Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/56/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6920200341
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6920200341.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Klenkovej,

PhD. a sudcov JUDr. Martina Holiča a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcu D.. X. F.,
narodeného XX. L. XXXX, J. Q., A. XX/XX, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Sečanským,
Bratislava, Pšeničná 2/K, proti žalovanej FIN - EKO PLUS, s.r.o., Lučenec, Kolonáda 4685, IČO: 50 084
003, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Krnáč s. r. o., Banská Bystrica, Námestie slobody
2, IČO: 47 232 293, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod
sp. zn. 8C/3/2020, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. júna
2023 sp. zn. 11Co/59/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. 8C/3/2020-272 z 12.
júla 2022 určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese J. Q., Obec J. Q., k. ú. J. Q., zapísané
na liste vlastníctva (ďalej len ,,LV“) č. XXXX ako pozemky registra ,,C“ parcelného č. X, o výmere
271 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, stavba súpisného č. XXX nachádzajúca na
pozemku parcelného č. X, popis stavby pohostinstvo, fitnes, byty a nebytové priestory, byt č. X na X.

poschodí, č. vchodu X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu,
na príslušenstve spoluvlastnícky podiel k pozemku v rozsahu 125/440, byt č. X na X. poschodí, č. vchodu
X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve
spoluvlastníckypodielkpozemkuvrozsahu86/440,bytč.XnaX.poschodí,č.vchoduX,spoluvlastnícky
podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve spoluvlastnícky podiel
k pozemku v rozsahu 98/440, nebytový priestor č. X na prízemí, č. vchodu 1, podiel priestoru na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k

pozemku v rozsahu 131/440 patria v celosti do vlastníctva žalobcu; žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 10, § 879j a § 879r
Občianskeho zákonníka a vecne tým, že z predložených listinných dôkazov považoval za preukázané,
že žalobca bol v roku 1998 vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. J. Q.,
celkom 6 položiek a to pol. č. 1 - pozemku registra „C“ parcelného č. X o výmere 271 m2, druh pozemku

zastavaná plocha a nádvorie, pol. č. X - stavby súpisného č. XXX na pozemku parcelného č. X, pol. č.
X - bytu č. X na X. poschodí, č. vchodu X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu, na príslušenstve, spoluvlastnícky podiel k pozemku v rozsahu 125/440, pol. č. X
- bytu č. X na X. poschodí, č. vchodu X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločnýchzariadeniach domu, na príslušenstve, spoluvlastnícky podiel k pozemku v rozsahu 86/440, pol. č. X -
bytu č. X na X. poschodí, č. vchodu X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu, na príslušenstve, spoluvlastnícky podiel k pozemku v rozsahu 98/440, pol. č. X -

nebytového priestoru č. X na prízemí, č. vchodu X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve, spoluvlastnícky podiel k pozemku v rozsahu 131/440
(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Dňa 26. októbra 1998 uzatvoril žalobca ako dlžník s Prvou stavebnou
sporiteľňou, a. s. ako veriteľom zmluvu o mimoriadnom medziúvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie
mimoriadneho medziúveru žalobcovi na základe zmluvy o stavebnom sporení. Dňa 26. októbra 1998

uzatvorili Prvá stavebná sporiteľňa, a. s. ako záložný veriteľ so žalobcom záložnú zmluvu na nehnuteľnú
vec, ktorou bolo zriadené záložné právo k položkám č. X, č. X a č. X sporných nehnuteľností. O tom, že
predmetom záložného práva boli len tieto tri položky, svedčí notárska zápisnica č. N 387/98, Nz 273/98
z 5. novembra 1998. Spoločnosť BENEFIT GROUP I a. s. listom z 21. júla 2014 oznámila žalobcovi
postúpenie pohľadávky v celkovej výške 652 912 Sk (21 672,71 eura) s príslušenstvom dňa 7. júla
2014 v zmysle ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka uzatvorenej medzi Prvou stavebnou

sporiteľňou, a. s. ako postupcom a spoločnosťou BENEFIT GROUP I, a. s. ako postupníkom, vzniknutej
z titulu zmluvy o stavebnom úvere alebo zo zmluvy o medziúvere a stavebnom úvere, čím sa uvedená
spoločnosť stala novým veriteľom pohľadávky a súčasne aj novým záložným veriteľom k sporným
nehnuteľnostiam. Uvedená spoločnosť zároveň žalobcovi oznámila, že v súlade s čl. 8 záložnej zmluvy
na nehnuteľnú vec začala realizovať výkon záložného práva k nehnuteľnostiam pôvodne patriacim

žalobcovi, a to formou priameho predaja. Žalobcovi bolo dané oznámenie doručené dňa 24. júla 2014.
Žiadne iné listiny, ktoré boli predložené súdu prvej inštancie spoločnosťou BENEFIT GROUP I a. s.
sa predmetnej veci netýkali. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že by ďalšie písomnosti spojené s
vyššie uvedeným prevodom boli žalobcovi doručované. Dňa 6. júna 2017 spoločnosť BENEFIT GROUP
I a. s., ktorá v zmysle § 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka pri výkone záložného práva konala za

žalobcu ako predávajúca a spoločnosť INVEST - COM s. r. o. ako kupujúca uzatvorili kúpnu zmluvu
vo forme notárskej zápisnice č. N 309/2017, Nz 19377/2017, ktorou spoločnosť BENEFIT GROUP I
a. s. previedla stavbu súpisného č. XXX nachádzajúcu sa na pozemku parcelného č. X (položku č. X
sporných nehnuteľností), ako aj pol. X - nebytový priestor č. X. Dňa 6. júna 2017 spoločnosť BENEFIT
GROUP I a. s. ako predávajúca a spoločnosť INVEST - COM s. r. o. ako kupujúca uzatvorili kúpnu

zmluvu vo forme notárskej zápisnice č. N 310/2017, Nz 19378/2017, ktorou predávajúci predal položky
č. X, X a X sporných nehnuteľností. Ďalej dňa 16. novembra 2017 spoločnosť INVEST - COM, s. r. o.
ako predávajúca s D.. P. C. ako kupujúcim uzavreli kúpnu zmluvu, ktorej predmetom boli všetky sporné
nehnuteľnosti a dňa 8. decembra 2017 uzatvorili D.. P. C. ako predávajúci a spoločnosť INVESTCOM s.
r. o. ako kupujúca kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli taktiež všetky sporné nehnuteľnosti. Následne

dňa 1. októbra 2019 spoločnosť INVESTCOM s. r. o. ako predávajúca so žalovanou ako kupujúcou
uzatvorili zmluvu o kúpe nehnuteľností, ktorou žalovaná nadobudla všetky sporné nehnuteľnosti.

1.2. Vzhľadom na určovací charakter žaloby súd prvej inštancie skúmal, či žalobca má naliehavý právny
záujem na požadovanom určení a ustálil, že žalobca bol do dňa uzavretia namietanej kúpnej zmluvy

zapísaný ako výlučný vlastník sporných nehnuteľností, pričom v súčasnosti je ako výlučná vlastníčka
sporných nehnuteľností zapísaná žalovaná. Ak žalobca tvrdil, že je aj v súčasnosti výlučným vlastníkom
sporných nehnuteľností z dôvodu absolútnej neplatnosti jednotlivých kúpnych zmlúv a žalovaná to
popierala, ide o spor o určenie vlastníctva žalobcu k nehnuteľnostiam, kde sa rieši otázka platnosti
kúpnych zmlúv. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca má naliehavý právny

záujem na požadovanom určení, nakoľko bez tohto určenia by bolo jeho postavenie neisté. Zmluva o
mimoriadnomúvereaostavebnomúverez26.októbra1998,podpísanádlžníkmidňa4.novembra1998,
ako i záložná zmluva na nehnuteľnú vec uzatvorená dňa 26. októbra 1998, sú spotrebiteľskými zmluvami
v zmysle ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka. K novej formulácii ustanovenia § 52 Občianskeho
zákonníka došlo v dôsledku novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 568/2007 Z. z.

účinným od 1. januára 2008; v zmysle prechodného ustanovenia § 879j Občianskeho zákonníka
sa zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a spoločnosťou Prvá stavebná sporiteľňa, a. s. považujú za
spotrebiteľské.

1.3. Pri posudzovaní platnosti kúpnych zmlúv uzatvorených formou notárskych zápisníc spísaných dňa

6. júna 2017, súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého, ak záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ
v rámci výkonu záložného práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona
alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov. S poukazom na prechodné ustanovenie § 879rObčianskeho zákonníka bol toho názoru, že na výkon záložného práva vzniknutého pred 1. júnom
2018 sa použije ustanovenie novšieho zákona. Aj keď záložné právo v danom prípade vzniklo pred 1.
júnom 2014, nemohlo byť záložné právo realizované inak, ako predajom na dražbe, teda nemohlo byť

vykonané priamym predajom. Na základe uvedeného preto uzavrel, že kúpna zmluva zo 6. júna 2017
uzatvorená formou notárskej zápisnice č. N 310/2017, Nz 19378/2017, NCRls 19776/2017 je neplatná.
Právny nástupca pôvodného veriteľa mohol realizovať výkon záložného práva predajom nehnuteľností
len formou dražby. Záložnou zmluvou bol zabezpečený záväzok veriteľa zo spotrebiteľskej zmluvy.
Priamy predaj zálohu sa v takomto prípade nepripúšťal a mal byť dodržaný postup podľa ustanovenia

§ 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka aj pri výkone záložného práva, ktoré vzniklo na základe záložnej
zmluvy na nehnuteľnú vec z 26. októbra 1998. Pokiaľ išlo o kúpnu zmluvu uzatvorenú vo forme notárskej
zápisnice č. N 309/2017, Nz 19377/2017, NCRls 19775/2017 zo 6. júna 2017, túto považoval súd
prvej inštancie za absolútne neplatnú z dôvodu, že sa ňou realizoval výkon záložného práva, pričom
nehnuteľnosť v nej uvedená netvorila predmet zálohu.

1.4. Následne súd prvej inštancie poukázal aj na zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest
quam ipse habet, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má. Aj keď žalovaná
poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) sp. zn. I.
ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, súd prvej inštancie bol toho názoru, že v danom prípade bolo
potrebné aplikovať závery vyplývajúce aj z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 239/2016 z 20.

apríla 2016, v ktorom ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Zároveň
konštatoval ústavnú konformitu právneho názoru súdov nižšej inštancie vo vzťahu k uvedenej zásade
a teda, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. V kontexte uvedeného teda akcentoval, že žalovaná
nemohla platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani jej právni predchodcovia toto právo
k nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli, a teda nemohli ho na žalovanú ani platne previesť. V tejto

súvislosti tiež poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021, ako aj
na aktuálnu rozhodovaciu činnosť senátov občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky napr. uznesenie sp. zn. 8Cdo/278/2019 z 29. júna 2021, z ktorého vyplýva, že „Na základe
absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa kupujúci nestal vlastníkom predávanej nehnuteľnosti, preto sa jej

vlastníkomnestalaniten,ktoajkeďvdobrejvierevsprávnosťúdajovzkatastranehnuteľnostíodvodzuje
od tohto kupujúceho (nevlastníka) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti.“ Na základe uvedených
dôvodov preto žalobe vyhovel. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ustanoveniami
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,CSP“).

