Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoPr/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124200567
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2124200567.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXX XXXX,
trvalo bytom C. XXX/X, D. E., proti žalovanému: Jober, s.r.o., Jilemnického 264/18, 929 01 Dunajská
Streda, IČO: 50111272, zastúpenému advokátom: JUDr. Mgr. Peter Rochovský, Veľkoblahovská
6750/9E, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 51005182, o zaplatenie 4.500 eur, o odvolaniach žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava z 10. decembra 2024 č. k. 106Cpr/1/2024–95, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobcu podané na poštovú prepravu dňa 17.3.2025, doručené súdu prvej
inštancie dňa 18.3.2025 o d m i e t a.

II. Odvolací súd nepripúšťa zmenu žaloby.

III. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

IV. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. priznal žalovanému nárok na
náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 19 ods.

1 a ods. 3 druhá veta, § 58 ods. 1 a 5, § 58a ods. 1 a 3, § 72 ods. 1 a 2, § 77 vety prvej, § 142 zákona č.
311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“); § 11, § 13 ods. 1 až 3, §
100,§101,§106ods.1a2zákonač.40/1964Zb.Občianskehozákonníkavzneníneskoršíchpredpisov
(ďalej len „O.z.“); § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so
šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, v znení účinnom od 19.1.2021.
Vecne dôvodil, že žalobou zo dňa 1.12.2023, doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 23.1.2024,

upresnenou podaním zo dňa 11.3.2024, doručeným súdu dňa 13.3.2024, sa domáhal žalobca od
žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 4.500 eur, ktorú ujmu mal utrpieť v
príčinnejsúvislostisoskončenímpracovnéhopomeruzostranyžalovanéhozamestnávateľavskúšobnej
dobe, ktoré považuje žalobca za neplatné. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. Žalobný
nárok odvodzoval žalobca od existencie pracovnoprávneho vzťahu strán sporu v období od 1.10.2020
(poznámka odvolacieho súdu – správne od 1.12.2020) do 25.1.2021, založeného pracovnou zmluvou
z 30.11.2020, na základe ktorej pracoval žalobca u žalovaného na pracovnej pozícii manipulant s

tým, že miesto výkonu práce malo byť na adrese: Múzejná 5101/14a, Dunajská Streda, od dohody
o dočasnom pridelení, a od skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Podľa čl. II., bodu
3 pracovnej zmluvy vykonáva zamestnávateľ aj činnosť agentúry dočasného zamestnávania, čím
sa žalobca so zamestnancom/žalobcom dohodol, že ho môže dočasne prideliť na výkon prácek užívateľskému zamestnávateľovi s tým, že podľa bodu 4., ak bude zamestnanec pridelený k
užívateľskému zamestnávateľovi, neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy je aj dohoda o dočasnom
pridelení. Žalobca sa domnieval, že iba po troch mesiacoch bude pridelený tak, ako to vyplýva z §

58a ods. 1 druhá veta ZP, a preto konal v omyle, keď podpísal zmluvu. Na druhý deň, t. j. 1.12.2020
poskytol žalovaný žalobcovi dohodu o dočasnom pridelení (dodatok zmluvy), a tak po nástupe do
práce podpísal žalobca dohodu v tiesni. Zamestnávateľ súčasne s uzavretím pracovnej zmluvy pridelil
zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi, hoci na to právo nemal, v čom spočíva
porušenie právnych povinností zamestnávateľom. V dodatku je síce uvedený dátum 30.11.2020, avšak

miestomdočasnéhovýkonuprácebolaadresa:JánaJonáša1,DevínskaNováVes(článokII.).Dočasné
pridelenie na výkon práce k dočasnému zamestnávateľovi vzniká dňom 1.12.2020, a uzatvára sa na
dobu do 31.3.2021 (článok III.) V čl. I. dodatku je uvedené, že zamestnanec bude dočasne pridelený k
DHL Excel Slovakia, s.r.o., Diaľničná 2/4149, Senec, kde bude vykonávať prácu manipulanta. V článku
VIII. dodatku je uvedené, že zamestnávateľ sa zaväzuje nahradiť zamestnancovi prípadnú škodu, ktorá
mu vznikne pri výkone práce alebo v priamej súvislosti a s ním pri tomto dočasnom pridelení. Žalobca

zaslal žalovanému výzvu s návrhom na uzatvorenie dohody o odškodnení, avšak bezvýsledne. Pred
uzatvorením pracovnej zmluvy bol žalobca zdravý, na chrbticu si nesťažoval, nemal žiadne bolesti, čo
potvrdzuje aj lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti vystavený všeobecnou lekárkou E. F. G. zo
Sokoloviec zo dňa 27.11.2020 o tom, že je spôsobilý na výkon posudzovacej práce ako manipulačný
pracovník, čo sa týka faktorov práce a pracovného prostredia, aj fyzická záťaž označená ako 2. kategória

práce. Od 12.1.2021 do 24.1.2021 bol žalobca práceneschopný s diagnózou 54.6. chrbtica tak, ako
to vyplýva z potvrdenia o pracovnej neschopnosti, vystaveného praktickou lekárkou pre dospelých E.
H. I.. Žalobca predložil žalovanému aj žiadanku od praktickej lekárky, vystavenú E. I. dňa 21.1.2021
po vyšetrení s obsahom: „Prosím podľa Vašich možností o preradenie zamestnanca na menej fyzicky
náročnú prácu pre chronické bolesti chrbtice. Vhodný ako vodič VZV. Potvrdenie vydané na žiadosť

zamestnanca.“ Na druhý deň, 25.1.2021, kedy skončila dočasná pracovná neschopnosť žalobcu,
žalovaný osobne doručil žalobcovi oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa
§ 72 ZP. Žalobca uviedol, že táto choroba mu vznikla pri práci, keď dvíhal bremená, čím si spôsobil
pravdepodobne nadmernú fyzickú záťaž napriek tomu, že žalobca dodržiaval BOZP, ale že žalovaný
porušil svoje právne povinnosti, a preto mohlo dôjsť k poškodeniu jeho zdravia. Žalovaný nedodržiaval

ani niektoré pracovnoprávne predpisy voči žalobcovi, čím konal v rozpore so zákonom, a preto vzniklo
žalovanému poškodenie zdravia pri práci (§ 192 ZP). Žalovaný nerešpektoval zásadu zmluvnej voľnosti
podľa článku 2, § 58a, § 146, § 177 ods. 1, prvá veta, § 133 ods. 1 druhá veta ZP. Ďalej boli porušené
ust. § 30 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 124/2006 Z. z. o
bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako len „zákona

č. 124/2006 Z. z.“) nariadenie vlády SR č. 281/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných
požiadavkách pri ručnej manipulácii s bremenami. Žalobca ďalej citoval z judikátu R 12/1972
(rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR z 20. augusta 1971 sp. zn. 3Cz 22/71), podľa ktorého, „ak sa
pracovník domáha voči organizácii náhrady škody na zdraví vzniknutej tým, že organizácia porušovala
predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pričom nejde ani o pracovný úraz, ani o

chorobu z povolania, treba taký nárok posúdiť podľa § 187 až 189 ZP). V takom prípade treba preukázať
porušenie právnych povinností organizácie, ktoré malo za následok vznik škody žalobcu.“ Žalobca ďalej
uviedol, že žalovaný ako agentúra dočasného zamestnávateľa neposkytla žalobcovi ako dočasnému
agentúrnemu zamestnancovi ochranu podľa § 30 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti v súvislosti s
pracovnými podmienkami a podmienkami zamestnávania, týkajúcimi sa bezpečnosti a ochrany zdravia

pri práci. V dodatku k pracovnej zmluve, ktorým bola dohoda o dočasnom pridelení, uviedol žalovaný v
článku IV., že „po dobu dočasného pridelenia užívateľský zamestnávateľ bude zamestnancovi vytvárať
priaznivé pracovné podmienky a zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, aj príslušné školenia
spojené s ním.“ Užívateľský zamestnávateľ neposudzoval individuálne fyzické schopnosti zamestnanca
pri ručnej manipulácii s bremenami, hoci bol na to povinný podľa § 6 ods. 1 písm. p/ č. 124/2006

Z. z. o BOZP. Aj žalovaný ako agentúra dočasného zamestnávania, aj užívateľský zamestnávateľ
zanedbávali svoje povinnosti tým, že nebol zabezpečený zácvik zamestnancov o správnej manipulácii
s bremenom a o rizikách poškodenia zdravia podľa § 6 písm. b/ nariadenia vlády č. 281/2006
Z. z., pri ktorom nerešpektoval smerné hodnoty pre zamestnancov rôznych vekových kategórií s
maximálnou celozmenovou hmotnosťou za zmenu rukami zdvíhaných bremien podľa prílohy č. 2

písm. a/ nariadenia vlády č. 281/2006 Z. z., pretože bolo vnútené tempo práce pri pracovnom procese.
Fyzická námaha bola nadmerná, lebo prenášanie bremien bolo dosahované iba otáčavým pohybom
trupu. Užívateľský zamestnávateľ uplatnil normy spotreby práce, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k
ohrozeniu bezpečnosti alebo zdravia zamestnanca podľa (§ 133 ods. 4 ZP), pri ktorom pri určovanípožadovaného množstva práce a pracovného tempa nevzal do úvahy fyziologické a neuropsychické
možnosti zamestnancov podľa (§ 133 ods. 1 ZP, druhá veta), ktoré faktory viedli k riziku poškodenia
zdravia žalobcu, najmä chrbtice. V ďalšom zamestnaní sa obnovila žalobcovi choroba chrbtice do

troch mesiacov, keď vykonával prácu vo svojom povolaní ako elektrotechnik - opravár výrobných
zariadení. Žalobca zo zdravotných dôvodov stratil prácu opakovane v rokoch 2021 a 2022. Žalovaný
neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu objektívne ohrozoval žalobcu v
jeho postavení a uplatnení v spoločnosti, a tento neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať žalobcovi
nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení. Žalobca považuje túto ujmu za tak značnú a závažnú, ktorú

prežíva ako fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, intenzitu zásahu, trvanie alebo dopad a dôsledky, a
preto žiada peňažné zadosťučinenie na vyváženie a zmiernenie jeho nemajetkovej ujmy vzniknutej na
osobnosti žalobcu. Právnu ochranu osobnosti podľa všeobecnej úpravy O. z. a podľa osobitnej úpravy
ZP možno uplatňovať nezávisle od seba. Ust. § 11 a nasl. O. z. umožňujú poskytnúť občianskoprávnu
ochranu aj proti ohrozovaniu zdravia, a ohrozená alebo poškodená fyzická osoba môže uplatňovať
nároky podľa § 13 O. z.

Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože žaloba obsahuje veľa nepravdivých
tvrdení, nepresných informácií skrz nedostatok skúseností žalobcu. Žalovaná spoločnosť podniká v
rôznych oblastiach, pričom jej hlavným predmetom činnosti je výkon činnosti agentúry dočasného
zamestnávania, ktorú vykonáva žalovaný od roku 2016, a predmetná žaloba je prvou žalobou vôbec
podanou proti žalovanému. Nepravdivým je tvrdenie žalobcu, že dohoda o dočasnom pridelení

zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi mala byť žalobcovi predložená až
dňa 1.12.2020, nepravdivosť ktorých tvrdení žalobcu vyplýva aj zo samotného dátumu uvedeného
v dohode o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi,
ktorý listinný dôkaz predložil súdu samotný žalobca. Žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu o
tom, že mal konať v omyle alebo dokonca v tiesni, nakoľko to priamo vyplýva z článku XI. bodu 4

pracovnej zmluvy, ako aj zo skutočného priebehu udalosti. Žalobca sa uchádzal o pracovnú pozíciu
manipulanta, pričom každej fyzickej osobe, s ktorou má žalovaný uzatvorenú pracovnú zmluvu a
dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi,
je jasné, že podstatná časť podnikateľskej činnosti žalovanej spoločnosti spočíva práve v činnosti
agentúry dočasného zamestnávania. Žalobcovi bolo pri pohovore jasne vysvetlené, o akú pracovnú

pozíciu sa uchádza, čo bude jeho náplňou práce, a že sa jedná o pracovnú pozíciu u užívateľského
zamestnávateľa, kde bude jeho miesto dočasného výkonu jeho práce, pričom v danom prípad bol
užívateľským zamestnávateľom DHL Excel Slovakia, s.r.o., s miestom dočasného výkonu práce: Jána
Jonáša 1, Devínska Nová Ves, t. j. fabrika Volkswagen v Bratislave. V daný deň bolo na pohovore
do zamestnania prítomných niekoľko potencionálnych uchádzačov o zamestnanie, z ktorých všetci

vedeli, o akú pracovnú pozíciu ide. Žalobca sa zúčastnil školenia o BOZP, čo je zrejmé aj zo zoznamu
zamestnancov, ktorí absolvovali školenie BOZP dňa 1.12.2020 v miestnosti: „Training Room VW RB2
2p“ 1.12.2020, vrátane žalobcu. Skutočnosť, že toto školenie žalobca absolvoval, vyplýva aj z jeho
podpisu na pokynoch BOZP, PO, CO a ochrany životného prostredia, nakoľko bez takéhoto školenia
by nemohol žalobca nastúpiť na výkon práce. Úspešné absolvovanie školenia BOZP potvrdzuje aj

zoznam zamestnancov s dátumom nástupu na halu kvôli ošateniu a osobnému číslu, pričom aj v tomto
zozname je uvedený žalobca, a teda vedel, kde bude miesto výkonu jeho práce. Z uvedených dôvodov
nemožno hovoriť o žiadnom omyle žalobcu pre podpisovanie pracovnej zmluvy. Rovnako je vylúčené,
že by konal v tiesni, keď podpisoval dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k
užívateľskémuzamestnávateľovi.Vsídležalovaného,ktoréjeuvedenévpracovnejzmluveajakomiesto

výkonu práce zamestnanca, nie je totiž žiadna potreba na výkon pracovnej pozície manipulanta, keďže v
sídle spoločnosti sa nachádzajú iba kancelárske priestory so zamestnancami žalovaného, ktorí majú na
starosť zabezpečenie nevyhnutnej dokumentácie, komunikáciu s obchodnými partnermi, ako aj prvotný
kontakt s uchádzačmi o zamestnanie, a vykonávali sa tam aj niektoré prijímacie pohovory s uchádzačmi
o zamestnanie. V žiadnom prípade tak nemohol u žalobcu vzniknúť dojem, že by v týchto kancelárskych

priestoroch mal vykonávať prácu manipulanta. Pokiaľ aj by konal žalobca v omyle pri podpisovaní
pracovnejzmluvy(čosanestalo),malžalobcamožnosťkedykoľvekukončiťpracovnýpomervskúšobnej
dobe, čo však neurobil, absolvoval školenie BOZP, prevzal ošatenie, bolo mu pridelené osobné číslo, a
taktiež nastúpil na výkon práce, ktorú vykonával do 12.1.2021, a preto tvrdenia žalobcu o akomkoľvek
omyle alebo nátlaku sú absolútne vylúčené. Žalovaný ďalej uviedol, že sa nevie vyjadriť k výzve žalobcu

na odškodnenie, ktorá mala byť žalovanému doručená dňa 30.12.2022, keďže žiadnu výzvu žalobca
k žalobe nepripojil. Na fotokópii doručenky je rukou dopísaný text: „návrh na uzatvorenie dohody o
vyrovnaní,“ avšak z tohto listinného dôkazu nie je možné žiadnym spôsobom určiť obsah zásielky, ani
vôľu žalobcu, ktorú chcel prejaviť. K zdravotnému stavu žalobcu uviedol žalovaný, že mu neprináležíhodnotiť, ani spochybňovať lekársky posudok, ktorý vychádza zo subjektívnych údajov poskytnutých
žalobcom posudkovému lekárovi, pretože ak žalobca lekárovi uviedol, že sa cíti byť zdravý a spôsobilý,
nemá posudkový lekár dôvod skúmať ďalšie okolnosti. Keďže žalobcom udávané bolesti chrbtice sa

prejavili až po vianočnej a novoročnej odstávke závodu, a dovtedy odpracoval takmer jeden celý mesiac
bez akýchkoľvek ťažkostí, mal žalovaný dôvodné pochybnosti o reálnej existencii týchto žalobcom
uvádzaný zdravotných ťažkostí, ako aj o príčinnej v súvislosti s vykonávanou prácou. Bolesti chrbtice
sa nedajú objektívne diagnostikovať a lekár vystavujúci potvrdenie o dočasnej pracovnej schopnosti
je v jeho súvislosti odkázaný na subjektívne informácie od „pacienta,“ ktoré sú rovnako subjektívne,

ktoré poskytol žalobca posudkovému lekárovi. Pochybnosti o reálnej existencii žalobcom udávaných
zdravotných ťažkostí sú umocnené žiadankou, ktorú vystavila dňa 21.1.2021 lekárka pre dospelých E.
H. I. na vlastnú žiadosť žalobcu, v ktorej žiadanke je doslova uvedené, že žalobca žiada o preradenie
na menej náročnú fyzickú prácu pre chronické bolesti chrbtice, napríklad ako vodič vysokozdvižného
vozíka, z ktorého textu preukázateľne vyplýva špekulatívny charakter žiadosti a informácií o údajných
ťažkostiach žalobcu. Kým u posudkového lekára žalobca nič o údajných bolestiach chrbtice neuvádzal,

v žiadanke už spomína žalobca chronické bolesti chrbtice, a žiada byť preradený na prácu ako vodič
vysokozdvižného vozíka. Chronické bolesti chrbtice (pokiaľ sú pravdivé tvrdia žalobcu) sa neprejavujú
zo dňa na deň, z mesiaca na mesiac. Preto sú v lekárskej terminológii rozlíšené bolesti akútne a
bolesti chronické. Akútna bolesť býva spôsobená preťažením svalov, blokádou kĺbov alebo postihnutím
medzistavcových platničiek. Väčšinou je sústredená do jedného miesta, obvykle do 6 týždňov zmizne. O

chronickej bolesti hovoríme, ak pretrváva viac ako 3 mesiace. Tieto skutočnosti potvrdzujú, že žalobca
vedome uviedol do omylu buď posudkového lekára, ktorému tvrdil, že je spôsobilý na prácu, a nepociťuje
žiadne bolesti, alebo žalobca vedome uviedol do omylu všeobecného lekára pre dospelých, keď tvrdil,
že má chronické bolesti chrbtice. Vodič vysokozdvižného vozíka je fyzicky oveľa náročnejšia práca, a
predstavuje oveľa väčšiu záťaž na chrbticu, keďže je spojená s dlhodobým sedením v jednej polohe

sedadla vodiča vysokozdvižného vozíka, pričom ide o absolútne nevhodnú prácu a sedavú polohu,
ktorá vôbec nevyhovuje osobám s chronickými bolesťami chrbtice. Žalovaný ďalej písomne uviedol, že
žalobca sa odvoláva na nesprávne ustanovenie § 58a ZP, z ktorého následne vyvodzuje práva, ktoré mu
neprináležia. Ust. § 58a ZP sa nazýva v právnej terminológii aj ako „pravé požičiavanie zamestnancov,“
kedy ide o dočasné pridelenie zamestnanca, ktorý má so zamestnávateľom plnohodnotný pracovný

pomer, na základe ktorého u neho vykonáva zamestnanec závislú prácu, pričom po skončení dočasného
pridelenia sa zamestnanec vracia k zamestnávateľovi, a pokračuje vo výkone práce dohodnutej v
pracovnej zmluve. Od dočasného pridelenia vo forme pravého požičiavania zamestnancov (§ 58a
ZP) treba odlišovať dočasné pridelenie vo forme agentúrneho zamestnávania (§ 58 ZP), o ktorú
išlo v danom prípade. Dočasným pridelením (§ 58 ZP) sa realizuje tzv. agentúrne zamestnávanie,

