Rozsudok – Zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, October 27, 2025

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 46Csp/21/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5125203306
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Michaela Priesolová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2025:5125203306.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

46Csp/21/2025

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Mgr. Michaelou Priesolovou v právnej veci žalobkyne:
A.B.,nar.XX.XX.XXXX,bytomC.XXXX/X,XXXXXB.–D.E.,právnezastúpená:Advokátskakancelária
JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému:
Prima banka Slovensko, a.s. so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpený:
SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava,

IČO: 36 853 186, o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, takto

r o z h o d o l :

46Csp/21/2025

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 500,-- Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

III. Žalobkyňa m á voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo súdom
priznaného plnenia.

o d ô v o d n e n i e :

46Csp/21/2025

1. Žalobným návrhom doručeným súdu dňa 27.3.2025 sa žalobkyňa domáhala vydania súdneho
rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie v sume

2.000,- Eur.

2.Žalobužalobkyňaskutkovoodôvodnilatým,žedňa20.10.2014žalovanýakoveriteľposkytolžalobkyni
ako spotrebiteľke na základe zmluvy o úvere č. 0000000000165876 (ďalej len „zmluva o úvere“)
spotrebiteľský úver. Žalovaný za použitia nekalých obchodných praktík pred poskytnutím úveru zrazil
z deklarovanej sumy istiny úveru vo výške 5.000,- EUR poplatok vo výške 250,- EUR. Skutočne
poskytnuté finančné prostriedky – istina úveru – tak potom bola vo výške 4.750,- EUR. Vzhľadom na

uvedené žalovaný v zmluve o úvere uviedol nesprávne obligatórne náležitosti, v dôsledku čoho bol
tak úver postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Žalovaný taktiež neskúmal schopnosť
spotrebiteľky splácať úver s odbornou starostlivosťou v dôsledku čoho žalovaný hrubo porušil povinnosť
skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať úver. Žalobkyňa ako spotrebiteľka uhradila žalovanému sumuznačne prevyšujúcu veriteľom poskytnuté finančné prostriedky, na ktoré nemal žiaden právny nárok,
čím tak na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. Žalovaný ako veriteľ jej tieto finančné
prostriedky odmietol dobrovoľne vydať, v dôsledku čoho tak žalobkyňa bola nútená sa obrátiť na

príslušný súd za účelom poskytnutia ochrany jej porušeným právam. Konanie bolo vedené na Okresnom
súde Žilina pod sp. zn. 25Csp/19/2023. Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 25Csp/19/2023-295
zo dňa 13.12.2023, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.12.2024, v spojení s Rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/14/2024-431 zo dňa 27.11.2024, vydanom v odvolacom konaní, súd
vyhovel žalobe spotrebiteľky, a zaviazal žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia vo výške

4.299,17EURspríslušenstvom.Súdyvrozhodnutiachzhodnekonštatovaliporušenieprávaspotrebiteľa
a povinností veriteľa vyplývajúce z § 7 ods. 1 a § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch (ďalej aj ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“). V spojení s § 11 ods. 1 písm.
b) zákona o spotrebiteľských úveroch bol úver postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti.
Nakoľko súd deklaroval, že postupom žalovaného bližšie popísanom v predmetnom rozhodnutí
porušil práva spotrebiteľa, ktorých integrálnou súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými

podmienkami, nekalými obchodnými praktikami, právo na pravdivé a úplné informácie o zmluvnom
vzťahu, právo na konanie s odbornou starostlivosťou zo strany veriteľa a ďalšie, garantovaných
ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch ako aj zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bližšie špecifikovaných v predmetnom
rozhodnutí, súd rozhodol v prospech žalobkyne. Vzhľadom na tieto skutočnosti a na nižšie citované

ustanovenie zákona vznikol žalobkyni ako spotrebiteľke nárok na primerané finančné zadosťučinenie,
ktorého sa podanou žalobou domáha. V súlade s vyššie citovaným ustanovením zákona č. 108/2024
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, žalobkyňa uplatňuje nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa
ustanovenia § 3 ods. 5) zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré upravuje právo spotrebiteľa, ktorý na
súde úspešne uplatnil porušenie svojho práva alebo povinnosti vyplývajúceho zo zákona na ochranu

spotrebiteľa či z osobitných predpisov upravujúcich postavenie spotrebiteľa a spotrebiteľské právne
vzťahy, na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za toto porušenie zodpovedá. V otázke,
kedy je možné hovoriť o splnení podmienok na vznik nároku spotrebiteľa na primerané finančné
zadosťučinenie poukázal na rozhodnutia, a to predovšetkým NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa
30.01.2019, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/31/2020, rozsudok NS SR sp.zn. 9Cdo/324/2020, a pod. Na

základe vyššie uvedených záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno konštatovať, že pod
úspešným uplatnením práva na súde je nutné rozumieť právoplatné rozhodnutie súdu o priznaní nároku
zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, či zrušenie rozhodcovského
rozsudku ak vychádza z neprijateľnej rozhodcovskej doložky (zmluvy) a pod. V prejednávanom prípade
jetátopodmienkasplnenáprávoplatnýmrozhodnutímOkresnéhosúduŽilinasp.zn.25Csp/19/2023-295

zo dňa 13.12.2023 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/14/2024-431
zo dňa 27.11.2024, ktorým súd zaviazal žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia, a to z
dôvodu, že súd konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v dôsledku porušenia príslušných
ustanovení na ochranu spotrebiteľa bližšie opísaných v predmetných rozhodnutiach. Vzhľadom na to,
že žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie svojich práv a podanou žalobou uplatňuje právo na primerané

finančné zadosťučinenie zo strany žalovaného, ktorý sa voči spotrebiteľovi tohto porušenia dopustil,
máme za to, že sú splnené podmienky na priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenia zo
strany súdu. Vzhľadom na vyššie popísané skutočnosti, žalobkyni vzniklo právo na primerané finančné
zadosťučinenie, ktorého sa podanou žalobou domáha, nakoľko postupom žalovaného došlo k porušeniu
práv vyplývajúcich jej z predpisov na ochranu spotrebiteľa ako aj vzhľadom na to, že z jej strany došlo aj

k naplneniu podmienky úspešného uplatnenia porušeného práva na súde. Žalobkyňa si touto žalobou
uplatňuje nárok na vydanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.000,- EUR zo strany
žalovaného. Vo vzťahu k preukazovaniu ujmy a jej skúmania poukazujeme na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v judikáte publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R48/2022 vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 7Cdo/92/2021

zo dňa 30.06.2022, v ktorom konštatoval, že vznik a preukazovanie ujmy by bolo nereálne a nie je
vyžadované zákonom, preto nie je možné ani od spotrebiteľa vyžadovať preukazovanie ujmy. Existencia
a rozsah prípadnej ujmy preto pre vznik nároku a jeho výšku nie je relevantná. Jediným kritériom
posúdenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia je primeranosť. Žalovaný z dôvodu zneužitia
slabšieho postavenia spotrebiteľky získal majetkový prospech za použitia nekalých obchodných praktík

a zasiahol tým do majetkových práv spotrebiteľky, keď sa na jej úkor obohatil až o sumu vo výške
4.299,17 EUR. Žalobkyňa bola nútená sa so svojim nárokom obrátiť na súd, keď jej žalovaný odmietal
vydať plnenie, na ktoré nemal žiaden právny nárok. Žalobkyňa bola v konaní aktívnou a z toho dôvodu
aj úspešnou stranou v konaní. Žalobkyňa si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie vo výške2.000,- EUR, pričom vzhľadom na neprijateľný postup žalovaného, ako aj zásah do jej majetkových
a ekonomických práv je táto suma v celom rozsahu primeraná. Nemožno odhliadnúť ani od toho, že
súdne konanie je samo o sebe veľmi stresujúcim a náročným obdobím pre každú osobu. Tlak súdneho

konania pociťovala žalobkyňa ako spotrebiteľka pociťovala, nakoľko bola aj na pojednávaní prítomná
a v pôvodnom konaní sa zúčastnila nariadeného pojednávania za účelom preukázania rozhodujúcich
skutočností vo svojej výpovedi, čo je tiež pre osobu bez právneho vzdelania stresujúcim okamihom.
Svojou aktivitou v pôvodnom konaní, tak žalobkyňa bola úspešná. Je potrebné zdôrazniť aj skutočnosť,
že k porušeniu práv spotrebiteľky došlo už v procese kontraktácie (vzhľadom na nesprávne uvedené

obligatórne náležitosti ako aj neskúmanie bonity spotrebiteľky), pričom žalobkyňa bola v stave právnej
neistoty po dobu 10 rokov, a to až do času, kým súd právoplatne poskytol právnu ochranu jej porušeným
právam.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril dňa 22.5.2025 (č.l. 46), v ktorom potvrdil, že dňa 28.10.2014 žalovaný
uzavrel so žalobkyňou zmluvu o úvere č. 0000000000165876, v zmysle ktorej jej poskytol úver vo výške

5.000,- € (ďalej len „zmluva o úvere“). V čl. 1.2. zmluvy o úvere sú prehľadne uvedené všetky náležitosti
podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v rozhodnom
čase (ďalej len „ZoSÚ“), vrátane výšky poskytnutého úveru (5.000,- €), poplatku za poskytnutie úveru
(250,- €), poplatku za poistenie schopnosti splácať úver (1,90 €/mesačne), RPMN (16,6 %), priemernej
RPMN ku dňu podpisu zmluvy o úvere (16,81%) a celkovej čiastky úveru, ktorú musí klient zaplatiť

(9.576,40 €). Pred uzavretím zmluvy o úvere žalovaný posúdil schopnosť žalobkyne splácať úver, a
to na základe informácií obsiahnutých v žiadosti o poskytnutie spotrebného úveru zo dňa 28.10.2014,
údajovzoSpoločnéhoregistrabankovýchinformáciíapohybovnaúčtežalobkynevsledovanomobdobí.
Vychádzajúc z dostupných informácií žalovaný dospel k záveru, že žalobkyňa spĺňa podmienky pre
poskytnutie úveru. Hoci dátum konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý na deň 21.10.2024 (čl. 1.2.

zmluvy o úvere), zmluvný vzťah medzi stranami skončil predčasne už 13.10.2022, keď žalobkyňa
dobrovoľne splatila celý zostatok úveru, čím zanikol jej dlh splnením (§ 559 ods. 1 OZ). Počas trvania
úverového vzťahu nerozporovala žiadnu náležitosť zmluvy o úvere. Po takmer ôsmich rokoch od
uzavretia zmluvy o úvere a po splatení úveru sa žalobkyňa žalobou zo dňa 24.4.2023 domáhala na
OkresnomsúdeŽilinavydaniabezdôvodnéhoobohateniaztitulubezúročnostiabezpoplatkovostiúveru.

Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 13.12.2023 č. k. 25Csp/19/2023-295 žalobe vyhovel, uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4.299,17 € spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy4.299,17€od22.4.2023dozaplateniaapriznalžalobkyninároknanáhradutrovkonaniavrozsahu
100%. Súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o úvere neobsahuje vybrané obligatórne náležitosti v
zmysle § 9 ods. 2 ZoSÚ a žalovaný riadne neskúmal bonitu žalobkyne (žalobkyňa pritom úver sama

predčasne splatila, čo bez ďalšieho svedčí o tom, že žalovaný postupoval lege artis). Krajský súd v
Žiline rozsudkom zo dňa 27.11.2024 č. k. 11CoCsp/14/2024-431 potvrdil prvoinštančný rozsudok a
priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Uznesením Okresného
súdu Žilina zo dňa 11.4.2025 č. k. 25Csp/19/2023-453 bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť
žalobkyni k rukám jej právneho zástupcu trovy konania vo výške 3.060,45 € a zaplatiť súdny poplatok

zo žaloby vo výške 207,50 €. Žalovaný vyplatil dňa 30.12.2024 žalobkyni bezdôvodné obohatenie s
úrokom z omeškania v celkovej výške 4.917,90 €. Žalobkyňa v nadväznosti na citované rozhodnutia
súdov požaduje v tomto konaní od žalovaného primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30. júna 2024 (ďalej len „ZoOS“)
vo výške 2.000,- €, a to vzhľadom na „neprijateľný postup žalovaného, ako aj zásah do jej majetkových

a ekonomických práv“. Žalobkyňa súčasne poukázala na to, že „súdne konanie je samo o sebe veľmi
stresujúcim a náročným obdobím pre každú osobu“ a že „bola v stave právnej neistoty po dobu 10
rokov, a to až do času kým súd právoplatne poskytol právnu ochranu jej porušeným právam“. Za účelom
náležitého zistenia skutkového stavu žalovaný podľa § 195 ods. 1 CSP navrhuje, aby súd vykonal
dokazovanie aj výsluchom žalobkyne, a to najmä k okolnostiam iniciovania tohto súdneho konania (čo

viedlo žalobkyňu k podaniu žaloby). Podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.3.2023 sp.
zn. 20CoCsp/6/2023: „Základom pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto
sumu určí na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje
všetky skutočnosti, čo viedli spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia.“ (ods. 16). . Žalovaný pre úplnosť uvádza, že objektívne nevie zabezpečiť prítomnosť

žalobkyne na pojednávaní. Žalovaný súčasne navrhuje pripojiť súdny spis vo veci vedenej Okresným
súdom Žilina pod sp. zn. 25Csp/19/2023. Uplatnený nárok na primerané finančné zadosťučinenie je
zjavne neprimeraný Jazykovým výkladom možno dovodiť, že „primerané finančné zadosťučinenie“
znamená zadosťučinenie, ktoré sa poskytne v peniazoch a vo výške, ktorá je primeraná. Primeranosťspočíva v nastolení spravodlivej rovnováhy medzi poškodeným záujmom a protiprávnym správaním. V
tejto súvislosti poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (priložené k vyjadreniu):
Uznesenie NS SR zo dňa 10.11.2020 sp. zn. 9Cdo/15/2020, v ktorom dovolací súd „odobril“ postup

súdov nižších inštancií, keď priznali spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 200,- €, t.j. v rozsahu 3 % z judikovaného bezdôvodného obohatenia vo výške 6.409,93 €.
Rozsudok NS SR zo dňa 30.11.2022 sp. zn. 4Cdo/298/2020, v ktorom dovolací súd aproboval záver
odvolacieho súdu o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,- €, t.j. v rozsahu 9
% z judikovaného bezdôvodného obohatenia vo výške 5.587,48 €, avšak s prihliadnutím na špecifické

okolnosti na strane spotrebiteľky. Uznesenie NS SR zo dňa 18.12.2024 sp. zn. 2Cdo/131/2023, v
ktorom dovolací súd konštatoval, že nezistil svojvôľu pri aplikácii voľnej úvahy súdov nižších inštancií.
Spotrebiteľovi bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 789,- €, t.j. v rozsahu 20 %
z judikovaného bezdôvodného obohatenia vo výške 3.944,34 €. Rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 21.6.2023 sp. zn. 41CoCsp/15/2023: „Žalobca svoj nárok na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia odôvodňoval tým, že sa musel domáhať ochrany svojich práv na súde v

konaní vedenom pred Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 17Csp/95/2019 a neochotou žalovaného
mimosúdne sa dohodnúť, čo spôsobilo zníženie jeho životnej úrovne a rovnako životnej úrovne aj jeho
rodiny v období dvoch rokov a štyroch mesiacov. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že k úspešnému
uplatneniu práva alebo povinnosti nevyhnutne patrí aj určitý diskomfort pri uplatňovaní práv na súde a
aj skutočnosť, že nedošlo k mimosúdnej dohode. V prípade, ak by došlo k mimosúdnej dohode alebo

ak by si žalobca neuplatnil svoj nárok vyplývajúci z porušenia práv alebo povinnosti na súde, nebola by
splnená ani podmienka na priznanie nároku na finančné zadosťučinenie a nemožno nimi zdôvodňovať
primeranosť požadovanej výšky finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na to, že primerané finančné
zadosťučinenie plní satisfakčnú a sankčnú funkciu, ktorej cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov
od protiprávneho konania proti spotrebiteľom, odvolací súd nepovažoval finančné zadosťučinenie

priznané súdom prvej inštancie vo výške 100 % z priznaného bezdôvodného obohatenia za primerané
okolnostiam a závažnosti porušenia práv a povinností. Odvolací súd vzhľadom na okolnosti a závažnosť
porušenia práv a povinností v danom prípade považoval za primerané finančné zadosťučinenie žalobcu
vo výške 30 % z výšky priznaného bezdôvodného obohatenia, t.j. vo výške 1.582,29 Eur.“ (ods. 26).
Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 28.2.2023 sp. zn. 10CoCsp/58/2022: „Odvolací súd tu dospel

k záveru, že primeraná osobitostiam posudzovanej veci, tak ako ich vymedzil súd prvej inštancie, t.j,
keď v postupe/konaní dodávateľa/žalovaného v rámci uzatvárania zmluvy o úvere konštatoval jedno
pochybenie - zavádzajúci údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov - a následne (ešte) zohľadnil
skutočnosti, že žalovaný k reparácii vzniknutého stavu neprikročil, resp. že priznané bezdôvodné
obohatenie predstavovalo sumu 346 eur, je nižšia čiastka primeraného finančného zadosťučinenia a to

suma 100 eur. Neosvojil si teda (tú) konštrukciu okresného súdu, ktorá primeranosť viazala na polovicu
hodnoty bezdôvodného obohatenia. Žalovanému sú dokonca známe spory o zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 ZoOS, kde súd priznal spotrebiteľovi primerané finančné
zadosťučinenie symbolicky vo výške 50,- € (rozsudky Okresného súdu Prešov zo dňa 17.9.2021 sp. zn.
13Csp/94/2018azodňa14.6.2021sp.zn.7Csp/241/2020).Pristanovenívýškyprimeranéhofinančného

zadosťučinenia je potrebné prihliadnuť tak na rozsah vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých
došlo k porušeniu práva, ktoré je dané rozhodnutím v základnom konaní. Aj keď je v tomto smere
určujúca voľná úvaha súdu, nemôže ísť o ľubovôľu a rozhodnutie súdu sa musí opierať o preskúmateľné
kritéria vychádzajúce z okolností prípadu.
Špecifikum prejednávanej veci spočíva aj v nasledujúcich okolnostiach: žalovaný je dostatočne

sankcionovaný procesným neúspechom v konaní sp. zn. 25Csp/19/2023, v dôsledku čoho vyplatil
žalobkyni 4.917,90 €. Táto suma dostatočne sanuje zásah do majetkových práv, ktorý mala utrpieť
žalobkyňa a ktorý by mal odôvodňovať primeranosť finančného zadosťučinenia vo výške 2.000,- €.
Navyše, žalobkyni bola priznaná náhrada trov konania vo výške 3.060,45 € titulom náhrady trov
právneho zastúpenia, ktorá predstavuje dostatočnú kompenzáciu „útrap“ spojených s vedením konania.

