Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 10, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoCsp/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4125202746
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šišková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4125202746.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členov senátu

JUDr. Dariny Vargovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, Náměstí
T. G. Masaryka 2392/17, Břeclav, Česká republika, IČO: 043 55 211, zastúpeného JUDr. Katarínou
Hegedüšovou, advokátkou, Majerníkova 3/A, Bratislava - mestská časť Dúbravka, IČO: 42 185 190,
proti žalovanému: A. B., XX. XX. XXXX, C. XXX, o zaplatenie 450,- eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 10Csp/13/2025-53 zo dňa 23. júna 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nitra (ďalej ako „súd prvej inštancie“, alebo „súd“) žalobu
zamietol (výrok I.) a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok II.).

2. Po právnej stránke odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na ust. čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 veta
druhá Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve
pre zmluvné záväzky (Rím I), § 52 ods. 1, 3, 4, § 451 ods. 1, 2, § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník,§497zákonač.513/1991Zb.Obchodnýzákonník,§2písm.a)zákonač.266/2005Z.z.zákon

o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, §
11 ods. 3, § 20 ods. 1, § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 255 ods. 1, § 262
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť mu istinu 450,- eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne z istiny od

14. 04. 2022 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že žalovaný
potom, čo sa zaregistroval na webovej stránke www.minipozicka.sk požiadal žalobcu o poskytnutie
úveru vo výške 450,- eur. V rámci registrácie žalovaný uviedol svoje údaje a potvrdil, že súhlasí so
zmluvou o pôžičke, ako aj so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru a že údaje, ktoré poskytol
sú pravdivé a úplné. Na základe zmluvy o pôžičke č. 625531 zo dňa 16. 03. 2022 uzatvorenej podľa §
2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 145/2010 Z. z. o spotrebitelském
úveru poskytol žalobca (ako veriteľ) žalovanému (ako dlžníkovi) úver vo výške 450,- eur, ktorý sa mu

žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi úveru vo výške 128,- eur, ktoré predstavujú odplatu
a tak zaplatiť celkom 578,- eur do 28 dní odo dňa poskytnutia úveru. Žalovaný si svoj záväzok riadne
a včas neplnil, a tak sa stal jeho dlh splatným dňom 13. 04. 2022. Dňa 03. 01. 2025 bola žalovanému
zaslaná písomná výzva na úhradu dlhu, ktorý žalovaný do dňa vyhotovenia žaloby neuhradil ani v časti,pričom si od neho uplatňuje aj zákonný úrok z omeškania podľa nariadenia vlády SR č. 351/2013 Sb.
Žalobca predložil súdu svoj výpis z obchodného registra, zmluvu o spotrebiteľskom úvere a všeobecné
podmienky poskytnutia úveru.

4. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení poukázal na prítomnosť cezhraničného prvku v spore (žalobca
je právnická osoba so sídlom v Českej republike), preto v prvom rade skúmal právomoc slovenského
súdu konať a rozhodovať vo veci s poukazom na čl. 18 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady EÚ č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných

veciach (prepracované znenie) zo dňa 12. 12. 2012 vzhľadom na to, že bydlisko žalovaného, ktorý
je spotrebiteľom, je v Slovenskej republike, je daná právomoc slovenského súdu vec prejednať a
rozhodnúť.

5. Národná banka Slovenska na výzvu súdu uviedla, že žalobcovi nebolo udelené povolenie na
poskytovanie spotrebiteľských úverov podľa § 20 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré sú poskytované

veriteľmi a ani povolenie pre iného veriteľa podľa § 24 ods. 5 tohto zákona a rozhodnutím Českej
národnej banky z 18. 04. 2023, sp. zn. S-Sp-2021/00080/CNB/573 mu bolo odobraté povolenie na
činnosť nebankového poskytovateľa spotrebiteľských úverov a jeho žaloba proti tomuto rozhodnutiu a
kasačná sťažnosť proti rozsudku Mestského súdu bola zamietnutá.

6. Následne súd vyzval žalobcu v zmysle § 138 CSP na späťvzatie žaloby, nakoľko po predbežnom
právnom posúdení mal za zrejmé, že je zjavne nedôvodná, pretože žalobcovi nebolo Národnou bankou
Slovenska udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre
spotrebiteľov na území Slovenskej republiky s tým, že ak na podanej žalobe bude trvať, vyzval ho na
preukázanie výšky, v ktorej boli žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky.

7. Žalobca v reakcii na výzvu súdu uviedol, že zmluva o úvere nie je neplatná pre nedostatok povolenia
na poskytovanie spotrebiteľských úverov, keďže takémuto výkladu práva bráni článok § 56 ZFEÚ, kde
poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej Únie C-630/17 D. A. vc Raiffeisenbank St. E. F. G.
eGen zo dňa 14. 02. 2019, že je riadne registrovanou spoločnosťou v Českej republike s príslušným

podnikateľským oprávnením, na základe ktorého poskytuje finančné služby v prostredí internetu a že
podľa SDEÚ nemôžu členské štáty zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich
území z dôvodu, že nesplňujú vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ spĺňajú podmienky
štátu, v ktorom majú sídlo, ktoré podmienky on v Českej republike spĺňa. Ďalej žalobca poukázal
na rozhodnutie C-76/90 Manferd Säger odsek 12, Cassis de Dijon, C-384/93 Alpine Investments a

čl. 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, podľa ktorých nie je žiaden priestor pre
prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej
republike na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je
potrebné„navyše“udeleniepovereniazostranyNárodnejbankySlovenska,čomubránislobodapohybu.
Zmluva bola uzavretá podľa právneho poriadku Českej republiky a právo spotrebiteľských úverov je plne

harmonizované smernicou, a teda právna ochrana musí byť v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere
v každom členskom štáte EÚ rovnaká, platí v Českej republike a aj na Slovensku a aplikácia českého
právneho poriadku, ktorý je súd povinný aplikovať, tak nie je a ani nemôže byť pre žalovaného ako
spotrebiteľa menej výhodná. Žalobca svoju činnosť vykonáva v Českej republike, na Slovensku nemá
zriadenú ani organizačnú zložku a z toho, že prevádzkuje webovú stránku končiacu na „sk“ nemožno

prijať záver, že by sa malo použiť právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa v zmysle nariadenia Rím
II. Poukázal na to, že ani pre zahraničné banky neplatí žiadna požiadavka pre nadobudnutie osobitnej
bankovej licencie.

8. Žalovaný sa k žalobe žalobcu písomne nevyjadril a žalobca na výzvu súdu, v zmysle ktorej mal

preukázať, že peňažné prostriedky boli žalovanému poskytnuté, zopakoval len tvrdenia uvedené v
žalobe.

