Rozsudok – Majetok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/94/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117010632
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2117010632.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov

JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovanej A. B. a spol., pre
pokračovací zločin úverového podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a)
Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 11.03.2025
pod sp. zn. 9T/20/2017, na verejnom zasadnutí konanom v Trnave dňa 28.10.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods.1 písm. e/, ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

obžalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.,
trvale bytom: C., D. E. XX,

u k l a d á

Podľa § 222 ods.3 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 ( ďalej len „ Trestného zákona“) s
poukazom na § 36 písm. p) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody
vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa obžalovanej výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanej určuje skúšobná doba na 2 (dva) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní konanom dňa 11.03.2025
(vkonaníprotiušlej)uznalobžalovanúvinnouzospáchaniapokračovaciehozločinuúverovéhopodvodu
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného od
06.08.2024, na tom skutkovom základe, že
v bode 1/

spoločne s F. G. (uznaný za vinného rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 9T/20/2017, zo
dňa 12.09.2019, právoplatný dňa 12.09.2019) a H. B. (uznaná za vinnú rozsudkom Okresného súdu
Trnava, sp. zn. 9T/20/2017, zo dňa 12.09.2019, právoplatný dňa 28.09.2019) dňa 27.04.2012 vHlohovci na ulici Hlohová č. 11, v pobočke Tatra banky, a.s., po predchádzajúcej vzájomnej dohode
vylákali úver vo výške 4.000,00 € tým spôsobom, že na podnet A. B. uzatvoril F. G. ako dlžník
Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 00-0001870180, ktorý sa zaviazal splácať v pravidelných

mesačných splátkach po dobu 72 mesiacov s výškou mesačnej splátky 91,57 €, pričom do úverovej
zmluvy uviedol, že je poberateľom výsluhového dôchodku zo sociálneho zabezpečenia policajtov a
vojakov vo výške 563,62 € mesačne, ktorý však na tento účel zabezpečila a odovzdala H. B., na základe
uvedeného bola zmluva o úvere po preskúmaní žiadosti schválená a dodatočne sa zistilo, že predložené
doklady o poberaní dôchodku sa nezakladajú na pravde, pričom všetci vedeli, že žiadateľ úveru je bez

dostatočného príjmu, v čase podpísania úverovej zmluvy nebol a ani nie je poberateľom výsluhového
dôchodku zo sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov, ale bol dlhodobo bez príjmu, pričom do
dnešného dňa neuhradil žiadnu splátku, finančné prostriedky z úveru následne F. G. odovzdal H. B.,
ktorá ich pred bankou vo vozidle potom odovzdala A. B., čím spôsobili spoločnosti Tatra banka, a.s.,
škodu vo výške 4.268,76 €,

v bode 2/
spoločne s F. G. (uznaný za vinného rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 9T/20/2017, zo dňa
12.09.2019, právoplatný dňa 12.09.2019) a H. B. (uznaná za vinnú rozsudkom Okresného súdu Trnava,
sp. zn. 9T/20/2017, zo dňa 12.09.2019, právoplatný dňa 28.09.2019) dňa 07.06.2012 v Hlohovci na ulici
Hlohová č. 11, v pobočke Tatra banky, a.s., po predchádzajúcej vzájomnej dohode vylákali úver vo výške

39.600,00 € tým spôsobom, že na podnet A. B. uzatvoril F. G. ako dlžník Zmluvu o účelovom splátkovom
úvere č. 2012052170, ktorý bol zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, a to k rodinnému domu
súp. č. XXX, na pozemku parc. č. 193/1 v katastrálnom území I. J., obec I. J., okres Trnava, zapísanú na
LV č. XXXX, vedenom Katastrálnym úradom Trnava, Správa katastra Trnava, ktorý sa zaviazal splácať
po dobu 360 mesiacov s výškou mesačnej splátky 246,41 €, pričom do úverovej zmluvy uviedol, že je

poberateľom výsluhového dôchodku zo sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov vo výške 563,62
€ mesačne, ktorý však na tento účel zabezpečila a odovzdala H. B., na základe uvedeného bola zmluva
o úvere po preskúmaní žiadosti schválená a dodatočne sa zistilo, že predložené doklady o poberaní
dôchodku sa nezakladajú na pravde, pričom všetci vedeli, že žiadateľ úveru je bez dostatočného príjmu,
v čase podpísania úverovej zmluvy nebol a ani nie je poberateľom výsluhového dôchodku zo sociálneho

zabezpečenia policajtov a vojakov, ale bol dlhodobo bez príjmu, pričom do dnešného dňa neuhradil
žiadnu splátku, pričom finančné prostriedky z úveru boli poukázané na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX,
vedený na meno F. K., čím spôsobili spoločnosti Tatra banka, a.s., škodu vo výške 40.561,14 €,