ktoré je vyhradené výlučne poskytovateľom takejto služby zamestnanosti, a to agentúre dočasného
zamestnávania,ktorámusímaťnavýkontejtočinnostipovolenie.Vprípadeagentúrnehozamestnávania
(§ 58 ZP) dochádza k zamestnávaniu uchádzača priamo agentúrou dočasného zamestnania s cieľom
prideliť ho následne k tretiemu subjektu, t. j. k užívateľskému zamestnávateľovi. V danom prípade
nemožno prihliadať na žalobcom vytýkané údajné porušenie ust. § 58a ZP, ktoré sa nevzťahuje na

danú situáciu. Žalovaný dodržiava všetky pracovnoprávne predpisy, koná v súlade so zákonom a dbá
o zachovanie dobrej povesti ako poskytovateľa kvalitných služieb. Obvinenia žalobcu nemajú žiadnu
reálnu oporu ani v predložených dôkazoch ani skutočných udalostiach. Žalovaný poprel aj tvrdenia
žalobcu, že by aj užívateľský zamestnávateľ porušil akékoľvek právne predpisy, a že by ním vytvorené
pracovné podmienky mohli akýmkoľvek spôsobom ohroziť život, zdravie alebo majetok žalobcu. Aj

užívateľský zamestnávateľ disponuje všetkými povoleniami, a miesto výkonu práce podlieha neustálej
kontrolepríslušnýchštátnychorgánov,ktorézabezpečujúvhodnosťpracovnýchpodmienok,bezpečnosť
aochranuzdraviapripráci,zachovaniezdraviaapracovnejschopnostizamestnancov,čomunasvedčuje
aj žalobcom absolvované školenie o BOZP skutočnosť, a že bol žalobca pridelená na pracovisko
kategórie 2, ktoré predstavuje iba miernu záťaž. Žalovaný vylúčil akúkoľvek zodpovednosť podľa § 192

a nasl. ZP, pretože nešlo o protiprávne konanie, ani o žiadne konanie proti dobrým mravom, ktorého sa
dopustil jedine žalobca, keďže špekulatívnou žalobou žiada náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.500
eur, avšak žiadnym objektívnym a overiteľným spôsobom nepreukázal poškodenie zdravia, a už vôbec
nie príčinnú súvislosť medzi vznikom údajného poškodenia zdravia, ani spôsob výpočtu a určenia výšky
ním požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Keďže dočasná pracovná neschopnosť vznikla žalobcovi

už dňa 13.1.2021, skončila 25.1.2021, a žaloba bola doručená súdu až dňa 23.1.2024, vzniesol žalovaný
z opatrnosti námietku premlčania s odkazom na § 106 ods. 1 O.z.
Žalobca sa ďalej písomne vyjadril, že podľa § 55 ods. 3 ZP zamestnanec má právo požiadať
zamestnávateľa o preradenie na inú prácu alebo navrhovať dohodu, a preto žiadanka lekárky opreradenie žalobcu na inú, menej fyzicky náročnú prácu, nemá špekulatívny charakter, pričom žalobca
poprel tvrdenia žalovaného, že by mal žalobca uviesť posudkového lekára alebo všeobecného lekára
do omylu, keď sa sťažoval na bolesti chrbtice. Podľa § 58 ods. 8 a 9 ZP neboli pracovné podmienky

žalobcu ako dočasne prideleného zamestnanca k užívateľskému zamestnávateľovi rovnako priaznivé
ako u ostatných zamestnancov. Opätovne poukazoval na ustanovenia § 58a ods. 1 druhá veta ZP,
podľa ktorého môže zamestnávateľ uskutočniť dočasné pridelenie najskôr po uplynutí 3 mesiacov
od vzniku pracovného pomeru, ktoré ustanovenie zabraňuje uzatvoriť takúto dohodu pod sankciou
neplatnosti v súlade s článkom 6 ods. 2 smernice EP a číslo 2008/104/ES o dočasnej agentúrnej

práce. Dohoda o dočasnom pridelení bola preto neplatná, keďže bola v rozpore so zákonom a
obchádzaním zákona, pričom podľa § 17 ods. 1 ZP, neplatnosť právneho úkonu nemôže byť na ujmu
zamestnancovi, ak si ju nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho
úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť. Ako ďalší neoprávnený zásah do svojej osobnosti
uviedol žalobca skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa dňa 25.1.2021, t. j. hneď
v prvý deň po skončení jeho dočasnej pracovnej neschopnosti, skončením v skúšobnej dobe. Dá

sa predpokladať, že týmto spôsobom rozviazal žalovaný so žalobcom pracovný pomer iba preto, že
obchádzal zákon a ustanovenia § 142 ods. 3 ZP, podľa ktorého by mal poskytnúť náhradu mzdy
v sume priemerného zárobku z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa, čo pociťoval žalobca
ako neoprávnený postih do pracovnoprávneho vzťahu v súvislosti s antidiskriminačným zákonom.
Zamestnávateľ týmto právnym úkonom neoprávnene zasiahol do osobnosti žalobcu ako fyzickej osoby,

keď jednostranne a svojvoľne rozviazal pracovný pomer a neumožnil žalobcovi ako zamestnancovi sa
brániť proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania a pred nezamestnanosťou tým, že zamestnávateľ
nerešpektoval ustanovenie § 72 ods. 2 ZP v oznámení, kde je uvedené, že písomné oznámenie o
skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň 3 dni pred dňom,
keď sa mal pracovný pomer skončiť. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy spočíva v tom, že

žalobca sa následne dostal do takej životnej situácie, ktorá trvala približne pol roka. Žalobca sa
domnieva, že bol dotknutý na svojich právach a právom chránených záujmoch nedodržaním zásady
rovnakého zaobchádzania podľa § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 365/2004 Z.z. p rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon), v znení neskorších prepisov (ďalej aj ako len „zákon č. 365/2004 Z.z.“ alebo

„antidiskriminačný zákon“), a uplatňuje si ich v spojení s právami osôb v oblasti podmienok výkonu
práce v zamestnaní, vrátane prepúšťania podľa § 6 ods. 2 písm. b/ antidiskriminačného zákona. V čase
skončenia pracovného pomeru bola vyhlásená krízová situácia, pričom uviedol číslo zákona 9/2021
Z.z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s druhou vlnou pandémie ochorenia
COVID-19. Následne bol žalobca nezamestnaný ako uchádzač o zamestnanie a po 6 mesiacov do

konca augusta bol v hmotnej núdzi. Zásahom do práva na ochranu osobnosti je nezabezpečenie práce
v zamestnaní, napriek tomu, že povinný subjekt sa k tomu svojím zabezpečením zaviazal. Žalobca je
slobodný podľa § 40 ZP v pracovnoprávnom vzťahu považovaný za osamelého zamestnanca z iných
vážnych dôvodov, nemá živiteľa, a je ohrozené jeho živobytie, ak stratí zamestnanie. Citoval z ust.
§ 40 ods. 9 ZP o tom, kto je na účely ZP považovaný za porovnateľného zamestnanca. Dodal, že

osamelí zamestnanci majú vo viacerých právnych nárokoch vyššiu mieru právnej ochrany podľa ZP.
Zamestnanec má právo na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania v súlade so zásadou
rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov, ako aj na spravodlivé a
uspokojivé pracovné podmienky. Žalobca ďalej citoval ust. § 11 a § 13 O.z. o ochrane osobnosti, citoval
časti komentára k tomuto inštitútu. Uviedol, že právna úprava neupravuje rozsah (výšku) peňažného

zadosťučinenia, preto nemajetková ujma je peňažne nevyčísliteľná. Uviedol, že v tomto spore nie je
uplatnený nárok na náhradu škody na zdraví, ale nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa§13vspojenís§11OZtitulomzásahudoosobnostižalobcu(č.l.62spisu). Kvznesenejnámietke
premlčania žalovaným uviedol žalobca, že táto je nedôvodná, pretože v danom čase neplynuli lehoty
ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na

súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva, že neplynuli v čase odo dňa účinnosti
tohto zákona do 28.2.2021 tak, ako to vyplýva z § 8 písm. a/ zákona č. 62/2020. Životnú úroveň žalobcu
negatívne ovplyvnili nevhodné pracovné podmienky, nepriaznivý zdravotný stav, následne nedostatočné
sociálne zabezpečenie. V tomto súdnom spore ide o nárok na náhradu ujmy pri zásahu do práva
na ochranu osobnosti. Žalobca je dlhodobejšie obmedzený v pracovnej oblasti, požadovanú náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch považuje za primeranú, nakoľko morálne zadosťučinenie by sa nezdalo
byť postačujúce.
Po všetkých písomných vyjadreniach žalobcu v tomto spore zotrval žalovaný na presvedčení, že žaloba
je nedôvodná, a preto nevidel žiadny rozumný dôvod na uzatváranie zmieru so žalobcom ohľadomuplatňovaného nároku v tomto spore, ktorý nárok žalovaný neuznáva. Žalobca v priebehu sporu
preukazoval obdobie trvania jeho dočasnej pracovnej neschopnosti počas trvania pracovného pomeru u
žalovaného,pričomajzdokladov,ktorépredložil,vyplýva,žežalovanývyplácalžalobcovináhradupríjmu

počas trvania dočasnej pracovnej neschopnosti, z čoho možno vyvodiť pravdivosť tvrdení žalovaného,
že dodržiava všetky príslušné zákony a predpisy. Žalovaný nerozumel zmyslu žaloby a naďalej ju
považoval za neprípustnú, špekulatívnu a zištne motivovanú, pretože zamestnanec nemôže tvrdiť u
posudkového lekára, že sa cíti byť zdravý a nič mu nie je, a o mesiac na to sa sťažovať na chronické
bolesti chrbtice, žiadať o preradenie na prácu ako vodič vysokozdvižného vozíka, ktorá práca je oveľa

zaťažujúcejšia pre chrbticu. Opätovne poprel účelové a ničím nepodložené skutkové tvrdenia žalobcu,
podľa ktorých by pracovné podmienky nemali byť rovnako priaznivé pre porovnateľného zamestnanca
užívateľského zamestnávateľa, pričom v tomto smere ide o hrubé osočovanie zo strany žalobcu.
Tvrdenia žalobcu boli vyvrátené vyjadreniami žalovaného, a sú vyvracané aj pretrvávajúcim fungovaním
užívateľského zamestnávateľa, u ktorého sa konajú pravidelné kontroly štátnych inštitúcií zamerané
práve na kontrolu pracovných podmienok. Žalovaný zdôraznil, že žalobca sa opakovane odvoláva na

nesúvisiace ust. § 58a ZP, ktoré nemožno aplikovať na daný prípad, od čoho odvíja žalobca vadnú
argumentáciu o neplatnosti právneho úkonu a o obchádzaní zákona, ktoré tvrdenia žalovaný poprel.
Pracovný pomer bol podľa článku III. bod 3. pracovnej zmluvy bol dohodnutý so skúšobnou dobou v
trvaní 3 mesiacov, počas ktorej mohli obe zmluvné strany skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe
podľa § 72 ZP, a žalovaný využil tento zákonný spôsob skončenia pracovného pomeru. Žalovaný

zamestnávateľ nemal navyše ani zákonnú povinnosť uvádzať akýkoľvek dôvod skončenia pracovného
pomeru v oznámení o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe. S dodržiavaním alebo s
nedodržiavaním lehoty spravidla troch dní pred skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe
nespája zákon sankciu neplatnosti, hoci to tvrdí žalobca. Skončením pracovného pomeru v skúšobnej
dobe zo strany zamestnávateľa v danom prípade nedošlo k žiadnemu zásahu do osobnostných práv

žalobcu, ani k žiadnemu porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, ako to účelovo tvrdí žalobca.
Ďalej žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu, podľa ktorých mu nemalo byť umožnené brániť sa proti
údajnému svojvoľnému prepusteniu zo zamestnanca, následkom čoho sa mal dostať do ťažkej životnej
situácie, ktorá mala trvať približne pol roka. Rovnako žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu, podľa
ktoréhobymalbyťúradprácenedostupnýpreuchádzačovzdôvodukrízovejsituácie.Žalovanýpoprelaj

akékoľvek zavinenie následnej práceneschopnosti žalobcu. Všetky úrady fungovali, hoci v obmedzenom
režime, teda cestou elektronickej komunikácie (emaily, telefóny) alebo listov, ale fungovali. Nejde o
žiadny zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ako sa snaží navodiť tento dojem, a rovnako
nesúvisiace sú aj jeho tvrdenia o akejkoľvek diskriminácii, pričom v tejto súvislosti tvrdenia žalobcu
hraničia s absurditami. Nedošlo, a ani nemohlo dôjsť k žiadnemu zo žalobcom opísaných konaní. V

žiadnom prípade nedošlo k akémukoľvek porušeniu alebo čo i len ohrozeniu jeho práva na ochranu
osobnosti, nedošlo ani k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti, a to žiadnym konaním,
ani opomenutím konania zo strany žalovaného, a preto nie sú splnené podmienky na uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako to robí žalobca. Žalobca nepreukázal žiadne negatívne
ovplyvnenie údajne nevhodnými pracovnými podmienkami, údajne nepriaznivým zdravotným stavom, a

následne údajne nedostatočným sociálnym zabezpečením. Žalobca v priebehu konania neprezentoval
také skutočnosti ani nepredložil také dôkazy, ktoré by akýmkoľvek spôsobom zakladali jeho nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva na ochranu osobnosti. Žalobca si neuplatnil včas nárok
na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 ZP, a preto, po márnom uplynutí
zákonnej lehoty na podanie takejto žaloby, podal túto neopodstatnenú žalobu na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch.
Vykonaným dokazovaním zistil súd prvej inštancie nasledovný skutkový stav veci: Žalovaný je
obchodnou spoločnosťou ktorá vznikla 11.3.2016 ktorá má veľký okruh predmetov podnikania, vrátane
agentúrydočasnéhozamestnávania.Žalovanýakozamestnávateľažalobcaakozamestnanecuzatvorili
dňa 30.11.2020 pracovnú zmluvu, s dohodnutým dňom nástupu do práce: 1.12.2020, na pracovnú

pozíciu manipulant. Pracovnú zmluvu uzatvorili na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou 3 mesiace.
Podľa článku II. zmluvy, miestom výkonu práce je Múzejná 5101/14a, Dunajská Streda (ods. 1 článku
II.), zmluvné strany sa dohodli, že zamestnávateľ môže vyslať zamestnanca na pracovné cesty na
nevyhnutne potrebné obdobie, podľa svojich potrieb, k čomu udeľuje zamestnanec svoj súhlas (ods. 3
článku II.), ak zamestnanec bude pridelený k užívateľskému zamestnávateľovi, neoddeliteľnou súčasťou

pracovnej zmluvy je dohoda o dočasnom pridelení (ods. 4 článku II.). V článku IV. Zmluvy sa dohodli
strany na mesačnej mzde žalovaného vo výške 848 eur. V čl. XI., bode 4 pracovnej zmluvy, uviedli
zmluvné strany, že si zmluvu prečítali, právam a povinnostiam z nej vyplývajúcich porozumeli, pričom
svoju vôľu uzavrieť túto zmluvu prejavili slobodne a vážne, vyhlasujú, že táto zmluva nebola uzatvorenáv tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok, a na znak bezvýhradného súhlasu ju vlastnoručne
podpisujú. Strany sporu uzatvorili dňa 30.11.2020 (nebolo preukázané podpísanie žalobcom dňa
1.12.2020) dohodu o dočasnom pridelení na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58

ods. 5 ZP, podľa ktorej žalobca ako zamestnanec bude dočasne pridelený k DHL Excel Slovakia, s.r.o.,
Diaľničná 2/4149, Senec, kde bude vykonávať prácu manipulanta (čl. I. dohody). Miesto dočasného
výkonu práce bolo na adrese: Jána Jonáša 1, Devínska Nová Ves (článok II. dohody). Dočasné
pridelenie na výkon práce k dočasnému zamestnávateľovi vzniká dňom 1.12.2020, a uzatvára sa na
dobu do 31.3.2021 (článok III.). Podľa článku IV. dohody, po dobu dočasného pridelenia užívateľský

zamestnávateľ bude zamestnancovi ukladať pracovné úlohy; organizovať riadiť a kontrolovať jeho
prácu; dávať mu za tým účelom záväzné pokyny; vytvárať priaznivé pracovné podmienky; zaisťovať
bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, aj príslušné školenia spojené s ním, a určovať nástup na
dovolenku. V článku VIII. dohody sa zaviazal zamestnávateľ nahradiť zamestnancovi prípadnú škodu,
ktorá mu vznikne pri výkone práce alebo v priamej súvislosti a s ním pri tomto dočasnom pridelení.
Podmienkou vzniku pracovného pomeru bola zdravotná spôsobilosť žalobcu na výkon tejto práce, z

ktorého dôvodu uzatvoreniu pracovnej zmluvy predchádzal lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti
na prácu, ktorý vystavila všeobecná lekárka E. F. G. dňa 27.11.2020, ktorým posudzovala zdravotnú
spôsobilosť žalobcu pre žalovaného zamestnávateľa na účely pracovného zaradenia: vodič VZV,
manipulačný pracovník. Podľa tohto lekárskeho posudku bol žalobca spôsobilý na výkon posudzovanej
práce. Ešte v deň uzatvorenia pracovnej zmluvy a dohody o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon

práce k užívateľskému zamestnávateľovi, t. j. dňa 30.11.2020 odoslal HR koordinátor spoločnosti DHL
Exel (Slovakia) s.r.o., J. E., niektorým zamestnancom spoločnosti žiadosť o zabezpečenie zaradenia
zamestnancov na školenie o BOZP podľa zoznamu, v ktorom je uvedený žalobca s tým, že tento sa mal
zúčastniť školenia dňa 1.12.2020 (v deň nástupu do zamestnania, t. j. prvý deň pracovného pomeru)
v čase od 7.00 hod. do 12.00 hod. s predmetom školenia. BOZP, OPP, CO, kvalita. O skutočnosti, že

žalobca sa tohto školenia zúčastnil, svedčí aj jeho podpis na listine označenej ako: Príloha č. 10 - Pokyny
BOZP, požiarnej, civilnej ochrany a ochrany životného prostredia vo VW SK. Ten istý HR koordinátor
spoločnosti Exel (Slovakia) s.r.o. dňa 1.12.2020 odoslal príslušným zamestnancom spoločnosti zoznam
DHL zamestnancov s dátumom nástupu na halu za účelom ošatenia s osobnými číslami, v ktorom bol
uvedený aj žalobca. Lekárka E. H. I. dňa 12.1.2021 odporučila žalobcovi kľudový režim. Dňa 21.1.2021

vystavila na tlačive výmenného listu - poukazu na odborné vyšetrenie, ošetrenie, ústavné liečenie text
"Prosím dľa Vašich možností o preradenie zamestnanca na menej fyzicky náročnú prácu pre chronické
bolesti chrbtice. Vhodný ako vodič VZV, potvrdenie vydané na žiadosť zamestnanca. Dg. 54.6. bolesť v
oblastihrudníkovejchrbtice.“ Dňa21.5.2021(poznámkaodvolaciehosúdu–správne25.1.2021)osobne
doručil žalovaný žalobcovi oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa § 72 ZP,

vyhotovené dňa 25.1.2021, ktorým oznámil žalobcovi skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe,
ktorý bol uzatvorený (pracovná zmluva bola uzatvorená - pozn. súdu) dňa 30.11.2020, a to z dôvodu,
ktorý spočíva v osobe zamestnávateľa s tým, že pracovný pomer končí dňom 25.1.2021. Pracovný
pomer žalobcu u žalovaného na základe predmetnej pracovnej zmluvy trval od 1.12.2020 do 25.1.2021,
z ktorého obdobia bol žalobca dočasne pracovne neschopný spolu 13 kalendárnych dní, konkrétne

od 12.1.2021 do 24.1.2021, ktoré skutočnosti vyplývajú aj z potvrdenia o zamestnaní, vystaveného
žalovanýmdňa25.1.2021,ďalejzdohodnutéhodátumunástupudoprácevpracovnejzmluveazdátumu
ukončenia pracovného pomeru, uvedeného žalovaným v skončení pracovného pomeru v skúšobnej
dobe, ďalej z potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vystaveného dňa 13.1.2021 praktickou
lekárkouE.H.I..Žalobcavžalobetvrdil,žezaslalžalovanémuvýzvusnávrhomnauzatvoreniedohodyo

odškodnení, avšak výzvu súdu nepredložil, predložil iba doručenku preukazujúcu doručenie písomností
konateľovi žalovaného dňa 30.12.2022. Žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie
od 26.1.2021 tak ako to vyplýva z oznámenia UPSVaR Dunajská Streda z 2.2.2021. ÚPSVaR Dunajská
Streda,odborsociálnychvecí,rozhodoldňa22.9.2021oodňatípomocivhmotnejnúdzivsume67,80eur
mesačne žalobcovi od 1.9.2021 a z dôvodu, že dňa 18.9.2020 (poznámka odvolacieho súdu . správne

od 18.9.2021) nastúpil do zamestnania.
Na pojednávaní dňa 10.12.2024 predniesol žalobca konajúcemu súdu, že žalovaný zasiahol do jeho
osobnostných práv, pretože žalobca ako zamestnanec je slabšou zmluvnou stranou, a vykonával pre
žalovaného ako zamestnávateľa závislú prácu. Za mesiac 12/2020 žalobca odpracoval 16 dní, avšak
žalovaný mu zaplatil za 21 dní. V súvislosti s krízovou situáciou vznikol na strane zamestnávateľa

prestoj, a bol povinný poskytnúť žalobcovi náhradu mzdy, avšak namiesto toho skončil s ním pracovný
pomer v skúšobnej dobe, čím obišiel zákon a svoje zákonné povinnosti. Žalovaný porušil ust. § 142
ZP, ktoré upravuje prekážky na strane zamestnávateľa. Žalobca sa dostal do nepriaznivej životnej
situácie, v danom čase bolo zložité vôbec sa zamestnať, a aj doposiaľ má problém nájsť prácu.Žalobu v tomto spore podal predovšetkým z dôvodu, že s ním rozviazal žalovaný pracovný pomer,
pretože nebol schopný zabezpečiť mu prácu, čo možno vyvodiť aj z dôvodu uvedeného v oznámení o
skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ako dôvodu, ktorý spočíva v osobe zamestnávateľa.

