Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/173/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121244441
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Čisovský

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6121244441.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Čisovského a členov

senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Rastislava Pellu v spore žalobcu: KAMICO s.r.o. Košice
so sídlom Papradia 10, 040 17 Košice - mestská časť Šebastovce, IČO:31684068, zastúpený JUDr.
Vladimírom Vrabeľom, advokátom so sídlom Gelnická 2099/114, 040 01 Košice, IČO: 17081483,
proti žalovanému: A. B. C., narodený XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX XX B. A., zastúpený
IURISTICO s.r.o., so sídlom Cimborkova 13, 040 01 Košice - Sever, IČO: 36588041, o zaplatenie
20.282,15 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice, č.k.
K3-17Cb/20/2021-769 zo dňa 06.06.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice, č.k. K3-17Cb/20/2021-769 zo dňa 06.06.2024.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd alebo súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 20.282,15 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 %
ročne zo sumy 20.282,15 Eur od 12.02.2021 do zaplatenia, náhradu spojenú s uplatnením pohľadávky
vo výške 40 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške

ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu
20.282,15 eur s príslušenstvom a náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný je konateľom
žalobcu spolu s A. E. F., ktorý je tiež konateľom žalobcu a obaja konatelia sú zároveň spoločníkmi
žalobcu,každýspodielom50%kzákladnémuimaniuspoločnosti.Konateliažalobcupodľaspoločenskej
zmluvy v súlade s § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda A. E. F. a žalovaný sú oprávnení v
mene žalobcu každý z nich konať navonok samostatne. Konatelia sa po vzniku spoločnosti žalobcu

v súlade s § 134 ObZ dohodli na rozhodovaní o obchodnom vedení spoločnosti žalobcu tak, že táto
kompetencia bude v pôsobnosti konateľa A. E. F. a rozhodovanie o obchodnom vedení v spriaznenej
spoločnosti Contineo s.r.o. bude v pôsobnosti žalovaného, ktorý tam vykonával funkciu konateľa a
riaditeľa tejto spriaznenej spoločnosti. Napriek dohode konateľov o obchodnom vedení spoločnosti
žalobcu, žalovaný od 31.5.2016 začal svojvoľne a v rozpore s § 135a ObZ zasahovať do rozhodovania
o obchodnom vedení spoločnosti žalobcu, a to najmä v pracovnoprávnych a iných vnútorných veciach,
ktoré prináležia do pôsobnosti konateľa Ing. Karola Daubnera. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný

porušil zákonnú povinnosť podľa § 135a ObZ v postavení konateľa žalobcu, keď nekonal s odbornou
starostlivosťou a v súlade so záujmami žalobcu a uprednostnil svoje záujmy proti záujmom žalobcu.
Dňa 31.05.2016 totiž žalovaný ako konateľ žalobcu uzatvoril za žalobcu ako zamestnávateľa pracovnú
zmluvu sám so sebou ako zamestnancom na neexistujúci druh práce a funkciu riaditeľ kontrolingu anových investícii. Žalovaný si v pracovnej zmluve sám stanovil nástup do práce od 01.06.2016, a to
bez súhlasu druhého konateľa, určil si svojvoľne mzdu 1.000 eur v hrubom mesačne pri odpracovaní
40 hodín mesačne, ktorú z pozície konateľa si sám aj reálne vyplácal z účtu žalobcu na svoj súkromný

účet bez akéhokoľvek výkonu závislej práce na náklad a ku škode žalobcu. Ďalej žalobca uviedol, že na
základe uvedených skutočností podal žalobca žalobu o náhradu škody spôsobenej konaním žalovaného
vovýške52.983,13eur(sporjevedenýnaMestskomsúdeKošicepodsp.zn.K3-17Cb/8/2020).Nakoľko
žalovaný pokračoval vo vyplácaní neoprávnených čiastok (za mesiace október 2019 až december
2020) vo svoj prospech a pokračoval v neplatnom pracovnom pomere aj po podaní žaloby, spôsobil

svojím konaním žalobcovi ďalšiu škodu vo výške 20.285,15 eur. Vo vzťahu k pracovnému pomeru
žalovaného so žalobcom uviedol, že žiadna z činností náplne práce žalovaného v pracovnej zmluve
nebola ani dodatočne odsúhlasená druhým konateľom A. E. F., teda nedošlo ani k organizačnej zmene v
organizačnej štruktúre žalobcu a vyplatené finančné prostriedky žalovanému ako zamestnancovi spolu
s odvodmi do fondov, sú skutočnou škodou žalobcu, ktorú spôsobil žalovaný. Príčinná súvislosť medzi
škodou a konaním žalovaného je daná tým, že žalovaný nezákonne uzatvoril sám so sebou pracovnú

zmluvu, z plnenia ktorej vznikla škoda žalobcovi. Žalobca s vyúčtovaním škody zo dňa 29.01.2021
zároveň vyzval žalovaného k dobrovoľnej úhrade spôsobenej škody v sume 20.282,15 eur, ktorú však
žalovaný doposiaľ neuhradil. Žalobca sa tak podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 20.282,15 eur,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 20.282,15 eur od 12.02.2021 do zaplatenia,
ako aj paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a náhrady trov konania.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, ako nedôvodnú, pričom vo svojich vyjadreniach okrem iného
uviedol, že medzi ním a A. E. F., ako druhým konateľom žalobcu, nebola uzatvorená žiadna dohoda,
ktorá by obmedzovala jeho samostatné pôsobenie ako druhého konateľa žalobcu. Zo strany žalobcu ide
len o čistý výmysel. Poukázal na to, že od samotného vzniku spoločnosti obaja fungovali ako rovnocenní

konatelia, čo platí dodnes. Z uvedených dôvodov preto žalovaný poprel akékoľvek tvrdenia o zasahovaní
do rozhodovania o obchodnom vedení spoločnosti, ako výlučnej kompetencii Ing. Karola Daubnera.
Vo vzťahu k meritu veci žalovaný uviedol, že prax uzatvárania pracovnej zmluvy na oboch stranách
pracovnoprávneho vzťahu tou istou osobou je u žalobcu obvyklá, pričom poukázal aj na neexistenciu
zákonného ustanovenia brániaceho uzatvoreniu pracovnej zmluvy súčasne za zamestnávateľa aj

zamestnanca tou istou osobou. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že A. E. F. postupoval
v záležitostiach týkajúcich sa pracovnoprávneho vzťahu obdobným spôsobom, keď svoju pracovnú
zmluvu zo dňa 01.09.1994 s pracovným zaradením - funkcia konateľa (uzatvorenú v rozpore s § 7 ods.
3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, ako aj s § 66 ods. 6 Obchodného zákonníka) viackrát menil
dodatkami podpísanými tak za zamestnávateľa, ako aj zamestnanca jeho osobou. V tejto zaužívanej

praxi Ing. Karol Daubner pokračoval od roku 2002 aj pri jeho zmluve o výkone funkcie, k uzatvoreniu
ktorej, vzhľadom na absenciu jej schválenia valným zhromaždením, došlo taktiež v rozpore s § 66 ods. 6
Obchodného zákonníka. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že za výkon funkcie konateľa žalobcu
a s tým súvisiacich činností mu nie je vyplácaná žiadna odmena a jediný príjem, ktorý mu plynie z jeho
pôsobenia v štruktúrach žalobcu, je príjem zodpovedajúci hrubej mesačnej mzde vo výške 1.000 eur za

výkon práce na pozícii „riaditeľ kontrolingu a nových investícií". V súvislosti s namietaním (ne)konania s
odbornou starostlivosťou žalovaný uviedol, že je to práve A. E. F., ktorý, zneužívajúc svoje postavenie za
účelomvlastnéhoobohatenia,uprednostňujesvojezáujmy,konánehospodárneavrozporesozáujmami
spoločnosti. A. E. F., v snahe svojvoľne si privlastniť väčšie rozhodovacie kompetencie a v konečnom
dôsledku aj ovládnuť spoločnosť ako takú, žalovanému aktívne a účelovo bráni v prístupe k dokumentom

spoločnosti a v zúčastňovaní sa na jej riadení.

