Rozsudok – Pracovné právo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, February 10, 2025

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 10Cpr/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123238903
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Singerová

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2025:4123238903.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nitra sudkyňou JUDr. Zuzanou Singerovou v spore žalobcov: 1/ A. B., narodená X.X.XXXX,

bytom C. X, D., 2/ E. F., narodený X.X.XXXX, bytom G. XX, X/ H. I., narodená XX.XX.XXXX, bytom
J. XXX, 4/ G. A., narodená XX.X.XXXX, bytom H. XXXX a 5/ E. K. D., narodená XX.X.XXXX, bytom
L. J. XX, M., žalobkyne 1/, 3/, 4/ a 5/ zastúpené advokátskou kanceláriou Humenská & Panasiuková,
so sídlom Damborského 3, Nitra, proti žalovanému: M. N. O., so sídlom P. XX, M., IČO: XX XXX XXX,
o zaplatenie peňažných súm, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 16 040 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 %
ročne z dlžnej sumy od 13.12.2022 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 8100 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50
% ročne z dlžnej sumy od 13.1.2023 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 6508 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50
% ročne z dlžnej sumy od 13.1.2023 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 4/ sumu 3912 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50
% ročne od 13.1.2023 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 5/ sumu 8400 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50
% ročne z dlžnej sumy od 13.1.2023 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

VI. Žalobcovia 1/ až 5/ majú proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyne a pôvodná žalobkyňa 2/ B. Q. F., R. žalobou požadovali, aby súd rozhodol, že žalovaný je

povinný zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 16 040 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne z dlžnej
sumy od 13.12.2022 do zaplatenia, pôvodnej žalobkyni 2/ sumu 8100 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 7,50 % ročne z dlžnej sumy od 13.1.2023 do zaplatenia, žalobkyni 3/ sumu 6508 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 7,50 % ročne z dlžnej sumy od 13.1.2023 do zaplatenia, žalobkyni
4/ sumu 3912 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50 % ročne od 13.1.2023 do zaplatenia
a žalobkyni 5/ sumu 8400 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50 % ročne z dlžnej sumy od
13.1.2023 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Žalobu odôvodnili tým, že sú bývalé zamestnankyne žalovaného, ich pracovný pomer bol ukončený
na základe dohôd o skončení pracovného pomeru dňom 28.11.2022, resp. dňom 31.12.2022, z ktorých
vyplýva, že im vznikol nárok podľa čl. 32 ods. 3 uzavretej kolektívnej zmluvy zamestnancov M. N. O. narok 2022 na zaplatenie odmeny za odpracované roky pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku
nárokunastarobnýdôchodokvovýškenásobkuichfunkčnýchplatovatožalobkyni1/,ktoráodpracovala
viac ako 20 rokov vo výške 16040 eur (4 x 4010 eur), pôvodnej žalobkyni 2/, ktorá odpracovala 17 rokov

vo výške 8100 eur (3 x 2700 eur), žalobkyni 3/, ktorá odpracovala 20 rokov vo výške 6508 eur (4 x
1627 eur), žalobkyni 4/, ktorá odpracovala 16 rokov vo výške 3912 eur (3 x 1304 eur) a žalobkyni 5/,
ktorá odpracovala 16 rokov vo výške 8400 eur (3 x 2800 eur). Žalovaný im však tento nárok nezaplatil
a preto ho písomne vyzvali na plnenie, na ktorú výzvu nereagoval a keďže sa so zaplatením sumy
dostal do omeškania, uplatňujú si proti nemu aj zaplatenie úroku z omeškania vo výške 7 %, resp. 7,50

% ročne od 13.12.2022, resp. od 13.1.2023 vzhľadom na to, že ich výplatný termín bol najneskôr do
12. dňa nasledujúceho mesiaca. K žalobe pripojili dohody o skončení pracovného pomeru, potvrdenia
o zamestnaní, kolektívnu zmluvu, výplatné pásky, oznámenia o zložení funkčných platov, oznámenie
o prevzatí zastúpenia, fotokópiu podacieho hárku a printscreen z webovej stránky S..

3. Žalovaný proti žalobe namietal s tým, že nárok žalobkýň neexistuje, pretože vyplýva z neplatného

dojednania kolektívnej zmluvy, kde je označený ako odmena a preto je potrebné sa zaoberať §
4 písm. m) zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone prác vo
verejnom záujme, ktoré je ďalej špecifikované v § 20 uvedeného zákona, pod ktoré nie je možné
tento nárok zamestnanca, pracujúceho v režime výkonu práce vo verejnom záujme, subsumovať,
pretože tieto plnenia sú určené kogentne taxatívne a nemožno ich výpočet rozširovať. To, že kolektívna

zmluva obsahuje neplatné ustanovenie zistil na začiatku decembra 2022 a vyplýva to aj z odborného
vyjadrenia zástupcov zamestnancov, odborovej organizácie SLOVES. Z uvedeného dôvodu uzatvoril
so zástupcami zamestnancov dodatok č. 2 ku kolektívnej zmluve, ktorý tento nezákonný stav odstránil
tak, že čl. 32 ods. 3 vypustil. Keďže sporné ustanovenie kolektívnej zmluvy je v rozpore so zákonom
(nemožno dohodou rozširovať plnenia, ktoré kogentná právna úprava stanovuje taxatívne), je neplatné

podľa § 39 Občianskeho zákonníka a preto navrhol žalobu zamietnuť. Pripojil dodatok č. 2 ku kolektívnej
zmluve a vyjadrenie odborovej organizácie SLOVES.

4. Právna zástupkyňa žalobkýň v replike namietala, že je potrebné aplikovať § 1 ods. 6 a § 231 ods. 1
Zákonníka práce, z ktorých vyplýva, že v pracovnoprávnych vzťahoch, resp. v kolektívnych zmluvách je

možné dojednať pre zamestnanca výhodnejšie podmienky zamestnania vrátane mzdových podmienok
než aké upravuje Zákonník práce alebo iný pracovnoprávny vzťah, ak to Zákonník práce alebo iný
pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje, resp. ak z povahy ich ustanovení nevplýva, že sa od nich
nemožno odchýliť, pričom žiadny zákon nezakazuje, aby si zamestnávateľ so zamestnancom dohodli
priaznivejšie odmeňovanie, než aké definuje zákon č. 553/2003 Z.z.. Z ustanovení týchto právnych

predpisov nevyplýva, že by sa od nich nedalo odchýliť, pričom ide o normy s hybridnou povahou,
tzv. jednostranne kogentné normy (z hľadiska teórie práva relatívne kogentné normy), ktoré umožňujú
zmluvné odchýlenie od určeného zákonného pravidla výlučne v prospech jednej zmluvnej strany,
spravidla „slabšej strany“, akou je napríklad zamestnanec. Znenie § 20 zákona č. 553/2003 Z.z. síce
ustanovuje výpočet „prípadov“, v rámci ktorých môže zamestnávateľ ponúknuť odmenu, ale nezakazuje

vyplatiť ju aj v iných prípadoch. Ak žalovaný, ako zamestnávateľ, v súlade s princípom zmluvnej voľnosti
prejavil vôľu vyplatiť svojim zamestnancom odmenu aj nad rozsah uvedeného ustanovenia, neporušil
tým zákonnú normu a ani ju neobchádzal o to viac, že uvedené výhodnejšie mzdové podmienky
boli predmetom úpravy priamo v kolektívnej zmluve. Predložené vyjadrenie odborovej organizácie má
iba povahu emailu, z ktorého nie je zrejmé, či ide o jeho kolektívne a záväzné stanovisko alebo

iba o názor nejakého zamestnanca. Dohoda medzi zamestnávateľom a zamestnancami vyplývajúca
z čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy, ktorou prišlo k rozšíreniu dôvodov poskytnutia odmeny aj na inú
situáciu, než predvída ustanovenie § 20 zákona č. 553/2003 Z.z. a je preto platná a neprišlo ňou
k porušeniu žiadneho zákonného ustanovenia. Okrem toho len samotná skutočnosť, že v kolektívnej
zmluve sa spomína slovo „odmena“ neznamená, že sa musí jednať (a že sa jedná) o peňažný nárok,

ktorý treba priradiť práve pod dohodnuté zákonné ustanovenie. V súlade s § 15 Zákonníka práce bol
žalovaný povinný použiť taký výklad slova „odmena“, ktorý by zohľadnil skutočnosti uvedené v tomto
vyjadrení, ktorý by bol v ich záujme, a nie naopak. Účelom, ktorý sa sleduje uzatváraním kolektívnej
zmluvy, má byť podľa Zákonníka práce, zabezpečenie výhodnejších podmienok pre zamestnancov
a je vylúčené, aby akékoľvek dohoda v kolektívnej zmluve bola vykladaná spôsobom, ktorý bude

zamestnanca ukracovať. V procese vyjednávania sa na strane zamestnávateľa predpokladá vyššia
miera odbornosti, vedomostí, ako aj praktického využívania právnej úpravy, ako u zamestnanca. Ako
neplatné vyhodnotilo toto ustanovenie až nové vedenie žalovaného a nie je dôvod, aby rozdielny
právny názor bývalého a súčasného vedenia na čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy bol zamestnancomna ťarchu. Vzhľadom na dĺžku rokov a podieľanie sa na viacerých úspešných projektoch žalovaného,
bolo ohodnotenie dohodnuté v kolektívnej zmluve adekvátne, spravodlivé a zaslúžené. Žalovaný tieto
„odmeny“ vyplatil do konca roka 2022 približne dvadsiatim zamestnancom a vyplácal ich aj začiatkom

roka 2023 pod jeho novým vedením. Skutočnosť, že čl. 32 ods. 3 bol z kolektívnej zmluvy vypustený,
nemá na spor žiaden vplyv, pretože sa tak stalo až po uzavretí dohôd o skončení pracovného pomeru.
Z uvedených dôvodov na podanej žalobe žalobkyne trvali.

