Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/28/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8220201599
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Jančíková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8220201599.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Jančíkovej a sudkýň JUDr.

Viery Kandrikovej a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobcu: A. B., nar.: XX.XX.XXXX, bytom XXX XX
C. XX, zastúpený: D. E. D. E. B. F., so sídlom D. XX, XXX XX D., IČO: XX XXX XXX, proti žalovaným:
1/ G. A., nar.: XX.XX.XXXX, bytom H. XX, XXX XX C., 2/ D. H., nar.: XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, XXX
XX F., J. I., žalobcovia 1/ a 2/ zastúpení: A. G. K., advokátom, so sídlom L. K. X, XXX XX C., 3/ G. B.,
nar.: XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XX a 4/ G. B., nar.: XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XX, o určenie
vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu a žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bardejov
č. k. 8C/8/2020 – 412 zo dňa 27.2.2023 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalobe čiastočne vyhovel, vo
výroku II., ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku III., ktorým čiastočne zrušil uznesenie
č. k. 8C/8/2020-90.

II. Z r u š u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV., ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov
konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou dňa 11.9.2020 sa žalobca proti žalovaným 1/ a 2/ domáhal určenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v k. ú. C., parcela registra „M.“, parc. č.: XXXX/X o výmere

3 708 m2 - orná pôda a parcela registra „M.“, parc. č.: XXXX/X o výmere 1 013 m2 - orná pôda (ďalej
len „sporná nehnuteľnosť“) a náhrady trov konania.

2. V žalobe žalobca poukázal, že podľa listu vlastníctva žalovaný 1/ je evidovaný ako podielový
spoluvlastník parcely registra „M.“ parc. č. XXXX/X E. J. XXXX/X pod C. v podiele 7/8 titulom darovacej
zmluvy zo dňa 09.10.2018 a žalovaný 2/ pod B7 v podiele 1/8 titulom darovacej zmluvy zo dňa
09.10.2018. Ďalej v žalobe žalobca poukázal na vlastnícke údaje podľa listov vlastníctva zo dňa

28.02.2011 a zo dňa 24.11.2016, ako aj na výpis pozemkovej knihy číslo zápisnice XX pre k. ú. C.,
z ktorého bodu 8 vyplýva, že po neb. G. H. nadobudli vlastnícke právo: a) A. H. v podiele 1/8, b) E. B. v
podiele 1/8 c) G. N. v podiele 1/8 a d) mal. O. H. v podiele 1/8. Žalobca ďalej v žalobe tvrdil, že vlastnícke
právo k nehnuteľnosti nadobudol Rozhodnutím Štátneho notárstva v Bardejove č. D XXX/XX zo dňa
15.05.1969 okrem iných aj k parcele č. XXXX pre k. ú. C. v podiele 3 zo všetkých poľnohospodárskych
pozemkov, preto mal byť zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. C. minimálne v podiele 1/8 tak,
ako to vyplýva z rozhodnutia štátneho notárstva. O uvedenej skutočnosti podľa žalobcu mala vedieť

aj právna predchodkyňa žalovaného 1/ E. F., pričom žalobca disponuje jej vyhlásením, ktorá vyššie
špecifikované nehnuteľnosti vlastnila v podiele 1/8, a ktorá ako jediná dedička po neb. G. N. I. H., ktorá
zomrela dňa XX. XX. XXXX a bola vedená ako vlastníčka na LV č. XXXX pod C. a C. v podiele 6/8
vyhlásila a súhlasila, aby si uvedené nehnuteľnosti vysporiadal žalobca. Ďalej žalobca poukázal aj na to,že dňa 02.05.1973 uzavrel spolu s podielovými spoluvlastníkmi O. P. I. H., A. H., E. F. I. B. a G. N. I. H.
Zmluvu z uznania č. I. XXX/XX, predmetom ktorej bolo uznanie vlastníckeho práva k časti nehnuteľnosti
parcely č. XXXX pre k. ú. C., a to zosúladenie pozemnoknižného stavu so stavom skutočným, Keďže

Zmluva z uznania bola podľa žalobcu uzatvorená v časti, na ktorej mala G. N. I. H. postavený dom,
v ostatnej časti mala parcela č. XXXX pre k. ú. C. zostať vo vlastníctve pôvodných vlastníkov, teda
žalobcu a ďalších troch podielových spoluvlastníkov. Žalobca ešte v žalobe poukázal aj na kúpnu zmluvu
05.05.1970 spísanú na bývalom Mestskom národnom výbore za účasti E. B. I. H. ako kupujúcej, ktorej
predmetom bolo odpredaj nehnuteľnosti - parcely č. XXXX E. XXXX pre k. ú. C. v prospech kupujúcej E.

B..Žalobcavžalobetiežuviedol,ževýzvouzodňa08.08.2017vyzvalprávnupredchodkyňužalovaných
1/a2/G.A.nauzavretieinominátnejzmluvyzaúčelomzosúladeniastavufaktickéhosostavomprávnym
tak, že žalobca nadobudne podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX pre
k. ú. C. v podiele 6/8, t. j. podielu po neb. G. N. I. H.. Právna predchodkyňa žalovaných 1/ a 2/ podaním
zo dňa 25. 08. 2017 nesúhlasila s navrhovaným majetkovoprávnym vysporiadaním nehnuteľností. Podľa
žalobcu odo dňa nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti právnou predchodkyňou

žalobcu, žalobca nehnuteľnosť užíval a obhospodaroval ju a do dnešného dňa ju užíva, pričom mu nik
nebránil a ani nebráni v užívaní predmetnej nehnuteľnosti, ktorú skutočnosť preukazuje identifikáciou
parciel č. XXXX/XX zo dňa 16.11.1990

3. Žalovaný 1/ uviedol, že žalobca sa domáha vlastníctva k sporným parcelám M. č. XXXX/X E. J.

XXXX/X,ktorémajúzodpovedaťpôvodnejparcelempč.XXXX(„roľaKúty“),zapísanejvpozemnoknižnej
zápisnici č. XX, k. ú. C., avšak z podanej žaloby nevyplýva, na základe akého právneho titulu si žalobca
uplatňuje svoj vlastnícky nárok na sporné parcely, a to dokonca v celosti (v podiele 1/1 k celku). Podľa
žalovaného 1/ ani listiny, ktoré žalobca uvádza v podanej žalobe (PK zápisnica č. XX. k. ú. C., - zmluvy,
dohody a pod.), nepreukazujú vlastnícky nárok žalobcu na sporné parcely. Žalovaný 1/ poukázal, že

parcela mpč. XXXX patrila vlastnícky G. N.. I. H., ktorá si vlastníctvo k uvedenej parcele ako pôvodná
pozemnoknižná vlastníčka majetkovoprávne vysporiadala s pôvodnými pozemnoknižnými vlastníkmi
(zmluva RI 365/73, rozsudok 7C/733/74), na základe čoho bola vlastníkom uvedených parciel v podiele
7/8 k celku. Ďalšou spoluvlastníčkou bola A. H., I. Q. (po A. H.) v podiele 1/8 k celku, na základe dedenia
D XX/XX a po nej dedil žalovaný 2/ D. H. - uznesenie o dedení č. 6D/59/2017. Majetok po G. N., rod H.

nadobudla E. F., I. B., o čom žalobca mal vedomosť. V dedičskom konaní po G. N., I. H. vedenom pod č.
D XXX/XX sa účastníci tohto konania (vrátane žalobcu) vzdali svojich dedičských podielov bez náhrady
v prospech E. F.. E. F., I. B. spolu s manželom A. F. (starí rodičia žalovaného 1/) sa starali o G. N., I. H.
a jej postihnutú dcéru O. N., a to až do ich smrti. Každý v rodine považoval E. F. za vlastníčku majetku
po G. N., rod H. (vedel o tom aj žalobca ). Podľa žalovaného 1/ žalobca vedel, že mu sporné parcely

vlastníckynepatria.Žalovaný1/ďalejpoukázal,žespornéparcelynadobudoldovlastníctvavpodiele7/8
k celku na základe darovacej zmluvy zo dňa 28.5.2018 od svojej sestry G. J., I. A., ktorá ich nadobudla
na základe darovacej zmluvy R. XXXX/XXXX od ich matky G. A., I. F., ktorá ich nadobudla na základe
darovacej zmluvy zo dňa 11.10.2011 od E. F.. I. B. a notárskej zápisnice N XXX/XXXX, L. XXXX/XXXX
zo dňa 2.2.2015 o osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva. Žalovaný 1/ poprel tvrdenie

žalobcu, že uvedené parcely vlastní žalobca viac ako 42 rokov a nik mu nebránil a ani nebráni v ich
užívaní. Podľa žalovaného 1/ žalobca si mohol majetkovoprávne vysporiadať parcely s E. F. skôr, tiež si
nárok mohol uplatniť už v dedičskom konaní po neb. G. N. alebo tiež v konaní ROEP, ktoré prebiehalo v
obci C. niekedy v rokoch 1996 – 1997, kde sa verejne riešili vlastnícke vzťahy. Pokiaľ žalobca užíval časť
týchto parciel, tak len so súhlasom ich vlastníkov, k čomu žalovaný 1/ dodal, že rodina (či už žalovaný 1/,

alebo jeho právni predchodcovia) boli voči žalobcovi ústretoví a nechali ho, aby si dopestoval zemiaky
alebo ovocie pre vlastnú potrebu, ale neprenechali mu parcely do vlastníctva, len do užívania. Žalovaný
1/ tiež uviedol, že väčšia časť parciel však bola a je v užívaní poľnohospodárskeho subjektu. Žalovaný
1/ navrhol žalobu zamietnuť.

4. Žalovaný 2/ uviedol, že podiel 1/8 na parcele č. XXXX/X E. J. XXXX/X nadobudol v dedičskom konaní
po matke A. H., pričom s G. A. nie je v žiadnom právnom vzťahu, nie je ani jeho právnym predchodcom.
Podľa žalovaného 2/ kúpna zmluva z 05.05.1970 nedokazuje vlastníctvo sporných nehnuteľností, keďže
nikde nie je uvedené meno žalobcu, zmluvné strany nie sú identifikované a E. B. zmluvu podpísať
nemohla, lebo zomrela XX.XX.XXXX.

5. Na návrh žalobcu súd prvej inštancie uznesením č. k.: 8C/8/2020 - 90 zo dňa 20. mája 2021 pripustil,
abydokonaniaakožalovaný3/a4/vstúpiliG.aG.B.anariadilneodkladnéopatrenie,ktorýmžalovaným
1/ - 4/ uložil povinnosť, zdržať sa všetkých právnych úkonov spočívajúcich v nakladaní so spornounehnuteľnosťou, žalovaným 3/ a 4/ uložil povinnosť strpieť užívanie spornej nehnuteľnosti žalobcom, a
to do právoplatného skončenia tohto sporu.

6. Žalovaní 3/ a 4/ k žalobe uviedli, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11.10.2020 (V XXXX/XXXX) a
darovacejzmluvyzodňa2.10.2020ajejdodatkuzodňa30.10.2020(VXXXX/XXXX)sastalipodielovými
spoluvlastníkmi parcely registra M. č. XXXX/X - orná pôda o výmere 1 013 m2 zapísanej na Liste
vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie C. spolu v podiele 1/2 k celku, preto nárok žalobcu na parcelu
M. č. XXXX/X neuznávajú. Na katastri v Bardejove žalovaní 3/ a 4/ zistili, že vlastníkmi parcely M. č.

XXXX/X sú žalovaní 1/ a 2/, ktorých oslovili s ich požiadavkou, aby im previedli uvedenú parcelu, čo sa aj
stalo. Ďalej dodali, že parcela M. č. XXXX/X je dlhodobo užívaná poľnohospodárskym subjektom v rámci
jednej veľkej užívacej (honovej) parcely, a túto parcelu žalobca absolútne neužíva. Ako spoluvlastníci
parcely M. č. XXXX/X, k. ú. C. listom zo dňa 20.4.2021 (čo bolo pred vydaním neodkladného opatrenia)
žalovaní 3/ a 4/ vyzvali žalobcu, aby na parcelu nevstupoval, že je to ich vlastníctvo, ktoré legálnym
spôsobom nadobudli a ako vlastníci (spoluvlastníci) sú oprávnení s týmto majetkom nakladať. Žalovaní

3/ a 4/ tiež uviedli, že žalobcu neobmedzujú, ani mu nebránia v užívaní parciel M. č. XXXX/X E. J. XXXX/
X, on sa však o uvedené parcely nestará, neužíva ich, ani nepooral, ani nepokosil, pričom parcela M. č.
XXXX/X bola zarastená vysokou a hustou trávou. Žalovaní 3/ a 4/ tiež navrhli, aby súd žalobu zamietol.

