším
z opatrení pre zvýšenie atraktivity príspevku na rekreáciu zamestnancov bolo doplnenie zákona č.
595/2003 Z.z. o dani z príjmov, a to tým, že príspevok na rekreáciu zamestnancov sa zaradil do kategórie

príjmov, ktoré nie sú predmetom dane v rámci príjmov zo závislej činnosti a taktiež jeho zaradenie do
daňových výdavkov zamestnávateľa. To znamená, že účelom zavedenia nového inštitútu príspevku na
rekreáciu zamestnanca bola podpora domáceho cestovného ruchu. V tomto prípade teda žalobkyňa
absolvovala „rekreáciu“ na Slovensku vo Vzdelávacom a doškoľovacom zariadení VS - Financie, pričom
zákonodarca celkom určite nemal v úmysle podporovať cestovný ruch, prostredníctvom zariadení, ktoré

nepodnikajú v oblasti cestovného ruchu. Ak by áno, potom by aj osoby ubytované v internátoch, ktoré
v období prázdnin poskytujú ubytovanie fyzickým osobám, mohli uplatniť príspevok na rekreáciu, čo
celkom určite nebolo v úmysle zákonodarcu. Dal do pozornosti, že je v prísnom rozpore s účelom prijatia
novely,ktoroujepodporacestovnéhoruchu,akbysapríspevokposkytovalvprípade,akideozariadenie
vlastnené alebo spravované zamestnávateľom, či štátnym orgánom nadriadeným zamestnávateľovi,

pretože cieľom zavedenia príspevku podľa § 152a Zákonníka práce je podpora cestovného ruchu (napr.
aj rodinných penziónov) a v tomto prípade objektívne nemôže k podpore cestovného ruchu dôjsť, keďže
uhradené financie z rekreácií sa odvádzajú do štátneho rozpočtu a nemôžu byť použité na iný účel.

14. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne ako

nedôvodnú zamietol.

IV.

15. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobkyni dňa 14. apríla 2025 na vedomie.

V.16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11
písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a
po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.

17. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

18. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

19.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

20. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol

správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 27.
mája 2022, Číslo: 228153/2022, ktorým tento podľa § 294 ods. 4 zákona č. 35/2019 Z.z. odvolanie
žalobkyne zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 11. apríla 2022, Číslo: 144496/2022,
ktorým prvostupňový správny orgán postupom podľa § 213 ods. 8 zákona č. 35/2019 Z.z. neposkytol
žalobkyni príspevok na rekreáciu.

21. Zákon č. 35/2019 Z.z. upravuje právomoc a pôsobnosť Ministerstva financií Slovenskej republiky
v oblasti daní, poplatkov a colníctva, postavenie, organizáciu, právomoc a pôsobnosť Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky, daňových úradov, colných úradov a Kriminálneho úradu finančnej
správy, postavenie, povinnosti a oprávnenia príslušníka finančnej správy (§ 30) pri plnení úloh finančnej

správy, štátnu službu príslušníkov finančnej správy a právne vzťahy súvisiace so vznikom, zmenami a
skončením služobného pomeru (§ 1).

22.Podľa§213ods.8zákonač.35/2019Z.z.,príslušníkovifinančnejsprávypatrípríspevoknarekreáciu
v rozsahu a za podmienok ustanovených v § 152a Zákonníka práce.

23. Podľa § 152a ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ, ktorý zamestnáva viac ako 49 zamestnancov,
poskytne zamestnancovi, ktorého pracovný pomer u zamestnávateľa trvá nepretržite najmenej 24
mesiacov, na jeho žiadosť príspevok na rekreáciu v sume 55% oprávnených výdavkov, najviac však
v sume 275 eur za kalendárny rok. U zamestnanca, ktorý má dohodnutý pracovný pomer na kratší

pracovný čas, sa najvyššia suma príspevku na rekreáciu za kalendárny rok podľa prvej vety zníži v
pomere zodpovedajúcom kratšiemu pracovnému času. Príspevok na rekreáciu môže za rovnakých
podmienok a v rovnakom rozsahu poskytnúť zamestnancovi aj zamestnávateľ, ktorý zamestnáva menej
ako 50 zamestnancov. Splnenie podmienok na poskytnutie príspevku na rekreáciu sa posudzuje ku dňu
začatia rekreácie; počet zamestnávaných zamestnancov je priemerný evidenčný počet zamestnancov

