Rozsudok – Vlastnícke právo k hnuteľným veciam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/44/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124215660
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124215660.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Zuzany Slušnej
v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, občan SR, bytom C., D. XXXX/X proti žalovanému: E. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXX,
C. F., zast. G. E. H., nar. XX.XX.XXXX, občan SR, bytom
B. F. XXX, C. F., o vydanie vecí, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k.
14C/20/2024-132 zo dňa 9. júna 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. a III.

p o t v r d z u j e.

Žalovanému proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. návrh
žalovaného na zrušenie neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 17Co/71/2024-139 zo dňa 25.09.2024 zamietol a výrokom III. priznal žalovanému proti žalobcovi
právo na náhradu trov konania 100 %, s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením.

1.2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal od žalovaného vydania hnuteľných veci, a to: sady bitov BOSCH, 2x Aku vŕtačky Milwaukee,
2x akumulátora 3,0 Ah, 2x akumulátora 5,0 Ah, 1x nabíjačky, skrinky malej hnedej, varnej kanvice Tefal
KE02 -A, fľaše Argón, Kľuky zváračskej most, krabice Milwaukee, rukavíc, metra, rúčky, šachovnice
malej,pokrasetu,Lampystolnej32918,3xDellmonitoruSE2417HGX,koženéhogauča,stolavysokého,
HP Color Laser MFP 178nw, 2x kancelárskej stoličky, Reproduktorov Genius SW-HF2.1, elektronického

terča, Samsung UE32F4000, 2x regála policového, dreveného stolíka, vodnej fajky, šedého gauča
a šachu veľkého s odôvodnením, že tieto veci, ktoré sú jeho vlastníctvom, mu žalovaný neoprávnene
zadržuje. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal jej neopodstatnenosť. Poukazoval na to, že dňa
04.01.2023 bola uzavretá Zmluva o nájme nebytových priestorov medzi spol. I. J., F. so sídlom k B.
XXX, C. , IČO: XX XXX XXX (v ktorej konateľkou je matka žalovaného K. A.) ako prenajímateľom
a spol. L., F. so sídlom H. M. XXX, N. -E. O. P., IČO: XX XXX XXX (v ktorej konateľom je žalobca)
ako nájomcom, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti vo vlastníctve prenajímateľa: skladové priestory

č. X o výmere 58m2, kancelárske priestory č. XX o výmere 40m2, spevnené plochy o výmere 13m2,
zapísané na LV č. XXXX v k.ú. H.. Žalovaný bol zamestnancom spol. I. J., F. a zároveň poverený
konateľkou na spravovanie prenajatých nehnuteľností, vrátane vypracovávania zmlúv a ukončovaním
nájmov. Spol. L., F. nebola platcom DPH ( prenajímateľ vyžadoval od nájomníkov, aby boli platcamiDPH) a preto došlo ku dňu 31.01.2023 k ukončeniu nájmu dohodou a od 01.02.2023 do 30.06.2023
boli uvedené priestory zmluvne prenajímané spol. Q. F. so sídlom R. A. XX/XX, C., IČO: XX XXX XXX,
pričom stále ich užíval žalobca, resp. spol. L., F. a to aj po skončení nájmu, na základe ústnej dohody. K

tomuto žalovaný pristúpil pod hrozbou, že ak žalobcovi nebude priestory prenajímať, nevráti mu 13.000
EUR, požičaných na základe ústnej pôžičky zo dňa 23.03.2023. Uvedenú pohľadávku má žalovaný
zabezpečenú notárskou zápisnicou o uznaní dlhu NZ 17906/2023, N 348/2023 zo dňa 29.06.2023. Dlh
mal byť uhradený dňa 01.10.2023, k čomu nedošlo a dňa 16.10.2023 bol žalobca vzatý do väzby. Preto
bolo treba prenajaté priestory vypratať a za týmto účelom žalovaný kontaktoval matku žalobcu, ktorá to

odmietla urobiť a veci tam uskladnené prevziať. Následne sa s ním skontaktoval G. G., s tým, že veci
prevezme. Dňa 02.11.2023 tento prišiel do prenajatých priestorov
a predložil generálnu plnú moc od žalobcu a počas vypratávania G. G. dobrovoľne ponúkol žalovanému
prevzatie niektorých vecí objemnejšieho charakteru, na uskladnenie ktorých nemal vhodné priestory.
Žalovaný ho informoval o splatnom dlhu z titulu notárskej zápisnice, s tým, že na jej základe prevezme
niektoré hodnotnejšie veci, o ktorých žalovaný predpokladal, že patria žalobcovi a to titulom zádržného

práva podľa § 151s Občianskeho zákonníka, s čím G. G. súhlasil.

1.3. Súd prvej inštancie mal z dokazovania vykonaného oboznámením obsahu listín, ktoré strany
predložili a ktoré boli zaslané protistrane, ako aj z pripojených vyšetrovacích spisov za nesporne
preukázané, že žalobca ako fyzická osoba (nepodnikateľ) si požičal od žalovaného ako fyzickej osoby

(nepodnikateľa) sumu 13.000 EUR, a to na základe ústnej zmluvy
o pôžičke, ktorá mala byť vrátená do 01.10.2023. O existencii pôžičky svedčí uznanie dlhu
z pôžičky s dobou splatnosti v tejto výške formou notárskej zápisnice N 348/2023,
NZ 17906/2023 u notárky JUDr. Denisy Adamkovičovej. Nesporným tiež bolo to, že od 04.01.2023 užíval
žalobca ako fyzická osoba resp. ako konateľ spol. L., F.. nehnuteľnosti vo vlastníctve prenajímateľa

spol. I. J., F. so sídlom
k B. XXX, C. , IČO: XX XXX XXX špecifikované ako: skladové priestory č. X
o výmere 58m2, kancelárske priestory č. XX o výmere 40m2, spevnené plochy o výmere 13m2,
zapísané na LV č. XXXX v k.ú. H. a to do 31.01.2023 ako nájomca (titulom písomnej nájomnej zmluvy),
od 01.02.2023 do 30.06.2023 ako podnájomník (zrejme titulom ústnej podnájomnej zmluvy) a po

30.06.2023 na základe ústnej dohody a mal tam uskladnené hnuteľné veci. Nehnuteľnosti boli dňa
02.11.2023 vypratané G. G., ktorý predložil generálnu plnú moc od žalobcu. Zoznam hnuteľných vecí
prevzatých žalovaným od splnomocnenej osoby G. G. je súčasťou súdneho spisu (č. l. 6 a 7). Uvedené
veci má u seba žalovaný, ktorý uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k.17Co/71/2024-139 zo dňa
25.09.2024 (právoplatného dňa 17.10.2024) má uloženú povinnosť zdržať sa nakladania

s vecami, prevzatými od G. G. v rozsahu: 3ks monitorov, 1ks TV, 1ks tlačiareň,
1 ks reproduktory, 1ks zváračská prilba, 1 ks zváračská fľaša a to až do skončenia konania vo veci
samej. Žalobca sa pokúšal uvedené veci získať späť podaním trestného oznámenia na žalovaného pre
krádež pod ČVS: ORP-1183/TN-TN-2023 a z dôvodu neoprávneného užívania cudzej veci pod ČVS:
ORP-1045/TN-TN-2024, bez úspechu. Obe trestné konania sa právoplatne skončili odmietnutím veci.

Súd prvej inštancie ďalej doplnil dokazovanie
o skutkové tvrdenia strán, či je dlh vo výške 13.000 EUR z pôžičky medzi stranami uhradený v celom
rozsahu. Zo zhodných vyjadrení strán sporu vyplynulo, že nie je uhradený v celosti. Sporná tak zostala
otázka vlastníctva hnuteľných vecí a oprávnenia žalovaného mať tieto veci u seba.

