Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/108/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409204371
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1409204371.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne M. H., narodenej XX. E. XXXX, L., C. X, zastúpenej
GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o., Košice, Kováčska 53, IČO: 36 730 564, proti žalovanej
obchodnejspoločnostiKPRHT4,s.r.o.,Bratislava,Dvořákovonábrežie10,IČO:36864919,zastúpenej
advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Bratislava, Vajnorská 20, o určenie vlastníckeho práva,
vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B4-4C/189/2009, o dovolaní žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2022 sp. zn. 16Co/102/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 10.

októbra 2017 č. k. 4C/189/2009 - 720 žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie na vec aplikoval ustanovenia § 124 a § 132 ods. 1
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako „OZ“), § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej aj ako „CSP“), § 1 ods. 1, 2, 3, 6, 7, 13 a § 4 nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR
o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov
a nepriateľov slovenského národa a § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.

Uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností na parc.
č. XXXX o výmere 2622 m2, roľa, k. ú. G., zapísanej Katastrálnym úradom pre L., Správa katastra pre
obec G., v PK vl. XXXX, LV č. XXXX na základe skutočnosti, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudla
dedením zo zákona po svojich rodičoch, potvrdené D 102/83 z 18. marca 1983. Predmetný pozemok
získali rodičia žalobkyne na základe kúpnej zmluvy z 12. mája 1937 a nikdy ho nepreviedli na inú osobu.
Identifikáciou parciel bolo zistené, že parc. č. XXXX o výmere 2622 m2 na LV č. XXXX je prevedená

na žalovaného (predchodca A.. C.. E. F.) s právnym titulom nadobudnutia - kúpne zmluvy V-1367/04 z
11. mája 2004, V-2088/04 z 15. júna 2004, V-2093/04 z 28. júna 2004, V-2647/04 z 23. júla 2004. Súd
prvej inštancie dospel k záveru, že návrh žalobkyne je nedôvodný a preto žalobu zamietol. Súd prvej
inštancie mal za to, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, že právnym predchodcom žalobkyne
O. O. a H. O. rod. F. bol konfiškovaný majetok a teda aj nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto konania
(parcela č. XXXX zapísaná v PK vložke č. XXXX). Súd prvej inštancie mal za nesporne preukázané,

že majetok O. O. bol konfiškovaný, čo potvrdzuje aj list H. O. z 20. júla 1948 adresovaný Povereníctvu
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - konfiškačnému oddeleniu, z ktorého síce nevyplýva, že bol
konfiškovaný majetok aj H. O., čo samo osebe však nespochybňuje existenciu rozhodnutia konfiškačnej
komisie z 5. septembra 1946 na meno O. H.. Súd prvej inštancie uviedol, že z tohto rozhodnutia síce
nie je možné vyvodiť, že sa týka právnej predchodkyne žalobkyne, pretože osoba s rovnakým menom a
priezviskommohlavdedinebývať,avšakniejezrejmé,čimalimajetokvobciG.viaceréosobytotožného

mena, ktorý by podliehal konfiškácii. Konfiškovaný bol celý pôdohospodársky majetok manželov O..
Teda H. O. si bola vedomá existencie rozhodnutia konfiškačnej komisie v Bratislave z 5. septembra 1946na meno H. O., čo nespochybňuje existenciu rozhodnutia konfiškačnej komisie z 5. septembra 1946
na meno H. O.. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pokiaľ je právny režim výkonu vlastníckeho práva
k sporným pozemkom upravený príslušným reštitučným zákonom ako zákonom špeciálnym, má tento

prednosť pred všeobecnou právnou úpravou. Uplatnenie reštitučných nárokov je viazané na prepadné
lehoty,t.j.pokiaľpôvodnývlastníkneuplatnilsvojeprávovzákonnejlehote,totoprávomuzaniklo,pričom
nárok vyplývajúci z reštitučných predpisov nie je možné uplatniť podľa tzv. všeobecných predpisov
určovacou žalobou. Z listu Okresného úradu Bratislava IV slovenskému pozemkovému fondu Bratislava
z 22. júla 1999 na č. l. 99 spisu č. k. 23C/171/2005 vyplýva, že na sporné parcely nebol uplatnený žiadny

reštitučný nárok. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV
č. k. 6C/189/2009 -239 z 29. januára 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. augusta 2013, kde bola
žaloba zamietnutá z dôvodu konfiškácie parc. č. XXXX, XXXX, XXXX zapísané v PK vložke č. XXXX, v
ktorej je vedená aj sporná parc. č. XXXX k. ú. G.. Doplnením žaloby žalobkyne sa súd prvej inštancie
nezaoberal, nakoľko bol súdu doručený až po skončení dokazovania podľa § 182 CSP. O trovách
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 CSP.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobkyne
rozsudkom z 29. novembra 2022 sp. zn. 16Co/102/2019 (druhým v poradí) napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil a priznal žalovanému proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne

a preto ho potvrdil. Odvolací súd uviedol, že sporné pozemky boli skonfiškované v zmysle nariadenia
č. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov,
Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, podľa ktorého dochádzalo priamo zo
zákona ku konfiškácii majetku osobám nemeckej národnosti a rozhodnutia konfiškačnej komisie z 5.
septembra 1946 a z 30. októbra 1946 tento stav len deklarovali; tento stav sa premietol i v zozname

poľnohospodárskych nehnuteľností v k. ú. G. konfiškovaných podľa nar. vlády č. 104/1945 Zb. SNR
podľa ktorého predmetný pozemok bol v držbe a užívaní JRD Karlova Ves - G. titulom konfiškátu.
Slovenská republika bola vedená ako vlastník v katastri nehnuteľností a tieto nehnuteľnosti boli následne
prevedená na ďalšie subjekty. Odvolací súd ďalej uviedol, že dôkazné bremeno v otázke spochybnenia
konfiškácie majetku a preukázanie vlastníctva zaťažuje žalobkyňu, pričom táto nepreukázala ani to, že

by na konfiškáciu neboli dané zákonné dôvody, čomu v spojení s plynutím času je potrebné priznať
faktické účinky, že ku konfiškácii majetku prišlo. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie vec
správneprávneposúdilajvotázkereštitutučnýchnárokov,kedyžalobkyňatietovočištátuneuplatňovala.
Odvolací súd považoval odvolaciu argumentáciu žalobkyne za v celku nedôvodnú, kedy súd prvej
inštancie správne žalobu zamietol na tom základe, že právnym predchodcom žalobkyne O. O. a H.