Za túto trestnú činnosť uložil okresný súd obžalovanej podľa § 222 ods. 3 Trestného zákona účinného

od 06.08.2024 (ďalej len „ Trestného zákona“) s prihliadnutím na § 36 písm. p) Trestného zákona, § 38
ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody zaradil do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanej A. B. uložil povinnosť v prípade skutku 1/ spoločne a nerozdielne
s H. B., nar. XX.XX.XXXX v L. L. a F. G., nar. XX.XX.XXXX v C., nahradiť poškodenej spoločnosti
Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava 1, IČO: 00686930, škodu vo výške
4.000,00 €.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanej A. B. uložil povinnosť v prípade skutku 2/ spoločne a nerozdielne
s H. B., nar. XX.XX.XXXX v L. L. a F. G., nar. XX.XX.XXXX v C., nahradiť poškodenej spoločnosti
Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava 1, IČO: 00686930, škodu vo výške
39.600,00 €.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodenú spoločnosť Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, 811
06 Bratislava 1, IČO: 00686930, so zvyškom svojich uplatnených nárokov na náhradu škody odkázal
na civilný proces.

Okresný súd svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu č.l. 2046-2056 spisu.

Proti tomuto rozsudku zahlásil ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní odvolanie obhajca
obžalovanej, a to proti výroku o vine, treste i proti konaniu, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo,pričom odvolanie odôvodnil obhajca samostatným písomným podaním zo dňa 16.06.2025. Okresnému
súdu bolo doručené dňa 25.05.2025 i odôvodnenia odvolania koncipované samotnou obžalovanou.

Obhajca obžalovanej podané odvolanie dôvodil tým, že v predmetnej trestnej veci prebiehalo konanie
podľa § 358 a nasl. Tr. por., teda konanie proti ušlému.

Podľa § 359 Tr. por. musí mať obvinený v konaní proti ušlému vždy obhajcu. Ten má rovnaké práva ako
obvinený. Z uvedeného vyplýva, že obhajca má právo v tomto konaní proti ušlému urobiť za obvineného

aj niektoré z vyhlásení podľa § 257 ods. 1 Tr. por., ktoré sú v tomto ustanovení definované ako právo
obžalovaného.
Konajúci súd neumožnil obhajcovi (a teda obžalovanej) realizáciu práva uvedeného v ustanovení § 257
ods. 1 Tr. por, čím bolo zásadným spôsobom porušené právo obžalovanej na obhajobu a celé konanie
je potrebné zopakovať zákonným spôsobom.
Prípadné využitie práva podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por. má pritom zásadný dopad na výmeru trestu

obžalovanej.
Hranice trestov stanovil zákonom zákonodarca, pričom pri dohode o vine a treste a analogicky s
poukazom na R 44/2017 aj pri vyhlásení o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por. určil, že spodnú
hranicu trestu odňatia slobody je možné znížiť až o 1/3.
Ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste mimoriadne znížiť

trest podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého trestu,
možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití argumentu
a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny podľa § 257 ods. 1
písm. b/, c/ Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ (procesne ako
obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo

akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu.
Napriek vyššie uvedenému, obhajca k výmere trestu odňatia slobody uviedol, že tento je neprimerane
prísny.
Na dosiahnutie účelu trestu je v prípade obžalovanej pri preukázanej vine postačujúci trest odňatia
slobody s podmienečným odkladom na primeranú skúšobnú dobu.

V tomto smere súd nezohľadnil skutočnosť, že obžalovaná už dlhodobo vedie riadny život, skutky, pre
ktorébolaodsúdenározsudkami,ktorécitujevosvojomrozhodnutísúd,spáchalapredviacako10rokmi.
Zdôrazniť je potrebné pritom to, že súd obžalovanej mohol ukladať trest len s poukazom na jej
predchádzajúci život pred spáchaním skutku uvedeného v rozsudku, nie potom, pričom pred spáchaním
predmetného skutku bola obžalovaná odsúdená za skutky, ktoré sa stali takmer pred 20 rokmi a

odsúdenia obžalovanej boli zahladené.
Za tejto situácie ukladať obžalovanej nepodmienečný trest odňatia slobody, je skutočne v rozpore so
súdnou praxou a nielen s ňou, ale aj so zákonom.
Od 6.8.2024, od účinnosti novely Tr. zák., zákon uprednostňuje ukladanie trestov, ktoré nie sú spojené
so zásahom do osobnej slobody, obhajoba poukazuje na ustanovenie § 33a ods. 3 Tr. zák.

Čo sa týka súdnej praxe aj pred účinnosťou uvedenej novely Tr. zák. platilo, že dĺžka konania, ktorá s
prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov
činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných
veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho
zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (teraz § 39 ods.