4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním (oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými
žalobcom: výpis z obchodného registra spoločnosti KAMICO s.r.o. Košice, pracovná zmluva zo dňa
31.05.2016, vyúčtovanie škody - výzva zo dňa 29.01.2019, vyhlásenie o právne významnej skutočnosti

zo dňa 20.07.2020, Dodatok č.1 k pracovnej zmluve zo dňa 30.05.2008, výklad k § 134 Obchodného
zákonníka, Organizačná schéma spoločnosti, prehlásenie zamestnancov, vyjadrenie A. A. F. zo
dňa 20.07.2020, pracovná zmluva A. E. F. zo dňa 01.02.1994, potvrdenie dojednaných pracovných
podmienok Ing. Karola Daubnera zo dňa 01.02.1994, mzdový dekrét A. E. F. zo dňa 01.11.1995, výpisy
z bankového účtu žalobcu za obdobie 11/2019 až 01/2021, mesačné výkazy odvodov za žalovaného do

sociálneho poistenia, zdravotného poistenia a preddavky na daň z príjmov (všetko za obdobie 10/2019
až 01/2021), zápisnica o pojednávaní zo dňa 07.11.2022 v konaní na Okresnom súde Košice - okolie pod
sp. zn.: 17Cb/20/2020, e-mailová komunikácia žalobcu so žalovaným zo dňa 07.06.2016, 08.06.2016
a 08.06.2018, registračné listy FO (prihláška, odhláška a prerušenie soc. poistenia), zmluva o výkonefunkcie konateľa (Ing. Karol Daubner) zo dňa 02.01.2002, výzva žalovanému na zdržanie sa úkonov a
výzva na vzdanie sa funkcie konateľa zo dňa 27.11.2018, výzva žalovanému na súčinnosť pri zostavení
účtovnej závierky a daňového priznania za obdobie od 01.01.2019 do 31.12.2019, e-mail žalovanému zo

dňa 19.02.2013, odpoveď na komunikáciu žalobcu žalovanému zo dňa 30.12.2019, e-mail žalovanému
zo dňa 17.10.2018 a zo dňa 27.11.2018, výzva žalobcu pre žalovaného zo dňa 24.09.2018, pozvánka na
valné zhromaždenie KAMICO s.r.o. Košice zo dňa 04.09.2018, zmluva o finančnom leasingu č. 131616L
zo dňa 27.12.2017, odovzdávací - preberací protokol zo dňa 27.12.2017, vyjadrenie k vyjadreniu
žalobcu v konaní sp. zn. 17Cb/8/2020 zo dňa 04.12.2020, e-mail od Ing. Karola Daubnera adresovaný

žalovanému zo dňa 04.01.2013, prehľad obratov na účte v D. D., č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX za obdobie
zúčtovania od 16.01.2013 do 18.01.2013, Ukončenie - výpoveď zmluvy o pôžičke na rok 2012 zo dňa
14.12.2012, výzva na zdržanie sa úkonov, ktoré sú v rozpore so zodpovednosťou konateľa vykonávať
pôsobnosť s odbornou starostlivosťou zo dňa 11.12.2018, odpoveď na výzvu zo dňa 28.11.2019,
predloženými žalovaným: detail platby z bankového účtu KAMICO s.r.o. Košice vo výške 608 Eur zo dňa
15.02.2021, výpis z obchodného registra spoločnosti KAMICO s.r.o. Košice, výpis z obchodného registra

spoločnosti Contineo s.r.o. v konkurze, výpis z obchodného registra spoločnosti It smart s.r.o., údaje z
portálu finstat, e-mailová komunikácia žalobcu so žalovaným zo dňa 04.01.2013, výpis z bankového účtu
žalovaného (za obdobie 16.01.2013 - 18.01.2013), Výpoveď zo zmluvy o pôžičke zo dňa 14.12.2012
adresovaná žalobcovi, odpoveď na výzvu žalobcovi zo dňa 11.12.2018, odpoveď na výzvu žalobcovi zo
dňa 06.12.2019, Pracovná zmluva Ing. Karola Daubnera vo funkcii konateľa spoločnosti KAMICO s.r.o.

zo dňa 01.09.1994, Dodatok č. 9 k Pracovnej zmluve zo dňa 26.02.2010, Dodatok č. 10 k Pracovnej
zmluve zo dňa 30.04.2010, potvrdenie dojednaných mzdových podmienok Ing. Karola Daubnera zo dňa
28.12.2010, potvrdenie dojednaných mzdových podmienok Ing. Karola Daubnera zo dňa 28.12.2011,
mzdový list spoločnosti KAMICO s.r.o. Košice za rok 2016, list žalobcu zo dňa 29.01.2021 - Vyúčtovanie
škody 20.282,15 Eur konateľovi spoločnosti, Spoločenská zmluva o zriadení spoločnosti s názvom

KAMICO s.r.o. Košice zo dňa 22.11.1993 a tiež listiny tvoriace súčasť jeho procesnej obrany v inom
konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. K2-33Cb/66/2022, a to list žalobcu zo dňa 29.10.2019 -
Výzva na vrátenie vyplatenej mzdy titulom bezdôvodného obohatenia z neplatného pracovného pomeru
za obdobie od 01.06.2016 do 20.09.2019, pracovná zmluva A. E. F. zo dňa 01. 02.1994, potvrdenie
dojednaných pracovných podmienok zo dňa 01.02.1994, Mzdový dekrét zo dňa 01.11.1995, replika

žalobcu zo dňa 03.07.2023 sp. zn. 14Up/526/2023, zápisnica o pojednávaní zo dňa 16.01.2024 sp.
zn. K2-33Cb/66/2022, Pracovná zmluva Ing. Karola Daubnera zo dňa 01.02.1994, Pracovná zmluva
Ing. Karola Daubnera zo dňa 01.09.1994, dodatok č. 10 zo dňa 30.04.2010, mzdové podklady žalobcu
pre mesiace máj - december 2016, mzdové podklady žalobcu pre roky 2017 - 2018, mzdové podklady
žalobcu pre mesiace január - august 2019, mzdové listy A. F. za roky 2016 - 2018, mzdový list A. F.

za mesiace január - september 2019, mzdový list A. F. za mesiace január - september 2019, výsluch
svedkyne pani G. C., mzdové listy A. A. F. za roky 2016 - 2018 a za mesiace január - september,
e-mail žalovaného zo dňa 21.06.2013, e-mail žalovaného zo dňa 12.07.2013, e-mail žalovaného zo
dňa 21.02.2014, e-mail žalovaného zo dňa 07.06.2016, e -mail žalovaného zo dňa 23.08.2018, e-
mail A. F. zo dňa 30.08.2018, e-mail žalovaného zo dňa 02.09.2018, list žalobcu zo dňa 24.09.2018 -

