Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 3, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/175/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125316810
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6125316810.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, vo veci starostlivosti
súdu o maloleté deti: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX a D. E. C., nar. XX.XX.XXXX, obe deti bytom ako matka,
zastúpené opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec, deti matky: F. C., rod. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX, právne zastúpená Advocatur Gémeš, Filipová & Partner AG,

akciová spoločnosť, so sídlom Städtle 17, 9490 Vaduz, Lichtenštajnské kniežatstvo, prostredníctvom
organizačnej zložky BOOM & SMART Slovakia, so sídlom Mostová 185/2, 811 02 Bratislava - mestská
časť Staré Mesto, IČO: 53 096 428 a JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20,
Košice, a otca: C. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan Spojených štátov amerických, trvale bytom
XXX H. I. I.. E. XXX, J., K. XXX XX, A. L. E., právne zastúpený JURANOVA | law firm, s. r. o., so sídlom
Harmónia 3732, 900 01 Modra, IČO: 55 716 245, o návrhu otca maloletých detí na nariadenie vhodného

opatrenia, o odvolaní matky proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 38P/86/2025-28 zo
dňa 5.6.2025, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 38P/86/2025-28 zo dňa 5.6.2025 v napadnutých
výrokoch I., II., IV. p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) rozhodol tak, že: „I. Súd
zakazuje matke premiestniť maloleté deti: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX a D. E. C., nar. XX.XX.XXXX
bez súhlasu súdu, za účelom krátkodobého alebo dlhodobého pobytu, z miesta pobytu v Slovenskej
republike, t. j. z miesta trvalého pobytu matky, bytu č. X na adrese G. XXX. II. Toto uznesenie trvá
do času návratu maloletých detí: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX a D. E. C., nar. XX.XX.XXXX na územie

Spojených štátov amerických. III. Súd vo zvyšku návrh otca na nariadenie vhodného opatrenia zamieta .
IV. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

2. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd v ods. 1. a 2. podrobne uviedol dôvody uvádzané
otcom v návrhu na nariadenie vhodného opatrenia.

3. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 38Em/4/2025-253 zo dňa 27.05.2025 súd návrh
otca na vydanie vhodného opatrenia zo dňa 09.05.2025 vylúčil na samostatné konanie.

4. Dňa 21.05.2025 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie matky k návrhu otca na nariadenie
vhodného opatrenia, pričom okresný súd v ods.4. odôvodnenia uznesenia uviedol podrobné dôvody, pre
ktoré matka s návrhom otca na nariadenie vhodného opatrenia nesúhlasila.5. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 38P/105/2022-1208 zo dňa 13.12.2023 súd
nariadil návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu – štát K., Spojené štáty americké. Krajský
súdvŽilineuznesenímč.k.12CoP/39/2024-1823zodňa12.02.2025uznesenieokresnéhosúdupotvrdil.

V súčasnosti je na Okresnom súde Banská Bystrica na návrh otca pod sp. zn. 38Em/4/2025 vedené
konanie o výkon rozhodnutia - uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 38P/105/2022-1208
zo dňa 13.12.2023 z dôvodu, že matka maloleté deti nenavrátila do krajiny ich obvyklého pobytu štátu
K., Spojené štáty americké.

6. Okresný súd s poukazom na právnu úpravu § 130 CMP, čl. 7 Dohovoru o občianskoprávnych
aspektochmedzinárodnýchúnosovdetíavykonanédokazovanierozhodoltak,akojeuvedenévovýroku
rozhodnutia okresného súdu.

7. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 38P/105/2022-1208 zo dňa 13.12.2023 súd
nariadil návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu štátu K., Spojené štáty americké. Zo

skutočností uvádzaných otcom v návrhu na nariadenie vhodného opatrenia a z obsahu súdneho spisu
sp. zn. 38Em/4/2025 (konanie o výkon rozhodnutia uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
38P/105/2022-1208 zo dňa 13.12.2023) mal okresný súd osvedčené, že matka maloleté deti doposiaľ
nenavrátila do krajiny ich obvyklého pobytu Spojených štátov amerických. Súd môže prijať aj bez
návrhu vhodné opatrenia na zabezpečenie podmienok pre návrat maloletého dieťaťa. Opatrenia na

zabezpečenie návratu dieťaťa sa môžu týkať aj osoby, ktorá dieťa protiprávne premiestnila alebo
zadržala a môžu smerovať k tomu, aby táto osoba v navrátení dieťaťa nebránila a nevyhýbala sa
mu. Taktiež súd môže prijať opatrenia, ktorých cieľom je zabrániť osobe, ktorá dieťa na Slovensko
neoprávnene premiestnila alebo ho tu neoprávnene zadržuje, aby sa nemohla skrývať a tým vyhýbať
výkonu súdneho rozhodnutia.

8. Okresný súd mal z lustrácie matky v Registri obyvateľov SR osvedčené, že matka má na území
Slovenskej republiky evidovaný trvalý pobyt na adrese G. XXX, okres H., kde sa matka podľa jej
vyjadrenia v súčasnosti aj zdržiava. Aj zo správy opatrovníka maloletých detí, ktorá je súčasťou súdneho
spisu sp. zn. 38Em/4/2025, č. l. 150 vyplýva, že opatrovník vykonal šetrenie v domácnosti matky

maloletých detí na adrese G. XXX. V spoločnej domácnosti žije matka so svojou matkou M. N., nar.
XX.XX.XXXX a so svojimi maloletými deťmi A. B. C. a D. E. C.. Okresný súd na základe dopytu na
zamestnávateľa matky B. F., O. O. E. F. A. O. v konaní vedenom pod sp. zn. 38Em/4/2025 zistil, že matka
maloletých detí má miesto výkonu práce počas tzv. ,,home office“ evidované na adrese G. XXX. Naproti
tomu otec vo svojom návrhu tvrdil, že matka chodieva k starej matke iba na návštevy a v skutočnosti

