Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 14, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoCsp/16/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717209775
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8717209775.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov

senátu JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a JUDr. Branislava Brezu, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpeného:
Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 53
255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX A., zastúpenému:
JUDr. Monika Marjanovič, advokátka, so sídlom Urbánkova 1562/6, 040 01 Košice, IČO: 35561734,
o zaplatenie 114.235,40 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k.
18Csp/101/2017-444 zo dňa 27.11.2024 v spojení s opravným uznesením č. k. 18Csp/101/2017-467

z 08.01.2025, opravným uznesením č. k. 18Csp/101/2017-520 z 23.04.2025 a opravným uznesením č.
k. 18Csp/101/2017-530 z 07.07.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením č. k. 18Csp/101/2017-467 z 08.01.2025,
s opravným uznesením č. k. 18Csp/101/2017-520 z 23.04.2025 a opravným uznesením č. k.
18Csp/101/2017-530 z 07.07.2025.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku

I. žalobu zamietol. Vo výroku II. vyslovil, že žalovaný voči žalobcovi nárok na 100 %-tnú náhradu trov
konania, ktoré budú vyčíslené v samostatnom uznesení po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie súd právne odôvodnil ustanovením § 37, § 39, § 53 ods. 9 , § 54 ods. 1, § 100 ods. 1,
§ 101, § 103, § 151j, § 151m a § 526 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 1, § 2
ods. 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a o doplnení iných zákonov, § 3 ods.
8, § 7, § 8 a § 9 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v prvom rade posudzoval, či nárok žalobcu je premlčaný.
Začiatok plynutia premlčacej doby odvodzoval od záveru, že pri strate výhody splátok v spotrebiteľských
vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (všeobecne) začne premlčacia doba
plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre
nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. V tejto súvislosti konštatoval, že veriteľ vo výzve na úhradu
pohľadávky zo dňa 11.08.2014, ako nevyhnutným zákonným predpokladom zosplatnenia úveru, v rámci

spotrebiteľa, neuviedol pre ktorú omeškanú splátku (t. j. kedy splatnú splátku) mieni úver spoplatniť, a
aká je presná výška danej splátky, čo je nutné aj pre to, aby bolo možné kontrolovať, či naplnil pre taký
postup podmienky zákona. Uviedol len celkovú dlžnú sumu, pričom malo ísť o 6 po sebe idúcich splátok
počnúc zrejme dňom 20.03.2014. No táto suma nesedí, lebo ku dňu 11.08.2014 šiesta splátka splatnáešte nebola, to nastalo až 20.08.2014. Suma uvádzaná vo výzve je teda neurčitá a nesúladná s účelom
úkonu, zmyslom vyžadovaným zákonom, na ktorý bola určená. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žaloba bola podaná na súd dňa 20.10.2017, bola teda podaná po uplynutí premlčacej doby, ktorá

začala plynúť najneskôr dňa 20.09.2014. Premlčacia lehota preto márne uplynula pre žalobcu dňom
21.09.2017 a pre splátku splatnú 20.06.2014.

4. Taktiež súd prvej inštancie konštatoval, že výzva zo dňa 11.08.2014 má znaky nekalého klamlivého
postupu dodávateľa - veriteľa a tiež konania v rozpore s dobrými mravmi v zmysle zákona č. 250/2007.

Výzva obsahuje sumu nezodpovedajúcu počtu omeškaných splátok, obsahuje všetky splátky, aj tie,
ktoré neboli neuhradené viac ako tri mesiace, či ktoré neboli splatné, nie iba jednu, obsahuje neurčitý
vágny pojem bezodkladne, čo si môže každá zo strán vykladať inak, lehota tak je neurčitá, v neprospech
spotrebiteľa a neurčuje takú jasnú a primeranú lehotu na plnenie, hoci by to malo byť tých 15 dní
minimálne, čo banka akoby zamlčala. Tiež uvádza úver z iného dňa, ako bol skutočne uzavretý. Je
formulovaná v rozpore so zmyslom a účelom daného zákonného ustanovenia a uvádza spotrebiteľa aj

do omylu, keď mu tvrdí, že pre vyhlásenie splatnosti celého úveru musí uhradiť celú dlžobu voči banke,
čo ale odporuje najmä § 53 ods. 9 OZ, a dá sa posúdiť ako nekalý postup, úkon, ktorý je neplatným
aj pre tento dôvod. Podľa súdu prvej inštancie zo zákona sú nutné dve fázy zosplatnenia, dva právne
úkony, a ten prvý právny úkon - konkrétna určitá, jednoznačná, nezavádzajúca výzva dlžníkovi, a tá musí
obsahovať podľa súdu, o ktorú splátku ide a aká je jej výška. Ak to neobsahuje, ale obsahuje napr. ako

v tomto prípade sumu nie za jednu, ale za všetky dlžné splátky, splatné aj menej ako 3 mesiace či ešte
nesplatné vôbec, pričom ani táto suma nekorešponduje s výškou a súhrnom takých splátok, obsahuje
lehotu na úhradu nie konkrétnym počtom dní, ale bezodkladne / prakticky banka mohla zosplatniť úver
aj na druhý deň, čiže dá sa taký pojem vysvetľovať rôzne, každopádne tá formulácia je v neprospech
spotrebiteľa, mylná a zavádzajúca, pričom obsahuje a aj iné mylné údaje, je tento úkon na úkor určitosti

nejasný, vyvoláva otázniky a je preto neplatný pre jeho neurčitosť (§ 37 ods. 1 OZ), a keďže obchádza
zákon, tak je neplatný aj z dôvodu § 39 OZ. Keďže je jeho riadne vykonanie predpokladom samotného
zosplatnenia, tak ani zosplatnenie k 20.10.2014 potom nemôže byť platné (a ak úver nebol zosplatnený,
nemožnohoanipreviesťnainúosobu).Súdprvejinštanciekonštatoval,žepreriadnepostúpenieúveruv
zmysle§92ods.8zákonač.483/2001Z.z.obankách tedapostačíajriadneúplnéazákonnépredčasné

zosplatnenie úveru, že teda nie je potrebné zaslať o tom dlžníkovi samostatné osobitné oznámenie.

5. Podľa názoru súdu prvej inštancie ani samotná zmluva o postúpení pohľadávky z 30.07.2019, ktorú
pôvodný žalobca ako postupca predložil tiež súdu ako dôkaz, nemá náležitosti predpísané zákonom,
je neurčitá podľa § 37 OZ. Po podrobnom preskúmaní zmluvy o postúpení pohľadávky je nutné

konštatovať, že v zmluve samotnej nie je o úvere žalovaného vôbec žiadna zmienka, nemožno textom
zmluvypreukazovať,žedošlokpostúpeniupohľadávkyžalovanéhoavakejvýškepredmetnouzmluvou,
iba že predmetom postúpenia je 12 rôznych úverov. Text zmluvy síce odkazuje na prílohu zmluvy č. 1,
v ktorej majú byť definované jednotlivé pohľadávky s príslušenstvom, ako jej neoddeliteľnú súčasť, no z
toho, čo bolo predložené, z prílohy ktorá nebola ani spojená s listinou ako dôkaz nevyplýva ani žiadna

identifikácia žalovaného okrem jeho mena a priezviska, ani výška pohľadávky a jej príslušenstva, ktoré
bolo postúpené. Číslo úverového účtu žalovaného v prílohe uvedené (XXXXXXXXXX) nekorešponduje
ani s číslom úverového účtu uvedeným v Zmluve o úvere (XXXXXXXXXX), no najmä z predloženého
textu prílohy nie je možné vôbec zistiť, aká pohľadávka konkrétne a v akej výške bola vlastne postúpená,
či došlo k postúpeniu celej pohľadávky alebo len jej časti a či výška postúpenej sumy je totožná s tým, čo

bolouplatňovanévspore.Samotnúzmluvuopostúpenítakvyhodnotilsúdakoneplatnú.Žalobcavrámci
odvolacieho konania síce predložil doplnenia tejto zmluvy, ale vzhľadom na sudcovskú koncentračnú
zásadu, na ne pri rozhodovaní neprihliadol. Takže aj toto uviedol súd prvej inštancie ako druhý dôvod,
prečo žalobca nemá v spore aktívnu legitimáciu.