Vylúčenie spoločníka, list žalovaného zo dňa 04.10.2018, kópiu zápisnice z valného zhromaždenia zo
dňa 09.10.2018, list žalovaného zo dňa 03.01.2019, sms správa A. F. zo dňa 28.12.2018, list žalovaného
zo dňa 23.08.2019, kópia zápisnice z valného zhromaždenia zo dňa 14.09.2019, list žalovaného zo
dňa 26.02.2020, uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 26.05.2023, č. k. K2-33Cb/172/2020-217,
doložka právoplatnosti a vykonateľnosti zo dňa 13.06.2023, e-mail žalovaného zo dňa 22.12. 2023

adresovaný A. F., e-mail žalovaného zo dňa 22.12.2023 adresovaný A. F., H. A. F. zo dňa 03.01.2024),
list žalobcu zo dňa 27.11.2018 - Výzva na zdržanie sa úkonov, výzva na vzdanie sa funkcie konateľa -
súdnym spisom, list žalovaného zo dňa 11.12.2018, list žalobcu zo dňa 06.12.2019 - Výzva konateľovi
na plnenie povinností štatutára, list žalovaného zo dňa 16.12.2019, list žalobcu zo dňa 17.02.2020 -
Výzva na súčinnosť pri zostavení účtovnej závierky a daňového priznania za obdobie od 01.01.2019

do 31.12.2019 - súdnym spisom, list žalovaného zo dňa 28.02.2020, list žalobcu zo dňa 09.03.2021 -
Výzva na zdržanie sa úkonov, ktoré sú v rozpore so zodpovednosťou konateľa, list žalovaného zo dňa
14.04.2021, kópia zápisnice z valného zhromaždenia zo dňa 09.10.2018, kópia zápisnice z valného
zhromaždeniazodňa30.06.2020, e-mailžalovanéhozodňa16.08.2017,e-mailA.F.zodňa19.02.2013,
výdajový pokladničný doklad na sumu 62.090 Sk zo dňa 18.12.2008, výdajový pokladničný doklad

na sumu 272,43 Eur zo dňa 28.01.2009, žiadosť zo dňa 16.01.2023 v konaní sp. zn. 17Cb/20/2020,
vyjadrenie zo dňa 15.02.2023 v konaní sp. zn. 17Cb/20/2020, výkaz ziskov a strát spoločnosti žalobcu
za roky 2013 - 2022, kópia zápisnice z valného zhromaždenia zo dňa 14.09.2019, mzdový list A. F. za
rok 2017, mzdový list A. F. za rok 2017, výkaz ziskov a strát spoločnosti žalobcu za roky 2013 - 2022,zmluva o výkone funkcie A. F. zo dňa 02.01.2002 - súdnym spisom, mzdové listy A. F. za roky 2016 -
2018, mzdový list A. F. za mesiace január - september 2019, výsluchom konateľa žalobcu, žalovaného
a svedkyne A. A. F.) zistil skutkový stav, podľa ktorého:

4.1. Vychádzajúc z podstatných skutkových tvrdení strán sporu a dokazovania vykonaného výsluchom
konateľa žalobcu, žalovaného a svedkyne, ako aj listinnými dôkazmi založenými v spise, mal súd vo
vzťahu k meritu veci za nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ, v mene ktorého konal žalovaný
uzatvoril dňa 31.05.2016 so žalovaným ako zamestnancom Pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom
práce označeným ako „Riaditeľ kontrolingu a nových investícií“, s pracovnou náplňou „výkon kontroly

spoločnosti a hľadanie nových investícií“, s miestom výkonu práce sídlom žalobcu a „home office“, dňom
nástupu do práce stanoveným na 01.06.2016, na dobu neurčitú, bez skúšobnej doby, v rozsahu 40 hodín
mesačne, so základnou výškou mesačnej mzdy 1.000 eur.

4.2. Spornou bola v konaní otázka samotného porušenia povinnosti žalovaného konať pri výkone svojej
konateľskej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej

spoločníkov, ako aj vznik škody spočívajúcej v mzde vyplatenej žalovanému, poistnom na sociálne
poistenie a poistnom na verejné zdravotné poistenie titulom predmetnej Pracovnej zmluvy zo dňa
31.05.2016.

5. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 66 ods. 6, § 135a

ods. 1, 2, 3, § 261 ods. 6 písm. a), § 373 ObZ, § 7 ods. 3, § 43 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len ZP)
a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

5.1. Z hľadiska právneho posúdenia súd prvej inštancie uviedol, že sa prioritne zaoberal otázkou
porušenia povinnosti žalovaného podľa § 135a Obchodného zákonníka, pričom na základe vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že pri uzatvorení Pracovnej zmluvy zo dňa 31.05.2016 žalovaný
nekonal s odbornou starostlivosťou. Odbornú starostlivosť možno definovať ako spôsob výkonu funkcie
konateľa na tzv. informovanom základe, po dôkladnom zvážení predpokladateľných eventualít postupu a
následkov zvoleného postupu a v súlade s vlastnými všeobecnými znalosťami a skúsenosťami (zásada
profesionality), pri ktorom konateľ prihliada pri výkone svojej funkcie a zabezpečovaní činnosti na záujmy

spoločnosti a jej spoločníkov a nepresadzuje svoje záujmy na úkor záujmov spoločnosti (zásada lojality).
Na tomto mieste súd akcentoval, že žalovaný, napriek tomu, že v tomto smere práve jeho zaťažovalo
dôkazné bremeno, ani netvrdil vykonanie akýchkoľvek konkrétnych úkonov, z ktorých by bolo možné
vôbec usudzovať, že by nimi naplnil obsah pojmov - výkon pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v
dobrej viere.

5.2. Tým, že žalovaný uzatváral predmetnú pracovnú zmluvu za seba samého ako zamestnanca, no
zároveň aj v mene a na účet žalobcu bez toho, aby podstatné náležitosti uvedenej pracovnej zmluvy so
žalovaným ako zamestnancom dohodlo, alebo odsúhlasilo valné zhromaždenie žalobcu (čo zo strany
žalovaného nebolo nielen preukazované, ale ani tvrdené), došlo zo strany žalovaného k porušeniu

§ 7 ods. 3 Zákonníka práce. V tejto súvislosti dal súd prvej inštancie do pozornosti, že práve §
7 ods. 3 Zákonníka práce taxatívne obmedzuje rozsah osôb oprávnených so štatutárnym orgánom
alebo s členom štatutárneho orgánu dohodnúť podmienky zamestnávania a pracovné podmienky, a
to za účelom toho, aby pri dojednávaní podstatných náležitostí pracovnej zmluvy nedochádzalo k
možnému konfliktu záujmov. V neposlednom rade považoval súd za potrebné uviesť, že práve uvedené

v podanej žalobe žalobca namietal, keď okrem iného uvádzal, že druh práce, ako aj pracovná náplň
žalovaného je nezmyselná, nadbytočná a ako taká sčasti (kontrolná činnosť vo vzťahu k spoločnosti)
patrí do pôsobnosti dozornej rady spoločnosti, resp. v prípade absencie jej ustanovenia do pôsobnosti
spoločníkov spoločnosti.

