Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 22, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/100/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122207834
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:2122207834.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu L. G., narodeného XX. X. XXXX, V., E. XXXX/XX
L., proti žalovanej H.. C. G.V., narodenej XX. E. XXXX, V., Y. M. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Milošom
Chrenkom, advokátom, Trnava, Hlavná 25, o zaplatenie 63.378,78 eur, vedenom na Okresnom súde
Trnava pod sp. zn. 19C/52/2022, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 04.
decembra 2024, sp. zn. 24Co/125/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 19C-52/2022-154
z 15. mája 2024 žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.1. Právne vec posúdil s poukazom na § 161 ods. 1 a § 203 ods. 1 písm. c) zák. č. 161/2015 Z. z.
Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), § 39a, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 482 ods. 1
zák. č. 40/1964Zb., ďalej len „Občianskeho zákonníka“ a po vecnej stránke skonštatoval, že z uznesenia
súdu prvej inštancie vydaného prostredníctvom notárky E.. Ľ. B.Ť., č. k. 11D/90/2019, Dnot 108/2019
dňa 21.11.2019 zistil, že v konaní o dedičstve po poručiteľke Y. G. bola určená všeobecná hodnota

majetku 96.871,07 eura; výška dlhov 20.246,36 eura; čistá hodnota dedičstva 76.624,71 eura. V konaní
bola schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva tak, že všetok majetok (nehnuteľnosti v kat.
území Trnava; bežné účty; osobné motorové vozidlo; nákladné vozidlo; obchodný podiel) nadobudla
C. G.Á. - dcéra poručiteľky, bez povinnosti peňažnej výplaty ustupujúcemu spoludedičovi L. G. -
synovi poručiteľky. Proti rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 7.12.2019. Následne dôvodil, že žalobca sa v danom spore

domáhal náhrady škody a ušlého zisku, keď mal za to, že žalovaná využila jeho tieseň, jeho psychické
rozrušeniespôsobenéúmrtímmatky,psychickúchorobu,akoajnaivituapresvedčilaho,abyjejdohodou
prenechal dedičstvo po matke v snahe sa obohatiť na úkor žalobcu, čím mu spôsobila škodu, ktorá
spočívala v strate majetku, ktorý by inak získal a z dôvodu nárastu hodnoty nehnuteľností sa žalobca
domáhal i ušlého zisku.

1.2. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné že dňa 21.11.2019 bola
v dedičskom konaní po neb. matke žalobcu a žalovanej Y. G.V. uzavretá dedičská dohoda na základe
ktorej nadobudla dedičstvo žalovaná bez povinnosti výplaty ustupujúcemu spoludedičovi - žalobcovi.
Sporné bolo, či žalovaná vyvíjala nátlak resp. použila lesť pri uzavretí dohody v dedičskom konaní,
či uviedla žalobcu do omylu. Vo veci bola tiež sporná existencia zákonných predpokladov pre vznik
zodpovednosti žalovanej za škodu a existencia ušlého zisku žalobcovi. Dôkazné bremeno zaťažovalo

v predmetnom spore žalobcu.1.3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Žalobca v konaní tvrdil,
že dohoda o dedičstve je v zmysle § 39a Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, keď žalovaná
využila jeho tieseň a psychické rozrušenie a dopustila sa úžery. Súčasne tvrdil, že žalovaná ho pri

uzatváraní dohody uviedla do omylu. Následne sa však žalobou domáhal náhrady škody a ušlého zisku.
Ako vyplýva z § 161 ods. 1 a § 203 ods. 1 písm. c) CMP predmetné rozhodnutie - dohoda o vyporiadaní
dedičstva, je rozhodnutím súdu v nesporovom konaní. Preto, podľa názoru prvoinštančného súdu, nie
je namieste domáhať sa neplatnosti takejto dohody žalobou, ako tomu je v tomto prípade, nakoľko v
prípade, ak by súd žalobe vyhovel došlo by k reparácii súdneho rozhodnutia vydaného v dedičskom

konaní, čo je neprípustné. Predmetná žaloba totiž smerovala cez inštitút náhrady škody k vyplateniu
žalobcu z predmetu dedičstva z dôvodu neplatnosti uzavretej dedičskej dohody, ktorú otázku si súd
mal v tomto konaní (podľa žalobcu) riešiť ako otázku predbežnú. Súd je toho názoru, že ani v prípade
preukázania dôvodov pre ktoré považoval žalobca dohodu uzavretú v konaní o prejednaní dedičstva
za neplatnú (tieseň, psychické rozrušenie, uvedenie do omylu) nie je možné dospieť k záveru, že by
dedič, ktorý nadobudol dedičstvo porušil právnu povinnosť, teda, že je splnený jeden zo základných

zákonných zodpovednostných predpokladov. V danej veci napokon uvedené tvrdenia žalobcu o tom,
že žalovaná využila jeho tieseň a psychické rozrušenie, uviedla ho do omylu, ani neboli preukázané.
Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že konanie žalovanej bolo aj v hrubom rozpore s dobrými mravmi,
keď súd (prostredníctvom povereného notára ako súdneho komisára) v uznesení o dedičstve schváli
dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva, ak neodporuje zákonu alebo dobrým mravom (§ 482 ods.

