Uznesenie – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/62/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125010174
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6125010174.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD.
a sudcov Mgr. Ivany Datlovej a JUDr. Petra Hunáka, PhD., v trestnej veci obžalovaného A. B., pre
zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b) Trestného
zákona,prejednalnaverejnomzasadnutíkonanomdňa30.septembra2025vBanskejBystriciodvolanie
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno sp. zn. 9T/17/2025

zo dňa 12. mája 2025, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno sp. zn. 9T/17/2025 zo dňa
12. 05. 2025 bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného zo spáchania zločinu nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, na tom skutkovom základe,

ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 295 ods. 1 Trestného zákona, § 37 písm. m), § 38 ods. 2, ods.
3 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 10 mesiacov. Podľa § 48 ods. 1, ods. 2
písm.b)Trestnéhozákonasúdobžalovanéhonavýkontrestuodňatiaslobodyzaradildoústavunavýkon
trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, § 37 písm. m), §

38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona súd uložil obžalovanému aj trest prepadnutia vecí špecifikovaných
vo výrokovej časti rozsudku, pričom v zmysle § 60 ods. 5 trestného zákona sa ich vlastníkom stáva štát.

Proti tomuto rozsudku podal priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaný, ktoré
neskôr písomne odôvodnil prostredníctvom svojej obhajkyne v podstate tým, že sa nestotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu v tom smere, že by bola dokázaná jeho účasť na

skutku, podľa jeho názoru zistený skutkový stav nezodpovedá skutočnosti, skutkové zistenia sú nejasné
a neúplné, súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. On považuje
za jednoznačne preukázané, že sa skutok nestal tak, ako je uvedený v rozsudku. Právne posúdenie
zisteného skutku je nesprávne, pretože nie sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu
kladeného mu za vinu, kedy orgánmi činnými v trestnom konaní a ani z dôkazov vykonaných na hlavnom
pojednávaní nebola dostatočne objasnená a preukázaná jeho vina. V priebehu celého trestného konania

sa nevyskytol žiaden hodnoverný priamy či nepriamy usvedčujúci dôkaz, preukazujúci skutočnosť, že
sa dopustil skutku tak, ako uviedol súd prvého stupňa vo výroku odsudzujúceho rozsudku. Porušenie
povinnosti zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného
poriadku predstavuje neunesenie dôkazného bremena prokurátorom v súdnom konaní a to vo vzťahu ku
skutkovým zisteniam, relevantným ako kvalifikačný moment z hľadiska uznania viny. Prvostupňový súd
po vyhodnotení vykonaných dôkazov mal za to, že bolo jednoznačne preukázané, že on ako obžalovaný

svojim konaním po objektívnej a subjektívnej stránke naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty
zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b) Trestnéhozákona, bez povolenia hromadil strelné zbrane a strelivo, z ktorého dôvodu ho súd uznal za vinného v
zmysle obžaloby a to v celom rozsahu. Ďalej v odvolaní uviedol, že v celom rozsahu popiera svoju účasť
na skutku kladenom mu za vinu, zbrane a strelivá nekupoval, so zbraňami som nerobil. Pri domovej

prehliadke sa k mnoho nájdeným veciam vyjadril, že nevie odkiaľ sa tam veci zobrali a že s nimi nemá
nič spoločné, a teda je zrejmé, že nie sú jeho a ani o nich nevedel a nemohol ich teda hromadiť.
Vlastníkom nehnuteľností ako aj hnuteľných vecí nebol len on, ale prístup do domu a priľahlých častí
domu malo veľa osôb, ako napr. aj jeho brat, ktorý je taktiež spoluvlastníkom nehnuteľnosti. K niektorým
veciam uviedol, že sa tam nachádzajú od roku 2013 – 2014, pričom tieto veci museli už byť súčasťou

