Rozsudok – Dedičské právo ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 23, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 27Co/27/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8723212113
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8723212113.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča v právnej veci žalobcu: 1) M. O., nar. X.X. XXXX,
trvale bytom letná XXXX/XX, A. 2) U. P., nar. X.X.XXXX, trvale bytom N. XXXX/XX, A. - Z. Z., právne
zastúpené Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s.r.o., Bajkalska 31, Bratislava, IČO: 36868221
proti žalovanej: L.. Z. D., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom H. XXX/XX, Z., právne zastúpená: M.. Martin
Bašista, advokát, Štefánikova 8, Poprad, IČO: 37880381, v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva
s prísl., o odvolaní žalobcov a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č .k.
12C/80/2023-301 zo dňa 20.1.2025, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I.

II. Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad ( ďalej len súd prvej inštancie) rozsudkom v konaní o určenie, že vec patrí do
dedičstva s príslušenstvom takto rozhodol
I. Súd u r č u j e , že nehnuteľnosť - pozemok parc. č. KN E XXX, druh pozemku: orná pôda o výmere
XXXX m2, ktorý je zapísaný na LV č. XXXX pre k.ú. Z. Z., P. A., P. A. v evidencii P. úradu A., katastrálny

odbor, patrí do dedičstva po poručiteľovi P. U., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX v celosti.
II. Náhradu trov stranám n e p r i z n á v a .
2. Žalobkyne sa žalobou doručenou súdu dňa 21.11.2023 domáhali, aby určil, že nehnuteľnosť -
pozemok parc. č. KN E XXX, druh pozemku: orná pôda o výmere XXXX m2, ktorý je zapísaný na LV
č. XXXX pre k.ú. Z. Z., P. A., P. A. v evidencii P. úradu A., katastrálny odbor, patrí do dedičstva po
poručiteľovi P. U., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX v celosti. Zároveň si uplatnili náhradu trov
konania. Žalobu v písomnom podaní odôvodnili tým, že žalovaná je výlučnou vlastníčkou pozemku parc.

č. G. XXX, druh pozemku - orná pôda o výmere XXXX m2, ktorý je zapísaný na LV č. XXXX pre k. ú. Z. Z..
Vlastníctvo žalovaná nadobudla kúpnou zmluvou, vklad ktorej bol povolený pod č. S zo dňa 18.2.2020.
Jej právni predchodcovia nadobudli vlastníctvo titulom vydržania obsiahnutom v notárskej zápisnici.
Právnym titulom na nadobudnutie vlastníckeho práva osvedčením vydržania mala byť oprávnená a
dobromyseľná držba pozemku právnymi predchodcami žalovanej. Tieto skutočnosti sa nezakladajú
na pravde, pretože žalovaná, ani jej predchodcovia nikdy nemohli predmetný pozemok užívať, pretože
bol predmetom konfiškátu a následne bol pridelený prídelovou listinou - výmerom o vlastníctve pôdy

č. XXXXX/XX zo dňa 12.7.1948, prideleným právnym predchodcom žalobcov, a to ich otcovi P. U.,
(slobodný), nar. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX. Pozemok po smrti P. U. nebol predmetom
dedičského konania W a preto nebol prededený. P. U. predmetný pozemok parc. č. XXX sám užíval.
Zo strany žalovanej neboli nikdy splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemkua keďže je zapísaná ako výlučná vlastníčka daného pozemku na príslušnom liste vlastníctva, kde
jediná možnosť domôcť sa dedičských práv žalobcov je v dodatočnom dedičskom konaní k predmetnej
nehnuteľnosti po obnovení pôvodného zápisu na LV v prospech P. U., je daný naliehavý právny záujem

žalobcov na podaní žaloby. R. sa počas svojho života voči poručiteľovi nedopustili konania, ktoré by
založil ich dedičskú nespôsobilosť, alebo by boli vylúčení z dedenia. Spolu so žalobou podali návrh
na vydanie neodkladného opatrenia, aby súd zakázal žalovanej do času právoplatného skončenia
súdneho konania vo veci predať, inak odplatne alebo bezodplatne previesť alebo zaťažiť predmetnú
nehnuteľnosť. Návrh odôvodnili tým, že ohľadne vlastníctva daného pozemku už prebehlo niekoľko

zmien a možnými novými vkladovými konaniami môže dôjsť k zmareniu účelu konania.

3. Na preukázanie svojich tvrdení predložili list vlastníctva, rodné listy, rozhodnutie o dedičstve, výmer o
vlastníctve pôdy, konečný prídelový plán, v priebehu konania ďalšie výmery, listy vlastníctva, potvrdenie
banky a navrhli pripojiť súdne spisy z iných konaní, vypočuť svedkov G., A..

4. Žalobkyne v ďalších písomných podaniach a na pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu
uviedli, že v zmysle § 1 ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1946 Sb. SNR predstavuje výmer o vlastníctve
pôdy verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti.
Výmer o vlastníctve pôdy je správny akt, ktorý súd nie je v rámci civilného sporového konania oprávnený
spochybňovať. Poukázali na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/123/2003. Predmetný výmer o vlastníctve

pôdy nebol nikdy zrušený. Ak by poručiteľ nesplnil niektoré podmienky držby uvedené vo výmere, išlo
by o dôvod pre zrušenie výmeru. Žalovaná nepreukázala, že by bol výmer príslušným orgánom neskôr
zrušený. Zaplatenie ceny za prídel bolo preukázané listinným dôkazom. Žalobkyne preukázali, že išlo
o ich otca, ktorý bol v čase vydania výmeru slobodný a takto bol aj označený vo výmere. Žiadny iný
slobodný partizán s rovnakým menom a priezviskom, s ktorým by mohlo dôjsť k zámene, v danom čase

v Z. Z. nežil. Na základe predmetného výmeru už bolo zapísané do katastra nehnuteľností záznamom
vlastnícke právo viacerých pozemkov v prospech poručiteľa a uskutočnilo sa už aj dodatočné dedičské
konanie. Zápis vlastníckeho práva výmeru o vlastníctve pôdy do pozemkovej knihy mal iba evidenčný
charakter. V zmysle § 3 ods. 1 bod 2 zákona č. 90/1947 Zb. o prevedení knihovného poriadku strán
konfiškovaného nepriateľského majetku a o úprave niektorých právnych pomerov vzťahujúcich sa na

pridelený majetok, ako aj v zmysle § 17 ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. SNR malo návrh
na prevedenie knihovného poriadku vo vzťahu k prideleným nehnuteľnostiam podať povereníctvo pre
poľnohospodárstvo a pozemkové reformy. Poručiteľ nemal na zápis do pozemkovej knihy žiadny vplyv.
Ak si tento úrad nesplnil svoju povinnosť, tak táto skutočnosť nemôže byť vyhodnotená v neprospech
poručiteľa a žalobkýň. Takýto žalobný návrh zohľadňuje požiadavku, aby zodpovedal právnemu vzťahu

v čase vyhlásenia rozsudku a ide o prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, že určitá vec patrí do
dedičstva. Tu odkázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/26/2007, 1Cdo/183/2009 a 8Cdo/156/2018.

5. Žalovaná vo svojich písomných podaniach žiadala žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Poprela všetky
skutkové tvrdenia žalobcov. Nechala si vyhotoviť súkromný znalecký posudok s cieľom poskytnúť

podrobnejšie právne posúdenie v súvislosti s tvrdeniami uvádzanými v žalobe.

6. Namietla aktívnu legitimáciu žalobkýň s odôvodnením, že žalobkyne žiadnym relevantným dôkazom
nepreukázali, že sú právne nástupkyne osoby, v prospech ktorej bol vystavený Výmer o vlastníctve
pôdy č. XXXXX/XX zo dňa XX.X.XXXX, vydaný povereníctvom pôdohospodárstva v prospech prídelcu

P. U. sl. Nepredložili žiadny relevantný doklad o tom, že osoba P. U. sl., uvedený vo výmere a
osoba P. U., nar. XX.XX.XXXX, zomr.XX.XX.XXXX, ktorého dedičmi bola manželka O. U. a žalobkyne,
sú identické osoby a nejde iba o omyl v identifikácii týchto osôb. Vzniesla námietku nedostatku
naliehavého právneho záujmu žalobkýň na podanej žalobe. Právny záujem, ktorý je podmienkou
procesnej prípustnosti určovacej žaloby, musí byť naliehavý. Žalobkyne mali povinnosť osvedčiť svoj

naliehavý právny záujem, teda poukázať na určité skutkové okolnosti v prejednávanej veci vedúce ku
sporu a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je a vysvetliť, že práve podaná
žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši. Rozhodovanie o návrhu žalobkýň nemôže
deklarovať existenciu právneho vzťahu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia podľa § 217 ods.1 CSP. Žalovaná
ako kupujúca nadobudla vlastnícke právo k pozemku parcely I. XXX k.ú. Z. Z. na základe kúpnej zmluvy

uzavretej s Ing. L. P. a jeho manželkou L.. B. P. dňa XX.X.XXXX ako predávajúcimi. Predávajúci
prehlásili, že sú oprávnenými osobami na prevod vlastníckych práv pozemku, majú spôsobilosť s
predmetom zmluvy nakladať. Vlastnícke právo nadobudli na základe predchádzajúceho perfektného
právneho aktu, ktorým bola kúpna zmluva uzavretá s A. O. a jeho manželkou S. O.. V konaníteda nemôže byť sporné, že žalovaná bola pri nadobúdaní vlastníckych práv dobromyseľná v tom,
že pozemok nadobúda od jeho skutočného vlastníka a je tak preukázané, že žalovaná nadobudla
vlastnícke právo k pozemku na základe dobrej viery od nadobúdateľa predmetnej nehnuteľnosti. K

tomuto tvrdeniu odkázala na rozhodovaciu prax súdnych autorít a to nález Ústavného súdu I.ÚS
549/2015, v ktorom ústavný súd konštatuje, že z hľadiska poskytnutia ústavno-právnej ochrany musí
postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Pokiaľ však nemožno zachovať
maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti. Vyššie

riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nejako
dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom
určenom správnom konaní. Ďalej poukázal na nález ÚS I. ÚS 151/2016, z ktorého citoval stať: „Aj keď
OZ explicitne neupravuje všeobecný spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od
nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania, nemožno bezvýnimočne
tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky k neplatnosti zmluvy

o prevode vlastníckeho práva. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov v súkromno-právnych vzťahov
je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.
Nadobúdateľovi vlastníckeho práva v dobrej viere musí byť poskytnutá široká ochrana. K rovnakým
záverom došla aj predvojnová judikatúra, či neskoršia jurisprudencia.(poctivé nadobudnutie nahradzuje
lennedostatokvlastníctvapredchodcu,nievšakostatnépodmienkyplatnejzmluvy).Konštatovanéjetiež

rozhodnutie ÚS ČR III. 415/15, III.ÚS247/14 z neho najmä konštatovanie, že každému treba poskytnúť
ústavno-právnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaných v
katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoc aj absolútne neplatným.
Nevyhnutnýmpredpokladompretentooriginálnyspôsobnadobudnutiavlastníckehoprávajedobráviera
nadobúdateľa posudzovaná individuálne pri okolnostiach každého prípadu. Ústavný súd síce vidí rozdiel

medzi konaním o určenie vlastníckeho práva a konaním o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva
po poručiteľovi, v obidvoch prípadoch však ide o obdobné určovacie žaloby, v ktorých podľa názoru
ústavného súdu musia byť uvedené princípy ochrany dobrej viery, dobromyseľného nadobúdateľa...
Je povinnosťou súdov občiansko-právne spory rozhodovať, a nie posúvať ich rozhodnutie na ďalšie
individuálne spory. Podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov SR, súdov ČR a Európskeho súdu pre

ľudské práva, dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť v materiálnom právnom
štáte poskytnutá súdna ochrana aj pred pôvodným (skutočným) vlastníkom. Zásadu, že nikto nemôže
previesť viac práv než má sám, možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, pokiaľ je nad
akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol
(rozsudok NS SR 6Cdo/71/2011). Z vývoja judikatúry Ústavného súdu Českej republiky jednoznačne

vyplýva rozširovanie ochrany osôb, konajúcich v dobrej viere v prípade nadobudnutia nehnuteľnosti
od nevlastníka. V prípade riadneho nadobudnutia vlastníckeho práva vyplýva nárok na jeho ochranu
aj proti pôvodnému vlastníkovi za podmienky, že toto vecné právo bolo nadobudnuté v dobrej viere a
bez rozporu s ust. § 39 OZ. Opačná interpretácia by narušila celý koncept právnej istoty a ochrany
nadobudnutých práv. Osobe, ktorá urobila určitý právny úkon s dôverou v určitý, jej druhou stranou

prezentovaný skutkový stav, navyše potvrdený údajom z verejnej štátom vedenej evidencie, musí byť v
materiálnom právnom štáte poskytnutá ochrana. Rovnaké stanovisko zdieľa Európsky súd pre ľudské
práva. (sťažnosť č. 7097/10, 33202/96, 2009 a i.). V spore medzi stranami prichádza do úvahy ako ďalší
relevantný dôvod na zamietnutie žaloby aj aplikácia všeobecne uznávanej právnej zásady „vigilantibus
iurascriptasont“,napr.rozhodnutieNSSR5Sžf65/2001.Právapatrialenbdelým(pozorným,ostražitým,

opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv. Inak ich
podcenením, či zanedbaním, môžu strácať svoje práva majetkové, osobné satisfakčné. Odvolala sa na
priložený znalecký posudok znalca Ing. O. C., z obsahu ktorého je zrejmé, že je možné konštatovať
absolútnu nedbalosť a nečinnosť nielen samotného prídelcu P. U. sl., ale aj jeho manželky a jeho dcér.
Žalobkyne by mali vysvetliť, prečo sa aktívne nezaujímali rovnako , ako ich právni predchodcovia o ich

práva a to nielen k pozemku parcely I. XXX k. ú. Z. Z., ale aj k ostatným pozemkom v zmysle výmeru
o vlastníctve pôdy. R. nemohla vedieť, že pozemok E KN bol resp. čo i len teoreticky mohol byť určený
do prídelu pre P. U. sl., keď daný prídel - parc. mpč XXX nebola zapísaná do operátu pozemkovej
knihy. A. P. U. sl. nebol pozemkovo-knižne prevedený. Pretože k takémuto zápisu nedošlo, štát na
nich naďalej nahliadal ako na skonfiškované pozemky, t. j. ako na majetok štátu. Po skonfiškovaní

pozemkov štátu v roku 1945 bol ako vlastník až do roku 1997 evidovaný v katastri nehnuteľností štát,
teda Slovenská republika. Táto skutočnosť ozrejmuje dôvodnosť a legálnosť právneho úkonu M. H.,
ktorým bolo vydržanie jeho vlastníckeho práva k pozemku na základe notárskej zápisnice. V danom
prípadeišloooriginálnyspôsobnadobudnutiavlastníckehoprávatoutoosobou.Podľabohatejjudikatúrysúdnych autorít medzi originálne spôsoby nadobudnutia práva patrí vytvorenie novej veci, spracovanie
cudzejveci,vydržanieai.Zásadanemo plusiurisniejepriotázkeoriginálnehonadobudnutiavlastníctva
vôbec relevantná, pretože táto zásada výslovne rieši existenciu práva právneho predchodcu a uplatňuje

sa pri derivátnych prevodoch vlastníckeho práva. Pri originálnom nadobudnutí vlastníckeho práva
je podstatné, kto bol pôvodným vlastníkom veci, nakoľko k vzniku vlastníckeho práva dochádza v
dôsledku inej právnej skutočnosti ako prevodu, či prechodu práva. Plynutie času má právny význam
pre oslabovanie vlastníckeho práva, prípadne až k jeho zániku nielen v súvislosti s aplikáciou inštitútu
vydržania, ale aj originálneho nadobudnutia vlastníckeho práva v dobrej viere. Čím dlhší čas uplynutie

od nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, tým má ústavno-právna ochrana
princípu právne istoty „bona fide“ vlastníka na pomyslenej miske váh „väčšiu váhu“ než má ochrana
vlastníckeho práva pôvodného (skutočného) vlastníka.

7. Poukázala na ďalšie závery znaleckého posudku, podľa obsahu ktorých výmer o vlastníctve pôdy
ukladal povinnosti prídelcovi odo dňa vstúpenia do držby, a to platenia dávok, poplatkov, zaplatenie

prídelovej ceny. Prídel nebol pozemkovo-knižne prevedený, nie je evidovaný v operáte pozemkovej
knihy. Manželka P. U. v roku 1964 nevedela o prídele parcely č. XXX, sporná parela nebola pojatá do
dedičstva napriek tvrdeniu žalobkýň, že ich otec predmetný pozemok parc. č. XXX sám užíval. Nie je
zrejmé, prečo žalobkyne nežiadajú prejednať dedičstvo ku všetkým nehnuteľnostiam o výmere XXXXX
m2 podľa výmeru, minimálne o parcelu XXX, ktorá sa nachádza v bezprostrednej blízkosti parc. č. XXX.

Prídelová listina nie je identická s výmerom o vlastníctve pôdy, sú to dve rôzne veci. Prídelová listina sa
vydáva na podklade výmeru o vlastníctve pôdy, v ktorej sa určujú podrobné podmienky prídelu. Je ich 8.
Prídelová listina sa nenachádza v priložených listinných dôkazoch žaloby a ani v Slovenskom národnom
archíve a v ďalších archívoch. Poukázal tiež na právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach zákona
503/2003 o navrátení vlastníctva k pozemkom v znení neskorších právnych prepisov, podľa ktorého

nie je možné vlastníctvo k pozemku, alebo jeho časti navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej
osoby a právnickej osoby okrem povinnej osoby. Priznaním práva žalobcom by došlo k porušeniu jej
práv garantovaných príslušnými právnymi predpismi, Ústavou Slovenskej republiky.