6. Vzhľadom na formuláciu textu v zmluve a výkladové pravidlá ohľadom Obchodných podmienok súd
prvej inštancie dospel aj k záveru, že možnosť zosplatnenia pre omeškanie s úhradami potom nebola
v zmluve ani dohodnutá, resp. veriteľom určená v úverovej zmluve, pretože išlo len o rámcové a veľmi
všeobecné, „bezbrehé“ ustanovenie, v ktorom veriteľ demonštroval svoju vládu nad dlžníkom, hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v čl. IX., bod 7 Zmluvy a to tak, že ak dlžník poruší svoje

akékoľvek povinnosti dohodnuté Zmluvou, Podmienkami alebo súvisiacimi zmluvnými dokumentmi,
môže banka od zmluvy odstúpiť a, či požadovať okamžité splatenie istiny úveru a jeho príslušenstva.
PretoustanoveniatejtoZmluvyvčl.IX.,bodu7sú neprijateľnouzmluvnoupodmienkou.Akeďžežalobca
nepreukázal, že sa dlžník oboznámil s OP a ďalšími súvisiacimi listinami, nemohol prihliadnuť ani naustanovenia čl. IV. ods. 2 písm. g), ods. 4 písm. a) Obchodných podmienok, ako požadoval žalobca.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca ani nebol pre tieto dôvody oprávnený úver vôbec zosplatniť.

7. Čo sa týka zosplatnenia, za osobitnú črtu sporného úveru považoval súd prvej inštancie to, že je
zabezpečený záložným právom na nehnuteľnosť - dom, v ktorom má žalovaný a ďalšie osoby svoje
bydlisko, ktorý žalovaný vlastnil a teraz ho vlastní od roku 2017 jeho matka, na základe tamojším
k súdom vyslovenej neplatnosti kúpnej zmluvy medzi ňou a žalovaným, a tiež to, že po poskytnutí
sporného úveru bol žalovaný po piatich rokoch splácania v omeškaní so siedmimi splátkami mesiacov

pred zosplatnením, ale len so štyrmi nad tri mesiace, pričom ale jedna splátka predstavovala len
necelých 1.000,- eur. Tiež preto na zosplatnenie (oba právne úkony - výzva pred zosplatnením a
samotné zosplatnenie) treba hľadieť a vykladať ho aj eurokonformne, v súlade so Smernicou 93/13. Pre
účely posúdenia nekalej povahy spornej zmluvnej podmienky možno zohľadniť proporcionalitu výkonu
práva podnikateľa/banky požadovať splatenie celého úveru a najmä závažnosť porušenia povinností
spotrebiteľavovzťahukvýškeúveruadobejehosplácania.Vprejednávanejvecisapredmetnázmluvao

úvere vzťahovala na obdobie 20 rokov a ČSOB uplatnila klauzulu o predčasnej splatnosti úveru až po 6-
tich rokoch platenia úveru splátkami vlastne len z dôvodu omeškania úhrady so splátkou vo výške 946,-
eur tri mesiace. Hodnota rodinného domu, ktorý je predmetom mimosúdneho predaja, je podľa úvahu
súdu poznajúc ceny nehnuteľností v A. ale cca 250-krát vyššia ako suma, pre ktorú ČSOB vyhlásila,
či mala vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru a pristúpila k výkonu záložného práva, aj keď celkový dlh

zameškaných splátok bol po správnosti necelých 5.000,- eur.

8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že podľa slovenského práva uplatnenie klauzuly o predčasnej
splatnosti, o akú ide vo veci samej, podliehalo (do 01.11.2024) len jedinej podmienke, a to
trojmesačnému omeškaniu s platbou a upozorneniu zo strany veriteľa v dodatočnej lehote nie kratšej

ako pätnásť dní. Podľa názoru súdu prvej inštancie táto právna úprava je ale v rozpore s právom
Únie a najmä so zásadou proporcionality, keďže umožňujú predaj nehnuteľnosti, v ktorej má spotrebiteľ
trvalý pobyt, a to aj v prípade menej závažného porušenia zmluvy. Zmluvná, resp. i zákonná podmienka
o predčasnej splatnosti takého hypotekárneho úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech
spotrebiteľa, a preto je relevantné, či právo predajcu alebo dodávateľa požadovať splatenie celého

úveru je podmienené tým, že spotrebiteľ nesplní povinnosť, ktorá je v rámci predmetného zmluvného
vzťahu podstatná, či sa toto právo priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti
dostatočne závažné z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky, či toto právo predstavuje odchýlku od
právnych predpisov uplatniteľných v danej oblasti pri neexistencii osobitných zmluvných ustanovení, a či
vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto

podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-598/21.

9. Súd prvej inštancie poznamenal, že žalobca počas viacročného trvania sporu reagujúc na tvrdenia
žalovanej strany počas konania zmenil, resp. doplnil, v tomto rozhodujúce skutkové tvrdenie, oproti

pôvodne uvádzanému v žalobe a neskoršom vyjadrení, ohľadom splátok a premlčania. V zmysle §
140 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte ako ,,CSP“) ide ale tak o
zmenu žaloby, ktorou je aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v
žalobe. No podľa § 294 CSP v spotrebiteľských sporoch sa zmena žaloby nepripúšťa. Aj preto súd prvej
inštancie taký postup žalobcu nemohol akceptovať a nemohol z takých zmien pri rozhodovaní relevantne

vychádzať. Na také zmeny a doplnenia skutkových tvrdení žalobcom oproti preto neprihliadol.

10. Súd prvej inštancie neprihliadol na skutkové tvrdenia, ktoré žalobca začal uplatňovať na konci
sporového konania, až po štyroch rokoch konania, a až po tom, čo právne vady spoplatnenia úveru
kvalifikovane advokátom napadla žalovaná strana (najmä tvrdenie, že išlo o zosplatnenie úveru pre

splátku úveru splatnú pôvodne 20.07.2014) a ktoré neboli predložené včas a ani neboli podporené
dôkazmi, ako ukladá o. i. Čl. 8. Základných zásad CSP, a ovplyvnili aj rýchlosť konania pri rozhodovaní
neprihliadal tiež o.i. aj s poukazom na § 153 ods. 1, ods. 2 CSP. Nakoniec, aj Všeobecné obchodné
podmienky, či Obchodné podmienky pre hypotekárne úvery, hoci mali tvoriť neoddeliteľnú súčasť zmluvy
o úvere a logicky a nepochybne mali byť už prílohou žaloby, žalobca predložil súdu až po štyroch rokoch

konania a vôbec nepredložil ani Sadzobník, na ktorý zas poukazujú Obchodné podmienky. A po tom, čo
súd v rozsudku vyslovil ako prejudiciálnu otázku, že zmluva o postúpení je neurčitá a tak neplatná, tak
až v odvolacom konaní predložil rôzne jej účelové z toho dôvodu dodatky, ktoré to mali konvalidovať.
Ani na tieto listiny v rámci konania už neprihliadol.11. Uviedol, že tiež by v ďalšom, keby nemal za to, že nárok žalobcu je premlčaný, a že nie je aktívne
legitimovaný v spore musel posudzovať tiež, či zmluva o hypotekárnom úvere, ktorá je predmetom

rozhodovania, má všetky náležitosti, ktoré požaduje zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení platnom v
čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, v ustanoveniach § 67-88, najmä však podľa § 75 zákona č. 483/2001
Z.z. vo vtedy platnom znení, pretože jej znenie budí pochybnosti o tom, žeby zákonom predpísanými
náležitosťami disponovala (viď. § 75 ods. 1 písm. e), f), g), ods. 4 písm. b) a d)). Okrajovo poznamenal,
že nárok na úhradu nákladov dražby žalobca nijako dôkazne nedoložil, iba faktúra na jeho priznanie

rozhodne nestačí. Minimálne mal predložiť aspoň Zmluvu o vykonaní dobrovoľnej dražby s dražiteľom,
rozhodnutie súdu o neodkladnom opatrení a najmä ale relevantný doklad o uhradení predmetnej faktúry.

12. Tiež súd prvej inštancie uviedol, že na základe predbežného právneho posúdenia žalobca vzal
žalobu čiastočne späť v časti uplatneného zmluvného úroku, resp. svoj nárok na zákonný úrok z
omeškania obmedzil na sumu najviac do výšky 47.635,94 eur. Súd prvej inštancie vzhľadom na § 140

CSP tento návrh nepovažoval za zmenu žaloby, pretože sa ním nerozširovalo už uplatnené právo a
ani sa neuplatňovalo iné právo, preto o ňom ani formálne nerozhodoval, výška úrokov tiež vyplýva z
právneho predpisu (upresneného judikatúrou).

13. Vzhľadom na plný úspech žalovaného v konaní, súd prvej inštancie priznal žalovanému 100 %-tný

nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP.

14. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, namietajúc nesprávny procesný postup
súdu prvej inštancie, nesprávne skutkové závery a nesprávne právne posúdenie veci.

