Rozsudok – Dedičské právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 23, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/27/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8215207695
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8215207695.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu PROGRES-INVEST, s.r.o.,
so sídlom Tkáčska 2, 080 01 Prešov, IČO: 36 507 938, právne zastúpená Beňo & partners advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. sv. Egídia č. 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovaným:
4/ UNIREAL SK, s.r.o., so sídlom Čergovská 577, 086 41 Raslavice, IČO: 46 288 390, žalovaní 1/-4/
právne zastúpení advokátom JUDr. Peter Čurilla, so sídlom Hlavná 11, 080 01 Prešov, 5/ A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. C. XX, XXX XX D., 6/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. C. XX,
XXX XX D., žalovaní 5/-6/ právne zastúpení advokátom JUDr. Matúš Hrib, so sídlom Tehelná 46, 085

01 Bardejov, o zaplatenie 82.160,40 Eur a zmluvnej pokuty, o odvolaní sporových strán proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov, č.k. 5C/542/2015-408 zo dňa 07. novembra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I.Žalovaní4/,5/a6/súpovinnízaplatiťžalobcovisumu47.895,33Eurvlehotedo3dníodprávoplatnosti
tohto rozsudku. Plnením jedného zo žalovaných voči žalobcovi zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť

ostatných žalovaných.

II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 657, § 658 ods. 1, § 511 ods. 2, 3, § 546, § 541 ods. 1, 2, § 545a,

§ 3 ods. 1, § 19 ods. 2, § 19a ods. 2, § 20a ods. 1, 2, § 39, § 39a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník, § 26 ods. 3, čl. II. bod 2, čl. XII zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v platnom znení, čl. 2, čl. 10 ods. 4 základných princípov, § 149,
§ 470 ods. 2, § 191 ods. 1, § 193 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov.

3. Vychádzal zo zistenia, že na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 15.11.2011 požičal B. B. B., ml.

pôvodne žalovanému – neb. E. B. sumu 190.000,- Eur bezhotovostným prevodom, ktorú sa pôvodný
žalovaný zaviazal vrátiť do 15.12.2012. Podmienkou poskytnutia pôžičky bolo zabezpečenie záväzku
notárskou zápisnicou a zriadením záložného práva na nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX v k. ú.
D.. Ďalšou podmienkou bolo ručenie spoločnosti UNIREAL SK, s.r.o., a žalovanými 5/ a 6/. Podmienkouposkytnutia pôžičky bolo tiež zriadenie záložného práva na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaných 5/
a 6/, zapísaných na LV č. XXXX, XXX, XXXX, XXXX v k. ú. D. a na LV č. XXX v k. ú. F., ďalej vo
vlastníctve spoločnosti UNIREAL SK, s.r.o. zapísaných na LV č. XXX v k. ú. F. G. a vo vlastníctve A. H.

a I. H. zapísaných na LV č. XXX v k. ú. F.. Podľa čl. IV sa strany dohodli, že ak dlžník nevráti pôžičku
do 15.12.2012, zaväzuje sa zaplatiť zmluvnú pokutu 4% z požičanej sumy za každý aj začatý mesiac
omeškania. Z Dohody o odmene zo dňa 15.12.2011 vyplynulo, že B. B. B., ml. a neb. E. B. sa dohodli,
že za poskytnutú pôžičku dlžník zaplatí odmenu 1,8% mesačne z požičanej sumy, čo je 3.420,- Eur, za
celé obdobie pôžičky 41.040,- Eur. Z Ručiteľských listín, oboch zo dňa 15.12.2011 zistil, že samostatne

žalovaní 5/ a 6/ a samostatne žalovaný 4/ prevzali ručenie za včasné a úplné vrátenie pôžičiek, okrem
iného aj podľa Zmluvy o pôžičke zo dňa 15.12.2011 vrátane zmluvnej pokuty a odmeny upravenej v
písomnej dohode z 15.12.2011. Z listiny na čl. 256 označenej ako Vzájomný zápočet faktúr z 23.10.2013
zistil, že spoločnosť C. E. a spoločnosť J. E., E., sa dohodli na vzájomnom započítaní pohľadávok zo
zmlúv o pôžičke z 03.01.2013, 31.01.2013, 13.02.2013 a 01.03.2013. Z Čestného prehlásenia A. B.
z 17.11.2015 zistil, že jeho nebohý brat E. B. mu odovzdal dokument označený ako „B.“, z ktorého

vyplýva, že vo vzťahu k B. B. B., ml. vzájomným započítaním uhradil časť záväzku vo výške 17.923,20
Eur zo zmluvy o pôžičke z 06.04.2020 a 15.12.2011. Dokument bol vypracovaný svedkom a odovzdaný
nebohému. Listinu mu odovzdal ako ručiteľovi z pôžičky a v širšom kruhu rodiny sa vyjadril, že pôžička
je vyrovnaná a nebudú problémy. Prehlásenie bolo poskytnuté pre účely konania vedeného pod sp.
zn. 1C/495/2015 súdu prvej inštancie. Z listiny na čl. 267 zistil, že pôžičku z 06.04.2010 tvorí istina

60.000,- Eur, odmena 10.800,- Eur, zmluvná pokuta 25.200,- Eur a nová odmena 20.736,- Eur, spolu
116.736,- Eur. Pôžička v sume 190.000,- Eur splatná dňa 15.12.2012 pozostávala z istiny 190.000,-
Eur a odmeny 41.040,- Eur, spolu 231.040,- Eur a uhradených bolo dňa 05.04.2013 spolu 150.000,-
Eur. Ďalej sa uvádzajú prepočty úroku 1,8% mesačne od 16.12.2012 do 04.04.2013, od 05.04.2013
do 06.06.2013, od 07.06.2013 do 22.10.2013 a od 23.10.2013. Pri poslednom prepočte je odpočítaná

úhrada 17.923,20 Eur z 23.10.2013 označená ako zápočet G. C..

4. Z uznesenia súdu prvej inštancie č.k.: XX/XX/XXXX-XXXX zo dňa 11.04.2022 zistil, že dedičstvo
po neb. E. B. sa javilo ako predĺžené. Súd nariadil likvidáciu dedičstva a vykonal speňaženie majetku,
pričom výťažok speňaženia dosiahol 27.915,- Eur. Likvidáciou dedičstva bol okrem iného speňažený

obchodnýpodielspoločnostiUNIREALSK,s.r.o.,zktoréhovýťažokzlikvidáciepredstavoval3.155,-Eur.
Obchodný podiel nadobudla K. B. na základe rozhodnutia č.k. XX/XX/XXXX-XXXX zo dňa 23.04.2021,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 26.05.2021. E., ktorá ostala na rozvrh výťažku zo speňaženia
majetku medzi veriteľov vo výške 2.326,19 Eur rozvrhol súd pomerne. Právnemu predchodcovi žalobcu
priznal súd na vyplatenie sumu 744,67 Eur titulom Zmluvy o pôžičke z 15.12.2011 a z 06.04.2010 v znení

dodatku č. 1. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 12.05.2022.