2 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného vyplýva, že notár pred schválením dohody posudzuje či
je v súlade so zákonom a či nie je v rozpore s dobrými mravmi. V danom prípade notár dohodu o
vyporiadaní dedičstva schválil. Súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca nevyužil svoje
právo podať odvolanie voči rozhodnutiu v dedičskom konaní (odvolanie bolo prípustné) i na skutočnosť,
že predmetnú žalobu podal po viac ako 4-och rokoch od uzavretia dohody. Čo sa týka nároku na

zaplatenie ušlého zisku, v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ušlý zisk predstavuje to, čo
poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody; inak povedané, že v dôsledku spôsobenia škody
nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať.
Nakoľko v danej veci žalobca nepreukázal vznik, spôsobenie škody, existenciu majetku, ktorý by sa
mohol rozmnožiť, nevznikol mu ani nárok na ušlý zisk.

1.4. Vzhľadomnaskutočnosť,žesúdprvejinštancieniejeviazanýprávnymposúdenímžalobu,zaoberal
sa i tým, či na základe tvrdeného skutkového stavu uplatnený nárok na zaplatenie sumy 38.312,35 eur
(uplatnený titulom náhrady škody) a na zaplatenie sumy 25.066,43 eur (uplatnenej titulom ušlého zisku)
nepatrí žalobcovi iným titulom, avšak dospel k záveru, že žalobcovi uplatnený nárok nepatrí ani z iného
právneho titulu, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

1.5. Súd prvej inštancie v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia taktiež nepripustil návrh zástupcu
žalobcu na vykonanie dôkazu - vyžiadanie výpisu z účtov z bánk na preukázanie rozporu konania
žalovanej s dobrými mravmi, a to z toho hľadiska, že disponovala finančnými prostriedkami matky a tieto
vybrala pred dedičským konaním a privlastnila si ich bezdôvodne, keď s poukazom na právny názor

súdu uvedený v bode 9. odôvodnenia tohto rozhodnutia, akýkoľvek výsledok takéhoto dokazovania by
nemal žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci. Súd nevykonal ani dokazovanie navrhované zástupcom
žalobcu - výsluch žalobcu, keď žalobca sa nedostavil na pojednávanie dňa 15.5.2024 bez dôležitého
dôvodu (podľa vyjadrenia zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 3.4.2024 práceneschopnosť žalobcu
trvala do dátumu kontroly dňa 30.4.2024) napriek tomu, že pojednávanie dňa 3.4.2024 bolo odročené za

účelom jeho výsluchu. Zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 15.5.2024 ospravedlnil neúčasť žalobcu
s odôvodnením, že zdravotné problémy žalobcu pretrvávajú, uvedené nepreukázal. Súd s poukazom
na skutočnosť, že žalobca bol v konaní zastúpený advokátom upustil od vykonania tohto dôkazu a
to i s poukazom na právny názor súdu uvedený v bode 9 odôvodnenia. Súd nevyhodnocoval listinné
dôkazy - lekárske správy o vyšetreniach, resp. zdravotnom stave žalobcu, ktoré predložil zástupca

žalobcu na preukázanie skutočnosti, že žalobca v čase kedy malo dôjsť k protiprávnemu konaniu
žalovanej bol psychicky chorý, keď súd nedisponuje odbornými znalosti na posudzovanie zdravotného
stavu. V súvislosti s nárokom na náhradu trov konania uviedol, že rozhodnutia tunajšieho súdu č.
k. 19C/52/2022-23 zo dňa 27.1.2023 ktorým súd priznal žalobcovi oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov v rozsahu 50% a na ktoré sa odvolával zástupca žalobcu vyplýva, že žalobca mal v tom čase

pravidelný mesačný príjem vo výške cca 855,85 eur v čistom, pričom tento mesačný príjem výrazne
presahoval sumu životného minima domácnosti žalobcu, ktorá je vo výške 234,42 eura. Po odpočítaní
žalobcom uvedených výdavkov (výdavky spojené s bývaním 78,46 eur, lieky 15,- eur, hypotéka 220,65
eur) od jeho mesačných príjmov, zostala žalobcovi suma cca 541,74 eura. Súd tiež v rozhodnutíkonštatoval, že žalobca vlastní byt v Bratislave (zariadený od mája 2022), v ktorom nebýva a z ktorého
mohol dosahovať príjem z prenájmu vo výške minimálne 500,- eur mesačne, ktorú sumu mohol použiť
na tvorbu úspor a ktorého príjmu sa dobrovoľne vzdáva. Súd dospel k záveru, že žalobcu nemožno

považovať za osobu nemajetnú alebo sociálne slabú osobu, u ktorej by boli dané nepriaznivé majetkové
pomery v rozsahu vyžadovanom na priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku. Súd však
zohľadnil výšku súdneho poplatku (3.732,50 eur) a dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav žalobcu, ktorý
bol uznaný invalidným v rozsahu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť viac ako 70% a preto dospel
k záveru, že úhradu súdnych poplatkov vo výške 50% možno od žalobcu vzhľadom na jeho osobné a

majetkové pomery spravodlivo požadovať. Zástupca žalobcu odôvodňoval aplikáciu ustanovenia § 257
Civilnéhosporovéhoporiadkutým,žeodrozhodnutiasúduočiastočnomoslobodeníodplateniasúdnych
poplatkov sa zlá finančná situácia ako aj zdravotný stav žalobcu zhoršil. Toto tvrdenie však zástupca
žalobcu žiadnym spôsobom nepreukázal, napokon z odôvodnenia rozhodnutia súdu o oslobodení od
platenia súdneho poplatku vyplýva, že finančná situácia žalobcu ani v tom čase nebola zlá (ako to
tvrdí zástupca žalobcu), jeho príjem bol 855,85 eur v čistom. V čase rozhodnutia prvoinštančného

súdu v predmetnej veci dňa 15.5.2024 nebol preukázaný iný príjem žalobcu ani priznanie štátnej dávky
žalobcovi. Preto mal súd prvej inštancie za to, že v danej veci nie sú žiadne dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov procesne úspešnej žalovanej.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej „odvolací súd“) rozsudkom zo 04. decembra 2024 sp.

zn. 24 Co/125/2024 výrok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby potvrdil a vo výroku o trovách konania
zmenil tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 50% a súčasne
priznal žalovanej voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 50 %.