9. Súd o žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 297 písm. b) CSP, pretože ide iba o
otázku jednoduchého právneho posúdenia veci a hodnota sporu bez príslušenstva neprevýšila 1000,-

eur, pričom žalovaný sa k žalobe nevyjadril, a preto neboli skutkové tvrdenia žalobcu sporné.

10. Po oboznámení sa s listinnými dôkazmi (obsah opísaný v bodoch 11 až 13 napadnutého
rozhodnutia) zohľadňujúc podstatné skutkové a právne argumenty žalobcu súd dospel k záverom,že v danej veci bolo potrebné okrem posúdenia právomoci súdu zvoliť aj rozhodné právo, podľa
ktorého bude vec prejednávaná. Súd vychádzal zo zmluvy o úvere, ktorej súčasťou sú aj všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, kde je síce uvedené, že na vzťahy neupravené zmluvou (ani všeobecnými

podmienkami poskytnutia úveru) sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, táto
dohoda však nebola dojednaná v súlade s čl. 3 ods. 1 nariadenia RÍM I, pretože nebola individuálne
dojednaná v zmluve, ale iba vo VPPÚ, ktoré nie sú výsledkom dohody zmluvných strán. Pri voľbe
rozhodného práva musí byť naplnená aj podmienka vyplývajúca z čl. 6 ods. 2 (veta druhá) nariadenia,
na základe ktorej pri dohode o rozhodnom práve nesmie byť spotrebiteľovi odopretá ochrana, ktorú

mu poskytujú ustanovenia práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom. Podľa
súdu takýmto právnym poriadkom je právny poriadok Slovenskej republiky, ako krajiny obvyklého
pobytu žalovaného, nakoľko žalobca vykonáva svoju obchodnú (podnikateľskú) činnosť na Slovensku,
úvery poskytuje v mene euro, a nie v mene krajiny, v ktorej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť,
ako aj z jeho internetovej stránky, ktorá je vedená v slovenskom jazyku. Uvedené skutočnosti boli
súdu známe z jeho činnosti. Súd ďalej poukázal na ust. § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré

poskytuje ochranu žalovanému tým, že ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré
by inak boli spotrebiteľským úverom, je uzatvorená zmluva neplatná. Právna úprava poskytovania
spotrebiteľských úverov v Európskej únii je harmonizovaná v podobe smernice, ktorá bola premietnutá
do ust. § 9 českého zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru, v zmysle ktorého nebankový
poskytovateľ spotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľský

úver na základe oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré
jej udelila Česká národná banka, pričom v § 135 ods. 1 tohto zákona sa uvádza, že dohľad nad
dodržiavanímpovinnostíposkytovateľastanovenýchtýmtozákonomanariadenímKomisievprenesenej
právomoci (EÚ) č. 1125/2014, vykonáva Česká národní banka, tento zákon je platný a účinný len na
území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje povolenia na poskytovanie spotrebiteľských

úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov len na území Českej republiky. Uvedený zákon
ani Česká národná banka preto neposkytujú právnu ochranu spotrebiteľom s bydliskom, či obvyklým
pobytom na území Slovenskej republiky spočívajúcu v prípadných sankciách za porušenie ustanovení
zákona č. 257/2016 Sb. V zmysle čl. 20 Smernice členské štáty zabezpečia, aby veritelia podliehali
dohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcií alebo, aby boli

regulovaní, pričom na území Slovenskej republiky je týmto orgánom Národná banka Slovenska, ktorá
udeľuje povolenia na poskytovanie úverov, iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom. Vyššie uvedený
čl. 20 Smernice je premietnutý v ustanovení § 20 zákona č. 129/2010 Z. z. (ktorý predstavuje úplnú
transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES) vo vzťahu k veriteľom a v
ustanovení § 24 vo vzťahu k iným veriteľom a ktorá predstavuje kogentnú právnu úpravu (z dôvodu

transpozície smernice do nášho právneho poriadku), od ktorej sa nemožno odchýliť a prostredníctvom
ktorej je zabezpečený dohľad a kontrola nad finančným trhom na území SR. S poukazom na vyššie
uvedené súd prvej inštancie dospel k záverom, že žalobca je v postavení iného veriteľa v zmysle § 2
písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je oprávnený v tomto smere podnikať na území Slovenskej
republiky za predpokladu udeleného platného povolenia Národnou bankou Slovenska. Ustanovenie §

11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. (v ktorom je transponovaný čl. 23 Smernice) poskytuje žalovanému
ochranu, ktorá mu nemôže byť poskytnutá právnym poriadkom Českej republiky, čím je naplnená
výnimka z dohody o voľbe práva v zmysle čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia. Zo všetkých vyššie
uvádzaných skutočností bolo podľa názoru súdu odôvodnené aplikovať v prejednávanej veci slovenský
právny poriadok.

11. Súd prvej inštancie v rámci vyššie uvedenej argumentácie poukázal na rozhodnutia Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoCsp/2/2025 zo dňa 26. 02. 2025, sp. zn. 17CoCsp/29/2023 zo dňa 24.
04. 2024 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/102/2022 zo dňa 31. 10. 2023, ktoré sa týkali
žalobcu vo veciach s obdobným skutkovým a právnym základom.

12. V ďalšom obsahu odôvodnenia rozsudku sa súd prvej inštancie zaoberal rozhodnutiami Súdneho
dvora EÚ, na ktoré odkazoval žalobca v žalobe. Čo sa týka rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci
C-630/17 zo dňa 14. 02. 2019, nebolo z neho možné dospieť k tomu, že by čl. 56 ZFEÚ bránil
vnútroštátnej úprave, ktorá by mala za následok neplatnosť zmluvy, pretože tento rozsudok sa týkal

odlišných skutkových záverov. Rozhodnutie vo veci C-76/90 (Manfred Säger) sa týkalo poskytovania
patentovej obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora EÚ nemecká právna úprava
prekročila to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď ustanovila, že osoby vykonávajúce túto
činnosť, musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická a neprimeraná potrebám príjemcov.Rozhodnutie vo veci C-384/93 (Alpine Investments BV) sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“
- telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný
členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho

predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor EÚ stotožnil a vyslovil, že členský štát, z ktorého sa
uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby prijímajúci štát
chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť
alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu.

