Uznesenie – Oddĺženie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4ObdoK/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122208931
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Praženková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8122208931.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej
a členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Ivici Čelkovej, v spore žalobcu Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpeného advokátskou kanceláriou
SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853186, proti
žalovanému T. L., narodený XX. Y. XXXX, bytom A. XXX/XX, XXX XX L. Ľ., zastúpeného advokátom

JUDr. Mariánom Gelenekym, so sídlom Garbiarska 20, 064 01 Stará Ľubovňa, o zrušenie oddlženia
pre nepoctivý zámer, konajúc o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.
2Cob/81/2024-314 zo dňa 30. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie na súde prvej inštancie

1. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej tiež „prvoinštančný súd“), rozsudkom č. k.
5Odi/6/2022-305 zo dňa 27. februára 2024, prvým výrokom zrušil oddlženie žalovaného, o ktorom bolo
rozhodnuté uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 13. decembra 2019 vo veci vedenej pod sp.

zn. 5OdK/863/2019 pre nepoctivý zámer. Druhým výrokom priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukázaním na ustanovenia § 3 ods. 2 veta
tretia, § 166f ods. 1, 2, 4 a 5, § 166g ods. 1, ods. 2 písm. a), c), e), g) a h), ods. 3, 4, 5 a 6, § 167 ods. 2
písm. c) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“), § 306 ods. 1 zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodný
zákonník (ďalej tiež len „ObchZ“), čl. 8 Základných princípov zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“), § 149, § 150 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2, § 191 ods. 1, § 192 a § 215 ods. 1
CSP. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku vyplýva, že dňa 20. augusta 2009 právny predchodca
žalobcu - spoločnosť Sberbank Slovensko, a.s, IČO: 17 321 123 (do 14. februára 2013 podnikajúca pod
obchodnýmmenomVOLKSBANKSlovensko,a.s.)uzatvorilsospoločnosťouSTOMEGAs.r.o(ďalejtiež

„úverový dlžník“), IČO: 31 702 791 zmluvu o úvere, na základe ktorej jej poskytol kontokorentný úver vo
výške 1.300.000,-- eur. Pohľadávka z úveru bola podľa § 303 ObchZ zabezpečená ručením žalovaného
a X. M. ako spoločníkmi a konateľmi úverového dlžníka. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 22.
júla 2013 sp. zn. 1R/6/2013 bola povolená reštrukturalizácia úverového dlžníka, kde si žalobca prihlásil
pohľadávku vo výške 2.004.069,06 eura. Úverový dlžník podľa schváleného reštrukturalizačného plánu
žalobcovi neplnil, v dôsledku čoho sa reštrukturalizačný plán stal v zmysle § 159 ZoKR voči žalobcovi vo

vzťahukdotknutejpohľadávkeneúčinný.Dňa8.januára2016boloreštrukturalizačnékonaniezastavené
a na majetok úverového dlžníka bol vyhlásený konkurz, kde si žalobca prihlásil pohľadávku v celkovejvýške 2.357.775,66 eura, ktorá nebola popretá. Žalobca v žalobe poukázal na to, že žalovaný a X. M.,
evidentne motivovaní hroziacim postihom zo strany Sberbank Slovensko, a.s., vymožením pohľadávky
v exekučnom konaní a neúspešným pokusom o reštrukturalizáciu spoločnosti ST OMEGA s.r.o, začali

prevádzať svoj majetok na blízke osoby. Sberbank Slovensko, a.s. podala odporovaciu žalobu, ktorej
Okresný súd Stará Ľubovňa vyhovel rozsudkom zo dňa 2. mája 2017, č. k. 2C/253/2014-308, ktorý bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 12. decembra 2017, sp. zn. 1Co/28/2017. V
zmysle týchto rozsudkov sa stala darovacia zmluva, uzavretá dňa 19. decembra 2012, ktorou žalovaný
previedol na svoje dcéry PaedDr. U. H. a Ing. V. E. nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom

území L. Ľ., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom L. Ľ., a to pozemok:
zastavané plochy a nádvoria parc. reg. „C“ č. XXXX o výmere 603 m2, stavba: rodinný dom súp. č.
XXX, postavený na parc. reg. „C“ č. XXXX, voči žalobcovi neúčinná. Žalovaný darovacou zmluvou
previedol na svoju dcéru Ing. V. E. aj spoluvlastnícky podiel na ďalších nehnuteľnostiach; žalobca
aj v tomto prípade podal odporovaciu žalobu, ktorej Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom č.
k. 5C/163/2014-411 z 24. septembra 2020 vyhovel, no v odvolacom konaní bola žaloba zamietnutá

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co/5/2021 z 27. januára 2022, avšak výlučne pre údajnú
neexistenciu vymáhateľnej pohľadávky žalobcu a v celom konaní nebol spochybnený ukracujúci úmysel
a nepoctivý zámer žalovaného a jeho dcéry pri uzatváraní darovacej zmluvy.

3. Po tom, čo bolo voči dlžníkovi zastavené reštrukturalizačné konanie a na jeho majetok bol vyhlásený

konkurz, si Sberbank Slovensko, a.s. uplatnila voči ručiteľom T. L. a X. M. splatnú pohľadávku v časti
30.000,-- eur prostredníctvom upomínacieho súdu. Okresný súd Banská Bystrica rozhodol platobným
rozkazom dňa 5. júna 2017 sp. zn. 3Up/62/2017 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel. Proti
platobnému rozkazu podali žalovaní odpor, na základe čoho bol platobný rozkaz zrušený a vec bola
postúpená Okresnému súdu Stará Ľubovňa. Dňa 1. augusta 2017 bola Sberbank Slovensko, a.s.

vymazaná z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I a nástupníckou spoločnosťou sa stala
Prima banka Slovensko, a.s. Okresný súd Stará Ľubovňa rozhodol o žalobe rozsudkom z 5. novembra
2019, č. k. 6Csp/205/2017-206 tak, že zaviazal žalovaného a X. M. zaplatiť žalobcovi 30.000,- eur;
označený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 20CoCsp/2/2020-235 z
26. novembra 2020. Na základe návrhu žalovaného bol uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn.

5OdK/863/2019 zo dňa 13. decembra 2019 vyhlásený konkurz na majetok žalovaného. Žalovaný bol
týmto uznesením zbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v
akom nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. Žalobca si do konkurzu
prihlásil pohľadávku 1.758.654,51 eura, ktorá bola správcom zistená a nebola nikým popretá. Približne v
rovnakom čase ako žalovaný, podala návrh na vyhlásenie konkurzu aj X. M. a bola oddlžená uznesením

Okresného súdu Prešov sp. zn. 4OdK/25/2019 z 25. novembra 2019.