15. V prvom rade poukázal na to, že hlavným dôvodom zamietnutia žaloby žalobcu bolo podľa názoru
súdu prvej inštancie premlčanie uplatnenej pohľadávky. Súd prvej inštancie však ani ustálene neuzavrel,
od kedy začala plynúť premlčacia doba a kedy bol posledný deň na uplatnenie pohľadávky na súde, t.
j. kedy premlčacia doba uplynula. Súd prvej inštancie tak právne neuzavrel plynutie premlčacej doby a
nedal žalobcovi ani len odpoveď k dôvodu, pre ktoré súd jeho žalobu zamietol a v tomto smere súd len

uviedol tri hypotetické možnosti, podľa ktorých by sa pohľadávka premlčala, keďže právne uzavrel, že
premlčacia doba začala plynúť buď 21.06.2014, alebo 21.07.2014, alebo 21.08.2014.

16. Namietal, že súd prvej inštancie v tejto súvislosti nerešpektoval aktuálnu rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej v prípade spotrebiteľských vzťahov plynie

premlčacia doba až deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od tejto nesplnenej splátky (v
prejednávanom prípade došlo k uplatneniu práva podľa § 565 v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ pre
nesplnenie splátky splatnej 20.07.2014 – nakoľko táto o viac ako 3 mesiace predchádzala uplatneniu
tohto práva – a preto premlčacia doba plynula až odo dňa nasledujúceho po 20.10.2014, t. j. od
21.10.2014). Súd prvej inštancie uviedol až tri možné alternatívy, pre ktorú splátku došlo k vyhláseniu

mimoriadnej splatnosti – a to 20.03.2014, 20.04.2014, 20.05.2014 - tak ani nemožno považovať takéto
odôvodnenie za zákonné, a to napriek prvej vete ust. § 103 OZ (t. j., že takáto splátka má samostatnú
splatnosť a plynie pre ňu samostatná premlčacia doba), s čím sa s ohľadom na § 565 OZ v spojení
s ust. § 53 ods. 9 OZ nemožno stotožniť, nakoľko je zrejmé, že veriteľ uplatňuje toto právo vždy pre
splátku, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní po dobu dlhšiu ako 3 mesiace v čase zosplatnenia. Ak to

právo neuplatní, potom ho môže opäť uplatniť o mesiac na to, za predpokladu, že ani táto nasledujúca
splátka nebude dlžníkom uhradená, avšak potom je toto právo uplatnené už pre nasledujúcu splátku, t. j.
tú, s ktorou je dlžník v omeškaní po dobu dlhšiu ako 3 mesiace (nie však pre staršiu omeškanú splátku).
Žalobca zastáva názor, že právny predchodca žalobcu sa na súde mohol po prvý raz domáhať svojho
práva prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby, ktorá začala plynúť od omeškania žalovaného

so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh (splátka splatná dňa 20.07.2014,
t. j. splátka, s ktorou bol žalovaný v omeškaní po dobu dlhšiu ako 3 mesiace pred uplatnením tohto
práva). Najskorším dňom, kedy sa v zmysle § 101 OZ právo mohlo vykonať prvý raz je deň 21.10.2017
(20.07.2014 + 3 mesiace + 1 deň). Premlčacia doba by tak v predmetnom prípade uplynula až dňa
21.10.2017, teda pokiaľ právny predchodca žalobcu podal žalobu na súde dňa 20.10.2017, žaloba bola

podaná na súde včas. Nemožno sa preto stotožniť so závermi súdu, v zmysle ktorých podaním zo dňa
21.10.2014 – doručeným žalovanému dňa 24.10.2014 – kedy nastala účinnosť zosplatnenia veriteľa,
došlo k uplatneniu práva podľa ust. § 565 OZ (v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ) pre nesplnenie splátky
splatnej dňa 20.03.2014, alebo 20.04.2014, alebo 20.05.2014. Uvedené závery súdu prvej inštanciepodľa názoru žalobcu vôbec nevyplývajú z právnych predpisov (ani z ust. § 565 OZ, ani z § 53 ods. 9
OZ) a sú v priamom rozpore s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(sp. zn. 1Cdo/13/2022 z 30.01.2024, 9Cdo/245/2022 z 26.03.2024)

17. Ďalej žalobca namietal záver súdu prvej inštancie, že podanie zo dňa 21.10.2014, ktorým došlo k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti je neplatný právny úkon z dôvodu, že z výzva, ktorá mu predchádzala,
t. j. z výzvy zo dňa 11.08.2014 nevyplýva, pre ktorú splátku má v budúcnosti dôjsť k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti, pričom takéto určenie je obligatórnou náležitosťou podmieňujúcou platnosť

právneho úkonu výzvy, a teda ja samotného zosplatnenia. Argumentoval, že nie je potrebné, ale
ani dobre možné uvádzať splátku vo výzvach, pre ktorú veriteľ právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
môže využiť alebo už využil. Zákon takéto označenie splátky v zosplatňujúcom úkone, resp. aj výzve
podľa § 53 ods. 9 OZ veriteľovi neukladá. V predmetnej veci posudzovaná výzva pred vyhlásením
splatnosti, či zosplatňujúca, z hľadiska obsahu uvádzajú celkovú dlžnú sumu, s ktorou bol dlžník
toho času v omeškaní. Špecifikácia splátky nemá v konečnom dôsledku žiaden pozitívny dopad na

zvýšenie platobnej disciplíny dlžníka-spotrebiteľa, absencia špecifikácie splátky nestavia spotrebiteľa do
nevýhodnejšieho postavenia. Predmetnú otázku posudzovali súdy približne od roku 2008 – do roku 2024
a z rozhodovacej praxe súdov (na všetkých úrovniach) pre banky požiadavka na špecifikáciu splátky
vo výzve zosplatňujúcej, resp. pred zosplatnením nevyplynula. Predmetnú problematiku posudzoval
dovolací súd pri riešení právnej otázky premlčania (výsledkom čoho bol aj judikát publikovaný pod č.

R 29/2023, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. novembra 2022 sp. zn. 7Cdo/268/2020). Povinnosť
veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť zo spotrebiteľskej zmluvy pre jedinú omeškanú splátku, ktorú je
povinný veriteľ určiť v právnom úkone (či už upozornení alebo samotnom zosplatnení) je v rozpore s
rozhodnutímSúdnehodvoraEÚz09.11.2023(C-598/21).Navyšeod01.11.2024užvzmyslenovelizácie
Občianskeho zákonníka nie je potrebné ani samostatné upozornenie pred zosplatnením, keď dlh sa

stáva splatným na základe oznámenie o zosplatnení po zákonom stanovenej aspoň 15-dňovej lehote na
zaplatenie (a opätovne navyše bez toho, aby veriteľ bol povinný uvádzať konkrétne omeškané splátky,
avšak stačí uviesť len sumu omeškaných splátok).

18. Žalobca ďalej uviedol, že výzva veriteľa je pre spotrebiteľa dostatočným spôsobom určitá a je jasný

prejav vôle veriteľa, ktorý využil svoje právo zosplatniť úver po predchádzajúcej výzve na zaplatenie
omeškaných splátok. Prejav vôle je totiž neurčitý len v tých prípadoch, pokiaľ je neistý jeho obsah. Z
obsahuuvedenýchúkonovjevšakcelkomzrejmýúmyselveriteľa,t.j.upozorneniedlžníkavsúladesust.
§ 53 ods. 9 OZ na to, že je v omeškaní po dobu viac ako 3 mesiacov, je z neho zrejmá aj celková výška
jeho omeškania a rovnako upozornenie na to, že v prípade, ak omeškané plnenie neuhradí v dodatočnej

lehote, je veriteľ oprávnený žiadať o zaplatenie celej pohľadávky. Rovnako z obsahu zosplatnenia je
zrejmá vôľa veriteľa, aby nastala splatnosť celej pohľadávky z dôvodu porušenia povinností na strane
dlžníka – nedodržania jeho platobnej disciplíny. Z obsahu týchto úkonov je teda bez akýchkoľvek
pochybností zrejmá vôľa konajúcej osoby, čo vylučuje možné právne posúdenie uvedených právnych
úkonov ako neurčitých, resp. neplatných.

19. Namietal záver súdu prvej inštancie, že z prílohy Zmluvy č. 1 o postúpení pohľadávky, v ktorej majú
byť definované jednotlivé pohľadávky s príslušenstvom, ako jej neoddeliteľnú súčasť, nevyplýva ani
žiadna identifikácia žalovaného okrem jeho mena a priezviska, ani výška pohľadávky a jej príslušenstva,
ktoré bolo postúpené. Žalobca poukázal na skutočnosť, že z Prílohy k Zmluve o postúpení vyplývajú

okrem mena a priezviska žalovaného aj jeho adresa trvalého pobytu, dátum narodenia, rodné číslo, číslo
zmluvy: XXXXXX zhodujúce sa s číslom úverovej zmluvy a číslo úverového účtu uvedené v Prílohe k
Zmluve o postúpení sa rovnako zhoduje s dôkazmi o platbách žalovaného, ktoré boli vedené na tomto
konkrétnom účte. V Prílohe k Zmluve o postúpení sa ďalej uvádza aj presná výška a rozpis postupovanej
pohľadávky na jednotlivé položky. V tejto súvislosti sa teda žalobca nestotožnil so záverom súdu, v

zmysle ktorého je postúpenie pohľadávky neplatné z dôvodu neurčitosti, či nezrozumiteľnosti. Zmluva
o postúpení pohľadávok určito a zrozumiteľne identifikuje pohľadávku, ktorá reálne existuje a ktorá je
predmetom prevodu.

