Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, June 23, 2025

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 10Csp/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4125202746
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Singerová

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2025:4125202746.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nitra, sudkyňou JUDr. Zuzanou Singerovou v spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, so

sídlom náměstí T. G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, IČ: 043 55 211, zastúpený advokátkou:
JUDr. Katarína Hegedüšová, so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava, proti žalovanému: A. B., narodený
XX.X.XXXX, bytom C. XXX, o zaplatenie istiny 450 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa zamieta.

II. Žalovaný nemá proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou požadoval, aby súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť mu istinu 450 eur a
úrok z omeškania 5 % ročne z 450 eur od 14.4.2022 do zaplatenia a nahradil trovy konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný sa registroval na webovej stránke D. a požiadal ho o poskytnutie
úveruvovýške450eur.Priregistráciiuviedolsvojeúdajeapotvrdil,žesúhlasísozmluvouopôžičke,ako
aj so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru a že údaje, ktoré mu poskytol sú pravdivé a úplné.
Na základe zmluvy o pôžičke č. 625531 zo dňa 16.3.2022 uzatvorenej podľa § 2390 a nasl. zákona č.
89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 145/2010 Z.z. o spotrebitelském úveru poskytol on, ako
veriteľ, žalovanému, ako dlžníkovi, úver vo výške 450 eur, ktorý sa mu žalovaný zaviazal vrátiť spolu

s celkovými nákladmi úveru vo výške 128 eur, ktoré sú jeho odplatou a tak zaplatiť celkom 578 eur do
28 dní odo dňa poskytnutia úveru. Žalovaný si svoj záväzok riadne a včas neplnil a tak sa stal jeho
dlh splatným dňom 13.4.2022. Dňa 3.1.2025 bola žalovanému zaslaná písomná výzva na úhradu dlhu,
ktorý žalovaný do dňa vyhotovenia toho podania neuhradil ani v časti, pričom si od neho uplatňuje aj
zákonný úrok z omeškania podľa nariadenia vlády SR č. 351/2013 Sb.. Žalobca predložil súdu svoj výpis
z obchodného registra, zmluvu o spotrebiteľskom úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru.

3. Vzhľadom na to, že žalobca je právnická osoba so sídlom v Českej republike, existuje v
spore cezhraničný prvok a preto súd skúmal v prvom rade právomoc slovenského súdu konať
a rozhodovať vo veci s tým, že podľa čl. 18 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ
č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných
veciach (prepracované znenie) zo dňa 12.12.2012 vzhľadom na to, že bydlisko žalovaného, ktorý
je spotrebiteľom, je v Slovenskej republike, je daná právomoc slovenského súdu vec prejednať
a rozhodnúť.

4. Národná banka Slovenska na výzvu súdu uviedla, že žalobcovi nebolo udelené povolenie na
poskytovanie spotrebiteľských úverov podľa § 20 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré sú poskytované
veriteľmi a ani povolenie pre iného veriteľa podľa § 24 ods. 5 tohto zákona a rozhodnutím Českejnárodnej banky z 18.4.2023, sp. zn. S-Sp-2021/00080/CNB/573 mu bolo odobraté povolenie na činnosť
nebankového poskytovateľa spotrebiteľských úverov a jeho žaloba proti tomuto rozhodnutiu a kasačná
sťažnosť proti rozsudku Mestského súdu bola zamietnutá.

5. Súd vyzval žalobcu podľa 138 CSP na späťvzatie žaloby, pretože zo skutočností v tej tvrdených bolo
po predbežnom právnom posúdení zrejmé, že je zjavne nedôvodná, pretože žalobcovi nebolo Národnou
bankouSlovenskaudelenépovolenienaposkytovaniespotrebiteľskýchúverovainýchúverovapôžičiek
pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky s tým, že ak na podanej žalobe bude trvať, vyzval ho

na preukázanie výšky, v ktorej boli žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení uviedol, že zmluva o úvere nie je neplatná pre nedostatok povolenia
na poskytovanie spotrebiteľských úverov, takémuto výkladu práva bráni článok § 56 ZFEÚ, kde
poukázal na C-630/17 E. A. vc Raiffeisenbank St. F. G. D. eGen zo dňa 14.2.2019, že je riadne
registrovanou spoločnosťou v Českej republike s príslušným podnikateľským oprávnením, na základe

ktoréhoposkytujefinančnéslužbyvprostredíinternetu,žepodľaSDEÚnemôžučlenskéštátyzakazovať
spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území z dôvodu, že nesplňujú vnútroštátne
požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ spĺňajú podmienky štátu, v ktorom majú sídlo, ktoré podmienky
on v Českej republike spĺňa, kde poukázal na rozhodnutia C-76/90 Manferd Säger odsek 12, Cassis
de Dijon, C-384/93 Alpine Investments, čl. 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES,