8. Žalovaná na pojednávaní ďalej uviedla, že žalobcovia nepreukázali, aby predmetný výmer by sa

mal dotýkať pozemku, ktorý je predmetom tohto konania. Žalobkyne nedisponujú prídelovou listinou,
ktorá by mala byť integrujúcou súčasťou výmeru, potvrdzujúcou, že pozemok, ktorý je predmetom tohto
konania, sa týka predmetného výmeru. Takáto prídelová listina sa nenachádza ani v Slovenskom
národnom archíve, ani v štátnom archíve. Prídel P. U. sl. nebol nikdy pozemkovo-knižne prevedený,
teda nedošlo nikdy k zápisu jeho vlastníckych práv s výnimkou dvoch pozemkov, a to pozemku č. XX,

č. XX, ktoré však nie sú predmetom tohto konania. Na pozemok, ktorý je predmetom tohto konania, sa
pozeralo ako na majetok štátu a to až do času, kedy nedošlo k jeho vydržaniu právnym predchodcom
samotnej žalovanej, teda M. H.. Z. O., P., G. a aj samotná žalovaná jednoznačne popreli tú skutočnosť,
aby pred nadobudnutím, a v čase nadobudnutia vlastníckych práv žalovanej, mali akúkoľvek vedomosť
o tom, že predmetný pozemok mal byť postihnutý nejakou vadou. V konaní žalovaná predložila kúpnu

zmluvu, v zmysle ktorej preukázala svoju dobú vôľu a dobromyseľnosť pri nadobúdaní predmetného
pozemku do svojho vlastníctva, a tak, ako je to uvedené v bodoch 5.1 a 5.4 predmetnej kúpnej zmluvy, ,
nemala vedomosť o tom, aby predmet kúpnej zmluvy bol postihnutý akoukoľvek vadou, o čom ju
ubezpečili predávajúci. Rozsiahla judikatúra najvyšších súdnych autorít poukazuje na potrebu ochrany
jej vlastníckych práv zo strany súdu v konaniach, akým je toto konanie, pričom v zmysle predmetnej

judikatúry je jednoznačne poukázané na preferovanie princípu ochrany dobrej viery dobromyseľného
nadobúdateľa ako aj na prípadné postihy žalobkýň, ktoré svojim nekonaním zanedbali svoje práva.

9. Samotná žalovaná uviedla, že sporné nehnuteľnosti a to parc. G. XXX kúpila kúpnou zmluvou od p.
P. s manželkou. Uvedené osoby nehnuteľnosť zakúpili zase od p. O. s manželkou, ktorí sa vlastníkmi

nehnuteľnosti stali na základe kúpno-predajných zmlúv s p. H.. Týchto ľudí bližšie nepozná, mimo p. P..
V čase uzavretia kúpnej zmluvy s predávajúcim boli na mieste samom v Z. Z. - S. cesta. V tom čase
to bol pozemok nadväzujúci na pozemky, kde stáli rodinné domy. O. zámer na danej parcele postaviť
6 rodinných domov. Nijako nemala v záujme túto parcelu odpredávať. Celý čas až po súčasnosť sa
riešila otázka územných rozhodnutí s Mestom A.. V minulosti osoby p. A. a p. G. mali záujem od nej

odkúpiť časť parcely G. XXX, s čím nesúhlasila. V tom vidí, že uvedené osoby budú voči nej zaujaté.
Na spornej parcele sú už vydané právoplatné územné rozhodnutia na 6 rodinných domov. Vo vydaní
stavebných rozhodnutí nemohla pokračovať pre nariadené neodkladné opatrenia. Žalobkyne osobne
nepozná. Nikdy s nimi nebola v kontakte. O ich existencii vie iba po tom, čo začalo súdne konaniea bolo nariadené neodkladné opatrenie. Pozemok kupovala dobromyseľne. Neboli na ňom zapísané
žiadne ťarchy, ani vecné bremená. Keďže na pozemku neboli v minulosti zapísaní žiadni vlastníci, ani
žalobkyne, tak nemala žiadnu možnosť zistiť, že tam má byť nejaký problém. Nevie si vysvetliť, prečo

po toľkých rokoch žalobkyne dospeli k záveru, že ich otec by mohol byť vlastníkom týchto pozemkov.

10. Súd na základe dokazovania vykonaného v súlade s prednesmi strán vypočutím žalovanej, svedkov
L..L.P.,A.O.,A.G.,M.A.,O.G.,oboznámenímlistinnýchdôkazov,ato listovvlastníctva,rodnýchlistov,
rozhodnutí o dedičstve, osvedčenia o vydržaní, výmerov o vlastníctve pôdy, konečného prídelového

plánu,pripojenýchspisovP.súduA.XXC/XXX/XXXX,XXC/XX/XXXX,XXC/XX/XXXX, XXC/XXX/XXXX,
z nich najmä žalôb a rozhodnutí vo veci samej, potvrdenia banky, rozhodnutí správnych orgánov a.i.
zistil nasledovný skutkový stav:

11. Dňa 12.7.1948 povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v N. vydalo podľa § 1 ods.1
nar. č. 104/46 Sb. n. SNR výmer o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/45 Sb. v znení

nariadenia č. 64/48 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku D.,
O. ako aj zradcov a nepriateľov Z. národa.
V bode I. výmer obsahuje meno prídelcu P. U. sl. V k. ú. Z. Z., P. A., P. A., č. výmeru XX.XXX/XX,
bývalý vlastník: uvedené na zozname parciel, katastrálne územie Z. Z., schválený prídelový plán
vypracovaný miestnou roľníckou komisiou v Z. Z., potvrdeného P. roľníckou komisiou A. a schváleného

povereníctvom poľnohospodárstva a pozemkovej reformy dňa X.X.XXXX, pod č. XXXXX/XX. Do
vlastníctvaP.U.sl.bolipridelenépoľnohospodárskenehnuteľnostivk.ú.Z.Z.ocelkovejvýmereX.XXXX
ha, ktoré sú uvedené na pripojenom „výkaze“, ktorý tvorí integrujúcu časť tohto výmeru. V bode II. sa
konštatuje,ženehnuteľnostioznačenépodbodomI. súpridelenévcelostizapodmienokuvedenýchpod
bodom L.. tohto výmeru za prídelovú cenu, ktorej konečná výška bude však určená v prídelovej listine,

ktorú vydá povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Podľa bodu III. bolo konštatované,
že nehnuteľnosti sa prideľujú bez pozemkovo-knižných tiarch. Prídelcovi bola uložená povinnosť odo
dňa vstúpenia do držby a úžitku platiť dane, dávky, poplatky, na pridelenom majetku osobne hospodáriť.
Ak riadne nehospodári, povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkové reformy môže prídel odňať podľa
ust § 23 ods. 2 nar. a i. Podrobné podmienky prídelu budú uvedené v prídelovej listine, ktorú vydá

povereníctvo pôdohospodárstva. Podľa bodu IV. bod 1 tento výmer o vlastníctve pôdy je podľa ust.
§ 1 ods. 2 nar. č. 104/1946 Sb n.SNR verejnou listinou dokumentujúcou vlastnícke právo prídelcu k
pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný súd urobí záznam vlastníckeho
práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia. Výmer obsahuje dátum a
podpis povereníka.

XX. Pre katastrálne územie Z. Z. bol spracovaný poľnou pracovnou skupinou č. A katastrálny meračský
úrad v U. svätom O.. R. Q. parciel. R. obsahuje výmeru Q. s menom prídelcu P. U. a manželka O.,
rodená Z. s podpisom O. U.. O. parcely Q., R. ďalej obsahuje výmery Q., Q., Q., Q., Q. a XXXX s
menom prídelcu U. P. sl. a podpis U. P. sl . v tabuľkách obsahujúcich číslo A. vložky zápisnice, číslo

parcely, meno bývalého vlastnícka, vlastnícky podiel, č. rozhodnutia o konfiškácii, čísla parciel podľa
katastrálnej mapy, pozemkovej knihy, výmery. Pod bežným číslom XXX je uvedená parcela XXX
podľa katastrálnej mapy, podľa pozemkovej knihy XX o výmere XXXX m2.

13. Dňa 12.7.1948 povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v N. vydalo podľa § 1

ods.1 nar. č. 104/46 Sb. n. SNR výmer o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/45 Sb. v
znení nariadenia č. 64/48 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku
Nemcov, O. ako aj zradcov a nepriateľov Slovenského národa. V bode I. výmer obsahuje meno prídelcu
P. U. a manželka (O., rodená Z.) v k. ú. Z. Z., P. A., P. A., č. výmeru XX.XXX/XX, a na základe
prídelového plánu vypracovaného O. roľníckou komisiou v Z. Z., potvrdeného P. roľníckou komisiou v

A., schváleného povereníctvom pôdohospodárstva dňa 3.7.1948 pod č.XXXXX/XX. Do vlastníctva P. U.
a manželky boli prikázané poľnohospodárske nehnuteľnosti v k. ú. Z. Z. o celkovej výmere X.XXX ha,
ktoré sú uvedené na pripojenom výkaze, ktorý tvorí integrujúcu časť tohto výmeru.

14. Dňa 12.7.1948 povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v N. vydalo podľa § 1 ods.1

nar. č. 104/46 Sb. n. SNR výmer o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/45 Sb. v znení
nariadenia č. 64/48 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku D., O.
ako aj zradcov a nepriateľov Z. národa. V bode I. výmer obsahuje meno prídelcu U. P. a manželka O.,
rodená Z., P. U. sl., bytom Z. Z. por.č. XX, v k. ú. Z. Z., P. A., P. A., č. výmeru XX.XXX/XX, a na základeprídelového plánu vypracovaného O. roľníckou komisiou v Z. Z., potvrdeného P. roľníckou komisiou v
A., schváleného povereníctvom pôdohospodárstva dňa 3.7.1948 pod č.XXXXX/XX. Do vlastníctva P. U.
a manželky, a P. U. sl. boli prikázané poľnohospodárske nehnuteľnosti v k. ú. Z. Z. o celkovej výmere

X,XXXX, ktoré sú uvedené na pripojenom výkaze, ktorý tvorí integrujúcu časť tohto výmeru. A. bodu II.
nehnuteľnosti označené pod bodom 1 sú pridelené v ideálnej časti 1 : 1.

15. V presne nezistenej dobe bol vyhotovený výkaz nehnuteľností skonfiškovaných s uvedením mena
prídelcu V. U. a manželka O., rodená Z., U. P. sl., bytom Z. Z. por. Č. XX. Prílohou tvorí výkaz s

uvedením parcely podľa katastrálnej mapy č. XX a č. XX, záhrady o výmere XXXX mX a zastavaná
plocha o výmere XXXX m2.

XX. Dňa 11.8.1948 pracovná skupina pre pozemkovú reformu v G. pod č. XXXXX/XXXX vo veci k.
ú. Z. Z. prídelca P. U. sl. vyzvala prídelcu na zaplatenie preddavku prídelovej ceny s odôvodnením,
že podľa prídelového plánu vyhotoveného miestnou roľníckou komisiou v Z. Z. a schváleného jak

okresnou roľníckou komisiou v A., tak povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, bolo
mu pridelených X,XXXX h pôdy v k. ú. Z. Z.. Za skonfiškovanú pôdu je potrebné zaplatiť pri prevzatí
prídelovej pôdy do držby XX % prídelovej ceny. Pretože z technických príčin mu prídelová cena nemohla
byť za tento prídel ustálená, bol vyzvaný na zaplatenie predbežne preddavku v sume 500 Kčs za 1 ha
pridelenej pôdy, čiže sumu 3.000,- Kčs za celý uvedený prídel.

17. Dňa 22.12.1956 štátna sporiteľňa v Bratislave vyhotovila list adresátovi P. U., Z. Z. XX, okres
A., podľa obsahu ktorého pri prevádzaní pozemkových reforiem mu bol pridelený pôdohospodársky
majetok. Na prídelovú cenu je doteraz dlžný nedoplatok podľa zostavenia na rube tohto listu. D. je
povinný zaplatiť tak, aby každý rok počnúc rokom 1957 uhradí najmenej jednu jeho desatinu. Ak je

členom JRD vyššieho typu, v ktorom je peňažný dôchodok rozdelený podľa pracovných jednotiek,
zastavujesamuplateniesplátokzapôduazamajetok,ktorývniesoldodružstva.Povinnýjevšaksplácať
prídelovú cenu za majetok, ktorý si ponechal v osobnom vlastníctve. Podľa výpisu z účtu je stanovená
prídelová cena v k.ú. Z. Z. k dátumu 24.2.1947 za inventár 840,- Kčs, za role : za syna P. ml. 5.767,-
Kčs a za otca 6.828,- Kčs, spolu 12.763,- Kčs. K dátumu 25.3.1947 sú konštatované splátky 840,- Kčs

v starej mene a 168,- Kčs v novej mene. Vyčíslený nedoplatok v novej mene predstavuje 12.595,- Kčs.

18. Podľa rozhodnutia bývalého štátneho notárstva v A. W zo dňa XX.X.XXXX v dedičskej veci
po poručiteľovi P. U., zomrelom dňa XX.XX.XXXX, posledne bytom v A. - Z. Z., do dedičstva po
poručiteľovi patrí polovica hnuteľnej veci, televízor a nehnuteľnosť - účasť poručiteľa na rodinnom

domčeku zapísanom vo vložke č. XXX k. ú. Z. Z., mpč. XXX/X v EN zlúčená parc. č. XXX/X, pod B2
v polovici a dlhy e) polovica pohľadávky štátnej sporiteľne v A. XXX,XX G. a polovica pohľadávky
O. U. a P. U. st., bytom A. 3, Z. námestie v sume X.XXX,- G.. Štátne notárstvo schválilo dohodu o
vyporiadaní dedičstva, podľa ktorej majetok poručiteľa zdedia maloletá U. U., nar. X.X.XXXX, bytom
A. 3, Z. námestie, dcéra poručiteľa v polovici a maloletá M. U., nar. X.X.XXXX, bytom A. 3, Z. námestie,

dcéra poručiteľa v polovici. Za dlhy poručiteľa zodpovedajú všetci dedičia, t. j. tak maloleté deti ako aj
manželka poručiteľa O. U., rod. U., bytom A. 3, Z. námestie, každý X/X. Podľa odôvodnenia rozhodnutia,
poručiteľ zomrel bez zanechania závetu a podľa zákona sú povolaní k dedeniu po ňom manželka a dve
maloleté deti. Súpis a odhad dedičstva boli vykonané na základe údajov dedičov, obsahu pozemkovo-
knižných zápisov a ocenenia.

19. Notárskou zápisnicou napísanou dňa 24.07.1997 pod č. NZ XXX/XX- osvedčenie vyhlásenia o
vydržaní nadobudol okrem iných parciel M. H. aj spornú parcelu č. XXX - orná pôda o výmere XXXX
m2. P. vyhlásil, že užíva nerušene v dobrej viere viac ako XX rokov nehnuteľnosti - združené pozemky v
k-ú- Z. Z.. A., že tieto pozemky začal užívať titulom majetkovo- právneho vysporiadania s ich pôvodnými

pozemkovoknižnými spoluvlastníkmi a za celú dobu užívania sa nikto nedomáhal vlastníctva k týmto
nehnuteľnostiam, ani ich vydania. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o užívanie trvajúce viac ako 10 rokov,
jeho nerušenosť a dobromyseľnosť, domáha sa vydania osvedčenia. Predložil výpisy z pozemkovej
knihy, identifikáciu parciel, čestné prehlásenie T. N. a V. N..

20. Podľa rodného listu P. U., nar. XX.XX.XXXX, rodičmi menovaného boli P. U., XX-ročný v nezistený
deň, mesiac, rok narodenia a O. U., rodená Z., XX-ročná v nezistený deň, mesiac, a rok narodenia.21. Žalobou doručenou súdu dňa 19.7.2007 (11C/135/2007) sa žalobcovia O. O. rodená B. a spol.
domáhala voči žalovaným A. O., S. O., A. S. a L.. A. C. určenia, že parcela č. XXX- orná pôda o výmere
XXXX m2, zapísaná v LV č. XXXX v k. ú. Z. Z. patrí do dedičstva po poručiteľke G. B. a i. F. zo dňa

XX.XX.XXXX sp. zn. XXC/XXX/XXXX-XX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa XX.XX.XXXX súd žalobe
o určení veci patriacej do dedičstva vyhovel. Podľa časti odôvodnenia rozhodnutia je nesporné, že
M. H. nezákonne osvedčil vlastnícke právo k predmetnej parcele a preto nenadobudol nikdy vlastnícke
právo k nej a nebol jej vlastníkom ani v čase jej predaja žalovaným v 1. a v 2./rade. Títo sa preto nestali
jej vlastníkmi a i. Neplatnosť vydržania M. H. vyplýva z nenaplnenia zákonných podmienok vydržania.

Podľa odôvodnenia v ďalšej časti predchádzajúci vlastník spornej parcely M. H. ju mal nadobudnúť
notárskym osvedčením D t. j. vydržaním. Ako dôkaz toho predložil čestné prehlásenia dvoch osôb.
Nepravdivosť jeho vyhlásenia bola preukázaná v trestnom konaní vedenom proti nemu OO PZ Poprad
pod č.k. ČTS:P.-XXX/XXXX. Tu obidve osoby vyhlásili, že žiadne takéto vyhlásenie o užívaní parciel
nepodpísali, a teda že ide o sfalšované prehlásenie. Trestné stíhanie voči M. H. bolo odložené z dôvodu
jeho úmrtia. Je preukázané vlastníctvo tejto parcely G. B., pripojenou pozemkovo-knižnou vložkou.

22. Žalobou doručenou súdu dňa 19.1.2006 (11C/12/2007) sa žalobcovia I. H., a spol.. domáhali voči
žalovaným A. O., S. O., určenia, že žalobca v X./rade je spoluvlastníkom parcely č.XXX -ornej pôdy o
výmere XXXX m2, zapísanej v LV č. XXXX v k. ú. S. v podiele X/X a druhý spoluvlastnícky podiel patrí
do dedičstva po poručiteľke F. H..

Rozhodnutím zo dňa 26.9.2008 sp. zn. 11C/12/2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 6.10.2008
súd žalobe vyhovel. Podľa odôvodnenia rozhodnutia žalobcovia žalobu odôvodnili okrem iného tým,
že spornú parcelu majú ako bezpodieloví spoluvlastníci zapísanú žalovaní a mali ju takto nadobudnúť
kúpou od ich právneho predchodcu M. H.. Tento ju mal nadobudnúť osvedčením vyhlásenia o vydržaní
urobeným do notárskej zápisnice u notárky P. A. dňa XX.X.XXXX pod č. D Súd vo veci rozhodol na

základe rozhodnutia o uznaní nároku žalovanou stranou.

23. Žalobou doručenou súdu dňa 22.5.2007 (10C/97/2007) sa žalobca Z. U. domáhal voči žalovaným
A. O., S. O., A. S. a L.. A. C. určenia, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností zapísaných v k. ú. S., LV
č. XXXX a to parciel XXX, č. XXX, č. XXX a i. X. zo dňa XX.X.XXXX súd konanie zastavil. Rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 14.8.2008. Do spisu bola založená dohoda o urovnaní zo dňa 12.3.2008,
podľa obsahu ktorej žalovaní sa zaviazali previesť vlastníctvo sporných pozemkov na žalobcu.