4. Súd prvej inštancie v konaní skúmal splnenie procesných podmienok, či žalobca má oprávnenie na
podanie návrhu na zrušenie oddlženia na základe ustanovenia § 166f ods. 1 ZoKR. Pri posudzovaní
skutočnosti, či je žalobca veriteľom, ktorý bol dotknutý oddlžením, a teda či je aktívne legitimovaným

na podanie žaloby na zrušenie oddlženia, súd skúmal, či žalobcovi svedčí stav vyplývajúci z hmotného
práva v konkurznom konaní, teda či je veriteľom, ktorého pohľadávka bola v konkurze riadne prihlásená
a správcom zistená. Súd poukazom na § 32 ods. 4 ZoKR uviedol, že uplynutím lehoty na popieranie
pohľadávoksavšetkyprihlásenépohľadávkyvrozsahu,vakomnebolisprávcompopreté(bezohľaduna
skutočnosti, ktoré vyšli najavo dodatočne), považujú v konkurze zo zákona za zistené, teda nesporné a

nie je ich možné úspešne spochybniť ani v prípadnom konaní na všeobecnom súde. Správca konkurznej
podstaty v danom prípade potvrdil postavenie žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní v zistenom
rozsahu a teda veriteľa, ktorý je oddlžením dotknutý, čo nemôžu zmeniť ani námietky žalovaného
produkované v rámci jeho procesnej obrany. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval
aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní o zrušenie oddlženia.

5. Súd prvej inštancie ďalej skúmal, či v danom prípade boli naplnené znaky konania dlžníka
s nepoctivým zámerom posúdením okolností, z ktorých vznikla platobná neschopnosť dlžníka.
Konštatoval, že žalovanému záväzok vznikol ako ručiteľský tým, že v čase jeho vzniku žalovaný pracoval
vo vedúcej funkcii ako konateľ spoločnosti ST OMEGA s.r.o. Z okolnosti, že žalovaný bol konateľom

dokonca dvoch obchodných spoločností, súd usúdil, že žalovaný mal pravdepodobne príjem alebo
majetok, z ktorého bolo možné záväzok aspoň čiastočne vyporiadavať.6. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku následne vyplýva, že žalobca nepoctivý zámer žalovaného
pri oddlžení vyvodzoval z toho, že keď mu hrozil postih majetku pri vymáhaní pohľadávky, previedol
darovacími zmluvami nehnuteľnosti na blízke osoby a po celý čas hľadal zámienku na to, aby sa vyhol

plneniu svojich povinností prameniacich z ručiteľského záväzku. Žalovaný sa bránil tvrdením, že v roku
2012, kedy nehnuteľnosti daroval, nemohol tušiť, že bude prijatá právna úprava umožňujúca mu v roku
2019 oddlžiť sa, navyše spoločnosť ST OMEGA s.r.o., ktorá bola v tom čase hlavným dlžníkom, bola v
dobrej finančnej kondícii. Vo vzťahu k obdobiu, ktoré sa má posudzovať na dopad správania sa dlžníka,
súd prvej inštancie poukázal na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd

SR“, „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 4Obdo/35/2022 zo dňa 14. júna 2023,
v nadväznosti na ktorý konštatoval, že obdobie posudzovania správania dlžníka spätne pred podaním
návrhu na oddlženie nie je ohraničené žiadnou zákonnou lehotou.

7. Súd prvej inštancie neuveril tvrdeniu žalovaného, že jeho pohnútky pre darovanie nehnuteľnosti
boli založené len na tom, že chcel zainteresovať dcéry do starostlivosti o nehnuteľnosti; poukázal na

odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 2C/253/2014 z 2. mája 2017, potvrdené
odvolacím súdom, ktorým označený okresný súd určil, že darovacia zmluva je neúčinná. Uviedol ďalej,
že žalovaný mal dôvod na podanie návrhu na oddlženie pre existenciu pohľadávky žalobcu, čo indikuje
účelovosťjehokonaniascieľomzbaviťsavymáhateľnostizáväzku,keďžesamutonepodarilovriadnych
súdnych konaniach. Žalovaným tvrdené poskytnutie finančných prostriedkov dcérou PaedDr. U. H. na

úhradu exekúcie po vyhlásení konkurzu na žalovaného (ktorú skutočnosť potvrdila vo svojej svedeckej
výpovedi samotná dcéra), považoval prvoinštančný súd za pochopiteľnú okolnosť vzhľadom na to, že
ide o nehnuteľnosť, v ktorej žije dcéra žalovaného s rodinou ako aj samotný žalovaný s manželkou. Za
nepochybné súd mal, že aj tým, že žalovanému poskytla jeho dcéra finančné prostriedky, deklaroval
snahu zrejme zvrátiť aj konanie o zrušenie oddlženia.

8. Nepoctivý zámer žalovaného prvoinštančný súd vyvodzoval z toho, že v čase podania návrhu
žalovaný musel vedieť o úspešnosti žalobcu v konaní o odporovateľnosti právneho úkonu vedeného
na Okresnom súde Stará Ľubovňa, pričom následne zvolil cestu využiť inštitút osobného oddlženia, a
teda, že žalovaný účelovo podal návrh na oddlženie, aby sa zbavil dlhu voči žalobcovi, pričom skreslil

opis svojich životných skúseností z podnikateľského prostredia spoločností, v ktorých bol spoločníkom
a konateľom.

9. Súd prvej inštancie uviedol, že výpočet dôvodov nepoctivého zámeru v § 166g ods. 2 ZoKR je len
demonštratívny a na základe individuálnych okolností každého prípadu je ponechané na úvahe súdu

ďalšie právne a skutkové vymedzenie. Súd mal za to, že konanie žalovaného jednoznačne napĺňa pojem
nepoctivého zámeru podľa ZoKR, primerane poukazujúc na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „Ústavný súd SR“ alebo „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 570/2016 z 10. januára 2017.

10. Zhrnúc vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel z dôvodu, že žalobca preukázal

aktívnu legitimáciu na podanie žaloby tým, že je veriteľom nepopretej pohľadávky v konkurze, ktorá sa
zo zákona považuje za zistenú, zároveň žalobca preukázal nepoctivý zámer žalovaného pri oddlžení.
Žalovaný naopak nepreukázal poctivý zámer; v otázke posudzovania poctivého zámeru žalovaného
prvoinštančný súd posudzoval, či žalovaný uskutočnil odporovateľné právne úkony a zároveň, či mal
úprimnú snahu svoj záväzok riešiť.

11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP a aplikujúc ustanovenie §
255 CSP priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech.