sa s maloletými deťmi nachádza na inom mieste. Navštevovanie starej matky a nie bývanie matky a
maloletých detí u nej dosvedčila otcovi aj suseda z bytu oproti, ktorá uviedla, že matka tam nebýva a
chodí iba na návštevy, uvedené je zaznamenané v notárskej zápisnici predloženej otcom v rámci návrhu
na výkon rozhodnutia v súdnom spise sp. zn. 38Em/4/2025 na č. l. 146 spisu. Po právnom zhodnotení
všetkých skutočností vzťahujúcich sa na predmetnú vec, po posúdení všetkých skutočností uvádzaných

v návrhu na nariadenie vhodného opatrenia otcom, vyjadrenia matky, dospel okresný súd k záveru, že v
danom prípade sú splnené zákonné podmienky na nariadenie vhodného opatrenia, a preto návrhu otca
na nariadenie vhodného opatrenia v čiastočnom rozsahu vyhovel a zakázal matke premiestniť maloleté
deti: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX a D. E. C., nar. XX.XX.XXXX bez súhlasu súdu, za účelom krátkodobého
alebo dlhodobého pobytu, z miesta pobytu v Slovenskej republike, t. j. z miesta trvalého pobytu matky,

bytu č. X na adrese G. XXX.

9. Okresný súd nariadil vhodné opatrenie predovšetkým z dôvodu potreby zabezpečenia urýchleného
návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu a tiež z dôvodu, že vzhľadom na prebiehajúce
konanie o výkon súdneho rozhodnutia sp. zn. 38Em/4/2025 je nevyhnutné, aby mal súd vedomosť o

aktuálnom pobyte maloletých detí na území Slovenskej republiky. Matka vo svojom vyjadrení tvrdila,
že otec sa dožaduje rýchleho výkonu rozhodnutia, ktoré je spôsobilé poškodiť zdravie a rozvoj
maloletých detí a záujem maloletých detí je v príkrom rozpore s výkonom rozhodnutia. Zároveň matka
poukazovala na zlý psychický stav maloletých detí. Okresný súd dal do pozornosti matky Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 155/2018 z 20. júna 2018, podľa ktorého obavy

maloletej z odlúčenia od matky, či z presťahovania do krajiny obvyklého pobytu (a s tým súvisiaca
potreba psychologického poradenstva účastníkom konania) nezakladajú relevantný dôvod na odklad
výkonu takéhoto rozhodnutia. Ak návratové konanie, v ktorom je potrebné preskúmať všetky okolnosti
relevantné pre prípadné nenavrátenie dieťaťa, v zásade nemá presiahnuť obdobie 6 týždňov, o torýchlejšie je potrebné zabezpečiť samotný výkon tohto rozhodnutia faktickým prevzatím a odovzdaním
dieťaťa.

10. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že ak otec svojím návrhom na
nariadenie vhodného opatrenia žiadal eventuálne, aby súd zakázal individuálne (domáce) vzdelávania
maloletých detí bez súhlasu súdu mimo kmeňovej školy alebo predškolského zariadenia, ktoré maloleté
deti v súčasnosti navštevujú, čo otec odôvodňoval správaním matky, ktorá tým podľa neho zatajuje svoje
skutočné bydlisko a aj bydlisko maloletých detí, tak okresný súd v tejto časti návrh otca na nariadenie

vhodného opatrenia zamietol. Okresný súd nemal osvedčené, že by bolo potrebné a nevyhnutné
nariadiť vhodné opatrenie v naznačenom smere. Zo správy opatrovníka sp. zn. 38Em/4/2025, č. l. 150
spisu vyplýva, že maloletá D. E. C. navštevuje Materskú školu v O. a maloletá A. B. C. je žiačkou 1.
ročníka Základnej školy na P. Q. P. H.. Čo sa týka individuálneho vzdelávania maloletej A., okresný súd
poukázal na § 24 ods. 1 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého o povolení individuálneho vzdelávania rozhoduje riaditeľ

školy a nie matka maloletej. Ohľadom maloletej D. okresný súd konštatuje, že má len L. roky, a teda ešte
nedosiahla vek povinného predprimárneho vzdelávania v zmysle § 28a ods. 1 zákona č. 245/2008 Z. z.
o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, preto nie je povinná
prezenčne navštevovať materskú školu.

11. O trvaní vhodného opatrenia okresný súd rozhodol tak, že uznesenie trvá do času návratu maloletých
detí na územie Spojených štátov amerických, keďže účelom nariadeného vhodného opatrenia je najmä
zabezpečiť urýchlený návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu štátu K., Spojené štáty
americké. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 52 CMP.

12. Odvolanie proti uzneseniu okresného súdu podala prostredníctvom právneho zástupcu matka, a to
proti výrokom I. a II., v rozsiahlom podaní, na ktoré odvolací súd odkazuje v jeho celom rozsahovom
a obsahovom znení. Matka v odvolaní citovala § 130 CMP, pričom konštatovala právnu doktrínu
opatrenia na zabezpečenie návratu dieťaťa na to, aby súd vydal vhodné opatrenie, je potrebné,
aby bola aspoň osvedčená obava, že by navráteniu dieťaťa bránila a vyhýbala sa mu. Okresný

súd uviedol, že môže prijať opatrenia, ktorých cieľom je zabrániť osobe, ktorá dieťa na Slovensko
neoprávnene premiestnila alebo ho neoprávnene zadržuje, aby sa nemohla skrývať a tým vyhýbať
výkonu rozhodnutia. Okresný súd mal osvedčenú obavu, že by sa s maloletými deťmi mohla skrývať
a tým sa vyhýbať výkonu rozhodnutia. Celé uznesenie bolo vydané na základe návrhu otca, postavené
je na vyjadrení jednej susedy zo dňa 09.04.2025, ktorej meno sa neuvádza. V čase vydania uznesenia