1.4. Prvoinštančný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení § 126 ods. 1, 2, § 151s
ods. 1, 2, 4, § 151t a § 151v Občianskeho zákonníka. Mal za preukázané, že
v prenajatých priestoroch spol. I. J., F. boli ku dňu 02.11.2023 uskladnené veci, ktoré prevzal žalovaný
podľa zoznamu na základe plnej moci od G. G.. Plná moc od žalobcu bola písomná (v spise je
založená na č. l. 50), pričom ako splnomocniteľ bol uvedený žalobca (ako fyzická osoba nepodnikateľ)

a tento splnomocnil G. G. na všetky právne úkony, a nielen na tie, ktoré mal vykonať v mene bližšie
neidentifikovanej spoločnosti. Z uvedeného potom vyplýva, že G. G. bol oprávnený vypratať žalobcom,
príp. jeho spoločnosťou L., F.. prenajímané priestory od spol. I. J., F..
a odovzdať žalovanému tieto veci na uskladnenie, pretože plná moc neobsahovala žiadnu špecifikáciu,
ako má splnomocnenec s týmito vecami naložiť. Tieto priestory s uskladnenými vecami užíval žalobca,

či už ako fyzická osoba alebo ako konateľ spol. L., F.P.,S.
a hnuteľné veci žiadal vydať z titulu vlastníckeho práva. Žalovaný tvrdil, že veci zadržuje na základe
zádržného práva, pretože má voči žalobcovi neuhradenú pohľadávku vo výške 13.000 EUR. Súd prvej
inštancie mal za preukázané, že na uvedený dlh bola zatiaľ uhradenáčiastka 2.245,- EUR.

1.5. Zdôraznil, že základným úspechom vindikačnej žaloby je preukázanie vlastníckeho práva k veciam,

ktorých vydania sa žalobca domáha a toho, že ich neoprávnene zadržuje žalovaný. Konštatoval,
že vzhľadom na preukázaný nezaplatený splatný dlh žalobcu voči žalovanému z pôžičky na 13.000 EUR
bol žalovaný oprávnený zadržať veci, o ktorých sa domnieval, že sú vo vlastníctve žalobcu, vydané G.
G. a to až dovtedy, kým mu dlh z pôžičky nebude žalobcom uhradený celkom , z titulu zádržného práva
(§ 151v OZ). Dospel k záveru, že veci odovzdané G. G. držal žalovaný oprávnene, titulom zádržného

práva a preto žalobu zamietol.

1.6. Pokiaľ sa žalovaný sa domáhal zrušenia neodkladného opatrenia o zdržaní sa nakladať s vecami,
prevzatými od G. G., špecifikovanými v uznesení Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 17Co/71/2024-139 zo dňa 25.09.2024, jeho návrhu nevyhovel, pretože dôvody, pre ktoré
bolo neodkladné opatrenie nariadené trvajú a predmetné neodkladné opatrenie je formulované na dobu

určitú, do skončenia tohto konania vo veci samej.

1.7. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP a plným úspechom
žalovaného v predmetnom spore s tým, že nezistil dôvod na aplikáciu § 257 CSP.

2.1. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), e), f), g) a h) CSP. Predovšetkým namietol, že napadnutý rozsudok je výsledkom
závažného porušenia základných procesných a hmotnoprávnych pravidiel zo strany sudkyne JUDr.
Miliny Jánoškovej. Sudkyňa svojvoľne a v rozpore so zákonom vyhlásila dokazovanie za skončené
bez toho, aby účastníkom umožnila uplatniť návrhy na jeho doplnenie, a následne do súdnej

zápisnice uviedla nepravdivé údaje, ktoré sú v rozpore so zvukovým záznamom pojednávania. Napriek
predloženiu relevantných dôkazov neboli vykonané kľúčové dôkazy, ktoré mohli zásadne ovplyvniť
rozhodnutie vo veci.

2.2. Podľa názoru žalobcu sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dopustil viacerých právnych

deformácií a nesprávnych právnych záverov, keď bez akéhokoľvek právneho podkladu akceptoval držbu
vecí žalovaným na základe údajného zádržného práva, pričom celkom ignoroval skutočnosť, že veci boli
odňaté v čase, keď on sa nachádzal vo väzbe
a nemohol nad nimi slobodne disponovať. Napadnutý rozsudok označil preto za nespravodlivý
a neprijateľný, a to nielen právne, ale aj morálne a spoločensky.

2.3. Súd prvej inštancie bez akéhokoľvek procesného opodstatnenia a v hrubom rozpore
s § 187 CSP vyhlásil dokazovanie za skončené prostredníctvom uznesenia, pričom tomu
nepredchádzala žiadna výzva účastníkom konania na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania.
Takéto konanie nie je iba formálnou vadou, ale ide o podstatné porušenie kontradiktórnosti civilného

procesu, ktoré má zásadný dopad na výsledok konania. Do zápisnice z pojednávania zo dňa 09.06.2025
súd úmyselne a nepravdivo uviedol, že „strany nemajú návrhy na doplnenie dokazovania“, čím
zavádzajúcim spôsobom vytvoril dojem, že dokazovanie bolo uzatvorené so súhlasom strán. Táto
skutočnosť je objektívne vyvrátená samotným zvukovým záznamom pojednávania, ktorý bol súdom
vyhotovený a založený do súdneho spisu – z neho jednoznačne vyplýva, že takáto otázka účastníkom

konania vôbec položená nebola. Tento rozpor medzi zvukovým záznamom a zápisnicou nie je
bagateľným pochybením – ide o zásadné a neakceptovateľné porušenie princípu transparentnosti a
integrity súdneho konania.

2.4. Žalobca namietal, že v danom prípade bolo konanie vedené spôsobom, ktorý účelovo

obmedzil jeho možnosť realizovať procesné práva – najmä právo navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k
výsledkom vykonaného dokazovania a ovplyvniť obsah skutkových zistení. V dôsledku takto závažne
deformovaného procesného postupu súdu nemohol uplatniť návrh na výsluch kľúčového svedka G. G.,
ktorý osobne preberal a vydal predmetné veci, ani predložiť ďalšie listinné dôkazy, ktoré boli pripravené.
Je nepochybné, že jeho procesné práva boli zásadným spôsobom odňaté, pričom tento postup nemožno

považovať za zákonný, objektívny ani nezaujatý..

2.5. Ďalej žalobca namietal, že napadnutý rozsudok trpí zásadnými nedostatkamiv skutkových zisteniach, keďže skutkový stav, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal, je neúplný,
jednostranný a neodráža objektívnu realitu. Záver o nepreukázaní vlastníckeho práva bol učinený bez
riadneho dokazovania. Poukázal na to, že prvoinštančný súd odmietol vykonať výsluch kľúčového

svedka G. G., ktorý bol údajne osobou poverenou žalobcom na vypratanie priestorov a fyzicky odovzdal
veci žalovanému, nezaoberal sa listinnými dôkazmi predloženými žalobcom (doklady o kúpe, bločky,
faktúry, zoznam prevzatých vecí, plná moc), ktoré sa nachádzajú v súdnom spise, neoveril pravdivosť
a vierohodnosť tvrdení žalovaného, pričom jeho výpoveď považoval za hodnovernú bez kritického
hodnotenia. Namiesto toho zjednodušene a svojvoľne prijal verziu skutkového stavu predloženú

žalovaným, a to bez akéhokoľvek kritického posúdenia dôkazov opačnej strany. Takýto postup je v
príkrom rozpore so zásadou spravodlivosti konania a zásadou „audiatur et altera pars“ – nech je
vypočutá aj druhá strana. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 165/2013: „Sudca nesmie
hodnotiť skutkový stav jednostranne a bez vykonania dôkazov, najmä nie v situácii, keď sú ponúkané
dôkazy spôsobilé zmeniť výsledok konania. V takom prípade je jeho povinnosťou tieto dôkazy vykonať
a vyhodnotiť.“ V tejto súvislosti žalobca akcentoval, že súd prvej inštancie si neuvedomil závažný vplyv

svojho konania na dôsledky konania pre neho, ktorému boli fakticky odopreté vlastnícke práva k jeho
majetku bez toho, aby mal možnosť preukázať ich právny pôvod. Toto rozhodnutie nepredstavuje iba
nesprávne právne posúdenie – ale fatálne zlyhanie vo vyhodnotení skutkového stavu, ktoré má znaky
procesnej ľubovôle.