Konanie na odvolacom súde

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný z odvolacích dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“)
rozsudkom č. k. 2Cob/81/2024-314 z 30. januára 2025, ktorým napadnutý rozsudok podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

13. Stotožňujúc sa so závermi súdu prvej inštancie spočívajúcimi v preukázaní aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu na podanie žaloby a nepoctivého zámeru žalovaného pri oddlžení, odvolací súd na
doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia k odvolaniu žalovaného a k podstatným
tvrdeniam strán sporu, uviedol svoju nasledovnú argumentáciu:14. Za nesprávny vyhodnotil názor prezentovaný žalovaným, že správanie žalovaného za účelom
skúmania, či z jeho strany došlo k nepoctivému zámeru podľa § 166g ods. 2 ZoKR, možno skúmať až od

nadobudnutia účinnosti zákona č. 377/2016 Z. z., ktorým sa mení ZoKR (od 1. januára 2017). Aplikujúc
logický výklad na namietané ustanovenia ZoKR upravujúce nepoctivý zámer, ako i účel zákona, odvolací
súd zdôraznil, že pri posudzovaní nepoctivého zámeru musí súd vychádzať i z okolností, ktoré nastali
ešte pred zavedením tohto inštitútu. Uviedol, že ide o ex post kontrolu poctivého zámeru dlžníka, ktorú
môže voči dlžníkovi iniciovať v zásade každý veriteľ dotknutý oddlžením. Ak sa do oddlženia žalovaný

dostal na základe rozhodnutia vydaného súdom v konaní o oddlžení začatom po 1. marci 2017 podľa
ustanovení zákona č. 377/2016 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon o konkurze a reštrukturalizácii, je
potrebné na zrušenie tohto oddlženia v konaní podľa § 166f ZoKR aplikovať aj ustanovenie § 166g
ZoKR, zavedené touto novelou, a to s poukazom na prechodné a záverečné ustanovenie v § 206f ZoKR,
pričom posudzovanie správania sa dlžníka definovaného v § 166g ods. 2 písm. e), g), h) ZoKR v konaní
o zrušení oddlženia podľa § 166f ZoKR nie je pred podaním návrhu na oddlženie spätne do minulosti

časovo ohraničené, teda môže sa posudzovať aj správanie dlžníka v čase pred účinnosťou tejto novely.

15. Podľa odvolacieho súdu možno skúmať spätne celé obdobie správania sa dlžníka pred podaním
návrhu na oddlžovacie konanie bez obmedzenia a po jeho podaní za predpokladu, že konkrétne
správanie dlžníka v tomto období veriteľ namieta a preukazuje. Toto správanie je nutné posúdiť vo

všetkých súvislostiach s dopadom na záver, z ktorého možno vyvodiť, že nemal úprimnú snahu riešiť
svoj dlh/dlhy voči dotknutému veriteľovi v medziach svojich schopností a možností (napr. mal snahu
poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť iného veriteľa). Odvolací súd konštatoval, že počas celého
obdobia do podania návrhu na oddlženie nevyvinul žiadnu úprimnú snahu uspokojiť svoj dlh a nevyvinul
ju ani počas konania o oddlžení. Ani podľa odvolacieho súdu za takúto snahu nemožno považovať

čiastočné plnenie pre žalobcu ako veriteľa až po podaní návrhu na oddlženie, ktoré bolo realizované až
hrozbou straty vlastníckeho práva v dôsledku vedenej exekúcie, tak ako to správne uviedol súd prvej
inštancie. Konštatujúc uvedené, odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením nepoctivého zámeru
žalovaného zo strany súdu prvej inštancie, a to tak pred podaním návrhu na oddlžovacie konanie, ako
aj po jeho podaní.

16. Poukázaním na žalobcom predložené rozhodnutia všeobecných súdov odvolací súd uviedol, že
žalovaný realizoval bezodplatný prevod majetku na blízke osoby, ktorý bol následne vyhodnotený ako
ukracujúci právny úkon, ktorého jednou z podmienok je aj to, že majetok dlžníka nepostačuje na
uspokojenie pohľadávky veriteľa, ktorý podal žalobu o odporovateľnosť právneho úkonu.

17. Vo vzťahu k posudzovaniu správania ako nepoctivého podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZoKR odvolací
súd zdôraznil, že ak dlžník ako fyzická osoba prevedie bezodplatne svoj majetok významný pre možné
uspokojenie veriteľa na blízku osobu (dcéru), možno toto správanie pričítať dlžníkovi ako správanie s
nepoctivým zámerom, keďže takýmto úkonom dochádza k poškodeniu veriteľa v možnosti uspokojenia

jeho pohľadávky. Uviedol ďalej, že konanie dlžníka, ktorý je zároveň štatutárny orgán úverového dlžníka,
napĺňakritériáv§166gods.3ZoKR,ktorévykazujeznámkypremyslenéhoaúčelovéhokonaniavsnahe
oddialiť uhradenie pohľadávky veriteľa; takéto správanie sa dlžníka nepredstavuje správanie s poctivým
zámerom, naopak, ide o správanie sa s nepoctivým zámerom so snahou poškodiť svojho veriteľa. V
posudzovanom prípade, ak dlžník neuhrádza dlh veriteľa ani len čiastočne, hoci je v situácii, že by tento

dlh veriteľovi uhradiť mohol, čo i len čiastočne alebo si privodil úmyselne ekonomický a majetkový stav,
v ktorom dlh tohto veriteľa uhradiť nemôže, teda na jeho strane nie sú dané objektívne a vážne dôvody
na neuhradenie dlhu konkrétnemu veriteľovi, takéto správanie sa posudzuje ako nepoctivé podľa § 166g
ods. 2 písm. h) ZKR v snahe poškodiť veriteľa.

18. Za irelevantné považoval odvolací súd preukazovanie poctivého zámeru žalovaného odkazom na
jeho spoluprácu so správcom, keďže uvedené predstavuje jednu z naplnenia formálnych podmienok
pre vyhlásenie konkurzu. Tým, že žalovaný poskytol správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, si len
splnil svoju povinnosť podľa § 167 ods. 2 ZoKR, čo samo osebe poctivý zámer pri podaní návrhu na
oddlženie nepreukazuje.

19. Za nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj obranu žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že v jednom
z konaní o odporovateľnosť právneho úkonu bola žaloba žalobcu zamietnutá. Odvolací súd poukazom
na odôvodnenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co/5/2021 uviedol, že žaloba žalobcu bolazamietnutá iba z dôvodu, že súd vyložil ako „vymáhateľnú pohľadávku“ veriteľa takú, ktorá bola priznaná
vykonateľným rozhodnutím, čo nezodpovedá ustálenej judikatúre najvyšších súdnych autorít, podľa
ktorej vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pohľadávka, ktorú

možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní a nie až vykonateľná pohľadávka (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2022 zo 17. mája 2022).