že nie je žiaden priestor pre prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov
žalobcom so sídlom v Českej republike na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou
prostredníctvominternetujepotrebné„navyše“udeleniepovereniazostranyNárodnejbankySlovenska,
čomubránislobodapohybu.Uviedol,žezmluvabolauzavretápodľaprávnehoporiadkuČeskejrepubliky
a právo spotrebiteľských úverov je plne harmonizované smernicou a teda právna ochrana musí byť

v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere v každom členskom štáte EÚ rovnaká, platí v Českej republike
a aj na Slovensku a aplikácia českého právneho poriadku, ktorý je súd povinný aplikovať, tak nie je
a ani nemôže byť pre žalovaného ako spotrebiteľa menej výhodná. On svoju činnosť vykonáva v Českej
republike, na Slovensku nemá zriadenú ani organizačnú zložku a z toho, že prevádzkuje webovú stránku
končiacu na „sk“ nemožno prijať záver, že by sa malo použiť právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa

v zmysle nariadenia Rím II. Poukázal na to, že ani pre zahraničné banky neplatí žiadna požiadavka pre
nadobudnutie osobitnej bankovej licencie.

7. Žalovanému bola žaloba doručená dňa 26.5.2025, pričom sa k nej v lehote určenej súdom a ani
doposiaľ nevyjadril.

8. Žalobca na ďalšiu výzvu, aby preukázal, že peňažné prostriedky boli žalovanému poskytnuté
zopakoval len tvrdenia uvedené v žalobe.

9. Súd o žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 297 písm. b) CSP, pretože ide iba o

otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, hodnota sporu bez príslušenstva neprevýšila 1000 eur
a žalovaný sa k žalobe nevyjadril a preto neboli skutkové tvrdenia žalobcu sporné.

10. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalobcu a oboznámil sa s listinami,
ktoré predložil, pretože boli žalovanému doručené a neboli spochybnené, z čoho považoval za

preukázané nasledovné skutočnosti:

11. Zo zmluvy predloženej súdu vyplýva, že je označená ako Smluva o úvěru č. 625531, je opatrená
dátumom 16.3.2022 a nie je podpísaná zmluvnými stranami, pričom žalobca ako veriteľ sa v nej zaviazal
poskytnúť žalovanému ako dlžníkovi jednorazový, bezúčelový, nezáväzný úver vo výške 450 eur, ktorý

sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi spolu s poplatkom za jeho poskytnutie (odmenou) vo výške 128
eur spolu 578 eur do 13.4.2022 s tým, že doba trvania spotrebiteľského úveru je 28 dní a RPMN úveru
je 2513,26 %. Z časti, v ktorej boli označené zmluvné strany vyplýva, že strany uzavreli zmluvu podľa
zákona č. 89/2012 Sb. Občiansky zákonník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotrebiteľských úveroch.
Z čl. I zmluvy vyplýva, že jej súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“).

Z čl. V zmluvy vyplýva, že žalovaný uzavretím zmluvy prehlásil, že sa oboznámil s VPPÚ, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a súhlasí s nimi.12. Z bodu 3. VPPÚ platných od 24.8.2021 vyplýva, že na úpravu vzťahov neupravených zmluvou a ani
VPPÚ, sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky a to najmä príslušné ustanovenia
OZ, ZSÚ, zákona č. 634/1992 Sb. o ochrane spotrebiteľa a ďalšie.

13. Z výzvy zo dňa 3.1.2025 vyplýva, že právny zástupca žalobcu vyhotovil výzvu, ktorou vyzval
žalovaného na zaplatenie pohľadávky z tejto úverovej zmluvy vo výške 945,45 eur.

14. Súd takto zistený skutkový stav posúdil podľa nasledovných právnych predpisov:

15. Podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a rady ES 593/ 2008 o rozhodnom práve pre
zmluvné záväzky (ďalej len „Nariadenie RÍM I“), zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia
zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo
okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá
zmluva alebo len jej časť.

16.Podľačl.6ods.1NariadeniaRÍMI,beztoho,abybolidotknutéčlánky5a7,zmluvauzavretáfyzickou
osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu
povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo
výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu

spotrebiteľa za predpokladu, že a) podnikateľ vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť
v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto
krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

17. Podľa čl. 6 ods. 2 Nariadenia RÍM I, bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3

zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva
však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno
odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.