V ďalšom uviedol, že žalobkyňa bola v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia zo zákona
oslobodená od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Konanie na súde prvej inštancie trvalo 8 mesiacov,
pričom žalobkyňa bola osobne prítomná iba na jednom pojednávaní. Odvolací súd následne rozhodol
o podanom odvolaní do roka od rozhodnutia súdu prvej inštancie; žalobkyňa bola v konaní o vydanie
bezdôvodného obohatenia úspešná primárne z dôvodu, že podľa súdov jej bola daná do dispozície

iba suma 4.750,- €, t.j. suma znížená o poplatok za poskytnutie úveru vo výške 250,- € (čo sa malo
následne negatívne prejaviť v celkovej výške úveru a v RPMN). Takýto postup je však aprobovaný
aj súdmi, napr. uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10.5.2022 sp. zn. 2CoCsp/21/2022,
rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 7.12.2023 sp. zn. 5CoCsp/70/2022 (v ktorom odvolací súdvychádzal aj zo stanoviska Národnej banky Slovenska zo dňa 15.12.2020 a jej opatrenia č. 5/2020 zo
dňa 24.11.2020, ktorým sa stanovujú podrobnosti o výpočte RPMN pre spotrebiteľské úvery). Označené
rozhodnutia sú priložené k vyjadreniu. Mal za to, že v konaní sp. zn. 25Csp/19/2023 žalobkyňa na

otázku právneho zástupcu žalovaného, či jej vyhovovali podmienky, ktoré jej dala banka, uviedla že „sa
nezaoberala podmienkami, potrebovala súrne peniaze a prijala to, čo jej bolo umožnené. S odstupom
rokov som zistila, že uvedený úver bol nevýhodný a s poukazom na uvedenú skutočnosť sa domáham
vrátenia preplatku.“ (str. 6 zápisnice o pojednávaní zo dňa 13.12.2023. Tvrdenie žalobkyne, že bola v
stave právnej neistoty po dobu 10 rokov, t.j. od momentu uzavretia zmluvy o úvere v roku 2014 (str. 8

žaloby),jetakevidentnenepravdivé.Žalobkynibolovcelomrozsahuvyhovené,bezdôvodnéobohatenie
jej bolo vyplatené a v konaní jej nevznikli žiadne trovy, t.j. reálne neutrpela žiadnu ujmu vo svojej
majetkovej sfére. Priznanie ďalších 2.000,- € iba preto, že žalobkyňa je spotrebiteľka, by bolo za daných
okolností krajne nespravodlivé. Spravodlivosť je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu
ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako krajne
nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení

(ZNaU ÚS SR č. 74/2010). Povinnosť zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého
prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, čiže také, aby úzkostlivé lipnutie na litere
zákona v prospech jednej strany nespôsobilo zjavnú a výraznú nespravodlivosť druhej, akcentoval
aj Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 28.4.2016 sp. zn. 2 Obdo V 1/2014. S ohľadom na vyššie
opísané skutočnosti sa návrh žalobkyne javí ako špekulatívny a motivovaný získaním majetkového

prospechu. Keďže žalobkyňa podaním žaloby zjavne zneužíva svoje práva na úkor žalovaného, súd by
jej s poukazom na čl. 5 CSP nemal priznať požadovanú právnu ochranu. Orgán aplikujúci právo by mal
pri zohľadnení skutkových okolností konkrétneho prípadu citlivo vyhodnotiť zámer strany vykonávajúcej
subjektívne právo a dôsledky výkonu tohto práva pre protistranu. Osobitne so zreteľom na okolnosti
prípadu sa žalovaný domáha, aby súd komplexne posúdil konanie žalobkyne aj cez prizmu dobrých

mravov (§ 3 ods. 1 OZ) a zvážil aplikáciu základného princípu podľa čl. 5 CSP (zákaz zneužitia práva)
v spojení so súkromnoprávnymi zásadami neminem laedere (nikoho nepoškodzovať) a pacta sunt
servanda (zmluvy sa musia dodržiavať), ktoré platia aj pre „privilegovaných“ spotrebiteľov. Vzhľadom na
opísané extraordinárne okolnosti a špekulatívne konanie žalobkyne sa žalovaný z opatrnosti domáha,
aby súd aplikoval § 257 CSP a v prípade úspechu žalobkyni nepriznal nárok na náhradu trov konania.

Zdôrazňujeme, že žalobkyňa, ako spotrebiteľka, je ex lege oslobodená od súdnych poplatkov. Konanie
žalobkyne sa javí ako nehospodárne, keďže objektívne mohla a mala uplatniť svoj domnelý nárok na
primerané finančné zadosťučinenie už v skoršom súdnom konaní sp. zn. 25Csp/19/2023. Nejde pritom
o konanie, ktoré vyžaduje obligatórne zastúpenie advokátom. Nemožno opomenúť, že ak by súd priznal
žalobkyni čo i len 1 euro, žalobkyňa by bola 100 % úspešná, keďže výška judikovaného nároku záleží

od úvahy súdu. To sa následne prejaví aj v rozhodnutí o trovách konania. Podaná žaloba podľa názoru
žalovaného neslúži ochrane práv žalobkyne. Ochrana jej už totiž bola poskytnutá v predchádzajúcom
konaní (žalovaný de facto poskytol žalobkyni úver „zadarmo“, bez úrokov a bez poplatkov). Žaloba o
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nemôže byť prostriedkom na účelové obohatenie sa
spotrebiteľa na úkor veriteľa. Žalobu žiadal zamietnuť.

4. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila v podaní zo dňa 24.6.2025 (č.l. 97),
v ktorom nesúhlasila s argumentáciou žalovaného v podanom vyjadrení, považuje ju za nesprávnu
a nezohľadňujúcu právnu úpravu a ani rozhodovaciu prax v konaniach o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia. Odkazy žalovaného na rozhodnutia súdov odkazujúce na iné konania
s odlišným skutkovým priebehom sú paušalizovanou a všeobecnou obranou žalovaného, ktorá je v
prejednávanomprípadenepoužiteľná.Žalobkyňaužvpodanejžalobesvojuplatnenýnárokodôvodnilaa
preukázala, že sú splnené všetky podmienky pre jeho priznanie. Hneď úvodom svojho podania žalovaný
bagatelizuje svoje protiprávne konanie a snaží sa navodiť dojem, že k porušeniu práv spotrebiteľa

nedošlo eventuálne spochybňuje rozhodnutia súdov vydaných v pôvodnom konaní. Je zrejmé, že
žalovaný aj napriek právoplatným rozhodnutiam súdov odmieta tú skutočnosť, že z jeho strany došlo k
porušeniu práv spotrebiteľa a povinností veriteľa. Uvedené dôkladne prezentuje prístup žalovaného k
samotnej právnej úprave ochrany spotrebiteľa. Pre prejednávané konanie je dôležité to, že k porušeniu
práva spotrebiteľa došlo, a ten to úspešne uplatnil na súde. Žiadne ďalšie podmienky a domnienky

žalovaného nie sú v prejednávanom prípade pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie
vyžadované a podstatné, a to aj s ohľadom na nasledujúce. V zmysle citované ustanovenia zákon
koncipuje 4 základné podmienky pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie, ktorými sú:
1. žalobkyňa musí mať postavenie spotrebiteľky – toto postavenie jasne vyplýva a bolo preukázanéaj v rámci pôvodného konania vedeného na Okresnom súde Žilina sp. zn. 25Csp/19/2023 (viď bod
27. Rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 13.12.2023 sp. zn. 25Csp/19/2023-295), 2. zo strany
porušiteľa došlo k porušeniu práva alebo povinnosti zo zákona o ochrane spotrebiteľa alebo z osobitných

predpisov na ochranu spotrebiteľa – uvedené priamo vyplýva z rozhodnutia prijatého v pôvodnom
konaní (porušenia v podobe nedodržania ustanovení § 7 ods. 1 a § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z..), 3. spotrebiteľka musela porušenie práva alebo povinnosti úspešne uplatniť na súde – súd v
pôvodnom konaní vyhovel návrhu žalobkyne a zaviazal žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie,
4. právo na primerané finančné zadosťučinenie jej prináleží od toho, kto za porušenie práva alebo

povinnosti zodpovedá – za porušenie práv spotrebiteľa nesie zodpovednosť veriteľ, teda v tomto prípade
žalovaný, ktorý sa tohto porušenia v kontraktačnom procese ako aj po ňom opakovane dopúšťal. V
zmysle vyššie uvedeného žalobkyňa naplnila všetky podmienky pre vznik nároku na primerané finančné
zadosťučinenie. Tieto podmienky sú základnými podmienkami, ktoré zákon pre priznanie tohto nároku
koncipuje, pričom žiadne ďalšie podmienky zákon nepredpokladá a nevyžaduje. Vzhľadom na vyššie
uvedené je preto potrebné prijať záver o naplnení podmienok pre vznik nároku na primerané finančné

zadosťučinenie. V prvom rade žalobkyňa popiera a odmieta argumentáciu žalovaného, ktorou uvádza,
že zo strany žalobkyne má podanou žalobou dochádzať k zneužitiu práva na úkor žalovaného. Uvádza,
že návrh žalobkyne je špekulatívny a motivovaný získaním majetkového prospechu. Tieto tvrdenia
žalovaného sú absolútne mylné a ničím nepodložené. Žalovaný sa snaží svojím vyjadrením navodiť
dojem, že domáhaním sa zo strany žalobkyne vydania primeraného finančného zadosťučinenia ide

o zneužitie práva absolútne pritom ignorujúc právnu úpravu ako aj rozhodovaciu prax v tejto otázke.
Je pritom nepochybné, že tento nárok žalobkyne vyplýva z právnych predpisov a ide o legitímny
nárok vyplývajúci zo zákona o ochrane spotrebiteľa. V otázke zneužitia práva poukázala na niektoré
rozhodnutia, ktoré bližšie konkretizovali, čo možno považovať za zneužitie práva a na kom leží dôkazné
bremeno jeho preukázania, a ktoré jednoznačne vyvracajú akúkoľvek námietku žalovaného smerujúcu k

tomu, že zo strany žalobkyne ide o zneužitie práva, z ktorých vyplýva, že o zneužitie práva ide v prípade,
ak sa strana snaží úmyselne znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu v rozpore so všeobecne
zákonom chránenými záujmami. V prejednávanom prípade však ide o odlišný prípad, a síce o výkon
práva spotrebiteľa riadne podporený právnou úpravou ako aj rozhodovacou praxou, ktorý sa žiadnym
spôsobom nesnaží získať neprimeranú výhodu, či spôsobiť ujmu žalovanému. Práve naopak, žalobkyňa

sa domáha priznania nároku, ktorá jej vznikla v súlade s porušením jej práv ako spotrebiteľky zo strany
žalovaného. Pričom primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sa podanou žalobou domáha, vo výške
2.000,- EUR, považuje vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu opísané nižšie za primerané.
Ak by sa totiž mala uplatniť argumentácia žalovaného, spotrebiteľ by sa nikdy nemohol domáhať
primeraného finančného zadosťučinenie, lebo podľa argumentácie žalovaného by vždy išlo o zneužitie

práva a to len z dôvodu, že žalovaný nesúhlasí s citovanou právnou úpravou, a to v každom jednom
prípade uplatňovania nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Práve z uvedeného dôvodu, je
jedným z kritérií posúdenia výšky finančného zadosťučinenie kritérium primeranosti, ktorého posúdenie
je dané do kompetencie súdu. Žalovaný vo svojom podaní celkom podrobne popisuje skutkový stav,
ktorý bol predmetom pôvodného súdneho konania vedeného pred Okresným súdom Žilina pod sp.

