Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 16, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6To/72/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7620010480
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baločko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7620010480.5

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Baločka, PhD. a sudcov
JUDr. Mareka Dudíka a JUDr. Stanislava Sojku, PhD., na verejnom zasadnutí konanom dňa 16. októbra
2025, v trestnej veci proti obžalovanej A. B. A., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods.
2 písm. b) Tr.zák., o odvolaní obžalovanej a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová
Ves zo dňa 3.4.2025 sp.zn. 2T/82/2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. z a m i e t a odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry a
obžalovanej A. B. A..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovanú A. B. A. za vinnú z prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr.zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Tr.zák. v znení účinnom
do 6.8.2024, na tom skutkovom základe, že:

dňa27.februára2019včasemedzi10.35haž10.45hvZákladnejškolenaul.C.D.XvE.F.G.(ďalejlen
ZŠ) ako pedagogický pracovník ZŠ poverený vedením vyučovania športovej prípravy so zameraním na
športovú streľbu, v miestnosti č. 137 slúžiacej ako strelnica, porušila povinnosti vyplývajúce z jej pozície
zamestnanca ako pedagóga ZŠ spojených s bezpečnosťou maloletých detí - najmenej desiatich detí 7.B
triedy ZŠ, zúčastnených v rámci tretej a štvrtej vyučovacej hodiny športovej prípravy so zameraním na

športovú streľbu, dala pokyn na opustenie palebnej čiary a zdržiavania sa mimo nej v oddychovej zóne,
odišla na toaletu, teda opustila miestnosť strelnice č. 137 a skupina najmenej desiatich žiakov - osoby
mladšie ako 18 rokov, bolo prítomných v priestore, kde sa nachádzali krátke a dlhé vzduchové zbrane
kategórie „D“ (plynová zbraň) so strelivom do týchto zbraní, v dôsledku čoho v čase jej neprítomnosti
k maloletému E., nar. XXXX nachádzajúcemu sa na palebnej čiare strelnice so vzduchovou zbraňou
- puškou, kalibru 4,5 značky Slavia 634, výr.čísla V056718-W08, ktorú si cez prestávku sám nabil a

držal v rukách s hlavňou smerujúcou na terče v miestnosti strelnice, pristúpil z prednej strany smerom
k hlavni vzduchovej pušky jeho spolužiak zo skupiny mal. H., nar. XX.X.XXXX, ktorý si k nemu pokľakol
a nezistenými slovami prihovoril, následne chytil svojimi oboma rukami hlaveň jeho vzduchovej zbrane,
ktorú ťahal rukami smerom k sebe a pritom ako hlaveň vzduchovej zbrane smerovala do oblasti jeho
hlavy tak mal. E.B. palcom zatlačil na jazýček spúšte a došlo k výstrelu projektilu z tejto vzduchovej
zbrane, ktorý následne zasiahol čelovú oblasť hlavy mal. G.H. v dôsledku čoho tento utrpel na základe

záveru vypracovaného znaleckého posudku č. 34/2019 znalcom z odboru Zdravotníctvo a farmácia,
odvetvie chirurgia B. I. J. ťažké poranenie lebky a mozgu vľavo (v čelovo - temennej oblasti) s drobnými
pomliaždeninami a krvácaniami s následným opuchom mozgu priebehu strelného kanála a s následnou
pravostrannou obrnou končatín vpravo s dobou liečenia a práceneschopnosti minimálne od 27.2.2019
do 14.8.2019, t.j. 168 dní.

Za to okresný súd uložil obžalovanej podľa § 157 ods. 2 Tr.zák. s použitím § 36 písm. j) Tr.zák., § 38
ods. 2, 3 Tr.zák. a § 56 ods. 1, 2 Tr.zák. peňažný trest vo výmere 1.000,- € (tisíc eur).Podľa § 57 ods. 3 Tr.zák. pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu obžalovanej súd
uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr.por. odkázal poškodenú Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., pobočka Košice,
Senný trh 1, Košice - Staré mesto, IČO: 35937874 s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote obžalovaná prostredníctvom svojej obhajkyne podala
odvolanie. V písomných dôvodoch odvolania uviedla, že pridržiava sa všetkého, čo bolo uvedené

v jej predchádzajúcich odvolaniach a všetkých jej ústnych prednesoch na hlavných pojednávaniach
a rovnako sa pridržiava všetkého, čo bolo uvedené v záverečných rečiach.

Bola ako obžalovaná uznaná vinnou z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2
písm. b) Tr.zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Tr.zák. účinného do 6.8.2024 a za to jej bol
uložený peňažný trest vo výmere 1.000 eur, kde podľa § 57 ods. 3 Tr.zák. pre prípad úmyselného

zmarenia výkonu peňažného trestu jej súd uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 5 mesiacov.
Poškodených odkázal na civilný proces.

V skutkovej vete súd prvého stupňa, okrem iného, uvádza že obžalovaná porušila povinnosti vyplývajúce
jej z pozície zamestnanca ako pedagóga ZŠ, spojených s bezpečnosťou maloletých detí – najmenej 10

detí 7.B triedy ZŠ, zúčastnených v rámci 3. a 4. vyučovacej hodiny športovej prípravy so zameraním
na športovú streľbu, dala pokyn na opustenie palebnej čiary a zdržiavania sa mimo nej v oddychovej
zóne, odišla na toaletu, teda opustila miestnosť strelnice č. 137 a skupina najmenej desiatich žiakov –
osoby mladšie ako 18 rokov, bolo prítomných v priestore, kde sa nachádzali krátke a dlhé vzduchové
zbrane kategórie „D“.

Po analýze tejto skutkovej vety došli k záveru, že táto nedáva tak úplne zmysel, keď sa ako obvinená
mala dopustiť porušenia svojich povinností tým, že dala pokyn na opustenie palebnej čiary a zdržiavania
sa mimo nej v oddychovej zóne, a až potom odišla na toaletu, teda opustila miestnosť strelnice č. 137.

V rozsudku sa zároveň nachádzajú aj viaceré pisárske chyby, z ktorých niektoré menia skutkový stav.
Napr. na strane 11 rozsudku je uvedené, že mala pokyn vyviesť deti z miestnosti č. 137, čo ale nie je
pravda. Obžalovanej takýto pokyn nielenže nikto nedal, ale v žiadnom internom predpise sa nenachádza
takýto pokyn a ani ona osobne nebola školená o tom, ako má postupovať v stave, kedy dôjde k nejakej
núdzi, či náhlej nevoľnosti kohokoľvek, či už učiteľa alebo žiaka. Nie je a ani nemôže byť zodpovedná

jednak za náhlu nevoľnosť a rovnako ani za neschopnosť riaditeľa školy, ktorý zanedbal svoje povinnosti
a nevykonával ich s náležitou odbornou starostlivosťou.

Obžalovaná má za to, že bolo potrebné uviesť aj to, že žiaci mali 13 až 14 rokov, boli blízki veku
trestnoprávnej zodpovednosti, boli o BOZP pri streľbe poučovaní pravidelne a opakovane a v čase,

kedy došlo k opusteniu miestnosti pedagógom, bola riadna školská prestávka. Dôležité je aj to, na čo
prvostupňový súd zabúda a na čo opakovane poukázal aj odvolací súd, a to, že to bola modelová hodina,
2 dni pred krajskou (piatok) a celoslovenskou súťažou (sobota, nedeľa), ktorá mala trvať 3 dni. V zmysle
učebných osnov a Školského vzdelávacieho programu je potrebné, aby modelové hodiny prebiehali
presne tak, ako je tomu na súťaži. Pokiaľ by obžalovaná tak neurobila, porušila by predmetné predpisy.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že už len tým, že pred vyučovacou hodinou obžalovaná žiakov poučila
o BOZP, že skontrolovala zbrane a to opakovane po ukončení streľby a žiakov odvolala z palebnej čiary
do oddychovej zóny, obžalovaná nemohla porušiť žiadnu svoju povinnosť.

Obžalovaná nesúhlasí s tým, že by bola vinnou zo spáchania trestného činu, ktorý sa jej kladie
za vinu. Nezanedbala žiadnu zo svojich povinností zamestnanca, ktoré ako pedagóg mala dodržať.
Z vykonaného dokazovania nebolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že by ona mala niečo
zanedbať, opomenúť, či vykonať tak, že by naplnila všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu,
ktorý sa jej kladie za vinu.

Poškodený, rovnako aj žiak, ktorý vystrelil, mali už vek, keď mohli a mali si byť vedomí, že
neuposlúchnutie príkazu učiteľa, nabitie zbrane bez pokynu učiteľa a mierenie zbraňou na iné osobymôže viesť k úrazu. Títo dvaja žiaci sú zodpovední za ublíženie na zdraví H. J. s tým, že J. si zranenie
spoluzavinil.

Počas zisťovania prvotnej príčiny úrazu bolo samotným poškodeným oznámené otcovi, že sa s B. A..
Potom sa tejto veľmi dôležitej informácii nevenovala pozornosť. Táto informácia sa neobjavila prvýkrát
pred súdom, ale upozorňovali na ňu už v prípravnom konaní. Zjavne išlo o nejakú vážnejšiu hádku, keď
B. K. L. v čestnom prehlásení uviedla, že chlapci sa hádali počas hodiny matematiky tak, že ich musela
upokojovať. Matematika bola pred streleckou prípravou, na ktorej počas prestávky vznikol úraz. B. mieril

na poškodeného, teda nešlo o náhodný výstrel. Nemohli iným spôsobom zabezpečiť dôkaz, iba čestným
prehlásením, keďže v škole panovala atmosféra strachu a obavy z pomsty zo strany riaditeľa do takej
miery, že svedkyňa nemala odvahu vypovedať.

Konkrétne sa obávala reakcie svojho nadriadeného – riaditeľa školy, ktorého dlhodobo vnímala ako
zákerného, pomstychtivého človeka, ktorý sa nezastaví pred žiadnym spôsobom odplaty či šikany

zamestnancov. Podľa jej vyjadrenia sa bála, že by ju riaditeľ cielene diskriminoval, krátil jej príjem,
prípadne by ju prinútil k ukončeniu pracovného pomeru. V čase incidentu bola B. L. už vo veku
blízkom dôchodku, kedy je veľmi problematické nájsť nové zamestnanie, a to najmä v danom regióne
s obmedzenými pracovnými možnosťami v oblasti školstva. Obava zo straty existenčného zabezpečenia
bola teda plne dôvodná a pochopiteľná.

Zastávajú názor, že aj keď ide o čestné prehlásenie potvrdzuje to, že mohlo ísť zo strany B. aj o úmysel,
keďže bez pokynu išiel nabiť zbraň, dlho mieril na J., pričom nepoužil bezpečnostnú poistku a prvýkrát
počas pôsobenia v športovej streľbe neuposlúchol obžalovanej pokyn.

V odvolacom konaní sp.zn. 8To/90/2024 bolo Krajským súdom v Košiciach poukázané na to, že sa
tento nestotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že ako obžalovaná svojim konaním porušila
dôležitú povinnosť uloženú jej podľa zákona, pretože síce nechala deti v priestoroch strelnice po tom,
čo obžalovaná túto opustila, avšak na druhej strane, obžalovaná ich dôsledne upozornila, že sa majú
zdržiavať v oddychovej zóne a nemajú manipulovať so zbraňami a strelivom.

Rovnako poukázal na to, že obžalovaná neporušila ani žiadny interný predpis, lebo žiadny interný
predpis, vydaný riaditeľom školy, neobsahoval postup pri náhlej potrebe učiteľa počas hodiny alebo
prestávky a nebol nijakým spôsobom zabezpečený dozor na chodbe pred miestnosťou č. 137.

Napriek vyššie uvedenému, aj v tomto odsudzujúcom rozsudku zo dňa 3.4.2025, ktorý vydal súd prvého
stupňa, sa opäť odsúdenie jej osoby ako obžalovanej opiera iba o to, že obžalovaná nechala žiakov
v miestnosti so zbraňami, tiež nikde neuvádza, že išlo o riadnu prestávku a nie hodinu.

Súd prvého stupňa nesprávne uvádza, že obžalovaná počas vyučovacieho procesu nechala žiakov

v miestnosti strelnice bez akéhokoľvek dozoru.
Prestávka nie je súčasťou vyučovacieho procesu, lebo o vyučovacom procese je možné hovoriť iba
vtedy, ak prebieha výučba.

Vyučovací proces je základnou súčasťou výchovno-vzdelávacieho systému, ktorý zahŕňa plánovanie,

realizáciu a hodnotenie vyučovania s cieľom rozvíjať vedomosti, zručnosti a postoje žiakov. Tento proces
je systematický a prebieha v rámci školského vzdelávacieho programu, pričom zohľadňuje individuálne
potreby žiakov a ciele vzdelávania.
Prestávky sú organizačne zakotvené v rámci školského režimu dňa, ale nie sú súčasťou vyučovacieho
procesu ako didaktickej činnosti.

V slovenskej legislatíve (v zákone č. 245/2008 Z.z. školský zákon) sa opisuje obsah a formy výchovno-
vzdelávacej činnosti, ktoré vyučovací proces zahŕňa.
Vyučovací proces je proces vytvárania vedomostí, spôsobilostí, zručností, návykov, ktoré sú stanovené
učebným plánom, učebnými osnovami a učebnicami.
Toto je definované v literatúre:

Všeobecná didaktika – A. A. M. A., N., XXXX, vydal A. B. O. –
Vydavateľstvo IRIS a I. A. M. A., N., 1997, Vydal A. B. O. –
Vydavateľstvo IRIS
Nikde sa ani v tejto literatúre neuvádza prestávka ako súčasť vyučovacieho procesu.Teda je vylúčené, aby obžalovaná bola uznaná vinnou a bola odsúdená z toho, že porušila nejaké,
doposiaľ presne a jasne nedefinované povinnosti počas vyučovacieho procesu, keďže napriek jej náhlej

nevoľnosti už bola prestávka. Žiaci sa pred koncom vyučovacej hodiny pýtali na WC, v následnom
časovom slede obžalovaná opakovane odkontrolovala zbrane, potom odvolala žiakov bez zbraní do
oddychovej zóny, tak vydala príkaz, aby sa zbraní nedotýkali a až potom keď už toto celé urobila,
prišlo jej náhle, bez akéhokoľvek jej zavinenia tak nevoľno, že musela utekať na toaletu. Je nevyhnutné
podotknúť, ako už bolo spomenuté, že prestávka sa nepovažuje za súčasť vyučovacieho procesu, lebo

o vyučovacom procese možno hovoriť výlučne vtedy, ak prebieha výučba.

Súd prvého stupňa opakovane pri rozhodovaní o jej odsúdení uvádza, že išlo o vyučovaciu hodinu
v škole a nie súťaž a opakovane sa nijakým spôsobom nevyrovnal s tým, že obžalovaná opakovane
uvádzala a uvádza, že nebola to klasická vyučovacia hodina, ale hodina pred súťažou, tzv. modelová
vyučovacia hodina s tým, že celá musela v zmysle učebných osnov a Školského vzdelávacieho

programu prebehnúť presne tak, ako je tomu na súťaži. Pokiaľ by obžalovaná tak neurobila, porušila
by predmetné predpisy. A k tejto výučbe patrili a patria aj pokyny na opustenie palebnej zóny a odchod
do zóny oddychovej a zotrvanie v nej.

Napriek vyhodnoteniu celej situácie odvolacím súdom, že je pri rozhodovaní potrebné zohľadniť, že

išlo o modelovú vyučovaciu hodinu pred súťažou, že obžalovaná opustila triedu, prvostupňový súd toto
nevzal do úvahy pri vyhodnocovaní dôkazov a ani pri rozhodovaní. Súd prvého stupňa sa nevyrovnal
s tým, prečo tento názor krajského súdu jednak nezohľadnil a keď už ho nezohľadnil pri rozhodovaní,
tak v rozhodnutí neuviedol, z akého dôvodu.

Učebné osnovy sú súčasťou Školského vzdelávacieho programu a ako také, ich musí každý pedagóg
dodržiavať, teda nie je možné skonštatovať, že ich dodržiavaním obžalovaná porušila svoje povinnosti
a má byť zodpovedná za úraz, ktorý si žiaci privodili vlastnou nezodpovednosťou a porušením interných
Výuka žiakov, ktorí sú zaradení do športovej triedy so zameraním na športovú prípravu streľby zo
vzduchovýchzbraní,prebiehavzmysleučebnýchosnovšportovejprípravyvšportovejstreľbe,vydaných

Ministerstvom školstva SR dňa 18.3.2003 pod č. 382/2003-41.

V časti učebné osnovy „MLÁDEŽ do 14 rokov v ich článku 4. 2 Špeciálne poznatky, pod písm. a)
je uvedené, že súčasťou učebných osnov je teoretická príprava žiakov týkajúca sa bezpečnostných
opatrení pri narábaní so zbraňou a strelivom a zároveň je dodržiavanie týchto štandardov jedným

z výkonových štandardov. Schválené Učebné osnovy spolu so Školským vzdelávacím programom boli
predložené súdu.