2.6. Podľažalobcuvychádzanapadnutýrozsudoktiežznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,keďsúd
prvej inštancie vec posúdil v príkrom rozpore s platnou právnou úpravou Občianskeho zákonníka, ako aj
s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Právne závery obsiahnuté v odôvodnení
rozsudkusúnielennesprávne,alezároveňúčelovokonštruovanénaobhajobuskutkovýchtvrdeníjednej
zo strán, bez reálneho, skutkového

a zákonného opodstatnenia. V danom prípade zo strany prvoinštančného súdu došlo k svojvoľnej
substitúcii záložného práva na zádržné právo. Žalovaný totiž počas celého konania tvrdil, že predmetné
veci drží na základe existujúceho záložného práva, vyplývajúceho
z notárskej zápisnice o uznaní dlhu. Nikdy sa v konaní neodvolal na zádržné právo a ani ho žiadnym
spôsobom právne neargumentoval. Napriek tomu súd v napadnutom rozsudku svojvoľne reinterpretoval

jeho procesnú obranu, a bez akéhokoľvek upozornenia strán konania nahradil záložné právo tzv.
zádržným právom podľa § 151s Občianskeho zákonníka – bez dôkazného základu a bez akéhokoľvek
odôvodnenia. Tento postup je v priamom rozpore so zásadou kontradiktórnosti a dispozičnou zásadou
podľa čl. 6 a 8 CSP, ako aj s požiadavkou nestrannosti súdu. Súd nesmie zasahovať do právnej
kvalifikácie strán jednostranne, svojvoľne a bez poskytnutia priestoru na procesnú obranu – najmä nie

tak, že účastník sa nedozvie o zmene právneho základu až z odôvodnenia rozsudku. Takýto zásah súdu
je neprípustným porušením procesnej férovosti a právnej istoty účastníka.

2.7. Žalobca argumentoval tým, že absolútne neboli splnené zákonné podmienky pre vznik zádržného
práva. Ak by aj bolo možné hypoteticky uvažovať o aplikácii § 151s OZ, súd nerozhodol v súlade s

jeho znením a účelom. Žalovaný ho totiž neupovedomil o zadržaní vecí bez zbytočného odkladu,
čím porušil § 151s ods. 4 OZ – táto povinnosť nie je formálna, ale podmienkou účinnosti zádržného
práva; nepreukázal, že je povinný predmetné veci žalobcovi vydať, pričom sám žalobca nebol v čase
odovzdania prítomný, pretože sa nachádzal vo väzbe – teda nemožno hovoriť o akomkoľvek vedomom
alebo dobrovoľnom odovzdaní, ani

o relevantnom vzniku záväzkového vzťahu; v čase preberania vecí žalovaný vlastnícke právo žalobcu
nijako nespochybnil, čo ešte viac vylučuje možnosť vzniku zádržného práva, ktorého predpokladom
je minimálne vedomosť o povinnosti vec vydať konkrétnej osobe. Navyše veci nezískal od neho, ale
od tretej osoby – jeho splnomocnenca, ktorý konal na základe generálnej plnej moci, pričom táto
neumožňovala konať vo vzťahu k fyzickej osobe (A. B. ako súkromná osoba), ale výlučne v mene

obchodnej spoločnosti L., F., čo je právne irelevantné vo vzťahu k jeho súkromnému vlastníctvu. On sa
v čase preberania vecí nachádzal vo väzbe, a teda nemohol s nimi vôbec nakladať, preto nemôže byť
reč o žiadnom „dobrovoľnom odovzdaní“ či konkludentnom konaní z jeho strany.

2.8. V zmysle rozhodnutia NS SR, sp. zn. 5 Cdo 203/2012: „Zádržné právo nemožno uplatniť voči veci,

ktorá bola získaná ľstivo, bez vedomia alebo proti vôli vlastníka.“ Podľa rozhodnutia publikovaného pod
R 91/1997: „Zádržné právo predstavuje výnimočný inštitút zabezpečenia pohľadávky a ako výnimka z
pravidla nemožno ho vykladať extenzívne.“V prejednávanej veci však súd prvej inštancie nezhodnotil žiaden z vyššie uvedených aspektov, a bez
vykonania dôkazov a bez opory v skutkovom stave prijal svojvoľný záver, že zádržné právo vzniklo –
čím porušil nielen hmotnoprávne normy, ale aj § 220 ods. 2 CSP, z ktorého vyplýva súdu povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vecne a právne presvedčivo. Rozhodnutie
je navyše vnútorne rozporné, keďže súd uznal držbu žalovaného za oprávnenú
z titulu zádržného práva, a zároveň ponechal v platnosti právoplatné neodkladné opatrenie, ktorým je
žalovanému výslovne zakázané akékoľvek nakladanie s týmito vecami.

2.9. Podľa žalobcu došlo postupom súdu prvej inštancie k extrémnemu narušeniu procesnej rovnováhy
medzi stranami sporu, keď sudkyňa počas celého konania systematicky
a neodôvodnene zvýhodňovala žalovaného tým, že nepožadovala preukázanie vlastníckeho práva
žalovaného k zadržaným veciam, ktoré sú predmetom sporu, nevyžadovala predloženie dôkazov o tom,
akým spôsobom žalovaný nadobudol veci, aký právny titul uplatňuje a ako preukazuje ich držbu, a
odmietla vykonať listinné dôkazy žalobcu, medzi ktoré patrili originály dokladov o kúpe, bločky, faktúry

a zoznamy prevzatých vecí, ktoré boli založené v spise,
a ktoré jednoznačne preukazovali jeho vlastnícke právo. Tento jednostranný prístup viedol
k faktickému preneseniu celého dôkazného bremena výlučne na neho - žalobcu, čo je
v priamom rozpore s § 132 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí, že vlastnícke právo
k hnuteľnej veci sa nadobúda nadobudnutím držby. Žalovaný, ktorý veci zadržal, bol preto povinný

preukázať, že na to mal právny dôvod.

2.10. Napadnutý rozsudok nie je odôvodnený tak, ako to predpokladá ustanovenie § 220 ods. 2
CSP, nakoľko v ňom absentuje hodnotenie dôkazov predložených žalobcom, posúdenie obsahu
listín, výpovedí a logických súvislostí medzi tvrdeniami strán sporu a právne závery sú deklaratórne,

mechanické a bez vnútorného logického prepojenia, pričom sa v rozsudku opakujú vágne frázy bez
akéhokoľvek preskúmateľného dôvodu.

2.11. Žalobca tiež súdu prvej inštancie vytýkal, že absolútne odignoroval jeho objektívne zraniteľné
postavenie, keďže sa v čase vypratania priestorov a zadržania predmetných vecí nachádzal vo väzbe.