5. Z rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k.: XXX/X/XXXX-XXX zo dňa 12.04.2022 zistil, že v konaní
vedenom súdom prvej inštancie pod sp. zn. XX/XXX/XXXX sa spoločnosť L. A. M. domáhala voči
žalovaným 1/ - 8/, kde žalovaní 1/ - 6/ sú žalovanými aj v tomto konaní, zaplatenia sumy istiny 2.400,-

Eur, odmeny 31.536,- Eur, zmluvnej pokuty 35.625,60 Eur a zmluvnej pokuty 4% z požičanej sumy
60.000,- Eur za každý aj začatý mesiac omeškania od 08.06.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že Zmluvou o pôžičke zo dňa 06.04.2010 B. B. B. ml.
ako veriteľ poskytol dlžníkovi neb. E. B. pôžičku v sume 60.000,- Eur, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť do
06.10.2010. Pre prípad nesplnenia tohto záväzku si účastníci zmluvy dohodli zmluvnú pokutu vo výške

3% z požičanej sumy za každý aj začatý mesiac omeškania a odmenu vo výške 3% mesačne z požičanej
sumy, čo činilo 1.800,- Eur mesačne a za celé obdobie pôžičky odmena predstavovala sumu 10.800,-
Eur. Dodatkom č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 15.12.2011 sa pôvodný veriteľ a pôvodný dlžník dohodli
na zmene tak, že pre prípad nevrátenia pôžičky najneskôr v termíne do 15.12.2012 sa pôvodný dlžník
zaviazal zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 4% z požičanej sumy za každý aj začatý mesiac omeškania

a tiež na povinnosti dlžníka zaplatiť veriteľovi odmenu vo výške 1,8% mesačne zo sumy 96.000,- Eur, čo
malopredstavovaťsumu1.728,-Eurmesačneazaobdobieod15.12.2011do15.12.2012sumu20.736,-
Eur. Žalovaný 4/ a žalovaní 5/ až 8/ ručiteľskými listinami zo dňa 15.12.2011 vyhlásili, že preberajú
ručenie za včasné a úplné vrátenie pôžičiek aj podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 06.04.2010 v znení
dodatku. Ďalej vychádzal z nesporných tvrdení sporových strán o tom, že na úhradu istiny dlhu spornej

pôžičky v sume 60.000,- Eur ako aj ďalšej pôžičky z 15.12.2011 v sume 190.000,- Eur uhradil pôvodný
dlžníkdňa05.04.2013sumu150.000,-Eur,dňa07.06.2013sumu90.000,-Euravzhľadomnanepopreté
tvrdenie žalovaných 5/ - 8/ dňa 23.10.2013 zápočtom sumu 17.923,20 Eur. Na základe uvedeného
dospel k záveru, že na úhradu nárokov z oboch špecifikovaných pôžičiek (zo 06.04.2010 a z 15.12.2011)pôvodný dlžník uhradil sumu 257.923,20 Eur, čo prevyšuje sumu 250.000,- Eur predstavujúcu súčet
istín oboch poskytnutých pôžičiek, preto najneskôr k 23.10.2013 došlo k plnej úhrade požičanej sumy
60.000,- Eur. Vo vzťahu k nároku na odmenu vo výške 31.536,- Eur uviedol, že sadzba, za ktorú boli

poskytnuté peňažné prostriedky podstatne presahuje (5 až 6 násobne) obvyklé úrokové sadzby pôžičiek
poskytovaných peňažnými ústavmi. Odmena za požičané peňažné prostriedky musí byť primeraná a v
súlade s dobrými mravmi, avšak v danom prípade dohodnutá výška odmeny primeraná nie je. Taktiež
poukázal na celkovú dohodnutú výšku odmeny, t.j. 20.736,- Eur, čo predstavuje v prepočte 34,56% z
dlžníkovipožičanejsumy60.000,-Eur.Kzabezpečeniupôžičkyuviedol,žetátobolazabezpečenánielen

dohodnutou pokutou, ale aj ďalšími zabezpečovacími prostriedkami, a to ručením jednej právnickej
osoby a ďalších, celkovo štyroch fyzických osôb (t. j. žalovaných 4/ až 8/). Napriek tomuto rozsiahlemu
zabezpečeniu pohľadávky bola zmluvná pokuta dohodnutá vo výške 3% z požičanej sumy 60.000,- Eur
za každý začatý mesiac omeškania a od 15.11.2012 vo výške 4%, pričom dohodnutá zmluvná pokuta
vôbec nezohľadňuje výšku sumy, s ktorou sa potencionálne mohol pôvodný dlžník dostať do omeškania.
Dňa 05.04.2013 došlo k zníženiu omeškanej istiny pôžičky o 36.000,- Eur, čo však nemalo žiaden vplyv

na výšku požadovanej zmluvnej pokuty. Zákonná výška úroku z omeškania v zmysle § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase vzniku omeškania
bola 9% ročne k 07.10.2010, teda 0,75% mesačne, resp. 8,75% ročne k 16.12.2012, teda 0,73%
mesačne z dlžnej sumy. Zmluvná pokuta teda bola dohodnutá so 4-5 násobne vyššou percentuálnou

sadzbou,nežktorápredstavujezákonnýlimitúrokovzomeškania.Vposudzovanejzmluvnejpokutebola
dohodnutá drakonická sankcia, ktorá je v rozpore s elementárnymi kritériami spravodlivého usporiadania
právnych vzťahov medzi veriteľom a dlžníkom. Žalobcom uplatnenú zmluvnú pokutu nemoderoval, ale
priklonil sa k záveru o jej celkovom rozpore s dobrými mravmi, ktorý tak zakladá neplatnosť dohody v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol. Odvolací

súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

6. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je v časti
dôvodná a v časti jej nie je možné vyhovieť. Zmluva o pôžičke zo dňa 15.12.2011 nebola zmluvou
spotrebiteľskou, pretože B. B. B., ml. pri jej uzatváraní nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej

alebo obchodnej činnosti a rovnako tak ani neb. E. B. nežiadal o pôžičku z dôvodu potreby zabezpečenia
základných životných potrieb seba a svojej rodiny, ale ako vklad do podnikania. Taktiež bolo preukázané,
že pôvodný dlžník neb. E. B. a následne po jeho smrti dňa 29.05.2015 ani jeho právni nástupcovia
pôžičku poskytnutú v sume 190.000,- Eur celkom nesplatili. Neb. E. B. zaplatil na úhradu pôžičky
dňa 05.04.2013 sumu 114.000,- Eur a dňa 07.06.2013 sumu 68.400,- Eur, spolu 182.400 Eur. Strana

žalovaných v tejto časti namietala a tvrdila, že došlo k úhrade celej sumy istiny a navyše žiadala, aby
súd o tejto časti nároku rozhodol v súlade s právnym názorom vysloveným súdom prvej inštancie vo veci
sp. zn.: XX/XXX/XXXX, kedy tento v spore, ktorý prejednával, dospel k záveru, že istina z pôžičky, ktorá
bola uplatnená žalobou v tamojšej veci bola spolu s istinou v tejto veci splatená ešte za života neb. E.
B.. Na prvom mieste uviedol, že predmetom sporu v konaní vedenom pod sp. zn. 3C/542/2015 nebolo

právo na zaplatenie zostatku pôžičky zo zmluvy uzavretej medzi neb. E. B. a svedkom B. B. B. zo dňa
15.12.2011. Neb. E. B. a svedok B. B. B. uzavreli dve zmluvy o pôžičke, pričom ručenie za záväzok
dlžníka prevzali odlišné osoby, resp. pri pôžičke zo dňa 06.04.2010 to bolo o dvoch ručiteľov viac oproti
zmluve o pôžičke z 15.12.2011.