O. rod. F. bol skonfiškovaný majetok obsahujúci aj spornú nehnuteľnosť a teda žalobkyňa vlastnícke
právo voči nej nadobudnúť nemohla. K námietke žalobkyne týkajúcej sa neposudzovania splnenia
podmienok vydržania zo strany súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že žalobkyňa sa žalobou v
znení žalobného návrhu pripusteného uznesením č. k. 4C/189/2009 - 526 z 9. januára 2013 domáhala
určenia, že je vlastníčkou nehnuteľnosti vedenej v pozemnoknižnej vložke číslo XXXX ako parcela číslo

XXXX, o výmere 2623 m2, roľa, kataster pre obec G., ktorá je podľa geometrického plánu GP číslo
17/2012 overeného 02. novembra 2012, identifikovaná v registri C-KN v časti parcely č. XXXX/XX,
o výmere 1251 m2 - vinica, parcely číslo XXXX/X o výmere 215 m2 - zastavaná plocha, parcely č.
XXXX/XX o výmere 1157 m2 - vinica, zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, evidované Katastrálnym
úradom L., Správa katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, na tom skutkovom základe, že pozemok,

parcelu číslo XXXX o výmere 2622 m2 - roľa, k. ú. G., vedenú v pozemnoknižnej vložke číslo XXXX,
nadobudla dedením zo zákona po svojich rodičoch, ktorí boli jej vlastníkmi v celosti 1/1 a dedičstvo
bolo žalobkyni potvrdené rozhodnutím vydaným v dedičskom konaní sp. zn. D 102/83 z 18. januára
1983 a sp. zn. D 830/82 z 19. januára 1983, právoplatnými 16. marca 1983. Súd prvej inštancie
vyhlásil dokazovanie za skončené na súdnom pojednávaní konanom 31. mája 2017 a žalobkyňa až v

podaní doručenom súdu prvej inštancie 27. júla 2017 uviedla, že svoje vlastnícke právo odvodzuje od
oprávnenej držby podľa § 134 OZ a žiadala žalobe vyhovieť z dôvodu nadobudnutia práva vydržaním.
Odvolací súd s poukazom na čl. 8 Základných princípov CSP, § 132 ods. 1 a 2, § 140 ods. 1 a 2
CSP uviedol, že z dôvodu, že žalobkyňa oprela svoj nárok o nové skutočnosti, ktoré sú rozhodné
pre uplatnený nárok, ide o zmenu žaloby a nie len o právne posúdenie (ako tvrdila žalobkyňa), t. j. o

požadovanie rovnakého plnenia na inom skutkovom základe. Argumentáciu žalobkyne ohľadom toho,
že súd prvej inštancie mal na základe skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, právne posúdiť nárok
žalobkyne podľa § 134 OZ považoval odvolací súd za nedôvodnú s poukazom na § 132 ods. 1 a
§ 150 ods. 1 CSP. Žalobkyni prináleží povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúceskutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, teda musí už v podanej žalobe tvrdiť také právne skutočnosti, od
ktorých odvodzuje svoje vlastnícke právo. Tvrdenie tejto právnej skutočnosti je zároveň rozhodujúcim
skutkovým tvrdením, ktoré vymedzuje predmet sporu a tým aj predmet dokazovania. A zatiaľ čo

hmotnoprávnym predpokladom nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti dedením je smrť
poručiteľa (§ 460 OZ) a žalobca opierajúci svoje vlastnícke právo o tento spôsob nadobudnutia je
povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, na základe ktorých vlastnícke právo svedčalo v čase smrti
poručiteľovi, pričom samo zaradenie určitej veci do aktív dedičstva nie je dôkazom o vlastníckom práve
toho, kto vec nadobudol podľa uznesenia o dedičstve, nakoľko deklaratórne osvedčenie o dedičstve

nemôže založiť vlastnícky vzťah dedičov k veciam, ktorých vlastníkom nebol v čase smrti ich právny
predchodca, teda poručiteľ (pozri uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 309/2016-10 zo 17.
mája 2016); hmotnoprávnym predpokladom nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním (§ 134 OZ)
sú úplne iné rozhodujúce skutočnosti (spôsobilý predmet držby, dobrá viera držiteľa, oprávnená držba
po zákonom stanovenú dobu), t. j. skutočnosti, ktoré zakladajú úplne odlišný skutkový základ sporu
spočívajúci v tvrdení a preukazovaní úplne odlišných skutočností, ktoré vymedzujú predmet sporu a

dokazovania. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že nadobudla vlastnícke právo vydržaním, jedná sa o zmenu
žaloby, čím neobstojí námietka žalobkyne, že sa jedná len o zmenu právnej kvalifikácie uplatneného
nároku. Odvolací súd ďalej uviedol, že bolo výlučne vecou žalobkyne, aby v priebehu konania využila
procesnú možnosť podľa § 139 CSP a požiadala súd o pripustenie zmeny žaloby z dôvodu podstatnej
zmeny alebo doplnenia rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, pričom žalobkyňa tak v priebehu

konania neurobila. Je teda zrejmé, že nenastali hmotnoprávne účinky zmeny žaloby a skutočnosti, ktoré
sú významné z hľadiska nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním nemohli byť predmetom konania a
dokazovania.Pokiaľžiadala,abysúdprvejinštancieposúdilžalobuajzhľadiskanaplneniapredpokladov
nadobudnutiavlastníckehoprávavydržaním,urobilatakažpovyhlásenídokazovaniazaukončené,kedy
zmena žaloby už len z povahy veci nie je prípustná. Ustanovenie § 191 ods. 1 CSP sa vzťahuje iba na

skutočnosti významné z hľadiska predmetu sporu a dokazovania, ktorý je vymedzený žalobou. Námietky
žalobkynetýkajúcesanezisťovaniaskutočnostírozhodujúcichpreposúdeniedôvodnostipodanejžaloby
z hľadiska nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním z uvedených dôvodov považoval odvolací súd
za nedôvodné.