Hoci táto skutočnosť je súdu známa a vyplýva z obsahu súdneho spisu – nijako ju nezohľadnil pri
právnom posúdení veci, čím porušil svoje základné povinnosti vyplývajúce zo zásady zákonnosti,
spravodlivého procesu a ochrany vlastníckeho práva. Do momentu vzatia do väzby pôžičku žalovanému
splácal podľa svojich možností, avšak vzatím do väzby došlo k objektívnej prekážke na jeho strane,
ktorá mu znemožnila pokračovať

v ďalších platbách, a teda ho dočasne zbavila možnosti plniť si svoje záväzky, a to nie z vlastnej
vôle alebo neochoty, ale v dôsledku štátneho zásahu. Po prepustení z väzby sa žalobca aktívne
pokúsil nadviazať komunikáciu so žalovaným s cieľom pokračovať v splácaní záväzku podľa notárskej
zápisnice, a to v dobrej viere a so záujmom o dohodu. Žalovaný ale akúkoľvek komunikáciu odmietol,
prestal reagovať a žalobcu si následne zablokoval. Až po tomto jednostrannom prerušení kontaktov zo

strany žalovaného sa vec dostala pred súd, čo je kľúčová skutková okolnosť, ktorú súd prvej inštancie
pri svojom rozhodovaní nezohľadnil. Žalobca vyjadril presvedčenie, že bolo povinnosťou súdu chrániť
ho ako slabšiu stranu. Prvoinštančný súd mal ex offo preskúmavať okolnosti získania hnuteľných vecí
žalovaným a bol povinný aplikovať zvýšený štandard ochrany vlastníckeho práva, tak, ako to vyplýva
z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR i rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR.

2.12. V dôsledku vytýkaných závažných procesných a hmotnoprávnych pochybení žalobca navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, v ktorom prvoinštančnému súdu uloží povinnosť vypočuť kľúčového svedka G. G.,
riadne vyhodnotiť listinné dôkazy predložené žalobcom, rešpektovať právo účastníkov uplatniť návrh

na doplnenie dokazovania pred vyhlásením dokazovanie za skončené a zabezpečiť, aby výsledok
konania bol založený na objektívne zistenom skutkovom stave, ako vyžaduje zásada materiálnej pravdy,
a aby bol rozsudok presvedčivo, zrozumiteľne a logicky odôvodnený v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

3.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne

správny potvrdiť. Za nedôvodnú označil odvolaciu námietku žalobcu o porušení práva na spravodlivý
proces tým, že súd prvej inštancie počas priebehu pojednávania konaného dňa 09.06.2025 vyhlásil
dokazovanie za skončené, a to bez toho, aby strany sporu osobitne vyzval na predloženie návrhov
na doplnenie dokazovania, pričom konštatoval, že „strany nemajú návrhy na doplnenie dokazovania".Poukázal na to, že pod ústavou zaručenými procesnými právami spojenými so súdnou ochranou práva
možno rozumieť napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

3.2. Pokiaľ ide o žalobcom namietané skutočnosti, ktorými malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý
proces, žalovaný uviedol, že súd nemá povinnosť osobitne vyzývať strany sporu na doplnenie

dokazovania, takáto povinnosť mu zo zákona nevyplýva. Poukázal na znenie § 182 CSP a zdôraznil,
že v danom prípade však ani z písomných vyjadrení žalobcu zrealizovaných v konaní pred súdom prvej
inštancie a ani z jeho ústneho prejavu predneseného na pojednávaní dňa 09.06.2025 nevyplynulo, že
by chcel akýkoľvek spôsobom doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, resp. že by mal
nejaké návrhy na doplnenie dokazovania (v podobe návrhov na výsluch svedkov, či predloženia ďalších
listinných dôkazov). Preto správne súd prvej inštancie uzavrel, že „strany nemajú návrhy na doplnenie

dokazovania" a následne správne vyhlásil dokazovanie za skončené. Žalobca mohol svoje návrhy na
doplnenie dokazovania zrealizovať nielen v rámci svojich písomných vyjadrení súdu prvej inštancie, ale
aj počas pojednávania konaného dňa 09.06.2025. Takéto návrhy však žalobca počas celého konania
nemal a preto mu bolo umožnené predniesť aj konečný návrh
v zmysle § 182 CSP. Ani v končenom návrhu neprezentoval žiadne návrhy na doplnenie dokazovania,

pričom pred jeho prednesom bol oboznámený so súdom prvej inštancie zisteným skutkovým stavom a
vykonaným dokazovaním ako aj s jeho predbežným právnym posúdením danej veci.

3.3. Žalovaný zároveň poukázal na právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 150 ods. 1, 2 a § 153
ods. 1 až 3 CSP, ako aj na skutočnosť, že žalobca bol súdom prvej inštancie poučený (výzva súdu

prvej inštancie zo dňa 11.02.2025 v spise na č. l. 54), že ak sa v stanovenej lehote nevyjadrí, na
neskôr predložené a označené skutočnosti, či dôkazy nemusí súd v konaní prihliadnuť, pretože v
zmysle § 153 ods. 1 CSP sú strany v konaní povinné uplatniť včas prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany (najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy
navykonaniedôkazov,námietkyknávrhomprotistranynavykonaniedôkazovahmotnoprávnenámietky.

Zdôraznil, že v sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, ktoré konanie
sa riadi zásadou formálnej pravdy. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť, aby strany
zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Ak žalobca uvedené možnosti nevyužil v plnom
rozsahu podľa jeho predstáv, nemožno nevyužitie jeho práva pripísať na vrub konajúceho súdu ako jeho
nesprávny procesný postup. Žalovaný vyjadril presvedčenie, že súd prvej inštancie dodržal v konaní

procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany
v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania
za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania ako aj procesný postup pred skončením
dokazovania.

3.4. Podľa názoru žalovaného neobstojí ani žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. e) CSP, ktorý je založený na skutočnostiach týkajúcich sa nevykonania relevantných navrhnutých
dôkazov, a to z dôvodu, že žalobca v priebehu konania ani raz nenavrhol vykonať výsluch svedka G.
G.; výsluch tohto svedka navrhol až v podanom odvolaní. Okrem toho, žalobca ani v odvolacom konaní
neuviedol, aké konkrétne listinné dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd

prvej inštancie nevykonal. Žalovaný poukázal na povinnosť strán sporu riadne a včas označiť skutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a tieto podporiť dôkazmi vyplývajúcu nielen z čl. 8 základných
princípov CSP, ale aj z ustanovení § 149 až § 154 CSP a v kontexte s tým zdôraznil, že žalobca v
podanom odvolaní nevysvetlil, prečo navrhované dôkazy (návrhy na doplnenie dokazovania) uplatňuje
až v odvolacom konaní a prečo ich nemohol uplatniť a predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Uviedol, že v ustanovení § 366 CSP je vymedzené, za akých podmienok také ďalšie prostriedky
procesnej obrany sú prípustným odvolacím dôvodom. Strany sporu sú nútené konať starostlivo a
predkladať tvrdenia a dôkazné návrhy včas, avšak žalobca tak jednoznačne nekonal, preto odvolací
dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP nie je opodstatnený.

3.5. Žalovaný označil za nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Mal za to, že
súd prvej inštancie náležité a správne zistil skutkový stav veci a vykonal žalobcom všetky navrhované a
predložené dôkazy. Žalovaný považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie sa zaoberal všetkýmivo veci predloženými listinnými dôkazmi a to vrátane dokladov o kúpe predmetných hnuteľných vecí,
bločkov, faktúr a zoznamom prevzatých vecí a pod. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že súd prvej
inštancie odmietol vykonať výsluch kľúčového svedka G. G., žalovaný opätovne zdôraznil, že výsluch

tohto svedka žalobca nikdy v konaní pred súdom prvej inštancie nenavrhoval vykonať. Preto logicky súd
prvej inštancie nemohol odmietnuť vykonanie tohto dôkazného prostriedku, ak ho ani jedna zo strán ho
nenavrhovala uskutočniť. Uvedené tvrdenie žalobcu je preto podľa žalovaného absolútne skreslené. Čo
satýkažalobcomtvrdenéhonerešpektovaniazásadymateriálnejpravdyzostranysúduprvejinštancie,v
tomto smere sú jeho tvrdenia absolútne mylné. Sporové konanie nie je totiž vedené zásadou materiálnej

pravdy, resp. povinnosťou súdu zistiť skutočný stav veci, ale práve naopak princípom tzv. formálnej
pravdy, resp. prejednacou zásadou. Poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo
dňa 09.06.2020 podľa ktorého „Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s
ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou
povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z
prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana

je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a
ktorej sa domáha“.