13. Záverom súd poukázal na vyjadrenia žalobcu (v žalobe), ktorý tvrdil, že so žalovaným uzavrel zmluvu
o úvere a keďže z verejne dostupných zdrojov vyplýva, že je obchodnou spoločnosťou zapísanou v
Obchodnom registri vedeného Krajským súdom v Brne v Českej republike s právnou formou evropská
společnost (skratka SE), čo je druh akciovej obchodnej spoločnosti vytvorený za účelom zjednodušenia
podnikania v rámci celého priestoru Európskej únie (v predmete podnikania má zapísané okrem
iného: Poskytování nebo zprostředkování spotřebitelského úverů), konal pri uzatváraní tejto zmluvy

ako dodávateľ a žalovaný, ktorý je fyzickou osobou konal ako spotrebiteľ. Z predloženej zmluvy o
úvere súdu vyplynulo, že mala byť podpísaná elektronicky, v konaní však neboli predložené žiadne
dôkazy, z ktorých by bolo preukázané, že zmluva bola uzavretá na diaľku cez webovú stránku, ani
že žalovanému žalobca poskytol peňažné prostriedky vo výške 450,- eur. Naopak, v konaní mal
súd za preukázané (aj oznámením Národnej banky Slovenska), že žalobcovi nebolo povolené na

území Slovenskej republiky poskytovať spotrebiteľské úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským
úverom, ktoré je podmienkou poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úveroch a pôžičiek pre
spotrebiteľov na území Slovenskej republiky podľa § 20 ods. 1, resp. § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010
Z. z. Uvedená zmluva, keď by aj bola uzavretá, bola by neplatná podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010
Z. z. v spojení s ustanovením § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., na čo je súd povinný prihliadnuť

ex offo a žalobcovi by vznikol iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého existenciu však
nepreukázal, a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

14. Pasivita žalovaného, ktorý tvrdenia žalobcu nenamietal, nemohlo mať automaticky za následok
aplikáciu ustanovenia § 151 ods. 1 a 2 CSP (povinnosť súdu priznať žalobcovi akýkoľvek uplatnený

nárok) s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS
246/2019. Rovnako bol súd tohto názoru, že bol oprávnený aj bez návrhu žalovaného obstarať podľa
§ 295 CSP dôkaz o právnom postavení žalobcu v spotrebiteľskej veci, ktorú výzvu súd zaslal Národnej
banke Slovenska za účelom preukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní.

15. O trovách konania súd rozhodol s odkazom na ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP s tým, že
i napriek tomu, že bol žalovaný v konaní celkom úspešný, žiadne trovy mu nevznikli a preto mu ich
náhradu nepriznal.

16. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, odôvodňujúc ho dôvodmi

podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, t. j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nedostatočným a nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

17. Žalobca súhlasil s tým, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľská, avšak nesúhlasil

so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského práva. Jediným dôvodom absolútnej
neplatnosti smlouvy o úvěru bola podľa súdu skutočnosť, že žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie
spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike. Tento právny záver súdu je mylný a nezodpovedá
ani aktuálnej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) - C-630/17 F. G. vs.
Raiffeisenbank St. H. I. E. eGen zo dňa 14. 02. 2019 (ktoré podrobne odcitoval), podľa ktorej článok

56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide
vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na
takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so
sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého
členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich

uzatvorenia. To znamená, že smlouva o úvěru nie je neplatná pre nedostatok povolenia na poskytovanie
spotrebiteľských úverov a akýkoľvek opačný záver by mal za následok flagrantné porušenie práva EÚ.
Ak by všeobecný súd prijal záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere ignorujúc vyššie uvedené
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, porušil by tým právo žalovaného na spravodlivý proces a konalby arbitrárne. „Rozhodnutie Súdneho dvora je pre súdy precedentne záväzné, a to odvtedy, ako je
uverejnené vo Vestníku Európskej únie v tom-ktorom jazyku členského štátu. Absencia uplatnenia pre
vec relevantnej judikatúry Súdneho dvora (v zmysle princípu prednosti, pozn.) je dostatočným dôvodom

na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu a zrušenie napadnutého rozhodnutia
zo strany ústavného súdu.„ (I. ÚS 462/2022). Preskúmaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
v okolnostiach danej veci ústavný súd nemohol inak, ako dospieť k záveru, že najvyšší súd v dôsledku
absencie reflektovania na závery uvedené v rozhodnutí Súdneho dvora č. C-485/19 z 22. apríla 2021
(LH proti Profi Credit Slovakia s. r. o., pozn.) vydaného pred rozhodnutím v predmetnej veci a len

strohým odvolaním sa na svoje pôvodné rozhodnutie (uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2018,
pozn.), ktoré však už v danom čase nebolo súladné s uvedenou judikatúrou Súdneho dvora, neposkytol
sťažovateľke adekvátnu ochranu a porušil tak jej právo na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne
konanie.

18. Okrem toho, žalobca zdôraznil, že je subjekt, ktorý bol založený, vzniknutý a registrovaný v právnom

prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju
činnosť (žalobca teda je riadne registrovanou spoločnosťou s príslušným podnikateľským oprávnením,
nazákladektoréhoposkytujefinančnéslužbyvprostredíinternetu,atovoviacerýchjazykovýchverziách
(napr. aj českej – viď www.minihotovost.cz). S ohľadom na údajnú a vytýkanú absenciu povolenia na
poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike žalobca ďalej udal, že vo všeobecnosti je

potrebné vychádzať zo základných pravidiel zakotvených v Zmluve o fungovaní EÚ: - v kapitole 2 čl. 49
zakotvuje právo „usadiť sa“- zakazujú sa obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného
členského štátu na území iného členského štátu, zakazujú sa aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania
obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného
členského štátu na území iného členského štátu; - v čl. 54 sa uvádza, že so spoločnosťami založenými

podľa zákonov členského štátu a ktoré majú svoje sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej
činnosti v Únii, sa pre účel tejto kapitoly zaobchádza rovnako ako s fyzickými osobami, ktoré sú štátnymi
príslušníkmi členských štátov; - v čl. 56 (predtým čl. 49) je uvedené právo na slobodné poskytovanie
služieb (na rozdiel od práva usadiť sa, právo na poskytovanie služieb sa uplatní bez potreby zakladať na
území iného členského štátu organizačnú zložku) - zakazuje sa obmedzovanie slobody poskytovania

služieb v rámci spoločenstva v prípade, že poskytovateľ služby pochádza z inej členskej krajiny ako
odberateľ služby. Sloboda poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia pochádzajúci z krajín
únie môžu voľne ponúkať služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť. Rozhodujúce
je, aby v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené štátom na založenie živnosti či
podniku. V prípade žalobcu bolo preto potrebné vychádzať zo všeobecných zásad zakotvených

v Zmluve o fungovaní EÚ, kde v čl. 56 sa členským štátom Európskej únie zakazuje obmedzovať
voľné poskytovanie služieb spoločnosťami „usídlenými v krajine Únie odlišnej od tej, ktorej príslušníkmi
sú osoby, ktorým sú tieto služby určené.“ Pokiaľ ide o právo na slobodné poskytovanie služieb, toto
vyžaduje,abyhostiteľskákrajinanediskriminovalaspoločnostipreichpôvodprivykonávanícezhraničnej
činnosti. K rozoberanej problematike sa však tiež už dávnejšie vyjadroval SDEÚ a jeho názory smerujú

k tomu, že členské štáty nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich
území z dôvodu, že nespĺňajú vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti
spĺňajú podmienky štátu, v ktorom majú sídlo. Žalobca pritom má výslovne registrovaný predmet
podnikanianaposkytovaniespotrebiteľskýchúverov,atedaspĺňapodmienkydomovskéhoštátu(Českej
republiky) na založenie, vznik a existenciu spoločnosti a na poskytovanie spotrebiteľských úverov.

