Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoCsp/35/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124201441
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6124201441.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.

Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcu: R Collectors, s. r. o., so sídlom
Dvořákovo nábrežie č. 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska
kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471, proti
žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa C. XXXX/X, D., zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr.
Peter Malcho, s. r. o., so sídlom Stankovany 549, IČO: 55 962 165, o zaplatenie 12.885,84 eura s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 11Csp/57/2024-187
zo dňa 8. augusta 2024, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobcu voči čiastočne zastavujúcemu výroku I. a vyhovujúcemu výroku II.
rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a .

II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku III. p o t v r d z u j e .

III. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy 141,95 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 24,22 eura od 10.02.2024 do zaplatenia,

zo sumy 21,50 eura od 12.03.2024 do zaplatenia, zo sumy 59,38 eura od 11.04.2024 do zaplatenia,
zo sumy 16,31 eura od 14.05.2024 do zaplatenia, zo sumy 8,35 eura od 12.06.2024 do zaplatenia, zo
sumy 12,19 eura od 11.07.2024 do zaplatenia zastavil. Výrokom II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 6.043,11 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 295,09 eura
od 07.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura od 07.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura
od 07.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura od 07.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura
od 07.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura od 07.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura

od 07.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura od 07.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura
od 07.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura od 07.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura
od 07.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura od 26.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura
od 26.01.2022 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura od 26.02.2022 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura
od 26.03.2022 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura od 26.04.2022 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura
od 26.05.2022 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura od 26.06.2022 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura
od 26.07.2022 do zaplatenia, zo sumy 301,13 eura od 26.08.2022 do zaplatenia, zo sumy 26,55 eura od

26.09.2022 do zaplatenia, a to všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške 200,- eur splatných
vždy do 27. dňa v mesiaci s účinnosťou od mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku s tým,
že v prípade omeškania sa s plnením čo i len jednej splátky stane sa splatným celý dlh. Výrokom III.žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Výrokom IV. priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 6 %.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 až 3 zák. č. 513/1991
Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“), ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, 2, ods. 24 písm.
a), § 9 ods. 2 písm. j), k), z), § 9 ods. 9, § 11 ods. 1 písm. b) a d), § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), ust. § 39, § 52 ods.

1, 2, 9, § 53 ods. 6, § 488, § 489, § 517 ods. 2, § 565 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka,
ako aj ust. § 1 ods. 1 a 4, § 1a, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že právny predchodca žalobcu (pod
pôvodným obchodným menom Poštová banka, a.s., neskôr 365.bank, a.s.) ako veriteľ a žalovaná ako

dlžník (spolu so spoludlžníkom) uzavreli dňa 01.03.2017 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka
č. 1789080834, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanej a spoludlžníkovi účelový úver určený na
refinancovanie vo výške 19.600,- eur s úrokovou sadzbou vo výške 7,90 % ročne, RPMN vo výške 10,70
% a priemernou hodnotou RPMN vo výške 9,36 %, pričom celková čiastka, ktorú má klient zaplatiť, bola
uvedená vo výške 28.908,42 eura. Úver bol dojednaný s poistením schopnosti splácať úver. Dlžníci sa

zaviazali splácať úver v 96 mesačných splátkach vo výške 301,13 eura, pričom posledná splátka mala
byť vo výške 301,07 eura. Prvá splátka bola splatná dňa 25.04.2017 a termín konečnej splatnosti úveru
bol dojednaný na 25.03.2025. Dlžníci sa dostali so splácaním úveru do omeškania, z ktorého dôvodu
veriteľ po upozornení zo dňa 08.11.2021 úver predčasne zosplatnil ku dňu 06.12.2021. Spoludlžník
zomrel. Žalovaná na zmluvu uhradila do 06.12.2021 sumu 12.921,42 eura, od 07.12.2021 do podania

žaloby sumu 493,52 eura a po podaní žaloby sumu 141,95 eura. Žalobca však nepreukázal, že ako
veriteľpriposkytnutíúverukonalsodbornoustarostlivosťou(§7ods.1ZoSÚ),pričombolpreduzavretím
zmluvy povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,
keď mal brať do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského
úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru, pričom za hrubé porušenie

povinnosti sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez relevantných údajov o
príjmoch,výdavkocharodinnomstavespotrebiteľaalebobeznahliadnutiadopríslušnejdatabázyúdajov
o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. Hoci v žiadosti o spotrebiteľský
úver sa uvádzajú údaje o príjmoch dlžníkov, uvedené nie je postačujúce, pretože žalobca v rozpore s
ustanovením § 11 ods. 2 ZoSÚ nepreukázal, že by si za účelom posudzovania bonity od spotrebiteľov

vyžiadal doklady preukazujúce ich príjmy, ale najmä doklady preukazujúce ich výdavky, keď podľa
žiadosti vyžadoval iba doklady totožnosti. Veriteľ ani riadne nezisťoval relevantné výdavky dlžníkov, keď
v žiadosti sa žiadne, a to ani nevyhnutné (bývanie, strava, doprava, atď.), mesačné výdavky neuvádzajú.
Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje, avšak táto
povinnosťnezbavujeveriteľakonaťsodbornoustarostlivosťou,tedavyžiadaťsiodspotrebiteľapotrebné

informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi
a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Veriteľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť, stravu,
príp.nezaopatrenédeti).Zákonospotrebiteľskýchúverochvyžadujeskúmaniebonityklientasodbornou

starostlivosťou, t.j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Zákonnú podmienku uvedenú v § 7
ods. 1 ZoSÚ, t.j. „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“
je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky príjmov a výdavkov,
ale od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval. Pri získavaní
relevantných informácií pritom veriteľ musí vychádzať nielen z informácií dodaných spotrebiteľom

(ktoré majú byť aj preukázané relevantnými listinami), ale aj z informácií, ktoré veriteľ získava z iných
dostupných zdrojov, tak aby získal objektívny obraz o finančnej situácii spotrebiteľa. Veriteľ uvedeným
spôsobomnepostupoval,keďposudzovalschopnosťžalovanejaspoludlžníkasplácaťúverbezriadnych
údajov o ich výdavkoch a bez dokladov o nich, čím hrubým spôsobom porušil svoje povinnosti stanovené
v § 7 ods. 1 ZoSÚ. Uvedený postup riadneho posudzovania schopnosti dlžníkov splácať úver bol

namieste o to viac, že úverom od žalobcu boli refinancované štyri skoršie úvery dlžníkov, čo samo o
sebe nesvedčí o ich bonite, práve naopak. Z Dát dopytu zo SRBI vyplýva, že: 1. CB skóre žalovanej
je hodnotené písmenom F (bližšie k „zlé“), číslom 1 pre vysoký počet aktívnych zmlúv a číslom 2 pre
zmluvy so splátkami po splatnosti; 2. CB skóre spoludlžníka hodnotené písmenom B („zlé“), číslom 1pre zmluvy s nevyhovujúcim stavom plnenia za posledných 18 mesiacov a číslom 2 pre vysokú čiastku
prekročenia limitu za posledných 12 mesiacov. Zároveň z uvedeného listinného dôkazu vyplýva: 1.
pri žalovanej zostávajúca suma dlhu vo výške 63.999,- eur s celkovými mesačnými splátkami 1.048,-