20. Za nepresvedčivé sa odvolaciemu súdu javilo aj poukázanie žalovaného na dobrú finančnú kondíciu
úverového dlžníka; vo vzťahu k tomuto tvrdeniu odvolací súd uviedol, že žalovaný ako štatutárny orgán

spoločnosti podal návrh na reštrukturalizáciu úverového dlžníka, ten však schválený reštrukturalizačný
plán neplnil a napokon skončil v konkurze, čo preukazuje stav úpadku úverového dlžníka, ktorý nebol
schopný splácať pohľadávky veriteľov, vrátane žalobcu.

21. Odvolací súd sa ďalej stotožnil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý prihliadal na žalovaného
prísnejšie cez ustanovenie § 166g ods. 3 ZoKR, keďže samotná skutočnosť, že žalovaný bol v čase

podania návrhu na oddlženie blízko dôchodkového veku, nemá pri posudzovaní nepoctivosti zámeru
žalovaného najpodstatnejší význam a konanie žalovaného je nevyhnutné posudzovať ako celok.

22. Naopak, odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o nepreskúmateľnosti prvoinštančného
rozsudku; uviedol, že tento obsahuje zásadné vysvetlenie podstatných dôvodov pre jeho rozhodnutie.

Uviedol ďalej, že súd nie je striktne viazaný predbežným právnym posúdením veci, keďže opak by
viedol k absurdným dôsledkom, k deformovaniu rozhodovacieho procesu a k negovaniu dokazovania v
súdnom spise. Za irelevantný odvolací súd vyhodnotil poukaz žalovaného na súdne rozhodnutie v spore
vedenom pod sp. zn. 2Odi/5/2022 o zrušenie oddlženia X. M., v ktorom konaní bola žaloba žalobcu
zamietnutá, a to jednak z dôvodu, že v spore nejde o totožný subjekt so subjektom žalovaného, v

predmetnom spore sa posudzoval poctivý zámer X. M. na základe tam ustálených skutkových tvrdení
a nie na základe skutkového stavu vyplývajúceho z tohto sporu; v neposlednom rade odvolací súd
poukázalnato,žeoznačenýsporniejeaniprávoplatneskončený,nakoľkobudepodrobenýodvolaciemu
prieskumu.

23. Napokon k námietke žalovaného o nevykonaní dokazovania pripojením konkurzného spisu
úverového dlžníka sp. zn. 2R/1/2015, opäť sa stotožňujúc s postupom súdu prvej inštancie, ktorý
navrhnutý dôkaz nevykonal s poukazom na hospodárnosť konania (§ 153 CSP), aj odvolací súd uviedol,
že žalovanému nič nebránilo, aby takýto návrh na dokazovanie uplatnil už skôr. Stotožnil sa aj s
tvrdením žalobcu o tom, že žalovaný ako štatutárny orgán úverového dlžníka mal k obsahu tohto

spisu prístup, a teda nič mu nebránilo včas v konaní predložiť podľa neho rozhodné listinné dôkazy,
ktoré napokon ani bližšie nešpecifikoval; zdôraznil, že nepostačuje len odkaz na celý súdny spis, ale
je potrebné označiť konkrétny dôkaz, ktorý sa navrhuje vykonať. Odvolací súd takéto dokazovanie
považoval za neúčelné a nadbytočné, keďže konkurzné konanie na úverového dlžníka stále prebieha,
a teda sa nedá ustáliť, v akej výške bude speňažená konkurzná podstata úpadcu a v akom rozsahu

dôjde k uspokojeniu prihlásených konkurzných veriteľov, vrátane žalobcu. Z uvedeného dôvodu tvrdenia
žalovaného nedisponujú vypovedacou hodnotou, preto ani odvolací súd nevyhovel návrhu žalovaného
navykonanietakéhotodokazovaniavodvolacomkonaní.Záveromodvolacísúdpripomenul,žemožnosť
žalovaného zbaviť sa časti svojich starých dlhov tak, ako ich ponúka oddlženie, má poskytnúť šancu
začať znovu a bez dlhov len poctivému dlžníkovi.

24. Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd konštatoval vecnú správnosť napadnutého rozsudku, keďže
skutočnosti uvedené v odvolaní neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov,
ku ktorým dospel súd prvej inštancie. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a ich plnú náhradu priznal úspešnému žalobcovi.

Dovolanie žalovaného

25. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnil
ustanovením § 420 písm. f) CSP. V odôvodnení dovolania žalovaný uviedol, že sa nestotožňuje

s názorom odvolacieho súdu uvedeným v bode 40. napadnutého rozhodnutia, v ktorom odvolací
súd uviedol, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný argument
vznesený v spore, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritériá vyžadované vyššími
súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia a že súd prvej inštanciev dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vyvodil správne právne závery. Svoj nesúhlas odôvodnil
argumentáciou, že odvolací súd v bodoch 41. až 48. uviedol len citáciu ustanovení zákona č. 7/2005
Z. z. a v bode 49. konštatoval, že žalovaný uskutočnil pred oddlžením odporovateľné právne úkony, čo

bolo právoplatne určené v konaní Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2C/253/2014, a teda z jeho
správania pred podaním návrhu na oddlženie možno usudzovať, že mal snahu poškodiť žalobcu ako
svojho veriteľa. Tiež konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že mal úprimnú snahu svoj záväzok riešiť,
keďže čiastočné plnenie pre žalobcu ako veriteľa bolo realizované až hrozbou straty vlastníckeho práva
v dôsledku vedenej exekúcie.

26. Žalovaný ďalej argumentoval, že odvolací súd nerozlišoval časové obdobia, keď v čase prevodu
nehnuteľností v decembri 2012, bola spoločnosť ST OMEGA v dobrej finančnej kondícii, a teda tu nebola
žiadna zákonná prekážka na uskutočnenie prevodu nehnuteľností zo žalovaného na manželku a dcéry.
Uvedené vyplýva aj z konkurzného spisu sp. zn. 2R/1/2015. Nesúhlasí preto s tvrdením odvolacieho
súdu uvedeného v bode 57. napadnutého rozhodnutia, kde uviedol, že poukaz žalovaného na dobrú

finančnú kondíciu úverového dlžníka znie nepresvedčivo. Namietol, že odvolací súd nerozlišoval
jednotlivé časové obdobia existencie menovanej spoločnosti a s tým spojenú jej finančnú situáciu.
Je pravdou, že uvedená spoločnosť bola v reštrukturalizačnom konaní a keďže sa jej nepodarilo
plniť schválený a potvrdený reštrukturalizačný plán, bol na jej majetok následne vyhlásený konkurz;
žalovaný však zdôraznil, že prevod nehnuteľností bol vykonaný ešte v čase pred podaním návrhu na

reštrukturalizáciu, keď bola spoločnosť v dobrej kondícii.

