Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/124/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619200830
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8619200830.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu A. J., narodeného XX. G. XXXX, A., R. XXX/
XX, zastúpeného advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Námestie SNP 7, proti žalovanej
obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a.s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270, zastúpenej
advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava, Vajnorská 21A,
IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, vedenom na bývalom Okresnom súde Svidník pod sp. zn.

2C/15/2019, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. októbra 2022 sp. zn.
20Co/34/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 13. septembra
2021 č. k. 2C/15/2019-121 rozhodol tak, že:
,,I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2.175,- Eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšku žalobu zamieta.
III. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude

rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
1.1. V súdenom spore sa žalobca podanou žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanej
zaplatiť mu sumu 5.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia
za neoprávnený zásah do súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných
údajov. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že v rokoch 2011 a 2012 bol klientom žalovanej, pretože
na základe zmluvy o pripojení, ktorú so žalovanou uzatvoril, využíval jej služby telekomunikačného

operátora. Dňa 09. 02. 2017 M. A. našiel v Stropkove za budovou na Hlavnej ulici č. 60, v ktorej
sídli značková predajňa Orange Slovensko, a.s. v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie
papierového odpadu, medzi papierovým odpadom aj archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo
originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti Orange Slovensko, a.s., vrátane
originálu písomnosti označenej ako „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“ zo
dňa 24. 11. 2011, na ktorej sa nachádzali jej osobné údaje. Predmetná archívna krabica s nájdenými

písomnosťami bola ako dôkazný materiál odovzdaná M. A. advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi,
ktorý bol splnomocnený právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do súkromného života
dotknutých osôb v súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange Slovensko a.s..
Listom zo dňa 28. 02. 2017 zástupca žalobcu vyzval žalovanú v súvislosti s jej protiprávnym zásahom
do práv žalobcu na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú
satisfakciu a náhradu nákladov právneho zastúpenia. Právny zástupca žalovanej listom zo dňa 16.

03. 2017 zástupcovi žalobcu oznámil, že spoločnosť Orange Slovensko sa ospravedlňuje za vzniknutú
situáciu a ubezpečuje ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala.Zároveň odmietol zaplatenie finančnej satisfakcie v sume 5.000 eur z dôvodu, že prípadný zásah do
osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný
život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

1.2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázaný zásah do súkromia žalobcu pri
protiprávnom spracúvaní jeho osobných údajov. Tvrdenie žalovanej, že žalobcovi žiadna ujma nevznikla
a vzhľadom k povahe osobných údajov ani len vzniknúť nemohla, je v úplnom rozpore s konštatovaním
predsedníčky úradu v rozhodnutí zo dňa 09. 03. 2018, č. k. 00103/2018-Op-7 o rozklade spoločnosti
Elsig s.r.o. proti rozhodnutiu úradu o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo

zasiahnuté do práv žalobcu. Ujmu tým vzniknutú by každý subjekt nachádzajúci sa v situácii žalobcu
pociťoval ako ujmu závažnú. V predmetnej právnej veci došlo u žalobcu sprístupnením osobných údajov
v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo OP, telefónne číslo, číslo SIM karty a
vlastnoručnýpodpis,atoneobmedzenémupočtuneoprávnenýchosôb,kporušeniuprávanainformačné
sebaurčenie podľa čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do
súkromia žalobcu.

1.3. Poukázal na to, že ako právny prostriedok ochrany za zásah do svojho súkromia požadoval žalobca
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000 eur. Konštatoval, že splnenie podmienok pre
priznanie relutárnej náhrady sa pri rozhodovaní o výške náhrady zaoberal závažnosťou vzniknutej ujmy
a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Pri posudzovaní najvhodnejších
právnych prostriedkov pre ochranu osobnosti súd zohľadnil skutočnosť, že bezpečnostný incident,

ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu sa týkal bezmála 500 osôb a tento incident trval
najmenej15dní,od25.01.2017do09.02.2017.ZrozhodnutiaÚradunaochranuosobnýchúdajovz09.
03. 2018 však vyplýva, že protiprávne konanie trvalo približne už od roku 2014, kedy došlo k preberaniu
značkovej predajne Orange a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim
zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabica neodborne odložená v sklade za

tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmi a postupmi archivácie do mesiaca
február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného incidentu. Počas celého tohto obdobia
bola archívna krabica nezabezpečená a vedúcim zamestnancom a samotným sprostredkovateľom
nepovšimnutá.Neobmedzenémupočtunepovolanýchosôbbolisprístupnenénajcitlivejšieosobnéúdaje
žalobcu, ktoré ju jednoznačne identifikujú, a to vrátane zvlášť chráneného jedinečného osobného