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 15. júna 2023 sp.
zn. 11Co/59/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie; žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

2.1. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal riadne a dostatočné
dokazovanie,dospelksprávnymskutkovýmzisteniam,naktoréaplikovalsprávneustanovenieprávneho
predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Závery súdu prvej inštancie boli v plnom rozsahu
správne a súladné s vykonaným dokazovaním, s ktorými sa odvolací súd stotožnil vrátane preukázania
existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle ustanovenia § 137 CSP. V

tejto súvislosti dodal, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv k nehnuteľnostiam evidovaným
v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a
právneho stavu. Podľa ustálenej súdnej praxe žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že
je vlastníkom nehnuteľnosti vždy, ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností. Odvolací súd sa
nestotožnil s námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie posudzoval naliehavý právny záujem bez toho,

abyhožalobcatvrdeniamiadôkazmipreukázal.Zožalobysícevýslovnétvrdenieonaliehavomprávnom
záujme nevyplývalo, ale žalobca uviedol, že je vlastníkom nehnuteľností, pri ktorých je ako vlastníčka
zapísaná žalovaná, pričom takéto tvrdenie je podľa ustálenej judikatúry postačujúce. Podľa názoru
odvolacieho súdu postačovalo, že žalobca poukázal na konkrétne skutkové okolnosti ako svoje tvrdené
vlastníctvo sporných nehnuteľností, vlastníctvo žalovanej k sporným nehnuteľnostiam evidovaným v

katastri nehnuteľností, ako aj na dôvod, pre ktorý mal za to, že jeho vlastníctvo nikdy nezaniklo v
dôsledku neplatnosti právnych úkonov, preto sa žalovaná platne vlastníčkou sporných nehnuteľností
nikdy nestala. Ak z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba o určenie vlastníckeho práva je
procesne vhodným nástrojom a je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nemožnojehozáveromničvytknúť.Ajpodľanázoruodvolaciehosúduurčovaciažalobaodstraňujeneistotuvzťahu
strán sporu a rozhodnutie o takejto žalobe vytvára pevný základ pre usporiadanie vzťahu medzi stranami
sporu a definitívne rieši spor určením, ktorej zo strán sporu vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam patrí.

Ani s námietkou, že podaná žaloba neodstraňuje stav právnej neistoty a nie je procesne prípustným
nástrojom ochrany práv žalobcu, sa odvolací súd nestotožnil. Naopak zdôraznil, že určovacia žaloba
je práve v situácii, keď obe strany sporu tvrdia a preukazujú vlastníctvo k tým istým nehnuteľnostiam,
vhodným prostriedkom na vyriešenie právnej neistoty a na usporiadanie vzťahov medzi nimi. Zo sporu
nevyplývajú žiadne iné vzájomné nároky, ktoré by bolo možné riešiť iným spôsobom, napríklad žalobou

na plnenie. Skutočnosť, že rozhodnutie o určovacej žalobe môže nepriamo viesť k ďalším sporom s
inými subjektmi neznamená, že medzi žalobcom a žalovanou dôjde k neodôvodnenému rozmnoženiu
sporov.Ichspornáotázkabudevyriešená.To,žežalovanejmôževzniknúťnároknavráteniekúpnejceny
voči predávajúcemu, neznamená absenciu naliehavého právneho záujmu v tomto spore, keďže medzi
jeho účastníkmi nevznikajú nové vzájomné nároky. Ak žalovanej v dôsledku pozitívneho rozhodnutia
o určovacej žalobe vznikne ujma, zatiaľ čo žalobcovi prospech, tak to samo o sebe nevylučuje

existenciu naliehavého právneho záujmu. Aj vzhľadom k ústavnoprávnej ochrane vlastníckeho práva je
žiadúce, aby k zmene vlastníckeho práva dochádzalo právom dovoleným spôsobom, najmä ak pôvodný
vlastník má postavenie spotrebiteľa a realizuje sa záložné právo spôsobom, akým tomu bolo v danom
prípade. Ak boli scudzovacie tituly postihnuté sankciou neplatnosti v dôsledku rozporu so zákonom, má
ochrana vlastníckeho práva prednosť pred inými nárokmi vzniknutými v dôsledku neplatných právnych

úkonov. V konečnom dôsledku každému zo subjektov, zúčastnených na neplatných prevodoch sporných
nehnuteľností, jeho právo na vrátenie kúpnej ceny ostáva proti predávajúcemu zachované.

2.2. Podľa názoru odvolacieho súdu je síce pravdou, že podanou určovacou žalobou nemožno obnoviť
právny stav, aký existoval v čase uzavretia neplatných právnych úkonov formou notárskych zápisníc

zo 6. júna 2017, najmä pokiaľ ide o existenciu záložných práv na nehnuteľnostiach viaznucich v
dôsledku úverovej a záložnej zmluvy. To však nepredstavovalo prekážku pre rozhodnutie vo veci
určovacej žaloby, najmä ak žalobca neplatnosť zmlúv o prevode vlastníckeho práva nespôsobil. Medzi
žalobcom a žalovanou neexistoval synalagmatický vzťah, ale spor sa týkal výlučne otázky, kto je
vlastníkom sporných nehnuteľností. Riešenie tejto otázky neovplyvňuje vznik, zmenu ani zánik právneho

vzťahu medzi nimi, keďže medzi nimi žiadny zmluvný vzťah nevznikol. Určovacia žaloba smeruje len
k vyriešeniu vlastníckeho práva, a nerieši nároky žalovanej voči tretím osobám, ani nároky tretích
osôb voči žalobcovi, hoci ich vznik môže byť rozhodnutím súdu nepriamo ovplyvnený. V rozpore
s naliehavým právnym záujmom na požadovanom určení nie je ani skutočnosť, že na dotknutom
LV č. XXXX pre k. ú. J. Q. sú evidované ťarchy v prospech Š. C.. Žalobca sa žalobou domáhal

určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nie určenia, že na nich neviazne záložné právo Š.
C.. Samotná existencia záložného práva nebráni ani podaniu určovacej žaloby, ani zápisu rozsudku
súdu v katastri nehnuteľností. Rozsudok súdu teda netrpí vadou vykonateľnosti. Ak súdne rozhodnutie
záväzne upravuje právo k nehnuteľnosti vo vzťahu k osobe zapísanej v katastri, okresný úrad vykoná
záznam podľa výroku rozhodnutia. Záložné právo tretej osoby týmto rozhodnutím ostáva nedotknuté.

Ak žalovaná poukázala na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24Sp/42/2014-57 z 30.
októbra 2014, pripisovala mu význam, ktorý v tejto veci nemal. V danom prípade išlo o správnu
žalobu proti rozhodnutiu okresného úradu, katastrálneho odboru, ktorým bol zamietnutý návrh na
vklad vlastníckeho práva z dôvodu existencie ťarchy na liste vlastníctva. Išlo však o iný typ ťarchy,
a to poznámky o predbežnom opatrení, exekúcii, daňových a colných exekučných príkazoch, ktoré

predstavujú obmedzenie nakladania s nehnuteľnosťou podľa § 29 ods. 1 vyhlášky č. 461/2009 Z. z. Na
rozdiel od toho, v danom prípade išlo o zmluvné záložné právo, ktoré takýto obmedzujúci účinok nemá.

2.3. Následne odvolací súd skonštatoval, že pokiaľ ide o záložnú zmluvu na nehnuteľnú vec, predmetom
záložného práva neboli všetky nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX, ale len položky č. X, č. X a č.

X. Uvedené skutkové zistenia sú súladné s vykonaným dokazovaním a v podanom odvolaní neboli
namietnuté. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že k zabezpečeniu pohľadávky pôvodného veriteľa
došlo na základe záložnej zmluvy na nehnuteľnú vec a k realizácii záložného práva došlo priamym
predajom na základe kúpnych zmlúv uzatvorených vo forme notárskych zápisníc dňa 6. júna 2017.
Záložný veriteľ pri výkone záložného práva bol povinný postupovať v zmysle ustanovení platných

právnych predpisov.

2.4. Citujúc ustanovenia § 53 ods. 10 a § 879r Občianskeho zákonníka, odvolací súd dôvodil, že
pokiaľ záložný veriteľ mienil realizovať výkon záložného práva zo zmluvy, ktorá zabezpečuje záväzokzo spotrebiteľskej zmluvy, mal postupovať predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo
predajom zálohu podľa osobitných predpisov. Pokiaľ tak nepostupoval, kúpna zmluva uzatvorená čo aj
vo forme notárskej zápisnice, je neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor

so zákonom; ide o absolútnu neplatnosť, ktorá nastáva zo zákona od začiatku (ex tunc) a pôsobí
voči každému. K aplikácii ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka žalovaná s poukazom
na závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 250/2011-30 z 8. decembra 2011
namietala, že je neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky účastníkov záložnej zmluvy riadili novou
právnou úpravou, ktorú v čase vzniku nároku ani poznať nemohli. Tvrdila, že práve prevod vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam realizovaným formou dobrovoľnej dražby by bol neplatný. Odvolací súd k
tejto argumentácii uviedol, že v uvedenom náleze ústavný súd potvrdil, že nároky zo záložného práva
vzniknuté pred 1. januárom 2003 sa posudzujú podľa vtedy platných právnych predpisov, čo je v
súlade s princípom právnej istoty. Zároveň zdôraznil, že nie je možné, aby sa tieto nároky riadili
novou úpravou, ktorú v čase vzniku nároku nepoznali. Žalovaná však opomenula, že ústavný súd
vyložil prechodné ustanovenie k zmene právnej úpravy z roku 2003 (§ 879e Občianskeho zákonníka),

nie však k prechodným ustanoveniam účinným od roku 2014 (§ 879r Občianskeho zákonníka), ktoré
sa na danú vec vzťahujú a ktoré ústavný súd v danom náleze nemohol posudzovať. Argumentácia
žalovanej, že došlo k nesprávnej aplikácii ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka, preto
nebola dôvodná. Prechodné ustanovenie § 879r Občianskeho zákonníka neobmedzuje účinnosť novej
právnej úpravy len na právne vzťahy vzniknuté po 1. júni 2014. Naopak, táto úprava sa vzťahuje aj

na vzťahy vzniknuté pred týmto dátumom, ak ide o spotrebiteľské zmluvy alebo zmluvy zabezpečujúce
záväzky zo spotrebiteľských zmlúv. Vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú
podľa predchádzajúcich predpisov, avšak obsah týchto zmlúv mohol byť zosúladený s novou právnou
úpravou v záujme ochrany spotrebiteľa. K nutnosti aplikácie ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho
zákonníka platného v čase výkonu záložného práva (6. júna 2017) odvolací súd dodal, že nejde o

pravú retroaktivitu, pričom odkázal na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo/98/2010 z 29. júna 2010, z ktorého relevantnú časť citoval. V kontexte
uvedeného odvolací súd poznamenal, že zákonodarca stanovením podmienok výkonu záložného práva
zo zmlúv zabezpečujúcich pohľadávku zo spotrebiteľských zmlúv, nezasiahol do práv a povinností
nadobudnutých podľa skoršieho právneho predpisu. Podmienka realizácie výkonu záložného práva

formou dražby platí až od 1. júna 2014 a pôsobí len do budúcna. Nejde teda o spätné zneplatnenie
úkonov pred týmto dátumom, ale o zavedenie novej podmienky na platnosť výkonu záložného práva,
čo nepredstavuje neprípustnú (pravú) retroaktivitu. Napokon podotkol, že úmyslom zákonodarcu bolo
v záujme zamedzenia obchádzaniu zákona výslovne upraviť, aby sa záložné právo zabezpečujúce
záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, realizovalo v rámci výkonu záložného práva len predajom zálohu na

dražbe alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov. Pri výkone záložného práva zabezpečujúceho
spotrebiteľské záväzky je preto zakázaná a absolútne vylúčená realizácia tzv. priameho predaja zálohu
alebo iného spôsobu speňaženia zálohu obsiahnutého v záložnej zmluve, mimo zákonom dovolených
spôsobov. Zákonodarca napokon prechodné ustanovenie § 879r Občianskeho zákonníka považoval za
štandardné prechodné ustanovenie, ktoré na základe nepravej retroaktivity reguluje vzťah novej právnej

úpravy a skoršej právnej úpravy.