5. Žalovaný v duplike namietal, že tento výklad ustanovenia § 20 a § 4 zákona č. 553/2003 Z.z. je

vrozporesvôľouzákonodarcu,verejnéprostriedkymôžubyťvynakladanévýlučnevsúladesozákonom,
čo vyplýva aj z odbornej literatúry a aj z § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom
vyjednávaní vyplýva, že je neplatná tá časť kolektívnej zmluvy, ktorá je v rozpore so zákonom a je
irelevantnékedysanezákonnosťzistila.Vprípade§20savšetkyplneniatýkajúzásluhovostianiedožitia
a sú nenárokovateľné. Namietal aj proti tvrdeniam o dĺžke pracovného pomeru a pričinení žalobkýň
k jeho rozvoju. Poukázal na to, že kolektívne rokovania za neho viedla žalobkyňa 1/, ktorá si de facto

sama pre seba vyjednala značne veľkorysú odmenu za odpracované roky, hoci si musela byť (resp.
mal byť) vedomá, že ide o nezákonné plnenie, o čom sa dozvedel od predsedníčky odborov E. T. N..
Namietal aj proti tvrdeniam žalobkýň o dobrých mravoch, keď sama žalobkyňa 1/ žiadala do kolektívnej
zmluvy doplniť štedré odmeny za odpracované roky uvedomujúc si, že práve jej môže táto odmena
v najvyššej sume pripadnúť. Vrátenia neplatne dojednaných plnení „zlatých padákov“ sa domáha aj

od ostatných bývalých zamestnancov, z ktorých zatiaľ dobrovoľne vrátila plnenie jedna zamestnankyňa
a voči ostatným bude právne postupovať. Z uvedených dôvodov preto trval na tom, že súd má žalobu
zamietnuť. Navrhol vypočuť žalobkyňu 1/ a ako svedka E. T. N..

6. Právna zástupkyňa žalobkýň vo vyjadrení k duplike poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 29.11.2016 sp. zn. 5Cdo/377/2014, ktoré bolo síce vydané vo veci, v ktorej sa bývalý
zamestnávateľ domáhal od bývalého zamestnanca vrátenia vyplateného odstupného, kde najvyšší súd
síce považoval závery odvolacieho súdu o relatívnej kogentnosti § 76 ods. 1 Zákonníka práce za
správne, ale vytýkal mu, že opomenul existenciu iného kogentného ustanovenia a to § 13b písm. b)
zákona č. 552/2023 Z.z., podľa ktorého je možné v kolektívnej zmluve dojednať zvýšenie odstupného

najviac o dvojnásobok funkčného alebo priemerného mesačného zárobku, ktoré je v danej právnej veci
aplikovateľné,pretoževprípadeodmenypodľa§20zákonač.553/2003Z.z.právnepredpisyvzťahujúce
sa na pracovné vzťahy zamestnancov vykonávajúcich práce vo verejnom záujme žiadne priame alebo
nepriame obmedzenia resp. ani žiadne iné ďalšie špecifické podmienky nestanovujú. Namietala, že
zmluvabolavspornomzneníodsúhlasenákompetentnýmistranamianiežalobkyňou1/azažalovaného

bola podpísaná priamo jeho predsedom a predsedníčkou odborovej organizácie SLOVES. Preto ak
neplatnosť právneho úkonu spôsobil aj zamestnávateľ nemôže byť na ujmu zamestnanca. Z uvedených
dôvodov namietala proti výsluch predsedníčky odborovej organizácie. Platným uzavretím kolektívnej
zmluvy sa odmena ako nenárokovateľná zložka mzdy, resp. platu stala okrem toho nárokovateľnou
zložkou. Z uvedených dôvodov považovala žalobu v celom rozsahu za dôvodnú.

7. Právna zástupkyňa žalobkýň na predbežnom prejednaní sporu uviedla, že odchodné bolo vyplatené
vo výške dvoch priemerných mesačných platov tak, ako bolo dojednané v čl. 32 ods. 1 kolektívnej
zmluvy, ide o prvé skončenie pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok, žalobkyne
boli odmeňované podľa zákona č. 553/2003 Z.z., nárok dojednaný v čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy je

odmenou, ktorá však môže byť dojednaná aj nad rámec § 20 zákona č. 553/2003 Z.z. a tento článok
bol koncipovaný za odpracované roky.

8. Zástupca žalovaného na predbežnom prejednaní sporu uviedol, že jeho výklad zákona je totožný
s dôvodovou správou k zákonu a potvrdzujú ho aj ostatné zdroje, právna prax a aj rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázala protistrana. Nenamietal proti tomu, že u žalobkýň išlo o prvé
skončenie pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok, že boli odmeňované podľa
zákona č. 553/2003 Z.z. a ani dĺžke ich pracovného pomeru, čo ale automaticky nesvedčí o jeho kvalite.
K okolnostiam dojednávania kolektívnych zmlúv navrhol vypočuť právničku žalovaného G. O..

9. Právna zástupkyňa žalobkýň následne písomne namietala, že nie je obsahová totožnosť medzi
ustanoveniami čl. 32 ods. 1 a 3 kolektívnej zmluvy, pretože nárok podľa čl. 32 ods. 1 je nárokom podľa
§ 76a zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce a ide o odchodné, na rozdiel od čl. 32 ods. 3, ktorý
môže na prvý pohľad smerovať k podobnému účelu, ale z hľadiska jeho formulácie ide o odmenu,ktorú sa zaručil poskytnúť zamestnávateľ zamestnancovi za odpracované roky. Namietala, že žiadny
zamestnávateľ by neudržiaval so svojimi zamestnancami taký dlhý pracovný pomer, pokiaľ by si nevážil
hodnotu ich práce a prínos. Trvala na tom, že rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré poukázala, je

v danej veci aplikovateľné, pretože najvyšší súd vzhliadol hranice zmluvnej voľnosti pri koncipovaní
dohody o odstupnom v existencii ustanovenia § 13b zákona č. 552/2003 Z.z. avšak v prípade odmeny
podľa § 20 zákona č. 553/2003 Z.z. právne predpisy vzťahujúce sa na pracovné vzťahy zamestnancov
pri výkone prác vo verejnom záujme žiadne priame a ani nepriame obmedzenia a ani iné obdobné
špecifiká nestanovujú. Keďže nárok je odvodený od existencie kolektívnej zmluvy a bol potvrdený aj

v písomných dohodách o skončení pracovného pomeru je nárokovateľný. Navrhla vypočuť žalobkyňu
5/ k predchádzajúcej praxi prideľovania odmien a finančnej kondícii kraja a predložila ďakovný list
a vyjadrenie k pracovnej náplni.

10. Právna zástupkyňa žalobkýň na pojednávaní dňa 29.1.2024 uviedla, že zámerom zmluvných strán
pri začlenení odseku 3 do článku 32 nebolo obchádzanie zákonnej úpravy § 13 písm. b) zákona o výkone

prác vo verejnom záujme, keďže táto odmena za „vernosť“ má inú povahu ako odmena upravená
v odseku 1 článku 32 kolektívnej zmluvy. Poukázala na § 15 Zákonníka práce, podľa ktorého treba
prejav vôle vykladať tak, aby to so zreteľom na všetky okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedal dobrým
mravom a na to, že v prípade pochybností je potrebné použiť taký výklad, ktorý zohľadní skutočnosť, že
cieľom kolektívnej zmluvy bola výhodnejšia úprava pracovných podmienok zamestnancov, na ktorú sa

žalovaný zaviazal. V danom prípade je prípustná zmluvná odchýlka od pravidla stanoveného zákonnou
normou a na vec je potrebné aplikovať ustanovenia § 1 ods. 6 a § 231 ods. 1 Zákonníka práce
umožňujúce upraviť podmienky zamestnanca priaznivejšie a ak by aj bol právny úkon neplatný, ale túto
neplatnosť spôsobil zamestnávateľ, nemôže ísť na ujmu žalobkýň a navrhla ich výsluch.

11. Zástupca žalovaného na tomto pojednávaní trval na tom, že subsumovanie nároku ako odmeny za
oddanosť alebo trvácnosť pracovného pomeru nezodpovedá zákonu č. 553/2003 Z.z., ktorý obsahuje
uzavretú množinu príležitostí zamestnávateľa na odmeňovanie zamestnanca, ktorý je vo vzťahu
k Zákonníku práce osobitným zákonom a preto vylučuje použitie všeobecnej úpravy. V danom prípade
sa nakladá s verejnými prostriedkami a práve preto sa kladie osobitný zreteľ na to, ako sa budú peňažné

prostriedky na odmeňovanie zamestnancov vynakladať a keďže je čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy
absolútne neplatný, nie je rozhodujúce, či to je alebo nie je niekomu na ujmu.

12. Právna zástupkyňa žalobkýň na pojednávaní dňa 22.2.2024 záverom trvala na tom, že ustanovenie
čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy nie je absolútne neplatné pre rozpor s § 20 zákona č. 553/2003 Z.z.

pretože ide o jednostranne kogentnú normu, dohoda, ktorou v kolektívnej zmluve prišlo k rozšíreniu
dôvodov poskytnutia odmeny aj na inú situáciu, akú predvída ustanovenie § 20 zákona č. 553/2003
Z.z. je platná a nedochádza ňou k porušeniu zákona, tento článok nie je totožný s čl. 32 ods. 1
kolektívnej zmluvy, pričom ustanovenie čl. 3 bolo prijaté za účelom zjednotenia systému odmeňovania
odchádzajúcich zamestnancov a jeho zámerom nebolo obchádzať zákonnú úpravu v § 13b zákona

č. 552/2003 Z.z. Aj keby súd dospel k záveru, že sporné ustanovenie kolektívnej zmluvy je absolútne
neplatné, žalobkyniam vznikol nárok na vyplatenie požadovanej odmeny titulom náhrady škody podľa §
17 ods. 3 Zákonníka práce, kde poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 501/2011, pretože
prípadná neplatnosť bola zavinená výlučným konaním žalovaného a v konaní nebolo preukázané, že
by sa ktorákoľvek zo žalobkýň zúčastňovala akýmkoľvek oprávneným spôsobom na príprave alebo

zmenách existujúcej kolektívnej zmluvy a žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, že by o dojednaní
kolektívnej zmluvy a jej ustanoveniach nevedel a keďže ony neplatnosť samé nespôsobili, nemôže im
byť na ujmu a poukázala na § 18 Zákonníka práce, podľa ktorého je zmluva uzavretá, keď sa účastníci
dohodnú o jej obsahu.