zn. 25Csp/19/2024. Žalovaný pravdepodobne opomenul, že v prejednávanom prípade je predmetom
skúmania nárok na primerané finančné zadosťučinenie, pre vznik ktorého zákon koncipuje 4 základné
podmienky, ktoré žalobkyňa popísala vyššie. Žalovaný rovnako tak v rámci opisu skutkového stavu
opomenul uviesť, že dňa 28.10.2024 predložil žalobkyni na podpis zmluvu o úvere, ktorá nezodpovedala
zákonu, na podklade ktorej mal žalovaný poskytnúť spotrebiteľke finančné prostriedky vo výške 5.000,-

EUR, pričom jej poskytol len sumu vo výške 4.750,- EUR a ponechal si sumu vo výške 250,- EUR
ako poplatok, pričom celá zmluva o úvere bola koncipovaná tak, akoby žalovaný poskytol žalobkyni
sumu 5.000,- EUR. Okrem uvedeného tiež žalovaný neskúmal bonitu spotrebiteľa (k uvedenému viď
bod 56 rozhodnutia Okresného súdu Žilina zo dňa 13.12.2023 sp. zn. 25Csp/19/2023-295 a bod
15.4 rozhodnutia Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.11.2024 sp. zn. 11CoCsp/14/2024). Je zrejmé,

že žalovaný tak vo svojom podaní uvádza len také skutkové okolnosti, ktoré sú jemu samému na
prospech (i keď aj o tom možno pochybovať). Okrem uvedeného tiež v krátkosti poukazujeme i na
to, že žalovaný celkom účelovo dezinterpretuje a predkladá súdu rozhodnutia týkajúce sa pôvodného
konania, v ktorom nebol úspešný. Súdy v pôvodnom konaní jednoznačne konštatovali porušenie práv
spotrebiteľa a povinností veriteľa. Žalovaným odkazovanie na iné rozhodnutia súdov, ktoré údajne mali

„aprobovať“ postup zníženia istiny o sumu poplatku je v celkom irelevantný. Nad rámec uvedené tieto
rozhodnutia by ani nebolo možné na prejednávaný prípad aplikovať, nakoľko sa ich skutkový stav
nezhoduje s prejednávaným prípadom (v odkazovaných rozhodnutiach dal veriteľ spotrebiteľom na
výber formu úhrady poplatku, pričom v prejednávanom prípade tomu tak nebolo). Žalovaný svojouobranou len opätovne spochybňuje i už právoplatné rozhodnutie súdov v prejednávanej veci, pričom
je z nej zrejmé, že aj napriek právoplatným rozhodnutiam súdov žalovaný ako veriteľ neuznáva svoje
pochybenia a tieto zľahčuje a ospravedlňuje odkazmi na iné rozhodnutia súdov. Žalovaný sa na úkor

žalobkyne obohatil o sumu vo výške 4.299,17 EUR, pričom tieto finančné prostriedky odmietal žalobkyni
vydať a konanie aktívnou obranou hrotil až do poslednej chvíle, t.j. do právoplatnosti rozhodnutia v
merite veci (dokonca i tu hrozil využitím mimoriadneho opravného prostriedku). Žalovaný mohol v
ktoromkoľvek štádiu pôvodného konania toto ukončiť – uzavretím mimosúdnej dohody, kedy by nárok
na primerané finančné zadosťučinenie a v prípade skorého ukončenia konania ani nárok na trovy

právneho zastúpenia nevznikli v takej výške. V súvislosti s nárokom na náhradu trov konania uvádzame,
že uvedená argumentácia žalovaného je len prejavom jeho postoja k spotrebiteľom. To, že doslova
zosmiešňuje prežívanie žalobkyne spojené so súdnym konaním a uvádza, že tieto mali byť dostatočne
kompenzované náhradou trov konania je obzvlášť na zváženie. Opätovne zdôrazňujeme, že nárok na
náhradu trov konania je ďalším z legitímnych nárokov úspešnej strany v konaní. Žalovaný ani len nemá
poňatia aké prostriedky vynaložila žalobkyňa za účelom uplatňovania svojich práv a dovoľuje si uvádzať

nezmysly typu – že náhradou trov konania mali byť žalobkyni kompenzované útrapy spojené s vedením
konania. Rovnako pre toto konanie absolútne irelevantné sú i ďalšie žalovaného tvrdenia týkajúce sa
oslobodenia od súdnych poplatkov, akým spôsobom je možné toto dávať na ujmu žalobkyni? Je to
zákonná právna úprava. Žalovaný sa celkom iracionálne snaží každý jeden možný prvok obrátiť proti
žalobkyni a to aj tie, ktoré žalobkyňa žiadnym spôsobom nemohla a ani nemôže ovplyvniť. Tvrdenia

žalovaného, ktorými presúva podiel zodpovednosti za vznik súčasného konania na žalobkyňu sú bez
právneho významu z nasledujúcich dôvodov: - k porušeniu práv spotrebiteľa došlo žalovaným, nie
žalobkyňou. Ak by tomu tak nebolo pôvodné ani súčasné konanie by nevzniklo, - pred začatím tohto
konaniaakoipôvodnéhokonaniabolažalovanémuadresovanápredžalobnávýzva,ktorejvyhovenímby
nedošlo k vzniku súdneho konania (uvedené je potrebné zohľadniť i v kontexte žalovaným predloženou

obranou spočívajúcou v argumentovaní s priznaným nárokom na náhradu trov konania). Vzhľadom
na postoj žalovaného v jeho vyjadrení je zrejmé, že tento odmieta porušenia práva spotrebiteľa a
povinností veriteľa, tak ako boli konštatované súdom v pôvodnom konaní. Jeho odmietavý postoj a
silnejšie postavenie sa prejavuje i v rámci doslova zosmiešňovania pocitov spotrebiteľky v pôvodnom
konaní. Žalobkyňa ako spotrebiteľka vstupovala do právneho vzťahu so žalovaným s predpokladom,

že ten bude konať v súlade s právnymi predpismi. Je očividné, že žalovaný si nie je schopný priznať
svoje pochybenie, zľahčuje ho a práve z uvedených dôvodov je potreba sankcionovať dodávateľa
za to, že porušil príslušné ustanovenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa – tak ako to
predpokladá ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch. K primeranosti finančného
zadosťučinenia uplatneného žalobou si dovoľujeme poukázať na to, že žalobkyňa si uplatňuje sumu vo

výške 2.000,- EUR, ktorú považuje za primeranú s ohľadom na nasledujúce okolnosti prejednávaného
prípadu. Uvedená suma je primeraná najmä s ohľadom na sumu, o ktorú sa snažil obohatiť žalovaný
na úkor žalobkyne. Žalovaný sa na úkor žalobkyne obohatil o sumu vo výške 4.299,17 EUR. Žalobou
uplatnené primerané finančné zadosťučinenie tak predstavuje len 46,52%. V tejto súvislosti nemožno
opomenúť ani rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/53/2016 zo dňa 04.10.2016, z ktorého

odôvodnenia vyplýva, že minimálna výška primeraného finančného zadosťučinenia na to, aby bola
odradzujúca pre dodávateľa by mala byť nad 50% sumy, o ktorú by chcel potenciálne dodávateľ
spotrebiteľa pripraviť. S odkazom na závery právoplatných rozhodnutí súdov vydaných v pôvodnom
konaní sa žalovaný dopustil nasledujúcich porušení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch:
Zmluvaoúvereneobsahovalaobligatórnenáležitostivyžadované§9ods.2písm.a)až.k),r)ay)zákona

o spotrebiteľských úveroch v dôsledku čoho bol spotrebiteľský úver postihnutý sankciou bezúročnosti
a bezpoplatkovosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch; Žalovaný hrubo
porušil svoje povinnosti uvedené v § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Nejde pritom o nepatrné porušenia spotrebiteľského práva, práve naopak, takýmto postupom žalovaný
priamo ohrozil majetkovú stabilitu žalobkyne a jej rodiny, do ktorej aj zasiahol, keď prijímal plnenia od

žalobkyne na ktoré nemal žiaden právny nárok, a to takmer vo výške poskytnutej istiny úveru. Žalobkyňa
si voči žalovanému svoje povinnosti splnila, bol to práve žalovaný kto už v roku 2014 porušil práva
žalobkyne a tento protiprávny stav udržiaval nebyť aktívneho prístupu žalobkyne, ktorá sa domáhala
svojich práv na súde a bola v tom úspešná. Nemožno ani opomenúť, že to bol práve žalovaný kto
mal po celú dobu finančné prostriedky (vo výške bezdôvodného obohatenia) po celý čas vo svojej

dispozícií a mohol ich využívať na produkciu ďalšieho zisku, pričom nemožno mať pochybnosť o tom,
že žalobkyni tieto finančné prostriedky chýbali pri zabezpečovaní jej potrieb ako i jej rodiny. V tejto
súvislosti žalobkyňa uviedla, že aj nová právna úprava nároku na primerané finančné zadosťučinenie
podľa zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa reflektuje kritéria na posúdenie primeranostifinančného zadosťučinenia. Táto nová právna úprava, aj keď sa nevzťahuje na prejednávané konanie,
vychádza z konštantnej judikatúry, z ktorej sa vyabstrahovali niektoré konkrétne kritéria pre určenie
primeranosti finančného zadosťučinenia.

