Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/59/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3824202379
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3824202379.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobkyne:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. B. XXX, adresa na doručovanie D. C. XX, právne zastúpená JUDr.
Janou Bezákovou, advokátkou so sídlom Bakalárska 6, Prievidza, IČO: 37 915 061, proti žalovanému:
Pohotovosť, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr.
Katarínou Hegedüšovou, advokátkou so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava - mestská časť Dúbravka,
IČO: 42 185 190, o určenie neexistencie záložného práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza č. k 14C/29/2024-61 zo dňa 5. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. určil, že nehnuteľnosti zapísané na liste
vlastníctvačísloXXXXvkatastrinehnuteľnostívedenomOkresnýmúradomPrievidza,katastrálnyodbor,
okres: B., obec: D. C., katastrálne územie: D. C., a to rodinný dom so súpisným číslom XX, postavený
na pozemku parcela registra „C“, parcelné číslo 248/2 a pozemok parcela registra „C“, parcelné číslo
248/2, o výmere 872m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie nie sú zaťažené záložným

právom v prospech žalovaného podľa zmluvy o zriadení záložného práva číslo 1228/2008-BÁN zo dňa
21.04.2008, podľa čísla V XXXX/XX - C. XX/XX a záložné právo tu nie je. Výrokom II. priznal žalobkyni
proti žalovanému nárok na náhradu 100 % trov konania.

1.2. Vyhovel v celom rozsahu žalobe, v ktorej žalobkyňa dôvodila tým, že dňa 23.11.2007 bola medzi
ňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom uzavretá zmluva o úvere, v ktorej sa žalovaný zaviazal
poskytnúť jej úver v sume 10.000 Sk (331,94EUR) a ona sa zaviazala zaplatiť žalovanému túto sumu

zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 3.620 Sk (131,18 EUR), t.j. celkovo zaplatiť mu čiastku 13.620 Sk
(456,46 EUR). Podstatnou náležitosťou zmluvy bolo udelenie plnomocenstva žalovanou ako dlžníkom
vopred určenému splnomocnencovi - advokátovi, ktorého určil a vybral žalovaný ako veriteľ. Súčasťou
plnomocenstva bolo splnomocnenie advokáta na uzatvorenie záložnej zmluvy, ktorej predmetom bolo
zriadenie záložného práva v prospech veriteľa za účelom zabezpečenia jeho pohľadávok vzniknutých
z tejto úverovej zmluvy k už existujúcim pohľadávkam splnomocniteľa (žalovaného) a k pohľadávkam,
ktoré splnomocniteľ nadobudne alebo vzniknú po dni uzatvorenia úverovej zmluvy, alebo záložného

práva k pohľadávkam, ktorých vznik závisí od splnenia podmienky. Splnomocniteľ splnomocnil advokáta
na zastupovanie splnomocniteľa pri všetkých úkonoch a vo všetkých veciach týkajúcich sa podania
žiadosti o registráciu záložných práv k pohľadávkam splnomocniteľa v prospech záložného veriteľa
v Notárskom registri záložných práv. Splnomocniteľ splnomocnil advokáta na zastupovanie v celomrozsahu vo veci zaslania oznámenia o vzniku záložného práva k pohľadávke spolu s výzvou na plnenie
záložnému veriteľovi dlžníkom splnomocniteľa a súčasne splnomocniteľ poveril advokáta vymáhaním
splatnej pohľadávky splnomocniteľa na účet záložného veriteľa v prípade, že dlžník splnomocniteľa

nebude plniť splatnú pohľadávku dobrovoľne. Predmetom záložného práva sú nehnuteľnosti vo
vlastníctve žalobkyne, a to rodinný dom a pozemok, na ktorom je dom postavený. Podľa názoru
žalobkyne je záložná zmluva absolútne neplatným právnym úkonom, a to predovšetkým pre zrejmý
rozpor záujmov dlžníka (žalobkyne) a jej zástupcu podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Namietala
tiež, že z ustanovenia § 5a ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že záložná zmluva

k nehnuteľnosti, čo je bezpochyby zmluva o zabezpečení splnenia záväzku v zmysle citovaného
ustanovenia, nesmie byť v mene vlastníka - fyzickej osoby, podpísaná treťou osobou. Ďalej mala
žalobkyňa za to, že záložná zmluva je pre rozpor s ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako
celok absolútne neplatná. Dohoda o splnomocnení je predtlačená. Formulárová zmluva bola poskytnutá
na tento účel poskytovateľom úveru, žalobcom, obsahujúc zmluvnú podmienku, ktorej obsah dlžník
nemohol ovplyvniť, nakoľko mu bola predložená v jednom balíku s úverovou zmluvou, v ktorej bol vopred

určený zástupca záložcu bez možnosti jeho slobodného výberu, čím táto podmienka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľná.
Nakoľko je dohoda o splnomocnení vpísaná do tzv. formulárovej dohody, bola obmedzená možnosť,
aby si splnomocniteľ zvolil splnomocnenca - zástupcu, ktorý by za neho uzatvoril záložnú zmluvu, a
ktorý by skutočne hájil záujmy splnomocnenca, keďže tento už bol v tejto dohode o splnomocnení

vopred vpísaný. Žalobkyňa ako dlžník neplnila záväzky vyplývajúce zo zmluvy o úvere z dôvodu dlhej
a ťažkej choroby. Napriek neplneniu záväzku má za to, že záložné právo, ktoré vzniklo na podklade
neplatnej záložnej zmluvy, neexistuje. Na uvedenej neexistencii záložného práva má žalobkyňa ako
vlastníčka nehnuteľností naliehavý právny záujem, nakoľko len rozhodnutie súdu môže byť podkladom
pre vykonanie zmeny zápisu záložného práva (jeho výmazu) v katastri nehnuteľností. Ak záložné právo

vzniklo na podklade neplatnej záložnej zmluvy, ide o dôvod určenia jeho neexistencie, nakoľko sa jedná
o jedinú obranu záložcu na ochranu svojho majetku, aby nebolo možné ani v budúcnosti záložné právo
vykonať. V prípade, ak by súd žalobe vyhovel, navrhované rozhodnutie súdu je spôsobilé dosiahnuť
výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností aj proti vôli žalovaného ako záložného veriteľa. Záložné
právo nie je možné odstrániť inak, len uvedeným určovacím výrokom.