27. Odvolaciemu súdu žalovaný ďalej vytkol, že z jeho rozhodnutia nevyplýva, ako dospel k záveru, že
žalovaný nepreukázal, že mal úprimnú snahu svoj záväzok riešiť, keďže čiastočné plnenie pre žalobcu
ako veriteľa bolo realizované až hrozbou straty vlastníckeho práva v dôsledku exekúcie. Uviedol, že

nie je vlastníkom žiadneho majetku okrem obchodného podielu v obchodnej spoločnosti SR OMEGA
s.r.o., tento riadne uviedol v zozname svojho majetku pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu, je
starobným dôchodcom a nebolo v jeho možnostiach uhrádzať dobrovoľne svoj záväzok voči žalobcovi,
vočiktorémubolvkonkurzeneuspokojenomrozsahuoddlžený.Argumentoval,žeexekúciuuhradilajeho
dcéra ako vlastníčka nehnuteľnosti. Nesúhlasí teda so záverom súdu prvej inštancie, ani odvolacieho

súdu, že predmetnú exekúciu uhradil, keďže dostatočne preukázal pôvod peňažných prostriedkov v
hotovosti, ktoré boli uhradené súdnemu exekútorovi. Považuje preto napadnuté rozhodnutie v tejto časti
za nedostatočné, a teda nepreskúmateľné.

28. Žalovaný vyslovil názor, že žaloba o zrušenie konkurzu pre nepoctivý zámer by bola dôvodná v

prípade, ak by ako konateľ spoločnosti ST OMEGA s.r.o. v konkurze prevádzal, resp. sa snažil previesť
majetok spoločnosti a tak ukrátiť veriteľov. K uvedenému konaniu jeho osoby ako konateľa spoločnosti
všaknikdynedošlo.Žalovanýtvrdí,žeposlednétrirokypredvyhlásenímkonkurzunamajetokoznačenej
spoločnosti nepoberal žiadnu mzdu z ani jednej zo spoločností, ktorých bol spoločníkom a konateľom,
aby ich nezaťažoval svojimi finančnými nárokmi. Poukázaním na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.

zn. I. ÚS 303/2016 z 13. decembra 2016, ktorým ústavný súd pozastavil účinky vyhláseného konkurzu
na majetok spoločnosti ST OMEGA s.r.o. v období od 4. mája 2016 do 3. marca 2017, žalovaný uviedol,
že sa spolu s X.N. M. snažili získať investora pre projekt oživenia spoločnosti, čo sa však napokon
nepodarilo.Vuvedenomobdobívšaknevykonaližiadnetakéopatrenia,ktorébyviedlikzníženiumajetku
menovanej spoločnosti, naopak, všetky náklady na udržiavanie spoločnosti platili konatelia zo svojich

finančných prostriedkov, ktoré si následne uplatnili prihláškou do konkurzu spoločnosti.

29.Žalovanýtiežnamietol,žesúdzamietoljehonávrhnavykonaniedôkazupripojenímspisuOkresného
súdu Prešov sp. zn. 2R/1/2015 s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania a na to, že konanie
má byť rozhodnuté na prvom pojednávaní. Tvrdí, že pokiaľ by súd spis bol pripojil, zistil by skutočnosti,

ktoré preukazujú jeho poctivý zámer; rovnako tvrdí, že vo veci bolo vykonaných viacero pojednávaní,
počasktorýchsúdvykonalajneskôrnavrhovanédôkazyzostranyžalobcu.Keďžerovnakýzávervtomto
smere zaujal aj súd odvolací, žalovaný tvrdí, že súdy znemožnili jeho osobe uskutočňovanie procesných
práv v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

30. Žalovaný sa nestotožnil so záverom odvolacieho súdu v bode 59. jeho rozsudku, týkajúcim sa
nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie, keď uviedol, že ide nanajvýš o drobné pisárske
chyby. Takýto názor odvolacieho súdu považuje žalovaný za rozporný s judikatúrou ESĽP a najvyššiehosúdu citovanou v dovolaní, týkajúcou sa potreby náležitého odôvodňovania rozhodnutí a práva na
spravodlivý súdny proces.

31. Napokon sa žalovaný výrazne ohradil voči záveru odvolacieho súdu v bode 63. napadnutého
rozsudku, v ktorom ho súd označil za nepoctivého dlžníka; žalovaný tvrdí, že ide o subjektívne vyjadrenie
odvolacieho súdu, ktorým žalovanému určil postavenie nepoctivého dlžníka a zákon zneužívajúcej
osoby, ktoré tvrdenie nekorešponduje so skutočnosťami a dôkazmi, ktoré žalovaný produkoval v konaní
pred súdom prvej inštancie.

32. Vzhľadom na uvedenú dovolaciu argumentáciu považuje žalovaný napadnuté rozhodnutie a jeho
odôvodnenie za arbitrárne a nepreskúmateľné, z dôvodu ktorého navrhol, aby dovolací súd napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Vyjadrenie žalobcu k dovolaniu

33. K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca písomným podaním na č. l. 366 - 367 spisu, v ktorom
uviedol, že žalovaný v dovolacej argumentácii smeroval ku skutkovým zisteniam súdov nižších inštancií;
v tejto súvislosti pripomenul, že dovolací súd je súdom právnym a nie skutkovým. Podľa žalobcu
neobstojí názor žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pretože odvolací

súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a žalovanému jasne a zrozumiteľne odpovedal na všetky
relevantné námietky. Uviedol zároveň, že ani prípadné výrazné nedostatky odôvodnenia nemusia
predstavovať zásah do základného práva na spravodlivý proces, ak by odstránenie tohto nedostatku
nebolo spôsobilé ovplyvniť situáciu sporovej strany v jej prospech. Poukázal na názor ústavného
súdu vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 131/2017, podľa ktorého v sporoch, ktoré vykazujú isté

znaky špekulatívnosti či účelovosti, musí súd osobitným spôsobom pristupovať aj k otázkam prípadnej
formálno-právnej nedokonalosti napadnutých rozhodnutí. Poukazom na judikáty R 59/2023 a R 60/2023
žalobca vyslovil, že dlžník zbavovaním sa majetku pred podaním návrhu na oddlženie poškodzuje
veriteľa, preto jeho konanie nesie znaky nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZoKR.
Žalobca navrhol dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. c) CSP odmietnuť, zároveň si uplatnil nárok

na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

Konanie na dovolacom súde

34. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala

včas sporová strana, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená
advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443
vetapredbodkočiarkouCSP)preskúmalvecadospelkzáveru,žetentomimoriadnyopravnýprostriedok
žalovaného je potrebné odmietnuť. V nasledujúcich bodoch dovolací súd uvádza stručné odôvodnenie
svojho rozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP):

35. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

36. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho
súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti.