2.1. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súdom prvej inštancie zistený skutkový stav

pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatnených nárokov a pretože v
celom rozsahu zdieľal i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia s odkazom na § 387 ods. 2 CSP skonštatoval správnosť jeho dôvodov a odkázal na správne
odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal
od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, pričom zároveň nezistil naplnenie

žiadneho z odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom a to nesprávny procesný postup, ani inú vadu,
ktorábymohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Nazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia, vychádzajúc z relevantnej odvolacej argumentácie odvolateľa doplnil nasledovné:

2.2. V súvislosti s odvolacou námietkou, že strana sa nemôže domáhať neplatnosti dohody o

vyporiadaní dedičstva, ktorá je rozhodnutím súdu v nesporovom konaní keďže by tým došlo k
neprípustnej reparácii súdneho rozhodnutia vydaného v dedičskom konaní, pričom súd túto otázku
nemohol v konaní riešiť ani ako predbežnú, s poukazom na § 489 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
Podľa tohto citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pred schválením dohody dedičov o
vyporiadaní dedičstva musí súd skúmať, či neodporuje zákonu alebo dobrým mravom a až keď dospeje

k záveru o splnení tejto podmienky, predmetnú dohodu schváli. Argumentoval, že v danom prípade
uznesením č. k. 11D/90/2019-73, Dnot 108/2019 z 21.11.2019 súd prvej inštancie prostredníctvom
notárky E.. H. B. určil všeobecnú hodnotu, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva, pričom schválil dohodu
dedičov (žalobcu a žalovanej) o vyporiadaní dedičstva tak, že celé dedičstvo nadobudla žalovaná
bez povinnosti peňažnej výplaty ustupujúcemu spoludedičovi - žalobcovi. Toto uznesenie nadobudlo

právoplatnosťdňom17.12.2019.Zuvedenéhovyplýva,žesúdschválenímpredmetnejdedičskejdohody
zároveň judikoval jej platnosť a de facto i skutočnosť, že dohoda bola uzavretá slobodne, vážne, určite
a zrozumiteľne a zároveň, že neodporuje zákonu a ani dobrým mravom. Žalobca mohol predmetné
rozhodnutie napadnúť v danom mimosporovom konaní o dedičstve podaním riadneho, prípadne aj
mimoriadneho opravného prostriedku, čo ale v zákonnej lehote neurobil. Predmetné uznesenie je teda

právoplatné s následkom záväznosti a zásadnej nezmeniteľnosti (§ 226 CSP v spojení s § 2 ods. 1
CMP) a nie je možné ho revidovať ani v danom skončenom mimosporovom konaní ani v inom sporovom
konaní. Obdobný záver nižších súdom bol odobrený v uznesení NS SR sp. zn. 8Cdo/85/2019. V prípade
súdom schválnej dedičskej dohody nemôže ísť o protiprávny úkon.

2.3. Vzhľadom k uvedenému nie je možné domáhať sa neplatnosti súdom schválenej dedičskej dohody
a ani ako predbežnú otázku riešiť prípadnú neplatnosť predmetnej dohody dedičov o vyporiadaní
dedičstva ani v zmysle § 39a Občianskeho zákonníka z titulu úžery ani § 49a Občianskeho zákonníka
z titulu omylu. Vyššie uvedené zároveň vylučuje vznik zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá malavzniknúť žalobcovi v zmysle § 424 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za škodu zodpovedá aj ten,
kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom.

2.4. Pre úplnosť odvolací súd dodal, že podmienkou vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 424 OZ je
úmyselné konanie proti dobrým mravom, ktorým bola tretej osobe spôsobená škoda. Medzi úmyselným
konaním proti dobrým mravom a škodou spôsobenou týmto konaním musí byť príčinná súvislosť. Na
rozdiel od iných prípadov zodpovednosti za škodu nemusí byť porušená určitá právna povinnosť, stačí,
keď žalobca, na ktorom leží v tomto smere dôkazné bremeno preukáže, že išlo o úmyselné konanie

proti dobrým mravom.

2.5. Napriek skutočnosti, že rozhodnutia českých súdov nespadajú pod ustálenú rozhodovaciu súdnu
prax, odvolací súd vzhľadom na identickosť dotknutej právnej úpravy odvolací súd poukázal na
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 23Cdo 951/2011, podľa ktorého konanie, ktoré predpokladá ust. § 424
OZ síce neodporuje zákonu v užšom slova zmysle (por. § 39 OZ), ale poškodzuje záujmy účastníkov

občianskoprávnych vzťahov. Skutková podstata tak zahrňuje prípady výkonu práva smerujúcich
úmyselne (zámerne) k tomu, aby bola inému spôsobená škoda (prípady tzv. šikany). Pritom platí, že nie
jekonanímprotidobrýmmravom,aksledujevýkonprávavlastnýprospechkonajúceho,aniepoškodenie
iného. Konanie, ktoré smeruje k uskutočneniu výsledku, ktorý je zákonom predpokladaný, je konaním
dovoleným aj v prípade, že jeho vedľajším následkom je prípadný vznik ujmy iného. Pokiaľ však niekto

vykonáva svoje právo spôsobom, ktorý zámerne poškodzuje iného, ide o šikanózny výkon práva a teda
o konanie proti dobrým mravom kedy výkon práva sa stáva výlučne prostriedkom k poškodeniu iného.