1.3.Zvyjadreniažalovanéhokžalobevyplynulo,ženeevidujeúhradupohľadávkyvyplývajúcuzozmluvy.
Žalobkyňa porušila všeobecné podmienky poskytnutia úveru, neuhrádzala splátky v dohodnutých
termínoch a v určenej výške, preto bol nútený postupovať vo vymáhaní pohľadávky v zmysle podmienok
dohodnutých v zmluve o úvere a zabezpečiť si návratnosť pohľadávky. Nestotožnil sa s tvrdením

žalobkyne o neplatnosti plnomocenstva, nakoľko to má všetky zákonom ustanovené náležitosti.
Splnomocnenec Mgr. Tomáš Kušnír konal v medziach plnomocenstva a neprekročil svoje oprávnenia
uvedené v predmetnom plnomocenstve, ktoré žalobkyňa na znak súhlasu podpísala. Žalobkyňa ako
dlžník mohla kedykoľvek po uzatvorení zmluvy o úvere udelené plnomocenstvo v zmysle § 33b
Občianskeho zákonníka odvolať, avšak tak neurobila. Z uvedených dôvodov nie je možné považovať

zmluvu o zriadení záložného práva za neplatnú. Predmetný právny vzťah podľa názoru žalovaného nie
je spotrebiteľským právny vzťahom, lebo vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru sa zmluvné
strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka.

1.4. Súd prvej inštancie z dokazovania vykonaného oboznámením listinných dôkazov - zmluvy o

zriadenízáložnéhoprávazodňa21.04.2008,zmluvyoúverezodňa23.11.2007,výpisuzlistuvlastníctva
č. XXXX pre k.ú. D. C., uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17CoEk 1/2024 - 69 zo
dňa 31.01.2024, uznesenia OS Žiar nad Hronom č.k. 6Er 939/2008 - 352 zo dňa 12.09.2023 zistil,
že dňa 23.11.2007 žalobkyňa a žalovaný uzatvorili zmluvu o úvere číslo XXXXXXX, na základe ktorej
žalovaný v postavení veriteľa poskytol žalobkyni v postavení dlžníka úver vo výške 10.000 Sk (331,94

EUR), ktorý bola žalobkyňa povinná splatiť v troch mesačných splátkach po 4.540 Sk (150,70 EUR),
so splatnosťou prvej splátky počnúc dňom 15.01.2008. Súčasťou textu zmluvy bolo plnomocenstvo,
ktoré udelila žalobkyňa Mgr. Tomášovi Kušnírovi, ktorý je v plnomocenstve označený aj ako „advokát“.
V rámci plnomocenstva bol splnomocnenec splnomocnený okrem iného aj na to, aby za účelom
zabezpečenia pohľadávky veriteľa (žalovaného) zo zmluvy o úvere uzatvoril v mene žalobkyne záložnú

zmluvu podľa § 552 Občianskeho zákonníka k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobkyne, ako formu
zábezpeky tejto pohľadávky. K zmluve boli pripojené aj všeobecné zmluvné podmienky, ktoré v odseku
číslo 17 obsahovali rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, budú
riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. Dňa21.04.2008bolauzatvorenázáložnázmluva,vktorejvpostavenízáložnéhoveriteľavystupovalžalovaný
a v postavení záložcu žalobkyňa. Zmluvu za žalobkyňu podpísal splnomocnenec Mgr. Tomáš Kušnír.
Zálohom boli nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne, zapísané na liste vlastníctva číslo XXXX, pre

katastrálne územie D. C.. Zabezpečenou pohľadávkou mali byť všetky pohľadávky záložného veriteľa,
ktorévznikliamalivzniknúťnazákladezmluvyoúverečíslo3601045zodňa23.11.2007.Medzistranami
nebolo sporné, že žalobkyňa svoj záväzok zo zmluvy o úvere riadne neuhrádzala a do dňa podania
žaloby na tunajšom súde ho ani neuhradila. Z listinných dôkazov predlžených žalobkyňou – z uznesenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17CoEk 1/2024 - 69 zo dňa 31.01.2024 a z uznesenia Okresného

súdu Žiar nad Hronom č.k. 6Er 939/2008 - 352 zo dňa 12.09.2023 vyplynulo, že dňa 19.06.2008 bol
vydaný Stálym rozhodcovským súdom rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR 04596/08, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 14.07.2008 a vykonateľnosť dňa 17.07.2008. Uvedeným rozsudkom bola žalobkyňa
zaviazaná uhradiť žalovanému sumu 606,12 EUR (18.260 Sk) s príslušenstvom. Okresný súd Žiar nad
Hronom poverením zo dňa 07.11.2008 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie proti žalobkyni.
Žalobkyňa sa návrhom podaným na Okresnom súde Žiar nad Hronom dňa 17.03.2023 domáhala

zastavenia exekúcie. Okresný súd Žiar nad Hronom je návrhu vyhovel a exekúciu uznesením zo dňa
12.09.2023 zastavil. Dôvodom zastavenia exekúcie bolo, že rozhodcovská doložka bola exekučným
súdom vyhodnotená ako neprijateľná podmienka, rozhodcovský súd preto nemal právomoc rozhodnúť
spor medzi žalovaným a žalobkyňou a jeho rozsudok bol nulitným právnym aktom a teda nespôsobilým
exekučným titulom. Krajský súd Banská Bystrica uznesením č. k. 17CoEk/l/2024-69 zo dňa 21.01.2024

potvrdil uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom.