eur, pričom jej bolo odmietnutých 10 kontraktov; 2. pri spoludlžníkovi zostávajúca suma dlhu vo výške
60.829,- eur s celkovými mesačnými splátkami 949,- eur, pričom mu bolo odmietnutých 10 kontraktov.
Nezohľadnenie uvedených skutočností a poskytnutie úveru žalovanej a spoludlžníkovi za tejto situácie
nemožno hodnotiť ako postup s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity spotrebiteľov. Skúmanie
záväzkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov nie je ani dostatočné, pretože

záväzky spotrebiteľov nemusia vyplývať z verejných databáz, ale môže sa jednať aj o pôžičky súkromné.
Samotné databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch spotrebiteľov, keďže medzi tie je potrebné
zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Nepostačuje pritom namiesto zisťovania
relevantných výdavkov (ako sú náklady na bývanie, telefón, stravu, dopravu, ošatenie, atď.) zohľadniť
len paušálnu sumu vo výške životného minima, keďže výdavky na živobytie bývajú spravidla vyššie. Ani
opatrenie NBS zo dňa 14.11.2017 nestanovuje veriteľom vychádzať pri výdavkoch paušálne zo sumy

životného minima, ale výšku životného minima určuje len ako minimum. V žiadosti o spotrebiteľský
úver sa pritom priestor pre výdavky na živobytie vôbec nenachádza, a teda spotrebitelia ani nemali
možnosť údaje o svojich výdavkoch uviesť. Veriteľ teda pred poskytnutím úveru neurobil žiadnu analýzu
domáceho rozpočtu dlžníkov na strane príjmov a výdavkov, keď ich výdavky komplexne a objektívne
ani nezisťoval.

4. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca hrubo porušil povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, pričom v
takom prípade sa úver považuje v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov a zároveň
veriteľ nebol oprávnený vyžadovať od dlžníkov jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Poukázal
na to, že potreba skúmania bonity spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou vyplýva aj z ustálenej súdnej

praxe Krajského súdu v Trnave (sp. zn. 9CoCsp/77/2020, sp. zn. 11Co/2/2019, sp. zn. 6Co/171/2016).
Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-44913 zo dňa 18.12.2014, nesie veriteľ dôkazné bremeno
toho, že riadne skúmal bonitu, pričom nielen že veriteľ musí od spotrebiteľa vyžadovať dostatočné
informácie, ale tieto musia byť aj podložené dôkazmi. Na uvedené povinnosti veriteľa nemá žiaden
vplyv skutočnosť, že vo veci išlo o refinancovanie skorších úverov, teda v zmysle § 7 ods. 24 písm.

a) ZoSÚ neuplatnia sa iba ustanovenia § 7 ods. 19 až 23 ZoSÚ, nie však ustanovenie § 7 ods.
1 ZoSÚ. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že postačuje skúmanie bonity iba jedným z
dvoch spôsobov uvedených v § 11 ods. 2 veta tretia ZoSÚ, keď v zmysle tohto ustanovenia práve
naopak, stačí porušenie povinnosti skúmať bonitu čo i len jedným z týchto dvoch spôsobov a ide o
hrubé porušenie povinnosti veriteľa. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na závery v rozsudku

KrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.14CoCsp/13/2022,rozsudokKrajskéhosúduvTrenčínesp.zn.
5CoCsp/4/2021, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoCsp/26/2023 a rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 14CoCsp/1/2024. Predmetný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov, a preto žalobca nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru, poplatkov za poistenie, ani
žiadnych iných poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutej sumy úveru po odrátaní plnenia zo strany

dlžníkov resp. žalovanej, pričom všetky platby na úver bolo potrebné započítať výlučne na istinu úveru.
Keďže žalovaná z poskytnutého úveru vo výške 19.600,- eur uhradila celkom sumu 13.556,89 eura
(12.921,42 eura + 493,52 eura + 141,95 eura), nevrátená zostáva istina vo výške 6.043,11 eura. V
časti žalobou uplatnených poplatkov v celkovej sume 9,- eur za zasielané upomienky a zosplatňujúce
výzvy, považoval súd žalobu za nedôvodnú, z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Navyše v

predloženej zmluve sa v odseku 3.1 (Poplatky súvisiace s poskytnutým úverom) uvedené poplatky ani
nenachádzajú a podľa § 9 ods. 9 ZoSÚ veriteľ nemôže od spotrebiteľa požadovať poplatky, ktoré nie sú
ustanovené zákonom alebo uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, teda žalobca nemá nárok na
ich zaplatenie. Ak mali podľa žalobcu poplatky 9,- eur predstavovať skutočné náklady veriteľa spojené
s vymáhaním úveru, žalobca náklady spojené s vymáhaním úveru v uvedenej výške nešpecifikoval, ani

ničím nepreukázal.

5. Splátky úveru boli splatné vždy do 25. dňa v mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná dňa 25.04.2017.
Keďže poskytnutý úver vo výške 19.600,- eur je bezúročný a bez poplatkov, z výšky splátky 301,13 eura,
zo splatnosti splátok 25. deň v mesiaci s prvou splátkou splatnou dňa 25.04.2017, dlžníci mali povinnosť

vrátiť sumu úveru v 66 splátkach splatných vždy 25. dňa v mesiaci počínajúc 25.04.2017 a končiac
25.09.2022, z toho 65 splátok vo výške 301,13 eura a poslednú splátku dňa 25.09.2022 vo výške 26,55
eura, t.j. 65 x 301,13 eura + 26,55 eura = 19.600,- eur. Hoci žalobca nebol oprávnený úver mimoriadne
zosplatniť (§ 11 ods. 2 veta prvá ZoSÚ) a ani tak účinne neurobil, skoršia splatnosť ku dňu 25.09.2022nastala z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a potreby celú splátku považovať za splátku
istiny (rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 25Co/238/2018-111 zo dňa 12.11.2019). Nebolo teda
možnékonštatovať,žesplatnosťceléhoúverueštenenastala,apretosúdvovýrokuII.rozsudkuzaviazal

žalovanú zaplatiť žalobcovi zostávajúcu nevrátenú splatnú istinu úveru vo výške 6.043,11 eura (19.600,-
eur - 13.556,89 eura). V sume 13.556,89 eura boli pritom uhradené splátky splatné od 25.04.2017 do
25.12.2020 každá vo výške 301,13 eura a časť splátky splatnej dňa 25.01.2021 vo výške 6,04 eura (45
x 301,13 eura + 6,04 eura). Neuhradené zostali potom časť splátky splatnej dňa 25.01.2021 vo výške
295,09 eura (301,13 eura - 6,04 eura), splátky splatné v období od 25.02.2021 do 25.08.2022 každá vo

výške 301,13 eura a splátka splatná dňa 25.09.2022 vo výške 26,55 eura (295,09 eura + (19 x 301,13
eura) + 26,55 eura), t.j. celkom suma 6.043,11 eura.