2.6. Vzhľadom k uvedeným právnym a teoretickým východiskám odvolací súd dospel k záveru, že
spore nebola preukázaná zodpovednosť žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi spôsobenú úmyselným

konaním žalovanej proti dobrým mravom tým, že žalovaná pristúpila k uzavretiu dvojstrannej dohody o
vyporiadaní dedičstva spôsobom, že ona nadobudla celé dedičstvo (včítane pasív) a to bez povinnosti
výplaty žalobcovi ako druhému z dedičov. Sledovala tým síce svoj vlastný prospech, avšak z ničoho
nemožno vyvodiť, že zámerom bolo výlučne poškodenie žalobcu, ktorý podľa tvrdenia žalovanej sám
takúto dedičskú dohodu navrhol, čo je podporené aj tým, že ju pred notárom uzavrel, podpísal a voči

uzneseniu, ktorým bola schválená predmetná dedičská dohoda neuplatnil žiaden opravný prostriedok.

2.7. Odvolací súd akcentoval, že ani žalobca v konaní neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď ničím
nepreukázal konanie žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, konkrétne podľa tvrdenia žalobcu, že
by využila jeho zlé citové rozpoloženie, menšiu sociálnu prispôsobivosť, dôverčivosť, malú znalosť

sociálneho a právneho aspektu praktického života, využila tieseň žalobcu, jeho psychické rozrušenie
spôsobené úmrtím matky, psychickú chorobu, naivitu. Treba dodať, že žalovaná poprela všetky tvrdenia
žalobcu o tom, že na neho vyvíjala nátlak, aby jej celé dedičstvo ponechal, za čo mu sľubovala
starostlivosť a pomoc. Žalobca pritom tieto svoje tvrdenia v konaní nepreukázal. Ďalej odvolací
súd dodal, že predmetná dedičská dohoda nie je jednostranným úkonom žalovanej, ale jedná sa o

dvojstranný právny akt uzavretý na základe zhodnej vôle oboch aktérov a to pred povereným notárom,
ktorý stranám pred uzavretím dohody poskytol potrebné poučenie. Žalobca pritom ani netvrdí, že by pri
uzatváraní dohody konal v duševnej poruche, ktorá by ho robila na tento úkon neschopným.

2.8. V súvislosti s odvolacou námietkou v rámci dokazovania súdu prvej inštancie (nevykonanie dôkazu

- výsluchu žalobcu) - odvolací súd poukázal na bod 12. preskúmavaného rozsudku, pričom poukázal
na to, že žalobca sa nedostavil na pojednávanie dňa 15.5.2024 bez dôležitého dôvodu napriek tomu, že
predchádzajúce pojednávanie dňa 3.4.2024 bolo odročené za účelom jeho výsluchu, pričom zástupca
žalobcu na pojednávaní 15.5.2024 ospravedlnil neúčasť žalobcu s odôvodnením, že jeho zdravotné
problémy pretrvávajú, uvedené však nepreukázal. Prvoinštančný súd pri upustení od výsluchu žalobcu

zároveň poukázal aj na svoj právny názor, v dôsledku ktorého žalobu zamietol. Taktiež uviedol, že z
obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 3.4.2024 (č. l. 118 a n.) vyplýva, že na pojednávanie sa žalobca
nedostavil, jeho neúčasť ospravedlnil právny zástupca tým, že klient je PN od 18.12.2023 a PN trvá do
dátumu kontroly dňa 30.4.2024. Prvoinštančný súd predmetné pojednávanie odročil na 15.5.2024 s tým,
že splnomocneného zástupcu žalobcu zaviazal zabezpečiť účasť žalobcu na pojednávaní a zároveň

bol H.. J. H. požiadaný o zaslanie správy, či zdravotný stav žalobcu mu dovoľuje zúčastniť sa súdneho
pojednávania. Podaním zo dňa 13.5.2024 (č. l. 126) právny zástupca ospravedlnil neúčasť žalobcu na
pojednávaní s tým, že zdravotné problémy žalobcu naďalej pretrvávajú, pričom ako dôkaz mali slúžiť
pripojené lekárske správy žalobcu. Z lekárskej správy H.. J. Z., J.., ktorá je ešte zo dňa 23.2.2024,vyplýva, že pacient mal fraktúru rebier, stále má bolesti, udáva aj bolesti krku, chrbta aj ľavej ruky. Zo
správy o RTG hrudníka žalobcu zo dňa 21.11.2023 vyplýva, že mal fraktúru rebier. Ošetrujúci lekár
sa vyjadril, že žalobca bol na chirurgickej ambulancii ošetrený naposledy 21.2.2024, pričom o jeho

aktuálnom zdravotnom stave nemal žiadne informácie. Na základe uvedeného tak súd prvej inštancie
správne uzavrel, že pretrvávanie takých zdravotných problémov žalobcu, ktoré by mu bránili zúčastniť
sa pojednávania dňa 15.05.2024, prípadne práceneschopnosť žalobcu neboli v konaní preukázané.
Vzhľadom na uvedené zastáva odvolací súd názor, že súd prvej inštancie nevykonaním výsluchu
žalobcu za popísaných okolností nedopustil žiadneho nesprávneho procesného postupu, ktorým by

znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca sám svoj výsluch zmaril nedostavením sa na nariadené
súdne pojednávanie bez preukázania prijateľného dôvodu. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti poukazuje
na lekársku správu zo dňa 30.5.2024 (č. l. 164), z ktorej má vyplývať, že žalobca trpí silnými bolesťami,
odvolací súd sa s týmto nestotožňuje. Zo správy bolo zrejmé iba to, že ku dňu 30.5.2024 žalobca
deklaroval bolesti a obmedzenie pohybu v ľavom ramene a pocit mravenčenia. Nebolo teda preukázané,

že by mu bolesť či obmedzenie pohybu ľavého ramena bránila v účasti na súdnom pojednávaní.