1.5. Na základe vykonaného dokazovania a po právnom posúdení veci v zmysle ustanovenia § 497
Obchodnéhozákonníkaaustanovení§52ods.1,2,3,§100ods.1,2,§101,151a,§151eods.2a§151j
ods. 2 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie konštatoval, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným

bolspotrebiteľskýmprávnymvzťahom(sprihliadnutímnapovahuúčastníkov,obsahavopredpripravený
text listiny na predtlačenom formulári), pričom na spotrebiteľský charakter uvedeného právneho vzťahu
nemalo vplyv to, že strany uzatvorili zmluvu o úvere, ktorá je absolútnym obchodom. Na vzťah medzi
stranami preto bolo potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva, predovšetkým ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy.

1.6. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že s poukazom na znenie § 137 písm. c) Civilného sporového
poriadku žalobkyňa preukázala, že má na žalobou požadovanom určení naliehavý právny záujem, čo
je podstatnou náležitosťou určovacej žaloby v zmysle citovaného ustanovenia. Zdôraznil, že naliehavý
právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené,

alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (R 17/1972). Dôvodil tým,
že v predmetnom spore išlo o určenie neexistencie práva a ak by bolo žalobe vyhovené, na jeho
podklade takého súdneho rozhodnutia by katastrálny úrad mohol vykonať výmaz záložného práva z
listu vlastníctva. Zbavenie nehnuteľnosti ťarchy je cieľom, ktorý žalobkyňa nepochybne sledovala, keď
žalobu podávala, takže predmetná žaloba riešila otázku praktického života.

1.7. Pri posúdení opodstatnenosti námietky premlčania záložného práva vznesenej žalobkyňou, keď
žalobkyňa vychádzala z toho, že premlčanou je podľa nej už aj samotná pohľadávka, ktorú mal žalovaný
proti nej a preto je premlčané aj záložné právo žalovaného, ktoré túto pohľadávku zabezpečuje, súd
prvej inštancie vychádzal z premlčateľnosti záložného práva vyplývajúcej z ustanovenia § 100 ods. 2
Občianskeho zákonníka veta tretia, v zmysle ktorej sa záložné práva nepremlčujú skôr než zabezpečená

pohľadávka. Premlčacia doba záložného práva je všeobecná, t.j. trojročná a začína bežať odo dňa,
kedy právo mohlo byť vykonané prvýkrát, t.j. odo dňa, kedy vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej
pohľadávky zo zálohu. Dovolať sa premlčania záložného práva môže iba ten, kto je vlastníkom zálohu a
kto môže byť výkonom záložného práva priamo dotknutý, t. j. záložca. To platí aj v prípade, keď obligačný
(záložný) dlžník a záložca sú dve rozdielne osoby.

1.8.Prvoinštančnýsúdpoukázalnato,ževdanomprípadeboloplnenie,ktorémalažalobkyňaposkytnúť
žalovanému (splátky poskytnutého úveru), rozložené na tri mesačné splátky, ktoré boli splatné v dňoch
15.01.2008, 15.02.2008 a 15.03.2008. Je pravdou, že žalobkyňa bola zaviazaná na plnenie žalovanému
zo zmluvy o úvere rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 04596/08, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 14.07.2008 a vykonateľnosť dňa 17.07.2008, avšak tento rozsudok bol exekučným
súdom v rámci exekučného konania posúdený ako nulitný právny akt a s takýmto posúdením sa
stotožnil aj prvoinštančný súd v predmetnom spore. Uviedol, že z tohto dôvodu sa na nárok žalovaného
(na pohľadávku) voči žalobkyni zo zmluvy o úvere nevzťahuje desaťročná premlčacia doba v zmysleustanovenia § 110 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka, ale len všeobecná trojročná premlčacia
doba v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba pohľadávky ako práva
žalovaného voči žalobkyni preto začala plynúť najneskôr dňa 16.03.2008, teda deň po jej konečnej

splatnosti. Vtedy si žalovaný ako veriteľ pohľadávky mohol svoje právo vykonať po prvý raz, čiže mohol
podať žalobu, ktorou by sa bol mohol domáhať zaplatenia dlžnej sumy. Pohľadávka žalovaného zo
zmluvy o úvere sa premlčala dňa 16.03.2011.

1.9. Ďalej uviedol, že samotné premlčanie záložného práva nie je priamo podmienené premlčaním

pohľadávky, ktorú záložné právo zabezpečuje. Premlčacie doby (premlčacia doba zabezpečenej
pohľadávky a premlčacia doba záložného práva) môžu, ale nemusia začať plynúť v rovnaký deň. Z
ustanovenia § 100 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka však možno vyvodiť, že záložné právo
sa nepremlčí skôr, než zabezpečená pohľadávka. Môže sa preto premlčať najskôr zároveň s hlavnou
(zabezpečenou) pohľadávkou, avšak môže to byť aj neskôr. Uvedené okrem iného znamená, že
v čase, keď ešte nedošlo k premlčaniu záložného práva, môže záložný veriteľ uspokojiť svoje právo