2.5. Odvolací súd súhlasil s názorom súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy o kúpe nehnuteľností
uzatvorenej formou notárskej zápisnice č. N 309/2017, NZ 19377/2017, NCRls 19775/2017 zo 6. júna
2017. Predmetom tejto zmluvy mali byť nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. J. Q., a

to pozemok parcelného č. X o výmere 271m2, zastavané plochy a nádvoria, stavba so súpisným č.
XXX, postavená na pozemku parcelného č. X; nebytový priestor č. X-X, o výmere 131m2, vo vchode
č. X, na prízemí bytového domu, vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/1, s podielom priestoru na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku v rozsahu
131/440. Porovnaním záložnej zmluvy na nehnuteľnú vec, ňou definovaným predmetom záložného

práva a zmluvy o kúpe nehnuteľnosti bolo nepochybné, že predmetom tejto zmluvy boli nehnuteľnosti,
ktoré neboli predmetom záložného práva. Vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam záložnému veriteľovi
BENEFIT GROUP I a. s. nevzniklo a ani nemohlo vzniknúť oprávnenie konať v mene žalobcu (§
151m ods. 6 Občianskeho zákonníka). Ak veriteľ BENEFIT GROUP I a. s. previedol na tretiu osobu
nehnuteľnosti, ku ktorým mu nepatrilo žiadne oprávnenie záložného veriteľa, takýto úkon nemohol v

žiadnom prípade požívať právnu ochranu, pretože ním došlo k porušeniu vlastníckeho práva žalobcu,
nakoľko dispozičný úkon s nehnuteľnosťami vykonal subjekt, ktorý k uvedenej dispozícii nemal žiadne
oprávnenie. Vo vzťahu k zmluve o kúpe nehnuteľnosti uzatvorenej formou notárskej zápisnice č. N
310/2017, NZ 19378/2017 a NCRls 19776/2017 zo 6. júna 2017 platí, že v danom prípade síce došlo kprevodu nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložnej zmluvy, ale výkon záložného práva bol v rozpore s
ustanovením § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Priamy predaj nehnuteľností
bol uskutočnený v rozpore so zákonom a z tohto dôvodu je neplatný v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka. Spoločnou argumentáciou žalovanej pre platnosť prevodu nehnuteľností bolo tvrdenie, že
prekročenie oprávnení záložným veriteľom zakladá zodpovednosť záložného veriteľa vo vzťahu ku
škode spôsobenej vlastníkovi nehnuteľnosti, nie však neplatnosť právneho úkonu. Obe odvolateľom
citované rozhodnutia sa však zaoberali inou skutkovou situáciou, a to porušením ustanovenia § 151m
ods. 8 Občianskeho zákonníka, a teda povinnosti záložného veriteľa postupovať pri predaji zálohu

s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný
predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a v mieste predaja zálohu. V danom
prípade nedošlo k obdobnému pochybeniu, ale záložný veriteľ v jednom prípade previedol na iného
vec, ktorá nebola predmetom záložného práva a v druhom prípade previedol na iného vec spôsobom,
ktorý ustanovenia právneho predpisu neumožňovali. Nevyhnutnou sankciou za postup záložného
veriteľa v rozpore so zákonom je vyslovenie neplatnosti týchto úkonov. V prvom prípade z dôvodu

absencie akéhokoľvek dispozičného oprávnenia subjektu, ktorý pred notárom uviedol, že je vo vzťahu
k nehnuteľnostiam záložným veriteľom, a preto mu patrí oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 151m
ods. 6 Občianskeho zákonníka. V druhom prípade z dôvodu zvolenia formy priameho predaja v prípade,
keď ustanovenie právneho predpisu umožňovalo len realizáciu záložného práva predajom na dražbe
podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných predpisov.

2.6. K posúdeniu tvrdenej dobromyseľnosti žalovanej pri nadobudnutí vlastníckeho práva s odkazom na
nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, pripúšťajúci ochranu nadobúdateľa s
odkazomnajehodobrúvieru,odvolacísúdzdôraznil,žeuvedenýnálezvčasejehovydaniapredstavoval
prelomové rozhodnutie, ktorého závery boli prevzaté do niekoľkých ďalších rozhodnutí. Daný názor

bol následne korigovaný nálezom ústavného súdu z 19. januára 2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016, ktorý v
súvislosti s dobromyseľnosťou nadobúdateľa vyjadril potrebu prihliadnutia na mimoriadne výnimočné
okolnosti pri poskytnutí ochrany právam nadobúdateľa, zároveň však vyjadril presvedčenie, že k tejto
otázke je potrebné pristupovať zdržanlivo. Nesúlad rozhodovacej praxe založený týmito rozhodnutiami
bol zjednotený uznesením veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021, v ktorom sa veľký senát vysporiadal s otázkou
prelomenia zásady nemo plus iuris a s ňou súvisiacou možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva
od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa. Konštatoval, že slovenská právna úprava
umožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka len v zákonom stanovených prípadoch, kedy
uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus

iuris. V zmysle záveru vyššie uvedeného rozhodnutia neprichádza do úvahy, aby súdy bez existencie
zákonného podkladu „rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým
spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva, t.
j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené
platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine

nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci.“ Podľa právnej vety citovaného rozhodnutia „Dobrá viera
nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie
vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho
práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna
úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru

nadobúdateľa neumožňuje.“ Zmluva o kúpe nehnuteľností uzavretá medzi spoločnosťou INVESTCOM
s. r. o. ako predávajúcou a žalovanou ako kupujúcou bola uzatvorená podľa ustanovení § 5 zákona
č. 182/1993 Z. z. a § 588 Občianskeho zákonníka. Nešlo tak o žiadnu z výnimiek, kedy slovenská
právna úprava umožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka a uprednostňuje ochranu
dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Nešlo o kúpnu

zmluvu podľa § 446 Obchodného zákonníka, ktoré ustanovenie je jedným zo zákonných predpokladov
umožňujúcich prelomenie zásady nemo plus iuris. V tomto smere bola ďalšia argumentácia žalovanej
nadbytočná, pokiaľ poukazovala na žalobcu ako nedbalého vlastníka. V danom prípade spôsob voľby
ochrany vlastníckeho práva spočíval na žalobcovi, ako aj zároveň, kedy prípadné nároky z dôvodu
nepremlčateľnosti vlastníckeho práva a absolútnej neplatnosti právnych úkonov uplatní. Nebolo možné

dôvodne tvrdiť, že k podaniu žaloby došlo neočakávane, nakoľko jedným z tvrdení žalovanej bolo, že
sa užívania nadobudnutých nehnuteľností ujať nemohla. Nebolo ani možné poprieť, že medzi žalobcom
a žalovanou existovali určité rokovania k vyriešeniu sporných otázok, aj keď obe strany sporu obsah
týchto rokovaní popisovali odlišne. Navyše odvolací súd dodal, že žalovanú nemožno v plnom rozsahupovažovať za plne dobromyseľnú, nakoľko sa v plnom rozsahu neoboznámila s históriou prevodov
sporných nehnuteľností od namietanej a spornej realizácie záložného práva obchodnou spoločnosťou
BENEFIT GROUP a. s., ktoré prevody teda nemohla ani relevantne vyhodnotiť. Inak by žalovaná

nepochybne nadobudla pochybnosti ovplyvňujúce rozhodnutie o ich kúpe. Podľa názoru odvolacieho
súdu uvedené pochybnosti vyplývajú z výpovede svedka F.. F. A. (spoločnosť INVEST-COM s. r. o.
nemalaanivedomosť,čokupuje,kupovalitoakoprodukt,nevedeli,žekupujúproblém),akoajsvedkaG.
(kúpa a predaj nehnuteľností D.. P. C. bez toho, aby tento nehnuteľnosti videl a teda kúpna nehnuteľnosti
na firmu, ktorá je platcom dane z pridanej hodnoty). Napokon história prevodov a oboznámenie sa so

spôsobom realizácie záložného práva a jeho vyhodnotenie, ku ktorému došlo dva roky pred uzavretím
kúpnej zmluvy medzi INVESTCOM s. r. o. a žalovanou a následné prevody vlastníckeho práva, do
ktorých boli zapojené aj personálne prepojenými subjektami (INVEST-COM s. r. o. a INVESTCOM s.
r. o.), by pre bdelého nadobúdateľa musela vyvolať vyššiu mieru obozretnosti. Uvedené u žalovanej
absentovalo.

2.7. K ostatným odvolacím námietkam odvolací súd uviedol, že žalobca v žalobe svoje vlastnícke právo
tvrdil a preukazoval s poukazom na neplatnosť zmlúv, ktorými došlo k prevodu nehnuteľností v jeho
vlastníctve. Je pravdou, že žalobca časť svojej žalobnej argumentácie venoval postupu záložného
veriteľa v rozpore s ustanoveniami § 151l a § 151m Občianskeho zákonníka. Uvedené tvrdenia sa
nepreukázali a na takomto porušení citovaných ustanovení súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie

nezaložil. Nemenej podstatnou bola ale argumentácia žalobcu, že k predaju nehnuteľností došlo v
rozpore so zákonom z dôvodu, že záložný veriteľ realizoval záložné právo predajom veci, ktorá nebola
predmetom záložného práva a zároveň, že veriteľ v rozpore s ustanovením § 53 ods. 10 Občianskeho
zákonníka realizoval výkon záložného práva priamym predajom. Nebolo preto možné jednoznačne
konštatovať, že všetka žalobná argumentácia bola v konaní vyvrátená. Odvolací súd sa nestotožnil ani

s argumentáciou žalovanej, ktorá namietala, že určenie neplatnosti notárskej zápisnice sa nepripúšťa.
Uvedené tvrdenie je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie neurčil neplatnosť notárskych zápisníc, ale konštatoval neplatnosť zmlúv uzatvorených
vo forme notárskej zápisnice a na základe takéhoto záveru určil vlastnícke právo žalobcu k sporným
nehnuteľnostiam, pričom takáto žaloba je prípustná. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je založené

na konštatovaní, že záložný veriteľ previedol na tretiu osobu viac práv ako sám mal a prevádzal
na základe zákonného splnomocnenia len to, čo vlastnil žalobca, čo zakladá len zodpovednostný
vzťah medzi žalobcom a záložným veriteľom a nie neplatnosť zmluvy z dôvodu porušenia zásady
nemo plus iuris. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na závere, že právne úkony záložného
veriteľa sú neplatné z dôvodu ich rozporu so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Až pri

následných prevodoch vlastníckeho práva zo spoločnosti INVEST-COM s. r. o. na Š. C., následne na
INVESTCOM s. r. o. a na žalovanú sa zásada nemo plus iuris uplatňuje, z dôvodov vyššie uvedených.
Žalovaná tvrdila, že žalobca nesprávne vymedzil okruh subjektov na žalovanej strane a tiež tvrdila,
že ako žalovaní mali byť označení všetci účastníci zmlúv, na základe ktorých dochádzalo k prevodu
vlastníckeho práva od žalobcu k žalovanej. Ani s uvedenou námietkou sa odvolací súd nestotožnil.

Predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva ku konkrétnym nehnuteľnostiam, o ktorých žalobca
tvrdil, že sú v jeho vlastníctve a zápis na liste vlastníctva svedčal žalovanej. V takomto prípade nie je
dané ani nerozlučné a ani nútené spoločenstvo a nejde o žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa
ustanovenia § 137 písm. d) CSP. Pokiaľ súd prvej inštancie posudzoval otázku platnosti ucelenej reťaze
prevodov až na žalovanú ako otázku predbežnú, nebol žiaden dôvod, aby subjektami na žalovanej

strane boli aj predošlí nadobúdatelia vlastníckeho práva. S poukazom na iné rozhodnutia okresného
súdu v obdobných veciach žalovaná tvrdila, že došlo k porušeniu zásady právnej istoty z dôvodu, že
okresný súd v obdobnej veci rozhodol inak a žalobu zamietol. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní nebol
viazaný iným rozhodnutím toho istého okresného súdu, najmä v prípade, ak iné rozhodnutie v obdobnej
veci právoplatnosť nenadobudlo. V súvislosti s tvrdením, že súd má poznať vlastnú judikatúru, odvolací

súd poukázal na to, že v právne a skutkovo obdobnej veci s totožným žalobcom rozhodol Krajský súd v
BanskejBystricirozsudkomz25.októbra2022sp.zn.14Co/59/2022tak,žepotvrdilrozsudokokresného
súdu, ktorým bolo určené vlastníctvo žalobcu k nehnuteľnosti, a to na základe rovnakých právnych
záverov, aké boli prijaté aj v danom prípade. Odvolací súd si overil aj tvrdenie odvolateľa ohľadom
rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 11T/48/2014 a zistil, že zo skutkovej vety konania

kladeného za vinu obžalovanému - žalobcovi v danom spore, nezistil žiaden súvis.

2.8. Napokon k námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že
z odôvodnenia rozsudku pre odvolací súd vyplynuli všetky rozhodujúce skutočnosti, bolo z neho zrejmé,čoho sa žalobca domáhal, aká bola procesná obrana žalovanej. Súd prvej inštancie v odôvodnení
rozhodnutia uviedol, ktoré dôkazy vykonal, čo z vykonaného dokazovania zistil, ktoré ustanovenia
právneho predpisu na zistený skutkový stav aplikoval a ako vec právne posúdil. Na základe uvedených

dôvodov odvolací súd preto potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ustanovením §
387 ods. 1 a 2 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanoveniami
§ 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej len „dovolateľka“),

ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, § 421 ods. 1 písm. b) CSP a
§ 421 ods. 1 písm. c) CSP. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP
namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nesprávne, arbitrárne a porušujúce právo žalovanej
na spravodlivý súdny proces. Argumentovala tým, že žalobca v čase prevodu nehnuteľností, resp. v
čase výkonu záložného práva, bol vlastníkom sporných nehnuteľností, pričom všetky boli zaťažené
záložným právom. Vlastnícke právo žalobcu malo v čase výkonu záložného práva charakter výlučného

vlastníctva, zaťaženého záložným právom, ktoré slúžili na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva
tým, že záložného veriteľa oprávňovalo uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z
predmetu záložného práva. V súvislosti s výkonom záložného práva žalovaná akcentovala, že záložný
veriteľ zrealizoval výkon záložného práva v súlade s uzavretou záložnou zmluvou, a to priamym
predajom.Zmluvyboliajzdôvoduprávnejistotyuzavretéformounotárskejzápisnice.Natútoskutočnosť

žalobca nijako nereflektoval, len tvrdil, že zmluva je absolútne neplatná, čo sa podľa dovolateľky
v konaní nepotvrdilo. Tomuto skutkovému a právnemu stavu však nezodpovedá znenie žalobného
petitu ani výrokom rozsudkov súdov nižšej inštancie. Napriek týmto skutočnostiam súdy v rozpore
so zákonom žalobnému petitu v plnom rozsahu vyhoveli. Nezohľadnili špecifický charakter notárskej
zápisnice, ani to, že z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že určenie neplatnosti notárskej zápisnice ako

formy zachytenia právneho úkonu sa nepripúšťa. Žalobcom zvolený žalobný petit žalovaná považovala
za neakceptovateľný, nakoľko vyhovenie žalobnému petitu v zmysle žaloby spôsobilo, že žalobca
nadobudol nehnuteľnosti, ktoré boli v čase realizácie právneho úkonu zaťažené záložným právom, ako
aj množstvom exekučných záložných práv. Vlastnícke právo žalobcu malo v čase výkonu záložného
práva určitý charakter (ťarchy viaznuce na nehnuteľnostiach) a rozhodnutia súdu prvej inštancie, aj

odvolacieho súdu tieto skutočnosti odignorovali. Odvolací súd tak rozsudkom priznal žalobcovi viac práv
ako mal, keďže v dôsledku jeho rozhodnutia žalobca nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam,
bez tiarch, a tým zmenil nielen charakter jeho vlastníckeho práva, ale zasiahol tým do akcesorických
právnych vzťahov, na čo neexistuje žiadny právny dôvod.

3.1. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka
namietala porušenie zásady vigilantibus iura scriptpta sunt žalobcom. Dovolateľka v konaní opakovane
poukazovala na nezodpovednosť a nedbalosť žalobcu ako vlastníka, keďže od roku 2014 mal vedomosť
o realizácii výkonu záložného práva, a od roku 2017 už nebol evidovaný ako vlastník predmetných
nehnuteľností. I napriek tomu v tejto veci nekonal až do roku 2020, kedy podal žalobu voči žalovanej.

Vzhľadom na uvedené dovolateľka bola toho názoru, že žalobca v predmetnom konaní nemal naliehavý
právny záujem. Žalobca ako vlastník zanedbal svoje práva, keď po tom, čo bol informovaný o výkone
záložného práva a o prevode vlastníctva na spoločnosť INVESTCOM s. r. o., nepodnikol žiadne právne
kroky ani nezapísal poznámku o prebiehajúcom súdnom spore do katastra. Tým mohol zabrániť ďalším
prevodom, keďže žalovaná by pri vedomí o spornosti vlastníckeho práva zrejme zmluvu neuzavrela. V

rámci svojej argumentácie odkázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf
65/2011 a uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 59/2021. Ďalej dovolateľka namietala posúdenie
dobromyseľnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Argumentovala tým,
že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalovaná nadobudla predmetné nehnuteľnosti
v dobrej viere a ako dobrý hospodár spravila všetko, čo sa od nej mohlo vyžadovať pred realizáciou

kúpy predmetných nehnuteľností, keď sa riadne a zodpovedne zaujímala o predmet kúpy, nehnuteľnosť
si riadne obhliadla, vyžiadala si aktuálne listy vlastníctva, oboznámila sa so znaleckým posudkom
predloženým zo strany predávajúceho, úhradu kúpnej ceny zrealizovala formou notárskej úschovy. Na
podporusvojichtvrdenípoukázalanarozhodnutiaústavnéhosúdusp.zn.I.ÚS151/2016z3.mája2017,
v zmysle ktorého by súd mal poskytnúť ochranu žalovanému ako dobromyseľnému nadobúdateľovi

oproti žalobcovi, ktorý nedbal o svoje vlastníctvo a sp. zn. II. ÚS 845/2014 z 11. decembra 2014, v
zmysle ktorého výkon záložného práva zo strany záložného veriteľa musí prebiehať v súlade s § 151m
ods. 8 Občianskeho zákonníka, teda s náležitou starostlivosťou, aby bol záloh predaný za obvyklú cenu
za porovnateľných podmienok. V prípade, že záložný veriteľ túto povinnosť poruší a dôjde k zníženiumajetku záložcu alebo k zhoršeniu postavenia záložného dlžníka, nejde automaticky o neplatnosť
právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Takýto postup však môže zakladať zodpovednosť
záložného veriteľa za škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tomto smere poukázala aj

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013.
Podľa názoru dovolateľky, ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka nie je kogentnej povahy a
jeho prípadné porušenie nemá za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, tak ako to nesprávne
posúdili súdy nižších inštancií. Pokaľ by zákonodarca s porušením tohto zákonného ustanovenia spájal
absolútnu neplatnosť právneho úkonu, nepochybne by to v znení zákonného ustanovenia explicitne

uviedol, a neumožňoval by v inom zákonom ustanovení možnosť záložcu a záložného veriteľa dohodnúť
sa na spôsobe výkonu záložného práva napr. ustanovenia § 151j, § 151m ods. 1 až 3 Občianskeho
zákonníka. Súdy oboch inštancií opomenuli základné interpretačné pravidlo, podľa ktorého je potrebné
uprednostniť výklad zmluvy, ktorý zachováva jej platnosť, pred výkladom vedúcim k jej neplatnosti,
ak sú možné oba výklady, v záujme zachovania autonómie vôle zmluvných strán a funkcie zmluvy
v súkromnom práve. Ako uviedol ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 242/2007, nie je ústavne

konformné, ak všeobecné súdy preferujú výklad smerujúci k neplatnosti zmluvy. Dovolateľka vytkla
odvolaciemu súdu, že neuviedol, či právny úkon posúdený ako absolútne neplatný odporuje zákonu
svojím obsahom alebo účelom. Z tohto dôvodu možno jeho rozhodnutie v tejto časti považovať za
nepreskúmateľné a neodôvodnené. Dovolateľka namietala, že odvolací súd v bode 10.13 rozhodnutia
nesprávne vyvodil úmysel zákonodarcu, keď sa odvolával na dôvodovú správu, ktorá však nijako

nepodporuje jeho tvrdenia. Dôvodová správa k zákonu č. 106/2014 Z. z., ktorým bolo doplnené aj
ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka neobsahuje nič, čo by naznačovalo, že porušenie
tohtoustanoveniamázanásledokabsolútnuneplatnosť.Akbytakýtoúmyselzákonodarcamal,výslovne
by ho vyjadril v rámci predmetnej novely, v ktorej zároveň zaviedol aj ustanovenie § 39a Občianskeho
zákonníka a presne definoval prípady absolútnej neplatnosti. Následne opätovne poukázala na nález

ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 250/2011 k výkladu ustanovenia § 879e Občianskeho zákonníka, pričom
trvala na tom, že ak by bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam realizovaný formou dobrovoľnej
dražby, tak by bol, v zmysle uvedeného rozhodnutia, realizovaný v rozpore so zákonom. Podporne
odkázala aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/92/2012 z 26. marca
2013 a sp. zn. 6Cdo/71/2011. Vzhľadom na uvedené vymedzila právnu otázku, od ktorej záviselo

rozhodnutie súdu v znení, či „je ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka kogentnej povahy,
ktorého porušenie zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka“.

