Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, June 10, 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116200042
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8116200042.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. X.XX.XXXX,
bytom C. X, XXX XX C., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089
01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO:
35 792 752, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho
16, 811 04 Bratislava, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, a o určenie neprijateľnosti

zmluvných podmienok, takto

r o z h o d o l :

I. U r č u j e , že úver zo zmluvy o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX, uzavretej medzi účastníkmi
konania dňa 15.3.2011, j e b e z ú r o č n ý a b e z p o p l a t k o v.

II. U r č u j e , že zmluvná podmienka v Zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo
dňa 15.3.2011, uvedená v článku 8, bod 8.1., v znení: "Predmetom tejto Dohody o poskytnutí služby
je záväzok Veriteľa poskytnúť Dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok

službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu
poskytnutého na základe Žiadosti/Zmluvy, uzavretej medzi Veriteľom a Dlžníkom (ďalej ako "úver/
revolving") a záväzok Dlžníka zaplatiť Veriteľovi odplatu a) za poskytovanie služby spočívajúcej v
možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 367,49 Eur a b) za poskytnutie služby spočívajúcej
v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 167,04 Eur v prípade, ak bude Dlžníkovi
revolving poskytnutý. Odplatu je veriteľ oprávnený na základe vlastného uváženia jednostranne znížiť,

k čomu Dlžník udeľuje Veriteľovi svoj súhlas. Veriteľ je povinný písomne oznámiť Dlžníkovi stanovenú
zníženú výšku odplaty, pričom písomné oznámenie bude tvoriť prílohu tejto Dohody o poskytnutí služby",
j e n e p r i j a t e ľ n o u z m l u v n o u p o d m i e n k o u.

III. U r č u j e , že zmluvná podmienka v Zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
15.3.2011, uvedená v článku 8, bod 8.4., v znení: "Odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok
úveru, je splatná dňom zavretia tejto Dohody o poskytnutí služby. Veriteľ a Dlžník sa dohodli na

započítaní vzájomných pohľadávok a to pohľadávky Dlžníka voči Veriteľovi na poskytnutie schválenej
výšky úveru podľa článku 2.3. Zmluvných
dojednaní Žiadosti/Zmluvy oproti pohľadávke Veriteľa voči Dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa ods.
8.1. písm. a) tejto Dohody o poskytnutí služby (resp. zníženej výšky odplaty) a to ku dňu poskytnutia
úveruDlžníkovipodľačlánku2.3.ZmluvnýchdojednaníŽiadosti/Zmluvy.Odplatazaposkytnutieodkladu
splatnostisplátokrevolvingujesplatnádňomposkytnutiarevolvinguDlžníkovi.VeriteľaDlžníksadohodli

na započítaní vzájomných pohľadávok a to pohľadávky Dlžníka voči Veriteľovi na poskytnutie schválenej
výšky revolvingu podľa článku 4.1. Zmluvných dojednaní Žiadosti/Zmluvy oproti pohľadávke Veriteľa
voči Dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa ods. 8.1. písm. b) tejto Dohody o poskytnutí služby (resp.
zníženej výšky odplaty) a to ku dňu uskutočnenia revolvingu podľa článku 4.3. Zmluvných dojednaní
Žiadosti/Zmluvy. Rozdiel bude uhradený na účet Dlžníka uvedený v čl. 2 Žiadosti/Zmluvy", j e n e p r
i j a t e ľ n o uz m l u v n o u p o d m i e n k o u.IV. Žalobkyňa m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 4.1.2016 sa žalobkyňa domáhala, aby súd vydal rozsudok ktorým by určil, že
úver zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi stranami sporu dňa 15.3.2011
je bezúročný a bez poplatkov, a že dve zmluvné podmienky uvedené v tejto zmluve v znení tak, ako sú
uvedené v bodoch II. a III. Výrokovej časti tohto rozsudku, sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami,
s povinnosťou žalovaného nahradiť jej trovy konania.

2. V žalobe tvrdila (§ 220 ods. 2 CSP), že ide o zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX,
z 15.3.2011. Na základe žiadosti jej bola schválená výška úveru 1.500,- Eur s ročnou úrokovou sadzbou
70,01 %. Uviedla, že žalovaný jej v skutočnosti poskytol úver vo výške 1.316,26 Eur, keďže si okamžite
započítal poplatok 183,74 Eur, a žalovanému doposiaľ uhradila sumu 1.030,13 Eur.

3. Žalobkyňa poukázala na to, že poplatok vyplýva zo služby, ktorou je možnosť odkladu splátok podľa
bodu8.1Zmluvyorevolvingovomúvere.Akospotrebiteľešteaninevyužilatakútoslužbuaužjuzaplatila.
Uviedla, že dohoda o poskytnutí služby je zmluvná podmienka, ktorá nie je individuálne dojednaná (§
53 ods. 2 OZ) a jej zámerom nebolo ísť do zmluvného vzťahu so žalovaným kvôli nej. Žiadaný úver je
hneď po pripísaní na účet ponížený o sumu uvedenú v tejto Dohode a ak ju klient nevyužije, nemá nárok

na jej vrátenie. Má platiť bez ohľadu na poskytnutie tejto vedľajšej služby. Žalovaný získava prospech
skôr ako spotrebiteľ a pritom službu ani neposkytol. Už to samo o sebe spôsobuje značnú materiálnu
disproporciu, avšak žalovaný naviac obmedzil prístup k tomuto právu zákazníkom, ktorí nemajú splatené
minimálne prvé 3 mesačné splátky, nie sú dlhodobo práceneschopní alebo s nimi nebol skončený
pracovný pomer. V ostatných prípadoch je žiadosť spotrebiteľa posudzovaná svojvoľne veriteľom.