(pohľadávku) zo zálohu aj v prípade, keď už medzitým došlo k premlčaniu jeho hlavnej (zabezpečenej)
pohľadávky voči dlžníkovi (ustanovenie § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 100
ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka umožňuje presah plynutia premlčacej doby záložného
práva oproti premlčaniu pohľadávky veriteľa v hlavnom (zabezpečovanom) záväzkovom vzťahu a
priznáva záložnému veriteľovi právo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj po premlčaní zabezpečenej

pohľadávky. Vznesenie námietky premlčania záložného práva je významné iba vo vzťahu k právu
záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu, pričom je zrejmé, že túto námietku môže vzniesť
iba záložca a prvýkrát tak môže (úspešne) urobiť až v momente, keď uplynula premlčacia doba aj
zabezpečovanej pohľadávky, nielen 3-ročná premlčacia doba pre premlčanie práva záložného veriteľa
domáhať sa uspokojenia zo zálohu. V prípade, ak tieto premlčacie doby uplynuli, záložný veriteľ nezačal

s predajom zálohu a záložcom bola námietka premlčania vznesená, stráca záložný veriteľ možnosť
domáhať sa (proti vôli záložcu) uspokojenia zo zálohu, pretože jeho záložné právo je premlčané.

1.10. Poukázal na to, že zmluva o zriadení záložného práva bola uzavretá dňa 21.04.2008 a vklad
záložného práva bol Správou katastra Prievidza povolený dňa 23.07.2008. Záložné právo teda v zmysle

ustanovenia § 151e ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniklo dňa 23.07.2008 a od tohto dňa sa žalovaný
mohol domáhať uspokojenia svojej pohľadávky zo zálohu, keďže jeho pohľadávka voči žalobkyni
nebola riadne a včas splnená. Trojročná premlčacia doba na premlčanie záložného práva uplynula dňa
23.07.2011. Záložné právo žalovaného zaťažujúce nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne, zapísané na
liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie D. C., obec D. C., je preto premlčané.

1.11. Na základe skutočností vyššie uvedených uzavrel, že ak záložný veriteľ neuplatnil v premlčacej
dobe právo na uspokojenie pohľadávky zabezpečenej z výťažku z predaja zo zálohu, má to za následok,
žeaksazáložcadovolápremlčaniatohtopráva, záložnýveriteľsanemôžeúspešnedomôcťspeňaženia
zálohu (uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku predaja zálohu). Záložné právo v takomto

prípade už nemôže byť naďalej spôsobilým predmetom na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky. Z
uvedených dôvodov žalobe vyhovel a určil, že nehnuteľnosti žalobkyne nie sú zaťažené záložným
právom žalovaného a záložné právo tu nie je. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením
§ 255 ods. 1 CSP a plným úspechom žalobkyne v predmetnom spore

2.1. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. f) a h) CSP, pretože podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

2.2. Znovu poukázal na obsah zmluvy o úvere a záložnej zmluvy uzavretých medzi ním a žalobkyňou
a zdôraznil, že dôvodu porušenia Všeobecných podmienok poskytnutia úveru - neuhrádzania splátok v
dohodnutých termínoch a v určenej výške, bol ako veriteľ nútený postupovať vo vymáhaní pohľadávky
v zmysle podmienok dohodnutých v zmluve o úvere a zabezpečiť si návratnosť pohľadávky.

2.3. Naďalej trval na tom, že žalobkyňa nebola pri uzatváraní zmluvy o úvere spotrebiteľom, lebo tento
druh zmluvy nemal charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka ani
zákona o ochrane spotrebiteľa a ani charakter zmluvy o úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení platnom v čase jejuzatvorenia. Zdôraznil, že so žalobkyňou bola uzatvorená zmluva riadiaca sa § 497 a nasl. zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov a na základe všeobecných
podmienok poskytnutia úveru bodu č. 18 v zmysle. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky

právne vzťahy mali spravovať Obchodným zákonníkom.

2.4. Namietal aplikáciu právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa dôvodiac nespotrebiteľským
charakterom zmluvy. Poukázal na zmluvnú voľnosť strán a pretože strany sa vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami

Obchodného zákonníka, je nepochybné, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať.
Obchodný zákonník pritom v § 261 jasne uvádza, že explicitne uvedené zmluvy sa spravujú bez ohľadu
na povahu účastníkov jeho ustanoveniami, od ktorého sa nie je možné odchýliť, keďže ide o kogentné
ustanovenie: d) zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o
kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku
(§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase

(§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom
účte (§ 716). Aplikácia ustanovení, ktorými sa žalobca ohrádza, preto na predmetné záväzkové vzťahy
strán sporu neprichádza do úvahy. Je to kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa dohodu strán o voľbe
predpisu, ktorým sa budú ich ďalšie právne vzťahy riadiť. Keďže strany po vzájomnej dohode zmluvu
uzatvorili podľa Obchodného zákonníka, aplikácia Občianskeho zákonníka, či iných zákonov, ktoré

slúžia prioritne na ochranu spotrebiteľa, je vylúčená.