5.3. Na základe uvedeného tak súd uzavrel, že zo strany žalovaného došlo uzatvorením Pracovnej
zmluvy zo dňa 31.05.2016 v mene žalobcu (ako jeho konateľ) k porušeniu jeho povinnosti konať s
odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Záverom k tejto
časti vo vzťahu k obrane žalovaného, keď uvádzal, že obdobná prax uzatvárania pracovných zmlúv v
žalobcovi bola bežná, aj s poukazom na rozpor s § 7 ods. 3 Zákonníka práce, či § 66 ods. 6 Obchodného

zákonníka, súd uviedol, že uvedeným sa nezaoberal, keďže toto nebolo predmetom tohto konania a hoc
by aj mal žalovaný pravdu, na závere, že pri uzatváraní pracovnej zmluvy dňa 31.05.2016 on porušil
svoje zákonné povinnosti (a voči nemu smeruje žalobou uplatnený nárok) to nič nemení.5.4. V ďalšom sa súd zaoberal vznikom žalobcom tvrdenej škody ako ďalšieho nevyhnutného
predpokladu nastúpenia zodpovednosti konateľa za škodu spôsobenú spoločnosti. Na základe
vykonaného dokazovania (najmä predloženými výpismi z bankového účtu žalobcu za obdobie 11/2019

až 01/2021) mal súd prvej inštancie za preukázané, že titulom predmetnej Pracovnej zmluvy zo dňa
31.05.2016 žalobca vyplatil mzdu žalovaného, poistné na sociálne poistenie a poistné na verejné
zdravotné poistenie za obdobie pracovného pomeru 10/2019 do 12/2020 v celkovej výške za 20.282,15
eur.

5.5. Pri posúdení toho, že žalobou uplatnená suma predstavuje skutočne škodu súd vychádzal aj z toho,
že samotný druh práce stanovený v predmetnej pracovnej zmluve je nedôvodný. Pracovná náplň, výkon
kontroly spoločnosti, totiž kogentne patrí do pôsobnosti dozornej rady (§ 138 Obchodného zákonníka),
resp. spoločníkov spoločnosti (ak dozorná rada nie je ustanovená), teda nemožno sa stotožniť so
záverom, že by takáto pracovná náplň bola opodstatnená a že by ju mohol vykonávať žalovaný v
pracovnom pomere. V tomto smere vyznieva bez relevancie aj námietka žalovaného, že pri výkone

jeho pracovnej náplne kontrolingu mu bolo zo strany druhého konateľa žalobcu bránené v prístupe k
dokumentom spoločnosti. Zároveň, vo vzťahu k pracovnej náplni hľadania nových investícií v konaní
nebolo žalovaným tvrdené, ani preukázané, že uzatvorenie pracovnej zmluvy na takýto druh práce by
bolo dôvodné, navyše mimo vtedajšej organizačnej štruktúry žalobcu.

5.6. Ďalej súd uviedol, že odhliadnuc od uvedeného záveru, žalovaný v konaní navyše nepreukázal,
že činnosť, ktorá bola predmetom jeho pracovnej zmluvy zo dňa 31.05.2016 reálne vykonával. V tomto
smere je opäť potrebné upriamiť pozornosť na to, že aj keď dôkazná povinnosť k predpokladom vzniku
tvrdenej škody primárne zaťažuje žalobcu, v zmysle tzv. negatívnej dôkaznej teórie (keď žalobca tvrdí,
že žalovaný žiadnu činnosť, za ktorú by mu mala patriť mzda v zmysle pracovnej zmluvy nevykonával,

teda tvrdí neexistenciu nejakej skutkovej okolnosti), dochádza k prenosu tak povinnosti tvrdenia, ako aj
dôkaznej povinnosti na žalovaného (ktorý tvrdí, že činnosť zamestnanca vykonával). Preto súd uzavrel,
že vyplatenie nárokov na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 31.05.2016 za obdobie pracovného pomeru
žalovaného od 10/2019 do 12/2020 predstavuje nedôvodný majetkový úbytok na strane žalobcu.

5.7.Osobitnesasúdzaoberalobranoužalovanéhootom,ževdanomprípadenemohlavzniknúťtvrdená
škoda, pretože, podľa žalovaného, mu prináleží nárok na žalovanú mzdu, avšak už v podobe odplaty za
výkon funkcie konateľa žalobcu a s ňou spojené odvody na sociálne a zdravotné poistenie a preddavky.
V tomto smere súd uviedol, že žiadnym spôsobom nespochybňuje, že konateľovi obchodnej spoločnosti
patrí za výkon svojej funkcie odmena podľa zmluvy o výkone funkcie, resp. ak táto nie je uzatvorená,

tak podľa ustanovení mandátnej zmluvy obsiahnutých v Obchodnom zákonníku. V prejednávanej veci
však súd neposudzoval nárok žalovaného na odmenu za výkon jeho konateľskej funkcie, pretože tento
nárok žalovaný v konaní neuplatnil procesne riadnym spôsobom proti žalobou uplatnenému nároku. V
tejto súvislosti súd tiež dal do pozornosti, že ak žalovaný chcel, aby jeho prípadný nárok na odmenu
za výkon funkcie konateľa žalobcu bol prejednaný, bolo jeho povinnosťou ho uplatniť spôsobom podľa

§ 147 CSP, prípadne ako tzv. kompenzačnú námietku. Žalovaný však neuplatnil vzájomnú žalobu, ani
kompenzačnú námietku, preto súd tento „protinárok“ nemohol prejednať.

5.8. S poukazom na uvedené sa súd obmedzil na posúdenie toho, či z obsahového hľadiska nie je
možné na predmetnú Pracovnú zmluvu zo dňa 31.05.2016 hľadieť ako na riadne uzatvorenú zmluvu o

výkone funkcie konateľa, pričom dospel k záveru, že v danom prípade to možné nie je. Dôvodom tohto
záveru bola najmä skutočnosť, že vymedzenú pracovnú náplň v uvedenej pracovnej zmluve nemožno
stotožniť s výkonom konateľských oprávnení, ale aj skutočnosť, že táto zmluva nebola nikdy schválená
valným zhromaždením žalobcu (§ 66 ods. 6 Obchodného zákonníka), preto by ako prípadná zmluva
o výkone funkcie nenadobudla účinky. V závere tejto časti sa súd zaoberal námietkou žalovaného, že

žalobcom tvrdená škoda nemohla vzniknúť, keďže žalobca sa neúspešne (ani inak) nedomáhal vydania
bezdôvodného obohatenia spočívajúceho vo vyplatenej mzde žalovaného, odvodoch na poistné na
sociálne poistenie a poistné na verejné zdravotné poistenie titulom predmetnej pracovnej zmluvy zo dňa
31.05.2016. Vo vzťahu k uvedenému súd uviedol, že inštitút bezdôvodného obohatenia má subsidiárnu
povahu, teda použije sa len tam, kde prejednávaný právny vzťah nemožno subsumovať pod iný právny

inštitút (napr. vzťah z pracovnej zmluvy). V tejto súvislosti poukázal na to, že pracovná zmluva sa
považuje za platnú až do momentu, pokiaľ súd nevysloví jej neplatnosť (čo sa vo vzťahu k Pracovnej
zmluve zo dňa 31.05.2016 až doposiaľ nestalo), preto nebolo zo strany žalobcu možné uplatňovať nárokna vrátenie bezdôvodného obohatenia titulom neplatnej pracovnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené mal
súd za to, že nemožno prisvedčiť ani tejto obrane žalovaného.