6. Pretože žalovaná peňažný záväzok včas a riadne nesplnila, vznikol žalobcovi nárok požadovať od
žalovanej popri plnení istiny vo výške 6.043,11 eura i úrok z omeškania, pričom žalovaná sa dostala
do omeškania so zaplatením jednotlivých splátok istiny nasledujúci deň po ich splatnosti, a to až do

zaplatenia. Vo zvyšnej časti úroku z omeškania súd žalobu zamietol. S poukazom na § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Zb. má žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne. Keďže
žalobca žiadal úrok z omeškania najskôr až odo dňa 07.12.2021, súd mu aj v prípade skôr splatných a
omeškaných splátok priznal úrok z omeškania až od tohto dátumu.

7. Súd neuznal argumentáciu žalovanej, že žalobca nárok skutkovo vymedzil ako plnenie z predčasne
zosplatneného úveru, a preto nárok nemožno posudzovať ako plnenie jednotlivých nezosplatnených
mesačných splátok. O odlišný nárok nejde, keďže stále skutkovo ide o nárok na plnenie z tej istej
zmluvy, pričom posúdenie zosplatenia alebo nezosplatnenia úveru je len otázkou právneho posúdenia.
Vzhľadom na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je bez právneho významu, či je v zmluve

uvedená nesprávna hodnota RPMN a hodnota priemernej RPMN a tiež či sú v zmluve uvedené
všetky predpoklady pre výpočet RPMN. Napriek tomu súd dodal, že námietky žalovanej v tomto smere
považoval za nedôvodné. Súd nevykonal dokazovanie vyžiadaním zmluvy o refinancovanom úvere so
zostatkom 8.185,16 eura, pretože to považoval už za nadbytočné.

8. Súd prvej inštancie teda zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 6.043,11 eura spolu s úrokom
z omeškania tak, ako je uvedené vo výroku II. napadnutého rozsudku a vo zvyšku žalobu vo výroku
III. rozsudku zamietol. Vzhľadom na výšku žalobcovi priznanej istiny s príslušenstvom, s prihliadnutím
na finančné možnosti žalovanej mal súd za dôvodné povoliť jej splácanie dlhu v splátkach 200,- eur
mesačne so splatnosťou do 27. dňa v mesiaci tak, aby bol dlh zo strany žalovanej uhradený žalobcovi

v primeranom čase.

9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.
z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a zohľadnil, že žalovaná procesne zavinila zastavenie
konania v časti sumy 141,95 eura (plnila žalobcovi po podaní žaloby), pričom vo zvyšnej časti 12.885,84

eura (istina + poplatky) bol žalobca úspešný v sume 6.043,11 eura, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobcu
47 % a hrubý úspech žalovanej 53 %, a teda konečný čistý úspech žalovanej je 6 % (53 - 47); čo
v konečnom dôsledku znamená nárok žalovanej voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov
celého konania v rozsahu 6 %.

10. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (resp. jeho právny predchodca)
prostredníctvom svojho právneho zastúpenia, v celom jeho rozsahu odvolanie a žiadal, aby ho odvolací
súd zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi proti žalovaným nárok na náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu. Dôvodil, že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Uviedol, že pred uzavretím zmluvy
o úvere skúmal schopnosť dlžníkov splácať úver (ich bonitu) s odbornou starostlivosťou. Vychádzal z
vyhlásení dlžníkov, ktoré uviedli v žiadosti o úver, vzťahujúcich sa najmä na ich rodinný stav (ženatý
a vydatá, žiadne vyživované dieťa), dosiahnuté vzdelanie (stredoškolské bez maturity), príjem (čistý
príjem žalovanej vo výške 700,- eur a čistý príjem spoludlžníka vo výške 1.200,- eur) a mesačné

splátky iných úverov, zrážky, výživné a iné výdavky (0,- EUR). Žalobca overoval príjmy žalovanej a
spoludlžníka z podkladov zo Sociálnej poisťovne a preveroval existenciu iných úverových záväzkov
vyžiadaním si dát zo Spoločného registra bankových informácií (ďalej len „SRBI“). Podľa dát zo SRBI
mali dlžníci spolu 4 existujúce úvery v celkovej výške 18.751,16 eura, ktoré boli v celom rozsahurefinancované zmluvou o úvere (čl. 2.3 zmluvy o úvere). Po uzavretí zmluvy o úvere im tak nezostali
žiadne iné úvery. Napriek tomu súd vyššie opísaný postup veriteľa pri skúmaní bonity vyhodnotil ako
hrubé porušenie povinnosti v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ a určil úver za bezúročný a bez poplatkov.

Súd odôvodnil určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru tým, že veriteľ musí pri skúmaní bonity
okrem iného analyzovať spotrebiteľov domáci rozpočet, a to tak jeho príjmové zložky ako aj výdavky.
V tejto súvislosti súd nemal za preukázané, že veriteľ v primeranom rozsahu zhromaždil a posudzoval
informácie o reálnych nákladoch žalovanej na zabezpečenie základných životných potrieb. Žalobca
sa s poukazom na znenie ust. § 7 ods. 1, ods. 19, ods. 20, ods. 21, ods. 23 a ods. 24 písm.

a) s prezentovanými závermi súdu prvej inštancie nestotožňuje. Veriteľ poskytol dlžníkom refinančný
úver. Podľa § 4 ods. 1 opatrenia NBS č. 10/2017 zo dňa 14.11.2017 platí, že: „Na účely § 7 ods.
24 a 31 zákona sa za výrazné prevyšovanie súčtu zostávajúcich výšok refinancovaných úverov alebo
navýšených úverov považuje prevyšovanie presahujúce nižšiu z týchto dvoch hodnôt: a) suma 2000
eur, b) suma zodpovedajúca 5 % súčtu zostávajúcich výšok refinancovaných spotrebiteľských úverov
alebo úverov na bývanie, alebo navýšených spotrebiteľských úverov alebo úverov na bývanie.“ V tomto

prípade rozdiel medzi poskytovaným úverom a refinancovanými peňažnými záväzkami neprevyšoval
ani jednu z uvedených hodnôt: 19.600,- EUR – 18.751,16,- EUR = 848,84 EUR / 4,53 % zo súčtu
zostávajúcich výšok refinancovaných spotrebiteľských úverov. Preto sa na žalobcu v súlade s § 7 ods. 24
ZoSÚ nevzťahovala povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľov podľa ustanovení ZoSÚ (pomeriavať čistý
príjem spotrebiteľa a jeho výdavky podľa § 7 ods. 20 ZoSÚ). Nevzťahoval sa naňho ani zákaz poskytnúť

spotrebiteľovi úver, ak nespĺňa limit ukazovateľa schopnosti splácať úver podľa § 7 ods. 23 ZoSÚ. Aj
napriek tomu žalobca skúmal bonitu dlžníkov (dodržal § 7 ods. 1 ZoSÚ). Pred poskytnutím úveru si od
dlžníkov vyžiadal informácie o ich príjmoch, výdavkoch, rodinnom stave, druhu bývania a pod. Následne
z nezávislých zdrojov overil príjmy dlžníkov, ktoré mu deklarovali (v registri Sociálnej poisťovne) a
súčasne si overil výdavky dlžníkov na úverové záväzky (v Spoločnom registri bankových informácií).