24. Žalobou doručenou súdu dňa 20.6.2007 (17C/117/2007)) sa žalobkyňa C. H. domáhala voči
žalovaným A. O., S. O., A. S. a L.. A. C. určenia, že žalobkyňa je vlastníčkou parcely č. XXX, orná pôda

o výmere XXXX m2, zapísanej na Z. katastra A., na LV č. XXXX v k.ú. S..
F. zo dňa 24.10.2008 sp.zn. 17C/117/2007 súd žalobe vyhovel. Podľa odôvodnenia rozhodnutia
súdu žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou pozemku, ktorý nadobudla dedením. M. H., ktorý predmetnú
nehnuteľnosť kúpnou zmluvou previedol na odporov v 1., 2./rade. Napriek osvedčeniu o vydržaní
nehnuteľností, uvedeného zo dňa 24.7.1997 pred notárkou O.. P. A., nesplnil zákonné podmienky pre

vydržanie predmetnej nehnuteľnosti, nemal ju v zákonom stanovenej dobe v oprávnenej držbe. Uvedené
skutočnosti boli preukázané v priebehu trestného konania.

25. Dňa 13.3.2024 L.. O. C. A.. na základe zadania právneho zástupcu žalovanej vyhotovil pod č.
3/2024 znalecký posudok, predmetom ktorého bolo posúdiť predložené listiny a dokumenty, týkajúce

sa vlastníckych práv dotknutých osôb k nehnuteľnosti registra I. parc.č. XXX vedených na LV č. XXXX
o výmere XXXX m2, druh pozemku - orná pôda , k. ú. Z. Z. a o uvedenie rozhodujúcich skutočností pre
posúdenie dôvodnosti nároku žalobkýň v predmetom konaní, resp. pre určenie vlastníckeho práva
žalovanej k pozemku, ktorý je predmetom konania.
R. v konštatačnej časti uviedol, že

A. pôdohospodárstva a pozemkovej reformy /A./ bod 2. v N. na základe nariadenia č. XXX/XXXX Zb. n.
SNR vydalo Výmer o vlastníctve pôdy č. 11286/48 prídelcovi P. U. sl /príl.č.X/. Prídelcovi boli pridelené
do vlastníctva pôdohospodárske nehnuteľnosti v kat. území Z. Z. o celkovej výmere XXXXXmX, ktoré
sú uvedené na pripojenom“ Výkaze“, ktorý tvorí integrujúcu časť tohto výmeru /príl.č.7/. Samotný Výkaz
nahrádza prídelový plán. Pri lustrovaní „Výkazu“ som zistil, že v časti „ Meno prídelcu“ meno P. U. sl

figuruje v riadkoch :
- pod bežným číslom XXX sa nachádza parcela mpč. XXX o výmere XXXXmX. druh pozemku roľa,
- pod bežným číslom XXX sa nachádza parcela mpč. XXX o výmere XXXXmX. druh pozemku roľa,
- pod bežným číslom XXX sa nachádza parcela mpč. XXX o výmere XXXXmX. druh pozemku roľa,- pod bežným číslom XXX sa nachádza parcela mpč. XXX o výmere XXXXmX. druh pozemku roľa,
- pod bežným číslom XXX sa nachádza parcela mpč. XXXX o výmere XXXmX. druh pozemku lúka,
- pod bežným číslom XXX sa nachádza parcela mpč. XXXX o výmere XXXXmX. druh pozemku roľa,

- pod bežným číslom XXX sa nachádza parcela mpč. XXXX o výmere XXXXmX. druh pozemku lúka,
- pod bežným číslom XXX sa nachádza parcela mpč. XXXX/X o výmere XXXXmX. druh pozemku roľa.
Z. výmer hore uvedených mpč. parciel je XXXXXmX. Vo “S. o vlastníctve pôdy“ je pridelená plocha o
celkovej výmere XXXXXmX. F. vo výmerách je XXXXXmX v neprospech prídelcu.
Na čelnej strane „S.“ je uvedená poznámka „T. výmery značia plochu nekonfiškovanú, alebo plochu bez

konfiškačného rozhodnutia“.
Takto červenou farbou sú označené parcely mpč. XXX, XXX a XXX, ktoré sú nekonfiškované, alebo
nemajú konfiškačné rozhodnutie. Na základe tejto poznámky prídelcovi P. U. ostali iba parcely mpč.
XXX, XXXX, XXXX, XXXX a XXXX/X o celkovej výmere XXXXXmX. Z toho parcely mpč. XXXX a XXXX/
X sú majetkovo právne vysporiadané a parcely mpč. XXX, XXXX a XXXX sú vedené v registri I. ako
majetkovo právne nevysporiadané.

XX.Podľa bodu L.. - záver, znalec konštatuje :
- pozemkovo knižná parcela mpč. XXX o výmere XXXXmX, druh pozemku roľa, bola zapísaná v
pozemkovoknižnejvložke/A./č.XXXvčastiA.O.podstata/príl.č.X/.S.kdanejnehnuteľnostinadobudla
S. J. titulom dedenia a to v roku XXXX a druhú polovinu nadobudla v roku XXXX.
- dekrétom č.XXX/XX Zb. n. Z. boli nehnuteľnosti vedené v A. č. XXX konfiškované. A. mpč. XXX bola

pridelená na podklade S. o vlastníctve pôdy č. XXXXX/XX do vlastníctva prídelcovi P. U..
- na podklade D. zápisnice napísanej XX.XX.XXXX č. NZ 287/97- osvedčenie vyhlásenia o vydržaní /
príl.č.XX/ nadobudol M. H. do výlučného vlastníctva okrem iných nehnuteľnosti aj nehnuteľnosť parcelu
registra I. č. XXX o výmere XXXXmX, druh pozemku orná pôda v kat. území Z. Z.. R. vlastníckeho práva
k nadobudnutým nehnuteľnostiam bol vykonaný do novozaloženého LV č.XXXX /príl.č.XX/. A. zápisu

boli nehnuteľnosti:
- parc. číslo XXX o výmere XXXXmX, druh pozemku orná pôda,
- parc. číslo XXX o výmere XXXXmX, druh pozemku orná pôda,
- parc. číslo XXX o výmere XXXXmX, druh pozemku orná pôda,
- parc. číslo XXX o výmere XXXXmX, druh pozemku orná pôda,

- parc. číslo XXX o výmere XXXXmX, druh pozemku orná pôda,
- parc. číslo XXX o výmere XXXXmX, druh pozemku orná pôda,
- parc. číslo XXX o výmere XXXXmX, druh pozemku orná pôda,
- pare. číslo XXX o výmere XXXXmX, druh pozemku orná pôda,
- parc. číslo XXX o výmere XXXXmX, druh pozemku orná pôda,

- parc. číslo XXX o výmere XXXXmX, druh pozemku orná pôda.
Z. notárskej zápisnice NZ XXX/XX je potvrdenie č. P. č. XXXX/XXX/XX, zo dňa XX.XX.XXXX /príl.č.XX/,
ktoré vydal O. úrad A., v ktorom potvrdzuje, že pán M. H. obhospodaroval pozemky v k. ú. S. a v k.ú. Z.
Z. do roku XXXX, ako aj čestné prehlásenie o užívaní nehnuteľnosti dvoch svedkýň.
Ďalšou prílohou notárskej zápisnice NZ 287/97 je identifikácia parciel č. XXX/XX zo dňa 16.07. 1997,

podľa ktorej užívateľom parcely č. XXX je PD S. a užívacie právo je zapísané v I. liste č. 4.
Zápis do operátu KN bol vykonaný záznamovou listinou Z XXXX/XX pod číslom položky výkazu zmien
č. XXX/XX.
M. H. ako predávajúci a A. O. s manželkou S.
- O. ako kupujúci uzavreli dňa XX.XX.XXXX Kúpnu zmluvu, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti

zapísané v LV č. XXXX. Zápis do operátu KN bol vykonaný vkladovou listinou V XXXX/XX pod číslom
položky výkazu zmien č. XX/XX.
- Predávajúci A. O. a manž. S. O. a L.. L. P. a manž. B. P. ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu, ktorej
predmetom bola nehnuteľnosť parc. číslo XXX. R. do operátu KN bol vykonaný vkladovou listinou V
XXXX/XX pod číslom položky výkazu zmien č. XXX/XX.

- L.. L. P. a manž. B. P. ako predávajúci a L.. S. D. ako kupujúca uzatvorili dňa XX.XX.XXXX kúpnu
zmluvu, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť par. registra I. č. XXX. R. do operátu KN bol vykonaný
vkladovou listinou V XXX/XXXX pod číslom položky výkazu zmien č. XX/XX. R. vlastníckeho práva bol
urobený do novovytvoreného LV č. XXXX.
Z danej analýzy vyplýva, že pozemkovo knižná parcela mpč. XXX, bola prvý krát zaregistrovaná v A.

č. XXX v roku XXXX vo vlastníctve S. J.. Od vtedy sa vlastnícke právo k parcele mpč. XXX menilo 6
krát a to :
- konfiškáciou na štát,
- Výmerom o vlastníctve pôdy- prídel pre P. U. sl,- na podklade D. zápisnice napísanej XX.XX.XXXX č. NZ XXX/XX- osvedčenie vyhlásenia o vydržaní
nadobudol do výlučného vlastníctva M. H.,
- na podklade kúpnej zmluvy, kde vlastnícke právo nadobudli A. O. a manž.,

- na podklade kúpnej zmluvy, kde vlastnícke právo nadobudli L.. L. P. a manž.,
- na podklade kúpnej zmluvy, kde vlastnícke právo nadobudla L.. S. D..

Žalovaná L.. S. D. nemohla vedieť, že parcela registra I. č. XXX bola určená do prídelu pre P. U. sl,
keď daný prídel - konkrétne parcela mpč. XXX nebola zapísaná do operátu pozemkovej knihy a pred

ňou danú parcelu mali vo vlastníctve traja vlastníci. U. vlastníctva je úradná listina, ktorú vydáva štátna
správa po dôkladnej vecnej ako aj právnej kontrole predložených listín na zápis .
Vo vzťahu k možnému objasneniu všetkých relevantných skutočností, ktoré by mali byť pred meritórnym
rozhodnutím súdu objasnené, mám z hľadiska odborného posúdenia k samotnej žalobe mám určité
pripomienky, ktorých zodpovedanie odporúčam v súdnom konaní vykonať:
- prečo sa žalované nedomáhajú prejednať dedičstvo po otcovi P. U. vo vzťahu ku všetkým

nehnuteľnostiam o výmere XXXXXmX podľa „S. o vlastníctve pôdy“? A. ucelený obraz o všetkých
relevantných skutočnostiach by bolo vhodné zistiť, o ktoré parcely sa v danom prídele jedná, pretože ja
ako znalec som okrem parciel, ktoré sú vo S. /spolu osem/, ostatné nenašiel.
- prečo sa žalované nedomáhajú prejednať dedičstvo po otcovi P. U. okrem nehnuteľnosti parc. číslo
XXX minimálne aspoň k nehnuteľnosti parc. číslo XXX, ktorá je v blízkosti parcely č. XXX? A. lepšiu

názornosť vzájomnej polohy parciel č. XXX a XXX som vyhotovil sútlač máp UO- F. a Y. /príl. č. X/.
- v žalobe sa uvádza, že predmetný pozemok /parc. č. XXX/ bol pridelený prídelovou listinou - S. o
vlastníctvepôdyč.XXXXX/XX.Tuchcempodotknúť,žeprídeloválistinaniejeidentickásS.ovlastníctve
pôdy. Sú to dve rôzne veci. A. listina sa vydáva na podklade výmeru o vlastníctve pôdy, v ktorej sa
určujú podrobné podmienky prídelu, je ich osem, ďalej obsahuje čísla parciel všetkých prídelových

nehnuteľnosti, ich výmery a druh pozemkov, ako aj prídelovú cenu v G. a poznámku. A. listina sa
nenachádza v priložených listinných dôkazoch žaloby. D. sa, už ako som spomenul, ani v Z. národnom
archíve N. a ani S. archíve v A. pracovisko V. A.. Ak žalobkyne prídelovou listinou disponujú, bolo by
vhodné mi ju predložiť za účelom oboznámenia sa s ňou s tým, že by som na jej podklade v prípade
potreby mohol svoj znalecký posudok doplniť.

- z akého dôvodu si žalované neuplatnili reštitučný nárok do konca roku XXXX ak prehlasujú, že P. U.
sl predmetný pozemok parc. č. XXX sám užíval?
- prečo manželka pri prejednaní dedičstva po zomrelom P. U. nevedela v roku XXXX o parcele č. XXX,
ktorá nebola pojatá do dedičstva, keď žalobkyne vo svojej žalobe uvádzajú citujem „ P. U. predmetný
pozemok parc. č. XXX sám užíval“.

R. opatril znalecký posudok doložkou, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého
posudku. Prílohou znaleckého posudku sú o.i. snímka z mapy, sútlač máp, kópia pkv č. 200, rozhodnutie
konfiškačnej komisie, výmer, výkaz o pridelení pôdy, výzva na zaplatenie preddavku prídelovej ceny,
konečný prídelový plán, správy MV SR N. o tom, že konfiškačné rozhodnutie, prídelová listina, doklad
o platbe a výkaz k výmeru č. XXXXX/XX týkajúci sa parcely číslo E XXX dohľadaný nebol.

XX. A.ľa výpisu z pozemkovo-knižnej vložky XXX k.ú. Z. Z. pod bodom X je zapísaná parcela XXX vo
výmere XXXX mX a pod č. XXXX parc. o výmere XXXX m2. Pod bodom B vklad vlastníckeho práva je
poznamenaný od r. XXXX M. S. v podiele X/X.

28. Podľa vpisu z LV č. XXXX k.ú. A.-S. ako vlastník parcely č. XXX orná pôda, je evidovaný P. S. a spol.

XX. Podľa výpisu z LV č. XXXX k. ú. S. ako vlastník parcely č. XXX orná pôda, je evidovaný I. H. a spol.

XX. Podľa výpisu z LV č. XXXX k.ú. S. ako vlastník parcely č. XXX, č.XXX, č.XXX, orná pôda, je

evidovaný Z. U. a spol.

XX. Podľa výpisu z LV č.XXXX k. ú. Z. Z. ako vlastník parcely č. XXX o výmere XXXX m2, orná pôda,
je evidovaný U. P. (zomrel XX.XX.XXXX), dátum narodenia XX.XX.XXXX, v spoluvlastníckom podiele
X/X- titul nadobudnuia výmer o vlastníctve pôdy č. XXXXX/XX zo dňa XX.X.XXXX.

XX. Podľa výpisu z LV č. XXXX k. ú. Z. Z. ako vlastník parcely č. XXX/X a č. XXX/X,orná pôda, je
evidovaná O. G. v podiele X a A. U. v podiele 1.XX. Podľa výpisu z LV č. XXXX k.ú. Z. Z., ako vlastník parc. č. XXXX/X o výmere XXXX m2, orná pôda,
je evidovaný P. U., zomrelý XX.XX.XXXX v spoluvlastníckom podiele X/X ako titul nadobudnutia je
uvedený výmer vo vlastníctve pôdy č. XXXXX/XX zo dňa XX.X.XXXX - č.zmeny XXX/XX.

XX. Podľa výpisu z LV č. XXXX k.ú. Z. Z. zo dňa XX.X.XXXX je ako výlučný vlastník parciel registra
E XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX, XXXX/X, XXXX, druh pozemku - trvalý trávny porast a orná pôda,
vedený P. U., zomr. XX.XX.XXXX s titulom nadobudnutia výmer o vlastníctve pôdy č. XXXXX/XX zo dňa
XX.X.XXXX, č. zmeny XXX/XX.

XX. Dňa XX.XX.XXXX O. A. vo veci navrhovateľky L.. Z. D. vydalo územné rozhodnutie, ktorým bolo
nahradené pôvodné rozhodnutie o umiestnení stavby L rodinné domy a technická infraštruktúra na
pozemkoch G. parc. č. XXX, č. XXXX k. ú. Z. Z. a G. XXX/X k.ú. Z. Z., novým rozhodnutím, ktorým
umiestňuje stavbu „novostavba 6 rodinných domov - A. - Z. Z. na pozemku KNE XXX,XXXX/X a G. XXX/
X tak, ako je to zakreslené v situačnom výkrese tvoriacom neoddeliteľnú súčasť rozhodnutia.

XX. Dňa XX.X.XXXX O. A., ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa X.X.XXXX vydalo územné rozhodnutie o
umiestnení stavby IBV3 rodinné domy a technická infraštruktúra na pozemkoch parc. č. G. XXX,XXXX/
X a G. XXX/X k.ú. Z. Z..

37. Dňa 11.2.2020 uzavreli ako predávajúci L.. L. P. a L.. B. P. a ako kupujúci Ing. Z. D. kúpnu zmluvu,
predmetom ktorej bol pozemok nachádzajúci sa v k. ú. Z. Z., zapísaný na LV č. XXXX a to parc. registra
E č.XXX o výmere XXXX m2, druh pozemku - orná pôda a to za kúpnu cenu vo výške XX.XXX,- eur.
A. bodu V. bod X.X predávajúci vyhlásili, že nie sú v úpadku a že prevádzané nehnuteľnosti nie sú
dotknuté reštitučnými nárokmi tretích osôb alebo predmetom súdnych, exekučných, daňových alebo

iných konaní, ktoré by mohli mať vplyv na vlastníctvo prevádzaných nehnuteľností, alebo by mohli
založiť akékoľvek nároky tretích osôb voči kupujúcim a nemajú ani vedomosť o tom, že by hrozil vznik
akéhokoľvek sporu, či konania, ktoré by mohlo spochybniť alebo obmedziť ich alebo kupujúcich budúce
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Podľa bodu 5.2 vyhlásili, že ich právo nakladať s prevádzanými
nehnuteľnosťami nie je obmedzené žiadnym zmluvným vzťahom, ani dohodou s treťou osobou, ani

vyhlásením, ktoré by mohli ovplyvniť budúce vlastníctvo, držbu alebo užívanie nehnuteľnosti kupujúcimi
a i. Podľa bodu 5.4 predávajúci vyhlásili a súčasne sa zaväzujú, že neutajuje žiadne im známe vady,
že na nehnuteľnostiach neviaznu žiadne záložné práva, akékoľvek iné ťarchy, akékoľvek práva tretích
osôb a i. Strany si dojednali ďalšie zmluvné dojednania a odstúpenie od zmluvy a i.