5.9. Ako posledným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu sa súd zaoberal príčinnou
súvislosťou medzi porušením povinnosti a vznikom škody, pričom dospel k záveru, že v danom prípade
je nepochybné, že nebyť uzatvorenia predmetnej Pracovnej zmluvy zo dňa 31.05.2016, nejestvoval
by dôvod vyplatenia mzdy žalovaného, ako i odvodov na poistné na sociálne poistenie a poistné na
verejné zdravotné poistenie v celkovej výške 20.282,15 eur. Na základe toho súd uzavrel, že vzniknutá

škoda je priamym následkom porušenia povinnosti žalovaného pri uzatváraní Pracovnej zmluvy zo dňa
31.05.2016.

5.10. S poukazom na uvedené, mal súd za preukázané všetky zákonné predpoklady vzniku
zodpovednosti za škodu v zmysle § 135a v spojení s § 373 Obchodného zákonníka, keď z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalovaný ako konateľ žalobcu pri uzatváraní Pracovnej zmluvy zo dňa

31.05.2016 nekonal s odbornou starostlivosťou, priamym následkom čoho vznikla žalobcovi škoda
spočívajúca vo vyplatenej mzde žalovaného, ako i odvodoch na poistné na sociálne poistenie a poistné
na verejné zdravotné poistenie za obdobie pracovného pomeru od 10/2019 do 12/2020.

5.11. Súčasnesúdprvejinštanciezaviazalžalovanéhozaplatiťajúrokzomesˇkania,ktory´bolžalobcom

vycˇi´sleny´ v su´lade s pri´slusˇny´mi ustanoveniami Obchodného za´konni´ka v spojeni´ s Nariadeni´m
vlády SR č. 21/2013 Z.z., a to vo vy´sˇke 8 % rocˇne zo sumy 20.282,15 eur od 12.02.2021 do zaplatenia
a zároveň paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur.

6. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 CSP

a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

7. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie z odvolacích dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Odvolateľ navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7.1. Žalovaný v odvolaní k porušeniu právnej povinnosti uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu prvej
inštancie, že k nemu došlo uzavretím Pracovnej zmluvy dňa 31.05.2016. Poukázal na skutočnosť, že
už v čase predchádzajúcom podpisu pracovnej zmluvy zistil, že druhý konateľ vytvoril zo žalobcu bez
vedomia žalovaného rodinnú firmu a spoločnosť žalobcu nespĺňala zákonné predpoklady na riadne
fungovanie spoločnosti. Keďže zistil viaceré pochybenia a nekalé aktivity druhého konateľa, pričom

celkovýprístupdruhéhokonateľasvedčilojehosnaheovládnuťspoločnosťakotakú,začalmaťdôvodné
pochybnosti o jeho postupe s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti. Nakoľko v
spoločnosti žalobcu nebolo človeka, ktorý by situáciu začal spoľahlivo riešiť, začal žalovaný vykonávať
funkciu riaditeľa kontrolingu a nových investícií.
Uviedol, že v konaní tvrdil a spoľahlivo preukázal konkrétne činnosti tvoriace ako celok postup s

odbornoustarostlivosťou,vdobrejviereavsúladesnajlepšímizáujmamispoločnostižalobcuavšetkých
jej spoločníkov. S cieľom riadneho plnenia pracovnej náplne, ako aj funkcie konateľa, sa v období
nasledujúcom po uzatvorení pracovnej zmluvy všemožne snažil získať prehľad o stave a o fungovaní
spoločnosti žalobcu, keďže prístup k dokladom a k informáciám o záležitostiach spoločnosti žalobcu
bol žalovanému tendenčne odnímaný. Pokiaľ mal aj nejaké doklady a informácie v obmedzenom

rozsahu mu poskytnuté boli, zistil len samé nezrovnalosti a pochybenia, a preto sa snažil o nastavenie
efektívneho fungovania spoločnosti žalobcu, nakoľko druhým konateľom zavedený systém sa ukázal
ako nefunkčný. V konkrétnostiach poukázal na body 37 až 55 jeho vyjadrenia zo dňa 7. februára 2024.
Mal za to, že jeho postup nesvedčí o inom, než o konaní v dobrej viere a v súlade s najlepšími záujmami
spoločnosti žalobcu a všetkých jej spoločníkov. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k opačnému záveru,

tento nemá podklad vo vykonanom dokazovaní, na základe čoho sú dané odvolacie dôvody podľa §
365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

7.2. K vzniku škody odvolateľ uviedol, že v rámci skúmania otázky vzniku žalobcom tvrdenej škody
súd prvej inštancie vychádzal o. i. z toho, že samotný druh práce v pracovnej zmluve je nedôvodný,

pričom uviedol, že výkon kontroly spoločnosti kogentne patrí do pôsobnosti dozornej rady, resp.
spoločníkov spoločnosti, ak dozorná rada nie je ustanovená, teda sa nemožno stotožniť so záverom,
že by takáto pracovná náplň bola opodstatnená a že by ju mohol vykonávať v pracovnom pomere. V
tomto smere podľa názoru súdu prvej inštancie vyznieva bez relevancie jeho námietka, že mu pri výkonepracovnejnáplnekontrolingubolozostranydruhéhokonateľažalobcubránenévprístupekdokumentom
spoločnosti žalobcu.
V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR, sp.zn. 3Obdo/21/2019 zo dňa 29.05.2019

a rozhodnutia NS ČR, sp.zn. 29Cdo/3704/2009 zo dňa 22.02.2021 a sp. zn. 29Cdo/2779/2014 zo
dňa 27.11.2014, z ktorých vyvodil, že jeho oprávnenie ako spoločníka spoločnosti žalobcu na výkon
kontroly spoločnosti žalobcu nie je dané v rovnakom rozsahu, aký by mala dozorná rada, ak by bola
ustanovená. Zohľadňujúc, že spoločnosť žalobcu nemá dozornú radu, niet právnej prekážky, pre ktorú
by v spoločnosti žalobcu nemohla byť vytvorená pracovná pozícia kontrolóra, ba práve naopak, táto je s

ohľadom na limitované kontrolné oprávnenia spoločníkov vyslovene žiadúca. Uvedené umocňuje bežná
prax obchodných spoločností, ktoré v prípade, že nemajú ustanovenú dozornú radu, častokrát disponujú
interným audítorom, v pôsobnosti ktorého je aj výkon kontroly spoločnosti. Na základe uvedeného sú tak
podľa žalovaného nesprávne závery súdu prvej inštancie, že druh práce stanovený v pracovnej zmluve
je nedôvodný a že nesprístupňovanie dokumentov spoločnosti žalobcu za účelom výkonu pracovnej
náplne kontrolingu je irelevantné, na základe čoho sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.

f) a h) CSP.
Súčasne v tomto smere uviedol, že v konaní boli opakovane zdôrazňované a preukázané jeho výrazne
obmedzené možnosti na realizáciu pracovných činností v zmysle pracovnej zmluvy. Žalobca nepoprel,
práve naopak, uznal, že druhý konateľ žalobcu odvolávajúc sa na rôzne vykonštruované dôvody
dlhodobo aktívne žalovanému bránil v prístupe k dokumentom spoločnosti, v zúčastňovaní sa na riadení

spoločnosti, ako aj v rozhodovaní o jej obchodnom vedení, pričom uvedené preukázala aj výpoveď
svedkyne A. A. F.. Mal teda za to, že reálne vykonávanie činnosti tvoriacej predmet pracovnej zmluvy
(v rámci možností, ktoré sú druhým konateľom dané), v konaní preukázané bolo, čo zakladá odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP.
Žalovaný tiež uviedol, že na prejednanie jeho nároku na obvyklú odmenu nebol žiaden

započítavací úkon či už v podobe vzájomnej žaloby alebo kompenzačnej námietky potrebný, keďže v
konaní opakovane akcentoval absenciu vzniku skutočnej škody na strane žalobcu o. i.
z dôvodu, že jej zodpovedajúca žalovaná suma mu patrí z titulu odmeny za výkon funkcie konateľa. Mal
za to, že všetky nároky vyplatené na základe pracovnej zmluvy mu boli vyplatené opodstatnene, s tým,
ževšetokprejednávanýmajetkovýúbytokžalobcujeavždyajboldôvodný,apretonepredstavuješkodu.