3.6. V súvislosti s námietkou žalovaného týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia veci súdom
prvej inštancie žalovaný uviedol, že absolútne zavádzajúce je nielen tvrdenie žalobcu o svojvoľnej

substitúcii záložného práva na zádržné právo zo strany prvoinštančného súdu, ale aj jeho tvrdenie,
že žalovaný sa v súvislosti so zadržaním hnuteľných vecí odvolával na záložné právo, a nie na zádržné
právo. Žalovaný zdôraznil, že on od začiatku celého konania argumentoval výlučne uplatnením
zádržného práva tak, ako to nepochybne vyplýva z obsahu súdneho spisu. Uviedol, že ak by išlo
o záložné právo, bola by potrebná dohoda (konsenzus) oboch strán (v danom prípade žalobcu i

žalovaného), keďže podľa § 151b zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník") sa záložné právo zriaďuje písomnou zmluvou, prípadne inou
právnou skutočnosťou uvedenou
v citovanom ustanovení, pričom na vznik záložného práva sa vyžaduje jeho registrácia
v Notárskom centrálnom registri záložných práv, prípadne v inom osobitnom registri. V danom prípade

však boli predmetné hnuteľné veci zadržané, resp. prevzaté žalovaným na základe zadržaného práva
podľa § 151s a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré má povahu jednostranného právneho úkon, ktorý
nie je vopred dojednaný v zmluve a vzniká faktickým zadržaním (zmocnením sa) veci.

3.7. Žalovaný označil za neopodstatnené námietky žalobcu o nesplnení zákonných podmienok na

vznik zádržného práva a v tejto súvislosti poukázal na znenie § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka
obsahujúce podmienky pre uplatnenie zádržného práva. Uviedol, že má voči žalobcovi ako dlžníkovi
evidovanú pohľadávku titulom ústnej zmluvy o pôžičke zo dňa 23.03.2023, ktorá bola žalobcom uznaná
na základe Notárskej zápisnice sp. zn. NZ17906/2023 zo dňa 29.06.2023, ktorú žalovaný súdu prvej
inštancie predložil v rámci svojho vyjadrenia zo dňa 06.02.2025 a ktorú následne žalobca v konaní pred

súdom prvej inštancie
nenamietol. Pohľadávka uznaná žalobcom na základe Notárskej zápisnice sp. zn.
NZ 17906/2023 zo dňa 29.06.2023 bola splatná dňa 01.10.2023 - do tohto dňa sa žalobca zaviazal
vrátiť žalovanému všetky požičané peňažné prostriedky, t. j. celú sumu vo výške 13.000,00 EUR, čo
však neučinil. Uvedená pohľadávka je peňažného charakteru a preto bola splnená i táto podmienka na

vznik zádržného práva. Splatná pohľadávka pritom nemusí bezprostredne súvisieť s vecou, ktorú je
oprávnený veriteľ zadržať. Môže ísť v zásade
o akúkoľvek pohľadávku veriteľa voči dlžníkovi za predpokladu, že je splatná. Zadržované
veci majú bezpochyby povahu hnuteľných vecí, čo nespochybnil ani žalobca.

3.8. Žalovaný zdôraznil, že predmetné hnuteľné veci mu boli dobrovoľne odovzdané splnomocneným
zástupcom žalobcu - p. G. G. za účelom zádržného
práva. Žalovaný počas odovzdávania predmetných hnuteľných veci splnomocneného
zástupcu žalobcu upovedomil o tom, že má voči žalobcovi splatnú pohľadávku na základe Notárskej
zápisnice sp. zn. NZ 17906/2023 zo dňa 29.06.2023, ktorú mu žalobca doposiaľ celú neuhradil, a teda

že predmetné hnuteľné veci bude zadržiavať titulom zádržného práva na zabezpečenie časti predmetnej
pohľadávky, s čím splnomocnený zástupca žalobcu súhlasil. Pokiaľ žalobca namietal skutočnosť, že
žalovaný ho podľa § 151s ods. 4 Občianskeho zákonníka neupovedomil o zadržaní hnuteľných veci,žalovaný má za to, že upovedomil žalobcu prostredníctvom jeho splnomocneného zástupcu, ktorý
predložil generálnu
plnú moc na jeho zastupovanie na všetky právne úkony (založenú v spise) a teda nebolo potrebné

osobitnepriamoinformovaťžalobcuovznikuzádržnéhopráva.Tým,žeupovedomilžalobcomgenerálne
splnomocnenú osobu (t. j. G. G.), upovedomil tak
i samotného žalobcu, keďže podľa § 32 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka „ak splnomocnenec
koná v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, vzniknú tým práva a povinnosti priamo
splnomocniteľovi," čo možno analogicky aplikovať aj na daný prípad ohľadne uvedenej notifikačnej

povinnosti. Navyše, nesplnenie notifikačnej povinnosti podľa
§ 151s ods. 4 Občianskeho zákonníka nemá vplyv na platnosť zádržného práva (Števček, Dulak,
Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol. Občiansky zákonník (I. a II. zväzok), komentár k ust. 151s,
C. H. Beck, 2019, s. 1419 - 1426). Porušenie oznamovacej povinnosti veriteľa
o výkone zadržovacieho práva nemá za následok stratu zadržovacieho práva, veriteľ, ktorý zo svojej
viny opomenul včas upovedomiť dlžníka, je povinný nahradiť iba škodu dlžníkovi, ktorá mu z porušenia

oznamovacej povinnosti vznikla (R 35/55). Okrem toho, žalobca nesplnenie tejto povinnosti namietal
až v podanom odvolaní, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie túto skutočnosť nenamietal a
nespochybňoval, a preto súd prvej inštancie vychádzal z toho, že táto skutočnosť je nesporná.

3.9. Pokiaľ žalobca namietal, že generálne plnomocenstvo ním udelené G. G. sa nevzťahovalo na

konanie v jeho mene ako fyzickej osoby, ale na konanie v mene spoločnosti L., F., so sídlom H. M. XXX,
XXX XX N. - E. O. P., IČO: XX XXX XXX, ktorej bol žalobca konateľom, žalovaný poukázal na to, že
túto námietku žalobca predostrel už v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom súd prvej inštancie
sa s ňou náležíte a správne vysporiadal keď uviedol, že „ako splnomocniteľ bol uvedený žalobca (ako
fyzická osoba nepodnikáte/') a tento splnomocnil G. G. na všetky právne úkony

(č. I. 50 spisu) a nielen na tie, ktoré mal vykonať v mene bližšie neidentifikovanej spoločnosti" (bod
12. druhá veta napadnutého rozsudku). Podľa názoru žalovaného, z predmetného splnomocnenia
označeného ako „Generálne plnomocenstvo" vyplýva, že žalobca (A. B.) ako splnomocniteľ ním
splnomocnilG.G.akosplnomocnencanavšetkyprávneúkonyvjehomene(t.j.vmenežalobcu),pričom
žiadna spoločnosť v mene, ktorej by mal G. G. konať, nie je v danom plnomocenstve označená, či bližšie

identifikovaná. Je teda nepochybné, že G. G. bol oprávnený vypratať žalobcom prenajímané priestory a
následne odovzdať žalovanému tieto veci za účelom zádržného práva, keďže plná moc neobsahovala
žiadnu špecifikáciu, ako má splnomocnenec s týmito vecami naložiť. V súvislosti s námietkou žalobcu o
vnútornom rozpore medzi uznaním zádržného práva a stále platným neodkladným opatrením žalovaný
uviedol, že ponechanie neodkladného opatrenia v platnosti nie je okolnosťou, ktorá by spôsobovala

vnútorný rozpor napadnutého rozsudku, keďže neodkladné opatrenie nariadené uznesením Krajského
súduvTrenčíneč.k.17Co/71/2024-139zodňa25.9.2024ječasovoobmedzenéprávedoprávoplatného
skončenia veci samej.