38. Rozhodnutím zo dňa X.X.XXXX O. A. rozhodlo o dodatočnom povolení stavby rodinného domu - Z.
Z. na pozemku G. parc. XXXX/XXX k.ú. Z. Z. s príslušenstvom na parcele č. XXXX/XXX - XXX - XXX -
XXX s napojením prípojok z parcely XXXX/XX - XXX - XXX podľa geometrického plánu vyhotoveného
M. A., stavebníka A. A..

39. Rozhodnutím zo dňa 11.9.2023 O. A. dodatočne povolilo stavbu rodinného domu Z. Z. na pozemku
G. č. XXXX/XX k.ú. Z. Z. s príslušenstvom na parc. XXXX/XXX, k.ú. Z. Z. napojením sietí z parcely XXX/
XXX-XXX podľa GP vyhotoveného M. A., stavebníka A. A..

XX. Rozhodnutím zo dňa 11.9.2023 O. A. dodatočne povolilo stavbu rodinného domu Z. Z. na pozemku

G. č. XXXX/XXX k.ú. Z. Z. s príslušenstvom na parc. XXXX/XXX, a i. k.ú. Z. Z. napojením prípojok z
parcely XXXX/XXX a i. podľa GP vyhotoveného M. A., stavebníka A. A..

XX. Slovenský pozemkový fond Bratislava listom zo dňa 17.5.2024 adresovaným T. A. vo veci žiadosti
o vydanie súhlasu so zápisom prídelovej listiny do katastra nehnuteľností oznámil, že zaevidoval jeho

žiadosť a žiadosť U. P., a M. O. o vydaní súhlasu so zápisom výmerov o vlastníctve pôdy evidovaných
pod č. XXXXX/XX zo dňa XX.X.XXXX, vydané P. U. a manželke O., rodenej Z. a P. U. sl. A. fond
dáva nesúhlasné vyjadrenie k zápisu predmetných výmerov do katastra. A. žiadosti správny orgán
došiel k záveru, že predmetné výmery o vlastníctve pôdy mali byť riadne prešetrené a zapísané do
katastra nehnuteľností v rámci F., vykonaného podľa zák. č. XXX/XXXX Z. z., ktorý bol pre k. ú. Z. Z.

do KN zapísaný dňa X.X.XXXX. V predmetných výmeroch nie je priamo uvedený zoznam pozemkov,
ktorých sa týka, ale len súhrnná výmera. Vo výmeroch je k pozemkom uvedené „ktoré sú uvedené
na pripojenom výkaze, ktorý tvorí integrujúcu časť tohto výmeru“. H. výkaz je pripojený len v jednom
výmere k pozemkom parc. č. XX o výmere XXXX m2, a XX o výmere XXXX m2. K ostatným výmeromso súhrnnými výmerami X,XXXX h - prídelca P. U. sl. a X,XXXX h - prídelca P. U. a manželka, sa tento
výkaz nenachádza. A. zoznamu prídelového plánu a jeho porovnaním s priloženými identifikáciami
vyhotovenými P. úradom a platnými údajmi katastra nehnuteľností je zrejmé, že z celkového počtu XX

pozemkov, vpísaných v prídelovom pláne na prídelcov P. U. sl., P. U. a manželka O., rodená Z., alebo
P. U. a manželka X a P. U. sl. X sa XX pozemkov v KN nenachádza (boli vysporiadané v pozemkoch
registra Y.), alebo sú vo vlastníctve iných fyzických alebo právnických osôb. Táto skutočnosť sa týka
aj pozemku KNE č. XXX, ktorý je v prídelovom pláne vedený na meno P. U. sl. (pozemok zapísaný na
LV č. XXXX v k. ú. Z. Z.). S. na uvedené Z. pozemkový fond má pochybnosť o platnosť predložených

výmerov, či neboli zrušené alebo čiastočne zmenené, resp. vydané nové a z uvedeného dôvodu vydal
svoje rozhodnutie tak ako je vyššie uvedené.

XX. Listom zo dňa XX.X.XXXX P. úrad žalovanej v jej veci o preverenie parcely č. E XXX k. ú. Z. Z.,
či bol na daný pozemok minulosti uplatňovaný reštitučný nárok, oznámil, že neeviduje uplatnené a
nevybavené reštitučné nároky podľa zákona č. XXX/XX Z.z.

43. Uznesením zo dňa 18.9.2024 sp. zn. 20D/64/2024 Okresný súd A. rozhodol v dedičskej veci po
poručiteľovi P. U., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Poprad-Z. Z. č. XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX
tak, že schválil dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva predstavujúceho nehnuteľnosti zapísané na
LV č. XXXX - parcela registra E XXX, XXXX- parcela registra E XXXX/X, XXXX - parcela registra E

XXXX, XXXX,XXXX/X, XXXX,XXXX/X a XXXX k.ú. Z. Z. tak, že nehnuteľnosti nadobúda U. P., dcéra
poručiteľa. A. odôvodenia rozhodnutia predmetom dedičstva bol novoobjavený majetok poručiteľa P. U..
W. boli manželka O. rod. U. a maloleté dcéry U. a M. U.

XX. Podľa výpisu z pozemkovo-knižnej vložky XXX k.ú. Z. Z., ako vlastník parciel parc. č. XX a č. XX

je podľa bodu B pod bodom A P. U. v podiele X a O. U., rodená Z. v polovici 1. O. je poznamenaný
zápis rozhodnutia povereníctva XXXXX/XX .

XX. Svedok A. G. vo svojej výpovedi okrem iného uviedol, že v blízkosti miesta spornej parcely má od
roku XXXX postavený rodinný dom a vlastní tam niekoľko pozemkov. X., že pri kúpe pozemku od p. N.

bol veľmi opatrný pretože medzi Z. bola vedomosť, že nie všetky pozemky sú čisté , žila tam krivda, že p.
H., resp. jeho dcéra p. A. ukradli pozemky tzv. vydržaním a to pôvodným pozemkovoknižným vlastníkom
a prídelencom.

XX. Svedok M. A. okrem iného uviedol, že pracoval na Katastrálnom úrade a neskôr pracoval ako

geodet a, že vie , že O. a H. ukradli niekoľko pozemkov v Z. Z. a pri vlastnom bádaní našiel pôvodných
vlastníkov ktorým to aj oznámil.A. a chronologicky popísal spôsob pridelenia predmetných pozemkov
P. U..

XX. Svedok O. G. sa vyjadril, že je druhom žalovanej a mli záujem spolu so žalovanou kúpiť predmetný

pozemok od L. L. P. , ktorý deklaroval vlastníctvo pozemku a jeho bezbremennosť.

XX. Svedok L.. L. P. uviedol okrem iného, že pozná žalovanú, ktorá od neho kupovala pozemok a
nemal vedomosť , aby tam boli nejaké právne vady.

49. Svedok A. O. sa vyjadril, že pozemok kúpil pred XX rokmi a predal ho p. P. v roku XXXX.Keď ho
kupoval nedozvedel sa ,aby bol problém s vlastníctvom pozemku. Pozemok kupoval od p . H..

50. Súd prvej inštancie poukázal na § 6 Nariadenia Slovenskej národnej rady 104/1945 Sb. SNR zo
dňa 23. augusta 1945 o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku D., O., ako

aj zradcov a nepriateľov slovenského národa.
1/Pôdohospodársky majetok možno prideliť do vlastníctva:
a) deputátnikovi a poľnohospodárskemu robotníkovi vo výmere do 8 ha ornej alebo do 12 ha
poľnohospodárskej pôdy, ale najmenej 5 ha ornej pôdy,
b) maloroľníkovi vo výmere doplňujúcej jeho vlastný pozemkový majetok tak, aby vlastnil spolu najviac

8 ha ornej alebo 12 ha poľnohospodárskej pôdy,
c) maloroľníkovi s mnohočlennou rodinou vo výmere doplňujúcej jeho vlastný pozemkový majetok tak,
aby vlastnil spolu najviac 10 ha ornej alebo 15 ha poľnohospodárskej pôdy,d) robotníkovi, úradníkovi a maloživnostníkovi na stavebné ciele vo výmere najviac 0,5 ha alebo na
zriadenie ovocnej záhrady vo výmere najviac 1 ha,
e) absolventom nižších poľnohospodárskych škôl najviac vo výmere do 10 ha ornej alebo do 15 ha

poľnohospodárskej pôdy, ak chcú sami hospodáriť,
f) obciam a okresom na verejné ciele,
g) stavebným regulačným a okrem toho iným družstvám, ktoré sú složené z oprávnených uchádzačov
podľa písm. a) až c),
h) priemyselným a iným podnikom alebo ústavom na ciele prevádzkové a sociálne, ak potreba prídelu

je náležite odôvodnená a potvrdená Povereníctvom pre priemysel a obchod, poťažne Povereníctvom
pre zdravotníctvo alebo Povereníctvom pre sociálnu starostlivosť.
2/Väčšie ovocné záhrady a vinohrady možno prideliť predovšetkým kvalifikovaným záhradníkom a
vinohradníkom alebo osobám, ktoré môžu preukázať odborné znalosti a skúsenosti v ovocinárstve a
vinohradníctve, ak vyhovujú prídeľovým podmienkam (ods. 1). Prídelová výmera záhrady a vinohradu
môže byť najviac 2 ha alebo môže doplňovať doterajšiu výmeru majetku prídelcu najviac do 2 ha.

3/O prídeloch pôdy v najvyššej výmere, ako aj o majetku doplnenom prídelom na najvyššiu výmeru [ods.
1 písm. a) až c) a § 7] platia ustanovenia zákona č. 81/1920 Sb.z. o roľníckych nedieloch.

Podľa § 23 uvedeného právneho predpisu
(1) Prídelca je povinný na pridelenom majetku hospodáriť so starostlivosťou riadneho hospodára.

(2) Ak prídelca nehospodári so starostlivosťou riadneho hospodára, môže mu Povereníctvo Slovenskej
národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu do 10 rokov odo dňa ujatia sa držby po
vypočutí miestnej organizácie Jednotného sväzu slovenských roľníkov a okresného národného výboru
pridelený majetok odňať a prideliť ho inej podľa tohto nariadenia kvalifikovanej osobe, o ktorej možno
odôvodnene predpokladať, že bude na ňom riadne hospodáriť.

Podľa § 1 Nariadenia Slovenskej národnej rady 104/1946 Sb.n. SNR zo dňa 5. septembra 1946 o
vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení
nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR
Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy môže ešte pred zaplatením prídelovej ceny (§

19 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR vydávať prídelcom (§§ 6 až
11 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR výmery o vlastníctve pôdy pridelenej im podľa nariadenia č. 104/1945
Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR
Výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej
pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho

práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.

Podľa § 39 O.z. Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 100 ods. 1,2, O.z.
(1) Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na
premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané
právo veriteľovi priznať.
(2) Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté

ustanovenie § 105 Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
Podľa § 129 O.z.
(1) Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.
(2) Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

Podľa § 130 O.z.
(1) Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je
držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
(2) Ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä má tiež právo

na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby.
(3) Oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po
dobu oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia. Obvyklé
náklady súvisiace s údržbou a prevádzkou sa však nenahrádzajú.Podľa § 131 O.z.
(1) Neoprávnený držiteľ je povinný vždy vydať vec vlastníkovi spolu s jej plodmi a úžitkami a nahradiť

škodu, ktorá neoprávnenou držbou vznikla. Môže si odpočítať náklady potrebné pre údržbu a prevádzku
veci.
(2) Neoprávnený držiteľ si môže od veci oddeliť to, čím ju na svoje náklady zhodnotil, pokiaľ je to možné
bez zhoršenia podstaty veci.

Podľa § 134 O.z. - Vydržanie
(1) Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide
o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
(2) Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k
veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb ( § 125).
(3)Dodobypodľaodseku1sazapočítaajdoba,poktorúmalvecvoprávnenejdržbeprávnypredchodca.

(4) Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej
doby.
Podľa § 460 O.z. dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.
51. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia mal súd preukázané,
žežalobajedôvodná.Predmetomsúdnehokonaniajeurčenie,že vecpatrídodedičstvapoporučiteľovi,

právnemu predchodcovi žalobkýň. Aktívna procesnoprávna legitimácia v spore je priznaná dedičom
po poručiteľovi, ako nerozlučnému spoločenstvu. Z rozhodnutia súdu o dedičstve z roku 1964 a z
rozhodnutia o dodatočnom prejednaní dedičstva z roku 2024 vyplýva, že zákonnými dedičmi po
poručiteľovi boli dve maloleté deti a manželka. Manželka poručiteľa zomrela v roku 1991 a preto
nositeľmi aktívnej legitimácie sú dve deti - žalobkyne.

52. Žaloba o určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný
prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstvaUž v uznesení Najvyššieho
súdu SR zo dňa 16. decembra 2010 sp. zn. 3Cdo/154/2010, publikovanom aj v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 3/2011 Najvyšší súd SR formuloval

záver, podľa ktorého v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva
po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Ak súd vyhovie
žalobe požadujúcej uvedené určenie, vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok
poručiteľa. Nepotvrdzuje sa rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti
aj vlastníkom veci. Táto ingerencia znamená, že dedičstvo po každom poručiteľovi musí byť súdom

prejednané a určovacou žalobou nemožno obchádzať dedičské konanie.

53. Žalobkyne preukázali naliehavý právny záujem na podanej žalobe, pretože podľa ich tvrdenia v
príslušnej evidencii nehnuteľnosti je na liste vlastníctva k pozemku zapísaná iná osoba ako vlastník,
vo vlastníctve ktorého bola vec v čase jeho smrti a ktorá má byť predmetom dedenia po tejto osobe. K

oprávnenosti takejto žaloby súdne autority zaujali stanovisko v rozhodnutiach, ktoré v konaní citovali
samotné žalobkyne. /R 32/2011./.

54. Medzi originálne spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva je možné zaradiť vydržanie, vytvorenie
novej veci, spracovanie cudzej veci, nadobudnutie zo zákona, nález veci, privlastnenie, oddelenie

prírastku veci a pozemkové úpravy.

55. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobkýň a predložených listinných dôkazov mal súd
preukázané, že právny predchodca žalobkýň na základe rozhodnutia vydaného príslušným orgánom
v súlade so zákonom nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, okrem iného k nehnuteľnosti,

ktorá je predmetom súdneho konania. Svedčí o tom tak výmer o vlastníctve pôdy , vydaný príslušným
orgánom a to Povereníctvom pôdohospodárstva, ako aj listinné dôkazy, ktoré tvoria prílohu znaleckého
posudku predloženého žalovanou stranou, teda výkaz o pridelení pôdy a konečný prídelový plán. Súdu
nebola predložená prídelová listina, ktorej vydanie predpokladal samotný výmer, no nepredloženie
uvedeného dokumentu nečiní neplatným samotný výmer. Niet pochýb o tom, že daná nehnuteľnosť

bola skonfiškovaná a následne pridelená danej osobe ako prídelcovi. Túto skutočnosť potvrdzuje v
podstate aj predložený znalecký posudok . Rovnako súd nemá pochybnosť o tom, že osoba prídelcu
uvedená vo výmere ako P. U. sl., neskôr P. U. ml. / U. S. sporiteľne v N. na čl. XXX spisu/, je
otcom žalobkýň. S. bol vydaný osobe bez uvedenia jej dátumu narodenia, no spolu s menovanýmboli príslušným orgánom vydané výmery o vlastníctve pôdy tiež jeho rodičom otcovi P. U. a manželke,
pričom na odlíšenie osôb s rovnakým menom u poručiteľa bola použitá skratka sl., neskôr ml. a dokonca
výmer bol vydaný na majetok aj všetkým trom osobám vo vyznačenom spoluvlastníckom podiele ako

rodine. A. sa preto rozhodnutím správneho orgánu stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. A. dané
konštatovanie nie je právne významnou skutočnosť, že k výmeru nebola dohľadaná prídelová listina a
nebol predložený doklad o zaplatení prídelovej ceny. Nezaplatenie prídelovej ceny, prípadne porušenie
podmienok stanovených prídelcovi vo výmere mohlo byť dôvodom pre odňatie prídelu v súlade so
zákonom, čo by malo za následok stratu vlastníckeho práva. Takéto rozhodnutie predložené nebolo.

Listinou predloženou žalobcami, ktorá má potvrdzovať úhradu prídelovej ceny nebolo preukázané, aby
táto bola skutočne uhradená v plnom rozsahu. Uhradená bola iba čiastka 168 Kčs za poskytnutý
inventár. Nedoplatok vyčíslený bankou predstavoval ku dňu 22.12.1956 12.595,- Kčs. Daná listina však
podľa názoru súdu preukazuje, že v čase jej vyhotovenia, právnemu predchodcovi žalobkýň svedčilo
vlastnícke právo k prídelu, pričom vykazoval rovnako ako jeho rodičia nedoplatok. Žalobkyne teda
preukázali, že v čase smrti ich právny predchodca bol vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Je nesporné,

že pridelený poľnohospodársky majetok nebol po vydaní výmeru zapísaný v príslušnej evidencii
vlastníckych práv, toho času v pozemkovej knihe a sporná nehnuteľnosť nebola zrejme preto predmetom
prejednania dedičstva po poručiteľovi v roku 1964. Tieto skutočnosti však nemali vplyv na samotný vznik
vlastníckeho práva a existenciu vlastníckeho práva poručiteľom. Že doklady predložené žalobkyňami
svedčia o vlastníckom práve poručiteľa preukazuje aj to, že na základe výmerov príslušný správny

orgán Okresný úrad Poprad záznamom v roku 2024 zapísal vlastnícke právo prídelcu k parcelám
XXXX, XXXX, XXXX obsiahnutým vo výkaze a nehnuteľnosti boli následne prejednané v dedičskom
konaní v prospech žalobkýň.

56. Pri osobe žalovanej je vlastnícke právo zapísané v príslušnej evidencii na Liste vlastníctva na

základe právneho titulu a to kúpnej zmluvy a následného vkladu vlastníckeho práva.