7. Okresný súd Bardejov (ďalej len ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 8C/8/2020 zo

dňa 27.2.2023 v I. výroku určil, že žalobca je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu 4/8 zapísaného v
prospech žalovaného 1/ na nehnuteľnosti v kat. úz. C., Obec C., Okres C., parcely reg. „M.“, parcela č.
XXXX/X o výmere 1.013 m2 - orná pôda, zapísanej na LV č. XXXX, a to v rozsahu 3/32, v II. výroku vo
zvyšku žalobu zamietol, v III. výroku zrušil Uznesenie zo dňa 20. mája 2021, č. k.: 8C/8/2020 – 90 (a
to vo výroku II., III., IV.) a v IV. výroku žalovaným 1/ - 4/ priznal voči žalobcovi spoločne a nerozdielne

právo na náhradu trov konania v rozsahu 82%.

8. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie zistil skutkový stav:
- žalobca vo svojom výsluchu uviedol, že „podľa dedičskej zmluvy je dedičom od smrti svojej matky.
Na tej roli pracoval od malička, ešte so svojimi rodičmi, jeho sestra, odkedy sa v r. 1953 vydala, na tej

roli nebola, ani nepracovala, ani žalovaný 1/, ani žalobcov švagor. Teta sa „vypisovala“ z dolnej časti.
Čo sa týka kúpnej ceny H., matka žalobcu mu dala peniaze, lebo mal 4 deti, požičiavali mu peniaze,
ako žalobcova matka, tak aj on. Potvrdenie z 05.05.1970 urobili ešte viac ako pred rokom, urobila ho
žalobcova matka. Je tam podpísaný sám A. H., dole je podpísaný žalobca, lebo matka po roku zomrela.
On držal toto prehlásenie, vtedy boli spoločne na Mestskom národnom výbore a žalobca to podpisoval

namiesto matky. On si napožičiaval peniaze, a on nielen túto roľu predal, predal aj „B.“, „J.“, a „D. R.“ .
Žalobca má ešte ďalšie zmluvy, ktoré on podpísal. A zase chce za toto peniaze, resp. od B. vyžobral.
Jeho vlastníctvo nebolo prevedené na žalobcu. V čase, keď „A.“ chovali sliepky, museli sa pýtať žalobcu,
či môžu na jeho roľu XXXX dať hnoj, lebo inde sa to nedalo. Žalobca kúpil spodnú časť, ktorá prináležala
N. (sestra jeho matky). Notár to previedol tak, že sa „vypísali“ z celej časti, a oni sa „vypísali“ len zo

spodnej časti, teda došlo k omylu. Toto čo urobili, nemá obdobu. Na roli robí celý život, pracoval tam
so svojimi rodičmi, neskôr s manželkou až doteraz. B. prišli a povedali, že to je ich. Ako sa má na toto
pozerať, že A. a H. predali jeho roľu a on o tom ani nevie. Cíti sa ako vlastník, on to dedil a obrábal.
Jeho sestra aj s bratom boli vlastníkmi, ale oni len v 1/4, žalobca v 3/4.“

- žalovaný 1/ vo svojom výsluchu uviedol, že „jeho stará matka mu v roku 2011 sľúbila všetky pozemky a
k tomu aj lesy, išlo o E. F.. Navrhol, aby to darovala jeho matke, pretože on nemal čas sa tomu venovať s
tým, že on si to neskôr s matkou vyrieši. Vedel, kde v teréne sa sporná nehnuteľnosť nachádza, i to, že je
tam poľnohospodárska výsadba. Potvrdil, že na spornej nehnuteľnosti hospodári žalobca. Odmalička so
starými rodičmi chodil ku B. a oni k nim. Nikdy sa navzájom nepýtali o súhlas. Žil v tom, že je všetko ich a

kedy sa to pokazilo, nevie. Žalobcu videl kosiť na spodnej časti, tam kde bol dom, na záhrade pri dome.“

- svedkyňa M. B. uviedla, že so žalobcom sú manželia 65 rokov a každý rok na spornej nehnuteľnosti
sadia zeleninu, tieto obhospodarovali ešte pred svadbou, pričom žalovaní na poli nikdy nepracovali.
Svedkyňa tiež uviedla, že sú tam vysadené 70-ročné stromy, manžel nehnuteľnosť zdedil po matke, nie

po rodičoch žalovaných, pričom užívali obe časti, na jednej sadili, na druhej bolo zrno a hospodárenie
pre dobytok a hydinu.- svedok G. F. uviedol, že o tomto súdnom spore vie len to, že sa jedná o majetok jeho sestry, pozemok
oproti cez cestu oproti domu neb. N.. Nakoľko tento pozemok jeho sestra dostala od svojej matky a z
rozprávania ich matky svedok vie, že matka dala ústny súhlas na užívanie pozemku žalobcovi. Svedok

nevedel, kedy presne, ale vedel, že to bolo už od jeho detstva, chodieval tam a bol to pôvodne pozemok
manželov N.. G. A. je jeho sestra, ona sa svedkovi posťažovala, o čo sa jedná, že žalobca - jeho kmotor
si nárokuje na pozemok, ktorý dostal iba na užívanie od manželov N., nebola tam dojednaná ani doba.
Čo sa týka žalobcu, svedok spomínal, že chodil k N., ale to chodenie bolo iba za účelom požičiavania
peňazí, alebo zneužívania nebohých. Podľa svedka, žalobca, obhospodaroval tú nehnuteľnosť z titulu

ústnej dohody. Súhlas na užívanie žalobcovi bol udelený svedkovou matkou, prešlo to darovaním od
deda N. na svedkovu matku a následne vlastne ona dala asi v 80-tych rokoch iba ústny súhlas, aby
pozemok mohol užívať žalobca. Otec žalobcu, svedkov dedo, okolo r. 1970 chodil k nim plačúci, že ho
žalobca vyháňa zo stavby, ktorú začali spoločne budovať a nakoľko dedo bol vdovec, nemal kde bývať,
jeho dom spadol, dedo sa nasťahoval do suterénu, žalobca dokázal vyhnať svojho otca z tejto stavby,
preto okolo r. 1970 deda B. prichýlili a starali sa oňho až do jeho smrti, hoci žalobca mal vo svojom

vecnom bremene dochovať svojho otca, teda svoj sľub nesplnil. Podľa svedka posledných 10-20 rokov
bola sporná nehnuteľnosť zle obhospodarovaná. Svedok a jeho sestra nehnuteľnosť neužívali, pretože
so žalobcom sa nedalo pohnúť, i keď bol upozornený z obce i sestrou, aby nehnuteľnosť neužíval.

- svedkyňa G. A. uviedla, že jej matka celý život doplácala na svoju dobrotu na úkor svojho brata –

žalobcu, vždy sa snažila urovnávať spory medzi nimi. Svedkyňa poprela, že žalobca mal dať 300.000
korún jej matke na vyrovnanie tejto nehnuteľnosti. Žalobca sa zaviazal pri dedení, že otca dochová,
no dedo odišiel s plačom, žalobca svoju povinnosť nesplnil, deda tak dochovala matka svedkyne.
Svedkyňa uviedla, že žalobca nemal svoju vlastnú záhradu pri dome, preto mu bolo dovolené, aby mohol
hospodáriť na sporných nehnuteľnostiach, ale nebol mu daný žiadny prísľub, že v budúcnosti bude

nehnuteľnosť jeho. Všetko to začalo v r. 2007, bola presvedčená, že žalobca vedel, že nie je vlastníkom
predmetných nehnuteľností a mal v zámere získať tieto od matky svedkyne. U A. R. na dedičskom
konaní sa veľmi rozhádali a do svojej smrti sa už ani nestretli, jej mama od pozemkov neodstúpila. V r.
2017 žalobca vyzval svedkyňu a predložil jej inominátnu zmluvu, kde medzi viacerými parcelami, ktoré
chcel vysporiadať medzi nimi, zahrnul aj tieto sporné parcely, takže vedel, že nie je vlastník, a vedel aj

to, že to vlastní jej matka, ale nahováral ju, aby mu previedla vlastníctvo k týmto parcelám. Svedkyňa
nepoprela, že žalobca si na časti sporných nehnuteľností pestoval, pričom užíval len strednú časť, tam
kde sú ovocné stromy. Žalobca podľa svedkyne začal s užívaním v období jej detstva a aj dedo N. to
v tom čase užíval tiež, lebo kosil pre kozy, čiže jedno obdobie užívali tú strednú časť nehnuteľností
spoločne dedo a žalobca. Svedkyňa po nahliadnutí na ortofotosnímku na uviedla, že č. XXXX/X je

parcela, ktorú obhospodaruje p. B., č. XXXX/X je parcela, ktorú uvádzala ako strednú, v prednej časti
strednej parcely je voľná plocha, potom sú stromy a potom je zadná časť, kde si pestoval žalobca a je
to tá najvzdialenejšia časť od cesty, kde mal povolené žalobca si pestovať. Čo sa týka prednej časti, o
ktorej hovorila, to je záhrada č. XXX a nachádza sa za domom č. XX, ktorý bol domom N.. Svedkyňa
nevedela, kto na nehnuteľnosti nasadil stromy. Svedkyňa tiež dodala, že na časti nehnuteľnosti chovala

sliepky jej dcéra, ale v r. 2007, ako došlo k sporu, jej matka žalobcu vyzvala, aby odovzdal kľúče
a prestal hospodáriť na sporných nehnuteľnostiach. Žalobca neuposlúchol matku, ale nakoľko rodina
svedkyne hospodárila v Komárove, nestarali sa o spornú nehnuteľnosť, nemali záujem vyvolávať spory
a žalobcu z nehnuteľnosti nejakým spôsobom vyháňať. Matka závetom odovzdala sporné nehnuteľnosti
na polovicu svedkyni a žalovanému 1/, stále to tak brali, že je to ich, matka si priala, aby žalovaný 1/

na nehnuteľnosti raz postavil dom. Nakoniec matka závet zrušila a rozhodla sa v r. 2011 darovať všetky
nehnuteľnosti darovacou zmluvou svedkyni. Svedkyňa v r. 2014 zistila, že nebola celá nehnuteľnosť
prevedená v poriadku a že časť je stále evidovaná na pani N., preto požiadala A. K., aby toto prešetril,
a nakoniec sa to cestou vydržania zaevidovalo ako vlastníctvo svedkyne. Nakoľko svedkyňa pracovala
v C., nemohla nehnuteľnosť obhospodarovať, prenechala ju p. B.. Časť parcely, na ktorej bol postavený

dom N., vlastnila jej dcéra, a tá v r. 2016 to odpredala synovi žalobcu.

- svedkyňa A. G. R. uviedla, že na listine - vyhlásenie E. F. z 15.11.2007 overovala podpis, ale listinu
samotnú nemá. Vzor listiny je jej štylizácia, avšak svedkyňa uviedla, že robila takéto vyhlásenia a tie sa
potom pripájali ku osvedčeniu o vydržaní, pričom keď sa osvedčenie robilo, originál by mal byť u nej. Ak

sa nerobilo osvedčenie, to znamená, že nedošlo k nijakej dohode. Svedkyňa si pamätala, že žalobca so
svojou sestrou sa v dedičskom konaní veľmi škaredo pohádali. Svedkyňa nevedela, o aké majetky sa v
tomto spore jedná. Žalobca bol jej klientom a chodil k nej, kým boli veci v poriadku, dali sa robiť. Jeho
sestra nesúhlasila s tým, ako dohodu navrhol, veľmi sa rozhádali.- podľa Rozhodnutia Štátneho notárstva z 15.05.1969, S. XXX/XX nehnuteľnosti zapísané v zápisnici č.
XX, mpč. XXXX pre kat. úz. C. po neb. E. B., ktorú táto ku dňu smrti vlastnila v podiele 1/8, zdedil jej

syn - žalobca, a to v rozsahu 3/4 a jej dcéra E. F. v rozsahu 1/4.

- podľa Kúpnej zmluvy z 05.05.1970 sa touto potvrdzuje i odpredaj rolí „L. B.“, č. parcely XXXX, XXXX
o výmere 23á 23m2. Suma peňazí bola osobne prebraná s vlastníkom pôdy A. H.. Ako predávajúci sa
uvádza A. H. a ako kupujúca E. B..