V tejto súvislosti poukazujeme najmä na dĺžku trvania protiprávneho stavu a stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádzala žalobkyňa, pričom ide o dobu 10 rokov, vzhľadom na to, že zmluva o úvere
bola uzatvorená 28.10.2014 a žalovaný sa vyššie špecifikovaných porušení dopustil už v rámci
kontraktačného procesu. Žalobkyňa bola so svojim nárokom nútená obrátiť sa na súd, pričom súdne
konanie je nesporne psychicky náročným obdobím plným obáv z toho ako toto konanie dopadne. Na

vznik alebo hrozbu nie je potrebné preukazovať (viď judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
R 48/2022). Celé toto obdobie bolo pre žalobkyňu nesmiernou psychickou záťažou, plným obáv z
toho ako exekučné konanie dopadne, pričom uvedené len umocňuje vznik a existenciu tohto práva
žalobkyne. V súvislosti s rozhodovacou praxou súdov v obdobných konaniach – konaniach o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia – poukazujeme na nasledujúce rozhodnutia. K trovám konania
žalobkyňa uviedla, že nevidí dôvod na aplikáciu § 257 CSP, nakoľko v prejednávanom prípade nie

je naplnená podmienka okolností hodných osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Pri posudzovaní
dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a
iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení
zaťažovalapovinnosťnahradiťtrovykonania,aleajtejstrany,ktorejmajetkovásférabybolavýnimočným
nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku

na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). K argumentácií žalovaného, že žalobkyňa mala svoj
nárok uplatniť už v pôvodnom konaní (sp. zn. 25Csp/19/2023) uvádzame, že ako vyplýva z dikcie
§ 3 ods. 5) zákona č. 250/2008 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je možné uplatniť nárok na primerané
finančné zadosťučinenie po úspešnom uplatnení práva na súde, tzn. že súd judikuje v prospech
spotrebiteľa porušenie jeho práv. Až po právoplatnosti rozhodnutia súdu, v ktorom je konštatované

porušenie práva a povinnosti na súde vzniká nárok na primerané finančné zadosťučinenie. K naplneniu
tejto zákonom vyžadovanej podmienky, a síce k úspešnému porušeniu práva a povinnosti na súde
došlo právoplatnosťou rozhodnutí vydaných v konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina sp. zn.
25Csp/19/2022, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 10.12.2024. Žalobkyňa podala žalobu na súd dňa
27.03.2025, pričom tomu tak bolo po cca. 3 mesiacoch odo dňa právoplatnosti rozhodnutí vydaných

v pôvodnom konaní (na podklade ktorých jej vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie).
Žalovaného vyžadovaná aplikácia § 257 CSP vyplýva len z jeho vlastnej nespokojnosti a ignorancií
ustanovení CSP týkajúcich sa zásady úspechu vo veci (§ 255 CSP). ide o nárok, ktorého výška je závislá
na úvahe súdu. Bolo by nezmyselné zaťažiť žalobcov procesnou zodpovednosťou za predvídanie
výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Dikcia zákona ako i rozhodovacia prax

súdov je v tejto otázke jednotná, pričom nie je možné vôbec sa zaoberať s nezmyselnými tvrdeniami
žalovaného, že žaloba o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je prostriedkom na účelové
obohatenie sa spotrebiteľov na úkor veriteľa (jediným kto sa v prejednávanom prípade obohatil bol sám
žalovaný). Rovnako tak je právom žalobkyne, či bude právne zastúpená alebo nie. Žalovaný nemá právo
do týchto ústavných práv žalobkyne akýmkoľvek spôsobom zasahovať alebo ich spochybňovať.

5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne vyjadrili dňa 10.7.2025 (č.l. 114), v ktorom uviedol, že popiera
tvrdenia žalobkyne uvádzané v žalobe a replike, a to najmä pokiaľ ide o údajnú „právnu neistotu
žalobkyne po dobu 10 rokov“ a primeranosť výšky uplatneného nároku. Žalobkyňa vo svojich podaniach
vôbec nezohľadnila špecifické skutkové a právne okolnosti danej veci, ktoré žalovaný pomerne rozsiahlo

opísal vo vyjadrení k žalobe. Žalobkyňa predovšetkým opomína, že počas takmer osemročného trvania
úverového vzťahu (28.10.2014 – 13.10.2022) (i) nerozporovala žiadnu náležitosť zmluvy o úvere (ani
sporný poplatok za poskytnutie úveru), (ii) nenamietala spôsob skúmania bonity zo strany banky (príjmy
a výdavky žalobkyne boli skúmané prostredníctvom žiadosti o úver, výpisov z jej účtu a údajov z registrov
Sociálnej poisťovne a SRBI), (iii) nežiadala o odklad alebo zníženie splátok úveru, (iii) nesťažovala sa

na poskytnuté bankové služby (nepodala sťažnosť, reklamáciu, či podnet na NBS) a (iv) neprejavila
záujem o modifikáciu podmienok (nepodala návrh na uzavretie dodatku k zmluve). Hoci dátum konečnej
splatnosti úveru bol dohodnutý na deň 21.10.2024, žalobkyňa dobrovoľne splatila celý zostatok úveru
dňa 13.10.2022, čím zanikol jej dlh splnením (§ 559 ods. 1 OZ). Ak sa teda žalobkyňa domáhala
vydania bezdôvodného obohatenia z titulu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru až po takmer ôsmich

rokoch od uzavretia zmluvy o úvere a po splatení úveru (žalobou zo dňa 24.4.2023), jej tvrdenie o
„desaťročnej právnej neistote“ vyznieva prinajmenšom nepresvedčivo. O to viac, ak konanie na súde
prvej inštancie trvalo 8 mesiacov, pričom žalobkyňa bola osobne prítomná iba na 1 pojednávaní.
Pokiaľ teda žalobkyňa v replike iba všeobecne a abstraktne uvádza, že: „Žalovaný ani len nemápoňatia aké prostriedky vynaložila žalobkyňa za účelom uplatňovania svojich práv“ (str. 4 repliky),
žalovaný potom v zmysle § 189 CSP navrhuje, aby súd uložil žalobkyni (edičnú) povinnosť predložiť do
konania výpisy z jej bankových účtov alebo iné hodnoverné dôkazné prostriedky, na základe ktorých

preukáže (nešpecifikované) „vynaložené prostriedky za účelom uplatňovania jej práv“. Identifikovaný
návrh považujeme za opodstatnený, keďže žalobkyňa ani v predošlom konaní o vydanie bezdôvodného
obohatenia (v ktorom bola ex lege oslobodená od súdnych poplatkov) nepreukázala, akú konkrétnu
sumu finančných prostriedkov reálne vynaložila za účelom uplatňovania jej práv. Účelnosť návrhu
nenegujeanito,žežalobkynibolapriznanánáhradatrovkonaniavovýške3.060,45EURtitulomnáhrady

trov právneho zastúpenia, vypočítaných na základe tarifnej odmeny podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Aj keď priznaná náhrada trov
konania predstavuje podľa názoru žalovaného dostatočnú kompenzáciu „útrap“ spojených s vedením
konania,faktickynepreukazujeskutočnúvýškuvynaloženýchnákladovžalobkyne(absentujetotiždôkaz
o uhrádzaní odmeny advokáta žalobkyne za poskytnuté služby v priebehu sporu). Pri posudzovaní
dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP (predtým § 150 ods. 1 OSP), je súd povinný

všímať si aj okolnosti, ktoré viedli žalobkyňu k uplatneniu nároku na súde a jej postoj v konaní (mutatis
mutandis R 24/1964). Je zarážajúce, prečo žalobkyňa (kvalifikovane zastúpená advokátom) v skoršom
konaní popri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia hospodárne a kumulatívne neuplatňovala aj
„bezplatný“ nárok na priznanie finančného zadosťučinenia (ďalej len „PFZ“). Žiaden zákon nevylučuje
možnosť, aby sa spotrebiteľ domáhal jednou žalobou súčasne ochrany svojho práva (napr. podľa § 11

ods. 4 ZoSÚ) a aj priznania PFZ podľa § 3 ods. 1 písm. e) ZoOS (predtým § 3 ods. 5 ZoOS). Uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.2. 2017 sp. zn. 7 Cdo 31/2016: „Súčasťou rozhodovacej praxe súdov
Slovenskej republiky, použiteľnej i na prejednávanú vec, je tiež záver, podľa ktorého pokusy účastníkov
vyťažiť z rozdelenia pohľadávky inak zažalovateľnej i len jednou žalobou nielenže nemožno považovať
za účelný spôsob uplatňovania alebo bránenia práva, ale počínanie v rozpore s tu uvedeným je priam

ukážkovým prípadom potreby použitia úpravy z ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. (pozn. žalovaného –
aktuálne § 257 CSP).“ (ods. 21).
Na základe vyššie uvedeného a za analogického použitia citovanej judikatúry (7 Cdo 31/2016 v spojení
s R 24/1964) sa tak javí, že účelom „rozloženia“ žalobných nárokov v štruktúre (prvá žaloba, ktorou
sa uplatňuje porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej predpismi na ochranu spotrebiteľa a druhá

žaloba na priznanie PFZ) je len vytvorenie dodatočných trov konania (trov právneho zastúpenia). K
totožnému záveru dospel aj Okresný súd Prešov v rozsudku zo dňa 3.6.2025 č. k. 34Csp/2/2025–
67 (pripájame k duplike), ktorým nepriznal stranám nárok na náhradu trov konania (spor sa týkal iba
PFZ).Preúplnosťuvádzame,žeidentifikovanýrozsudokzatiaľnenadobudolprávoplatnosť.Vkonečnom
dôsledku nemožno vylúčiť, že žalovaný napriek tomu, že pôvodne poskytol žalobkyni úver vo výške

5.000,- EUR, po skončení jednotlivých súdnych konaní a uhradení všetkých nárokov žalobkyne (vrátane
súvisiacich trov konania) z finančného hľadiska de facto „skončí v mínuse“ (znázorňujeme nižšie),
nad čím by sa principiálne mali všeobecné súdy seriózne zamyslieť. Žalovaný zisk z poskytnutého
úveru: 0,- EUR (z dôvodu určenia úveru za bezúročný a bez poplatkov a vydania bezdôvodného
obohatenia žalobkyni vo výške 4.917,90 EUR, vrátane judikovaného príslušenstva) náklady 1. sporu