57. Súd dospel k záveru, že osvedčenie obsiahnuté v notárskej zápisnici napísanej notárkou dňa
24.07.1997 č. NZ XXX/XX- osvedčenie vyhlásenia o vydržaní, podľa ktorého nehnuteľnosť nadobudol
do výlučného vlastníctva M. H., je neplatným právnym úkonom. Sporná nehnuteľnosť spolu s ďalšími

nehnuteľnosťami mala byť podľa osvedčenia predmetom vydržania v 50-tych rokoch. Z predloženého
znaleckého posudku je nepochybné, že sporná nehnuteľnosť bola konfiškovaná osobe nemeckej
národnosti a následne výmerom pridelená prídelcovi - právnemu predchodcovi žalobkýň. Konanie M.
H. vzhľadom k jeho prehláseniu o vydržaní bolo predmetom preverovania orgánov činných v trestnom
konaní pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu. Trestné konanie bolo odložené pre úmrtie

menovaného. Výsledky preverovania svedčia o tom, že osvedčenie bolo preto neplatným právnym
úkonom a M. H. sa na základe neho nemohol stať vlastníkom nehnuteľnosti

58. K takémuto záveru dospel súd aj v iných konaniach o určenie vlastníckeho práva resp. určenie
vecí patriacich do dedičstva, v ktorých súdy zaujali obdobné stanovisko k osvedčeniu o vydržaní

nehnuteľností v prospech M. H.. Žalovaným v týchto konaniach bola o.i.osoba svedka O. s manželkou,
ktorý časť nehnuteľnosti, medzi inými aj spornú nehnuteľnosť, od uvedenej osoby odkúpil. Tu súd
osobitne poukazuje na konanie v inej veci, kde o neplatnosti vydržania susednej parcely č. XXX súd
právoplatne rozhodol a priznal vlastnícke právo pôvodnému vlastníkovi.

XX. Aplikácii princípu nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže
previesť na iného viac práv, než koľko sám má, je potrebné všetky kúpne zmluvy o prevode vlastníctva
sporného pozemku od predávajúceho M. H. až na žalovanú pokladať za absolútne neplatné právne
úkony, teda aj kúpnu zmluvu, ktorú uzatvorila so svojim právnym predchodcom žalovaná. K absolútnej
neplatnosti právneho úkonu súd je nútený prihliadať z úradnej povinnosti.

XX. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalovanej, ktorá poukázala na možnosť platného nadobudnutia
vlastníckeho práva konaním v dobrej viere súd poznamenáva, že rozhodovacia prax súdnych autorít
teda NS SR a Q. súdu SR v sporoch do roku XXXX akcentovala ochranu dobrej viery pri konkurencii
vlastníckych práv viacerých osôb so záverom, že dobromyseľný nadobúdateľ musí mať ochranu aj

pred pôvodným - skutočným, vlastníkom. Daná rozhodovacia prax bola nakoniec zjednotená tak, že
nadobudnutie vlastníckeho práva originálnym spôsobom má prednosť pred aplikáciou zásady „bona
fide“ ,ak príslušné zákonné ustanovenie nepripúšťa možnosť uvedenú zásadu uplatniť. Podľa záverov
veľkého senátu NS SR by uplatnenie tejto zásady prichádzalo do úvahy pri nadobudnutí majetku odnepravého dediča s odkazom na ust. § 486 OZ. O takýto prípad v danej veci nejde. Uvedenú zásadu
by súd spolu so zásadou „právo patrí bdelým“ mohol aplikovať pri konkurencii vlastníckych práv, ak
by vyhodnotil nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním právnym predchodcom žalovanej, M. H. ako

platné. V takomto prípade by existovali vedľa seba tituly preukazujúce vlastnícke právo rôznych osôb,
kde by súd bol nútený aplikovať dané všeobecné zásady pri rozhodovaní o žalobe, ako to konštatoval
napríklad Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Sžf/65/2011. Podľa uvedenej právnej
zásady, ktorá platila už v rímskom práve, „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné

oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je
totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením
či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.

61. Dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť údaja zapísaného v katastri nehnuteľností o
jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke

právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti
v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti. K zmene vlastníka
prevádzanej nehnuteľnosti de iure sa okrem povolenia vkladu vyžaduje aj existencia platnej zmluvy a
existencia vlastníckeho práva prevodcu. Samotná faktická zmena zápisu v katastri nehnuteľností nie je
sama o sebe dostatočným podkladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva.

62. Podľa záverov Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) vydaného dňa 27. apríla 2021 pod spisovou značkou 1VObdo/2/2020, na
základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v
prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Nikto

nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse
habet). Nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe
absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.
Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie

vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. / napr. neoprávnený
dedič (§ 486 občianskeho zákonníka /. V iných prípadoch právna úprava nadobudnutie vlastníckeho
práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. Najvyšší súd sa v krátkosti
vyjadril aj k originárnemu nadobudnutiu vlastníckeho práva. Zásada nemo plus iuris však nie je pri
otázke originárneho nadobudnutia vlastníctva relevantná, nakoľko nemo plus iuris vyslovene rieši

existenciu práva právneho predchodcu a uplatňuje sa pri derivátnych prevodoch vlastníckeho práva.
Pri originárnom nadobudnutí vlastníckeho práva nie je podstatné , kto bol pôvodným vlastníkom veci,
nakoľko k vzniku vlastníckeho práva dochádza v dôsledku inej právnej skutočnosti ako prevodu či
prechodu práva.

63. Súd nemá pochybnosť, že žalovaná pri uzatváraní kúpnej zmluvy konala v dobrej viere, že
nehnuteľnosť kupuje od vlastníka. Súčasťou kúpnej zmluvy sú ustanovenia, v ktorých predávajúci
ubezpečil kupujúceho o bezbremennosti a legalite nadobudnutia predmetu prevodu. Sama v čase kúpy
nemohlapreveriťžiadneevidovanézdrojenazisteniepôvodnéhovlastníka,pretožetentonebolvžiadnej
evidencii zapísaný. Nebola schopná sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a

dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“ Mala
vedomosť o tom, že v čase kúpy príslušný správny orgán vydal pôvodnému vlastníkovi p. P. územné
rozhodnutia v stavebnom konaní, v ktorom mienila pokračovať. Všeobecné konštatovanie svedkov G. a
A. „pozemok bol ukradnutý, o tom všetci vedia „ nemohlo bez ďalšieho spochybniť jej dobrú vieru , keď
kupujúci sám nemá žiadnu možnosť získať hodnoverné podklady k vlastníctvu nehnuteľností v minulom

období a ani osoby to tvrdiace nemali žiadnu vedomosť ani len o domnelom vlastníkovi.

64. Výpovede svedkov žalobcu naviac javia znaky účelovosti. Ich záujem o tieto nehnuteľnosti a
realizovaním developerskej činnosti v danej lokalite spochybňuje hodnovernosť ich výpovedí najmä
v časti,v ktorej sa vyjadrovali k spochybňovaniu bona fide konania žalovanej a svedka P. pri kúpe

pozemku. Obdobne však hodnovernosť výpovede svedkov žalovanej strany O. a G.a spochybňuje buď
blízky vzťah k žalovanej - svedok Králik, resp. resp. právoplatné súdne konania, v ktorých bol svedok
O. žalovanou stranou a de facto uznal neplatnosť nadobudnutia vlastníckeho práva kúpou niektorých
pozemkov z vydržania realizovaného M. H..65. Samotné konanie „bona fide „ žalovanej ako dobromyseľného nadobúdateľa pri uzatváraní kúpnej
zmluvy , predmetom ktorej malo byť nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti od

nevlastníka ,nemôže mať za následok priznanie jej vlastníckeho práva na úkor pôvodného vlastníka,
pretože takýto prípad zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s
poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje.

66. Hoci je v zmysle článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vlastnícke právo nepremlčateľné,

plynutie času má právny význam a môže viesť k oslabovaniu vlastníckeho práva, prípadne až k jeho
zániku, napr.v súvislosti s aplikáciou inštitútu vydržania (§ 134 Občianskeho zákonníka).

67. Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť
držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby.
Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,

prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024)

68. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. K tomu, aby bolo možné
nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené súčasne zákonné predpoklady a to, že

držba veci musí byť oprávnená po celú vydržaciu dobu, že musí ísť o neprerušovaný stav užívania
predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby a že musí ísť o spôsobilý predmet vydržania.
Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť

držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať
pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti
držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu,

kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu
vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a
následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach.
Takýto okamžik nastáva napr. doručením návrhu na začatie konania, v ktorom iná osoba uplatňuje svoje
právo k veci.

69. Pri skúmaní procesnej obrany žalovanej možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanou
originálnym spôsobom a to vydržaním, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite
v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Započítaním doby držby nehnuteľností žalovanou po uzavretí kúpnej zmluvy v roku 2020 a oprávnenej

držby nehnuteľnosti jej právnym predchodcom, svedkom P. s manželkou, je zrejmé, že nebola
naplnená jedna zo základných podmienok - uplynutie vydržacej doby. Ak právny predchodca žalovanej
nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti kúpnou zmluvou v roku 2014, desaťročná vydržacia doba
mohla uplynúť najskôr 1.1.2024. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby
je rozhodujúca vedomosť držiteľa o skutočnostiach spochybňujúcich jeho dobromyselnosť. Plynutie

vydržacej doby bolo prerušené doručením žaloby žalovanej strane súdom ešte v roku 2023.

70. Dobu držby nehnuteľnosti predchádzajúcim držiteľom nehnuteľnosti svedkom O. nie je možné
započítať vzhľadom k tomu, že v žiadnom prípade uvedená osoba nemohla byť dobromyseľná pri
vstupe do držby. Svedčia o tom rozhodnutia súdov v iných veciach, kde práve uvedená osoba, ktorá

odkúpila nehnuteľnosti od M. H., bola žalovanou a vo všetkých prípadoch neúspešnou, prípadne sám
žalovaný v týchto konaniach uzavrel dohodu majúcu za následok nadobudnutie vlastníckeho práva
pôvodným vlastníkom. Výpoveď uvedeného svedka je preto zjavne účelovou.

71. Ako nedôvodnú súd prvej inštancie vyhodnotil obranu žalovanej, že žalobkyne si nárok mali uplatniť

v reštitučnom konaní, resp. že vysporiadanie parcely bolo predmetom ROEP, teda pozemkových úprav.
Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že vlastníkom nehnuteľnosti sa stal právny predchodca žalobkýň ešte
vroku1948,kpremlčaniuvlastníckehoprávanemohlodôjsť apretoneboldôvodnauplatňovanienároku
v reštitučnom konaní. Vlastníctvo spornej parcely nemohlo byť dotknuté ani v rámci pozemkových úprav.72. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak, že žalobe žalobkýň vyhovel.

73. O trovách konania rozhodol tak, že vyslovil, že náhradu trov konania stranám nepriznáva.
Uviedol, že len výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť
podľa ustanovenia § 257 CSP., podľa ktorého ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí
súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov
konania sa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a

výnimočné okolnosti. V zmysle ustálenej judikatúry / uznesenie NSSR 2NCdo/17/2009, 3MCdo/46/2012
ho nemožno považovať za také ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie v zmysle
svojvôle. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie
výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť
k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti a
nastoleniu spravodlivosti medzi stranami sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.

Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať
z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 CSP preto nemožno vykladať tak,
že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať
náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí
aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné

prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán a je
potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj
dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Významnými z hľadiska
aplikácie § 257 CSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v
priebehu konania a pod. Len skutkové okolnosti danej veci nemôžu byť dôvodom hodným osobitného

zreteľa.

74. Súd má za to, že v danom prípade prichádza do úvahy aplikácia daného ustanovenia dôvodov
hodných osobitného zreteľa, vychádzajúc z okolností daného prípadu. Žalobkyne si nárok uplatnili so
značným odstupom času od úmrtia poručiteľa a bolo by v rozpore so zásadou všeobecnej spravodlivosti,

aby trovy mala znášať žalovaná, ktorá bola zapísaná ako vlastníčka nehnuteľnosti, túto nadobudla v
dobrej viere a až z predložených dôkazov a posunu zjednotenia rozhodovacej činnosti súdnych autorít
vyplynul opak.

75. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná . Ako dôvod odvolania proti

predmetnému rozhodnutiu uviedla, že neboli splnené procesné podmienky v zmysle § 365 ods. 1
písm. a) CSP, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strany, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm.
c) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

76. Žalovaná sa domnieva, že súd prvej inštancie sa v rozhodnutí nevysporiadal s jej námietkou aktívnej
legitimácie žalobkýň v konaní a napriek tomu, že žalobkyne žiadnym spôsobom, ktorý by vyvrátili
akékoľvek relevantné pochybnosti o ich aktívnej vecnej legitimácie v konaní, nepreukázali, že sú právne

nástupkyne osoby, v prospech ktorej bol vystavený Výmer o vlastníctve pôdy č. XXXXX/XX zo dňa
12.07.1948, ktoré vydalo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy /A./ v N. na základe
nariadeniač.XXX/XXXXZb.n.SNRvprospechprídelcuP.U.sl..Z.prvejinštanciežalobkyniampriznáva
všetky nástupnícke práva, ktoré by im mali patriť ako osobám s legitímnym právnym nástupníctvom po
osobe P. U. sl., pričom súd prvej inštancie im priznal predmetné právne postavenie len na základe ich

tvrdenia, že sú dcérami a zároveň jedinými potomkami P. U., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX,
avšak v konaní žalobkyne nepredložili žiaden skutkovo nespochybniteľný a právne relevantný dôkaz o
tom, že osoba P. U. sl uvedená vo Výmere o vlastníctve pôdy zo dňa 12.07.1948 a osoba P. U. nar.
XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, ktorého dedičmi boli manželka O. U. a žalobkyne, sú identické osoby
a nejde iba o omyl v identite týchto osôb, resp. len o menovcov. V tomto smere treba zdôrazniť, že krstné

meno a priezvisko je časté nielen na Z., ale aj v ČR, či A.. W. výmer je z obdobia po 2. svetovej vojne,
v rámci ktorej bola zvýšená migrácia, či znehodnotené, či stratené príslušné listiny a preto nemožno
takýto výmer považovať za relevantný dôkaz. Ak teda podľa tvrdení žalobkýň označenie za menom „sl“
znamená slobodný, nie je možné preveriť, či v čase nadobudnutia vlastníckeho práva slobodný, takátoidentifikácia nie je dostatočná a z ničoho nevyplýva, že nejde o preklep a nejde o iné označenie napr.
„sr" (keďže otec aj syn mali rovnaké meno).

77. Uviedli, že sú toho názoru, že ak by žalobkyne vedeli (alebo sa len domnievali), že ich otec niečo
vlastnil, svojho práva by sa domáhali skôr ako po 60 rokov od jeho smrti, pričom považujem za vylúčené,
aby sa o tejto skutočnosti nedozvedeli od rodiny, resp. z obce, v ktorej žili. V tomto smere žalobkyne
v rámci svojich procesných povinností normovaných v § 150 CSP, nevymedzili, čo im bránilo uplatniť
si svoje práva skôr, aby bolo možné prijať záver, že konali v súlade s rímskou zásadou, podľa ktorej

práva patria bdelým, teda tým, čo sa o ne aktívne zaujímajú a uplatňujú ich. Absenciu skutkových
a preukázaných tvrdení nemôže súd nahrádzať svojou aktivitou a rovnako tak nemôže opomenúť
podstatný fakt, nakoľko žalobkyne svojou pasivitou, ktorá trvala takmer 60 rokov (možno) spôsobili stav,
kedy sa pri ďalšom a ďalšom prevode zvyšuje počet poškodených strán (nadobúdateľov).

78. Taktiež uviedli, že tomto smere treba zdôrazniť, že podstatou princípu právnej istoty je aj

povinnosť súdov usporiadať procesné právo rozumným a spravodlivým spôsobom a tak, aby sa
minimalizovalo množstvo súdnych sporov. Prípadné právo žalobkýň nesporne koliduje s právom
viacerých nadobúdateľov a preto nemožno povýšiť pasivitu žalobkýň nad oprávnené záujmy minimálne
5 ľudí, ktorí aj podľa názoru súdu, boli v čase nadobudnutia dobromyseľní (hoci podľa názoru súdu
manželia O. svoju dobromyseľnosť stratili počas trvania vlastníckeho práva). Absolútna absencia

bdelosti žalobkýň, primeranej opatrnosti poškodila iných ľudí, pričom nesúhlasia s tým, aby súd takýto
postup legitimizoval.

79. Súd prvej inštancie v takto právne zložitej a skutkovo neprehľadnej veci iba na základe tvrdení
žalobkýň a rozhodnutí iných inštancií v správnych konaniach, kde nikto nenamietal predmetné

skutočnosti, ustálil aktívnu legitimáciu žalobkýň v tomto konaní, pričom však v prípade, kedy žalobkyne
nepreukázali tú skutočnosť, že v osobe P. U. sl uvedeného vo Výmere o vlastníctve pôdy zo dňa
12.07.1948 a v osobe P. U. nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, ide o totožnú osobu a to relevantným
dôkazom, mal podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie bez ďalšieho rozhodnúť o zamietnutie žaloby
a to z dôvodu nedostatky vecnej aktívnej legitimácia žalobkýň, nakoľko vecnú legitimáciu má iba ten

z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna
vecná legitimácia), o ktorom sa v konaní rozhoduje. A. názoru žalovanej žalobkyne nepreukázali, že sú
nositeľkami subjektívneho práva, ktoré sa odvodzuje od práv P. U. sl uvedeného vo Výmere o vlastníctve
pôdy zo dňa 12.07.1948. V danom prípade nie je vylúčené, že sa „objavia" ďalší potomkovia iného
P. U., sl., ktorý sa budú domáhať svojho práva, pričom daný P. U. môže byť buď pôvodný vlastník,

alebo len ďalší menovec. Žalobkyne nepreukázali, že ide o ich otca, keď z obsahu listiny nevyplýva
ani adresa trvalého pobytu, dátum narodenie, a taktiež ani štátna príslušnosť. Uvedené je opätovne
v rozpore s elementárnym ústavným princípom právnej istoty a súd vytvára stav, ktorý otvára dvere
ďalším a ďalším sporom. Podstatou poskytovania súdnej ochrany je eliminácia súdnych sporov, nie
ich množenie. Vzhľadom na to, že súd nevylúčil fakt, že môže ísť o inú osobu s rovnakým menom a

priezviskom má za následok, že rozhodnutie nie je presvedčivé, riadne odôvodnené. Tým je naplnený
dôvod, zmysle ustanovenia § 365 ods. 1písm. b) CSP.

80. Žalovaná nesúhlasí ani s právnym posúdením súdu prvej inštancie, resp. s právnym názorom, ktorý
v predmetnom rozhodnutí súd prvej inštancie vyjadril, a na základe ktorého rozhodol tak, ako je uvedené

vovýrokuI.predmetnéhorozhodnutia.Podľanázoružalovanejjepotrebnévkonanípoposúdeníaktívnej
legitimácie žalobkýň na podanie žaloby o určenie prvotne ustáliť fundamentálny základ, z ktorého
môže žalovaná odvodiť svoje vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Vo všeobecnosti môžeme pri
nadobudnutí vlastníckeho práva k veci hovoriť o dvoch spôsoboch nadobudnutia, a to originálnym
spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva (napr. vydržaním) a derivatívnym spôsobom nadobudnutia

vlastníckeho práva jeho prevodom od iného subjektu.