Dodal, že žalovaný nemôže za to, za akých podmienok pracoval u užívateľského zamestnávateľa,
ktorý mal povinnosť zabezpečiť žalobcovi rovnaké podmienky, u ktorého pri výkone práce pri prenášaní
bremien neboli dodržané príslušné normy práce, pretože žalobca mal 38 rokov, a teda mohol v priebehu
dňa prenášať max. 7500 kg, na rozdiel od mladších kolegov, ktorí mali 28-29 rokov. Žalobca zistil,
že po prestávke sa vynulovalo počítadlo, na čo si dával žalobca pozor, aby neprekročil príslušné

normy. Iná spoločnosť vo Veľkom Mederi nezamestnala žalobcu na pracovnú pozíciu v jeho odbore,
keďže je elektrotechnik. Žalobcom požadovaná suma náhrady nemajetkovej ujmy 4.500 eur zodpovedá
polročnému zárobku žalobcu podľa pracovnej zmluvy.
Na pojednávaní dňa 10.12.2024 predniesol právny zástupca žalovaného konajúcemu súdu, že
zaplatenie mzdy žalobcovi za prácu za 21 dní namiesto 16 dní za mesiac 12/2020 bolo prejavom
veľkorysosti žalovaného zamestnávateľa. V danom čase prišlo o prácu veľa ľudí, a teda žalobca

nie je sám. Žalovaný využil právo skončiť pracovný pomer zákonným spôsobom, v danom prípade
skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Žalobca mohol podať žalobu o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru v lehote 2 mesiacov, a nie takmer po 3 rokoch. Ustanovenie § 142 ZP, na
ktoré sa odvoláva žalobca, sa nevzťahuje na danú situáciu, keďže žalobcovi nebol priznaný invalidný
dôchodok, ani sa nepovažuje za osobu ťažko zdravotne postihnutú, a preto žalovaná strana nemôže byť

objektívne vzatá na zodpovednosť za nemožnosť žalobcu zamestnať sa. Žalovaný nemá nič spoločné
so skutočnosťou, že žalobcovi sa nepodarilo zamestnať v inej spoločnosti vo Veľkom Mederi. Keďže
žalobca nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie vlastných tvrdení, obrana žalovaného dostatočným
spôsobom spochybnila tvrdenia žalobcu. Žalobu považuje žalovaný za nedôvodnú, preto ju navrhol
zamietnuť, a priznať mu nárok na náhradu trov konania.

Súd prvej inštancie predmetnú vec posúdil podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení, dôvodil, že
námietku premlčania vznesenú žalovaným, na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy, odvíjajúcej sa
od vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu, bola nedôvodná, pretože, vychádzajúc z ust. § 8
zákona č. 62/2020 Z. z. v znení účinnom od 19.1.2021, v rozhodnom čase neplynuli premlčacie lehoty,
konkrétne od 19.1.2021 do 28.2.2021 (spolu 41 dní). Žalobca sa stal práceneschopným dňa 12.1.2021,

a všeobecná 3-ročná premlčania doba od vzniku ochorenia by mu uplynula až po troch rokoch a 41
dňoch, a keďže žaloba bola doručená súdu dňa 23.1.2024, bola doručená v rámci všeobecnej 3-ročnej
premlčacej doby. Z neskorších vyjadrení žalobcu v priebehu sporu však vyplýva, že tento sa domáha
náhrady nemajetkovej ujmy spojenej s neplatnosťou skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe,
a nie v priamej príčinnej súvislosti s poškodením chrbtice, a v takom prípade začala premlčacia doba

plynúť až odo dňa, kedy mal pracovný pomer skončiť t. j. od 26.1.2021, avšak ani v takom prípade nebola
žaloba podaná po uplynutí premlčacej doby. Nakoľko žalobca v neskoršom vyjadrení výslovne uviedol,
že predmetom konania nie je náhrada škody na zdraví, premlčanie podľa § 106 O.z. sa na predmet
sporu nevzťahuje.
Ust. § 58 ZP upravuje tzv. agentúrne zamestnávanie, t. j. dočasné pridelenie na základe písomnej

dohody medzi zamestnávateľom alebo agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom v
pracovnom pomere, čo bol aj daný prípad. Toto ustanovenie neobsahuje žiadny zákaz uzatvoriť
zmluvu o dočasnom pridelení už v deň uzatvorenia pracovnej zmluvy, čo bol daný prípad. Pri
agentúrnom zamestnávaní (§ 58 ZP) dochádza k zamestnávaniu uchádzača priamo agentúrou
dočasného zamestnania s cieľom prideliť ho následne k tretiemu subjektu, t. j. k užívateľskému

zamestnávateľovi. V danom prípade nemožno prihliadať na žalobcom vytýkané údajné porušenie ust.
§ 58a ZP, ktoré sa nevzťahuje na danú situáciu.
Ust. § 58a ZP upravuje dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca, ktorú uzatvára zamestnávateľ
alebo agentúra dočasného zamestnávania s užívateľským zamestnávateľom. Účastníkom tejto dohody
nie je zamestnanec. Predmetné ustanovenie upravuje „pravé požičiavanie zamestnancov,“ kedy ide

o dočasné pridelenie zamestnanca, ktorý má so zamestnávateľom plnohodnotný pracovný pomer, na
základe ktorého u neho vykonáva zamestnanec závislú prácu, pričom po skončení dočasného pridelenia
sa zamestnanec vracia k zamestnávateľovi, a pokračuje vo výkone práce dohodnutej v pracovnej
zmluve. Ust. § 58a ZP, na porušenie ktorého sa opakovane odvolával žalobca, je neaplikovateľné na
daný prípad.

Pokiaľ bol žalobca presvedčený, že ho uviedol žalovaný do omylu pri uzatváraní pracovnej zmluvy, mal
právo od nej odstúpiť podľa § 19 ZP alebo skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe, čo však nevyužil.
Zákonník práce umožňuje skončenie pracovného pomeru viacerými spôsobmi (§ 59 ZP), vrátane
skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa § 72 ZP písomným oznámením doručenýmdruhej strane. Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe nebolo potrebné vôbec odôvodňovať.
Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe je právo zamestnávateľa aj zamestnanca, a využitie
tohto práva nemôže byť považované ani za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ani za diskriminačné,

a nemožno ho považovať za svojvoľné prepustenie. V žiadnom prípade nemožno hovoriť o neplatnom
skončení pracovného pomeru, navyše, v tomto smere súd už nie je oprávnený skúmať platnosť
skončenia pracovného pomeru, nakoľko žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
mohol podať žalobca v zákonnej lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť (§
77 ZP), avšak v danom prípade podal žalobu skoro po 3 rokoch, pričom ide o prekluzívnu lehotu, na

márne uplynutie ktorej prihliada súd z úradnej povinnosti, a preto je neprípustné, aby sa súd v tomto
spore zaoberal platnosťou, resp. neplatnosťou skončenia pracovného pomeru.
Náhradunemajetkovejujmypodľa§13O.z.môžesúdpriznaťibavprípadepreukázania,žežalovanýbol
pôvodcom neoprávneného zásahu do ochrany osobnosti žalobcu, a v priamej príčinnej súvislosti s týmto
zásahom vznikla žalobcovi ujma na jeho osobnostných právach, aj to v prípade, že primerané morálne
zadosťučinenie by sa nezdalo postačujúce. V tomto spore nepreukázal žalobca žiadnym spôsobom,

že by sa žalovaný dopustil akéhokoľvek neoprávneného zásahu od jeho osobnostných práv. Týmto
neoprávneným zásahom nemohlo byť skončenie pracovného pomeru, pretože jeho neplatnosti sa
nedomáhal žalobca v zákonnej prekluzívnej lehote. Nedodržanie zákonnej prekluzívnej lehoty nemožno
úspešne obísť inou žalobou na náhradu nemajetkovej ujmy, ku ktorej malo dôjsť v priamej príčinnej
súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, neplatnosti ktorej sa nedovolal žalobca včas

podanou žalobou.
Vykonaným dokazovaním listinami, a to výpisom z obchodného registra ohľadom žalovaného,
pracovnou zmluvou z 30.11.2020, potvrdením o zamestnaní, dohodou z 30.11.2020 o dočasnom
pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi, emailovou komunikáciou
ohľadom školenia o BOZP, pokynmi BOZP, PO, CO a ochrany životného prostredia, zoznamom,

zoznamomDHLzamestnancovsdátumomnástupudohaly,oznámenímoskončenípracovnéhopomeru
v skúšobnej dobe v zmysle § 72 ZP, potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu v období od
12.1.2021 do 25.1.2021, výmennými listami od lekára zo dňa 12.1.2021 a zo dňa 21.1.2021, oznámenie
o zaradení občana do evidencie uchádzačov o zamestnanie, rozhodnutím ÚPSVaR Dunajská Streda
o odňatí pomoci v hmotnej núdzi, ako aj vyjadreniami strán sporu a ďalším obsahom spisového

materiálu, súd mal za preukázané, že medzi stranami sporu vznikol dňa 1.12.2020 pracovný pomer
na dobu neurčitú so skúšobnou dobou v trvaní 3 mesiace na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej
dňa 30.11.2020, na základe ktorej mal žalobca nastúpiť do zamestnania u žalovaného na pracovnú
pozíciu manipulant. Súčasťou pracovnej zmluvy je aj ustanovenie o tom, že zamestnávateľ vykonáva
činnosť agentúry dočasného zamestnávania, že sa dohodol so zamestnancom, že ho môže dočasne

prideliť na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi. V deň uzatvorenia pracovnej zmluvy (a nie
až deň nástupu do práce) uzatvorili strany sporu aj dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon
práce k užívateľskému zamestnávateľovi s odkazom na § 58 ods. 5 ZP, v ktorej dohode sa dohodli,
že žalobca ako zamestnanec bude dočasne pridelený k DHL Excel Slovakia, s.r.o., Diaľničná 2/4149,
Senec, kde bude vykonávať prácu manipulanta od 1.12.2020 do 31.3.2021 s tým, že miesto dočasného

výkonu práce bolo na adrese: Jána Jonáša 1, Devínska Nová Ves, a medzi stranami bolo nesporné, že
ide o priestory závodu Volkswagen Bratislava. Uzatvoreniu pracovnej zmluvy predchádzalo vystavenie
lekárskeho posudku dňa 27.11.2020 o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na výkon práce manipulanta s
vysokozdvižným vozíkom, podľa ktorého posudku bol žalobca zdravotne spôsobilý na výkon tejto práce.
Tvrdenie žalobcu, že mu zamestnávateľ predložil na podpis dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca

na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi až v deň nástupu do práce t. j. dňa 1.12.2020, nebolo
preukázané. Naopak, bolo preukázané, že žalobca hneď v prvý deň nástupu do zamestnanca, t. j.
1.12.2020, sa zúčastnil školenia o BOZP, požiarnej, civilnej ochrane a ochrane životného prostredia
v priestoroch závodu Volkswagen Slovakia pre zamestnancov partnerských firiem, ktorá skutočnosť
je nepochybná zo zoznamu zamestnancov, ktorí sa mali zúčastniť predmetného školenia ako aj z

podpisu žalobcu na Pokynoch BOZP, požiarnej, civilnej ochrany a ochrany životného prostredia vo
VW SK, čím bola vyvrátená pravdivosť tvrdenia žalobcu o tom, že mu nebolo poskytnuté školenie zo
strany zamestnávateľa. Na uzatvorenie dohody o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k
užívateľskému zamestnávateľovi bol žalovaný zamestnávateľ oprávnený z dôvodu, že mal v danom
čase, a stále aj má, oprávnenie na výkon činnosti agentúry dočasného zamestnávania. Žalobca bol

dočasne pracovne neschopný od 12.1.2021 do 24.1.2021 pre ochorenie chrbtice, počas ktorej dočasnej
pracovnej neschopnosti vystavila jeho ošetrujúca lekárka zároveň žiadanku o preradenie zamestnanca
na menej fyzicky náročnú prácu pre chronické bolesti chrbtice v hrudnej oblasti s tým, že je vhodný
ako vodič VZV. V prvý deň po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu t. j. 25.1.2021doručil žalovaný zamestnávateľ zamestnancovi oznámenie z 25.1.2021 o skončení pracovného pomeru
v skúšobnej dobe s tým, že pracovný pomer končí 25.1.2021. Ako dôvod skončenia pracovného
pomeru uviedol zamestnávateľ dôvod, ktorý spočíva v osobe zamestnávateľa. Medzi stranami bolo

nesporné, a súdu je z jeho úradnej činnosti známe, že žalobca nepodal proti žalovanému v zákonnej
2-mesačnej lehote podľa § 77 ZP žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Predmetnou
žalobou sa domáhal žalobca náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú odvodzoval od ním tvrdenej neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, keďže odvtedy má problém riadne sa zamestnať, čo tiež patrí do
sféry osobnostných práv fyzickej osoby. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ani jedno zo svojich

tvrdení, že by sa dopustil žalovaný zamestnávateľ akéhokoľvek neoprávneného konania vo vzťahu
k žalobcovi ako svojmu zamestnancovi, ktoré konanie by bolo možné považovať za neoprávnený
zásah do osobnostných práv žalobcu. Keďže nepreukázal žiadny neoprávnený zásah zo strany
zamestnávateľa do jeho osobnostných práv, nemohol preukázať ani vznik nemajetkovej ujmy v priamej
príčinnej súvislosti s takýmto nepreukázaným neoprávneným zásahom. Ani od skutočnosti, že v čase
skončenia pracovného pomeru bola na území Slovenskej republiky krízová situácia v súvislosti s

protipandemickými opatreniami na zabránenie šírenia nebezpečného respiračného ochorenia vírusom
Covid 19, nemožno odvodzovať obchádzanie zákona zamestnávateľom, ktorý iba využil zákonnú
možnosť skončenia pracovného pomeru jeho skončením v skúšobnej dobe. K tvrdeniu žalobcu, že konal
v omyle, keď podpísal pracovnú zmluvu mysliac si, že žalobca ho môže dočasne prideliť na výkon
práce k užívateľskému zamestnávateľovi až po troch mesiacoch, súd prvej inštancie zdôraznil, že bolo

preukázané, že strany sporu uzatvorili pracovnú zmluvu aj dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca
na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v ten istý deň, a je vylúčené, že by sa dostal žalovaný
v tomto smere do omylu o to viac, že v sídle žalovaného sú iba kancelárske priestory, v ktorých
nepotrebuje žalovaný zamestnanca na pozícii manipulanta s vysokozdvižným vozíkom. Pokiaľ sa aj
dostal žalobca do omylu (čo je viac než nepravdepodobné), privodil si ho sám, neznalosťou zákona,

nakoľko tento nesprávny predpoklad odvodzoval žalobca od nesprávneho zákonného ustanovenia, k
čomu súd zdôrazňuje, že aj na zamestnancov v pracovnom pomere sa vzťahuje všeobecná zásada,
podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. K tvrdeniu žalobcu, že uzatvoril dohodu o dočasnom
pridelení v tiesni, pretože mal za to, že ho môže zamestnávateľ prideliť na výkon práce k užívateľskému
zamestnávateľovi až po troch mesiacoch, avšak zamestnávateľ mu už v prvý deň nástupu do práce

predložil na podpis dohodu o dočasnom pridelení, z čoho žalobca vyvodil, že dohodu uzatvoril v tiesni,
konajúci súd poznamenáva, že podpísanie dohody o dočasnom pridelení v prvý deň nástupu do práce
nemožno považovať za uzatvorenie dohody v tiesniiba preto, že zamestnávateľ predložil zamestnancovi
dohodu na podpis hneď prvý deň nástupu do práce, napriek tomu že to zamestnanec nepredpokladal.
Súd poznamenáva, že aj na zamestnancov sa vzťahuje všeobecná zásada, podľa ktorej neznalosť

zákona neospravedlňuje, pričom v danom prípade založil žalobca svoj predpoklad o nemožnosti
zamestnávateľa prideliť ho na výkon práce užívateľskému zamestnávateľovi hneď prvý deň nástupu do
práce, sa zakladala navyše na nesprávnom právnom názore. Zamestnávatelia bežne predkladajú svojim
zamestnancom na podpis rôzne dokumenty, pričom zamestnancom nič nebráni dokumenty si prečítať
a premyslieť, a až potom ich podpísať. Pokiaľ žalobca bol nespokojný s pridelením k užívateľskému

zamestnávateľovi do Devínskej Novej Vsi mal možnosť dohodu o dočasnom pridelení nepodpísať
alebo skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe, čo však nevyužil. K tvrdeniu žalobcu, že až počas
výkonu práce začal mať vážnejšie problémy s chrbticou, že dovtedy nemal vážne problémy s chrbticou,
z ktorého dôvodu mu aj vystavila všeobecná lekárka lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti na
výkon posudzovanej práce ako manipulačný pracovník, súd poznamenal, že ochorenia chrbtice patria

medzi bežné civilizačné ochorenia, pričom k poškodeniam chrbtice dochádza už aj len samotným
vekom u každého človeka. Žalobca nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi poškodením chrbtice
a výkonom zamestnania, že si toto poškodenie neprivodil sám nesprávnymi manipulačnými technikmi,
ku ktorému poškodeniu mohlo dôjsť aj mimo zamestnania, pričom poškodenie chrbtice sa výraznejšie
prejavuje u ľudí s nezdravým životným štýlom. Iba zo skutočnosti, že žalobca začal mať zdravotné

vážnejšie zdravotné problémy pre ochorenie chrbtice v období, kedy bol zamestnaný u žalovaného,
nemožno vyvodiť priamu príčinnú súvislosť medzi poškodením chrbtice a výkonom zamestnania, keďže
netvrdil, že by došlo k pracovnému úrazu na pracovisku. Poškodenie chrbtice si mohol privodiť aj mimo
pracovného času, mimo pracoviska, t. j. v súkromí. Na vyhovenie žalobe nepostačuje tvrdenie žalobcu
že dodržiaval predpisy o BOZP, že si poškodil chrbticu pri dvíhaní bremien. V neprospech žalobcu svedčí

aj tá skutočnosť, že nie je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, a nebol mu ani priznaný invalidný
dôchodok ani čiastočný invalidný dôchodok, a teda jeho poškodenie chrbtice nie je zrejme do tej miery
vážne, aby mu bránilo zamestnať sa u iného zamestnávateľa. Samotný žalobca pritom sám uviedol, že
mohlo dôjsť (a nie, že došlo) k poškodeniu jeho zdravia pri výkone jeho zamestnania pri dodržiavaníBOZP z jeho strany a v priamej príčinnej súvislosti porušovaním predpisov o BOZP zamestnávateľom.
Ďalej súd uviedol, že nie každé porušenie akejkoľvek právnej povinnosti zamestnávateľom ma za
následok vznik nároku na náhradu škody zamestnancovi, ak neexistuje priama príčinná súvislosť

medzi porušením konkrétnej právnej povinnosti a konkrétnym poškodením zamestnanca. Žalobcova
argumentácia o neplatnosti uzatvorenia dohody podľa § 58a a 58b ZP v danom prípade neobstojí,
pretože žalobcanebolpridelenýkužívateľskémuzamestnávateľovipodľatýchtozákonnýchustanovení,
ale podľa § 58 ZP, ktoré neobsahujú žiadne časové obmedzenia pre zamestnávateľa, kedy najskôr môže
byť jeho zamestnanec dočasne pridelený na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi. Smernica

Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/104/ES o dočasnej agentúrnej práci v čl. 6 ods. 2 upravuje
sankciuneplatnostidoložiek,ktorézakazujúuzavretiepracovnejzmluvyalebozamestnaneckéhovzťahu
medzi užívateľským podnikom a dočasným agentúrnym pracovníkom po jeho pridelení alebo ich
uzavretiu zabraňujú, s tým, že členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné na to, aby zabezpečili
neplatnosť týchto doložiek alebo možnosť vyhlásiť ich za neplatné od začiatku. Neobsahuje teda
sankciu neplatnosti dočasného pridelenia zamestnanca v lehote kratšej než 3 mesiace od vzniku

pracovného pomeru, ako to nesprávne prezentuje žalobca odkazom na tento článok smernice. Súd
zdôrazňuje, že smernice EP a Rady EÚ (ES/ EHS) nie sú súčasťou právneho poriadku jednotlivých
členských štátov EÚ, pričom smernica zaväzuje jednotlivé členské štáty, aby transformovali do svojich
vnútroštátnych poriadkov právnu úpravu súlade s obsahom jednotlivých smerníc. Citovaná smernica
už bola transformovaná do Zákonníka práce, čo je nepochybné aj z prílohy Zákonníka práce, a preto

odvolávanie sa na smernicu bolo v danom prípade zbytočné, a v časti čl. 6 ods. 2 aj neúčelné. Žalobca
sa v žalobe, v jej doplnení, ako je vo všetkých svojich ďalších písomných vyjadreniach obmedzil na
všeobecné tvrdenia, ktoré nekonkretizoval, nešpecifikoval, a neoznačil žiadne dôkazy na preukázanie
vlastných tvrdení. Súd prvej inštancie uviedol, že citovaním rôznych ustanovení Zákonníka práce,
komentárovkjednotlivýmzákonnýmustanoveniam,akoajďalšíchzákonnýchapodzákonnýchprávnych

predpisov, judikátov, odkazmi na smernice Európskej únie nemožno nahradiť vlastné skutkové tvrdenia.
Vychádzajúc zo zásady iura novit curia (súd pozná právo), citácie zákonov a iných právnych predpisov,
komentárov k zákonom a judikátov samy osebe nie sú spôsobilé privodiť žalobcovi úspech v spore,
pokiaľ žalobca neuvedie konkrétne, podrobné vlastné skutkové tvrdenia, s popisom skutkových udalostí,
relevantnosť a pravdivosť ktorých by bola potom predmetom dokazovania. K tvrdeniam žalobcu o

neplatnom skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe súd uviedol, že žalobu podal žalobca skoro
po 3 rokoch od skončenia pracovného pomeru, teda po uplynutí zákonnej 2-mesačnej prekluzívnej
lehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Keďže túto lehotu žalobca
zmeškal, žaloba je v tomto smere neprípustná, a po márnom uplynutí tejto lehoty je neprípustné aj
vyvodzovanie akýchkoľvek právnych nárokov od neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o ktorej

neplatnosti nerozhodol súd. Iba pre úplnosť súd poznamenal, že zákon nezakazuje zamestnávateľovi
skončiť pracovný pomer so zamestnancom v prvý deň návratu zamestnanca do práce po ukončení
dočasnej pracovnej neschopnosti, pričom neplatnosť skončenia pracovného pomeru nemožno odvíjať
od dôvodu uvedeného v oznámení o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, keďže týmto
spôsobom možno skončiť pracovný pomer bez uvedenia dôvodu. Skončenie pracovného pomeru v

skúšobnej dobe je jedným zo zákonných spôsobov skončenia pracovného pomeru, a vždy ide o
jednostranný právny úkon. Zákon nezakazuje zamestnávateľom skončiť pracovný pomer v skúšobnej
dobe s osamelými zamestnancami. Rovnako nemožno odvíjať neplatnosť skončenia pracovného
pomeru v skúšobnej dobe iba z dôvodu, že uviedol zamestnávateľ v oznámení o skončení pracovného
pomeru v skúšobnej dobe deň totožný s dňom doručenia oznámenia zamestnancovi, nakoľko zákon

uvádza, že takéto oznámenie sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom,
keď sa má pracovný pomer skončiť. Gramatickým výkladom slova „spravidla“ možno vyvodiť, že nie
je vylúčené, ani zákonom zakázané doručenie takéhoto oznámenia aj v deň skončenia pracovného
pomeru v skúšobnej dobe. Nemožno každé jednostranné skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa považovať za svojvoľné prepustenie iba preto, že tak urobil zamestnávateľ bez súhlasu

zamestnanca, inak by zákon takéto formy skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
vôbec neupravoval, pokiaľ by každé jednostranné skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom
bez súhlasu zamestnanca malo byť iba preto považované za svojvoľné prepustenie. Z vyjadrení
žalobcu vyplýva, že tento sa cítil byť diskriminovaný z dôvodu, že v postavení zamestnanca mal slabšie
postavenie než zamestnávateľ, a že zamestnávateľ s ním jednostranne skončil pracovný pomer bez

možnosti vyjadriť sa. Súd zdôraznil, že vo všetkých pracovnoprávnych vzťahoch má zamestnanec
slabšie postavenie než zamestnávateľ, od čoho však nemožno odvodzovať neplatnosť všetkých
jednostranných právnych úkonov urobených zamestnávateľom vo vzťahu k zamestnancovi, ktoré sú
v neprospech zamestnanca, pretože takýmto výkladom by nebolo potrebné preukazovať na súdochneplatnosť výpovede zo strany zamestnávateľa, neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa, ani neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru v skúšobnej
dobe zo strany zamestnávateľa, ak by mali byť neplatné iba preto, že si zamestnávateľ dovodil využiť

zákonnú možnosť skončiť pracovný pomer niektorým zo zákonom dovolených spôsobov. Súd zdôraznil,
že nie všetky zásahy do práv zamestnanca sú zásahmi do jeho osobnostných práv, pričom v tomto
spore neboli preukázané žiadne neoprávnené zásahy žalovaného zamestnávateľa ani užívateľského
zamestnávateľa do práv žalobcu ako zamestnanca. Na základe vyššie uvedených skutočností a
citovaných zákonných ustanovení súd žalobu ako skutkovo a právne nedôvodnú zamietol, nakoľko ju

odvodzoval žalobca od zákonom neprípustnej možnosti dovolávať sa neplatnosti skončenia pracovného
pomeru po márnom uplynutí zákonom stanovenej prekluzívnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (§ 77 ZP), keďže žalobu podal žalobca skoro 3 roky
po skončení pracovného pomeru. V tomto spore sa totiž domáhal žalobca náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, ktorá mu mala vzniknúť v priamej príčinnej súvislosti s neplatným skončením pracovného
pomeru zamestnávateľom v skúšobnej dobe, čím sa mal žalovaný zamestnávateľ dopustiť svojvoľného

prepustenia zamestnanca bez možnosti zamestnanca vyjadriť sa k tomuto skončeniu pracovného
pomeru, od ktorej doby má žalobca problém zamestnať sa, pretože problémy s chrbticou sa mu vrátili,
z ktorých dôvodov mu skončili aj neskoršie pracovné pomery. Ako nemajetkovú ujmu teda považoval
žalobca nemožnosť riadne sa zamestnať vo svojom odbore. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal
vlastné skutkové tvrdenia o akomkoľvek neoprávnenom zásahu žalovaného do osobnosti žalobcu. V

priebehu sporu sa žalobca výslovne vyjadril, že v tomto spore sa nedomáha náhrady škody na zdraví,
teda ani náhrady za poškodenie chrbtice. Ďalšie argumenty strán sporu súd považoval pre rozhodnutie
vo veci samej za nerozhodné. Na ďalšiu argumentáciu strán sporu, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie
veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou, ako napríklad, že žalovaný zaplatil žalobcovi mzdu za viac dní, než ktoré reálne

odrobil v mesiaci 12/2020, že v čase skončenia pracovného pomeru bola na území Slovenskej republiky
vyhlásená krízová situácia v súvislosti s protipandemickými opatreniami proti šíreniu nebezpečného
respiračného vírusu Covid 19.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2
CSP, vecne plným úspechom žalovaného v spore a nezistením žiadneho dôvodu osobitného zreteľa pre

výnimočné nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP. Žalobcom tvrdenú nepriaznivú finančnú
situáciu nevyhodnotil súd v tomto spore ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre výnimočné priznanie
náhrady trov konania úspešnému žalovanému, čo by bolo v danom prípade v rozpore s dobrými mravmi,
a predstavovalo by pre plne úspešného žalovaného výrazne nespravodlivé súdne rozhodnutie o to viac,
že bol to práve žalobca, ktorý podal proti žalovanému žalobu skoro 3 roky od márneho uplynutia 2-

mesačnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru,
ktorou žalobou sa domáhal žalobca majetkového plnenia od žalovaného zo žalobcom tvrdeného
neplatného skončenia pracovného pomeru. Predmetná žaloba vykazuje prvky špekulatívnosti o to viac,
že je založená na všeobecných formuláciách, všeobecných tvrdeniach, bez riadneho popisu skutkových
udalostí, nepodložených relevantnými dôkazmi.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas (dokonca pred doručením mu písomného vyhotovenia rozsudku)
odvolanie žalobca, s návrhom na jeho zrušenie. Odôvodnil ho tým, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 CSP), nehodnotil všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, dokazovanie nevykonal pri všetkých sporných tvrdeniach strán (§ 191 CSP). Žalobca sa

nevzdal svojho nároku, napriek tomu súd zamietol žalobu na návrh žalovaného (§ 286 CSP). Rozsudok
bol vyhlásený hneď po skončení pojednávania, súd ho nedoručoval do vlastných rúk žalobcu od
jeho vyhlásenia na pojednávaní. Na požiadanie súd doručil žalobcovi do vlastných rúk po skončení
pojednávania o 9.43 hod. dňa 10.12.2024 zápisnicu z pojednávania, adresát potvrdil prijatie písomnosti
na potvrdení o doručení písomnosti. Zápisnica nie je podpísaná.

Žalobca ako uvádza v žalobe čl. II, pred uzavretím pracovnej zmluvy žalobca bol zdravý, na chrbticu si
nesťažoval, nemal žiadne bolesti. Potvrdzuje to aj lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti na prácu
E. F. G., všeobecnej lekárky v Sokolovciach zo dňa 27.11.2020, že je spôsobilý na výkon posudzovanej
práce, ako manipulačný pracovník, čo sa týka faktory práce a pracovného prostredia je fyzická záťaž
označená ako 2. kategória práce. Odo dňa 12.1.2021 do 24.1.2021 žalobca bol práceneschopný,

diagnóza 54.6 chrbtica, potvrdenie o práceneschopnosti vystavila E. H. I. praktická lekárka pre
dospelých. Táto choroba žalobcu vznikla pri práci, keď si vykonal svoju robotu zdvíhanie bremien,
pravdepodobne ju spôsobila nadmerná fyzická záťaž. Žalobca dodržiaval BOZP. Podstatná vec žaloby,
čo je uvedené aj v žalobe v článku II. a v článku IIa., s ktorou sa súd nezaoberal dostatočne, a nevzaldo úvahy nasledujúce dôkazy, ktoré boli skoršie prednesené, ku ktorým bolo aj vyjadrené stanovisko
žalobcu na pojednávaní. Dôkazy: Lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti na prácu 27.11.2020,
Potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti z 13.1.2021 číslo dokumentu U205044 diel I. A)

Legitimácia poistenca, diel IV. hlásenie o práceschopnosti od 25.01.2021. Žalobca ako uvádza podrobne
vžalobečl.IIa.-žalovanýneposkytoldostatočnúochranuvsúvislostipracovnýmipodmienkami,nedával
pozor na to, aby boli vytvorené priaznivé pracovné podmienky, najmä ochrana zdravia pri práci. Nebol
zabezpečený dostatočný zácvik zamestnanca o správnej manipulácii s bremenom a žalovaný nechal
aby fyzická námaha bola nadmerná, vnútené tempo pri práci, ktoré zamestnanec nemôže meniť. Zo

strany žalovaného nebol dodržiavaný voči žalobcovi Zákon o minimálnych požiadavkách na bezpečnosť
a ochranu zdravia zamestnancov pri ručnej manipulácii s bremenami, pri ktorej je riziko poškodenia
zdravia, najmä chrbtice zamestnancov, a na predchádzanie tomuto riziku (č. 281/2006 Z.z.). Keby bol
dodržiavaný tento zákon, tak by k ujme na zdraví ani nedošlo.
Žalovaný so svojím opomenutím, protiprávnym konaním konal aj v rozpore dobrými mravmi, preto je
zodpovedný za vzniknutú ujmu žalobcu. Žalovaný toto tvrdenie žalobcu nijakým spôsobom nevyvrátil

účinne ani nepreukázal opak.
Domnienka §192 CSP túto skutočnosť ako dôkaz má súd za preukázanú, lebo v konaní nevyšiel
najavo opak. Podľa názoru žalobcu je preukázané, že žalovaný bol pôvodcom neoprávneného zásahu
do ochrany osobnosti žalobcu, dôkazom na to je Pracovná zmluva. Je preukázané, že protiprávne
konanie žalovaného ako neoprávnený postih do základných ľudských práv žalobcu je v priamej príčinnej

súvislosti s týmto zásahom, s ktorým vznikla žalobcovi ujma na jeho osobnostných právach. Dôkazom
je potvrdenie od lekára, že zamestnanec ochorel na chrbticu v práci. Keby bol dodržaný zákon zo strany
žalovaného,ktorýchránizdraviezamestnanca,najmächrbticu,takkporuchezdraviaaninedošlo.Škoda
respektíve ujma je spôsobená právnickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na
túto činnosť použili. Zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi aj za škodu, respektíve za ujmu, ktorú

mu spôsobili porušením právnych povinnosti v rámci plnenia úloh zamestnávateľa konajúci v jeho mene.
Žalovaný bol pôvodcom neoprávneného zásahu do ochrany osobnosti žalobcu, a priamej súvislosti s
týmto zásahom vznikla žalobcovi ujma na jeho osobnostných právach. Preto žalobca považuje túto
ujmu, ktorú prežíval ako fyzická osoba vzhľadom na okolnosti za ujmu značnú. Preto sa žiada peňažné
zadosťučinenie na vyváženie a zmiernenie nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnosti žalobcu.

Skončenie sporu zmierom nie je možné preto, lebo žalovaný vo svojom vyjadrení (z 10.6.2024) uviedol
že: Nie je predsa logické uzatvoriť zmier ohľadom žalobcom uplatňovaného nároku, pokiaľ tento nárok
neuznávam (§ 148 CSP). A nie z toho dôvodu dosiahnuť zmier je nemožné, lebo nevzal späť žalobu
na výzvu právnu zástupcu žalovaného na pojednávaní. Konajúci súd nevyzval žalobcu na späťvzatie
žaloby,žežalobajezjavnenedôvodnápodľa§138CSP.Súdnapojednávaníoznámilstranám,žežaloba

sa javí byť nedôvodná. Súd sa pokúsil o vyriešenie sporu zmierom podľa §179 CSP s prihliadnutím na
povahu konania. Podľa názoru žalobcu okolnosti, za ktorých sa došlo k porušeniu práva odôvodňujú
žalobu. Dôvodom prečo nebolo postačujúce morálne zadosťučinenie je to, že žalobca by nepracoval u
žalovaného, aj keby ho prijímal späť do práce, lebo má obavy, že tam by bola naďalej ohrozená jeho
fyzická telesná integrita a ochrana osobnosti pri práci.