1 Tr. zák.) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. marca 2010, sp. zn. 5 To14/2009, R 10/2011).
Obhajca obžalovanej napokon navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Trnava č.k.
9T/20/2017-2046 zo dňa 11.3.2025 podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Tr. por. zrušil a podľa §
322 ods. 1 Tr. por., aby vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a

rozhodol.
Obžalovaná vo vlastne koncipovanom odvolaní uviedla, že napadnutým rozsudkom ju Okresný súd
Trnava uznal vinnou v skutkoch I. a II. za pokračovací zločin úverového podvodu spolupáchateľstvom
podľa § 20 k § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) TZ účinného od 06.08.2024, za čo jej uložil trest odňatia
slobody na 24 mesiacov. Skutkami, ktorých spáchanie jej je kladené za vinu rozsudkom mala spôsobiť

škodu vo výške 4.268,- EUR + 40.561,- EUR, t.j. 44.829,- EUR.
Proti uvedenému rozsudku v časti o vine a treste, ako aj voči konaniu ktoré rozsudku predchádzalo
podal odvolanie jej obhajca po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní dňa 11.03.2025. Na základeuvedenéhoapodoručenípísomnéhovyhotoveniaRozsudkuspolusodôvodnenímpredmetnéodvolanie
odôvodňuje nasledovne:
Rozsudkom KS v BA sp. zn. 4To/14/2023 z 07.09.2023 bola odsúdená pre úverový podvod § 222 TZ,

pričom skutkov, ktoré jej boli kladené za vinu sa mala dopustiť 21.07.2006 a 22.08.2006 a bol jej uložený
trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov. V predmetnom konaní mala byť spôsobená škoda vo výške
33.193,- EUR + 152.692,- EUR = 185.885,- EUR Okresný súd Bratislava I v danom konaní rozhodol
rozsudkom sp. zn. 1T/59/2010 zo dňa 09.09.2022. Navrhla preto, aby súd druhého stupňa pripojil spis
vedený na Okresnom súde Bratislava 1 pod sp. zn. 1T/59/2010, a z tohoto oboznámil podstatné časti,

a to najmä právoplatný rozsudok.
Podľa § 42 ods. 1 TZ, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom
prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa
zásad na uloženie úhrnného trestu.
Napriek tomu, že Okresný súd Trnava v uvedenom rozsudku ukladal trest za skutky, ktorých sa mala
dopustiť 27.04.2012 a 07.06.2012, teda za skutky, ktoré mala spáchať skôr, ako bol OS BA I ako súdom

prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok (09.09.2022) za iný jej kladený za vinu trestný čin, tak
OS TT nezdôvodnil, prečo pri ukladaní trestu odňatia slobody nepristúpil k uloženiu súhrnného trestu,
alebo ďalšieho trestu s následným neupustením od jeho potrestania vzhľadom k tomu, že jej už v
inom konaní bo uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov. V rozsudku sa pritom nenachádza ani
žiadna zmienka o tom, že ku dňu jeho vyhlásenia (03 2025) bola už viac ako rok a pol odsúdená

rozsudkom KS v BA (09.2023). Namiesto toho, aby OS TT vo svojom rozsudku uviedol, zohľadnil a
vysporiadal sa s jej odsudzujúcim rozsudkom z OS BA 1 v spojení s rozsudkom KS v BA, tak v bodoch
33 a 34. rozsudku poukázal len na tie rozhodnutia súdov, ktoré boli už zahladené a neskúmal, či jej
v inom nezahladenom rozsudku / konaní bol/ nebol uložený trest odňatia slobody, ktorý by mohol byť
považovaný za dostatočný, resp. vo vzťahu ku ktorému by bolo možné uložiť jej súhrnný trest odňatia

slobody.
Namiesto toho OS TT nevykonal pred rozhodnutím vo veci dostatočné dokazovanie, nevykonal a
neoboznámil aktuálnu lustráciu jej osoby z registra trestov a k už uloženému trestu odňatia slobody
v trvaní 5 rokov jej pridal ešte ďalšie 2 roky. Absencia predmetného dokazovania a riadneho
odôvodnenia rozsudku predstavuje prekážku nepreskúmateľnosti daného rozsudku a porušenie jej práv

na spravodlivý proces. V prípade skutkov kladených jej za vinu OS BA I. sa tieto udiali 21.07.2006 a
22.08.2006 a v prípade skutkov kladených jej za vinu OS Trnava, tieto sa udiali 27.04.2012 a 07.06.2012,
pričom v oboch prípadoch išlo o podvody s podobným spôsobom spáchania.
Do obsahu základného práva na spravodlivý proces pritom patrí aj právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré ale OS TT vo svojom rozsudku nenaplnil .V uvedenej súvislosti poukazuje

na nasledovné súdne rozhodnutie: NS SR pod sp. zn. 5To/ 13/2020:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal k vyššie uvedeným odvolacím námietkam obžalovaných tieto
závery:Súčasťouobsahuzákladnéhoprávanaspravodlivékonaniepodľačl.46ods.1Ústavyjeajprávo
obžalovaného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené obžalovaným, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, pripadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných procesnými stranami konania."
Má za to, že súd prvého stupňa vo svojom rozsudku neposkytol také odôvodnenie, ktoré by jasne a

zrozumiteľne dalo odpovede na otázky, či vôbec akým spôsobom sa vysporiadal s jej predchádzajúcim
odsúdením OS BA I. v spojení s KS v BA, a to vo vzťahu k upusteniu od uloženia ďalšieho trestu, nakoľko
trest 5 rokov je viac ako dostatočným. Je toho názoru, že trest uložený jej v trvaní 5 rokov zo strany
KS v BA je viac ako dostatočným na jej nápravu a nie je potrebné aby jej formou reťazenia bol uložený
Rozsudkom ešte ďalší trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov, teda spolu 7 rokov.