20. Namietal, že súd prvej inštancie sa rozhodol účelovo neprihliadať na dôkazy predložené žalobcom z

dôvodu sudcovskej koncentračnej zásady napriek tomu, že boli predložené dňa 21.09.2023, t. j. viac ako
jeden kalendárny rok pred pojednávaním, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie o skončení dokazovania.
Z obsahu napádaného rozhodnutia ani samotnej zápisnice z pojednávania konanom dňa 28.10.2024
však nevyplýva, že by súd tieto dôkazy nevykonal, a preto žalobca uvádza, že súd prvej inštanciepo vykonaní týchto dôkazov sa účelovo rozhodol na ne neprihliadať z dôvodu, že neboli žalovanému
na prospech, t. j. nepodporovali jeho záver o nedôvodnosti podanej žaloby. Takýto postup súdu prvej
inštancie je podľa názoru žalobcu závažným porušením práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko súd sa po vykonaní dôkazu nemôže spätne
rozhodnúť, že na tento dôkaz nebude prihliadať, pretože je na neprospech spotrebiteľa alebo sa súdu
nehodí k rozhodnutiu, nakoľko po vykonaní dôkazu súdom dôvod na neprihliadnutie dôkazu podľa ust. §
153 ods. 2 CSP zanikol, keďže sa už nevyžaduje nariadenie ďalšieho pojednávania ani iné úkony súdu.

Osobitne žalobca poukázal aj na skutočnosť, že súd bol v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu povinný zopakovať dokazovanie, pričom súd nevyzval žalobcu ani ho nepoučil o sudcovskej
koncentrácii po zrušení jeho rozhodnutia odvolacím súdom, a preto nič nebránilo súdu na tieto dôkazy
prihliadnuť.

21. V tomto bode zároveň žalobca z opatrnosti uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e)

CSP, nakoľko síce z odôvodnenia napádaného rozsudku sa neuvádza žiadna informácia o tom, aby súd
vyššie uvedené dôkazy nevykonal, a teda ani odôvodnenie nevykonania tohto dôkazu sa v rozhodnutí
súdu nenachádza (súd na ne len neprihliadol), a teda žalobca namieta, že súd nevykonal navrhnuté
dôkazy, ktoré žalobca predložil viac ako jeden kalendárny rok pred nariadeným pojednávaním, pričom
žalobca upozorňuje, že tieto dôkazy preložil po tom, ako súd prekvapivo označil zmluvu o postúpení

za neurčitú z dôvodu, ktorý ani nebol namietaný protistranou, a teda žalobca reagoval na túto novú
skutočnosť oznámenú samotným súdom svojim najbližšie nasledujúcim procesným úkonom.

22. Žalobca poukázal aj na ďalšie porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, nakoľko súd odmietol
podania a dôkazy žalobcu, ktoré boli súdu zaslané v nadväznosti na vyjadrenia žalovaného po postúpení

pohľadávky a zmene žalobcu, pričom takéto odmietnutie podaní žalobcu súd odôvodnil sudcovskou
koncentráciou konania, resp. tým, že tieto podania boli súdu doručené po štyroch rokoch od podania
žaloby, a to napriek tomu, že žalovaný bol zastúpený advokátom a podania žalovaného v tej istej dobe
súd akceptoval, pričom v prípade zastúpenia spotrebiteľa advokátom sa ust. § 296 CSP nepoužije, no
napriek tomu všetky podania žalovaného ako spotrebiteľa (aj v zastúpení advokátom) súd prijal ako

riadne a včasné podania, no na druhú stranu žalobcovi odňal možnosť akýmkoľvek spôsobom reagovať
a vykonávať procesné úkony v nadväznosti na vyjadrenia žalovaného – zastúpeného advokátom.

23. Osobitne v tomto smere žalobca poukázal aj na prekvapivo uplatnenú koncentráciu konania v
rozpore s predbežným právnym posúdením súdu, ako aj so samotnými procesnými rozhodnutiami

súdu, nakoľko súd uznesením zo dňa 20.10.2021 priamo na pojednávaní vyzval žalobcu na doplnenie
listinných dôkazov v súlade s predbežným právnych posúdením, no následne sa súd pri vyhotovovaní
rozsudku rozhodol spätne uplatňovať koncentráciu konania – porušiť vlastné uznesenie zo dňa
20.10.2021-anažiadnezdoplnenýchdôkazovavyjadreníneprihliadať,čímdošlopodľanázoružalobcu
nepochybne k opätovne k ďalšiemu porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

24. V tomto smere má žalobca za to, že súd prvej inštancie nepostupoval v zmysle zásady rovnosti
sporových strán, nakoľko bez akýchkoľvek dôvodov, ako aj v rozpore s ust. § 291 ods. 3 CSP, ktorý
výslovne stanovuje, že v prípade zastúpenia spotrebiteľa advokátom sa ust. § 296 CSP nepoužije, no
napriek tomu podania právneho zástupcu žalovaného prijal bez akýchkoľvek námietok, a to aj po štyroch

rokoch, kedy sa žalovaný vyjadril k žalobe (toto vyjadrenie bolo žalobcovi doručené dňa 27.03.2023 !!!)
avšak žalobcovi už neumožnil vyjadriť sa k podaniam žalovaného, resp. rozhodol sa na ne neprihliadať,
v dôsledku čoho zamietol žalobu.

25. V nadväznosti na právne posúdenie neprijateľnej zmluvnej podmienky týkajúcej sa práva vyhlásiť

mimoriadnu splatnosť úveru žalobca rovnako ako aj súd prvej inštancie uviedol, že v čase uzatvorenia
úverovej zmluvy nebolo ust. § 53 ods. 9 OZ platné ani účinné. Obsah zmluvy teda nemohol vychádzať
z budúcej právnej úpravy ani judikatúry nakoľko v tom čase zmluvné strany objektívne nemohli mať
vedomosť o úprave podmienok zosplatnenia v budúcnosti. Napriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie
dospel k záveru, že dojednané právo veriteľa na predčasné splatenie úveru je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou bez ohľadu na to, že v tom čase zákon vyžadoval výlučne toto právo mať dojednané
v zmluve a žiadne iné podmienky neboli zákonom dané. Uvedený postup súdu, ktorým súd účelovo
obchádza všeobecné právne predpisy je podľa názoru žalobcu prekročením právomoci súdu prvejinštancie,ktorýbezaplikovaniaplatnéhoaúčinnéhovnútroštátnehoprávnehoporiadkuaplikujeneplatnú
a neúčinnú právnu úpravu.

26. Zo znenia ustanovení zákona účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy čl. IX bod 7. – kde
je upravené právo veriteľa na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti - je zrejmé, že toto ustanovenie
zmluvy kopíruje a vychádza z § 565 OZ. Samotný zákonodarca považoval za legitímne, aby v prípade
samotného dojednania práva na zosplatnenie mohol veriteľ mohol takéto právo veriteľ uplatniť. Z
uvedenej právnej úpravy zároveň vyplýva, že z kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok sú

vylúčené neprijateľné zmluvné kopírujúce ustanovenia zákonných predpisov (ako v tomto prípade).
Takéto vylúčenie kontroly potvrdzuje aj rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 10.09.2014 vo veci D. E. vs.
SMART Capital, a. s. (C-34/13). Podľa tohto rozhodnutia sa má článok 1 ods. 2 Smernice 93/13 vykladať
v tom zmysle, že zmluvná podmienka obsiahnutá v zmluve, ktorú uzavrel predajca alebo dodávateľ
so spotrebiteľom, je vylúčená z pôsobnosti tejto smernice vtedy, ak uvedená zmluvná podmienka
odráža obsah záväzného zákonného alebo regulačného ustanovenia. Navyše žalobca považuje za

nemysliteľné, aby právo veriteľa bolo považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku napriek tomu,
že vyplýva priamo zo zákonných ustanovení výlučne z dôvodu, že o niekoľko rokov bude v dôsledku
vývoja judikatúry zmenená právna úprava, o ktorej nemohol mať veriteľ za žiadnych okolností vedomosť
v čase uzavretia zmluvy. Uvedeným postupom teda súd sankcionuje veriteľa, že postupoval v súlade
so zákonom účinným v čase uzavretia zmluvy pokiaľ na vec retroaktívne aplikuje v tom čase neúčinnú

právnu úpravu pod zámienkou posúdenia neprijateľných zmluvných podmienok. Konajúci súd tak
svojím výkladom odmietol aplikovať na prejedávaný spor ust. § 565 OZ – ktorý výslovne upravuje právo
veriteľa zosplatniť pohľadávku voči spotrebiteľovi bez akýchkoľvek osobitných podmienok – čím súd
účelovo a vedome odmietol rozhodnúť v zmysle platných a účinných právnych predpisov a rozhodol sa
nerešpektovať jednoznačnú vôľu zákonodarcu.