2.9. V rámci odvolacieho namietania splnených podmienok pre aplikáciu § 257 CSP odvolací súd
uviedol, že základnou zásadou, ktorou sa ovláda rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania je
vyjadrená v § 255 ods. 1 CSP. Výnimočné uplatnenie § 257 CSP prichádza do úvahy vtedy, ak prísna

aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcej
tvrdosti. Ustanovenie § 257 CSP teda predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok aj
zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu
nahradiť trovy konania úspešnej strane. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť
a preukázať strana inak povinná zaplatiť náhradu trov konania. Predmetné zákonné ustanovenie tak

rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale
aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto
zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Ustanovenie § 257 CSP pritom nemožno
vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov
konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť celkom výnimočný prípad, ktorý musí

byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym
okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie
nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení
je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu
trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol

celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné
podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej
normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného
zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a
je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na

rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. Žalobca (ako
zistil prvoinštančný súd lustráciami) má aktuálne mesačný príjem v podobe invalidného dôchodku
vo výške 382,20 eur, na účtoch mal sumu 910,25 eur, od 1.3.2023 je nezamestnaný. Z pripojeného
rozhodnutia ÚPSVaR zo dňa 13.5.2024 (č. l. 165) je zrejmé, že dávka v hmotnej núdzi mu nebola
priznaná, pretože jeho príjem prekračoval zákonom stanovený limit. Žalobca dlhodobo trpí závažným

psychickým ochorením (paranoidnou schizofréniou) a má priznanú mieru poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť až 75 %, čo značne znižuje možnosti jeho zamestnania. Je výlučným vlastníkom
bytu v Bratislave. Odvolací súd okrem uvedených pomerov žalobcu považoval za potrebné zohľadniť aj
výnimočnú okolnosť danej veci, že v dedičskom konaní po neb. matke sa žalobca vzdal bez povinnosti
výplaty v prospech žalovanej celého svojho dedičského podielu (polovice z čistej hodnoty dedičstva

76.624,71 eur). Preto na základe uvedených skutočností by bolo podľa názoru odvolacieho súdu
zaviazať žalobcu na zaplatenie trov konania žalovanej zastúpenej v konaní advokátkou neprimerane
tvrdé. Avšak na druhej strane nemožno konštatovať, že žalobca by bol úplne nemajetnou osobou v
hmotnej núdzi a preto by nebolo spravodlivé aby žalovanej, ktorá sa v predmetnom konaní dôvodne
bránila voči, podľa výsledku sporu, nedôvodne podanej žalobe žalobcu, nebola náhrada trov priznaná

vôbec, ako sa toho domáhal žalobca. Odvolací súd ustálil, že v danom prípade boli dané dôvody hodné
osobitného zreteľa a také výnimočné okolnosti prípadu, ktoré s použitím § 257 CSP odôvodňovali
čiastočné nepriznanie náhrady trov v konaní úspešnej žalovanej v rozsahu 50%. Vzhľadom k tomu
sa odvolací súd nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade neboli splnenézákonné podmienky aplikácie § 257 CSP na rozhodnutie o náhrade trov konania, odôvodňujúce
výnimočné nepriznanie náhrady trov konania žalovanej, v dôsledku čoho bolo potrebné zmeniť výrok
II. preskúmavaného rozsudku. Záverom konštatoval, že ostatné odvolacie námietky nepovažoval pre

rozhodnutie vo veci samej za rozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. O nároku na
náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP a § 262ods. 1 CSP).

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v rozsahu zamietnutia žaloby dovolanie

žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), prípustnosť ktorého vyvodil s poukazom na § 420 písm. f) CSP. Uvedený
procesnýnedostatokvidelvprocesedokazovania,konkrétnevtom,žežalobcavprvoinštančnomkonaní
navrhoval súdu vykonať listinné dôkazy v podobe lekárskych správ o vyšetreniach, resp. zdravotnom
stave žalobcu, ktoré predložil zástupca žalobcu na preukázanie skutočnosti, že žalobca v čase kedy
malo dôjsť k protiprávnemu konaniu žalovanej bol psychicky chorý. Poukázal na bod 13. rozsudku súdu
prvej inštancie a § 206 CSP, pričom dôvodil, že súd prvej inštancie mal nariadiť znalecké dokazovanie,

prípadne minimálne odborné vyjadrenie. Vzhľadom na uvedené mal za to, že bol naplnený dovolací
dôvod, keďže podľa jeho názoru išlo o významný dôkaz, ktorý mal a mohol preukazovať platnosť
právneho úkonu, t. j. dohody o dedičstve, nakoľko práve toto bola skutočnosť, na ktorej žalobca založil
svoj procesný útok, keďže naliehal, že dohoda o dedičstve je neplatná z dôvodu, že nebola uzatvorená
v intenciách § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Argumentoval, že v čase uzatvorenia dohody bol