3.2. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP s poukazom

na uvedené rozhodnutia dovolacieho súdu (sp. zn. 7Cdo 222/2012, 6Cdo/71/2011 a 4Obo/92/2012)
je podľa dovolateľky otázka posúdenia „kolízie princípu nemo plus iuris ad alium transferre potest
quam ipse habet a ústavného princípu ochrany dobrej viery legitímne očakávanie o nadobudnutom
majetku v spojení so zásadou vigilantibus iura scripta sunt, t. j. práva patria len bdelým (pozorným,
ostražitým), a teda tým, ktorí sa aktívne zajímajú o ochranu a výkon svojich práv a zároveň s poukazom

na zachovanie princípu právnej istoty, s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti“, dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne, ako ju posúdil veľký senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021. Uvedené rozhodnutie podľa
názoru dovolateľky nepredstavuje finálne vyriešenie dotknutej otázky, pretože k nej doposiaľ nezaujalo
stanovisko plénum ústavného súdu, prípadne občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky. Podľa názoru dovolateľky, plošné a formalistické uplatňovanie uvedeného rozhodnutia na
všetky spory o určenie vlastníckeho práva vytvára priestor pre špekulatívne nároky aj po dlhom časovom
odstupe. Takýto výklad ohrozuje právnu istotu dobromyseľných nadobúdateľov, ktorí ani pri vynaložení
maximálnej starostlivosti nemôžu predvídať staré alebo utajené nároky. V tejto súvislosti zdôraznila,
že dobromyseľného nadobúdateľa je potrebné chrániť, inak by vlastnícke práva boli trvalo ohrozené.

V danom prípade žalobca zjavne sleduje špekulatívny cieľ nadobudnúť nehnuteľnosti bez tiarch, čo
by viedlo k popretiu viacerých právnych inštitútov. Takýto výklad nemôže požívať právnu ochranu,
keďže by otvoril priestor pre zneužitie zo strany nepoctivých subjektov a poprel princípy právneho štátu.
Z uvedeného dôvodu navrhla postúpiť vec veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Napadnutý rozsudok navrhla zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť,

prípadne zrušiť aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnila si nárok
na náhradu trov konania.

4. Žalobca sa k doručenému dovolaniu písomne nevyjadril.5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie

vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje
zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci
dovolacieho prieskumu s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia v súlade s § 438 ods. 1
v spojení s § 219 ods. 3 CSP dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.

8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu

do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou

súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na

spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo

nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu,

ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,
4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).

13. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala
arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, jeho nepresvedčivé a nedostatočné odôvodnenie, vrátane
absencie právneho posúdenia neplatnosti právneho úkonu, ignorovania právneho významu notárskejzápisnice a nevysporiadania sa so skutkovým stavom ohľadom záložných práv. Zároveň namietala
prekročenie žalobného petitu a porušenie zásady kontradiktórnosti spočívajúce v opomenutí kľúčových
dôkazov o jej dobromyseľnosti pri nadobúdaní sporných nehnuteľností.

14. V preskúmavanej veci predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že dňa 26. októbra 1998 žalobca
uzatvoril s Prvou stavebnou sporiteľňou, a. s. zmluvu o mimoriadnom medziúvere, ako aj záložnú zmluvu
k položkám č. X, X a X sporných nehnuteľností. Pohľadávka z uvedeného medziúveru bola dňa 7. júla

2014 postúpená spoločnosti BENEFIT GROUP I a. s., ktorá túto skutočnosť dňa 24. júla 2014 oznámila
žalobcovi, spolu s oznámením o začatí realizácie výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam. Dňa 6.
júna 2017 uzatvorili spoločnosť BENEFIT GROUP I a. s. a spoločnosť INVEST - COM s. r. o. dve kúpne
zmluvy vo forme notárskych zápisníc č. N 309/2017, NZ 19377/2017, NCRls 19775/2017 na položky č.
2 a 6 sporných nehnuteľností a č. N 310/2017, Nz 19378/2017, NCRls 19776/2017 na položky č. X, X a
X sporných nehnuteľností. Dňa 16. novembra 2017 spoločnosť INVEST - COM s. r. o. ako predávajúca

s D.. P. C. ako kupujúcim uzavreli kúpnu zmluvu, ktorej predmetom boli všetky sporné nehnuteľnosti
a dňa 8. decembra 2017 uzatvorili D.. P. C. ako predávajúci a spoločnosť INVESTCOM s. r. o. ako
kupujúca kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli taktiež všetky sporné nehnuteľnosti. Následne dňa 1.
októbra 2019 uzatvorili spoločnosť INVESTCOM s. r. o. ako predávajúca so žalovanou ako kupujúcou
kúpnu zmluvu, ktorou bolo žalovanej prevedených všetkých šesť položiek sporných nehnuteľností. V

napadnutom rozhodnutí sa odvolací súd stotožnil s konštatovaním, že právny vzťah vyplývajúci zo
zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo 4. novembra 1998 je potrebné považovať
za vzťah spotrebiteľský, ako aj záložnú zmluvu na nehnuteľnú vec, a to z dôvodu jej akcesority k
hlavnej úverovej zmluve. Pokiaľ išlo o zmluvu spísanú vo forme notárskej zápisnice č. N 309/2017, NZ
19377/2017, NCRls 19775/2017 zo 6. júna 2017, túto považoval za neplatnú z dôvodu, že ňou došlo pri

výkone záložného práva k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá nebola predmetom zálohu.
Za neplatnú bola považovaná aj kúpna zmluva spísaná formou notárskej zápisnice č. N 310/2017, Nz
19378/2017, NCRls 19776/2017 zo 6. júna 2017, nakoľko pri realizácii záložného práva nebolo dodržané
ustanovenie§53ods.10Občianskehozákonníka.Kpredajuzálohunedošlonadražbepodľaosobitného
zákona a ani predajom zálohu podľa osobitných predpisov. Voľba spôsobu realizácie záložného práva

formou priameho predaja tak bola v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov a z toho dôvodu
neplatná pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Nutnosť aplikácie ustanovenia §
53 ods. 10 Občianskeho zákonníka umocňuje prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára
2014, a to § 879r Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na výkon záložného práva, ktoré vzniklo pred
1. júnom 2014, sa použijú ustanovenia tohto zákona.

15. K namietanej arbitrárnosti dovolací súd uvádza, že ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach,
aktuálne napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade
môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením
zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna

(meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie
veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné
všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu
tiež vyplýva, že arbitrárnosť i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov

s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať
mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v
čl. 127 ods. 1 ústavy. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera
účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,
absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne, ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS
150/03, I. ÚS 301/06).

16. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľka nevytýka žiadne nedostatky v procesnom postupe
odvolacieho súdu, jej nesúhlas s právnym posúdením odvolacieho súdu, nepredstavuje vadu
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (R 54/2012, sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010,3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014).
Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a
nedokazujeňoutvrdenúvaduvzmysle§420písm.f)CSP.Oarbitrárnosti(svojvôli)privýkladeaaplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06), čo sa netýka preskúmavanej veci.

17. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľky dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania

podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil
podľa predstáv sporovej strany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to,
aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových
tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených

námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na
zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS

252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).

18. K dovolacej námietke ohľadom prekročenia žalobného návrhu dovolací súd uvádza, že z ustanovení
§ 131 a § 216 ods. 1 CSP vyplýva dispozičný princíp, ktorým je ovládané každé sporové konanie. Tento
princíp znamená, že súd môže rozhodovať o ochrane ohrozených alebo porušených subjektívnych práv

len v medziach žaloby, najmä v rozsahu samotného žalobného návrhu (petitu), teda návrhu na výrok
požadovaného rozhodnutia. Žalobu môže žalobca v priebehu konania meniť, na rozdiel od jej podania
však na toto už potrebuje súhlas súdu, vyjadrený v uznesení o pripustení zmeny žaloby. V sporovom
konaní je súd viazaný žalobným návrhom, ako aj skutkovými okolnosťami vyplývajúcimi z obsahu, preto
vyhovením žalobnému petitu nedošlo k rozhodnutiu vydanému nad jeho rozsah. Predmetom konania

bolo určenie vlastníckeho práva, v ktorom konaní súdy nižších inštancií prejudiciálne posudzovali
namietanú(ne)platnosťprávnychúkonov,ktorýmidošlokjednotlivýmprevodomspornýchnehnuteľností.
Otázka existencie záložného práva nebola predmetom sporu. Obsah žaloby nie je tvorený výlučne
žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja
(causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v

súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný
žalobný návrh (R 14/2021).

19. V preskúmavanej veci však k prekročeniu žalobného petitu napadnutým rozhodnutím nedošlo.
Uplatnená námietka preto nezakladá prípustnosť a ani dôvodnosť uplatneného dovolacieho dôvodu

podľa 420 písm. f) CSP.

20. K namietanému hodnoteniu dôkazu odvolacím súdom dovolací súd uvádza, že nesúhlas dovolateľky
s procesným postupom odvolacieho súdu, s hodnotením dôkazov nemožno považovať za porušenie jej
procesných práv. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP

v spojení s § 191 CSP, vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že
záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie,
je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov
úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám
formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú

zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v
ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a pod. Hodnotiaca úvaha súdov v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej
logiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením. K uvedenému dovolací
súd poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie
nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať
nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, lebo je
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno

úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších inštancií, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania, vrátane nesprávneho vyhodnotenia niektorého dôkazu. Dovolací súd síce má
možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,

ktorýbypoprelzmyselapodstatuprávanaspravodlivýproces(IV.ÚS252/04),čímbymohlodôjsťkvade
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak v preskúmavanej veci dovolací súd takúto vadu nezistil.

21. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie

je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení
účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok.
Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania,
vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na

zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS
252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).

22. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie uvedené odvolacím súdom v

bodoch 6. až 17, ktorého obsah v podstatnom rozsahu vyplýva z tohto odôvodnenia uvedeného v
bodoch 2. až 2.7, ale aj v celom jeho kontexte s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie,
ktoré tvoria jeden celok vo vzťahu k ustáleniu zisteného skutkového stavu (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS
350/09), spĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2
CSP a § 393 ods. 2 CSP. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) v sebe zahŕňajú aj právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). V preskúmavanej veci odôvodnenie rozsudku
zodpovedá základnej, formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú
interpretačnú presvedčivosť. Z jeho obsahu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniam, aj úvahami pri

hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je
koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé.