Viacero žiakov v tejto skupine už malo v čase úrazu 14 rokov. Je to vek, v ktorom podľa učebných osnov
čl. 1.1. a) b) c) d) v technickej príprave, má byť zvládnutá technika streľby zo vzduchovej pušky i pištole

a má sa oboznámiť už s technikou streľby z malokalibrovej pušky a pištole.
V čl. 2.1. Vzhľadom k tomu, že úroveň poznatkov a praktických skúseností z uskutočňovania tohto športu
u žiakov tejto kategórie je pomerne nízka, pozornosť sústrediť na rozvoj schopností žiakov realizovať
požiadavky trénera v procese nácviku i v súťažiach
Čl.2.2.obsahomtaktickejprípravyjeučiťžiakovreagovaťnarôznezmenypodmienokvprocesenácviku

ivsúťaži.Čl.2.2b)nazmenyvonkajšíchpodmienok:vyrušovanie,vynútenéprerušeniepriebehusúťaže,
časová tieseň, voľba prestávok a obsahu ich činnosti
Čl. 2.3 Proces
Úlohy trénera: a) poskytovať žiakom pred nácvikom a súťažou vždy presné a zrozumiteľné informácie
a odporúčania k ich realizácii.

b) po nácviku a súťaži vyhodnotiť ako boli jeho zámery a pokyny splnené a zdôvodniť ich. Žiadať
vysvetlenie aj od žiakov, čím sa podporí rozvoj ich myslenia, tvorivosti a v dôsledku toho aj taktického
správania.
Čl. 2.4 Požiadavky na žiakov – výkonové štandardy
Žiak vie, je schopný: Prejaviť taktické myslenie a správanie v tréningu i súťaži v súlade s požiadavkami

uvedenými v obsahovom štandarde (pozri bod 2.2)
Čl. 4.2 b) didaktika športového tréningu: súťaže, ich význam, systém súťaží, účasť na súťažiach.
Charakter prípravy pred súťažou a vlastný priebeh súťažeČl.4.2c)Základyprvejpomoci:technická(naučiťžiakovtejtokategóriepraktickézručnostiprvejpomoci),
predlekárska prvá pomoc (zoznámenie), všeobecné zásady poskytovania prvej pomoci (zoznámenie)
Čl. 4.2 Špeciálne poznatky a) Pravidlá športovej streľby svojich disciplín, Spolupráca s korektorom

v súťaži, Organizácia súťaží mládeže do 14 rokov, Bezpečnostné opatrenia pri manipulácii so zbraňou
a strelivom, pohyb a správanie sa v objektoch strelnice, Popis a spôsob použitia zbraní, z ktorých
sa výcvik povedie, Vybavenie a pomôcky strelca v kategórii do 14 rokov, Bod odpalu, doraz, spätný
chod, Spúšťanie – definícia, spôsob použitia na zbraniach, Jednoodporová a dvojodporová spúšť a ich
význam, použitie poistky, bod odpalu, doraz, spätný chod, zdokonaľovanie streľby, účasť v súťažiach

v kategórii do 14 rokov
Špeciálne poznatky c) krátkodobá psychologická príprava – jej ciele a úlohy v období pred súťažou
princíp – ako jedna z dôležitých zložiek športovej prípravy, princíp modelovania prípravy
čl. 4.3 a) teoretickú prípravu uskutočňovať prevažne v spojitosti s tréningovou jednotkou pred jej
začiatkom, v jej priebehu alebo po jej ukončení
b) ak sa vykonáva teoretická príprava samostatne, vyčleniť na ňu maximálne 1 vyučovaciu hodinu (žiaci

tohto veku nemajú dostatok trpezlivosti, rýchlo strácajú pozornosť a záujem)
čl. 4.4 Výkonové štandardy – požiadavky na žiakov: žiak vie, je schopný vysvetliť bezpečnostné
opatrenia pri manipulácii so zbraňou a strelivom, pohyb a správanie sa v priestoroch strelnice
čl. 5.2 a) sústavné všestranné výchovné pôsobenie – formovanie osobnosti, Rozvoj súťaživosti
a výkonovej motivácie,

Modelovanie súťažných situácií
čl. 5.3 Proces a) túto zložku prípravy využívať v tréningovom procese od samostatného začiatku
čl. 5.4 Požiadavky na žiakov – výkonové štandardy
Žiak vie, je schopný: Prejaviť schopnosť regulovať svoje aktuálne psychické stavy. Prejavovať
zodpovedný prístup a disciplínu pri manipulácii so zbraňou

Tieto učebné osnovy športovej prípravy v športovej streľbe pre športové triedy základných škôl
a športové gymnáziá boli zaevidované pod inventárnym číslom základnej školy UK-2708/2 a boli
v školskom vzdelávacom programe schválené riaditeľom školy. Teda nie je možné tvrdiť to, čo
uvádza súd, že obžalovaná nekonala dôsledne a porušila svoje povinnosti pedagóga, keď nechala

žiakov s nenabitými a skontrolovanými zbraňami po vydaní pokynu na odchod do oddychovej zóny,
v priestoroch strelnice. Toto je súčasťou nácviku na súťaže a tvorí súčasť vyučovacej hodiny. Teda nie
je možné skonštatovať, že porušila svoje povinnosti, lebo takýto postup jej vyplýva priamo z učebných
osnov,podpísanýchaschválenýchriaditeľomškoly.Súdmaltietolistinykdispozíciiakojedenzlistinných
dôkazov, avšak pri rozhodovaní o jej vine ich opomenul, nevzal do úvahy, nepoňal do odôvodnenia

a nevysvetlil prečo tak postupoval, ale iba skonštatoval, že vyučovanie nie je súťaž, ale ide o žiakov na
vyučovaní v základnej škole.

Žiadnou inou listinou neboli jej tvrdenia a ňou predkladané listiny vyvrátené a teda jej nie je
z odôvodnenia rozsudku jasné, prečo neboli vzaté do úvahy pri rozhodovaní o jej vine. Ničím nebolo

preukázané, že by porušila nejaký predpis, zákon, učebné osnovy, či školský vzdelávací program a tým
konala nedbanlivostne a zapríčinila úraz.

Rovnako nebolo súdom prvého stupňa vzaté do úvahy, že v čase, kedy obžalovanej prišlo NÁHLE
NEVOĽNO, už bola prestávka a že obžalovaná opustila maloleté deti, čo nie je až tak celkom pravda,

lebo išlo o žiakov so špeciálnou prípravou, špeciálnym výcvikom a poučením, ktorí so zbraňami
a pokynmi boli oboznamovaní tri roky. Na to poukázal odvolací súd, ale s tým sa tiež súd prvého stupňa
v rozhodnutí nevysporiadal.

Napriek tomu, že odvolací súd poukázal na nedostatky v interných predpisoch, súd prvého stupňa dáva

za vinu obžalovanej, že nevolala niekoho z chodby, avšak v čase pred úrazom a súbežne s časom jej
odchodu na toaletu, v tom momente – okamihu nebolo koho, lebo tam ešte nikto nebol nablízku.

Opakovane obžalovaná poukázala, že svedkyňa J. vo svojej výpovedi nehovorí pravdu, lebo nikto nemal
pred miestnosťou č. 137 dozor a dozor vykonávajúce učiteľky na priľahlých dlhých chodbách sa venovali

svojmu priestoru, kde vykonávali dozor.
Riaditeľ školy je jediný, kto bol zodpovedný za daný stav a pokiaľ má byť obžalovaná a odsúdená ona,
tak na rovnakej pozícii by mal byť aj on, keďže zanedbal pri výkone svojej funkcie všetko, čo sa len daloa ešte na to, aby svoju nekompetentnosť zakryl, tak manipuloval s dôkazmi (jeho rukou dopísané údaje
na rozvrhu dozorov, ktoré sa v rozvrhu, ktorý predložila ona, nenachádzali).
V pozícii štatutárneho orgánu základnej školy sa riaditeľ, bez akýchkoľvek problémov či nebodaj hanby

vo svojej svedeckej výpovedi priznal, že nemá ani základné vedomosti ohľadom zákonov a právnych
predpisov súvisiacich s chodom školského zariadenia, čo sa významným negatívnym spôsobom
podpísalo na fungovaní základnej školy.

Doposiaľ nikto nezdôvodnil, v čom spočíva jej vina, keď k celej situácii viedla nekompetentnosť riaditeľa

pri vypracovávaní interných predpisov, neznalostí pomerov na škole a jeho nedbanlivostný prístup pri
riadení školy.

Rozvrh hodín vypracováva riaditeľ školy. Následne k nemu vypracováva aj Rozvrh dozorov počas
prestávky riaditeľ, ktorý v rámci svojich kompetencií rozhoduje kto bude mať dozor na chodbách a pokiaľ
je to potrebné, tak aj v triedach. V rozvrhu dozorov musí byť uvedené priezvisko pedagóga, teda riaditeľ

musí presne stanoviť kto, kde a v akom čase bude vykonávať dozor. V tomto prípade obžalovaná nikde
nebola uvedená ako dozor v zmysle vyhlášky MŠ SR č. 320/2008 Z.z. § 8 ods. 3 a ktorý bol vyvesený
na viditeľnom mieste v budove školy.

Pri rozhodovaní o obžalovanej vine a jej odsúdení, toto nebolo súdom prvej inštancie vzaté do úvahy

anebolovzatédoúvahyanito,žesiriaditeľškolyzrejmeuvedomil,žepochybilaručneperom„poopravil“
rozvrh dozorov, asi v domnení, že vo svoj prospech, a takýto ho predložil súdu. Na toto poukazuje
od momentu, kedy riaditeľ školy tento pozmenený listinný dôkaz predložil, ale súd na to, že došlo
k manipulovaniu dôkazov pred súdom neprihliadol.
Obžalovaná zastáva názor, že pri rozhodovaní o jej vine a treste súd prvého stupňa neprihliadol na to,

kto má zodpovednosť za vypracovanie interných predpisov a že v rámci výkonu funkcie riaditeľa by mal
práve on konať s primeranou zodpovednosťou a odbornou starostlivosťou. To, že nebol na škole riadne
určený dozor cez prestávku a neexistujú listinné interné predpisy ako postupovať v stave núdze, nie je jej
vinou a ona za to nemôže byť uznaná vinnou a odsúdená. Nemohla tušiť, ani predvídať a ani ovplyvniť
to, že jej náhle prišlo nevoľno a nikde na chodbe nikto nebol.

Obžalovaná chce znova podotknúť, že nemala ako zabezpečiť niekoho, aby išiel do triedy, keď jej prišlo
náhle nevoľno, lebo nikto sa na chodbe v tom čase nenachádzal. Nemala priestor a ani zdravotný stav
v danej chvíli na to, aby stihla pobehovať po chodbe za účelom hľadania dozoru. Súd prvého stupňa
uvádza rôzne alternatívy, ako mala reagovať, avšak ona sa nevyhnutne potrebovala presunúť na toaletu,
lebo jej bolo veľmi zle. Pri všetkej úcte, opakuje, že nikto, ani súd prvého stupňa, nemôže skonštatovať,

čo mala, či mohla robiť, lebo nikto v tej chvíli nebol v jej koži, nevie posúdiť, či jej prišlo náhle nevoľno
tak, že nemohla alebo mohla ešte vydávať pokyny na zabezpečenie dozoru v triede všetkým dookola
a behať po chodbe hľadať dozor.

Aj deti si žiadali, aby mohli ísť na toaletu a jej prišlo náhle nevoľno až potom, čo odkontrolovala zbrane

a žiakov odvelila do oddychovej zóny. Toto potvrdil vo svojej výpovedi zo dňa 21.5.2020, aj P. L., avšak
to, čo vypovedal tento svedok dňa 22.5.2020, že obžalovaná potrebovala ísť súrne na toaletu v rozsudku
prvostupňového súdu zo dňa 3.4.2025, na strane 21 chýba.

Nestotožňuje sa s názorom súdu prvého stupňa, že: „Mi nemohlo byť zle, lebo som sa vrátila do

triedy a poskytovala prvú pomoc.“ Nevoľnosť, ktorú obžalovaná pocítila, nastúpila náhle, bola silná
a nepredvídateľná. V danom okamihu ju nedokázala ovládnuť ani potlačiť – jedinou možnou reakciou
bolo okamžité opustenie triedy a odchod na toaletu. Opakovane zdôrazňuje, že nikto iný nemôže
objektívne posúdiť, ako sa v tej chvíli cítila a aký bol jej fyzický stav. Je možné spätne špekulovať
o množstve teoretických možností, ako mohla postupovať, no reálne sa v danom okamihu – v dôsledku

náhle vzniknutej telesnej nevoľnosti – nedokázala zachovať inak, než okamžite opustiť triedu a bežať
na toaletu.

To, že obžalovaná začala poskytovať žiakovi prvú pomoc, keď zistila po návrate z toalety, čo sa stalo,
nesvedčí o tom, že jej nebolo nevoľno, ale svedčí to o tom, že si napriek nevoľnosti, ktorá po použití

WC mierne ustúpila, splnila jednu zo svojich povinností vyplývajúcu jej z výkonu povolania uvedenú
v čl. 13, bod 5 Školského poriadku. Nedáva to zmysel, pretože poskytnutie prvej pomoci sa so súrnou
potrebou ísť na WC nevylučuje, pretože časovo to išlo následne po sebe, prišlo jej nevoľno nevedela
to ovládať, ani zadržať a ani urobiť nič iné, iba utekať na toaletu a keď sa vrátila podala prvú pomoc.Teda podľa čl. 13, bod 5 Školského poriadku bola povinná poskytnúť prvú pomoc, čo aj urobila, lebo
nikde naokolo nebol nijaký dozor v tej chvíli, ktorý by jej bol pomohol alebo zavolal lekársku pomoc.
Tak o to požiadala deti. Deti bežali do zborovne. Ale takýto postup bol nevyhnutný kvôli tomu, že nikde

nebol v dosahu dozor.

Obžalovanej sa dáva opakovane za vinu, že mohla a mala vedieť, že sa môže stať úraz, lebo deti
boli v miestnosti so zbraňami. Pokiaľ je to uvedené takto, tak to naozaj vyzerá, že zanedbala nejakú
povinnosť, avšak nie je to pravda.

Pre objektivitu je potrebné uviesť, že nezanedbala nič zo svojich povinností, lebo všetko bolo urobené
v zmysle BOZP, deti boli v oddychovej zóne v bezpečí a pri žiakoch v ich veku a ich špeciálnom výcviku,
obžalovaná nemohla predvídať, že sa čosi také môže stať, že dvaja žiaci tak hrubo porušia jej pokyny
a školský poriadok.
Pokiaľ by išlo o žiakov z 1.- 4.ročníka, či škôlkarov, tak by mohla byť reč o tom, že mala predvídať,
že môžu niečo také, ako odísť z oddychovej zóny urobiť. Avšak pri žiakoch v športovej triede sa to

nedalo predvídať, lebo títo majú špeciálny trojročný výcvik, najvyššie celoslovenské súťaže absolvované
s vynikajúcimi výsledkami, majú vyšší vek, školenia o BOZP... Pokiaľ by sa aspoň niekto bol zaoberal
tým, že deti sa pohádali a následne sa stal úraz, bola by sa zistila príčina toho, prečo B. zobral zbraň,
nabil ju a vystrelil. Hoci ani tak si nevie predstaviť, čo by urobila, keď nikde nikto nebol a jej prišlo náhle
zle.

Dáva sa jej za vinu, že nechala samé deti v počte najmenej desať, čo tiež nie je pravda a pokiaľ by bol
súd prvého stupňa objektívne vyhodnocoval dôkazy, tak by bol zistil, že keď obžalovaná išla na toaletu,
tak spolu s ňou na toaletu odišlo 6 z 11 detí (na wc šiel aj poškodený), teda v oddychovej zóne bolo 5 detí
(napiť sa tam šiel aj B., ten čo strieľal), ktoré tam jedli, rozprávali sa, oddychovali. Oddychová zóna bola

v bezpečnej vzdialenosti od palebnej zóny, napriek tomu, že boli v jednej miestnosti. Podľa vyjadrenia
znalca K. B. O. v znaleckom posudku č. 6/2019 a jeho dodatku, z odboru Strelné zbrane a výbušniny,
odvetvia Strelivo, Strelné zbrane, Posudzovanie strelníc, v časti III. Záver bod 8: „Z hľadiska technického
vyhovujú všetky prvky umiestnené v miestnosti so streleckou činnosťou bezpečnej prevádzke.“

Uznesenie odvolacieho súdu 8To/90/2024 zo dňa 23.1.2025 na str. 7 jasne hovorí o tom, že: „Krajský
súd sa nestotožnil so záverom prvostupňového súdu, že obžalovaná svojim konaním porušila dôležitú
povinnosť uloženú jej podľa zákona, pretože je síce pravdou, že deti ponechala v priestoroch strelnice
po tom, čo túto opustila, avšak na druhej strane, „stalo sa tak po tom čo ich dôsledne upozornila, že sa
majú zdržiavať v oddychovej zóne a nemanipulovať so zbraňami a strelivom.“

Na str. 8 predmetné krajské uznesenie ustálilo, že „Maloleté deti vzhľadom na predchádzajúcu výnimku
športovej streľby sústavného poučovania o bezpečnosti pri výkone tejto činnosti ako aj opakovaných
účastiach na súťažiach, či už krajských alebo celoslovenských vedeli, že sa nemôžu svojvoľne, bez
pokynu pedagóga trénera, rozhodcu sa vrátiť na palebnú čiaru a manipulovať so zbraňami, vo vzťahu

ku ktorým im bezprostredne pred tým bol daný príkaz, aby sa ich nedotýkali.“

Nikto sa ani len nezaoberal tým, v akom rozsahu pochybil riaditeľ, že zanedbal svoje povinnosti, že nikde
nie je listinne zadefinované ako postupovať, keď príde pedagógovi náhle nevoľno a túto možnosť ani
nepredvídal, i keď mu to priamo vyplýva z pozície funkcie. V rovnakých intenciách postupoval aj odvolací

súd, ale nebolo to súdom prvého stupňa vzaté na vedomie.

Zospôsobu,akýmbolovedenékonanieavyhodnocovanévykonanédokazovanieprvostupňovéhosúdu,
obžalovanámádôvoddomnievaťsa,žesúdprvéhostupňasaodpočiatkujednostrannezameralvýlučne
najejosobu,akokebyužvopredexistovalopresvedčenieojejvine.Výsledkombolopredčasnéuzavretie

otázky jej trestnoprávnej zodpovednosti bez toho, aby sa prvostupňový súd objektívne a vyvážene
zaoberal dôkazmi v jej prospech, všetkými rozhodujúcimi okolnosťami vzniku úrazu, ako aj systémovými
pochybeniami riaditeľa školy, a to vo výkone jeho funkcie aj v oblasti dodržiavania pravidiel BOZP.