Podľa § 168 ods. 1 TP, ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti
vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa
súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi
úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v

otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.
Na záver uviedla, že ak by jej bol uložený súhrnný trest odňatia slobody za skutky uvedené v rozsudku
a rozsudku OS BA L. v spojení s KS v BA, tak by výška spôsobenej škody bola vo výške 44.829,- EUR
+ 185.885,- EUR 230.714,- EUR, uvedené by spadalo len pod rozsah škody veľkého rozsahu a tedamohol by jej byť uložený trest odňatia slobody len podľa § 222 ods. 3 písm. a) TZ, t.j. v rozmedzí 2-8
rokov. Trest uložený jej KS v BA v trvaní 5 rokov je tak nad hornou polovicou trestnej sadzby, a teda
viac ako dostatočný na jej nápravu.

Na základe hore uvedeného preto navrhla, aby Krajský súd v Trnave zrušil napadnutý rozsudok v časti
výrokov o vine a treste, vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a nové rozhodnutie, alebo aby
zmenil Rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. Trnava č. k. 9T/ 20/2017 2046 zo dňa 11.03.2025 tak,
že upustí od uloženia súhrnného alebo ďalšieho trestu.

K odvolaniu obžalovanej sa vyjadrila poškodená spoločnosť Tatrabanka, a.s. prostredníctvom svoje
zástupkyne tým, že ako poškodená nesúhlasí s argumentáciou uvedenou v odvolaní proti výroku o vine
a treste a konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, pričom časť rozsudku napadnutú odvolaním obž. A.
B. považuje za vecne správnu a odvolanie obž. A. B. za nedôvodné a preto navrhla, aby odvolací súd
rozhodnutie v napadnutej časti potvrdil.
Konanie na odvolacom súde

Vzhľadom na to, že z obsahu spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že obžalovaná preukázateľne,
riadne a v zákonom stanovenej lehote prevzala súdom doručené upovedomenie o konaní verejného
zasadnutia ( čo potvrdila i vlastnoručným podpisom), odvolací súd dospel k záveru, že nie sú splnené
zákonné predpoklady pre vedenie konania ako proti ušlej osobe v zmysle § 358 a nasl. Trestného

poriadku. Vzhľadom na absenciu tejto podstatnej procesnej podmienky, ktorá predstavuje conditio sine
qua non pre aplikáciu osobitného režimu konania proti ušlému, odvolací súd postupom podľa zákona
predmetné opatrenie zrušil, keďže jeho ďalšie trvanie by bolo v rozpore so zásadou zákonnosti a
požiadavkou rešpektovania práv obžalovanej na riadny proces.

Krajský súd v Trnave následne vykonal verejné zasadnutie za účasti zástupkyne Krajskej prokuratúry
v Trnave, obhajcu obžalovaného a za splnenia procesných pravidiel ako i so súhlasom obhajcu
v neprítomnosti obžalovanej a poškodenej.

Zástupkyňa Krajskej prokuratúry v Trnave na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom návrhu

navrhla odvolanie obžalovanej ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca obžalovanej na verejnom zasadnutí s poukazom na obsah odvolacích námietok navrhol
odvolaniuvyhovieťnajmäsakcentomnadĺžkutrvaniakonaniaodspáchaniaskutkov,t.j skoro13,5roka.

Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania obžalovanej, podľa § 317
ods. 1 Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým podala odvolateľka odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a tak
zistil, že odvolanie obžalovanej je dôvodné len čiastočne.
Odvolací súd po komplexnom preskúmaní celého spisového materiálu dospel k záveru, že okresný súd

v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, postupoval plne v súlade s Trestným poriadkom.
Na hlavnom pojednávaní vykonal v intencii predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia tunajšieho súdu
( sp. zn. 3To/118/2020 zo dňa 05.10.2021) všetky dostupné a relevantné dôkazy v rozsahu potrebnom
pre náležité zistenie skutočného stavu veci nevyhnutného pre zákonné a objektívne rozhodnutie, pričom
súčasne dodržal všetky procesné garancie, ktorých účelom je zabezpečenie práva obžalovanej na

obhajobu.
Okresný súd vykonané dôkazy v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku hodnotil jednotlivo i vo
vzájomnom súhrne, po uvážení všetkých okolností prípadu, pričom dospel k správnym skutkovým
zisteniam, ktoré zodpovedajú obsahu vykonaného dokazovania. V odôvodnení napadnutého rozsudku
okresný súd v súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku jasne a zrozumiteľne uviedol, o ktoré dôkazy

oprel svoje závery, ktoré skutočnosti pokladal za preukázané alebo vylúčené, a akými úvahami sa
spravoval pri posudzovaní jednotlivých dôkazov, najmä pokiaľ si navzájom odporovali. Z odôvodnenia
je zároveň zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd riadil pri uznaní viny obžalovanej.
Odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, ktoré by vyvolávalo dôvodné pochybnosti o správnosti
skutkových zistení, pričom skutkové závery okresného súdu majú plnú oporu vo vykonanom dokazovaní