- podľa Notárskej zápisnice z 13.06.1973, I. XXX/XX O. P., A. H., ako i žalobca a E. F. ako dedičia po neb.
E. B. na základe D XXX/XX vyhlásili, že podiely na nehnuteľnosti v kat. úz. C., v záp. č. XX, mpč. XXXX
- roľa B. - patria vlastníckym právom výlučne pozemnoknižnej spoluvlastníčke a skutočnej držiteľke a
užívateľke G. N., a to na základe zámeny prevedenej ešte v roku 1948. Strany vyhlásili a súhlasili, že
v danom prípade ide len o zosúladenie pozemnoknižného stavu a stavu skutočného, a že predmetom

zosúladenia je podiel v intraviláne, na ktorom má G. N. s manželom postavený dom, a to od roku 1952.

- podľa Rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 31.01.1975, č. k.: 7C/733/74 - 9 G. N. svedčí
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným v záp. č. 51, mpč. 2964 k podielom vedeným pod B11/a,
b, a to v tej časti, ktorá je vedená na M. pod č. XX/X a XX/X o výmere 815m2 v kat. úz. C.. Z odôvodnenia

vyplýva, že sporná nehnuteľnosť bola v minulosti jednou parcelou, ktorú po svojich predkoch získali
dvaja bratia A. a G. H., ktorí ešte pred rokom 1910 sa vlastnícky rozdelili a takto rozdelene ju užívali.
G. H. odišiel do T. v roku 1913, po jeho smrti podiel na nehnuteľnosti dedili jeho deti - A. H., E. B., G.
N. a O. P. v roku 1932.

- podľa Identifikácie parciel z 16.11.1990 parcelu č. XXXX vo výmere 1.044 m2, teda v časti, užíval
žalobca s manželkou. Z tejto identifikácie vyplýva, že žalobca spolu s manželkou boli uvedení ako
užívatelia parcely M. č. XXXX - orná pôda o výmere 1.044 m2, katastrálne územie C.. Parcela M. č.
XXXX zodpovedala len časti uvedených mpč. XXXX a č. XXXX, katastrálne územie C.. Uvedená mpč.
XXXX (zapísaná v PK zápisnici č. XX) a mpč. XXXX (zapísaná v PK zápisnici č. XX) mali spolu výmeru

4646 m2 (2323 m2 + 2323 m2). Parcela M. č. XXXX mala výmeru len 1.044 m2. Z poznámky uvedenej
na identifikácii vyplýva, že ďalšia časť týchto mpč. XXXX a č. XXXX bola vysporiadaná na LV č. XXX,
katastrálne územie C. a zbytok výmery bol v užívaní socialistickej organizácie (JRD).

- zo súdneho spisu tunajšieho súdu sp. zn.: S. XXX/XX vyplýva, že G. N. zomrela dňa XX.XX.XXXX. Ako

dedičia v III. dedičskej skupine prichádzali do úvahy súrodenci a ich deti, celkom 13 osôb. Na základe
dohody dedičov nehnuteľnosti zapísané v záp. č. XX, a to aj parcelu č. XXXX po nebohej zdedila E.
F. v podiele 1/8. Časť nehnuteľností po nebohej dedila i G. Q., to znamená, že E. F. nebola jedinou
dedičkou po neb. G. N..

- vo Vyhlásení z 15.11.2007 E. F. uviedla, že je vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX
pre kat. úz. C. v podiele 6/8 a súhlasila, aby si tento podiel vyporiadal žalobca.

- podľa Osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva z 02.02.2015, L. XXX/XXXX, L. XXXX/
XXXX, L. XXXX/XXXX G. A. prehlásila, že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností v kat. úz. C.,

parcely M. č. XXXX/X orná pôda o výmere 3.708 m2 a parcely M. č. XXXX/X orná pôda o výmere 1.013
m2, kde vlastníctvo na LV č. XXXX pod B 2 v 2/8 je na mene G. N. a pod B 3 v 4/8 na mene G. N..
Osvedčenie bolo vydané na základe žiadosti G. A., I. F., nar.: XX.XX.XXXX. G. A. vyhlásila, že G. N. I. H.,
nar.: XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX, je osoba známa, ktorá nadobudla predmetné podiely
Rozsudkom Okresného súdu v Bardejove 7C 733/74 a zmluvou registrovanou na Štátnom I notárstve

v C. pod číslom I. XXX/XX. G. N. dňa 04.08.1989 kúpnou zmluvou odpredala svoj rodinný dom č. XX s
príslušenstvom,parceloupodrodinnýmdomomazáhradouA.F.aE.F.I.B..Kúpnazmluvasazachovala
a bola registrovaná Štátnom notárstve v C. dňa 27.12.1989 pod číslom I. XXX/XX. Predmetné podiely na
nehnuteľnosti neboli správne evidované na mene poručiteľky a z toho dôvodu neboli správne prevedené
na E. F. a A. F.. Účastníčka vyhlásila, že predmetnou kúpnou zmluvou G. N. previedla svoj rodinný dom

s celou roľou B. na jej rodičov, ktorí G. N. poskytovali zaopatrenie v starobe, chorobe do smrti a taktiež
sa starali o jej zdravotne postihnutú dcéru O. N. a po smrti jej vystrojili primeraný pohreb. Po smrti G.
N., I. H., na základe dohody dedičov o uznaní vôle G. N., ktorá sa v písomnej forme nezachovala, iba
predmetná zmluva, parcelu mpč. XXXX roľa B., teraz parcela M. č. XXXX/X E. XXXX/X nadobudla E.F., nar. XX.XX.XXXX v celku z podielu vtedy evidovanom Osvedčením o dedičstve S. XXX/XX, ktoré
nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve Okresného súdu v Bardejove dňa 26.03.1998.
E. F. počas života darovacou zmluvou zo dňa 11.10.2011 previedla predmetnú parcelu na svoju dcéru

(G. A. I. F. nar. XX.XX.XXXX) Po smrti E. F., ktorá zomrela XX.XX.XXXX, parcela netvorila predmet
dedičského konania. Účastníčka vyhlásila, že až pri uplatňovaní si svojich práv zistila rozdiel medzi
evidenciou nehnuteľností a jej vlastníctvom a keďže vec je nesporná, pretože G. N. darovala v roku
1989 celú roľu B. E. F. I. B. a jej manželovi A. F., požiadala o vydanie osvedčenia o jej vlastníctve a za
deň vydržania má byt' považovaný deň 08.12.2011, kedy Správa katastra v C. Rozhodnutím R. XXXX/

XX rozhodla o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a bola započítaná doba
vydržania jej právnych predchodcov A. F. a E. F. od roku 1989. Právni nástupcovia E. F. v osobitnom
vyhlásení potvrdili právny nárok G. A. a obec C. nemala výhrady voči vydaniu osvedčenia.

- zo znaleckého posudku súdneho znalca A. H. č. XX/XXXX:
· podľa v súčasnosti platných údajov v súbore geodetických a popisných informácií katastra

nehnuteľností je parcela M. č. XXXX/X evidovaná na LV č. XXXX k. ú. C. ako orná pôda o výmere 3708
m2. Spoluvlastníkmi tejto nehnuteľnosti sú: G. A. nar.: XX.XX.XXXX v 7/8 na základe Darovacej zmluvy
R. XXXX/XXXX a D. H. nar.: XX.XX.XXXX v 1/8 titulom Uznesenia XX XX/XXXX, Dnot XXX/XXXX,
Parcela EKN č. XXXX/X leží v extraviláne obce C. a je súčasťou hospodárskeho honu „B." označeného
ako parcela CKN č. XXXX/X.

· Podľa v súčasnosti platných údajov v súbore geodetických a popisných Informácií katastra
nehnuteľností je parcela EKN č. XXXX/X evidovaná na LV č. XXXX k. ú. C. ako orná pôda o výmere 1013
m2. Spoluvlastníkmi tejto nehnuteľnosti sú: G. A. nar.: XX.XX.XXXX v 8/16 na základe Darovacej zmluvy
R. XXXX/XXXX, G. B. nar.: XX.XX.XXXX a G. B. I. R. nar.: XX.XX.XXXX, v 2/16 titulom kúpy R. XXXX/
XXXX, G. B., nar.: XX.XX.XXXX v 3/16 titulom daru zo dňa 02.10.2020 a dodatku č. 1 zo dňa 30.10.2020

a G. B. I. R. nar.: XX.XX.XXXX v 3/16 titulom daru zo dňa 02.10.2020 a dodatku č. 1 zo dňa 30.10.2020
- V XXXX/ XXXX, parcela M. č. XXXX/X leží v intraviláne obce C. a je identická s parcelou U. č. XXXX.
· podľa súdneho znalca údaje uvedené v časti „B" listov vlastníctva ( LV ) č. XXXX a č. XXXX nie sú
uvedené správne a nezodpovedajú skutočnému stavu.
· v roku 1969 bol vyhotovený geometrický plán č. XXX - XXXX - XX zo dňa 10.04.1969. za účelom

majetkovoprávneho vysporiadania parciel M. č. XX/X E. XX/X očíslovaných v pozemkovej mape platnej
pre kat. územie C. do roku 1983, v prospech G. N. I. H..
· v rokoch 1981 - 1983 bola v kat. území C. prevedená obnova katastrálneho operátu formou technicko-
hospodárskeho mapovania (THM), pri ktorom došlo zároveň k prečíslovaniu parciel - parcela M. č XX/
X bola prečíslovaná na parcelu U. č. XXX, parcela M. č. XX/X bola prečíslovaná na parcelu U. č.

XXX. Z uvedeného vyplýva, že H. č. 920 - XXXX - XX bol v podstate podkladom pre majetkovoprávne
vysporiadanie parciel U. č. XXX E. J. XXX. Vyhotoviteľ predmetného geometrického plánu v jeho
grafickej časti aj vo výkaze výmer identifikoval parcely M. č. XX/X E. XX/X respektíve parcely U. č. XXX
E. J. XXX ako časť parcely mpč. XXXX zapísanej v PKV č. XX kat. územie C.. Vlastníkmi parcely mpč.
XXXX uvedení v PKV č. XX sú: pod B - 8b.) titulom dedenia D XXX/XX po E. B. nadobudli A. B. v 3/32

a E. F. I. B. v 1/32, 8c.) G. N. v 1/8, 8d.) maloletá O. H. v 1/8, 11a.) A. K. v 1, 11b.) E. K. I. V. v 1 a
12.) maloletý A. H. v 1/8.
· vlastnícke podiely od A. B., E. F. I. B., O. H. a A. H. nadobudla G. N. titulom Zmluvy z uznania RI XXX/
XX zo dňa 04.06.1973.
· v právnej veci č. 7C/733/74 žalobkyne G. N. I. H. Okresný súd v Bardejove vo veci rozhodol, že G. N.

I. H. je výlučnou vlastníčkou tej časti parcely mpč. XXXX, ktorá je totožná s parcelami M. č. XX/X E. XX/
X, v súčasnosti s parcelami U. č. XXX, XXX. Na základe vyššie uvedených právnych listín boli parcely
U. č. XXX a U. č. XXX zapísané na LV č. XXX kat. územie C. do výlučného vlastníctva G. N. I. H..
· na strane č. 6 znaleckého posudku je na obrázku č. 4 zobrazený stav podľa v súčasnosti platnej
katastrálnej mapy, na obrázku č. 5 je zobrazená kópia vyhotovená z pozemkovoknižnej mapy. Z

porovnania obidvoch stavov je zrejmé, že vyhotoviteľ GP č. XXX - XXXX - XX vo svojom pláne
nesprávne identifikoval pozemkovoknižný stav so stavom v pozemkovej mape. Parcely M. č. XX/X E.
XX/X respektíve parcely U. č. XXX E. J. XXX nemohli byt' vytvorené z časti parcely mpč. XXXX, pretože
jej rozsah je zo západnej strany ohraničený obecnou cestou. Z porovnania obidvoch stavov je ďalej
zrejmé, že parcely M. č. XX/X E. XX/X respektíve parcely U. č. XXX E. XXX sú identické s parcelou mpč.