identifikátora, ktorým je rodné číslo. Bezpečnostným incidentom nedošlo len k „potencionálnej možnosti“
ohrozenia osobnostných práv žalobcu, ale priamo k ich porušeniu. Nálezca archívnej krabice M. A. bol
nepovolanou osobou pre oboznamovanie sa s osobnými údajmi žalobcu. Neoprávnené sprístupnenie
osobných údajov nepovolaným osobám je protiprávnym konaním s presahom do súkromia osoby, ktorej
osobné údaje boli takto zneužité. Bezpečnostný incident znamenal zásah do práva žalobcu na súkromie

(v užšom slova zmysle na informačné sebaurčenie), a to spôsobom porušenia tohto práva, ako aj
spôsobom ohrozenia tohto práva.
1.4. Pri úvahe o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z porovnania výšky odškodnenia
pre obete násilných trestných činov podľa zákona č. 274/2017 Z. z. V rozhodnom období, kedy došlo k
zásahu do práv žalobcu, to bola suma 4.350 eur. Súd riadiac sa zásadou primeranosti priznal žalobcovi

náhradunemajetkovejujmyvpeniazochvovýške2.175eur,ktorázodpovedápoloviciodškodneniaobetí
násilných trestných činov. Prihliadal k samotnému účelu a funkciám tohto inštitútu pri ochrane osobnosti,
a preto zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2.175 eur a vo zvyšku žalobu
zamietol.
1.5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“).

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 27. októbra 2022
sp. zn. 20Co/34/2022 rozhodol tak, že:
I. Mení sa rozsudok vo výroku I. tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo

výške 500,- eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. (I. výrok)
II. V prevyšujúcej vyhovujúcej časti sa žaloba zamieta. (II. výrok)
III. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným rozhodnutím do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
(III. výrok).

2.1. Predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, vrátane
súvisiaceho výroku o trovách konania Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako
aj konania mu predchádzajúceho dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.
Skonštatoval, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťamia svoje rozhodnutie riadne odôvodnil; v jeho konaní taktiež nebol zistený žiaden dôvod preukazujúci
nesprávne zistenie skutkového stavu.
Na odvolaciu námietku ohľadom miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie odvolací súd reagoval v

bode 10 napadnutého rozhodnutia a túto potvrdil ako neodôvodnenú.
Odvolaciu námietku o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej považoval odvolací súd za
nedôvodnú (bod 12 napadnutého rozhodnutia).
2.2. Čo sa týka posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel
k záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident,

kedy došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom
do jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 Občianskeho
zákonníkaavzhľadomnazávažnosťokolnostíacharaktertohtoincidentujedôvodné,abyboložalobcovi
priznané aj právo na nemajetkovú ujmu. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej
veci, pričom dospel k záveru, že suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k
tomu, že dĺžka protiprávneho konania, ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, nakoľko z

odôvodnenia nevyplýva jednoznačne, kedy boli predmetné písomnosti ponechané v príručnom sklade
(pravdepodobne takmer tri roky). Rovnako tak žalovaná sa ospravedlnila za predmetné konanie
žalobcovi, pričom v danom prípade nemožno hovoriť o nejakej škandalizácii žalobcu, či o opakovanej
a zvýšenej intenzite protiprávneho konania, či tým, že by došlo k úmyselnej motivácii k dosiahnutiu
zisku alebo diskreditácie osoby. Zároveň je nutné brať do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade

ide len o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11
Občianskeho zákonníka, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo v konaní preukázané,
že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť bola podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre
posudzovanie výšky primeranej finančnej náhrady. Vzhľadom na významné postavenie žalovanej
na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno-sankčnú, bolo primerané priznať

žalobcovi nárok na finančnú náhradu.
2.3. Na margo výšky finančného zadosťučinenia odvolací súd uviedol, že v obdobných veciach senáty
odvolacieho súdu pri rozhodovaní o výške finančnej náhrady vychádzali z 50 % zo základu priznaného
pre obete násilných trestných činov (4.350 eur), (§ 12 ods. 3 Zákona č. 274/2017 Z. z.), ktorý opakovane
ponižovali na polovicu s prihliadnutím na skutočnosti, že v danom prípade nedošlo k zásahu do