18. V danej veci, keďže ide o vec s cudzím prvkom, kedy pri zmluvných záväzkoch prichádza k stretu

rôznych právnych poriadkov je okrem posúdenia právomoci súdu potrebné zvoliť aj rozhodné právo,
podľa ktorého bude vec prejednávaná. V zmluve o úvere, ktorej súčasťou sú aj všeobecné podmienky
poskytnutia úveru je síce uvedené, že na vzťahy neupravené zmluvou a ani všeobecnými podmienkami
poskytnutia úveru sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, táto dohoda však nebola
dojednaná v súlade s čl. 3 ods. 1 nariadenia RÍM I, pretože nebola individuálne dojednaná v zmluve, ale

iba vo VPPÚ, ktoré nie sú výsledkom dohody zmluvných strán.

19. Pri voľbe rozhodného práva musí byť okrem toho naplnená aj podmienka vyplývajúca z čl. 6
ods. 2 veta druhá tohto nariadenia, a to že pri dohode o rozhodnom práve nesmie byť spotrebiteľovi
odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo

rozhodným právom. Týmto právnym poriadkom je podľa súdu právny poriadok Slovenskej republiky, ako
krajiny obvyklého pobytu žalovaného, pretože žalobca vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú
činnosť na Slovensku a svoju činnosť na Slovensko aj smeruje, čo vyplýva jednak z viacerých súdnych
konaní týkajúcich sa nárokov zo zmlúv o úvere, ktoré uzatvára so spotrebiteľmi, ktorí majú obvyklý
pobyt na území Slovenskej republiky, ktoré skutočnosti sú známe súdu z jeho činnosti, z toho, že

ponúka a poskytuje úvery v mene Euro (nie v mene krajiny, v ktorej vykonáva podnikateľskú činnosť)
a aj z jeho internetovej stránky prostredníctvom ktorej poskytuje úvery, ktorá je vedená v slovenskom
jazyku, pričom zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti. Uvedenú ochranu žalovanému poskytuje práve
ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., z ktorého vyplýva, že ak osoba bez povolenia poskytne
peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom je uzatvorená zmluva neplatná.

20. Aj keď je právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov v Európskej únii harmonizovaná
v podobe smernice, čo sa prejavuje aj v tom, že v § 9 českého zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském
úvěru je stanovené, že nebankový poskytovateľ spotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je
oprávnená poskytovať spotrebiteľský úver na základe oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa

spotrebiteľského úveru, ktoré jej udelila Česká národná banka, pričom v § 135 ods. 1 tohto zákona
sa uvádza, že dohľad nad dodržiavaním povinností poskytovateľa stanovených týmto zákonom
a nariadením Komisie v prenesenej právomoci (EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národní banka, tento
zákon je platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje povolenia naposkytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov len na území Českej
republiky. Predmetný zákon a Česká národná banka preto neposkytujú právnu ochranu spotrebiteľom
s bydliskom, či obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky spočívajúcu v prípadných sankciách

za porušenie predmetných ustanovení zákona č. 257/2016 Sb.. Každá smernica usiluje o dosiahnutie
určeného výsledku/ cieľa, ale členské štáty si pri jej transpozícii zachovávajú určitú mieru právomoci
voľnej úvahy, nakoľko si môžu zvoliť spôsob a prostriedky dosiahnutia výsledku smernice v rámci
vlastného právneho poriadku. Z čl. 20 smernice vyplýva, že členské štáty zabezpečia, aby veritelia
podliehali dohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcii alebo,

aby boli regulovaní, pričom na území Slovenskej republiky je týmto orgán Národná banka Slovenska,
ktorá udeľuje povolenia na poskytovanie úverov, iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom. Nakoľko zákon
č. 129/2010 Z.z. predstavuje úplnú transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/
ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice č. Rady 87/102/EHS do slovenského
právneho poriadku, predmetné ustanovenie čl. 20 smernice sa do právneho poriadku Slovenskej
republiky a teda do zákona č. 129/2010 Z.z. premietlo v ustanovení § 20 vo vzťahu k veriteľom

(veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery len na základe povolenia udeleného
Národnou bankou Slovenska) a v ustanovení § 24 vo vzťahu k iným veriteľom (iný veriteľ je oprávnený
ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, a ktoré sú poskytované
inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou
Slovenska). Uvedená úprava je kogentnou právnou úpravou, ktorá vyplýva z transpozície smernice do

nášho právneho poriadku, od ktorej sa nemožno odchýliť, a prostredníctvom ktorej je zabezpečený
dohľad a kontrola nad finančným trhom na území SR. Takáto právna úprava sa pritom vzťahuje
na všetky subjekty poskytujúce spotrebiteľské úvery, iné úvery či pôžičky, bez ohľadu na to, či ide
o slovenského alebo zahraničného veriteľa/iného veriteľa, nepôsobí diskriminačne, a teda nemôže ísť
o obmedzovanie poskytovania služieb v rámci voľného pohybu služieb, t.j. o rozpor s právom Európskej