Okresného súdu Banská Bystrica disponoval okresný súd aj správou kolíznej opatrovníčky zo dňa
14.04.2025, ktorá vykonala šetrenie na adrese G. XXX, I., so záverom, že v spoločnej domácnosti žije
so svojou matkou a so svojimi maloletými deťmi. Zo žiadneho správania a spôsobu života nevyplýva
dôvodná obava, že by sa chcela vyhýbať výkonu rozhodnutia. Matka komunikuje s otcom, so súdom,
s políciou, mala snahu odovzdať deti pokojnou dobrovoľnou formou, konajúci súd o zdravotnom

stave maloletých detí a o mieste, kde sa vzhľadom na zdravotný stav nachádzajú matka informuje,
komunikácia s otcom maloletých detí bola od 26.03.2025 do 21.04.2025, zápisnica o podaní vysvetlenia
zo dňa 19.06.2025, podanie s oznámením zo dňa 13.06.2025, podanie s predložením dôkazov zo
dňa 20.06.2025. Nič nenasvedčuje tomu, že by mala v úmysle zatajovať svoje skutočné bydlisko
a vyhýbať sa výkonu rozhodnutia. Mala za to, že je daná neprimeranosť vhodného opatrenia, a to zo

skutočnosti, že samotná právna doktrína ako vhodné opatrenie v prípade osvedčenia obavy vyhýbania
sa výkonu rozhodnutia navrátenia dieťaťa, skrývania sa, odlišné faktické miesto pobytu a deklarované
miesto vymedzuje vhodné opatrenie v podobe nariadenia dohľadu nad pobytom maloletej na území
SR a vhodné opatrenie uložením povinnosti matke nahlásiť zmenu faktického pobytu maloletých detí.
Vhodné opatrenie je vydané uznesením súdu zákazu premiestniť maloleté deti bez súhlasu súdu za

účelom krátkodobého alebo dlhodobého pobytu z miesta pobytu v Slovenskej republike, ktoré považuje
matka za značne neprimerané. Účel sledovaný uloženým vhodným opatrením bolo tak možné docieliť
vydaním miernejšieho vhodného opatrenia a práve pre prípad, že by mal súd riadne osvedčenú obavu
zatajovať jej skutočné bydlisko. Uvedeným nariadeným vhodným opatrením v extenzívnom rozsahu
v zmysle uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica celkom zjavne súd neprimerane zasahuje do

jej a maloletých ústavných práv slobody pohybu. Ak okresný súd uviedol, že je nevyhnutné, aby mal
súd vedomosť o aktuálnom pobyte maloletých detí na území Slovenskej republiky, na tomto mieste
zdôraznila, že účel uvedeného je možné docieliť primeranejšími formami vhodných opatrení.13. Odvolateľka mala zato, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne, že bolo porušené právo na jej
spravodlivý proces tak, ako uviedla v odseku 9. odvolania. Ak okresnému súdu postačovala len jedna
výpoveď, aby sa uchýlil k vydaniu značne neproporcionálneho vhodného opatrenia, hoc ním sledovaný

účel bolo možné dosiahnuť aj inak, tak tento postup náležite neodôvodnil. Arbitrárnosť videla aj v tom,
že okresný súd sa obmedzil súd len na konštatáciu, v zmysle ktorej mal z lustrácie matky v registri
obyvateľov osvedčené, že matka má na území Slovenskej republiky evidovaný trvalý pobyt na adrese
Točnica, kde sa matka podľa jej vyjadrenia v súčasnosti aj zdržiava. Kolízny opatrovník vykonal šetrenie
v domácnosti matky maloletých detí. Okresný súd na základe dopytu zamestnávateľa však zistil, že

matka maloletých detí má miesto výkonu počas tzv. home officu evidované na adrese G. XXX, naproti
tomu otec v návrhu tvrdil, že matka chodieva k starej matke iba na návštevy. Po právnom zhodnotení
týchto skutočností vzťahujúcich sa na predmetnú vec a posúdení vhodného opatrenia vyjadrenia matky
okresný súd dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky. Zakázal matke premiestniť
maloleté deti bez súhlasu súdu. Mala za to, že napadnuté uznesenie nenapĺňa odôvodnenie rozhodnutia
v zmysle zákonnej úpravy na požiadavku pre dostatočnosť odôvodnenia uznesenia. Žiadala, aby

odvolací súd jej odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel.

14. K doručenému odvolaniu sa vyjadril kolízny opatrovník v správe zo dňa 18.07.2025, ktorý poukázal
na zápisnicu o podaní vysvetlenia matky. Vyplynulo, že na adrese H., G. R. X, šieste poschodie,
matka s maloletými deťmi býva v byte rodinného príslušníka. Kolíznemu opatrovníkovi však táto adresa,

v čase vykonaného sociálneho šetrenia dňa 14.04.2025, nebola zo strany matky deklarovaná ako
adresa aktuálneho pobytu. Zároveň ani do realizácie súdneho výkonu rozhodnutia nebola oznámená
zmena aktuálneho pobytu matky a maloletých detí Úrad PSVaR Lučenec nedisponuje informáciou, kedy
v rozhodnom období matka s maloletými deťmi zmenila pobyt na adresu G. R. X., H., kde sa dňa
14.06.2025 realizovalo matkou iniciované dobrovoľné prevzatie maloletých detí. O realizácii prevzatia

maloletých detí dňa 14.06.2025 na adrese G. R. X, H., orgán SPODaSK, Úrad PSVaR Lučenec nikto
neinformoval, nekontaktoval, t.j. ani v rámci času výkonu služobnej pohotovosti, napriek tomu, že pri
pokuse o prevzatie maloletých detí boli prítomní okrem otca, jeho právnej zástupkyne aj zástupcovia
policajného zboru a psychologička. Prvotnú informáciu o tejto aktivite a účastníkoch prevzatia detí získal
orgán až následne zo zverenia na Facebooku. Z obsahu zápisnice OR PZ Lučenec, k prevzatiu detí