Naopak dlžníci v rozpore s § 7 ods. 2 ZoSÚ (ktorý stanovuje spotrebiteľom povinnosť „poskytnúť
veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver“) veriteľovi zavádzajúco deklarovali, že nemajú žiadne ďalšie splátky úverov
ani iné zrážky. Finančná situácia dlžníkov sa pritom po poskytnutí úveru zlepšila. Refinancované úvery
žalovaných, na splátky ktorých mesačne uhrádzali spolu 348,- eur, boli nahradené jedným, výhodnejším

úverom od predchodcu žalobcu s mesačnou splátkou 277,61 eura, po započítaní nákladov na poistenie
schopnosti splácať úver v sume 301,13 eura. Žalobca tak preukázateľne pomohol dlžníkom, keď
nezanedbateľne znížil ich úverové zaťaženie, za čo ho súd prvej inštancie v podstate sankcionoval.
ZoSÚ ani opatrenie NBS neukladá veriteľovi povinnosť overovať bežné výdavky spotrebiteľa (na stravu,
energieapod.).Veriteľaniobjektívnenemáprostriedkynapreverenietakýchtovýdavkov,nemáprístupk

databázam dodávateľov služieb a energií a nedisponuje ani právomocou dopytovať sa týchto subjektov
akékoľvek otázky týkajúce sa ich klientov. Môže využiť výlučne zdroje, ktoré sú prístupné verejne, alebo
zdroje, ktoré sú mu sprístupnené na základe osobitného zákonného splnomocnenia – Spoločný register
bankových informácií register (§ 7 ods. 6 ZoSÚ) a register Sociálnej poisťovne (§ 7 ods. 8 ZoSÚ).
Postup žalobcu preto nemožno vyhodnotiť ako skúmanie bonity bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,

výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo
registra,akotopreuplatneniesankciebezúročnostiabezpoplatkovostiúveruvyžaduje§11ods.2ZoSÚ.
Žalobca mal zistené údaje o rodinnom stave, príjmoch, ako aj výdavkoch (nákladoch na zabezpečenie
základných životných potrieb) žalovanej (aj spoludlžníka), realizoval výpočet v zmysle opatrenia NBS a
zároveň nahliadol do príslušných registrov a databáz (Sociálna poisťovňa a SRBI). Žalobca poukázal

na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.05.2021 sp. zn. 17CoCsp/9/2021, ktorý konštatoval,
že záver prvoinštančného súdu o hrubom porušení povinností vyplývajúcich z ust. § 7 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z. je potrebné považovať za nesprávny, pretože veriteľ mal k dispozícii údaje o príjmoch
a výdavkoch a rodinnom stave žalovaného ako spotrebiteľa a zároveň aj nahliadol do Spoločného
registra bankových informácií a preveril si príjmy žalovaného zo Sociálnej poisťovne. Podľa rozsudku

Krajského súdu v Prešove zo dňa 08.02.2024 č.k. 17CoCsp/13/2023–346 v ustanovení § 11 ods. 2 ZoSÚ
je definované hrubé porušenie povinností veriteľa a v tretej vete tohto ustanovenia je uvedená spojka
„alebo“, ktorá je spojkou vylučovacou; toto ustanovenie odvolací súd v súlade s požiadavkou odbornej
spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná alternatívne, jedným zo spôsobov
uvedených v predmetnom zákonnom ustanovení. Podľa rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 15.8.2019 sp. zn. 41Co/10/2019 z predloženej žiadosti o poskytnutie spotrebného úveru a z
lustrácie v SRBI podľa názoru odvolacieho súdu nevyplýva, že by žalobca hrubo porušil svoje povinnosti
pri overovaní bonity žalovaného, práve naopak, dostatočne hodnoverne preukázal, aké úkony uskutočnil
pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere so žalovaným.11. K odvolaniu žalobcu podala žalovaná písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že súd dostatočným
spôsobom zdôvodnil svoj záver, že žalobca pri poskytnutí úveru nepostupoval s odbornou

starostlivosťou. Keďže zmluva o úvere bola uzatvorená 01.03.2017 odkaz žalobcu na opatrenie NBS
č. 10/2017 zo dňa 14.11.2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver je bez právneho významu, keďže v čase uzatvorenia zmluvy o úvere
toto opatrenie nebolo prijaté. Pri skúmaní schopnosti splácať spotrebiteľský úver, žalobca nezískal
od žalovanej a jej manžela žiadne údaje o nákladoch na stravu, bývanie a celkovo na živobytie, z

dôkazov, ktoré si zaobstaral, si nemohol urobiť reálny obraz o tom, aká suma ostane žalovanému po
odpočítaní všetkých nákladov na živobytie. Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho
rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej starostlivosti. Žalobca tvrdí, že pri posudzovaní
výdavkov žalovanej vychádzal zo sumy životného minima v čase posudzovania žiadosti. Z dôkazov
predložených žalobcom však nevyplýva, že by žalobca zisťoval priemerné mesačné výdavky žalovanej
a jej manžela na živobytie (SIPO, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.).

Uvedené svedčí o ignorovaní zákonnej povinnosti dodávateľa úverových produktov na finančnom trhu.
Z ust. § 7 ods. 1 plynie, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb,
voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné
minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, nie sa tejto zákonnej povinnosti
zbaviť odkazom na životné minimum, nakoľko to nie je ratio zákona a tento postup nezohľadňuje

individuálnosť životnej situácie toho-ktorého spotrebiteľa a jeho rodiny. Žalovaná poukázala na rozsudok
Krajského súdu v Prešove zo dňa 22.03.2023 sp. zn. 2CoCsp/42/2022 podľa ktorého bez toho, aby
právny predchodca žalobcu skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovanej, ako napr. jej celkovú
zadlženosť, počet vyživovacích povinností, mesačné výdavky, výdavky na zabezpečovanie ubytovania,
stravy, atď., si právny predchodca žalobcu nemohol utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovanej

potrebnej pre posúdenie jej schopnosti splácať poskytnutý úver; z uvedeného teda možno konštatovať
záver o hrubom porušení povinnosti podľa § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže právny
predchodca žalobcu ako veriteľ posudzoval schopnosti žalovanej splácať úver bez akýchkoľvek údajov
o jej príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave, čo má za následok podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. jednak nemožnosť vyžadovať od žalovanej ako spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského

úveru, a zároveň sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Tento postup dodávateľa
na úverovom trhu, ktorý používa paušálny údaj v podobe sumy životného minima, nakoniec neplynie
ani z ust. § 2 ods. 5 opatrenia NBS z 14.11.2017, z ktorého nepochybne neplynie záver ani usmernenie
pre dodávateľov na úverovom trhu, že výdavky (resp. výška nákladov na zabezpečenie základných
životných potrieb) spotrebiteľa sa bez ďalšieho majú rovnať sume životného minima.