27. V ďalšom žalobca poukázal na zjavnú arbitrárnosť a špekulatívnosť konania súdu, ktorého
odôvodnenie celkom nepochybne nesmeruje k spravodlivému a zákonnému rozhodnutiu vo veci,
nakoľko súd aj napriek jeho procesným rozhodnutiam v konaní sa ex post pri vyhotovovaní rozsudku
rozhodol na ne neprihliadať – teda postupovať v rozpore s vlastnými procesnými uzneseniami - a z

konania súdu tak nepochybne vyplýva špekulatívnosť a vyhľadávanie dôvodov za účelom zamietnutia
žaloby za každú cenu. V tomto smere je potrebné poukázať aj na už v poradí druhé účelové 40 stranové
rozhodnutiesúdu,ktorénaprieksvojmurozsahuobsahujenejasnéaneúplnéaprotichodnéodôvodnenie
– pričom žalobcovi ani nie je úplne zrejmé, kedy začala plynúť premlčacia doba, aké sú podmienky
pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, čím je nepochybne samotné odôvodnenie zmätočné a

bráni žalobcovi uplatňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

28. Žalobca ďalej uviedol, že otázka platného postúpenia pohľadávky z postupcu na žalobcu už
bola Okresným súdom Poprad právoplatne vyriešená – a to uznesením, č. k. 18Csp/101/2017-85

zo dňa 12.11.2019, ktorým došlo k pripusteniu žalobcu do konania na strane žalobcu namiesto jeho
právneho predchodcu. Podľa názoru žalobcu je podmienkou vyhovenia návrhu na zmenu strany sporu
v zmysle ust. § 80 CSP preukázanie prevodu alebo prechodu práva – je teda vylúčené, aby súd
vyhovel návrhu na zmenu žalobcu, či žalovaného (napr. z dôvodu postúpenia pohľadávky) a následne
už s novým žalobcom, či žalovaným žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej, či pasívnej vecnej

legitimácie pre neplatné postúpenie pohľadávky. Nakoľko súd vyššie uvedeným uznesením pripustil
zmenu žalobcu (a tým aj posúdil, že postúpenie pohľadávky z postupcu na žalobcu je platné), tak
jeho záver v rozhodnutí vo veci samej nemôže odporovať jeho skoršiemu rozhodnutiu, inak by bolo
takéto rozhodnutie nepreskúmateľné a v rozpore s jeho predchádzajúcim záverom, čím by nesprávnym
procesným postupom znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej

miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

29. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu
preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP v spojení s ust. § 390 písm. a) a b) CSP ho zmenil tak,
že vyhovie žalobe žalobcu v celom rozsahu a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde

prvej inštancie a trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

30. K odvolaniu podala vyjadrenie žalovaný. Podľa jeho názoru žalobca neopodstatnené namieta
skutočnosť, že pokiaľ súd prvej inštancie pripustil uznesením vstup žalobcu do konania na základepredloženej zmluvy o postúpení, bol povinný podľa žalobcu vychádzať z takto prejudikovaného názoru
o existencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalobca sa stal stranou sporu na základe procesného
rozhodnutia v zmysle § 80 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd vyhovie návrhu na to, aby na miesto žalobcu

vstúpil ten, na koho bol práva alebo povinnosti prevedené, ak po začatí konania došlo k prevodu alebo
k prechodu práva, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Rozsah skutkových zistení
a právneho posúdenia súdu pri rozhodovaní o vstupe ďalšieho subjektu do konania sa viaže len na
skúmanie podmienok konania (§ 161 CSP), pokiaľ ide o subjekty sporu, k ich právnej a procesnej
subjektivite, nie však vecnej legitimácii, a tomu, či existuje taký prejav vôle, s ktorým zákonná úprava

spája účinky prevodu, resp. prechodu práv a povinností, ktoré sú predmetom súdneho sporu. Ak nie sú
zrejme zjavné nedostatky právneho úkonu, na základe ktorého žalobca takýto procesný úkon učinil, ani
neexistujú prekážky konania, súd jeho návrhu vyhovie. Vyhodnotenie aktívnej vecnej legitimácie teda
toho, či tvrdené právo veriteľa naozaj existuje, je už otázkou právneho posúdenia súdom vzťahujúce
sa k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej. Samotné rozhodovanie v štádiu procesného úkonu -
rozhodnutia o zmene sporovej strany v žiadnom smere neprejudikuje rozhodnutie súdu vo veci samej

(NS SR 4Cdo/113/2006, 1Obdo/4/2014, 2Obdo/102/2020).

31. Žalovaný uviedol, že v poslednej výzve na úhradu pohľadávky zo dňa 11.08.2014, ktorou bol
žalovaný vyzvaný na zaplatenie omeškaných splátok úveru ku dňu 10.08.2014 vo výške 5.866,98
eur bezodkladne absentuje špecifikácia konkrétnej splátky, pre ktorú mohol jednorazovo a predčasne

zosplatniť celý dlh. Ak právny úkon zosplatnenia neobsahuje konkretizáciu splátky, pre ktorú sa veriteľ
rozhodol peňažný dlh zosplatniť, je nejasný a teda neurčitý, nakoľko vyvoláva dôvodné pochybnosti o
tom, či došlo k dodržaniu zákonom stanovenej minimálnej lehoty 3 mesiacov pre uplatnenie takéhoto
práva veriteľa, je neplatný v súlade s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024, sp. zn. 5Cdo/188/2023 zo dňa

31.07.2024, 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.06.2024, sp. zn. 6Cdo/15/2023 zo dňa 25.09.2024.

32. Nakoľko nedošlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru právnym predchodcom
žalobcu je Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 30.07.2019 absolútne neplatná pre rozpor s §
39 Občianskeho zákonníka, žalobca sa nestal platne veriteľom pohľadávky a nie je aktívne vecne

legitimovaný na uplatnenie nároku v tomto konaní. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobca
predložil Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 30.07.2019 avšak táto neobsahovala jednoznačnú a
presnú identifikáciu postupovanej pohľadávky vo vzťahu k žalovanému. V Rámcovej zmluve o postúpení
pohľadávok v čl. I. bod 2 sa uvádza, že neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy je Príloha č. 1, v ktorej
sú definované jednotlivé pohľadávky s príslušenstvom. Žalobca v konaní nepredložil žiadnu prílohu,

zoznam pohľadávok a ani inú listinu, ktorá by preukazovala a obsahovala identifikáciu postupovanej
pohľadávky vo vzťahu k žalovanému. Špecifikáciu pohľadávky žalovaného predložil žalobca až v
odvolacom konaní. Jedná sa o tzv. novoty v odvolacom konaní, na ktoré súd prvej inštancie nemôže
prihliadať.

33. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky
umožňovalo banke právo postúpiť inej osobe (a to aj osobe, ktorá nie je bankou) len splatnú pohľadávku,
resp. časť pohľadávky, ktorá je splatná, a v tomto prípade došlo k postúpeniu nesplatnej pohľadávky, išlo
preto o postúpenie v rozpore s uvedeným ustanovením, a o absolútne neplatný právny úkon v zmysle
ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Posledná výzva na úhradu pohľadávky zo dňa 11.08.2014

nie je osobitnou výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., ale je výzvou v zmysle § 53 ods. 9
OZ.PoukazujemenarozhodnutiaNSSR2Cdo/266/2020zodňa31.03.2022,rozhodnutie4Cdo/75/2020
zo dňa 27.10.2022, z ktorých vyplýva požiadavka zaslania samostatnej výzvy banky pred postúpením
pohľadávky.