únie. Žalobca, ktorý je v postavení iného veriteľa v zmysle § 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. je
oprávnený v tomto smere podnikať na území Slovenskej republiky za predpokladu udeleného platného
povolenia Národnou bankou Slovenska. Z čl. 23 smernice zároveň vyplýva aj povinnosť členských štátov
stanoviťpravidláosankciáchzaporušenievnútroštátnychustanoveníprijatýchnazákladetejtosmernice
a prijať všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie, ktoré ustanovené sankcie musia

byť účinné, primerané a odrádzajúce, ktorý článok je transponovaný v ustanovení § 11 ods. 3 veta
prvá zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré ustanovenie tak poskytuje žalovanému ochranu, ktorá mu nemôže
byť poskytnutá právnym poriadkom Českej republiky, vzhľadom na čo je naplnená výnimka z dohody
o voľbe práva v zmysle čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia. Cieľ smernice by nebol naplnený, ak by
činnosť veriteľa v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov v inom členskom štáte nepodliehala

povoleniu a dohľadu zo strany členského štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa, čím by podnikateľská
činnosť takéhoto veriteľa zostala bez kontroly a spotrebiteľ by zostal bez ochrany garantovanej mu
harmonizovanou smernicou na území členského štátu, v ktorom má veriteľ sídlo. Z uvedeného dôvodu
je podľa súdu odôvodnené aplikovať v prejednávanej veci slovenský právny poriadok.

21. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
17CoCsp/2/2025 zo dňa 26.2.2025, Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 17CoCsp/29/2023 zo
dňa 24.4.2024 alebo rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/102/2022 zo dňa 31.10.2023,
ktoré boli vydané vo veciach tohto žalobcu s obdobným skutkovým a právnym základom, z ktorých
vyplýva, že rovnako považovali námietky žalobcu, že na poskytovanie úverov a pôžičiek aj na území

SR stačí, že má povolenie na poskytovanie úverov udelené Českou národnou bankou za nedôvodné,
pretože ustanovenia o udelení povolenia sú kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť
a vyžadovanie takéhoto povolenia nie je v rozpore s právom EÚ, ktoré povolenie sa vyžaduje od každého
subjektu, ktorý chce poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek
pre spotrebiteľov, a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Nie je možné akceptovať, že žalobca by

podliehal len kontrole orgánu z iného členského štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských
úverovvdanomštáte,pričomsúdyprvejinštancievtýchtoveciach správnevyhodnotili,žebezpovolenia
NBS je zmluva o úvere neplatná, a takýto záver nie je možné považovať za diskrimináciu z dôvodu sídla
podnikateľského subjektu v inom členskom štáte.

22. Ani z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 zo dňa 14.02.2019, na ktorý poukázal
žalobca nemožno dospieť k tomu, že by čl. 56 ZFEÚ bránil vnútroštátnej úprave, ktorá by mala za
následokneplatnosťzmluvy,pretožetentorozsudoksatýkalodlišnýchskutkovýchzáverov.Prejudiciálna
otázka chorvátskeho súdu sa týkala zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom,ktorý nadobudol v Chorvátsku účinnosť dňa 14.07.2017, pričom v § 10 ustanovil, že zmluvy o úvere
s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred nadobudnutím jeho
účinnosti medzi dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia.

Súdny dvor EÚ v bode 73 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že tento zákon ide zjavne nad
rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať, pokiaľ prostredníctvom
retroaktívneho pravidla, ktoré je všeobecné a automatické, stanovuje neplatnosť všetkých zmlúv o úvere
s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia, s výnimkou tých, ktoré boli
úplne splnené a preto povedal, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej

úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy
o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského
štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia
vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území,
sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím
účinnosti uvedenej právnej úpravy. Zákon č. 129/2010 Z.z. však nepôsobí retroaktívne a ustanovenie

§ 11 ods. 3 tohto zákona zakotvujúce neplatnosť zmlúv o úvere v prípade absencie povolenia bolo
upravené v našom právnom poriadku už v čase uzatvárania zmluvy o úvere žalobcu so žalovaným, a to
tak vo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej republike, ako aj veriteľom so sídlom v inom členskom
štáte EÚ. Ani z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, na ktoré poukázal žalobca nevyplýva, že by
išlo o skutkovo obdobné prípady. Rozhodnutie vo veci C-76/90 (Manfred Säger) sa týkalo poskytovania

patentovej obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora EÚ nemecká právna úprava
prekročila to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď ustanovila, že osoby vykonávajúce túto
činnosť, musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická a neprimeraná potrebám príjemcov.
Rozhodnutie vo veci C-384/93 (Alpine Investments BV) sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“
- telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný

členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho
predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor EÚ stotožnil a vyslovil, že členský štát, z ktorého sa
uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby prijímajúci štát
chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť
alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu.

23. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

24. Podľa § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

25. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku
a o zmene a doplnení niektorých zákonov na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou na diaľku zmluva
medzi dodávateľom a spotrebiteľom o poskytnutí finančnej služby výlučne prostredníctvom prostriedkov
diaľkovej komunikácie.

26. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské
úvery len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska, a to v závislosti od udeleného
povolenia v tomto rozsahu: a) bez obmedzenia rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov podľa §
20a alebo b) v obmedzenom rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov podľa § 20b.

27. Podľa § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo
pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len
na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska.

28. Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak osoba bez povolenia poskytne peňažné
prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne
spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniťspotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie
byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod
neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa

na dlhšej lehote na vrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté
finančné plnenie naraz alebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej vety.

29. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

30. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

31. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na

úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

32. Žalobca v konaní tvrdil, že so žalovaným uzavrel zmluvu o úvere a keďže z verejne dostupných
zdrojov vyplýva, že je obchodnou spoločnosťou zapísanou v Obchodnom registri vedeného Krajským
súdom v Brne v Českej republike s právnou formou evropská společnost (skratka SE), čo je druh

akciovej obchodnej spoločnosti vytvorený za účelom zjednodušenia podnikania v rámci celého priestoru
Európskej únie a v predmete podnikania má zapísané okrem iného: Poskytování nebo zprostředkování
spotřebitelského úverů, konal pri uzatváraní tejto zmluvy ako dodávateľ a žalovaný, ktorý je fyzickou
osoboukonalakospotrebiteľ.Zpredloženejzmluvyoúverevyplýva,žemalabyťpodpísanáelektronicky,
ale v konaní neboli predložené súd žiadne dôkazy, z ktorých by bolo preukázané, že zmluva bola

uzavretá na diaľku cez webovú stránku. Žaloba a to ani na opakovanú výzvu súdu nepreukázal ani,
že žalovanému poskytol peňažné prostriedky vo výške 450 eur. V konaní preto nebolo preukázané, že
zmluva o úvere bola medzi zmluvnými stranami uzavretá. Ako súd už uviedol a bolo preukázané aj
oznámením Národnej banky Slovenska, v konaní bolo preukázané, že žalobcovi nebolo povolené na
území Slovenskej republiky poskytovať spotrebiteľské úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským

úverom, ktoré je podmienkou poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úveroch a pôžičiek pre
spotrebiteľov na území Slovenskej republiky podľa § 20 ods. 1, resp. § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010
Z.z.. Uvedená zmluva, keď by aj bola uzavretá, bola by neplatná podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010
Z.z. v spojení s ustanovením § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. na čo je súd povinný prihliadnuť ex
offo a žalobcovi by vznikol iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého existenciu však

nepreukázal a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

33. Hoci žalovaný proti tvrdeniam žalobcu nenamietal, jeho pasivita nemôže mať automaticky za
následok aplikáciu ustanovenia § 151 ods. 1 a 2 CSP, t.j. povinnosť všeobecného súdu priznať žalobcovi
akýkoľvek uplatnený nárok (viď napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. júna 2019,

sp. zn. I. ÚS 246/2019). Rovnako je súd tohto názoru, že bol oprávnený aj bez návrhu žalovaného,
obstarať podľa § 295 CSP, dôkaz o právnom postavení žalobcu v spotrebiteľskej veci, ktorú výzvu súd
zaslal Národnej banke Slovenska za účelom preukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní.

34. Keďže týmto rozhodnutím sa konanie končí, súd podľa § 262 ods. 1 CSP rozhodol aj o nároku na

náhradu trov konania a hoci bol žalovaný v konaní celkom úspešný, keďže mu žiadne trovy nevznikli,
súd mu podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na ich náhradu proti neúspešnému žalobcovi nepriznal.

Poučenie:

Proti rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Nitra na Krajský súd v Nitre. (§ 362 ods. 1 CSP)

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka tohto konania. (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) V odvolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha

(odvolací návrh). (§ 363 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. (§ 364 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.(§ 365 ods. 2 CSP)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.