7. Zmluvou o pôžičke zo dňa 06.04.2010 B. B. B. ako veriteľ poskytol dlžníkovi neb. E. B., pôžičku v
sume 60.000,- Eur, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť do 06.10.2010. Pre prípad nesplnenia tohto záväzku
účastníci zmluvy v čl. IV bode 4.1 dohodli zmluvnú pokutu vo výške 3% z požičanej sumy za každý
aj začatý mesiac omeškania. Uzavretím dohody o odmene 10.800,- Eur zo zmluvy o pôžičke zo dňa
06.04.2010 sa účastníci dohodli na odmene vo výške 3% mesačne z požičanej sumy, čo predstavovalo

1.800,- Eur mesačne a za celé obdobie pôžičky odmena predstavovala sumu 10.800,- Eur. Dodatkom
č. 1 k zmluve o pôžičke sa pôvodný veriteľ a pôvodný dlžník dňa 15.12.2011 dohodli na zmene čl. IV.
bodu 4.1 zmluvy o pôžičke zo dňa 06.10.2010 tak, že pre prípad nevrátenia pôžičky najneskôr v termíne
do 15.12.2012, sa pôvodný dlžník zaviazal zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 4% z požičanej sumy za
každý aj začatý mesiac omeškania. Uzavretím dodatku č. 1 k dohode o odmene dňa 15.12.2011 sa

pôvodní účastníci zmluvného vzťahu dohodli na povinnosti dlžníka zaplatiť veriteľovi odmenu vo výške
1,8 % mesačne zo sumy 96.000,- Eur (pozostávajúcej z nesplatenej pôžičky vo výške 60.000,- Eur,
nezaplatenej odmeny vo výške 10.800,- Eur a nezaplatenej zmluvnej pokuty vo výške 25.200,- Eur),
čo malo predstavovať sumu 1.728,- Eur mesačne a za obdobie od 15.12.2011 do 15.12.2012 sumu20.736,- Eur. Z uvedeného je zrejmé, že pôžičky boli uzavreté v dvoch rôznych časových obdobiach,
predmetom pôžičky bolo poskytnutie inej sumy a dohodnutý úrok i zmluvná pokuta boli v rozdielnej
výške. Z uvedeného tak vyplýva, že nebola daná totožnosť veci a ani skutku, preto konanie pre prekážku

rozsúdenej veci nemohol zastaviť. Ak totožnosťou veci mala strana žalovaných na mysli, že vec v spore
vedenom pod sp. zn. 3C/542/2015 je vecou obdobnou prejednávanej veci, tu uviedol, že rozhodnutie
odvolacieho súdu vo veci 3C/542/2015 nespĺňa podmienku podľa čl. 2 základných princípov C.s.p. tak,
ako to definoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, preto nie je viazaný rozhodnutím odvolacieho súdu
vo veci 3C/542/2015 ani podľa § 193 C.s.p..

8. Vo vzťahu k uplatnenému právu na zaplatenie zostatku istiny 7.600,- Eur uviedol, že zaplatenie tohto
zvyšku istiny žalovaní preukazovali vzájomným zápočtom, čestným prehlásením a listinou na čl. 267.
Zo vzájomného zápočtu faktúr na čl. 256 zistil, že obchodné spoločnosti, ktorými konateľmi boli svedok
a neb. E. B., započítali svoje vzájomné pohľadávky zo zmlúv o pôžičke z 03.01.2013, 31.01.2013,
13.02.2013 a 01.03.2013. Je tak zrejmé, že spoločnosť J. E., E. mala na základe 4 zmlúv o pôžičke

požičanú peňažnú sumu od C. E. a zostatok pôžičky bol započítaný s pohľadávkou J. E., E. na službách
a tovare dodanom C. E.. Podľa listiny na čl. 267 tá istina suma 17.923,20 Eur z 23.10.2013 ako úhrada
mala byť odpočítaná z celkového dlhu na oboch pôžičkách, označená ako „G. C.“. Z uvedeného vyplýva,
že suma 17.923,30 Eur mala byť dňa 23.10.2013 započítaná na úhradu zostatku pôžičiek 4 pôžičiek J.
E., E., a zároveň v ten istý deň ako úhrada na pôžičky neb. E. B. z 06.04.2010 a 15.12.2011. Vzájomný

zápočet podpísala konatelia obchodných spoločností osobne, naproti tomu listina na čl. 267 nie je ani
datovaná. Ak mala byť listina vypracovaná svedkom B. B. B., ml. potom nedáva zmysel, aby sumu
17.923,30 Eur z 23.10.2013 započítal raz ako konateľ spoločnosti C. E. na záväzky J. E., E. zo 4 pôžičiek
z rokov 2013 a zároveň ako fyzická osoba na záväzok neb. E. B. na pôžičky z rokov 2010 a 2011.
Aj keby vzal do úvahy, že listinu na čl. 267 musela vypracovať len osoba znalá veci, nakoľko údaje

tam nachádzajúce sa zhodujú s parametrami zmlúv z rokov 2010 a 2011, potom je otázne, prečo sa
A. B. v čestnom prehlásení vyjadril, že listina im bola v kruhu rodiny odovzdaná nebohým bratom s
tým, že pôžička je vyrovnaná a nebudú problémy, keď podľa listiny neboli uhradené úroky ani zmluvná
pokuta, ktoré sú tam prepočítavané a zreteľne sa v závere listiny uvádza, koľko na zaplatenie zostáva.
Z čoho bolo vyvodené, že pôžička je vyrovnaná nevedno, pretože z listiny to nevyplýva. Ak žalovaný 5/

tvrdil, že sa zhrozil na návšteve u svedka po tom, ako zistil, koľko na zaplatenie zostáva, potom nemal
o obsahu listiny vedomosť. Vzhľadom na uvedené nemohol dospieť k inému záveru ako takému, že
suma 17.923,30 Eur bola dňa započítaná na vzájomné pohľadávky obchodných spoločností a tak z
titulu oboch pôžičiek doposiaľ nebola na istinu uhradená suma spolu 10.000,- Eur. Podľa tvrdení žaloby
na pôžičku zo dňa 06.04.2010 suma 2.400,- Eur, na pôžičku zo dňa 15.12.2011 suma 7.600,- Eur.

Nakoľko neb. E. B. ani jeho právni nástupcovia nemôžu dlh vyrovnať, sú povinní žalobcovi sumu uhradiť
ručitelia.Zároveňmuselprihliadnuťnavýsledkyprávoplatneskončenéhodedičskéhokonania,kdesuma
744,67 Eur bola titulom rozvrhu výťažku priznaná na vyplatenie právnemu predchodcovi žalobcu, teda
je čiastočnou úhradou na žalobou uplatnenú pohľadávku. Na zaplatenie istiny zostáva 6.855,33 Eur.
K tvrdeniam o tom, že malo byť na pôžičku uhradených popri preukázaných úhradách omnoho viac

než len 17.923,30 Eur, a to dodávkami nábytku svedkovi, strana žalovaných nič neoznačila na dôkaz.
Svedka B. B. B., ml. nikto na túto okolnosť nevypočul, žalovaní ustúpili i z návrhov na výsluch žalovanej
6/ a svedka A. B., i keď sami dôkaz navrhli a následne tento návrh vzali späť s tým, že ich výpoveď
pre vec nič zásadne neprinesie. Za takejto skutkovej situácie súd prvej inštancie musel konštatovať,
že žalovaní svoje tvrdenia nepreukázali. Bez právneho významu je tvrdenie, že mali sťaženú procesnú

situáciu spôsobenú smrťou primárneho dlžníka i preto, že o dodaní nábytku neexistujú faktúry, nakoľko
istina a úroky boli splatné dňa 15.12.2012, pričom neb. E. B. zomrel XX.XX.XXXX. Ručitelia tak mali
dostatok času a boli zo zákona oprávnení sa do splatnosti i po splatnosti pôžičky domáhať informácií o
ich splatení alebo nesplatení priamo u veriteľa a situáciu adekvátne riešiť.