Žalobca nie je schopný uhradiť trovy konania, lebo existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorými
sú slabé sociálne pomery žalobcu, je dlhodobo nezamestnaný a nemá žiadny príjem až jedného roka.
Žalobca preukázal súdu, že od 13.12.2023 je nezamestnaný do dnešného dňa, celý rok iba tri dni bol
zamestnaný. Nie zo svojej viny je tak dlhodobo nezamestnaný. Preto nemá prostriedky z čoho uhradiť
trovy konania. Nepriznanie náhrady trov konania odôvodňujú aj okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu práva

na súde a postoj žalovaného v priebehu konania. Žalobca navrhuje aby súd nepriznal žalovanému
voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100% podľa § 257 CSP. Prílohy: Potvrdenie o evidencii
uchádzača z úradu práce z 20.9.2024.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť, považuje ho v plnej miere za spravodlivý, jeho závery za
logické, a jeho odôvodnenie za výstižné a vyčerpávajúce, v plnej miere sa s ním stotožňuje a nevzhliada
v ňom žiadne také vady, na ktoré žalobca poukazuje vo svojom odvolaní. Popiera skutkové tvrdenia
uvádzané žalobcom, podľa ktorých súd nedoručil rozsudok hneď po jeho vyhlásení žalobcovi do
vlastných rúk. Súd rozsudok vyhlásil na pojednávaní dňa 10.12.2024 za prítomnosti strán sporu, a

následne ho riadne odôvodnil, pričom na vypracovanie má súd zákonnú lehotu 30 dní, ktorú aj dodržal.
Rovnako sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že mal dostať nepodpísanú zápisnicu o pojednávaní.
Zápisnicu o pojednávaní podpisuje predsedajúci (v tomto prípade sudkyňa) a zapisovateľ, a založí sa
do spisu. Stranám sporu sa vydáva na požiadanie kópia, pričom táto nemusí byť podpísaná, nakoľkooriginál sa zakladá do súdneho spisu. Žalobca vo svojom odvolaní v ďalšom iba opakuje rovnaké
skutkové tvrdenia, ktoré uvádzal aj v pôvodnej žalobe ohľadom svojej zdravotnej spôsobilosti, a ku ktorej
sa už žalovaný podrobne vyjadril vo svojich vyjadreniach, a na ktoré v plnej miere odkazuje. Nepovažuje

za hospodárne sa na tomto mieste opäť zaoberať týmito skutkovými tvrdeniami žalobcu, keďže ani na
pojednávaní nepreukázal žiadnu skutkovú súvislosť medzi žalovaným nárokom a jeho tvrdeniami, a
navyše boli jeho tvrdenia zo strany žalovaného účinne popreté a vyvrátené. Popiera skutkové tvrdenia
žalobcu, podľa ktorých mala žalobcovi vzniknúť akákoľvek choroba pri vykonávaní práce. Taktiež je
toto tvrdenie žalobcu vnútorne rozporuplné, keďže hneď na to sám uvádza, že dodržiaval predpisy

BOZP. Žalobcom uvádzané dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil jednak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej
súvislosti, a aj v súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalovaného a ním predloženými dôkazmi. Na
základe tohto hodnotenia dôkazov následne dospel k záverom, ktoré nepotvrdzujú žalobcom tvrdené
skutkové okolnosti. To však neznamená, že tieto závery súdu nie sú správne. Ostatné žalobcom tvrdené
skutkové okolnosti sú iba v rovine hypotetických úvah a nie sú podložené žiadnymi relevantnými
dôkazmi. Na základe toho ich súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nespôsobilé na privodenie

iného rozhodnutia, s čím sa v plnej miere stotožňuje. Opakovane popiera skutkové tvrdenia uvádzané
žalobcom, podľa ktorých mal žalovaný akýmkoľvek spôsobom konať protiprávne alebo v rozpore
s dobrými mravmi. Žalobca uvedené skutkové tvrdenia uvádza bez akýchkoľvek dôkazov, pričom
zákonne uzatvorená pracovná zmluva nemôže slúžiť ako dôkaz. Uzatvorenie pracovnej zmluvy je
dvojstranný právny úkon, pričom žalovaný s týmto právnym úkonom súhlasil bez akéhokoľvek nátlaku,

a bez akýchkoľvek výhrad. Žalobca nesúvisle a nezrozumiteľne uvádza rôzne skutkové tvrdenia bez
akéhokoľvek vzťahu k sebe, a odvodzuje od nich údajné porušenie jeho základných ľudských práv.
Žalovaný opakovane popiera dôkazmi nepodložené skutkové tvrdenia uvádzané žalobcom, že mal
akýmkoľvek spôsobom neoprávnene zasiahnuť do ochrany jeho osobnosti, že by táto údajná ujma mala
byť závažná, a že by za ňu malo žalobcovi prislúchať akékoľvek finančné zadosťučinenie. Skutkové

tvrdenia uvádzané žalobcom, že by ho súd nebol vyzval na späťvzatie žaloby, sú nelogické, pretože
späťvzatie žaloby je dispozičný právny úkon prislúchajúci rozhodnutiu žalobcu. K tomuto rozhodnutiu
všakmusídospieťsamostatneazvlastnéhopresvedčenia.Napojednávanídňa10.12.2024privyslovení
predbežného právneho názoru súd podrobne vysvetlil žalobcovi, prečo sa javí, že jeho žaloba je
nedôvodná, a prečo sú ním uvádzané skutkové tvrdenia a dôkazy nespôsobilé privodiť pre neho

priaznivé rozhodnutie. Súd však nemôže nahradiť vôľu ktorejkoľvek strany sporu, môže iba vysloviť
predbežný právny názor (čo aj urobil), a potom je na rozhodnutí tej ktorej strany sporu, či ako žalobca
zotrvá na žalobe, resp. ako žalovaný zotrvá na svojej obrane. Žalobca počas pojednávania uviedol,
že sa do dnešného dňa má problém zamestnať, pričom okrem iného vinu za tento stav pripisoval
žalovanému. Teraz v odvolaní zase uvádza, že pre neho nepostačuje morálne zadosťučinenie, pretože

by u žalovaného nepracoval, ani keby mu opäť ponúkol prácu, nakoľko sa obáva o svoju telesnú integritu
a ochranu osobnosti pri práci. Žalovaný popiera, že by za ktorúkoľvek žalobcom subjektívne pociťovanú
ujmu niesol akúkoľvek zodpovednosť, a tobôž nie za to, že sa žalobcovi do dnešného dňa nepodarilo
zamestnať sa u iného zamestnávateľa. Žalobca nepreukázal žiadne negatívne ovplyvnenie údajne
nevhodnými pracovnými podmienkami, údajne nepriaznivým zdravotným stavom, a následne údajne

nedostatočným sociálnym zabezpečením. Žalobca ani vo svojej žalobe, a ani počas pojednávania
neprezentoval také skutočnosti a nepredložil také dôkazy, ktoré by akýmkoľvek spôsobom zakladali
ním žalovaný nárok. Skutkové tvrdenia žalobcu uvádzané v jeho odvolaní voči rozsudku súdu prvej
inštancie sú taktiež iba hypotetické, a bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní. Žalobca v
odvolacom konaní predložil dôkaz vo forme potvrdenia o evidencii uchádzačov o zamestnanie z Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda, pričom od neho odvodzuje žiadosť, aby žalovanému
nebol priznaný nárok na náhradu trov konania. Z uvedeného potvrdenia vyplýva, že žalobca mal
neustále obdobia, kedy bol nezamestnaný, ale mal aj obdobia, kedy bol zamestnaný. Je teda evidentné,
že žalobca má problém udržať si stabilné zamestnanie, čo však pri absencii kvalitnej pracovnej
sily v juhozápadnom regióne Slovenska naznačuje skôr pochybenie na strane žalobcu, než u jeho

zamestnávateľov. Žalovaný sa preto domnieva, že žalobca podal uvedenú žalobu zo zištného motívu,
aby si ňou vylepšil svoju finančnú situáciu, a nie preto, že by v minulosti došlo zo strany žalovaného
k akémukoľvek zásahu do osobnosti žalobcu, nebodaj až porušeniu predpisov BOZP. Zištný motív
žalobcu vylučuje uplatnenie dôvodov hodných osobitného zreteľa, najmä s ohľadom na skutočnosť, že
bez adekvátneho finančného postihu vo forme náhrady trov konania žalovanému ako úspešnej strane,

by to mohlo motivovať žalobcu do budúcnosti podávať opakované žaloby na súd voči akémukoľvek
zamestnávateľovi, ktorý si ním ukončí pracovný pomer zo zákonných dôvodov.4. Žalobcovi bolo doručené vyjadrenie žalovaného dňa 12.3.2025 so sprievodným listom súdu prvej
inštancie (z 28.2.2025), v ktorom bolo uvedené, že sa môže k nemu písomne vyjadriť do 10 dní. Dňa
18.3.2025 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie žalobcu z 25.1.2025 označené ako „Odvolanie §

355 CSP“ (podané na poštovú prepravu 17.3.2025), v ktorom čiastočne zopakoval obsah už podaného
odvolania a uviedol, že mu bol dňa 20.1.2025 doručený písomne vyhotovený rozsudok a po oboznámení
sa s obsahom rozhodnutia rozširuje a dopĺňa odvolanie z 25.1.2025. Dôvody odvolania: Súd nebral
do úvahy všetky skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konaní (§ 191 CSP). Rozhodnutie súdu v
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

Žalobca nemohol bez svojej viny označiť všetky dôkazy, lebo nemal dostatok podkladov potrebných
na ich označenie. Žalobca nesúhlasí väčším obsahom právneho posúdenia v rozsudku, lebo konajúci
súd nezistil príčinnú súvislosť medzi vzniknutou ujmou a zásahom žalovaného, preto navrhuje jeho
zrušenie, v prípade doplniť dokazovanie ak je to účelné. V tomto upresnenom odvolaní žalobca popisuje
skutkové udalosti, poukazuje na relevantné dôkazy a uvádza ďalšie argumenty, ktoré majú pre vec
podstatný význam, dostatočne objasňujú skutkový stav a právny základ rozhodnutia a ktoré sú rozhodné

pre rozhodnutie vo veci samej. Odvolanie podrobnejšie odôvodňuje, konkrétne opisuje rozhodujúce
skutočnosti a poukazuje na okolnosti, ktoré sú pracovné podmienky a zmluvné podmienky, označí ďalšie
dôkazy, špecifikuje na základe čoho žiada náhradu ujmy. Žalobca označuje dôkazy, skutky ktoré vyšli
najavo počas konania a ešte neboli vykonané na pojednávaní, a poukazuje na to, že ktoré skutky sú
vzájomnej súvislosti. V tomto konaní je uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v

súvislostiujmounazdravíakosatisfakčnýžalobnýnávrh.Žalovanýnerešpektovalústavnéprávožalobcu
na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a na ochranu zdravia pri práci.
Okolnosť Skutkový stav: Žalobca poukazuje na rozhodujúce skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas
konania a ktoré môžu prispieť k náležitému objasneniu veci a sú dôležité pre rozhodnutie. Nasledujúce
skutočnosti ako vyjadrenie žalovaného a jeho právneho zástupcu môžu slúžiť ako dôkazy, ktoré vyšli

najavo počas konania s poukazom na to, že ako sú vo vzájomnej súvislosti č. 1a, č. 1b, č. 9 - č. 3a,č.
6c,č. 8. Dôkaz: č. 3a: Dňa 25.1.2021 v oznámení o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe v
zmysle § 72 ZP je uvedené odôvodnenie: „z dôvodu, ktorý spočíva v osobe zamestnávateľa“. Uvedené
aj v rozsudku 47. veta posledná: Ako dôvod skončenia pracovného pomeru uviedol zamestnávateľ
dôvod, ktorý spočíva v osobe zamestnávateľa. V tomto žalovaný vyjadril, že dôvod rozviazania

pracovnoprávneho vzťahu je na strane zamestnávateľa, s čím priznal, že na jeho strane existuje nijaká
prekážka ďalej zamestnať žalobcu. Dôkaz č. 8 Skutkový stav: V rozsudku bode 23 veta 5. je uvedené:
Na pojednávaní dňa 10.12.2024 predniesol právny zástupca žalovaného, že ustanovenie §142 ZP, na
ktoré sa odvoláva žalobca, sa nevzťahuje na danú situáciu, keďže žalobcovi nebol priznaný invalidný
dôchodok, ani sa nepovažuje za osobu ťažko zdravotne postihnutú, a preto žalovaná strana nemôže byť

objektívne vzatá na zodpovednosť za nemožnosť žalobcu zamestnať sa. S tým žalovaný priznal, že bolo
ohrozené zdravie žalobcu v práci, keď so svojím vyjadrením smeroval k danej situácii, v ktorej nemožno
vylúčiť, že zdravie zamestnanca bude poškodené. Z toho možno vyvodiť, že priznal ohrozenie žalobcu
s chorobou z povolania. Z toho vyplýva, že skutočným dôvodom rozviazania pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa bolo to, aby nebolo ohrozené zdravie žalobcu, a nebol naďalej vystavený k

rizikovému faktoru, a prepúšťal ho tým účelom, aby predchádzal zhoršeniu zdravotného stavu. Takže
žalovaný riskoval zdravie svojho zamestnanca, pri čom existovala pravdepodobnosť vzniku poškodenia
zdravia žalobcu pri práci a stupeň možných následkov na zdraví, lebo nerobil všetko za to, aby bolo
vylúčené riziko podmieňujúcich vznik poškodení zdravia z práce. Došlo k zmene zdravotného stavu
žalobcu, ktorá vznikla pri výkone práce za nepriaznivých podmienok, v ktorých vznikajú choroby z

povolania, ale poškodenie zdravia žalobcu ešte nedosiahlo taký stupeň, aby sa dalo hodnotiť ako
o chorobe z povolania. Účel skončenia pracovného pomeru smeroval k tomu, aby žalobca nebol
vystavený nebezpečenstvu v práci, lebo ak by naďalej vykonával túto prácu v rovnakých nepriaznivých
zdraviu škodlivých podmienkach, choroba z povolania by následne vznikla. Dôkaz č. 6c Duplika: Vo
vyjadrení 10.6.2024 čl. I.ods.2 žalovaný uvádza, že: „Žalobca potvrdzuje, že som mu počas trvania

jeho práceneschopnosti vyplácal náhradu príjmu." Uvedené je aj v rozsudku bode 10 druhá veta, že
žalobca v priebehu sporu preukazoval obdobie trvania jeho dočasnej pracovnej neschopnosti počas
trvania pracovného pomeru u žalovaného, pričom aj z dokladov, ktoré predložil, vyplýva, že žalovaný
vyplácal žalobcovi náhradu príjmu počas trvania dočasnej pracovnej neschopnosti. S tým žalovaný
uznal, že choroba chrbtici žalobcu vznikla v práci pri plnení pracovných úloh a priamej v súvislosti s ním.

Žalobca s tým preukázal priamu príčinnú súvislosť medzi poškodením chrbtice a výkonom zamestnania.
Preto považuje za nesprávne právne posúdenie uvedené v rozsudku bode 51. Pracovné podmienky:
Okolnosť ako postupne nastupujúcich príčin a následkov. Žalobca vykonával prácu ručná manipulácia
s bremenami, a nie s vysokozdvižným vozíkom, ani nepoužíval nízkozdvižný vozík pri práci. Krabiceobsahovali šróby a rôzne súčiastky (15 kilogramové a viac), ktoré žalobca ručne prekladal, ukladal
z paliet na pás. Počas zmeny bola raz 30 minútová prestávka. Užívateľský zamestnávateľ nemal v
záujme aby riadne zacvičil žalobcu, preto žiadali hneď, aby splnil požadovanú normu neprihliadnutím

na jeho vek, ani na to že nemá prax v tom (38 ročný môže vykonávať menej ako 29 r.) a ako
to už povedal žalobca na pojednávaní, očakávali od neho vykonávať toľko množstvo - vyjadrené
v kilogramoch - v porovnaní koľko splnia (vekom oveľa mladší 28 r.) ostatní spoluzamestnanci počas
zmeny, teda na 7,5 hodín. Na tejto linke pracovali iba muži, približne desať. Žalovaný sa nestaral o to,
aby bolo zachované zdravie zamestnanca, nedával pozor na to, že aký je stav pracovných podmienok

u užívateľského zamestnávateľa, či sú utvárané vhodné pracovné podmienky na riadny výkon práce v
záujme predchádzania chorôb. Tento stav bol nebezpečný pre zdravie žalobcu. Vedúci zamestnanec
žalovaného bol K. F. z Veľkého Medera, on by mal zabezpečiť starostlivosť o ochranu zdravia žalobcu
ako priamy nadriadený, ale túto povinnosť zanedbával a konal v mene zamestnávateľa tak znáša
zodpovednosť za to žalovaný. Žalobca nikdy netvrdil, že sa nezúčastnil na BOZP školení, a že mu
nebolo poskytnuté školenie v súvislosti s prácou, ako je uvedené v rozsudku v bode 45 (predposledná

veta). Žalobca bol zaškolený, zúčastnil sa na BOZP prednáške, preto riadne dodržiaval všetky normy pri
práci, lenže riadne zacvičený nebol na danú pracovnú pozíciu ako ručná manipulácia s bremenami, a
neboli vytvorené priaznivé vhodné pracovné podmienky, lebo žalovaný nezohľadňoval na individuálnych
rizikových faktorov pri pracovných postupov, aby bolo vylúčené, zmiernené účinky škodlivých faktorov.
Prežalobcunebolzabezpečenýdostatočnýzácviknadanúpracovnúpozíciu,abytátofyzickáprácabola

s čo najmenším rizikom poškodenia zdravia, takže povinnosť prevencie, predchádzanie ujmu nebolo
dodržané. Mohol predvídať riziko, lebo vedel, že nie je zabezpečený primeraný zácvik zamestnanca
na tú určitú prácu a pri výkon práce pri prenášaní bremien veľkou pravdepodobnosťou mohlo dôjsť
poškodeniazdravia.Žalovanýtýmtoneprípustnýmúkonomoslabilprávnuochranunazdraviežalobcupri
práci vyplývajúcu z ustanovenia prevencii. Preto bolo ohrozené zdravia žalobcu v práci. Keby žalovaný

zabezpečoval pre žalobcu primeraný zácvik v súvislosti s danou pracovnou pozíciou, a vypožičiaval ho
až po troch mesiacov, tak by nebolo bývalo ohrozené jeho zdravie a následne by neochorel. Žalovaný
porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, lebo opomenutím zasahoval do práva na ochranu zdravia.
Ochorenie žalobcu objavilo pri plnení pracovných úloh a v priamej súvislosti s ním, preto žalovaný
zodpovedá za vzniknutú ujmu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z predpisov.

Zmluvné podmienky - Okolnosť, Relatívna neplatnosť ako pôvodná skutočnosť: Žalobca poukazuje
na prvotnú príčinu vzniku ujmy, ktoré sú významné v ponímaní práva. Z odporúčania o pracovnom
pomere jasne vyplýva, že pôvodne žalovaný ako zamestnávateľ prijímal žalobcu do pracovného pomeru
a miestom výkonu práce bude v jeho sídle, preto žalobca nebol zamestnancom agentúry dočasného
zamestnávania, lebo žalovaný neprijímal ho za tým účelom, aby ho dočasne pridelil k užívateľskému

zamestnávateľovi. Žalobca bol pridelený ako zamestnanec žalovaného, a užívateľský zamestnávateľ
konal v mene žalovaného zamestnávateľa, preto je zodpovedný žalovaný za vzniknutú ujmu na zdraví
žalobcupodľaust.§192ods.2ZP.Pracovnoprávnepodmienkyurčujezamestnávateľ,pretobolžalovaný
navrhovateľom tohto právneho úkonu, s čím zmenil svoju voľu, zvlášť dohodou podľa § 58 ods.5 veta
prvá ZP, lebo mal v úmysle preradiť svojho zamestnanca na iné miesto u iného zamestnávateľa na výkon

práce, a to tak aj stalo, a z okolnosti je zrejmé, že to vyjadruje vôľu žalovaného, lenže došlo k skomolenie
obsahu prejavu vôle počas prepravy pracovnej zmluvy. Týmto zákonom nedovoleným úkonom žalovaný
oslabil právnu ochranu žalobcu vyplývajúcu z pracovnoprávnych vzťahov. Žalovaný túto podmienku
(conditio) používal ako vedľajšou zložkou pracovnej zmluvy obmedzením vôle konajúcemu subjektu
zmeneným následkom práva a povinnosti, ktorý je závislý od skutočnosti či nastane, teda vytváral stav

neistoty a preto žalobca nevedel či sa ozaj splní. V tomto prípade odkladacia podmienka nemohol
používať, lebo to je mimo dosahu vôle zamestnanca, a keď bol doteraz neúčinný, nenadobudne účinnosť
ani v budúcnosti (Dôkaz: č.1a). Tu ide o odkladaciu nemožnú podmienku, pričom neplatnosť sa týka iba
jeho podmienenej časti. Dôvod neplatnosti tejto dohody vzťahuje len na časť právneho úkonu, teda nie
nacelejzmluvy,lebozpovahy,azokolnostízaktorýchknemudošlo,vyplýva,žetútočasťmožnooddeliť

od obsahu pracovnej zmluvy, preto je čiastočná táto neplatnosť. Dôkaz: č. 1a V pracovnej zmluve čl. II.
bode 4 je uvedené: Ak zamestnanec bude pridelený k užívateľskému zamestnávateľovi, neoddeliteľnou
súčasťou pracovnej zmluvy je dohoda o dočasnom pridelení. Dôraz je na pojem „Ak", ktorý vyjadruje
podmienku,pokyn(modus).Prejavvôležalovanéhodošlokzmenevplyvomprostriedkov(dohoda),ktoré
použil a za okolnosti ktoré nastali počas prepravy zmluvy, preto žalobca konal v omyle vychádzajúcom

zo skutočnosti, ktorá bola pre jeho uskutočnenie rozhodujúca keď podpísal pracovnú zmluvu (§ 49a
O.z.),a tento omyl vyvolal žalovaný. Z toho dôvodu na splnenie tejto podmienky sa neprehliada, lebo
jej splnenie spôsobil zámerne žalovaný, ktorý nemal právo tak urobiť a ktorému je jej splnenie na
prospech (§ 36 ods. 4 O.z.). Z toho dôvodu táto dohoda o dočasnom pridelení žalobcu na výkon prácek užívateľskému zamestnávateľovi bola neplatná. Lesť spočíva v tom, že žalovaný ako zamestnávateľ
žalobcu mohol by prideliť svojho zamestnanca najskôr po uplynutí troch mesiacoch odo dňa vzniku
pracovného pomeru, lenže žalovaný ako zamestnávateľ svojho zamestnanca žalobcu pridelil skôr ako

troch mesiacov na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi, ako to aj chcel, preto predstieral,
ako keby bol žalobca agentúrny zamestnanec, keby ho pridelil ako agentúra a nie zamestnávateľ
(Dôkaz č. lb). Predstieraný (simulovaný) alebo disimulovaný právny úkon je neplatný za nedovolenosť
a obchádzanie zákona. Dôkaz: č. lb: V pracovnej zmluve čl. II. bode 3 je uvedené: Zamestnávateľ
vykonáva aj činnosť agentúry dočasného zamestnávania, a týmto sa so zamestnancom dohodol, že

ho môže dočasne prideliť na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi. Táto skutočnosť, že
žalovaný so svojím úkonom obchádzal zákon a jeho vôľa smeroval k dôsledkom neprípustnosti je
možné vyvodiť zo zmyslu a účelu zákonnej úpravy. Účelom jednotlivých ustanovení § 58 ZP je zakotviť
všeobecný princíp nediskriminácie dočasne pridelených zamestnancov v oblasti základných pracovných
podmienok. Ochranného účelu právnej normy § 58 ZP v prípade, že svojho zamestnanca zapožičiava
jeho zamestnávateľ, musí so zamestnancom urobiť písomnú dohodu o jeho dočasnom pridelení. Okrem

tejto podmienky zamestnávateľ musí uzavrieť s užívateľským zamestnávateľom písomnú dohodu so
všetkými potrebnými náležitosťami upravenými v § 58a ZP. Okrem objektívneho prevádzkového dôvodu
sa pre takéto pridelenie stanovuje, že sa môže uskutočniť najskôr po uplynutí troch mesiacov odo dňa
vzniku pracovného pomeru. Na rozdiel od dočasného pridelenia agentúrou dočasného zamestnávania,
kde ide o zamestnávanie na účel dočasného pridelenia zamestnanca, v tomto prípade zamestnanec

uzaviera pracovnú zmluvu na druh práce a miesto výkonu práce, ktorú má vykonávať u zamestnávateľa,
teda do pracovného pomeru nevstupuje s cieľom jeho dočasného pridelenia, ale priameho výkonu práce
pre zamestnávateľa. Z toho dôvodu žalobca nesúhlasí s právnym názorom uvedenom v rozsudku bode
52 prvej vete, podľa čoho -v danom prípade neobstojí táto argumentácia-, pretože v tomto ustanovení
§58a ZP (pokiaľ vôbec existoval písomná dohoda) rozhodovali o osude zamestnanca, takže s tým