3.10. Žalovaný vyjadril presvedčenie, že vzhľadom na preukázaný nezaplatený splatný dlh žalobcu voči

nemu z pôžičky vo výške 13.000 EUR bol oprávnený zadržať veci, o ktorých sa domnieval, že sú vo
vlastníctve žalobcu, vydané G. G., a to až dovtedy, kým mu dlh z pôžičky nebude žalobcom celkom
uhradený. Veci odovzdané G. G. má teda v držbe oprávnene titulom zádržného práva a tieto žalobcovi
nie je povinný vydať. Súd prvej inštancie tak dospel na základe riadne zisteného skutkového stavu
potrebného na rozhodnutie k správnym skutkovým a právnym záverom a odôvodnenie jeho rozhodnutia

zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP.

4.1. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 23.07.2025 k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu zotrval
na všetkých dôvodoch podaného odvolania. Vyjadrenie žalovaného označil za zavádzajúce, účelovo
dezinterpretujúce obsah spisu. Zotrval na tvrdení, že súd prvej inštancie mu nedal priestor na doplnenie

návrhov na vykonanie dokazovania, a namiesto toho svojvoľne vyhlásil dokazovanie za skončené
tak, ako to vyplýva sa zvukovej nahrávky z pojednávania sa dňa 09.06.2025. Uvedený postup
prvoinštančného súdu je v rozpore s ustanovením § 182 CSP, a tiež v rozpore s relevantnou judikatúrou
Ústavného súdu SR, konkrétne s nálezom II. ÚS 44/2020, v zmysle ktorého: „Spravodlivý proces
vyžaduje, aby účastník konania mal reálnu možnosť predniesť svoj návrh, brániť sa proti tvrdeniam

protistrany,navrhovaťdôkazyazúčastniťsanaichvykonávaní.Aksúdvyhlásidokazovaniezaskončené
bez toho, aby účastníkov na takýto krok pripravil, porušuje tým ich právo na kontradiktórne konanie.“
Je preto absolútne irelevantné a zavádzajúce, keď žalovaný tvrdí, že súd „nemal povinnosť osobitnevyzývať strany“. Takýto výklad je nielen procesne nesprávny, ale v rozpore so základnými princípmi
kontradiktórneho a férového konania.

4.2. Žalobca tiež zotrval na argumentácii, že zo spisu jednoznačne vyplýva zadržanie veci žalovaným
na základe záložného práva, čo vyplýva z predloženej notárskej zápisnice o uznaní dlhu zo dňa
29.06.2023 (NZ 17906/2023), ktorú žalovaný opakovane prezentoval ako titul na zadržiavanie vecí,
a tiež z jeho procesných podaní, kde sa výslovne opieral o záložné právo, ktoré malo vzniknúť uznaním
dlhu. Súd prvej inštancie však – bez akéhokoľvek upozornenia strán sporu, bez návrhu na právnu

rekvalifikáciu a bez právneho dialógu – nahradil túto
obranu žalovaného vlastnou právnou konštrukciou o zádržnom práve, čo je v rozpore
s dispozičnou zásadou, v rozpore s právom strán byť vypočutý k aplikovanému právu,
a predstavuje prekvapivé rozhodnutie. Zotrval zároveň na tvrdení, že ak by aj išlo o zádržné právo,
neboli splnené zákonné podmienky podľa § 151z OZ, keďže zadržanie vecí sa uskutočnilo bez vedomia
jeho ako vlastníka, počas jeho väzby, žalovaný ho neupovedomil

o zadržaní bez zbytočného odkladu a nebolo preukázané, že ide o splatnú pohľadávku
v relevantnom čase.

4.3. Opakovane tiež poukázal na zásadné procesné pochybenie prvoinštančného súdu spočívajúce
v odmietnutí vykonať ním navrhnuté kľúčové dôkazy výsluchom svedka G. G. a oboznámením listinných

dôkazov, a to bez akéhokoľvek riadneho odôvodnenia, pričom odopretím vykonania výsluchu svedka G.
mu bolo znemožnené preukázať podstatnú skutkovú okolnosť ohľadne priebehu vypratania priestorov
a nadobudnutia držby hnuteľných veci žalovaným.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 30.07.2025 k odvolacej replike žalobcu zo dňa 23.07.2025

zdôraznil, že procesnú pasivitu žalobcu v predmetnom spore pri navrhovaní dôkazov nie je možné
pričítať na vrub súdu prvej inštancie ako jeho procesné pochybenie, lebo súdu zo žiadneho právneho
predpisu nevyplýva povinnosť osobitne vyzývať strany sporu na doplnenie dokazovania na podporu
ich tvrdení. Zotrval tiež na tom, že on zadržanie hnuteľných veci od počiatku odôvodňoval uplatnením
zádržného práva a len v jedinom prípade - vo výpovedi pred policajným orgánom bol v zápisnici

nedopatrením použitý použitý pojem „záložné právo" (zápisnica ČVS: ORP-1183/TN-TN-2023 zo dňa
28.12.2023). V ďalšom, čo sa týka naplnenia zákonných podmienok na vznik zádržného práva a postupu
súdu prvej inštancie pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, ako aj odôvodnenia napadnutého rozsudku,
trval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 05.08.2025 doplnenom podaním zo dňa 06.08.2025
zopakoval už uvedené argumenty v súvislosti s porušením postupu súdu prvej inštancie pri vykonávaní
dokazovania, pred ukončením dokazovania, a tiež v súvislosti s nedostatočným zistením skutkového
stavu veci a nesprávnym právnym posúdením, ktoré podľa neho vo svojom súhrne predstavujú dôvody
na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Doplnil, že je úplne
irelevantná obrana žalovaného o použití pojmu „záložné právo“ omylom v trestnom konaní,
pretože žalovaný takto prezentoval právne dôvod zadržania vecí a až následne sa začal účelovo
prispôsobovať právnej kvalifikácii v prebiehajúcom civilnom spore. Právny základ držby vecí zo strany
žalovaného je absolútne nepreukázaný, a to v rozpore s právnym názorom Krajského súdu v Trenčíne

vysloveným v uznesení sp. zn. 17Co/71/2024 zo dňa 25.09.2024 o nariadení neodkladného opatrenia,
v ktorom krajský súd uviedol, že je potrebné ustáliť právny dôvod, na základe ktorého má žalobca
právo mať veci u seba a zároveň tiež, či existuje na strane žalovaného dôvod držať tieto veci. Podľa
názoru žalobcu však súd prvej inštancie názor vyjadrený krajským súdom v citovanom uznesení úplne
odignoroval, následkom čoho je jeho predčasné a nezákonné rozhodnutie.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zák.
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), t. j. v medziach podaného odvolania
a jeho dôvodov.

8. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania nariaďovať
pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to
ani dôležitý záujem.9. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380

ods. 1 CSP).

12. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a
h) CSP, keď namietal, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom ako strane sporu
znemožnil uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné

konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

14. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP ide o vadu skutkovú, keď strana
navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto

dôkaz nevykonal.

15. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

16. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

17. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Vychádzajúc
z obsahu podaného odvolania, je zrejmé, že žalobca nesúhlasil so zamietajúcim výrokom rozsudku
proinštančného súdu (výrok I.) a s výrokom o trovách konania (výrok III.). Výrokom II. súd prvej inštancie

totiž rozhodol o zamietnutí návrhu žalovaného na zrušenie nariadeného neodkladného opatrenia, takže
týmto výrokom žalobca nebol nijako na svojich právach dotknutý (§ 359 CSP).