žalobca psychicky chorý, čo bolo rozhodnou skutočnosťou pre posúdenie platnosti dohody o dedičstve.
Navrhovaný dôkaz súd vyhodnotil jedinou vetou, dovolateľ tvrdil, že sa zbavil povinnosti konštatovaním
o nekompetentnosti rozhodovať a posudzovať zdravotný stav. Ďalej uviedol, že súd na jednej strane
odmietol vykonať jeho dôkaz a na strane druhej si vyžiadal na vlastný podnet informácie o žalobcovi,
ktorý sa na pojednávanie nedostavil. Namietal nepripustenie výsluchu žalobcu. Dovolateľ zastáva názor,

že súd prvej inštancie by dospel k záveru, že dohoda o dedičstve je neplatná, ak by vykonal navrhované
dôkazy,žežalobcajuneuzatvorilplatne-vážne,určiteaanisporozumením.Žalobcamalzato,žesúdsa
jeho argumentáciou vôbec nezaoberal, podľa jeho mienky sa zaoberal preukázaním opaku, ktorý tvrdil
žalovaný, napriek rovnosti strán sporového konania. Ďalej poukázal na body 12. a 13. rozsudku súdu
prvej inštancie o nepripustení navrhovaných dôkazov. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho

súdu v časti výroku o zamietnutí žaloby zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne aby rozsudok
odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie; priznať žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania.

4. K dovolaniu sa vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že žalobcovo dovolanie považuje

za vecne a obsahovo nedôvodné, preto žiadala dovolanie odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskejrepubliky (ďalej aj„najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 2 písm. b) CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§

424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces.
8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal procesný
postup súdov, ktorým tieto odmietli vykonať ním navrhované dôkazy, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci
významné (kľúčové), nakoľko mali preukazovať neplatnosť právneho úkonu - dohody o dedičstve (§37
ods. 1 Občianskeho zákonníka), na ktorej žalobca založil svoj procesný útok, čím v postupe súdov došlo
vo vzťahu k nemu k „denegatio iustitie“.

11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/
zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to
v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou

práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na

spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,

bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia

dôkazov a pod.).

12.1. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho

súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,
8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na
spravodlivý proces.

12.2. So zreteľom na vyššie uvedené, vec prejednávajúci senát pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na
spravodlivý proces.12.3. Ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať
takú, medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného
nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace

procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo svojich
dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 168/2019 z 21. novembra 2019,
uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 29/2019).

12.4. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je
argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez
relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti
tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec
tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo

vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv.
opomenutédôkazy)takmervždyzaložínielennepreskúmateľnosťvydanéhorozhodnutiaprenedostatok
dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2021, sp.
zn. 5Cdo/107/2019).

13. V danej veci predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu škody (právne posúdenie
uplatneného nároku je vždy vecou konajúceho súdu v zmysle zásady „iura novit curia“), pričom
žalobca svoj nárok odvodzoval z ním tvrdenej neplatnosti dohody o vyporiadaní dedičstva, ktorá bola
schválená súdom v dedičskom konaní, avšak ktorú mal žalobca (podľa jeho tvrdení) uzavrieť v duševnej

poruche, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným (§38 ods. 2 Občianskeho zákonníka),
ako aj s využitím jeho tiesne, psychického rozrušenia zo smrti matky zo strany žalovanej, ktorá ho
presvedčila, aby jej dohodou prenechal celé dedičstvo po ich matke. Súdy nižších inštancií žalobu
zamietli predovšetkým (prioritne) z dôvodu, že žalobca sa „nemôže domáhať neplatnosti dohody o
vyporiadaní dedičstva, ktorá bola rozhodnutím súdu v nesporovom konaní, keďže by tým došlo k

neprípustnej reparácii súdneho rozhodnutia vydaného v dedičskom konaní, pričom súd túto otázku
nemohol v konaní riešiť ani ako predbežnú“ Zhodne uviedli, že „pred schválením dohody dedičov
o vyporiadaní dedičstva musí súd skúmať, či táto neodporuje zákonu alebo dobrým mravom a až
keď dospeje k záveru o splnení tejto podmienky, predmetnú dohodu schváli“. Súdy ďalej poukázali
na to, že „V danom prípade uznesením č. k. 11D/90/2019-73, Dnot 108/2019 z 21.11.2019 súd prvej

inštancie prostredníctvom notárky JUDr. Martiny Zaťkovej určil všeobecnú hodnotu, výšku dlhov a čistú
hodnotu dedičstva, pričom schválil dohodu dedičov (žalobcu a žalovanej) o vyporiadaní dedičstva tak,
že celé dedičstvo nadobudla žalovaná bez povinnosti peňažnej výplaty ustupujúcemu spoludedičovi -
žalobcovi. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 17.12.2019. Z uvedeného vyplýva, že súd
schválením predmetnej dedičskej dohody zároveň judikoval jej platnosť a de facto i skutočnosť, že

dohoda bola uzavretá slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne a zároveň, že neodporuje zákonu a ani
dobrým mravom. Žalobca mohol predmetné rozhodnutie napadnúť v danom mimosporovom konaní o
dedičstve podaním riadneho, prípadne aj mimoriadneho opravného prostriedku, čo ale v zákonnej lehote
neurobil. Predmetné uznesenie je teda právoplatné s následkom záväznosti a zásadnej nezmeniteľnosti
(§ 226 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP) a nie je možné ho revidovať ani v danom skončenom

mimosporovom konaní ani v inom sporovom konaní. V prípade súdom schválnej dedičskej dohody
nemôže ísť o protiprávny úkon“. Súdy následne uzavreli, že „Vzhľadom k uvedenému nie je možné
domáhať sa neplatnosti súdom schválenej dedičskej dohody a ani ako predbežnú otázku nemožno
riešiť prípadnú neplatnosť predmetnej dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva ani v zmysle § 39a
Občianskeho zákonníka z titulu úžery, ani § 49a Občianskeho zákonníka z titulu omylu. Vyššie uvedené

zároveň vylučuje vznik zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi v zmysle § 424
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním
proti dobrým mravom“.