XXXX, ktorá je zapísaná v PKV č. XX kat. územie C.. Predmetom Zmluvy z uznania I. XXX/XX ako aj
rozhodnutia Okresného súdu v Bardejove vo veci č. 7C/733/74 nemala byť parcela mpč. XXXX z D. č.
XX, ale parcela mpč. XXXX zapísaná v PKV č. XX kat. územie C..· dňa 14.11.1997 bol Rozhodnutím Okresného úradu v C., pozemkovým odborom schválený nový
Register obnovenej evidencie pozemkov (ďalej ROEP), ktorý bol následne záznamom č. O. XXX/XXXX
pod J. X/XX zapísaný do katastra nehnuteľností. Pri prácach na ROEP prebieha v súbore popisných

informácii KN lustrácia právnych listín a aktualizujú sa vlastnícke vzťahy k tým pozemkovoknižným
parcelám, ktoré sú predmetom konania. Zároveň sa v súbore geodetických informácií vyhotovuje nová
mapa ROEP zobrazujúca polohu všetkých parciel predmetu konania vo vzťahu k parcelám registra CKN.
Toutočinnosťousavpodstateprevediegrafickáidentifikáciamajetkovoprávnenevysporiadanýchparciel
registra CKN s parcelami pozemkovoknižnými. Pozemkovoknižne parcely sa v katastri nehnuteľností

zapíšunalistyvlastníctvavregistriE-KN.Parcely,ktorépresahujúhranicuintravilánusarozdeliaakaždá
časť sa označí parcelným číslom. Parcela mpč. XXXX z PKV č. XX bola takto rozdelená na parcely
M. Č. XXXX/X - časť nachádzajúca sa v extraviláne obce a na parcelu M. č. XXXX/X - časť ležiacu v
intraviláne obce. Parcely M. č.XXXX/X E. XXXX/X boli následne v katastri nehnuteľností zapísané na LV
č. XXXX do vlastníctva G. N. I. H. 1/8 titulom č.d. XXXX/XXXX v PKV č. XX, G. N. I. H. 2/8 titulom zmluvy
I. XXX/XX, G. N. I. H. 4/8 titulom rozsudok XX XXX/XX, A. H. I. Q. 1/8 titulom D XX/XX. Nesprávny zápis

vlastníckych vzťahov k parcelám EKN č. XXXX/X E. XXXX/X na LV č. XXXX z dôvodu nedôsledného
prelustrovania právnych listín v operátoch katastra nehnuteľností mal za následok absolútny nesúlad
zápisov na LV č. XXXX E. XXXX kat. územie C.. V právnej veci č. XX/XXX/XX žalobkyne G. N. I. H.
Okresný súd v Bardejove vo veci rozhodol, že G. N. I. H. je výlučnou vlastníčkou podielov pod B- 11ab iba
v tej časti parcely mpč. XXXX, ktorá je totožná s parcelami M. č. XX/X E. XX/X v súčasnosti s parcelami

U. č. XXX, XXX. Z uvedeného dôvodu chýbajú na LV č. XXXX podiely spoluvlastníkov A. K. v 1/4 ako aj
podiel E. K. I. V. tiež v 1/4. V podobnom duchu bola vyhotovená aj Zmluva z uznania I. XXX/XX zo dňa
4.5.1973. V zmluve sa uvádza, že v danom prípade sa jedná len o zosúladenie pozemkovoknižného
stavu so stavom skutočným a že predmetom zosúladenia je podiel z intravilánu, na ktorom G. N. I. H.
má postavený rodinný dom. Z uvedeného je zrejmé, že predmetom zmluvy boli parcely M. č. XX/X E.

XX/X v súčasnosti parcely CKN č. XXX, XXX. Z vyššie uvedeného vyplýva, že na LV č. XXXX mali byť
pri vyhotovení ROEP zapísaní A. B. v 3/32 titulom D XXX/XX, E. F. I. B. v 1/32 titulom D XXX/XX, G. N.
v 1/8 č.d. XXXX/XXXX v PKV č. XX, mal. O. H. v 1/8 č.d. XXXX/XXXX v PKV č. XX, A. K. v 1/4 kúpa č.d.
XXX/XX, E. K. I. V. v 1/4 kúpa č.d. XXX/XX a A. H. I. Q. v 1/8 titulom D XX/XX.
· súdny znalec uzavrel, že parcela U. č. XXXX je identická s parcelou M. č. XXXX/X zapísanou na LV

č. XXXX. A. B. je na základe zistených a vyššie uvedených skutočnosti jej spoluvlastníkom titulom D
219/69 v podiele 3/32.

9. Na uvedený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval uhorské obyčajové právo platné do
31.12.1950, § 115 až § 118, § 145 ods. 1, § 562, § 566, zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník

účinný od 1.1.1951, ust. § 865 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka (prechodné ustanovenia k úprave
účinnej od. 1.4.1983, č. zák. 131/82 Zb.), ust. § 135a ods. 1, § 132a ods. 1, 2 vety prvej zákona
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.1983, ust. § 134, § 129 ods. 1 a 2, § 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1992 ust. § 860, § 134, § 129 ods. 1 a 2, § 130 ods. 1, §
132 ods. 1, § 135a ods. 1, § 136 ods. 1, § 507a ods. 1, 3, 6 Občianskeho zákonníka v platnom znení,

ust § 868, § 870 Občianskeho zákonníka (prechodné ustanovenia k úprave účinnej od 1.1.1992, č. zák.
509/1991 Zb.), čl. 17 základných princípov CSP, ust.§ 137 písm. c), § 153 ods. 1, 2, 3, § 187 ods. 1
a 2, § 191 ods. 1 a 2, § 215 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej
len ako „CSP“).

10. Súd prvej inštancie potvrdil naliehavosť právneho záujmu na určení vlastníckeho práva, keďže
žalobca tvrdil, že nehnuteľnosti, ktoré roky užíva, sú zapísané na liste vlastníctva v prospech inej osoby
- žalovaných.

11. Ďalej sa súd prvej inštancie venoval zákonným podmienkam vydržania, pričom vo všeobecnosti

poukázal, že aj napriek zmenám právneho poriadku, zákonnými podmienkami pre vydržanie vždy boli
oprávnená držba, uplynutie zákonom predpísanej vydržacej doby (32 alebo 10 rokov nepretržitej a
nerušenej držby) a spôsobilý predmet vydržania.

12. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že už pri podaní žaloby si žalobca

odporoval čo do žiadaného rozsahu vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam, keď na jednom mieste
uviedol (bod 23. žaloby), že je podielovým spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti v rozsahu 6/8 a naproti
tomu v navrhovanom výroku rozsudku žiadal určiť, že je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností v
podiele 1/1. Žalobca v konaní označil ako nadobúdací titul dedenie po svojej matke v konaní vedenompod sp. zn.: S. XXX/XX, k čomu mal súd prvej inštancie za jednoznačne preukázané, že žalobca po
svojej matke dedil 3/4 z 1/8, teda podiel na spornej nehnuteľnosti dedil v podiele 3/32.

13. Žalobca tiež označil ako nadobúdací titul listinu zo dňa 05.05.1970, podľa ktorej A. H. odpredal
parcely č. XXXX E. XXXX E. B. a kúpna cena mala byť vyplatená skôr, ku ktorej súd prvej inštancie
uviedol, že po prvé, A. H. bol spoluvlastníkom na predmetnej nehnuteľnosti len v podiele 1/8, preto
nemohol previesť na druhého viac, než sám mal, teda nemohol odpredať E. B. celú zostávajúcu výmeru
spornej nehnuteľnosti, a po druhé túto listinu podpísal žalobca v mene svojej matky, ktorá ku dňu podpisu

listiny už nežila. Súd prvej inštancie nepoprel, že nadobúdacím titulom môže byť aj neplatná zmluva,
dokonca titul môže byť i domnelý, avšak zdôraznil, že za každých okolností z neho musí byť zrejmé, že
svedčí v prospech oprávnenosti vstupu do držby konkrétnej osoby. V tomto prípade podľa súdu prvej
inštancie listina z 05.05.1970 nepreukazuje, kto mal pred 05.05.1970 odkúpiť podiel na nehnuteľnosti,
keďže nielenže peniaze vyplatil žalobca, ale túto aj podpísal v mene kupujúcej matky. Preto súd prvej
inštancie ustálil, že nebolo preukázané, kto teda nehnuteľnosť (podiel na nehnuteľnosti) odkúpil a komu

by svedčil titul, na základe ktorého oprávnene vstúpil do držby nehnuteľnosti v presvedčení, že užíva
vec ako vlastnú. Ak by podľa tejto listiny mal svedčať vstup do držby matke žalobcu, ktorá zrejme
za svojho života rokovala s A. H. a odkúpila podiel na nehnuteľnosti, súd prvej inštancie dôvodil, že
od tejto skutočnosti nemohol žalobca právne významne odvodzovať svoje presvedčenie, že do držby
podielu na nehnuteľnosti po A. H. vstúpil oprávnene on v presvedčení, že nadobúda vec ako vlastnú,

ak zároveň tvrdil, že podiel odkúpila jeho matka, potvrdenie za ňu len podpísal, ale kúpnu cenu vyplácal
žalobca, pretože v tom čase nič nebránilo tomu, aby kupujúcim bol žalobca, ktorý 25 rokov a mohol
riadne nadobudnúť vlastnícke právo k podielu na nehnuteľnosti. Subjektívne presvedčenie žalobcu, že
v roku 1970 nadobudol podiel na spornej nehnuteľnosti od A. H. (žalobca je presvedčený, že tento
mu odpredal celú spornú nehnuteľnosť), podľa súdu prvej inštancie neobstálo vo svetle objektívnych

okolností,pretožeakspornúnehnuteľnosťodkúpilaeštezaživotajehomatkaaonnalistinez05.05.1970
po jej smrti túto skutočnosť len potvrdil, uvedené súčasne vyvracia žalobcovu dobromyseľnosť o tom,
že oprávneným a dobromyseľným z držby mal byť on.

14. Podľa súdu prvej inštancie ani Zmluva z uznania I. XXX/XX nemôže byť nadobúdacím titulom,

pretože v nej sa len konštatuje, že sa medzi podielovými spoluvlastníkmi vysporiadava tá časť spornej
nehnuteľnosti, kde je postavený dom G. N. a vo zvyšku zostáva v podielovom spoluvlastníctve žalobcu
a ďalších 3 podielových spoluvlastníkov a teda táto listina neosvedčuje iný alebo ďalší nárok žalobcu
ako ten, ktorý mu už prináležal z titulu dedenia (3/32).

15. K ďalšej listine, od ktorej žalobca odvodzoval svoje vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti,
Identifikácia parciel z 16.11.1990, súd prvej inštancie uviedol, že potvrdzuje rozsah užívania spornej
nehnuteľnosti, nie je nadobúdacím titulom, teda nepreukazuje, na základe akého právneho titulu žalobca
spolu s manželkou spornú nehnuteľnosť v popísanom rozsahu k 16.11.1990 užívali, pričom uvedená
listina neslúži na potvrdenie alebo preukázanie, na základe akého titulu a či oprávnene došlo k užívaniu

nehnuteľnosti práve v popísanom rozsahu konkrétnymi osobami.

16. K vyhláseniu E. F. z 15.11.2007 súd prvej inštancie uviedol, že z výpovede svedkyne A. G. R. mal za
ozrejmené, že takúto listinu (ako vzor) používala ako podklad pre ďalšie konanie vo veciach niekdajšieho
konania o osvedčení vydržania vlastníckeho práva. Podľa tejto listiny E. F. (sestra žalobcu) súhlasila s

tým, aby si vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam žalobca vysporiadal, čo súd prvej inštancie posúdil
tak, že súhlasila, aby žalobca požiadal o vydanie osvedčenia u notára alebo prípadne podal žalobu na
súde, avšak z prehľadu zápisu zmien vlastníkov spornej nehnuteľnosti bolo súdu prvej inštancie zrejmé,
že na podklade osvedčenia nedošlo k zápisu vlastníckeho práva k podielom na spornej nehnuteľnosti
E. F. v prospech žalobcu.

17. Za preukázané súd prvej inštancie mal tú skutočnosť, že žalobcovi podľa dedičského rozhodnutia
svedčil titul v prospech podielu 3/32 na spornej nehnuteľnosti od roku 1969. Z vykonaného dokazovania
súdu prvej inštancie vyplynulo, že vlastnícke podiely od A. B., E. F. I. B., O. H. a A. H. nadobudla
G. N. titulom Zmluvy z uznania I. XXX/XX zo dňa 04.06.1973, ktorej predmetom, ako aj predmetom

rozhodnutia Okresného súdu v Bardejove vo veci č. 7C/733/74, nemala byť parcela mpč. XXXX z PKV
č. XX, ale parcela mpč. XXXX zapísaná v PKV č. XX kat. územie C.. Súd prvej inštancie si osvojil
závery znaleckého dokazovania, z ktorého vyplynulo, že pri spracovaní ROEP v roku 1997 došlo k
nesprávnemu zápisu pre rozdelenú parcelu mpč. XXXX z PKV č. XX (M. č. XXXX/X - časť v extraviláneobce a č. XXXX/X - časť v intraviláne), keď na LV č. XXXX boli zapísané do vlastníctva G. N. podiel
1/8 titulom č.d. XXXX/XXXX v PKV č. XX, podiel 2/8 titulom Zmluvy RI XXX/XX, podiel 4/8 titulom
rozsudku 7C/733/74 a v prospech A. H. podiele 1/8 titulom D XX/XX. Zo zisteného pre súd prvej inštancie

vyplynulo, že žalobcov podiel na spornej nehnuteľnosti 3/32 sa titulom nesprávneho zápisu na podklade
Zmluvy z uznania „ocitol“ v podiele G. N., ktorá bola vedená ako podielová spoluvlastníčka na spornej
nehnuteľnosti v podiele 7/8 (z toho 6/8 na základe nesprávneho zápisu) od roku 1973, 1974, až do
zapísania vlastníckeho práva k predmetným podielom v prospech G. A. na podklade osvedčenia o
dedičstve z 02.02.2015.