osobnostných práv žalobcu, ale len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, neboli zistené dôvody
ako škandalizácia žalobcu, nedošlo k opakovaniu či zvyšovaniu intenzity konania, či k úmyselnému
konaniu žalovanej a podobne. Na základe uvedených skutočností považovali za primeranú náhradu za
nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur. Je možné sa stotožniť s ,,poľahčujúcimi okolnosťami“ stojacimi
v pozadí jej zníženia v porovnaní so závermi súdov prvej inštancie, no nie však so samotnou výškou

priznanej finančnej náhrady. Podľa názoru odvolacieho súdu táto suma vzhľadom na významné
postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu nepôsobí dostatočne satisfakčne ani sankčne a už
vonkoncom nie preventívne, aby ho nútila správať sa voči citlivým údajom svojich klientov zodpovedne.
Preto odvolací súd mal za to, že bol dôvod zasiahnuť do úvahy prvoinštančného súdu a výšku priznanej
náhrady korigovať minimálne na sumu 500 eur tak, aby bol na jednej strane zohľadnený princíp

proporcionality a na druhej strane zachovaný aj princíp racionality v práve.
2.4 Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo
zistených skutočností prijal sčasti nesprávny právny záver. Odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie
vo výroku I. z uvedeného dôvodu zmenil na sumu 500 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (§
388 CSP). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným

dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu.
2.5. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanej v celom rozsahu s
poukazom na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. U
takéhoto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku.

Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu.
Žalobca bol, čo sa týka základu nároku, plne úspešný, a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho
konania, má preto právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo
sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade
zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako bolo uvedené,

sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku (v ostatnom pozri nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 399/2019 zo dňa 15. 04. 2020). Preto žalobcovi
priznal nárok na plnú náhradu trov konania. Odvolací súd v danom prípade priznal procesne úspešnému
žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 % ako však vyplývaaj z komentára k týmto ustanoveniam ohľadom trov konania, výška úkonu právnej služby vychádza z
prisúdenej sumy, teda výpočtovým základom pre priznanie trov právneho zastúpenia je suma 500 eur,
kedy je odmena právnej služby za tento úkon 34,86 eura. S poukazom na uvedenú skutočnosť preto

odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovanej o aplikácií § 257 CSP v danom
prípade, vzhľadom na výšku trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na výšku odmeny za jeden úkon
právnej služby aj na to, že v predchádzajúcom prípade jednalo sa o zastúpenie viacerých osôb, kedy sa
odmena znižuje, výška trov konania v žiadnom prípade nemôže pre žalovanú predstavovať sumu, ktorá
by objektívne bola spôsobilá ohroziť jej finančnú stabilitu či jej podnikanie. V každom prípade každá

strana sporu v prípade meritórneho rozhodnutia súdu musí si byť vedomá skutočnosti, že v prípade
neúspechu bude niesť trovy konania. V prejednávanej veci nebolo dôvodné upustiť od tejto zásady. Vo
vzťahu k požadovanej aplikácii výnimočného ustanovenia § 257 CSP odvolací súd poukazuje na to,
že výška úkonu právnej služby vychádza z prisúdenej sumy, teda výpočtovým základom pre priznanie
trov právneho zastúpenia je suma 500 eur, kedy je odmena právnej služby za tento úkon 34,86 eura.
S poukazom na uvedenú skutočnosť preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky

žalovanej o aplikácií § 257 CSP v danom prípade, vzhľadom na výšku trov právneho zastúpenia.
Vzhľadomnavýškuodmenyzajedenúkonprávnejslužbyvýškatrovkonaniavžiadnomprípadenemôže
pre žalovanú predstavovať sumu, ktorá by objektívne bola spôsobilá ohroziť jej finančnú stabilitu či jej
podnikanie. V každom prípade každá strana sporu v prípade meritórneho rozhodnutia súdu musí si byť
vedomá skutočnosti, že v prípade neúspechu bude niesť trovy konania. V prejednávanej veci nebolo

dôvodné upustiť od tejto zásady.

3. Proti výroku III rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania podala žalovaná (ďalej aj ako
„dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňovala § 420 písm. f) CSP majúc za to, že odvolací
súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie jej patriacich procesných práv v

miere porušujúcej právo na spravodlivý proces. Tvrdila, že odvolací súd sa náležite nevysporiadal s jej
relevantnou argumentáciou, ale časť z nej rovno odignoroval. Napadnutý výrok o trovách konania je v
rozpore s jeho odôvodnením, a preto je rozhodnutie ako také zmätočné.
3.1. Dovolateľka v zásade namietala, že odvolací súd sa absolútne nijakým spôsobom nevysporiadal
s jej argumentáciou, podľa ktorej aj keď rozhodnutie o výške plnenia - peňažnej náhrady nemajetkovej

ujmy závisí finálne od úvahy súdu, musí aj žalobca niesť nejakú zodpovednosť (aspoň čiastočnú) za
výsledok sporu v prípadoch uplatňovania neprimeraných (neadekvátnych), či dokonca premrštených
nárokov. Argumentácia žalovanej bola dôležitá pre posúdenie otázky, či žalobcovi vôbec vznikol za
takýchto okolností nárok na náhradu trov konania a ak áno, v akom rozsahu. V danom spore si žalobca
uplatňoval 5.000 eur a priznaných mu bolo 500 eur, t. j. žalobcovi bola priznaná suma predstavujúca