13. Zástupca žalovaného na tomto pojednávaní uviedol, že netrvá na výsluchu E. T. N. a záverom
uviedol, že zákony č. 552/2003 Z.z. a 553/2003 Z.z. limitujú zamestnávateľa v možnostiach vyplácania
plnení v prospech zamestnancov a chránia verejné financie tým, že definujú za čo môže zamestnanec
dostať od zamestnávateľa odmenu. Žalobkyne si boli vedomé, že pracovali v režime týchto osobitných
právnych predpisov a žalobkyňa 1/, ktorá sa za žalovaného zúčastňovala kolektívneho vyjednávania,

čo vyplývalo z jej pracovného zaradenia, a aj kolektívneho vyjednávania zmlúv vyššieho stupňa a
neposkytla dostatočný časový priestor právničke predsedu žalovaného, aby návrh kolektívnej zmluvy
skontrolovalaapretojeosobou,ktoráneplatnosťzmluvypriamospôsobila.Niejemožnéhovoriťoškode,
pretože konštrukcia § 17 Zákonníka práce je logicky obsahovo a účelovo smerovaná na úplne inésituácie. Odmena za odpracované roky nie je zákonným plnením a nemožno ho konvalidovať ani cez
náhradu škody. Žalovaný si nie je vedomý protiprávneho konania a ak, tak len na strane žalobkyne 1/
a preto nie je možné uvažovať o priznaní tohto nároku.

14. Súd prvej inštancie posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, vypočul
žalobkyne 1/, 2/ a 5/, svedkyňu G. L. O. U., oboznámil sa s listinnými dôkazmi, ktoré strany predložili,
pretože boli protistrane doručené a neboli a to ani ich obsah spochybnené a o žalobe rozhodol prvý krát
rozsudkom zo dňa 22.2.2024 č.k. 10Cpr/1/2023-124 tak, že ju zamietol, pretože nárok na zaplatenie

odmeny dojednaný v kolektívnej zmluve považoval za neplatný, odmenu za nenárokovateľnú a za
nedôvodný považoval aj nárok žalobkýň na zaplatenie plnenia titulom škody.

15. Odvolací súd uvedený rozsudok súdu prvej inštancie uznesením č.k. 8CoPr/1/2024-145 zo dňa
8.8.2024, na odvolanie žalobkýň, zrušil a vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že hoci
právny nárok dojednaný v čl. 32 ods. 3 Kolektívnej zmluve zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho

kraja je neplatný a poskytnutie odmeny za nenárokovateľné, odôvodnenie súdu prvej inštancie vo veci
nepriznania nároku podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce považoval za nedostatočné a zmätočné a to
aj v časti poukázania na nález I.ÚS 501/2011 s tým, že súd sa opomenul vysporiadať s dohodami
o skončení pracovného pomeru, v ktorých sa žalovaný zaviazal žalobkyniam odmenu vyplatiť.

16. Pôvodná žalobkyňa 2/ v priebehu konania a to dňa XX.X.XXXX zomrela a súd uznesením zo dňa
29.10.2024 č.k. 10Cpr/1/2023-191 rozhodol, že ešte pred skončením konania o dedičstve pokračuje
v konaní s jej manželom E. F., ako so žalobcom 2/, pričom z uznesenia Okresného súdu Nitra sp.
zn. 53D/164/2014-110 zo dňa 31.12.2024, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 31.12.2024, vyplýva, že
napokon bol on jej jediným dedičom.

17. Právna zástupkyňa žalobkýň na pojednávaní dňa 13.1.2025 uviedla, že žalobkyňa 1/ nebola členkou
odborovej organizácie, nezúčastňovala sa na kolektívnych vyjednávaniach pri uzavretí kolektívnej
zmluvy a kolektívnu zmluvu nepodpisovala, viedla iba rokovania, ktoré sa týkali kolektívnych zmlúv
vyššieho stupňa a preto je vylúčená jej zodpovednosť. Sporný článok sa prvý krát do kolektívnej zmluvy

dostal v čase, keď nebola ani riaditeľkou žalovaného, žalovaný o uzavretí kolektívnej zmluvy vedel
a niekoľko rokov sa ňou aj riadil a preto je odôvodnené priznať žalobkyniam nárok podľa § 17 ods. 3
Zákonníka práce a jeho námietky nemajú na to vplyv.

18. Žalobca 2/ na pojednávaní uviedol, že jeho manželka pracovala celý život svedomito, dodržiavala

zákony a žalovaný nárok zo sporných dojednaní vyplácal jej kolegom.

19. Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že sporné dojednanie sa dostalo do kolektívnej
zmluvy v čase, keď bola žalobkyňa 1/ riaditeľkou žalovaného a žiadnej inej osobe nemalo priniesť taký
prospech ako jej, že zmluva obsahuje to, čo tam chcela mať žalobkyňa 1/, žiadne kolektívne rokovania

neprebehli, žalovanému bola kolektívna zmluva predložená k podpisu bez toho, aby prešla u neho
riadnym posudzovaním. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 501/2011 nie je aplikovateľný, pretože
nárok je v rozpore so zákonom a je zakázaný a škoda nemôže predstavovať plnenie, ktoré je protiprávne
a cez § 17 ods. 3 Zákonníka práce nie je možné legitimizovať absolútne neplatné dojednania kolektívnej
zmluvy. Nárok žalobkýň nie je dôvodný nielen z dôvodu zavinenia na ich strane, ale z dôvodu, že plnenie

je v rozpore so zákonom a ústavný súd uviedol, že neplatnosť je možné sanovať cez náhradu škody,
ak je čo do právneho základu plnenie zákonné, pretože zamestnanec sa dôvodne domnieval, že takéto
plnenie dostane, keďže ho zákon umožňuje. Dobrá viera zamestnanca nemôže byť daná bez ohľadu
na kogentné ustanovenia, ale musí byť súladná s tým, čo zákon umožňuje. Navrhol vypočuť bývalého
predsedu žalovaného Q. E. H. V. B. a dopočuť G. O..

20. Právna zástupkyňa žalobkýň písomne namietala, že výsluch G. O. je neprípustný, pretože už
bola vypočutá a pracuje u žalovaného na právnom oddelení a tak má z titulu svojej funkcie možnosť
oboznamovať sa s obsahom súdneho spisu a predložila kolektívnu zmluvu na rok 2019 a screenshot
z internetovej stránky uvádzajúcej meno riaditeľa žalovaného v roku 2019.

21. Žalovaný následne súdu predložil stanovisko Právnickej osoby Trnavskej univerzity v Trnave
vypracované B. G. A. V., Q. a B. G. H. L. W., B. a v súlade s ním uviedol, že by nebolo v súlade
s dobrými mravmi, aby sa zákonom odporujúce plnenie (čo do svojej podstaty) stalo reparovaným cezinštitút náhrady škody, pretože na to, aby mohla byť škoda reparovaná musí existovať v rovine v akej
ju zákon opoznáva, zotrval na tom, že skutkový (a právny) stav v rozhodnutí Ústavného súdu SR vo
veci sp. zn. I. ÚS/501/2011 je odlišný od prejednávanej veci a navrhol vypočuť E. V. H., ktorý bol priamo

prítomný pri kolektívnom vyjednávaní predmetnej kolektívnej zmluvy a bude sa vedieť vyjadriť kto bol
na rokovaní prítomný.

22. Právna zástupkyňa žalobkýň na pojednávaní dňa 30.1.2025 namietala, že zástupca žalovaného
pôsobí ako tajomník inej katedry univerzity, ktorá žalovanému poskytla stanovisko, získanie obdobného

stanoviska je náročné, ide o subjektívny právny názor B. V., ktorý nie je podopretý žiadnymi súdnymi
rozhodnutiami, pretože ústavný súd vo svojom náleze uviedol, že § 17 ods. 3 Zákonníka práce sa
viaže na všetky dôvody neplatnosti a ani odvolací súd v tejto právnej veci použitie toho ustanovenia
nepodmieňoval tak, ako sa tvrdí žalovaný. Nesúhlasila s výsluchom svedka H. s odôvodnením, že s ním
nebola včas oboznámená a trvala na námietkach proti výsluchu G. O.. Skutočnosť, že na origináloch
kolektívnej zmluvy pre rok 2022 a 2019 sa nachádza podpis žalobkyne 1/ nepreukazuje, že sporný

článok zmluvy aj sama koncipovala, pričom sporné dojednanie sa tam nachádzalo už v čase, keď nebola
riaditeľkou žalovaného.

23. Zástupca žalovaného na pojednávaní potvrdil, že na právnickej fakulte pôsobí v pozícii odborného
asistenta ale na inej katedre, v minulosti tam pôsobil ako prodekan, ale osoby, ktoré stanovisko vydali

nie sú od neho závislé a že obdobné stanoviská fakulta vydáva. Namietal, že odvolací súd sa nevyjadril,
že by mal súd vec posúdiť podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce. Uviedol, že žalobkyňa 1/ pracovala
u žalovaného v postavení vedúcej kancelárie riaditeľa od 1.3.2014 do 31.7.2020 a ako riaditeľka úradu
od 1.8.2020, kolektívna zmluva s predmetným ustanovením bola dojednávaná v roku 2018 na rok
2019 a k navýšeniu rozsahu prišlo v roku 2021 na rok 2022, že G. O. nepracuje na právnom oddelení

žalovaného a nemá prístup k dokumentom, ktoré sa týkajú tohto konania. Poukázal na to, že žalobkyňa
1/ je podpísaná na poslednej strane originálu kolektívnej zmluvy pre rok 2022 a na prednej strane
originálu kolektívnej zmluvy pre rok 2019, ktoré súdu predložil a podpisy na zmluvu dáva osoba, ktorá
ju vyhotovila.

24. Právna zástupkyňa žalobkýň následne navrhla vypočuť opäť žalobkyňu 5/, H. X. O., ktorý bol
v minulosti predsedom odborov a Y. F., ktorá bola členkou odborového výboru od roku 2009 do 2024
a zástupca žalovaného navrhol vypočuť E. Q. I. B., ktorý bol riaditeľom žalovaného v čase, keď bola po
prvý krát dojednaná sporná odmena.

25. Právna zástupkyňa žalobkýň na pojednávaní dňa 10.2.2025 namietala proti výsluchu svedka I.
s odôvodnením, že bol navrhnutý oneskorene a záverom uviedla, že s ohľadom na právny názor
odvolacieho súdu a vzhľadom na to, že v danom prípade je zavinenie zamestnávateľa na škode
nespochybniteľné, je nárok ostatných žalobkýň titulom škody podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce
jednoznačný a nespochybniteľný a ak by sa aj mala žalobkyňa 1/ „previniť“ tým, že sporný návrh

pripravila a predložila na schválenie, boli by úvahy o jej zodpovednosti v rozpore s uvedeným zákonným
ustanovením a nálezom I.ÚS 501/2011.