úkonom má niečo spoločné aj žalobca, prináleží mu a preto možno považovať túto argumentáciu o
neplatnosti uzatvorenia dohody za správnu. Na túto relatívnu neplatnosť dovolá žalobca (§40a OZ),
lebo dohoda o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi je
neplatná pre omyl. Žalobca neprivodil si do omylu sám a preto nesúhlasí s výrokom v rozsudku bode
49 poslednou vetou. Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu možno vo všeobecnej 3-

ročnej premlčacej dobe (§ 101 O.z.), preto môže s tým súd zaoberať, lebo aj to nebolo premlčané.
Nárok na náhradu ujmy smeruje voči žalovaného, lebo on zavinil relatívne neplatný právny úkon (culpa
in contrahendo), preto je povinný ju nahradiť § 17 ods. 3 ZP. Neplatnosť právneho úkonu okrem
zmarenia právnych účinkov, bol spôsobilý vyvolať aj ďalšie nepriaznivé následky a to je choroba chrbtice
žalobcu. Záujem: V pracovnoprávnych vzťahoch možno upraviť podmienky zamestnania a pracovné

podmienky zamestnanca iba výhodnejšie (§ 1 ods. 6 ZP). V pracovnej zmluve možno dohodnúť ďalšie
podmienky, o ktoré majú účastníci záujem, najmä ďalšie hmotné výhody (§ 43 ZP), ale táto dohoda
nebola výhodná pre žalobcu od začiatku. O okamžitom pridelení mali záujem iba žalovaný a užívateľský
zamestnávateľ. Žalovaný nekonal v súlade s kogentnými normami pri úprave zmluvy, požiadavka
nebola primeraná s odporúčaním, a takým spôsobom znevýhodnil žalobcu v pracovnoprávnom vzťahu.

Pokiaľ by rovnako zaobchádzali so žalobcom ako inými zamestnancami v porovnateľnej situácii, tak k
ujme na zdraví ani nedôjde. So žalobcom bolo zaobchádzané rozdielne, menej priaznivo v porovnaní
spoluzamestnancami,pretoboldiskriminovanývpracovnoprávnomvzťahu.Použitiatakáodlišnáprávna
úprava zákonom povolená nebola, dojednanie takým spôsobom bol nedovolené, preto bol protiprávne.
Takže žalovaný vytvoril také podmienky, pri ktorom bol ohrozené zdravie svojho zamestnanca, preto

možno považovať tento úkon ako nepoctivé konanie zo strany žalovaného. To je príčinná súvislosť
medzi ujmou a realizovaným rizikom. Ak by nebolo bývalo došlo k tejto skutočnosti, nebolo by bývalo
došlo ani vzniku ujmy. Aj tá okolnosť viedol k zmene zdravie žalobcu, lebo zákonom nedovoleným
úkonom žalovaný oslabil právnu ochranu žalobcu vyplývajúcu z pracovnoprávnych vzťahov. Realizácia
zákonom predvídaného rizika pri objektívnej zodpovednosti ujmu skutočne spôsobila, preto možno

pričítať zodpovednosť za ujmu žalovanému. Niektoré dôkazy už boli vykonané na pojednávaní a
súčasťou súdneho spisu, označené sú aj ktoré vyšli najavo počas konania č. la, č. lb, č. 9 -č. 3a, č. 6c,
č. 8. Dôkazy: Tieto dôkazy už súčasťou súdneho spisu č.1-9, č. 1 Pracovná zmluva z 30.11.2020, č. la
V pracovnej zmluve čl. II. bod 4 (modus), č. lb V pracovnej zmluve čl. II. bod 3 (agentúrna činnosť), č.
2 Dohoda o dočasnom pridelení zamestnanca § 58 ods.5 ZP 30.11.2020, č. 3 Oznámenie o skončení

pracovného pomeru § 72 ZP 25.1.2021, č. 3a Dôvod skončenia, ktorý spočíva v osobe zamestnávateľa,
č. 3b Potvrdenie o zamestnaní zo dňa 25.1.2021, č. 4 Lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti
na prácu 27.11.2020, č. 5 Potvrdenie o vyšetrení zo dňa 12.1.2021 posudkový lekár, č. 6 Potvrdenie
U205044 0 dočasnej pracovnej neschopnosti diel I. Legitimácia poistenca 13.1.2021, č. 6a diel II. žiadosťo nemocenské 13.1.2021, č. 6b diel IIa. žiadosť o náhradu príjmu pri PN, doruč., č. 6c Vyjadrenie
L. zo dňa 10.6.2024 čl. I.ods.2, č. 6d diel IV. hlásenie o práceschopnosti od 25.1.2021 doruč., č. 6e
Lekársky poukaz potvrdenie o diagnózy žiadanka na preradenie 21.1.2021, č. 7 Oznámenie o zaradení

do evidencie uchádzačov o zamestnanie 26.1.2021 č. 7a Rozhodnutie o hmotnej núdzi 1.9.2021, č.
7b Potvrdenie o evidencii uchádzača z úrad práce 20.9.2024, č. 7c Potvrdenie o nezamestnanosti
18.2.2025, č. 7d Doklad o daňovom priznaní rok 2024, potvrdenie o príjmoch 3ks z roku 2023 a z roku
2024, č. 8 Vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní v bode 23 tretia veta (skutkový
stav), č. 9 Neplatnosť právneho úkonu o pridelení. Hmotnoprávna námietka: Žalobca žiada súdu, aby pri

rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zohľadňoval špecifické potreby žalobcu vyplývajúceho
z jeho sociálneho postavenia s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.
Žalobca je dlhodobo nezamestnaný odo dňa 13.12.2023 do dnešného dňa, má to aj preukázanú súdu,
(č.7b Potvrdenie o ev. uchádzača 20.09.2024-súčasťou súdneho spisu, priloží č.7c Potv. o nezamest.
18.2.2025), celý rok iba tri dni bol zamestnaný. Nie zo svojej viny je tak dlhodobo nezamestnaný. Preto
nemá prostriedky z čoho uhradiť trovy konania protistrane. Celový príjem žalobcu bol 295 eur v roku

2024 daňový preplatok a jeho plat. Okrem toho nemal žiadny príjem dlhodobo, slabé sociálne pomery
preukazuje súdu priložením č. 7d dokladmi z daňového priznania a potvrdením o príjmoch z roku 2023
a 2024.
Žalobca nie je schopný uhradiť trovy konania protistrane, lebo existujú dôvody hodné z osobitného
zreteľa to jeho sociálne pomery, a z toho dôvodu žiada žalobca aby súd nepriznal protistrane náhradu

trovkonania.Žalobcajefyzickáosoba,ažalovanýjeprávnickáosobaprihliadnutímnamoderačnéprávo.
Odkaz (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 5/2006). Žalobca je ochotný uzavrieť zmier so
žalovaným, ak ponúkne prijateľnú dohodu. Závažnosť: Z obsahu žaloby a zo všetkých úkonov žalobcu
vyplýva, že na základe zásahu do jeho zdravia uplatňuje nárok na náhradu ujmy, to aj preto, lebo právo
na ochranu zdravia najvýznamnejšia stránka a zložka ochrany osobnosti. Pre žalobcu je svoje zdravie

je najdôležitejšia, pretože má bezprostredný dopad na kvalitu jej života. Žalobca má právo na ochranu
zdravia. Táto choroba vznikla v práci, ktorá sa týka dôležitého orgánu, chrbticu, to dokazujú lekárske
nálezy č.6. Táto ochorenie v súčasnosti úplne vyliečiteľné nie je, liečba sa zameriava na zmiernenie
bolestianapôsobenieprotizápalovémuprocesu.Vzniknutúujmuvosobnostnejsférežalobcavzhľadom
na povahu pôsobenia nepriaznivého stavu pociťuje a prežíva ako závažnú, lebo obnovenie pôvodného

stavu zdravie úplne nie je možné. Žalovaný zasahoval do práva na ochranu zdravia žalobcu a tento
zásah bol spôsobilý vyvolať nepriaznivých následkov a túto nemajetkovú ujmu. Ochorenie žalobcu
objavilo pri plnení pracovných úloh a v priamej súvislosti s ním, preto žalovaný zodpovedný za vzniknutú
ujmu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z predpisov. Žalobca žiada náhradu nemajetkovej ujmy
v priamej súvislosti s poškodením chrbtice. Ospravedlnenie ako morálne zadosťučinenie v tomto

prípade by nebolo postačujúce, lebo ujma na zdraví je nenapraviteľná, poškodené zdravie nie je možné
uviesť do predošlého stavu. Žalobca preto žiada peňažné zadosťučinenie na vyváženie a zmiernenie
nemajetkovej ujmy vzniknutej na jeho zdravie, a z toho dôvodu odhaduje výšku peňažnú náhradu
v takom miere, lebo táto choroba ovplyvňuje kvalitu jeho života dlhodobo. Peňažná náhrada slúžilo by
na kompenzáciu prežívaného utrpenia a obmedzenie v živote v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu.

Určenie právnej skutočnosti: V tomto konkrétnom prípade viac skutočností spolupôsobilo pri vzniku
ujmy, ale pôvodná skutočnosť je tou skutočnosťou, bez ktorej by nedošlo ku škodlivému následku.
Existuje príčinná súvislosť medzi tými, lebo postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu
k vzniku ujmy natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej príčiny možno vyvodiť vecnú súvislosť
so vznikom škodlivému následku (dôkaz č.2). Z toho dôvodu je potrebné určiť, že dočasné pridelenie

zamestnanca bol neplatným právnym I úkonom a bol neoprávnene zasiahnuté do práva na ochranu
osobnosti žalobcu -odkaz(R. ÚS sp.zn.547/2013).Preto je iniciovaný návrh, aby sa rozhodlo o určení
právnej skutočnosti, lebo určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného
predpisu ZP, O.z.. Naliehavosť právneho záujmu na určení neplatnosti právneho úkonu a neoprávnené
zasiahnutiedoochranyzdraviaspočívavtom,žežalovanýpopieraexistenciuprávažalobcunaplneniea

tento nárok neuznáva, uzavrieť zmier nechce, teda je tu stav, že právny vzťah medzi účastníkmi konania
je sporný. (Ro NS ČR z 18.6.2007 sp. zn. 1 Cdo 91/2006) Súvislosť medzi tými dôkazmi, ktoré vyšli
najavo počas konania, a ktoré už boli vykonané na pojednávaní významným spôsobom prispievajú k
tomu aby bolo vyhovené v tomto spore žalobcovi. Žalobca navrhuje, aby súd nepriznal žalovanému voči
žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100% podľa § 257 CSP. Ďalej navrhuje určenie neplatnosti

dohodu o dočasnom pridelení zo dňa 30.11.2020 a vyslovenie neplatnosti právneho úkonu o pridelení
žalobcu na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi zo dňa 1.12.2020. Žiada, aby súd určil,
že žalovaný takým určitým spôsobom neoprávnene zasiahlo do osobnostnej sféry žalobcu chránenej
ustanovením § 11 O.z. Na základe týchto skutočnosti a predložených dôkazov ktoré zakladajú nárok nanáhrady nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhuje, aby súd vyhovel tejto
žalobe. Žiada, aby súd priznal rozhodnutím spravodlivé zadosťučinenie za utrpenú ujmu z toho vážneho
dôvodu a súčasne určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na závažnosť

vzniknutej ujmy a na okolnosti pri čom vznikla. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch primerané
zadosťučinenie sumu 4.500 eur do 3 dní a nahradiť všetky trovy konania a náklady vzniknuté v súvislosti
s týmto súdnym konaním v rovnakej lehote.
K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa žalobca nevyjadril.

5. Žalovaný k podaniu žalobcu z 25.1.2025 (doručenému súdu prvej inštancie dňa 18.3.2025) uviedol,
že žalobca vo svojej odvolacej replike nad rámec doposiaľ uvádzaných skutkových tvrdení a odvolacích
dôvodov tieto rozširuje o ďalšie ustanovenia, ktoré podľa svojho názoru považuje sa relevantné a na
daný prípad aplikovateľné. S týmito jeho tvrdeniami sa žalovaný nestotožňuje, nakoľko boli ním jednak
účinne popreté a vyvrátené relevantnými dôkazmi, žalobca ich prezentuje oneskorene, a taktiež preto,

lebo ním vyvodzované skutkové závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Neakceptovanie
ním správnych záverov súdu prvej inštancie v ním napadnutom rozsudku nerobí tento rozsudok
nespravodlivým alebo vadným. Rovnako ani uvádzanie rozsiahlych tvrdení bez relevantných dôkazov
a bez akejkoľvek vzájomnej súvislosti nerobí subjektívny názor žalobcu správnym. Citoval § 365 odsek
3 CSP s tým, že žalobcom uvádzané dôvody a dôkazy v jeho odvolacej replike boli jednoznačne

prednesené po uplynutí lehoty na podanie odvolania, a navyše sú aj bez akejkoľvek relevancie pre
prejednávaný prípad, žalovaný ich považuje za neprípustné, a navrhuje, aby im odvolací súd neprikladal
žiadnu váhu. Z hľadiska právnej istoty sa k nim však v krátkosti vyjadrí, pričom svoje vyjadrenie bude
skutočne limitovať iba na najpodstatnejšie argumenty.
Popiera skutkové tvrdenia žalobcu, podľa ktorých žalovaný údajne nerešpektoval ústavné právo

žalobcu na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a ochranu zdravia pri práci. Žalobca v
celom konaní neprezentoval jeden jediný relevantný dôkaz na preukázanie týchto jeho závažných
tvrdení, pričom žalovaným predložené dôkazy a skutkové tvrdenia tieto jeho argumenty jednoznačne
vyvrátili. Popiera dezinterpretáciu žalobcu ohľadom skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe.
Skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe je právo tak zamestnávateľa, ako aj zamestnanca, pričom

uvedenie akéhokoľvek dôvodu je prenechané ich dobrovoľnej vôli. Uvedenie, resp. neuvedenie dôvodu
nepredstavuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Popiera prekrúcanie jeho
skutkovýchtvrdenípočaspojednávania,akoichuvádzažalobca.Žiadnymspôsobomžalovanýnepriznal
akékoľvek ohrozenie žalobcu alebo jeho zdravia, a taktiež nepriznal žiadne vystavenie rizikovému
faktoru, ako si to domýšľa žalobca. Tieto žalobcom uvádzané vymyslené skutkové tvrdenia hraničia až s

absurditami. Žalovaným predloženými dôkazmi žalovaný jednoznačne preukázal, že došlo k dodržaniu
všetkých bezpečnostných predpisov a ustanovení, ako aj to, že žalobca sa zúčastnil školenia o BOZP a
bol riadne poučený. Rovnako popiera žalobcom uvádzané skutkové tvrdenia, že by vyplácaním náhrady
príjmu uznal príčinnú súvislosť medzi údajným poškodením jeho chrbtice (ktoré tvrdenie žalobcu do
dnešného dňa spochybňuje, nakoľko pri údajnej bolesti chrbtice nebude nikto žiadať o preradenie na

prácu ako vodič vysokozdvižného vozíka, ktorá práca je sedavá, a oveľa náročnejšia na chrbticu)
a plnením jeho pracovných úloh. Žalovaný sa nazdáva, že sa tu jedná o nepochopenie zákonných
povinností žalovaného zo strany žalobcu, ktorý do nich následne interpretuje také skutočnosti, ktoré
jeho subjektívnemu zmýšľaniu vyhovujú. Sám tým však pritom dokazuje, že žalovaný dodržal všetky
príslušné zákonné ustanovenia. Podľa § 7 odsek 1 a 2 zákona 462/2003 Z.z. náhradu príjmu poskytuje

zamestnávateľ. Náhrada príjmu sa poskytuje za kalendárne dni od prvého dňa dočasnej pracovnej
neschopnosti do skončenia dočasnej pracovnej neschopnosti, najdlhšie do desiateho dňa dočasnej
pracovnej neschopnosti. Popiera skutkové tvrdenia žalobcu, že by na ním uvádzanom pracovisku neboli
dodržiavané ustanovenia BOZP, alebo že by tam vôbec dochádzalo k ohrozeniu zdravia zamestnancov.
Jedná sa opäť o ničím nepodložené tvrdenia žalobcu, ktoré sú spôsobilé naplniť skutkovú podstatu

poškodenia dobrého mena a ohovárania. Vyzýva ho preto opäť a naposledy, aby od takéhoto konania
upustil. Žalobca si aj naďalej mýli ustanovenia § 58 a § 58a ZP, hoci mu bol rozdiel medzi nimi opakovane
vysvetlený nielen žalovaným, ale aj súdom. Vnútorný rozpor v tvrdeniach žalobcu je evidentný aj zo
skutočnosti, keď na jednej strane tvrdí, že sa riadne zúčastnil školenia, na druhej strane však tvrdí, že
nebol riadne zaškolený. Žalobca si upravuje realitu podľa vlastných subjektívnych predstáv, a následne

si z takto pokrivenej reality odvodzuje pre neho vyhovujúce závery. Žalovaný zdôraznil, že neporušil
žiadnu zásadu rovnakého zaobchádzania, a rovnako neopomenul žiadne povinnosti vo vzťahu k
bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Nezodpovedá preto za subjektívny pocit ujmy, ako to prezentuje
žalobca bez jediného rukolapného dôkazu. Žalovaný má odôvodnené pochybnosti, či žalobca rozumiesvojej argumentácii uvedenej v článku IV. svojej odvolacej repliky. Je evidentné, že hoci bol žalobcovi
opakovane vysvetlený rozdiel medzi ustanovením § 58a ZP, ktorú právna teória nazýva aj „pravé
požičiavaniezamestnancov“aust.§58ZP,ktorúprávnateórianazývaaj„agentúrnezamestnávanie“,tak

si toto vysvetlenie nevzal k srdcu, a naďalej si ich mýli. Žalovaný popiera preto ako celok argumentáciu
žalobcu uvádzanú v článku IV. jeho odvolacej repliky, rovnako ako popiera ním uvádzané skutkové
tvrdenia, že mal použiť lesť alebo úskok za účelom jeho zamestnania. Žalovaný dodržal všetky zákonné
ustanovenia, a dodržiava ich aj naďalej, pretože aj toho času pôsobí jeho spoločnosť okrem iného ako
agentúra dočasného zamestnávania. Konanie žalovaného je transparentné, zákonné, dodržiava všetky

predpisy, a rovnako je presvedčený, že všetky predpisy dodržiavajú aj užívateľskí zamestnávatelia, s
ktorými spolupracuje. Argumentáciu súdu prvej inštancie v žalobcom napadnutom rozsudku považuje za
správnu, logickú, založenú na relevantných zákonných ustanoveniach, ktoré súd prvej inštancie navyše
veľmi zrozumiteľne dopĺňa vlastným myšlienkovým pochodom a vysvetleniami. Uvádzanie pokrivených
účelových tvrdení zo strany žalobcu nie je spôsobilé vyvrátiť argumentáciu súdu prvej inštancie, a to
ani vtedy, ak je o správnosti týchto subjektívnych pokrivených tvrdení žalobca presvedčený. Popiera

skutkové tvrdenia uvádzané žalovaným v článku V. jeho odvolania, nakoľko tieto nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní. Dodržal všetky zákonné predpisy ohľadom uzatvorenia pracovnej zmluvy, a
nemôže zodpovedať za žalobcove subjektívne (a nesprávne) dojmy, ktoré v tejto súvislosti uvádza.
Nedošlo k žiadnej diskriminácii žalobcu, takisto nebolo ohrozené zdravie žalobcu, a rovnako neexistuje
žiadna údajná príčinná súvislosť medzi nejakou ujmou a realizovaným rizikom, ako sa to snaží navodiť