19. Žalobca v súvislosti s vyššie uvedeným poukázal na rozhodnutie SDEÚ vo veci C–76/90 A.
E., kde v ods. 12 uvádza: „Článok 49 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva požaduje nielen
potláčanie diskriminácie osôb poskytujúcich služby na základe ich národnosti, ale i zákaz akýchkoľvek
obmedzení vrátane tých, ktoré sa uplatňujú bez rozlišovania poskytovateľov služieb so zreteľom na

ich národnosť, pokiaľ sú spôsobilé znemožniť alebo akokoľvek inak obmedziť činnosti poskytovateľa
služiebusídlenéhovinomčlenskomštáteEÚ,vktorompodobnéslužbyposkytujevsúladesozákonom.“
Dodal, že pokiaľ ide o oprávnenie vykonávať dohľad, Európsky súdny dvor v rozhodnutí Cassis de Dijon
v zásade vyjadril, že domovská krajina nielen vydáva oprávnenie na vykonávanie činnosti spoločnosti
usídlenej na svojom území, ale dohliada i na jej všetky aktivity vrátane tých, ktoré sú vykonávané na

území iného členského štátu EÚ. Vo veci C–384/93 Alpine Investments, odsek 48, Európsky súdny
dvor k námietkam dotknutej spoločnosti týkajúcim sa porušenia jej práva na slobodné poskytovanie
služieb v rámci spoločného trhu EÚ uviedol, že domovský štát je najlepšie situovaný na to, aby
reguloval jej praktiky. Aj keby si prijímajúci štát želal zastaviť tieto praktiky alebo ich vykonávaniepodrobiť určitým podmienkam, nemôže to učiniť bez spolupráce s príslušnými orgánmi prvého štátu (t.
j. domovského). Podľa recitálu č. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) v súlade so

zmluvou vnútorný trh zahŕňa priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb tovaru
a služieb a sloboda usadiť sa. Rozvoj transparentnejšieho a efektívnejšieho trhu s úvermi v oblasti
bez vnútorných hraníc má zásadný význam pre podporu rozvoja cezhraničných aktivít. Zo skutočností
týkajúcich sa zásady slobodného pohybu služieb teda vyplývalo, že neexistuje žiaden priestor pre
prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej

republike a na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je
potrebné „navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska, nakoľko uvedenému bráni
sloboda pohybu služieb ako jedno zo základných práv založených primárnym právom Európskej únie.
Súd si teda prednostne mal urobiť jasný názor o výklade práva Európskej únie. Žalobca zdôraznil
aj to, že právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované Smernicou, a preto
platí rovnako tak na území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska teda

plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt
sídliaci na území Českej republiky, ktorý naviac nemá na území Slovenskej republiky umiestnený ani
podnik ani organizačnú zložku. Pre úplnosť treba poukázať na to, že ani v prípade zahraničných bánk
neplatí žiadna požiadavka pre nadobudnutie osobitnej bankovej licencie na území Slovenskej republiky
a postačí len notifikácia príslušného orgánu dohľadu (t. j. Českej národnej banky) o zámere vykonávať

činnosť v Slovenskej republike Národnej banke Slovenska. Stanovuje tak ustanovenie § 11 ods. 2
Zákona o bankách (zákon č. 483/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov), podľa ktorého zahraničná
banka so sídlom na území členského štátu je ďalej oprávnená na vykonávanie bankových činností
podľa § 2 ods. 2 okrem bankovej činnosti podľa § 2 ods. 2 písm. m) aj bez založenia pobočky, a to
na základe písomného oznámenia príslušného orgánu dohľadu členského štátu o predpokladaných

bankových činnostiach doručeného Národnej banke Slovenska pred prvým uskutočnením bankového
obchodu. Ak teda v prípade zahraničných bánk (ktorých regulácia je podstatne prísnejšia ako v prípade
„nebankových“ poskytovateľov spotrebiteľských úverov) postačuje „obyčajné“ oznámenie domovského
orgánu dohľadu Národnej banke Slovenska, ktoré vyžaduje právny predpis, v prípade poskytovateľov
spotrebiteľskýchúverovprávnypredpisničtakénepožaduje.NárodnábankaSlovenskamohlaupozorniť

na akúsi nepovolenosť jeho činnosti, no ku dňu podania odvolania neobdržal žiadnu informáciu od
orgánu činného v trestnom konaní o nedovolenosti jeho činnosti a zároveň Národná banka Slovenska
nevykonala žiaden dohľad u žalobcu (zjavne si uvedomujúc nedostatok vlastnej právomoci) a práve
naopak, u žalobcu vykonala dohľad Česká národná banka.

20. V otázke rozhodného práva žalobca zdôraznil, že je právnickou osobou majúcou sídlo na území
Českej republiky, ktorý na území Slovenskej republiky nemá zriadenú organizačnú zložku ani na
území Slovenskej republiky nepodniká (a vykonáva činnosť výlučne na území Českej republiky) a
je zapísaný do obchodného registra Českej republiky, kde má registrované sídlo v Českej republike.
Žalobca a žalovaný uzavreli smlouvu o úvěru v českom jazyku a podľa právneho poriadku Českej

republiky, na ktorý v smlouvě o úvěru nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli. Samotné
uvedenie českého právneho poriadku je dostačujúce pre voľbu českého právneho poriadku (ak je
táto voľba vôbec nevyhnutná). V smlouvě o úvěre (mimo obsahu VOP) strany sporu uviedli, že ju
uzavreli podľa zákona číslo 89/2012 Sb., Občanský zákoník, ve znění pozdějších předpisů a zákona
číslo 257/2016 Sb., o spotřebitelském úvěru, ve znění pozdějších předpisů. Z hľadiska výslovnosti

voľby podľa § 262 Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov)
je podľa ustálenej súdnej judikatúry postačujúce uviesť ustanovenia zvoleného právneho predpisu
v záhlaví zmluvy. Per analogiam, z hľadiska voľby právneho poriadku je teda postačujúce uviesť
ustanovenia právneho predpisu zvoleného právneho poriadku. Aplikácia českého právneho poriadku
v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalovaného (pozn. odvolacieho súdu, žalobca nesprávne