za predchádzajúci kalendárny rok. Príspevok na rekreáciu sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.
24. Podľa § 152a ods. 4 Zákonníka práce, oprávnenými výdavkami podľa odseku 1 sú preukázané
výdavky zamestnanca na
a/ služby cestovného ruchu spojené s ubytovaním najmenej na dve prenocovania na území Slovenskej
republiky,

b/ pobytový balík obsahujúci ubytovanie najmenej na dve prenocovania a stravovacie služby alebo iné
služby súvisiace s rekreáciou na území Slovenskej republiky,
c/ ubytovanie najmenej na dve prenocovania na území Slovenskej republiky, ktorého súčasťou môžu
byť stravovacie služby,
d/ organizované viacdenné aktivity a zotavovacie podujatia počas školských prázdnin na území

Slovenskej republiky pre dieťa zamestnanca navštevujúce základnú školu alebo niektorý z prvých
štyroch ročníkov gymnázia s osemročným vzdelávacím programom; za dieťa zamestnanca sa považuje
aj dieťa zverené zamestnancovi do náhradnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu alebo dieťazverené zamestnancovi do starostlivosti pred rozhodnutím súdu o osvojení alebo iné dieťa žijúce so
zamestnancom v spoločnej domácnosti.

25. Podľa § 152a ods. 6 Zákonníka práce, ak nebol príspevok na rekreáciu poskytnutý prostredníctvom
rekreačného poukazu, zamestnanec preukáže zamestnávateľovi oprávnené výdavky podľa odsekov
4 a 5 najneskôr do 30 dní odo dňa skončenia rekreácie predložením účtovných dokladov, ktorých
súčasťou musí byť označenie zamestnanca. Zamestnávateľ poskytne zamestnancovi príspevok na
rekreáciu po predložení účtovných dokladov v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa

na výplatu mzdy, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak. Ak nebol príspevok na
rekreáciu poskytnutý prostredníctvom rekreačného poukazu, na žiadosť zamestnanca sa príspevok na
rekreáciu, ktorá začala v jednom kalendárnom roku a nepretržite trvá v nasledujúcom kalendárnom roku,
bude považovať za príspevok na rekreáciu za kalendárny rok, v ktorom rekreácia začala.

26.Zákonč.91/2010Z.z.upravujepodporucestovnéhoruchuvSlovenskejrepublike,právaapovinnosti

fyzických osôb a právnických osôb pôsobiacich v cestovnom ruchu, tvorbu koncepčných dokumentov a
financovanie rozvoja cestovného ruchu (§ 1).

27. Podľa § 2 písm. d/ zákona č. 91/2010 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie prenocovaním
prenocovanie fyzickej osoby v zariadení prevádzkovanom ekonomickým subjektom poskytujúcim služby

prechodného ubytovania, za ktoré odviedol obci miestnu daň za ubytovanie.

28. Podľa § 754 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zo zmluvy o ubytovaní vznikne objednávateľovi právo,
aby mu ubytovateľ poskytol prechodné ubytovanie na dohodnutú dobu alebo na dobu vyplývajúcu z
účelu ubytovania v zariadení na to určenom (hotely, nocľahárne, ubytovne a iné zariadenia).

29. Podľa § 754 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za ubytovanie a služby s ním spojené je objednávateľ
povinný zaplatiť ubytovateľovi cenu v lehotách určených ubytovacími poriadkami.

30. Podľa § 755 Občianskeho zákonníka, ubytovaný má právo užívať priestory, ktoré mu boli na

ubytovanie vyhradené, ako aj užívať spoločné priestory ubytovacieho zariadenia a používať služby,
ktorých poskytovanie je s ubytovaním spojené.

31. Podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z.z., predmetom dane za ubytovanie je odplatné prechodné
ubytovanie podľa § 754 až 759 Občianskeho zákonníka v ubytovacom zariadení (ďalej len "zariadenie"),

ktorým je hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie
zariadenie prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, turistická ubytovňa, chata, stavba na
individuálnurekreáciu,zrub,bungalov,kemping,minikemp,táborisko,rodinnýdom,bytvbytovomdome,
v rodinnom dome alebo v stavbe slúžiacej na viaceré účely.