Zo zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa
dovolacísúdmoholzaoberaťvecnýmprejednanímdovolania,musiabyťsplnenépodmienkyprípustnosti
dovolania vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby
(okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody
a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.

37. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,
alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm.
a) až f) predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné podľa § 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP).

38. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný [§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a) až c)
citovaného ustanovenia]. Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím
dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (viď § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať
nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. c) [resp. písm. f)]
CSP,je(procesnou)povinnosťoudovolateľavysvetliťvdovolaní,zčohovyvodzujeprípustnosťdovolania

a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods.
1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom,
dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným
dovolacím dôvodom (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/59/2017 z 8. júna 2017).

39. V posudzovanej veci žalovaný (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ“) prípustnosť dovolania vyvodzuje

z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

40. Kľúčovým pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle citovaného ustanovenia je predovšetkým
pojem „porušenie práva na spravodlivý proces“ so všetkými jeho obsahovými atribútmi a garanciami
v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. Pod ním treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci najmä v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní,narelevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie

spravodlivosti). Pod pojmom „nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP v zmysle aktuálnej judikatúry ústavného súdu možno rozumieť faktickú činnosť
alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu
plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj
absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť,

či svojvoľnosť (nielen uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných argumentov reagujúcich
na relevantné námietky a tvrdenia strán zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom, viď napr. II. ÚS
419/2021), nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. Nemožno totiž
oddeľovať procesný postup súdu a rozhodnutie, ktoré je jeho sumárom a výsledkom, pretože celý
faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu a

jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve
cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS
120/2020 z 21. januára 2021, body 37. až 41.).

41. Dôvodiac prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol

nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia namietajúc, že neposudzoval jednotlivé časové obdobia
existencie spoločnosti ST OMEGA s.r.o. a s tým spojenú finančnú situáciu spoločnosti, nezohľadniac tú
okolnosť, že prevod nehnuteľností bol vykonaný ešte v čase pred podaním návrhu na reštrukturalizáciu,
keď bola spoločnosť v dobrej kondícii. Namietol ďalej nesprávnosť tvrdenia odvolacieho súdu o tom, že
by mal žalovaný úprimnú snahu svoj záväzok riešiť, keďže čiastočné plnenie pre žalobcu ako veriteľa

bolo realizované až hrozbou straty vlastníckeho práva v dôsledku vedenej exekúcie. Zároveň namietal
aj nevykonanie navrhnutého dôkazu súdom prvej inštancie, a to pripojením spisu 2R/1/2015 do konania.
Napokon namietol spôsob vysporiadania sa odvolacieho súdu s jeho odvolacou námietkou týkajúcou
sa nepreskúmateľnosti prvoinštančného rozsudku argumentujúc, že ide len o drobné pisárske chyby.
Takéto odôvodnenie odvolacieho súdu považuje za rozporné s ustálenou judikatúrou ESĽP i najvyššieho

súdu.

42. Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 220 ods. 2
CSP, pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP. Odôvodneniemá obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať
odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a
musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii dbať tiež na jeho
celkovúpresvedčivosť.Právonariadneodôvodnenierozhodnutianeznamenáprávonauvedenie„aspoň
nejakých“ dôvodov, ale ide o právo na uvedenie dostatočných, logických a zrozumiteľných argumentov
reagujúcich na relevantné tvrdenia a námietky strán sporu, vyhodnotenie dokazovania a vysvetlenie

prečo prípadne v konaní navrhované dôkazy súd nevykonal. Súd by mal presvedčivo odôvodniť a
vysvetliť aj aplikáciu príslušného právneho predpisu, či ustanovenia z neho na rozhodovanú vec.

43. V prípade odvolacieho rozhodnutia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Aj v tomto prípade sa však musí odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP
v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní
(odvolacími námietkami). Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP). Ak odôvodnenie odvolacieho súdu neobsahuje

zrozumiteľnú a presvedčivú argumentáciu k vyššie uvedeným námietkam, nespĺňa atribúty riadneho
odôvodnenia, čím porušuje právo na spravodlivý súdny proces.

44. Dovolací súd po preskúmaní dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ako aj rozsudku
súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že tieto rozhodnutia vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie

súdnych rozhodnutí spĺňajú, pričom obe tieto rozhodnutia nemožno vnímať izolovane. Súd prvej
inštancie, citujúc príslušné zákonné ustanovenia, ktoré na vec aplikoval, priorite vysvetlil teoretické
vymedzenie pojmu poctivý zámer s dôrazom na jeho posudzovanie nie mechanicky, ale v závislosti od
konkrétnych okolností tohto prípadu, a teda s dôrazom na osobu konkrétneho dlžníka, jeho správanie a
jeho možnosti, či schopnosti. Následne, skúmajúc splnenie procesných podmienok konania o zrušenie

oddlženia, konštatoval aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, následne, venujúc sa naplneniu znakov
konania dlžníka s nepoctivým zámerom, zameral sa na posúdenie okolností, z ktorých platobná
neschopnosť dlžníka vznikla. Do úvahy vzal jednak okolnosť, že žalovaný bol konateľom a spoločníkom
spoločnosti ST OMEGA s.r.o., z dôvodu ktorého posudzoval jeho osobu prísnejšie, na strane druhej
však prihliadal na to, že v súčasnosti je žalovaný poberateľom starobného dôchodku. Súd prvej inštancie

prihliadal ďalej na tvrdenia žalobcu, ktorými odôvodňoval nepoctivý zámer žalovaného, za súčasného
prihliadania na obranu žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že v období darovania nehnuteľností v roku
2012 nemohol tušiť o neskôr prijatej právnej úprave o oddlžení, ktorá mu umožnila oddlžiť sa v roku
2019. Vo vzťahu k uvedenému súd prvej inštancie v bode 104. rozsudku konštatoval, že obdobie
posudzovania správania dlžníka spätne pred podaním návrhu na oddlženie nie je ohraničené žiadnou

zákonnou lehotou, vychádzajúc pritom z právnych záverov uvedených v rozsudkoch najvyššieho súdu
sp. zn. 4Obdo/35/2022 zo 14. júna 2023 a sp. zn. 4Obdo/44/2022 z 2. augusta 2023, ktoré na vec
aplikoval. S prihliadnutím na uvedené, venujúc sa v ďalšom tvrdeným pohnútkam žalovaného, ktoré ho
viedli k darovaniu nehnuteľností, ďalej dôvodu, ktorý mal žalovaný na podanie návrhu na oddlženie,
žalobcom tvrdenej nedôveryhodnosti výpovede dcéry žalovaného, finančnej situácii spoločnosti ST

OMEGA s.r.o., priebehu exekúcie po vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného, súd prvej inštancie
konštatoval účelovosť konania jeho osoby pri podaní návrhu na oddlženie, z ktorého vyvodil záver o
nepoctivom konaní žalovaného. Dovolací súd má za to, že súd prvej inštancie starostlivo posúdil všetky
okolnosti konkrétnej veci, umožňujúce použitie ustanovenia § 166 g ods. 2 ZoKR a svoj postup svedčiaci
v prospech jeho aplikácie jasne a zrozumiteľne vysvetlil.