12. Žalovaná dôvodila, že cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ
vzal na zreteľ existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na
základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať.
Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami

spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa
splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však
pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou
vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je

zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní
svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre
rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v
spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa, tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme

ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je
nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z
ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje

veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácomrozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak aj výdajov. Ak sa veriteľ obmedzil na jednoduchý výpočet,

keď od čistého príjmu žalovanej a jej manžela odpočítal náklady na úvery, bez toho aby zohľadnil
náklady na živobytie, postupoval v rozpore s ustanovením § 7 ods. 1 ZoSÚ a ide o hrubé porušenie
tejto povinnosti, čo má za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná preto navrhovala,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalovanej priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

13. Žalobca podal k vyjadreniu žalovanej písomné vyjadrenie (replika), v ktorom uviedol, že bonitu
žalovanej posudzoval v súlade s § 7 ods. 20 ZoSÚ, v zmysle ktorého: „Na výpočet ukazovateľa
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky: a) čistý príjem spotrebiteľa,
b)nákladynazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť, c) výška splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce príjem

spotrebiteľa.“ V zmysle § 7 ods. 24 písm. a) ZoSÚ: „Ustanovenia odsekov 19 až 23 sa nevzťahujú
na spotrebiteľský úver, ktorým sa splatí jeden alebo viac existujúcich úverov poskytnutých podľa
tohto zákona (ďalej len „refinancovaný úver“) alebo na zmenu zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktorej predmetom je navýšenie výšky spotrebiteľského úveru (ďalej len „navýšený úver“), ak výška
poskytnutého spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných

úverov alebo navýšených úverov.“ Z tohto ustanovenia vyplýva, že na žalobcu sa nevzťahovala
povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľov podľa ustanovení ZoSÚ (pomeriavať čistý príjem spotrebiteľa a
jeho výdavky podľa § 7 ods. 20 ZoSÚ). Napriek tomu žalobca skúmal bonitu dlžníkov prostredníctvom
registra Sociálnej poisťovne a Spoločného registra bankových informácií. Zo ZoSÚ ani z opatrenia NBS
nevyplýva povinnosť veriteľa skúmať „bežné výdavky“ spotrebiteľa, ako sa mylne domnieva žalovaná.

Súkromnoprávne subjekty (aj žalobca) nie sú objektívne spôsobilé (nemajú právomoc) verifikovať údaje,
ktoré im sprostredkuje spotrebiteľ, teda veriteľ by sa musel spoľahnúť na jej vyhlásenia. V žiadosti
o úver zo dňa 01.03.2017 žalovaná a spoludlžník zavádzajúco uviedli pri kolónke „Zrážky, výživné a
iné výdavky“ sumu 0,- eur. Ustanovenie § 7 ods. 2 ZoSÚ pritom ukladá povinnosť spotrebiteľom (a
nie veriteľom): „Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé

údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (...).“ Postup žalobcu
pri skúmaní bonity bol dostatočný a neznamenal hrubé porušenie povinnosti konať s odbornou
starostlivosťou.

14. V priebehu odvolacieho konania navrhol pôvodný žalobca 365.bank, a.s., aby súd pripustil zmenu

subjektu na strane žalobcu z dôvodu, že pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o úvere, spolu so všetkými
právami s ňou spojenými postúpil Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 2/2025 zo dňa 10.04.2025 na
postupníka R Collectors s. r. o. Na základe uvedeného návrhu, po preskúmaní predložených listín
preukazujúcich postúpenie pohľadávky, odvolací súd uznesením č. k. 28CoCsp/35/2024-250 zo dňa
19.08.2025 rozhodol, že pripúšťa, aby do konania vstúpil na miesto pôvodného žalobcu 365.bank, a.s.

nový žalobca: R Collectors s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 01.09.2025.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), zaoberajúc sa najskôr skúmaním existencie
formálnych podmienok pre podanie odvolania, dospel v prvom rade k záveru, že pokiaľ ide o odvolanie

žalobcu voči čiastočne zastavujúcemu výroku I. (ktorým súd prvej inštancie na základe čiastočného
späťvzatia žaloby žalobcom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 141,95 eura s príslušenstvom)
a proti vyhovujúcemu výroku II. napadnutého rozsudku (ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu
vyhovel v časti o zaplatenie istiny vo výške 6.043,11 eura s príslušnými úrokmi z omeškania), je v týchto
častiach odvolanie žalobcu podané neoprávnenou osobou.

16.Subjektomoprávnenýmpodaťodvolaniejetotižvýlučnestrana,vktorejneprospechbolorozhodnutie
vydané (§ 359 CSP). Rozhodujúcim meradlom pri posudzovaní, či sa rozhodlo v neprospech
žalobcu je porovnanie petitu posledného procesného úkonu urobeného žalobcom v priebehu konania
s napadnutým výrokom. Z obsahu spisu vyplýva, že podaním zo dňa 10.06.2024 vzal predchodca

žalobcu žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 121,41 eura s príslušenstvom a ďalším podaním
zo dňa 22.07.2024 vzal predchodca žalobcu žalobu späť v časti o zaplatenie ďalšej sumy 20,54
eura s príslušenstvom, v oboch prípadoch z dôvodu zrealizovaných zrážok zo mzdy žalovanej. Preto
zastavenie konania výrokom I. napadnutého rozsudku, v časti o zaplatenie sumy spolu 141,95 eura ( t. j.121,41 eura + 20,54 eura) s príslušenstvom, bolo v celom rozsahu v súlade s čiastočnými späťvzatiami
žaloby vykonanými právnym predchodcom žalobcu a jeho posledným žalobným petitom obsiahnutým
v podaní zo dňa 22.07.2024 (č. l. 169 spisu). Rovnako vyhovenie žalobe žalobcu v časti uvedenej vo

výroku II. preskúmavaného rozsudku (v sume 6.043,11 eura s príslušenstvom), bolo v danej právnej veci
celkom v prospech žalobcu. Žalobca teda nebol osobou subjektívne oprávnenou na podanie odvolania
voči výrokom I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie, pretože tieto rozhodnutia neboli vydané v jeho
neprospech, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné, aby odvolací súd odvolanie žalobcu voči čiastočne
zastavujúcemu výroku I. a voči vyhovujúcemu výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, podľa § 386

písm. b/ CSP ako podané neoprávnenou osobou odmietol (výrok I.).

17. Pokiaľ ide o zvyšnú časť odvolania žalobcu voči zamietajúcemu výroku III., odvolací súd po zistení,
žeodvolanievtejtočastibolopodanévčas(§362ods.1CSP),oprávnenýmsubjektom–stranou,vktorej
neprospech bolo rozhodnutie v tejto časti vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie,
proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má

zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§
365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku III.
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a
2 CSP (výrok II.).

18. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu
v časti zamietol, keď dospel k záveru, že veriteľ neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, preto nie je oprávnený od spotrebiteľa vyžadovať jednorazové

splatenie spotrebiteľského úveru, a pretože sa jednalo o hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1
ZoSÚ, považoval úver za bezúročný a bez poplatkov.

19. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie pohľadávky

zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust.
§ 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne,
presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného
rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov

súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

20. Súd prvej inštancie v predmetnej veci uzavrel, že hoci išlo o poskytnutie účelového úveru na
refinancovanie štyroch existujúcich úverov, bolo povinnosťou predchodcu žalobcu postupovať pri jeho

poskytovanívsúlade sust.§7ods.1ZoSÚasodbornoustarostlivosťouposúdiťschopnosťspotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, avšak predchodca žalobcu v rozpore s ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ nepreukázal,
že by riadne zisťoval výdavky dlžníkov, nepožadoval ani doklady na ich preukázanie. Veriteľ bol povinný
zabezpečiť si primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a tieto si riadne vyhodnotiť,
teda analyzovať jeho osobný/domáci rozpočet, a to ako stranu jeho príjmov, tak aj stranu jeho výdavkov.

Na základe vykonaného dokazovania potom súd dospel k záveru, že v danom prípade takto veriteľ
nepostupoval, pretože v žiadosti sa žiadne, a to ani nevyhnutné pravidelné mesačné výdavky dlžníkov
neuvádzajú, pritom samotná skutočnosť, že poskytovaným úverom sa mali refinancovať štyri skoršie
úvery dlžníkov nesvedčí o ich bonite, tiež údaje zo SRBI ukazujú u oboch dlžníkov zlé skóre, splátky
po splatnosti, či odmietnutie 10 kontraktov, ktoré skutočnosti veriteľ pri skúmaní bonity nevyhodnotil. Iba

nahliadnutie do databáz banky a úverových registrov je nedostačujúce, pretože záväzky spotrebiteľov
môžu vyplývať aj zo súkromných pôžičiek a z databáz veriteľ nezíska úplný obraz o výdavkoch
spotrebiteľov, z ktorého hľadiska je nepostačujúce paušálne zohľadňovanie sumy životného minima,
pričom ani opatrenie NBS zo dňa 14.11.2017 nestanovuje veriteľom vychádzať pri výdavkoch paušálnezo sumy životného minima, ale výšku životného minima určuje len ako minimum. V žiadosti o úver sa
pritom ani priestor pre výdavky na živobytie nenachádza, teda spotrebitelia v danom prípade ani nemali
možnosť údaje o svojich výdavkoch uviesť. Veriteľ pred poskytnutím úveru žiadnu analýzu príjmov

a výdavkov dlžníkov nevykonal, pretože ich výdavky komplexne a objektívne nezisťoval. Z uvedeného
dôvodu hrubo porušil ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, z ktorého dôvodu je úver v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ
bezúročný a bez poplatkov a zároveň veriteľ nebol oprávnený úver jednorazovo zosplatniť. Súd mal za
to, že hoci išlo o tzv. refinanc, na ktorý sa ust. § 7 ods. 19 až 23 ZoSÚ nepoužijú, ustanovenie § 7 ods.
1 ZoSÚ je potrebné aplikovať. Tiež nepostačuje skúmanie iba jedným z dvoch spôsobov uvedených v

§ 11 ods. 2 veta tretia ZoSÚ, keď v zmysle tohto ustanovenia práve naopak, stačí porušenie povinnosti
skúmať bonitu čo i len jedným z týchto dvoch spôsobov a ide o hrubé porušenie povinnosti veriteľa.

21. Žalovaný v podanom odvolaní argumentoval, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere skúmal
schopnosť dlžníkov splácať úver – ich bonitu s odbornou starostlivosťou, keď vychádzal z údajov, ktoré
dlžníci uviedli v žiadosti o úver, teda ženatý a vydatá, žiadne vyživované dieťa, čistý príjem žalovanej

700 eur a čistý príjem spoludlžníka 1.200 eur a mesačné splátky iných úverov, zrážky, výživné a iné
výdavky 0 eur. Veriteľ overoval príjmy žalovanej a spoludlžníka v Sociálnej poisťovni, podľa dát zo
SRBI mali dlžníci spolu 4 existujúce úvery v celkovej výške 18.751,16 eura, ktoré boli v celom rozsahu
refinancované zmluvou o úvere. Dôvodil, že nakoľko išlo o refinančný úver, na žalobcu sa podľa §
7 ods. 24 ZoSÚ nevzťahovala povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľov podľa ustanovení ZoSÚ, teda

pomeriavať čistý príjem spotrebiteľa a jeho výdavky podľa § 7 ods. 20 ZoSÚ, ako ani zákaz poskytnúť
úver, ak nespĺňa limit ukazovateľa schopnosti splácať úver podľa § 7 ods. 23 ZoSÚ. Dlžníci veriteľovi
zavádzajúco deklarovali, že nemajú žiadne ďalšie splátky úverov ani iné zrážky. Poukazoval na to,
že finančná situácia dlžníkov sa po poskytnutí tohto refinančného úveru zlepšila, pretože namiesto
mesačných splátok spolu vo výške 348 eur, uhrádzali už len splátky vo výške 301,13 eur (s poistením).

AniopatrenieNBSneukladáveriteľovipovinnosťoverovaťbežnévýdavkyspotrebiteľa,načožalobcaani
nemá objektívne možnosti. Postup žalobcu nemožno vyhodnotiť, ako skúmanie bonity bez akýchkoľvek
údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej
databázy alebo registra, keďže žalobca mal zistené údaje o rodinnom stave, príjmoch, ako aj výdavkoch,
zároveň nahliadol do príslušných registrov a databáz a realizoval výpočet v zmysle opatrenia NBS.

22. Vzhľadom na argumenty predostreté žalobcom v odvolaní, bolo v predmetnej veci podstatným
posúdiť, či si právny predchodca žalobcu – v čase uzavretia zmluvy Poštová banka, a.s., v zmysle ust.
§ 7 ods. 1 ZoSÚ náležite splnila povinnosť pri uzatváraní zmluvy posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, nesplnenie ktorej podmienky má podľa § 11

ods. 2 ZoSÚ za následok nemožnosť pre veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru a v prípade hrubého porušenia tejto povinnosti sa úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov.

23. Odvolací súd považuje na tomto mieste za potrebné zvýrazniť, že účelom ustanovenia § 7 ods. 1

ZoSÚ ukladajúcim veriteľom povinnosť v predzmluvnom vzťahu so spotrebiteľom skúmať s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, je zabrániť v poskytovaní úverov
spotrebiteľom (ako slabšej zmluvnej strane), ktorých finančné možnosti neumožňujú splácanie úveru.
Veriteľ, ktorý poskytuje spotrebiteľský úver je preto povinný vynaložiť aktívne úsilie, posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a to na základe relevantných

a aktuálnych informácií získaných jednak od spotrebiteľa a jednak získaných vlastnou činnosťou, napr.
z bankového/nebankového registra, dopytom na Sociálnu poisťovňu. Toto ustanovenie má zabezpečiť
záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať úver a správať sa tak obozretne
z pohľadu návratnosti úveru a z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania si na strane
spotrebiteľov. Účelom citovaného ustanovenia je tak ochrániť spotrebiteľa ako slabšieho účastníka

zmluvy a vyrovnať tak faktickú nerovnováhu vznikajúcu v právnom vzťahu medzi spotrebiteľom
a dodávateľom.