vzhľadom k okolnostiam na vzniknutú situáciu, ich zlý psychický stav nakoniec nedošlo. Vzhľadom
na okolnosti, ktoré sa udiali dňa 14.06.2025, došlo k akútnemu zhoršeniu zdravotného psychického
stavu maloletých detí a z dôvodu akútnosti zhoršenia zdravotného stavu bola maloletým deťom
odporúčaná hospitalizácia na oddelení psychiatrie. Maloleté deti sú od dňa 17.09.2025 hospitalizované
v Nemocnici s poliklinikou, n.o. H.. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 38P/86/2025-28 zo

dňa 05.06.2025 vníma kolízny opatrovník ako procesný postup súdu, ktorý je spôsobilý odstrániť stav
právnej neistoty na základe podaného podnetu oprávneného otca.

15. Z vyjadrenia otca k odvolaniu vyplýva, že v predmetnej právnej veci prebiehalo na okresnom súde
návratové konanie maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu, ktorým je štát K., USA. V predmetnej

veci prebieha na okresnom súde výkon súdneho rozhodnutia, ktoré je právoplatné a vykonateľné
v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline. Otec sa domáhal nariadenia vhodného opatrenia
zo dňa 09.05.2025 v podobe zákazu premiestniť maloleté deti matkou bez súhlasu súdu za účelom
dlhodobého alebo krátkodobého pobytu z adresy trvalého bydliska matky G. XXX, a to v rámci konania
o výkon rozhodnutia, pričom konajúci súd toto vylúčil na samostatné konanie. Otec sa v plnom rozsahu

stotožňuje s uznesením súdu prvej inštancie. Napokon aj z udalostí, ktoré nasledovali po vydaní
uznesenia súdu prvej inštancie, je zrejmé, že matka zavádza nielen konajúci súd ohľadom skutočného
bydliska maloletých detí a matky, ale aj kolízneho opatrovníka. Dňa 11.06.2025 sa uskutočnil súdny
výkon rozhodnutia na adrese pobytu matky a maloletých detí G. XXX. Matka sa s maloletými deťmi na
uvedenej adrese nenachádzala, na základe čoho bol súdny výkon rozhodnutia ukončený z dôvodu, že

maloleté deti sa nepodarilo nájsť. K dobrovoľnému odovzdaniu detí matkou však 14.06.2025 nedošlo pre
vyhrotenie situácie zo strany matky, jej rodinných príslušníkov na mieste odovzdania a z tohto dôvodu, aj
zlého psychického stavu maloletých detí, ktoré absolútne žiadnym spôsobom neboli matkou podporené
odísť s otcom. Miestom „dobrovoľného“ odovzdania maloletých detí matkou mala byť adresa G. R.
X, H., ako vyplýva z vyjadrenia kolízneho opatrovníka zo dňa 18.07.2025 k odvolaniu matky. Je teda

nepochopiteľný obsah odvolania matky, kde sa matka aj naďalej odvoláva na miesto bydliska na adrese
G. XXX. Otec sa stotožňuje so závermi kolízneho opatrovníka vo vyjadrení kolízneho opatrovníka, ktorý
uviedol, že uznesenie súdu prvej inštancie je kolíznym opatrovníkom vnímaný ako procesný postup
súdu, ktorý je spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty na základe podaného podnetu oprávnenéhootca. Uznesenie súdu prvej inštancie je dôvodné, nakoľko informácie o pobyte maloletých detí na území
Slovenskej republiky sú kľúčové pre výkon rozhodnutia. Matka však túto adresu neoznámila ani súdu
prvej inštancie, ani kolíznemu opatrovníkovi. Otec žiadal napadnuté uznesenie ako vecne správne

potvrdiť.

16. Vo vyjadrení právnej zástupkyne matky zo dňa 2. septembra 2025 (čl. 120 spisu, ďalej aj len
„podanie“), ktoré bolo označené ako podanie bolo zdôraznené, že Okresný súd Banská Bystrica vylúčil
návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp.zn.

38P/86/2025 a dňa 5. júna 2025 vydal rozhodnutie napadnuté odvolaním matky. Mala za to, že takýto
postup okresného súdu je v zmysle § 370 až § 391 zaradený do Štvrtej časti Civilného mimosporového
poriadku. Na výkon rozhodnutia sa použijú ustanovenia Prvej časti a Piateho dielu Prvej hlavy Druhej
časti,akniejeustanovenéinak.Konanieonávratemaloletéhodocudzinyprineoprávnenompremiestení
alebo zadržaní je konaním zaradeným do Šiesteho dielu Prvej hlavy Druhej časti Civilného sporového
poriadku, pričom podľa § 373 na konanie o výkon rozhodnutia o upravenej Štvrtej hlave Civilného

mimosporového poriadku sa nevzťahujú.

17. V podaní právna zástupkyňa matky uviedla, že „14. Je však nesporné, že konanie o návrate mal. do
cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní je konaním zaradením do Šiesteho dielu Prvej
hlavy druhej časti Civilného sporového poriadku, ktorej ustanovenia sa však podľa § 373 na konanie

o výkon rozhodnutia upravené v Štvrtej hlave Civilného mimosporového poriadku nevzťahujú.“ (č.l. 120
rub spisu)

18. Tiež v podaní právna zástupkyňa zdôraznila, že pokiaľ sa súd pri uzurpovaní si svojej právomoci
vydať vhodné opatrenie po domnelom skončení návratového konania riadil názorom, že nariadenie

vhodného opatrenia mu umožňuje Čl. 7 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí, je celkom zjavné, že okresný súd si neuvedomil, že je to zákonodarca a nie súd, kto
rozhoduje o systéme procesných prostriedkov využiteľných na vnútroštátnej úrovni v návratových
konaniach. Poukázala a citovala z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 23/2019
zo dňa 9. decembra 2020. Exekučným titulom je rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.