žalobca.
Namieta žalobcovu žiadosť, aby vo veci konajúci súd pri nároku o náhradu trov konania zohľadňoval jeho
sociálne postavenie. Ako to žalovaný uviedol už vo svojom vyjadrení k jeho odvolaniu, je presvedčený,
žesajednáoúčelovúžalobupodanúzozištnéhomotívu,abysiňouvylepšilsvojufinančnúsituáciu,anie
preto, že by v minulosti došlo zo strany žalovaného k akémukoľvek zásahu do jeho osobnosti, nebodaj

až porušeniu predpisov BOZP. Zištný motív žalobcu vylučuje uplatnenie dôvodov hodných osobitného
zreteľa, rovnako ako neschopnosť žalobcu nájsť si stabilné zamestnanie v regióne s nedostatkom
pracovnej sily. Žalobcom uvádzané dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil jednak jednotlivo, ako aj vo
vzájomnej súvislosti, a aj v súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalovaného a ním predloženými dôkazmi.
Nazákladetohtohodnoteniadôkazovnáslednedospelsúdprvejinštanciekzáverom,ktorénepotvrdzujú

žalobcom tvrdené skutkové okolnosti. To však neznamená, že tieto závery súdu nie sú správne. Ostatné
žalobcom tvrdené skutkové okolnosti sú iba v rovine hypotetických úvah a nie sú podložené žiadnymi
relevantnými dôkazmi. Na základe toho ich súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nespôsobilé na
privodenie iného rozhodnutia, s čím sa žalovaný v plnej miere stotožňuje. Navrhol napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdiť. Zároveň navrhol, aby odvolací súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

6. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol vyhlásený na pojednávaní dňa 10.12.2024, žalobca
nevyčkal na doručenie písomného vyhotovenia uvedeného rozsudku (ktoré mu bolo doručené
20.1.2025) a podal už dňa 18.12.2024 odvolanie voči uvedenému rozsudku (viď 2. bod tohto rozsudku

odvolacieho súdu). Potom čo bolo žalobcovi doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu (viď 3.
bod tohto rozsudku odvolacieho súdu) dňa 12.3.2025 so sprievodným listom súdu prvej inštancie (z
28.2.2025), v ktorom bolo uvedené, že sa môže k nemu písomne vyjadriť do 10 dní, podal žalobca
dňa 17.3.2025 na pošte podanie zo dňa 25.1.2025 zn. „Odvolanie § 355 CSP“, adresované súdu prvej
inštancie, ktorému bolo podanie doručené dňa 18.3.2025, v ktorom žalobca čiastočne zopakoval obsah

už podaného odvolania a uviedol, že mu bol dňa 20.1.2025 doručený písomne vyhotovený rozsudok
a po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia rozširuje a dopĺňa odvolanie z 25.1.2025. (viď 4. bod tohto
rozsudku odvolacieho súdu).
Podľa § 386 CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané
neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d)

nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.
Odvolací súd je názoru, že podanie žalobcu zo dňa 25.1.2025 zn. „Odvolanie § 355 CSP“, podané dňa
17.3.2025 žalobcom na pošte, adresované súdu prvej inštancie (ktorému bolo podanie doručené dňa
18.3.2025), je podľa názvu i obsahu (druhým) odvolaním žalobcu a keďže bolo podané po uplynutí
odvolacej lehoty (ktorá plynula od 21.1.2025 do 4.2.2025), odvolací súd uvedené druhé odvolanie podľa

§ 386 písm. a/ CSP odmietol ako oneskorene podané. (I. výrok tohto rozsudku odvolacieho súdu)

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že /prvé/ odvolanie žalobcu
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc
pritomviazanýskutkovýmstavomakohozistilsúdprvejinštancie(§383CSP),postupombeznariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť.

8. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume
4.500 eur, ktorú ujmu mal žalobca utrpieť v príčinnej súvislosti so skončením pracovného pomeru zo
strany žalovaného ako zamestnávateľa v skúšobnej dobe, ktoré považuje žalobca za neplatné.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. žalobu zamietol, II. žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bola správnosť postupu súdu prvej inštancie a napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu.

9. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací
súd konštatuje, že rozsudok zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle §
220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a

z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie
vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade
s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových
strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia.

Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej

veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§
387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej
inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

10. V prvom rade bolo potrebné sa zaoberať návrhom žalobcu na pripustenie zmeny žaloby jej

rozšírením (pôvodne žalobca požadoval iba náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 4.500
eur, v odvolaní podanom na poštovú prepravu dňa 17.3.2025, doručenom súdu prvej inštancie dňa
18.3.2025, však žiadal určiť aj neplatnosť dohody o dočasnom pridelení zo dňa 30.11.2020, vysloviť
neplatnosť právneho úkonu o pridelení žalobcu na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi zo
dňa 1.12.2020, a určiť, že žalovaný takým určitým spôsobom neoprávnene zasiahol do osobnostnej

sféry žalobcu chránenej ustanovením § 11 O.z.), ktorý návrh žalobca podal až v odvolacom konaní.
Podľa § 139 CSP žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.
Podľa § 140 ods. 1 až 3 CSP: (1) Zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa
uplatňuje iné právo. (2) Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe. (3) Za zmenu žaloby sa nepovažuje úkon žalobcu, ktorým mení uplatnený nárok,

ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
Podľa § 143 ods. 1 až 3 CSP: (1) Súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania
nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. (2) Súd nepripustí zmenu žaloby ani vtedy, ak
by na konanie o zmenenej žalobe bol vecne alebo kauzálne príslušný iný súd. (3) Ak súd nepripustí
zmenu žaloby, pokračuje v konaní o pôvodnej žalobe.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.
Zmenoužalobyjevzmysle§140CSProzšírenieuplatnenéhopráva,uplatnenieinéhoprávaapodstatná
zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností, tvrdených v žalobe. Nová úprava sporového procesu
zmenu žaloby v odvolacom konaní nepripúšťa, keďže vec sa nachádza v opravnom konaní, cieľoma úlohou ktorého je prieskum rozhodnutia a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, ide teda
o preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia v konaní o predmete tak, ako bol vymedzený v čase
vydania napadnutého rozhodnutia. Umožnenie zmeny žaloby v tomto štádiu by malo za následok

zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci na opätovné prejednanie súdu prvej inštancie, keď takýto postup
by odporoval základnému účelu civilného sporového konania, ktorým je poskytnutie rýchlej, efektívnej
a spravodlivej ochrany ohrozeným a porušeným právam za súčasnej vysokej miery zodpovednosti strán
sporu za výsledok konania. Zmenou žaloby teda nie je zmena právneho dôvodu bez zmeny skutkových
tvrdení; právne posúdenie je vecou súdu.

Odvolací súd nepripustil žalobcom navrhovanú zmenu žaloby jej rozšírením z dôvodu uvedeného v §
371 CSP t. j., že žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť. (II. výrok rozsudku odvolacieho súdu)

11. Odvolateľ namietal, že rozsudok bol vyhlásený hneď po skončení pojednávania, súd ho nedoručoval
do vlastných rúk žalobcu od jeho vyhlásenia na pojednávaní. Na požiadanie súd doručil žalobcovi do
vlastných rúk po skončení pojednávania o 9.43 hod. dňa 10.12.2024 zápisnicu z pojednávania, adresát

potvrdil prijatie písomnosti na potvrdení o doručení písomnosti, zápisnica nie je podpísaná.
Podľa § 219 ods. 2 CSP rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení pojednávania, ktoré
vyhláseniu predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie
na 30 dní; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným stranám na pojednávaní, na ktorom bol
rozsudok vyhlásený; neprítomným stranám ho odošle najneskôr do troch dní. Ustanovenia o odročení

pojednávania sa v tomto prípade nepoužijú.
Podľa § 223 ods. 3 CSP rozsudok sa vyhotoví a odošle do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia, ak predseda
súdu zo závažných dôvodov nerozhodne inak.
V predmetnej veci bol rozsudok vyhlásený hneď po skončení pojednávania dňa 10.12.2024, ktoré jeho
vyhláseniu predchádzalo. Nešlo teda o prípad odročeného pojednávania iba za účelom vyhlásenia

rozsudku, v ktorom prípade sa doručuje rozsudok stranám prítomným na pojednávaní, na ktorom
bol rozsudok vyhlásený. Nebolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie vyhlásený rozsudok v jeho
písomnom vyhotovení doručiť do vlastných rúk žalobcu hneď po skončení daného pojednávania, ale
súd prvej inštancie bol povinný ho v zmysle § 223 ods. 3 CSP vyhotoviť a odoslať do 30 dní odo dňa
jeho vyhlásenia, keďže predseda súdu nerozhodol inak, preto bola nedôvodnou námietka odvolateľa,

že mu súd rozsudok nedoručil do vlastných rúk po jeho vyhlásenia na danom pojednávaní.
Podľa § 99 ods. 2 CSP ak strana požiada súd o kópiu zápisnice, súd ju vydá bezodkladne. Podrobnosti
ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo spravodlivosti.
Podľa § 55 ods. 1 a 2 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku
pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy, v znení neskorších

predpisov: (1) Ak bola zápisnica o súdnom pojednávaní vyhotovená a účastník konania alebo strana v
konaní požiada o jej kópiu, súd mu ju vydá bezodkladne po jej spracovaní technickými prostriedkami
bezodplatne; ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú dotknuté. Ustanovenie § 195 ods. 7 sa použije
primerane. (2) Vydávanie odpisov zápisnice je spoplatnené podľa osobitného predpisu.
Ak bola zápisnica o súdnom pojednávaní vyhotovená a účastník konania alebo strana v konaní požiada

o jej kópiu, súd mu/jej ju vydá bezodkladne po jej spracovaní technickými prostriedkami bezodplatne.
Čiže nárok na bezplatnú kópiu zápisnice vzniká po pojednávaní alebo po inom úkone súdu, pri ktorom
sa zápisnica spisuje, a ak je potrebné ju prepísať, tak v prípade, ak o ňu strana požiadala pred alebo v
priebehu úkonu, tak ihneď po jej prepísaní, a to bez ohľadu na formu jej doručenia žiadateľovi.
Pokiaľ ide o námietku, že žalobcovi bola po pojednávaní odovzdaná nepodpísaná zápisnica, táto

námietka je taktiež nedôvodnou, nakoľko odvolateľovi bola po pojednávaní na základe jeho žiadosti na
tzv. domácu doručenku doručená bezodplatne kópia zápisnice o pojednávaní vyhotovená technickými
prostriedkami, pričom originál Zápisnice o pojednávaní dňa 10.12.2024 sa nachádza v spise na č. l.
89-93, je riadne podpísaný sudkyňou i asistentkou.

12. Odvolateľ tiež v odvolaní namietal, že ho súd nevyzval na späťvzatie žaloby z dôvodu, že žaloba
je zjavne nedôvodná podľa § 138 CSP, súd na pojednávaní oznámil stranám, že žaloba sa javí byť
nedôvodná, súd sa pokúsil o vyriešenie sporu zmierom podľa §179 CSP s prihliadnutím na povahu
konania. Podľa názoru žalobcu okolnosti, za ktorých sa došlo k porušeniu práva odôvodňujú žalobu.
Táto námietka odvolateľa je podľa názoru odvolacieho súdu zmätočnou, nakoľko na jednej strane

odvolateľ vyčíta súdu, že ho nevyzval na späťvzatie žaloby, na druhej strane odvolateľ/žalobca doposiaľ
nepristúpil k späťvzatiu žaloby napriek tomu, že mu súd na pojednávaní dňa 10.12.2024 uviedol, že
po predbežnom právnom posúdení sa žaloba javí byť nedôvodnou a tiež odvolateľ doposiaľ zotrváva
na stanovisku, že žaloba je dôvodná, zjavne z ktorého dôvodu podal aj odvolanie proti rozsudkuo zamietnutí žaloby. Odhliadnuc od uvedeného neuvedenie predbežného právneho posúdenia veci
(pred pojednávaním) nemožno považovať za procesný postup, ktorým by sa strane znemožňovalo
uskutočnenie jej procesného práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Túto odvolaciu námietku tak nebolo možné považovať za dôvodnú.

13. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 CSP), nehodnotil všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
dokazovanie nevykonal pri všetkých sporných tvrdeniach strán (§ 191 CSP). Žalobca sa nevzdal

svojho nároku, napriek tomu súd zamietol žalobu na návrh žalovaného (§ 286 CSP). Žalobca ako
uvádza v žalobe čl. II, pred uzavretím pracovnej zmluvy žalobca bol zdravý, na chrbticu si nesťažoval,
nemal žiadne bolesti. Potvrdzuje to aj lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti na prácu E. F. G.,
všeobecnej lekárky v Sokolovciach zo dňa 27.11.2020, že je spôsobilý na výkon posudzovanej práce,
ako manipulačný pracovník, čo sa týka faktory práce a pracovného prostredia je fyzická záťaž označená
ako 2. kategória práce. Odo dňa 12.1.2021 do 24.1.2021 žalobca bol práceneschopný, diagnóza

54.6 chrbtica, potvrdenie o práceneschopnosti vystavila E. H. I. praktická lekárka pre dospelých. Táto
choroba žalobcu vznikla pri práci, keď si vykonal svoju robotu zdvíhanie bremien, pravdepodobne ju
spôsobila nadmerná fyzická záťaž. Žalobca dodržiaval BOZP. Podstatná vec žaloby, čo je uvedené
aj v žalobe v článku II. a v článku IIa., s ktorou sa súd nezaoberal dostatočne, a nevzal do úvahy
nasledujúce dôkazy, ktoré boli skoršie prednesené, ku ktorým bolo aj vyjadrené stanovisko žalobcu

na pojednávaní. Dôkazy: Lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti na prácu 27.11.2020, Potvrdenie
o dočasnej pracovnej neschopnosti z 13.1.2021 číslo dokumentu U205044 diel I. A) Legitimácia
poistenca, diel IV. hlásenie o práceschopnosti od 25.01.2021. Žalobca ako uvádza podrobne v žalobe
čl. IIa. - žalovaný neposkytol dostatočnú ochranu v súvislosti pracovnými podmienkami, nedával pozor
na to, aby boli vytvorené priaznivé pracovné podmienky, najmä ochrana zdravia pri práci. Nebol

zabezpečený dostatočný zácvik zamestnanca o správnej manipulácii s bremenom a žalovaný nechal
aby fyzická námaha bola nadmerná, vnútené tempo pri práci, ktoré zamestnanec nemôže meniť. Zo
strany žalovaného nebol dodržiavaný voči žalobcovi Zákon o minimálnych požiadavkách na bezpečnosť
a ochranu zdravia zamestnancov pri ručnej manipulácii s bremenami, pri ktorej je riziko poškodenia
zdravia, najmä chrbtice zamestnancov, a na predchádzanie tomuto riziku (č. 281/2006 Z.z.). Keby

bol dodržiavaný tento zákon, tak by k ujme na zdraví ani nedošlo. Žalovaný so svojím opomenutím,
protiprávnym konaním konal aj v rozpore dobrými mravmi, preto je zodpovedný za vzniknutú ujmu
žalobcu. Žalovaný toto tvrdenie žalobcu nijakým spôsobom nevyvrátil účinne ani nepreukázal opak.
Domnienka § 192 CSP túto skutočnosť ako dôkaz má súd za preukázanú, lebo v konaní nevyšiel
najavo opak. Podľa názoru žalobcu je preukázané, že žalovaný bol pôvodcom neoprávneného zásahu

do ochrany osobnosti žalobcu, dôkazom na to je Pracovná zmluva. Je preukázané, že protiprávne
konanie žalovaného ako neoprávnený postih do základných ľudských práv žalobcu je v priamej príčinnej
súvislosti s týmto zásahom, s ktorým vznikla žalobcovi ujma na jeho osobnostných právach. Dôkazom
je potvrdenie od lekára, že zamestnanec ochorel na chrbticu v práci. Keby bol dodržaný zákon zo
strany žalovaného, ktorý chráni zdravie zamestnanca, najmä chrbticu, tak k poruche zdravia ani nedošlo.

Škoda respektíve ujma je spôsobená právnickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými,
ktorých na túto činnosť použili. Zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi aj za škodu, respektíve za
ujmu, ktorú mu spôsobili porušením právnych povinnosti v rámci plnenia úloh zamestnávateľa konajúci
v jeho mene. Žalovaný bol pôvodcom neoprávneného zásahu do ochrany osobnosti žalobcu, a priamej
súvislosti s týmto zásahom vznikla žalobcovi ujma na jeho osobnostných právach. Preto žalobca túto

ujmu, ktorú prežíval ako fyzická osoba vzhľadom na okolnosti považuje za ujmu značnú. Preto sa
žiada peňažné zadosťučinenie na vyváženie a zmiernenie nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnosti
žalobcu. Dôvodom prečo nebolo postačujúce morálne zadosťučinenie je to, že žalobca by nepracoval
u žalovaného, aj keby ho prijímal späť do práce, lebo má obavy, že tam by bola naďalej ohrozená jeho
fyzická telesná integrita a ochrana osobnosti pri práci.