10 % žalovaného nároku. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku nijako nereagoval ani na žiadosť, resp.
návrh žalovanej, aby v prípade, ak dôjde k záveru, že žalobcovi vznikol proti žalovanej nárok na náhradu
trov konania, uplatnil pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách
právneho zastúpenia, moderačné právo podľa § 257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznal, resp. tieto
aspoň primerane znížil. Keďže odvolací súd sa nevysporiadal s relevantnou odvolacou argumentáciou

žalovanej, mala za to, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne. Dodala, že ak sa súd v odôvodnení svojho
rozsudku nezaoberal právne významnými námietkami/tvrdeniami neúspešného účastníka, zaťažil svoje
rozhodnutie vážnou procesnou vadou, ktorá sama o sebe zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia.
Dovolateľka ďalej namietala, že odôvodnenie, resp. právny názor, že ak plná náhrada výšky trov konania

má byť určená výlučne iba z prisúdenej sumy (bod 32 - 34. rozsudku odvolacieho súdu), sa neprejavil
v úplnosti aj v samotnom výroku rozsudku o náhrade trov konania, v ktorom sa uvádza výlučne to,
že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak výrok o tom, že táto náhrada
sa priznáva iba z prisúdenej sumy tak, ako je uvedené v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, vo
výroku rozhodnutia o trovách konania absentuje. Argumentovala, že takýto neúplný výrok rozsudku

odvolacieho súdu o trovách konania je zmätočný a nevykonateľný. Na tomto mieste poukázala na
uznesenie okresného súdu z 10. 08. 2021 sp. zn. 6C/29/2018 (vydané vyšším súdnym úradníkom) v
spojenísuznesenímokresnéhosúduz20.01.2022,protiktorémupodalažalovanásťažnosťnaÚstavný
súd SR. Táto ústavná sťažnosť bola uznesením z 24. 05. 2022 odmietnutá, pričom dovolateľka tam
uvedený právny názor Ústavného súdu SR nezdieľa. Na podporu argumentácie o zmätočnosti výroku

rozsudku odvolacieho súdu poukázala aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. 10. 2017 sp.
zn. 8Co/34/2022, rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. 10. 2017 sp. zn. 8Co/28/2022 a rozsudok
Krajského súdu v Prešove z 15. 12. 2017 sp. zn. 8Co/41/2022, v skutkovo a právne identických veciach.3.2. S poukazom na uvedené dôvody dovolateľka navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
v napadnutej časti (výrok III. o trovách konania) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal
nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu zo dňa 25. septembra 2023 navrhol, aby dovolací súd dovolanie
podľa § 447 písm. c) CSP odmietol, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné a žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu, a pre
prípad, že dovolací súd posúdi predmetné dovolanie ako procesne prípustné, navrhuje, aby ho podľa §

448 CSP ako nedôvodné zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov dovolacieho konania
v plnom rozsahu.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadeniapojednávania(§443CSP),dospelkzáveru,

že dovolanie je potrebné zamietnuť.

6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Dovolateľka namieta existenciu vady zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP, v zmysle
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne

konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov [porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03]. Pod porušením práva
na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné

prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

10. V súvislosti s námietkou dovolateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ohľadom
trov konania dovolací súd uvádza, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho

rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.
III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnejinterpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za
rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS
243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho

rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí
dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I.
ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

11. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní

nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).

12. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd konštatuje, že v postupe odvolacieho súdu v spojitosti
s postupom okresného súdu nezistil žiadne vady, ktoré by boli spôsobilé ukrátiť dovolateľku na jej
procesných právach a založiť tak dôvodnosť podaného dovolania. V posudzovanom spore dovolací
súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v časti trov konania spĺňa náležitosti riadneho
odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP). Výrok o nároku na náhradu trov

konania odvolací súd zdôvodnil v bodoch 32. až 34. svojho rozsudku tak, že o trovách celého konania
rozhodol v zmysle § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V danom prípade výška priznanej náhrady
závisela od úvahy súdu, preto strana sporu sa považuje za plne úspešnú, ak je úspešná čo do základu
nároku. V danom prípade bol žalobca v konaní úspešný čo do základu a tak bolo potrebné na neho
nahliadať ako na úspešného žalobcu s právom na plnú náhradu trov konania. Odvolací súd podotkol, že

výška náhrady trov konania sa vypočíta len z prisúdenej sumy a nie zo žalovanej sumy a v tejto súvislosti
poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 399/2019 zo dňa 15. 04. 2020, z
ktorého vyplýva, že priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade
zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako bolo uvedené,
sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Dovolací súd podotýka, že

ak odvolací súd prípadne nereagoval na absolútne všetky námietky dovolateľky (aplikácia § 257 CSP),
táto skutočnosť nezakladá vadu zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože jednoznačne
vysvetlil kľúčové dôvody, ktoré opodstatňovali priznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi proti
žalovanej v celom rozsahu.

13. Dovolateľka tiež namietala, že výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je neúplný,
zmätočný a nevykonateľný, pretože odôvodnenie, resp. právny názor, že plná náhrada trov konania
má byť určená výlučne iba z prisúdenej sumy (bod 32. rozsudku odvolacieho súdu), sa neprejavil v
úplnosti aj vo výroku rozsudku o náhrade trov konania. Aj túto námietku vyhodnotil dovolací súd ako
neopodstatnenú. Obdobnú argumentáciu už dovolateľka uplatnila v návrhu na vydanie dopĺňacieho

rozsudku alebo opravného uznesenia. Výrok o náhrade trov konania mal podľa nej znieť tak, že odvolací
súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania proti žalovanej v rozsahu 100 % z
prisúdenejsumy,ovýškektorejbuderozhodnutésamostatnýmuznesením.Odvolacísúdotomtonávrhu
rozhodol uznesením z 28. februára 2023 sp. zn. 20Co/34/2022 tak, že návrh na vydanie dopĺňacieho
rozsudku a opravného uznesenia zamietol. Argumentoval, že odvolací súd v rozsudku rozhodol o

celom predmete konania s poukazom na viazanosť podaným odvolaním, pričom súčasťou rozhodnutia
odvolacieho súdu bolo aj rozhodnutie o trovách konania. Otázka posúdenia náhrady trov konania
je riešená v ustanovení § 255 a nasledujúcich CSP, pričom výrok o trovách konania korešponduje
so znením ustanovení Civilného sporového poriadku. Poukázal na to, že o výške trov konania bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP. Súdny

úradník je pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania viazaný právoplatným výrokom rozsudku
odvolacieho súdu, ako aj platnými a účinnými právnymi predpismi, a to vrátane vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z., § 10 ods. 8 v platnom znení, t. j. aj v znení po zmene úpravy
vykonanej vyhláškou č. 209/2009 Z. z. Tiež konštatoval, že v prejednávanej veci nie je daný dôvodani pre postup v zmysle ustanovenia § 224 CSP, nakoľko v danom prípade nejde o chybu v písaní
či počítaní, ako ani o inú zrejmú nesprávnosť. V závere doplnil, že pokiaľ príslušný súd skonštatuje
zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov

konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške
bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Problematika výpočtu konkrétnej výšky náhrady
trov konania patrí výlučne do kompetencie okresného súdu. Uvedené má napokon oporu aj v § 262 ods.
2 CSP. Inými slovami, konanie o výške náhrady trov konania je možné považovať aj za subsystém či
čiastkové konanie, ktoré je síce závislé, no do určitej miery oddelené od konania v merite veci.

Z toho vyplýva, že dovolateľka, ak namietala, že výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania
je neúplný, zmätočný a nevykonateľný, pretože odôvodnenie, resp. právny názor, že plná náhrada trov
konania má byť určená výlučne iba z prisúdenej sumy, sa neprejavil v úplnosti aj vo výroku rozsudku o
náhrade trov konania, tak aj túto námietku vyhodnotil dovolací súd ako neopodstatnenú. Dovolací súd
záverom konštatuje, že výrok rozsudku odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods.
1 CSP) je úplný, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa

§ 262 ods. 2 CSP.

14. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie namietajúce vadu zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f)
CSP je prípustné, ale nie je dôvodné. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie zamietol (§ 448
CSP).

15. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. V dovolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorému vznikli trovy dovolacieho
konania. Dovolací súd mu preto voči žalovanej priznal ich náhradu v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262

ods. 2 CSP).

16. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.