2.1 V nadväznosti na odvolacie námietky žalobkyne týkajúce sa skutočnosti, že sa súd prvej inštancie
nevysporiadal s námietkami voči konfiškačným rozhodnutiam (s otázkou platnosti, resp. neplatnosti
konfiškačných rozhodnutí vo svetle viacerých sporných skutočností preukazujúcich existenciu viacerých
manželských párov v G. s rovnakými menami, absentujúcu identifikáciu právnych predchodcov
žalobkyne, absenciu uvedenia konkrétnych konfiškovaných nehnuteľností, konfiškačných rozhodnutí

bez podpisu a patričnej pečiatky, absenciu tlačív potrebných pre konfiškáciu, absenciu druhej fázy -
výkonu konfiškácie a nemožnosti konfiškovať nehnuteľnosti nadobudnuté pred 30. septembrom 1938)
odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
právnym predchodcom žalobkyne O. O. a H. O. rod. F. bol skonfiškovaný celý pôdohospodárky majetok,
teda aj sporná nehnuteľnosť - parc. č. XXXX, zapísaná v PK vl. č. XXXX na základe nariadenia SNR

č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov,
Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie
ďalej vyplynulo, že konfiškačná komisia rozhodnutiami číslo 1981/s/46-1 z 30. októbra 1946, resp. číslo
1759/d-I. z 05. septembra 1946 rozhodla, že O. O., bytom G. číslo XXX a H. O. sú osobami nemeckej
národnosti a všetok pôdohospodársky majetok nadobudnutý aj pred 30. septembrom 1938, patriaci

vlastnícky O. O. a H. O. sa v zmysle nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR považuje za skonfiškovaný
k 01. marcu 1945 a teda žalobkyňa ho nemohla zdediť po svojich právnych predchodcoch a nemohla
sa preto stať jeho vlastníčkou. Odvolací súd zároveň uviedol, že už vo svojom zrušujúcom uznesení
č. k. 3Co/243/2013 - 611 z 31. mája 2016 vyjadril svoj záväzný právny názor a uviedol, že všeobecné
súd sú oprávnené skúmať len nulitnosť správnych aktov, t. j. či majú vady, ktoré sú tak závadné, že sa

neuplatňuje prezumpcia ich správnosti, pričom nulitnými sú také rozhodnutia, ktoré boli vydané takými
správnymi orgánmi, na vydanie ktorých nebol konkrétny správny orgán absolútne vybavený právomocou
a na ktoré sa pozerá ako keby nikdy neboli vydané tzv. paakty. V prípade konfiškačných rozhodnutí
namietaných v tomto konaní sa o nulitné akty vydané absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom
nejedná (nakoľko boli vydané Konfiškačnou komisiou podľa § 1 ods. 7 nariadenia č. 104/1945 Sb.

SNR a opatrené pečiatkou a podpisom) a preto nie je možné na ne neprihliadať. Prípadná vecná
nesprávnosť týchto listín nemôže byť v súčasnosti skúmaná všeobecným súdom. Námietky žalobkyne
ohľadom platnosti či neplatnosti konfiškačných rozhodnutí sú preto bez právnej relevancie. Odvolací súd
súčasne poukázal na skutočnosť, že konfiškačné rozhodnutia majú len deklaratórnu povahu a uviedol,že konfiškácia nehnuteľnosti na parc. č. XXXX k. ú. G. zároveň vyplýva aj z ďalších listinných dôkazov,
kde upriamil pozornosť na návrh na konfiškáciu (č. l. 263), Zoznam poľnohospodárskych nehnuteľností
v k. ú. G. konfiškovaných podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR (založený v pripojenom spise sp. zn.

23C/171/2005, pod č. l. 113), list Okresného úradu Bratislava z 09. mája 1994 (č. l. 61), list H. O. rod.
F. z 20. júla 1948 (č. l. 485), odpoveď Pracovnej skupiny P-44 z 23. júla 1948 (č. l. 486) a nakoniec
konfiškácii majetku nasvedčujú aj skutočnosti, že O. O. zomrel XX. C. XXXX a dedičstvo po ňom bolo
prejednané až v roku 1983 a to, že pozemky označené ako konfiškáty boli dané štátom do držby a
užívania JRD Karlova Ves. Neuvedenie konfiškácie v pozemkovoknižných vložkách nebolo podmienkou

nadobudnutia vlastníctva štátom, mal len deklaratórny význam. Rovnako tak vyhodnotil odvolací súd
námietku žalobkyne o absencii výkonu konfiškácie za nedôvodnú, nakoľko z nariadenia č. 104/1945
Zb. SNR nevyplýva, že skonfiškovaný majetok musel byť pridelený do vlastníctva prídelcu a námietku
týkajúcusazaloženiarozhodnutianazáverochrozsudkuNajvyššiehosúduČRsp.zn.31Cdo/1222/2001
z 11. septembra 2003, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo založené predovšetkým na tom,
že právnym predchodcom žalobkyne O.F. O. a H. O. rod. F. bol skonfiškovaný celý pôdohospodárky

majetok, teda aj sporná nehnuteľnosť. Zvyšné tvrdenia žalobkyne uvádzané v odvolaní vyhodnotil ako
nepodstatné, nemajúce aj v prípade preukázania vplyv na zmenu rozhodnutia. O nároku na náhradu
trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie

s tým, že súdy jej nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f)
CSP), kde namietla nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu, že z rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je zrejmé na základe čoho nevyhovel námietkam žalobkyne týkajúcim sa
nadobudnutia vlastníckeho práva štátom, neexistencie a nepreukázania existencie konfiškačných

rozhodnutí týkajúcich sa právnych predchodcov žalobkyne a vydržania vlastníckeho práva žalobkyňou.
Súčasne žalobkyňa odôvodnila prípustnosť dovolania tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c)
CSP). Ako právnu otázku označila, či je v právomoci všeobecných súdov posudzovať nadobudnutie
právnych účinkov konfiškačných rozhodnutí vydaných síce k tomu príslušnými orgánmi, no bez toho,

aby tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť. Žalobkyňa zároveň navrhla odklad
vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa založených na
tiesnivých majetkových pomeroch žalobkyne v kombinácii s vysokým vekom žalobkyne a nepriaznivým
zdravotným stavom.