Ďalej žalobkyňa poukázala na niektoré rozsudky Krajského súdu v Prešove, ktorými tento v ňou
označených konaniach v minulosti rozhodol o neprijateľnosti Dohody o poskytnutí služby, a rozsudok
Okresného súdu Prešov sp. zn. 9C/140/2013 zo dňa 4.9.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 7Co/307/2014 z 9.9.2015, ktorými už boli predmetné zmluvné podmienky vyhlásené
za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti. Uviedla pritom, že sa stotožňuje s výkladom § 53a OZ tak

ako ho vyjadril Krajský súd Banská Bystrica svojim rozsudkom sp. zn. 14Co/321/2012, z 10.9.2013
o tom, že: „Ustanovením § 53a OZ sa do právneho poriadku zavádza i keď nepriamo precedentný
charakter súdneho rozhodnutia v spotrebiteľských veciach, pretože sa ním rozširuje pôsobnosť súdneho
rozhodnutia v konkrétnej veci na všetky zmluvné vzťahy, v ktorých dodávateľ použil tú istú, alebo
obdobnú zmluvnú podmienku. Z ustanovenia § 53a OZ vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa

používania zmluvnej podmienky, ktorú súd v akomkoľvek súdnom konaní označil za neprijateľnú, alebo
neprijateľnosť zmluvnej podmienky vyplýva zo samotného rozhodnutia.

4. Ďalej žalobkyňa uviedla, že pojem neprijateľná podmienka vychádza z predpokladu, že ide o zmluvnú
podmienku, ktorá napriek požiadavke dobrej viery spôsobuje materiálnu disproporciu ku škode veriteľa

(čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS). Túto skutočnosť je súd povinný preveriť z úradnej moci (§
153 ods. 3 OSP, Rozsudok SD EÚ C-240/98 až C-244/98), teda v tomto prípade sa nedá uvažovať
o výsostnom práve spotrebiteľa, ktorý by nebol viazaný neprijateľnou podmienkou len za stavu, kedy
by sa výslovne určenia jej neplatnosti domáhal (§ 3 ods. 5 veta prvá zák. č. 250/2007 Z.z.). Poukázala
na to, že neprijateľná podmienka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a to samozrejme bez

ohľadu na iniciatívu spotrebiteľa. Uviedla, že „s týmto stavom sa vysporiadal“ aj SD EÚ v rozsudku
č. C-473/00 (pozn. súdu: v ktorom sa zaoberal povinnosťou národného súdu podľa článku 6(1)
hore uvedenej smernice zabezpečiť - v konaní o žalobe podanej dodávateľom proti spotrebiteľovi
ochranu spotrebiteľa v zmysle uvedenej smernice aj pri spotrebiteľovej nečinnosti – aby nekalé
podmienky neboli pre spotrebiteľa záväzné), keď uviedol, že „Národná právna úprava, ktorá národnému

súdu v rámci konania o žalobe podanej poskytovateľom spotrebiteľského úveru proti spotrebiteľovi
a spočívajúcej na zmluve medzi nimi uzavretej, znemožňuje po uplynutí premlčacej lehoty z úradnej
povinnosti alebo na základe podnetu spotrebiteľa určiť, že podmienka obsiahnutá v zmluve medzi nimi
uzavretej je nekalá, je v rozpore so smernicou Rady 93/13/EH.“ (pozn. súdu: uvedené rozhodnutie
sa týkalo konania o žalobe podanej poskytovateľom proti spotrebiteľovi, a nie procesných podmienok

a významu opačných konaní, a v rámci toho povinnosti členských štátov „zabezpečiť“ aby spotrebitelianeboli viazaní nekalými podmienkami, vrátane možnej odradzujúcej funkcie súdneho rozhodnutia
prispievajúcej k ukončeniu používania nekalých podmienok, a teda nie primeranosti, potrebnosti,
zmyslu a podmienok akýchkoľvek ďalších resp. rôznych iných súdnych konaní iniciovaných naopak

spotrebiteľom a týkajúcich sa opakovane rovnakého predmetu po splnení povinnosti členského štátu
podľa článku 6(1) tejto smernice, najmä ak je ochrana žalobkyne ako spotrebiteľky pred ňou uvedenými
neprijateľnými zmluvnými podmienkami, tak ako je aj podľa vyjadrení a vedomostí samotnej žalobkyne
uvedených v predchádzajúcom a úvode tohto bodu odôvodnenia, našim štátom už zabezpečená – t.j.
ak predmetné zmluvné podmienky už boli vyhlásené za neplatné, z ustanovenia § 53a OZ vyplýva pre

dodávateľa povinnosť zdržať sa ich používania, a najmä neprijateľná podmienka je absolútne neplatná
(§ 53 ods. 5 OZ), a to všetko bez ohľadu na iniciatívu spotrebiteľa - o čom žalobkyňa, vychádzajúc
z jej žaloby, vie a ani netvrdí, že by ich žalovaný voči nej aj naďalej uplatňoval.) Žalobkyňa všeobecne
dodala, že „naliehavý právny záujem daný zákonom sa nepreukazuje“ (pozn. súdu: bez toho aby pritom
ale bolo zrejmé aký konkrétny „naliehavý právny záujem“ daný zákonom, a ktorým zákonom, pri tomto
mala na mysli).