Takýto prístup je v priamom rozpore so základnými zásadami trestného konania, predovšetkým so

zásadou prezumpcie neviny a s ňou úzko súvisiacou zásadou in dubio pro reo. Obe tieto zásady
vyžadujú, aby súd nepristupoval k obžalovanému s predpojatým presvedčením, že spáchal skutok, ktorý
sa mu kladie za vinu; dôkazné bremeno nesie obžaloba a všetky pochybnosti musia byť vyhodnotené
v prospech obžalovaného.Súd prvej inštancie nerozlišuje pojmy, ktorých rozlíšenie je nevyhnutné k tomu, aby mohol objektívne
a zákonne vo veci rozhodnúť. Obžalovaná neodišla z triedy počas vyučovacieho procesu, ale počas

prestávky, na ktorú mala nárok, neopustila žiakov, ale pokynom odvolala žiakov so špeciálnym výcvikom
do oddychovej zóny vo veku blízkom trestnoprávnej zodpovednosti, nenechala ich so zbraňami,
lebo zbrane boli vybité, skontrolované, odobraté a žiaci boli od nich v dostatočnej vzdialenosti
voddychovejzóne,okreminéhoišloajomodelovúhodinuvzmysleplneniaučebnýchosnovaškolského
vzdelávacieho programu.

Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí 6To/30/2023 zo dňa 30.6.2023 jednoznačne uviedol, že: „Nie
je bez významu ani zistenie, že predmetná vyučovacia hodina bola zameraná na prípravu žiakov na
celoslovenskú súťaž, ktorú mali v krátkom čase absolvovať a preto jej súčasťou bolo zopakovanie
a osvojenie si aj vydávaných pokynov pedagógom, smerujúcich k žiakom v súvislosti so streľbou
a manipuláciu so zbraňami tak, aby žiaci vedeli, upevnili si a osvojili zručnosti, ale aj postup konania po

vyhlásení pokynu oprávnenou osobou na prebiehajúcej súťaži.“

Napriek tomu, že na to obžalovaná upozorňuje od samého začiatku súd prvého stupňa nebral do úvahy
to, akým spôsobom sa na úraze podieľal žiak, ktorý strieľal a aj samotný poškodený. Súd bez toho, aby
jednoznačne a nepochybne preukázal, že jedine ona zavinila úraz, toto iba skonštatoval viac menej na

základe svojich subjektívnych vyjadrení a subjektívnej interpretácie odborných pojmov z oblasti školstva
a na základe selektívne vybraných dôkazov.

Obžalovaná zastáva názor, že v tomto prípade absentuje ucelený a presvedčivý reťazec dôkazov,
ktorý by jednoznačne a nepochybne preukazoval jej vinu. Má za to, že dôkazy v konaní boli súdom

vyhodnocované tak, že ona musí byť vinná iba preto, že je učiteľka. Takýto spôsob vyhodnocovania
dôkazov nezodpovedá požiadavkám na spravodlivý proces.

Takto sú vyhodnocované aj výpovede svedkov a sú z výpovedí vyňaté iba tie časti, ktoré zapadajú
do konštrukcie toho, že má byť vinná a zároveň sú ignorované tie, ktoré svedčia o jej nevine. Takýto

postup súdu u nej vzbudzuje dojem, že súd rozhodol o jej vine oveľa skôr, ako boli vykonané a následne
vyhodnocované dôkazy a to je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny.

Súd opakovane nevzal pri rozhodovaní do úvahy to, že išlo o modelovú hodinu, že žiaci boli poučení
o BOZP, že bol daný pokyn ukončiť streľbu, že zbrane boli skontrolované, boli bez zbraní odvolaní do

oddychovej zóny a napokon dostali pokyn zbraní sa nedotýkať. Obžalovaná nemala ako v tiesni niekoho
volať, lebo jednak na chodbe nikto nebol a jednak jej prišlo náhle nevoľno. Riaditeľ zanedbal a opomenul,
čo sa len dalo a vytvoril podmienky neprijateľné pre riadny výkon práce učiteľa.

Súdprvéhostupňaopomenul,ženiejemožnéučiteľa,ktorýniejevdanomčaseurčenýnavýkondozoru,

robiť zodpovedného za porušenie povinností, ktoré mu objektívne nevyplývajú zo žiadneho zákona ani
vyhlášky.

Okresný súd nesprávne vyhodnotil jej zákonnú zodpovednosť vo veci zabezpečenia dozoru počas
prestávky v miestnosti č. 137. Povinnosť zabezpečiť dozor počas prestávok nevzniká automaticky

učiteľovi, ktorý vyučoval predošlú hodinu, resp. tomu, kto bude učiť ďalšiu hodinu, alebo učiteľovi, ktorý
učí dve hodiny po sebe v tej istej triede, ale výlučne tomu pedagogickému zamestnancovi, ktorý je na
výkon dozoru písomne určený rozvrhom dozorov podľa § 8 ods. 3 vyhlášky MŠ SR č. 320/2008 Z.z. A to
nebola ona obžalovaná, keďže jej meno nebolo v žiadnom rozvrhu dozorov vyvesenom na viditeľnom
mieste v budove školy.

Považuje za nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že svedkovia – konkrétne riaditeľ školy p. F., jeho
zástupkyňa p. L., p. O. a p. J. – zhodne uviedli, že miestnosť č. 137 je odbornou učebňou, pričom tieto
tvrdenia sa objavujú výlučne až v ich svedeckých výpovediach. Žiadny z týchto svedkov však nepredložil
anineoznačilrelevantnýlistinnýdôkaz,ktorýmbybolomožnéichtvrdenieobjektívnepodložiť.Výpovede

vyššie uvedených svedkov preto vyznievajú ako účelové a je nanajvýš pravdepodobné, že boli vzájomne
koordinované, čo vyvoláva vážne pochybnosti o ich vierohodnosti a objektivite.Až po doručení písomného vyhotovenia rozsudku zo dňa 16. júla 2024 zistila, že tvrdenia p. L., ktoré
sa stali jedným z rozhodujúcich východísk pre vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku, neboli podložené
žiadnym listinným dôkazom. Takýto záver prvostupňového súdu preto považuje za zásadne nesprávny,

keďže nemal vychádzať z nepodložených výpovedí, ale z riadne vykonaného dokazovania. Naopak,
jediným listinným dôkazom, ktorý bol k tejto otázke v konaní predložený – a to až osobou obžalovanej –
je dokument, z ktorého jednoznačne vyplýva, že miestnosť č. 137 nie je vedená, samotnou školou, ako
odborná učebňa. Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenia p. L. boli zavádzajúce, nepravdivé a nemali byť
rozhodujúcim argumentom pre vinu, a už vôbec nie bez ich listinného preukázania.

Naopak, z listinného dôkazu, ktoré predložila prvostupňovému súdu až následne obžalovaná, dňa
31.3.2025 a to:
Štatistický výkaz o základnej škole č. Škol (MŠVVŠ SR) 3-01 – z tejto listiny jednoznačne vyplýva,
že svedok B. B. L. v rámci vyplňovania štatistických údajov o Základnej škole, C. F. X, G. E. F. G.
uviedla v časti B. školský rok 2018/2019, časť X. Doplňujúce ukazovatele, (riadok 1001) Počet učební

používaných školou spolu 41, (riadok 1003) z toho odborných 13.

Z toho vyplýva, že konkrétny názov „strelnica“ teda nie je v štatistike zasielanej na kraj nikde uvedené
ako odborná učebňa, tak ako to uviedla na pojednávaní v pozícii svedka B. L.. Nikdy sa v štatistikách
neuvádzajú konkrétne názvy jednotlivých odborných učební. Štatistický výkaz je iba súhrn čísel. B. L.

zjavne vo svojej svedeckej výpovedi zavádzala súd nepravdivými údajmi a súd na nich prihliadal vo
svojom rozsudku.

Avšak konkrétne názvy jednotlivých 13 odborných učební sama škola zverejnila na svojej webovej
stránke, v edupage, čo je oficiálny informačný systém v školstve, do ktorého sa povinne musia vkladať

všetky právne dokumenty. „Strelnica“ tam medzi 13 odborných učební zjavne nie je zahrnutá.

Základná škola C. F., E. F. G. taktiež zverejnila na svojej web stránke jeden zo základných dokumentov
školy a to Inovovaný školský vzdelávací program (bol predložený súdu ako listinný dôkaz), kde taktiež
miestnosť č. 137, hovorovo nazývaná strelnica, nie je vedená samotnou školou medzi tu vymenovanými

odbornými učebňami.

Listinnými dôkazmi obžalovaná preukázala, že miestnosť č. 137, nie je vedená ako odborná učebňa
ani podľa dokumentácie, ktorú škola pravidelne zasiela na „Kraj.“ Napriek tomu, sa v konaní objavili
výpovede svedkov (konkrétne riaditeľa školy, jeho zástupkyne, ako aj svedkýň O. a J.), ktorí síce

tvrdili opak, avšak svoje tvrdenia nijako nepodložili dôkazmi a nevyvrátili dokumenty, ktoré v tomto
smere predložila obžalovaná. S ohľadom na obsah ich výpovedí a ich funkčné postavenie, má dôvodné
pochybnosti o ich objektivite a domnieva sa, že išlo o účelové vyjadrenia s cieľom podporiť vopred
vytvorenú verziu udalostí.

To, že miestnosť č. 137 nespĺňa potrebné STN normy uvádza vo svojom znaleckom posudku aj K.
O. a nie je pravdou, že by chýbali iba niektoré dokumenty tak, ako je to uvedené na str. 40 odsek
4 rozhodnutia súdu prvého stupňa, keďže absentujú podstatné dokumenty, ktoré by preukazovali že
miestnosť č. 137 je odbornou učebňou a teda ju de facto nemožno prevádzkovať ako odbornú učebňu.
Ona je iba radový učiteľ a nemá zodpovednosť za to, či priestory v škole spĺňajú všetko, čo spĺňať majú.

Za to je zodpovedný riaditeľ, ako štatutár, ale keď on nepozná zákony, ako sa vyjadril, tak treba nájsť
niekoho, kto by bol za tento zúfalý stav na škole zodpovedný. Ale obžalovaná opakuje a zdôrazňuje, nie
je to ona. Tým, že táto miestnosť nespĺňala potrebné predpoklady, nie je možné hovoriť ani o odbornej
učebni, ani o telocvični už vôbec nie o strelnici. Je to jednoducho miestnosť č. 137, kde sa vyučovala
strelecká príprava, lebo tak to niekto určil.

Keďže nemôžme hovoriť o odbornej učebni, nevzťahujú sa na ňu pravidlá platiace v odbornej učebni. To,
žesvedkovia,ktorímajúnavecizáujem,keďžebolivovedeníškoly,kdebolozanedbanéhoveľmiveľavo
vzťahu k BOZP učiteľov, žiakov, vykonávaniu dozorov, samotnej miestnosti č. 137...., vypovedali určitým
spôsobom, ktorý je účelový a neobjektívny, sa dalo očakávať. Skutočnosť, že niektorí účastníci konania

označili miestnosť č. 137 ako odbornú učebňu, nie je právne relevantná v porovnaní s dôkazmi, ktoré
jednoznačne preukazujú opak. To, že POVEDALI, že ide o odbornú učebňu nič neznamená v porovnaní
s tým, že obžalovaná jednak listinnými dôkazmi, jednak samotným znaleckým posudkom č. 6/2021
znalca K. O. preukázala, že naozaj nešlo o odbornú učebňu. Lenže v tomto konaní sa prihliada viac nato, kto čo hovorí, ako na to, čo je listinne dokázané. Znalec na str. 6 posudku uvádza, čo by mala spĺňať
strelnica ako odborná učebňa ale miestnosť č. 137 to nikdy nespĺňala a nespĺňa doteraz. Napriek tomu
sa prvostupňový súd v konaní priklonil skôr k výpovediam vyššie spomínaných osôb ako svedkov, než

k reálne doloženým faktom, čím poprel zásadu voľného hodnotenia dôkazov v duchu ich vierohodnosti
a objektívnej váhy.

Obžalovaná sa nestotožňuje s názorom súdu, že ani telocvičňa a ani bazén nie sú uvedené na
zozname odborných učební a predsa sú odborné učebne, pretože použil mylné pojmy. Pravda je

taká, že tu ide o samostatne stojace telovýchovné objekty mimo hlavnú budovu školy, ktoré musia
spĺňať osobitné predpisy sa k nim viažuce, všetky predpoklady vo vzťahu k normám a požiadavkám
schváleného kolaudačného rozhodnutia stavebného úradu, požiarneho úradu,....Prevádzkový poriadok
musíbyťosobitneschválenýhygienou–RUVZasútoutoinštitúciouajosobitnepravidelnekontrolované,
sú odoberané pravidelne laboratórne vzorky vody,... Nejde o odborné učebne v budove školy ale
o samostatné telovýchovné zariadenia s osobitným režimom, normami a predpismi sa na nich

vzťahujúcimi.

Súd odmietol obžalovanou predložené čestné prehlásenie B. L., ako procesne nepoužiteľné, kvôli
nedostatku procesnej formy ustanovenej Trestným poriadkom. Nemala inú možnosť preukázať, že
poškodený a strelec sa pred jej vyučovacou hodinou tak hádali, že na hodine matematiky ich musela

upokojovať. Pokiaľ by na škole panovali normálne a štandardné pomery, tak by nebol problém túto
učiteľku zabezpečiť ako svedka, ale ona sa bála vypovedať, že ju vyhodia z práce, alebo bude mať
v práci problémy. Napriek tomu, čo uvádza súd, to, čoho bola priamym svedkom B. L. veľa hovorí
o tom, prečo mohlo dôjsť k úrazu a mohlo ísť aj o úmysel strelca ublížiť poškodenému, keďže strelec
mieril na poškodeného 5 sekúnd, nepoužil bezpečnostnú poistku a vystrelil, napriek všetkým poučeniam

a bezpečnostným opatreniam.

Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné
vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci
a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických

prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.

Podľa § 119 ods. 3 Tr.por. „za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona“.
Výpočet dôkazných prostriedkov uvedený v § 119 ods. 2 je demonštratívny, ako naznačuje aj použitie

výrazu „najmä“, čo znamená, že nejde o taxatívny zoznam. Zákon týmto ustanovením otvára možnosť
vykonávať aj iné dôkazy, pokiaľ boli získané zákonným spôsobom a môžu mať výpovednú hodnotu.

Obžalovaná si dovolí poukázať na to, že v žiadnej literatúre sa nestretla s tým, že by bolo čestné
prehlásenie neprípustné alebo zakázané ako dôkaz.

Súd v napadnutom rozsudku odmietol prijať čestné prehlásenie B. K. L. ako dôkaz, pričom svoje
rozhodnutie odôvodnil nedostatkom formy ustanovenej Trestným poriadkom. S týmto záverom sa
obžalovaná nemôže stotožniť.

B.L.bolapriamasvedkyňahádkymedzipoškodenýmastrelcomeštepredobžalovanejhodinou,musela
ich dokonca upokojovať, čo výrazne osvetľuje motiváciu a možné úmysly strelca.

Jej vyjadrenie poukazuje na napäté vzťahy medzi žiakmi už pred samotným incidentom, čo podstatne
mení hodnotenie skutkového deja a mieru predvídateľnosti konania žiakov zo strany jej ako obžalovanej

učiteľky. Taktiež svedčí o tom, že do momentu tohto incidentu nikdy žiaci nepodcenili ani neporušili
obžalovanej pokyny ako učiteľky v súvislosti s bezpečnostnými opatreniami.

Uvedená osoba sa zároveň obávala vypovedať verejne, zo strachu o stratu zamestnania alebo represiu
zo strany vedenia školy – čo je ďalší dôvod, prečo mala mať možnosť aspoň prostredníctvom listinného

dôkazu prispieť k objasneniu veci.Napriek tomu, že forma čestného prehlásenia nie je výslovne upravená v Trestnom poriadku, zákon
jeho použitie nevylučuje, a teda ide o dôkaz, ktorý mohol a mal byť minimálne hodnotený ako podporný
listinný dôkaz.

Odmietnutie čestného prehlásenia v tomto prípade naviac ignoruje relevantné okolnosti, prečo daná
osoba odmietla vystúpiť ako svedkyňa pred súdom. B. L. totiž vyjadrila vážne obavy zo straty
zamestnania v prípade, že by vypovedala otvorene v prospech obžalovanej. Konkrétne sa obávala
reakciesvojhonadriadeného–riaditeľaškoly,ktoréhodlhodobovnímalaakozákerného,pomstychtivého

človeka, ktorý sa nezastaví pred žiadnym spôsobom odplaty či šikany zamestnancov. Podľa jej
vyjadrenia sa bála, že by ju riaditeľ cielene diskriminoval, krátil jej príjem, prípadne by ju prinútil
k ukončeniu pracovného pomeru.

V čase incidentu bola B. L. už vo veku blízkom k dôchodku, kedy je veľmi problematické nájsť nové
zamestnanie, a to najmä v danom regióne s obmedzenými pracovnými možnosťami v oblasti školstva.

Obava zo straty existenčného zabezpečenia bola teda plne dôvodná a pochopiteľná.