4. Žalovaná navrhla nevyhovieť návrhu žalobkyne na odklad vykonateľnosti z dôvodu absencie dôvodov
hodných osobitného zreteľa a zároveň navrhla dovolanie žalobkyne podľa § 447 písm. f) odmietnuť z
dôvodu jeho neprípustnosti. Žalovaná mala za to, že dovolanie žalobkyne je koncipované ako ďalšie
odvolanie, čo nie je prípustné. Ďalej považovala dovolanie za zmätočné, nejasné a nezrozumiteľné, z
ktorého nie je možné zistiť čo žalobkyňa vlastne žiada. Žalovaná zastala názor, že žaloba žalobkyne bola

dôvodne zamietnutá, nakoľko bolo preukázané, že došlo ku konfiškácii sporných nehnuteľností právnym
predchodcom žalobkyne, na základe čoho žalobkyňa predmetné nehnuteľnosti nemohla nadobudnúť
dedením, pričom súčasne neuplatnila žiadne reštitučné nároky. Žalobu žalobkyne považovala za
špekulatívnu. Žalovaná žiadala priznať jej plnú náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).8. Podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

11. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu platí, že dovolací súd najprv skúma prípustnosť

dovolania z dôvodu zmätočnosti a až ak namietaný dôvod podľa § 420 CSP preukázaný nie je,
pristúpi subsidiárne dovolací súd k prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho v správnosti právneho
posúdenia veci (§ 421 CSP). Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd prednostne pristúpil k
posúdeniu existencie namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP.

12. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované

právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká

nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a

na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydározhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi

v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

15. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil

vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,
8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na
spravodlivý proces.

16. Dovolateľka vyvodila prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, kde namietala
nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu, že z rozhodnutia odvolacieho súdu nie
je zrejmé, na základe čoho nevyhovel námietkam žalobkyne týkajúcim sa nadobudnutia vlastníckeho
právaštátom,neexistencieanepreukázaniaexistenciekonfiškačnýchrozhodnutítýkajúcichsaprávnych
predchodcov žalobkyne a vydržania vlastníckeho práva žalobkyňou. Dovolateľka uviedla, že počas

celého konania poukazovala na skutočnosť, že v konfiškačných rozhodnutiach z 05. septembra 1946 a
30. októbra 1946 nie sú osoby v nich uvedené identifikované tak, aby z nich bolo možné vyvodiť záver, že
sa jedná o právnych predchodcov žalobkyne. Dovolateľka mala za to, že v rozhodnutí odvolacieho súdu
jej neboli dané odpovede na jej argumenty, na základe čoho nemožno toto rozhodnutie považovať za
nesúce znaky spravodlivosti a zákonnosti. Súdy podľa jej názoru nedostatočne a v rozpore so zákonom

vyhodnotilidôkazyaprekonanierozhodujúceskutočnostianeodôvodnilikomplexneapresvedčivosvoje
rozhodnutia, čím dovolateľke nie je jasné, ako dospeli k dosiahnutému záveru.

17. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za

účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

18. Dovolací súd osobitne zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie
je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

(§ 387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia nesporne zakladá prípustnosť
a dôvodnosť dovolania (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/125/2019). Dodržiavanie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a
tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s
určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá

z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

19. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi

vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže
sama o sebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa
ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a

požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).20. Najvyšší súd dospel k záveru, že odvolací súd sa vo svojom dovolaním napadnutom rozhodnutí
dostatočne dôsledne vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobkyne. Odvolací súd sa v plnej
miere stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, s ktorým potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu

tvorí jeden komplex a ktoré rozhodnutie súdu prvej inštancie argumentačne doplnil v nadväznosti na
odvolacie námietky a tvrdenia žalobkyne. Odvolací súd sa dostatočne rozsiahlo zaoberal námietkami
žalobkyne týkajúcimi sa posudzovania vlastníctva sporných nehnuteľností vzhľadom na ich vydržanie
a námietkami v nadväznosti na posúdenie konfiškačných rozhodnutí (aj s odkazom na predchádzajúce
zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu č. k. 3Co/243/2013-611 z 31. mája 2016), kde sa plne stotožnil

s posúdením podstatných skutočností súdom prvej inštancie. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je
dostatočnevysvetlenýspoukazomnaprávnezávery,ktoréprijalaktorénadväzujúnarozhodnutiasúdov
mu v konaní predchádzajúce. Z uvedeného je teda zrejmé, z akých dôvodov odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdil. Podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Preto, vychádzajúc z obsahu spisu a rozsahu a obsahu
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, dospel dovolací súd k záveru, že predmetné rozhodnutie v

zmysleustanovenia§420písm.f)CSPnetrpívadamiprocesnéhopostupu,ktorýmibyboloznemožnené
strane uskutočňovať jej procesné práva v miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