5. Vo vzťahu k určeniu úveru za bezúročný a bez poplatkov žalobkyňa uviedla, že vzhľadom na
skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva musí obsahovať náležitosti podľa § 9 ods. 2 zák.
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov platného
a účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „ZoSU“). Konkrétne podľa § 9 ods. 2 ZoSU

zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať:
f) termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Žalobkyňa poukázala na § 11 ods. 1 písm. a) ZoSU, podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa
§ 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, a uviedla, že
vyššie uvedené náležitosti v zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, z 15.3.2011 absentujú. Na

preukázanie svojich tvrdení k žalobe priložila kópiu zmluvy o revolvingovom úvere, oznámenia veriteľa
o schválení úveru dlžníkovi, a prehľad platieb.

6. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a navrhol, aby súd žalobu zamietol. Vo vzťahu k absencii
údaja o konečnej splatnosti úveru žalovaný uviedol, že zmluva o revolvingovom úvere je tvorená

ustanoveniami nachádzajúcimi sa na jej lícnej strane listiny, a tiež zmluvnými dojednaniami
nachádzajúcimi sa na rubovej strane tej istej listiny. Zároveň obsah zmluvy tvoria aj prílohy, ktoré
v zmysle článku 7. ods. 7.1 zmluvných dojednaní sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Vyslovil názor, že
oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi predstavuje nielen potvrdenie akceptácie predloženého
návrhu na uzavretie zmluvy (v podobe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru), ale je súčasťou

zmluvy ako takej. Podľa vôle zmluvných strán teda dané oznámenie tvorí súčasť zmluvy uzavretej
medzi účastníkmi konania. Žalovaný uviedol, že údaj o dni splatnosti poslednej splátky vyplýva pritom
nielen zo spomenutého splátkového kalendára (pozn. súdu: ktorý súčasťou zmluvy nebol a žalovaný ani
nepredložil),aleajzoznámeniaveriteľaoschváleníúverudlžníkovi(ktorébolosúdupredloženéspoluso
zmluvou a ktoré podľa žalobcu tvorí jej neoddeliteľnú súčasť), a že zmluva teda údaj o termíne konečnej

splatnosti úveru obsahuje (pozn. súdu: už na tomto mieste však treba uviesť, že takéto jednostranné
písomné oznámenie jednej zmluvnej strany, ktoré malo byť druhej zmluvnej strane predložené až
dodatočne po podpise zmluvného formulára, a ktoré by malo obsahovať ďalšie podstatné náležitosti
zmluvy v zmluvnom formulári neuvedené, v žiadnom prípade - bez ohľadu na akékoľvek vyhlásenia
o tom, že ďalšie údaje, v čase podpisu písomnej zmluvy v nej neuvedené a až dodatočne oznámené

jednou stranou zmluvy strane druhej, sú resp. budú súčasťou tejto zmluvy – zjavne logicky nemožno
považovať za súčasť obsahu ich písomných zmluvných dojednaní (zmluvy) v čase podpisu, teda riadne
uzavretého určitého a zrozumiteľného dvojstranného písomného právneho úkonu podpísaného oboma
zmluvnými stranami – v zmysle ust. § 40 ods. 3 OZ – ktorým by zmluva o spotrebiteľskom úvere so
všetkými svojim náležitosťami byť mala).

7. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne o tom, že zmluva neobsahuje rozpis splátky v zmysle ust. § 9 ods.
2 písm. k) ZoSU žalovaný uviedol, že ZoSU účinný v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere
medzistranamikonanianevyžadoval,abybolisumyistiny,úrokuainýchpoplatkovtvoriacejednusplátkuuvedené jednotlivo popri sebe. Takáto požiadavka by podľa neho mala reálne a praktické opodstatnenie
len vtedy, ak by sa istina, úroky alebo poplatky uhrádzali v iných termínoch splatnosti, v rôznych počtoch
splátok a podobne. To však nie je prípad zmluvy uzavretej medzi stranami konania. Uviedol, že zmluva

uzavretá medzi stranami konania obsahuje výšku splátky, termín jej splatnosti ako aj počet splátok.
Poukázal na to, že pri výklade označeného ustanovenia ZoSU aký vyplýva zo žaloby, a teda rozpisovaní
splátky, by nebolo reálne možné vypočítať údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, keďže pri výpočte
RPMN sa podľa prílohy č. 1 k ZoSU vychádza z výšky splátky, a pri výpočte RPMN zákon neurčuje
iný význam pojmu „splátka“, teda napríklad že má ísť o súčet splátky istiny, alebo splátku úroku a pod.

Pritom je zrejmé, že musí ísť o celú splátku, pretože inak by daný výpočet bol nesprávnym a mylným.
Uviedol, že ak pre výpočet RPMN je rozhodujúca výška splátky, a RPMN sa počíta na základe údajov
uvedených v zmluve a platných v čase jej uzavretia, potom záver o rozpisovaní splátky znemožňuje
tento výpočet. Pri výpočte RPMN by nebolo možné určiť, či do vzorca určeného na tento výpočet sa má
použiť výška splátky istiny, splátky úroku alebo iných poplatkov. Tvrdil, že zmluva obsahuje náležitosť
aj podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ.