32. Najvyšší správny súd mal z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasť tvoril pripojený administratívny
spis žalovaného, preukázané, že
- žalobkyňa bola v čase správneho konania ozbrojenou príslušníčkou finančnej správy v stálej štátnej
službe ustanovenej do funkcie - právnik v 04. platovej triede, začlenenej na oddelenie právne, v orgáne
finančnej správy Colný úrad Banská Bystrica,

- dňa 03. decembra 2021 na predpísanom tlačive požiadala o príspevok na rekreáciu za rok 2021,
[dátum rekreácie od 07. júna 2021 do 10. júna 2021; k príslušnej žiadosti doložila
i/ hotelový účet vystavený dňa 09. júna 2021 Vzdelávacím a doškoľovacím zariadením VS - Financie,
Tatranská Lomnica č. 128, Vysoké Tatry na sumu 168,59 eur
ii/ potvrdenie o úhrade sumy 168,59 eur]

- žalovaný listom z 21. januára 2021 žalobkyni oznámil, že príslušnej žiadosti nevyhovel, keď mal
preukázané, že zariadenie, v ktorom bola ubytovaná, je rozpočtovou organizáciou Ministerstva financií
Slovenskej republiky, ktorá nevykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti cestovného ruchu,
- prvostupňový správny orgán následne rozhodnutím z 11. apríla 2022 žalobkyni neposkytol príspevok
na rekreáciu,

- na odvolanie žalobkyne a po zasadnutí osobitnej komisie prezidenta finančnej správy, ktoré sa
uskutočnilo dňa 24. mája 2022, žalovaný tu preskúmavaným rozhodnutím z 27. mája 2022 odvolanie
žalobkyne zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 11. apríla 2022.33. Najvyšší správny súd po vyhodnotení námietok uvedených v kasačnej sťažnosti vo vzťahu k
napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho
spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od argumentov a relevantných

právnych záverov uvádzaných správnym súdom vo veci samej, ktoré vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.

34. Žalobkyňa v podanej kasačnej sťažnosti v prvom rade namietala, že nárok žalobkyne má obligatórny
základ v § 213 ods. 8 zákona č. 35/2019 Z.z., podľa ktorého príslušníkovi finančnej správy patrí

príspevok na rekreáciu v rozsahu a za podmienok ustanovených v Zákonníku práce s tým, že
menované ustanovenie § 152a už ďalej neodkazuje na žiaden iný právny predpis a nedáva možnosť pre
zamestnávateľovvytváraťastanovovaťďalšiepodmienkyavyžadovaťpreukazovanieinýchskutočností.
V tomto smere najvyšší správny súd uvádza, že ustanovenie § 213 ods. 8 zákona č. 35/2019 Z.z. (a
rovnako tiež predchádzajúce ustanovenie § 133a zákona č. 200/1998 Z.z., ktorý bol s účinnosťou od
01. júla 2019 zrušený práve zákonom č. 35/2019 Z.z.) je odkazujúcou, referenčnou normou, ktorá bez

ďalšieho odkazuje na iný právny predpis, v tomto prípade na § 152a Zákonníka práce upravujúceho
rekreáciu zamestnancov. S ohľadom na to, že zákon č. 35/2019 Z.z. plne odkazuje na znenie § 152a
Zákonníka práce, je nevyhnutné pochopiť a vyložiť význam práve uvedeného ustanovenia § 152a a
dôvody, ktoré viedli zákonodarcu k prijatiu zákona č. 347/2018 Z.z., ktorý s účinnosťou od 01. januára
2019 novelizoval Zákonník práce o spomínané ustanovenie § 152a a ktorým bola zavedená rekreácia

zamestnancov, a teda vo svojej podstate možnosť zamestnancov žiadať o preplatenie (časti) nákladov
spojených s preukázanými a oprávnenými výdavkami na rekreáciu. Len pre úplnosť možno uviesť, že
zákon č. 347/2018 Z.z. zaviedol inštitút príspevku na rekreáciu nielen vo vzťahu k Zákonníku práce
a k zákonu č. 35/2019 Z.z., ale v tomto smere novelizoval ďalšie právne predpisy upravujúce štátnu
službu príslušníkov Policajného zboru (§ 141b zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej
republiky a Železničnej polície v znení zákona č. 347/2018 Z.z.), profesionálnych vojakov (§ 217 ods.
1 zákona č. 281/2015 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 347/2018 Z.z.), príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušník
Horskej záchrannej služby (§ 193 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore

v znení zákona č. 347/2018 Z.z.), prípadne štátnych zamestnancov vykonávajúcich štátnu službu v
štátnozamestnaneckom pomere k štátu (§ 171 zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 347/2018 Z.z.). Z uvedeného je zrejmé, že zákon č.
347/2018 Z.z. zaviedol inštitút príspevku na rekreáciu naprieč právnym poriadkom s tým, že na riadne
posúdenie veci je nevyhnutné pochopiť jeho zmysel a účel. Právna norma nejestvuje vo vákuu. Každá

právna norma je totiž súčasťou určitého systému, ktorý sleduje (vyšší) význam. Slovami Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 274/07 cit.: „ (...) Každú právnu normu
je potrebné vnímať ako súčasť určitého celku právnych noriem, ktoré tvoria ustanovenie právneho
predpisu, a nakoniec i celý právny predpis. Konkrétnu právnu normu nie je možné vykladať izolovane,
bez ohľadu na znenie ostatných právnych noriem obsiahnutých v danom právnom predpise, a teda bez

ohľadu na účel právneho predpisu.“ V tomto smere zmysel a účel § 152a Zákonníka práce umožňuje
pochopiť dôvodová správa k už spomínanému a pre účely tohto konania kľúčovému zákonu č. 347/2018
Z.z. Podľa dôvodovej správy, cieľom návrhu zákona je cit.: „ (...) podpora domáceho cestovného ruchu
prostredníctvomzavedenianovýchnástrojovfinancovaniarozvojacestovnéhoruchu.Medzinavrhované
nástroje financovania cestovného ruchu patria rekreačný poukaz, podpora rozvoja cykloturistiky a

poskytovanie investičnej pomoci pre oblasť cestovného ruchu.
Rekreačný poukaz v spojitosti so zavedením nového inštitútu do Zákonníka práce (príspevku na
rekreáciu zamestnancov) vytvorí možnosť a zvýši motiváciu pre ekonomicky aktívnych obyvateľov a ich
najbližších rodinných príslušníkov stráviť dovolenku v Slovenskej republike za finančne zvýhodnených
podmienok. Podpora rozvoja cykloturistiky reflektuje na výrazne stúpajúci záujem o cykloturistiku

v Slovenskej republike a skutočnosť, že turisti sa neraz stretávajú s chýbajúcim zázemím alebo
nedostatočným či neexistujúcim značením cyklotrás. Súčasťou podpory domáceho cestovného ruchu
budú aj investičné pomoci umožňujúce investície napríklad do infraštruktúry, ktorá vytvára predpoklady
pre zvýšenú atraktivitu destinácií, ktoré majú stimulovať zvýšenie počtu prenocovaní na území
Slovenskej republiky a rozvoj nadväzujúcich služieb.

(...)
(...)
(...)
(...)(...)
(...)
Predložený návrh zákona zavádzanými nástrojmi financovania cestovného ruchu a inštitútu príspevku

na rekreáciu zamestnancov tiež reaguje na skutočnosť, že ubytovacie zariadenia hotelového typu na
Slovensku majú z pomedzi európskych krajín jednu z najnižších mier vyťaženosti. (...). Uvedené pri
zachovaní súčasného stavu spôsobuje hrozbu prepúšťania zamestnancov pracujúcich v ubytovacích
službách a v službách nadväzujúcich na tieto služby. Zavedením navrhovaných opatrení sa očakáva
pozitívny vplyv na podnikateľské subjekty v oblasti cestovného ruchu, pričom sa predpokladá zvýšený

dopyt po ubytovacích a s tým súvisiacich službách, rozvoj marginalizovaných regiónov a naopak vznik
nových pracovných miest v cestovnom ruchu a príbuzných odvetviach, nárast návštevnosti a zvýšenie
povedomia o domácom cestovnom ruchu.“ Žalobkyňa mala za to, že pri výlučnej aplikácii § 152a ods. 4
Zákonníka práce vznikli na jej strane oprávnené výdavky, konkrétne preukázané výdavky na pobytový
balík obsahujúci ubytovanie najmenej na dve prenocovania a stravovacie služby alebo iné služby
súvisiace s rekreáciou na území Slovenskej republiky, prípadne preukázané výdavky na ubytovanie