81. K otázke nadobudnutia vlastníckeho práva originárnvm spôsobom, a to jeho vydržaním. Žalovaná
je toho názoru, že sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s otázkou existencie, resp. vzniku
vlastníckeho práva originálnym spôsobom pri subjektoch nachádzajúcich sa v pomyselnej sieti prevodov

vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Ako prvú skutočnosť je potrebné riadne, dostatočne a
presvedčivo ustáliť otázku vzniku vlastníckeho práva u osoby M. H., ktorý predstavuje prvý subjekt
následne prevádzajúci vlastnícke právo k nehnuteľnosti na ďalšie osoby. S poukazom na posúdenie
súdu prvej inštancie, ktorý v predmetnom rozhodnutí dospel k záveru, že „osvedčenie obsiahnutév notárskej zápisnici napísanej notárkou dňa 24.07.1997 č. NZ XXX/XX - osvedčenie vyhlásenia
o vydržaní, podľa ktorého nehnuteľnosť nadobudol do výlučného vlastníctva M. H., je neplatným
právnym úkonom. [...] Konanie M. H. vzhľadom k jeho prehláseniu o vydržaní bolo predmetom

preverovania orgánov činných v trestnom konaní pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu.
Trestné konanie bolo odložené pre úmrtie menovaného. Výsledky preverovania svedčia o tom, že
osvedčenie bolo preto neplatným právnym úkonom a M. H. sa na základe neho nemohol stať vlastníkom
nehnuteľnosti“ (bod 57. odôvodnenia rozhodnutia), žalovaná považuje predmetné konštatovanie za
nepostačujúce pre ustálenie nastolenej právnej otázky majúcej zásadný význam pri rozhodnutí takto

komplexného sporu. Vo vzťahu k uvedenému žalovaná poukazuje na základnú skutočnosť, a to, že ani
vydržanieakotaké,aaniosvedčenievyhláseniaovydržaníniesúprávnymiúkonmi,apretoichnemožno
ani označovať za neplatné právne úkony. Čo je vo všeobecnosti o vydržaní, ako o právnej skutočnosti,
možné konštatovať, je to, či táto právna skutočnosť nastala alebo nenastala. V prípade, že oprávnený
subjekt naplnil zákonom predpísané podmienky pre vznik právnej skutočnosti vydržania, tak tejto
osobe vzniká vlastnícke právo originárnym spôsobom priamo ex lege ako právny následok jej vzniku.

Spísanie notárskej zápisnice týkajúcej sa osvedčenia vyhlásenia vydržateľa je len formalizáciou vzniku
právnej skutočnosti vydržania, a to za účelom zápisu takto vzniknutého vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností. Pri vzniku vlastníckeho práva vydržaním toto vzniká už momentom splnenia podmienok
pre vznik danej právnej skutočnosti, pričom zápis takto vzniknutého vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
nemá konštitutívne účinky tak, ako to je pri vzniku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe

prevodu (napr. kúpnou zmluvou). Predmetné tvrdenie vychádza z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj ako „NSSR" alebo „Najvyšší súd"), ktorý v jeho uznesení z 28. marca 2011
pod sp. zn. 5Cdo/87/2010 uviedol, že „Pri osvedčovaní notár nezasahuje do deja, účastníka nepoučuje
a ani nedozerá na to, či obsah nastávajúcej skutočnosti alebo urobeného vyhlásenia je v súlade so
zákonom. Rovnako tak ani nezodpovedá za to, či sa pred ním urobené vyhlásenie, (ne)prieči zákonu.

Osvedčenie o právnej skutočnosti vydané notárom na žiadosť účastníka je teda listinou, na ktorej sa
nachádza iba záznam o ním uvedených skutočnostiach. Takéto osvedčenie nie je právnym úkonom.
Notársky poriadok, vzhľadom na povahu tohto osvedčenia a na podstatu činnosti notára vydávajúceho
osvedčenie nemá osobitné ustanovenie, ktoré by umožňovalo osobe tvrdiacej o sebe, že bola vydaným
osvedčením dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil jeho neplatnosť. Rovnako ani hmotné

právo (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník) nemá zákonné ustanovenia, ktoré by umožňovali
dotknutej osobe domáhať sa (ne)platnosti osvedčenia vydaného notárom. Účastník sa preto nemôže s
úspechom domáhať určenia neplatnosti takéhoto osvedčenia“ Tvrdenie súdu prvej inštancie o tom, že
osvedčenie vyhlásenia o vydržaní nehnuteľností spísaného v rámci predmetnej notárskej zápisnice je
neplatnýmprávnymúkonom,vychádzavzmyslevyššieuvedenéhoznesprávnehoprávnehoposúdenia.

Správnym sa preto javí konštatovanie o tom, či právna skutočnosť vydržania nastala alebo nenastala.

82. Pri zodpovedaní otázky, či boli naplnené zákonom predpokladané podmienky pre vznik vlastníckeho
práva k spornej nehnuteľnosti v prospech M. H. z titulu vydržania (neprerušovaný stav oprávnenej
a dobromyseľnej držby nehnuteľnosti v trvaní aspoň 10 rokov), je potrebné tieto hodnotiť nie z

pohľadu subjektívneho, ale so zreteľom na všetky objektívne okolnosti sprevádzajúce držbu predmetnej
nehnuteľnosti osobou, ktorá o sebe tvrdí, že sa stala jej vlastníkom z titulu vydržania (5Cdo/87/2010).
Medzi tieto je možné v predmetnom prípade zaradiť skutočnosť, že počas doby držby spornej
nehnuteľnosti nebol v katastri nehnuteľností vedený ako vlastník P. U., resp. iná osoba, ale štát, ďalej,
že v prospech osoby M.a H. ako osoby, ktorá mala spornú nehnuteľnosť v držbe, svedčí Potvrdenie

OÚRaŽP č. 1995/631/97 zo dňa 23.07.1997, vydané Mestským úradom Poprad, ktoré potvrdzuje, že
M. H. obhospodaroval pozemky v k. ú. Z. Z. do roku 1954 (viď strana 7 znaleckého posudku č. 3/2024
vyhotoveného znalcom L.. O. C., A..), ako aj ostatné prílohy predmetnej notárskej zápisnice. Tieto
okolnosti sú z pohľadu žalovanej objektívneho charakteru a na ich základe je možné tvrdiť, že Jozef
H. bol toho času presvedčený (resp. dobromyseľný), že spornú nehnuteľnosť má v oprávnenej držbe, v

dôsledku čoho došlo k vzniku právnej skutočnosti vydržania, a tým pádom aj k vzniku vlastníckeho práva
k spornej nehnuteľnosti. V danom prípade rozsudok nenapĺňa atribút presvedčivosti a preskúmateľnosti,
keď žalovanej strane (ktorá má byť podľa názoru súdu neúspešná) nie je z rozhodnutia zrejmé, prečo
pán H. reálne nenadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Len neurčitý poukaz na trestné
konanievrozsudku,bezšpecifikáciečobolopredmetomkonania,kakýmzisteniamdospeliorgányčinné

vtrestnomkonaní(súd)aprečotietozisteniasúdpovažovalzarelevantnéavzťahujúcesanapredmetnú
vec, nie je spôsobilý naplniť predpoklad vymedzený v § 220 ods. 2 CSP. Ak súd privodil záver, že p.
H. nebol vlastníkom sporných nehnuteľností bolo jeho povinnosťou presvedčivo uviesť ako k danému
záveru dospel a to napr. poukazom na dôkazné prostriedky, od ktorých by odvodil, že protiprávne konalp. H. (páchateľ), či bol uznaný vinným v súvislosti s nadobudnutím jeho vlastníckeho práva. Ak nebol
uznaný vinný prečo sa súd domnieva, že sa skutok stal, že ho spáchal p. H.. Teda v civilnej rovine,
akého protiprávneho konania sa dopustil - ktoré spochybňuje jeho dobromyseľnosť, prípadne otázku

vlastníckeho práva. To, že bolo vedené nejaké konanie totiž samo o sebe ešte neznamená, že by p.
H. nebol legitímnym vlastníkom. Ak mal súd za to, že neuplynula vydržacia doba, bolo potrebné uviesť,
kedy začala táto doba plynúť a ako k takémuto záveru dospel. Nepreskúmateľný je svojvoľný poukaz
súdu v bode 57 o tom, že výsledky preverovania svedčia, že sa p. H. nemohol stať vlastníkom (nevieme
aké výsledky, akého preverovania a rovnako tak nepoznáme logickú úvahu súdu, ako k takémuto záveru

dospel. Najmä nie je z neho zrejmé, prečo sa súd domnieva, že informácia v notárskej zápisnici o tom, že
pán H. nehnuteľnosti obhospodaroval po dobu 10 rokov (absentuje vymedzenie začiatku a prípadného
koncavydržacejdoby).Inýmislovaminazákladečohomalsúdzapreukázané,žep.H.nebolvlastníkom.
Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalobkyne, ktoré ho neuniesli.

83. Základnou skutočnosťou, pre ktorú súd prvej inštancie zastáva názor, že k vydržaniu nehnuteľnosti

v prospech M. H. nedošlo, je vedenie trestného stíhania proti jeho osobe, ktoré však neprinieslo
žiadne relevantné závery, nakoľko bolo odložené pre úmrtie M. H., a teda, nijakým zákonne prípustným
spôsobom nepreukázalo, že nadobudol sporné nehnuteľnosti podvodom či na základe iného trestného
činu(resp.protiprávnehokonania),pričomvzmyslezásadyprezumpcienevinyniejemožné,spravodlivé
a ani prípustné považovať za preukázanú tú skutočnosť, že došlo zo strany M. H. k podvodu či nekalému

konaniu vo vzťahu k vydržaniu nehnuteľnosti, a o to viac, ak súd pristúpil k daným záverom len s
odkazom na ničím nepodložené dôkazy nazhromaždené počas vyšetrovania v predmetnom trestnom
konaní (bod 22. a 57. odôvodnenia rozhodnutia). Žalovaná poukazuje na to, že v priebehu tohto
konania (konania pod sp. zn. 12C/80/2023) neboli vykonané žiadne dôkazy za účelom preukázania
nenaplnenia podmienok pre vydržanie spornej nehnuteľnosti M. H., nakoľko súd prvej inštancie iba

poukázal na iné konania, predmetom ktorých boli iné nehnuteľnosti, a účastníkmi ktorých boli iné osoby,
ako tomu je v tomto konaní (body 22. až 25. odôvodnenia rozhodnutia). Súd prvej inštancie pritom
uviedol, že „Nepravdivosť jeho vyhlásenia [M. H.] bola preukázaná v trestnom konaní vedenom proti
nemu OO PZ A. pod č. k. T.: P.-XXX/XXXX. Tu obidve osoby vyhlásili, že žiadne takéto vyhlásení o
užívaní parciel nepodpísali, a teda ide o sfalšované prehlásenie.“ Žalovaná k uvedenému uvádza, že

jednakpodmienkouprenaplneniezákonnýchpredpokladovprevydržanienehnuteľnostíniejeexistencia
čestného prehlásenia osôb svedčiacich v prospech vydržateľa, a jednak, že takýto dôkaz nie je možné
použiť v tomto konaní, nakoľko výsluch predmetných osôb (ktorých sa čestné prehlásenie týkalo) v
rámci tohto konania vykonaný ani navrhnutý nebol, a žiadna skutočnosť nepreukazuje hodnovernosť
ich svedeckej výpovede v rámci trestného konania OO PZ A. pod č. k. T.: P.-XXX/XXXX. Pri tomto je

na mieste poukázať na zásadnú skutočnosť, že Jozef H. nebol za trestný čin podvodu vo vzťahu k
prejednávanej veci právoplatne odsúdený, a preto nemožno voči žalovanej vyvodzovať právne následky
s tým nepriamo spojené, ktoré v neprimerane intenzívnej miere zasahujú do právnej istoty týkajúcej sa
jej postavenia ako oprávnenej vlastníčky spornej nehnuteľnosti.

XX. Žalovaná je teda toho názoru, že sa súd prvej inštancie nedostatočne a nepresvedčivo vysporiadal
s posúdením vzniku právnej skutočnosti vydržania spornej nehnuteľnosti u osoby M. H., a bez ďalšieho
iba na základe odkazu na iné konania len veľmi okrajovo a nepriamo súvisiace s týmto konaním en bloc
určil, že k vydržaniu spornej nehnuteľnosti nedošlo, bez vykonania relevantného dokazovania v tomto
konaní.

85. Ak by aj napriek danému mal odvolací súd za preukázané, že k vydržaniu vlastníckeho práva k
spornej nehnuteľnosti v prospech M. H. nedošlo, a že táto skutočnosť bola v tomto konaní náležite
preskúmaná, preukázaná a v rozhodnutí súdu prvého stupňa riadne odôvodnená, žalovaná poukazuje
na potrebu riadneho preskúmania otázky vydržania vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti u osôb

A. O. a S. O., ktorí od osoby M. H. túto nehnuteľnosť dobromyseľne nadobudli v presvedčení, že
ju nadobúdajú od vlastníka, a to na základe kúpnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX. Ak by totiž došlo
ku konštatovaniu, že manželia O. nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti originárnym
spôsobom z titulu vydržania, a túto ako vlastníci následne previedli na ďalšiu osobu, žalovaná by koniec
koncov nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti od vlastníka, v dôsledku čoho by v predmetnom

konaní nebol priestor pre iné rozhodnutie vo veci, ako v jej prospech, a to zamietnutím podanej žaloby.
Z daného dôvodu je mimoriadne potrebné detailne posúdiť nastolenú právnu otázku, a nie len en
bloc s poukazom na iné konania konštatovať, že manželia O. nesplnili vo vzťahu k vydržaniu spornej
nehnuteľnosti zákonom stanovené predpoklady pre jej vydržanie.86. Súd prvej inštancie v bode 68. odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že „Dobu držby nehnuteľnosti
predchádzajúcim držiteľom nehnuteľnosti svedkom O. [pozn. spoločne s jeho manželkou S. O.] nie je

možné započítať vzhľadom k tomu, že v žiadnom prípade uvedená osoba nemohla byť dobromyseľná
pri vstupe do držby. Svedčia o tom rozhodnutia súdov v iných veciach, kde práve uvedená osoba,
ktorá odkúpila nehnuteľnosti od M. H., bola žalovanou a vo všetkých prípadoch neúspešnou, prípadne
sám žalovaný v týchto konania uzavrel dohodu majúcu za následok nadobudnutie vlastníckeho práva
pôvodným vlastníkom.“ Žalovaná s takýmto právnym posúdením veci súdom prvej inštancie zásadne

nesúhlasí, pričom poukazuje práve na nedostatočné preskúmanie dobromyseľnosti, resp. oprávnenosti
držby manželmi O. vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti.

87. Žalovaná sa obzvlášť nestotožňuje s tvrdením súdu prvej inštancie, podľa ktorého „v žiadnom
prípade uvedená osoba [manželia O.] nemohla byt' dobromyseľná pri vstupe do držby“, keď s
poukazom na všetky objektívne okolnosti sprevádzajúce moment prevodu vlastníckeho práva k spornej

nehnuteľnosti zo strany M. H. (napr. uzatvorenie kúpnej zmluvy, kúpa nehnuteľností za primeranú
odplatu, zápis M. H. ako vlastníka v katastri nehnuteľností, povolenie vkladu v prospech manželov
O. ako nadobúdateľov a existencia notárskej zápisnice týkajúcej sa vydržania nehnuteľností) tieto boli
objektívne spôsobilé vytvoriť predpoklad pre dobromyseľné nadobudnutie spornej nehnuteľnosti na
strane manželov O., čo je naopak dôvodom pre vyslovenie existencie dobromyseľnosti nadobúdateľov

pri vstupe do držby k spornej nehnuteľnosti.

88. Žalovaná si uvedomuje, že v iných konaniach, kde vystupovali A. O. spoločne s jeho manželkou ako
žalovaní, boli tieto osoby neúspešné, no predmetom týchto konaní boli iné nehnuteľnosti nadobudnuté
od M. H. ako parc. č. XXX, a účastníkmi ktorých boli ma strane žalobcu iné subjekty, ako žalobkyne

v tomto konaní. Aj v tomto smere rozhodnutie súdu nie je presvedčivé a preskúmateľné. Samotné
účastníctvo manželov O. v iných veciach, nie je spôsobilé spochybniť existenciu ich vlastníctva. Súd sa
nevysporiadal s podstatnou otázkou ako tieto konania súvisia s daným konaním, čím nebol naplnený
predpoklad presvedčivosti rozhodnutia. V tomto smere absentuje skutkový záver súdu o tom, kedy a
akým spôsobom sa mali manželia O. údajne dozvedieť, že nie sú vlastníkmi.

XX. V danom prípade musí ísť o preukázanú vedomosť, nielen o domnienku. Z obsahu rozhodnutia
je zrejmé, že takú vedomosť manželia O. nikdy nezískali. V nadväznosti na nesplnenie povinnosti
tvrdenia a povinnosti dôkaznej zo strany žalobkýň, je potrebné prijať záver, že manželia O. boli
dobromyseľní, pričom obdobie od kedy mali manželia predmetnú nehnuteľnosť v dobromyseľnej

držbe pripočítať k obdobiu dobromyseľnej držby manželov P. (nadobudli 2014) a žalovanej (2020).
Inými slovami, ak by aj bolo v konaní jednoznačne preukázané, že pán H. nebol vlastník spornej
nehnuteľnosti, neexistuje presvedčivé skutkové tvrdenie, či dôkaz, že manželia O. neboli dobromyseľní,
resp. svoju dobromyseľnosť stratili. Keďže od nadobudnutia vlastníckeho práva manželov O. až do
podania tejto žaloby uplynulo 25 rokov, pričom dobromyseľnosť ďalších nadobúdateľov nebola súdom

spochybnená, je zrejmé, aj v prípade absencie vlastníckeho práva p. H. došlo k uplynutiu vydržacej doby
dobromyseľného nadobúdateľa (vydržiteľa) v roku 2008.