21. Dovolací súd vzhľadom na záver o splnení náležitostí rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 393
CSP v spojení s dovolacími námietkami žalobkyne týkajúcimi sa predovšetkým tvrdenia, že odvolací

súd jej nedal dostatočnú odpoveď na posúdenie konfiškačných rozhodnutí, t. j. na otázku, či prišlo
ku konfiškácii spornej nehnuteľnosti právnych predchodcov žalobkyne, považuje dovolací súd za
potrebné poukázať na rozsiahlu argumentáciu odvolacieho súdu týkajúcu sa posudzovania konfiškácie
a samotných konfiškačných rozhodnutí (bod 48. a nasl. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu). Odvolací súd dostatočne jasne uviedol, že bolo preukázané, že rozhodnutiami

konfiškačnej komisie číslo 1981/s/46-1 z 30. októbra 1946, resp. číslo 1759/d-I. z 05. septembra 1946
bolo rozhodnuté, že O. O., bytom G. číslo XXX a H. O. sú osobami nemeckej národnosti a všetok
pôdohospodársky majetok, t. j. majetok v rozsahu § 2 nariadenia č. 104/1945 Zb., teda aj majetok
nadobudnutý pred 30. septembrom 1938, patriaci vlastnícky O. O. a H. O. sa v zmysle nariadenia SNR
č. 104/1945 Sb. n. SNR považuje za skonfiškovaný k 01. marcu 1945. Uvedeným došlo ku konfiškácii aj

spornej parcely č. XXXX, na základe čoho vlastnícke právo v predmetnej nehnuteľnosti nadobudol štát a
žalobkyňa ho teda nemohla zdediť. K posudzovaniu platnosti konfiškačných rozhodnutí, ktoré žalobkyňa
namietala, sa odvolací súd taktiež vyjadril, kedy jednoznačne aj s odkazom na judikatúru Najvyššieho
súdu zdôraznil skutočnosť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené mimo rámec správneho súdnictva
preskúmavať správne akty s tým, že preskúmavať môže správne akty všeobecný súd len so zreteľom k

tomu, či sa jedná o akty nulitné, t. j. či majú vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia
ich správnosti. Čo sa týka právneho posúdenia nulitnosti správnych aktov ako otázky prejudiciálnej ako
aj otázky, kedy sú všeobecné súdy oprávnené mimo rámec správneho súdnictva preskúmavať správne
akty, nulitnými sú také rozhodnutia, ktoré boli vydané takými správnymi orgánmi, na vydanie ktorých
nebol konkrétny správny orgán absolútne vybavený právomocou a na ktoré sa pozerá ako keby nikdy

neboli vydané tzv. paakty. Len takéto rozhodnutia je všeobecný súd oprávnený preskúmavať mimo
rámca správneho súdnictva. U ostatných platí prezumpcia ich správnosti. Na uvedené naviazal odvolací
súd záver, na základe čoho boli závery v tomto konaní odvodzované od konfiškačných rozhodnutí, ktoré
zjavne nebolo možné posúdiť ako nulitné, čím nebolo možné na ne neprihliadať.

21.1. Napriek záveru, že nie je možné neprihliadať na konfiškačné rozhodnutia, dovolací súd pre
doplnenie uvádza nasledovné. Dovolateľka namietla závery súdu prvej inštancie uvádzané v bode
36. odôvodnenia naviazané na list H. O. (matky žalobkyne) z 20. júla 1948. Z predmetného bodu
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie dovolaciemu súdu vyplýva, že tento vzal pri posudzovaní
veci do úvahy všetky skutočnosti, ktoré v priebehu konania vyšli najavo vo vzájomných súvislostiach

majúcich vplyv na výsledné posúdenie, čo inak ani nebolo možné a to vzhľadom na rozsiahli časový
odstup od okamihu konfiškácie majetkov. Do úvahy bol vzatý aj obsah listu H. O. (matky žalobkyne) z
20. júla 1948 namietaný dovolateľkou, z ktorého taktiež vyplýva, že bol konfiškovaný majetok manžela
O. O., že tento bol národnosti nemeckej a že H. O. si toho bola vedomá. Súd prvej inštancie dospel k
záveru o konfiškácii spornej nehnuteľnosti aj vzhľadom na tieto skutočnosti, kde ale súčasne uviedol,

že z daného listu nevyplýva konfiškácia majetku aj H. O., ale súčasne toto ani nepopiera, keď H.
O. požadovala navrátenie skonfiškovaného majetku po O.F. O. jej dcére. Z uvedeného vyplýva, že v
prípade existencie konfiškačného rozhodnutia na meno H. O., ktorého nulita z konania nevyplynula,
nebolo možné tieto závery spochybniť predmetným listom z 20. júla 1948. Uvedené je podľa názorudovolacieho súdu dostatočne zrejmé z rozhodnutia súdu prvej inštancie. Rovnako tak pochybnosť o
konfiškácii majetku nevyplýva ani z odpovede Pracovnej skupiny P-44 z 23. júla 1948, kedy títo len H.
O. oznámili, že rozhodnutie konfiškačnej komisie im zatiaľ neprišlo a preto nebolo možné zaoberať sa

žiadosťou o vypustenie majetku O. O. spod konfiškácie. Odvolací súd v nadväznosti na rozhodnutie
súdu prvej inštancie uviedol, ktoré všetky skutočnosti mali vplyv na posúdenie veci a na základe čoho
teda dospel k záveru o potrebe potvrdenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to konkrétne nemožnosť
preskúmavania konfiškačných rozhodnutí, nepreukázanie ich nulity z dôvodu ich vydania Konfiškačnou
komisiou ako na to určeným orgánom, opatrenie konfiškačných rozhodnutí odtlačkami okrúhlej úradnej

pečiatky, identifikácia osôb nemeckej národnosti podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR, skutočnosť,
že konfiškačné rozhodnutia (č. l. 207 a 271) len deklarovali splnenie podmienok pre konfiškáciu podľa
nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR, obsah návrhu na konfiškáciu (č. l. 263), listina označená ako Zoznam
poľnohospodárskych nehnuteľností v k. ú. G. konfiškovaných podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR,
list z 20. júla 1948, odpoveď Pracovnej skupiny P-44 z 23. júla 1948, neskoré prejednanie dedičstva
po otcovi žalobkyne. Odvolací súd taktiež uviedol, prečo je irelevantné tvrdenie žalobkyne o tom, že

H. O. a O. O. uvádzaní na konfiškačných rozhodnutiach nie sú jej rodičmi. Uviedol, že konfiškácia
sporného majetku vyplýva z listín, kde je toto identifikované prostredníctvom parcely č. XXXX, k. ú. G.,
ktorá bola skonfiškovaná v zmysle nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR, teda nie prostredníctvom
identifikácie vtedajších vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti, menovite H. a O. O.. Dovolateľka ďalej
v dovolaní len zopakovala skutkové tvrdenia prezentované v priebehu celého súdneho konania, kde

dovolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 442 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací
súd. Vzhľadom na dostatočnú rozsiahlosť a jednoznačnosť posúdenia konfiškácie majetku právnych
predchodcov žalobkyne a existenciu odpovedí na podstatné otázky majúce vplyv na rozhodnutie vo
veci samej nebolo možné prisvedčiť námietke žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu.