najmenej na dve prenocovania na území Slovenskej republiky, ktorého súčasťou môžu byť stravovacie
služby. Ďalej je zrejmé, že ustanovenie § 152a bolo formou zákona č. 347/2018 Z.z. do Zákonníka
práce prijaté ako súčasť balíka zmien v oblasti cestovného ruchu, ktorého primárny a kľúčový cieľ
spočíval v podpore cestovného ruchu. Z toho dôvodu sa pochopiteľne táto zmena dotkla aj samotného
zákona č. 91/2010 Z.z., ktorý v znení menovaného zákona č. 347/2018 Z.z. zaviedol ako nástroje

financovania rozvoja cestovného ruchu rekreačný poukaz, podporu rozvoja cykloturistiky, a to najmä
infraštruktúry líniového typu, cykloturistického značenia, objektov doplnkovej infraštruktúry, mapových
podkladov a propagácie, poskytovanie investičnej pomoci pre oblasť cestovného ruchu (§ 27a zákona).
Zákon č. 347/2018 Z.z. (okrem už vyššie spomenutých zákonov) teda novelizoval aj zákon č. 91/2010
Z.z. upravujúci podporu cestovného ruchu v Slovenskej republike, práva a povinnosti fyzických osôb

a právnických osôb pôsobiacich v cestovnom ruchu, tvorbu koncepčných dokumentov a financovanie
rozvoja cestovného ruchu. S ohľadom na doposiaľ uvedené, možno potom námietku žalobkyne, ktorá
sa na svoj prípad domáhala (izolovanej) aplikácie výlučne ustanovenia § 152a Zákonníka práce bez
ďalšej väzby, respektíve kontextu na účel sledovaný zavedením inštitútu rekreačného príspevku a s
tým súvisiacej relevantnej právnej úpravy, predovšetkým zákona č. 91/2010 Z.z., za neopodstatnenú.

Pojmy použité v § 152a Zákonníka práce je preto potrebné vykladať vo významovej rovine a koncepčnej
zhode s pojmami obsiahnutými v zákone č. 91/2010 Z.z., ktorý (okrem iného) ponúka legálnu definíciu
„prenocovania“, teda pojmu, použitého aj v § 152a Zákonníka práce. In concreto, pôvodne znejúce
ustanovenie § 2 písm. d/ [definujúcim prenocovanie ako cit.: „ (...) prenocovanie fyzickej osoby v
zariadení poskytujúcom služby prechodného ubytovania, ktoré prevádzkovateľ prihlásil do štatistickej

evidencie a za ktoré odviedol obci miestnu daň za ubytovanie“)] zákon č. 347/2018 Z.z. nahradil tak, že
pojem prenocovanie definoval ako cit.: „ (...) prenocovanie fyzickej osoby v zariadení prevádzkovanom
ekonomickým subjektom poskytujúcim služby prechodného ubytovania, za ktoré odviedol obci miestnu
daň za ubytovanie.“

35. V súvislosti s pojmom „ubytovanie“, ktorý je použitý tak v § 152a Zákonníka práce, ako aj v legálnej
definícii „prenocovania“ v zákone č. 91/2010 Z.z., je potrebné odkázať na relevantné ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ktorý v § 754 a nasl. upravuje zmluvu o ubytovaní, predmet ktorej spočíva v
poskytnutí prechodného ubytovania, ktoré je spojené s určitými nevyhnutnými službami, prípadne na
základe osobitnej dohody aj s ďalšou službou. Prechodnosť ubytovania vyplýva spravidla z dohodnutej

doby ubytovania. Môže však vyplývať aj z účelu ubytovania. Prechodné ubytovanie sa poskytuje v
zariadeniach na to určených. Občiansky zákonník uvádza hotely, nocľahárne, ubytovne a iné zariadenia.
Vzhľadom na to, že tzv. iné zariadenia nie sú bližšie špecifikované, možno sem zahrnúť aj celý rad
iných zariadení, akými sú vysokoškolské a stredoškolské internáty, sanatóriá a ubytovne v kúpeľoch,
podnikové rekreačné zariadenia, kempingy, rekreačné chaty, časti súkromných domov a časti bytov,