a sú výsledkom logického a racionálneho hodnotenia všetkých relevantných dôkazov, posudzovaných
jednotlivo aj v ich vzájomných súvislostiach.
Pokiaľ ide o ustálenie viny obžalovanej A. B., odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými závermi súdu
prvého stupňa o jej aktívnej účasti na oboch skutkoch a o naplnení znakov spolupáchateľstva podľa §20 Trestného zákona. Reťaz priamych a nepriamych dôkazov, tak ako boli reprodukované v odôvodnení
okresného súdu, vytvára ucelený a logický obraz jej konania, ktoré smerovalo k vylákaniu úverov
prostredníctvom úmyselného uvedenia poškodenej banky do omylu. Odvolací súd považuje úvahy

okresného súdu o subjektívnej stránke konania obžalovanej, o jednotiacom zámere a o pokračovacom
charaktere trestnej činnosti za správne a vnútorne konzistentné.
Právny záver o úmyselnom spôsobe účasti obžalovanej na trestnej činnosti je podporený nielen
priamymi výpoveďami obžalovaných B. a G., ale aj celým kontextom modus operandi, ktorý sa v oboch
skutkoch prejavil s výraznou podobnosťou, kontinuitou a vnútornou logikou. Odvolací súd nepovažuje

za dôvodné žiadne pochybnosti o tom, že obžalovaná B. konala od počiatku so znalosťou a vedomím
nepravdivosti predkladaných dokumentov, ako aj so znalosťou ekonomickej reality obžalovaného G.,
ktorejnevyhnutnemuselarozumieťvzhľadomnaspôsobaintenzitujejzapojeniadoprípravnýchúkonov.
Správne bolo vyhodnotené aj naplnenie znakov spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, keďže
z ustáleného skutkového stavu vyplýva koordinované, rozdelené a vzájomne podmieňujúce sa konanie
všetkých spoluobžalovaných.

Rovnako právna kvalifikácia zvolená okresným súdom zodpovedá zákonným kritériám a rešpektuje
interpretačné princípy trestného práva, najmä zásadu lex mitior v zmysle § 2 ods. 1 Trestného
zákona. Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku je zrejmé, že súd správne identifikoval splnenie
materiálnych aj formálnych znakov zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a)
Trestného zákona v novej úprave. Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že jednotlivé čiastkové útoky boli

spojené jednotiacim zámerom obžalovanej vylákať neoprávnene poskytnuté finančné prostriedky na
úkor majetku poškodenej banky, pričom jej konanie napĺňa definičné znaky pokračovacieho trestného
činu tak, ako sú vyložené v ustálenej judikatúre Najvyššieho súdu SR. Správne bolo poukázané aj na
kumuláciu celkovej spôsobenej škody, ktorá jednoznačne presahuje limit pre kvalifikovanú skutkovú
podstatu, a to pri plnom zachovaní subjektívnej jednoty konania.

Odvolacísúdpretokonštatuje,žeokresnýsúdustálilskutkovýstavbezdôvodnýchpochybností,správne
posúdil konanie obžalovanej aj z hľadiska právnej kvalifikácie a jeho závery sú plne akceptovateľné.
Z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval za potrebné dokazovanie opätovne vykonávať ani dopĺňať,
keďže skutkové aj právne závery prvostupňového súdu sú vecne správne a zákonné.
Z uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že okresný súd nielenže vykonal dokazovanie zákonným,

procesne bezchybným spôsobom, ale svoje skutkové a právne závery založil na racionálnej hodnotiacej
úvahe, ktorá je zrozumiteľná, logická a vnútorne bezrozporná. Nezistil sa žiadny exces v hodnotení
dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, ani taká procesná alebo hmotnoprávna vada, ktorá
by mohla spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov o vine. Odvolací súd preto považuje skutkové aj
právne závery okresného súdu za úplné a presvedčivé, a ako také ich v celom rozsahu považuje za

správne a zákonné.
Záverom odvolací súd konštatuje, že v podrobnostiach plne odkazuje na odôvodnenie okresného súdu,
s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje, keďže jeho skutkové i právne závery sú správne, presvedčivé
a procesne bezchybné. Odvolací súd pripomína, že jeho úlohou nie je opakovať dôkaznú argumentáciu
prvostupňového súdu, ale posúdiť uplatnené odvolacie námietky a preveriť, či majú potenciál spôsobiť

nezákonnosť alebo neodôvodnenosť napadnutého rozhodnutia.
K odvolacím námietkam obhajoby, obžalovanej a k samotnému výroku o treste
Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou obhajoby, podľa ktorej malo v predmetnej trestnej veci
prebiehať konanie podľa § 358 a nasl. Trestného poriadku (konanie proti ušlému), a z toho vyplývajúcim
tvrdením, že obhajcovi obžalovanej nebolo umožnené vykonať v mene obžalovanej vyhlásenie podľa §

257 ods. 1 Tr. por., čím malo dôjsť k zásadnému porušeniu jej práva na obhajobu.
Je pravdou, že okresný súd v predmetnej trestnej veci postupoval v časti konania v režime konania proti
ušlému podľa § 358 a nasl. Tr. por., pričom tak urobil spôsobom, ktorý bol v súlade so zákonom – po
zistení, že obžalovaná sa dlhodobo vyhýbala konaniu a nebolo možné zabezpečiť jej prítomnosť pred
súdom.