22. Dovolateľka taktiež namietla nedostatočné odôvodnenie v časti, v ktorej sa súd prvej inštancie
nezaoberal doplnením a právnym posúdením návrhu žalobkyne na zmenu žaloby, kedy žalobkyňa
tvrdila nadobudnutie vlastníctva k sporným pozemkom vydržaním. Dovolateľka mala za to, že súd prvej
inštancie nesprávne procesne postupoval, keď zamietol jej návrh na zmenu žaloby tak, že vlastnícke

právo k spornej nehnuteľnosti nadobudla vydržaním a to z dôvodu, že v novej právnej kvalifikácii, resp.
zmenenom návrhu nepredkladala žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, ktoré by už neboli súdu známe z
vykonaného dokazovania. Žalobkyňa v dovolaní namietla rozsah odôvodnenia v tejto otázke na strane
súdu prvej inštancie, čo bolo taktiež obsahom odvolania. Dovolací súd má za to, že odvolací súd sa v
dostatočnej miere vysporiadal s predmetnou námietkou žalobkyne v bodoch 40. až 47. odôvodnenia.

Odvolací súd na tieto námietky reagoval, obsahovo doplnil odôvodnenie súdu prvej inštancie a dal jasnú
odpoveď, prečo sa s nimi nestotožnil. Uviedol a vysvetlil, že tvrdenie žalobkyne, že nadobudla vlastnícke
právo vydržaním nie je iba zmenou právnej kvalifikácie uplatneného nároku, ale má základ v podstatnej
zmene skutkových tvrdení, ktoré sú úplne odlišné od toho, na akých žalobkyňa založila žalobu a ktoré
boli predmetom konania a dokazovania; zmena právneho dôvodu žaloby, ktorý je rozhodujúcou právnou

skutočnosťou a ktorá je nevyhnutnou súčasťou tzv. rozhodujúcich skutkových tvrdení, je zmenou žaloby,
pričom bolo výlučne vecou žalobkyne, aby v priebehu konania využila procesnú možnosť podľa §
139 CSP, čo sa avšak nestalo. Je teda zrejmé, že nenastali hmotnoprávne účinky zmeny žaloby
a skutočnosti, ktoré sú významné z hľadiska nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, nemohli
byť predmetom konania a dokazovania. Dovolací súd preto nezistil procesné pochybenie na strane

odvolacieho súdu - nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia v nadväznosti na túto otázku a preto
posúdil dovolanie v tejto časti za smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

23. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,
že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia
rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom
prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréjasne zhodnotí skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I.
ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj najvyšší súd zastáva názor, že nie je nutné,

aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom
na okolnosti každého prípadu. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolaním
napadnuté potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie, s
ktorým tvorí jeden komplex a so zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu (č. k. 3Co/243/2013-611 z

31. mája 2016), ktorého právny názor je podľa § 391 ods. 2 CSP pre súd prvej inštancie záväzný, sa
nevyznačuje vadou zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

24. Žalobkyňa prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP,
pričom ako právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne, vymedzila právnu otázku, či je v právomoci všeobecných súdov posudzovať

nadobudnutie právnych účinkov konfiškačných rozhodnutí vydaných síce k tomu príslušnými orgánmi,
no bez toho, aby tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť. Žalobkyňa mala za to, že
v právomoci všeobecných súdov je aj formálne preskúmanie správneho aktu z toho pohľadu, či ide o
správny akt, ktorý je právoplatný, prípadne vykonateľný a poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3Cdo/15/1997 z 27. mája 1998 a sp. zn. MCdo/31/2001 z 21. júna 2001.

25. Civilné súdy už od 40. rokov 20. storočia zdôrazňovali, že im neprislúcha konfiškačné výmery a iné
vykonávacie rozhodnutia politických úradov vo veciach konfiškácie nijako spochybňovať; vychádzajú z
nich a nemôžu ich posúdiť inak [porov. rozsudky vtedajšieho Najvyššieho súdu sp. zn. R II 172/46 z
05. februára 1947 uverejneného v Zbierke rozhodnutí najvyššieho súdu vo veciach občianskych z roku

1947, ročník 28, pod č. 187 (Vážny 187/47) a sp. zn. R IV 132/49 z 12. 4. 1949 (73/1949 Zb. r. č. s.)].
Na existujúcu dobovú judikatúru po roku 1989 nadviazala aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky.

26. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2008 sp. zn. 2Cdo/24/2007 vyplýva,

že „čo sa týka právneho posúdenia nulitnosti správnych aktov ako otázky prejudiciálnej ako aj otázky
kedy sú všeobecné súdy oprávnené mimo rámec správneho súdnictva preskúmavať správne akty,
dovolací súd udáva, že nulitné sú také rozhodnutia, ktoré boli vydané takými správnymi orgánmi,
na vydanie ktorých nebol konkrétny správny orgán absolútne vybavený právomocou a na ktoré sa
pozerá ako keby nikdy neboli vydané tzv. paakty. Len takéto rozhodnutia je všeobecný súd oprávnený

preskúmavať mimo rámca správneho súdnictva. Preskúmavať teda môže správne akty zásadne len
so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné t. j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje
prezumpcia ich správnosti. U ostatných platí prezumpcia ich správnosti.“

27. K preskúmateľnosti správnych aktov sa najvyšší súd vyjadril aj v rozsudku z 26. novembra 2003

sp. zn. 4Cdo/123/2003 tak, že „všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich platnosť či zákonnosť
(nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len so zreteľom na to, či išlo
o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do zápornej kvality vady), že sa
neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces na odstránenie vady (alebo
aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty neexistujúce