18. Súd prvej inštancie teda skonštatoval, že na sporných nehnuteľnostiach žalobcovi patril podiel 3/32,
a teda od roku 1969 bol oprávnený spornú nehnuteľnosť užívať ako podielový spoluvlastník v tomto
rozsahu. Súd prvej inštancie ďalej skúmal, či odo dňa nadobudnutia predmetného podielu dedením
ku dňu podania žaloby nenastali také zmeny vo vlastníctve tohto podielu, ktoré by mali za následok,
že podiel žalobcu 3/32 oprávnene medzičasom nadobudla iná osoba. Súd prvej inštancie usúdil, že aj

napriek zmene zápisu vlastníckeho práva na podklade Zmluvy z uznania a rozsudku v prospech G. N.
(roky 1973-1974) žalobca užíval spornú nehnuteľnosť ďalej, pretože i keď zápis (nadobudnutie podielu
žalobcu) svedčil G. N., fakticky sa táto zmena nedotkla spornej nehnuteľnosti a jej skutočného užívania,
ale len tej parcely, na ktorej mala G. N. postavený dom (parciel U. J. XXX, XXX), ktoré neboli totožné
s parcelou mpč. XXXX. Súd prvej inštancie ďalej usúdil, že aj keď neskôr na podklade nesprávnych

zápisov nadobudla G. N. navyše podiely A. B., E. F. I. B., O. H. a A. H., na faktickom užívaní spornej
nehnuteľnosti podielovými spoluvlastníkmi sa podľa výsledkov vykonaného dokazovania nič nezmenilo
a na tejto hospodárili všetci spoločne tak, ako sa dohodli. Zo svedeckých výpovedí súd prvej inštancie
mal preukázané rodinné nezhody (zákaz žalobcovi, aby ďalej užíval spornú nehnuteľnosť, aby odovzdal
kľúče), avšak nemal preukázané, že žalobca spornú nehnuteľnosť prestal užívať, a že sa dozvedel také

skutočnosti, ktoré objektívne u neho museli vyvolať pochybnosti, že užíva vec, ktorá mu (už) nepatrí.
Rodinné nezhody súčasne za situácie, že vedel, že hospodári na nehnuteľnosti, ktorú zdedil po matke,
súd prvej inštancie nemohol hodnotiť ako také, z ktorých objektívne mohol nadobudnúť vedomosť, že
užíva vec, ktorá mu nepatrí. Podľa názoru súdu prvej inštancie išlo o vzájomné nezhody podielových
spoluvlastníkov a nedôsledné dohodnutie sa o spoločnom užívaní veci, čo potvrdzuje i tvrdenie žalobcu

o tom, že svedkyňa G. A. a jej rodinní príbuzní žiadali o súhlas žalobcu v tom, či môžu na parcelu
mpč. XXXX vyvoziť trus, preto podľa súdu prvej inštancie žalobcu akceptovali ako spoluvlastníka.
Súd prvej inštancie nemal preukázané, že žalobca sa od roku 1969, teda od zdedenia podielu na
nehnuteľnosti dozvedel, že toto podielové spoluvlastníctvo medzičasom na základe nesprávneho zápisu
stratil, resp. kedy sa dozvedel, že toto právo stratil. Naopak, z vykonaného dokazovania súdu prvej

inštancievyplynulo,žeprávnipredchodcoviažalovaného1/ anivroku1989,kedydošloúdajnekpredaju
rodinného domu a role B. (mpč. XXXX), ani po smrti G. N. v roku 1997 nevedeli, že táto je evidovaná
ako podielový spoluvlastník aj v rozsahu 6/8 na spornej nehnuteľnosti, a toto zistila svedkyňa G. A. až
porovnaním evidencie nehnuteľnosti a jej vlastníctva, kedy tvrdila, že po svojej matke E. F. mala dediť
celú roľu B., ktorá ju mala kúpiť od G. N., pričom za deň vydržania mal byť považovaný deň 08.12.2011

so započítaním doby vydržania právnych predchodcov E. a A. F., rodičov G. A. od roku 1989.

19. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobcovi z titulu dedenia svedčilo od roku 1969 vlastnícke
právo titulom dedenia 3/32 spornej nehnuteľnosti, ktoré v dôsledku nesprávneho zápisu v prospech
G. N. stratil v roku 1973, keď súdny znalec konštatoval, že podiel žalobcu (a ostatných menovaných)

na základe Zmluvy z uznania nesprávne nadobudla G. N., avšak keďže nehnuteľnosť ďalej užíval ako
svoju vlastnú, dokonca nad rozsah podielu, ktorý mu patril, v presvedčení, že odkúpil i podiel A. H. na
základe potvrdenia z roku 1970, od čoho žalobca odvodzoval, že mu právo patrí v celom rozsahu, čo
ale súd prvej inštancie neakceptoval. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobca vydržal svoj
spoluvlastnícky podiel 3/32 na spornej nehnuteľnosti k 01.01.1992, pretože nebolo preukázané, že stratil

dobromyseľnosť o tom, že mu podiel na spornej nehnuteľnosti právom patrí (zdedením po svojej matke),
a zároveň nebolo preukázané, že sa v dobe rozhodnej (10 rokov od roku 1973, kedy jeho právo zaniklo)
dozvedel o okolnostiach, ktoré jeho dobromyseľnosť objektívne spochybnili. Súd prvej inštancie dodal,
že nadobúdací titul, ako i zákonom predpísanú dobu oprávnenej dobromyseľnej držby so započítaním
doby spred 01.01.1992 žalobca splnil vo vzťahu k parcele nachádzajúcej sa dnes v intraviláne obce, a

to k parcele M. č. XXXX/X.

20. Keďže žalovaný 1/ sa bránil taktiež vydržaním s poukazom na dobu vydržania jeho právnymi
predchodcami, súd prvej inštancie sa tiež zaoberal i tým, či napriek vydržaniu vlastníctva podielu 3/32 naparcele č. XXXX/X, tento oprávnene nevydržal i právny predchodca žalovaného 1/. Súd prvej inštancie
však dospel k záveru, že právni predchodcovia žalovaného 1/ podiel na spornej nehnuteľnosti 3/32
pred 01.01.1992, ani potom nevydržali. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že skutočnosť o odkúpení

rodinnéhodomua„roleB.“E.F.odG.N.vroku1989nebolapreukázanáatiežztoho,žepoG.N.boliako
dedičia oprávnení dediť celkom 13-ti dedičia, ktorí uzavreli dedičskú dohodu, kde sa svojich podielov na
dedičstve vzdali v prospech E. F. a G. Q., pričom E. F. zdedila na spornej nehnuteľnosti z parcely č. XXXX
podiel 1/8, preto E. F. pri náležitej opatrnosti, najneskôr dňom právoplatnosti osvedčenia o dedičstve
26.3.1998 mohla zistiť, že užíva spornú nehnuteľnosť nad rozsah 1/8, a teda jej neuplynula potrebná

doba vydržania 10 rokov. Súd prvej inštancie tiež vzal do úvahy aj to, že v základnom dedičskom konaní
E. F. po dohode dedičov nezdedila všetok prejednávaný majetok po G. N., nebola jedinou dedičkou,
ale spolu s G. Q., a zároveň do úvahy pri dedení novoobjaveného majetku prichádzalo do úvahy
celkom 13 dedičov, preto E. F. nemohla byť dobromyseľná o tom, že s určitosťou novoobjavený majetok
zdedí a tiež nebolo preukázané, že E. F. spornú nehnuteľnosť užívala ako svoju vlastnú, pretože jediný
dôkaz o užívaní spornej nehnuteľnosti a jej rozsahu predložil žalobca (identifikácia parciel k 16.11.1990).

Súd prvej inštancie tiež zdôraznil, že E. F. nemohla byť dobromyseľná o tom, že je jedinou dedičkou
novoobjaveného majetku po neb. G. N. (podielu 6/8) z titulu osvedčenia o dedičstve z 10.03.1998, a tiež
ku dňu 15.11.2007 vo vyhlásení potvrdila žalobcovi, že si môže podiel 6/8 na spornej nehnuteľnosti
vysporiadať. Čo sa týka nadobudnutia vlastníckeho práva v prospech G. A. alebo žalovaného 1/, tu
súd prvej inštancie skonštatoval, že neboli preukázané podmienky vydržania, najmä vydržacia doba

a faktické užívanie spornej nehnuteľnosti.

21. Súd prvej inštancie preto vyhovel čiastočne žalobe konštatujúc zdedenie podielu na spornej
nehnuteľnosti pôvodne mpč. XXXX R. X/XX, avšak keďže žalobca nepreukázal, že parcelu č. XXXX/X
(parcela v extraviláne) užíval k 01.01.1992 a v akom rozsahu, preto určil, že podiel na parcele č. XXXX/

X zapísanej na LV č. XXXX žalobcovi patrí v podiele 3/32, a teda že je vlastníkom v tomto rozsahu
spoluvlastníckeho podielu žalovaného 1/, pretože tento i po darovaní svojho podielu žalovaným 3/ a 4/
na tejto nehnuteľnosti vlastní 1/2 (4/8) a bolo preukázané, že podiel žalobcu bol nesprávne zapísaný
v prospech právnych predchodcov žalovaného 1/, nie žalovaného 2/. Žalovaných 3/ a 4/ sa zmena
určená rozsudkom súdu prvej inštancie čo do rozsahu nadobudnutého podielu na parcele č. XXXX/X

od žalovaného 1/ a žalovaného 2/, nedotkne. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol.

22. Zároveň súd prvej inštancie podľa ust. § 335 ods. 3 CSP vzhľadom na výsledok konania zrušil
nariadené neodkladné opatrenie, nakoľko vzhľadom na výsledok konania vo veci samej zanikol dôvod,
pre ktorý bolo nariadené.

23. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podali odvolanie žalovaný 1/, a to proti I. a IV. výroku,
a tiež žalovaný 2/ a to proti IV. výroku. Žalovaný 1/, čo sa týka odvolacích námietok proti I. výroku
uviedol, že súd rozsiahlo, s poukazom na viaceré právne skutočnosti dôvodil, že žalobca v časti podielu
zdedeného po svojej matke vydržal opätovne tento podiel k 01.01.1992, a rovnako uzatvoril, že následné

vydržanie právnou predchodkyňou žalovaného 1/ sa nemohlo dotýkať rozsahu, v ktorom podiel vydržal
žalobca. Základnou a podstatnou námietkou vo vzťahu k vydržaniu žalobcu bola plynúca z osvedčenia
vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva z 02. 02. 2015, podľa Zápisnice č. L. XXX/XXXX, ktorá podľa
názoru žalovaného 1/ je originálnym spôsobom vzniku vlastníckeho práva, a pokiaľ by aj žalobca mal
vydržať opätovne svoj podiel, následné vydržanie právnym predchodcom žalovaného 1/ zmenilo právny

stav vlastníctva, preto mal tento stav súd prvej inštancie podľa žalovaného 1/ uznať, keďže tvrdenia
o držbe a užívaní žalobcu neboli mimo výpovede žalobcu a jeho manželky inak preukázané, boli popreté
a vyvrátené svedkami žalovaného 1/. Preto žalovaný 1/ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
v I. výroku zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu plnú náhradu trov konania.

24. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalobca, a to proti II., III. a IV. výroku, pretože tento rozsudok
považuje za nezákonný, a to z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

24.1 Podľa žalobcu sa súd prvej inštancie nesprávne vysporiadal so skutočnosťami a listinnými dôkazmi,
od ktorých žalobca svoje vlastnícke právo odvodzuje, a to rozhodnutie štátneho notárstva č. k. S. po
neb. E. B., I. H., Kúpnopredajná zmluva zo dňa 05. 05. 1970, ktorou bolo dodatočne potvrdené, že A.H. odpredal nehnuteľnosti, parcelu č. XXXX E. J. XXXX o výmere 23 á a 23 m2 E. B., I. H., a kúpna
cena bola vyplatená; ďalej Zmluva z uznania č. H. zo dňa 02. 05. 1973, predmetom ktorej bolo uznanie
vlastníckeho práva k časti nehnuteľnosti parcely č. 2964, pričom predmetom bolo len zosúladenie

podielu, na ktorom mala G. N., I. H. postavený rodinný dom spolu s manželom a v ostatnej časti mala
parcela č. 2964 zostať vo vlastníctve pôvodných vlastníkov, teda žalobcu a ďalších troch podielových
spoluvlastníkov. Ďalej žalobca poukázal na identifikáciu parciel č. XXXX/XX zo dňa 16. 11. 1990,
z ktorej podľa žalobcu vyplýva to, že nehnuteľnosti, parcela č. XXXX E. J. XXXX sú v užívaní žalobcu
s manželkou, na čestné vyhlásenie E. F. zo dňa 15. 11. 2007, v ktorom súhlasila, aby si žalobca

majetkovoprávne vysporiadal podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam k parcele M. L. č. XXXX/
X a č. XXXX/X. Tiež žalobca poukázal na svedeckú výpoveď G. A., v zápisnici zo dňa 19. 01. 2022,
ktorý potvrdil, že žalobca hospodáril na predmetnej nehnuteľnosti, a taktiež na svedeckú výpoveď
M. B. v zápisnici zo dňa 11. 03. 2022, z ktorej tiež vyplynulo, že žalobca hospodáril na predmetnej
nehnuteľnosti. K potvrdeniu E. F. žalobca zdôraznil, že uvedené bolo dané za účelom nesprávneho
zápisu v katastri nehnuteľností, a to z dôvodu zlých rodinných vzťahov, čo žalobca nestihol a E. F.

previedla vlastnícke právo v prospech svojej dcéry G. A., Podľa žalobcu na LV z roku 2011 je nesprávna
evidencia vlastníkov a z tohto zápisu žalobca odvádza dobromyseľnosť, pretože k nesprávnosti zápisu
došlo tým, že nebol zapísaný prevod – kúpa nehnuteľností od A. H., v ktorej žalobca odvodzuje svoje
vlastnícke právo. Ani G. N. nepovažuje žalobca za správne zapísanú na danom LV, pretože parcelu
mal vo výlučnom vlastníctve žalobca a G. N. dostala od matky parcelu, na ktorej postavila rodinný dom

a záhradu.

24.2 Ďalej žalobca v odvolaní poukázal vo všeobecnosti čo je potrebné chápať pod pojmom
„dobromyseľnosť držiteľa“. Podľa názoru žalobcu formulácie obsiahnuté v odôvodnení napadnutého
rozsudku nasvedčujú tomu, že súd prvej inštancie si sám uvedomoval pretrvávajúcu a dokazovaním

stále ešte neodstránenú neistotu a rozpornosť skutkových zistení, na podklade ktorých rozhodol. Podľa
žalobcu z ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevyplýva, že držba môže byť oprávnená len
vtedy, keď držiteľ vstúpil do držby spôsobom, ktorý bol v súlade s platnými právnymi predpismi, pretože
takýto výklad nelegitímne obmedzuje možnosť nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Podľa názoru
žalobcu to je neprípustne reštriktívny výklad popierajúci obsah a účel ustanovenia. Ak by súd hodnotil

dobromyseľnosť držiteľa len ako platný právny úkon, urobený v súlade so zákonom, potom by ust.
§ 130 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka bolo bezpredmetné a neaplikovateľné. Opätovne
žalobca uviedol, že odo dňa nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti právnou
predchodkyňou žalobcu, žalobca nehnuteľnosť užíval a obhospodaroval ju a do dnešného dňa ju užíva,
pričom žalobcovi nikdy nik nebránil užívaniu predmetnej nehnuteľnosti.

24.3 Čo sa týka svedka G. F., žalobca podotkol, že informácie má len sprostredkovane a nejedná sa
o priameho svedka, ktorý by vedel zaujať stanovisko k predmetu prejednávanej veci, a preto výpoveď
tohto svedka považuje žalobca za bezpredmetnú, ktorý keďže nebol priamym svedkom opisovaných
skutočností, a uvedené skutočnosti má z tzv. druhej ruky, tieto prerozprával len z počutia tretích osôb.

K výpovedi svedkyne G. A. žalobca uviedol, že táto neuvádzala pravdu, že žalobca nemal žiadnu
záhradu, keďže matka žalobcu E. B. vlastnila záhradu v súlade s notárskou zápisnicou č. N 31/65 zo dňa
26. 01. 1965, ktorou účastníčky dosvedčili, že E. B. je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností evidovanou
na LV č. XX, M. č. XXX/XX – lúka o výmere 750 m2, záhradka o výmere 200 m2, a dom – dvor
o výmere 682 m2. Žalobca tiež dodal, že svedkyňa G. A. na nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom

súdneho konania, nikdy nepracovala a ani len jej najbližší príbuzní, a skutočnosť, že celú nehnuteľnosť
žalobca ohradil železnými tyčami svedčí v prospech žalobcu. Podľa žalobcu notársky úrad nemal vydať
osvedčenie o vydržaní v prospech G. A., ktorá časť nehnuteľnosti vydržala po nebohej G. N.. Vlastnícke
právo žalobcu je podporené najmä osvedčením o dedičstve po nebohej matke E. B., I. H., a taktiež na
základe kúpnej zmluvy od právneho predchodcu A. H., za ktoré žalobca zaplatil kúpnu cenu z vlastných

finančných prostriedkov. Žalobca tvrdenie súdu prvej inštancie, že sa nejedná o významný právny
dokument považuje za rozporné so skutočnosťou, keďže práve na základe tohto listinného dôkazu, je
žalobca presvedčený, že mu vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam patrí a považuje ho za domnelý
právny titul, na základe ktorého žalobca dobromyseľne nehnuteľnosť užíval počas celej doby. Ako ďalší
významný dôkaz považuje žalobca identifikáciu parciel zo dňa 16. 11. 1990, ktorá potvrdzuje, že parcely

č. XXXX E. J. XXXX sú v užívaní žalobcu a jeho manželky.

24.4 Žalobca v odvolaní zdôraznil, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním by mohol nadobudnúť
aj na základe tzv. domnelého právneho titulu, ktorým je právny titul, o ktorom sa držiteľ mylne domnieva,že je platný alebo pravý. K uvedenému poukázal žalobca na rozsudok NS ČR zo dňa 28. 02. 2012 sp.
zn. 22Cdo/1838/2010, ako ja na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/17/2016 zo dňa 24. 04. 2017, ktoré
pripustilo platnosť vydržania na základe putatívneho titulu.

24.5 Preto žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnuté výroky II., III., IV. zmenil tak, že žalobe
vyhovie a prizná mu náhradu trov konania v rozsahu 100%, alebo aby tieto výroky zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

25. Vo vyjadrení k odvolaniam žalovaného 1/ a 2/ žalobca zotrval na svojich vyjadreniach uvádzaných
vo svojom odvolaní, pričom k jedinej námietke žalovaného 1/ uviedol, že z výpovede svedkyne G. A.
vyplynulo, že nikdy na parcelách nepracovala a ani jej najbližší predchodcovia, a keďže notársky úrad
nemal všetky podklady pre vydanie Osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva zo dňa 02. 02. 2015,
uvedené bolo podľa žalobcu vydané v rozpore s platnými právnymi predpismi.

26. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní 1/ a 2/, v ktorom uvádzajú, že žalobca účelovo vyberá
z výpovede svedkyne A., ktorá sa spolu aj so svedkom F. jasne vyjadrili o spôsobe nakladania s danými
parcelami. Naopak ťažko uveriteľným sa žalovaným 1/ a 2/ javí tvrdenie žalobcu, že na parcelách
pracoval od 3 rokov. Čo sa týka trov konania žalobca sa vôbec nevyjadruje ku konkrétnostiam odvolacích
námietok len opakuje pomer úspechu strán, a pokiaľ žalobca žiadal uplatniť ust. § 257 CSP, podľa

žalovaných 1/ a 2/ uvedené ustanovenie sa neaplikuje automaticky, ale len pokiaľ sú na to uvedené
dôvody, čo v danom prípade nebolo v potrebnom rozsahu tvrdené. Podľa žalovaných 1/ a 2/, keďže
žalobca inicioval konanie, je povinný znášať jeho trovy, pretože zásada úspechu je prvoradá. Podľa
názoru žalovaných 1/ a 2/ vplyv na rozhodnutie o náhrade trov konania nemôže mať to, že žalobca
si nechal spracovať znalecký posudok, a nemožno uvedené podriadiť pod okolnosti hodné osobitného

zreteľa, keďže tento posudok predložil napriek námietkam žalovaných ako posledný dôkaz, aj to
oneskorene, a tento potvrdil len predbežný názor súdu vo vzťahu k danému podielu, preto nebol ani
rozhodujúci. V žiadnom prípade podľa žalovaných 1/, 2/ nemožno hovoriť ani o úspechu žalobcu ani
o tom, že úspech závisel od znaleckého posudku, keďže žalobca ponúkal rôzne tvrdenia a protirečivé
dôkazy o takom či onom nadobudnutí.

27. K odvolaniam žalobcu a k odvolaniam žalovaných 1/ a 2/ podali svoje vyjadrenie aj žalovaní 3/
a 4/. Žalovaní 3/ a 4/ sú toho názoru, že odvolanie žalobcu voči nim nie je dôvodné, že v podanom
odvolaní neuviedol žalobca žiadne nové skutočnosti a tvrdenia. Podľa ich názoru súd prvej inštancie
sa v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal so všetkými tvrdenými skutočnosťami a dospel

k správnym skutkovým zisteniam. Odvolaciemu súdu žalovaní 3/ a 4/ navrhli, aby rozsudok potvrdil ako
vecne správny, a zároveň aby im bol priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

28. K vyjadreniu žalovaných 3/ a 4/ doručil súdu prvej inštancie svoje vyjadrenie žalobca, ktorý uviedol,
že žalovaní 3/ a 4/ neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by vyvrátili tvrdenia žalobcu, respektíve ktoré

by potvrdili rozhodnutie súdu prvej inštancie, a keďže v časti trov konania žalovaní 3/ a 4/ nepodali
voči rozsudku odvolanie, ich tvrdenie, že by im malo byť priznané právo na náhradu trov konania
v rozsahu 100% je irelevantné. Žalobca naďalej zotrval na svojich vyjadreniach uvedených v odvolaní,
ako aj vo všetkých svojich písomných podaniach. Čo sa týka predložených listov vlastníctva zo strany
žalovaných 3/ a 4/, na ktorých je evidovaná ako vlastníčka manželka žalobcu, uvedené preukazuje len

tú skutočnosť, že sa jedná o darovanie nehnuteľností v prospech manželky žalobcu, pričom titulom
nadobudnutia je darovacia zmluva z roku 2017. Túto nehnuteľnosť plánuje manželka žalobcu darovať
deťom pochádzajúcim z ich manželstva. Taktiež ďalšiu nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXX vlastní
manželka žalovaného, ktorú nadobudla titulom kúpnej zmluvy v roku 2021, pričom sa jedná o záhradu
o výmere 784 m2, a tieto finančné prostriedky na kúpu mala zabezpečené od svojich detí titulom pôžičky.

V ostatnom žalobca zotrval na svojich návrhoch uvedených v odvolaní.

29. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej
lehote (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) oprávnenými
osobami (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalobcom, žalovaným 1/ a žalovaným 2/ a preskúmal

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súduv Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozsudku (§ 379, § 380
ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu a žalovaného 1/ čo do predmetu
sporu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v tejto časti potvrdiť. Čo sa týka

závislého výroku o nárok na náhradu trov konania, odvolací súd dospel k záveru, že tento je potrebné
zrušiť a v uvedenom rozsahu vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie.

30. Odvolania strán sporu boli podané z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, podľa
ktorých konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

31. K posúdeniu odvolacej námietky týkajúcej sa inej vady konania, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd poukazuje, že uvedený odvolací dôvod predstavuje vady
konania, ktoré nie sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli

mať za následok nesprávne rozhodnutie, napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160),
postihujú chybný postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných
otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie
účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti
s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale

len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za
následoknesprávnerozhodnutievoveci.Žalobcavpodanomodvolanížiadnuvadu,ktorúbybolomožné
subsumovať pod uplatnený odvolací dôvod neuvádza, preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný.