domovej prehliadky v roku 2015, ktorá bola vykonaná v súvislosti s jeho predchádzajúcim odsúdením
za nedovolené ozbrojovanie rozsudkom z 30. 05. 2016, sp. zn. 3T/60/2016, a teda podľa neho nie je
možnéhodruhýkrátpotrestaťzato,čobolosúčasťoupredchádzajúcehoodsúdenia.Taktiežpoukázalna
skutočnosť, že zo znaleckého posudku nevyplýva, že by náboje uvedené od odrážky č. 11 až po odrážku
č.68obžaloby,bolizaradenéakostrelivodozbranespadajúcejdoniektorejzkategóriízbraníuvedených
v § 4 až 7 v zákone č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, a teda nie je zrejmé, z čoho vyplýva, že by sa na nadobudnutie vlastníctva týchto nábojov
vyžadovalo povolenie, či príp. splnenie podmienky byť držiteľom zbrojného preukazu. Podľa jeho názoru
súd prvej inštancie nemá také odborné znalosti, aby sám vedel vyhodnotiť, do ktorej kategórie sa
strelivá zaraďujú a táto skutočnosť nevyplýva zo znaleckého posudku vyhotoveného na účely trestného
konania. Taktiež poukázal na premlčanie trestného stíhania, pretože mnohé zbrane a strelivá mali byť

nadobudnuté, resp. nahromadené ešte v čase pred predchádzajúcou domovou prehliadkou, ktorá sa
uskutočnila v roku 2015. Všetky tieto skutočnosti potom vo svojom súhrne podľa jeho názoru nevytvárajú
reťaz navzájom sa doplňujúcich priamych, ale aj nepriamych dôkazov, ktoré by viedli bez rozumných
pochybností k dôvodnému záveru o tom, že skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, sa stal, je trestným činom
tak, ako bol právne posúdený v obžalobe ako zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so

zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, pretože nebolo dokázané, že by bez povolenia
hromadil strelné zbrane a strelivo. Vo vzťahu k výroku o treste uviedol, že vôbec nechápe, ako má byť
trest odňatia slobody na 4 roky a 10 mesiacov nepodmienečne spravodlivý k jeho osobe a charakteru
skutku. Na akom základe ho súd uznal vinným, keď nemá iný dôkaz ako domovú prehliadku, ktorej sa
síce zúčastnil, avšak to ešte samé o sebe neznamená, že zbrane a strelivá patria jemu. Nestotožňuje

sa s argumentáciou súdu, že dáva taký trest, ktorý je pre neho primeraný a na zabezpečenie ochrany
spoločnosti postačujúci. Okresný súd tak podľa jeho názoru zohľadnil len dôkazy vyznievajúce v jeho
neprospech. Napriek tomu, že Trestný poriadok kladie dôraz na zásadu in dubio pro reo, prvostupňový
súd postupoval pri hodnotení dôkazov v rozpore s touto zásadou a prihliadol na dôkazy, o ktorých sú
pochybnosti. Dôkazy, ktoré vykonal prvostupňový súd, nepreukazujú jeho vinu ako obžalovaného. Na

základe uvedeného preto navrhol, aby odvolací súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b),
písm. c), písm. d), alebo písm. e) Trestného poriadku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v
celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku mu vrátil vec na ďalšie konanie.

Krajský súd vykonal dňa 30. 09. 2025 verejné zasadnutie v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku

v neprítomnosti obžalovaného, pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí mu bolo doručené riadne
a včas a písomne požiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti

Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí navrhla odvolanie obžalovaného ako
nedôvodné zamietnuť. Podľa jej názoru okresný súd správne zistil skutkový stav a aj uložený trest

považovala za primeraný, a to aj s poukazom na rozsah arzenálu, ktorý bol u obžalovaného zistený a aj
vzhľadom na jeho minulosť.

Obhajkyňaobžalovanéhonaverejnomzasadnutíuviedla,žetrvánapodanomodvolanívcelomrozsahu,
a preto navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na nové

prejednanie a rozhodnutie, resp. aby krajský súd sám rozhodol tak, že oslobodí obžalovaného spod
obžaloby. Na základe požiadavky obžalovaného uviedla, že sa cíti byť nevinný, poukázala na § 294 a
§ 295 Trestného zákona, v ktorom nie sú uvedené palné zbrane, ale len strelné zbrane, čo je teda podľa
názoru obžalovaného rozdiel, a preto sa cíti byť nevinný.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote
ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s §
307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebok späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací
súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného

nie je dôvodné.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku
v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom

odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom
na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je
teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom prvostupňový súd veľmi podrobne a precízne
vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami, jednak vo vzťahu k otázke viny, ako aj vo vzťahu

k otázke trestu. V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku (str. 22 – 27),
s ktorým sa v plnej miere stotožnil.

Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného
krajský súd konštatuje, že výrok o vine obžalovaného zo spáchania zločinu nedovoleného ozbrojovania

aobchodovaniasozbraňamipodľa§295ods.1písm.b)Trestnéhozákonanevzbudzuježiadnedôvodné
(rozumné) pochybnosti. Z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní možno spoľahlivo zistiť, že
obžalovaný si zadovážil a neoprávnene prechovával v rodinnom dome na adrese C. X zbrane a strelivo
špecifikované v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Žiadny z vykonaných dôkazov ani podľa názoru
krajského súdu nespochybnil priebeh skutku tak, ako bol ustálený okresným súdom, preto správne

okresný súd dospel k záveru, že vina obžalovaného bola bez akýchkoľvek dôvodných pochybností
preukázaná.

Ďalej vo vzťahu k výroku o vine krajský súd konštatuje, že so všetkými odvolacími námietkami
obžalovaného sa veľmi podrobne vysporiadal už okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku,

preto by bolo zbytočné ich na tomto mieste všetky opakovať. Krajský súd len pre úplnosť dodáva,
že porovnaním výrokových častí napadnutého rozsudku a rozsudku Okresného súdu Brezno sp. zn.
3T/60/2016 zo dňa 30. 05. 2016 je zrejmé, že nejde o totožný skutok, pretože zbrane a strelivo uvedené
v skutkovej vete napadnutého rozsudku sa ani v jednom prípade nezhodujú so zbraňami a strelivom
uvedenými v rozsudku z roku 2016. Povedané inak, v tomto prejednávanom prípade ide o nové zbrane

a strelivo, ktoré obžalovaný neoprávnene prechovával v rodinnom dome na adrese C. X, za ktoré
v minulosti nebol právoplatne odsúdený. Rovnako tak ani trestné stíhanie v tejto prejednávanej veci nie
je premlčané, pretože v zmysle § 87 ods. 1 písm. c) Trestného zákona je premlčacia doba 10 rokov, a
teda v prípade, ak by aj začala plynúť od 15. 11. 2015 (deň po vykonaní domovej prehliadky), neuplynula
by, pretože uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 13. 05. 2024. A napokon, čo sa týka

prezentovanej námietky, že v skutkovej vete napadnutého rozsudku sa pri niektorých zbraniach uvádza,
že ide o palné zbrane, pričom v § 295 Trestného zákona je uvedené slovné spojenie strelné zbrane,
krajský súd konštatuje, že pojmy strelná zbraň a palná zbraň sa často používajú ako synonymá, ale
strelná zbraň je širší pojem, ktorý zahŕňa všetky zbrane vystreľujúce projektil (napr. mechanické zbrane
ako luky a kuše, aj palné zbrane), palná zbraň je špecifický typ strelnej zbrane, ktorá funguje na princípe

chemickej reakcie (strelný prach) na vystrelenie strely (napr. pištole, revolvery, pušky, brokovnice). Preto
aj túto obhajobnú argumentáciu krajský súd vyhodnotil ako právne irelevantnú. Zaistené strelné zbrane
a strelivo boli podrobené znaleckému dokazovaniu, zo záverov ktorého jednoznačne vyplynulo, že na
ich držbu je potrebné príslušné povolenie (zbrojný preukaz, zbrojná licencia, zbrojný sprievodný list
alebo nákupné povolenie), pričom obžalovaný ani v minulosti, ani v čase spáchania skutku žiadnym

z uvedených povolení nedisponoval. A napokon, obhajobný argument obžalovaného, že o zbraniach
a strelive zaistených v rámci vykonanej domovej prehliadky nič nevie a tieto veci nepatria jemu aj
krajský súd považuje za absurdný, pretože je iluzórne domnievať sa, že by zbrane a strelivo v rodinnom
dome zadovážila a prechovávala 88 ročná matka obžalovaného, a to v podstate vo všetkých obytnýchaj priľahlých častiach rodinného domu, resp. brat obžalovaného, ktorý ale v spoločnej domácnosti
s obžalovaným nebýva. Okresný súd tak po vykonanom dokazovaní dospel k správnym skutkovým
a právnym záverom, a teda že vina obžalovaného bola v tomto konaní jednoznačne preukázaná, a to

bez akýchkoľvek rozumných pochybností.