2.5. Žalovaný zdôraznil, že pre právnu úpravu katastra nehnuteľností je charakteristická zásada
intabulácie, zásada verejnosti, zásada voľnosti, zásada legality atď., v dôsledku čoho nemožno mať
pochybnosti o vedomosti žalobkyne o zriadení záložného práva na nehnuteľnosti patriacej do jej

vlastníctva. Ďalej poukázal na skutočnosť, že odosielal žalovanej upomienky a výzvy na úhradu dlžnej
sumy, čo žalovaná ignorovala. Žalovaná svoju vôľu uzavrieť zmluvu potvrdila svojim podpisom na nej
a skutočnosť, že dodatočne usúdila, že zmluva je pre ňu subjektívne nevýhodná, ešte nezakladá jej
absolútnu neplatnosť. Uzavretie zmluvy nemalo v žiadnom prípade za následok nezákonné postihnutie
majetku a vlastníctva žalobkyne. Žalobkyňa si bola vedomá svojich záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy

a preto dobrovoľne uhrádzala splátky. Žalovaný uviedol, že by pristúpil k podaniu žiadosti o výmaz
záložného práva za predpokladu, ak by si žalobkyňa ako dlžník plnila riadne a včas svoje záväzky
vyplývajúce zo zmluvy. Žalobkyňa síce uhradila výšku neplateného úveru, avšak doposiaľ nedošlo k
úhrade celej pohľadávky, ktorá vznikla na základe toho, že neplatila v zmysle dohodnutej zmluvy a bola
omeškaní s plnením splátok.

2.6. V závere svojho odvolania poukázal na to, že pokiaľ žalobkyňa v žalobe žiada určenie neexistencie
záložného práva, právna úprava zániku záložného práva je obsiahnutá v ustanovení § 151 md
ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého záložné právo zaniká zánikom zabezpečenej
pohľadávky. V zmysle ustanovenia § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka, záložné právo zaniká a)

zánikom zabezpečenej pohľadávky, b) zánikom všetkých vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, na
ktoré sa záložné právo vzťahuje, c) ak sa záložný veriteľ vzdá záložného práva, d) uplynutím času, na
ktorýbolozáložnéprávozriadené,e)vrátenímvecizáložcovi,akzáložnéprávovznikloodovzdanímveci,
f) ak záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania alebo
ak bol v čase prevodu alebo prechodu zálohu nadobúdateľ zálohu pri vynaložení náležitej starostlivosti

dobromyseľný, že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom, g) ak záložca previedol záloh a
zmluva o zriadení záložného práva určuje, že záložca môže záloh alebo časť zálohu previesť bez
zaťaženia záložným právom, h) iným spôsobom dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva
alebo vyplývajúcim z osobitného predpisu, i) ak sa vykonalo bez ohľadu na rozsah uspokojenia veriteľa.
V zmysle uvedeného v predmetnom spore nie je naplnený žiadny obligatórny predpoklad pre zánik

záložného práva, pretože zabezpečená pohľadávka nezanikla.

2.7. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania, ktorý mu vznikli, vrátane
trov odvolacieho konania.

3.1. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrvala na svojich vyjadreniach
uvedených v konaní. Uviedla, že zmluva o zriadení záložného práva bola uzavretá na zabezpečenie
pohľadávky žalovaného zo zmluvy o úvere zo dňa 23.11.2007. Záložné právo sa premlčuje vovšeobecnej premlčacej dobe, ktorá plynie odo dňa, kedy sa záložné právo mohlo prvýkrát vykonať.
Záložné právo sa nemôže premlčať skôr, než ním zabezpečená pohľadávka. Pokiaľ sa teda pohľadávka
na vrátenie pôžičky zabezpečená záložným právom stane splatnou v určitý deň, od nasledujúceho dňa

začína plynúť nielen premlčacia doba pohľadávky na vrátenie pôžičky, ale aj premlčacia doba záložného
práva. Uplynutím premlčacej doby záložného práva sa záložné právo stáva premlčaným.

3.2. Keďže je premlčaná pohľadávka z úverovej zmluvy, rovnako je premlčané záložné právo zo záložnej
zmluvy, a právo žalovaného domáhať sa uspokojenia zo zálohu tým zaniklo. Záložné právo je právom,

ktoré premlčaniu podlieha, pretože nejde o majetkové právo, ktoré by bolo z možnosti premlčania
vylúčené. Záložné právo, ktoré sa premlčalo, síce existuje, avšak už iba v naturálnej forme a z tohto
dôvodu sa nemožno domáhať ani jeho realizácie.

3.3. Ak je záložné právo premlčané, ide o dôvod určenia jeho neexistencie, nakoľko ide o prípustnú
záložcom vznesenú obranu proti záložnému právu, ktoré z tohto dôvodu nemožno ani v budúcnosti

vykonať. Žalobca tak môže podať žalobu o určenie neexistencie záložného práva k nehnuteľnosti, ak je
toto premlčané a dovolať sa jeho premlčania i v konaní o určenie jeho neexistencie. Ak sa záložný dlžník
dôvodne dovolal premlčania záložného práva, je nepochybné, že záložný veriteľ sa už nemôže domôcť
predaja alebo iného speňaženia zálohu, a teda ani uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku
speňaženia zálohu a že záložné právo nemôže byť naďalej spôsobilým právnym prostriedkom pre

uspokojeniezabezpečenejpohľadávky.Námietkupremlčaniazáložnéhoprávapritommožnouplatniťlen
v konaní pred súdom. Záložca v prípade premlčania záložného práva nemôže jeho premlčanie namietať
v dobrovoľnej dražbe, ani v konaní o zaplatenie úverovej pohľadávky, a preto je v oprávnení žalobcu
podať v tomto smere žalobu o určenie neexistencie záložného práva. Žalobkyňa preto navrhla rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

4. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zák.
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), t. j. v medziach podaného odvolania

a jeho dôvodov.

6. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania nariaďovať
pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to
ani dôležitý záujem.

7. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

10. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietal posúdenie
záväzkového vzťahu zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi ním a žalobkyňou ako spotrebiteľského
vzťahu argumentujúc dohodou zmluvných strán o použití ustanovení § 497 Obchodného zákonníka
a namietal tiež záver súdu prvej inštancie o zániku záložného práva z dôvodu premlčania pohľadávky

a premlčania záložného práva vzhľadom na absenciu takéhoto zákonného dôvodu zániku záložného
práva.

11. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným
zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktorénemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov
súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ustanovenia § 191 CSP. Podľa citovaného zákonného
ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli strany sporu. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie
v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovanému zákonnému

ustanoveniu.

12. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa a žalovaný uzatvorili zmluvu o úvere
číslo XXXXXXX, na základe ktorej žalovaný v postavení veriteľa poskytol žalobkyni v postavení
dlžníka úver vo výške 10.000 Sk (331,94 EUR), ktorý bola žalobkyňa bola povinná splatiť v troch

mesačnýchsplátkachpo4.540SK(150,70EUR),sosplatnosťouprvejsplátkypočnúcdňom15.01.2008.
Súčasťou textu zmluvy bolo plnomocenstvo, ktoré udelila žalobkyňa Mgr. Tomášovi Kušnírovi, ktorý je v
plnomocenstve označený aj ako „advokát“. V rámci plnomocenstva bol splnomocnenec splnomocnený
okrem iného aj na to, aby za účelom zabezpečenia pohľadávky veriteľa (žalovaného) zo zmluvy o úvere
uzatvoril v mene žalobkyne záložnú zmluvu podľa § 552 Občianskeho zákonníka k nehnuteľnostiam

vo vlastníctve žalobkyne, ako formu zábezpeky tejto pohľadávky. K zmluve boli pripojené aj všeobecné
zmluvné podmienky, ktoré v odseku číslo 17 obsahovali rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené pred Stálym rozhodcovským súd zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. Dňa 21.04.2008 bola uzatvorená záložná zmluva, v ktorej
v postavení záložného veriteľa vystupoval žalovaný a v postavení záložcu žalobkyňa. Zmluvu za

žalobkyňu podpísal splnomocnenec Mgr. Tomáš Kušnír. Zálohom boli nehnuteľnosti vo vlastníctve
žalobkyne, zapísané na liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie D. C.. Zabezpečenou
pohľadávkou mali byť všetky pohľadávky záložného veriteľa, ktoré vznikli a mali vzniknúť na základe
zmluvy o úvere číslo 3601045 zo dňa 23.11.2007. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa svoj
záväzok zo zmluvy o úvere riadne neuhrádzala a do dňa podania žaloby na tunajšom súde ho ani

neuhradila. Súd prvej inštancie záväzkový vzťah žalobkyne a žalovaného posúdil vzhľadom na povahu
zmluvných strán a obsah zmluvy pripravený na predtlačenom formulári ako spotrebiteľský vzťah.
Z listinných dôkazov predlžených žalobkyňou – z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
17CoEk 1/2024 - 69 zo dňa 31.01.2024 a z uznesenia Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 6Er
939/2008 - 352 zo dňa 12.09.2023 vyplynulo, že dňa 19.06.2008 bol vydaný Stálym rozhodcovským

súdom rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR 04596/08, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.7.2008 a
vykonateľnosť dňa 17.7.2008. Uvedeným rozsudkom bola žalobkyňa zaviazaná uhradiť žalovanému
sumu 606,12 EUR (18.260 Sk) s príslušenstvom. Okresný súd Žiar nad Hronom poverením zo dňa
07.11.2008 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie proti žalobkyni. Žalobkyňa sa návrhom
podaným na Okresnom súde Žiar nad Hronom dňa 17.03.2023 domáhala zastavenia exekúcie. Okresný

súd Žiar nad Hronom jej návrhu vyhovel a exekúciu uznesením zo dňa 12.09.2023 zastavil z dôvodu, že
rozhodcovskúdoložkuvyhodnotilakoneprijateľnápodmienku,vdôsledkučohorozhodcovskýsúdnemal
právomoc rozhodnúť spor medzi žalovaným a žalobkyňou a jeho rozsudok bol preto nulitným právnym
aktom, a teda nespôsobilým exekučným titulom. Krajský súd Banská Bystrica uznesením č. k. 17CoEk/
l/2024-69 zo dňa 21.01.2024 potvrdil uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom. Súd prvej inštancie

konštatoval, že nakoľko v danom prípade bolo plnenie, ktoré mala žalobkyňa poskytnúť žalovanému
(splátky poskytnutého úveru) rozložené na tri mesačné splátky splatné v dňoch 15.01.2008, 15.02.2008
a 15.03.2008 a rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 04596/08 je nulitným právnym aktom,
na pohľadávku žalovaného voči žalobkyni zo zmluvy o úvere nevzťahuje desaťročná premlčacia doba
v zmysle ustanovenia § 110 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka, ale len všeobecná trojročná

premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba pohľadávky ako
práva žalovaného voči žalobkyni preto začala plynúť najneskôr dňa 16.03.2008, teda deň po jej konečnej
splatnosti, kedy si žalovaný ako veriteľ mohol svoje právo vykonať po prvý raz a po márnom uplynutí tejto
doby sa pohľadávka žalovaného zo zmluvy o úvere sa premlčala dňa 16.03.2011. Zmluva o zriadenízáložného práva bola uzavretá dňa 21.04.2008 a vklad záložného práva bol Správou katastra Prievidza
povolený dňa 23.07.2008. Záložné právo teda v zmysle ustanovenia § 151e ods. 2 Občianskeho
zákonníka vzniklo dňa 23.07.2008 a od tohto dňa sa žalovaný mohol domáhať uspokojenia svojej