26. Zástupca žalovaného na pojednávaní potvrdil, že žalobkyňa 1/ nebola nikdy členkou odborov,
ale aj v čase, keď bola vedúcou kancelárie riaditeľa participovala na strane zamestnávateľa pri

uzatváraní kolektívnej zmluvy a chcela, aby predmetné ustanovenie bolo v kolektívnej zmluve na rok
2019 a posilnené na rok 2020-2022. Namietal, že žalobkyňa 5/ vypovedala účelovo, svedkyňa F. je
nedôveryhodná a navrhol vypočuť aj ostatných členov výboru v rokoch 2016 – 2017. Záverom uviedol,
že žalobkyne nepreukázali, že im vznikla škoda, že nie je splnená samotná podstata nároku na náhradu
škody a keďže samotný predseda výboru odborovej organizácie uviedol, že žalobkyňa 1/, ktorá bola

v nadriadenom postavení voči všetkým účastníkom kolektívneho vyjednávania, o čom svedčal aj jej
autoritatívny prístup v podobe obídenia zaužívaných postupov kolobehu zmlúv u žalovaného, chcela
dostať tento protiprávny nárok do kolektívnej zmluvy a zo svojej pozície riaditeľky úradu žalovaného ho
v roku 2021 navýšila v podobe kolektívnej zmluvy na rok 2022 a bol jej aj vyplatený a preto aj keby súd
vzhliadol dôvodnosť nároku pre ostatných žalobcov, nemôže ho žalobkyni 1/ priznať.

27. Súd prvej inštancie opäť posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu,
dopočul svedkyňu G. L. O. U., vypočul svedka V. H., Q. E. H. V. B., dopočul žalobkyňu 5/, vypočul
svedkov H. X. O. a Y. F. a oboznámil kolektívne zmluvy pre rok 2022, 2019 a 2018, kontrolný lista screenshot z katedry, pretože tieto listiny neboli doručené všetkým stranám a za preukázané mal
nasledovné skutočnosti:

28. Z originálu kolektívnej zmluvy zamestnancov M. N. O. na rok 2022 zo dňa 30.12.2021, ktorú za
žalovaného podpísal jeho predseda Q. E. H. V. B. a za odborovú organizáciu SLOVES jej predsedníčka
E. T. N., ktorá je pevne spojená kovovým spojom, previazaná trikolórou, ktorej koniec je prelepený
lepivou páskou, cez ktorej konce prechádza odtlačok pečiatky žalovaného a podpis žalobkyne 1/
vyplýva, že čl. 32 kolektívnej zmluvy znel nasledovne:

1. Zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na
starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok, ak pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je viac
ako 70 %, ak požiada o poskytnutie uvedeného dôchodku pred skončením pracovného pomeru alebo do
desiatich pracovných dní po jeho skončení odchodné nad rozsah ustanovený v § 76a ods. 1 Zákonníka
práce vo výške dvoch funkčných platov zamestnanca.

2. Zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru, ak mu bol priznaný
predčasný starobný dôchodok na základe žiadosti podanej pred skončením pracovného pomeru alebo
do desiatich pracovných dní po jeho skončení odchodné nad rozsah ustanovený v § 76a ods. 2
Zákonníka práce vo výške dvoch funkčných platov zamestnanca.
3. Zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi za odpracované roky odmenu pri prvom skončení pracovného

pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok, ak pokles schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť je viac ako 70 %, po odpracovaní od 5 do 10 rokov vo výške 1 funkčného
platu, po odpracovaní od 15 do 20 rokov vo výške 3 funkčných platov a po odpracovaní viac ako 20
rokov vo výške 4 funkčných platov.

29. Z emailu E. T. N., predsedníčky ZO SLOVES zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja
zo dňa 29.11.2022 adresovanému G. E. Z., odbor pracovného práva a sociálnej politiky Republikovej
centrálny odborového zväzu SLOVES vyplýva, že ho požiadala o výklad čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy,
ktorý nesprávne označila ako čl. 31 ods. 3. Z jeho emialovej odpovede zo dňa 29.11.2023 vyplýva, že
čl. 32 ods. 1 a 2 nie sú v rozpore so zákonom, keďže zákon č. 552/2003 (§ 13b) síce limituje výšku

odchodného v podnikových zmluvách vzhľadom na to, že ide o zamestnávateľov, ktorí sú financovaní
z verejných zdrojov, a v súlade s touto úpravou teda v podnikovej kolektívnej zmluve možno dohodnúť
zvýšenie odchodného najviac o dvojnásobok funkčného platu alebo priemerného mesačného zárobku
aznenímkolektívnejzmluvyvtomtosmerekporušeniuneprišlo,alečl.32ods.3jevrozporesozákonom
a to č. 553/2003 Z.z. v ustanovení § 20 ods. 1 písm. a) – g) limituje dôvody na poskytnutie odmeny

– odmenu podľa tohto ustanovenia je možno poskytnúť len pre niektorý z určených dôvodov a podľa
znenia kolektívnej zmluvy tak v tomto smere k porušeniu zákona došlo, pretože poskytnutie „odmeny
za odpracované roky pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok
alebo invalidný dôchodok“ tento zákon nepozná.

30. Z dodatku č. 2 k kolektívnej zmluve zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja na rok 2022
zo dňa 2.12.2022, ktorý za žalovaného podpísal jeho riaditeľ G. H. B. B. a za odborovú organizáciu
SLOVES jej predsedníčka E. T. N. vyplýva, že čl. 32 ods. 3 bol vypustený.

31. Z kolektívnej zmluvy zamestnancov M. N. O. na rok 2018 zo dňa 2.2.2018, ktorú za žalovaného

podpísal Q. E. H. V., B. a za základnú organizáciu N. W. T. verejnej správy E. V. H. vyplýva, že sa v nej
nachádzali iba ustanovenia čl. 32 ods. 1 a 2 kolektívnej zmluvy na rok 2022 a to v čl. 30 ods. 1 a 2.

32. Z kolektívnej zmluvy zamestnancov M. N. O. na rok 2019 zo dňa 8.1.2019, ktorú za žalovaného
podpísal Q. E. H. V., B. a za základnú organizáciu N. W. T. verejnej správy E. V. H. vyplýva, že na jej

prvej strane je podpis žalobkyne 1/ a G. L. O. a ustanovenia čl. 32 ods. 1 a 2 kolektívnej zmluvy na rok
2022 sa nachádzali už v čl. 32 ods. 1 a 2 kolektívnej zmluvy a okrem nich už aj sporný čl. 32 ods. 3 čo
do nároku na odmenu vo výške troch funkčných platov.

33. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 28.11.2022 podpísanej za žalovaného predsedom

E. V. V., B., potvrdenia o zamestnaní zo dňa 28.11.2022 a výplatnej pásky za 12/2022 vyplýva, že
žalobkyňa 1/ E. A. B. bola u žalovaného zamestnaná od 1.7.2002 do 28.11.2022 na pracovnej pozícii
riaditeľ, ekonóm, ktorý pracovný pomer ukončila dohodou k 28.11.2022 s tým, že žalovaný jej, ako jej
zamestnávateľ, vyplatí v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovnéhopomeru v súlade s § 76a ods. 1 Zákonníka práce a čl. 32 ods. 1 Kolektívnej zmluvy zamestnancov
Nitrianskeho samosprávneho kraja uzatvorenej na rok 2022 odchodné vo výške troch platov a v súlade
s čl. 32 ods. 3 tejto kolektívnej zmluvy odmenu za odpracované roky pri prvom skončení pracovného

pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok vo výške štyroch funkčných platov.

34. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 22.11.2022, podpísanej za žalovaného predsedom
Q. E. H. V., B., potvrdenia o zamestnaní zo dňa 31.12.2022 a výplatnej pásky za 12/2022 vyplýva,
že pôvodná žalobkyňa 2/ B. Q. F. R. bola u žalovaného zamestnaná od 28.4.2005 do 31.12.2022,

t.j. 17 rokov a 245 dní, na pracovnej pozícii riadiaci pracovník/manaž., ktorý pracovný pomer ukončila
dohodou k 31.12.2022 s tým, že žalovaný jej, ako jej zamestnávateľ, vyplatí v najbližšom výplatnom
termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru v súlade s § 76a ods. 1 Zákonníka práce
a čl. 32 ods. 1 Kolektívnej zmluvy zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja uzatvorenej na
rok 2022 odchodné vo výške troch platov a v súlade s čl. 32 ods. 3 tejto kolektívnej zmluvy odmenu
za odpracované roky pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok

vo výške troch funkčných platov, ktoré odchodné jej bolo vyplatené a to výške 8100 eur. Z oznámenia
o výške a zložení jej funkčného platu zo dňa 28.6.2022 vyplýva, že v zmysle zákona č. 553/2003 Z.z.
o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a nariadenia vlády SR č. 220/2022 Z.z., ktorými sa
ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme bola

zaradená do 10. platovej triedy, platový stupeň 13. a mala funkčný plat 2700 eur.

35. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 23.11.2022 podpísanej za žalovaného predsedom
Q. E. H. V., B., potvrdenia o zamestnaní zo dňa 31.12.2022 vyplýva, že žalobkyňa 3/ H. I. bola
u žalovaného zamestnaná od 2.7.2002 do 31.12.2022, t.j. 20 rokov a 183 dní, na pracovnej pozícii

všeobecný administratívny, ktorý pracovný pomer ukončila dohodou k 31.12.2022 s tým, že žalovaný
jej, ako jej zamestnávateľ, vyplatí v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia
pracovného pomeru v súlade s § 76a ods. 1 Zákonníka práce a čl. 32 ods. 1 Kolektívnej zmluvy
zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja uzatvorenej na rok 2022 odchodné vo výške troch
platov a v súlade s čl. 32 ods. 3 tejto kolektívnej zmluvy odmenu za odpracované roky pri prvom

skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok vo výške štyroch funkčných
platov. Z oznámenia o výške a zložení jej funkčného platu zo dňa 28.6.2022 vyplýva, že v zmysle
zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a nariadenia vlády SR č.
220/2022 Z.z., ktorými sa ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce

vo verejnom záujme bola zaradená do 4. platovej triedy, platový stupeň 13. a mala funkčný plat 1627 eur.

36. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.11.2022 podpísanej za žalovaného predsedom
Q. E. H. V., B., potvrdenia o zamestnaní zo dňa 31.12.2022 a výplatnej pásky za 12/2022 vyplýva,
že žalobkyňa 4/ G. A. bola u žalovaného zamestnaná od 8.6.2006 do 31.12.2022, t.j. 16 rokov a 207

dní, na pracovnej pozícii odborný a administratívny pracovník, ktorý pracovný pomer ukončila dohodou
k 31.12.2022 s tým, že žalovaný jej, ako jej zamestnávateľ, vyplatí v najbližšom výplatnom termíne
nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru v súlade s § 76a ods. 1 Zákonníka práce a čl.
32 ods. 1 Kolektívnej zmluvy zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja uzatvorenej na rok
2022 odchodné vo výške troch platov a v súlade s čl. 32 ods. 3 tejto kolektívnej zmluvy odmenu za

odpracované roky pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok vo
výške troch funkčných platov, ktoré odchodné jej bolo vyplatené a to vo výške 3912 eur. Z oznámenia
o výške a zložení jej funkčného platu zo dňa 28.6.2022 vyplýva, že v zmysle zákona č. 553/2003 Z.z.
o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a nariadenia vlády SR č. 220/2022 Z.z., ktorými sa

ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme bola
zaradená do 4. platovej triedy, platový stupeň 14. a mala funkčný plat 1304 eur.

37. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.11.2022 podpísanej za žalovaného predsedom
Q. E. H. V., B., potvrdenia o zamestnaní zo dňa 31.12.2022 a výplatnej pásky za 12/2022 vyplýva, že

žalobkyňa 5/ E. K. D. bola u žalovaného zamestnaná od 1.5.2006 do 31.12.2022, t.j. 16 rokov a 245 dní,
na pracovnej pozícii finančný riaditeľ/ekonóm, ktorý pracovný pomer ukončila dohodou k 31.12.2022
s tým, že žalovaný jej, ako jej zamestnávateľ, vyplatí v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po
dni skončenia pracovného pomeru v súlade s § 76a ods. 1 Zákonníka práce a čl. 32 ods. 1 Kolektívnejzmluvy zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja uzatvorenej na rok 2022 odchodné vo výške
troch platov a v súlade s čl. 32 ods. 3 tejto kolektívnej zmluvy odmenu za odpracované roky pri prvom
skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok vo výške troch funkčných platov,

ktoré odchodné jej bolo vyplatené a to vo výške 8400 eur.

38. Z fotografií vyplýva, že žalobkyni 3/ H. I. bol dňa 16.5.2022 odovzdaný ďakovný list a že predseda
žalovaného V. V. odovzdal žalobkyni 2/ kyticu a písomne jej poďakoval za dlhoročnú spoluprácu. Z
prepisu SMS správ vyplýva, že žalobkyňa 2/ zaslala predsedovi žalovaného SMS správu, v ktorej mu

poďakovala za kyticu, na ktorú jej on odpísal a uviedol, že sa s ňou chcel rozlúčiť osobne a poďakovať
jej za všetko, čo pre kraj urobila a že mu je ľúto, že odchádza.

39. Žalobkyňa 1/ E. A. B. na pojednávaní uviedla, že u žalovaného bola zamestnaná 20 rokov, v
posledných rokoch ako riaditeľka, jej náplňou práce bolo organizovanie výkonu práce žalovaného,
zodpovedala predsedovi a zastupiteľstvu. Za svoju prácu dostala niekoľko vyznamenaní, nedostala

žiadne napomenutie, neboli voči nej vznesené žiadne výhrady a žalovaný bol, pod jej vedením, vo
výbornej finančnej kondícii. Žalovaný vznikol v roku 2001, začal fungovať v roku 2002 a kolektívna
zmluva sa tvorila v rokoch 2017 až 2018, kedy sa do nej dostalo aj ustanovenie § 32 ods. 3, pretože
prišlo k prvým odchodom do dôchodku a následne sa v nej v roku 2021 robili drobné úpravy. Pri
tvorbe kolektívnej zmluvy nijakým spôsobom neparticipovala, nezúčastňovala sa rokovaní, do obsahu

čl. 32 nezasahovala. Sporné otázky s ňou za zamestnávateľa konzultovali a o rokovaniach bola
informovaná, keďže bola riaditeľkou žalovaného, a to aj p. N., ktorá bola jej asistentkou. Kolektívnu
zmluvu pred podpisom predsedu musela skontrolovať jeho právnička p. O. a ona verila, že je
v poriadku. Ustanovenie o odmenách sa do kolektívnej zmluvy dostalo z dôvodu snahy o spravodlivé
odmeňovaniezamestnancovaustanovenieoštyrochplatochzdôvodujehomožnéhovyužitianiektorými

zamestnancami, s ohľadom na dĺžku trvania ich pracovného pomeru.

40. Pôvodná žalobkyňa 2/ B. Q. F., R. na pojednávaní uviedla, že u žalovaného pracovala od roku
2005 a od decembra 2007 na pozícii vedúcej sprostredkovateľského orgánu a jej priamym nadriadeným
bol predseda žalovaného. Počas trvania pracovného pomeru nemala žiadne pracovnoprávne problémy,

zamestnávateľ nemal voči jej práci žiadne výhrady, boli pozitívne hodnotení v rámci Slovenska ako jedny
z najlepších a žalovaný nemal nikdy toľko zdrojov ako počas jej pôsobenia. Za svoju prácu dostávala
mzdu a odmenu. Nepodieľala sa na tvorbe kolektívnej zmluvy. Predseda žalovaného p. V. podpisoval
všetky dokumenty až potom, ako k nim priložila právnička O. kontrolný list. Do roku 2019 bola prax pri
odmenách pri odchode do dôchodku nejednotná a subjektívna. Keď dňa 15.11.2022 predložila návrh na

skončenie pracovného pomeru dohodou ku koncu roka 2022 verila, že odíde za rovnakých podmienok
ako kolegovia, ktorí odchádzali pred ňou a aj po nej.

41. Žalobkyňa 5/ E. K. D. na pojednávaní dňa 29.1.2024 uviedla, že u žalovaného pracovala na pozícii
vedúcej ekonomického odboru, nikdy jej nebolo uložené z jeho strany žiadne napomenutie, počas

trvania pracovného pomeru dostávala odmeny, 13 až 14 plat, bola predsedníčkou finančnej komisie
SK8 a finančná kondícia žalovaného bola veľmi dobrá. Od začiatku trvania jej pracovného pomeru
k žalovanému v roku 2015 do prijatia kolektívnej zmluvy sa odmeny pri skončení pracovného pomeru
vyplácali na základe návrhu, čo nebolo predvídateľné a takto to bolo lepšie čitateľné. Všetky dokumenty
pred podpisom predsedu kontrolovala právnička Q. O.. Ona sa potom, ako jej 30.6.2022 vznikol nárok

na starobný dôchodok, rozhodla odísť do dôchodku za dohodnutých podmienok, za akých odchádzali aj
iní jej kolegovia. Dňa 31.12.2022 jej prišiel nový predseda žalovaného poďakovať za prácu ktorú urobila,
dostala kyticu, s každým sa rozlúčila a odišla do dôchodku. V prvom výplatnom termíne jej však nebola
odmena bez odôvodnenia vyplatená. Na pojednávaní dňa 10.2.2025 uviedla, že nikdy nebola členkou
odborov a nezúčastňovala sa vyjednávaní o obsahu kolektívnych zmlúv, vyjadrovala sa iba finančným

záležitostiam, jej krytiu, keď jej bola predložená vyhotovená kolektívna zmluva, ešte pred jej podpisom
niekým z odborov a že to, že zmluvu niekto šifroval neznamená, že ju aj vyhotovil, aj ona takto šifrovala
zmluvy na prednej strane v spodnej časti ak boli za ekonomický úsek v poriadku alebo sa podpisovala
aj cez lepiacu pásku pri pečiatke.

42. Svedkyňa G. L. O. U. na pojednávaní dňa 22.2.2024 uviedla, že do februára 2023 pracovala
v kancelárii predsedu ako právnik a v náplni práce mala posudzovanie predložených návrhov. Kolektívne
zmluvy však neboli bežnými zmluvami, ktoré by jej chodili na kontrolu a nepamätala si, či kontrolovala
spornú kolektívnu zmluvu, či mala priestor na jej pripomienkovanie a či ho mal vtedajší predsedažalovaného. Žalovaného zastupovala v rokoch 2017-2020 pri rokovaniach pred uzavretím vyšších
kolektívnych zmlúv na úrade vlády žalobkyňa 1/, čo vyplývalo z jej pracovného zaradenia a funkcie
a predpokladá, že ona viedla aj rokovania o predmetnej kolektívnej zmluve, keďže s ňou prišla na podpis.

Na pojednávaní dňa 30.1.2025 uviedla, že na kolektívnej zmluve pre rok 2019 je jej podpis a aj podpis
žalobkyne 1/ a na kolektívnej zmluve pre rok 2022 je podpis žalobkyne 1/, kolektívnu zmluvu pre rok
2022 jej priniesla na kontrolu žalobkyňa 1/, pričom jej povedala, že ju videli právnici, na kontrolu mala
chvíľu, ktorú nepovažovala za dostatočnú, ale nenamietala proti tomu, pretože to bolo pri kolektívnych
zmluvách štandardné, kolektívne zmluvy nemali kontrolný list.

43. Svedok V. H. na pojednávaní dňa 30.1.2025 uviedol, že popisoval kolektívnu zmluvu v roku 2016,
2017, 2018, 2019 a 2020, pretože bol v uvedenom období predseda odborov, odmenu za odpracované
roky navrhla zapracovať do kolektívnej zmluvy na rok 2019 a na rok 2022 žalobkyňa 1/, pri kolektívnom
vyjednávaní v rokoch 2018 a roku 2021 bola aj prítomná za vedenie a žalobkyňa 5/ kvôli krytiu
vyjednaných nárokov.

44. Svedok Q. E. H. V. B. na pojednávaní dňa 30.1.2025 uviedol, že na rokovania pri uzatváraní
kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa chodil do Bratislavy riaditeľ alebo vedúci odboru personalistiky
a tieto osoby, ktoré komunikovali s odborármi mali potom povinnosť pripraviť právne nezávadnú
kolektívnu zmluvu za pomoci právnikov, ktorú mu mali priniesť hotovú s podpisom odborára a potom

bola zmluva predložené jeho právnikovi na kontrolu a až následne ju podpísal. Kontrolný list sa prikladal
k dodávateľsko-odberateľským zmluvám. Sporné dojednanie mu nepripadalo podozrivé, pretože nemá
právnické vzdelanie a aj v prípade predsedu sa zohľadňovala dĺžka funkčného obdobia.