23. Odvolací súd sa s uplatnenými odvolacími námietkami žalovanej ohľadom jej dobromyseľnosti

dôsledne vysporiadal v odôvodnení uvedenom najmä v bodoch 14. až 14.6., konštatovaním ich
nedôvodnosti s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania a skutkové závery, ku ktorým dospel
súd prvej inštancie. Prezentoval názor k nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015, pripúšťajúcemu
ochranu nadobúdateľa s odkazom na jeho dobrú vieru s tým, že daný názor bol korigovaný nálezom
ústavného súdu z 19. januára 2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016, ktorý v súvislosti s dobromyseľnosťou

nadobúdateľa vyjadril potrebu prihliadnutia na mimoriadne výnimočné okolnosti pri poskytnutí ochrany
právam nadobúdateľa, zároveň však vyjadril presvedčenie, že k tejto otázke je potrebné pristupovať
zdržanlivo. V tejto súvislosti podotkol, že nesúlad rozhodovacej praxe založený týmito rozhodnutiami
bol zjednotený rozhodnutím veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.
1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021, v ktorom sa najvyšší súd vysporiadal s otázkou prelomenia zásady

nemo plus iuris a s ňou súvisiacou možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na
základe dobrej viery nadobúdateľa. V rozhodnutí bolo konštatované, že slovenská právna úprava
umožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka len v zákonom stanovených prípadoch, kedy
uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus
iuris. Vzhľadom k tomu, že zmluva o kúpe nehnuteľností uzavretá medzi spoločnosťou INVESTCOM

s. r. o. ako predávajúcou a žalovanou ako kupujúcou bola uzatvorená podľa ustanovení § 5 zákona
č. 182/1993 Z. z. a § 588 Občianskeho zákonníka, nešlo o žiadnu z výnimiek, kedy slovenská
právna úprava umožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka a uprednostňuje ochranu
dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Z uvedenéhodôvodu preto odvolací súd ďalšiu argumentáciu žalovanej, v ktorej poukazovala na žalobcu ako
nedbalého vlastníka, považoval za nadbytočnú. Napokon odvolací súd dodal, že žalovanú nemožno
v plnom rozsahu považovať za plne dobromyseľnú, pretože uvedené je v rozpore so závermi

vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie. V tomto zmysle poukázal na históriou prevodov
sporných nehnuteľností od namietanej a spornej realizácie záložného práva, na obsah svedeckých
výpovedí F.. F. A. (spoločnosť INVEST-COM s. r. o., ktorá nemala ani vedomosť, čo kupuje, kupovali
to ako produkt, nevedeli, že kupujú problém); svedka G. (kúpa a predaj nehnuteľností D.. P. C. bez
toho, aby tento nehnuteľnosti videl a teda kúpa nehnuteľnosti na firmu, ktorá je platcom dane z pridanej

nehnuteľnosti), ako aj na následné prevody vlastníckeho práva, do ktorých boli zapojené aj personálne
prepojenými subjektami (INVEST-COM s. r. o. a INVESTCOM s. r. o.), by pre bdelého nadobúdateľa
musela vyvolať vyššiu mieru obozretnosti, čo u žalovanej absentovalo. Z uvedenej argumentácie je
zrejmé,žeodvolacísúdposudzovaldobromyseľnosťžalovanej,avšakvnadväznostinaďalšievykonané
dokazovanie nedospel k záveru o dobromyseľnosti žalovanej v danom prípade. Odvolací súd sa takisto
dostatočne vyjadril aj k otázke neplatnosti zmlúv uzatvorených vo forme notárskej zápisnice, a to

v bode 16.2 napadnutého rozhodnutia. Z rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj z rozhodnutia súdu
prvej inštancie, je zrejmé, z akých dôvodov boli zmluvy o prevode sporných nehnuteľností posúdené
ako neplatné. V kontexte uvedeného preto vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými odvolacími
námietkami možno považovať za dostatočné aj v súlade s ustanovením § 387 ods. 3 CSP.

24. K námietke dovolateľky týkajúcej sa nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia, z akých
dôvodov bol právny úkon posúdený ako absolútne neplatný, či odporuje zákonu svojím obsahom,
dovolací súd akcentuje, že odvolací súd sa veľmi dôsledne a zákonným spôsobom vysporiadal so
všetkými relevantnými námietkami uplatnenými v odvolaní. Jeho odôvodnenie je potrebné vnímať v
celom kontexte ako celok spolu s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie. Napríklad v bode

10. 6 uviedol, že ,,pokiaľ záložný veriteľ mienil realizovať výkon záložného práva zo zmluvy, ktorá
zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, mal postupovať predajom zálohu na dražbe podľa
osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných predpisov. Pokiaľ tak nepostupoval, kúpna
zmluva uzatvorená čo aj vo forme notárskej zápisnice, je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka
pre rozpor so zákonom; ide o absolútnu neplatnosť, ktorá nastáva zo zákona od začiatku (ex tunc) a

pôsobí voči každému“.

25. Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným
odôvodnením napadnutého rozhodnutia dovolateľke znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti

považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre
rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za
nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom

odvolacieho súdu nestotožnila, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS
117/05; m. m. I. ÚS 218/2019).

26. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných

dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku,
resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom
účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).

27. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára
1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
proti Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).

28. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že z procesného postupu súdov nižšej
inštancie nebola zistená existencia vady zmätočnosti, preto prípustnosť a ani dôvodnosť uplatneného

dovolaciehodôvoduvzmysle§420písm.f)CSPniejedaná,čímjedanýdôvodnaodmietnutiedovolania
v súlade s § 447 písm. c) CSP.

29. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom, rozhodovaná rozdielne.

30. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

31. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

32. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková. Môže
ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii

a interpretácii procesných ustanovení. Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného
ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu
z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo
spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a

tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (sp. zn.
4Cdo/64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia,
či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže
dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

33. Žalovaná prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Za neriešenú
právnu otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považovala otázku v znení, či ,, je ustanovenie §
53 ods. 10 Občianskeho zákonníka kogentnej povahy, ktorého porušenie zakladá absolútnu neplatnosť
právneho úkonu podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka“. Podľa jej názoru ustanovenie § 53

ods. 10 Občianskeho zákonníka nie je ustanovením kogentnej povahy, preto jeho prípadné porušenie
nemá za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Pokiaľ by zákonodarca s porušením tohto
zákonného ustanovenia spájal absolútnu neplatnosť právneho úkonu, nepochybne by to v znení
zákonného ustanovenia explicitne uviedol, a neumožňoval by v inom zákonom ustanovení možnosť
záložcu a záložného veriteľa dohodnúť sa na spôsobe výkonu záložného práva (napr. § 151j, § 151m

ods.1 až 3 Občianskeho zákonníka). V rámci uplatnenej argumentácie s prihliadnutím na skutkový stav,
v danom prípade akcentovala poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi oproti žalobcovi,
ktorý roky nedbal o svoje vlastníctvo s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3.
mája 2017. Ďalej dôvodila, že sankciou za porušenie právnej povinnosti záložného veriteľa vyplývajúcej
pre neho z § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka je jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu podľa

§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a nie neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho
zákonníka (II. ÚS 845/2014 z 11. decembra 2014), s odkazom na právnu vetu vyplývajúcu z judikátu
publikovaného pod R 124/2014. Zdôraznila, že záložné právo ako akcesorické slúži na zabezpečenie
pohľadávky tým, že v prípade jej riadneho a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený zákonomstanoveným spôsobom alebo v zmluve určeným spôsobom dosiahnuť splnenie svojej pohľadávky.
Dovolateľka prezentovala názor podľa ktorého, pokiaľ by zákonodarca mal v skutočnosti úmysel s
porušením ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka spájať absolútnu neplatnosť právneho

úkonu, nepochybne by to bol vyriešil práve zákonom č. 106/2014 Z. z., ktorým novelizoval Občiansky
zákonník s poukazom na ochranu spotrebiteľa, ktorým okrem iného bolo do právneho poriadku doplnené
aj nové zákonné ustanovenie § 39a Občianskeho zákonníka, v ktorom explicitne zákonodarca vymedzil,
kedy je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom neplatný. Citujúc ustanovenie § 2 ods.
3 Občianskeho zákonníka, dovolateľka zdôraznila, že posudzovanie povahy ustanovení, od ktorých

sa nemožno odchýliť je pomerne náročný proces s prihliadnutím na zachovanie princípu elementárnej
spravodlivosti. Záložný veriteľ pri prekročení rozsahu oprávnenia zodpovedá za škodu, ktorú takýmto
konaním spôsobil, čo však nemá za následok ex lege neplatnosť právneho úkonu záložného veriteľa,
ale pripúšťa využite inštitútu žaloby na plnenie, ktorá má vždy prednosť pred žalobou o určenie. Podľa
názoru dovolateľky, preto priamym predajom sporných nehnuteľností došlo k zákonnému prevodu
vlastníckeho práva nehnuteľností tak, že ním nebolo porušené žiadne ustanovenie zákona, preto zmluvu

o kúpe nehnuteľnosti z 1. októbra 2019 uzatvorenú medzi spoločnosťou INVESTCOM s. r. o. ako
predávajúcou a FIN-EKO PLUS s. r. o. ako kupujúcou, nemožno považovať za neplatný právny úkon.

34. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods.1 písm. b)
CSP v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu

dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že dovolanie je procesne
prípustné. V rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia sa následne zaoberal uplatnenou
argumentáciou dovolateľky k otázke posúdenia, či je ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka
kogentnej povahy, ktorého porušenie zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia
§ 39 Občianskeho zákonníka“.

35. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

36. Podľa 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. júna 2014, ak záložné právo

zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného
práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa
osobitných predpisov.

37. Podľa § 879r Občianskeho zákonníka prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. júna

2014, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. júnom 2014; vznik
týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa predpisov účinných
do 1. júna 2014. Na výkon záložného práva, ktoré vzniklo pred 1. júnom 2014, sa použijú ustanovenia
tohto zákona.

38. Z citovaného prechodného ustanovenia je nepochybné, že ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1. júna 2014 sa vzťahuje aj na výkon záložného práva, ktorý vznikol pred
1. júnom 2014. Cieľom zákonodarcu bolo teda obmedzenie výkonu záložného práva len na dva zákonné
spôsoby a toto obmedzenie vztiahnuť aj na záložné práva vzniknuté pred 1. júnom 2014. K aplikácii
uvedeného ustanovenia dovolací súd uvádza, že v teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná

účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že
pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu právneho štátu,
nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne
významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise
neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti

uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr.
vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy,
ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho
predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť skôr, než začal existovať. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca
uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku

určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne
novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo
povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi
novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatejprávnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc
práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim
a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej

právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku
nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej
úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy (sp. zn. 4Cdo/98/2010). K zavedeniu
ustanoveniaods.10v§53Občianskehozákonníka,zákonodarcapristúpilvzáujmeochranyprávslabšej
strany. Záujem na ochrane spotrebiteľa vyžaduje, aby speňaženie zábezpeky, ktorú spotrebiteľ poskytol

prebehlo na dobrovoľnej dražbe alebo na dražbe v exekúcii, preto iný spôsob výkonu záložného práva,
ak záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy nie je prípustný. Z uvedeného je teda
zrejmé, že pri výkone záložného práva zabezpečujúceho záväzky zo spotrebiteľskej zmluvy je zakázaná
a absolútne vylúčená realizácia tzv. priameho predaja zálohu alebo iného spôsobu speňaženia zálohu
obsiahnutého v záložnej zmluve, mimo zákonom dovolených spôsobov.