pohľadávky zo zálohu, keďže jeho pohľadávka voči žalobkyni nebola riadne a včas splnená. Trojročná
premlčacia doba na uplatnenie záložného práva však márne uplynula dňa 23.07.2011 a teda záložné
právo žalovaného zaťažujúce nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne, zapísané na liste vlastníctva
číslo XXXX pre katastrálne územie D. C., obec D. C., je tiež premlčané, čoho sa žalobkyňa úspešne
dovolala. Súd prvej inštancie uzavrel, že nakoľko žalovaný do 23.07.2011 nezačal s výkonom záložného

práva a ani si včas neuplatnil splatnú pohľadávku z titulu zmluvy o úvere podaním žaloby na súde,
ako záložný veriteľ sa nemôže domôcť speňaženia zálohu a záložné právo už nemôže byť spôsobilým
inštitútomnauspokojeniezabezpečenejpohľadávky,apretosažalobkyňaoprávnenedomáhalaurčenia,
ženehnuteľnostivjejvlastníctveniesúzaťaženézáložnýmprávomžalovanéhoazáložnéprávotunieje.

14. Odvolací súd nezistil žiadne pochybenia súdu prvej inštancie pri hodnotení vykonaných dôkazov a

z nich plynúcich skutkových zistení a ani pri právnom posúdení veci.

15. Čo sa týka námietky žalovaného, že na predmetný záväzkový vzťah medzi ním a žalobkyňou nie
je možné aplikovať právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, lebo zmluva o úvere zo dňa 21.04.2008
bola na základe dojednania vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru uzavretá v zmysle § 497

a nasl. Obchodného zákonníka, a teda s poukazom na ustanovenie § 261 ide o absolútny obchod,
odvolací súd uvádza, že z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky (napr. rozsudky
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/14/2014 z 21. apríla 2015, 8 MCdo/13/2014 z 28.
mája 2015, 4 MCdo 17/2014 zo dňa 26. novembra 2015, 3Cdo/87/2017 zo dňa 14.septembra 2019)
vyplýva, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne

vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Pre všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Správnosť
aplikácie občianskoprávnych noriem aj v absolútnych obchodoch majúcich zároveň spotrebiteľský
charakter nespochybnil ani Ústavný súd (napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. I. ÚS 402/2013 ).

16. To, že aj úverovú zmluvu uzavretú medzi stranami sporu treba v danom prípade považovať
za spotrebiteľskú zmluvu, vyplýva aj z obsahu smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, ktorá
klientaúverovéhovzťahudefinujeakospotrebiteľa.Okremtoho,užod25.novembra2004,tedaajvčase

uzavretia predmetnej úverovej zmluvy, bolo účinné ustanovenie § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzatvorené podľa Občianskeho
zákonníka,Obchodnéhozákonníka,akoajvšetkyinézmluvy,ktorýchcharakteristickýmznakomje,žesa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje.

17. Odvolací súd ďalej uvádza, že v predmetnom spore bolo v čase uzatvorenia zmluvy o úvere účinné
od 01. júla 2007 ustanovenie § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého
každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách,
ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky

iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy,
ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka. (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/87/2017 zo dňa 14. septembra
2017)

18. V kontexte vyššie uvedeného odvolací súd uzatvára, že napriek právnemu dualizmu úpravy
záväzkových vzťahov, na všetky právne vzťahy, ktoré vznikli pri uzavretí úverového vzťahu
alebo zabezpečení plnenia záväzkov z takéhoto vzťahu, je potrebné prioritne aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka, a to aj vtedy, ak by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Platí teda,

že na všetky spotrebiteľské záväzky, a teda aj na spotrebiteľské záväzky, ktoré sú svojou povahou
tzv. absolútnym obchodom a boli uzavreté pred účinnosťou novelizovaného znenia § 52 Občianskeho
zákonníka, sa má prednostne použiť právny režim Občianskeho zákonníka, a nie Obchodného
zákonníka.Súdprvejinštancienazákladevykonanéhodokazovaniapretodospelksprávnymskutkovýmzisteniam o charaktere záväzkového vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným ako spotrebiteľským
a správne tento právny vzťah posúdil ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka.

19. Súd prvej inštancie tiež správne dôvodil tým, že právo záložného veriteľa na výkon záložného práva
sa môže premlčať, a to vo všeobecnej trojročnej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa mohlo vykonať
prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka), teda po márnom uplynutí lehoty splatnosti zabezpečenej
pohľadávky, a že toto pravidlo je modifikované druhou vetou ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorej záložné práva sa nepremlčujú skôr než zabezpečená pohľadávka. K tomu

odvolací súd dopĺňa, že Občiansky zákonník v ustanovení § 112 upravuje spočívanie premlčacej
doby, ktorého podstata spočíva v tom, že okamihom nástupu právnej skutočnosti premlčacia doba
prestáva plynúť a po odpadnutí zákonnej prekážky jej plynutia pokračuje ďalej v plynutí. Inštitútom
spočívania premlčacej doby sa zabezpečuje nemožnosť premlčania práva počas doby, v ktorej sa
účastník právneho vzťahu svojho práva domáha na súde alebo u iného orgánu. Právnym dôvodom
spočívania premlčania je uplatnenie práva veriteľom na súde alebo na inom príslušnom orgáne. V

zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky však za takýto iný príslušný orgán
nie je možné považovať rozhodcovský súd za predpokladu, že vo veci nemal právomoc rozhodnúť.
V predmetnom spore bol k otázke nedostatku právomoci rozhodcovského súdu právoplatne vyslovený
právny názor v exekučnom konaní (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17CoEk 1/2024
- 69 zo dňa 31.1.2024 a uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 6Er 939/2008 - 352 zo dňa