9. Vo vzťahu k uplatnenému právu na zaplatenie úrokov súd prvej inštancie uviedol, že úrok za požičanie
sumy 190.000,- Eur na 1 rok, dojednaný vo výške 1,8% mesačne neodporuje požiadavke dobrých
mravov. Ako to vyplynulo zo zhodných tvrdení strán sporu, neb. E. B. podnikal a o pôžičku svedka B. B.
B. požiadal ako jeho známy. Mal v úmysle požiadať o dotáciu na zakúpenie strojov, pre účely podnikania,
podmienkou však bolo disponovať určitou peňažnou hotovosťou. Podľa svedka očakávaný výnos z tohto

obchodumaldosahovaťokolo800.000,-Euravýhoduztohomalimaťajručitelia.Stranažalovanýchsak
tomuto tvrdeniu nevyjadrila, ani na túto okolnosť svedka viac nevypočula. Z uvedeného potom vyplynulo,
že neb. E. B. získaním potrebnej sumy hotovosti požiadal o dotáciu, ktorú získal v takmer 4-násobku
požičanej sumy a zakúpil strojové vybavenie, ktoré zostalo súčasťou majetku obchodnej spoločnosti,ktorou podnikal, teda získané technológie mu mali pri výrobe prinášať ďalší výnos. Za týchto skutkových
okolností je úrok 41.040,- Eur za požičanie sumy 190.000,- Eur, teda 21,60% primeraný. Napriek
tomu, že v tomto prípade nešlo o spotrebiteľskú zmluvu porovnal RPMN pri úveroch poskytovaných

bankami spotrebiteľom v období decembra 2011 a zistil, že podľa Súhrnných informácií o údajoch o
novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok 2011, podľa stavu k 31.12.2011,
ročná percentuálna miera nákladov pre spotrebiteľské úvery so zabezpečením alebo lízing vo výške viac
ako 6.500 Eur s dobou splatnosti do 12 mesiacov predstavovala 10,37%. Pri nebankových subjektoch,
ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú

akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100% oproti priemeru bánk. Uvedené platí
pre úvery spotrebiteľské poskytované nebankovými spoločnosťami, ale vždy dodávateľmi. Ako uviedol
vyššie, posudzovaná zmluva o pôžičke bola uzatváraná za účelom získania dotácie pre podnikanie, nie
spotrebiteľovi na zabezpečenie základných životných potrieb, napriek tomu dohodnutý úrok presahoval
dvojnásobok úroku, za ktorý spotrebiteľské úvery poskytovali banky spotrebiteľom iba o 0,86%. K
tvrdeniamotom,žesvedokmalpriuzatváranízmluvyopôžičkekonaťsnejakýmnekalýmzámerom,keď

dohoduoodmeneúmyselnenezahrnuldozmluvyopôžičke,ažesatýmsnažilvyhnúťzneplatneniucelej
zmluvy o pôžičke, ak by súd úrok vyhodnotil ako dohodnutý v rozpore s dobrými mravmi súd uvádza,
poukázal na § 41 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého, ak sa neplatnosť právneho úkonu vzťahuje
na časť, je neplatnou len táto časť. Na mieste druhom, aj pri vyhodnotení celého právneho úkonu ako
absolútne neplatného, poskytnutím pôžičky vzniká na strane dlžníka bezdôvodné obohatenie v rozsahu

istiny, ktoré vždy musí veriteľovi vydať. Vo výsledku, či už je dohoda o úroku/odmene na jednej listine
alebo nie, právo na vrátenie istiny veriteľovi vždy patrí. Dohodou o odmene na osobitnej listine veriteľ
oproti dlžníkovi nezískava žiadnu výhodu. Ručitelia sú preto povinní žalobcovi zaplatiť i dohodnutý úrok
v sume 41.040,- Eur.

10. Vo vzťahu k dojednanej zmluvnej pokute súd prvej inštancie prezetoval názor, že táto nebola
dojednaná v súlade s požiadavkou dobrých mravov. Uvedené sa netýka ani výšky 4% mesačne, ani
dostatočného zabezpečenia, až „prezabezpečenia“, ako to tvrdili žalovaní. Ak zmluvná pokuta má
nútiť dlžníka splatiť dlh v lehote splatnosti, má mať zabezpečovaciu, prevenčnú a sankčnú funkciu,
potom musí byť jej výška taká, aby sa dlžníkovi za žiadnych okolností neoplatilo dlh nesplatiť v lehote

splatnosti. Čo sa týka rozsahu zabezpečenia, tu súd evidoval určité nezrovnalosti, keď žalovaný 5/
uviedol, že založený bol i rodinný dom a dom sestry v L., avšak zo zmluvy o pôžičke nevyplýva, že by
založené nehnuteľnosti boli i v katastrálnom území L.. Ohľadom „domu na námestí“ žalobca preukázal,
že založený bol len podiel na nehnuteľnosti, ktorí žalovaní 5/ a 6/ vlastnia v rozsahu 1/3. Rovnako tak
svedok uviedol, že po tom, čo dlžník niečo splatil, dohodli sa na tom, ktoré zo záložných práv zrušia.

Podľa vedomostí svedka neb. E. B. uvoľnené zálohy znova založil. Nakoniec sa ukázali opatrnosť
svedka a trvanie na zabezpečení v popísanom rozsahu ako dôvodné, pretože dlžník v lehote splatnosti
nezaplatil nič. Žalovaní svoje tvrdenia o „prezabezpečení“ nepodporili žiadnym dôkazom. Žalovaný 5/
odhadol súčasnú cenu založených nehnuteľností na 1.200.000,- Eur, avšak nebolo preukázané, akú
hodnotu mali nehnuteľnosti v čase ich založenia. Súd ale nemohol nechať bez povšimnutia, že zmluvná

pokuta nezohľadňovala, v akom rozsahu si svoju povinnosť dlžník splnil. A teda bez ohľadu na to kedy a
koľko uhradil, vždy sa výška pokuty odvíjala od sumy požičanej, nie tej, s ktorej zaplatením bol dlžník o
omeškaní.Taksúdmuselkonštatovať,žeinapriektomu,žedohodysamusiadodržiavaťadlžníksisvoju
povinnosť má splniť v lehote splatnosti, musí byť jeho sankcionovanie za nesplnenie si svojej zmluvnej
povinnosti v podobe zmluvnej pokuty v súlade s požiadavkou dobrých mravov. Za také súd považuje

len dojednanie, ktoré zohľadňuje, ako si dlžník svoju povinnosť plní a koľko v prípade nesplnenia v
lehote splatnosti na zaplatenie zostáva. Moderovať súd môže len zmluvnú pokutu platne dojednanú.
Keď dospeje k záveru, že nebola dojednaná platne, právo na jej zaplatenie neprizná.

11. Vo vzťahu k námietke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 4/ súd prvej inštancie uviedol, že

prevod alebo prechod obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným nikdy nemá vplyv na
právnu subjektivitu obchodnej spoločnosti. Obchodná spoločnosť vzniká založením a zaniká výmazom z
obchodného registra. Je popri fyzických osobách a štáte samostatným subjektom práva a jej spôsobilosť
na práva a povinnosti je jej imanentnou súčasťou po celý čas jej existencie. Keď žalovaný 4/ ručenie za
záväzky zo zmluvy o pôžičke z 15.12.2011 prevzal, ručí za ich splatenie do svojho zániku bez ohľadu

na to, kto je vlastníkom obchodných podielov v obchodnej spoločnosti.

12. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa zásady úspechu. Mal za to, že strany v spore dosiahli
úspech pomerne rovnaký. Žalobca bol úspešný v rozsahu práva na zaplatenie zostatku istiny a úroku,žalovaní v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá mala povahu opakujúceho sa plnenia na neurčitý
čas. Z uvedeného dôvodu rozhodol, že náhrada trov konania nepatrí žiadnej zo strán.

13. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 4/, a to proti výroku I. a III. Odvolanie
právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“). Namietal, že súd prvej inštancie sa spravoval
nesprávnym právnym názorom a nesprávnym skutkovým zistením vo vzťahu k existencii, ako aj
záverom rozsudku súdu prvej inštancie vo veci sp. zn. 3C/542/2015, ktorým bolo rozhodnuté o totožnom

nároku žalobcu. V tejto súvislosti je tak irelevantná argumentácia súdu prvej inštancie o existencii
dvoch nesúvisiacich zmluvno-záväzkových právnych vzťahoch s rozdielnymi subjektmi týchto vzťahov,
časovými súvislosťami a pod., pretože oba nároky sú absolútne totožné a rozdielna je len výška
pohľadávky a počet ručiteľov. Nemožno opomenúť ani to, že samotné písomné vyhotovenie týchto zmlúv
zabezpečovala v oboch prípadoch strana veriteľa, pričom za všetkými týmito subjektmi je nesporne
osoba B. B. B., ml., čo súd opomenul zohľadniť. Z obsahu spomínaného spisového materiálu, ale ja

z výsledkov vykonaného dokazovania v spomínanej veci nepochybne vyplynulo, že pôvodný dlžník
uhradil 150.000,- Eur dňa 05.04.2013, 90.000,- Eur dňa 07.06.2013 a 17.923,20 Eur dňa 23.10.2013,
pričom v tejto časti poukázal súd na nepopreté tvrdenia žalovaných. Uvedené súd prvej inštancie
opomenul a nezaoberal sa ňou právne relevantným spôsobom, preto mal za to, že súd získané dôkazy
neodhodil jednotlivo a v ich súvislostiach. Mal za to, že závery súdu prvej inštancie týkajúce sa existencie

záväzku žalovaných, čo i len v časti sú v konečnom dôsledku nesprávne a nemajú oporu vo výsledkoch
vykonaného dokazovania. Záverom poukázal na potrebu skúmania jeho pasívnej vecnej legitimácie,
keďže v rámci nariadenej likvidácie dedičstva došlo k odpredaniu obchodnej spoločnosti formou dražby.
Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil, žalobný návrh zamietol a priznal mu náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

14. Zároveň je potrebné dať do pozornosti, že žalovaný 4/ podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej
inštancie z dôvodu opatrnosti aj po vyhlásení rozsudku, t.j. ešte predtým ako mu bolo napadnuté
rozhodnutie doručené (č.l. 420), ktorým napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie vo všetkých výrokoch
majúc za to, že je nezákonné a vychádzajúce z nesprávneho právneho názoru.

15. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že vyslovene popiera všetky skutkové tvrdenia
odvolateľa. V prvom rade poukázal na klamlivé tvrdenia o odmietnutí jeho dovolania, pretože mu bolo po
telefonickom kontaktovaní informačného centra Najvyššieho súdu SR oznámené, že o dovolaní nebolo
ešte rozhodnuté. V druhom rade označil za nepravdivé aj tvrdenie o majetkových účastiach B. B. B., ml.

vo všetkých obchodných spoločnostiach, ktoré vlastnili pohľadávku, keďže nebol nikdy tzv. share holders
vcyperskýchobchodnýchspoločnostiach,ktorévminulostivlastnilipredmetnúpohľadávku.Podotkol,že
v tomto prípade je odvolacia argumentácia žalovaného 4/ v podstate obsahovo totožná s argumentáciou
uvádzanou v konaní na súde prvej inštancie. Vo vzťahu ku konaniu sp. zn. 3C/542/2015 poukázal na to,
že sa v ňom riešia právne vzťahy, ktoré vznikli na základe iného právneho úkonu/skutočností, s rôznym

obsahom práv a povinností, z čoho vyplýva nepoužiteľnosť právnych záverov na predmetnú vec. Vo
vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii odvolateľa uviedol, že je nesporné, že podpísal ručiteľskú listinu
k zmluve o pôžičke, a teda je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie v konaní. Skutočnosť, že po podaní
žaloby došlo v jeho prípade k zmene v osobe spoločníka a konateľa nemá žiaden vplyv na jeho pasívnu
vecnú legitimáciu. Vzhľadom na uvedené, ako aj na to, že sám podal odvolanie, navrhol, aby odvolací

súd rozhodol tak, ako je uvedené v odvolaní žalobcu.

16. Žalovaný 4/ sa k podanému vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

17. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalobca, a to proti výroku II. a III. Odvolanie právne odôvodnil §

365 ods. 1 písm. b), f), h) C.s.p.. Namietal ústavnú nekonformnosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti o zmluvnej pokute, keďže je v priamom rozpore s právne
záväznou judikatúrou R 43/2009, ako aj neodôvodnenie rozhodnutia v tejto časti. Porušenie práva na
spravodlivý proces vzhliadol v neodôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti jeho rozhodnutia
o zmluvnej pokute, keď na rozdiel od iných častí rozhodnutia súd neuviedol žiadnu judikatúru, resp.

necitoval rozhodnutia súdov v obdobných veciach. Podľa jeho názoru chýba v rozhodnutí vecná
logika, keďže v čase podpisovania zmluvy nemožno vedieť v akom rozsahu bude dlžník v budúcnosti
uhrádzať svoj dlh. Takýto záver je pre neho nepochopiteľný aj z dôvodu, že súd má k dispozícii
moderačné právo v prípade, ak sa mu zmluvná pokuta zdá neprimerane vysoká. Taktiež poukázalna to, že súd v rámci predbežného právneho posúdenia a aj na pojednávaniach uviedol, že bude
v zmysle § 545a Občianskeho zákonníka moderovať zmluvnú pokutu, preto je pre neho rozhodnutie
prekvapivé, keďže sa o tomto závere prvý krát dozvedel až z písomného vyhotovenia rozsudku.

Namietal tiež, že z bodu 60. odôvodnenia rozsudku nevyplýva, prečo súd považoval dohodu o zmluvnej
pokute za rozpornú s dobrými mravmi, teda za absolútne neplatnú a predovšetkým na základe akých
skutočností dospel k tomuto záveru. Rovnako sa nevysporiadal s tým, že sa odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe. Predmetná vec nie je spotrebiteľský spor, avšak už na prvý pohľad je zrejmé, že
súd prvej inštancie posudzoval v časti nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty vec ako spotrebiteľský

spor, pričom sa nevysporiadal s tým, že pôvodný dlžník si požičal peniaze za účelom zveľadenia
svojho podnikania. Poukázal na to, že vo všeobecnosti zmluvná prax pri posudzovaní primeranosti
príslušenstva pohľadávky vychádza a prihliada na celkové okolnosti pôžičky, pohnútku a účel pôžičky.
Namietal nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie, ktorý nevyužil moderačné právo a v tomto smere
poukázal na viaceré rozhodnutia súdov. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej
inštancie tak, že žalovaných 4/ - 6/ zaviaže zaplatiť mu nesplatenú istinu vo výške 6.855,33 Eur,

odmenu vo výške 41.040,- Eur, zmluvnú pokutu vo výške 33.520,40 Eur a zmluvnú pokutu vo výške 4%
z požičanej sumy 190.000,- Eur za každý aj začatý mesiac omeškania od 08.06.2013 do zaplatenia,
a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zanikne
v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Zároveň žiadal priznať voči žalovaným 4/ - 6/
aj náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa

13.12.2023doplnilsvojuprávnuargumentáciuoaktuálnerozhodnutieNajvyššiehosúduSR–uznesenie
sp. zn. 5Cdo/33/2022, ZSP 38/2023, ktorý riešil obsahovo totožnú právnu vec, pričom jeho argumentácia
v celom rozsahu vyvracia argumentáciu súdu prvej inštancie vo vzťahu k zmluvnej pokute.