45. Svedok H. X. O. na pojednávaní dňa 10.2.2025 uviedol, že u žalovaného bol predsedom odborov od

založenia odborovej organizácie v roku 2002 do roku 2014, kedy u ukončil pracovný pomer. Kolektívne
zmluvy sa po ich vypracovaní na podklade kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa zverejnili na intranetovej
stránke žalovaného, kde ich mohli pripomienkovať zamestnanci a ak k nim neboli pripomienky predložili
sa na podpis predsedovi. Takto vtedy prebiehalo kolektívne vyjednávanie. Zmluvy vyhotovoval výbor
základnej organizácie, podpisoval ju predseda žalovaného po skontrolovaní jeho právničkou, kedy

už bola podpísaná odbormi. Zmluva išla aj riaditeľovi alebo do nej nahliadal na intranetovej stránke.
Kolektívne zmluvy predkladal na pripomienkovanie aj žalobkyni 5/, ktorá bola šéfkou ekonomického
oddelenia žalovaného a pokiaľ bol problém s peniazmi stretli sa aj fyzicky. Po tom ako v roku 2018 začal
opäť pracovať u žalovaného, bol už iba radovým členom odborov a vedúci odboru, kedy z titulu svojej
funkcie parafaoval zmluvy a niekedy ich podpisoval aj pri pečiatke.

46. Svedkyňa Y. F. na pojednávaní dňa 10.2.2025 uviedla, že od roku 2009 do 2024, kedy pracovala
u žalovaného, bola aj členkou odborovej organizácie a od roku 2015 do 2024 bola aj v základnom
výbore. Sporný článok sa pripravoval dva roky, navrhli to viacerí členovia na výročnej schôdzi asi v roku
2016-2017, nebolo to na podnet žalobkyne 1/, pretože sa výročných schôdzí a ani rokovaní výboru

nezúčastňovala. Žalobkyňa 1/ a ani ostatné neboli členmi odborov a nechodili na rokovania. Kolektívna
zmluva sa pripravila, dala na kontrolu právnikom, potom na podpis predsedovi, ktorý mal tiež svoju
právničku, zmluva musela prejsť parafovaním a potom sa zverejnila. Pred tým nebola zverejnená na
intranetovej stránke, chodila do emailu členom odborov, ktorí k nej mohli dať svoje pripomienky. Zmluvu
neparafoval ten kto ju vyhotovil, ale vedúci odborov, pričom riaditeľ žalovaného ju nikdy nevyhotovil.

47. Súd takto zistený skutkový stav posúdil podľa nasledovných právnych predpisov:

48. Podľa § 1 ods. 6 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, v pracovnoprávnych vzťahoch možno
upraviť podmienky zamestnania a pracovné podmienky zamestnanca výhodnejšie ako to upravuje tento

zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne
nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.

49. Podľa § 15 Zákonníka práce, prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za
ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.

50. Podľa § 231 ods. 1 Zákonníka práce, odborový orgán uzatvára so zamestnávateľom
kolektívnu zmluvu, ktorá upravuje pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky
zamestnávania, vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, vzťahy medzi zamestnávateľmialebo ich organizáciami a jednou organizáciou alebo viacerými organizáciami zamestnancov
výhodnejšie, ako ich upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo
iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich

nemožno odchýliť.

51. Podľa § 231 ods. 4 Zákonníka práce, postup pri uzatváraní kolektívnych zmlúv ustanovuje osobitný
predpis.

52. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, tento zákon upravuje
práva a povinnosti zamestnancov a zamestnávateľov pri výkone práce vo verejnom záujme.

53.Podľa§1ods.4zákonač.552/2003Z.z.,napracovnoprávnevzťahyzamestnancovprivýkonepráce
vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje
inak.

54. Podľa § 13b písm. a) zákona č. 552/2003 Z.z., v podnikovej kolektívnej zmluve možno dohodnúť
zvýšenie odchodného najviac o dvojnásobok funkčného platu alebo priemerného mesačného zárobku.

55. Podľa § 13b písm. b) zákona č. 552/2003 Z.z., v podnikovej kolektívnej zmluve možno dohodnúť

zvýšenie odstupného najviac o dvojnásobok funkčného platu alebo priemerného mesačného zárobku.

56. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone
prác vo verejnom záujme, zákon o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa nevzťahuje na zamestnancov VÚC, ak VÚC pri

odmeňovaní zamestnancov okrem zamestnancov, ktorí sú zaradení v škole a v školskom zariadení
bez právnej subjektivity, postupuje podľa poriadku odmeňovania upraveného podľa Zákonníka práce;
mzdové podmienky zamestnancov obce a vyššieho územného celku podľa poriadku odmeňovania
nesmú byť nižšie ako ich posledný priznaný funkčný plat podľa tohto zákona.

57. Podľa § 4 písm. n) zákona č. 553/2003 Z.z. zamestnancovi za podmienok a v rozsahu ustanovených
týmto zákonom patrí plat, ktorým je odmena.

58. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z.z., zamestnávateľ môže poskytovať zamestnancovi
odmenu za a) kvalitné vykonávanie pracovných činností alebo za vykonanie práce presahujúcej rámec

pracovných činností vyplývajúcich z dohodnutého druhu práce, b) splnenie mimoriadnej pracovnej úlohy
alebo osobitne významnej pracovnej úlohy, alebo vopred určenej cieľovej pracovnej úlohy, prípadne jej
ucelenej etapy, c) pracovné zásluhy pri dosiahnutí 50 rokov a 60 rokov veku až do sumy jeho funkčného
platu, d) poskytnutie osobnej pomoci pri zdolávaní požiaru alebo mimoriadnej udalosti, pri likvidácii a
odstraňovaní ich následkov, pri ktorých môže dôjsť k ohrozeniu života, zdravia alebo majetku, alebo

e) aktívnu účasť na zvýšení výnosov získaných podnikateľskou činnosťou zamestnávateľa, ktorý je
príspevkovou organizáciou, f) prácu pri príležitosti obdobia letných dovoleniek, g) prácu pri príležitosti
vianočných sviatkov.

59. Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 553/2003 Z.z., návrh na poskytnutie odmeny zamestnancovi podľa

odseku 1 vrátane jej výšky písomne odôvodní príslušný vedúci zamestnanec.

60. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, v znení účinnom v čase
uzavretia kolektívnej zmluvy, neplatná je kolektívna zmluva v tej časti, ktorá je a) v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, b) upravuje nároky zamestnancov v menšom rozsahu než kolektívna

zmluva vyššieho stupňa.

61. Podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, neplatný je právny úkon, ktorý svojím
obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

62. V konaní nebolo sporné, že žalobkyne boli zamestnané u žalovaného, ktorý je vyšším územným
celkom – M. N. O., že u neho vykonávali práce vo verejnom záujme v zmysle zákona č. 552/2003
Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a preto boli odmeňované podľa zákona č. 553/2003 Z.z.
oodmeňovaníniektorýchzamestnancovprivýkoneprácvoverejnomzáujme,výškaichfunkčnéhoplatu,dĺžka trvania pracovného pomeru a ani to, že ich pracovný pomer sa skončil dohodou a to u žalobkyne 1/
k 28.11.2022 a u ostatných žalobkýň k 31.12.2022, že išlo o prvé skočenie pracovného pomeru po vzniku
ich nároku na starobný dôchodok, čo bolo preukázané aj oznámeniami o výške a zložení funkčného

platu niektorých z nich a dohodami o skočení pracovného pomeru. V konaní nebolo sporné, že žalovaný
sa zaviazal v dohodách o skončení pracovného pomeru vyplatiť žalobkyniam v najbližšom výplatnom
termíne nasledujúcom po dni skončenia ich pracovného pomeru odchodné v súlade s § 76a ods. 1
Zákonníka práce a čl. 32 ods. 1 Kolektívnej zmluvy zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja
uzatvorenej na rok 2022 a odmenu v súlade s čl. 32 ods. 3 tejto kolektívnej zmluvy, čo bolo preukázané

aj dohodami o skončení pracovného pomeru, ktorú odmenu žalobkyniam nevyplatil a preto sa žalobkyne
tohto nároku domáhajú žalobou na súde.

63. V konaní bolo sporné, či bol nárok žalobkýň na vyplatenie odmeny v kolektívnej zmluve na rok
2022 a v dohodách o skončení pracovného pomeru platne dojednaný, či žalobkyňa 1/ neplatnosť tohto
nároku sama nespôsobila, či žalobkyniam vznikla nevyplatením tohto nároku majetková škoda, za ktorú

zodpovedná žalovaný a či nie je ich nárok v rozpore s dobrými mravmi.

64. Súd po vykonanom dokazovaním dospel k záveru, že hoci nebol nárok žalobkýň na vyplatenie
odmeny pri prvom skončení pracovného pomeru po vzniku nároku na ich starobný dôchodok vo výške
troch, resp. štyroch funkčných platov v čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluve zamestnancov Nitrianskeho

samosprávneho kraja uzatvorenej na rok 2022 a potvrdený v dohodách o skončení ich pracovného
pomeru platne dojednaný, neplatnosť sama žalobkyňa 1/ nespôsobila a pretože žalobkyniam vznikla
nevyplatením tohto nároku majetková škoda, za ktorú zodpovedá žalovaný a ich nárok nie je v rozpore
s dobrými mravmi, je ich žaloba dôvodná.