V tejto súvislosti sa podľa odvolateľa, súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia
veci precíznejšie nevenoval otázke vzniku skutočnej škody u žalobcu a v zásade len laxne uzavrel, že
škoda je preukázaná bez toho, aby sa meritórne zaoberal jeho nárokom na konateľskú odmenu, a to s
odkazom na neuplatnenie započítavacieho úkonu podľa § 147 CSP. Súd prvej inštancie však v rámci
posúdenia skutočnosti, či žalobou uplatnená suma predstavuje skutočne škodu, mal skúmať nárok na

konateľskú odmenu, pretože tento má zásadný vplyv na posúdenie vzniku škody na strane žalobcu, v
dôsledku čoho je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Nakoniec v tejto časti odvolania poukázal na to, že v príčinnej súvislosti s nesprávnym právnym
posúdením veci súd prvej inštancie taktiež nevykonal žiaden z navrhnutých dôkazov týkajúcich
sa nároku na obvyklú odmenu, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (napr.

pracovnoprávnu dokumentáciu druhého konateľa žalobcu, mzdové podklady žalobcu či mzdové listy
druhého konateľa žalobcu), čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP.

7.3. Žalovaný v závere odvolania tiež poukázal na to, že z obsahu a zmyslu jeho procesnej obrany
uplatnenej v konaní vyplýva, že jej predmetom je kompenzačná námietka, t. j. započítanie jeho

pohľadávky voči žalobcovi z titulu odmeny za výkon funkcie konateľa vo výške zhodnej s pohľadávkou
žalobcunanáhraduškody(„žalovanásumamipatrí“).Skutočnosť,žetentoprostriedokprocesnejobrany
nebol formálne uplatnený s odkazom na § 147 ods. 2 CSP na uvedenom nič nemení a opačný názor
súdu prvej inštancie nie je ničím iným, než prílišným protiústavným formalizmom. V zmysle judikatúry
ústavného súdu bolo povinnosťou súdu prvej inštancie hľadať právo a zohľadňovať všetky okolnosti

daného prípadu, t. j. bolo jeho povinnosťou posúdiť jeho procesnú obranu podľa § 147 ods. 2 CSP ako
kompenzačnú námietku. Namiesto toho súd prvej inštancie rezultoval, že nárok žalobcu na náhradu
škody v tvrdenej výške je preukázaný bez toho, aby sa meritórne zaoberal nárokom na konateľskú
odmenu, a to s odkazom na celkom formalistickú požiadavku. Prílišný formalizmus súdu prvej inštancie
však za žiadnych okolností nemôže mať za následok priznanie akéhokoľvek uplatneného práva, na

základe čoho sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) a h) CSP.

8. K doručenému odvolaniu žalobca uviedol, že súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy,
ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na ich základe dospel k správnym skutkovýmzisteniam a zároveň, že rozhodnutie vychádza zo správneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
Poukázal na to, že žalovaný v prvoinštančnom konaní opakovane tvrdil a predkladal dôkazy týkajúce

sa činnosti iba druhého konateľa a uvádzal skutočností ním tvrdené v iných konaniach, ktoré s meritom
sporu nesúvisia. Predmetom sporu je škoda, ktorú spôsobil žalovaný žalobcovi porušením povinnosti
konať s odbornou starostlivosťou, keď uzatvoril pracovnú zmluvu sám so sebou, vo svoj prospech a
nie správanie týkajúce sa druhého konateľa. V mene žalobcu žalovaný podal žalobu voči druhému
konateľovi A. E. F. v konaní vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. K2-33Cb/66/2022 o náhradu

škody za porušenie povinnosti konateľa. Skutkové okolnosti v tam uvedenom konaní sú však úplne iné
než v danej veci.
Ďalej uviedol, že žalovaný v konaní nespochybnil ani nevyvrátil tvrdenia žalobcu, že na pokyn
žalovaného z bankových účtoch žalobcu mu bola uhradená ako zamestnancovi mzda a bolo na jeho
pokyn zaplatené poistné do fondov na sociálne poistenie, poistné na verejné zdravotné poistenie a daň
z príjmov z celkovej sume 20.282,15 eur, čo predstavuje skutočnú škodu (nedôvodný majetkový úbytok

na strane žalobcu) s prihliadnutím, že samotný druh práce podľa pracovnej náplne žalovaného, takže
základ a výška škody bola v konaní žalobcom preukázaná. Medzi nezákonným konaním žalovaného a
škodou, ktorá vznikla žalobcovi bola v konaní preukázaná príčinná súvislosť.
Mal za to, že žalovaný v konaní nepreukázal, že vykonával akúkoľvek závislú prácu riaditeľa kontrolingu
a nových investícií. Domnienky a úvahy žalovaného v jeho podaniach a na pojednávaní 13.02.2024

o tom, akú mal predstavu o nastavení procesov fungovania v spoločnosti žalobcu, ale nemohol túto
predstavu realizovať, sú bezpredmetné. Všetky činnosti, o ktorých žalovaný tvrdil, že ich vykonával sa
týkajú výlučne činnosti v pôsobnosti dozornej rady (§ 138 ObZ) a žalovaného iba ako spoločníka, ktorý
nemá nárok na odmenu (NS SR sp. zn. 5Obo 77/2000). Žalovaný ako zamestnanec vo funkcii riaditeľa
novýchinvestícií,doktorejsasvojvoľnedosadil,žiadnučinnosťnazískanienovýchzákaziekprežalobcu

nevykonával, iba svojvoľne vyberal z účtu žalobcu finančné prostriedky na úhradu PHM a iné aktivity
pre svoju spoločnosť it smart s.r.o. Zamestnanci žalobcu v písomnou prehlásení potvrdili, že žalovaného
v práci nevideli, žiadne príkazy a pokyny im nedával v súvislosti s činnosťou žalovaného ako riaditeľa
kontrolingu a nových investícií. Žalovaný uzatvoril Pracovnú zmluvu z 31.05.2016 sám so sebou bez
toho, aby ju aspoň vopred prejednal s druhým konateľom a ani ju nepredložil na schválenie valným

zhromaždením, čím porušil § 7 ods.3 Zákonníka práce.
Nakoniecžalobcavovyjadreníuviedol,žežalovanýpocelúdobuvkonanítvrdil,žemáakozamestnanec
nárok na mzdu podľa pracovnej zmluvy, ktorú považoval za platnú a vyplácaná mzda je jeho jediný
príjem v štruktúrach žalobcu, nakoľko za výkon funkcie konateľa a s tým súvisiacich činností nie je
mu vyplatená žiadna odmena. Súd v odôvodnení rozsudku správne konštatoval, že v prejednávanej

veci neposudzoval nárok žalovaného na odmenu za výkon konateľskej funkcie, pretože tento nárok si
žalovaný v konaní neuplatnil procesne riadnym spôsobom proti žalobou uplatnenému nároku. Podľa
zákonných ustanovení § 66 ObZ v spojitosti s § 566 a nasl. ObZ a súdnej praxe podmienkou na
priznanie odmeny za výkon funkcie konateľa podľa mandátnej zmluvy v prípadoch, kde v spoločnosti
pôsobí viacero konateľov je, aby každý z konateľov aj v skutočnosti vykonával riadne činnosť konateľa.