18. K odvolaniu žalobcu sa žiadna zo strán nevyjadrila.

19. Proti rozsudku podali odvolanie aj žalovaní 5/ a 6/. Odvolanie právne odôvodnili § 365 ods. 1
písm. a), d), f), h) C.s.p.. Poukázali na to, že veci 3C/542/2015 v (takmer) totožnej veci sa týkala toho
istého nároku vyplývajúceho zo zmluvy, uzatvorenej medzi tými istými účastníkmi (akurát strany sporu
nie sú tie isté, keďže pôvodný veriteľ postúpil svoju pohľadávku na spriaznené subjekty, ktoré reálne

ovláda). Takmer totožná znamená to, že len žalovaná suma pôžičky je rozdielna, hoci súd poukazuje
aj na iné rozdiely. Pokiaľ z právoplatného rozsudku vyplýva, že obe pôžičky boli zaplatené, tak je podľa
ich názoru vylúčené, aby súd rozhodoval o tejto veci čiastočne rozdielne a priznal žalobcovi aj časť
istiny vo výške 6.855,33 Eur. Vo vzťahu k istine je podľa nich daná prekážka rozhodnutej veci. Taktiež
namietal, že súd bral do úvahy tvrdenia B. B. B., ml. ako výpoveď svedka, avšak nijako nezohľadnil

to, že sa jedná o pôvodného veriteľa, čím aj v odôvodnení dáva jasne najavo vyššiu dôveru tvrdeniam
„svedka“ ako účastníkom konania. Ďalej namietal, že dôkaz o zápočte čiastky 17.923,30 Eur vyhodnotil
izolovane. Len z podpisov strán sporu bez ohľadu na súvislosť s prehlásením svedka A. B., ktorý
poskytol jednoznačné vyjadrenie v tom smere, že išlo o plnenie pôžičky, ktoré mu dodal brat cez svoje
firmy. Naviac svedok A. B. podnikal spoločne s bratom až do jeho smrti, bol aj konateľom a jediným

spoločníkom firmy J. E., E. a teda jeho tvrdenia nie sú tvrdeniami neznalej osoby. Súd rovnako ako
žalobca poukázal na formálne znaky daného zápočtu, avšak nekonfrontuje uvedené s ďalšími dôkazmi,
ale favorizuje svedka B. B. B., ml.. Pokiaľ sa teda tvrdilo, že zápočet je medzi firmami B. B. B., ml.
a neb. E. B., tak žalobca mal možnosť predložiť dôkazy o pôžičkách poskytnutých firme J. E., E., aby
bolo zrejmé, že tento zápočet zodpovedá realite. K dispozícii sú tak aj ďalšie dôkazy na preukázanie

reálneho zápočtu na pohľadávku v tomto konaní, preto je potrebné tieto vykonať. Skutkové tvrdenia súdu
ohľadne splatenia pôžičky označil za nesprávne, neúplné a vzhľadom na hodnotenie výpovede svedka
aj tendenčné a nespravodlivé. Rovnako namietal, že súd vôbec neprihliadal na postavenie a záujem
svedka B. B. B., ml., ktorý svedčil sám proti sebe, keďže bol pôvodným veriteľom a jeho spoločnosť
je aj terajším žalobcom. Za rozporné s dobrými mravmi považovali to, že žalobca žiadal dvojnásobok

priemeru úrokov, čo súd taktiež nesprávne právne posúdil a rovnako poukázali na právne posúdenie
obsiahnuté vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. XXX/X/XXXX. Navrhli napadnutý
rozsudok zmeniť tak, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu a priznal im právo na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania.

20. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že vyslovene popiera všetky skutkové tvrdenia
odvolateľov, pričom poukázal na to, že ich argumentácia je obsahovo totožná s argumentáciou
uvádzanou na súde prvej inštancie. Vo vzťahu ku konaniu sp. zn. 3C/542/2015 poukázal na to, že
sa v ňom riešia právne vzťahy, ktoré vznikli na základe iného právneho úkonu/skutočností, s rôznymobsahom práv a povinností, z čoho vyplýva nepoužiteľnosť právnych záverov na predmetnú vec. Taktiež
poukázal na nesprávnu právnu interpretáciu § 228 ods. 1 C.s.p. a § 230 C.s.p., pretože v predmetom
konaní sú dva rôzne právne úkony (zmluvy o pôžičke) s rôznym obsahom práv a povinností, teda

tvrdenie o prekážke res iudicata nemá právnu logiku a opodstatnenie. K tvrdeniam o preferencii svedka
B. B. B., ml. uviedol, že odvolatelia sa naratívnym formulovaním odvolania snažili navodiť dojem, že
súd rozhodol len na jedinom základe, ktorým má byť svedecká výpoveď B. B. B., ml.. Za právne
nezrozumiteľný označil poukaz odvolateľov na to, kto je vlastníkom predmetu sporu, keďže uvedené
nemá na rozhodnutie v prejednávanej veci význam. Vzhľadom na charakter sporu je vylúčené, aby

svedecká výpoveď mohla prevažovať nad písomnými dôkazmi, resp. výpoveďami sporových strán.
Uviedol, že odvolatelia zjavne účelovo zavádzajú, keď tvrdia, že vzájomný zápočet zo dňa 23.10.2010
bol uzatvorený medzi žalobcom a spoločnosťou J. E., E., čo nie je pravda, keďže bol uzatvorený
medzi spoločnosťami PROFI-INVEST s.r.o. a J. E., E., t.j. žalobca nebol účastníkom tohto vzájomného
zápočtu. Poukázal na to, že odvolacia argumentácia je plná subjektívnych a ničím nepodložených
tvrdení, čo ilustroval aj na niektorých tvrdeniach odvolateľov. Ďalej poukázal na to, že odvolatelia

nespochybňovali podpísanie ručiteľskej listiny, ale namietali úplné splatenie pohľadávky, preto to mali
dôkaznými prostriedkami dokázať, čo však nesplnili, preto súd prvej inštancie logicky nemal na výber
a musel mu priznať nárok na zaplatenie nesplatenej časti istiny. K nesprávnosti posúdenia zmluvných
úrokov uviedol, že odvolatelia sa opakovane snažia navodiť dojem, že dohoda o úrokoch pôžičky bola
neplatne právne dojednaná, a to z titulu, že výška dohodnutých úrokov bola dohodnutá v rozpore

s dobrými mravmi. V tomto smere dal do pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v obdobnej
veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, ako uviedol vo svojom odvolaní.

21. Odvolatelia vo svojom vyjadrení poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. XXXX/
XX/XXXX zo dňa 08.11.2011, ktorého závery sú aplikovateľné aj na daný prípad v súvislosti s už

formulovanými odvolacími dôvodmi.

22. Žalobca sa vyjadril tak, že zo strany odvolateľov ide o oneskorené, resp. neprípustné podanie.
Opätovne poukázal na to, že nejde o spotrebiteľský spor a právne závery uvedené v rozhodnutí
Krajského súdu v Prešove, na ktoré poukázali odvolatelia nie sú v prejednávanej veci použiteľné, a to

ani analogicky. Ďalej opakovane uviedol, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR,
pre civilné súdy platí zásada preferencie výkladu v prospech platnosti a nie neplatnosti právneho úkonu.

23. Žalovaný 4/ sa stotožnil s obsahom stanoviska právneho zástupcu žalovaných 5/ a 6/ s tým, že
v ďalšom v plnom rozsahu trval na odvolacích dôvodoch tak, ako boli špecifikované v podaní zo dňa

05.12.2022.

24. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

25. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke dňa 16.05.2024 a dospel k záveru, že

odvolanie žalobcu a ani odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

26. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

27. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesplnením procesných podmienok, porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou

konania, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majúrozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

28. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

29. Žalovaní vo svojich odvolaniach v prvom rade zhodne namietali, že v predmetnej veci existuje
prekážka právoplatne rozhodnutej veci, a to v podobe právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na
Okresnom súde v Bardejove pod sp. zn. 3C/542/2015 (vec vedená na Krajskom súde v Prešove pod sp.
zn. 3Co/2/2022). S touto námietkou žalovaných sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
dostatočne a presvedčivo vyporiadal, preto odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie v predmetnej veci (body 46. - 50.). Odvolací súd na zdôraznenie

správnosti uvedených záverov dopĺňa, že procesné podmienky, sú vo svojej podstate podmienky
konania,zaktorýchmôžesúdkonaťarozhodnúť.Vteóriicivilnéhoprávasatietopodmienkykategorizujú
do štyroch skupín, a to vecné procesné podmienky (žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), podmienky
na strane súdu (právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu), podmienky na strane účastníkov/
strán sporu (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom,

spôsobilosť byť zástupcom, riadne plnomocenstvo zástupcu) a tzv. negatívne procesné podmienky
(res iudicata). Skúmanie týchto procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu, a to počas
celého priebehu konania, s výnimkou skúmania podmienky všeobecnej miestnej a osobitnej miestnej
príslušnosti danej na výber, ktoré súd skúma len na námietku žalovaného, a to pri prvom procesnom
úkone, ktorý mu patrí. V prípade, ak súd zistí nedostatky v procesných podmienkach, musí skúmať,

či sú tieto nedostatky odstrániteľné alebo neodstrániteľné. O odstrániteľné nedostatky v procesných
podmienkach ide vtedy, ak sa súd po ich zistení pokúsi tieto odstrániť, či už vlastným postupom alebo
výzvou tej sporovej strane, na ktorej tento nedostatok vznikol. V prípade, ak ide o neodstrániteľné
nedostatky v procesných podmienkach, alebo ak nedošlo k odstráneniu odstrániteľného nedostatku
procesnej podmienky, je dôvod na zastavenie konania. V prípade, ak súd vec prejednal a rozhodol aj

napriek uvedeným nedostatkom, potom konanie trpí vadou nesplnenia procesných podmienok.

30. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá
vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pritom nie je

významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten,
kto bol v skoršom konám žalobcom, je žalobcom aj v novom konám alebo má postavenie žalovaného a
naopak). Ten istý predmet konania je daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých, skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. vyplýva z rovnakého skutku).
Konanie sa týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných

účastníkov (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekážka
veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý
bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ
určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konám posúdený nesprávne alebo
neúplne, resp. inak (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 120/2009). Prekážka právoplatne

rozhodnutej veci nie je daná v prípade, ak v novom konám ide o ten istý právny vzťah medzi tými istými
účastníkmi, avšak novo uplatnený nárok sa opiera o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v čase pôvodného
konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 42/2008). Rovnako ako súd prvej inštancie, aj
odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci neboli kumulatívne naplnené podmienky na to, aby
bolomožnédospieťkzáveruoexistenciiprekážkyresiudicata.Vpredmetnýchkonaniachsasíceprávny

predchodca žalobcov – B. B. B., ml. domáhal od pôvodne žalovaného neb. E. B. a jeho ručiteľov nárokov
na zaplatenie finančných prostriedkov, a to na základe poskytnutých pôžičiek neb. E. B., avšak v každom
prípade sa domáhal vrátenia inej sumy peňažných prostriedkov a na inom poklade, t.j. inej uzatvorenej
zmluvy. Zatiaľ čo v prípade konania vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 3C/542/2015 bola
predmetom konania pôžička vo výške 60.000,- Eur poskytnutá na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa

06.04.2010, v predmetnom prípade išlo o pôžičku vo výške 190.000,- Eur poskytnutej na základe Zmluvy
o pôžičke zo dňa 15.11.2011. Už len z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že nebola daná totožnosť
predmetu konania, čo je dostatočným dôvodom pre nenaplnenie prekážky res iudicata. Naviac však
nebola daná ani totožnosť sporových strán, ako správne uviedol súd prvej inštancie, keďže v prípadeZmluvy o pôžičke zo dňa 06.04.2010, a teda aj konania vedeného pod sp. zn. 3C/2/2022 vystupoval
väčší počet subjektov na strane žalovaného, keďže táto pôžička bola zabezpečená ručením väčšieho
počtu subjektov, ako bolo tomu v predmetnom prípade. Z uvedených dôvodov nebolo možné prisvedčiť

odvolacím námietkam žalovaných v tomto smere, preto ich odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.

31. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného 4/ odvolací súd rovnako poukazuje na bod 61.
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti dodáva, že v predmetnom
prípade nebolo sporné, že žalovaný 4/ je jedným z ručiteľov, ktorý ručil za záväzky pôvodného

žalovaného – neb. E. B.. Z uvedeného dôvodu mu tak svedčí pasívna vecná legitimácia. Žalovaný
v priebehu konania len tvrdil, ale nijako nepreukázal, že nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie.
Jediným dôvodom, pre ktorý malo dôjsť k zániku jeho pasívnej vecnej legitimácie bola zmena spoločníka
(prechod obchodného podielu) v priebehu konania, uvedené však nemá žiaden vplyv na pasívnu vecnú
legitimáciu, pretože žalovaný 4/ ako obchodná spoločnosť naďalej existuje, nedošlo k jej zrušeniu
a zániku, teda nedošlo k zániku jeho právnej subjektivity. Odvolací súd poukazuje na to, že aj v prípade

prechodu obchodného podielu (bez ohľadu na dôvod prechodu alebo prevodu) je obchodná spoločnosť
naďalej nielen nositeľom práv, ale aj povinností, ktoré nadobudla za čas celej svojej existencie, bez
ohľadu na zmeny v jej vnútorných štruktúrach, preto ani táto odvolacia námietka nebola dôvodná.

32. Vo vzťahu k viazanosti súdu prvej inštancie rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci vedenej pod sp.

zn. 3C/2/2022 (vec vedená na súde prvej inštancie pod sp. zn. 3C/542/2015) súd prvej inštancie správne
poukázal na pojem najvyššia súdna autorita a ustálená rozhodovacia prax. V predmetnom prípade súd
prvej inštancie nebol viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v inom konaní, nakoľko
rozhodnutie odvolacieho súdu je pre súd nižšej inštancie, t.j. pre okresný súd záväzné len v tom prípade,
ak ide o rozhodnutie o odvolaní proti vydanému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, avšak ani takáto

záväznosť súdu prvej inštancie vysloveným názorom odvolacieho súdu nie je absolútna. Naviac, ako
správne poukázal súd prvej inštancie, v konaní vedenom pod sp. zn. 3C/2/2022 nebolo vo vzťahu
k vráteniu dlžnej sumy vykonané dokazovanie, ale súd prvej inštancie vychádzal len z nepopretých
skutkových tvrdení sporových strán, pričom prioritne sa zaoberal otázkou vrátenia poskytnutej pôžičky
zo zmluvy uzatvorenej dňa 06.04.2010. Z uvedených dôvodov aj túto odvolaciu námietku vyhodnotil

odvolací súd ako nedôvodnú.

33. Vo vzťahu k napadnutému výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie možno konštatovať, že suma, na
ktorej zaplatenie zaviazal súd prvej inštancie sa skladá z dvoch položiek. Prvou je zvyšok nevrátenej
časti istiny vo výške 6.855,33 Eur a druhou je odmena za poskytnutie pôžičky vo výške 41.040,- Eur

(spolu 47.895,33 Eur). Žalovaní nesúhlasili so závermi súdu prvej inštancie tak vo vzťahu k povinnosti
zaplatiť zvyšok istiny, ako aj vo vzťahu k povinnosti zaplatiť odmenu za poskytnutie pôžičky namietajúc,
že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho
posúdenia. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia však nevzhliadol naplnenie žiadneho
odvolacieho dôvodu.