(napr. rozhodnutia bývalého Najvyššieho správneho súdu č. 1457/22, 10303/33).“

28. Rozsudok najvyššieho súdu zo 17. júna 2009 sp. zn. 5Cdo/198/2008 na otázku materiálnych vád
správneho rozhodnutia a prieskumnej činnosti všeobecného súdu vo vzťahu k správnym rozhodnutiam
akcentoval názor, že „správnosť Výmeru a jeho súlad s vtedy platnými predpismi nie je možné v

súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt treba považovať za právny akt bezchybný, z ktorého
musí súd v zmysle § 135 ods. 2 O. s. p. vychádzať. Ani v prípade, ak by rozhodnutie vydané na to
oprávneným orgánom vykazovalo vady, nemožno takéto rozhodnutie označiť za nulitný (neexistujúci)
akt. Za nulitný akt totiž možno považovať len taký akt, ktorý bol vydaný nepríslušným orgánom štátnej
správy, teda nad rámec právomoci toho-ktorého orgánu. Pokiaľ bolo rozhodnutie vydané v rámci

právomoci príslušného orgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať len procesným postupom v
rámci správneho súdnictva; nepodlieha však preskúmaniu všeobecným súdom. K rovnakému záveru
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 4Cdo/123/2003, ktorý bol uverejnený v
časopise Zo súdnej praxe pod č. 44/2004, v ktorom vyslovil názor, že výmery a prídelové listiny, akoverejné listiny, boli aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam
a sú vkladuschopnými listinami, že mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený
skúmať vecnú správnosť správneho aktu, že ho môže preskúmavať len so zreteľom na to, či ide akt

nulitný (ničotný), ako i to, že nulitným aktom je správny akt vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným
správnym orgánom. Ten istý záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež v rozsudku sp. zn.
5Cdo/110/2000, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/2001, ako aj v rozsudku
z 27. novembra 2007 sp. zn. 2Cdo/337/2006, obdobne aj v uznesení sp. zn. 4Sž/88/1995, ktoré bolo
uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 65/1995 a v uznesení

sp. zn. 4Sž/34/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky
pod č. 77/1998.“

29. Najvyšší súd v rámci odôvodnenia v inom rozhodnutí z 15. augusta 2012 sp. zn. 5Sž/18/2012
poukázal na rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2008 sp. zn. 2Cdo 24/2007, ako na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, týkajúcu sa oprávnenia všeobecných súdov

preskúmavať správne akty mimo rámec správneho súdnictva.

30. V otázke skúmania doručenia konfiškačných rozhodnutí najvyšší súd zaujal stanovisko v uznesení
z 29. septembra 2015 sp. zn. 4MCdo/12/2014, v ktorom v obdobnej veci o. i. uviedol, že „(...) predmetné
konfiškačné rozhodnutie bolo vydané pred takmer 70 - imi rokmi, pričom od roku 1945 do roku 2005

sa žalobkyňa považovala za vlastníčku predmetných pozemkov na základe konfiškácie podľa nar.
č. 104/1945 Sb. n. Právna istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby
právoplatné rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda
alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky
do budúcnosti, a to bez ohľadu na to, či písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje (v

prejednávanej veci z listu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 20. júla 2011 vyplýva, že správny
spis týkajúci sa konfiškácie pôdohospodárskeho majetku vedeného pod č. Kom. 1/46-III., Gejza Fábry
a spol., sa kompletný nezachoval - por. č. l. 332-353). V opačnom prípade by bolo možné uplatniť
vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak niekoľko desaťročí trvajúci právny stav. (...)
Plynutie času je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba priznať faktické účinky (por. aj stanovisko pléna

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS - st. 21/05).“

31. Aj keď pod pojem ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP nemožno
zahrnúť rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (dovolacím súdom je iba Najvyšší súd
Slovenskej republiky, teda žiaden iný súd Slovenskej republiky), požiadavka predvídateľnosti súdnych

rozhodnutí ako základný atribút právnej istoty je v zmysle Čl. 2 ods. 2 CSP napĺňaná prostredníctvom
ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, medzi ktoré sa vzhľadom na potrebu výkladu
Čl. 2 CSP vo funkčnej jednote s Čl. 3 CSP zaradzujú okrem najvyššieho súdu aj ústavný súd, Európsky
súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie (pozri II. ÚS 574/2021). Judikatúra ústavného
súdu dotvára precedenčnú záväznosť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tom zmysle, že

potvrdzuje ústavnú súladnosť dotknutej interpretácie a aplikácie právnej úpravy realizovanej najvyšším
súdom. Podmienkou precedenčnej záväznosti toho-ktorého rozhodnutia nie je absolútna totožnosť
so všetkými skutkovými okolnosťami prejednávanej veci. Predpokladom precedenčnej záväznosti je
podobnosť týkajúca sa relevantných, ťažiskových okolností prejednávanej veci. Preto pokiaľ ústavný
súd vyslovil názor na riešenie tej-ktorej otázky ako jedna z najvyšších súdnych autorít (Čl. 2 ods. 2 CSP),

je potrebné aby dovolací súd k tejto skutočnosti pri rozhodovaní prihliadol.

31.1. V kontexte uvedeného dovolací súd poznamenáva, že citované rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 4MCdo/12/2014 bolo predmetom prieskumu zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktorý v náleze sp. zn. I. ÚS 379/2016 z 29. marca 2017 na potvrdenie správnosti úvah najvyššieho súdu

zdôraznil, cit.: „Totiž len tvrdenie o vadách v konfiškačnom konaní vydaného rozhodnutia samo osebe
nie je spôsobilé účinky konfiškácie spochybniť, lebo právnym titulom prechodu vlastníckeho práva tu
nebol tento právny akt, ale dekrét samotný. Podľa správneho názoru dovolacieho súdu v prípadoch, ako
je tento, je v záujme spravodlivého rozhodovania uplatňovanie všeobecného princípu, že extenzívnym
prístupom nemožno spochybniť či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými desaťročiami založili právne