Odvolací súd k uvedeným námietkam uvádza, že v prevažnej miere žalobca opakuje svoje tvrdenia
zo žaloby, s ktorými sa súd prvej inštancie vysporiadal v napadnutom rozsudku, odvolateľ nereaguje
v odvolaní na argumentáciu súdu, opakuje v odvolaní v čom podľa neho žalovaný konal protiprávne,
čo považuje za rozporné s dobrými mravmi a vyvodzuje z toho zodpovednosť žalovaného za
žalobcom tvrdenú ujmu, za neoprávnený zásah do ochrany osobnosti žalobcu, považuje za preukázané

potvrdením od lekára, že ochorel na chrbticu v práci. Odvolací súd považuje jeho námietky za
nedôvodné, stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom,
že by sa žalovaný dopustil akéhokoľvek neoprávneného zásahu od jeho osobnostných práv, ktorým
neoprávneným zásahom nemohlo byť skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, pretože jehoneplatnosti sa nedomáhal žalobca v zákonnej prekluzívnej lehote, nedodržanie ktorej nemožno úspešne
obísť inou žalobou na náhradu nemajetkovej ujmy, ku ktorej malo dôjsť v priamej príčinnej súvislosti
s neplatným skončením pracovného pomeru, neplatnosti ktorej sa nedovolal žalobca včas podanou

žalobou. Rovnako ako súd prvej inštancie považoval aj odvolací súd vykonaným dokazovaním za
preukázané, že medzi stranami sporu vznikol dňa 1.12.2020 pracovný pomer na dobu neurčitú so
skúšobnou dobou v trvaní 3 mesiace na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 30.11.2020, na
základe ktorej mal žalobca nastúpiť do zamestnania u žalovaného na pracovnú pozíciu manipulant.
Súčasťou pracovnej zmluvy je aj ustanovenie o tom, že zamestnávateľ vykonáva činnosť agentúry

dočasného zamestnávania, že sa dohodol so zamestnancom, že ho môže dočasne prideliť na
výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi. V deň uzatvorenia pracovnej zmluvy (a nie až v
deň nástupu do práce) uzatvorili strany sporu aj dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca na
výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi s odkazom na § 58 ods. 5 ZP, v ktorej dohode sa
dohodli, že žalobca ako zamestnanec bude dočasne pridelený k DHL Excel Slovakia, s.r.o., Diaľničná
2/4149, Senec, kde bude vykonávať prácu manipulanta od 1.12.2020 do 31.3.2021 s tým, že miesto

dočasného výkonu práce bolo na adrese: Jána Jonáša 1, Devínska Nová Ves, a medzi stranami
bolo nesporné, že ide o priestory závodu Volkswagen Bratislava. Uzatvoreniu pracovnej zmluvy
predchádzalo vystavenie lekárskeho posudku dňa 27.11.2020 o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na
výkon práce manipulanta s vysokozdvižným vozíkom, podľa ktorého posudku bol žalobca zdravotne
spôsobilý na výkon tejto práce. Nedôvodnou tak bola odvolacia námietka, že súd prvej inštancie

nevzal do úvahy Lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti na prácu z 27.11.2020 (viď 15. a 44.
bod odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie). Aj odvolací súd je názoru, že bolo
vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca sa hneď v prvý deň nástupu do zamestnania, t. j.
1.12.2020, zúčastnil školenia o BOZP, požiarnej, civilnej ochrane a ochrane životného prostredia v
priestoroch závodu Volkswagen Slovakia pre zamestnancov partnerských firiem, ktorá skutočnosť je

nepochybne preukázaná zo zoznamu zamestnancov, ktorí sa mali zúčastniť predmetného školenia
ako aj z podpisu žalobcu na Pokynoch BOZP, požiarnej, civilnej ochrany a ochrany životného
prostredia vo VW SK (č. l. 42-50), čím bola vyvrátená pravdivosť tvrdenia žalobcu o tom, že mu
nebolo poskytnuté školenie zo strany zamestnávateľa. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca
bol dočasne pracovne neschopný od 12.1.2021 do 24.1.2021 pre ochorenie chrbtice, počas ktorej

dočasnej pracovnej neschopnosti vystavila jeho ošetrujúca lekárka zároveň žiadanku o preradenie
zamestnanca na menej fyzicky náročnú prácu pre chronické bolesti chrbtice v hrudnej oblasti s tým,
že je vhodný ako vodič VZV (č. l. 46). Nedôvodnou tak bola odvolateľova námietka, že súd prvej
inštancie nevzal do úvahy dôkaz Potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti z 13.1.2021 číslo
dokumentu U205044 diel I. A) Legitimácia poistenca, diel IV. hlásenie o práceschopnosti od 25.1.2021.

V prvý deň po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu, t. j. 25.1.2021 doručil žalovaný
zamestnávateľ zamestnancovi/žalobcovi oznámenie z 25.1.2021 o skončení pracovného pomeru v
skúšobnej dobe s tým, že pracovný pomer končí 25.1.2021. Ako dôvod skončenia pracovného pomeru
uviedol zamestnávateľ dôvod, ktorý spočíva v osobe zamestnávateľa. Medzi stranami bolo nesporné,
a súdu prvej inštancie z jeho úradnej činnosti známe, že žalobca nepodal proti žalovanému v zákonnej

2-mesačnej lehote podľa § 77 ZP žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Predmetnou
žalobou sa domáhal žalobca náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú odvodzoval od ním tvrdenej neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, keďže odvtedy má problém riadne sa zamestnať, čo tiež patrí do
sféry osobnostných práv fyzickej osoby. Odvolací súd je rovnako ako súd prvej inštancie názoru, že
žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ani jedno zo svojich tvrdení, že by sa dopustil žalovaný

zamestnávateľ akéhokoľvek neoprávneného konania vo vzťahu k žalobcovi ako svojmu zamestnancovi,
ktoré konanie by bolo možné považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu.
Keďže nepreukázal žiadny neoprávnený zásah zo strany zamestnávateľa do jeho osobnostných práv,
nemohol preukázať ani vznik nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s takýmto nepreukázaným
neoprávneným zásahom. Ani od skutočnosti, že v čase skončenia pracovného pomeru bola na území

Slovenskej republiky krízová situácia v súvislosti s protipandemickými opatreniami na zabránenie šírenia
nebezpečného respiračného ochorenia vírusom Covid 19, nemožno odvodzovať obchádzanie zákona
zamestnávateľom, ktorý iba využil zákonnú možnosť skončenia pracovného pomeru jeho skončením
v skúšobnej dobe. K tvrdeniu žalobcu, že konal v omyle, keď podpísal pracovnú zmluvu mysliac
si, že žalobca ho môže dočasne prideliť na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi až po

troch mesiacoch, súd prvej inštancie správne zdôraznil, že bolo preukázané, že strany sporu uzatvorili
pracovnú zmluvu aj dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému
zamestnávateľovi v ten istý deň, a je vylúčené, že by sa dostal žalovaný v tomto smere do omylu o to
viac, že v sídle žalovaného sú iba kancelárske priestory, v ktorých nepotrebuje žalovaný zamestnancana pozícii manipulanta s vysokozdvižným vozíkom. K tvrdeniu žalobcu, že až počas výkonu práce začal
mať vážnejšie problémy s chrbticou, že dovtedy nemal vážne problémy s chrbticou, z ktorého dôvodu
mu aj vystavila všeobecná lekárka lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti na výkon posudzovanej

práce ako manipulačný pracovník, súd prvej inštancie uviedol, že ochorenia chrbtice patria medzi
bežné civilizačné ochorenia, pričom k poškodeniam chrbtice dochádza už aj len samotným vekom u
každého človeka, žalobca nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi poškodením chrbtice a výkonom
zamestnania, že si toto poškodenie neprivodil sám nesprávnymi manipulačnými technikmi, ku ktorému
poškodeniu mohlo dôjsť aj mimo zamestnania, pričom poškodenie chrbtice sa výraznejšie prejavuje

u ľudí s nezdravým životným štýlom, iba zo skutočnosti, že žalobca začal mať zdravotné vážnejšie
zdravotné problémy pre ochorenie chrbtice v období, kedy bol zamestnaný u žalovaného, nemožno
vyvodiť priamu príčinnú súvislosť medzi poškodením chrbtice a výkonom zamestnania, keďže netvrdil,
že by došlo k pracovnému úrazu na pracovisku. Poškodenie chrbtice si mohol privodiť aj mimo
pracovného času, mimo pracoviska, t. j. v súkromí. Na vyhovenie žalobe nepostačuje tvrdenie žalobcu
že dodržiaval predpisy o BOZP, že si poškodil chrbticu pri dvíhaní bremien. V neprospech žalobcu

svedčí aj tá skutočnosť, že nie je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, a nebol mu ani priznaný
invalidný dôchodok ani čiastočný invalidný dôchodok, a teda jeho poškodenie chrbtice nie je zrejme
do tej miery vážne, aby mu bránilo zamestnať sa u iného zamestnávateľa. Samotný žalobca pritom
sám uviedol, že mohlo dôjsť (a nie, že došlo) k poškodeniu jeho zdravia pri výkone jeho zamestnania
pri dodržiavaní BOZP z jeho strany a v priamej príčinnej súvislosti porušovaním predpisov o BOZP

zamestnávateľom. Nedôvodnou tak bola námietka odvolateľa, že neoprávnený zásah do ochrany
osobnosti žalobcu (že ochorel na chrbticu v práci) bol preukázaný potvrdením od lekára. Ďalej súd
prvej inštancie uviedol, že nie každé porušenie akejkoľvek právnej povinnosti zamestnávateľom ma
za následok vznik nároku na náhradu škody zamestnancovi, ak neexistuje priama príčinná súvislosť
medzi porušením konkrétnej právnej povinnosti a konkrétnym poškodením zamestnanca. Žalobcova

argumentácia o neplatnosti uzatvorenia dohody podľa § 58a a 58b ZP v danom prípade neobstojí,
pretože žalobcanebolpridelenýkužívateľskémuzamestnávateľovipodľatýchtozákonnýchustanovení,
ale podľa § 58 ZP, ktoré neobsahujú žiadne časové obmedzenia pre zamestnávateľa, kedy najskôr
môže byť jeho zamestnanec dočasne pridelený na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi.
Smernica (Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/104/ES o dočasnej agentúrnej práci) už

bola transformovaná do ZP, čo je nepochybné aj z prílohy ZP, a preto odvolávanie sa na smernicu
bolo v danom prípade zbytočné, a v časti čl. 6 ods. 2 aj neúčelné. Odvolací súd sa s uvedenými
závermi súdu prvej inštancie stotožňuje. Taktiež sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,
že žalobca sa v žalobe, jej doplnení, ako aj vo všetkých svojich ďalších písomných vyjadreniach
obmedzil na všeobecné tvrdenia, ktoré nekonkretizoval, nešpecifikoval, a neoznačil žiadne dôkazy

na preukázanie vlastných tvrdení, keď citovaním rôznych ustanovení ZP, komentárov k jednotlivým
zákonným ustanoveniam, ako aj ďalších zákonných a podzákonných právnych predpisov, judikátov,
odkazmi na smernice Európskej únie nemožno nahradiť vlastné skutkové tvrdenia. Citácie zákonov a
iných právnych predpisov, komentárov k zákonom a judikátov samy osebe nie sú spôsobilé privodiť
žalobcovi úspech v spore, pokiaľ žalobca neuvedie konkrétne, podrobné vlastné skutkové tvrdenia, s

popisom skutkových udalostí, relevantnosť a pravdivosť ktorých by bola potom predmetom dokazovania.
K tvrdeniam žalobcu o neplatnom skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe súd prvej inštancie
uviedol, že žalobu podal žalobca skoro po 3 rokoch od skončenia pracovného pomeru, teda po
uplynutízákonnej2-mesačnejprekluzívnejlehotynapodaniežalobyoneplatnosťskončeniapracovného
pomeru. Keďže túto lehotu žalobca zmeškal, žaloba je v tomto smere neprípustná, a po márnom uplynutí

tejto lehoty je neprípustné aj vyvodzovanie akýchkoľvek právnych nárokov od neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, o ktorej neplatnosti nerozhodol súd. Zákon nezakazuje zamestnávateľovi skončiť
pracovný pomer so zamestnancom v prvý deň návratu zamestnanca do práce po ukončení dočasnej
pracovnej neschopnosti, pričom neplatnosť skončenia pracovného pomeru nemožno odvíjať od dôvodu
uvedeného v oznámení o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, keďže týmto spôsobom

možno skončiť pracovný pomer bez uvedenia dôvodu. Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe
je jedným zo zákonných spôsobov skončenia pracovného pomeru, a vždy ide o jednostranný právny
úkon. Zákon nezakazuje zamestnávateľom skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe s osamelými
zamestnancami. Rovnako nemožno odvíjať neplatnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej
dobe iba z dôvodu, že uviedol zamestnávateľ v oznámení o skončení pracovného pomeru v skúšobnej

dobe deň totožný s dňom doručenia oznámenia zamestnancovi, nakoľko zákon uvádza, že takéto
oznámenie sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný
pomer skončiť. Gramatickým výkladom slova „spravidla“ možno vyvodiť, že nie je vylúčené, ani
zákonom zakázané doručenie takéhoto oznámenia aj v deň skončenia pracovného pomeru v skúšobnejdobe. Odvolací súd dopĺňa, že nedodržanie poriadkovej lehoty písomného oznámenia o skončení
pracovného pomeru v skúšobnej dobe nemá za následok neplatnosť právneho úkonu. Porušenie
trojdňovej lehoty zákon nespája s neplatnosťou rozviazania pracovného pomeru v skúšobnej dobe (por.

rozsudok KS v Prešove sp. zn. 6Copr/2/2013). Ďalej súd prvej inštancie správne dôvodil, že nemožno
každé jednostranné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa považovať za svojvoľné
prepustenie iba preto, že tak urobil zamestnávateľ bez súhlasu zamestnanca, inak by zákon takéto
formy skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vôbec neupravoval, pokiaľ by každé
jednostranné skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom bez súhlasu zamestnanca malo byť

iba preto považované za svojvoľné prepustenie. Z vyjadrení žalobcu vyplýva, že tento sa cítil byť
diskriminovaný z dôvodu, že v postavení zamestnanca mal slabšie postavenie než zamestnávateľ, a
že zamestnávateľ s ním si jednostranne skončil pracovný pomer bez možnosti vyjadriť sa. Súd prvej
inštancie zdôraznil, že vo všetkých pracovnoprávnych vzťahoch má zamestnanec slabšie postavenie
než zamestnávateľ, od čoho však nemožno odvodzovať neplatnosť všetkých jednostranných právnych
úkonov urobených zamestnávateľom vo vzťahu k zamestnancovi, ktoré sú v neprospech zamestnanca,

pretože takýmto výkladom by nebolo potrebné preukazovať na súdoch neplatnosť výpovede zo strany
zamestnávateľa, neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, ani
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany zamestnávateľa, ak
by mali byť neplatné iba preto, že si zamestnávateľ dovolil využiť zákonnú možnosť skončiť pracovný
pomer niektorým zo zákonom dovolených spôsobov. Tiež zdôraznil, že nie všetky zásahy do práv

zamestnanca sú zásahmi do jeho osobnostných práv, pričom v tomto spore neboli preukázané žiadne
neoprávnené zásahy žalovaného zamestnávateľa ani užívateľského zamestnávateľa do práv žalobcu
ako zamestnanca. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd
prvej inštancie správne žalobu ako skutkovo a právne nedôvodnú zamietol, nakoľko ju odvodzoval
žalobca od zákonom neprípustnej možnosti dovolávať sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru po

márnom uplynutí zákonom stanovenej prekluzívnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru (§ 77 ZP), keďže žalobu podal žalobca skoro 3 roky po
skončení pracovného pomeru. V tomto spore sa totiž domáhal žalobca náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorá mu mala vzniknúť v priamej príčinnej súvislosti s neplatným skončením pracovného
pomeru zamestnávateľom v skúšobnej dobe, čím sa mal žalovaný zamestnávateľ dopustiť svojvoľného

prepustenia zamestnanca bez možnosti zamestnanca vyjadriť sa k tomuto skončeniu pracovného
pomeru, od ktorej doby má žalobca problém zamestnať sa, pretože problémy s chrbticou sa mu vrátili,
z ktorých dôvodov mu skončili aj neskoršie pracovné pomery. Ako nemajetkovú ujmu teda považoval
žalobca nemožnosť riadne sa zamestnať vo svojom odbore. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal
vlastné skutkové tvrdenia o akomkoľvek neoprávnenom zásahu žalovaného do osobnosti žalobcu. V

priebehu sporu sa žalobca výslovne vyjadril, že v tomto spore sa nedomáha náhrady škody na zdraví,
teda ani náhrady za poškodenie chrbtice. Ako už bolo uvedené, odvolací súd sa plne stotožňuje so
závermi súdu prvej inštancie.

14. Žalobca v odvolaní argumentoval, že nie je schopný uhradiť trovy konania, lebo existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa, ktorými sú slabé sociálne pomery žalobcu, je dlhodobo nezamestnaný a
nemá žiadny príjem až jedného roka, preukázal súdu, že od 13.12.2023 je nezamestnaný do dnešného
dňa, celý rok iba tri dni bol zamestnaný, nie zo svojej viny je tak dlhodobo nezamestnaný, preto nemá
prostriedky z čoho uhradiť trovy konania. Nepriznanie náhrady trov konania odôvodňujú podľa neho
aj okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde a postoj žalovaného v priebehu konania. Navrhol,

aby súd nepriznal žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100% podľa § 257 CSP.
Predložil Potvrdenie o evidencii uchádzača z úradu práce z 20.9.2024.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil konštatovaním
o plnom úspechu žalovaného v spore (§ 255 ods. 1 CSP), zaoberal sa tiež otázkou či sú v predmetnej
veci dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie procesne plne úspešnému žalovanému náhrady

trov konania (§ 257 CSP), so záverom, že nezistil žiadny dôvod osobitného zreteľa pre výnimočné
nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP. Žalobcom tvrdenú nepriaznivú finančnú situáciu
nevyhodnotil súd v tomto spore ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady
trov konania úspešnému žalovanému, čo by bolo v danom prípade v rozpore s dobrými mravmi a
predstavovalo by pre plne úspešného žalovaného výrazne nespravodlivé súdne rozhodnutie, o to viac,

že bol to práve žalobca, ktorý podal proti žalovanému žalobu skoro 3 roky od márneho uplynutia 2-
mesačnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru,
ktorou žalobou sa domáhal žalobca majetkového plnenia od žalovaného zo žalobcom tvrdeného
neplatného skončenia pracovného pomeru. Predmetná žaloba vykazuje prvky špekulatívnosti o to viac,že je založená na všeobecných formuláciách, všeobecných tvrdeniach, bez riadneho popisu skutkových
udalostí, nepodložených relevantnými dôkazmi.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s uvedeným záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu

k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde. Odvolací súd v predmetnej veci, rovnako
ako súd prvej inštancie, nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie
náhrady trov konania žalovanému ani celkom ani sčasti. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danom
spore neboli splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 257 CSP, lebo výnimočnosť prípadu tu nie
je ani v okolnostiach veci ani na strane žalobcu a žalovaného. Slabé sociálne pomery, dlhodobú

nezamestnanosť a absenciu príjmu bez ďalšieho rozhodne nemožno považovať za dôvod hodný
osobitného zreteľa, majúci za následok aplikáciu ust. § 257 CSP v predmetnom spore. Predmetné
ustanovenie má slúžiť na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, a to pokiaľ ide o vedenie súdneho
konania, ako aj jeho výsledok, k čomu platí už uvedené súdom prvej inštancie. Postoju žalovaného
v priebehu konania nemožno nič vytknúť. Preto ani túto odvolaciu námietku nemožno považovať za
dôvodnú.

15. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací
súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozhodnutia, pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z

vykonaných dôkazov, prednesov strán, listinných dôkazov, žiadne podstatné skutočnosti, ktoré boli v
tomtokonanívykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlizakonanianajavoneopomenul.Odvolacísúd
nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 CSP v súvislosti s hodnotením
dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové zistenia

správne subsumoval pod aplikovaný právny predpis a daný právny vzťah správne právne posúdil. Súd
prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie napadnutého
rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu.
Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03,

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces. V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede
na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany,

urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie.
Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti
potvrdil.

16. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60

dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá
mala plný úspech vo veci (žalovaný), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti

strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalobca), keď ani v odvolacom konaní nevidel dôvod pre aplikáciu
ust. § 257 CSP (podrobnosti viď v 14. bode tohto rozsudku odvolacieho súdu).

17. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.

(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)