32. Z obsahu odvolania žalobcu a žalovaného 1/ je zrejmé, že nie sú spokojný so zisteným skutkovým

stavom, najmä jeho hodnotením. Skutkový stav sa zisťuje dokazovaním, pričom práve strany sporu
predkladajú a navrhujú dôkazy a preukázanie svojich tvrdení. Dokazovanie je procesný postup, ktorý
je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení.
Miera dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví
skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu

právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne
zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je
základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný
však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je
predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn.

4Cdo/256/2012).

33. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Z

odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul
žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo,

34. Čo sa týka hodnotenia dôkazov Civilný sporový poriadok upravuje zásadu voľného hodnotenia

dôkazov v § 191 ods. 1, v zmysle ktorej dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo. Voľné hodnotenie dôkazov súdom neznamená ľubovôľu hodnotenia, ale dôkazy
hodnotí z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam
z vykonaných dôkazov súd dospeje aj v prípade nesprávneho vyhodnotenia dôležitosti alebo pravdivosti

dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných
ustanovení o dokazovaní. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná
nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne.Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho
vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

35. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov zistil správny skutkový
stav. Z obsahu odvolania žalovaného 1/ a žalobcu je zrejmé, že títo nesúhlasia s hodnotením dôkazov
a s následným právnym záverom súdu prvej inštancie. Treba si však uvedomiť, že súčasťou práva
na spravodlivý proces nie je právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s právnymi názormi
a predstavami strany sporu, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.

36. Žalobca sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom aj súd prvej inštancie
správne skonštatoval rozporuplnosť žalobcových požiadaviek, keď na jednej strane tvrdil, že je
podielovým vlastníkom nehnuteľností, v žalobnom návrhu žiadal určiť vlastnícke právo v celosti a aj po

predložení znaleckého posudku, ktorý deklaroval nesprávnosť zápisu na liste vlastníctva, na ktorom by
mal byť zapísaný aj žalobca ako podielový spoluvlastník, naďalej zotrval na určení vlastníckeho práva
k sporným nehnuteľnostiam v celosti. Žalobca k preukázaniu svojho tvrdenia o jeho vlastníckom práve
k nehnuteľnostiam predložil viaceré listiny. Žalovaní 1/ až 4/ s tvrdeniami žalobcu nesúhlasili a tiež
nesúhlasili s hodnotením týchto listín, ako ich žalobca vyhodnotil. Preto spornou otázkou v konaní bolo

posúdenie, či, ako a v akom rozsahu nadobudol žalobca vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam.

37. Vydržanie je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dlhodobej
dobromyseľnej držby veci. Účelom vydržania je zjednotenie faktického stavu, v rámci ktorého sa
oprávnený držiteľ veci vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je jej vlastníkom, so stavom

právnym, pri ktorom sa držba veci stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva.

38. Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. decembra 1950 nadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako
svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako

požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke právo nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, kto už na začiatku
držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne vedel, že nehnuteľnosť patrí inému.

39. Podobné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval aj Občiansky
zákonník č. 141/1950 Zb. (§ 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145); vlastníctvo mohol nadobudnúť ten,

kto nehnuteľnosť oprávnene držal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa sa považoval ten,
kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí.

40. Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol rozdiel v tom,
že obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení držby, kým podľa Občianskeho

zákonníka č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby; pri oboch platila
zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu
svojho predchodcu.

41. Vydaním Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. bolo vydržanie z nášho právneho poriadku celkom

vypustené. K jeho opätovnému zavedeniu došlo až prijatím zákona č. 131/1982 Zb., ktorý upravil, že
vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite
v držbe (§ 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov ( § 135a ods. 1 účinný od
1.4.1983). Držiteľom veci sa rozumel ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a so zreteľom na všetky
okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí (§ 132a ods. 1, 2 účinný od 1.4.1983), ktorému bolo zároveň

priznané právo na ochranu, aké má vlastník veci.

42. Podľa ust. § 132 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.1992
vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím
štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

43. Podľa ust. § 134 ods. 1 a 3 uvedeného zákona oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak
ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide onehnuteľnosť. Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny
predchodca.

44. Súd prvej inštancie presvedčivo odôvodnil svoje závery v napadnutom rozsudku a tvrdenia žalobcu
v spojení s obsahom vykonaných dôkazov objektívne posúdil. V odvolaní žalobca neuvádza žiadne
nové skutočnosti, ktoré by neuviedol aj pred súdom prvej inštancie. Žalobca opakovane trvá na posúdení
obsahu predložených listín rovnako, ako to viackrát opakoval pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd
sa však stotožňuje s hodnotením a právnymi závermi súdu prvej inštancie, na ktoré v celom rozsahu

odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

45. Rovnako ako súd prvej inštancie tak aj odvolací súd poukazuje, že pre nadobudnutie vlastníckeho
práva vydržaním zákon vyžaduje splnenie ním určených podmienok – spôsobilý subjekt, spôsobilý
predmet držby, dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržateľa, oprávnená držba po zákonom stanovenú
dobu, uplynutie vydržacej doby. Z týchto podmienok najskúmanejšími sú podmienka dobrej viery

vydržateľa a oprávnená držba. Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou,
ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti) dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi.
Oprávnenosť držby musí byť daná nielen pri vzniku oprávnenej držby, ale v celom jej priebehu,
pričom oprávnená držba sa nemusí opierať o platný nadobúdací titul, ale môže sa opierať aj o
domnelý právny dôvod. „Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v

omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ
pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od
každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí

a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v
neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho
nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne uznanú

zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej
podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti všeobecných právnych predpisov,
nie je neospravedlniteľný omyl. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť. Neznalosť jasného,
zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti
sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle

urobiť.“ (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/283/2009, 3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009,
5Cdo/30/2010, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a 6MCdo/5/2010).

46. V krátkosti odvolací súd k námietkam žalobcu uvádza, že po preskúmaní ním predložených listín,
od ktorých odvodzuje svoje vlastnícke právo, tieto ani o samote, ale ani vo vzájomnej súvislosti

nepreukazujú, že by bolo možné tvrdiť, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností – pozemkov
registra „M.“ parc. č. XXXX/X E. XXXX/X v k. ú. C..

47. Ak sa žalobca domnieva, že nadobúdacím titulom je kúpna zmluva zo dňa 5.5.1970 uzavretá s A.
H., jej podrobný rozbor urobil súd prvej inštancie (bod 63 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie,

bod 13 tohto odôvodnenia) a odvolací súd s týmto stotožňuje. Podľa odvolacieho súdu sa uvedená
kúpna zmluva nemôže považovať ani za domnelý právny titul vstupu do držby, keďže rozporuplne
a nedôveryhodne vyznie tvrdenia, že nehnuteľnsoti kupovala matka žalobcu, ktorá v čase spísania
zmluvy bola mŕtva. „Pokiaľ sa držiteľ uchopil držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode,
ktorú prevodca alebo nadobúdateľ nepodpísal, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere,

že je vlastníkom veci. Držba, ktorej sa nadobúdateľ na základe takej zmluvy ujme, nie je oprávnená
a nemôže viesť k vydržaniu veci, a to ani v prípade, že držiteľ je presvedčený, že mu vec patrí“(Ro
NS ČR z 27. 10. 1998, sp. zn. 2Cdon /925/1997). Tiež k uvedenej zmluve treba dodať, že súčasťou
domnelého právneho titulu pred r. 1992 bola tiež registrácia zmluvy o prevode nehnuteľností štátnym
notárstvom, pretože Občiansky zákonník vyžadoval v tom čase pre účinnosť tejto zmluvy registráciu.

„Právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho
zákonníka, platného v dobe, kedy sa držiteľ ujíma držby, nie je ospravedlniteľný. Ak sa držiteľ chopil
držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom
(teraz vklad do katastra nehnuteľností) v dobe, kedy zákon takú registráciu vyžadoval, nemohol byť sozreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti“ (Ro NS ČR z 10. 10.
2002,sp.zn.22Cdo/490/2001,UzNSČRz18.10.2005,sp.zn.22Cdo/807/2005).Onutnostiregistrácie
zmluvy na štátnom notárstve podľa odvolacieho súdu žalobca musel mať vedomosť, keďže v roku 1973

uzatváral zmluvu z uznania (13.6.1973), ktorej predmetom bolo vyporiadavanie nehnuteľnosti a bola
riadne registrovaná pod RI 365/73.

48.Takakosúdprvejinštanciesprávneustálil,jedinálistina,ktorápreukázalanadobudnutievlastníckeho
práva žalobcu, bolo rozhodnutie vydané v dedičskom konaní po neb. matke žalobcu E. B., podľa ktorého

žalobca nadobudol v rozsahu 3 z nehnuteľností, ktoré jeho matka vlastnila, pričom podľa zápisnice č. 51
pre mpč. XXXX k. ú. C. vlastnila ku dňu smrti podiel vo veľkosti 1/8 z celku. Na základe tejto listiny bol
preukázaný vstup žalobcu do oprávnenej držby, avšak len do výšky nadobudnutého spoluvlastníckeho
podielu. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, žalobca nepreukázal, že by nadobudol viac.
Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku, ktorý predložil žalobca a ktorý v časti skutkového stavu
súd prvej inštancie cituje (body 24 – 29 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), je zrejmé,

že k chybným zápisom vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam došlo pri vykonávaní ROEP
(Register obnovenej evidencie pozemkov, 14.11.1997) z dôvodu nedôsledného prelustrovania právnych
listín, kedy bolo k parcelám č. XXXX/X E. XXXX/X nesprávne zapísané vlastnícke právo v podieloch 2/8
a 4/8 v prospech G. N., I. H. titulom zmluvy z uznania a rozsudku 7C/733/74. V týchto podieloch sa ocitol
aj podiel žalobcu vo veľkosti 3/32, ktorý zdedil po matke. Zároveň tieto podiely G. N. podľa predložených

listín prešli na svedkyňu G. A., ktorá vyhlásila vydržanie vlastníckeho práva k týmto podielom, ktoré
mala nadobudnúť podľa dohody dedičov E. F. (darovaním od G. N.) a táto ich mala darovať svojej
dcére G. A. zmluvou 11.10.2011 (osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva, 2.2.2015). Ak sa
žalovaný 1/ domnieva, že uvedené osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva je originárnym
spôsobom vzniku vlastníckeho práva, ktoré zmenilo právny stav vlastníctva, aj súd prvej inštancie

vysvetlil, prečo neboli splnené podmienky pre vydržanie v prospech jeho právnych predchodkýň (bod
77 – 80 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) – najmä s ohľadom na skutočnosti, že E. F. nebola
jediná dedička po G. N., podiel 6/8 nebol predmetom dedenia po G. N. (D XXX/XX) a to práve z toho
dôvodu, že tieto sa v jej prospech zapísali až po ROEP, a tiež vyhlásila (2007), že si podiely môže
vysporiadať žalobca. Súd prvej inštancie sa správne dospel k záveru, že právnym predchodkyniam

žalovaného 1/ chýbala pre vydržanie nielen vydržacia doba, ale aj faktické užívanie nehnuteľnosti
v presvedčení, že im patrí.

49. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým určil žalobcu za vlastníka spoluvlastníckeho podielu
vo veľkosti 3/32 v podiely žalovaného 1/ je preto správne a spravodlivé, keďže o zápis v evidencii

vlastníkov žalobca v konečnom dôsledku prišiel pre nesprávny postup orgánov vykonávajúcich register
obnovenej evidencie pôdy, avšak ako bolo preukázané, sporné nehnuteľnosti užíval, aj keď vo väčšom
rozsahu, ktorý však neznamenal aj výkon vlastníckeho práva, ale bol výsledkom dohody s ostatnými
podielovými spoluvlastníkmi. Správne je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zvyšnú časť žaloby
pre neunesenie dôkazného bremena zamietol.

50. Odvolací súd uvádza, že po posúdení všetkých vykonaných dôkazov nemôže konštatovať, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne alebo nespravodlivé. Odvolací súd zdôrazňuje, že vždy
je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda konkrétnych skutkových zisteniach založených na
rozmeroch každej prejednávanej veci. Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že výsledkom súdneho

konania je autoritatívne rozhodnutie, podľa ktorého je v sporovom konaní vždy jedna strana sporu
úspešná a druhá strana neúspešná. Súčasťou práva na spravodlivý proces tak nemôže byť právo
na to, aby bola procesná strana (žalobca, i žalovaný) pred všeobecným súdom úspešná, teda aby
sa všeobecný súd stotožnil práve s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou
predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a

požiadavkami, ale ani právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemožno
stotožňovaťsprocesnýmúspechomstranysporu,zčohovyplýva,ževšeobecnýsúdnemusírozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok (porov.
sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. I. ÚS 204/2010).

51. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalobcu a žalovaného 1/
kvecisamejniesúdôvodnéaskutočnostiuvedenévodvolaniachnebolispôsobiléspochybniťsprávnosť
skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, preto bol rozsudok súdu prvejinštancie, v časti, ktorej žalobe čiastočne vyhovel a v časti, v ktorej vo zvyšku žalobu zamietol, podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdený.

52. Odvolací súd potvrdil aj výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o trvaní
neodkladného opatrenia vzhľadom na výsledok sporu postupom podľa ust. § 335 ods. 3 CSP. Hoci
žalobca tento výrok napadol, z dôvodov uvádzaných v odvolaní nevyplynulo, čo konkrétne žalobca
uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie vytýka.

K trovám konania

53.Podľa§255ods.1 aods.2CSPsúdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá náhradu trov konania právo.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

54. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

55. Čo sa týka nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa pomeru úspechu

tak, že žalovaným 1/ - 4/ priznal voči žalobcovi spoločne a nerozdielne právo na náhradu trov konania
v rozsahu 82 %, keďže vyhovel len v pomere 3/32, čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje 9%, v
čistom úspech žalovaných predstavuje 82%, a preto majú voči žalobcovi spoločne a nerozdielne právo
na náhradu trov, vrátane trov konania o nariadeného neodkladného opatrenia v tomto rozsahu. Čo
sa týka navrhovanej aplikácie ust. § 257 CSP žalobcom súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca

nepreukázal svoju nepriaznivú majetkovú situáciu, pričom žalobca zaplatil súdny poplatok zo žaloby,
z návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a na svoje trovy si dal vyhotoviť i znalecký posudok.
Taktiež sa súd prvej inštancie nestotožnil s tvrdením, že žalobca bol čo do základu plne úspešný
a výsledok sporu závisel len od znaleckého posudku, keďže žalobca nežiadal súd o určenie, že je
podielovým spoluvlastníkom na spornej nehnuteľnosti, ale trval na tom, že mu patrí vcelku, pričom súd

prvej inštancie rozhodoval na podklade množstva vykonaných dôkazov, a rozhodnutie nezáviselo len
od znaleckého posudku.

56. Celý výrok o trovách konania napadol žalobca a čiastočne výrok o trovách konania napadli žalovaní
1/ a 2/.

57. Žalobca poukázal, že v prípade zamietnutia žaloby sa domáhal aplikácie ust. § 257 CSP s poukazom
na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pretože žalobca je starobným dôchodcom, jeho
ekonomická situácia a sociálne pomery mu nedovoľujú znášať trovy konania, a má množstvo
zdravotných problémov vyžadujúcich nákladnú liečbu. Zároveň žalobca poukázal, že súdny znalec jeho

vlastníctvo potvrdil a žaloba nebola svojvoľná, pričom tvrdenia žalobcu o jeho nepriaznivej majetkovej
situácií boli súdu prvej inštancie preukázané rozhodnutím o priznaní starobného dôchodku a jeho
výšky. Skutočnosti, že žalobca zaplatil súdny poplatok zo žaloby, z návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia a na svoje náklady si dal vyhotoviť znalecký posudok, nemôže byť na jeho ťarchu, pretože súd
prvej inštancie zamietol návrh na znalecké dokazovanie a teda za účelom rozhodnutia vo veci samej

bol nútený na vlastné náklady dať si vyhotoviť znalecký posudok, pričom si požičal od svojej dcéry, aby
zaň mohol zaplatiť. Podľa názoru žalobcu bol čo do základu úspešný, a výsledok závisel od znaleckého
posudku.

58. Žalovaní 1/ a 2/ rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania považujú za nesprávne,

a za nesprávne ho považujú aj vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/, pretože súd prvej inštancie vychádzal pri
rozhodovaní trov konania jednak z nesprávneho určenia pomeru úspechu a neúspechu strán v spore,
a taktiež nezohľadnil plný úspech žalovaných 2/ - 4/, ktorých sa čiastočné vyhovenie žaloby vôbec
netýka. Žalovaní 1/ a 2/ poukázali, že žalobca sa domáhal vlastníckeho práva v celom rozsahu vo vzťahuk dvom parcelám a úspešný bol len pri jednej, aj to len v časti proti žalovanému 1/. Žalovaný 2/ a taktiež
žalovaní 3/ a 4/ boli plne úspešní, na čo súd prvej inštancie vôbec neprihliadal. Žalovaní 1/ a 2/ poukázali,
že predmetom žaloby boli parcely, a to parcela reg. M. č. XXXX/X o výmere 3708 m2 a parcela reg. E

č. XXXX/X o výmere 1013 m2, pričom žalobca bol čiastočne úspešný len vo vzťahu k druhej parcele č.
2964/2, o menšej výmere, a teda sa nemôže jednať o úspech v rozsahu 9%. Preto vychádzajúc z počtu
parciel podľa žalovaných 1/ a 2/ bolo nutné tento úspech deliť dvoma, a teda tento úspech by mohol
byť vo výške 4,5% čo však tiež nie je správne, avšak podčiarkuje celkovú nesprávnosť rozhodnutia
v časti trov konania. Žalovaní 1/ a 2/ uviedli, že žalobcovi bol súdom prvej inštancie priznaný podiel

3/32 na podiele žalovaného 1/ vo výške 4/8, čo matematicky činí 12/256 z celej jednej parcely, teda
4,68%, kde pri dvoch parcelách prepočtom by dosiahol úspech 2,34%. Avšak pri určení reálneho pomeru
úspechujepotrebnévychádzaťzcelkovejhodnotysporuatútomožnonajpresnejšieurčiťmatematickým
prepočtom vychádzajú z celkových žalovaných metrov štvorcových, to je spolu 4721 m2, a úspešne
prisúdených 48,32 m2, čo je niečo málo nad 1%. Preto žalovaní 1/ a 2/ navrhujú, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v časti náhrady trov konania zmenil, tak že žalovanému 1/ prizná náhradu trov

konania v rozsahu 98% a žalovanému 2/ v rozsahu 100%.

59. Žalovaní 3/ a 4/ poukázali, že keďže voči nim bola žaloba zamietnutá, mali by mať plný úspech
v konaní, a teda malo by im byť priznané právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V súvislosti
s tvrdením žalobcu o nemajetnosti, žalovaní 3/ a 4/ poukázali na LV č. XXX E. XXX, z ktorých vyplýva,

že žalobca s manželkou nie sú nemajetní, práve naopak, žalobca s manželkou počas tohto konania
nadobudli do vlastníctva parcelu registra „U.“ parc. č. XXX, k. ú. C..

60. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní (zásada zodpovednosti za výsledok sporu), ktorá je premietnutá v ust. § 255 CSP a uplatní

sa tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli.
Úspech v konaní treba chápať teda v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba
rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Plný úspech na strane žalobcu je stav, keď súd žalobe
v celom rozsahu vyhovie. Plný úspech na strane žalovaného je stav, keď súd žalobu žalobcu v celom
rozsahu zamietne. Ak je úspech strany sporu čiastočný, určuje sa najskôr pomer úspechu a neúspechu

v spore a časť, ktorá sa prekrýva, sa odpočíta, pričom ide najmä o prevenciu, aby strany nežalovali viac,
ako im podľa hmotného práva patrí.

61. Súd prvej inštancie určil pomer úspechu žalobcu a žalovaných 1/ až 4/ percentuálnym vyjadrením
9% v prospech žalobcu a 91% v prospech žalovaných. Odvolací súd však vzhľadom na odvolanie

žalovaných 1/ a 2/ poukazuje, že uvedené percentuálne vyjadrenie súdu prvej inštancie nie je
preskúmateľné, keďže absolútne nie je zrejmé, aké veličiny pri určení tohto pomeru použil. Aj
odôvodnenie výroku o trovách konania musí zodpovedať požiadavkám riadneho, presvedčivého
a preskúmateľného rozhodnutia, aby sa stranám sporu neodňala možnosť v odvolacom konaní
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k

nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

62. Odvolací súd tiež poukazuje, že v danom prípade na strane žalovaných vystupuje viacero subjektov
– procesné spoločenstvo, preto sú oprávnení požadovať náhradu trov, resp. sú povinní na ich náhradu
podľa pomeru účastníctva vo veci. „Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd nemôže

založiť svojím rozhodnutím solidaritu (pasívnu alebo aktívnu), pokiaľ nevyplýva z hmotného práva.
Dotknutým subjektom nemožno vnútiť tzv. rozvrhový regres. Solidarita vo vzťahu k povinnosti nahradiť
trovy konania je teda prípustná iba vtedy, ak ide o procesné spoločenstvo, ktorého členovia sú spoločne
a nerozdielne zaviazaní aj vo vzťahu k hlavnému (meritórnemu nároku) – zo zákona alebo zo zmluvy,
prípadnezinéhoprávnehoúkonu.Inaksaukladápovinnosťjednotlivýmstranám,ktorétvorianerozlučné

alebo nútené procesné spoločenstvo bez vyjadrenia pomeru alebo solidarity.“ (pozri Števček, M., Ficová,
S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, § 255) Uvedené súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania do úvahy nevzal. S uvedeným súvisí aj správne zistenie pomeru úspechu
a neúspechu strán spore, keďže je zrejmé, že žalobca bol skutočne úspešný len čiastočne a to len voči

žalovanému 1/, keďže súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobcov spoluvlastnícky podiel 3/32 z celku
sa nachádza v spoluvlastníckom podiele žalovaného 1/ vo veľkosti 4/8 z celku.63. Ďalej žalobca sa domáhal aplikácie ust. § 257 CSP. Ustanovenie § 257 CSP, v zmysle
ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa,
predstavujeodchýlkuodzásadyzodpovednostizavýsledokatiežodzásadyzodpovednostizazavinenie

(§ 256 CSP). Aplikácia citovaného zákonného ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú
naplnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú
tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania buď sčasti alebo vôbec neprizná.
Už zo slovného znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má
súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadať k zvláštnostiam jednotlivých

konkrétnych prípadov. Jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako
neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. Výnimočnosť prípadu môže
spočívať jednak v okolnostiach danej veci ako aj v okolnostiach na strane strán sporu. Vždy je pritom
potrebné zvážiť okolnosti konkrétneho prípadu na oboch stranách sporu, vrátane dôvodov, ktoré viedli
k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v priebehu konania a pod.. Uvedené ustanovenie preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady

rozhodovania o trovách konania a nepriznať tak náhradu trov úspešnej strane sporu, vždy musí ísť o
celkom výnimočný prípad.

64. Žalobca poukázal na svoj status dôchodcu a s tým súvisiacu ekonomickú situáciu. Skutočne
k uvedenému žalobca nepreukázal žiadnymi dôkazmi, aký je jeho príjem, majetok, aké sú jeho výdavky,

čijeodkázanývýživounasvojichpríbuzných.Aletiežsúdprvejinštancienevyhodnotilkonkrétnusituáciu
v danej veci, kedy predmetom bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré vlastnícky patrili
spoločným právnym predchodcom strán sporu (okrem žalovaný 3/ a 4/), v určitých časových obdobiach
v minulosti sa o tieto ako rodina aj starali, a teda, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ je príbuzenský
rodinnývzťah.Pretojepodľaodvolaciehosúdupotrebnézohľadniťajto,čirozhodnutieotrováchkonania

sa nebude javiť ako neprimerané tvrdé alebo odporujúce dobrým mravom. Odvolací súd však súhlasí
s tým, že výsledok sporu nezávisel od znaleckého dokazovania, keďže skutočne nielenže žalobca
nežaloval len určenie za vlastníka k spoluvlastníckemu podielu, ale žiadal určiť vlastnícke právo k celku,
teda nemohli ostať nepovšimnuté a nevykonané aj ostatné navrhované dôkazy.

65. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zrušil celý výrok o trovách konania a v tejto časti vrátil vec
súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie v prvom rade bude vysporiadať
sa s pomerom úspechu strán sporu (pritom prihliadne na veľkosti spoluvlastníckych podielov, prípadne
na výmeru nehnuteľností, ktoré môžu byť veličinami, ako určiť správny pomer úspechu a neúspechu)
a následne sa vysporiada aj s aplikáciou ust. § 257 CSP, pričom uvedené ustanovenie neznamená len

to, že v zásade sa úspešnej strane neprizná žiadna náhrada trov konania, ale zistené a preukázané
dôvody hodné osobitného zreteľa môžu výšku nároku na náhradu trov konania len modifikovať.

66. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).