38P/105/2022.

19. Právna zástupkyňa matky v podaní uviedla, že podľa nej je nesporné, že zákonodarca a nie
súd rozhoduje o systéme procesných prostriedkov využiteľných v návratových konaniach. Keďže
zákonodarca obmedzil prijatie vhodných opatrení na konanie podľa Šiesteho dielu Prvej hlavy druhej

časti CMP, nepatrí súdu právomoc rozširovať tento systém procesných prostriedkov. Pre súd ako
pre všetky orgány verejnej moci platí imperatív zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého štátne orgány môžu konať len základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Exekučným titulom je však rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
38P/105/2022. Napadnuté rozhodnutie nie je možné považovať za súladné s ustanovením právnych

predpisov ak by aj ho bolo možné považovať neformálne za neodkladné opatrenie (tak ako sa ho
nakoniec dožadoval otec). Zo žiadneho ustanovenia Civilného mimosporového ani Civilného sporového
poriadku, ani z ustanovení zákona o rodine totiž nevyplýva oprávnenie súdu v civilnom sporovom,
či mimosporovom konaní obmedziť slobodu pohybu mal. detí takým spôsobom, akým to urobil súd
v napadnutom uznesení. Z výroku I. napadnutého uznesenia totiž vyplýva, že mal. deťom bola

obmedzená sloboda pohybu. Ich sloboda pohybu bola obmedzená tým, že sa matke zachádzalo
premiestniť ich bez súhlasu súdu za účelom krátkodobého alebo dlhodobého pobytu. Krátkodobý ani
dlhodobý pobyt nebol v uznesení napadnutom odvolaním nijakým spôsobom identifikovaný, takže nie je
zrejmé, či ide o pobyt detí mimo adresy uvedenej vo výroku I. na niekoľko minút, hodín, dní. Vychádzajúc
z odôvodnenia uznesenia, z ktorého vyplýva, že zmyslom tohto uznesenia je zabezpečiť urýchlený

návrat mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu a nevyhnutnosť, aby mal súd vedomosť o aktuálnom
pobyte mal. detí na území Slovenskej republiky, takéto obmedzenie slobody pohybu je podľa právnej
zástupkyne matky v rozpore s čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na vyššie uvedené
navrhla matka, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v prípade, že dospeje k
záveru, že neboli splnené procesné podmienky, zrušil a konanie o návrhu otca zastavil. V prípade, že

sa odvolací súd nestotožní s odvolacou námietkou matky o nesplnení procesných podmienok, navrhla
matka, aby odvolací súd uznesenie zmenil tak, že návrh otca zamietne.20. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala
subjektívne legitimovaná účastníčka konania (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 7 ods. 1 CMP a § 359 CSP),
v zákonom stanovenej lehote (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu

vyplývajúcom z § 65 CMP až § 67 CMP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 2 ods. 1 CMP
v spojení s § 385 ods. 1 CSP a contrario) uznesenie okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdil
podľa § 2 ods. 1 CMP v spojení s § 387 ods. 1, 2 CSP.

21. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutých výrokov uznesenia okresného súdu,

ktorými návrhu otca na nariadenie vhodného opatrenia vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými
v písomnom vyhotovení uznesenia okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1, 2
CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387
ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia
okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zopakoval tie závery

napadnutého rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),
a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na
odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení okresného súdu.

22. Z obsahu odvolania matky vyplývajú i námietky, okrem iného, nepreskúmateľnosti napadnutého
uznesenia. Okresný súd, podľa zistení odvolacieho súdu, v odôvodnení svojho uznesenia uviedol
relevantné skutkové zistenia, tieto v dostatočnom rámci pre účely nariadenia vhodného opatrenia
vyhodnotil a uviedol i právne predpisy, na základe ktorých posudzoval návrh otca vo vzťahu k zákonnej
úprave, skutkovému stavu, záujmom maloletých detí D. E. C. a A. B. C.. Napadnuté rozhodnutie

okresného súdu, preto podľa výsledkov odvolacieho konania nemožno považovať za svojvoľné, či
zjavne neodôvodnené, keď sa okresný súd v skutkovej a právnej rovine zaoberal nosnou argumentáciou
a túto argumentáciu, aj pokiaľ išlo o vyhodnotenie skutkového stavu, obsahu spisu, výsledkov
vykonaného dokazovania, ako i záujmov maloletých, riadne a dostatočne vyhodnotil, čo vyplýva z celého
odôvodnenia napadnutého uznesenia. Okresný súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a význam v kontexte relevantných zistení
o skutkovom stave vo veci. Z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že iba skutočnosť, že sa odvolateľ
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo o arbitrárnosti rozhodnutia súdu (I. ÚS 188/06).
23. Podľa jedného zo základných princípov mimosporového procesu vyjadreného v Čl. 4 CMP, ak je

účastníkom konania maloleté dieťa, koná súd v jeho „najlepšom záujme“. Inými slovami, objektívnym
explicitne stanoveným zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci maloletého je „záujem maloletého
dieťaťa“, čo korešponduje s podstatou a účelom základného práva maloletého dieťaťa na rodičovskú
výchovu a starostlivosť a tomuto právu zodpovedajúcemu základnému právu obidvoch rodičov na
starostlivosť a výchovu o svoje dieťa. Obsah týchto práv je homogenizovaný nielen v práve, ale súčasne

aj v povinnosti na sústavnú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj dieťaťa. Pokiaľ
teda ide o záujem maloletého dieťaťa, súd musí tento vyhodnocovať a zdôvodniť nielen mechanicky a
formálne, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu (porov. I. ÚS 378/2019).