Súd sa s týmto aspektom dôkazu vôbec nevysporiadal, nezhodnotil jeho význam ani neverifikoval
okolnosti, pre ktoré nemohla dotknutá osoba vystúpiť ako svedok. Takýto prístup odporuje zásade
materiálnej pravdy (§ 2 ods. 10 TP), ako aj zásade spravodlivého procesu. Navyše, vzhľadom na

obsah prehlásenia, ktorý výrazne spochybňuje zodpovednosť obžalovanej a naznačuje možný úmysel
samotného páchateľa streľby, obžalovaná považuje nepripustenie tohto dôkazu za závažné porušenie
práva obhajoby.

Avšak v tomto konaní sa uznanie obžalovanej vinnou a odsúdenie v podstatnej miere neopiera o dôkazy,

ale o výpovede svedkov, o to čo povedali a nie o to, čo bolo objektívne preukázané. V jej trestnej
veci sa nevyhodnocujú dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, ale vyberie sa z toho, čo
svedok povedal to, čo sa hodí k tomu, aby bola uznaná vinnou, bez toho, aby skúmalo, či výpovede
nie sú vo vzájomnom rozpore, či vôbec niekto mal aspoň snahu tieto rozpory odstrániť. Obžalovaná
bola už tretíkrát uznaná vinnou za niečo, čo nespáchala a rovnako tretíkrát bola odsúdená len na

základe subjektívnych úvah prvostupňového súdu vo vzťahu k tomu, že jej nemohlo prísť náhle nevoľno
a s ohľadom na teoretické konštrukcie o tom, čo obžalovaná mala urobiť, aby deti neostali samé.
Jej odsúdenie nevychádza z jednoznačných a nepochybne preukázaných skutkov, ktorých sa mala
dopustiť. Vychádza z dôkazov, ktoré sú rozporuplné. Nesedia výpovede žiakov vo vzťahu k výpovediam
učiteľov ako svedkov, rozporuplné sú aj samotné výpovede učiteľov v pozícii svedkov, lenže aj keď na to

poukazuje v každom odvolaní, a odvolací súd jej dáva za pravdu, sa pri ďalšom a ďalšom rozhodovaní
na to neberie ohľad.

Pre rozhodovanie o jej vine a treste nie je bez významu to, že v rozvrhu dozorov absentovalo jej meno,
či meno iného pedagóga a pred miestnosťou č. 137 reálne nebol vykonávaný pedagogický dozor, túto

skutočnosť výslovne skonštatoval aj Krajský súd sp.zn. 8To/90/2024 zo dňa 23.1.2025 na strane 8
odstavec 1, a to že: „Nie je bez významu ani fakt, že pred učebňou strelnice v kritickom čase reálne
nebol vykonávaný pedagogický dozor“, to však ale nebolo poňaté do rozsudku súdu prvého stupňa.

Obžalovaná nemala pridelený dozor na chodbe. Povinnosť zabezpečiť dozor počas prestávok nevzniká

automaticky učiteľovi, ktorý vyučoval predošlú hodinu, resp. tomu, kto bude učiť ďalšiu hodinu, ale
výlučne tomu pedagogickému zamestnancovi, ktorý je na výkon dozoru písomne určený rozvrhom
dozorov podľa ustanovenia § 8 ods. 3 vyhlášky MŠ SR č. 320/2008 Z.z. sa viaže len na zamestnancov
s prideleným výkonom dozoru; bez pridelenia dozornej služby obžalovaná nemohla porušiť žiadnu
povinnosť.

Riaditeľ školy nezabezpečil dozory – ide o systémovú chybu vedenia školy. V zmysle ustanovenia § 8
ods. 3 vyhlášky MŠ SR č. 320/2008 Z.z. mal riaditeľ zabezpečiť vnútorný režim školy, vrátane dozoru.
Pred vyučovaním, počas vyučovania, počas prestávok, v školskej jedálni, po vyučovaní, pri náhlej
nevoľnosti alebo pri úraze, počas všetkých aktivít organizovaných školou alebo školským zariadením

vykonáva nad žiakmi dozor poverený pedagogický zamestnanec podľa pracovného poriadku, ktorý
vydáva riaditeľ. Schválený rozvrh dozorov zverejní riaditeľ v budove školy na viditeľnom mieste.Významné pre rozhodovanie o vine obžalovanej je, podľa jej názoru aj to, že Krajský súd v Košiciach
skonštatoval, že škola nemala žiadny interný predpis a ani v existujúcich interných predpisoch nebol
zapracovaný postup, ako sa má učiteľ v prípade vzniku náhlej potreby správať, ako a za akých okolností

opustiť priestory triedy, keď učiteľovi príde náhle nevoľno tak, aby bola zabezpečená bezpečnosť detí.
V rozhodnutí súdu prvého stupňa na str. 38 ods. 2 je uvedené, že obžalovaná sa bránila tým, že nikde
nebolo písomne uvedené, že mala vyviesť žiakov zo strelnice a tak mohla ísť na prestávku súd uviedol,
že nie všetko musí byť dané písomne, ale postup vyplýva aj zo zodpovednosti a vedomosti danej osoby.
S ohľadom na jej predchádzajúce skúsenosti a na to, že pokyny mali žiaci zautomatizované a hlavne

s ohľadom na to, že urobila všetko tak, aby žiaci neboli v ohrození, nie je možné tvrdiť, že porušila
nejakú povinnosť. Riaditeľ školy mal pripraviť interný predpis, ktorý by vyšpecifikoval postup v prípade
nepredvídaných okolností, čo neurobil. Bolo jeho zodpovednosťou, keď už nič iné, tak aspoň ustanoviť
dozor na chodbe, čo tiež neurobil. Ona postupovala zodpovedne a najlepšie, ako vedela.

Tvrdenie súdu prvého stupňa, že nie všetko sa dá upraviť predpisom neobstojí ani v súvislosti s tým, že

obžalovaná bola uznaná vinnou, lebo ona v čase pred vznikom náhlej nevoľnosti urobila všetko v zmysle
svojej povinnosti postupovať s primeranou opatrnosťou, zodpovednosťou a odbornou starostlivosťou
tak, a podotýka, že urobila všetko, čo mohla a mala tak, aby deti boli v bezpečí. Takto postupovala stále
na súťažiach a počas vyučovacej hodiny, kedy išlo o modelové hodiny, kde sa tento pokyn učil, potom
upevňoval a zautomatizoval, čo žiaci v tejto triede mali už za 3 roky zautomatizované, vedeli, že pokyn

nemožno porušiť, lebo by došlo k ohrozeniu života a zdravia tak ich, ako aj spolužiakov.

Absurdne vyznieva aj to, že súd ju uznal vinnou na základe toho, že svedkovia – riaditeľ školy,
zástupkyňa riaditeľa a službukonajúce učiteľky POVEDALI, že obžalovaná mala možnosť zabezpečiť
dozor a potom odísť na toaletu. Svedkovia to síce povedali, ale iba povedali. Nijakým spôsobom nebolo

preukázané to, čo títo svedkovia tvrdili. Riaditeľ školy zanedbal čo mohol a ako svedok sa uchýlil k tomu,
že manipuloval listinným dôkazom, zjavne si vedomý si svojho pochybenia, zástupkyňa školy, L., je
v priateľskom pomere s riaditeľom školy, J. nehovorila pravdu, keďže pracuje ešte na škole a vzhľadom
na pomery na škole, vypovedala tak, aby následne nemala problémy v práci. J. dcéra so zaťom boli
s riaditeľom školy v tak blízkom vzťahu, že sa doma navštevovali.

KolegoviazoZŠvidelip.L.aJ.predichsúdnymvypočutímsaveľmidlhorozprávaťpriamopredbudovou
školy na parkovisku, pričom p. L. sa v škole neukázala od kedy odišla do dôchodku (pred 5 rokmi).
Svedkyňa O. po vypočutí obžalovanej povedala, že sa bola v škole pýtať, že dostala predvolanie a čo
tam má povedať. Takže v skratke asi toľko k objektivite svedkov a ich výpovedí. Od samého začiatku
obžalovaná tvrdí, že výpovede týchto svedkov sú účelové.

Výpovede svedkýň O. a J. sa však nezhodujú v detailoch ani časovo ako sa mal celý dej udiať a aj to
potvrdzuje obžalovanej opakované námietky vo vzťahu k objektivite výpovedí svedkov a potvrdzuje to,
že išlo o výpovede účelové, aj z vyššie uvedených dôvodov.

Tým, že obžalovanej prišlo zle náhle a musela sa presunúť na WC, nemohla riešiť vzniknutú situáciu

inak, ako ju riešila. Nebola by zabezpečila iného pedagóga ani za inej situácie, lebo pred miestnosťou
č. 137 nebol nikto ako dozor ustanovený. Tvrdenia svedkyne p. J. nie sú pravdivé, lebo chodby sú dlhé,
protiľahlé a pokiaľ by mali dávať pozor aj pred miestnosťou č. 137, tak
A/ museli by byť ich mená uvedené v Rozvrhu dozorov, čo nebolo
B/ museli by sa po chodbách presúvať behom, aby dokázali toto celé zabezpečiť, že by v čase

zazvonenia na prestávku boli už aj v priestoroch miesta úrazu, zvlášť, keď hlavným predmetom ich
výkonu dozoru boli iné časti priestorov chodby školy
C/ tým, že oni vykonávali dozor na chodbe za rohom ku miestnosti č. 137, tak ani nemohli celý čas vidieť
dianie na chodbe pred touto miestnosťou
Koniec koncov toto v jednej časti svojej svedeckej výpovede pred súdom aj potvrdili svedkyne p. J.

a hlavne p. B. O., že neboli celý čas v takom postavení, aby mali v zornom uhle predmetnú miestnosť.

Prvostupňový súd skonštatoval vo svojom rozhodnutí, že z výpovedí svedkov, riaditeľa, zástupkyne
riaditeľa, službukonajúcich kolegýň pritom vyplynulo a bolo preukázané, že obžalovaná mala možnosť
zabezpečiť dozor nad deťmi a ísť na toaletu. Na oboch stranách chodby boli učiteľky vykonávajúce dozor

na chodbách. Na chodbe bezprostredne pred strelnicou nebol dozor, pretože sa nachádza na spojovacej
chodbe (má cca 20-25 metrov), kde sa nenachádzajú triedy. Dozor bol však vykonávaný na priľahlých
dvoch chodbách dvoma osobami, a to Q. J. a B. G. O..Toto celé je iba subjektívnym konštatovaním súdu a toto konštatovanie sa neopiera o výpovede svedkov,
a to ani tých, ktorých uvádza vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa. To, že niekto skonštatuje, čo by
teoreticky urobil, keby mu prišlo zle a teoretizuje, čo obžalovaná mala urobiť, je jedna vec, avšak realita

bola na škole úplne iná.
Súd si z výpovedí vybral to, čo sa mu hodilo a opomenul vziať do úvahy rozporuplné tvrdenia svedkov,
účelové tvrdenia riaditeľa školy, ktorými sa snažil zakryť svoju nekompetentnosť pri výkone riadiacej
funkcie.
Lenže nezrovnalosťami a rozpormi sa súd nezaoberal a v odôvodnení rozsudku sú vyňaté z výpovedí

svedkov iba tie časti, ktoré sa hodia k tomu, aby obžalovaná bola uznaná vinnou.

V zápisnici o výpovedi svedkyne Q. J. zo dňa 9.11.2023 táto uvádza, že 11:00:34: „No a keď prichádzala
som tam, keď zazvonilo, cez hodiny dozor nie je, čiže cez prestávku prišla som, zaregistrovala som pani
učiteľku A., že vyšla zo strelnice, išla na WC... V tom to bol moment vyšli dievčatá zo strelnice a kričali, že
pomoc, pomoc je tam krv. Tak som hneď utekala, ale to boli fakt zlomky minúty niekoľko sekúnd, utekala

som na WC, pani učiteľka si umývala ruky a už bola ako po, no tak vošla do triedy do tej odbornej učebne
takto, už tak presne si nepamätám ako, len ja som hneď len poslala žiačky aby utekali pre vedenie školy
a v tom pani učiteľka neviem aký to bol časový úsek, ale to boli všetko také okamihy krátke, prišla s tým
žiakom, tak som jej pomáhala prvú pomoc podávať a čakali sme kým prišla záchranka.“
Táto výpoveď nesedí ani časovo a ani logicky. Pokiaľ by bola pravda, to čo p. J. ako svedok uviedla, tak

by na dozor na chodbu musela ísť ešte počas vyučovacej hodiny, tak aby prichádzala k miestnosti č.
137 v čase, keď zazvonilo a obžalovaná by zároveň v tom čase bola na WC vbehla, iba by si umyla ruky
zase by bežala späť, alebo už by pre ňu bola prišla na WC. Prečo teda ak tam údajne bola, neposkytla
automaticky prvú pomoc ona?

Podľa toho, čo uviedla vo výpovedi, tak B. by musel byť so zbraňou pripravený vystreliť na poškodeného
ešte počas toho, ako obžalovaná bola v triede, čo ale nie je pravda. Toto všetko nesedí, lebo svedkyňa
zjavne netuší, že na WC nebola iba obžalovaná sama, ale toaletu išlo využiť viacero žiakov, spolu s J. /
poškodeným/. Pokiaľ je pravda to, čo svedok tvrdí a to, že „zaregistrovala som pani učiteľku A., že vyšla
zo strelnice, išla na WC“, tak potom prečo sa ani len neobzrela po žiakoch, ktorí boli v miestnosti č. 137?

Ako teda vykonávala ten dozor, pokiaľ tvrdí, že tam mala dozor?
Nie je to obžalovaná, ale riaditeľ školy, ktorý nedostatočne vypracoval rozvrh dozorov a miestnosť č.
137 jednoducho opomenul.

Pokiaľ by bola pravda to, čo svedkyňa tvrdí, že bola na spojovacej chodbe, pred miestnosťou č. 137

v momente, keď zazvonilo, tak
A/ nemohla by riadne dokončiť svoju vyučovaciu hodinu, lebo presun po zazvonení chvíľu trvá, to vlastne
aj potvrdila vo svojej výpovedi, prepis nahrávky 11:06:38, čím vlastne sama neguje to, čo uviedla vo
výpovedi čas 11:00:34. Ani keby sa presúvala behom, tak by to nestihla.
11:06:38, už svedkyňa uvádza: „Keď zazvonilo z konkrétnej triedy sa obžalovaná musela dostať na to

stanovište a tam začínala dozor“
B/ by ju bola videla, ako ide z triedy a tým, že učitelia nezvyknú z triedy ísť rýchlou chôdzou, tak
predpokladá, že by bola na ňu aspoň zakričala, čo sa stalo a ona by jej bola povedala, že jej je zle
C/by bola išla aspoň nazrieť do triedy, prečo z nej takmer vybehla učiteľka, bola by zisťovala, čo sa
v triede deje alebo keďže vraj v momente za ňou vybehli žiačky a kričali je tam krv, tak by sa tam išla

rýchlo pozrieť, keďže mala dozor a poskytla by ona automaticky prvú pomoc
Nič z toho čo svedkyňa J. prezentuje sa nestalo, lebo svedkyňa nebola v čase pred úrazom pred
miestnosťouč.137anivdeňúrazuaanivinýdeň,keďmaladozor,lebotejtomiestnostisiniktonevšímal,
lebo nikto tam nemal menovite uvedený dozor.

Okrem svedkyne J., ktorá mala dozor na chodbe pred inými triedami, kde mala menovite vykonávať
dozor v zmysle Rozvrhu dozorov, tak na protiľahlej chodbe, avšak v podstatne väčšej vzdialenosti mala
vykonávať dozor svedkyňa B. O..

B. G. O. ako svedkyňa v zápisnici z HP dňa 9.11.2023 o 11:21:27 uviedla: „Keď som prišla na koniec

tejto chodby, videla som žiaka ako utekal tak trošku splašene, a keďže som mala dozor som sa bála, že
pôjde po schodoch a spadne, tak som mu povedala kde utekáš? A on hovorí pani učiteľka podstrelil som
spolužiaka, toto mi povedal. A kde ideš? Idem zavolať vedenie, poslali ma, že mám ísť do riaditeľne,
pokiaľ si pamätám takto hovoril. Tak ja som sa rozbehla hneď týmto smerom ku strelnici, a keď somprišla tam, tak som videla, že pani učiteľka čupela alebo kľačala pred tým žiakom, on bol v takej polohe,
ako keby polo ležmo, pokiaľ si pamätám dobre, vtedy v tú chvíľu a ošetrovala ho, bola pri ňom. Videla
som len toto, čo sa dialo, žiaci boli dnu, chlapec taký vyjavený, vyplašený bol. ...som videla, že už ide

hore vedenie, tak som išla na svoju chodbu, pretože tam som mala na starosti 4 alebo 5 tried a tam som
musela dávať pozor...Ale videla som, že pani učiteľka ošetrovala bola pri ňom, podľa mňa, čo sa dalo
urobiť, tak aj urobila. A čo bolo pred tým čo sa odohrávalo tak to ja neviem.“

Táto svedkyňa uvádza úplne iné časové aj skutkové okolnosti ako svedkyňa J.. Táto potvrdila, že

vykonáva dozor na inej chodbe, kde to mala v zmysle Rozvrhu dozorov ustanovené a že pred
miestnosťou č. 137 nikto nebol.
E. svedkyňa B. O. uviedla, že pred strelnicou nebol jej rajón, kde mala vykonávať dozor, že ona mala
určené rozvrhom dozorov úplne iné miesto, kde vykonávala dozor. Aj to svedčí o tom, že riaditeľ školy na
tentopriestorpredmiestnosťouč.137jednoduchopridozorochzabudol.Atýmporušilprávoobžalovanej
na hygienickú, či inú prestávku a porušil aj BOZP. Nikto zatiaľ neodpovedal na jej otázku, ako mala riešiť

náhlu nevoľnosť, jednoduchšie je skonštatovať, že jej nemohlo prísť náhle nevoľno.
Svedkyňa B. O. uviedla, kde a ako vykonávala dozor a uviedla: „To je také, ako keby esíčko alebo taký
oblúk, proste nevidieť z jedného konca na druhý, ale keď som prišla na koniec svojej chodby, kde som
mala ja triedu, tak som videla toho chlapca ako utekal ku schodisku a tam som ho stopla a som sa ho
pýtala a vtedy, lenže tento rajón, tá strelnica nebolo v mojej kompetencii tam slúžiť dozor to len moja

vôľa bola alebo ako to povedať, že utekám tam, čo sa stalo či treba pomôcť, tak som išla tam, ale bola
tam pani učiteľka a ho ošetrovala.“

Tieto dve svedkyne sa nevedeli ani len zhodnúť na tom, kto utekal po pomoc, ani na tom, kto poskytoval
prvú pomoc. Pravda je, že svedkyňa O. vraví pravdu v tom, že nikto okrem obžalovanej na chodbe nebol,

že ona prišla až následne a že iba ona poskytovala prvú pomoc poškodenému. Svedkyňa J. nehovorí
pravdu. Svedkyňa B. O. jednoznačne potvrdila, že
„ ...teoreticky by tam mohlo byť dozor po tejto skúsenosti, ale nebol vtedy proste.
obhajca: pred tou miestnosťou ktorú voláte strelnica či tam mal vykonávať niekto dozor, či máte
vedomosť o tom?