V takomto osobitnom režime zákonodarca z dôvodu ochrany práv obžalovaného ustanovil povinnú
obhajobu (§ 359 Tr. por.), pričom obhajca disponuje procesnými oprávneniami v rozsahu potrebnom na
zabezpečenie účelu konania.

To však neznamená, že obhajca môže v mene obžalovaného vykonať ktorýkoľvek z úkonov uvedených
v § 257 ods. 1 Tr. por. Samotné vyhlásenie o vine, či už podľa písm. b/ alebo c/, je podľa ustálenej
teórie aj judikatúry prísne osobným procesným úkonom obžalovaného, ktorý je viazaný na jeho priamu,
slobodnú a dobrovoľnú vôľu, prejavenú pred súdom po náležitom poučení. Ide o úkon, ktorý je svojoupovahou nezastupiteľný a neumožňuje substitučné konanie obhajcu, hoci tento inak v konaní proti
ušlému zastupuje obžalovaného v plnom rozsahu.

Účel inštitútu konania proti ušlému spočíva v tom, aby trestné konanie nebolo paralyzované útekom
alebo skrývaním sa obvineného, nie v tom, aby sa rozšíril okruh dispozičných oprávnení obhajcu nad
rámec tých, ktoré možno vykonať bez osobnej účasti obžalovaného. Vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 Tr.
por. však nie je procesným úkonom, ktorý by bolo možné učiniť bez osobnej účasti obžalovaného, a
preto sa tento inštitút v konaní proti ušlému zásadne neuplatňuje.

Námietka obhajoby, podľa ktorej okresný súd “neumožnil” obhajcovi vykonať vyhlásenie o vine, preto
postráda zákonný základ – nie preto, že by súd postupoval nesprávne, ale preto, že zákon s takouto
možnosťou jednoducho nepočíta. Postup okresného súdu bol v súlade so zákonom aj s účelom
osobitného režimu konania.

Pokiaľ obhajoba spája nemožnosť vykonať vyhlásenie s potenciálnym dopadom na výmeru trestu,
odvolací súd uvádza, že argumentácia analogickým použitím záverov R 44/2017 či mimoriadnym
znížením trestu podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zák. nie je prípustná, keďže vyhlásenie o vine
je podmienené osobnou účasťou obžalovaného a nemožno ho substituovať konaním obhajcu, a teda
absentuje základná materiálna podmienka pre aplikáciu uvedených úvah.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že v konaní proti ušlému okresný súd postupoval zákonne,
pričom neexistovala žiadna procesná možnosť ani povinnosť umožniť obhajcovi vykonanie vyhlásenia
podľa § 257 ods. 1 Tr. por. Námietka obhajcu o porušení práva na obhajobu je preto nedôvodná.

K výroku o treste
Odvolací súd najskôr konštatuje, že okresný súd obžalovanej za pokračovací zločin úverového podvodu
podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov,
sozaradenímnajehovýkondoústavunavýkontrestusminimálnymstupňomstráženia,pričomzákonná
trestná sadzba pre daný trestný čin je podľa Trestného zákona účinného od 06.08.2024 v rozpätí od

dvoch do ôsmich rokov. Odvolací súd po preskúmaní uplatnených odvolacích námietok však dospel k
záveru, že takto uložený trest je v konkrétnych okolnostiach prípadu neprimerane prísny.
Pri hodnotení primeranosti trestu odvolací súd prihliadol predovšetkým na mimoriadne dlhú dobu, ktorá
uplynula od spáchania posudzovaných skutkov; od ich spáchania uplynulo viac ako trinásť rokov. Takýto
časový odstup zásadne oslabuje účel trestu v jeho represívnej zložke a podľa judikatúry všeobecných

aj ústavných súdov predstavuje významné hľadisko pri individualizácii trestu podľa § 33a a §34
a nasl. Trestného zákona v prospech páchateľa. Ďalej odvolací súd identifikoval existenciu poľahčujúcej
okolnosti podľa § 36 písm. p) Trestného zákona účinného od 06.08.2024, čo odráža fakt o neprimerane
dlhom období, pričom túto skutočnosť nemožno spravodlivo pričítať ( na určité výnimky) obžalovanej,
čo zákonodarca výslovne označuje za poľahčujúcu okolnosť, ktorá musí byť vo výmere trestu primerane

zohľadnená.
Odvolací súd prihliadol aj na to, že obžalovaná bola už predtým právoplatne odsúdená rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4To/14/2023 zo dňa 07.09.2023 na nepodmienečný trest odňatia
slobody v trvaní piatich rokov za úverový podvod podľa § 222 Trestného zákona, ktorého sa mala
dopustiť v roku 2006, pričom jej bola spôsobená celková škoda vo výške 185.885 eur. V uvedenej veci

okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 1T/59/2010 dňa 09.09.2022. Vzhľadom na existenciu tohto
päťročného nepodmienečného trestu, ktorý obžalovaná doposiaľ nevykonáva, by uloženie ďalšieho
nepodmienečného trestu v dolnej hranici sadzby presahovalo rámec potrebný na splnenie účelu trestu
a pôsobilo by neprimerane kumulatívne.
Všetky uvedené skutočnosti vedú odvolací súd k záveru, že uloženie nepodmienečného trestu odňatia

slobody v trvaní dvoch rokov nie je v daných okolnostiach prípadu primerané. Odvolací súd je toho
názoru, že účel trestu možno dosiahnuť aj menej prísnym trestom, ktorý bude zohľadňovať jednak veľmi
dlhý časový odstup od spáchania skutkov, jednak osobitnú vekovú a osobnú situáciu obžalovanej, ako
aj existenciu skoršieho päťročného nepodmienečného trestu uloženého za obdobnú trestnú činnosť.
Odvolací súd preto považuje za dostatočné uloženie trestu odňatia slobody vo výmere dvoch rokov

s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu dvoch rokov, ktorý obdobným spôsobom
zabezpečuje individuálnu aj generálnu prevenciu, avšak bez nadmerného represívneho zásahu do sféry
obžalovanej.Odvolací súd tiež preskúmal zásadnú námietku obžalovanej týkajúcu sa neuloženia súhrnného trestu
podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona. Obžalovaná tvrdí, že jej mal byť uložený súhrnný trest vzhľadom na
skutky, za ktoré bola neskôr odsúdená Okresným súdom Bratislava I, potvrdeným rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave, za skutky z roku 2006.
Odvolací súd však konštatuje, že podmienky ustanovenia § 42 ods. 1 TZ neboli v preskúmavanej veci
splnené. Zákon striktne vyžaduje, aby trestný čin, za ktorý je ukladaný súhrnný trest, bol spáchaný skôr,
ako bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa v inej veci. V tomto smere je rozhodujúce
výlučne porovnanie časovej následnosti vyhlásenia odsudzujúcich rozsudkov, nie podobnosť skutkov,

identický modus operandi či zhodná právna kvalifikácia. V judikatúre je dlhodobo ustálené, že samotná
podobnosť trestnej činnosti alebo jej vnútorná súvislosť nepostačuje na uloženie súhrnného trestu,
ak nie sú splnené presné procesné kritériá vyplývajúce z § 42 TZ. Skutky, ktoré boli predmetom
konania Okresného súdu Trnava ( z roku 2012), vykazujú časovo samostatný charakter a ich právne
vyhodnotenie nenadväzuje na skutky ( z rokov 2006) riešené Okresným súdom Bratislava I v roku
2022 spôsobom, ktorý by odôvodňoval uloženie súhrnného trestu, nakoľko medzi týmito skutkami bolo

vyhlásené odsudzujúce rozhodnutie ( OS TT, sp. zn. 2T/111/2009 z 26.04.2010, ppl. 22..05.2010, t.č.
zahladené), ktoré preťalo súbeh vyššie uvedenej a momentálne prejednávanej trestnej činnosti a teda
v momentálne prejednávanej veci ide o tzv. recidívu.
Z judikatúry:
Ak bol trestný čin spáchaný po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku súdom prvého stupňa, nejde o súbeh,

ale o recidívu (i keď nepravú pozn. autora), a teda je vylúčené uloženie súhrnného trestu v zmysle §
35 ods. 2 TZ (teraz § 42 TZ-pozn. autora) aj keby bol tento rozsudok v ďalšom konaní zrušený a nový
odsudzujúci rozsudok bol súdom prvého stupňa vyhlásený až po spáchaní trestného činu, za ktorý sa
trest ukladá /4 Tz 31/1970/.
Pokiaľ obžalovaná namieta, že okresný súd sa mal v odôvodnení rozsudku osobitne vysporiadať s

jej predchádzajúcim odsúdením a že absencia takéhoto hodnotenia spôsobuje nepreskúmateľnosť
rozsudku, odvolací súd považuje túto argumentáciu za neopodstatnenú. Právo na spravodlivý proces
zahŕňa právo na jasné, logické a dostatočné odôvodnenie, avšak nevyžaduje, aby súd osobitne reagoval
na každú argumentačnú konštrukciu obžalovaného, ak táto nie je právne relevantná pre výsledok
konania. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré obžalovaná odkazuje (5To/13/2020), vyplýva, že

súd má povinnosť vysporiadať sa iba s tými otázkami, ktoré majú skutočný dopad na posúdenie viny
alebo trestu.
Keďže podmienky pre uloženie súhrnného trestu neboli splnené, okresný súd nepochybil tým, že túto
otázku nerozviedol rozsiahlejšie (aj keď je to vhodné). Odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Trnava
je zrozumiteľné, logické a poskytuje presnú odpoveď na všetky rozhodné skutkové aj právne otázky. Nie