24. Súd prijme aj bez návrhu vhodné opatrenia na zabezpečenie podmienok pre návrat maloletého (§

130 ods. 1 CMP). Súd môže rozhodnúť o dočasnej úprave styku navrhovateľa s maloletým (§ 130 ods.
2 CMP).

25. Pripomína odvolací súd, že: „V citlivej oblasti rodinných vzťahov je štát nielen povinný zdržať sa
opatrení,ktorébybrániliefektívnemuvýkonuprávanarodinnýživot,alevzávislostiodokolnostíkaždého

prípadu by mal prijať pozitívne opatrenia na zabezpečenie účinného výkonu takýchto práv. V tejto oblasti
je rozhodujúce, či bola dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi príslušnými protichodnými záujmami
– záujmami dieťaťa, dvoch rodičov a verejného poriadku – v rámci miery voľnej úvahy, ktorú štáty v
takýchto záležitostiach majú (pozri rozsudok Maumousseau a Washington proti Francúzsku zo 6. 12.
2007, sťažnosť č. 39388/05), majúc však na pamäti, že prvoradým hľadiskom a centrom úvah musí

byť najlepší záujem dieťaťa (pozri Gnahoré proti Francúzsku, sťažnosť č. 40031/98, bod 59).“ (Ústavný
súd SR vo veci sp.zn. IV. ÚS 242/2025-29 vo veci sťažovateľky, ktorá je matkou maloletých detí
v prejednávanej veci)26. Matka vo svojom vyjadrení k vyjadreniu otca označenom ako podanie, poukazovala na jej možnosť
zmeniť, prípadne doplniť odvolacie dôvody citovala z Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS
23/2019 a argumentovala tým, že okresný súd porušil právo na zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia,

ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces, pričom nezrozumiteľnosťou odôvodnenia
rozhodnutia súd odníma účastníkovi konania možnosť uplatniť proti jeho rozhodnutiu v opravnom
prostriedku relevantnú odvolaciu argumentáciu. Krajský súd, vzhľadom na namietaný procesný postup
okresného súdu konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu nie je možné vyhodnotiť ako
uznesenie, ktoré by nespĺňalo náležitosti § 220 CSP, a ktoré by nebolo možné považovať za súladné

so zákonom. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje i na Nález Ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 243/07-25
zo dňa 19. júna 2008, kde ústavný súd opakovane zdôraznil nezávislosť rozhodovania všeobecných
súdov, ktorá sa uskutočňuje v ústavnom, zákonnom, procesnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-
právny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú
z článku 46 a následného Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich
súčasť práva na riadny proces (článok 46 ods. 1 Ústavy, článok 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich

ľubovôľu rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v
§ 157 ods. 2 OSP (v čase rozhodnutia krajského súdu § 220 CSP). Z odôvodnenia musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými
skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia

nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy, resp.
článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely určujúce minimálnu
mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci Ústavného
súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného
všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takýmto hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil.

Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia,
nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty podporili príslušný záver.
Z uvedeného rozhodnutia vyplýva celková presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premis okresný súd dospel, boli prijateľné
pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Závery prijaté okresným súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a vyplývajú
z interpretácii súdneho rozhodnutia.

27. Vo vzťahu k vyjadreniu v odseku 25. podania matky (č.l. 121 spisu) odvolací súd považuje za
podstatné poukázať na ďalšiu časť z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS

23/2019 zo dňa 9. decembra 2020, na ktorý poukazovala i matka vo svojom vyjadrení, v ktorom z časti
III. vyplýva: „Povaha uznesenia (meritórne procesné) nie je definovaná podľa toho, ako a či vôbec
ju zákonodarca v texte právnej úpravy pomenuje, ale podľa charakteru právnych vzťahov, o ktorých
má byť autoritatívne rozhodnuté. Zo znenia § 23 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku vyplýva
záver o meritórnej povahe uznesenia vydaného podľa § 133 ods. 1 tohto zákona. Odvolací súd potom

vzhľadom i na citované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/238/2018 zo
dňa 17. januára 2019 nemohol uvedenú argumentáciu matky vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vecný
vplyv na správnosť záverov okresného súdu.

28. Vo vzťahu k argumentácií matky k procesnému postupu okresného súdu, ktorý vyústil do

napadnutého uznesenia okresného súdu, odvolací súd uvádza, že vzhľadom na zákonnú úpravu
aplikovanú okresným súdom § 130 CMP, skutkové okolnosti a ich vyhodnotenie nenašiel dôvod, ktorý
v konečnom dôsledku nebol odvolateľkou ani konkretizovaný, vynímajúc jej argumentáciu právoplatnosti
rozhodnutia v návratom konaní, pre ktorý by nebolo možné § 130 CMP aplikovať. V tomto smere
je namieste zdôrazniť, že nie je možné záujem matky maloletých detí nadradiť záujmu maloletých

detí. Odvolací súd v rovine týchto svojich konštatovaní na dotvrdenie správnosti záverov okresného
súdu i dovolacieho súdu v tejto rovine, len primerane a podporne poukazuje na závery vyplývajúce
z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/238/2018 zo 17. januára 2019 z ods. 9. a 10., ktoré
si osvojil „ Vyššie citované ustanovenia nesledujú len to, aby sa premiestnené alebo zadržiavané
dieťa navrátilo čo najskôr do cudziny, ale rovnako tiež to, aby - prijatím vhodných opatrení - boli

aspoň minimalizované negatíva a ujmy, ktoré spôsobilo jeho neoprávnené premiestnenie alebo
zadržanie. Právna úprava konania a rozhodovania súdu o návrhu na prijatie vhodného opatrenia na
zabezpečenie podmienok pre návrat maloletého (§ 130 CMP), ktorá sleduje práve tento cieľ, tvorí
integrálnu súčasť úpravy konania o návrat maloletého do cudziny. To treba mať na zreteli aj z hľadiskaprípustnosti dovolania (§ 76 CMP). 10. Napriek zámeru dosiahnuť čo najskorší návrat maloletého
dieťaťa do cudziny nemožno v praxi vylúčiť, že jeho faktický návrat sa z rôznych dôvodov predlžuje,
dokonca aj vtedy, keď už o návrate bolo právoplatne rozhodnuté. Aj v medziobdobí od právoplatnosti