45.Dovolacísúdneidentifikovalanižiadnenedostatkyodôvodneniarozhodnutiaodvolaciehosúdu,ktoré
by boli spôsobilé vyvolať porušenie práva na spravodlivý proces. Tento v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysvetlildôvody,prektorésasrozsudkomsúduprvejinštanciestotožnilanazdôrazneniejehosprávnosti
doplnil aj dôvody vlastné, pre ktoré mal za to, že možno skúmať spätne celé obdobie správania

sa dlžníka pred podaním návrhu na oddlžovacie konanie bez obmedzenia, ako aj po jeho podaní,
zdôrazniac, že správanie dlžníka je nutné posudzovať vo všetkých súvislostiach s dopadom na záver, z
ktorého možno vyvodiť, že úprimnú snahu riešiť svoj dlh (resp. dlhy) voči veriteľovi v medziach svojich
schopností a možností, nemal. Odvolací súd, venujúc sa darovacím zmluvám realizovaným žalovaným,jeho postaveniu ako štatutárneho orgánu úverového dlžníka (spoločnosti ST OMEGA s.r.o.) i finančnej
situácii tejto spoločnosti, vyhodnotil právne posúdenie veci prvoinštančným súdom spočívajúce v závere
o nepoctivom zámere žalovaného, za správne. Dovolací súd zdôrazňuje, že hoci odvolací súd mohol

uplatniť postup vyplývajúci z ustanovenia § 387 ods. 2 CSP (viď bod 43. tohto uznesenia), svoje
rozhodnutie potvrdzujúce rozsudok prvoinštančného súdu podrobne zdôvodnil, venujúc sa jednotlivo
odvolacím námietkam žalovaného (body 55. až 62. odvolacieho rozsudku).

45.1. Konkrétne vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného spočívajúcej v námietke o nevykonaní

dokazovania pripojením spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 2R/1/2015, odvolací súd dostatočne
vysvetlil, z akého dôvodu sa stotožnil s postupom prvoinštančného súdu, ktorý navrhnutý dôkaz
nevykonal (bod 62. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd zdôraznil, že odkaz na celý
súdny spis nepostačuje, ale je potrebné označiť konkrétny listinný dôkaz, ktorý sa navrhuje vykonať;
zdôraznil tiež, že žalovaný ako štatutárny orgán úverového dlžníka má k obsahu spisu prístup, a teda
mal možnosť predložiť konkrétne listiny aj sám. Dodal, že navrhované dokazovanie považuje napriek

tomu za neúčelné a nadbytočné, keďže konkurzné konanie na úverového dlžníka stále prebieha, teda
sa nedá ustáliť v akej výške bude speňažená konkurzná podstata úpadcu a v akom rozsahu dôjde k
uspokojeniu prihlásených konkurzných veriteľov, vrátane žalobcu.

45.2. K námietke, že sa odvolací súd dostatočne nevysporiadal s argumentáciu žalovaného týkajúcou sa

nepreskúmateľnostiodsekov105.a108.rozhodnutiasúduprvejinštancie,dovolacísúduvádza,žetouto
odvolacou námietkou sa odvolací súd zaoberal v bode 59. odôvodnenia svojho rozsudku; konkrétne vo
vzťahu k odôvodneniu súdu prvej inštancie v znení „A teda musel počítať aj s opernou divou, že nejakú
časť pohľadávky uplatnenej v rozhodcovskom konaní bude musieť zaplatiť.“ (bod 105. prvoinštančného
rozsudku), ďalej v znení „....nakoľko jeho obranu a následne smerovala k na sa aktívnej legitimácie

žalobcu v tomto konaní.“ (bod 108. prvoinštančného rozsudku), odvolací súd ustálil, že ide o chyby
v písaní, keď z bodu 105. prvoinštančného rozsudku vyplýva konkrétna časť odôvodnenia rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2C/253/2004 (ktorého znenie je súčasťou spisu) a z bodu
108. vyplýva vyhodnotenie obrany žalovaného ako snahy o úspech v spore s poukazom na námietky
nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. Tieto chyby v odôvodnení rozsudku súdu prvej

inštancie podľa dovolacieho súdu nespôsobili nepreskúmateľnosť rozsudku ako celku, pričom odvolací
súd k uvedenému uviedol svoje stanovisko zrozumiteľne. Naviac, zrejmé chyby v písaní i počítaní, nielen
v záhlaví a výroku rozsudku, ale i v odôvodnení súd môže v rozhodnutí opraviť kedykoľvek (§ 224 CSP).

45.3. Napokon vo vzťahu k námietke žalovaného spočívajúcej v tvrdení, že z napadnutého rozhodnutia

nie je zrejmé, ako odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal, že by mal úprimnú snahu
svoj záväzok riešiť, keďže čiastočné plnenie pre žalobcu ako veriteľa bolo realizované až hrozbou
straty vlastníckeho práva v dôsledku exekúcie, dovolací súd - posudzujúc odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia v celom jeho kontexte - zistil, že odvolací súd odôvodnil právny záver o nepreukázaní
úprimnej snahy žalovaného riešiť svoj záväzok s poukazom na ustanovenie § 166g ods. 1 ZoKR,

upravujúce podmienky preukázania poctivého zámeru, súčasne s poukazom na ustanovenie § 166g
ods. 2 ZoKR, obsahujúce (demonštratívny) výpočet nepoctivého zámeru. K uvedenému záveru dospel
odvolací súd na základe skutkového stavu zisteného v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré, ako
uviedol, považoval za správne.

46. Zhrnúc vyššie uvedené má dovolací súd za to, že žalovanému bola v prejednávanom prípade
obrana jeho práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania, ale aj prvoinštančného
konania, bezpochyby umožnená a s jeho odvolacími námietkami sa odvolací súd riadne vysporiadal.
Odvolací súd sa rozsiahlo vysporiadal s dôvodmi smerujúcimi k posúdeniu poctivosti, resp. nepoctivosti
zámeru žalovaného, súčasne dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje dostatočnú

argumentáciu k relevantným odvolacím námietkam žalovaného, preto ho nie je možné považovať za
nedostatočneodôvodnenéčiarbitrárne.Dovolacísúdzdôrazňuje,žekonaniapredsúdomprvejinštancie
a pred odvolacím súdom z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011), preto
odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného
súdu, ako aj súdu odvolacieho, prípadne aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania. Dovolací súd napokon, súladne s judikatúrou ústavného súdu pripomína, že iba
skutočnosť,žedovolateľsasprávnymnázoromvšeobecnéhosúdunestotožňuje,nemôževiesťkzáveruo zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu/súdov (napr. I. ÚS 188/06). Nemožno totiž
stotožňovať právo na súdnu ochranu s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a

námietok (sp. zn. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).