24. S účinnosťou od 1. januára 2018 je vykonávacím predpisom k zák. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch Opatrenie Národnej banky Slovenska č. 10/2017 zo dňa 14. novembra 2017

ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
Pretože však v danom prípade bola zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá dňa 01.03.2017, na daný
prípad sa predmetné opatrenie nevzťahuje.25. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že napriek tomu, že
v danom prípade bol dlžníkom – žalovanej a jej spoluveriteľovi, poskytovaný refinančný úver (na
splatenie všetkých štyroch existujúcich úverov), bol veriteľ aj v tomto prípade povinný s odbornou

starostlivosťou skúmať bonitu klienta, nakoľko ust. § 7 ods. 24 písm. a) ZoSÚ vylučuje pre tento
prípad iba aplikáciu ustanovení § 7 ods. 19 až 23 ZoSÚ, avšak nezbavuje veriteľa pri poskytovaní
refinančného úveru povinnosti postupovať podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, a teda s odbornou starostlivosťou
posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Veriteľ teda nebol povinný vypočítavať
ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v zmysle ust. § 7 ods. 19 až 23 ZoSÚ

a posudzovať, či spotrebiteľ spĺňa limit pre tento ukazovateľ, avšak Zákon o spotrebiteľských úveroch
veriteľa povinnosti skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať úver aj pri poskytovaní tzv. refinancu, a to
s odbornou starostlivosťou, nezbavuje. Aj na refinančné úvery sa vzťahuje ust. § 7 ods. 16 ZoSÚ,
podľa ktorého je veriteľ povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a) spôsobom, ktorý
nepoškodzujespotrebiteľov,ab)sodbornoustarostlivosťou;vynaloženieodbornejstarostlivostijeveriteľ

povinný hodnoverne preukázať. Z tohto ustanovenia tiež vyplýva, že dôkazné bremeno o vynaložení
odbornej starostlivosti zaťažuje veriteľa.

26. Tu neobstojí ani obrana žalobcu spočívajúca v tom, že poskytnutím refinančného úveru sa
finančná situácia dlžníkov zlepšila, nakoľko sa im znížila celková výška splátky všetkých úverov

z 348 eur na 301,13 eura s poistením, pretože nie je zanedbateľnou okolnosťou, že v rámci
poskytovania refinančného úveru bankou, nedošlo k posúdeniu odôvodnenosti zostatkov úverov
splácanýchrefinančnýmúveromzhľadísk,naktoréinakprihliadasúdexoffovspotrebiteľskýchsporoch,
majúcich za následok prípadnú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverov, teda posúdenia, či výška
zostatkov jednotlivých splatených spotrebiteľských úverov, nebola napokon aj nižšia, ako bola celková

suma splatená predmetným refinančným úverom, čo by v konečnom dôsledku malo vplyv na potrebnú
výšku refinančného úveru. Pre posúdenie výhodnosti refinančného úveru nie je tiež rozhodujúca iba
výška celkovej splátky, ale aj doba splácania refinančného úveru a celková suma, ktorú má dlžník
zaplatiť, ktorá v danom prípade v zmysle úverovej zmluvy pri poskytnutom refinančnom úvere 19.600
eur bola 28.908,42 eura.

27. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou predchodcu žalobcu v odvolaní, že bonitu dlžníkov
preskúmal v danom prípade s odbornou starostlivosťou, keď veriteľ pred poskytnutím úveru zistil rodinný
stav dlžníkov (ženatý a vydatá), existenciu vyživovacích povinností (žiadne vyživované dieťa), čistý
príjem žalovanej 700 eur a čistý príjem spoludlžníka 1.200 eur s tým, že dlžníci mali zavádzajúco uviesť

mesačné splátky iných úverov, zrážky, výživné a iné výdavky v sume 0 eur; veriteľ ďalej overoval príjmy
žalovanej a spoludlžníka zo Sociálnej poisťovne a podľa dát zo SRBI zistil, že dlžníci mali spolu 4
existujúce úvery v celkovej výške 18.751,16 eura, ktoré boli v celom rozsahu refinancované predmetnou
zmluvou o úvere. Na druhej strane súd prvej inštancie dôvodne poukazoval na to, že veriteľ riadne
nezisťoval relevantné výdavky dlžníkov (okrem splátok už poskytnutých úverov), pričom bol povinný si

od dlžníkov vyžiadať v tomto smere objektívne zistiteľné informácie a tieto riadne vyhodnotiť, pričom
už len samotná okolnosť, že sa mali refinancovať celkom štyri úvery, nesvedčila o bonite dlžníkov,
keď aj z údajov zo SRBI vyplývalo zlé skóre oboch dlžníkov a skutočnosť, že im bolo odmietnutých
až 10 kontraktov. Súd prvej inštancie celkom správne dôvodil, že len nahliadnutím do databáz banky
a úverových registrov veriteľ nezíska úplný obraz o výdavkoch spotrebiteľov, pretože tieto databázy

nezohľadňujúnapríkladsúkromnézáväzky,čiostatnépravidelnémesačnévýdavkynapr.nadomácnosť.
Tiež je správny záver súdu prvej inštancie v tom, že pokiaľ ide o opatrenie NBS č. 10/2017 z 14.11.2017
(ktoré sa navyše na danú vec vzhľadom na čas uzavretia zmluvy neaplikuje), toto nestanovuje veriteľom
vychádzať pri výdavkoch iba paušálne zo sumy životného minima, ale životné minimum určuje ako
minimum výdavkov spotrebiteľa. Odvolací súd má rovnako za to, že ide o najnižšiu sumu výdavkov,

ktorú musí veriteľ nevyhnutne zohľadniť, aj keby šetrením zistil nižšie výdavky spotrebiteľa, ako v sume
životného minima. Bežne však možno očakávať, že mesačné výdavky spotrebiteľa na zabezpečenie
základných životných potrieb budú nevyhnutne vyššie, ako len výška životného minima, a preto ich treba
veriteľom zisťovať, ako bolo uvedené vyššie, minimálne dopytom na spotrebiteľa.