18. V preskúmavanej veci založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie prioritne na právnom závere,
že žalovaný bol oprávnený z titulu zádržného práva v zmysle § 151s Občianskeho zákonníka zadržať

veci, o ktorých sa domnieval, že sú vo vlastníctve žalobcu a ktoré mu boli vydané G. G., a to vzhľadom
na preukázaný nezaplatený splatný dlh žalobcu voči žalovanému z pôžičky na 13.000,- EUR. Dôvodil
tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že v prenajatých priestoroch obchodnej spoločnosti
I. J., F. boli ku dňu 02.11.2023 uskladnené veci, ktoré prevzal žalovaný podľa zoznamu na základe plnejmoci od G. G.. Plná moc od žalobcu bola písomná, ako splnomocniteľ bol uvedený žalobca - fyzická
osoba nepodnikateľ a ten splnomocnil G. G. na všetky právne úkony, a nielen na tie, ktoré mal vykonať
v mene bližšie neidentifikovanej spoločnosti. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že G. G. bol oprávnený

vypratať žalobcom, príp. jeho spoločnosťou L., F.. prenajímané priestory od spol. I. J., F. a odovzdať
žalovanému tieto veci na uskladnenie, nakoľko plná moc neobsahovala žiadnu špecifikáciu, ako má
splnomocnenec s týmito vecami naložiť. Tieto priestory s uskladnenými vecami užíval žalobca, či už
ako fyzická osoba alebo ako konateľ spol. L., F.P.,S. a hnuteľné veci žiadal vydať z titulu vlastníckeho
práva. Žalovaný sa v konaní ubránil tým, že veci zadržuje na základe zádržného práva, lebo má voči

žalobcovi neuhradenú pohľadávku z titulu pôžičky, pričom súd prvej inštancie mal za preukázané, že
na dlh z pôžičky vo výške 13 000,- EUR bola zatiaľ uhradená čiastka 2.245,- EUR.

19. Žalobca v podanom odvolaní v zásade namietal porušenie práva spravodlivý proces nesprávnym
procesným postupom prvoinštančného súdu pri vykonávaní dokazovania, nevykonanie dokazovania
v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávne hodnotenie vykonaných

dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci.

20. Podľa čl. 8 Základných princípov CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu.

21. Podľa čl. 17 Základných princípov CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

22. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky
k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

23. Podľa § 153 ods. 1 , 2 , 3 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a

prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie
sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na
rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,
ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo

prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to
v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

24. Z ustanovenia § 179 ods. 1 CSP vyplýva, že pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona.

25. Podľa § 181 ods. 1 až 5 CSP, po vyvolaní veci a úkonoch podľa § 180 žalobca prednesie podstatný
obsah žaloby a vyjadrení podľa § 167. Žalovaný má právo vyjadriť sa k prednesu žalobcu. Strana môže
odkázať na svoje písomné podanie. Po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia
sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a

ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už
postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.
V konaní sa postupuje v súlade s ustanoveniami o prostriedkoch procesného útoku
a prostriedkoch procesnej obrany a v súlade s ustanoveniami o dokazovaní. Ak strana alebo jej zástupca
nie sú schopní predniesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť alebo predložiť dôkazy na

ich preukázanie, súd im môže určiť lehotu na dodatočné splnenie tejto povinnosti. Po márnom uplynutí
tejto lehoty nemusí súd na tieto skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy prihliadať. Tým nie sú dotknuté
ustanovenia § 153 a 154. Ak v dôsledku postupu podľa odseku 4 došlo k odročeniu pojednávania, trovy
odročeného pojednávania znáša ten, kto odročenie zavinil.

26. Z vyššie citovanej právnej úpravy vyplýva, že civilné sporové konanie je založené na princípe
kontradiktórnosti konania (čl. 8, § 149, § 185 ods. 1 CSP) a prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany sú strany povinné uplatniť včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana
mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (§ 153CSP). Nielen z ustanovenia § 179 ods. 1 CSP, ale aj z čl. 17 základných princípov vyplýva povinnosť
súdu viesť súdne konanie takým spôsobom, aby sa vo veci rozhodlo čo najpružnejšie, pričom spôsob,
ako docieliť takýto postup, spočíva

v činnosti súdu a strán konania pred a pri nariadení pojednávania. Ak súd pred nariadením pojednávania
identifikuje všetky medzi stranami sporné skutočnosti a návrhy strán na vykonanie dôkazov a zároveň
žalobcu poučí o následkoch sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 CSP, za predpokladu, že na
prvom pojednávaní protistrana neuvedie žiadne nové skutkové tvrdenia a nové návrhy na vykonanie
dokazovania,súduničnebránirozhodnúťspornatomtoprvompojednávanínazákladedovtedystranami

sporu predložených účinne nepopretých skutkových tvrdení a dôkazov, bez toho, že by tým porušil právo
na spravodlivý proces.

27. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvej inštancie v predmetnej veci dňa 11.02.2025 doručil
žalobcovi vyjadrenie žalovaného k žalobe spolu výzvou na vyjadrenie sa k jeho obsahu v lehote do 10
dní od doručenia výzvy a s poučením o možnosti označiť

a produkovať ďalšie skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení spolu s poučením podľa § 153
ods. 1 CSP s tým, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť.

28. Z vyjadrenia žalobcu doručeného súdu prvej inštancie dňa 14.02.2025 vyplynulo, že žalobca
namietol dôvodnosť procesnej obrany žalovaného tvrdením o nesplnení podmienok pre uplatnenie

zádržného práva zo strany žalovaného. Vo vyjadrení prezentoval svoju
právnu analýzu vlastníckeho práva k hnuteľným veciam, právnu analýzu rozdielov
záložného a zádržného práva, poukazoval na rozpory vo vyjadreniach žalovaného, na rozpory v otázke
odovzdania vecí a rozpory v notárskej zápisnici, avšak bez toho, aby napriek poučeniu zo strany súdu
prvej inštancie v zmysle § 153 CSP návrhol vykonanť akékoľvek ďalšie dôkazy - či už výsluch svedka

G. G., prípadne iné dôkazy.

29. Z obsahu zápisnice súdu prvej inštancie zo dňa 09.06.2025 zachytavajúcej v zmysle
§ 99 ods. 1 CSP označenie prejednávanej veci, prítomnosť zúčastnených osob, priebeh procesného
úkonu, podstatný obsah prednesov a výroky rozhodnutia, odvolací súd zistil, že žalobca ani na

pojednávaní konanom dňa 09.06.2025 po oboznámení obsahu spisu, sporných a nesporných
skutočností a po vyslovení predbežného právneho názoru zo strany prvonštančného súdu, nepodal
v rámci svojho vyjadrenia k veci návrh na vykonanie akýchkoľvek ďalších dôkazov. Poukázal na len
obsah plnomocenstva, na neexistenciu záložného práva, uviedol, že sa s právnym názorom súdu prvej
inštancie nestotožňuje a že využije všetky opravné prostriedky.

30.Ďalejodvolacísúdzozvukovéhozáznamuzpredmetnéhopojednávaniazistil,žepoprednesežaloby
žalobcom, po vyjadrení žalovaného k žalobe a po ďalších procesných úkonoch v súvislosti s rozšírením
žaloby súd prvej inštancie uviedol svoj predbežný právny názor o dôvodnom uplatnení zádržného práva
zo strany žalovaného a poskytol stranám sporu právo na vyjadrenie sa k veci. Obsah zvukového

záznamu pritom zodpovedá obsahu zápisnice o pojednávaní. Nevyplýva z neho, že by žalobca či už
v rámci prednesu žaloby alebo v rámci svojho vyjadrenia k veci po predbežnom právnom posúdení
súdom prvej inštancie navrhol vykonať akékoľvek ďalšie dôkazy. Súd prvej inštancie pritom poskytol
priestor na vyjadrenie nielen žalobcovi, ale aj žalovanému a následne vyhlásil uznesením dokazovanie
za skončené.