11:27:23, B. G. O., svedok: Pokiaľ viem tak nie.“.

V rozhodnutí súdu sa v súvislosti s výpoveďami svedkov a ich rozpormi nachádza odôvodnenie, ktoré
doslova odignorovalo to, že svedkovia vypovedali každý inak, každý uvádza iné skutočnosti a ešte
aj nesedia časové údaje, výpovede sú v niektorých momentoch rozporuplné tak, že si svedkovia

vzájomne protirečia, ale toto súdom nebolo vzaté do úvahy. Výpovede svedkov nie sú jednoznačné
a nespochybniteľné, mnohé z rozporov neboli ani odstránené a v rozhodnutí sa berú ich výpovede
ako jednoznačne pravdivé, čomu tak nie je. Teda obžalovaná opakuje, že nie je možné z takýchto
nejednoznačných výpovedí o deji skutku vytvoriť jednoznačný záver o tom, že porušila povinnosti
vyplývajúce jej z pozície zamestnanca ako pedagóga ZŠ a zavinila úraz.

Tvrdenie súdu, že obžalovaná mala možnosť využiť dozor na protiľahlých chodbách, vyvracia táto
výpoveď svedkyne B. O.. Súd úplne iným spôsobom interpretuje jej výpoveď.
Týmto vyjadrením svedkyňa B. O. potvrdzuje, že vzhľadom na presun z iných častí priestorov školy, na
chodbu, kde má vykonávať dozor, po zazvonení na prestávku, trvá dozor vykonávajúcemu pedagógovi

určitý čas, kým sa dostane na miesto určenia dozoru. A tiež, že najprv sa pohybuje v iných častiach
chodby, kým príde na spojovaciu chodbu, v ktorej sa nachádza miestnosť č. 137. Tiež, že sa dozor
pohybuje hore dole, nestojí na jednom mieste.
Obžalovanáchceupriamiťpozornosťhlavnenačasdozorupredúrazom,vtomto(okamihu-čase-minúte)
práve v tej chvíli na chodbe, po zazvonení na prestávku, ešte nebol nikto, koho by mohla požiadať

o pomoc. A keďže jej prišlo nevoľno náhle, na chodbe v tom čase nebol nikto, nebol časový priestor
na behanie po škole a zháňanie pomoci, tak súrne vošla na najbližšie WC vedľa miestnosti č. 137, čo
je asi 1,5m.

V rozsudku sú citované aj výpovede žiakov v pozícii svedkov, avšak opäť takým spôsobom, že nie sú

uvedené rozpory vo výpovediach a nie je uvedené ani to, že žiaci vypovedali rôzne a nie všetky deti
uvádzali, že by boli na chodbe nejakí učitelia.V rozhodnutí súdu sa aj tu v súvislosti s výpoveďami svedkov a ich rozpormi nachádza odôvodnenie,
ktoré doslova odignorovalo to, že svedkovia vypovedali každý inak, každý uvádza iné skutočnosti
a ešte aj nesedia časové údaje, výpovede sú v niektorých momentoch rozporuplné tak, že si svedkovia

vzájomne protirečia, ale toto súdom nebolo vzaté do úvahy. Výpovede svedkov nie sú jednoznačné
a nespochybniteľné, mnohé z rozporov neboli ani odstránené a v rozhodnutí sa berú ich výpovede
ako jednoznačne pravdivé, čomu tak nie je. Teda obžalovaná opakuje, že nie je možné z takýchto
nejednoznačných výpovedí o deji skutku vytvoriť jednoznačný záver o tom, že porušila povinnosti
vyplývajúce jej z pozície zamestnanca ako pedagóga ZŠ a zavinila úraz.

Svedok B. ani raz neuviedol, že ho zastavila pani učiteľka O., hoci vypovedal viackrát. Ak si predstavíme
jedinú trasu, ktorou mohol utekať pre pomoc do zborovne, tak musel najprv utekať okolo svedkyne J.,
tak obehnúť okolo celého schodištia a až následne pred zostupom dole schodišťom musel ísť okolo
svedkyne O., ktorá ako jediná uviedla, že ho zastavila.

Vo svojej výpovedi však nespomína ďalšieho chlapca, ktorý uviedol, že bežal do zborovne pre pomoc B.
O.. Pritom svedkyňa J. uviedla, že poslala žiačky, aby utekali pre vedenie školy. Avšak žiadna zo žiačok
vo výpovedi neuviedla, že by ich tam svedkyňa J. poslala.

Vzhľadom k tomu, že všetci žiaci vo svojich výpovediach uviedli, že obžalovaná šla na WC, že im to

povedala nebolo pre nich žiadnym problémom vedieť, kde ju majú hľadať. A žiačka C. ani neuviedla,
v ktorej časti chodby v jej rajóne dozoru ju našli a kedy to presne bolo, pretože vo výpovediach uviedli, že
všetky4dievčatábolinaWC.TedavýpoveďžiačokasvedkyneJ.súvrozpore.Vzmyslečasovéhosledu,
ako uvádza svedkyňa J., by dievčatá nestihli ísť na WC. Takýchto rozporov je veľmi veľké množstvo
a nikto sa nimi nezaoberal, lebo konanie sa sústredilo iba na to, aby bola uznaná vinnou.

R. C. ako svedok, uviedla, že obžalovaná na toaletu išla ku koncu prestávky, kdežto svedkyňa J. uvádza,
že celé sa to stalo tesne po zazvonení na prestávku a ona vtedy tam bola a videla, ako ide obžalovaná
na WC.

Svedok B. O. tiež uviedol, že pred úrazom boli spolu s poškodeným J. na WC, čo už úplne vyvracia

výpoveď svedkyne J. !

Svedok A. /žiak/ uviedol, že sme vybehli vonku a pohľadali učiteľku a tuším, že B. O. išiel do zborovne,
aby zavolali záchranku, no a potom prišla pani učiteľka rýchlo a my sme išli do triedy, nás pán riaditeľ
odviedol. Svedkyňa B. L. uviedla, že iba ich odviedla do triedy a nie pán riaditeľ, nespomína, kto poslal

O., aby zavolali záchranku, že to bolo na obžalovanej pokyn a ani nevedel presne, či to bol O.. Ale tiež,
že si veľmi nepamätá.

Výpovede žiakov sú nie veľmi presné a sú nejednoznačné, sú v nich rozpory, ktoré neboli odstránené
a teda je otázne, či je možné tieto výpovede brať do úvahy pri rozhodovaní o vine a treste ako nosné,

ako meradlo objektívnosti a či je vôbec možné z takýchto nejednoznačných a protichodných výpovedí
vytvoriť tak jednoznačný záver, ako sa to objavilo v predmetnom rozsudku a to s ohľadom na osvojenie
si za pravdivé výpovede svedkýň B. O. a J.. Aj toto obžalovanej dáva za pravdu v tom, že v celom konaní
nebolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že sa dopustila skutku, ktorý sa jej kladie za vinu.

Ďalšímsvedkom,ktorýsavyjadrovalksituáciiohľadomdozoru,jeB.L.,ktorásíceteoretickyopísala,ako
by obžalovaná mala postupovať, keď potrebovala deti nechať samé, ale bola to jej subjektívna teoretická
konštrukcia, ktorá sa v praxi nedala zrealizovať, keďže obžalovanej prišlo nevoľno náhle a rýchlo a na
chodbe nebol nijaký dozor. Miesta, kde mala nechať deti, podľa svedkyne, sa buď vôbec nevyužívajú,
lebo boli zatarasené paravánmi a boli tam obrovské kvetináče. Kým by odtiahla paravány a kvetináče,

ktoré slúžili ako zátarasa, aby tam deti nesadali do kresiel a nehrali na klavíri a zorganizovala deti na
prechod k tejto časti chodby, keďže väčšina z nich išla súčasne s ňou na WC, vrátane poškodeného,
tak by hádam aj odpadla či stratila by vedomie. V tej chvíli bola rada, že došla na toaletu.

Samotná svedkyňa B. L. vo výpovedi zo dňa 9.11.2023 o 10:22:07 potvrdila, že sa obžalovanej asi

niečo muselo stať, keď opustila triedu, ale akosi už zabudla dodať, že jednak mala nárok na prestávku
a jednak jej bolo zle tak, že nemala priestor na zháňanie pomoci po celej chodbe, alebo až v zborovni.
Táto svedkyňa opakovane uviedla, že obžalovaná je veľmi zodpovedným pedagógom, teda aj totopoukazuje na skutočnosť, že nekoná zbrklo, a koná tak, aby žiaci neboli v ohrození za žiadnych okolností
a postupovala tak aj v čase, kedy už nemohla ovládať náhlu nevoľnosť.

Svedkyňa B. L. si protirečí vo svojej výpovedi, keď raz uvádza, že pred „strelnicou“ vykonávala dozor
p. J. a potom, že tam nemal nikto dozor. Súd sa týmto rozporom nevenoval, rovnako si súd neoveril, či
obžalovaná naozaj mala priestor niekoho volať a či vôbec bolo koho zavolať.

Súd zavádzajúco uvádza, že dozor na chodbe bol a mohla ho osloviť. Obžalovaná zdôrazňuje, že na

chodbe pred miestnosťou č. 137 dozor nebol a je spochybniteľné aj to, že údajne sa vykonával dozor
aj na spojovacej chodbe. To, že učiteľky vykonávali dozor na „svojich“ chodbách, ešte neznamená, že
vykonávali dozor aj pred miestnosťou č. 137.

Riaditeľ školy vypracováva rozvrh dozorov a mohol, pokiaľ by vôbec niekedy vykonával kontrolu dozorov
na chodbách, tak ako mu to prikazujú interné predpisy, tak by zistil, že pred touto triedou dozory

absentujú. Namiesto toho, v pozícii svedka, manipuloval listinnými dôkazmi a dopísal tam následne,
rukou, svoje poznámky o tom, kto mal údajne vykonávať dozor. Na priamu otázku, nech toho učiteľa
označí menom, nevedel jednoznačne odpovedať. Potvrdil však, že obžalovanej meno sa tam v rozvrhu
dozorov nenachádza !

Od prvého momentu konania na súde obžalovaná zdôrazňovala, že pochybil riaditeľ, lebo obžalovaná
nemala možnosť ísť na hygienickú prestávku a už vôbec nebolo vyriešené, čo robiť, ak vyučujúci
má nejaký zdravotný problém, ktorý vznikne náhle. Riaditeľa školy v pozícii svedka, sa obžalovaná
opakovane pýtala, kto menovite mal pred miestnosťou č. 137 vykonávať dozor a on to nevedel, lebo
nijaký dozor tam nebol ustanovený.

Súd v rozhodnutí konštatuje, že deti boli poslané po pomoc niekým a teda toto dosvedčuje, že bol na
chodbe dozor. Toto nijako preukázané nebolo, lebo obžalovaná sama poslala žiakov, aby išli po pomoc,
a niekto aby volal sanitku, kým ona bude poskytovať prvú pomoc. Konštatovania súdu, na základe
ktorých bola uznaná vinnou, sú subjektívne, súd vychádza z toho, čo sa domnieva a nie z toho, čo má

preukázané. Veď predsa nie je možné robiť takéto závery iba na základe toho, čo sa súdu zdá ako
pravdepodobné, pokiaľ to nemá jednoznačne a nepochybne preukázané.

Na margo toho, ako sa v škole vykonávajú „dôsledne“ dozory poukazuje na to, že B. po streľbe a hľadaní
pomoci v zborovni, zo školy ušiel a nikto si toho nevšimol. Pokiaľ by obžalovanej nebola toto oznámila

jeho matka, tak nikto nevedel, že žiak nejakým spôsobom prešiel cez vrátnicu a nie je v škole. Toto
preukazuje, že tak ako nikto nevykonával dozor pred miestnosťou č. 137, tak nikto v čase prestávky
nebol ani na vrátnici, kde sa podľa svedkyne B. L. mala obrátiť o pomoc v čase, keď jej bolo tak zle, že
skoro odpadla. Toto tiež nikto nezaznamenal. V škole vládol chaos a je zázrak, že pod takým vedením
sa v škole nikdy nič nestalo.

Obžalovaná bola uznaná vinnou z toho, že v stave náhlej nevoľnosti opustila žiakov počas riadnej
školskej prestávky a odišla na WC. Vinnou ju uznali na základe toho, že dala pokyn na opustenie
palebnej čiary a zdržiavania sa mimo nej v oddychovej zóne. Skupina žiakov bola prítomná v priestore,
kde sa nachádzali aj zbrane kategórie D. Avšak samotný Krajský súd Košice jej dal za pravdu, že išlo

o modelovú hodinu, že žiakom počas prestávky zbrane nezverila a že vykonala všetky opatrenia na to,
aby zamedzila úrazu.
Ku dnešnému dňu obžalovanej nie je jasné, prečo má byť vinná za to, že riaditeľ školy zanedbal
povinnosti vyplývajúce mu z jeho funkcie.

Zastáva názor, že na to, aby mohla byť uznaná za vinnú, je nevyhnutné jednoznačne a nepochybne
preukázať, že sa dopustila porušenia svojich povinností. Zastáva názor, že ku dnešnému dňu sa to
nepodarilo. Jej odsúdenie vychádza z rozporuplných výpovedí žiakov, účelových výpovedí svedkov.
Listinné dôkazy /interné predpisy/, ktoré preukazujú to, že žiadnu zo svojich povinností nezanedbala,
nebolivzatédoúvahy,rovnakoajnebolovyhodnocovanéto,vakomrozsahusiúrazzapríčinilpoškodený

sám a akú vinu na úraze má žiak, ktorý strieľal, nebolo vzaté do úvahy to, že obidvaja porušili Školský
poriadok vo významnej miere a v tak závažnom rozsahu, že by to minimálne malo viesť k zníženej
známke zo správania.Jediným správnym a zákonným rozhodnutím bolo uznesenie o zastavení trestného stíhania pre
nedostatok veku. Zvyšok je podľa názoru obžalovanej, iba hľadanie vinníka za každú cenu, bez ohľadu
na všetky okolnosti prípadu a na to, že krajský súd ustálil, že je nevyhnutné brať do úvahy to, že neboli

vinternýchpredpisochupravenépostupyakoriešiťnáhlunevoľnosťpedagógaanebolpredmiestnosťou
č. 137 dozor. Tomuto súd prvého stupňa vôbec nevenoval pozornosť.

V rozhodnutí Krajského súdu Košice 8To/90/2024 zo dňa 3.1.2025 je na strane 7 uvedené nasledovné:
„Krajský súd sa teda nestotožnil so záverom prvostupňového súdu, že svojim konaním obžalovaná

porušila dôležitú povinnosť uloženú jej podľa zákona, pretože je síce pravdou, že deti ponechala
v priestoroch strelnice potom, čo túto opustila, avšak na druhej strane, ako už bolo vyššie uvedené
v tomto rozhodnutí, stalo sa tak po tom, čo ich dôsledne upozornila, že sa majú zdržiavať v oddychovej
zóne a nemanipulovať so zbraňami a strelivom.“

Na strane 8 citovaného rozsudku je uvedené: „Napokon treba zvýrazniť, že maloleté deti vzhľadom

na predchádzajúcu výnimku športovej streľby sústavného poučovania o bezpečnosti pri výkone tejto
činnostiakoajopakovanýchúčastiachnasúťažiacichčiužkrajskýchaleboceloslovenskýchvedeli,žesa
nemôžu svojvoľne bez pokynu či už pedagóga trénera, rozhodcu vrátiť na palebnú čiaru a manipulovať
so zbraňami vo vzťahu ku ktorým im bezprostredne pred tým bol daný príkaz, aby sa ich nedotýkali.“

Tomuto sa súd prvého stupňa nevenoval, počas celého konania tieto okolnosti neboli brané v úvahu
a súd prvého stupňa sa s týmto vyjadrením krajského súdu nijakým spôsobom nevyrovnal.