34. V konaní nebola preukázaná prvá z dvoch kumulatívne vyžadovaných zákonných podmienok pre
postúpenie pohľadávky klienta banky na iný subjekt, a to predchádzajúca osobitná výzva banky klientovi
s upozornením na omeškanie (v stave aktuálnom pred postúpením pohľadávky) s platením dlhu banke.
Pokiaľ žalobca v spore mal zámer preukázať splnenie zákonných podmienok platného postúpenia
pohľadávky banky a doložil do spisu výzvu svojho právneho predchodcu zo dňa 11.08.2014 „Posledná

výzva na úhradu pohľadávky“ adresovanú žalovanému ako dlžníkovi, takáto písomnosť neobstojí
požiadavke vyžadovanej Zákonom o bankách. Právny predchodca žalobcu nepostupoval pri postúpení
pohľadávky v súlade s ustanovením tej časti zákona o bankách – Ochrana klientov a bankové tajomstvo,
nakoľko pohľadávku postúpil na žalobcu po necelých 5 rokoch (31.07.2019) od zaslania výzvy, pričompred postúpením pohľadávky bol povinný zaslať výzvu § 92 ods. 8 s aktuálnou výškou dlžnej sumy.
Päť rokov stará posledná výzva na úhradu pohľadávky nemôže mať za následok predpokladaný v § 92
ods. 8 zákona o bankách. Žalobca túto výzvu nepredložil. Pokiaľ bola postúpená pohľadávka bankou

bez splnenia uvedených podmienok je postúpenie pohľadávky v rozpore so zákonom a tento úkon je
absolútne neplatný podľa ustanovenia § 39 OZ.

35. Žalovaný k otázke premlčania nároku súhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie Žaloba bola
podaná na súd dňa 20.10.2017, teda po uplynutí premlčacej doby, ktorá začala plynúť najneskôr dňa

20.09.2014. Premlčacia lehota preto márne uplynula pre žalobcu dňom 21.09.2017 a pre splátku splatnú
20.06.2014. Premlčacia doba začala plynúť po uplynutí 3 mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa
20.03.2014, teda od 21.06.2014, premlčacia doba márne uplynula dňa 21.06.2017.

36. Vzhľadom k uvedenému žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil v súlade s § 387 CSP a uložil povinnosť žalobcovi je nahradiť žalovanému trovy

odvolacieho konania.

37. Žalobca podal odvolaciu repliku, v ktorej uviedol, že ust. § 92 ods. 8 ZoB pojednáva len o písomnej
výzve banky (bez akejkoľvek požiadavky na osobitnú a samostatnú formu tejto výzvy či osobitné
náležitosti) voči svojmu klientovi, t. j. výzve banky k úhrade záväzku, resp. akejkoľvek časti peňažného

záväzku klienta. Námietky žalovaného, že ust. § 92 ods. 8 ZoB vyžaduje určitú „kvalifikovanú výzvu“
sú zjavne nesprávne nakoľko nevyplývajú zo znenia zákonných predpisov ale zároveň odporujú aj
judikatúre najvyšších súdnych autorít. Ak by zákonodarca mienil ustanovením § 92 ods. 8 ZoB určiť
osobitné náležitosti, príp. samotnú formu výzvy pred postúpením alebo jej časovú účinnosť, bolo by to v
ustanovení § 92 ods. 8 ZoB výslovne a jednoznačne uvedené. Na základe uvedeného považuje žalobca

názor žalovaného o tom, že nebol vyzvaný na úhradu pohľadávky kvalifikovanou výzvou banky podľa
ust. § 92 ods. 8 ZoB za arbitrárny. Totožnú právnu otázku už detailne posúdil aj Najvyšší súd SR, ktorý
ustálene najnovšou judikatúrou uzavrel, že ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyžaduje samostatnú a výlučnú formu
písomnej výzvy ani žiadne osobitné náležitosti. V tejto súvislosti citoval z rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 9Cdo/165/2022 z 27.09.2023 a 1Cdo/154/2022 z 27.02.2024.

38. V tejto súvislosti žalobca ďalej uviedol, že aj samotné podanie žaloby možno považovať za výzvu
podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB, nakoľko záver, že za kvalifikovanú výzvu na splnenie záväzku možno
považovať aj samotné podanie žaloby, na súde vyplýva aj z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky – v tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 16Cb/297/1997 z 30. marca 2009 (ktorého závery potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení so sp. zn. III. ÚS 565/2012-23.

39. S poukazom na uvedené žalobca právne uzavrel, že aj žalobou o zaplatenie 114.235,40 eur s prísl.,
ktorá bola postupcom podaná na súde, ktorý ju preukázateľne zaslal žalovanému (keďže aj samotná

žaloba je výzvou dlžníkovi na plnenie záväzku), bol žalovaný vyzvaný na úhradu svojho záväzku.
Žalobcatedavkonaníriadnepreukázal,žežalovanýbolvčasepostúpeniapohľadávkynapriekpísomnej
výzve postupcu v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po
dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Na základe vyššie uvedeného žalobca trvá na podanom odvolaní
v celom rozsahu.

40. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

41. V tomto spore si právny predchodca žalobcu, Československá obchodná banka, a. s., F., žalobou
uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie istiny 114.235,40 eur s príslušenstvom titulom neuhradenia

zosplatnenej pohľadávky zo zmluvy o poskytnutí úveru reg. XXXXXX zo dňa 04.06.2008. Súd prvej
inštancie uznesením č. k. 18Csp/101/2017-85 zo dňa 12.11.2019 pripustil zmenu subjektu na strane
žalobcu tak, že namiesto Československej obchodnej banky, a. s. do konania vstúpil nový žalobca,
spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o.42. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 18Csp/101/2017-360 zo dňa 30.06.2023 z tam uvedených
dôvodov, najmä z dôvodu premlčania a nedostatku aktívnej legitimácie žalobu zamietol a žalovanému

priznal nárok na 100 %-tnú náhradu trov konania.

43. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 11CoCsp/3/2024 - 401 zo dňa 23.05.2024 v konaní o
odvolaní následne zrušil rozsudok v spojení s opravným uznesením a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd sa stotožnil so žalobcom a jeho odvolacou

námietkou, že súd prvej inštancie nevedel právne ustáliť a uviesť jednoznačný výklad ust. § 53 ods.
9 a § 565 OZ, teda presne stanoviť, k akej splátke bol úver zosplatnený a z akých dôvodov, preto
konštatoval zmätočnosť rozsudku. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vysporiadať sa s tým, či došlo
k premlčaniu uplatneného nároku, kedy začala plynúť premlčacia doba a či boli splnené podmienky
pre platné zosplatnenie úveru právnym predchodcom žalobcu. Následne po ustálení a prijatí záveru
v naznačenom smere súd prvej inštancie mal prijať záver k otázke, či došlo k platnému postúpeniu

pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB.

44. Žalobca podala odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, teda, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti
napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného
odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom
odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej

činnosti odvolacieho súdu.

45. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkovýchzáverovvyvodilnesprávneprávnezávery(pozrinapr.NajvyššísúdSR,sp.zn.7Cdo/7/2010).

46. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2011 Z.z. o bankách (ďalej v texte ako ,,ZoB“), ak je napriek

písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je
bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej

banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke
zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,

na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

47. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má

vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.

48. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie

celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.49. V prejednávanej veci ide o nárok žalobcu, ako postupníka, ktorý má hmotnoprávny základ v
pôvodnom právnom vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu (ktorým bola banka) a žalovaným.
Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXXXXXXXXX s prílohou č. 1 zo dňa 30.07.2019

právny predchodca žalobcu Československá obchodná banka, a. s., postúpila na žalobcu pohľadávku
uplatňovanú v tomto konaní. Postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti upravuje Občiansky zákonník v
ust. § 524 a nasl.

50. Jednou z prvých otázok, ktoré rieši súd v civilnom sporovom konaní, je otázka vecnej legitimácie,

ktorou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jedna zo strán sporu nositeľkou
určitého hmotnoprávneho oprávnenia (je aktívne legitimovaná) a na druhej strane sporu spočíva
určitá hmotnoprávna povinnosť (je pasívne legitimovaná). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo
pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby meritórnym rozhodnutím. Otázku, kto je v tom-ktorom prípade
aktívne a pasívne vecne legitimovaný, musí súd riešiť vždy skôr než pristúpi k riešeniu otázky existencie
alebo neexistencie nároku.

51. Odvolací súd uvádza, že skúmanie vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej), je imanentnou
súčasťou každého súdneho konania; súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade,
ak ju žiadna zo strán sporu nenamieta. Zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok
zamietnutie žaloby. „Vecnou legitimáciu je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník

občianskehosúdnehokonania(navrhovateľ)jesubjektomhmotnoprávnehooprávnenia,oktorévkonaní
ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane (odporca) je subjektom
hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný)“ (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. III.ÚS 517/2011-9 zo dňa 22.11.2011). V prejednávanej veci bolo povinnosťou žalobcu
preukázať, že je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatňovaný

nárok.

52. Z dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že dňa 04.06.2008 právny predchodca žalobcu,
Československá obchodná banka a. s., ako veriteľ a žalovaný ako dlžník, uzatvorili Zmluvu o
poskytnutí úveru reg. XXXXXX, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý hypotekárny úver na kúpu

nehnuteľnosti vo výške 132.443,73 eur (ďalej len ,,Zmluva“).