8. Vo vzťahu k neprijateľnosti žalobkyňou označených zmluvných podmienok žalovaný uviedol, že
dohoda o poskytnutí služby (formálne začlenená do bodu 8) je podľa neho samostatnou dohodou,
čo podľa neho vyplýva z takých skutočností, ktoré vzhľadom na svoju transparentnosť sú zjavné aj
priemernému spotrebiteľovi. Poukázal pritom na článok 8., ods. 8.6 dohody o poskytnutí služby, ktorý

obsahuje vyhlásenie žalovaného ako veriteľa o tom, že „uzavretie tejto dohody o poskytnutí služby nie je
podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere“ (pozn. súdu: z obsahu a zmyslu tejto dohody však
zároveň vyplýva, že táto dohoda je závislá na existencii zmluvy o úvere, je ňou podmienená, a vo vzťahu
k nej tak má len vedľajšiu akcesorickú povahu). Poukázal tiež na to, že dohoda o poskytnutí služby je
osobitne podpisovaná, čo zdôrazňuje jej samostatnosť od ostatného obsahu zmluvy s tým, že dlžník

podpísaním tlačiva žiadosti/zmluvy nepristupuje a neuzatvára automaticky dohodu o poskytnutí služby.
To, že uzavretie dohody o poskytnutí služby je samostatné, zdôrazňuje podľa žalovaného aj grafické
rozlíšenie dohody o poskytnutí služby od obsahu zmluvy o revolvingovom úvere. Uviedol pritom, že
pojem „individuálne“ (dohodnutý) v pomeroch spotrebiteľského práva znamená nie len reálnu možnosť
spotrebiteľa určitú podmienku formulačne ovplyvniť, ale predovšetkým možnosť spotrebiteľa dosiahnuť,

že takáto podmienka sa nestane súčasťou jeho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby to zmenilo jeho
postavenie oproti tomu stavu, ak by podmienku prijal. Zmyslom úpravy neprijateľnej podmienky podľa
neho je odstrániť zo zmluvného vzťahu také ustanovenie, ktoré bráni spotrebiteľovi v uplatňovaní
nejakých práv alebo vytvára pre neho nevýhodnejšie postavenie v porovnaní so stavom, ako keby danú
situáciu upravoval zákon. Uviedol, že predmetom dohody o poskytnutí služby je odplatné prevzatie

záväzku veriteľom poskytnúť odklad splatnosti maximálne troch splátok. Na jednej strane je záväzok
zaplatiť odplatu a na strane druhej záväzok poskytnúť odklad splatnosti splátok. Čiže ide o úpravu takej
situácie (pozn. súdu: v skutočnosti nárokov veriteľa pri de facto odloženej resp. neskoršej úhrade splátok
dlžníkom), ktorá keby nebola dohodnutá medzi zmluvnými stranami, potom by sa (podľa žalovaného)
nedala nahradiť nejakou zákonnou úpravou (pozn. súdu: už na tomto mieste však treba uviesť, že ide

o zjavne nesprávnu úvahu, nakoľko situácia s odloženou resp. oneskorenou úhradou splátok, okrem
možnosti jej dojednania priamo v prvotnom splátkovom kalendári, môže byť riešená okrem iného napr.
aj povinnosťou platenia úrokov do vrátenia istiny a zákonným úrokom z omeškania). Žalovaný tiež
uzavrel, že neprijateľnosť zmluvnej podmienky pritom nespočíva v posudzovaní ekonomickej stránky
dohody, keď podľa neho „aj z ustanovenia § 53 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka plynie, že

dojednanie o cene a predmete plnenia nie je neprijateľnou podmienkou ...“ (pozn. súdu: presnejšie –
zákon ustanovuje, že zákazu nerovnováhy resp. neprijateľnosti nepodlieha posudzovanie podmienok,
„ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny“, viď. ust. § 53 ods. 1 veta druhá
OZ – teda len ak sa týkajú hlavného predmetu plnenia, a naopak arg. a contrario teda posudzovaniu
podliehajú, ak sa týkajú, ako v tomto prípade, vedľajšieho predmetu plnenia a primeranosti jeho ceny).

Žalobu navrhol zamietnuť.

9.1. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 13C/1/2016-75 zo dňa 9.1.2018 tak, že žalobu zamietol. Súd
pritom vychádzal z toho, že požadované súdne rozhodnutie sa v danom prípade javilo ako nepotrebné,
a žaloba sama o sebe, bez toho aby z nej boli zrejmé osobitné dôvody (naliehavý právny záujem) na

požadovanom určení, ako celok nedôvodná, resp. ako neúčelné a neprimerané nadužívanie práva.

9.2. Súd prvej inštancie pritom poukázal na to, že žalobkyňa, okrem hmotnoprávnych dôvodov
požadovaného určenia (odôvodňujúcich požadovaný záver o bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru,a o neprijateľnosti zmluvných podmienok) svoj návrh procesne odôvodnila v podstate len tým, že chce
vedieť, aký je jej skutočný dlh očistený od úrokov a poplatkov, a že naliehavý právny záujem podľa nej
vyplýva aj priamo z ustanovení hmotného práva § 53 OZ, ďalej z ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane

spotrebiteľa domáhať sa proti porušiteľovi na súde ochrany svojho práva (ktoré nešpecifikovala), ako
aj z ust. § 298 CSP, a tiež poukazom na povinnosť štátu zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol takou
podmienkou viazaný, takéto dôvody však podľa názoru súdu naliehavý právny záujem na žiadanom
určení neodôvodňovali.
Súdprvejinštanciepoukázalnato,žezpredloženejžalobyniejezrejmé(súdnej)ochranyktoréhosvojho

konkrétneho (hmotného) subjektívneho práva a prečo sa žalobkyňa v tomto súdnom konaní domáha.
Poukázal na to, že ak ide iba o požiadavku, aby súd autoritatívne bez ďalších osobitných dôvodov resp.
právneho záujmu – vyplývajúcich napr. z nejakých dôležitých individuálnych okolností veci – deklaroval
to, čo vyplýva (v prípade naplnenia hypotézy právnej normy) priamo zo zákona, nie je zrejmé na ochranu
akého ohrozeného alebo porušeného práva žalobkyne by to malo slúžiť (bez požadovaného rozhodnutia
žalobkyni nehrozí žiadna ujma na jej právach, ich premlčanie, alebo preklúzia) s tým, že jej „právo“, že je