Za zmienku stojí aj vyjadrenie krajského súdu citovaného rozsudku na str. 8: „................taktiež
je nevyhnutné zohľadniť okolnosť, že spôsobený následok uvedený v posudzovanom skutku bol

spôsobený práve v dôsledku nerešpektovania pokynov daných obžalovanou maloletým deťom vrátane
mal. H. a mal. E.B. a to bolo hlavnou príčinou jeho vzniku.“

Vyššie uvedené obžalovaná uvádza v celom tomto konaní bez toho, aby sa tým súd prvého stupňa
zaoberal. Napriek tomu, že ide o maloleté deti, nie je možné uznať ju vinnou len preto, že je učiteľka

a len preto, že ide o mal. deti. Podľa jej názoru, je nevyhnutné sa zaoberať tým, že deti boli blízke
veku trestnej zodpovednosti, mali špeciálny 3 ročný výcvik, hádali sa pred obžalovanej hodinou, B.
mieril na J. 5 sekúnd, čo uvádza vo svojej výpovedi sám poškodený dňa 22.5.2020. Na hlavnom
pojednávaní dňa 13.1.2022 uviedol, že bolo na neho mierené 3 sekundy, prepis str. 19, 14:32:58.
B. mohol zabrániť výstrelu, ak by použil bezpečnostnú poistku, boli opakovane poučovaní o BOZP

a odvolaní do oddychovej zóny.

Napriektomu,žeobžalovanáopakuje,žezodpovednýzapodmienkyarovnakoakoajzaobsahinterných
predpisov, za vypracovanie rozvrhu hodín a vypracovanie rozvrhu dozorov v nej, je riaditeľ a riadiaci
pracovníci, tak je to ku dnešnému dňu odignorované.

Obžalovaná má zato, že bolo nevyhnutné vziať do úvahy § 6 ods. 1, ods. 7, ods. 8, § 9 ods. 1 písm. a)
zákona č. 124/2006 Z.z. o ochrane a bezpečnosti zdravia pri práci, z ktorého je zrejmé, že zamestnávateľ
v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je povinný vykonávať opatrenia so zreteľom
na všetky okolnosti týkajúce sa práce a v súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na

zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, je povinný sa starať o bezpečnosť a ochranu zdravia
všetkých osôb, ktoré sa nachádzajú s jeho vedomím na pracoviskách alebo v jeho priestoroch a úlohy
zamestnávateľavoblastistarostlivostiobezpečnosťaochranuzdraviapriprácisúpovinnízabezpečovať
vedúci zamestnanci na všetkých stupňoch riadenia v rozsahu úloh vyplývajúcich z ich funkcií.

V zmysle § 8 citovaného zákona
1)
Na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci v prípade vzniku bezprostredného
a vážneho ohrozenia života alebo zdravia je zamestnávateľ po zohľadnení veľkosti organizácie,
charakteru práce, charakteru nebezpečenstiev a veľkosti rizika povinný

b)
vopred vykonať opatrenia, aby sa zamestnanci mohli postarať o svoje zdravie a bezpečnosť, prípadne
o zdravie a bezpečnosť iných osôb, a aby podľa svojich možností zabránili následkom tohto ohrozenia.Takže zamestnávateľ (ZŠ C. F. X, E.) v zastúpení štatutárom, ktorým je riaditeľ školy, mal povinnosť
zabezpečiť jednak možnosť pre každého pedagóga ísť na hygienickú prestávku počas prestávky, jednak
vypracovať rozvrh hodín s požadovaným počtom učiteľov a asistentom podľa počtu žiakov v zmysle

právnych predpisov, dôsledne k nemu následne vypracovať rozvrh dozorov tak, aby bol zabezpečený
pred každou miestnosťou v škole, keď sú tam žiaci a je to potrebné. Tiež vypracovať inštrukcie postupu
pre prípad náhlej nevoľnosti, či inej mimoriadnej situácie pedagógov, čo v škole, kde obžalovaná pracuje,
nebolo zabezpečené.

Nehovoriac o tom, že obžalovaná mala nadpočet žiakov, ktorý prekračoval normu o viac než 130 %, na
čo opakovane upozorňovala, avšak zo strany riaditeľa školy neprišla žiadna odozva – jej výhrady boli
ignorované, odmietnuté a nikdy nebol podniknutý žiadny krok na zmenu alebo zlepšenie situácie. V čase
úrazu boli jej deti školopovinné (študujú doteraz), manžel bol vážne chorý a následne tejto zákernej
chorobe podľahol. Teda i jej ekonomická a sociálna situácia neumožňovala, aby odmietla ísť učiť, lebo
má nadpočet žiakov, lebo pri systéme riadenia školy by bola prišla o prácu a tým pádom o príjem. V ich

regióne je ťažké získať trvalé miesto učiteľky s jej aprobáciou (geografia-pedagogika) v jej veku.

Napriek vyššie uvedenému musela takto fungovať celé roky a nikdy sa deťom nič nestalo, lebo ona
postupuje s primeranou opatrnosťou, predvída, čo sa môže udiať a deti poučuje neustále každý
začiatok školského roka, ako aj každú praktickú aj teoretickú hodinu. Chodila s nimi na tie najvyššie

celoslovenské a medzinárodné súťaže, kde každý rok získali medailové umiestnenia a vytvorili 15
slovenskýchrekordov.KtýmnajlepšímpatriliajB.aJ..Diplomyačlánkyznovínsúpriloženévspise,ako
dôkaz, že nešlo o náhodné umiestnenia ale, že takto súťaže vyhrávali niekoľko rokov čo je výsledkom
žiakov a aj jej kvalitnej práce s týmito žiakmi, vrátane dodržiavania bezpečnosti pri streľbe. Teda z vyššie
uvedeného vyplýva, že sa nedalo predvídať, že títo žiaci, ktorí chodia na súťaže a sú dookola poučovaní

o BOZP urobia niečo také. Teda dá sa teoreticky uvažovať o tom, že mohla odmietnuť vykonávať prácu,
ale už nikto neuvádza, z čoho mala žiť a živiť seba a deti.

V súvislosti so zaistením bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je podľa názoru odvolacieho súdu
nevyhnutné komplexne posúdiť a vyhodnotiť aj skutočnosti stanovenia počtu žiakov v prípade športovej

streľby na jedného trénera, pretože to nesporne súvisí aj s podmienkami výkonu dozoru na strelnici, ako
aj potrebného počtu osôb na jeho zabezpečenie.

Súd prvého stupňa v rozsudku uvádza, že obžalovaná ďalej poukázala na nedodržanie stanoveného
počtu žiakov, ktorý je odporúčaný v počte 5 na jedného trénera, čo platí podľa vyjadrenia Ministerstva

školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky zo dňa 16.9.2019 aj pre základné školy so
športovou prípravou napriek tomu, že uvedený program je platný pre športové gymnáziá. Samozrejme
neušlo pozornosti súdu, že stanovisko ministerstva je z doby potom, čo došlo k spáchaniu skutku a nie
je zrejmé prečo, keď sa vzťahuje na základe ich vyjadrenia odporúčaný počet žiakov na jedného trénera
podľa prílohy 2, už pre základnú školu športovou prípravou neplatí napríklad príloha 1, ktorá rieši počet

hodín športovej prípravy ktorý je 10-24 hodín týždenne, pričom na základnej škole to bolo 5 hodín
týždenne.Tedaniejezrejmé,akomázodpovednáosobaurčiť,čobezvýslovnéhourčeniazneniazákona
platí aj za iných podmienok ako zákonom stanovených a čo už neplatí, resp. na základe čoho napríklad
niečo platí aj pre iný subjekt, ako je ten, ktorý je výslovne v právnom predpise uvedený, čo bol v danom
prípade rámcový učebný plán pre športové gymnáziá s osemročným štúdiom s vyučovacím jazykom

slovenským.

Vzhľadom k náročnej slovnej formulácii predmetného vyjadrenia súdom prvého stupňa zjavne došlo
k nesprávnemu pochopeniu predmetných listinných dôkazov. Obžalovanej nie je celkom jasné, prečo
sa súd opieral iba o listiny predložené riaditeľom školy, ktorý v pozícii svedka predložil iba:

príloha 1 – počet hodín športovej prípravy a príloha 2 – počet žiakov na jedného trénera
a 1 list z nejakého dokumentu, kde je riaditeľom zvýraznený bod 9 ktorý uvádza, že športové triedy majú
navýšenú hodinovú dotáciu vo všetkých ročníkoch o 3 hodiny na predmet športová príprava.

Avšak riaditeľ nezvýraznil bod 10 tej istej listiny, kde sa uvádza, že škola môže po prerokovaní v rade
školy v školskom vzdelávacom programe stanoviť vyšší celkový počet hodín... Ak sa škola rozhodne
zvýšiť počet hodín, tieto sú financované z vlastných zdrojov.Tento 10 bod už súd prvej inštancie do úvahy nevzal a nepracoval vo svojich vyjadreniach aj s týmto
bodom, napriek tomu, že je to vlastne odpoveď na otázku súdu. (teda peniaze na 2+3=5 hodín športovej
prípravy škola dostane z Ministerstva školstva. Vyšší počet hodín je financovaný z vlastných príjmov

školy, od sponzorov, SRPŠ, od rodičov, z projektových výziev, od športových klubov,....)

Na konci tejto listiny je: Schválilo MŠVVaŠ SR dňa 6.2.2015 pod číslom 2015-5130/1760-1-10A0 ako
súčasť Štátneho vzdelávacieho programu pre základné školy s platnosťou od 1.9.2015

Obžalovaná súdu predložila celý dokument, aby si súd dokázal vytvoriť ucelený obraz a to Rámcový
učebný plán pre športové gymnáziá s osemročným štúdiom s vyučovacím jazykom slovenským
s prílohami 1, 2 a s Poznámkami vydanými Ministerstvom školstva SR k prílohám 1, 2

príloha 1 – počet hodín športovej prípravy, príloha 2 – počet žiakov na jedného trénera

Poznámky k športovej príprave:

1. Škola môže po vyjadrení rady školy v školskom vzdelávacom programe stanoviť vyšší celkový počet
hodín športovej prípravy. Ak sa škola rozhodne zvýšiť počet hodín,.. tieto sú financované z iných zdrojov

2. riaditeľ školy upraví organizáciu vyučovania s prihliadnutím na potreby športovej prípravy....

3. do počtu 10-24 h. sa započítava regenerácia

4. odporúčaný počet žiakov na jedného trénera pre jednotlivé športy. V tomto prípade sa prepočítaný

stav trénerov primerane zvyšuje alebo znižuje podľa počtu žiakov....

Schválilo MŠVVaŠ SR dňa 20.3.2015 pod číslom 2015-7846/10840:1-10B0 ako súčasť Štátneho
vzdelávacieho programu pre gymnáziá s platnosťou od 1.9.2015

Ministerstvo školstva SR dňa 16.9.2019 zaslalo advokátovi obžalovanej vyjadrenie na základe jeho
požiadavky o sprístupnenie informácie o overení si počtu žiakov na jedného trénera, ktorého znenie
predložili súdu: V prípade športovej streľby je uvedený počet žiakov 5 na jedného trénera napriek tomu,
žeuvedenýprogramjeplatnýprešportovégymnáziá,ZŠsošportovouprípravousúpovinnérešpektovať
rovnaké počty žiakov na jedného trénera. Dodávajú, že v zmysle § 5 zákona 596/2003 Z.z. o štátnej

správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov riaditeľ školy riadi
školu a zodpovedá za úroveň výchovno-vzdelávacej práce školy, ako aj za dodržiavanie všeobecne
záväzných právnych predpisov.

To však neznamená, že počty žiakov na jedného trénera platili až od 16.9.2019, tak ako sa to snaží

prezentovať riaditeľ školy pred súdom. Pričom sám riaditeľ predložil súdu dokument o počtoch žiakov
na 1 trénera a počtu hodín s platnosťou od 1.9.2015.

Toto však už nebolo zohľadnené v rozsudku a teda nebolo prvostupňovým súdom odôvodnené, prečo je
podľa neho v poriadku, že obžalovaná bola na počet žiakov 12 iba sama a vedenie školy jej nepridelilo

žiadneho asistenta, alebo druhého trénera, napriek tomu, že to zamestnávateľovi zákonný predpis
ukladá.

Existujú teda zákonné normy, ktoré určujú počet žiakov, za ktorý môže niesť zodpovednosť jeden učiteľ
a od akého počtu žiakov je nevyhnutné pridelenie ďalšieho pedagóga alebo asistenta.

Nebola to ona, ale riaditeľ školy, kto túto povinnosť vedome porušil. Ak by riaditeľ školy poznal príslušné
predpisy a plnil si riadne svoje povinnosti, jej opakované snahy o riešenie tejto situácie by neboli
ignorované a v čase jej náhle vzniknutej nevoľnosti by žiaci boli pod dohľadom prideleného druhého
trénera alebo asistenta, najmä vzhľadom na to, že išlo o priestor v hlavnej budove školy na 1.poschodí

v miestnosti č. 137, v ktorej sa pravidelne vykonávala športová streľba. V čase incidentu však nikto
z personálu nebol prítomný ani na chodbách školy, takže sa nemohla obrátiť na žiadnu osobu, ktorá by
mohla dočasne prevziať dohľad nad 5 žiakmi v oddychovej zóne, keďže 6-ti využili možnosť ísť na WC.Súd prvého stupňa neustále opakuje, že jedine obžalovaná bola spôsobilá učiť streleckú prípravu, čo
ale nie je pravda, lebo aprobáciu telesná výchova – branná výchova má aj kolega B. L. S.. Teda on jej
mohol byť pridelený na hodinu ako druhý učiteľ ale to by sa riaditeľ školy musel zaujímať o to, čo sa na

škole deje, neignorovať jej opakované sťažnosti na nadmerný počet žiakov v triede a aspoň trocha sa
zaujímať o predpisy a interné normy. Respektíve mohol jej byť pridelený ktorýkoľvek z asistentov školy,
na výkon dozoru v miestnosti.

Okremtoho,čoopakovaneuvádzala,jenevyhnutnéprihliadnuťajnaZákonníkpráceavňomobsiahnuté

ustanovenia ohľadom BOZP a prestávok.

Na to, aby mohol mať pedagóg zabezpečenú hygienickú prestávku slúži aj rozvrh dozorov.
Na to, aby si mohli pedagógovia počas prestávky oddýchnuť a žiaci mali zabezpečený dohľad,
slúžia podľa pracovného poriadku presne stanovené rozvrhy dozorov s uvedením presného mena
dozorujúceho učiteľa, s presným časom výkonu dozoru a s presným uvedením miesta, kde sa má

dozor vykonávať. V čase predmetného incidentu obžalovaná nebola poverená výkonom dozoru, teda,
podľa interných predpisov školy nebola zodpovedná za výkon dozoru počas prestávky a teda sa
nemohla dopustiť porušenia žiadnych povinností, ktoré mala ako pedagogický zamestnanec plniť.
Hodinu streleckej prípravy riadne odučila, so všetkými poučeniami, kontrolou zbraní, odobratia zbraní,
presunutia do oddychovej zóny a všetkými pokynmi, ktoré boli nevyhnutné k tomu, aby žiaci boli

v bezpečí. To, že nebol prítomný žiadny iný poverený pedagóg na chodbe, je dôsledok nesprávneho
vypracovania dozorov na chodbe a nie jej opomenutia či nekonania. Už v predchádzajúcom rozhodnutí
krajský súd poukázal na to, či interné predpisy garantovali pedagógom výkon hygienických prestávok
medzi vyučovacími hodinami. Týmto sa k dnešnému dňu súd prvého stupňa nezaoberal, len
skonštatoval, že obžalovaná nemala opustiť triedu. Obžalovaná má za to, že takéto skonštatovanie nie

je možné brať za rozhodujúce pri rozhodnutí o jej vine.

Bolo potrebné vyhodnotiť skutkový stav v širších súvislostiach – vrátane oprávnenosti krátkodobej
neprítomnosti obžalovanej spôsobenej náhlou nevoľnosťou, ako aj vplyvu nesprávneho systému dozoru
riaditeľa školy.

Preukázané je, že riaditeľ školy zanedbal svoje viaceré povinnosti, ale tým sa súd prvého stupňa
nijakým spôsobom nezaoberal a rovnako aj prokuratúra v obžalobe toto opomenula. Nikto sa nezaoberal
tým, že na škole sú kompetentné osoby, ktoré vytvárajú svojim pôsobením a činnosťou podmienky
fungovania zamestnancov školy a zamestnanci nemajú možnosť do riadiacej funkcie týchto pracovníkov

zasahovať, iba ich rozhodnutia plniť. Podmienky na škole sú také, že boli zanedbané predpisy BOZP,
neboli v interných predpisoch spôsoby reagovania na výnimočné situácie, došlo zo strany vedenia školy
k porušeniu zákona, povinností pri vykonávaní riadiacej funkcie, pri vytváraní interných predpisov, ale
vinnou je ona, aj keď doposiaľ nebolo objasnené prečo.

Necíti sa byť vinná a nie je vinná za to, že žiaci hrubo porušili povinnosti vyplývajúce im zo Školského
poriadku a z jej pokynu, hoci obidvaja priznali, že pokynu porozumeli a nedal sa zameniť s iným. Nie je
vinná a ani sa necíti byť vinná, lebo ona nezanedbala žiadnu z povinností zamestnanca a pedagóga,
neporušila žiadny zákon a ani interný predpis.

Vinníkmi úrazu sú poškodení a žiak, ktorý strieľal, obžalovaná sa ničoho nedopustila a zdôrazňuje, že sa
doposiaľnepreukázalo,žebysaboladopustilaporušeniaakejkoľvekpovinnostivyplývajúcejjejzvýkonu
jej povolania. Po celý čas je uznávaná vinnou a odsudzovaná nie na základe výsledkov vykonaného
dokazovania, ale na základe toho, že súd prvého stupňa si účelovo vyberá útržky z výpovedí svedkov
a žiakov, ignoruje nedostatky v riadení školy a interných predpisoch a viacej sa opiera o to, kto čo

povedal, ako o to, čo reálne zostalo preukázané.