uviedol žalobca) ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru,
pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe
Smernice. Podľa recitálu č. 9 Smernice úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým
spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa
vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné

vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. To teda znamená, že Smernica predstavuje
koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov členských štátov, a nie akýsi minimálny
štandard ochrany. V tomto zmysle teda právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere
musí byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká. V zmysle uvedeného bol (naďalej aj je) súd povinnýaplikovať vo veci české právo (ktoré pre spotrebiteľa nie je menej výhodné) v oblasti poskytovania
spotrebiteľských úverov a podľa neho posúdiť žalovaný nárok. V zmysle Nariadenia Rím I platí, že
v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t. j. tu slovenské

právo. To však platí iba v prípade, ak - veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu
spotrebiteľa alebo - veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (ale napr.
v„svojej„krajine),aleSMERUJEsvojučinnosťnakrajinuobvykléhopobytuspotrebiteľaalebonaviacero
krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade žalobca ako veriteľ vykonáva
svoju činnosť v Českej republike, a nie Slovenskej republike. Smerovanie činnosti na krajinu obvyklého

pobytu spotrebiteľa resp. na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa je podstatne
komplikovanejšou otázkou. Samotný recitál (odôvodnenie) k Nariadeniu Rím I, ako aj odborná literatúra
však uvádzajú, že samotná internetová stránka ešte neznamená, či podnikateľ smeruje svoju činnosť
(aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nerozhoduje ani to, v akej mene sú vyjadrené
ponúkané služby, ani jazyk stránky. Rovnako podľa odbornej literatúry nerozhoduje, či sú na stránke
uvedené e-mailové a telefónne kontakty, nakoľko ide o údaje nevyhnutné na kontaktovanie podnikateľa.

Ak by právny názor o použití slovenského práva ako rozhodného práva bol založený IBA na skutočnosti,
že žalobca prevádzkuje webovú stránku končiacu na „.sk“ (aj keď popri tom prevádzkuje stránku
končiacu „.cz“ v českom jazyku), išlo by o nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne a nedostatočné
skutkového zistenia, pretože, ako už bolo uvedené vyššie, samotná webová stránka neumožňuje prijať
právny záver o smerovaní činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (je maximálne indíciou,

nie však dôkazom). Naviac, zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami sporu je zrejmé,
že zmluvné strany sa DOHODLI na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie smerovania
činnostinakrajinuobvykléhopobytuspotrebiteľajeirelevantné.Jenepochybné,žečesképrávopodlieha
plnej harmonizácii v zmysle Smernice, a teda voľba práva nemôže zbaviť žalobcu ochrany, ktorú,
ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré

by v prípade absencie voľby bolo rozhodným. Smernica v ods. 9 recitálu (odôvodnenia) totiž uvádza:
Úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila
vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty
by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia
tejto smernice. Takéto obmedzenie by sa však malo uplatňovať len na ustanovenia harmonizované

touto smernicou. Ak neexistujú takéto harmonizované ustanovenia, členské štáty by mali mať možnosť
zachovať alebo zaviesť vnútroštátne právne predpisy. To teda znamená, že Smernica predstavuje
koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov členských štátov, a nie akýsi minimálny
štandardochrany.Vtomtozmyslebytedaprávnaochranavprípadezmlúvospotrebiteľskomúveremala
byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká, a teda z tohto pohľadu nemá zmysel skúmať, či z pohľadu

ktorého práva členského štátu EÚ je zmluva o spotrebiteľskom úvere pre spotrebiteľa výhodnejšia alebo
nie. Súd teda z hľadiska výhodnosti použitia príslušného právneho poriadku pre žalobcu ako spotrebiteľa
úplne rezignoval na harmonizáciu v zmysle Smernice a aplikáciu slovenského právneho poriadku na
základe právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva SÚKROMNÉHO (Nariadenie Rím I.) založil
na inštitúte práva VEREJNÉHO, ktorým nepochybne otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských

úverov je. Súd ignorujúc ústavnoprávny princíp favor contractus konštatoval absolútnu neplatnosť
smlouvyoúvěreLENnazákladeskutočnosti,žežalobcanemávSlovenskejrepublikeudelenépovolenie
na poskytovanie spotrebiteľských úverov, ktorá naviac neznamená, že právny poriadok Českej republiky
nie je pre spotrebiteľa menej výhodný ako slovenský. Naviac, tak konal v priamom rozpore s primárnym
právom EÚ, a to jednou z jeho základných slobôd – slobodou voľného pohybu služieb.

21. Záverom žalobca poukázal na nesprávny právny záver súdu prvej inštancie o počítaní premlčacej
doby, ktorý zjavne počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy. Z ust. § 11 ods. 3 Zákona
o spotrebiteľských úveroch (účinného v čase uzavretia zmluvy) vyplývala povinnosť spotrebiteľa vydať
bezdôvodné obohatenie nie okamžite, ale až v lehote podľa zmluvy. Ak teda súd prvej inštancie

počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy, konal v priamom rozpore s § 11 ods. 3
Zákona o spotrebiteľských úveroch. Naviac, bolo nesprávne použitie subjektívnej premlčacej doby
v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, že
v čase uzavretia zmluvy má poskytovať spotrebiteľský úver iba na základe povolenia Národnej banky
Slovenska (žalobca je toho názoru, že toto povolenie je v jeho prípade neaplikovateľné).

22.Poukazujúcnavšetkyvyššieuvádzanéskutočnostižalobcažiadal,abyodvolacísúdvovecirozhodol
tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.23. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

24. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
(žalobcom) – teda stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v

medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a po preskúmaní

zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozsudku dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné postupom podľa ust. § 385 CSP a ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdiť.