12.9.2023) a s poukazom na ustanovenie § 194 ods. 2 CSP bolo potrebné z rozhodnutia exekučných
súdov o tejto otázke vychádzať, tak, ako to správne učinil súd prvej inštancie (napr. rozhodnutia
Ústavného súdu SR III.ÚS 572/2017 z 20. marca 2017, II.ÚS 149/2008 z 08. marca 2018 )

20. V prejednávanej veci je teda zrejmé, že žalovaný si v rámci plynutia premlčacích dôb svoju

pohľadávku neuplatnil podaním žaloby na súde a ani sa ako záložný veriteľ včas nedomáhal uspokojenia
svojej pohľadávky zo zálohu. Odvolací súd konštatuje, že právny záver súdu prvej inštancie o premlčaní
nielen pohľadávky z úverovej zmluvy, ale aj o premlčaní záložného práva márnym uplynutím premlčacej
doby na jeho vykonanie je správny a pokiaľ z tohto dôvodu prvoinštančný súd vyhovel žalobe o určenie,
že predmetné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovaného a záložné právo

tu nie je, jeho rozhodnutie je správne, vychádzajúce z riadne zisteného skutkového stavu a správneho
právneho posúdenia.

21. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentoval neexistenciou zákonných predpokladov pre zánik
záložného práva s odôvodnením, sa v danom prípade je zabezpečená pohľadávka nezanikla

žiadnym zo spôsobov vymedzených ustanovenie § 151 md ods. 1 Občianskeho zákonníka, odvolací
súd zdôrazňuje, že súdna prax akceptuje prípustnosť takýchto žalôb s formuláciou určovacích
žalobných petitov ako podkladu pre výmaz záložného práva na základe súdneho rozhodnutia v
dôsledku premlčania záložného práva (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
4 Cdo/169/2021 z 26.októbra 2022, k tomu uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS

427/5023 zo dňa 05. septembra 2023).

22. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 4 Cdo/169/2021 z 26.októbra 2022 poukázal
na to, že premlčanie síce nepatrí medzi zákonné dôvody spôsobujúce zánik záložného práva,
avšak zároveň problematiku nemožnosti vykonať záložné práva pre premlčanie preklenul vyplnením

medzery v právnom predpise pomocou sudcovskej tvorby práva v zmysle článku 4 ods. 2 Základných
princípov CSP. Konštatoval, že „Na uvedenom základe najvyšší súd (aplikáciou základných zásad
právneho poriadku) nazeral na vec cez prizmu povolených hraníc pre sudcovskú tvorbu práva tak,
že určovací výrok v znení, že sporné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v prospech
žalovanej, ku ktorému dospeli súdy nižších inštancií v prejednávanej veci, je spôsobilým podkladom

pre výmaz predmetného záložného práva z katastra nehnuteľností aj proti vôli záložného veriteľa.
V konkrétnom záložnom - právnom vzťahu, pri konkurencii práv záložného veriteľa ako nositeľa
práva, ktorému patrí pohľadávka zabezpečená zálohom na jednej strane a záložcu na strane druhej
ako nositeľa povinnosti z premlčaného záložného práva, dovolací súd uprednostnil dispozičné právo
(ius dispondendi) záložcu nakladať s predmetom jeho vlastníctva. Ak totiž záložné právo nie je možné

realizovať, nakoľko bolo premlčané a záložca dôvodne vzniesol námietku premlčania, neexistuje žiadny
dôvod na to, aby bola vec v príslušnom registri zaťažená nevykonateľnou ťarchou. Sumarizujúc
uvedené, dospel dovolací súd k záveru, že by bolo v rozpore s princípom všeobecnej spravodlivosti,
ak iba v dôsledku absencie právnej úpravy ohľadom právnych následkov premlčania výkonu záložnéhopráva bolo znemožnené žalobkyni (záložcovi) ako vlastníčke sporných nehnuteľností realizovať v plnom
rozsahu výkon dispozičných oprávnení súvisiacich s vlastníckym právom, garantovaných článkom
20 ods. 1 v spojení s článkom 13 ods. 4 ústavy, ktorá ako bdelý vlastník riadne vzniesla námietku

premlčania záložného práva voči záložnému veriteľovi a zároveň splnila procesnú povinnosť uloženú
jej právoplatným súdnym rozhodnutím.“

23. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súdna prax pripustila už aj čiastočne odlišne od formulácie
odporúčanej v odbornej literatúre (podľa odbornej literatúry je ako najpriliehavejší petit určenie, že

premlčané záložné právo nie je vykonateľné vzhľadom na dovolanie sa premlčania záložcom ),
prípustnosť žalôb napr. s určením, že sporné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, resp.
určením, že záložné právo k nehnuteľnostiam nie je a pod. ako procesne prípustný prostriedok ochrany
práv záložcov, a to vzhľadom na skutočnosť, že aj keď premlčané záložné právo vo svojej naturálnej
podobe de iure trvá, je potrebné zohľadniť okolnosti prejednávanej veci a tiež skutočnosť, že po
vznesení námietky premlčania zo strany záložcu nemá registrácia záložného práva viaznuceho k

nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností žiaden ďalší zmysel.

24. Pokiaľ teda súd prvej inštancie v predmetnom spore po zistení, že záložné právo zriadené
v prospech žalovaného na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne je premlčané, rozhodol tak, že tieto
nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom a že záložné právo tu nie je, jeho rozhodnutie je

správne, vychádzajúce z riadne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci.
Zároveň je spôsobilým podkladom pre výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností aj proti vôli
záložného veriteľa.

25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa

§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil s tým, že v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, ktorá tak má nárok
na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému

v rozsahu 100 %.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).