V spoločnosti žalobcu pôsobia dvaja konatelia žalovaný a druhý konateľ A. E. F. a iba druhý konateľ
vykonáva riadne činnosť konateľa. Žalovaný v konaní nepreukázal, akú konkrétnu činnosť konateľa za
sporné obdobie na základe mandátnej zmluvy vykonával, iba tvrdil, že mu druhý konateľ neumožnil
riadne vykonávať činnosť konateľa, teda žalovaný v konaní potvrdil, že na základe mandátnej zmluvy
nevykonával žiadnu konkrétnu činnosť konateľa, za ktorú by mu prináležala odmena v obvyklej výške

v čase uzatvorenia mandátnej zmluvy.

9. Žalovaný v odvolacej replike a žalobca v odvolacej duplike v podstatnom zotrvali na vyjadreniach
učinených v priebehu konania.

10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 až
§ 385 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP a

dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

11. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal otázkou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými
dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolacie dôvody uvádzadôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b), t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces písm. e), t.j., že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností, písm. f), t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h), t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Ide o prípustné odvolacie dôvody, preto odvolací súd odvolanie
meritórne prejednal.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, je daný vtedy, ak je na strane súdu taký
závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP
priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom
stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého,

aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup
k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu
zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný)

vyplývajú. (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6/ CSP
ods. 1 strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej
veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie
strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé

súdnekonania),t.j.abykaždejprocesnejstraneboladanáprimeranámožnosťpredniesťsvojuzáležitosť
zapodmienok,ktoréjunestavajúdopodstatnenevýhodnejšejpozícieakoprotistranu.Spravodlivésúdne
konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní
uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane
judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a
právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, predstavuje situáciu, keď súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ide o vadu skutkovú, keď

strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie
takýtodôkaznevykonal.Vyhodnoteniepotenciálnejrelevancienavrhovanéhodôkazu,akoajprípustnosti
jeho vykonania je úlohou a doménou súdu.

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť

o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim

z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne
posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany

sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide,
ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadeniaskutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán
sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne
priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke

treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

16. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli a webovej stránke
krajského súdu.

17. V odvolacom konaní odvolací súd posúdil relevantnosť žalovaným tvrdených odvolacích dôvodov
v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, preskúmal, či súd prvej inštancie na zistený
skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil,
vychádzajúc z ustáleného právneho názoru, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní.

18. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie zistil
skutkový stav a jeho rozhodnutie je vo výroku vecne správne. Odvolací súd si osvojil dostatočne
presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatnom odkazuje ( § 387 ods.

2 CSP ), pričom odvolacie dôvody tvrdené žalovaným v odvolaní, z hľadiska rozhodnutia odvolacieho
súdu, nepovažuje za naplnené.

19. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného, odvolací
súd uvádza:

19.1. Z hľadiska žalovaným uvádzaných dôvodov v odvolaní, spočívajúcich v nesprávnych skutkových
zisteniach a nesprávnom právnom posúdení veci, je podľa odvolacieho súdu podstatné vychádzať zo
skutočnosti, že v predmetnom konaní bola sporná otázka porušenia povinnosti žalovaného konať pri
výkone svojej konateľskej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a

všetkých jej spoločníkov, ako aj vznik škody spočívajúcej v mzde vyplatenej žalovanému, poistnom na
sociálne poistenie a poistnom na verejné zdravotné poistenie, z titulu predmetnej Pracovnej zmluvy zo
dňa 31.05.2016 tak, ako to správne vyabstrahoval súd prvej inštancie.

19.2. Vovšeobecnostiodvolacísúdvzhodesosúdomprvejinštancieopätovneuvádza,žezcitovaného

ustanovenia § 135a ObZ vyplýva, že konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť štatutárneho
orgánu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov,
majú teda konať odborne a lojálne voči spoločnosti a jej spoločníkom. Odbornosť sa vzťahuje na
schopnosť rozhodovania so znalosťou veci, podnikania spoločnosti. Lojalita vo vzťahu k spoločnosti a jej
spoločníkom znamená povinnosť zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach,

ktorých prezradenie by mohlo poškodiť záujmy spoločnosti a spoločníkov a povinnosť neuprednostňovať
svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo tretích osôb pred záujmami spoločnosti.

19.3. Pre vznik zodpovednosti konateľov za škodu musia byť splnené tieto predpoklady - a/ vznik
škody, pretože len ak vznikne škoda, možno sa domáhať jej náhrady, b/ porušenie povinnosti pri výkone

funkcie konateľa, najmä porušenie povinnosti vykonávať funkciu s odbornou starostlivosťou, a to či už
úmyselným alebo nedbanlivostným konaním či nekonaním, ak boli povinní konať, c/ príčinná súvislosť
medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Zodpovednosť konateľa za škodu je založená na princípe
objektívnej zodpovednosti, teda konateľ zodpovedá za spôsobenú škodu bez ohľadu na to, či ju spôsobil
zavineným konaním alebo nie.

19.4. Zodpovednosti za spôsobenú škodu sa konateľ zbaví len pri existencii aspoň jedného z liberačných
dôvodov uvedených v § 135a ods. 3 Obchodného zákonníka, t. j. ak preukáže, že postupoval pri výkone
svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti.

20. Najvyšším orgánom žalobcu ako spoločnosti s ručením obmedzeným je valné zhromaždenie,
t. j. zhromaždenie spoločníkov, do ktorého právomoci patrí rozhodovanie o najdôležitejších otázkach
spoločnosti (§ 125 Obchodného zákonníka). Spoločníci podľa § 130 Obchodného zákonníka môžu
prijímať rozhodnutia aj mimo valného zhromaždenia (per rollam). Žalobca v konaní namietal, žePracovná zmluva, ktorú uzavrel žalovaný so žalobcom dňa 31.05.2016 je neplatná, pretože ju uzavrel
žalovaný ako konateľ spoločnosti sám so sebou ako zamestnancom.
Pracovná zmluva ako dvojstranný právny úkon smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku pracovného

pomeru, je výsledkom rokovania, do ktorého zamestnávateľ a zamestnanec spravidla vstupujú s
vlastnými predstavami o ich obsahu a výsledku. Z objektívneho hľadiska chce každý dojednať pre seba
čo najvýhodnejšie podmienky (druh práce, miesto výkonu práce, pracovný čas, mzdové podmienky a
pod.), a v tom spočíva zdroj konfliktu záujmov medzi zamestnancom a zamestnávateľom.
Je potrebné poukázať na to, že zákonná úprava túto otázku nerieši a judikatúra súdov nie je