25. Z obsahu predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že predmetom konania je

žaloba, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia peňažnej sumy vo výške 450,- eur
s príslušenstvom. Žalobca žalobu odôvodňoval tým, že v zmysle Smlouvy o zápůjčce č. 625531 (ďalej
ako „zmluva o pôžičke“) sa žalovaný prostredníctvom webovej stránky www.minipozicka.sk registroval
a požiadal ho o poskytnutie úveru vo výške 450,- eur. Pri registrácii (a odoslaním žiadosti o poskytnutie
úveru) uviedol žalovaný svoje osobné údaje s tým, že po odoslaní žiadosti o poskytnutie úveru potvrdil,

že súhlasí s takouto zmluvou, ako aj všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru. Žalovaný zároveň
potvrdil, že údaje, ktoré žalobcovi ako veriteľovi poskytol, sú pravdivé a úplné. Žalobca ďalej uviedol,
že na základe tejto zmluvy zo dňa 16. 03. 2022 uzatvorenej podľa českého právneho poriadku, a to
§ 2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník a zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském
úveru ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 450,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal

vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 128,- eur, t. j. zaplatiť celkovú čiastku
vo výške 578,- eur, a to do 28 dní odo dňa poskytnutia úveru. V zmysle uzavretej zmluvy sú celkové
náklady spojené s úverom tvorené výlučnou odplatou, čo predstavuje sumu vo výške 128,- eur. Keďže
žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle uzavretej zmluvy, stal sa jej dlh splatný, a to dňom
13. 04. 2022, pričom dňa 03. 01. 2025 bola žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu

zaslaná písomná výzva na úhradu dlhu s tým, že žalovaný nevykonal žiadnu platbu (ku dňu vyhotovenia
návrhu na vydanie platobného rozkazu). Následne súd vlastným šetrením (výzvou zo dňa 09. 04. 2025)
zistil zo strany Národnej banky Slovenska, že žalobcovi nebolo Národnou bankou Slovenska udelené
povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v zmysle ust. § 20 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
na území Slovenskej republiky. Zároveň bolo žalobcovi rozhodnutím Českej národnej banky (sp. zn. S-

Sp-2021/00080/CNB/573 zo dňa 18. apríla 2023, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28. augusta 2023)
odňaté povolenie na činnosť nebankového poskytovateľa spotrebiteľských úverov. Súd prvej inštancie
výzvou zo dňa 16. 04. 2025 následne vyzval žalobcu v súlade s § 138 CSP na späťvzatie žaloby, nakoľko
po predbežnom právnom posúdení (zohľadňujúc skutočnosti uvedené žalobcom v žalobe) mal súd za
zrejmé, že je žaloba zjavne nedôvodná, pretože žalobcovi nebolo Národnou bankou Slovenska udelené

povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek na území Slovenskej
republiky. V reakcii na uvedené žalobca doručil súdu podanie zo dňa 28. 04. 2025, ktoré svojim obsahom
zodpovedá argumentácii žalobcu v podanom odvolaní. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie
vo veci samej rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že žalobu žalobcu zamietol.

26. Podľa § 11 ods. 3 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „ZoSÚ“), ak osoba bez
povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva
je neplatná.

27. Podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia
zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebookolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá
zmluva alebo len jej časť.

28. Podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna
2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7,
zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej
predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci
predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom

krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo
podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje
takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto
činnosti.

29. Podľa čl. 6 ods. 2 nar. Rím I, bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť

rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však
nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno
odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.

30. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom odvolania mal za to, že predmetom sporu nebola

otázka ohľadom toho, či žalovaný je, alebo nie je v postavení spotrebiteľa, keď žalobca úvodom
odvolania výslovne uvádza, že sa stotožňuje so súdom prvej inštancie ohľadom zmluvy, ktorá je zmluvou
spotrebiteľskou. Žalobca zároveň spochybňuje závery súdu prvej inštancie o tom, že za rozhodné právo
sa v danom prípade uplatní právny poriadok SR. Zotrval na tom, že sa strany konania pri uzatváraní
zmluvy riadne dohodli ohľadom voľby práva, na základe čoho sa zmluva mala spravovať právnymi

predpismi Českej republiky. Vzhľadom na to, že súd v danej veci vzhliadol prítomnosť cudzie prvku,
založil svoju právomoc v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 1215/2012, kedy
bolo potrebné následne zvoliť i rozhodné právo, podľa ktorého bude vec prejednávaná. Súd prvej
inštancie vo veci aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky, s ktorým záverom sa odvolací súd plne
stotožňuje. Žalobca svoju odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k výberu rozhodného práva založil na tom,

že medzi stranami sporu došlo k voľbe právneho poriadku Českej republiky (čl. 3 ods. 1 v spojení s čl.
6 ods. 2 veta prvá Nariadenia RÍM I) a zároveň žalobca nemal za splnenú výnimku z voľby právneho
poriadku v zmysle čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia RÍM I, podľa ktorého voľba rozhodného práva
pri spotrebiteľských zmluvách nesmie spotrebiteľa zbaviť ochrany, ktorú mu poskytujú ustanovenia, od
ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným

právom. K uvedenému odvolací súd dodáva, že aplikácia predpisov ČR nemôže byť pre žalovaného
menej výhodná, nakoľko členským štátom EÚ vyplýva povinnosť prijať všetky opatrenia vnútroštátneho
práva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Európskej únie (čl. 291 Zmluvy o fungovaní EÚ).
Z toho vyplýva, že právna úprava ČR je plne harmonizovaná s predpismi EÚ.

31. Žalobca namietol, že ako poskytovateľ finančných služieb nesmeroval svoju činnosť na SR, ako
krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nie je rozhodné, či webová stránka, cez ktorú ponúkal úvery, je
v slovenskom jazyku, ani vyjadrenie meny, v ktorej sa úvery ponúkajú. Samotná skutočnosť, že webová
stránka mala zakončenie „.sk“, je len indíciou, nie dôkazom o tom, že by žalobca smeroval svoju činnosť
na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa. Spor nastal v otázke určenia rozhodného práva, kedy súd

prvej inštancie vec posúdil podľa slovenského práva, pričom žalobca sa domáhal posúdenia podľa
českéhopráva,podľaktoréhobolazmluvaikoncipovaná.Žalobcasvojuargumentáciupodporilodkazom
na judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorú je potrebné rešpektovať a ktorá bola ustálená Ústavným
súdom SR, ako aj smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a nariadenie Rím I. Posudzujúc príslušné ustanovenia

nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky
(ďalej ako „Rím I“), z ktorých vychádzal i súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, odvolací súd
dáva do pozornosti, že uvedené nariadenie nezakazuje voľbu práva v spotrebiteľských sporoch, avšak
voľbou práva nemožno zbaviť ochrany, ktorú spotrebiteľovi poskytuje právny poriadok krajiny jeho
obvyklého pobytu. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že voľba práva podľa článku 3 ods. 1

nariadenia Rím I. musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo
okolnosťami prípadu. Uvedené však z vykonaného dokazovania nevyplynulo, nakoľko dohoda o voľbe
práva bola obsiahnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok. K takejto forme voľby práva
sa vo svojom rozhodnutí už vyjadril Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 28. 07. 2016 voveci C-191/15 Verein für Konsumenteninformation proti Amazon EU Sárl. Podľa uvedeného rozhodnutia,
článok 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, „že podmienka spadajúca do všeobecných obchodných