Žiaci konali hrubo v rozpore so školskými predpismi. Konali vedome, vedome porušili BOZP, vedome
porušili právne predpisy, interné predpisy školy a BOZP. Úraz vznikol výlučne ich zavinením, obžalovaná
nemala možnosť zasiahnuť a nebola v tom čase poverená dozorom. Úraz vznikol v dôsledku

nedisciplinovanosti žiakov a zlyhania vedenia školy pri plnení si svojich základných povinností. Ku
dnešnému dňu neexistuje dostatok dôkazov k tomu, aby súd mohol jednoznačne a nepochybne
skonštatovať, že je vinná ona, že niečo zavinila, porušila, opomenula, o čom svedčí aj to, že rozsudky
okresného súdu boli opakovane zrušené krajským súdom. S ohľadom na uvedené zastáva názor, že sanepodarilojednoznačneanepochybnepreukázať,ženaplnilavšetkyznakyskutkovejpodstatytrestného
činu kladeného jej za vinu.

Počas celého konania sa súd prvého stupňa nezameral, napriek jej opakovanému poukázaniu, na
porušenie povinností riaditeľom školy a ani na to, že poškodený a strelec vážnym spôsobom porušili
predpisy, BOZP, jej pokyny a vedome vytvorili nebezpečnú situáciu, ktorá vyústila v úraz.

Obžalovaná nemala v čase incidentu nikde (ani na chodbe a ani v miestnosti č. 137) pridelený dozor,

konala v medziach svojich zákonných povinností. Vedením školy v čase prestávky nemala pridelené iné
organizačné a ani dozorné úlohy.

Uznesenie odvolacieho súdu 8To/90/2024 zo dňa 23.1.2025 na str. 6 hovorí o tom, že: neporušila svojim
konaním Zákon o zbraniach a strelive č. 190/2003.

Táto hodina bola modelovou hodinou v súlade s učebnými osnovami a školským vzdelávacím
programom, zbrane boli zabezpečené v súlade so zákonom. Zabezpečila všetky predpoklady BOZP tak,
aby žiaci boli počas hodiny a aj po nej v bezpečí.

Taktiež konštatovanie znalca z odboru strelných zbraní a strelníc, že išlo o tak uspôsobenú miestnosť,

že v nej mohli žiaci v pridelenom priestore ostať v čase, kedy nestrieľali.

Obžalovaná má teda za to, že sa nedopustila ničoho, čo by sa dalo klasifikovať ako porušenie povinností
vyplývajúcich jej z pozície zamestnanca ako pedagóga ZŠ spojených s bezpečnosťou žiakov.

Na to, by mohla byť uznaná vinnou a odsúdená, je nevyhnutné preukázať, že existuje priama príčinná
súvislosť jej konania, nekonania či opomenutia a následku. Avšak existuje priama príčinná súvislosť
medzi zanedbaním povinnosti riaditeľa a následkom a porušením povinností žiaka, porušením ňou
vydaných pokynov a následkom. Ale toto doposiaľ súd prvého stupňa nevzal do úvahy.

Žiaci vedome porušili bezpečnostné predpisy (nedovolený vstup do palebnej zóny, nedovolený vstup na
palebnú čiaru, nedovolenú manipuláciu so zbraňou, postavenie sa pred hlaveň a ťahanie hlavne k sebe,
stlačenie spúšte, neuposlúchnutie riadnych ničím nezameniteľných príkazov a pokynov, ktorým rozumeli
ako sa vyjadrili vo svojich svedeckých výpovediach) – všetky podstatné znaky trestného činu ublíženia
na zdraví s vzťahujú na ich konanie, nie na jej konanie ako učiteľky.

V znaleckom posudku B. J. N. D. 34/2019 sa uvádza, že došlo k strelnému poraneniu hlavy, životne
dôležitého orgánu a to mozgu, čo obžalovaná nikdy nespochybnila a ani to, že to bol úraz ťažký.
Obžalovanej je to naozaj veľmi ľúto, čo sa H. J. stalo, ale opakuje, že úraz si spoluzavinil a nijakým
spôsobom ho nezavinila ona.

Napriek tomu, že ide o vážny úraz, nemôže to byť však dôvod k tomu, aby bola uznaná vinnou
a odsúdená, keď tento stav si poškodený privodil svojim nezodpovedným konaním a porušením svojich
povinností žiaka a porušením ňou vydaných pokynov. Poškodený sa vedome správal tak, že vedel
a mohol vedieť, že si úraz môže privodiť. Obžalovaná preukázala, že nedodržiaval liečebný režim a po

úraze sa správal nezodpovedne k svojmu zdravotnému stavu, keď vedome robil saltá do pieskoviska na
sídlisku, basketbalovou loptou robil hlavičky, .... Do obedu v škole bol oslobodený od telesnej výchovy,
na základe lekárskeho potvrdenia , a poobede na tom istom školskom ihrisku hral futbal s kamarátmi
(písomne označenom, že je to objekt monitorovaný kamerovým systémom), tiež dobrovoľne bol ako
pomocník pri celoškolskom zbere papiera, kde celý deň dvíhal ťažké náklady.

Riaditeľ školy nezabezpečil dozory celkovo (vnútorný režim), čo je jeho povinnosť podľa § 153
Školskéhozákona.Zodpovednosťmábyťadresovanájemuanieobžalovanej,akoučiteľke,ktorákonala
v medziach zákona, interných predpisov a jej pridelených úloh.

Nebolo preukázané, že by naplnila všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, ktorý sa jej kladie za
vinu,nebolopreukázané,žebyopomenula,čizanedbalaniektorúzosvojichpovinnostítým,žebykonala
nedbanlivostne, či by niečo opomenula z nedbanlivosti. Pri výučbe športovej streľby splnila všetko, čojej ukladajú jej povinnosti pedagóga – zamestnanca spojených s BOZP a zabezpečením bezpečnosti
žiakov.

V zmysle § 2 ods. 4 Tr.por. obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu. V prípade nejasností,
rozporov a nezrovnalostí (a tých je v tomto prípade veľké množstvo a napriek konaniu prebiehajúcemu
od roku 2019, neobjasnených a neodstránených), musí súd aplikovať zásadu „in dubio pro reo“ (§ 2 ods.
10 Tr.por.) čo v jej prípade aplikované nebolo.

Napadnutý rozsudok trpí závažnými právnymi aj skutkovými nedostatkami, ktoré bránia tomu, aby mohol
obstáť. Obžalovaná namieta najmä porušenie princípu ultima ratio, nesprávne posúdenie zavinenia,
nerovný prístup k subjektom potenciálnej zodpovednosti a neprimerané ignorovanie spoluzavinenia
poškodeného.

Trestné právo má plniť funkciu krajného prostriedku ochrany spoločnosti – ako ultima ratio. V predmetnej

veci však došlo k jej postihu ako obžalovanej, napriek tomu, že okolnosti prípadu mohli (a mali) byť
riešené v rovine pracovnoprávnej zodpovednosti. Aj keď je otázke, či vôbec niečo porušila.

Nepočínala si v rozpore so svojimi pracovnými povinnosťami. Tak ako veľa krát opakovala v čase jej
náhlej nevoľnosti už prebiehala riadna školská prestávka, počas ktorej nebola poverená dozorom a ako

zamestnankyňa mala právo na hygienickú prestávku podľa ustanovenia § 91 Zákonníka práce. Škola
neurčila dozor, preukázateľne neexistoval rozvrh dozoru pre miestnosť č. 137 ani pred touto miestnosťou
počas prestávok a prevádzka strelnice nebola riadne povolená ako odborná učebňa v zmysle § 49 a
§ 50 zákona č. 190/2003 Z.z. o strelných zbraniach a strelive. Rovnako nebol vypracovaný a znalcom
schválený prevádzkový poriadok podľa normy STN 39 5050. Za tejto situácie nemožno spravodlivo

požadovať, aby obžalovaná ako učiteľka niesla plnú trestnoprávnu zodpovednosť.

V konaní bola ako jediná obžalovaná a bola jedinou osobou čeliacou obžalobe, hoci je zrejmé, že
zlyhanie spočívalo v riadiacich a organizačných nedostatkoch školy.

Riaditeľ školy ako štatutár bol zodpovedný za organizáciu vyučovania, rozvrh dozoru a podmienky
prevádzky tzv. strelnice.

Takýto selektívny prístup k uplatňovaniu zodpovednosti odporuje zásade rovnosti pred zákonom
garantovanej v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR.

Zo skutkového priebehu vyplýva, že ku zraneniu došlo výlučne dôsledkom svojvoľného a výslovne
zakázaného konania maloletých žiakov. Poškodený žiak bol plne poučený o pravidlách bezpečnosti
a konal vedome proti nim.

Tento odsudzujúci rozsudok je nepreskúmateľný, nedá sa z neho jednoznačne a nepochybne určiť,
z akých dôkazov vychádzal súd prvého stupňa pri rozhodovaní o jej vine a jej odsúdení, keďže je
v dôkazoch mnoho rozporov, ktoré neboli odstránené, neboli vyhodnocované dôkazy, ktoré poukazujú
na to, že pochybilo vedenie školy, nebolo vyhodnocované, ako sa súd vyrovnal s tým, že išlo o modelovú
hodinu, že žiaci boli poučení, že nebol nikde v dosahu dozor a tak by sa dalo pokračovať ešte dlho. Takto

odôvodnený rozsudok narúša nielen jej právnu istotu, ale porušuje jej právo na spravodlivý proces.
Takýto rozsudok narúša právnu istotu a na jej strane ako obžalovanej a vyvstávajú pochybnosti o tom,
či nebolo porušené jej právo na spravodlivý proces vo vzťahu k vyhodnocovaniu dôkazov a následnom
rozhodovaní v jej trestnej veci na základe takto vyhodnotených dôkazov.

Vzhľadomnavyššieuvedenénavrhujú,abyKrajskýsúdvKošiciachzrušilrozsudokOSSNV2T/82/2020
zo dňa 3.4.2025, sám vo veci rozhodol a spod obžaloby obžalovanú v celom rozsahu oslobodil podľa
§ 285 písm. c) Tr.por., keďže sa nepodarilo jednoznačne a nepochybne preukázať, že obžalovaná
spáchala trestný čin, ktorý sa jej kladie za vinu. Alternatívne vec vrátil na súd prvého stupňa na ďalšie
konanie.Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie prokurátorka. V písomných dôvodoch
odvolania uviedla, že podľa názoru prokuratúry, uloženie peňažného trestu vo výmere 1.000,- eur
nespĺňa podmienky uloženia trestu v zmysle ustanovenia § 34 Tr.zák.

Podľa § 34 ods. 1 Tr.zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny
život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie
páchateľa spoločnosťou.

Základnou funkciou trestu je represívna funkcia (zabránenie v možnej trestnej činnosti), popri ktorej do
popredia vystupuje aj výchovná funkcia tak vo vzťahu k páchateľovi (individuálna prevencia), ako aj jeho
prostredníctvom na ostatných občanov – potenciálnych páchateľov (generálna prevencia).

Konanie obžalovanej je síce právne kvalifikované ako nedbanlivostný trestný čin a prvostupňový súd

pri ukladaní trestu, okrem iného (doba, ktorá uplynula od spáchania skutku), bral do úvahy aj mieru
spoluzodpovednosti na spôsobenom následku vo forme ublíženia na zdraví aj samotnými maloletými
deťmi, a to E. B. a H. J., no podľa názoru prokuratúry, obžalovaná ako dlhoročný pedagogický pracovník
mala dodržať primeranú mieru opatrnosti a predvídavosti vo vzťahu k akému následku môže dôjsť, ak
ponechá maloleté deti bez dozoru v priestore, kde sa nachádzajú zbrane so strelivom, a teda následok,

ku ktorému jej konaním došlo, nie je možné dať na zodpovednosť maloletým osobám.

Aj prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že jednou z podstatných príčin, prečo došlo
k strelnému poraneniu maloletej osoby, bola skutočnosť, že maloleté osoby ostali bez dozoru s voľným
prístupom k zbraniam a strelive. Prvostupňový súd takisto považoval za nepochopiteľné, že obžalovaná,

ako osoba, ktorá dlhodobo pracuje s deťmi sa spoliehala iba na to, že v tom čase maloleté deti budú
počúvať jej pokyny a nebude nikto, kto by vzhľadom na vek a možno aj povahové vlastnosti mohol konať
inak a porušiť ich.

Vo všeobecnej rovine je zároveň nevyhnutné uviesť, že účel trestu podľa § 34 ods. 1 Tr.zák. tvorí

jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdov o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy
v plnom súlade s ochranou, ktorú uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu
aobčanompredútokmipáchateľovtrestnýchčinov.Priúvahách,akýdruhavýmeratrestubyspravodlivo
zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti
jeho nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádza aj odvolací súd

zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu
Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má zákon pôsobiť na ochranu
spoločnosti tak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu
trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu – rehabilitácia), ako aj

voči ďalším občanom – potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie
(výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest, samozrejme, musí vyjadrovať aj
morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia). (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. októbra 2014, sp.zn.
1To 2/2014).

V kontexte vyššie uvedeného, zohľadniac zavinenie obžalovanej a následok na zdraví maloletej osoby,
ktorý jej konaním vznikol, a to prokurátorka podotýka v dôsledku strelného poranenia, v podobe
ťažkej ujmy na zdraví (ťažké poranenie lebky a mozgu vľavo v čelovo-temennej oblasti s drobnými
pomliaždeninami a krvácaniami s následným opuchom mozgu priebehu strelného kanála a s následnou
pravostrannou obrnou končatín vpravo s dobou liečenia a práceneschopnosti v rozsahu 168 dní), tak

nie je možné peňažný trest vo výmere 1.000,- eur považovať za úmerný k spáchanému trestnému činu
a dostatočne spĺňajúci funkciu generálnej prevencie uloženého trestu.

Vzhľadom na takto uvedené skutočnosti podané odvolanie považuje za odôvodnené.

K odvolaniu prokurátorky sa písomne vyjadrila obžalovaná prostredníctvom svojej obhajkyne a uviedla,
že dlhodobo a opakovane uvádza, že sa nedopustila žiadneho trestného činu. Ako pedagóg stále, aj pri
vyučovacej hodine pred úrazom vykonala všetky opatrenia tak, aby deti boli v bezpečí a nedošlo k ujmena ich životoch a zdraví. Nesúhlasí s peňažným trestom a ani s nijakým iným trestom, keďže nebolo
počas celého konania preukázané, že by svojim konaním, či opomenutím svojich povinností pedagóga
zapríčinila, či inak prispela ku vzniku poškodenia zdravia H. J..

Aj keď sa odvolanie prokurátora vzťahuje na druh trestu, ktorý jej bol prvostupňovým súdom uložený,
ani jedenkrát v tomto odvolaní prokurátor neuviedol to, o čo sa opiera samotný Krajský súd Košice
a to, že bola to modelová hodina a ako taká musela byť vykonaná v súlade s učebnými osnovami
a školským vzdelávacím programom a ako taká mala mať svoje postupy, ktoré žiaci mali vykonať,

nacvičiť a upevňovať. Toto všetko urobila a dodržala. Teda je ťažko hovoriť o tom, ako sa uvádza
na strane 2 ods. 1 odôvodnenia odvolania prokurátora, že mala dodržať primeranú mieru opatrnosti
a predvídavosti, keď ponechala deti bez dozoru v priestore, kde sa nachádzali zbrane so strelivom.

Obžalovaná sa ohradzuje na konštatovanie, že ponechala deti bez dozoru v priestore, kde sa nachádzali
zbrane so strelivom. Zbrane boli opakovane skontrolované po ukončení streľby a ani v jednej zo zbraní

sa žiadne stelivo nenachádzalo. Strelivo bolo oddelené od zbraní, žiaci dostali riadny a nezameniteľný
pokyn, aby sa zbraní už viac nedotýkali a všetci odišli do oddychovej zóny. To, že obžalovaná neporušila
zákon o zbraniach a strelive pri svojom rozhodovaní uznal aj krajský súd.

Obžalovaná sa nemôže stotožniť s názorom prokurátora, že deti nechala s voľným prístupom

k zbraniam. Ani v tomto prípade neporušila žiadnu svoju povinnosť, interný predpis, či zákon. Počas
celéhokonaniaanijakýmlistinnýmdôkazomnebolopreukázané,žebolapovinnázbraneniekamodložiť,
odpratať, zamknúť, či urobiť niečo iné. Podotýka, že žiaci nemali voľný prístup k zbraniam a strelivu, lebo
jednak zbrane boli skontrolované, náboje boli oddelené od zbraní a netreba zabúdať ani na ten dôležitý
fakt, že žiaci boli v oddychovej zóne s pokynom nepriblížiť sa k palebnej čiare a zbraniam. Podotýka, že

mala v triede na hodine 11 žiakov a 6 z toho odišli počas prestávky na WC, vrátane poškodeného.

Tým, že na chodbe nebol dozor, nemala ako inak vyriešiť svoj akútny zdravotný stav, iba utekať na
toaletu.

Nedopustila sa žiadneho trestného činu a preto nie je potrebné pred ňou ochraňovať spoločnosť. Je
pedagóg 38 rokov a rovnaký čas sa venuje športovej streľbe, kde pracuje so žiakmi. Nikdy sa nevyskytol
úraz, porušenie pokynov, či iná nehoda, ktorá by čo i len naznačovala, že môže dôjsť k nejakému úrazu.

Nestotožňuje sa jednak s tým, že bola uznaná vinnou za trestný čin, ktorý nespáchala a ani nebolo

jednoznačne a nepochybne preukázané, že by niečo opomenula, či konala, alebo nekonala v rámci
svojich povinností zamestnanca tak, že došlo k spáchaniu trestného činu a nesúhlasí nielen s peňažným
trestom, ani s akýmkoľvek iným trestom.