65. Žalobkyne vykonávali pre žalovaného práce vo verejnom záujme a boli odmeňované podľa zákona
č. 553/2003 Z.z. a preto je potrebné na ich pracovnoprávny vzťah aplikovať podľa § 1 ods. 2 písm.
a) v spojení s § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 552/2003 Z.z. primárne ustanovenia tohto zákona a s tým
súvisiace ustanovenia o odmeňovaní zamestnancov podľa zákona č. 553/2003 Z.z. a len subsidiárne
ustanoveniaZákonníkapráce.Vôľazamestnávateľa,ktoréhozamestnancisúodmeňovanípodľazákona

č. 553/2003 Z.z. je obmedzená zo zákona a zamestnávateľ, ani keby chcel, nemôže pre zamestnancov
odmeňovaných podľa zákona č. 553/2003 Z.z dojednať, a to ani v kolektívnej zmluve, výhodnejšie
mzdové podmienky, než sú uvedené v tomto zákone. Z uvedeného dôvodu nie je možné na pracovný
vzťah žalobkýň aplikovať ustanovenia § 1 ods. 6 a § 231 ods. 1 Zákonníka práce tak, ako sa ony
domnievali. Plat zamestnanca, ktorý je odmeňovaný podľa zákona č. 553/2003 Z.z. je tvorený podľa

§ 4 písm. n) tohto zákona aj odmenou, ktorú však môže zamestnávateľ poskytnúť len z dôvodov
uvedených v § 20 ods. 1 uvedeného zákona. Predmetné ustanovenie § 20 je kogentným ustanovením
nepripúšťajúcim odchýlky, a to ani v prospech zamestnanca (jednostranná relatívna kogentnosť). Iný
výklad nevyplýva ani z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2016 sp. zn. 5Cdo/377/2014, na
ktoré poukázali žalobkyne, kde síce najvyšší súd uviedol, že § 76 ods. 1 Zákonníka práce je relatívne

kogentnou normou a preto je možné rozšíriť dôvody vyplatenia odstupného, ale pri zamestnankyni
vykonávajúcej práce vo verejnom záujme je nevyhnutné na pracovnoprávny vzťah aplikovať primárne
ustanoveniazákonaoprácachvoverejnomzáujme,vktoréhoustanovení§13bjestanovenámaximálna
hranica nároku a od tohto ustanovenia nie je možné sa odchýliť, čo je dané ochrannou funkciou tohto
ustanovenia vo vzťahu k verejnému záujmu na efektívnom a transparentnom používaní verejných

financií, ktorý je v danom prípade väčší než záujem na ochrane zmluvnej voľnosti strán a zdôrazňuje
aj oklieštenie prospechu zamestnanca. Rovnaký právny záver vyplýva aj z poradí druhého rozhodnutia
Najvyššieho súd SR v tejto veci zo dňa 28.2.2023 sp. zn. 9Cdo/26/2021, kde najvyšší súd uviedol, že
súdy nižšej inštancie správne postupovali, keď dohodu o odstupnom obsiahnutú v dohode o skončení
pracovného pomeru posúdili ako absolútne neplatnú pre rozpor s § 13b písm. b) zákona o výkone

práce vo verejnom záujme a že účelom § 13b písm. b) je limitovať výšku odstupného v podnikových
kolektívnych zmluvách. Keďže žalobkyne boli tiež odmeňované podľa zákona č. 553/2003 Z.z., v ktorého
ustanovení § 20 ods. 1 je stanovené v akých prípadoch je možné poskytnúť im odmenu, od ktorých
ustanovení sa nie je možné odchýliť, ani za použitia § 1 ods. 6 Zákonníka a ani tieto dôvody rozšíriť, je
ustanovenie čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy v rozpore s § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z.z. a kolektívna

zmluva zamestnancov Nitrianskeho samosprávneho kraja uzavretá na rok 2022 je podľa § 4 ods. 2
písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v tejto časti neplatná. Ak by aj bol nárok na
zaplatenie odmeny platne dojednaný, poskytnutie odmeny je podľa § 20 ods. 1 nenárokovateľné t.j.
jej vyplatenie závisí od úvahy žalovaného, ako zamestnávateľa, čo vyplýva z použitého slova „môže“v odseku 1 a aj slova „na návrh“ v odseku 2 a preto by žalobkyne aj tak nemali nárok na jej zaplatenie.
Keďže k platenému dojednaniu tohto nároku v kolektívnej zmluvy neprišlo, nestala sa tak odmena
nárokovateľnou zložkou mzdy tak, ako tvrdili žalobkyne a keďže nebola viazaná na zásluhovosť, sú

irelevantné ich tvrdenia o kvalite ich práce.

66. Z obsahu sporného dojednania čl. 32 ods. 3 kolektívnej zmluvy okrem toho vyplýva, že ide o
„ďalšie odchodné“ dojednané pre prípad odpracovaných rokov vo výške jedného až štyroch funkčných
platov. Súd nespochybňuje, že ak by žalobkyne neboli odmeňované podľa zákona č. 553/2003 Z.z.

bolo by možné priamo v kolektívnej zmluve platne dojednať vyššie odchodné, pretože ustanovenie §
13b limitujúce jeho výšku by sa na nevzťahovalo. (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
19CoPr/12/2015 alebo sp. zn. Krajského súdu v Trenčín sp. zn. 4CoPr/3/2015), ale pretože podľa §
13b písm. a) zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme je pri prácach vo verejnom
záujme možné dohodnúť v podnikovej kolektívnej zmluve zvýšenie odchodného najviac o dvojnásobok
funkčného platu alebo priemerného mesačného zárobku tak, je toto dojednanie neplatné aj podľa § 39

Občianskeho zákonníka, pretože obchádza ustanovenie § 13b písm. a) zákona č. 552/2003 Z.z..

67. Hoci bol nárok žalobkýň na zaplatenie odmeny potvrdený žalovaným aj v písomných dohodách
o ich skočení pracovného pomeru, z dôvodu, že tieto odkazovali na dojednanie čl. 32 ods. 3 kolektívnej
zmluvy, ktoré súd posúdil z hore uvedených dôvodov ako neplatné, je neplatné podľa § 39 Občianskeho

zákonníka pre rozpor so zákonom a to § 20 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z.z. a aj obchádzanie § 13b písm.
a) zákona č. 552/2003 Z.z. neplatné aj potvrdenie tohto nároku v dohodách o skončení pracovného
pomeru. Súd na podporu svojich právnych záverov poukazuje na horeuvedenú vec prejednávanú
dovolacím súdom, kde bol nárok dojednaný v dohode o skončení pracovného pomeru s poukazom na
ustanovenia týkajúce sa dojednávania nárokov v kolektívnych zmluvách.

68. Podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce, neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na
ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu
škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

69. Podľa čl. 2 základných zásad Zákonníka práce, pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu
vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný
výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto
práva, ak tento zákon, osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika
viazaná, neustanovuje inak. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí

byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

70. Z dikcie § 17 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce vyplýva, že aj keď by nejaké dojednanie
vpracovnoprávnychvzťahochboloneplatné,nemôžebyťtátoneplatnosťnaujmuzamestnancovi,pokiaľ

ju nespôsobil sám. Zákonník práce zakotvuje zvýšenú ochranu zamestnanca v prípade neplatnosti
právneho úkonu a vychádza z predpokladu dobrej vôle na jeho strane. Zodpovednosť zamestnávateľa
je teda daná ak neplatnosť právneho úkonu spôsobil on sám alebo ju spôsobil spolu so zamestnancom
a nie je daná iba v prípade, ak ju spôsobí sám zamestnanec, napríklad falšovaním dokladov
alebo zamlčovaním potrebných skutočností. Ak v dôsledku neplatného právneho úkonu vznikne

zamestnancovi škoda a je bezpredmetné, či dôvod neplatnosti je zakotvený v Občianskom zákonníku
alebo Zákonníku práce, je zamestnávateľ podľa § 17 ods. 3 veta druhá Zákonníka práce povinný ju
zamestnancovi nahradiť. Uvedené platí ak sú splnené ďalšie predpoklady zodpovednosti za škodu, ktorá
je objektívna t.j. bez ohľadu na zavinenie a to: 1/ existencia pracovnoprávneho vzťahu, 2/ protiprávny
úkont.j.konanie,ktoréjevrozporespovinnosťamivyplývajúcimizpracovnoprávnehovzťahuaprávnymi

predpismi,ktorésanapracovnoprávnyvzťahvzťahujú,3/vznikmajetkovejškody,ktorámôžebyťškodou
skutočnou, ktorou je zníženie hodnoty majetku a inou – ušlý zisk, ktorý možno definovať ako majetkovú
ujmu, o ktorú by sa bol majetok poškodeného zväčšil, keby nebola bývala vznikla škoda a 4/ príčinná
súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou.

71. Zákony č. 552/2003 Z.z. a č. 553/2003 Z.z., ktoré sa prednostne použijú na pracovnoprávny
vzťah žalobkýň, ale ani iné zákony neobsahujú iné dojednania o náhrade škody a preto sa predmetné
ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce použije s poukazom na § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. aj na
pracovnoprávny vzťah žalobkýň k žalovanému. V konaní nebolo preukázané, že by neplatnosť spornéhodojednania kolektívnej zmluvy pre rok 2022 a ani rok 2018, kedy sa prvý krát sporné dojednanie
do kolektívnej zmluvy a ani pre rok 2019, kedy prišlo k rozšíreniu nároku alebo dohôd o skončení
pracovného pomeru spôsobili samotné žalobkyne.

72. Kolektívna zmluva je dvojstranným právnym úkonom, ktorej subjektom je zamestnávateľ a odborová
organizácia ale nie zamestnanec, ktorý je iba adresátom jej ustanovení. V konaní bolo preukázané, že
všetky kolektívne zmluvy, ktoré boli do súdneho spisu predložené, podpísali kompetentné strany a to
za žalovaného jeho predseda a za odborovú organizáciu rovnako jej predseda, resp. predsedníčka.