31. Zo skutočností vyššie uvedených vyplýva, že žalobca bol v konaní pred súdom prvej inštancie riadne
poučený o svojich procesných právach a povinnostiach v zmysle ust. § 153 ods. 1, 2 CSP o uplatnení
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany riadne a včas, s určením 10 - dňovej lehoty na
ich uplatnenie a s poučením, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy nemusí súd

prihliadať. Žaloba v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení nepostupoval, vykonanie výsluchu
svedka G. G., prípadne ďalších dôkazov riadne a včas nenavrhol, hoci mu v tom nič nebránilo.

32. Odvolací súd preto dospel k záveru, že nič nemožno vytknúť následnému procesnému postupu súdu
prvej inštancie, ktorý rozhodol vo veci na základe dôkazov tvoriacich obsah spisu. V procesnom postupe

prvoinštančného súdu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil žiadne
také pochybenie, ktorým by žalobcovi bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva
v takej miere, že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.33. Z ustanovenia § 366 CSP vyplýva, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu, c) má byť nimi preukázané,

že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich
odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd konštatuje,
že v prejednávanej veci nebola naplnená ani jedna z podmienok pre uplatnenie prostriedkov procesného
útoku alebo procesnej obrany v odvolacom konaní v zmysle citovaného ustanovenia.

34. Argumentácia žalobcu o povinnosti súdu vykonať aj dôkazy, ktoré riadne a včas nenavrhol (výsluch
svedka G. G.), a to v záujme zistenia materiálnej pravdy, nemá oporu v žiadnom z ustanovení CSP.
Civilné sporové konanie v zmysle CSP je v zásade koncipované na princípe formálnej pravdy, čo
znamená, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu (§ 185
CSP). Navrhovanie dôkazov stranami sporu je časovo ohraničené sudcovskou koncentráciu konania
a zákonnou koncentráciou konania, ktoré predstavujú vyjadrenie základného princípu civilného sporu

zakotveného v článku 10 Základných princípov CSP, v zmysle ktorého súd určuje priebeh a tempo
sporového konania.

35. Súd prvej inštancie dodržal aj postup v zmysle ustanovenia § 181 CSP a vyslovil predbežný právny
názor vo veci tak, ako to vyplýva zo zvukového záznamu z pojednávania, preto nie je opodstatnená ani

námietka žalobcu o prekvapivosti rozhodnutia. Záver prvoinštančného súdu o dôvodne realizovanom
zádržnom práve v zmysle § 151s Občianskeho zákonníka na hnuteľné veci, ktorých vydania sa žalobca
domáhal, vychádza zo skutkového stavu zisteného na základe riadne a včas predložených skutkových
tvrdení a dôkazov a zo správneho právneho posúdenia veci tak, ako sú tieto formulované v bodoch 4.
až 12. odôvodnenia rozsudku.

36. Žalobca tiež neopodstatnene namietal, že z obsahu predloženého plnomocenstva udeleného G. G.
vyplýva rozsah oprávnení konať v mene obchodnej spoločnosti, a nie v mene jeho, žalobcu. Ako správne
akcentoval súd prvej inštancie, z predloženého generálneho plnomocenstva udeleného žalobcom ako
splnomocniteľom -

-fyzickouosobou(identifikovanou dátumom narodeniaarodnýmčíslom,bezuvedenia funkciekonateľa
akejkoľvek obchodnej spoločnosti – pozn. odvolacieho súdu) G. G. ako splnomocnencovi nepochybne
vyplýva, že žalobca splnomocnil G. G. na všetky právne úkony a je nepochybné, že plnomocenstvo
v tomto rozsahu bolo platne udelené v zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka. G. G. bol teda
oprávnený konať v mene žalobcu aj v súvislosti s uplatnením zádržného práva zo strany žalovaného

a jeho konaním v zmysle udeleného plnomocenstva vznikli práva a povinnosti priamo žalobcovi ako
splnomocniteľovi. Čo sa týka časti plnomocenstva oprávňujúceho G. G. konať v mene spoločnosti,
odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom konštatuje, že plnomocenstvo tejto časti neidentifikuje
žiadnu obchodnú spoločnosť, v mene ktorej by mal splnomocnenec konať.

37. V rovine ničím nepodložených tvrdení a relevantných právnych argumentov zostala aj námietka
žalobcu o nepreukázaní skutočnej výšky jeho dlhu z pôžičky a o povinnosti súdu prvej inštancie
zabezpečiť zvýšenú ochranu vlastníckeho práva žalobcu najmä za situácie, že v čase zadržania
hnuteľných vecí žalovaným bol vo väzbe. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že právna úprava
sporov s ochranou slabšej strany je obsiahnutá v druhej hlave tretiej časti CSP (v ustanoveniach § 290

až§323),avšakposkytnutiezvýšenejprocesnejochranyzdôvoduprezentovanéhožalobcomnezahŕňa.
Zároveň zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že obmedzenie osobnej slobody (v danom prípade
vzatie žalobcu do väzby) má vplyv na splatnosť záväzkov. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie
nepoprel existenciu svojho záväzku voči žalobcovi zo zmluvy o pôžičke a nespochybnil ani výšku
svojho dlhu v danom čase, ktorý bol dôvodom uplatnenia zádržného práva na hnuteľné veci zo

strany žalovaného. Z obsahu súdneho spisu je tiež zrejmé, že žalovaný založil svoju procesnú obranu
vpredmetnomsporenatvrdení,žehnuteľnévecizadržaltitulomzádržnéhoprávaanatejtoargumentácii
konzistentne zotrval počas celého konania. V jeho písomných či ústnych vyjadrenich v predmetnom
spore niet ani zmienky o existencii záložnej zmluvy, z ktorej by odvodzoval svoje právo držať predmetné
hnuteľné veci. V kontexte uvedených skutočností je nedôvodná námietka žalobcu o svojvôli súdu prvej

inštancie pri právnom posúdení veci.

38. Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne
zistenie skutkového stavu, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú vo vykonanýchdôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktorých správne vyložil. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdilprijaté závery vysvetlil spôsobom,

z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia podľa
názoru odvolacieho súdu zodpovedá kritériám riadneho z odôvodnenia rozsudku podľa § 220
ods. 2 až 4 CSP. Neobstojí ani námietka žalobcu o vnútornej rozporuplnosti výrokov I. a II.,

pretože výrokom I. bola zamietnutá žaloba žalobcu a výrokom II. bol zamietnutý návrh žalovaného
na zrušenie neodkladného opatrenia o jeho povinnosti zdržať sa nakladania s vecami prevzatými od
G. G., formulovaného na dobu určitú, do právoplatného skončenia predmetného sporu. Zároveň je
potrebné uviesť, že hoci žalobca v podanom odvolaní citoval z judikatúry súdov Slovenskej republiky,
tieto rozhodnutia neboli v preskúmavanej veci aplikovateľné vzhľadom na odlišnosť skutkového stavu.

39. K odvolávaniu sa žalobcu na princíp spravodlivosti a k jeho tvrdeniu, že napadnutý rozsudok
je argumentačne nepresvedčivý a nedostatočne odôvodnený, odvolací súd uvádza, že spravodlivé
rozhodnutie nie je také, aké očakáva strana sporu, ale také, ktoré vychádza zo skutkových zistení na
základe vykonaných dôkazov a na základe aplikácie právnch noriem na zistený skutkový stav. Súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil síce stručne, ale riadne a výstižne a skutočnosť, že jeho výrok

nenapĺňa predstavu žalobcu o výsledku sporu, neznamená, že rozhodnutie je svojvoľné.

40. Po z istení, že nebol naplnený ani jeden z odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom, odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. a III. ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP, pričom v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie (§ 387 ods. 2 CSP).

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný,
ktorý tak má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule
(§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci

(§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
CSP).