návratového rozhodnutia do realizácie faktického návratu dieťaťa je však naďalej v jeho najlepšom
záujme, aby nedochádzalo k situáciám negatívne dopadajúcim na jeho citovú oblasť, prípadne ho inak
traumatizujúcim a poškodzujúcim.“, z ktorých dôvodov potom nemohol vyhodnotiť argumentáciu matky
„Ak teda súd nariadil napadnutým uznesením vhodné opatrenie podľa ust. § 130 CSP, jeho rozhodnutie
napĺňa aj odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP – na vydanie rozhodnutia neboli

splnené procesné podmienky. Súd vydal vhodné opatrenie v konaní, ktoré už bolo podľa posúdenia
súdu právoplatne skončené“ ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného
súdu. Tiež odvolací súd nemohol súhlasiť s tvrdením matky, že okresný súd postupoval nesprávne
„pri uzurpovaní si svojej právomoci“, pokiaľ okresný súd vychádzal zo zákonnej úpravy, obsahu spisu,
vykonaného dokazovanie a chránil záujmy maloletých detí, ktoré záujmy i Ústavný súd SR vo veci sp.zn.
IV. ÚS 242/2025 (vo veci sťažovateľky, ktorá je matkou maloletých detí v prejednávanej veci) kvalifikoval

tak, že „ Inherentnou súčasťou najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa je totiž jeho právo na to, aby
nebolo odtrhnuté od jedného rodiča a zadržiavané druhým rodičom, ktorý sa domnieva, že jeho práva
majú väčšiu váhu než práva dotknutého dieťaťa. Dieťa nemôže byť považované za vlastníctvo rodičov,
ale musí byť k nemu pristupované ako k jednotlivcovi s vlastnými právami a potrebami (už citovaný
rozsudok Maumousseau a Washingtom proti Francúzsku, bod 68). Spory či nezhody medzi rodičmi

nie je možné riešiť tým, že jeden z rodičov bez vedomia a súhlasu druhého rodiča, resp. akéhokoľvek
právoplatného rozhodnutia súdu odíde alebo zotrvá spoločne s maloletým dieťaťom v inom štáte, než je
štát obvyklého pobytu dieťaťa, a tým znemožní druhému rodičovi výkon jeho rodičovských práv. Takému
konaniu nemožno priznať právnu ochranu, keďže ním dochádza k vážnemu zásahu do práv druhého
rodiča, preto je žiaduce, aby následky tohto konania boli pokiaľ čo možne najrýchlejšie odstránené

rozhodnutím o nariadení návratu dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Haagsky dohovor sleduje
práve tento účel.“ (Ústavný súd SR č.k. IV. ÚS 242/2025-29 vo veci sťažovateľky, ktorá je matkou
maloletých detí v prejednávanej veci)

29. Matka v podaní tiež uviedla, že podľa nej je nesporné, že nekonzistentnosťou „výroku a

jeho odôvodnenia, teda nariadením vhodného opatrenia podľa § 130 CMP vychádzajúc z premisy
právoplatného skončenia návratového konania, naplnil okresný súd aj odvolací dôvod podľa ust. § 365
ods. 1 písm. b) CSP, teda nesprávnym procesným postupom znemožnil matke mal. detí uskutočňovať jej
patriace procesné práva“. Odvolací súd v súvislosti s posúdením tohto odvolacieho dôvodu, poukazuje
na vyššie uvedené postuláty a má za to, že k naplneniu dôvodnosti tohto odvolacieho dôvodu rozhodne

nedošlo. Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup, nie však samotné rozhodovanie. Konanie
súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať
tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej
ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho
vydaní (vyhlásení a vyhotovení) musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na

prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k
výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto
potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva
na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu)
uplatneniudôležitýchprocesnýchprávúčastníkovkonaniaslúžiacichnaochranuichprávaoprávnených

záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho
konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného
práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v
značnejmiereobmedzenýprijehouplatnenívdôsledkunesprávnehopostupusúdu,dochádzavtakomto
prípadekstavu,kedysamupostupomsúduodnímamožnosťkonaťpredsúdom,porušujeústavnéprávo

na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký
postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním
súdu sa rozumie predovšetkým jeho procesný postup. Súdna ochrana sa poskytuje v materiálnom
ponímaní, čo tiež znamená, že nie každé prípadné procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny
procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je považovaný

za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôležitými
hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či procesný úkon z
uplatnenia ktorého bol účastník vylúčený, mal podstatný vplyv na ďalšie konanie. Za odňatie možnosti
konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti súdu, ani vňom vyslovený právny názor, s ktorým sa účastník nestotožňuje. Odvolací súd po vykonaní odvolacieho
prieskumu konštatuje, že k takejto vade konania, ktorá by napĺňala tento odvolací dôvod nedošlo. Matka
zo žiadneho úkonu okresného súdu vylúčená nebola a z rozhodnutia okresného súdu v žiadnom prípade

nemožno vyvodiť tvrdenie matky „opatrenie po domnelom skončení návratového konania riadil názorom,
že nariadenie vhodného opatrenia mu umožňuje čl. 7 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodnýchúnosovdetí,jecelkomzjavné,žeokresnýsúdsineuvedomil,žejetozákonodarcaanie
súdktorozhodujeosystémeprocesnýchprostriedkovvyužiteľnýchnavnútroštátnejúrovnivnávratových
konaniach., ak okresný súd podľa odôvodnenia aplikoval § 130 CMP, ktorý sa v tejto časti nepremietol do

citovanej argumentácie matky. Odvolací súd konštatuje tiež, že tvrdenie matky uvádzané vo vyjadrení
„podomnelomskončenínávratovéhokonania“,zostalobezbližšiehozdôvodneniamatkou,keďževčase
vyhotovenia vyjadrenia matky zo dňa 2. septembra 2025, bolo návratové konanie právoplatne skončené
a o sťažnosti matky rozhodol aj Ústavný súd SR rozhodnutím č.k. IV. ÚS 242/2025-29 zo dňa 13. mája
2025 (vo veci sťažovateľky, ktorá je matkou maloletých detí v prejednávanej veci).