úver bezúročný a bez poplatkov, nie je nijako ohrozené alebo porušené. Ak ide len o záujem žalobkyne
deklaratórne rozhodnutím súdu určiť neexistenciu jej dlhu zo zmluvy vo vzťahu k žalovanému, o ktorom
má žalovaná, tvrdiac s tým súvisiace hmotnoprávne dôvody, svoju predstavu, vie (ako uviedla) aká je
výška jej dlhu (bez úrokov a poplatkov), a tiež to, že v inom konaní (9C/140/2013) už boli predmetné
zmluvné podmienky vyhlásené za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti, že z ustanovenia § 53a OZ

vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa ich používania, a že neprijateľná zmluvná podmienka je
absolútne neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ „a to samozrejme bez ohľadu na iniciatívu spotrebiteľa“, tak
právny záujem na tomto určení (význam tohto súdneho konania) - len pre to, aby o tomto (časti právneho
vzťahu) nadobudla judikovanú istotu, resp. aby to bolo určené aj v tomto konaní, keď nie je zrejmé či
inak vôbec bude resp. má byť toto právo predmetom súdneho konania, teda či si voči nej žalovaný (aj

s poukazom na premlčanie) bude na súde vôbec nejaké právo uplatňovať a či je takáto súdna ochrana
nejakého jej konkrétneho práva vôbec potrebná - s poukazom na hospodárnosť konania a v zmysle
predchádzania zbytočnému rozmnožovaniu sporov, nie je naliehavý.

Súd prvej inštancie pritom v súvislosti s určením neprijateľnosti zmluvných podmienok tiež uviedol, že

prípustnosť takejto osobitnej určovacej žaloby nemožno odvodiť iba poukazom na § 298 CSP, keďže
toto ustanovenie je vymedzené ako osobitné oprávnenie súdu resp. osobitná náležitosť rozhodnutia
v spotrebiteľských veciach (uviesť znenie takej podmienky vo výroku rozsudku), a nie ako ustanovenie
oprávňujúce žalobcu na podanie osobitne k tomu smerujúcej žaloby. (porovnaj k tomu aj gramatické
vyjadrenie „uvedie vo výroku“ verzus možnosť požadovať aby „sa rozhodlo o určení“).

Súd prvej inštancie k tomu napokon poukázal aj na názor vyjadrený v komentovanej odbornej literatúre,
podľa ktorého „hoci výpočet § 137 CSP je len demonštratívny, domnievame sa, že žaloba výlučne na
určenie neplatnosti zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore už nebude prichádzať
do úvahy. Pravidlom budú žaloby, ktorých obsahom je splnenie povinnosti (plniť, vydať bezdôvodné
obohatenie, nahradiť škodu, zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie a pod. – porovnaj ods. 2

komentovaného ustanovenia) alebo určenie, či tu právo je (napr. vlastnícke), a súd bude platnosť
ustanovení spotrebiteľskej zmluvy posudzovať ako prejudiciálnu otázku.“ (Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1037.).
V súvislosti s úvahami o (ne)potrebe (naliehavého) právneho záujmu na požadovanom určení pritom

konajúci súd na záver poukázal aj na to, že podľa jeho názoru nestačí a neprichádza do úvahy ani
iba prípadný jednoduchý poukaz na ust. § 3 ods. 3 a 5 zák. č. 250/2007 Z.z., ktorý deklaruje, že
(ods. 3) každý spotrebiteľ má právo na ochranu pre neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a (ods.
5) možnosť spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany
spotrebiteľa domáhať sa na súde ochrany svojho práva proti porušiteľovi. Uvedené ustanovenie v ods.

3 totiž deklaruje iba legitímny cieľ a účel nášho právneho poriadku v spotrebiteľských veciach, t.j. (právo
na) ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami bez toho, aby z tohto ustanovenia vyplývali
konkrétne práva, resp. spôsob ako má byť táto ochrana právne zabezpečená, prípadne že sa tak má
stať výlučne a vždy iba v súdnom konaní, a že by táto ochrana nemohla byť, v podmienkach nášho
štátu, riadne zabezpečená (podobne ako rad ďalších práv, napr. právo na ochranu pred inými neplatnými

úkonmi alebo zmluvnými dojednaniami, právo na ochranu majetku a vlastníckeho práva, právo na
ochranu obydlia, života a zdravia, atď.) bez nutnej ingerencie súdu už prijatím a objektívnym pôsobením
všeobecne záväzných právnych predpisov (stanovujúcich napr. absolútnu neplatnosť právnych úkonov
aleboichčastí,nevymáhateľnosťnemravnýchnárokov,exoffokontroluzmluvnýchpodmienokvsúdnomkonaní tam, kde sa súvisiace vzťahy stanú predmetom konania na súde, a pod. – viď aj znenie
záväzku členských štátov EÚ, vrátane SR, podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS „zabezpečiť“,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo

dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa). Nasledujúce ust. v § 3
ods. 5 z.č. 250/2007 Z.z. v nadväznosti na to potom deklaruje právo spotrebiteľa domáhať sa proti
porušeniu ochrany svojho práva aj na súde, teda právo na súdnu ochranu, avšak, tak ako vyplýva
z doslovného textu aj zrejmého účelu tohto ustanovenia, malo by ísť o ochranu jeho konkrétneho práva
(s prihliadnutím na jeho povahu), a (vzhľadom na absenciu úpravy ďalších podrobností) za podmienok

ustanovených ostatnými zákonmi (upravujúcimi napr. súdne poplatky, právomoc a príslušnosť súdu,
podmienky a prekážky konania), a nie o jeho absolútnu nepotrebnú abstraktnú ochranu v zbytočných
sporoch bez praktického významu (naliehavého právneho záujmu), v ktorých nie je zrejmé o ochranu
ktorého jeho konkrétneho práva by vlastne pri osobitnej žalobe na určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky malo ísť.