Aj keď sa na origináloch kolektívnej zmluvy pre rok 2019 a rok 2022 nachádzajú, popri podpisoch
uvedených subjektoch, ktoré sú jej zmluvnými stranami, podpisy žalobkyne 1/, neznamená to, že by
ich žalobkyňa 1/ aj za niektorú zmluvnú stranu podpísala. Podpis žalobkyne 1/ sa ani nenachádza
v tej časti zmluvy, v ktorej ju podpisovali zmluvné strany, ale sa nachádza buď v spodnej časti prvej
strany (kolektívna zmluva pre rok 2019) alebo prechádza cez lepku, ktorou je prelepená trikolóra,
ktorou je zabezpečená technická jednota zmluvy na zadnej strane (kolektívna zmluva pre rok 2022),

pričom výsluchom žalobkyne 5/ a svedkov a to G. O., H. O. a F. bolo preukázané, že zmluvy v týchto
miestach podpisovali osoby, ktoré ich kontrolovali. Na originály kolektívnej zmluvy pre rok 2019 sa okrem
podpisu žalobkyne 1/ nachádza na tomto mieste aj podpis právničky žalovaného G. O., ktorá podľa
uvedených svedkov a aj svedka Q. E. V. B. rovnako kolektívnu zmluvu kontrolovala, pri ktorej žalovaný
ani netvrdil, že by zmluvu podpisovala ako oprávnená osoba. Sporné ustanovenie sa prvý krát do

kolektívnejzmluvydostalovroku2018,kedyžalobkyňa1/aninebolariaditeľkoužalovanéhoakolektívnu
zmluvu nepodpisovala a pretože výsluchom svedkyne F. bolo preukázané, že jeho zapracovanie navrhli
na členskej schôdzi členovia odborovej organizácie, ktorou žalobkyňa 1/ nebola bolo bez právneho
významu zisťovať, či bola alebo nebola prítomná na rokovaní a preto súd nevyhovel návrhu žalovaného
na vypočutie svedka E. I., ktorý bol v tom čase riaditeľom žalovaného. Súd prihliadol na výpoveď

svedkyne F., pretože len zo samotných okolností, ktoré predchádzali skončeniu jej pracovnoprávneho
pomeru nie je možné skonštatovať jej ne vierohodnosť. V konaní nebolo sporné a aj bolo výsluchom
svedkov G. O., Q. E. V. B., H. O. a aj svedka H. preukázané, že žalobkyňa 1/ sa z titulu funkcie riaditeľky
žalovaného zúčastňovala rokovaní pri uzatváraní kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa a z toho titulu
následne aj sama participovala pri uzatváraní kolektívnej zmluvy u žalovaného, konzultovali sa s ňou

a aj žalobkyňou 5/ sporné otázky a o výsledku rokovaní ju informovala jej asistentka E. N.. Uvedené
však neznamená, že by sa tieto žalobkyne zúčastňovali priamo kolektívnych vyjednávaní pri uzatváraní
kolektívnych zmlúv u žalovaného. Hoci svedok H. sa tak vyjadril, z výpovede ďalších svedkov bolo
preukázané, že si zamieňajú pojmy participácie ohľadne sporných otázok s účasťou na kolektívnych
vyjednávaniach a preto súd na tiet vyjadrenia svedka neprihliadol. Hoci jeho výsluchom preukázané,

že odmenu za ďalšie roky do kolektívnej zmluvy pre rok 2019 a 2022 navrhla zapracovať žalobkyňa
1/, v konaní nebolo preukázané, že by na právničku predsedu žalovaného vyvíjala neprimeraný nátlak
pri kontrole zmluvy, že by bola predsedovi žalovaného kolektívna zmluva predložená jej zavinením
k podpisu bez toho, aby prešla u neho riadnym posudzovaním a preto nie je možné bez ďalšieho
skonštatovať, že by jej konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Naopak žalovaný o uzavretí kolektívnej

zmluvy vedel a niekoľko rokov sa zmluvou aj riadil a tieto plnenia vyplácal viacerým zamestnancom.
Z uvedených dôvodov nemôže byť neplatnosť sporných ustanovení kolektívnej zmluvy a už vôbec
nie sporných dojednaní v dohodách o skončení pracovného pomeru, kde žalovaný ani netvrdil, že
by žalobkyňa 1/ nejako ich neplatnosť spôsobila, žalobkyniam na ujmu podľa § 17 ods. 3 veta prvá
Zákonníka práce.

73. Záverom súd udáva, že svedka H. vypočul na pojednávaní nariadenom na 30.1.2025, pretože
žalobkyne boli s tým návrhom včas oboznámené a nežiadali pojednávanie odročiť, dopočul svedkyňu
G. O. a aj žalobkyňu 5/, pretože z uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že nebolo vylúčené zopakovať
vykonané dokazovanie, pričom nebolo preukázané, že by G. O. pracovala u žalovaného na právnom

oddelení a že by bola oboznámená s obsahom súdneho spisu a preto boli námietky žalobkýň nedôvodné
a súd nevyhovel ani návrhu žalovaného na výsluch ostatných členov výboru, pretože sporné skutočnosti
boli dostatočne preukázané výsluchom svedkyne F., o ktorých pravdivosti nemal súd pochybnosti.

74. V konaní nebolo sporné a aj bolo preukázané, že medzi žalobkyňami a žalovaným existoval

pracovnoprávny vzťah, že bývalý predseda žalovaného E. Q. H. V. B. podpísal spornú kolektívnu zmluvu
pre rok 2022, od ktorej si žalobkyne odvodzujú svoj nárok, ktorá obsahovala tieto neplatné dojednania
spolu so zástupcom odborov, tak, ako uzavrel so žalobkyňami aj dohody o skončení pracovného pomeru
s výnimkou dohody so žalobkyňou 1/, ktorú podpísal za žalovaného už jeho súčasný predseda E. V. V.B., čím boli porušené právne predpisy, ktoré sa na pracovnoprávny vzťah vzťahovali a keďže žalobkyne
ako zamestnankyne žalovaného mali legitímne očakávania, že pri skončení ich pracovného nároku im
budetotoplnenievyplatené,pričomichmajetoksaototoplnenienezväčšil,vzniklaimškodaspočívajúca

v zmenšení majetku o to, čo by sa ich majetok zväčšil, keby uvedené ustanovenie v kolektívnej zmluve,
resp. táto časť dohôd o skončení pracovného pomeru bola platná a teda bol preukázaný aj kauzálny
nexus t.j. príčinná súvislosť medzi neplatnosťou týchto dojednaní a vznikom škody v ich dôsledku. Súd
podporne poukazuje aj na právny záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozhodnutí
sp. zn. 1Cdo 123/2009, z ktorého vyplýva, že skutočnou škodou je aj to, o čo by sa majetok navrhovateľa

zväčšil, keby zmluva (bez ohľadu na to, či ide o zmluvu kolektívnu, manažérsku a pod.) bola platná
a z titulu tejto zmluvy mal navrhovateľ nárok na vyplatenie dohodnutej odmeny. Vo veci prejednávanej
najvyšším súdom bola síce kolektívna zmluva neplatná z dôvodu, že bola uzavretá subjektom, ktorý
nemal právnu spôsobilosť ani spôsobilosť na právne úkony a preto išlo nielen o neplatný ale aj ničotný
právny úkon, avšak nemôže byť zamestnancovi na ujmu ani neplatnosť takého právneho úkonu, ktorý
je neplatný pre rozpor s právnymi predpismi, pokiaľ ju sám zamestnanec nespôsobil a preto súd

nepovažoval túto obranu žalovaného za dôvodnú. Žalovaný síce na jej podporu preložil stanovisko
právnickej fakulty C. [. Y. C., ale keďže v tejto otázke súd eviduje rozhodnutia vyššej súdnej autority a to
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7CdoPr/7/2024 a sp. zn. 5CdoPr/5/2023 v súlade s čl. 2 základných zásad
civilného sporového konania a to právnej istoty prihliadol na tieto rozhodnutia. Rovnako ani z nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 501/2011, ktoré v zmysle čl. 3 základných zásad civilného sporového

konania predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax, ktorý preskúmal rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Cdo/123/2009 nevyplýva, že by mal súd diferencovať dôvody neplatnosti právneho úkonu tak, ako
tvrdil žalovaný.

75. Z uvedených dôvodov napriek tomu, že dojednanie v kolektívnej zmluve a aj dohodách o skončení

pracovného pomeru je neplatné, patrí žalobkyniam právo na náhradu škody podľa § 17 ods. 3 Zákonníka
práce a v súlade s čl. 2 základných zásad Zákonníka práce v žalovanej sume, ktorá by im bola vyplatená
v prípade, ak by neboli uvedené dojednania neplatné a preto je žalovaný povinný im a žalobcovi 2/, ktorý
je dedičom pôvodnej žalobkyne 2/, túto škodu nahradiť podľa § 17 ods. 3 veta druhá Zákonníka práce
a preto je ich žaloba v časti o zaplatenie istiny dôvodná.

76. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

77. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má

veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

78. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., v znení účinnom od 1.februára 2013, ktorým

sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

79. Žalovaný nesplnil svoj dlh riadne a včas t.j. do 13.12.2022 v prípade žalobkyne 1/ a do 13.1.2023

v prípade ostatných žalobkýň, keďže ich výplatný termín bol najneskôr do 12. dňa nasledujúceho
mesiaca a k skončeniu pracovného pomeru žalobkyne 1/ prišlo dňa 28.11.2022 a ostatných žalobkýň
dňa 31.12.2022 a preto je podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka v omeškaní. Pretože
ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, majú žalobcovia popri plnení právo aj na zaplatenie úrokov
z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Základná úroková sadzba ECB bola v prvý

deň omeškania 2 %, resp. 2,50 % ročne, pričom žalobcom patrí podľa § 3 ods. 1 a § 10c nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z. úrok z omeškania o 5 bodov vyšší a preto je dôvodná žaloba aj v časti o zaplatenie
úroku z omeškania vo výške 7 %, resp. 7,50 % ročne z jednotlivých dlžných súm od 13.12.2022, resp.
od 13.1.2023 do zaplatenia.

80. Podľa § 232 ods. 4 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.81. Keďže žaloba bola v celom rozsahu dôvodná, súd jej vyhovel a rozhodol, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 16 040 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne z dlžnej sumy
od 13.12.2022 do zaplatenia, žalobcovi 2/ sumu 8100 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50 %

ročnezdlžnejsumyod13.1.2023dozaplatenia,žalobkyni3/sumu6508eurspolusúrokomzomeškania
vo výške 7,50 % ročne z dlžnej sumy od 13.1.2023 do zaplatenia, žalobkyni 4/ sumu 3912 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 7,50 % ročne od 13.1.2023 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a žalobkyni 5/ sumu 8400 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50 % ročne z dlžnej
sumy od 13.1.2023 do zaplatenia a to vždy do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keďže nebol dôvod

určiť dlhšiu lehotu na plnenie podľa § 232 ods. 4 CSP.

82. Týmto rozhodnutím sa konanie končí a preto súd podľa § 262 ods. 1 CSP rozhodol aj o nároku na
náhradu trov konania. Žalobcovia boli v konaní celkom úspešní a pretože súd nevzhliadol žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, pre ktoré by im nárok na náhradu nemal priznať, rozhodol,
že majú proti žalovanému nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP v rozsahu 100 %.

O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku, vyšší súdny úradník podľa
§ 262 ods. 2 CSP do 60 dní.

Poučenie:

Proti rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Nitra na Krajský súd v Nitre. (§ 362 ods. 1 CSP)

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka tohto konania. (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) V odvolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha

(odvolací návrh). (§ 363 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. (§ 364 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.(§ 365 ods. 2 CSP)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.