30. Matka v podaní mala za to, že okresný súd svojim rozhodnutím obmedzil maloletým deťom
slobodu pohybu. Podľa zistení odvolacieho súdu okresný súd rozhodol tak, že „zakazuje matke
premiestniť maloleté deti: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX a D. E. C., nar. XX.XX.XXXX bez súhlasu súdu,
za účelom krátkodobého alebo dlhodobého pobytu, z miesta pobytu v Slovenskej republike, t. j. z
miesta trvalého pobytu matky, bytu č. X na adrese G. XXX.,čo má byť podľa matky v rozpore s Čl. 23

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd pri terminologickom i obsahovom výklade výroku I.
napadnutéhouznesenia,mázato,žetentorozhodneniejevrozpore,ktorýuvádzalamatka,keďžezákaz
premiestnenia maloletých detí za účelom krátkodobého alebo dlhodobého pobytu je viazaný na súhlas
súdu. Vzhľadom na znenie výroku I. napadnutého uznesenia, je zrejmé že sa viaže na krátkodobý ako
i dlhodobý pobyt, čo nebolo potrebné bližšie konkretizovať, ak z odôvodnenia napadnutého uznesenia

vyplýva, že zmyslom uznesenia bolo zabezpečiť urýchlený návrat mal. detí do krajiny ich obvyklého
pobytu a nevyhnutnosť, aby mal súd vedomosť o aktuálnom pobyte mal. detí na území Slovenskej
republiky, takéto obmedzenie slobody pohybu nie podľa odvolacieho súdu je v rozpore s čl. 23 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky.

31. Vo vzťahu ku svojim záverom odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k.
IV. ÚS 242/2025-29 zo dňa 13. mája 2025 (vo veci sťažovateľky, ktorá je matkou maloletých detí
v prejednávanej veci), z ktorého vyplýva, že: „K naplneniu tohto účelu Haagsky dohovor vychádza z
vyvrátiteľnej domnienky, že najlepším záujmom dieťaťa je pri jeho neoprávnenom premiestnení alebo
zadržiavaní urýchlené obnovenie statusu quo ante, teda zaistenie promptného návratu dieťaťa do

krajiny jeho obvyklého pobytu (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto, kde má dieťa
rodinné, sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), aby sa zamedzilo tomu, že faktická situácia,
ktorá bola pôvodne protiprávna, bude z právneho hľadiska zhojená, a aby o otázkach rodičovskej
starostlivostirozhodovalipríslušnésúdyvmiesteobvykléhobydliskadieťaťavsúladesčl.19Haagskeho
dohovoru (už citovaný Maumousseau a Washington proti Francúzsku, body 69 až 83 alebo tiež I. ÚS

254/2022). Výnimku predstavujú prípady, na ktoré pamätá čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru.
15. Inherentnou súčasťou najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa je totiž jeho právo na to, aby nebolo
odtrhnuté od jedného rodiča a zadržiavané druhým rodičom, ktorý sa domnieva, že jeho práva majú
väčšiu váhu než práva dotknutého dieťaťa. Dieťa nemôže byť považované za vlastníctvo rodičov, ale
musí byť k nemu pristupované ako k jednotlivcovi s vlastnými právami a potrebami (už citovaný rozsudok

Maumousseau a Washingtom proti Francúzsku, bod 68). Spory či nezhody medzi rodičmi nie je možné
riešiť tým, že jeden z rodičov bez vedomia a súhlasu druhého rodiča, resp. akéhokoľvek právoplatného
rozhodnutia súdu odíde alebo zotrvá spoločne s maloletým dieťaťom v inom štáte, než je štát obvyklého
pobytu dieťaťa, a tým znemožní druhému rodičovi výkon jeho rodičovských práv. Takému konaniu
nemožnopriznaťprávnuochranu,keďženímdochádzakvážnemuzásahudoprávdruhéhorodiča,preto

je žiaduce, aby následky tohto konania boli pokiaľ čo možne najrýchlejšie odstránené rozhodnutím o
nariadení návratu dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Haagsky dohovor sleduje práve tento účel.“

32. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnajnapríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo
veci, odvolací súd, nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

33. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací
súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho
rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol

vlastnú argumentáciu.

34. Vychádzajúc z prezentovaných úvah sa odvolací súd stotožnil s určujúcim záverom súdu prvej
inštancie, ktorý uviedol vo výrokovej časti svojho rozhodnutia. Vzhľadom na skutkové okolnosti
okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu v dostatočnom rámci zohľadnil i skutočnosti, špecifiká
v prejednávanej veci, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne

správne rozhodnutie cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP, v podrobnostiach odkazuje na dostatočné
odôvodnenienapadnutéhorozhodnutia.Súdomprvejinštanciezvolenejargumentáciipodľaodvolacieho
súdu nemožno nič z hľadiska jej racionálnosti, dostatočnosti, či vo svetle naplnenia zmyslu a účelu
ochrany záujmov detí ako osobitne zákonom chránených subjektov, vytknúť.

35. Keďže odvolací súd nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP, ani pokiaľ ide o trovy
odvolacieho konania, o týchto rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

36. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSPdovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného

dovolania.