vzťahy. V sporoch, v ktorých časový odstup od rozhodných skutočností podstatne prekračuje i vydržacie
lehoty alebo lehoty skartačné, je požiadavka preukazovať existenciu právnych úkonov (rozhodnutí)
nepatričná, lebo aj tu v pochybnostiach platí zásada prezumpcie ich správnosti.“32. Kotázkeskúmaniadoručeniakonfiškačnýchrozhodnutínajvyššísúdzaujalstanoviskoivuzneseníz
20. februára 2025 sp. zn. 4Cdo/22/2023, v ktorom dospel k záveru, že „nadobudnutie vlastníckeho práva
konfiškáciou na základe Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. nebolo podmienené vyznačením spôsobu

doručenia Konfiškačného rozhodnutia na upovedomení o konfiškácii alebo inom rozhodnutí. Konfiškácia
nastala priamo ex lege vo vzťahu k osobám, ktoré sa považovali za nepriateľov štátu. Rozhodnutie o
konfiškáciibolodeklaratórne,čoznamená,žeibapotvrdzovaloskutočnosť,ževlastníckeprávoužprešlo
na štát na základe samotného zákona. Samotné doručenie Konfiškačného rozhodnutia nemalo vplyv na
vznik vlastníckeho práva štátu, pretože právna skutočnosť - konfiškácia nastala automaticky na základe

zákona. Administratívny akt, akým bolo upovedomenie o konfiškácii, mal skôr oznamovaciu a evidenčnú
funkciu, ale nebol podmienkou účinnosti konfiškácie“.

33. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na bod 36. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
a na bod 49. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, z ktorých oboch vyplýva, že súdy vzali pri
posudzovaní konfiškačných rozhodnutí do úvahy aj vedomosť H. O. - právnej predchodkyne žalobkyne

o konfiškácii majetku, t. j. vzhľadom na značný časový odstup od vydania konfiškačných rozhodnutí
v otázke doručovania konfiškačných rozhodnutí a na to naviazanej vedomosti dotknutých osôb o
konfiškácii majetku vychádzali súdy z listu H. O. z 20. júla 1948.

34. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd môže len konštatovať, že touto vyššie popísanou

ustálenou praxou dovolacieho súdu bol zároveň prekonaný právny názor uvedený v rozhodnutiach
najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/15/1997 a sp. zn. MCdo/31/2001, na ktoré poukazovala dovolateľka.

35. Dovolací súd naviac uvádza, že z obsahu rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/15/1997 dovolaciemu súdu
nevyplýva riešenie právnej otázky, či všeobecný súd disponuje právomocou rozhodovať okrem nulity

správneho aktu aj o právoplatnosti či vykonateľnosti konfiškačného rozhodnutia, ktoré je správnym
aktom. Napriek skutočnosti, že v kontexte citovaného rozhodnutia by sa takýto záver mohol javiť, resp.
súd sa v predmetnom rozhodnutí k danému vyjadril, je potrebné poukázať na špecifickú situáciu daného
konania, kedy prišlo k vydaniu správneho aktu voči zomrelej osobe v nadväznosti na reštitučné konanie,
čo možno považovať za ojedinelé rozhodnutie nemajúce vplyv na vznik judikatórnej praxe najvyššieho

súdu v otázke formálneho prieskumu konfiškačných rozhodnutí ako správnych aktov.

36. Dovolací súd v tejto súvislosti sumarizujúc ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít (sp. zn. 4Cdo/123/2003, 2Cdo/24/2007, 5Cdo/198/2008, 4MCdo/12/2014, 1Cdo/65/2021, I. ÚS
419/2014, I. ÚS 379/2016) vyslovuje, že uvedené rozhodnutia oprávňujú dovolací súd vysloviť názor, že

sa jedná o prekonané názory, ktoré neobstoja v kontexte recentnej judikatúry dovolacieho súdu.

37. Pretože povinnosť predložiť vec veľkému senátu (§ 48 CSP) nevzniká, ak senát nasledujúc
ustálenú rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu sa dostáva do rozporu s právnym názorom ojedinele
vysloveným v inom rozhodnutí senátu, z nasledujúcich rozhodnutí najvyššieho súdu a ich rozboru vo

vzťahu k preskúmavanej veci vyplýva, že otázkou nastolenou dovolateľkou v súvislosti s dovolacím
dôvodom podľa § 432 ods. 1 CSP sa už dovolací súd zaoberal a zaujal k nej jednotné stanovisko
(rozhodovacia prax dovolacieho súdu už viacej nie je rozdielna). Vec prejednávajúci senát najvyššieho
súdu v danej veci zdieľa názor súladný s absolútne väčšinovým názorom súdnej praxe a právnej teórie.

38. Nakoľko dovolateľka definovala právnu otázku „či je v právomoci všeobecných súdov posudzovať
nadobudnutie právnych účinkov konfiškačných rozhodnutí vydaných síce k tomu príslušnými orgánmi,
no bez toho, aby tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť“, dovolací súd vzhľadom
na vyššie uvedené dospel k záveru, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne v zmysle § 421 ods. 1

písm. c) CSP. Pre doplnenie dovolací súd uvádza, že vzhľadom na existenciu rozhodnutí najvyššieho
súdu, v súlade s ktorými odvolací súd napadnutým rozhodnutím rozhodol a na ktoré dovolateľka sama
odkázala, nie je možné v kontexte dovolateľkou označenej právnej otázky a obsah dovolania vyvodiť
prípustnosť dovolania ani podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

39. Dovolací súd dospel k záveru, že procesný postup súdov, ktoré konali v zmysle ustanovení
a zásad Civilného sporového poriadku, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý
proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale ani z ústavnoprávneho rámca.
Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP a žalobkyňaneopodstatnene namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý by mal za následok
porušenie jej práva na spravodlivý proces. Dovolací súd zároveň dospel k záveru, že nebola založená
prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP a to z dôvodu, že dovolaním napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od riešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

40. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne odôvodnené § 420 písm. f) CSP odmietol
podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je

prípustné a v časti, v ktorej namietla nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. c)
CSP odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi.

41. Nakoľko dovolací súd rozhodol o podanom dovolaní tak, že ho podľa § 447 písm. c) a f) CSP
odmietol, o návrhu dovolateľky na odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným

uznesením nerozhodoval.

42. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

43. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.