pokiaľ v nich ich vlastníci poskytujú iným osobám prechodné ubytovanie. Na poskytovanie prechodného
ubytovania sa vyžaduje, aby ubytovateľ mal príslušné živnostenské oprávnenie na poskytovanie
ubytovacích služieb. Ďalej možno uviesť, že legálna definícia pojmu „prenocovanie“ podľa § 2 písm.
d/ zákona č. 91/2010 Z.z. v znení zákona č. 347/2018 Z.z. počíta aj s odvedením dane za ubytovanie
obci, pričom samotný zákon č. 582/2004 Z.z. v § 37 upravujúcim daň za ubytovanie odkazuje práve

na § 754 a nasl. Občianskeho zákonníka s tým, že predmetom dane za ubytovanie je odplatné
prechodné ubytovanie podľa § 754 až 759 Občianskeho zákonníka v ubytovacom zariadení, ktorým
je hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie
zariadenie prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, turistická ubytovňa, chata, stavba naindividuálnu rekreáciu, zrub, bungalov, kemping, minikemp, táborisko, rodinný dom, byt v bytovom
dome, v rodinnom dome alebo v stavbe slúžiacej na viaceré účely. Žalovaný v podstate žalobkyni
nepreplatil ňou deklarovanú a nesporne uhradenú sumu 168,59 eur vyplývajúcu z účtovného dokladu

vystaveného dňa 09. júna 2021 subjektom Vzdelávacie a doškoľovacie zariadenie VS - Financie,
Tatranská Lomnica č. 128, Vysoké Tatry, v ktorom bola ubytovaná v dňoch 07. júna 2021 až 10.
júna 2021. V tomto smere aj s odkazom na vyššie uvádzané východiská sa možno stotožniť s
názorom žalovaného, že vzdelávacie a doškoľovacie zariadenie VS - Financie Tatranská Lomnica
bolo s účinnosťou od 01. júla 1996 v zmysle vtedy platného a účinného zákona č. 303/1995 Z.z.

o rozpočtových pravidlách zriadené rozhodnutím ministra financií Slovenskej republiky č. 14/1996
z 05. júna 1996, č. j. 2251/1996-sekr. ako rozpočtová organizácia, ktorej predmetom činnosti bolo
zabezpečenie vzdelávania, odbornej a jazykovej prípravy zamestnancov rezortu Ministerstva financií
Slovenskej republiky. Tiež bolo zistené, že dodatkom č. 1 z 31. júla 1997, číslo 2251/1996-sekr bol
predmet činnosti uvedeného subjektu - rozpočtovej organizácie doplnený o poskytovanie rekreačných
služieb zamestnancom rezortu Ministerstva financií Slovenskej republiky. Dodatkom č. 2 z 15. marca

2007 sa predmet činnosti v relevantnej časti zmenil tak, že tento spočíval v zabezpečení oddychu
a relaxácie zamestnancov rezortu Ministerstva financií Slovenskej republiky (verejne prístupný zdroj
). Vzdelávacie a doškoľovacie zariadenie
VS-Financie,TatranskáLomnicač.128,VysokéTatrybolovrozhodnomčaserozpočtovouorganizáciou
zapojenou svojím rozpočtom na rozpočet rozpočtovej kapitoly ministerstva. Uvedený subjekt teda nie

je hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie
zariadenie prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, turistická ubytovňa, chata, stavba na
individuálnu rekreáciu, zrub, bungalov, kemping, minikemp, táborisko, rodinný dom, byt v bytovom
dome, v rodinnom dome alebo v stavbe slúžiacej na viaceré účely, tak ako to predpokladá už
vyššie zmieňované ustanovenie § 37 zákona č. 582/2004 Z.z. V nadväznosti na skutočnosť, že

Vzdelávacie a doškoľovacie zariadenie VS - Financie, Tatranská Lomnica č. 128, Vysoké Tatry nemá
živnostenského oprávnenie, nie je určené na podnikanie v cestovnom ruchu, nie je možné poskytnutie
prenocovania v tomto prípade hodnotiť ako ubytovanie v zmysle príslušných právnych predpisov. Už zo
samotného a žalobkyňou doloženého hotelového účtu z 09. júna 2021 vyplýva, že uvedené zariadenie
je rozpočtovou organizáciou Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktoré nevykonáva podnikateľskú