13.1. Z uvedeného vyplýva, že súdy nižšej inštancie sa v konaní odmietli vykonať dokazovanie

smerujúce k preukazovaniu neplatnosti dedičskej dohody s odôvodnením, že po skončení dedičského
konania, v ktorom dedičský súd schválil dohodu dedičov, už nemožno posudzovať jej prípadnú platnosť/
neplatnosť, a to ani prejudiciálne v inom konaní.13.2. Najvyšší súd poukazuje na to, že dedením sa rozumie všeobecný prechod práv a povinností
po zomretej osobe na iné subjekty - dedičov, s výnimkou prípadov, o ktorých ustanovuje Občiansky
zákonník inak. Predmetom dedenia je majetok poručiteľa, ktorý sa označuje ako dedičstvo alebo

pozostalosť. Napriek tomu, že dedičstvo prechádza na dedičov podľa samého práva okamihom smrti
poručiteľa, platná právna úprava zachováva princíp úradnej ingerencie pri nadobudnutí dedičstva.
Prejednanie dedičských vecí patrí do právomoci súdov s tým, že súd v konaní o dedičstve poverí
notára, aby vo veci konal a rozhodoval (§161 CMP). Spôsoby rozhodnutia o dedičstve sú taxatívne
vymedzené v zákone (§ 203 ods. 1 CMP). Jedným zo spôsobov je schválenie dohody o vyporiadaní

dedičstva (§203 ods. 1 písm. c) CMP). Predpokladom uzavretia dedičskej dohody je existencia aspoň
dvoch dedičov. K uzavretiu dohody sa vyžaduje konsenzus, teda súhlas (zhodná vôľa) všetkých dedičov,
prípadne ich zástupcov. Formálnym potvrdením súhlasu s dohodou o vyporiadaní dedičstva je podpis
účastníkov na listine, ktorá obsahuje jej znenie. Dohoda sa musí týkať všetkého známeho majetku
patriaceho do dedičstva. Dedičská dohoda ponúka dedičom široké dispozičné oprávnenia. Ani dohoda,
podľa ktorej by jeden z dedičov nenadobudol z dedičstva nič, nie je v rozpore s dobrými mravmi.

Dedičskú dohodu možno až do právoplatného skončenia dedičského konania meniť, odvolať alebo
nahradiť novou dohodou (8Cdo 151/2018). Od dedičskej dohody bolo takisto možné odstúpiť (§ 48
Občianskeho zákonníka) v prípadoch, v ktorých to v hypotéze právnej normy predvída zákon, alebo
keď sa na tom účastníci zmluvy vopred dohodli. Keďže dedičská dohoda nadobúda platnosť a účinnosť
právoplatným schválením súdu, k odstúpeniu od nej mohlo dôjsť do času jej právoplatného schválenia

dedičským súdom.

13.3. V danej veci žalobca v podanej žalobe (doručenej súdu 12.12.2022) namietol neplatnosť uzavretej
dedičskej dohody s odstupom času 3 rokov od jej uzavretia (a právoplatného schválenia súdom -
7.12.2019), a preto správne súdy nižších inštancií posudzovali skutočnosť, či je možné namietať

neplatnosť dedičskej dohody potom, čo táto bola riadne (právoplatne) schválená súdom. Z obsahu
spisu je potom nesporné, že dedičská dohoda uzavretá medzi žalobcom a žalovanou bola schválená
súdom v súlade s platnými právnymi predpismi. Uznesenie, ktorým bola schválená dedičská dohoda
je meritórnym rozhodnutím. Predmetné rozhodnutie sa stalo právoplatným. Z právoplatnosti súdneho
rozhodnutia vyplýva, že rozhodnutie je momentom právoplatnosti zásadne nemeniteľné. Preto výrok

právoplatného rozhodnutia (dohoda dedičov) je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi
nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku (§ 226, § 228 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP).
Odvolací súd správne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, že rozhodnutie súdu nie je právnym
úkonom a preto sa na rozhodnutie súdu nevzťahujú ustanovenia Prvej časti Štvrtej hlavy Občianskeho
zákonníka (§§ 34 až 51). Znamenalo by totiž, že by sa opätovne rozhodovalo o otázke, o ktorej už bolo

vo vzťahu medzi dedičmi právoplatne rozhodnuté. Preto samotná okolnosť existencie právoplatného
dedičského rozhodnutia bráni tomu, aby súd v tomto sporovom konaní opätovne preskúmaval, hoci len
prejudiciálne,platnosťdedičskejdohody.Krovnakýmzáveromdospeluždovolacísúdajvrozhodnutiach
sp. zn. 7Cdo 501/2014, sp. zn. 4 Cdo 254/07, sp. zn. 4Cdo 13/2023.