28. Odvolací súd k zisteniam súdu prvej inštancie ďalej dodáva, že pokiaľ v žiadosti o poskytnutie
spotrebiteľského úveru je pri obidvoch dlžníkoch v kolónke – mesačné splátky iných úverov a pôžičiek
a zrážky uvedený údaj 0 eur, tak bolo na odborne spôsobilom veriteľovi, ktorý urobil dopyt do SRBI
a dlžníkom poskytoval refinančný úver na splatenie štyroch už existujúcich úverov, aby túto položkuv súčinnosti s dlžníkmi vyplnil správne a uviedol tam zistené splátky existujúcich úverov. Predovšetkým
však, ako správne uviedol v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie, v žiadosti o poskytnutie
spotrebiteľského úveru, nie je žiadna kolónka, kde by mali dlžníci uviesť svoje výdaje, iné ako mesačné

splátky úverov a pôžičiek, či vykonávané zrážky zo mzdy. Podľa údajov v žiadosti o poskytnutie
o spotrebiteľského úveru, ako aj zo skutkových tvrdení samotného žalobcu v spore, je zrejmé, že veriteľ
sám ani reálne žiadne skutočnosti o iných výdavkoch spotrebiteľov nezisťoval, a to ani len dopytom na
samotných dlžníkov. Výdavky na bývanie (napr. mesačné nájomné, či platby za služby a do fondu opráv,
za energie a služby mobilných operátorov), na stravu, cestovanie, či výdavky v súvislosti so zdravotným

stavom, môžu byť v konkrétnom prípade v zásadnej výške (výrazne prekračujúcej sumu životného
minima) ovplyvňujúcej schopnosť spotrebiteľa splácať hoci aj refinančný úver. Neobstojí argument
žalobcu, že nemá právomoc ani možnosť overovať si výdavky svojich klientov. Podstatné v predmetnej
vecijeto,žežalobcanepreukázalzisťovanievýdavkovspotrebiteľovakéhokoľvekcharakteru,atoanilen
vyžiadaním si údajov ústne od samotnej žalovanej a jej spoludlžníka. Pokiaľ teda veriteľ nepoznal a ani
len nezisťoval výdaje spotrebiteľov (okrem mesačných splátok iných úverov), nie je možné jeho postup

pri overovaní bonity spotrebiteľov považovať za skúmanie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver s odbornou starostlivosťou, ktorá vyžaduje od veriteľa vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti.

29. Pri posúdení úverovej schopnosti dlžníka s vyžadovanou odbornou starostlivosťou, je práve pomer
medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa rozhodujúci na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po

vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Cieľom
zákonodarcu pokiaľ ide o ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov,
ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu ZoSÚ vyplýva, že informácie pre rozhodnutie
dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so
žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti

spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj
preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je
nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch,
z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je

povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však
nezbavujeveriteľapovinnostikonaťsodbornoustarostlivosťou,tedavyžiadaťsiodspotrebiteľapotrebné
informácie a takto získané informácie podľa potreby overiť a riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa
splácaťspotrebiteľskýúvertaktrebachápaťakosituáciu,keďvzávislostinafrekvenciisplácaniazostane
spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez

akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí
okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu
výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán
rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti logicky nepostačuje. Pre účely posúdenia
splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola

reálna finančná, majetková a sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca)
pristupoval k hodnoteniu bonity klienta. Povinnosťou veriteľa je teda bonitu spotrebiteľa nielen overovať,
ale v prípade negatívnych zistení, úver spotrebiteľovi neposkytnúť.

30. Náležité posúdenie splnenia povinnosti veriteľom v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, má potom význam

pre právny záver o uplatniteľnosti sankcie v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ, najmä ohľadom práva veriteľa
požadovaťodspotrebiteľajednorazovésplateniespotrebiteľskéhoúveru,čivprípadehrubéhoporušenia
povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, považovania úveru za bezúročný a bez poplatkov.

31. Žalobca v odvolaní dôvodil, že jeho postup nemožno vyhodnotiť, ako skúmanie bonity bez

akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch, a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na
údaje z príslušnej databázy alebo registra, pre uplatnenie sankcie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
podľa§11ods.2ZoSÚ,pretožemalzistenéúdajeorodinnomstave,príjmoch,akoajvýdavkoch,zároveň
nahliadoldopríslušnýchregistrov adatabázarealizovalvýpočetvzmysleopatreniaNBS.Podľažalobcu
vylučovacia spojka „alebo“ použitá v tomto ustanovení implikuje, že veriteľ má možnosť výberu, ktorý

zo spôsobov pri overovaní bonity dlžníka zvolí.

32. Tu ide o žalobcov nesprávny právny výklad ust. § 11 ods. 2 veta tretia ZoSÚ, podľa ktorého „Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľombez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver.“ Logickým výkladom tohto ustanovenia je potrebné dospieť k záveru, že podmienky

uvedené v tomto ustanovení sú stanovené kumulatívne a nie alternatívne, pretože, ako už bolo
uvedené vyššie, účelom predmetnej právnej úpravy je overenie bonity klienta s náležitou odbornou
starostlivosťou. Potom napríklad buď len zistenie príjmov, výdajov a rodinného stavu, bez nahliadnutia
do registrov a databáz za účelom zistenia a overenia úverového zaťaženia klienta, alebo druhá možnosť,
iba nahliadnutie do registrov a databáz, bez zisťovania príjmu a ostatných výdavkov klienta, ktoré môžu

byť v konečnom dôsledku vyššie ako samotné splátky iných úverov; nedáva relevantný komplexný obraz
o schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pretože taký je možné získať len pri súčasnom
zistení údajov tak o príjmoch, výdavkoch, rodinnom stave spotrebiteľa, ako aj zistení údajov z príslušnej
databázy a registra.

33. Súd prvej inštancie preto celkom správne v danej veci uzavrel, že veriteľ pri poskytnutí úveru

nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď pred poskytnutím úveru neoveril schopnosť dlžníkov
(teda ani žalovanej) splácať poskytnutý úver, pretože najmä relevantne nezisťoval ich výdavky. Veriteľ
síce overil príjem dlžníkov v Sociálnej poisťovni a ich úverovú históriu dopytom do úverového registra,
avšak žiadne iné zisťovanie bonity klientov a ich iných záväzkov a životných nákladov nebolo zo strany
veriteľa preukázané. Neboli skúmané ich skutočné mesačné výdavky, majetkové a sociálne pomery,

a pod. Z predložených listín (výpisov z databázy) bolo tiež zrejmé, že dlžníkom boli viackrát žiadosti
o poskytnutie spotrebiteľských úverov zamietnuté. Postup právneho predchodcu žalobcu tak bol iba
formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti, a teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide
o preukázanie odbornej starostlivosti skúmania schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Pretože žalobca
v konaní nepreukázal splnenie povinnosti jeho predchodcu uloženej mu v § 7 ods. 1 ZoSÚ, pričom

sa zároveň jednalo o hrubé porušenie tejto povinnosti, vychádzal súd prvej inštancie správne zo záveru
o nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru, ako aj o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného
úveru.

34. Pretože súd prvej inštancie posúdil vec skutkovo aj právne správne, odvolací súd po vysporiadaní

sa s relevantnou odvolacou argumentáciou, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom
výroku III. ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

35. O náhrade trov tohto odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,
rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej

(za úspech žalovanej je potrebné považovať nielen potvrdenie napadnutého rozhodnutia vo výroku III.
ale aj odmietnutie odvolania žalobcu voči výrokom I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie) priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

36. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).