53. V konaní nebolo sporné, že v tomto prípade išlo vzhľadom k subjektom Zmluvy (dodávateľ podľa
ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a spotrebiteľ podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka)
o zmluvu spotrebiteľskú podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Možno bez najmenších

pochybností konštatovať, že v danom prípade išlo o tzv. formulárovú zmluvu, ktorá bola uzavieraná vo
viacerých prípadoch a spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvniť nemohol.

54. Zásadnou otázkou, ktorú bolo potrebné v predmetnom konaní vyriešiť, je otázka, či boli splnené
zákonné podmienky na postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Zákon o bankách totiž nad rámec pravidiel

cesie v Občianskom zákonníku sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty.

55. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB môže byť iba pohľadávka alebo
jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy banky a
skutočnosti, že klient banky je napriek výzve (3) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.

Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť
kumulatívne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu
cesie.

56. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako najvyššia súdna autorita v oblasti interpretácie a aplikácie

zákonov v rozsudku sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28.03.2018, aj v uznesení sp. zn. 1Cdo/147/2017 z
24.04.2018 zhodne konštatoval, že podmienky § 92 ods. 8 veta prvá ZoB sú zákonnými podmienkami
platného postúpenia pohľadávky banky, nie úpravou, s nedodržaním ktorej je spojené porušenie
bankového tajomstva.

57. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27.10.2021, uverejneného v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 2/2022 pod R 6 v sporoch s ochranou slabšej strany
súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienokpodľa 92 ods. 8 vety prvej ZoB pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že
spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa.

58. Pokiaľ ide o existenciu splatnej pohľadávky pred jej postúpením (30.07.2019) odvolací konštatuje,
že z obsahu spisového materiálu vyplýva, že listom zo dňa 21.10.2014 (č. l. 18 súdneho spisu)
právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu
20.10.2014avýškudlžnejpohľadávkyvcelkovejsume118.918,28eur.Podľadoručenkynač.l.súdneho
spisu 19 tento list bol doručený žalovanému dňa 24.10.2014. Vyhláseniu mimoriadneho zosplatnenia

predchádzala výzva zo dňa 11.08.2014 pod označením ,,Posledná výzva na úhradu pohľadávky“ (č.
l. 16 súdneho spisu), v ktorej právny predchodca žalobcu uviedol, že napriek jeho predchádzajúcim
výzvam, nebol na účte žalovaného zabezpečený dostatok prostriedkov na úhradu splátok úveru, tak ako
to bolo dohodnuté v úverovej zmluve a vyzval žalovaného, aby bezodkladne uhradil dlh, ktorý je ku dňu
10.08.2014 vo výške 5.866,98 eur. V opačnom prípade bude úver vyhlásený za splatný a žalovaný bude
povinný uhradiť celý dlh z poskytnutého úveru vo výške 120.062,38 eur. Podľa doručenky na č. l. 17

súdneho spisu výzva bola doručená do vlastných rúk žalovanému dňa 14.08.2014.

59.Odvolacísúdsastotožňujesozáveromsúduprvejinštancie,že akObčianskyzákonníkvustanovení
§ 53 ods. 9 hovorí o možnosti uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, najskôr v lehote
po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, s ktorom je spotrebiteľ v omeškaní,

musí ísť vždy o konkrétnu splátku, nakoľko len v takomto prípade je možné posúdiť, či bola dodržaná
zákonom stanovená minimálna lehota troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľom.

60. Odvolací súd zdôrazňuje, že vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru je právom (nie povinnosťou)
veriteľa, ktorý tak môže učiniť pre ktorúkoľvek, a to aj jedinú splátku; samozrejme za splnenia zákonom

predpokladaných podmienok. Predmetný absolútne zásadný dôsledok, ktorý môže veriteľ dosiahnuť pre
nezaplatenie čo i len jedinej splátky, podmieňuje nutnosť náležitého zadefinovania práve tej konkrétnej
splátky, od ktorej včasného nesplnenia sa zosplatnenie celého úveru má odvíjať. V danej spojitosti treba
konštatovať, že účelom § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je aj poskytnutie možnosti spotrebiteľovi
odvrátiť dôsledok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, a to zaplatením splátky, pre ktorú k takémuto

mimoriadnemu úkonu zo strany veriteľa môže dôjsť.

61. Okolnosť náležitého zadefinovania konkrétnej splátky je rovnako relevantná z hľadiska využitia
predmetného oprávnenia veriteľa, ktoré je podľa § 565 Občianskeho zákonníka časovo limitované
do splatnosti najbližšej splátky. Veriteľ má pritom právo vybrať si, pre nezaplatenie ktorej splátky

bude požadovať úhradu celého dlhu. Tento výber je ale spojený s povinnosťami dodržať zmienenú
lehotu. Napokon, vymedzenie „zročnosti nesplnenej splátky“ je významné taktiež vo vzťahu k plynutiu
premlčacej doby podľa § 103 Občianskeho zákonníka v spojení so závermi súvisiacej judikatúry
Najvyššieho súdu SR; bližšie napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR R 29/2023.

62. Predčasné zosplatnenie pohľadávky musí spĺňať zákonné znaky, náležitosti a podmienky
bezvadnosti právneho úkonu. Musí spĺňať požiadavku jasnosti, určitosti a zrozumiteľnosti. Odvolací
súd v tejto súvislosti podporne poukazuje napr. na Veľký komentár k Občianskemu zákonníku autorov
Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník

I. §1 - 450, 2. vydanie, Praha: C.H.Beck, 2019. 636 s. z ktorého cit. “Keďže predčasné zosplatnenie
pohľadávky dodávateľom je jednostranným adresovaným hmotnoprávnym úkonom, je nevyhnutné,
aby tento obsahoval aj jednoznačné, jasné a určité a rovnako nezameniteľné skutkové a právne
odôvodnenie jeho urobenia smerom k právnemu postaveniu spotrebiteľa a trvaniu spotrebiteľského
záväzku. Akýkoľvek úkon, ktorým je dotknutý spotrebiteľský záväzok a ktorý sa týka práv a povinností

spotrebiteľa, musí byť aj náležite odôvodnený. Požiadavka odôvodnenia je daná práve titulom, aby sa
spotrebiteľ nielen adekvátne oboznámil s dôvodmi konania na strane dodávateľa, ale aby sa mohol vo
vzťahu k jednostrannej zmene zmluvných pomerov aj adekvátne brániť. Požiadavka na odôvodnenie
jednostranného konania dodávateľa, ktoré napĺňa znaky jednostrannej zmeny zmluvných podmienok,
plynie aj z ostatnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, konkrétne z rozsudku vo veci C-92/11, RWE Vertrieb

AG v.Verbraucherzentrale Nordrhein-Westfalen EV, a rovnako z rozsudku Súdneho dvora v spojených
veciach C-359/11 a C-400/11, Alexandra Schulz v.Technische Werke Schussental GmbH und Co.KG a
Josef Egbinghoff v.Stadtwerke Ahaus GmbH. Medzi uvedenými situáciami vidíme nevyhnutnú analógiu,ktorú medzičasom z hľadiska nevyhnutnosti odôvodnenia vyhlásenia predčasnej splatnosti potvrdzuje
aj súdna prax.“

63. Na základe rozoberaného je nutné vysloviť, že ak upozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka nevymedzuje splátku, ktorej nezaplatenie je určujúce pre využitie oprávnenia zosplatniť úver,
nie je možný iný záver, než konštatovanie neplatnosti daného právneho úkonu pre jeho neurčitosť
podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Obdobne treba uvedené aplikovať aj pre nadväzujúci úkon
– vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka. (porovnaj rozsudok

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10CoCsp/14/2024 z 27.02.2025).

64.PodľazáverovNajvyššiehosúduSRvyjadrenýchvuznesenísp.zn.5Cdo/2/2023zodňa25.01.2024,
cit.: „v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s
ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné,
aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne

zosplatnil celý dlh“.