47. Nad rámec vyššie uvedeného dovolací súd dodáva, že pri posudzovaní nepoctivého zámeru je
potrebné sa sústrediť predovšetkým na ekonomické správanie sa dlžníka, a to pred podaním návrhu na
oddlžovacie konanie, ako aj po jeho podaní. Rozhodujúce je skutkové tvrdenie žalobcu - vymedzenie

konkrétneho správania sa žalovaného dlžníka v žalobe o zrušenie oddlženia. Pri posudzovaní veriteľom
namietaného správania sa dlžníka súd posúdi, či žalobcom namietnuté správanie dlžníka možno
vyhodnotiť tak, že sa úmyselne privodil do platobnej neschopnosti, či cielene vyvolal svoju nemajetnosť
alebosiznedbanlivostiprivodilzadlženie,atakuhradiťdlhveriteľanechcelalebonemohol.Akovyplývaz
obsahu spisu, súd v posudzovanom prípade správanie žalovaného hodnotil vo svetle všetkých zistených
okolností a posudzoval účel takéhoto správania sa žalovaného so záverom o jeho nepoctivom zámere.

Správnosť jeho právneho záveru o danej rozhodujúcej skutočnosti, však dovolací súd nepreskúmava,
pretože nesprávne právne posúdenie veci je možné v dovolacom konaní preskúmavať len na základe
prípustného dovolania podaného z dôvodu § 421 ods. 1 CSP, ktorý však žalobca v dovolaní neuplatnil.

48. Reagujúc osobitne na námietku dovolateľa ohľadne procesu dokazovania a zistených skutkových

okolností, ku ktorým dospeli konajúce súdy a z posúdenia ktorých vychádzali pri právnom posúdení
veci (keď žalovaný namietol napr. nepripojenie súdneho spisu 2R/1/2015, nesprávne posúdenie, resp.
vyhodnotenie jeho úprimnej snahy svoj záväzok riešiť), považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť,
že v prípade namietanej neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde
o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci

procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý
by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu vecí. Uvedené znamená, že
dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu) v

dovolacom konaní súd nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním
sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej
inštancieaniprieskumunimivykonanéhodokazovania.Nahodnotenieskutkovýchokolnostíazisťovanie
skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý
je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho ustálil odvolací súd a jeho prieskum

skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri
procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). Dovolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu zo 14.
októbra 2020 sp. zn. 9Cdo/209/2020, v zmysle ktorého (ani prípadné) nedostatočné zistenie skutkového
stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu
nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP.

Pri posudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS/465/2017) k záveru o
jeho ústavnej neudržateľnosti.

49. Rovnako pre úplnosť vo vzťahu k bodu 62. odôvodnenia odvolacieho súdu, v ktorom nevykonanie
žalovanýmnavrhnutéhodôkazuodôvodnilhospodárnosťoukonania,dovolacísúdzdôrazňuje,žeprincíp

hospodárnosti konania predstavuje jeden zo základných princípov zakotvených v Civilnom sporovom
poriadku ako základnom procesnom predpise a je jedným z kľúčových ústavnoprávnych princípov
riadneho fungovania justície. Podľa Čl. 17 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a
neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Zmyslom tohto inštitútu je tzv. procesná ekonómia

spočívajúca v efektívnom smerovaní konania k rýchlemu a spravodlivému rozhodnutiu vo veci samej.
Stanovisko odvolacieho súdu k námietke o nevykonaní dokazovania označeným súdnym spisom (viď
bod45.1.tohoodôvodnenia)uvedenévnapadnutomrozhodnutíjepodľadovolaciehosúduzrozumiteľné
a zodpovedá pravidlám navrhovania a vykonávania dôkazov v súdnom konaní ( kedy sa v procese
dokazovania vyžaduje už vyššia aktivita strán sporu, ako to bolo podľa predchádzajúceho procesného

kódexu), pričom postupom oboch súdov nižšej inštancie v procese dokazovania nedošlo k porušeniu
spravodlivého súdneho procesu.50. Napokon reagujúc aj na námietku žalovaného, že odvolací súd nedostatočne vysvetlil tvrdenú
nepreskúmateľnosť prvoinštančného rozsudku v bodoch 105. a 108., dovolací súd uvádza, že aj
prípadná nezrozumiteľnosť odsekov (alebo časti odsekov, keď napr. namiesto „...alternatívou....“ súd

uviedol „...opernou divou....“), nezakladá nezrozumiteľnosť odôvodnenia ako celku, pokiaľ dôvody
právnych záverov súdu sú zrejmé z kontextu celého rozhodnutia súdu.

51. V závere vo vzťahu k podaniu žalovaného zo dňa 4. augusta 2025, doručeného dovolaciemu súdu
cestou jeho právneho zástupcu, v prílohe ktorého zaslal rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako

súdu odvolacieho, potvrdzujúci rozsudok prvoinštančného Okresného súdu Prešov o zamietnutí žaloby
žalobcu o zrušenie oddlženia X. M. pre nepoctivý zámer (ktorými rozhodnutiami dôvodí v prospech
dovolania žalovaného), dovolací súd zdôrazňuje, že v tu prejednávanom spore a spore prejednávanom
v konaní týkajúcom sa X. M., nejde o totožné subjekty (T. L. - X. M.), pričom poctivý zámer T. L. sa
posudzoval na základe skutkového stavu ustáleného v tomto konaní, najmä s prihliadnutím na hodnotu
nímprevádzanýchnehnuteľností,čokonštatovalsamotnýodvolacísúdvbode65.odvolaciehorozsudku

vydaného v konaní týkajúcom sa X. M.. Naviac, nesprávne právne posúdenie veci by žalovaný v tomto
konaní mohol namietnuť len na základe dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, ktorý
dovolací dôvod ale dovolateľ neuplatnil.

52. S poukazom na všetky vyššie konštatované skutočnosti dovolací súd uzatvára, že v danom prípade

postupom odvolacieho súdu nedošlo k vade v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorá by zakladala porušenie
práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. V preskúmavanej veci tak nebola splnená podmienka
prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto dovolací súd dovolanie žalovaného v
zmysle ustanovenia § 447 písm. c) CSP odmietol bez toho, aby sa zaoberal otázkou vecnej správnosti
dovolaním napadnutého rozhodnutia.

53. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd priznal voči žalovanému náhradu
trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

54. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.