je preto nepreskúmateľné ani arbitrárne.
Neobstojí ani tvrdenie obžalovanej, že už uložený trest odňatia slobody v trvaní piatich rokov má byť
považovaný za „dostatočný“ a že ďalšie odsúdenie predstavuje „reťazenie trestov“. Trestný zákon takúto
kategóriu nepozná. Bez splnenia podmienok § 42 TZ nie je možné prevziať trest z iného konania ako limit
pre trestné konanie prejednávané. Každý trestný čin, ktorý netvorí súhrn v zmysle zákona, je potrebné

posudzovať samostatne podľa jeho povahy, škodného následku, formy zavinenia a individuálnych
pomerov páchateľa.
Krajský súd sa týmito kritériami riadil, pričom sám zohľadnil aj výrazný časový odstup od spáchania
skutkov a uložil trest na samom dolnom okraji trestnej sadzby, dokonca s podmienečným odkladom
jeho výkonu. Uloženie trestu odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienenčým odkladom na dva roky

preto nie je excesívne, nie je v rozpore s účelom trestu a nevykazuje znaky neprimeranej represie.
Skutočnosť, že obžalovaná už bola v inom konaní právoplatne odsúdená na trest odňatia slobody, bolo
v tomto konaní dostatočne zohľadnené vo forme spôsobu jeho výkonu.
Z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky obžalovanej aj v tejto časti
ako nedôvodné.

V danej súvislosti však odvolací súd poukazuje na odôvodnenie okresného súdu v tom smere, že
obžalovanejmusel byťuloženýnepodmienečnýtrestodňatiaslobody,atovzhľadomnato,žeobaskutky
sa mali odohrávať počas skúšobnej doby predchádzajúceho podmienečného odsúdenia, ktoré jej bolo
uložené trestným rozkazom OS TT, sp. zn. 2T/111/2009 z 26.04.2010, ppl. 22.05.2010. Krajský súd sa s
týmto názorom nestotožňuje. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že hoci tieto skutky boli páchané v

období, keď obžalovaná bola v skúšobnej dobe, v čase rozhodovania okresného súdu o tejto veci bolo
predchádzajúce odsúdenie zahladené, pričom sa na obžalovanú hľadí, akoby nebola odsúdená.
Krajský súd je toho názoru, že účinok zahladenia odsúdenia znamená, že z právneho hľadiska zaniká
stav trestnosti a hľadí sa na páchateľa, akoby nebol odsúdený. Fikcia neodsúdenia sa vzťahuje aj naposudzovanie jeho osoby pri ukladaní ďalšieho trestu, ak zákon výslovne neustanovuje inak. Na rozdiel
od výnimiek uvedených v § 61 ods. 7 Trestného zákona (pri treste zákazu činnosti) zákonodarca pri
ustanovení § 49 ani § 41 Trestného zákona takúto výnimku neustanovil. Nesprávne preto okresný súd

uzavrel, že po zahladení odsúdenia je nutné na túto skutočnosť prihliadať ako na okolnosť pre ktorú je
nutné aplikovať § 49 ods. 2 (dnes ods. 3) Trestného zákona
Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje i na právnu vetu uverejnenú v periodiku ZSP 17/2019,
v zmysle ktorej nejde o trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, tak, ako
to predpokladá ustanovenie § 49 ods. 2 Trestného zákona, ak síce chronologicky bol trestný čin inak

spáchaný v tejto skúšobnej dobe, avšak v dobe rozhodovania o tomto trestnom čine je predchádzajúce
odsúdenie zahladené, resp. sa na obžalovaného hľadí pre tento (skorší) trestný čin, akoby nebol
odsúdený.
Tedanesprávneokresnýsúdskonštatoval,žejevtomtoprípade,akboltrestnýčinspáchanývskúšobnej
dobepredchádzajúcehoodsúdenia(hocibolonáslednezahladené),nemožné ukladaťtzv.podmienečný
trest odňatia slobody, ako to má na mysli ustanovenie § 49 ods. 2 Trestného zákona.

V danom prípade aj odvolací súd prihliadal tiež na novelu Trestného zákona účinnú od 06.08.2024,
ktorá posilnila zásadu subsidiarity a proporcionality trestného postihu. Podľa § 33a ods. 3 Trestného
zákona platí, že „páchateľovi najmä nesmie byť uložená sankcia spojená s ujmou na osobnej slobode,
ak možno účel sankcie dosiahnuť uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej slobode.“ Tento
nový zákonný príkaz je potrebné aplikovať aj na prípady, o ktorých sa rozhoduje po nadobudnutí jeho

účinnosti (§ 2 ods. 1 Trestného zákona).
Vzhľadom na túto zmenu právnej úpravy aj na osobnostné a resocializačné predpoklady obžalovanej
krajský súd považuje uložený trest odňatia slobody na 2 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu
na skúšobnú dobu 2 rokov za dostatočný a primeraný. Tento trest spĺňa všetky funkcie trestu, plní
požiadavky individuálnej aj generálnej prevencie a je v súlade so zásadou proporcionality.

Z uvedených dôvodov preto rozhodol odvolací súd o odvolaní obžalovanej tak, ako je to uvedené
v enunciáte tohto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.