Zároveň vo vzťahu k výroku o vine je potrebné uviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval
pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, tzn. že ich hodnotil podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i

v ich súhrne a urobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho
presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom, čo však nebol tento
prejednávaný prípad. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu
v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. Krajský súd sa preto stotožnil s názorom okresného súdu,
že v posudzovanej veci nejde o žiadnu pochybnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný žalovaný

skutok spáchal tak, ako bol ustálený v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Práve naopak, hodnotenie
vykonaných dôkazov v prospech obžalovaného by bolo nie len v príkrom rozpore so spravodlivosťou, ale
hlavne s pravidlami logického úsudku, keďže krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nemal o vine
obžalovaného žiadne rozumné dôvodné pochybnosti. V trestnom konaní platia zákonom stanovené
pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať

skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne
pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých
dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu

jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo
niektorá zo strán. Námietky obžalovaného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých
dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám
obžalovaného,svojimobsahompotomnenapĺňažiadnyodvolacídôvodpodľa§321Trestnéhoporiadku.
Všetkyvykonanédôkazytotižtvoriauzavretúreťazjednotlivýchdôkazov,logickynasebanadväzujúcich,

po vyhodnotení ktorých nie je možné prijať iný logický a právny záver, než ten, že vina obžalovaného
bola preukázaná. Krajský súd tak nezistil žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol zrušiť napadnutý
rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

V tejto súvislosti krajský súd ešte poznamenáva, že obžalovaný namieta hodnotenie dôkazov súdom

prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov,
ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Tu krajský súd konštatuje,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa súd stotožnil s jej právnymi
názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom právnych predpisov.

Možno teda konštatovať, že okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, ktoré v rámci dokazovania
prichádzali do úvahy, tieto náležite v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil, a dospel bez
akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru o vine obžalovaného zo spáchania žalovaných trestných
činov. Krajský súd tak nezistil ani žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol oslobodiť obžalovaného

spod obžaloby, keďže je zrejmé, že svojim konaním naplnil všetky obligatórne zákonné znaky skutkovej
podstaty žalovaného trestného činu.

Okresný súd napokon nepochybil ani pri rozhodovaní o uloženom treste. Pri ukladaní trestu prihliadol
na všetky skutočnosti a zásady podľa § 34, § 36, § 37, § 38 Trestného zákona, na ktoré je

povinný prihliadnuť, a to na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce
a priťažujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy, ako aj generálnu
a individuálnu prevenciu. Okresný súd dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol, prečo obžalovanému ukladal trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 10 mesiacov, so
zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Krajský súd

v tejto súvislosti opätovne uvádza, že v rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu
sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade
stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Okrem ďalších skutočností,
na ktoré je súd povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba páchateľa, pomery páchateľa(majetkové, rodinné, osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť a individualizácia trestu tak núti súd
prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni mechanickému postupu pri rozhodovaní
o treste. Súd musí zohľadniť okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného

zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a
jemublízkeosoby.Uloženýtrestodňatiaslobodyvovýmere4rokya10mesiacovajkrajskýsúdpovažuje
za primeraný a zákonný, keďže je uložený len 2 mesiace nad dolnou hranicou zákonom ustanovenej
trestnej sadzby (s poukazom na § 38 ods. 3 Trestného zákona), a to napriek skutočnosti že v prípade
obžalovaného ide o špeciálneho recidivistu, ktorý už bol v minulosti za spáchanie rovnakého trestného

činu 4 krát odsúdený. Rovnako ako okresný súd, ani krajský súd preto nezistil žiadne okolnosti prípadu,
ktorébyprípadneodôvodňovalimimoriadnezníženietrestuvzmysle§39Trestnéhozákona.Pretopodľa
názoru krajského súdu takto uložený trest je postačujúci, pričom spĺňa jednak výchovný účel trestu, ako
aj atribúty individuálnej a generálnej prevencie, a zároveň postihuje len obžalovaného, a zabráni mu
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a dostatočne zabezpečí jeho prevýchovu.

Okresný súd nepochybil ani vo výroku o treste prepadnutia vecí, ktoré podrobne v napadnutom rozsudku
špecifikoval, pričom je zrejmé, že boli použité na spáchanie trestného činu, preto musel byť uvedený
druh trestu obžalovanému uložený a v zmysle § 60 ods. 5 Trestného zákona sa ich vlastníkom stal štát.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku
zamietol odvolanie obžalovaného A. B. ako nedôvodné.

UznesenieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvBanskejBystricijednomyseľne(§163ods.4Trestného

poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.