34. K povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi sumu zodpovedajúcu nevrátenej časti istiny odvolací súd
odkazuje na presvedčivé a úplné odôvodnenie súdu prvej inštancie (bod 51. odôvodnenia) k čomu na
doplnenie uvádza, že v tomto smere sa nebolo možné stotožniť s odvolacími námietkami tvrdiacimi, že
súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie výlučne na výpovedi B. B. B., ml., keďže už zo samotného

odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzal jednak aj z výsluchu
žalovaného 5/, ako aj ďalších listinných dôkazov (viď bod 8. až bod 16. jeho odôvodnenia), pričom
náležite odôvodnil, prečo nemal preukázané zaplatenie celej zvyšnej časti dlžnej sumy poskytnutého
úveru, v čom sú predložené dôkazné listiny sporné a prečo za dôveryhodnú a preukazujúcu žalovanými
tvrdené skutočnosti nepovažoval listinu bez dátumu, ktorá mala predstavovať vzájomný zápočet

pohľadávok. Naviac, ako správne poukázal súd prvej inštancie, zo spomínanej listiny (č.l. 267) nevyplýva
dátum jej vystavenie, kto túto listinu vyhotovil, vedomosť druhej strany o jej vystavení a prečo by malo
dôjsť k opätovnému započítaniu sumy 17.923,30 Eur. Odvolací súd konštatuje, že uvedená listina (č.l.
267) sa skôr javí ako prepočet aktuálneho dlhu žalovaného, avšak nevedno k akému dátumu. Rovnako
aj odvolaciemu súdu sa z výpovede A. B. javí, že sám nemal vedomosť o obsahu uvedenej listiny

a o výške celkového dlhu zostávajúceho na zaplatenie. Odvolací súd má za to, že v tomto prípade súd
prvej inštancie správne uzavrel a dostatočne odôvodnil svoje závery vo vzťahu ku výške nevrátenej
výšky istiny poskytnutej pôžičky a žalovaných správne spoločne a nerozdielne zaviazal na úhradu dlžnej
istiny, poníženej o výťažok z dedičského konania.35. K povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi aj výšku odmenu za poskytnutie pôžičky odvolací súd
uvádza, že aj v tomto smere sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie. Žalovaní

5/ a 6/ vo svojom odvolaní namietali, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil predmetný vzťah
ako spotrebiteľský a nesprávne porovnával úrokové miera za spotrebiteľské úvery s úrokovou mierou
v predmetnom prípade. Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v bode 55. svojho
odôvodnenia náležite zdôraznil a odôvodnil, že predmetný vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, preto
naň nie je možné aplikovať údaje pre spotrebiteľské úvery, avšak pre porovnanie poukázal na RPMN

pre spotrebiteľské úvery v rozhodnom období, preto nemožno podľa názoru odvolacieho súdu uvedené
hodnotiť ako nesprávne právne posúdenie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu dohodnutá výška odmeny
za poskytnutie pôžičky vo výške 1,8% mesačne neodporuje dobrým mravom. V prepočte odmena
za poskytnutie pôžičky tak predstavovala výšku 21,60% (1,8% x 12 mesiacov), čo aj podľa názoru
odvolacieho súdu nevykazuje rozpornosť s dobrými mravmi, a to najmä s ohľadom na výšku pôžičky
v sume 190.000,- Eur. Odvolací súd má rovnako za to, že odmena za poskytnutie pôžičky bola vzhľadom

na okolnosti tohto prípadu primeraná, pričom je potrebné akcentovať na to, že síce pre výšku odmeny nie
je v žiadnom právnom predpise stanovená maximálna hranica, teda odmena za poskytnutie peňažných
prostriedkov by mala byť primeraná okolnostiam. Ani v tomto prípade nevzhliadol odvolací súd odvolacie
námietky žalovaných za dôvodné.

36. Vo vzťahu k II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá žaloba v časti zmluvnej
pokuty odvolací súd uvádza, že na rozdiel od odmeny za poskytnutie pôžičky, zmluvná pokuta nejavila
známky súladu s dobrými mravmi. Právny predchodca žalobcu B. B. B. ml. síce nepodniká v oblasti
poskytovania úverov a peňažné prostriedky vo výške 190.000,- Eur poskytol neb. E. B. ako známemu
na rozvoj jeho podnikateľských aktivít, preto je zrejmé, že boli na jeho strane obavy o včasené vrátenie

peňažných prostriedkov, čo sa snažil zabezpečiť prostredníctvom viacerých zabezpečovacích inštitútov,
a to ručenia a zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta pôsobí nielen ako zabezpečovací prostriedok, ale
zároveň plní aj funkciu sankcie, resp. paušalizovanej náhrady škody, teda má nútiť dlžníka, aby svoju
povinnosť splnil riadne a včas. Odvolací súd zdôrazňuje, že ani v prípade výšky zmluvnej pokuty
nie je právnymi predpismi stanovené, aké je najvyššia prípustná miera zmluvnej pokuty. Obdobne

aj v tomto prípade by však mala byť zmluvná pokuta primeraná a odvolací súd zdôrazňuje, že by
mala zodpovedať nielen času a rozsahu porušenej povinnosti, ale aj charakteru porušenia povinnosti a
závažnosti porušenej povinnosti a zároveň sa odvíjať aj od skutočnej a reálnej ujmy, ktorá porušením
povinnostivznikne.Sankciadohodnutápočascelejplatnostizmluvyajejhrozbynesmiebyťvžiadnomjej
štádiu zjavne neprimeraná a prípadným nárokom na sankciu nemôže vzniknúť bezdôvodné obohatenie.

Ako už správne poukázal súd prvej inštancie, v predmetnom prípade dojednaný spôsob zmluvnej
pokuty nezohľadňoval rozsah splnenia povinnosti právnym predchodcom žalovaných z čoho vyplýva,
že žalovaný mal právnemu predchodcovi žalobcu zaplatiť rovnakú výšku zmluvnej pokuty vždy, a to
bez ohľadu na zvyšnú neuhradenú časť dlžnej istiny. Takýto spôsob výpočtu zmluvnej pokuty považuje
aj odvolací súd za neadekvátny, v rozpore s dobrými mravmi, a teda za neplatný. Žalobca v tomto

prípade poukazoval na nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie nielen vo vyhodnotení rozpornosti
tohto dojednania s dobrými mravmi, ale aj vo vzťahu k tomu, že súd prvej inštancie nevyužil svoje
moderačné právo k čomu odvolací súd uvádza, že neplatnú zmluvnú pokutu nemožno znižovať, teda
moderovať. Moderačné právo je možné používať výnimočne len pri mimoriadne tvrdom a neadekvátnom
dopade zmluvnej pokuty, výhradne však len pri platných úkonoch. Vzhľadom na to, že dojednanie

o zmluvnej pokute je neplatné ako celok, ani odvolací súd nevidel priestor na využitie moderačného
práva súdu prvej inštancie, preto aj v tomto smere rozhodol súd prvej inštancie správne.

37. V rámci odvolacieho konania bolo ešte namietané porušenie práva žalovaných 5/ a 6/ na
spravodlivý súdny proces, ktoré vzhliadli v nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie.

K nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že iba také rozhodnutie je nepreskúmateľné,
ktorého právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. tieto
právne závery v žiadnej možnej interpretácii z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplývajú. Z
odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Za daného stavu

potom odôvodnenie tu napadnutého rozsudku rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality
a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné.38. Žalovaní 5/ a 6/ ešte namietali, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Tu odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia
v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len

za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto iná vada však v
posudzovanom spore odvolacím súdom zistená nebola.

39. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

40. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd postupom § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1, 2 C.s.p. tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo, z dôvodu, že
úspech sporových strán bol v odvolacom konaní rovnaký. Žalobca bol úspešný čo do výroku I. rozsudku

a žalovaní boli úspešní čo do výroku II. rozsudku, teda vzájomné čiastočné úspechy sporových strán
sa do rovnakej výšky anulovali.

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).