39. Podľa § 2 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov
alebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája. V občianskoprávnych vzťahoch
majú účastníci rovnaké postavenie. Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva
a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy
ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.

40. Podľa právnej teórie sa právne normy delia podľa viazanosti subjektov obsahom právnej normy na
kogentné a dispozitívne. Kogentné (kategorické) právne normy sú také, ktoré vylučujú, aby sa subjekty
právneho vzťahu odchýlili od pravidla v nich uvedeného, a to ani v prípade dohody všetkých účastníkov
právneho vzťahu. Kogentnú normu nemôžu účastníci právneho vzťahu ani vylúčiť, či obmedziť.

Najčastejšienachádzamekogentnéprávnenormyvtrestnom,štátnompráve,finančnompráve,avšaksa
nachádzajú aj v ostatných právnych odvetviach. Súkromné právo plní aj sociálnu funkciu spočívajúcu v
zabezpečení rovnováhy záujmov subjektov súkromného práva a to vzhľadom na ich prirodzene nerovné
postavenie. Prejavom sociálnej funkcie súkromného práva je princíp ochrany tzv. slabšej strany, ktorý
objektívne nie je schopná konkurovať pri uplatňovaní svojich práv iným subjektom. Takou slabšou

stranou je v širšom význame napríklad maloletý, osoba vyžadujúca obligatórne zastúpenie zákonným
zástupcom, zamestnanec, či spotrebiteľ. Dispozitívne právne normy umožňujú účastníkom odchýliť
sa od uvedenej právnej normy, a teda dohodou si môžu vzájomné práva a povinnosti v právnom
vzťahu upraviť odlišne od právnej normy. Pokiaľ by ale účastníci neprejavili vôľu upraviť vzájomné
práva a povinnosti ináč, ako v dispozitívnej právnej norme, na úpravu ich vzťahu sa bude táto norma

vzťahovať. Princíp autonómie vôle znamená prejavenie slobody jednotlivca svojou autonómnou, na
objektívnom práve nezávislou vôľou stanovovať práva povinnosti nezávisle od textu právnej normy.
Inak povedané, tam kde intenzita spoločenského záujmu neodôvodňuje kogentné, spravidla imperatívne
ustanovenie práv a povinností priamo zákonom, môže subjekt práva prejavením svojej vôle vylúčiť
aplikáciu dispozitívnej právnej normy vytvorením vlastnej autonómnej právnej normy.

41. V kontexte uvedeného teda dovolací súd v odpovedi na právnu otázku týkajúcu sa povahy právnej
normy uvedenej v § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka uvádza, že s prihliadnutím na záujem na
ochrane slabšej strany a výkon záložného práva zabezpečeného záväzku spotrebiteľskou zmluvou
možnokonštatovať,žeuvedenéustanovenie§53ods.10Občianskehozákonníkajekogentnouprávnou

normou, ktorej porušenie má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu pre rozpor so zákonom
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. O rozpore so zákonom možno hovoriť v prípade rozporu s
kogentnou normou, resp. porušenia povinnosti ustanovenej kogentnou normou. Kogentnosť právnej
úpravy znamená obmedzenie princípu autonómie vôle a pre toto obmedzenie musí existovať racionálny
dôvod, najmä ochrana verejného poriadku, ochrana tretích osôb, ochrana slabšej strany a ochrana

právnej istoty. Pred konštatovaním neplatnosti je potrebné konkrétnu normu, s ktorou je právny úkon
v rozpore, interpretovať z hľadiska jej obsahu aj účelu (Melzer, F. Právní jednání a jeho výklad. Brno:
Václav Klemm - Vydavatelství a nakladatelství, 2009, s. 124).

42. Z predmetnej dikcie vyplýva, že výkon záložného práva zabezpečujúceho záväzok zo spotrebiteľskej

zmluvy možno realizovať výhradne predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe podľa zákona č. 527/2002
Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch
a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorý poskytuje spotrebiteľovi
ako dlžníkovi aspoň minimálne záruky ochrany jeho práv v procese realizácie dražby alebo predajomzálohu v exekúcii podľa Exekučného poriadku, ak dodávateľ disponuje exekučným titulom. Ustanovenie
§ 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka teda predstavuje osobitnú právnu úpravu výkonu záložného
práva v spotrebiteľských záväzkoch. Z uvedeného dôvodu preto do úvahy neprichádza argumentácia

dovolateľky týkajúca sa výkonu oprávnení záložného veriteľa v zmysle § 151m a nasl. Občianskeho
zákonníka.

43. Z okolností preskúmavanej veci je nesporné, že záložný veriteľ v tom čase spoločnosť BENEFIT
GROUP I a. s. realizovala výkon záložného práva priamym predajom na základe kúpnych zmlúv

uzatvorených vo forme notárskych zápisníc dňa 6. júna 2017, čo je v rozpore s ustanovením § 53
ods. 10 Občianskeho zákonníka, preto uzatvorené kúpne zmluvy sú absolútne neplatnými právnymi
úkonmi pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Absolútna neplatnosť právneho
úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege). Táto neplatnosť nemôže byť
zhojená dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím
dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, keď na

jeho podklade už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti (R
56/2021).

44. K spochybneniu posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
v zmysle § 137 písm. c) CSP dovolateľkou, dovolací súd len dodáva, že pri skúmaní existencie

naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný, účinný a správne zvolený
procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva.
Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení
právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce
žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové

okolnosti vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je
alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý
rieši, odstraňuje neistotu vzťahu sporových strán alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie.
Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého
právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na

požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 5Cdo/264/2007, 5Cdo/31/2011, 4Cdo/111/2008). Súdna prax sa ustálila na názore, že určovacia
žaloba je prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri
nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu
(R 17/1972, sp. zn. 1Cdo/56/2003).

45. Nadväzujúc na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že právne posúdenie neplatnosti kúpnych
zmlúv realizovaných formou notárskych zápisníc v súvislosti s výkonom záložného práva záväzku
zabezpečeného spotrebiteľskou zmluvou je správne, preto vo vzťahu k tejto otázke uplatnený dovolací
dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je dôvodný, preto dovolanie ako nedôvodné dovolací

súd zamietol v súlade s § 448 CSP.

46. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP dovolateľka
vymedzila právnu otázku posúdenia „kolízie princípu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam
ipse habet a ústavného princípu ochrany dobrej viery v legitímne očakávanie o nadobudnutom majetku

v spojení so zásadou vigilantibus iura scripta sunt, t. j. práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým), a
teda tým, ktorí sa aktívne zajímajú o ochranu a výkon svojich práv a zároveň s poukazom na zachovanie
princípu právnej istoty, s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti“. Uvedená otázka je podľa
názoru dovolateľky dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne napr. v rozhodnutiach najvyššieho súdu
sp. zn. 7Cdo/222/2012, 6Cdo/71/2011 a 4Obo/92/2012, ako ju posúdil veľký senát obchodnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021. Napadnutý rozsudok považovala
za nespravodlivý, lebo poskytuje ochranu tomu, kto sám koná v rozpore s právom. Dovolateľka
citujúc judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa prelomenia uvedenej zásady s dôrazom na zhodnotenie
individuálnych skutkových okolností danej veci, s prihliadnutím na ústavný princíp ochrany dobrej viery v
legitímne očakávanie o nadobudnutom majetku (článok 1 Dodatkového protokolu k dohovoru) v súlade

s princípom právnej istoty. Podľa názoru dovolateľky, rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021 nie je finálnym vyriešením dotknutej
otázky, pretože k nej doposiaľ nezaujalo stanovisko plénum ústavného súdu, prípadne občianskoprávne
kolégium najvyššieho súdu, preto navrhol postúpiť vec veľkému senátu občianskoprávneho kolégianajvyššieho súdu. V tejto súvislosti zdôraznil, že dobromyseľného nadobúdateľa je potrebné chrániť,
pretože by si nikto nemohol byť istý svojim vlastníckym právom.

47. Dovolací súd posudzujúc náležité vymedzenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 421ods. 1 v spojení
s § 432 CSP konštatuje, že dovolanie je procesne prípustné, preto sa následne zaoberal podstatou
dovolacej argumentácie k vymedzenej otázke.

48. Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že otázka kolízie princípu nemo plus iuris ad

alium transferre potest quam ipse habet a ochrany dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa je
rozhodovacou praxou dovolacieho súdu ustálená a to uznesením veľkého senátu obchodnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, ktoré bolo publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2021 pod R 56/2021 v
znení právnej vety: ,,Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť
vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného
viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne
previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného
právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa,
žehnuteľnúalebonehnuteľnúvecnadobúdaodvlastníka,mávplyvnanadobudnutievlastníckehopráva,

len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom
na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata
nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.
Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá

výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá
dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník“.

49. Podľa § 48 ods. 3 veta prvá CSP právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty
najvyššieho súdu záväzný.

49.1. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení
neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené
najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I.

ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry
predovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu (§ 48 CSP; II. ÚS 252/2019). K retrospektívnym
účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd uvádza, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť
len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania.
Uvedené vychádza z názoru v zmysle ktorého, pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej

normy, nejde o zmenu právneho pravidla. Ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený obsah.

49.2. V kontexte uvedeného preto dovolací súd nepovažoval za dôvodný návrh dovolateľky na
predloženie veci veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Dovolaním napadnutý
rozsudok vychádzajúci zo záväzného právneho názoru dovolacieho súdu, plne rešpektuje judikatúrou

nastolenú líniu vyššie citovaným rozhodnutím veľkého senátu. Z uvedeného dôvodu preto nastolenú
právnu otázku dovolací súd vyhodnotil ako vyriešenú a jednotne aplikovanú, čím nie je naplnený
predpoklad dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd
ustálil, že v otázke kolízie zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet a ochrany
dobromyseľného nadobúdateľa, nie je rozhodovacia prax dovolacieho súdu rozdielna, preto následne

skúmal, či napadnutým rozhodnutým pri riešení uvedenej právnej otázky nedošlo k odklonu od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP (R 71/2018, R 83/2018).

50. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v uznesení z 27. apríla 2021 sp. zn.
1VObdo/2/2020 vo vzťahu k nastolenej otázke okrem iného uviedol, že slovenská právna úprava

nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke právo
možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho
nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho práva.
Nadobudnutie vlastníckeho opráva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravenýchprípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od
nevlastníkalenvtýchtoprípadoch,akzákonuprednostňujeochranudobromyseľnéhonadobúdateľaveci
a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Z predmetného konštatovania vyplýva, že neprichádza

do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany
dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na
priznanie vlastníckeho práva, t. j., že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné
vo všeobecnosti. Nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti, okrem prípadov
výslovne predpokladaných zákonom, nie je možné zaradiť ani medzi iné skutočnosti ustanovené

zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (§ 132 Občianskeho
zákonníka). Veľký senát ďalej poukázal na výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce
ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, ktoré sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi
predpismi. Medzi tieto výnimky zaradil ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného
zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch
a § 61 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017) resp. § 140 ods. 2 písm. l) v

spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, pričom uviedol,
že v iných prípadoch má dobrá viera nadobúdateľa význam len pri nárokoch podľa ustanovenia §
126 ods. 2 v spojení s § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej
viere, ktorý sa nestal vlastníkom veci s poukazom na zásadu nemo plus iuris nemôže domáhať voči
skutočnému vlastníkovi veci. Ďalej konštatoval, že pri posudzovaní zásady nemo plus iuris resp. ochrany

dobromyseľného nadobúdateľa je potrebné rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy
kzrušeniunadobúdaciehotitulupredávajúcehoodsituácie,kedysapredávajúcivôbecnestalvlastníkom
prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho
titulu na strane predávajúceho. Dodal, že v prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou predkladaným. Uvedené okrem iného

znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže
nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami
nakladať, čo okrem iného znamená, že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt, ktorý
sa v takom prípade taktiež nemôže stať ich vlastníkom. Veľký senát vyslovil, že je potrebné naďalej
zotrvať na právnom závere vyslovenom najvyšším súdom už v rozsudku sp. zn. 1Cdo/96/1995, v

zmysle ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a
hľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a
nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny
úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o
vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“ (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod

č. 39/1998). Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris, okrem zákonom predvídaných výnimiek, nie
je podľa veľkého senátu možné odvodiť ani zo znenia ustanovenia § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995
Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny
zákon), a to ani s odkazom na článok 1 ods. 1 ústavy, z ktorého ako takého tiež nie je možné odvodiť
uprednostnenie ochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti pred ochranou jej vlastníka alebo

aspoň pomerovanie medzi ochranou vlastníka veci a dobrou vierou ďalšieho nadobúdateľa. Napokon
veľký senát dospel k záveru, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja
v katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol
nadobudnúťvlastníckeprávo(apreposkytnutieochranytomutoprávu),aksapreukáže,žetátozapísaná
osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti,

napríklad z dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne
neplatný právny úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť
vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na
ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak je potrebné zotrvať na právnom závere, že
absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo

kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Totožný právny záver vyplýva
napríklad aj z uznesenia najvyššieho súdu z 29. júna 2021 sp. zn. 8Cdo/278/2019, z 27. októbra 2022
sp. zn. 5Cdo/165/2019.

51. K tvrdenej rozdielnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dovolateľka poukázala na rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/222/2012, 6Cdo/71/2011 a 4Obo/92/2012.

51.1. Najvyšší súd v rozsudku z 30. septembra 2013 sp. zn. 7Cdo/222/2012 riešil otázku týkajúcu
sa porušenia povinnosti záložným veriteľom podľa § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka, ktorý mápostupovať pri predaji zálohu s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú
sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a
mieste predaja zálohu, nemá za následok neplatnosť zmluvy o predaji zálohu podľa § 39 Občianskeho

zákonníka, môže však, ak sú splnené ostatné predpoklady viesť k zodpovednosti za škodu podľa §
420 Občianskeho zákonníka. Právny záver vyplývajúci z uvedeného rozhodnutia vzhľadom na odlišné
skutkové okolnosti
nie je aplikovateľný na daný spor.

51.2. V uznesení z 27. februára 2013 sp. zn. 6Cdo/71/2011 najvyšší súd uviedol, že „ak vlastníctvo
nadobúdané v tzv. malej privatizácii je vlastníctvom nadobúdaným na základe zmluvy, potom sa na
takúto zmluvu vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva, a to zásada nemo ad alium
plus iuris transfere potest quam ipse habet (nikto nemôže previesť viac práv, než má sám). Táto
zásada chráni vlastnícke právo skutočného (pravého) vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne
nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne)

svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej
platne previesť (porovnaj uznesenie ústavného súdu z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010). Aj
keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k
nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného
vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie

týchto princípov dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou
nikto nemôže previesť viac práv, než má sám možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa
len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný,
že vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky z 2. októbra
2012, sp. zn. I. ÚS 3314/11). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie

ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej
veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako
možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak
nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na
okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne

obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ
určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.“ Následne však
senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 6C uviedol, že v rozhodovanej veci nemožno
konštatovať dobrú vieru žalovaných. Uvedené rozhodnutie patrilo do skupiny rozhodnutí napríklad sp.
zn. 1Cdo/160/2018, 2Cdo/231/2017, 4Cdo/102/2017, 4Cdo/95/2019, 4Cdo/142/2019, 4Cdo/28/2020,

6Cdo/71/2011 a 6Cdo/792/2015, ktoré pripúšťali prelomenie zásady nemo plus iuris, resp. priamo
konštatovali možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva resp. iného vecného práva s odkazom na
dobrú vieru jeho nadobúdateľa. Právny záver vyplývajúci z uvedeného rozhodnutia však nepredstavuje
ustálenú rozhodovaciu prax k riešenej otázke.

51.3. Najvyšší súd v rozsudku z 26. marca 2013 sp. zn. 4Obo/92/2012 vo vzťahu k nadobudnutiu
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam žalobcom na základe kúpnej zmluvy č. 2/2009 z
11. decembra 2009 uviedol, že je relevantné, že ,,sporné nehnuteľnosti po tom, ako ich od 17.
decembra 2009 začal užívať na základe vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, užíval
ako dobromyseľný vlastník. Žalobca totiž tieto nehnuteľnosti užíval v dobrej viere, že mu patria, a teda

že sú jeho vlastníctvom. Princíp dobrej viery, vo všeobecnosti chrániaci účastníkov súkromnoprávnych
vzťahov, predstavuje jeden z prejavov ústavného princípu právnej istoty. Vzhľadom na uvedené,
vyššie označené rozhodnutie Katastrálneho úradu v Prešove môže pôsobiť výhradne medzi účastníkmi
predmetného správneho konania, nemôže mať však vplyv na riadne nadobudnuté vlastnícke právo
tretej osoby. Ochrana vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov za predpokladu, že toto svoje právo

nadobudli v dobrej viere, je zakotvená v § 124 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého všetci vlastníci
majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana. Toto rovné postavenie
subjektov vlastníckeho práva tak fyzických ako aj právnických osôb, alebo aj štátu, pokiaľ je účastníkom
občianskoprávnych vzťahov, je zaručené Ústavou Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva právo každého
vlastniť majetok s tým, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu

(čl. 20 ods. 1) a rovnako vyplýva aj z čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon
č. 23/1991 Zb.). Opačná interpretácia, podľa ktorej dodatočným odpadnutím právneho dôvodu, na
základe ktorého nadobudol vlastníctvo ktorýkoľvek z právnych predchodcov vlastníka, stráca vlastnícke
právo aj posledný - aktuálny vlastník, by bola narušením celého konceptu právnej istoty a ochranynadobudnutých práv. Nemožno preto akceptovať výklad, podľa ktorého by zánikom právneho titulu, na
základe ktorého nadobudol vlastníctvo k určitej veci právny predchodca aktuálneho vlastníka, zaniklo
aj vlastníctvo osoby, ktorá svoje právo odvodzuje od svojho právneho predchodcu (tzv. derivatívny -

odvodený spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva), pretože v opačnom prípade by si tento svojím
vlastníctvom nemohol byť nikdy istý. Ochrana vlastníckeho práva dobromyseľného nadobúdateľa je
podporená judikatúrou ústavného súdu (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS
165/11), i keď je nepopierateľným faktom, že prevod vlastníckeho práva medzi viacerými nadobúdateľmi
sa musí skúmať vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu“.

52. V napadnutom rozhodnutí odvolací súd k posúdeniu dobrej viery žalovanej správne akcentoval,
že žalovaná sa v plnom rozsahu neoboznámila s históriou prevodov sporných nehnuteľností od
namietanej a spornej realizácie záložného práva spoločnosťou BENEFIT GROUP a. s., ktoré prevody
tak ani nemohla relevantne vyhodnotiť. Uvedené pochybnosti odvolací súd nadobudol z vykonaného
dokazovania, ako aj z tvrdenia svedkov F.. F. A., G.. Napokon história prevodov a oboznámenie sa so

spôsobom realizácie záložného práva a jeho vyhodnotenie, ku ktorému došlo dva roky pred uzavretím
kúpnejzmluvymedziINCESTCOMs.r.oažalovanou,anáslednéprevodyvlastníckehoprávadoktorých
boli zapojené aj personálne prepojenými subjektami (INCEST_COM s. r. o a INVESTCOM s. r. o) by
pre bdelého nadobúdateľa musela vyvolať vyššiu mieru obozretnosti, čo uvedené v prípade žalovanej
absentovalo. V kontexte uvedeného preto sa odvolací súd správne stotožnil so záverom uvedeným

súdom prvej inštancie, podľa ktorého na základe absolútne neplatného právneho úkonu, nemôže dôjsť
k platnému prevodu vlastníckeho práva. Pre absolútne neplatnú prvotnú zmluvu o prevode vlastníctva,
ktorý nedostatok nemôže byť zhojený ani následným prevodom na ďalšieho ,,domnelého vlastníka“,
nemohlo dôjsť ani k platným následným prevodom sporných nehnuteľností s poukazom na zásadu nemo
plus iuris.

53. Ústavný súd v uznesení z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 245/2022 k riešenej právnej otázke uviedol,
že ,,právna a súdna prax v otázke uprednostnenia ochrany práv pôvodného vlastníka pred ochranou
dobromyseľného nadobúdateľa od nevlastníka prešla obdobím názorovej nejednotnosti (napr. sp. zn.
I. ÚS 50/2010 a I. ÚS 510/2016). Na úrovni najvyššieho súdu došlo k nastoleniu jednoty rozhodnutím

veľkého senátu z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020. Na úrovni ústavnej súdnej praxe taktiež došlo v
ostatnomobdobíkustáleniunaprávnomnázoreopotrebeuprednostneniaochranypôvodnéhovlastníka
s výnimkou tých prípadov, kde zákon výslovne vytvára právny rámec pre možnosť nadobudnutia
vlastníctva od nevlastníka“.

54. V náleze z 19. januára 2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016-72 ústavný súd taktiež prezentoval názor
v zmysle ktorého, materiálna publicita údajov katastra nehnuteľnosti je vyvrátiteľná a podmienená
tým či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto
okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený, preto iba viera nadobúdateľa v správnosť údajov
v katastri nestačí na prelomenie zásady nemo plus iuris. De lege lata vychádza náš právny poriadok

z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám
nemôže disponovať.

55. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že napadnutým rozhodnutím nedošlo k
odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe pri riešení nastolenej otázky uvedenej v bode 47, preto

dovolanie z tohto dôvodu nie je prípustné a je daný dôvod odmietnutia dovolania v súlade s § 447 písm.
c) CSP.

56. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobcu v dovolacom konaní, ktorému nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania, lebo mu z obsahu spisu žiadne trovy dovolacieho konania nevyplývajú a ani
nevznikli (R 72/2018).

57. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.