9.3. Nad rámec procesných dôvodov rozhodnutia v súvislosti s týmto prípadom súd prvej inštancie
uviedol, že z hmotnoprávneho hľadiska inak považuje žalobcom označený spotrebiteľský úver, tak ako
sa toho žalobca domáha, nepochybne za bezúročný a bez poplatkov. Poukázal na to, že skutkové
tvrdenia medzi stranami neboli sporné, a sporné bolo len ich právne hodnotenie. V danom prípade
pri ich hodnotení má pri tom súd za to, že obligatórny údaj o konečnej splatnosti úveru uvedený len

v jednostrannom dodatočnom oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi po podpise zmluvného
formulára (viď bod 6. tohto odôvodnenia), odkazujúceho tak v čase podpisu zmluvy na ešte neexistujúci
resp. nevyplnený či spotrebiteľovi neznámy údaj (v čase podpisu zmluvy tento údaj nebol jej súčasťou),
nepochybne nemožno považovať za súčasť dohodnutej písomnej zmluvy, na ktorú spotrebiteľ pripojil
svoj podpis, následkom čoho sa tak pre absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z.

spotrebiteľský úver v zmysle ust. § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. skutočne považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Rovnako tak vo vzťahu k určeniu označenej zmluvnej podmienky o poplatku za odklad
splátok za neprijateľnú má súd za to, že uvedená zmluvná podmienka nepochybne je neprijateľná.
Súd prvej inštancie uviedol, že okrem toho, že z hmotnoprávneho hľadiska súd nevidí dôvod na
odklon o právoplatného rozsudku vo veci 9C/140/2013, na ktorý v žalobe (bez námietok žalovaného)

poukázal žalobca, má za to, že uvedený poplatok spôsobuje skutočne zjavnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ teda
prestavuje neprijateľnú podmienku. Žalobca totiž k tomu poukazoval na zjavnú disproporciu tohto
poplatku a plnenia dodávateľa, a obrana žalovaného spočívala v podstate len v tom, že podľa neho
malo ísť údajne o individuálne dojednanú podmienku, ktorá keby nebola dohodnutá, nedala by sa

nahradiť nejakou zákonnou úpravou (a pozíciu spotrebiteľa voči nej teda nezhoršovala), a v tom, že
dojednanie o cene a predmete plnenia nie je neprijateľnou podmienkou, ak ide o zmluvné podmienky,
ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny (resp. že podmienky týkajúce sa
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny podľa § 53 ods. 1 OZ posudzovaniu nepodliehajú).
Súd poukázal na to, že uvedené dojednanie, resp. zmluvná podmienka, ak bola, tak ako tvrdí samotný

dodávateľ, dojednaná osobitne, a nebola podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere, má vo
vzťahu k tejto zmluve nepochybne iba vedľajšiu akcesorickú povahu, teda netýka sa hlavného (ale
vedľajšieho) predmetu plnenia a primeranosti jeho ceny, a z posudzovania zákazu nerovnováhy, resp.
neprijateľnosti v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ preto vylúčená nie je. Pri jej následnom posúdení je pritom
ďalej tiež zrejmé, že uvedená zmluvná podmienka pozíciu spotrebiteľa oproti bežnej zákonnej úprave

nepochybne zhoršovala. Situácia s odloženou, resp. neskoršou úhradou splátok, okrem možnosti jej
dojednania priamo pri úprave ich splatnosti, je totiž, ak by aj reálne (a nie len potenciálne, so zaplatením
poplatku vopred bez ohľadu na jej výskyt) nastala, nepochybne dostatočne podporne a primerane
riešená zákonnými ustanoveniami, a to najmä ustanoveniami o úročení úveru až do jeho vrátenia (resp.
podľa dojednaného spôsobu uplatňovania úrokovej sadzby uvedeného v zmluve – viď úroková sadzba

spotrebiteľského úveru, a podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zák.
č. 129/2010 Z.z.), a ustanoveniami o zákonných úrokoch z omeškania, ktoré by boli pre spotrebiteľa
výhodnejšie, a odklon od nich tak jeho pozíciu nepochybne (neprípustne) zhoršuje. Žalobcom označené
zmluvné podmienky sú teda aj podľa názoru súdu nepochybne
neprijateľné, a ak by mal súd žalobu posudzovať výlučne z hmotnoprávneho pohľadu, považoval by ju