90. Súd nevymedzil v rozsudku rozumnú pochybnosť o absencii dobromyseľnosti manželov O.. V tomto
smere súd neuvádza presvedčivú argumentáciu, prečo by manželia O. mali dobromyseľnosť stratiť

tým, že na nich niekto podal žalobu v inej veci (najmä ak nedošlo k jej meritórnemu prejednaniu, ale
k dohode strán). Samotný poukaz súdu, že bol nejaký spor (nevieme o čom) a ako súvisí s daným
konaním nie je spôsobilý vytvoriť logickú premisu o tom, že manželia Mordavskí sa preukazne dozvedeli,
že nie sú vlastníci a už vôbec nie dobromyseľní držitelia. Povinnosťou súdu bolo uviesť, kedy, akým
spôsobom svoju dobromyseľnosť stratili a prečo, čo v rozsudku absentuje. V tomto smere absentujú aj

skutkové tvrdenia žalobkýň a dôkazy, ktoré by mohli k takémuto záveru viesť. Žalobkyne odvodzujú pre
seba priaznivý následok z toho, že manželia Mordavskí stratili dobromyseľnosť a preto boli povinní túto
skutočnosť súdu preukázať, čo sa nestalo.

91. Žalovaná je toho názoru, že pri každom predmete vydržania je pre tento potrebné osobitne skúmať

či došlo k splneniu podmienok pre jeho vydržanie, pričom samotná skutočnosť, že vydržanie niektorých
z nehnuteľností bolo spochybnené nezapríčiňuje en bloc spochybnenie vydržania aj tých nehnuteľností,
na ktoré si žiadna osoba neuplatnila právny nárok, či inak nespochybnila oprávnenosť dobromyseľnej
držby vydržateľa.92. V zmysle ustáleného právneho názoru, podľa ktorého splnenie podmienok pre vydržanie
nehnuteľnosti je potrebné skúmať cez prizmu objektívnych okolností a nie subjektívneho presvedčenia

osoby, ktorá ich má v držbe, má žalovaná za to, že z dôvodu neuplatnenia si právneho
nároku oprávnených subjektov práve k spornej nehnuteľnosti došlo k vzniku objektívnych okolností
preukazujúcich oprávnenú držbu spornej nehnuteľnosti na strane manželov O.. Predsa uplatnenie si
právneho nároku oprávnených osôb k iným nehnuteľnostiam nemôže en block vyvodzovať následky
spočívajúce v automatickej strate dobromyseľnosti a oprávnenosti držby k spornej nehnuteľnosti, ku

ktorej tento právny nárok uplatnený nebol. Práve skutočnosť, že aj napriek uvedenému si žiadna
osoba neuplatnila svoje právo k spornej nehnuteľnosti, preukazuje tak v rovine objektívnej ako aj v
rovine subjektívnej, že manželia O. nehnuteľnosť nadobudli oprávnene, a túto mali až do momentu jej
prevodu na iného v neprerušovanej, oprávnenej a dobromyseľnej držbe. Tomuto argumentu svedčí aj tá
skutočnosť, že manželia O. si z objektívneho hľadiska nemali ako preveriť genézu vlastníckych vzťahov
k spornej nehnuteľnosti nad rámec toho, čo im bolo známe z príslušných registrov a od M. H., resp.

nemali sa ako dostať k informáciám, na základe ktorých by objektívne mohli nadobudnúť presvedčenie
o tom, že užívajú nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudli, a teda, že konali bezprávne, a to
aj napriek zachovaniu si „náležitej opatrností, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho
prípadu na každom subjekte požadovať' (bod 66. odôvodnenia rozhodnutia), vychádzajúc z vyššie
uvedených argumentov. Ak aj v konaniach, na ktoré poukazoval súd prvej inštancie, boli manželia

Mordavskí neúspešní, v dôsledku čoho stratili vlastnícke právo k niektorým nehnuteľnostiam, túto
skutočnosť nemožno považovať za spôsobilú vyvolať presvedčenie o neoprávnenosti držby vo vzťahu
k nehnuteľnosti, ku ktorej si žiaden subjekt počas celej ich doby držby neuplatnil žiadne právne nároky,
resp. vo vzťahu ku ktorej nebolo jej oprávnené nadobudnutie spochybnené.

93. 6alovaná uviedla , že zaujatím vyššie uvedeného právneho názoru k nastolenej otázke možno
konštatovať, že ku dňu 13.10.2008 došlo k splneniu zákonom požadovaných predpokladov pre vznik
vlastníckeho práva originárnym spôsobom k spornej nehnuteľnosti, a to jej vydržaním v zmysle §134
OZ. Z daného dôvodu vidí žalovaná potrebu riadneho skúmania vyššie uvedenej právnej otázky vzniku
právnej skutočnosti vydržania vlastníckeho práva na strane manželov O., a to samostatne k spornej

nehnuteľnosti nad rámec toho, ako to bolo vykonané súdom prvej inštancie v predmetnom konaní.

94. Taktiež uviedla v odvolaní, že ak aj napriek vyššie uvedenému, odvolací súd nebude toho názoru,
že došlo k vydržaniu spornej nehnuteľnosti u subjektov označených vyššie, a teda, že vlastnícke
právo k nehnuteľnosti nevzniklo originárnym spôsobom, žalovaná poukazuje na potrebu ochrany

dobromyseľného nadobúdateľa, a to obzvlášť pri takto komplexnom a z časového hľadiska ojedinelom
skutkovom stave, majúc za cieľ vynesenie takého rozhodnutia vo veci, ktoré bude vychádzať zo
základného princípu všeobecnej spravodlivosti, ktorý vo svojom samom základe predstavuje také
usporiadanie spoločenských vzťahov v demokratickom právnom štáte, ktoré nielen javí znaky formálnej
zákonnosti (ako znak tzv. formálneho právneho štátu), ale samo o sebe sa javí ako najspravodlivejšie

v tom ktorom prípade (ako znak tzv. materiálneho právneho štátu), odhliadnuc od strohého poukázania
na právne názory najvyšších súdnych autorít vyjadrené v iných konaniach s diametrálne odlišným
skutkovým stavom, pričom pre takéto rozhodnutie vo veci nepostačuje, že bude zákonné, ale musí
sa javiť ako najspravodlivejšie pre účastníkov konania, na ktorých má dopad, a to za súčasného
pováženia zvyšných v danom prípade uplatňujúcich sa zásad a princípov, na ktorých stojí náš právny

poriadok. V tomto prípade ide najmä o porovnanie primeranosti uplatnenia princípu ústavnej ochrany
a nepremlčateľnosti vlastníckeho práva s poukazom na zásadu vigilantibus iura scripta sunt a princípu
ochrany dobromyseľného nadobúdateľa.

95. Vo vzťahu k vyššie uvedenému dáva žalovaná odvolaciemu súdu na pozornosť právny názor

Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ÚSSR" alebo „Ústavný súd") vyjadrený v jeho náleze
zo dňa 20.12.2017 pod sp. zn. I. ÚS 460/2017, v zmysle ktorého „ochrana dobrej viery chrániacej
účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery a právnej
istoty, odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Táto ochrana môže vylúčiť ochranu vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka. Poskytnutie prednosti jednej z obidvoch požiadaviek však musí vyjsť zo

starostlivého skúmania individuálnych okolností každého prípadu a s ohľadom na zásadu „nemo plus
iuris ad alium transfere potest quam ipse habeť“ s náležitým a prísnym hodnotením dobrej viery
nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je pritom potrebné nájsť praktickú konkordanciu medzi obidvoma
protikladnepôsobiacimiprincípmitak,abyzostalozachovanémaximumzobidvoch,aaktomožnénieje,potom dať prednosť tomu riešeniu, ktorému svedčí ešte ďalší princíp, či všeobecne uznávaná predstava
spravodlivosti.“

96. Žalovaná poukazuje na to, že aj sám súd prvej inštancie v bode 62. odôvodnenia rozhodnutia
konštatoval, že v tomto konaní „nemá pochybnosť, že žalovaná pri uzatváraní kúpnej zmluvy konala
v dobrej viere, že nehnuteľnosť kupuje od vlastníka“, pričom avšak s poukazom na rozhodnutie
NSSR pod sp. zn. 1VObdo/2/2020 v ďalšom uzavrel, že „Samotné konanie „bona fide“ žalovanej ako
dobromyseľného nadobúdateľa pri uzatváraní kúpnej zmluvy [...] nemôže mať za následok priznanie jej

vlastníckeho práva na úkor pôvodného vlastníka, pretože takýto prípad zákon v taxatívne vymedzených
prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne
upravuje [pozn. súd prvej inštancie pravdepodobne mienil napísať „neupravuje“] (bod 63. odôvodnenia
rozhodnutia). V zmysle uvedeného nie sú v predmetnom konaní žiadne pochybnosti o existencii dobrej
viery u žalovanej ako nadobúdateľky spornej nehnuteľnosti, a preto by súd prvej inštancie mal pri
rozhodovaní vo veci túto zásadnú skutočnosť brať do úvahy a rozhodnúť tak, aby sa jej právne

postavenie neprimerane a nespravodlivo nezhoršilo len na základe odkazu na rozhodnutie veľkého
senátu Najvyššieho súdu SR v inej právnej veci, ktorá s poukazom na skutkový stav daného sporu nemá
stýmtokonanímničspoločné.Napriekskutočnosti,žerozhodnutieveľkéhosenátuNajvyššiehosúduSR
pod sp. zn. 1VObdo/2/2020 vyjadrilo záväzný právny názor zjednocujúci dovtedajšiu rozhodovaciu prax
v otázke prelomenia zásady nemo plus iurís, je žalovaná toho názoru, že aj rozhodnutie veľkého senátu

Najvyššieho súdu SR nemôže byť uplatňované bezlimitne, a to najmä pri vyvodzovaní takto závažných
následkov, ako je rozhodnutie v neprospech účastníka konania v konaní, ktorého skutkový stav je úplne
odlišný od veci prejedávanej veľkým senátom Najvyššieho súdu SR. Z daného dôvodu žalovaná vidí
odôvodnenú potrebu skúmania vzájomného vzťahu v predmetnej veci kolidujúcich právnych princípov
nad rámec strohého odkázania na právny názor veľkého senátu Najvyššieho súdu SR vyjadrený v inej

právnej veci.

97. V súvislosti s vyššie uvedeným žalovaná poukazuje na právny názor Ústavného súdu SR vyjadrený
v jeho náleze zo dňa 03.05.2017 pod sp. zn. I. ÚS 151/2016, v zmysle ktorého Ústavný súd SR
skonštatoval, že „nevidí žiaden rozumný dôvod, prečo by sa otázka dobrej viery sťažovateľov, ktorí

tvrdia, že nadobudli predmetné nehnuteľnosti dobromyseľne, nemohla (nemala) skúmať v konaní o
určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a to cez splnenie procesnej podmienky,
ktorou je naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Uvedené platí zvlášť za situácie, že
sťažovatelia tento argument v konaní efektívne uplatnili. V napadnutom rozsudku krajského súdu však
absentujeakékoľvekvyváženiekolidujúcichprávžalobcovakoprávnychnástupcovpôvodnéhovlastníka

(poručiteľa) a sťažovateľov, ktorí o sebe tvrdia, že sú dobromyseľnými nadobúdateľmi, ktorým má
byť poskytnutá súdna ochrana ich vlastníckeho práva. Ústavný súd preto zotrvávajúc na názoroch
uvedených v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru. Ústavou predpokladaným dôsledkom vyhovenia sťažnosti je zrušenie napadnutého

rozhodnutia [...] Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z
kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi
vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana,
pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore
s poňatím materiálneho právneho štátu“. Samotné konanie, ktoré predchádzalo vydaniu uvedeného

nálezu Ústavného súdu SR, sa týkalo rovnakého predmetu konania za veľmi podobného skutkového
stavu, ako to je v tomto konaní, pričom vo vzťahu ku sťažovateľom, ktorí, obdobne ako žalovaná,
nadobudli vlastnícke právo dobromyseľne, a následne sa oprávnený subjekt domáhal určenia, že
predmet konania patril do dedičstva po poručiteľovi, Ústavný súd SR rozhodol o porušení ich základných
práv, a to práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces. Žalovaná je toho názoru, že

rozhodnutím súdu prvej inštancie, s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016,
došlo rovnako ako v danom prípade k porušeniu jej základných práv garantovaných ústavou a právne
záväznými medzinárodnými zmluvami. Z daného dôvodu má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, nakoľko je povinnosťou súdov konať a postupovať tak,
aby základné práva účastníkov konania porušované neboli, a ak k ich porušeniu postupom alebo

rozhodnutím konajúceho súdu došlo, je to dôvodom pre zrušenie takéhoto rozhodnutia.

98. Žalovaná súčasne uviedla, že je zrejmé, že súd porušil právo žalovanej na spravodlivý proces aj
tým, že si nedal do pomeru kolidujúce práva procesných strán - dedičiek údajného vlastníka, ktoré boliúdajne 60 rokov nedbalými vlastníčkami, keďže do práv svojho otca vstúpili dňom jeho smrti. Uvedeným
zasiahli do práva dobromyseľných nadobúdateľov bez možnosti ich reparácie. uvedené možno hodnotiť
ako „mimoriadnu nedbalosť" a svojou nedbalosťou by mali znášať väčšie riziko ako dobromyseľní

nadobúdatelia.

99. Žalovaná ďalej svoje tvrdenia podporuje právnym názorom Ústavného súdu SR vyjadreným v náleze
zo dňa 16.03.2016 pod sp. zn. I. ÚS 549/2015, v zmysle ktorého „Ústavný súd z hľadiska poskytnutia
ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a

nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery.
Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte)
a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere
potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ
však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba

prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto
typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie
riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako
dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom
určenom správnom (katastrálnom) konaní.“ S poukazom na zásadné zhoršenie právneho postavenia

žalovanej v dôsledku uplatnenia si právneho nároku žalobkýň po 61 rokoch od momentu, kedy im takýto
právnynárokvyplynul,jepodľanázoružalovanejpotrebnéporovnaťpotrebuuplatneniaprincípuochrany
pôvodného vlastníka skrz prizmu zásady vigilantibus iura scrípta sunt, pričom ak takto oneskorene
uplatneným právnym nárokom, hoci aj oprávneného subjektu, dochádza ku kompletnému narušeniu
právnej istoty žalovanej ako dobromyseľnej nadobúdateľky, tak v danom prípade je požadované a zjavne

spravodlivejšieprikloneniesaktakémurozhodnutiu,ktorénebudeprenedbanlivéuplatňovanieprávnych
nárokov oprávnených osôb postihovať dobromyseľného nadobúdateľa, ktorý s poukazom na všetky
objektívne okolnosti konal v presvedčení, že sa stal oprávneným vlastníkom veci.

100. Žalovaná ďalej svoje tvrdenia opiera o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít

okolitých štátov, ako aj o ustálenú rozhodovaciu prax medzinárodných súdnych autorít. Ústavný súd
Českej republiky, ktorého judikatúra je vzhľadom na historickú príbuznosť právnych poriadkov Českej
republiky a Slovenskej republiky podnetná aj pri aplikácii a výklade práva súdmi Slovenskej republiky,
vrátane Ústavného súdu Slovenskej republiky, v náleze zo dňa 11.05.2011 pod sp. zn. II. ÚS 165/11
konštatoval, že z vývoja jeho judikatúry jednoznačne vyplýva rozširovanie ochrany osôb konajúcich

v dobrej viere v prípade nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka. Ústavný súd Českej republiky
pripomenul, že už v náleze zo dňa 23.01.2001 pod sp. zn. II. ÚS 77/2000 zaujal stanovisko, podľa
ktorého „v prípade riadneho nadobudnutia vlastníckeho práva vyplýva nárok na jeho ochranu aj proti
pôvodnému vlastníkovi za podmienky, že toto vecné právo bolo nadobudnuté v dobrej viere a bez
rozporu s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Opačná interpretácia by podľa názoru ústavného

súdu narušila celý koncept právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv“. Ako ďalej ústavný súd uviedol,
„osobe, ktorá urobila určitý právny úkon s dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový
stav, navyše potvrdený údajom z verejnej, štátom vedenej evidencie, musí byť v materiálnom právnom
štáte poskytnutá ochrana.“

101. Rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP"), ktorého judikatúra je právne
záväzná pre všetky orgány verejnej moci Slovenskej republiky, celkom jednoznačne poskytuje súdnu
ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva aj pred pôvodným vlastníkom. Napríklad
v rozsudku vo veci GLADYSHEVA v. Ruská federácia zo 6. decembra 2011 (sťažnosť č. 7097/10)
ESĽP konštatoval porušenie práva sťažovateľky pokojne užívať svoj majetok garantovaný článkom 1

Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
tým, že „jej bola odňatá nehnuteľnosť, ktorú nadobudla v dobrej viere od nevlastníka“ a prikázal
Ruskej federácii obnoviť vlastnícke právo sťažovateľky k odňatej nehnuteľnosti a zaplatiť jej náhradu
nemajetkovej ujmy a trovy konania.

102. Súdnu ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva poskytol ESĽP aj v mnohých
iných svojich rozhodnutiach, napr. BEYELER v. Taliansko, rozsudok veľkého senátu z 28. mája 2002
(sťažnosť č. 33202/96), MOSKAL v. Poľsko, rozsudok z 15. septembra 2009 (sťažnosť č. 10373/05),
ONERYILDIZ v. Turecko, rozsudok z 30. novembra 2009 (sťažnosť č. 48939/99) či ŽÁKOVÁ v. Českárepublika, rozsudok z 3. októbra 2013 (sťažnosť č. 2000/09). V prípade ŽÁKOVÁ v. Česká republika,
obdobne ako v prípade GLADYSHEVA v. Ruská federácia (§ 79), ESĽP zdôraznil, že „sťažovateľka,
ktorá konala v dobrej viere, že je vlastníkom pozemkov, by nemala byť postihovaná za pochybenia

správnych orgánov“.

103. Vo zvyšku žalovaná poukazuje na svoje doterajšie písomné vyjadrenia a podania, na dôkazy
predložené v konaní, ako aj na ústne prednesy svojho právneho zástupcu vyjadrené na jednotlivých
pojednávaniach, ktoré podľa jej názoru dostatočne odôvodňujú záver pre rozhodnutie vo veci v jej

prospech, a to zamietnutím žaloby podanej zo strany žalobkýň.

104. Žiadala,abysúdzmenilrozsudokOkresnéhosúduPopradzodňa20.01.2025,takžežalobužaloby
žalobkýň zamietne a prizná žalovanej náhradu trov všetkých trov konania vrátane odvolacieho konania
v rozsahu 100 % , žiadala priznať žalovanej alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie odvolací
súd zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

105. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie a to proti výroku rozsudku o trovách konania podali
žalobkyne, ktoré uviedli, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa §
365 ods. 1 písmena b/ CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 375 ods. 1 písm. h) CSP..