(OS ZA sp. zn. 25Csp/19/2023 a KS ZA sp. zn. 11CoCsp/14/2024): 3.060,45 EUR (uhradené trovy
konania žalobkyne) + 207,50 EUR (uhradený súdny poplatok) hroziace náklady 2. sporu (OS ZA sp.
zn. 46Csp/21/2025): 2.000,- EUR (nárok PFZ) + ďalšie trovy konania (ak súd neaplikuje § 257 CSP).
Žalobkyňa finančná ujma z načerpaného úveru: 0,- EUR (z dôvodu určenia úveru za bezúročný a
bez poplatkov), zisk z 1. sporu (OS ZA sp. zn. 25Csp/19/2023 a KS ZA sp. zn. 11CoCsp/14/2024):

3.060,45 EUR (inkasované trovy konania) + 618,73 EUR (inkasované príslušenstvo z priznanej sumy
4.299,17 EUR) , plánovaný zisk z 2. sporu (OS ZA sp. zn. 46Csp/21/2025): 2.000,- EUR (uplatnený
nárok PFZ) + ďalšie trovy konania (ak súd neaplikuje § 257 CSP). Na základe uvedeného nemožno
vylúčiť, že po skončení oboch sporov finančný zisk žalobkyne (a súčasne škoda na strane žalovaného)
adabsurdumpresiahnecelúistinyposkytnutéhoúveru,čopovažujemezakrajnenespravodlivé.Súdyby

mali preto dôkladne skúmať, či opísaný ekonomický model a modus operandi nie je náhodou skutočným
motívom, prečo spotrebitelia iniciujú separátne súdne konania, častokrát až niekoľko rokov po splatení
úveru, premlčaní, postúpení alebo odpísaní pohľadávok. Navyše, žalovaný v replike identifikoval
viaceré argumentačné fauly, na základe ktorých sa žalobkyňa zrejme snaží odpútať pozornosť súdu od
zásadných námietok a argumentov žalovaného. Tvrdenia žalobkyne výrazne zjednodušujú (skresľujú)

argumentáciu žalovaného, ktorý nepopiera samotné právo spotrebiteľa na priznanie PFZ, ale rozporuje
základ a primeranosť výšky uplatneného nároku s prihliadnutím na špecifické okolnosti danej veci. Na
základe správania žalobkyne sa totiž javí, že skutočným dôvodom podaných žalôb nebola domnelá
ochrana jej práv (cca. 8 rokov po zániku dlhu), ale pravdepodobne finančný zisk (zištný motív). Vyššiecitované tvrdenia, že žalovaný paušálne odmieta právnu úpravu ako takú a zo strany spotrebiteľov „vždy
ide o zneužitie práva“, je preto nepravdivé. Argumentácia žalovaného nie je založená na všeobecnej
negácii práva, ale na jeho vecnej kritike, a to s prihliadnutím na princíp spravodlivosti, korektív dobrých

mravov a súkromnoprávne zásady neminem laedere (nikoho nepoškodzovať), pacta sunt servanda
(zmluvy sa musia dodržiavať) a vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým), ktoré platia aj
pre „privilegovaných“ spotrebiteľov. Mal za to, že časť argumentácie žalobkyne možno považovať za
emotívny apel, ktoré nemajú oporu v doposiaľ zistenom skutkovom stave. Žalobkyni reálne nehrozila
žiadna exekúcia, keďže žalovaný voči nej nikdy nevymáhal pohľadávku súdne, ani mimosúdne. V tomto

prípade bola úverová pohľadávka predčasne splatená, pričom počas trvania osemročného úverového
vzťahu žalobkyňa nikdy voči žalovanému neprejavila nespokojnosť s poskytnutými bankovými službami
alebo so zmluvnými podmienkami. Neskôr prebiehajúce súdne konanie o vydanie bezdôvodného
obohatenia nebolo dlhé, ani konfliktné. Namietal osočujúce vyjadrenia žalobkyne, ktoré sú bez vecnej
súvislosti, nepodporujú jej právne argumenty, ale zrejme majú iba navodiť negatívny obraz o protistrane.
Žalovaný vo svojom predošlom (a ani v tomto) podaní „nezosmiešňoval“ tvrdené prežívanie žalobkyne

spojené so súdnym konaním, iba upriamoval pozornosť súdu na to, že jej všeobecné tvrdenia nie sú
substancované (nemajú oporu v žiadnom dôkaze). Žalobu žiadal zamietnuť a priznať mu náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

6. Dňa 22.7.2025 doručila vyjadrenie žalobkyňa (č.l. 122), v ktorom zopakovala splnenie podmienok

pre priznanie uplatneného nároku. Uviedla, že je nesporné, že pre prejednávaný prípad je podstatné,
že žalovaný porušil práva spotrebiteľky a tá ich úspešne uplatnila na súde. Žiadne ďalšie podmienky
eventuálne iné okolnosti nie sú z pohľadu nároku na primerané finančné zadosťučinenie podstatné.
Žalobkyňa úspešne uplatnila svoje porušené práva na súde, čo v prejednávanom prípade nemôže byť
sporné, a to vzhľadom na právoplatné rozhodnutia súdov vydané v konaní vedenom Okresným súdom

Žilina pod sp. zn. 25Csp/19/2023. Žalobkyňa považuje argumentáciu žalovaného týkajúcu sa uloženia
edičnej povinnosti za účelom preukázania vynaložených prostriedkov za účelom uplatňovania jej práv
za argumentačný lapsus. Je zrejmé, že súd nie je oprávnený (a už vôbec nie žalovaný) skúmať dohodu
alebo jej obsah medzi advokátom a klientom (v tomto prípade žalobkyňou a jej právnym zástupcom),
čo sa ad absurdum snaží nenápadne skryť za výpisy z bankových účtov a podobne. Uvedený návrh

žalovaného považuje za neopodstatnený a preukazujúci len jeho dôkaznú núdzu. Žalovaného podanie
je len prejavom jeho nespokojnosti s právnou úpravou a princípom efektívnej ochrany spotrebiteľa,
pričom je zrejmé, že žalovaný sa porušenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa dopustil a to vo
významnej miere. Žalobkyňa si podanou žalobou uplatňuje nárok na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, ktorý jej vznikol v súvislosti s neprijateľným konaním žalovaného. Nie je preto dôvodná

argumentácia žalovaného, že si spotrebiteľka mala uplatniť tento nárok v pôvodnom konaní, nakoľko
je zrejmé, že úspech v ňom nebol istý, a preto by nebola naplnená podmienka úspešného uplatnenia
porušenia práva na súde. V tejto súvislosti si žalovaný asi celkom mylne vykladá, že ide o jeden
žalovateľný nárok spolu s nárokom žalovaným v pôvodnom konaní. Žalobkyňa v celom rozsahu popiera,
že ide o účelové rozdelenie žalobných nárokov, nakoľko v rámci pôvodného konania nebola naplnená

podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva na súde. Rozhodnutia vydané v konaní, ktoré
predchádzalo konaniu o primerané finančné zadosťučinenie nadobudli právne účinky až dátumom ich
právoplatnosti – Rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 25Csp/19/2023-295 zo dňa 13.12.2023, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 10.12.2024 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici,
sp. zn. 11CoCsp/14/2024-431 zo dňa 27.11.2024, nakoľko až v týchto dátumoch žalobkyňa úspešne

(právoplatne) uplatnila porušenie svojich práv na súde. V ďalšej súvislosti je argumentácia žalovaného
vágna a nedôvodná. Dovoľujeme si poukázať na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení celkom jasne
spochybňoval žalobný nárok uplatnený žalobkyňou, keď primárne uvádzal, že zo strany žalobkyne má
ísť o špekulatívne konanie a zneužitie práva (viď str. 6 a 8 vyjadrenia k žalobe). Žalobkyňa v doterajšom
priebehu konania preukázala, že tento nárok je legitímny, vyplývajúci jej z právnych predpisov a z jej

strany nejde o žiadne zneužitie práva alebo konanie v rozpore s dobrými mravmi. V súvislosti s dĺžkou
trvania protiprávneho stavu si žalobkyňa dovoľuje uviesť, že ako už uviedla vo svojom predchádzajúcom
podaní – uvedenú dĺžku odvodzuje od času, kedy došlo k porušeniu práva spotrebiteľa – vzhľadom na
to, že žalovaný neskúmal bonitu spotrebiteľa uvedená doba je od počiatku kontraktačného procesu.
Žalobkyni nie je zrejmé, v čom má byť táto vecná argumentácia emotívnym apelom. Žalobkyňa dodáva,

že na str. 8 svojho vyjadrenia nedopatrením uviedla „exekučné“ namiesto „súdne“ konanie. Žalobkyňa
mala obavy z toho ako dopadne samotné súdne konanie, ktoré iniciovala voči nesporne silnejšiemu
veriteľovi.7. Dňa 24.7.2025 žalobkyňa doplnila svoje vyjadrenie (č.l. 129) a uviedla, že k návrhu žalovaného na
výsluch žaobkyne uvádza, že návrh je bezpredmetný, nakoľko žalobkyňa si podanou žalobou uplatňuje
legitímny nárok vyplývajúci z právnych predpisov. Žalobkyňa nemá dôvod vysvetľovať, čo ju k podaniu