13.4. Odvolací súd preto postupom, ktorým nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom na preukazovanie
neplatnosti právneho úkonu - právoplatne súdom schválenej dohody o dedičstve (§37 ods. 1
Občianskeho zákonníka), na ktorých žalobca založil svoj procesný útok, nepredstavoval postup
„denegatio iustitie“, nakoľko žalobcom uvádzané skutočnosti o jeho zlom psychickom rozpoložení
(psychickej poruche) spojenom s úmrtím jeho matky v čase uzatvárania predmetnej dedičskej dohody,

k overeniu ktorých bol navrhnutý dôkaz, bol z dôvodov uvedených v bode 13.3 tohto rozhodnutia, bez
relevantnej súvislosti s predmetom konania (sp. zn. 5Cdo/107/2019). Naviac žalobcovi nič nebránilo,
sám v konaní takýto dôkaz predložiť v podobe súkromného znaleckého posudku, prípadne minimálne
odborného vyjadrenia (§ 206 CSP). Odvolací súd potom dospel k správnemu záveru, že v tomto súdnom
konaní nebolo možné domáhať sa neplatnosti súdom schválenej dedičskej dohody a ani ako predbežnú

otázku riešiť jej prípadnú neplatnosť s tým, že uvedené zároveň vylučovalo vznik zodpovednosti
žalovanejzaškodu,ktorámalavzniknúťžalobcovivzmysle§424Občianskehozákonníka.Odvolacísúd
správne uzavrel, že v konaní nebola preukázaná zodpovednosť žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi
spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom len tým, že žalovaná pristúpila k uzavretiu
dvojstrannej dohody o vyporiadaní dedičstva spôsobom, že ona nadobudla celé dedičstvo (včítane

pasív) a to bez povinnosti výplaty žalobcovi ako druhému z dedičov. Žalobca v konaní nepredložil taký
dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že zámerom žalovanej bolo výlučne poškodenie žalobcu, ktorý
navyše podľa nej sám takúto dedičskú dohodu navrhol, čo mal súd podporené aj tým, že ju pred notáromuzavrel,podpísalavočiuzneseniu,ktorýmbolaschválenápredmetnádedičskádohodaneuplatnilžiaden
opravný prostriedok.
13.5. Zákon nevylučuje namietať neplatnosť aj právoplatne súdom schválenej dedičskej dohody

avšak podľa názoru dovolacieho súdu, tak možno urobiť len v rámci samotného konania o dedičstve,
a to využitím mimoriadnych opravných prostriedkov, akým je napr. žaloba na obnovu konania.
Žaloba na obnovu konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý smeruje proti právoplatným
rozhodnutiam súdu. Obnova konania v systéme mimoriadnych opravných prostriedkov je upravená v
Civilnom sporovom poriadku a oproti doterajšej právnej úprave zostala zachovaná. Civilný mimosporový

poriadok obsahuje len niektoré ustanovenia o žalobe na obnovu konania. Na konanie podľa Civilného
mimosporového poriadku sa teda použijú všeobecné ustanovenia Civilného sporového poriadku. Žaloba
na obnovu konania je prípustná aj proti právoplatnému uzneseniu vydanému v konaní o dedičstve,
ak zmenu alebo zrušenie uznesenia nie je možné dosiahnuť inak (§ 75 CMP). Žaloba na obnovu
konania je prípustná napr. v prípadoch ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa
strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny

nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, príp.
ak možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre stranu
priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch mesiacov odvtedy,
odkedy sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo
dňa, keď ho mohol uplatniť. Žaloba sa však podáva najneskôr v lehote troch rokov od právoplatnosti

rozhodnutia (§ 403 CSP). Z uvedeného potom vyplýva, že aj neplatnosť dedičskej dohody možno (aj) po
skončenídedičskéhokonanianapadnúť,atonajmäpodanímžalobynaobnovukonania,aknastalanová
skutočnosť alebo sa objavili nové dôkazy, ktoré bez vlastnej viny nemohol účastník použiť v pôvodnom
konaní. Žalobca mal teda po dobu troch rokov od právoplatného uznesenia súdu o schválení dedičskej
dohody možnosť podať žalobu o obnovu konania, čo nevyužil (namiesto toho podal žalobu v tejto veci, v

ktorom konaní, ako už bolo uvedené vyššie, súdy platnosť tejto dohody nemohli posudzovať). Dovolací
súd zastáva názor, že ak bol žalobca schopný dňa 12.12.2022 podať žalobu v tejto veci, nič mu v
danom čase nebránilo podať ani žalobu na obnovu konania (ktorú mohol podať do 7.12.2022). Platí
potom, že postup účastníka, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť dedičské rozhodnutie súdu
odvolaním (následne i dovolaním), príp. žalobou na obnovu konania uvedenú možnosť ale nevyužil, i

keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu o schválení dedičskej
dohody, sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka
vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou
starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv.

13.6. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil
ústavnoprávne deficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, súdy nižších inštancií postupovali
v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania, najmä zásadou voľného hodnotenia
dôkazov (čl. 15 CSP) a princípmi všeobecnej spravodlivosti. Zároveň pri zisťovaní skutkového stavu
rešpektovali ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu,

zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), napadnuté rozhodnutia odvolacieho
súdu ako aj súdu prvej inštancie obsahujú riadne odôvodnenie myšlienkového procesu hodnotenia
dôkazov, zo záverov oboch súdov nižších inštancií dovolací súd nezistil porušenie zásady voľného
hodnotenia dôkazov a prijaté skutkové závery nevykazujú známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či
zrejmého omylu. Námietky žalobcu v tomto smere preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti

a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP za neopodstatnené.

14. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu, v ktorom namietal vadu zmätočnosti podľa
§ 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

15. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že podľa zásady úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1
CSP), žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

16. Uznesenie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.