vo všetkých bodoch petitu za dôvodnú, a teda zamietol ju výlučne len z vyššie uvedených procesných
dôvodov.10.1. Proti tomuto rozsudku však podala žalobkyňa odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove
uznesením č.k. 13Co/62/2019 – 131 zo dňa 22.7.2019 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil tunajšiemu
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10.2. Odvolací súd uviedol, že „v predmetnom prípade žalobkyňa odôvodnila svoj naliehavý právny
záujem tým, že chce vedieť aký je jej skutočný dlh očistený od úrokov a poplatkov a že sleduje ochranu
pred úrokmi a poplatkami a ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Vzhľadom na to, že
žalobkyňa nemá inú možnosť ako zistiť, či úver je alebo nie je bez úrokov a bez poplatkov (a najmä

nemá k dispozícii žalobu o plnenie, ktorá by k preplateniu poskytnutej istiny z jej strany umožňovala
podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, kde by bola otázka bezúročnosti a bezpoplatkovosti
skúmaná ako predbežná), je teda nepochybné, že žalobkyňa sa ako spotrebiteľ domáhala vyriešenia
otázky, aký je jej skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade čiastočnej
neplatnosti zmluvy týkajúcej sa odplaty. Postavenie žalobkyne ako spotrebiteľky sa tak stane istejším a
nebude vystavená sankciám za nezaplatenie odplaty, ktorá je uplatňovaná žalovaným ako veriteľom v

rozpore s právnou úpravou zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.“ Zároveň odvolací súd
dal do pozornosti, že na podanie žaloby na peňažné plnenie je aktívne legitimovaný iba veriteľ, pričom
tento takúto žalobu doposiaľ ešte nepodal. Z uvedeného teda podľa odvolacieho súdu vyplýva, že v
predmetnom prípade na strane žalobkyne existuje naliehavý právny záujem na určení bezúročnosti a
bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru.

Odvolací súd poukázal na to, že „naliehavý právny záujem na určení bezpoplatkovosti a bezúročnosti
úveru vyplýva aj zo samotného zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa. V danom prípade naliehavý právny záujem je daný, pretože len určovacou žalobou sa
môže odstrániť stav neistoty v ktorom sa žalobkyňa nachádza a pretože len deklarovaným vyslovením
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a deklarovaným vyslovením neprijateľnosti zmluvnej podmienky

môže argumentovať vo vzťahu k žalovanému. V takýchto prípadoch sú práve samotný spotrebiteľ a jeho
majetková sféra v ohrození, a preto žalobkyňa v postavení spotrebiteľa má zákonné právo na ochranu
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami a nekalými obchodnými praktikami v spotrebiteľských
zmluvách vyplývajúcich v zmysle ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, z
čoho taktiež vyplýva naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Určenie neprijateľnej zmluvnej

podmienky odôvodňuje ust. § 137 písm. c) C.s.p. v nadväznosti na ust. § 298 ods. 2 C.s.p., ktorý
priamo ukladá súdu, aby v prípade určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky uviedol vo výroku rozsudku
znenie tejto zmluvnej podmienky. Ako bolo už uvedené vyššie, právo žalobkyne domáhať sa určenia
takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky vyplýva aj z ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými

podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, z čoho vyplýva, že spotrebiteľ má naliehavý právny záujem
na určení neprijateľnosti takejto zmluvnej podmienky za situácie, že samotný súd prvej inštancie zistil
neprijateľnosť zmluvnej podmienky a v závislosti od toho aj vo veci rozhodol.“
Odvolací súd ďalej zdôraznil, že v súlade s ust. § 298 C.s.p. je vyhlásenie neprijateľnej podmienky v
individuálnom spotrebiteľskom spore záväzné iba inter partes (pre strany sporu) a len v prejednávanej

veci, v žiadnom prípade nie je záväzný erga omnes (pre každého).
Vzhľadom na vyššie uvedené preto podľa odvolacieho súdu možno konštatovať, že žalobkyňa má v
predmetnom prípade naliehavý právny záujem na určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti uzatvorenej
zmluvy so žalovaným, ako aj na určení neprijateľnosti zmluvných podmienok. Z uvedeného dôvodu preto
v zmysle § 398 ods. 1 písm. b) C.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bolo opätovne posúdiť žalobkyňou uplatnený nárok na
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru pre prípadne zistený rozpor s právnou úpravou spotrebiteľských
úverov zakotvenou v zákone č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia
zmluvy, prípadne s ďalšími predpismi určenými na ochranu spotrebiteľa, ako aj opätovné posúdenie a

skúmanie neprijateľnosti zmluvných podmienok.

11. Na základe uvedeného sa súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vecou
zaoberal znova. Pred rozhodnutím vo veci pritom dospel k záveru, že ustanovenie § 11 ods. 4 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2018, podľa ktorého sa spotrebiteľ môže pred
súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou, ktoré sa svojou reguláciou (v zmysle
ust. Čl. 144 ods. 2 Ústavy SR) týka prejednávanej veci (a na ktorého aplikáciu poukázala aj žalobkyňa vosvojomodvolaníprotipredchádzajúcemurozsudkuvtejtoveci),jepodľajehonázoruvrozporesÚstavou
SR, a uznesením č.k. 13C/1/2016 – 144 zo dňa 8.10.2021 konanie prerušil do rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o návrhu na začatie konania o súlade ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č.

129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov s Ústavou Slovenskej republiky.

12. Dňa 26.2.2025 vydal Ústavný súd SR uznesenie sp. zn. PL ÚS 5/2025-40 doručené tunajšiemu súdu
dňa 16.4.2025, ktorým návrh Okresného súdu Prešov na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odmietol.