podmienok podnikateľa, ktorá nebola individuálne dohodnutá a podľa ktorej sa na zmluvu uzatvorenú
prostredníctvom elektronického obchodu so spotrebiteľom vzťahuje právo členského štátu, v ktorom
má tento podnikateľ sídlo, je nekalá, ak uvedie tohto spotrebiteľa do omylu tým, že vytvorí dojem,
že na zmluvu sa vzťahuje iba právo tohto členského štátu, a neinformuje ho o tom, že na základe
článku 6 ods. 2 nariadenia č. 593/2008 má takisto k dispozícii ochranu, ktorú mu zaručujú imperatívne

normy právneho poriadku, ktorý by sa uplatnil, keby neexistovala táto podmienka, čo prináleží overiť
vnútroštátnemusúduvzhľadomnavšetkyrelevantnéokolnosti“.Vdanejveci,akovyplynulozožalobcom
predložených všeobecných podmienok poskytnutia úveru zo dňa 16. 03. 2022, bola voľba českého
práva zakotvená v bode 04, na základe čoho ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uvedené zmluvné
ustanovenie nebolo individuálne dojednané, nakoľko spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť uvedenú
voľbu práva, odhliadnuc od toho, vychádzajúc z vyššie uvedeného záveru, formulácia predmetného

ustanovenia uvádzala žalovaného aj do omylu, nakoľko je koncipovaná tak, že na právny vzťah sa bude
vzťahovať právo Českej republiky a nijakým spôsobom ho nepoučuje o tom, že ochranu jeho poskytujú
aj imperatívne normy právneho poriadku Slovenskej republiky, kde má bydlisko. Za imperatívne normy
je potrebné považovať aj ustanovenia § 53 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých nesmú
spotrebiteľské zmluvy obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

32. Sumarizujúc vyššie uvedené, odvolací súd námietku žalobcu, že ten ako poskytovateľ finančných
služieb nesmeroval svoju činnosť na územie Slovenskej republiky, posúdil v kontexte vykonaných
dôkazov (predložených samotným žalobcom), ako nelogickú. Žalobca ponúkal poskytovanie úverov

prostredníctvomwebovejstránkysdoménousk.vslovenskomjazyku,vmeneeuro(anievmenekrajiny,
v ktorej vykonáva podnikateľskú činnosť), pričom všetky bankové účty uvedené v zmluve sú slovenské,
z čoho je nepochybné, že svoje služby adresoval širokej verejnosti na území Slovenskej republiky s tým,
že záujemca o pôžičku sa môže na stránke registrovať a zmluvu uzavrieť na diaľku. Na uvedenom nič
nemení ani tá skutočnosť, že zmluva je písaná v českom jazyku a bola uzatvorená podľa právnych

predpisov platných v Českej republike. Odvolaciemu súdu tak nie je zrejmé, z akých dôkazov by bolo
možné vyvodiť, že žalobca smeroval svoju činnosť na inú krajinu.

33. Ohľadom tvrdení žalobcu, že jediným dôvodom neplatnosti zmluvy o úvere je tá skutočnosť, že
nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v SR, kedy v rámci svojej argumentácie

poukázal predovšetkým na rozsudok SD v veci C-630/17 D. A. c/a Reiffeisenbank (ktorý v úvode
odvolania rozsiahlo citoval), odvolací súd konštatuje, že v uvedenom rozhodnutí SDEÚ išlo o situáciu,
keď navrhovateľka uzavrela zmluvu o úvere so spoločnosťou Reiffeisenbank, ktorá je spoločnosťou
založenou podľa rakúskeho práva (pričom bolo nesporné, že spoločnosť bola veriteľom bez povolenia),
ďalejnotárskuzápisnicuozriadeníhypotekárnehozáložnéhoprávanazabezpečeniepohľadávky.Podľa

chorvátskych právnych predpisov upravujúcich spotrebiteľské úvery, pokiaľ zmluvu uzavrie veriteľ, ktorý
nemápovolenienaposkytovaniespotrebiteľskýchúverov,takátozmluvajeabsolútneneplatná.Odvolací
súd dáva do pozornosti zjavnú podobnosť s ust. § 11 ods. 3 ZoSÚ, podľa ktorého ak osoba bez
povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva
je neplatná. V rozhodnutí bola riešená otázka, či sa čl. 56 a 63 ZFEÚ (Zmluvy o fungovaní Európskej

únie) majú vykladať tak, že im odporuje právna úprava členského štátu, ktorá má za následok, že zmluvy
o úvere a právne úkony založené na takýchto zmluvách uzavretých na území členského štátu medzi
dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného na
vykonávanie ich činnosti, sú absolútne neplatné. V tomto smere odvolací súd dopĺňa, že čl. 56 ZFEÚ
zakotvuje, že „v rámci nasledujúcich ustanovení sú zakázané obmedzenia slobody poskytovať služby

v Únii vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom členskom
štáteakopríjemcaslužieb.EurópskyparlamentaRadamôžuvsúladesriadnymlegislatívnympostupom
rozšíriť platnosť týchto ustanovení aj pre štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí poskytujú služby a sú
usadení v rámci Únie“. Čl. 63 ods. 1 a 2 ZFEÚ znie: „v rámci ustanovení tejto kapitoly sú zakázané
všetky obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi a tretími krajinami. V rámci ustanovení tejto

kapitolysúzakázanévšetkyobmedzeniaplatiebmedzičlenskýmištátmiamedzitretímikrajinami“.Podľa
záverov SD v uvedenom rozhodnutí, zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom sa
týka finančných služieb poskytovaných finančnými inštitúciami so sídlom mimo členského štátu, ktoré
nemajú povolenie zo strany orgánov členského štátu, a teda priamo poskytovania služieb podľa čl. 76ZFEÚ, ako aj pohybu kapitálu podľa čl. 63 ZFEÚ. Súdny dvor skúmal, či ciele, na základe ktorých došlo
k prijatiu chorvátskeho zákona stanovujúceho následok neplatnosti zmlúv, môžu odôvodniť výnimku z čl.
52 a či zákon zodpovedá naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, ktorý je spôsobilý zabezpečiť

dosiahnutie sledovaných cieľov a nejde nad rámec toho, čo je potrebné na ich dosiahnutie. Súdny dvor
EÚ vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že bolo možné prijať iné opatrenia, ktoré by menej zasahovali
do slobodného poskytovania služieb, a to predovšetkým právne predpisy oprávňujúce príslušné orgány
ktomu,abymohlizasiahnuťvprípadenekalýchobchodnýchpraktíkaleboporušeniaprávaspotrebiteľov.
Vzhľadom na uvedené prijal záver, že čl. 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej

úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy
o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského
štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia
vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území,
sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím
účinnosti uvedenej právnej úpravy.