Nikto nedokáže uviesť a ani potvrdiť, že by sa tento úraz nebol stal aj vtedy, keď by jej nebolo prišlo náhle

nevoľno a ona by bola ostala počas prestávky v triede, lebo B. a J. sa hádali už na hodine matematiky,
ktorá bola pred jej hodinou a hádali sa tak, že ich učiteľka musela upokojovať. V celom konaní toto
nikto nevzal do úvahy. Pokiaľ je niekto vinníkom v tejto trestnej veci, tak je to B., ktorý strieľal, mieril na
poškodeného, nepoužil poistku a J., ktorý sa postavil pred hlaveň zbrane a ešte ju aj ťahal k sebe.

Nikto neriešil a ani sa nezaoberal zodpovednosťou riaditeľa školy, ktorý „riadil“ školu tak, že nepoznajúc
predpisy a zákony (čo vlastne priznal sám) nedokázal vypracovať Rozvrh dozorov tak, aby bol aj pred
miestnosťou č. 137 dozor, nezabezpečil spôsob, ako má realizovať učiteľ hygienickú prestávku počas
prestávky,akopostupovaťakohovolať,pokiaľučiteľovi,čižiakoviprídepočashodiny,čipočasprestávky
náhle nevoľno.

Nehovorí už o tom, že mala v triede nadpočet žiakov o 130 % a ani to riaditeľ školy neriešil, lebo na
škole, kde pracuje, to bolo stále tak, že sa nič nerieši. Opakovala to, sťažovala sa, žiadala, aby sa počet
žiakov upravil, tak jej bolo povedané, že má dať výpoveď, pokiaľ sa jej to nepáči. Jej slová potvrdzuje
aj následné konanie riaditeľa, keď už v čase po úraze, do športovej streleckej triedy prijal ešte ďalšieho,

13-ho žiaka dokonca s poruchou pozornosti.

Toto všetko zanedbal riaditeľ, ale on nenesie žiadne dôsledky, zjavne preto, lebo on nepozná zákony,
predpisy a tak je „mimo všetkej zodpovednosti“.Nestotožňuje sa ani s tým názorom prokurátora, že nie je možné dať na zodpovednosť maloletým
to, že došlo k úrazu a podľa prokurátora tento následok zavinila obžalovaná. Z doposiaľ vykonaného

dokazovania vyplýva, že všetky povinnosti, aké mohli byť porušené boli porušené riaditeľom školy
a rovnako poškodený a žiak, ktorý strieľal, porušili svoje povinnosti.
Obžalovaná opakovane uvádzala, že žiaci porušili jej príkaz, aby po odchode do oddychovej zóny tam
zotrvali a nedotýkali sa zbraní. Tým, že oddychovú zónu B. a J. opustili a svojvoľne išli na palebnú čiaru
a brali do ruky zbraň, porušili nielen jej pokyny, ale aj BOZP a aj Školský poriadok, čím si privodil J. úraz

a B. ho zavinil. Je to tak bez ohľadu na vek žiakov.

Obžalovaná si dovolí namietať, že sa podľa prokurátora, spoliehala iba na to, že deti budú počúvať jej
pokyny. Pokiaľ by tomu tak bolo, tak by zadala pokyn a niekde odišla, ale ona poučila deti na začiatku
hodiny, počas streľby, poučuje ich na začiatku školského roka, vydala jasný a nezameniteľný pokyn,
odvolala ich do oddychovej zóny a žiaci v oddychovej zóne aj boli a v neposlednom rade opakovane

zbrane skontrolovala, teda urobila všetko preto, aby žiaci neboli v styku so zbraňami a strelivom.
A v neposlednom rade išlo o žiakov so špeciálnym výcvikom na modelovej hodine pred súťažou a toto
by mal už tiež konečne niekto zobrať do úvahy, lebo na to poukazoval aj krajský súd.

Nemôže za to, že jej prišlo náhle nevoľno tak, že to nedokázala ovládať, je to vis maior a nemôže za

to, že počas prestávky nikde na chodbe nikoho nebolo, aby mu aspoň zakričala, že jej je zle. To je
pochybenie riaditeľa a za to ona nemôže.

Je potrebné zdôrazniť, že jej prišlo náhle nevoľno po ukončení vyučovacej hodiny a teda počas
prestávky, kedy má mať každý pedagóg právo na hygienickú prestávku, či na oddych alebo prípravu

medzi jednotlivými vyučujúcimi hodinami. Napriek tomu, že mal byť na chodbe počas prestávky dozor,
na chodbe, kde sa nachádza miestnosť č. 137, nikoho nebolo. Tým, že riaditeľ tam nezabezpečil dozor,
nemala komu oznámiť, že jej prišlo zle a musí utekať na toaletu. A za to, že tam nikto nebol, nemôže ona.

Neporušila žiadnu svoju povinnosť a neporušila ani povinnosti učiteľa vykonávajúceho dozor, lebo ona

v daný deň a v daný čas nemala žiadny dozor a už vôbec nie pred miestnosťou, či v miestnosti č. 137.
Jej meno sa nenachádzalo v Rozvrhu dozorov a teda neporušila žiaden právny predpis a ani žiaden
interný predpis týkajúci sa povinností učiteľa, tak počas vyučovacej hodiny ako ani počas prestávky.

V celom tomto konaní sa hľadá vinník, lebo nemôžu byť, podľa vyjadrenia prokurátora, za úraz

zodpovední žiaci, nemôže byť zodpovedný ani riaditeľ, ale niekoho zodpovedného je potrebné mať, tak
to má byť obžalovaná, lebo je učiteľka. Nesúhlasí s takýmto postupom.

Bolo súdom prvého stupňa skonštatované, že jej nemohlo prísť nevoľno. Celé jej uznanie za vinnú
a uloženie trestu vychádza z tejto subjektívnej úvahy prvostupňového súdu, ktorá ku dnešnému dňu

nebola nijako preukázaná. Žiaden dôkaz produkovaný prokurátorom nepreukázal, že by jej nebolo
nevoľno a ani to, že by nevoľnosť neprišla náhle.

Obžalovaná nesúhlasí s tým, že je osobou, pred ktorou treba chrániť spoločnosť a ani s tým, že jej
má byť uložený akýkoľvek trest za niečo, čo nespáchala. A rovnako nesúhlasí s tým, že by jej mal byť

uložený trest len preto, lebo poškodený mal spôsobenú ťažkú ujmu na zdraví. Jediným subjektom, ktorý
spôsobil poškodenému ujmu na zdraví bol B., žiak ktorý strieľal a spoluzavinil si túto ujmu na zdraví aj
sám poškodený, lebo sa správal tak, že hrubo porušil jej pokyny, školský poriadok a predpisy BOZP,
o ktorých boli všetci žiaci opakovane poučovaní a za to naozaj nemôže ona ako učiteľ.

Zastáva názor, že trest nemá byť prostriedkom morálnej odplaty alebo výchovného nátlaku, ale musí
sledovať legitímny cieľ trestného práva – ochranu práv a slobôd iných a to výlučne za podmienok, ktoré
súprimerané,nevyhnutnéaspravodlivé.Vjejprípadeideosituáciu,kedyzlyhalisystémovéopatreniana
úrovniškoly,pochybiližiaciatostrelecapoškodenýanedošlozjejstranykindividuálnemuvedomému,či
nedbanlivostnému porušeniu právnych povinností, či povinností vyplývajúcich jej z výkonu jej povolania.

Vzhľadom na vyššie uvedené trvá na odvolaní, ktoré podala ona a trvá na tom, aby bolo vyhovené jej
odvolaniu a odvolanie prokurátora bolo zamietnuté ako účelové a nedôvodné.Krajský súd na podklade takto podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané

prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por. a zistil nasledovné:

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku prvostupňový súd postupoval v súlade s
ustanoveniami Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy majúce
význam pre rozhodnutie, tieto dôkazy následne vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr.por.

a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.

Okresný súd pritom vychádzal aj zo záverov vyslovených v uznesení Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 23.01.2025 sp.zn. 8To 90/24 a vykonal korekciu priebehu skutkového deja oproti jeho dvom
predchádzajúcim rozhodnutiam, ktorá zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania.

Krajský súd poukazuje na tú podstatnú skutočnosť, že prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok, odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, ale komplexne a preto nie je účelom v tomto rozhodnutí
znovu podrobne opakovať a rozoberať dôkazy, na ktoré vo svojom rozhodnutí na strane 4 - 35 už
poukázal prvostupňový súd a to v situácii, že analýza dôkaznej situácie v posudzovanej trestnej veci

bola predmetom prieskumu odvolacieho súdu v jeho dvoch predchádzajúcich rozhodnutiach (zo dňa
30.06.2023 sp.zn. 6To 30/23 a zo dňa 23.01.2025 sp.zn. 8To 90/24), zároveň je potrebné uviesť, že
obžalovaná A. B. A. v podanom odvolaní v podstate len znovu opakuje svoju obhajobu, ktorú uplatnila
na hlavnom pojednávaní, a s ktorou sa prvostupňový súd náležite vysporiadal vo svojom rozhodnutí .
Vyplýva to zo skutkových zistení súdu na základe vykonaného dokazovania, ktoré obhajobné prednesy

obžalovanej vyvracajú.

Obžalovaná A. B. A. rovnako opakuje pôvodné dôvody odvolania a to napriek tomu, že už v
predchádzajúcich rozhodnutiach ich odvolací súd rozobral, vyhodnotil a zaujal právny názor v
predmetnej trestnej veci, ktorým sa prvostupňový súd riadil a preto uvádzané dôvody odvolania

obžalovanou nie sú takého charakteru, aby odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci než k akému
dospel okresný súd a aby si vyžadovali opakovanie argumentácie krajského súdu, ktorá je zrejmá z
predchádzajúcich rozhodnutí, keďže obžalovaná neuvádza nové skutočnosti oproti predchádzajúcemu
odvolaniu v tejto trestnej veci, na ktoré už bolo reagované v rámci odvolacieho konania a jednotlivé
rozhodnutia odvolacieho súdu na seba nadväzujú a je potrebné ich vnímať komplexne a súhrnne.

Zároveň treba zvýrazniť tú skutočnosť, že vykonané dokazovanie bez akýchkoľvek pochybností vylučuje
inúalternatívutohoskutkovéhodejanežakýbolnazákladejehodôkazovustálenývrozsudkuokresného
súdu.

Treba súhlasiť so závermi prvostupňového súdu v dôvodoch napadnutého rozsudku, že dňa 27.2.2019
počas prestávky medzi dvoma vyučovacími hodinami športovej prípravy, ktorú mala 7.B. trieda s
vyučujúcou A. B. A. došlo k strelnému poraneniu maloletého žiaka H. J., a to v miestnosti strelnice
v dôsledku toho, že pristúpil k mal. E. B., ktorý držal v rukách pušku, kalibru 4,5, značky Slavia, v.č.
V056718-W08 a po krátkej konverzácii, keď pušku rukami chytil mal. H. J., tak E. B. stlačil spúšť a došlo k

výstrelu,pričommal.H.J.bolzasiahnutýdočelovejoblasti,vdôsledkučohoutrpelťažképoranenielebky
a mozgu vľavo v čelovej a temennej oblasti s drobnými pomliaždeninami a krvácaniami s následným
opuchom mozgu priebehu strelného kanála a s následnou pravostrannou obrnou končatín vpravo s
dobou liečenia a práceneschopnosti minimálne od 27. februára 2019 do 14. augusta 2019 t.j. 168 dní.

Prvostupňový súd dostatočne jasne vysvetlil, že znalec konštatoval, že zranenia, ktoré boli
diagnostikované u poškodeného maloletého H. J. v rozsahu ako sú ustálené aj v skutku napadnutého
rozsudku sú z medicínskeho hľadiska zraneniami ťažkými, pričom zraňujúcim predmetom bol výlučne
kovový náboj vystrelený zo vzduchovej zbrane.

V súvislosti so vznikom zranení u maloletého H. J. je dôležité zistenie, že v miestnosti strelnice číslo
137 nachádzajúcej sa v priestoroch základnej školy na ulici C. F. D. X G. E. F. G. sa v kritickom čase
nachádzali najmenej desiati žiaci 7. B. triedy, ktorí sa v rámci tretej a štvrtej vyučovacej hodiny zúčastnilina športovej príprave so zameraním na športovú streľbu, pričom k zraneniu došlo v miestnosti strelnice,
kde sa maloleté deti počas prestávky bez pedagogického dozoru nemohli zdržiavať.

Uvedený fakt vyplýva jednak z vnútorného poriadku školy, v ktorom je uvedené, že v odborných
učebniach, telocvični, kabinetoch nesmú zostať žiaci bez dozoru učiteľa ani cez prestávku. Táto
skutočnosť je zrejmá aj z výpovede svedka B. F. a svedkyne B. L..

Pokiaľ obžalovaná A. B. A. namieta, že miestnosť strelnice nie je odbornou učebňou treba poznamenať,

že keďže sa v uvedenom objekte nachádzali zbrane a strelivo je bez akýchkoľvek pochybností jasné, že
išlo o objekt sui generis a nie kmeňovú triedu a preto mala obžalovaná pri opustení tejto učebne uplatniť
analogický postup ako v prípade špeciálnej učebne a deti poslať na chodbu, kde už je zabezpečený
pedagogický dozor.

Na tom nič nemení fakt, že bezprostredne pred miestnosťou strelnice nebol síce pedagogický dozor, ale

ten sa nachádzal na spojovacej chodbe, kde sú kmeňové triedy. Túto skutočnosť mal súd preukázanú
výpoveďou svedkýň Q. J. a G. O..

Krajský súd sa stotožňuje so zistením prvostupňového súdu, že jednou z príčin prečo došlo k strelnému
poraneniu v podobe ťažkej ujmy na zdraví maloletého H. J. bolo to, že žiaci ostali v miestnosti

strelnice bez pedagogického dozoru s dosahom na zbrane a strelivo napriek dôslednému upozorneniu
obžalovanou, že sa majú zdržiavať v oddychovej zóne a nemanipulovať so zbraňami a strelivom vo
vzťahu, ku ktorým im bol bezprostredne pred tým daný príkaz, aby sa ich nedotýkali.

Obžalovaná A. B. A. sa spoliehala na to, že maloleté deti budú dodržiavať jej pokyny a žiadne z detí ich

neporuší a to sa ukázalo, že predstava obžalovanej nebola správna a že sa bez primeraných dôvodov
spoliehala na správanie maloletých žiakov, hoci vedela, že nie všetci žiaci sú bezproblémoví.

Na druhej strane, ale aj maloletí E. B. a H. J. mali značný podiel na spáchaní skutku tým, že neuposlúchli
pokyny obžalovanej, že streľba je ukončená, majú sa zdržiavať mimo palebnej čiary a maloletý E. B. aj

napriek pokynu nestrieľať zo vzduchovej zbrane strieľal.

V nadväznosti na uvedené krajský súd poznamenáva a zvýrazňuje, že konanie páchateľa má povahu
príčiny a následku aj vtedy, keď mimo neho k následku viedlo konanie ďalšej osoby /osôb/, pretože
príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom sa neprerušuje a ku konaniu páchateľa

pristúpi ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobí pri vzniku následku, avšak konanie páchateľa zostáva
takou skutočnosťou, bez ktorej by následok nevznikol.

Sprihliadnutímnavyššieuvedenéskutočnostiaustálenýpriebehskutkovéhodejaposudzovanejtrestnej
veci krajský súd nezistil pochybenie prvostupňového súdu v právnom posúdení konania obžalovanej ako

prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr.zák., pretože z nedbanlivosti inému
spôsobila ťažkú ujmu na zdraví a čin spáchala na chránenej osobe - dieťati.

K odvolaniu prokurátora je potrebné uviesť, že prvostupňový súd správne v otázke trestu vyhodnotil,
že trestnosť činu a trest obžalovanej ukladal podľa Trestného zákona účinného do 6.8.2024, keďže

nová právna úprava v zmysle novely Trestného zákona účinnej od 6.8.2024 nie je pre obžalovanú
priaznivejšia, pretože vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností sa horná hranica ustanovenej
trestnej sadzby znižuje o jednu tretinu.
Krajský súd sa stotožnil s odôvodnením okresného súdu v tom, že zohľadniac doterajší bezúhonný život
obžalovanej, dobu, ktorá uplynula od spáchaného skutku a ktorá je viac ako šesť rokov, okolnosti, že sa

dopustila trestného činu nedbanlivostnou formou a pri spoluzodpovednosti na spôsobenom následku vo
forme ublíženia na zdraví aj samotnými mal. deťmi, E. B. a H. J., ktorí neuposlúchli pokyny obžalovanej,
má súd za to, že pre naplnenie účelu trestu u obžalovanej postačuje uloženie aj iného trestu ako trestu
odňatia slobody, a tak za splnenia podmienok podľa § 56 ods. 1, 2 Tr.zák. jej súd uložil peňažný trest
pri dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 1000,- eur. Pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť

úmyselne zmarený, ustanovil podľa § 57 ods. 3 Tr.zák. náhradný trest odňatia slobody vo výmere päť
mesiacov, ktorý považoval súd za dostatočný. V konečnom dôsledku okresný súd sa riadil vyjadreným
názorom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení krajského súdu sp.zn. 8To 90/24 zo dňa 23.1.2025.Prvostupňový súd nepochybil ani k otázke náhrady škody, keď správne uviedol, že si poškodená
Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., riadne a včas uplatnila nárok na náhradu škody spočívajúci v
preplatení liečebných nákladov vynaložených v súvislosti s úrazom poistenca mal. H. J.. Súd poškodenú

stranu s nárokom na náhradu škody odkázal podľa § 288 ods. 1 Tr.por. na civilný proces, pretože
obžalovaná sa dopustila skutku počas výkonu pracovného pomeru a v súvislosti s jeho uplatnením
je nevyhnutne potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré už presahuje potreby trestného konania a
predĺžilo by ho.

To boli dôvody, pre ktoré odvolací súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.