13. Na opätovné prejednanie veci bolo znovu nariadené pojednávanie, na ktoré sa žalovaný nedostavil,

svoju neúčasť však ospravedlnil a súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci v jeho neprítomnosti, preto
súd v zmysle ust. § 180 CSP vec prejednal v jeho neprítomnosti, a prihliadol pritom na obsah spisu
a vykonané dôkazy (doručené a protistranou nespochybnené listiny podľa § 204 CSP).

14. Súd sa opätovne oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré

strany sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi,
ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne
nečítal, viď § 204 CSP), a na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností
(§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov si osvojil podstatný skutkový stav
tak (v rozsahu a obsahovej zhode s tým) ako ho vo svojich podaniach v rozsahu, ktorý nebol popretý,

opísali strany, keď nimi prednesené skutkové tvrdenia (nie ich právne zhodnotenie) nikto nespochybnil,
a ani súd nemal žiadny dôvod pochybovať o ich pravdivosti (viď primerane § 151 ods. 1 a § 186 ods.
2 CSP), a sporný nebol.

15. Na základe zisteného skutkového stavu a právneho názoru odvolacieho súdu o prípustnosti

žaloby a právnom záujme žalobkyne na požadovanom určením pritom súd po hmotnoprávnej stránke
dospel k rovnakým záverom, ako prezentoval už v pôvodnom rozsudku (ktorým žalobu zamietol len
z procesných dôvodov), a preto žalobe ako právne dôvodnej vyhovel.

16. Tak ako na to súd poukázal už v pôvodnom rozsudku (jeho bod 51.), skutkové tvrdenia medzi

stranami neboli sporné, a sporné bolo len ich právne hodnotenie. V danom prípade pri ich hodnotení
má pri tom súd za to, že obligatórny údaj o konečnej splatnosti úveru uvedený len v jednostrannom
dodatočnom oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi po podpise zmluvného formulára (viď bod
6. tohto odôvodnenia), odkazujúceho tak v čase podpisu zmluvy na ešte neexistujúci resp. nevyplnený
či spotrebiteľovi neznámy údaj (v čase podpisu zmluvy tento údaj nebol jej súčasťou), nepochybne

nemožno považovať za súčasť dohodnutej písomnej zmluvy, na ktorú spotrebiteľ pripojil svoj podpis,
následkom čoho sa tak pre absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľský
úver v zmysle ust. § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov.

17. Rovnako tak vo vzťahu k určeniu označených zmluvných podmienok o poplatku za odklad splátok za

neprijateľné má súd za to, že uvedené zmluvné podmienky nepochybne sú neprijateľné. Okrem toho, že
z hmotnoprávneho hľadiska súd nevidí dôvod na odklon o právoplatného rozsudku vo veci 9C/140/2013,
na ktorý v žalobe (bez námietok žalovaného) poukázal žalobca, má súd za to, že uvedený poplatok
spôsobuje skutočne zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, a v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ teda prestavuje neprijateľnú podmienku. Žalobca totiž

k tomu poukazoval na zjavnú disproporciu tohto poplatku a plnenia dodávateľa, a obrana žalovaného
spočívala v podstate len v tom, že podľa neho malo ísť údajne o individuálne dojednanú podmienku,
ktorá keby nebola dohodnutá, nedala by sa nahradiť nejakou zákonnou úpravou (a pozíciu spotrebiteľa
voči nej teda nezhoršovala), a v tom, že dojednanie o cene a predmete plnenia nie je neprijateľnou
podmienkou, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti

ceny (resp. že podmienky týkajúce sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny podľa § 53
ods. 1 OZ posudzovaniu nepodliehajú). Súd však poukazuje na to, že uvedené dojednanie, resp.
zmluvné podmienky, ak boli, tak ako tvrdí samotný dodávateľ, dojednané osobitne, a neboli podmienkou
uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere, majú vo vzťahu k tejto zmluve nepochybne iba vedľajšiuakcesorickú povahu, teda netýkajú sa hlavného (ale vedľajšieho) predmetu plnenia a primeranosti jeho
ceny, a z posudzovania zákazu nerovnováhy, resp. neprijateľnosti v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ preto
vylúčené nie sú. Pri ich následnom posúdení je pritom ďalej tiež zrejmé, že uvedene zmluvné podmienky

spolu pozíciu spotrebiteľa oproti bežnej zákonnej úprave nepochybne zhoršovali. Situácia s odloženou,
resp. neskoršou úhradou splátok, okrem možnosti jej dojednania priamo pri úprave ich splatnosti, je
totiž, ak by aj reálne (a nie len potenciálne, so zaplatením poplatku vopred bez ohľadu na jej výskyt)
nastala, nepochybne dostatočne podporne a primerane riešená zákonnými ustanoveniami, a to najmä
ustanoveniami o úročení úveru až do jeho vrátenia (resp. podľa dojednaného spôsobu uplatňovania

úrokovej sadzby uvedeného v zmluve – viď úroková sadzba spotrebiteľského úveru, a podmienky, ktoré
upravujú jej uplatňovanie podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z.z.), a ustanoveniami o zákonných
úrokoch z omeškania, ktoré by boli pre spotrebiteľa výhodnejšie, a odklon od nich tak jeho pozíciu
nepochybne (neprípustne) zhoršuje. Žalobcom označené zmluvné podmienky sú teda aj podľa názoru
súdu nepochybne neprijateľné. Vzhľadom na to súd žalobe vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

18.Onáhradetrovkonania,zahŕňajúcichajtrovydoterajšieho(predchádzajúceho)odvolaciehokonania,
súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Žalobkyňa bola v konaní proti žalovanému napokon úspešná v celom rozsahu, a preto jej súd voči
žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie tohto práva

v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.