34. Poukazujúc na v predošlom bode uvádzané skutočnosti, uvedené rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ je potrebné rešpektovať a je potrebné ho aplikovať aj v prejednávanej veci vychádzajúc z toho,
že úver poskytnutý žalobcom žalovanému je potrebné posúdiť aj podľa § 1 ods. 3 písm. l/ ZoSÚ
ako tzv. „krátkodobý úver“, ktorý sa musí splatiť skôr, ako v lehote nepresahujúcej tri mesiace (pri

špecifikácii úveru je výslovne uvedené, že doba trvania spotrebiteľského úveru je 28 dní). Odvolateľovi
nemožno dať za pravdu v tom, že súd prvej inštancie založil svoje závery, ktoré boli podkladom pre
zamietnutie žaloby výlučne len na tom, že nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov
na území SR. Žalobca opomenul významnú skutočnosť, a to, že počas celého konania nepreukázal,
že by žalovanému úver skutočne poskytol. Odvolací súd zdôrazňuje, že pôžička bez ohľadu na to,

či nie/je podložená zmluvou, je reálnym kontraktom. Na to, aby zmluva o pôžičke platne vznikla, je
potrebné, aby reálne došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky, teda vyplateniu požičaných finančných
prostriedkov. V naznačenom smere odvolací súd dáva do pozornosti aj ust. § 1 ods. 2 veta druhá
ZoSÚ, v zmysle ktorého „spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným
prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa,

poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno
spotrebiteľa; tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa
§ 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov
úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu“.
Uvedené ustanovenie sa v zmysle § 24 ods. 1 ZoSÚ výslovne vzťahuje aj na iných veriteľov a na

zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými
veriteľmi spotrebiteľom (ako tomu bolo aj v danom prípade). Súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku skonštatoval (bod. 32), že žalobca v konaní nepreukázal, že by žalovanému úver aj skutočne
odfinancoval. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uzatvára, že z obsahu spisu nevyplýva,
že by žalobca túto skutočnosť akokoľvek preukázal, nakoľko v podanom odvolaní tieto závery súdu

prvej inštancie nijako nespochybnil, ani nevyvrátil. Žalobca v zmysle uvedeného nepreukázal dôvodnosť
nároku na vrátanie pôžičky od žalovaného, keď neuniesol dôkazné bremeno skutočného poskytnutia
úveru žalovanému, čo bolo dôvodom (okrem iných) zamietnutia žaloby.

35. Žalobca ďalej v odvolaní poukazoval na to, že súd prvej inštancie aplikáciu slovenského právneho

poriadku na základe právneho predpisu z oblasti práva súkromného založil na inštitúte práva verejného,
ktorým je otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Odvolací súd k uvedenému
uvádza, že povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, iných úverov, či pôžičiek je vyžadované
samotným zákonom č. 129/2010 Z. z. ako predpisom z oblasti súkromného práva, z ktorého súd
prvej inštancie aj správne vychádzal. Súd prvej inštancie tak dospel k správnemu záveru ohľadom

absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere vychádzajúc pritom z ustanovenia § 11 ods. 3 (v spojení
s ustanovením § 24 ods. 3) zákona č. 129/2010 Z. z.

36. Z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal nevyplýva, že by rozsudok
súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo obdobné prípady ako je tomu v

tejto veci. V rozsudku C-120/78 (Cassis de Dijon) sa totiž riešila iná otázka, a to, či je jednostranná
požiadavka uložená predpisom jedného členského štátu na minimálny obsah alkoholu na účely predaja
alkoholických nápojov vo všeobecnom záujme, ktorý by mal prednosť pred požiadavkami voľného
obehu tovarov, pričom Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že neexistuje žiadny závažný dôvod, prečoby sa alkoholické nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené na trh v niektorom členskom štáte,
nemohli uviesť na trh iných členských štátov a prečo by sa na ne mal vzťahovať zákonom stanovený
zákaz uvádzania na trh nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako je limit stanovený vnútroštátnym

predpisom.ZrozhodnutiavoveciC-76/90(ManfredSäger)vyplýva,žesatýkaloposkytovaniapatentovej
obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora EÚ nemecká právna úprava prekročila
to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď ustanovila, že osoby vykonávajúce túto činnosť,
musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická a neprimeraná potrebám príjemcov. Napokon,
pokiaľ ide žalobcom citovanú pasáž z odôvodnenia rozhodnutia vo veci C-384/93 (Alpine Investments

BV), uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“ - telefonické kontaktovanie
jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný členský štát poskytovateľa tejto
služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho predchádzajúceho súhlasu), s čím
sa Súdny dvor EÚ stotožnil a vyslovil, že členský štát, z ktorého sa uskutočňuje telefonát, je v najlepšom
postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby prijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling“
alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného

členského štátu bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu.

37. V závere odvolania žalobca namietal závery súdu prvej inštancie o začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia ustanovenej v § 107 ods. 1 OZ s poukazom
na § 11 ods. 3 ZoSÚ. Odvolací súd sa k uvedenej námietke nevedel vyjadriť, nakoľko z obsahu

rozhodnutia súdu nevyplýva, že by sa otázkou premlčania osobitne zaoberal.

38. Záverom odvolací súd dáva do pozornosti, že žalobca napadol rozsudok súdu prvej inštancie
v celom rozsahu, teda aj výrok II. o trovách konania, ktorým súd nepriznal žalovanému nárok na ich
náhradu. V obsahu odvolania však vecná argumentácia žalobcu, prečo by náhradu trov žalovanému

mal priznať absentuje. Odhliadnuc od toho, výrok o trovách konania je v prospech žalobcu, takže by bol
odôvodnený postup v zmysle ust. § 386 písm. b) CSP a odvolanie proti výroku II. odmietnuť, ako podaný
neoprávnenou osobou. Nakoľko však, ako už bolo vyššie naznačené, žalobca vecne odvolanie proti
výroku II. neodôvodnil, odvolací súd výrok II. rozsudku nepodrobil odvolaciemu prieskumu, ale výlučne
sa zaoberal len výrokom I., ktorým súd žalobu žalobcu zamietol.

39. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvádzaných skutočností, konštatujúc nedôvodnosť odvolania
žalobcu,odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciepodľaust.§387ods.1CSPvovýrokuI.ozamietnutí
žaloby a v závislom výroku II. o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

40. Podľa čl. 17 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.

41. V zmysle § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie.

42. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.

43. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP, keď žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, na základe čoho by mu voči
žalobcovi patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Žalovanému však v priebehu
odvolaciehokonaniažiadnepreukázateľnétrovykonanianevznikli(zdôvodujehopasivity).Odvolacísúd
žalovanému preto v súlade s čl. 17 CSP (zakotvujúcim procesnú ekonómiu) náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal.

44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
veta druhá CSP.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).