činnosť. V závere možno teda zdôrazniť, že účelom zavedenia nového inštitútu príspevku na rekreáciu
zamestnanca bola podpora domáceho cestovného ruchu. V tomto prípade teda žalobkyňa absolvovala
„rekreáciu“naSlovenskuvoVzdelávacomadoškoľovacomzariadeníVS-Financie,pričomzákonodarca
celkom určite nemal v úmysle podporovať cestovný ruch, prostredníctvom zariadení, ktoré nepodnikajú
v oblasti cestovného ruchu. Možno sa stotožniť s názorom žalovaného, že je v rozpore s účelom

prijatia novely, ktorou je podpora cestovného ruchu, ak by sa príspevok poskytoval v prípade, ak ide
o zariadenie majúce charakter rozpočtovej organizácie Ministerstva financií Slovenskej republiky s
právnou subjektivitou zapojenej na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Ministerstva
financií Slovenskej republiky, keďže cieľom zavedenia príspevku podľa § 152a Zákonníka práce je
podpora cestovného ruchu. V tomto prípade objektívne nemôže k podpore cestovného ruchu dôjsť,

keďže uhradené financie z rekreácií sa odvádzajú do štátneho rozpočtu a nemôžu byť použité na
iný účel, čo v konečnom podporuje už zmieňovaná dôvodová správa k zákonu č. 347/2018 Z.z.,
podľa ktorej návrh zákona zavádzanými nástrojmi financovania cestovného ruchu a inštitútu príspevku
na rekreáciu zamestnancov reaguje aj na skutočnosť, že ubytovacie zariadenia hotelového typu na
Slovensku mali z pomedzi európskych krajín jednu z najnižších mier vyťaženosti. Uvedené pri zachovaní

súčasného stavu spôsobovalo hrozbu prepúšťania zamestnancov pracujúcich v ubytovacích službách a
v službách nadväzujúcich na tieto služby. Zavedením navrhovaných opatrení sa teda očakával pozitívny
vplyv na podnikateľské subjekty v oblasti cestovného ruchu, pričom sa predpokladal zvýšený dopyt po
ubytovacích a s tým súvisiacich službách.

36. Len pre úplnosť možno dodať, že dodatkom č. 4 platným od 01. januára 2023 došlo (okrem
iného) k zmene právnej formy Vzdelávacieho a doškoľovacieho zariadenia VS - Financie z
rozpočtovej organizácie na príspevkovú organizáciu a tiež sa rozšíril predmet činnosti príspevkovej
organizácie o podnikateľskú činnosť nad rámec hlavnej činnosti; konkrétne išlo o ubytovacie služby
v ubytovacích zariadeniach s prevádzkovaním pohostinských činností v týchto zariadeniach (verejne

prístupný zdroj ). To potvrdzuje aj výpis zo
živnostenského registra, podľa ktorého vyššie menovanému zariadeniu s účinnosťou od 28. marca 2023
vzniklo oprávnenie na vykonávanie podnikateľskej činnosti s predmetom podnikania - ubytovacie službyvubytovacíchzariadeniachsprevádzkovanímpohostinskýchčinnostívtýchtozariadeniach.Oprávnenie
zaniklo s účinnosťou od 05. januára 2024.

37. V závere najvyšší správny súd v kontexte na § 134 ods. 2 písm. b/ v spojení s § 453 ods. 2 SSP
uvádza, že v personálnych otázkach rozhodujú príslušní nadriadení. Nadriadeným je minister financií
Slovenskej republiky alebo príslušník finančnej správy ustanovený do riadiacej funkcie, ktorého minister
za nadriadeného určí. Minister deleguje personálnu právomoc prostredníctvom personálneho opatrenia
(§ 73 zákona č. 35/2019 Z.z.). V tomto prípade podľa personálneho opatrenia č. 1/2021 zo 14. júna

2021 prezident finančnej správy rozhoduje aj v konaní podľa § 278 písm. d/ bod 16 zákona č. 35/2019
Z.z., teda aj o žiadosti príslušníka finančnej správy o priznanie plnenia podľa tohto zákona okrem plnení
podľa § 117 ods. 7, § 149 ods. 3 a § 185 až 203; v tomto prípade išlo o konanie podľa § 213 ods. 8
zákona. Podľa § 280 ods. 3 veta druhá zákona č. 35/2019 Z.z. o odvolaní proti rozhodnutiu prezidenta
vydanému v prvom stupni rozhoduje prezident na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie.

38. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne
správny, preto kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol.

39. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobkyni, ktorá v tomto
konaní úspech nemala, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a

žalovanému ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení
s § 168 veta druhá SSP).

40. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.