jednoznačná. Odvolací súd sa prikláňa k názoru, že uzatvorenie pracovnej zmluvy konateľom
spoločnosti so sebou ako zamestnancom nemá vždy za následok neplatnosť pracovnej zmluvy,
pretože ak pracovnoprávny vzťah štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti schválil podľa § 7 ods.
3 Zákonníka práce orgán, ktorý má oprávnenie ho ustanoviť, v danom prípade valné zhromaždenie,
odpadá zdroj konfliktu záujmov.
Vzhľadom na uvedené podstatným pre posúdenie platnosti Pracovnej zmluvy žalovaného so

spoločnosťou zo dňa 31.05.2016 preto bolo, či tento úkon schválilo valné zhromaždenie spoločnosti
alebo spoločníci hlasovaním per rollam. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že valné
zhromaždenie vznik pracovnej zmluvy žalovaného neschválilo a na tejto zmene sa nedohodli ani
spoločníci mimo valného zhromaždenia, preto pracovná zmluva nie je platná, k čomu správne dospel
i súd prvej inštancie. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani tvrdenie žalovaného, že vzhľadom na

pracovný pomer i druhého konateľa so žalobcom, bol predmetný postup v spoločnosti zaužívanou
praxou, nakoľko prípadná zvyklosť v spoločnosti, ktorá je v rozpore so zákonom, nemôže túto
nezákonnosť zhojiť.
Z uvedeného tak vyplýva správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný ako konateľ spoločnosti
nekonal s odbornou starostlivosťou, keď bez zákonných náležitosti ( dohody na valnom zhromaždení

alebo so spoločníkom ) uzavrel so sebou ako zamestnancom pracovnú zmluvu, čím spôsobil jej
neplatnosť.

21. Odvolateľ súčasne vytýkal súdu prvej inštancie, že v prípade ak dospel k záveru o neplatnej
pracovnej zmluve, mal jeho činnosť vyhodnotiť ako činnosť konateľa s tým, že žalovaná vyplatená suma

„mu patrí“.
V tomto smere odvolací súd uvádza, že výkon funkcie konateľa nie je závislou prácou v zmysle § 1 ods.
2 Zákonníka práce, preto na výkon tejto funkcie nemôže spoločnosť uzavrieť s konateľom pracovnú
zmluvu. Súbeh funkcie konateľa spoločnosti a činnosti zamestnanca v riadiacej funkcii (riaditeľa) síce
nevylučuje ani judikatúra súdov ale len za podmienky, že nejde o totožné činnosti. Žalovaný však

v konaní nepreukázal, že predmetom jeho činnosti podľa predmetnej neplatnej pracovnej zmluvy bol
výkon činností, ktoré nespadajú do výkonu funkcie konateľa a zároveň i z výpovede svedkyne A. F. -
zamestnanca žalobcu (vedúca ekonomického oddelenia, na obsah výpovede, ktorej poukázal v odvolaní
i žalovaný) nepochybne vyplýva, že žalovaný nevykonával v spoločnosti, či už činnosť podľa neplatnej
pracovnej zmluvy, resp. výkon funkcie konateľa. V tomto kurze i samotný žalovaný v odvolaní poukázal

na skutočnosť, že mal výrazne obmedzené možnosti na realizáciu pracovných činností v zmysle
predmetnej pracovnej zmluvy a že výkon pracovných činností mu bol žalobcom znemožňovaný.

21.1. V súvislosti s vyššie uvedeným, žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že jeho nárok na odmenu
z titulu výkonu funkcie konateľa neprejednal, nakoľko si ho neuplatnil postupom podľa § 147 CSP, čím

je daný odvolací dôvod vymedzený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Mal za to, že povinnosťou súdu prvej
inštancie bolo „hľadať právo“.
Je síce pravdou, že v prípade kompenzačného úkonu tento nemusí spĺňať náležitosti žaloby, ako je tomu
vprípadevzájomnejžaloby,avšaktak,akožalobcavymedzujepredmetkonaniavžalobe,jepovinnosťou
i žalovaného, aby v rámci obrany rovnako vymedzil konkrétne jej predmet, nakoľko bez uvedeného táto

nemôže byť prejednaná, pričom vzhľadom na princípy Civilného sporového poriadku idea „hľadania
práva“ súdom tak, ako to vníma odvolateľ, nie je namieste. Skutočnosť, že táto podmienka splnená
nebola vyplýva i zo samotného vyjadrenia žalovaného v odvolaní, keď uviedol, že úkon započítacej
námietky nebol potrebný. Za daného stavu je záver súdu prvej inštancie vymedzený v bode 42.
odôvodnenia správny, nenapĺňajúci odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

22. Čo sa týka nevykonania navrhnutých dôkazov týkajúcich sa nároku žalovaného na obvyklú odmenu,
odvolací súd uvádza, že strany sporu v civilnom sporovom konaní majú právo označiť alebo predložiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov sa vykonajú,prináleží výlučne súdu (§ 185 CSP). Súd prvej inštancie sa riadil nižšie uvedenými zásadami a svojim
procesným postupom konanie nezaťažil vadou v zmysle odvolacieho dôvodu uvedeného v § 365 ods.
1 písm. e) CSP.

22.1. Nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva je ustálené, že dokazovanie v súdnom spore
prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné
vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len
súdrozhodne,ktorýzoznačenýchanavrhnutýchdôkazovvykoná.Uvedenépredstavujeprejavzákonnej

právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.

22.2. Pokiaľ žalovaný namietal nedostatočné vykonanie dokazovania, resp. nesprávne vyhodnotenie

dôkazov odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok upravuje zásadu voľného hodnotenia
dôkazov v § 191 ods. 1, v zmysle ktorej dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo. V civilnom sporovom konaní je súd povinný zvážiť, ktoré dôkazy je povinný
vykonať, pričom dôvodnosť návrhov strán sporu na doplnenie dokazovania posudzuje so zreteľom, či

a v akom rozsahu je potrebné doplniť doterajší stav dokazovania. Nevykonanie dôkazu navrhnutého
stranou sporu, resp. vykonanie iného dôkazu na zistenie skutkového stavu veci nemožno považovať za
postup, ktorým by súd strane sporu odňal možnosť konať pred súdom (R 6/2000). Platí to aj o takom
dôkaze, ktorý strana sporu zo svojho subjektívneho pohľadu považuje za dôležitý. Rozhodovanie o tom,
ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne na posúdenie súdu, a nie stranám sporu.

23. Odvolací súd nezistil ani naplnenie odvolacích dôvodov spočívajúcich v nesprávne zistenom
skutkovom stave a nesprávnom právnom posúdení. Súd prvej inštancie sa s tvrdeniami žalovaného v
odvolaní riadne vyporiadal a dospel k správnym skutkovým zisteniam.

24. Za daného stavu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie je nedôvodné, nakoľko procesný
postup súdu prvej inštancie bol správny a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia
veci. Z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce
skutkový a právny základ rozhodnutia s tým, že odvolací súd má súčasne za to, že súd prvej inštancie
formuloval svoje skutkové a právne závery, ktoré sú zrozumiteľné a pre rozhodnutie dostatočné.

Napadnuté rozhodnutie nemožno považovať ani za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od
znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Navyše súd prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí poukazoval práve na tie zákonné a zmluvné ustanovenia, ktoré boli v prejednávanom prípade
relevantné pre rozhodnutie, pričom naplnenie odvolacích dôvodov žalovaný nepreukázal, preto podľa §

387 ods. 1 CSP odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej

inštancie samostatným uznesením.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods.
2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 CSP.Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ust. § 77 ( ust. § 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa ust. §
427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám,
alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací
súd dovolanie odmietne podľa ust. § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa ust. § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).