žaloby viedlo a odôvodňovať svoje rozhodnutie pre uplatnenie tohto nároku súdnou cestou. Žalobkyňa
má za to, že naplnila všetky podmienky pre vznik tohto nároku, pričom pred iniciovaním súdneho
konania zaslala žalovanému i predžalobnú výzvu, na ktorú žalovaný nereagoval, tak bola nútená
pristúpiť k podaniu žaloby. Žiadne ďalšie okolnosti podania žaloby by žalobkyňa ani v rámci výsluchu
neuviedla. Výsluch strany je v civilnom sporovom konaní len podporným dôkazom, ku ktorému súd

pristupuje vtedy ak tvrdené skutočnosti nemožno preukázať inak. V prejednávanom prípade však nejde
o uvedený prípad, nakoľko žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojich písomných
podaniach uviedla všetky podstatné skutočnosti, ktoré by uviedla aj v rámci výsluchu. Jej výsluch by
tak bol nadbytočným, a to aj s poukazom na zásadu hospodárnosti konania. Žalobkyňa preto navrhuje
súdu, aby nenariadil jej výsluch. Poukazujeme aj na nasledujúce rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že
povinnosť uskutočniť výsluch strany nie je absolútna a súd nie je viazaný všetkými návrhmi na vykonanie

dokazovania strán sporu, pričom strana je povinná uviesť, ktorých okolností sa má výsluch strany týkať.
V prejednávanom prípade žalovaný vymedzil predmet tohto výsluchu ako „vyjadriť sa k okolnostiam
týkajúcim sa podania žaloby.“ Žalobkyňa využila jej právo zvoliť si právneho zástupcu, pričom všetky
skutočnosti a okolnosti prejednávaného prípadu sú uvedené v rámci žaloby ako i ďalších písomných
vyjadreniach. Na vykonanie týchto úkonov si zvolila právneho zástupcu, pričom právny zástupca

háji jej práva na súde a je oboznámený so všetkými skutočnosťami týkajúcimi sa prejednávaného
prípadu (koniec koncov práve tento právny zástupca zastupoval žalobkyňu i v pôvodnom konaní),
preto je zrejmé, že vykonanie dôkazu výsluchom strany bude v prejednávanom prípade bezpredmetné,
nakoľko žalobkyňa uviedla všetky pre prejednávanú vec dôležité okolnosti v rámci svojich doteraz súdu
predloženýchpísomnýchpodaní.Nazákladevyššieuvedenéhožalobkyňanavrhujesúdu,abynenariadil

jej výsluch, nakoľko v rámci jej doteraz súdu doručených písomných podaniach sú uvedené všetky
podstatné skutočnosti pre rozhodnutie v prejednávanej veci a žalobkyňa by v rámci svojho výsluchu
neuviedla nič, čo by nebolo obsiahnuté v písomných podaniach.

8. Súd vo veci nariadil pojednávanie na 27.10.2025, na ktorom vec prejednal a rozhodol.....

. Súd následne vykonal na pojednávaní dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a vec posúdil
podľa nižšie citovaných zákonných ustanovení:

9.Podľa§53ods.1zákonač.108/2024Z.z.oochranespotrebiteľa,ustanoveniatohtozákonasapoužijú

na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024. Vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024
a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024.

10.Podľa§3ods.1písm.e)zákonač.108/2024Z.z.oochranespotrebiteľa,každýspotrebiteľmáprávo
na primerané finančné zadosťučinenie od osoby, ktorá porušila práva spotrebiteľa alebo povinnosti v

oblasti ochrany spotrebiteľa, ak spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
v oblasti ochrany spotrebiteľa; pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prihliada
najmä na povahu, závažnosť, spôsob, rozsah, následky, trvanie a okolnosti porušenia práva spotrebiteľa
alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa.

11. Podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
spotrebiteľa“), proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa
môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže
na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil

protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú
len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy
spotrebiteľov").Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto

za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

12. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn.
25Csp/19/2023 zo dňa 13.12.2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline KS ZA sp.zn.11CoCsp/14/2024 zo dňa 27.11.2024 (č.l. 14-34), súd priznal žalobkyni na základe žaloby podanej dňa
24.4.2023 voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 4.299,17 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,5 % ročne zo sumy 4.299,17 Eur od 22.4.2023 do zaplatenia a žalobkyni priznal nárok na

náhradu trov konania v celom rozsahu. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd priznal nárok žalobcovi
titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaný sa voči žalobkyni obohatil tým, že na základe
zmluvy o zmluvy o úvere poskytol žalobkyni čerpanie v sume 5.000,- Eur, pričom z tejto sumy zrazil
poplatok vo výške 250,- Eur, a tak žalobkyni reálnej poskytol plnenie v sume 4.750,- Eur. Titulom zmluvy
o úvere žalobkyňa uhradila žalovanému sumu 9.081,17 Eur. Po preskúmaní súd dospel k záveru, že

zmluva neobsahuje správne vymedzenie náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 z.z.
Zároveň súd konštatoval, že žalovaný nekonal s odbornou starostlivosťou, keď neskúmal s odbornou
starostlivosťou bonitu žalovanej, t.j. hrubo porušil svoje povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. S právnym názorom prvoinštančného súdu sa stotožnil aj odvolací súd. Konanie od podania žaloby
do právoplatného skončenia trvalo takmer dva roky. V predmetnom konaní s ohľadom na plný úspech
žalobkyne bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vyčíslené uznesením

sp.zn. 25Csp/19/2023 zo dňa 11.4.2025 v sume 3.060,45 Eur a trovy konania v sume 207,50 Eur.

13. V otázke priznania primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z., zaujal jednoznačné stanovisko k tejto otázke Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 127/2017
z 30. januára 2019: „Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z.z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5,

podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfankčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom
je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však

chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti
dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného
zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských
zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany.
Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne

uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod
úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že
súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinností, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (podobné rozhodnutie

NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor
zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca
priuplatňovanítohtonárokuuľahčilspotrebiteľomdôkaznúsituáciu,keďnarozdielodnárokunanáhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového

prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritéria, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.
Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ Rovnaký názor zaujal NS SR aj v ďalších rozhodnutiach,

napr. v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 61/2019 z 27.10.2021.

14. Po preskúmaní veci, v zmysle vyššie uvedených záverov Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach
súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci žalobkyni právo na primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., patrí. Z citovaných rozhodnutí NS SR vyplýva, že jediným

predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, pričom pod
úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že
súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinností, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť

konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Žiadnu inú podmienku,
t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje; nie je potrebné v konkrétnej veci preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. V zmysle uvedenýchzáverov, na podklade zisteného skutkového stavu veci súdom súd konštatuje, že žalobkyni patrí
primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho práva ustanoveného zák. č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa, t.j. základ nároku je daný, nakoľko tento vyplýva z výsledkom konania vedeného

na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 25Csp/19/2023.

15. Obsahom tohto nároku je, že to, že primerané finančné zadosťučinenie je nárokom, z podstaty
ktorého vyplýva jeho imateriálna povaha, čo znamená, že pri rozhodovaní o ňom nie je možné brať
zreteľ na aspekty materiálnej povahy, keďže tieto sú základom pre uplatnenie iných nárokov, napr.

náhrady škody. Ide o prostriedok satisfakčný, vykazujúci však aj sankčnú povahu keďže dôsledkom
zaplatenia zadosťučinenia je úbytok v majetkových aktívach osoby, ktorá právo porušila. Táto sankčná
stránka u finančného zadosťučinenia má len vedľajší dôsledok, nakoľko na účely represie slúžia iné
odvetvia práva, správne a trestné právo, civilné právo má za cieľ „len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má
zadosťučinenie poskytnúť. Ako uviedol Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí 30Cdo/3936/2010
z 15.12.2011, t.j. v čase zhody medzi českou a slovenskou civilnou úpravou v Občianskom zákonníku,

inštitút tzv. punitive alebo exemplary damages (t.j. náhrady škody plniacej represívnu funkciu - voľný
preklad súdu) nekompenzačného odškodnenia exemplárnej alebo represívnej povahy nemá v českom
práve oporu. Tento typ náhrady je typický pre angloamerický typ právnej kultúry (common law), český aj
slovenský právny systém je však iným, je kontinentálnym systémom. Uvedené konštatoval Krajský súd
v Prešove v uznesení sp.zn. 9CoCsp/46/2021.

16. Samotná výška finančného zadosťučinenia v zmysle vyššie uvedeného právneho záveru má mať
predovšetkým satisfakčnú, resp. kompenzačnú funkciu. Preto súd konštatuje, že k zásahu do práv
žalobkyne došlo tým, že žalobkyni bol poskytnutý úver v sume 5.000,- Eur, pričom reálnym započítam
poplatku za úver v sume 4.750,- Eur sa do jej dispozície dostali finančné prostriedky v sume 4.750,- Eur.

Na to nadväzujúce zmluvné dojednania teda neboli v súlade so skutočným stavom a právnou úpravou
spotrebiteľských úverov. V konaní tiež bolo preukázané, že žalovaný pred poskytnutím úveru neskúmal
s odbornou starostlivosťou schopnosť žalobkyne úver splácať, čím hrubo porušil svoje povinnosti.
V dôsledku uvedeného tak súd dospel k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a žalovaného zaviazal
vyplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie v žalovanej sume 4.299,17 Eur. Žalobkyňa bola nútená

sa domáhať svojho práva podaním žaloby na súde, ktorý vo veci právoplatne rozhodol dňa 10.12.2024.
Súd má za to, že z uvedeného konania o vydanie bezdôvodného obohatenia vyplýva, že žalobkyňa
mala nárok na vrátenie vykonaných platieb nad rámec poskytnutého plnenia (poskytnutá suma bola
4.750,- Eur, uhradila 9..081,17 Eur), pričom žiadala sumu 4.299,17 Eur. Následne po uznaní nároku
titulom bezdôvodného obohatenia sa žalobkyňa žalobou v prejednávanej veci domáhala sumy 2.000,-

eur titulom finančného zadosťučinenia. Pokiaľ žalovaný namietal, že primerané finančné zadosťučinenie
nemá mať satisfakčnú či sankčnú funkciu, uvedené nemá oporu v judikatúre Najvyššieho súdu SR.
Podľa názoru NS SR sp.zn. 6Cdo/127/2017: „Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu
porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve
z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované

ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.“ S ohľadom na citovanú judikatúru
Najvyššieho súdu SR, má súd za to, že v prejednávanej veci nárok žalobkyne vyplýva priamo zo zákona
a je nesporne daný. Sporná je však samotná výška, ktorá je závislá od úvahy súdu.

17. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, súd konštatuje, že k zásahu do práv žalobkyne
došlo tým, že so žalovaným uzavrela zmluvu o úveru, ktorej ustanovenia nie sú v súlade s § 9
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a tiež žalovaný si nesplnil povinnosť skúmať schopnosť žalobkyne
splácať úver. V dôsledku týchto porušení povinnosti žalovaného bol úver postihnutý bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou, čím sa žalovaný bezdôvodne obohatil celkovo v sume 4.299,17 Eur. Za sumu

zodpovedajúcutomutozásahudoprávžalobkynesúdpovažovalsumu500,-Eurako primeranúnáhradu
za potrebu súdneho dovolania sa svojich nárokov, pričom zároveň táto výška finančného zadosťučinenia
bude v dostatočnej miere plniť aj „odradzovaciu“ funkciu pre prípadné budúce porušenie práv zo
strany žalovaného. Súd mal za to, že percentuálne nie je stanovená výška primeraného finančného
zadosťučinenia, pričom musí vychádzať z okolnosti konkrétnej posudzovanej veci. Za adekvátnu –

primeranú považuje práve sumu 500,- Eur, ktorá vychádza z okolnosti prejednávanej veci, a to jednak
z hodnoty bezdôvodného obohatenia žalovaného (ktoré bol povinný vydať na základe rozsudku vo
veci 25Csp/19/2023) vo výške 4.299,17 Eur a tiež s ohľadom na dobu trvania sporu medzi žalobkyňou
a žalovaným, kedy táto bola vystavená právnej neistote, t.j. po dobu dvoch rokov. Súd tiež prihliadolna skutočnosť, že pokiaľ by priznal žalobkyňou požadovanú sumu 2.000,- Eur, pri započítaní nákladov
žalovaného by táto reálne predstavovala neprimeranú výšku za porušenie práv žalobkyne, nakoľko by
reálne žalovaný ako podnikateľský subjekt (banka), ktorý poskytol žalovanej sumu 4.750,- Eur uhradil

žalovanej neprimerane vysoké finančné zadosťučinenie oproti hodnote samotného úveru. Súd má
preto za to, že suma 500,- Eur predstavuje dostatočné primerané finančné zadosťučinenie a zároveň
dostatočne napĺňa funkciu satisfakčnú a zohľadňuje komplikácie žalobcu spojené s uplatnením svojich
nárokov. Už samotné priznanie bezdôvodného obohatenia žalobkyni predstavuje (okrem iného) aj
určitú sankciu pre žalovaného, ktorý reálne na poskytnutom úvere nezískal žiaden majetkový prospech

(žalobkyňa titulom úveru uhradila iba jeho istinu). V prejdnávanej veci súd zohľadnil aj samotnú dĺžku
trvania sporu, nie 10-ročné žalobkyňou tvrdené obdobie právnej neistoty. Je totiž v konaní nesporné,
že žalobkyňa uzavrela úverovú zmluvu v roku 2014, konečná splatnosť mala nastať v roku 2024, avšak
žalobkyňa ju uhradila v roku 2022. Súd má za to, že žalobkyňa sa do stavu právnej neistoty a stresovej
situácie mohla dosť až v súvislosti s podaním žaloby v roku 2023 o vydanie bezdôvodného obohatenia.
Vo veci bolo právoplatne rozhodnuté v decembri 2024 a žalovaný vyplatil žalobkyni plnenie 30.12.2024,

čím došlo k uplynutiu doby, v ktorej bola vystavená negatívnym následkom spojeným s priebehom
súdneho konania a domáhania sa svojich nárokov na súde. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti
súd za primerané finančné zadosťučinenie považoval sumu 500,- Eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

18. Pokiaľ žalobkyňa aj žalovaný v konaní argumentovali rozsiahlou judikatúrou a rozhodnutiami súdov

všetkých inštancii, tu súd zdôrazňuje, že v slovenskom právnom systéme je súd viazaný zákonom
a rozhodnutím súdu vyššej inštancie vo vzťahu k prejednávanej veci. Okrem toho sú pre súd záväzné
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššie súdu SR.
V základe je povinnosťou súdu každý spor posudzovať individuálne a v závislosti od skutkového
stavu a vykonaného dokazovania, a tak súd na účely vyhodnotenia nároku vychádzal z okolnosti

prejednávanej veci. Súd zároveň konštatuje, že na rozdiel od iných konaní, v ktorých sa uplatňuje
sudcovská úvaha, ako napríklad v konaniach o náhradu nemajetkovej ujme pozostalých či konaniach
o nárokoch na nemajetkovú ujmu spôsobenej pri výkone verejnej moci, súd v danej posudzovanej veci
zohľadnil aj závažnosť samotnej nemajetkovej ujmy. Nemožno totiž rovnako posudzovať nároky pri
úmrtí blízkej osoby spôsobenej cudzím zavinením, či porušením povinnosti ako v konaní o náhradu

primeraného finančného zadosťučinenia. Aj z tohto hľadiska súd s ohľadom na okolnosti považuje sumu
500,- Eur za primeranú.

19. V závere súd zdôrazňuje, že procesná obrana žalovaného bola v konaní založená na tvrdení, že
už samotné vydanie bezdôvodného obohatenia plní funkciu satisfakčnú, pričom poukázala na reálnu

sumu vyplatenú žalobkyni titulom konania o vydanie bezdôvodného obohatenia, a to istiny, príslušenstva
a trov konania. Uviedol, že reálne sa tak dostal žalovaný do mínusu a mal za to, že podanie tejto
žaloby je u žalobkyne motivované zištne, s cieľom získať majetkový prospech. Zdôraznil, že žalovaný
už neúspech v predošlom spore bol dostatočne sakcionovaný a táto žaloba tak nemá opodstatnenie.
Pre rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia sa súd zaoberá výlučne splnením

základnej podmienky, a to skutočnosťou, že súd judikuje porušenie práva alebo povinnosti, vrátane
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako je to v prejednávanej veci. Právo žalobkyne
podať žalobu o vydanie primeraného finančného zadosťučinenia je dané zákonom a jeho podmienkou
je úspech v spore týkajúcom sa nároku na ochranu spotrebiteľa. Argumentácia, že si žalobkyňa
mala (hospodárne) takýto nárok uplatniť už v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia nemá

oporu v skutkovom stave, no predovšetkým v právnej úpravy. Práve od výsledku sporu totiž závisí
jej nárok na uplatnenie osobitného nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia.
Navyše, žalobkyňa vyzvala v predžalobnej výzve zo dňa 21.3.2025 žalovaného na úhradu primeraného
finančného zadosťučinenia, pričom tento žiadnu sumu žalobkyni nevyplatil. Je preto dôvodné tvrdenie
žalobkyne, že jej neostávalo iné, iba sa nároku domáhať súdnou cestou.

20. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

21. Podľa ust. § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

22. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.23. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

24. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol na základe ustanovenia § 255 až 257 CSP v spojení
s § 262 ods. 1, 2 CSP. Preto súd úspech žalobkyne vyhodnotil tak, že jej priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo súdom priznaného plnenia. Samotná výška nároku

záviselaodúvahysúdu,ataksohľadomnaabsenciuprávnejúpravy(narozdielodúpravyvObčianskom
súdnom poriadku, § 142 ods. 3 OSP, pozn. súdu), ktorá by upravovala situácie, kedy rozhodnutie závisí
od úvahy súdu, súd považoval za spravodlivé priznať žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, avšak zo súdom priznaného plnenia. K rovnakému záveru dospel aj
Krajský súd v Trnave v rozsudku sp.zn. 9Co/56/2019, v ktorom konštatoval, že: „Zásadu úspechu vo
veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo

od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nepôjde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu (znaleckej činnosti) .V týchto prípadoch však nejde
o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,
pretože nemožno ho ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na

základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (porov. Števček, M., Ficová, S.,Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.Praha: C. H. Beck,
2016, 926 s.).67. Nebolo by spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy
požadovať od žalobcov, aby svoju ujmu podceňovali len preto, aby potom nemuseli hradiť trovy konania,
pričom pri rozhodovaní o náhrade trov v takýchto prípadoch treba rozlišovať čo je základné a čo

sprevádzajúce (porov. nález ÚS ČR sp.zn. III. ÚS 170/99). Za základ sa pritom považuje rozhodnutie,
že do práva žalobcov bolo zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.
Riešenie spočíva v tom, že žalobcovia majú právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z
prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej)a priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej
sumy je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho

základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Typickým príkladom je žaloba o ochranu osobnosti s
nárokom na peňažné zadosťučinenie. Žalobcov bolo preto nevyhnutné považovať za plne procesne
úspešných, pretože mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku avýška plnenia, vyplývajúca
z tohto procesného úspechu, závisela od úvahy súdu.“ Zároveň súd konštatuje, že v prejednávanej
veci nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa ako žiadal zohľadniť žalovaný. Súd poznamenáva,

že dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad
týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je
aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane,
ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na
základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. K dôvodom

hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej
situácii,kdesatietočastovyskytujú,atentodôvodjedanýcharakteromtohtokonaniaalebocharakterom
procesnej situácie. K aplikácii ustanovenia § 257 CSP dochádza aj z aspektov sociálnych. Okolnosti
hodné osobitného zreteľa sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní.
Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné,

zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných
ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola
výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu
nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). V zmysle uvedeného súd konštatuje, že právo
žalobkyne na uplatnenie nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vyplýva priamo

zo zákona o ochrane spotrebiteľov. To, že si tento nárok uplatnila v osobitnom konaní po právoplatnom
skončení konania o vydanie bezdôvodného obohatenia je voľbou žalobkyne a nevyplýva zo žiadneho
právneho predpisu, aby si tento nárok musela uplatňovať v jednom konaní. Iné (sociálne, majetkové)
pomery v danej veci rovnako neodôvodňujú aplikáciu § 257 CSP.

Poučenie:

46Csp/21/2025Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 1 CSP odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez
autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej

podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na
podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 3 CSP odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom
počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a
aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov

a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa ustanovenia § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu
je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým,

že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.