65. Podľa záverov Najvyššieho súdu SR vyjadrených v neskoršom uznesení sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo
dňa 26.06.2024, cit.: „...v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný,
a to v súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany

veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na
uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne môže
zosplatniťcelýdlh.Identifikáciasplátkyjepotrebnázdôvoduidentifikácieprvéhodňaplynutiapremlčacej
doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru
(porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/149/2021). Je to podstatná informácia najmä v

situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj
dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ
oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ
pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený.“

66. Rovnako, podľa záverov Najvyššieho súdu SR vyjadrených v uznesení sp. zn. 6Cdo/15/2023
zo dňa 25.09.2024 „...neuvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ realizoval výzvu na zaplatenie
neuhradenej splátky v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka malo za následok neplatnosť
zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj absolútnu neplatnosť zmluvy o
postúpení pohľadávky zo 14. decembra 2020 uzavretej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne

Slovenskou sporiteľnou a. s. ako postupcom a žalobkyňou ako postupníkom v zmysle § 39 v spojení s§
525 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok postúpenia bankovej
pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu v zmysle § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách,
v dôsledku čoho odvolací súd správne skonštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne
v spore.“

67. Otázka, uvedenia konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ realizoval výzvu na zaplatenie neuhradenej
splátky bola napokon vyriešená uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/152/2022 z 03.02.2025
zverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 3/2025 pod č. 34 cit.: ,,Bez
konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu

práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je
preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka)“.

68. Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ definuje judikát R 71/2018 tak, že doň patria

predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v

skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne
nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť
aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmiČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené
v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986

(3Cdo/204/2018).

69. Na základe vyššie uvedeného možno dospieť k záveru, že rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo/152/2022 z 03.02.2025 možno považovať za „ustálenú rozhodovacia prax dovolacieho súdu“.

70. Odvolaciemu súdu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa
30.01.2024, na ktoré poukazuje žalobca, a podľa ktorého sa „dovolací súd nestotožňuje s názorom,
ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť
podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu.“ Predmetné rozhodnutie je však rozhodnutím
ojedinelým, na ktoré súdna prax Najvyššieho súdu SR nenadviazala; naopak, z citovaných rozhodnutí
(ods. 63 až 67) vyplýva jednoznačný záver Najvyššieho súdu SR, ktorý sa stal ustálenou rozhodovacou

praxou dovolacieho súdu že v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne
splatný na základe ust. § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa
nevyhnutné, aby už vo výzve (upozornení spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto
práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú môže predčasne zosplatniť celý dlh. Navyše
uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu ťažiskovo (primárne) riešilo otázku začatia plynutia premlčacej

doby v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka, k otázke náležitostí vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru sa vyjadroval len okrajovo.

71. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že z obsahu výzvy na splatenie
úveru pod označením ,,,Posledná výzva na úhradu pohľadávky“ zo dňa 11.08.20214 a ani samotného

predčasnéhozosplateniaúveruzodňa21.10.2014nevyplýva,žebytietoobsahovališpecifikáciusplátky,
pre ktorú dlh žalovaného zo Zmluvy o poskytnutí úveru zo dňa 04.06.2008 právny predchodca žalobcu
predčasne jednorazovo zosplatnil. Za tejto situácie sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie, že nebola splnená podmienka postúpenia splatnej pohľadávky v zmysle § 565 Občianskeho
zákonníka.

72. Pokiaľ ide o splnenie druhej podmienky podľa § 92 ods. 8 ZoB, a to existencie predchádzajúcej
písomnej výzvy banky pred postúpením bankovej pohľadávky, odvolací súd sa nestotožňuje so záverom
súdu prvej inštancie, že pre riadne postúpenie úveru v zmysle § 92 ods. 8 ZoB postačuje aj riadne, úplne
azákonnépredčasnezosplatnenie,ateda,ženiejepotrebnézaslaťotomdlžníkovisamostatnéosobitné

zosplatnenie (body 53. a 54. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd pritom poukazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. augusta 2025 sp. zn. 1VCdo/4/2024,
zverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 5/2025 pod č. 38, ktorý
ustálil, že ,,Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky
banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho

peňažného záväzku, pričom touto výzvou nie je (nemôže byť) výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný“. Uvedený právny
názor súdu prvej inštancie však už nič nemení na závere na jeho správnom závere neplatnom postúpení
bankovej pohľadávky pre nedodržanie podmienky postúpenia splatnej pohľadávky.

73. Keďže žalobcom ako postupníkom nebolo v konaní preukázané naplnenie všetkých predpokladov
možnosti postúpenia pohľadávky tak, ako to vyžaduje ust. § 92 ods. 8 ZoB (splatnosť pohľadávky),
postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné, a to s poukazom na ust. § 39 Občianskeho
zákonníka. S ohľadom na túto skutočnosť odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k
záveru, že žalobca nie je nositeľom práva, ktoré bolo predmetom postúpenia a žalobcom uplatnené v

tomto konaní, preto mu nie je možné toto právo priznať.

74. Odvolací súd považoval za nedôvodné odvolacie námietky žalobcu vo vzťahu k tvrdenému rozporu
právneho názoru súdu prvej inštancie, ktorý pokiaľ pripustil uznesením vstup žalobcu do konania na
základe predloženej zmluvy o postúpení, bol povinný vychádzať z takto prejudikovaného názoru o

existencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

75. Žalobca sa stal účastným sporu na základe uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 12.11.2019,
ktorým pripustil žalobcu do konania na stane žalobcu namiesto jeho právneho predchodcu(Československá obchodná banka, a. s.) v zmysle § 80 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd vyhovie návrhu
na to, aby na miesto žalobcu vstúpil ten, na koho boli práva alebo povinnosti prevedené, ak po začatí
konania došlo k prevodu alebo k prechodu práva, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto

žalobcu.

76. Odvolací súd konštatuje, že rozsah skutkových zistení a právneho posúdenia súdu pri rozhodovaní
o vstupe ďalšieho subjektu do konania sa viaže len na skúmanie podmienok konania (§ 161 CSP),
pokiaľ ide o subjekty sporu, k ich právnej a procesnej subjektivite, nie však vecnej legitimácii, a tomu,

či existuje taký prejav vôle, s ktorým zákonná úprava spája účinky prevodu, resp. prechodu práv a
povinností, ktoré sú predmetom súdneho sporu. Ak nie sú zrejme zjavné nedostatky právneho úkonu, na
základe ktorého žalobca takýto procesný úkon učinil, ani neexistujú prekážky konania, súd jeho návrhu
vyhovie. Vyhodnotenie aktívnej vecnej legitimácie teda toho, či tvrdené právo veriteľa naozaj existuje,
je už otázkou právneho posúdenia súdom vzťahujúce sa k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej.
Vyhodnotenie splnenia predpokladov pre procesnú zmenu sporovej strany, sa skúma z procesného

hľadiska,čiprejavvôlejespôsobilývyvolaťúčinkysledovanézákonomvzmysleprevodualeboprechodu
práva na iného. Konanie a rozhodovanie vo veci samej, v ktorom štádiu skúma otázku skutočnej
existencie práva veriteľa je až výsledkom vykonaného dokazovania predchádzajúceho meritórnemu
rozhodnutiu súdu. Samotné rozhodovanie v štádiu procesného úkonu - rozhodnutia o zmene sporovej
strany v žiadnom smere neprejudikuje rozhodnutie súdu vo veci samej.

77. Správnosť uvedených záverov uznesením je podložená už vyššie spomínaným uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. augusta 2025 sp. zn. 1VCdo/4/2024, zverejnenom v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 5/2025 pod č. 38, v ktorom najvyšší súd dospel
k právnemu záveru cit.: ,,Súd nie je pri rozhodovaní vo veci samej z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej

legitimácie viazaný svojím procesným rozhodnutím o zmene žalobcu (§ 80 ods. 2 CSP).“

78. Súd prvej inštancie teda na základe zákonom predvídaného postupu a aplikácie zodpovedajúcej
právnej úpravy, ktorú aj správne interpretoval, v súlade so zákonom rozhodol o vstupe žalobcu do
konania a dôvodne konštatoval nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie na uplatnenie pohľadávky

voči žalovanému.

79. Vychádzajúc z uvedených záverov odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie
vo vzťahu prijatému záveru o nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu pre neplatnosť
postúpenia bankovej pohľadávky z dôvodu porušenia ust. § 92 ods. 8 ZoB spĺňa

kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle. § 220 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať
za nepreskúmateľný, neodôvodnený či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Vo vzťahu k tejto právnej otázke
vyplýva z odôvodnenia rozsudku vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súd prvej inštancie náležitým spôsobom právnu otázku

aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v celom súhrne správne posúdil a náležite vyhodnotil.

80. Keďže odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal
svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby bez ďalšieho, preto už
nebolo dôvodné sa zaoberať ďalšími odvolacími námietkami žalovanej (napr. premlčaním pohľadávky),

nakoľko tieto by neboli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie súdu vo veci samej.

81. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací

súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

82. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.83. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP.Dôvodomtakéhotorozhodnutiaotrováchkonaniabolaskutočnosť,žežalobcavodvolacomkonaní

nebol úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol plne úspešnému žalovanému
v rozsahu 100 %, ktorý podal vyjadrenie v odvolacom konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP ods. 1 CSP).

84. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).