106. Uviedli, že súd prvej inštancie v bode 71 odôvodnenia napadnutého rozsudku vo všeobecnej rovine
zhrnul niektoré predpoklady pre aplikáciu § 257 CSP a následne v bode 72 odôvodnenia napadnutého

rozsudku veľmi stručne dvoma vetami zdôvodnil aplikáciu § 257 CSP. Žalovaná neuvádzala v priebehu
konania žiadne dôvody pre aplikáciu § 257 CSP a ani takýto postup súdu prvej inštancie nenavrhla.
Súd prvej inštancie takto postupoval na základe vlastného vnútorného presvedčenia. Počas konania súd
prvej inštancie neupovedomil strany o tom, že dospel k vnútornému presvedčeniu o potrebe aplikácie §
257 CSP a ani stranám neumožnil vyjadriť sa k takémuto postupu. Strany sa dozvedeli o aplikácii § 257

CSP až pri vyhlásení napadnutého rozsudku a následne až v rámci krátkeho zdôvodnenia vyhláseného
rozsudku sudca uviedol (iba veľmi stručne), čo ho viedlo k aplikácii § 257 CSP.

107. Majú za to, že súd prvej inštancie takýmto procesným postupom porušil právo žalobkýň na
spravodlivé súdne konanie. Žalobkyne v tejto súvislosti poukazujú napr. na odôvodnenie uznesenia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/51/2021 zo dňa 30.01.2023 (body 12 až 14), podľa ktorého „Ak
súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť
protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému
presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 CSP a strane, ktorá by inak trovy získala, to
neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 CSP je

povinný „ vytvoriť procesný priestor" umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému
použitiu tohto ustanovenia. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii §
257CSPvyjadrilasvojestanovisko.Existenciudôvodovhodnýchosobitnéhozreteľamusísúdvosvojom
rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by
mohol mať znaky svojvôle. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (viď. napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn.

III. ÚS119/03, či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 67/2010) výnimočnosť použitia ustanovenia
§ 257 CSP, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite
odôvodnené, a to najmä so zreteľom na analogické použitie § 255 ods. 2 CSP odvolacím súdom, keď
však v súdenej veci do úvahy neprichádzala zásada úspechu vo veci podľa § 255 CSP, ale zavinenie za
zastaveniekonaniapodľa§256CSP.(Števček,M.;Ficová,S.;Baricová,J.;Mesiarkinová,S.;Bajánková,

J.; Tomašovič, M.; a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha : C. H. Beck, 2016, s. 940 - 943).
Rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu i ústavného súdu dospela k záveru, že ak súd má v úmysle
použiť moderačné právo v zmysle ustanovenia § 257 CSP alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí
súdumožniťprotistrane,abysaktomuvyjadrila(kzámeruajkdôkazom).Niejemožné,abysúddospelk
vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 CSP a strane, ktorá by inak trovy

získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia
§ 257 CSP je povinný „vytvoriť procesný priestor" umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko
k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike,
sťažnosť č. 9815/10, ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15,tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. MCdo 14/99 z 01.09.2000, uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010, sp. zn. 3 MCdo 46/2012, 4 Cdo 75/2022, 4 Cdo
155/2020,nálezyÚstavnéhosúduSRč.k.I.ÚS168/2018-22,I.ÚS153/2018-28).Ústavnýsúduviedol,

že: „konanie o náhrade trov konania je konaním kontradiktórnym, preto mal dať krajský súd priestor
sťažovateľke na vyjadrenie k prípadnej aplikácii § 257 CSP; toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie
neprimeranej tvrdosti, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre účastníkov konania. Pokiaľ je
aplikovanébeztoho,žebyrelevantnédôvodynatakýpostupboliposudzované,ideopostupsvojvoľný,a
teda zasahujúci do základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru." (I. ÚS 168/2018). Odvolací súd tým, že nevyzval dovolateľov k prípadnej aplikácii §
257 CSP a nevytvoril im primeraný procesný priestor umožňujúci vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému
použitiu tohto ustanovenia, porušil právo dovolateľov na spravodlivý proces, a tým konanie zaťažil vadou
v zmysle § 420písm. f/CSP."

108. Súd prvej inštancie žalobkyne v priebehu konania vôbec nevyzval, aby vyjadrili svoje stanovisko

k prípadnej aplikácii § 257 CSP. Žalobkyniam nevytvoril žiadny procesný priestor pre vyjadrenie sa k
dôvodom aplikácie § 257 CSP. Pre žalobkyne tak išlo o prekvapivé rozhodnutie. Súd prvej inštancie
takýmto procesným postupom úplne poprel kontradiktórny charakter civilného sporového konania. K
rovnakým právnym záverom ako Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 9Cdo/51/2021 a Ústavný súd
SR v náleze sp. zn. I. ÚS 168/2018 zo dňa 10.10.2018 (bod 26 odôvodnenia) dospel Najvyšší súd SR

aj v uznesení sp. zn. 8Cdo/266/2019 zo dňa 25.06.2020 (bod 18 odôvodnenia) a Ústavný súd SR v
nálezoch sp. zn. I. ÚS 387/2019 zo dňa 02.04.2020 (bod 43 odôvodnenia), sp. zn. I. ÚS 153/2018 zo
dňa 18.07.2018 (bod 28 odôvodnenia), sp. zn. I. ÚS 247/2019 zo dňa 10.09.2019 (bod 59 odôvodnenia),
sp. zn. II. ÚS 225/2020 zo dňa 27.08.2020 (bod 40 odôvodnenia) a sp. zn. IV. ÚS 614/2018 zo dňa
20.08.2019(bod27odôvodnenia).TaktiežmožnopoukázaťajnaodôvodnenierozsudkuKrajskéhosúdu

v Trnave sp. zn. 10Co/212/2017 zo dňa 19.12.2018 (bod 8 odôvodnenia).

109. V bode 8 odôvodnenia uznesenia č. k. 17Co/5/2023-185 uviedol odvolací súd nasledovné
„Prvoinštančný súd následne pri rozhodovaní o výške úhrady trov konania zo strany žalovanej v
prospech žalobcu mohol aplikovať ust. § 257 CSP, avšak musel vychádzať z návrhu žalovanej, ktorá

explicitne poukázala na svoju zlú sociálnu situáciu a žiadala moderovať trovy konania pre sociálne
dôvody.Prvoinštančnýsúdvšaknevychádzalztýchtookolností,alesámnašielexistenciudôvodov,ktoré
predstavujú výnimočné okolnosti veci, ku ktorým sa ani jedna zo strán sporu nemohla vyjadriť, pretože
svoj zámer a úvahu, prípadne dôkazy svedčiace o týchto okolnostiach nepredniesol stranám sporu a
tieto sa k zámeru ani k dôkazom vyjadriť nemohli. Súd nemôže dospieť k vnútornému presvedčeniu

o dôvodnosti aplikácie § 257 CSP bez toho, aby dôvody vopred oznámil stranám sporu a aby dôvody
tvrdené stranami sporu opomenul. V rozhodnutí súdu absentuje riadne a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia, ktoré by obsahovalo úvahu súdu, vrátane úvahy, prečo priznal aplikáciu § 257 CSP na celé
trovy konania žalobcu, prečo trovy konania neboli moderované len sčasti, a to len v rozsahu úspechu
žalobcu."

110. V bode 72 odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že § 257 CSP aplikoval
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, za ktoré považuje okolnosti prejednávaného prípadu. Konkrétne
uviedol, že si žalobkyne nárok uplatnili so značným časovým odstupom od úmrtia poručiteľa, že by bolo
v rozpore so zásadou všeobecnej spravodlivosti, aby žalovaná znášala trovy, lebo bola zapísaná ako

vlastník v katastri nehnuteľností, nehnuteľnosť nadobudla v dobrej viere a až z predložených dôkazov
a posunu a zjednotenia rozhodovacej činnosti súdnych autorít vyplynul opak. Je potrebné uviesť, že
súd prvej inštancie tieto dôvody hodné osobitného zreteľa bližšie nerozviedol, ale iba stroho uviedol,
že ide o okolnosti veci, ktoré ho primäli k rozhodnutiu o nepriznaní náhrady trov konania žalobkyniam,
a že by bolo nespravodlivé, aby trovy tohto konania znášala žalovaná. Takéto odôvodnenie aplikácie

ustanovenia § 257 CSP, ktoré iba výnimočne umožňuje nepriznať úspešnej strane v konaní nárok na
náhradu trov konania, je nenáležité, nepresvedčivé a vzhľadom na jeho strohosť nepreskúmateľné. Súd
prvej inštancie takýmto arbitrárnym rozhodnutím porušil právo žalobkýň na spravodlivý súdny proces,
pretože im takýmto postupom uprel možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu v rámci odvolania.

111. V zmysle § 220 ods. 2 CSP bol súd prvej inštancie povinný uviesť, ako vec právne posúdil. Súd
prvej inštancie v bode 72 odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne nevysvetlil, ktoré skutkové
zistenia odôvodňujú aplikáciu práve tejto konkrétnej právnej normy. Okolnosti, ktoré viedli súd prvejinštancie k aplikácii § 257 CSP, mali byť v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite vysvetlené a
konkretizované. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že ak by mala žalovaná žalobkyniam nahradiť trovy
konania, tak by to bolo v rozpore so zásadou všeobecnej spravodlivosti, je iba floskulou. Taktiež súd

prvej inštancie riadne nezdôvodnil, prečo považuje údajný posun a zjednotenie rozhodovacej činnosti
za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Nie je ani zrejmé, prečo by mala byť údajná
dobrávieražalovanejdôvodomhodnýmosobitnéhozreteľa,keďvzmyslerelevantnýchhmotnoprávnych
noriem nebola relevantná. V odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje vyčerpávajúce vysvetlenie
dôvodovpreaplikáciu§257CSP.Okremtohojepotrebnéuviesť,žeeštepredtýmakosúdprvejinštancie

dospel k záveru o potrebe aplikácie § 257 CSP, mal najprv ustáliť otázku procesného úspechu sporových
strán. Súd prvej inštancie namiesto toho priamo pristúpil k aplikácii § 257 CSP.

112. Podľa ustálenej judikatúry dovolacieho súdu možno za dôvody hodné osobitného zreteľa v
zmysle § 257 CSP považovať neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu,
povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu

medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strán sporu a prípadne nízky príjem. Súd môže § 257 CSP
aplikovať iba vtedy, ak sú kumulatívne naplnené oba predpoklady, a to výnimočné okolnosti a niektorý z
dôvodov hodných osobitného zreteľa. Žiadne iné dôvody judikatúra dovolacieho súdu a ani zaužívaná
rozhodovacia prax nižších súdov ako dôvody hodné osobitného zreteľa nepripustila. Súd prvej inštancie
aplikáciu § 257 CSP v bode 72 odôvodnenia napadnutého rozsudku odôvodnil tým, že 1/ žalobkyne

si uplatnili nárok so značným časovým odstupom od úmrtia poručiteľa (ich otca), 2/ žalovaná bola
zapísaná na liste vlastníctva ako vlastníčka nehnuteľnosti, 3/nehnuteľnosť údajne nadobudla v dobrej
viere a 4/ opak vyplynul až z predložených dôkazov a z posunu a zjednotenia rozhodovacej činnosti
súdnych autorít. Všetky štyri dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré uviedol v bode 72 odôvodnenia
napadnutéhorozsudkusúdprvejinštancie,nespadajúpodžiadnyzdôvodovhodnýchosobitnéhozreteľa

vzmysle§257CSP,aleideookolnosti,ktorésúmeritomvecisamej,oktorejrozhodolsúdprvejinštancie
výrokom č. I. napadnutého rozsudku.

113. Uviedli . že v zmysle § 257 CSP môže súd nepriznať nárok na náhradu trov konania úspešnej
strane iba vtedy, ak sú kumulatívne splnené dva predpoklady, ktorými sú 1/výnimočné okolnosti a

2/existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd prvej inštancie uviedol štyri dôvody hodné
osobitného zreteľa, ale žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo by malo ísť o tak výnimočný prípad,
že by bolo potrebné aplikovať § 257 CSP, pripraviť tak žalobkyne v plnom rozsahu o náhradu trov
konania a zvýhodniť žalovanú. Súd prvej inštancie v bode 71 odôvodnenia napadnutého rozsudku
sám uviedol, že v prípade aplikácie § 257 CSP by malo ísť o celkom výnimočný prípad, ale týmto

právnym názorom sa napokon vôbec neriadil. Pri porovnaní bodov 71 a 72 odôvodnenia napadnutého
rozsudku je potrebné konštatovať, že napadnutý rozsudok je zmätočný. Súd prvej inštancie vôbec
nevychádzal z prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP, ale uskutočnil extenzívny výklad, ktorým sa
snaží žalovanej kompenzovať stratu sporu. Je nanajvýš nespravodlivé, aby mali žalobkyne znášať trovy
konania v plnom rozsahu z vlastných prostriedkov. Ak už súd prvej inštancie vychádzal z predpokladu,

že v prejednávanom prípade by malo ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
aplikáciu § 257 CSP, tak mal riadne zvážiť všetky relevantné okolnosti.

114. Súd prvej inštancie v rámci interpretácie § 257 CSP v bode 71 odôvodnenia napadnutého rozsudku
uviedol, že je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej

strany, avšak touto zásadou sa vôbec neriadil. Súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil majetkové pomery
žalobkýň a neporovnal ich s majetkovými pomermi žalovanej. Žalobkyne sú starobné dôchodkyne
bez významnejších príjmov alebo majetku, zatiaľ čo žalovaná je developerka v produktívnom veku s
nezanedbateľným príjmom z predaja nehnuteľností a s nezanedbateľným majetkom, pričom povinnosť
zaplatiť žalobkyniam náhradu trov konania by nemala na jej majetkové pomery žiadny zásadný dopad.

Ak by mali žalobkyne trovy konania znášať z vlastných prostriedkov, tak by to mohlo byť pre ne až
likvidačné (žalobkyne budú musieť okrem iného zaplatiť aj nemalé trovy dodatočného dedičského
konania). A to všetko napriek tomu, že boli vo veci samej úspešné a domohli sa určenia, že sporný
pozemok patrí do dedičstva po ich zosnulom otcovi. Takéto extrémne rozhodnutie súdu prvej inštancie
by mohlo do budúcna odrádzať dedičov, ktorí sa stali obeťami realitných podvodov, aby sa domáhali

súdnou cestou svojich práv.

115. Žalobkyne nerozumejú tomu, prečo boli zo strany súdu prvej inštancie takto sankcionované za to,
že sa domáhajú svojho práva a súd prvej inštancie takéto priam až extrémne rozhodnutie ani riadneneodôvodnil. Ak súd prvej inštancie uviedol, že priznanie nároku na náhradu trov konania žalobkyniam
by bolo v rozpore so zásadou všeobecnej spravodlivosti, tak tento záver súdu prvej inštancie je zjavne
nesprávny, pretože porušením zásady všeobecnej spravodlivosti došlo práve napadnutým výrokom

rozsudku. Súdy majú väčšinou tendenciu rozhodnúť podľa § 257 CSP z dôvodu, že neúspešná strana
je menej majetná ako úspešná strana. V tomto prípade je však situácia opačná, keďže tou menej
majetnou stranou konania, ktorá je v horšom postavení, sú práve žalobkyne, ktoré boli v konaní úspešné.
Napadnutý výrok rozsudku o nepriznaní nároku na náhradu trov konania sa voči žalobkyniam javí ako
neprimeraná tvrdosť. Účelom § 257 CSP by malo byť odstránenie neprimeranej tvrdosti voči neúspešnej

strane, avšak napadnutým výrokom súd prvej inštancie nastolil neprimeranú tvrdosť voči žalobkyniam,
ktoré boli v konaní úspešné.

116. V závere uviedli, že súd prvej inštancie vôbec pri aplikácii § 257 CSP neuskutočnil tzv. užší test
primeranosti, v ktorom by zohľadnil práva oboch sporových strán. Súd prvej inštancie mal v rámci
tohto testu prihliadnuť nielen na pomery žalovanej, ale aj na pomery žalobkýň, ktoré boli nepriznaním

náhrady trov konania dotknuté. Prístup zohľadňujúci aj práva druhej strany sporu je nevyhnutným
prvkom prieskumu primeranosti použitia výnimočne aplikovateľného pravidla obsiahnutého v § 257 CSP.
Žalobkyne v tejto súvislosti poukazujú na bod 10 odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.
ÚS 468/2021 zo dňa 26.08.2021, podľa ktorého „Právnym základom napadnutého rozhodnutia je §
255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci. Toto ustanovenie upravuje všeobecné pravidlo náhrady trov konania v civilnom spore. Sťažovateľ
sa v konaní pred všeobecnými súdmi domáhal výnimky z tohto pravidla tak, ako ju ustanovuje §
257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Aplikácia tejto výnimky vyjadrenej všeobecnou normou obsahujúcou dva relatívne
neurčité právne pojmy výnimočnosti a dôvodov hodných osobitného zreteľa vyžaduje od všeobecných

súdov zohľadnenie primeranosti dvoch zásahov do práv sporových strán. Na strane jednej ide o právo
procesne úspešnej strany na náhradu trov konania spôsobených nedôvodným vedením sporu procesne
neúspešnou stranou a na strane druhej ide o právo procesne neúspešnej strany konania na to, aby
rozhodnutímonáhradetrovkonanianeboloneprimeranezasiahnutédojejpráv.Použitie§257CSPteda
vyžaduje použitie užšieho testu primeranosti, v ktorom budú zohľadnené práva oboch sporových strán,

čo vyžaduje prihliadnutie nielen na pomery toho subjektu, ktorý sa aplikácie tohto ustanovenia dovoláva,
ale aj na pomery toho, ktorý má byť aplikáciou tohto zákonodarcom ako výnimočne aplikovateľného
ustanovenia dotknutý." Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. 3 ÚS 347/2022. Žiadali,
aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Poprad vo výroku 2 zmenil tak, že priznáva žalobkyniam
vočižalovanejnáhradutrovkonaniavrozsahu100%,akoajpriznávanároknanáhradutrovodvolacieho

konaniavrozsahu100%.Alternatívne,abyodvolacísúdzrušilvovýroku2rozsudoksúduprvejinštancie
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

117. K odvolaniu žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie sa vyjadrili žalobkyne , ktoré uviedli,
že žalovaná odôvodnila odvolanie tým, že podľa nej neboli splnené procesné podmienky, že malo byť

porušené jej právo na spravodlivý súdny proces, že podľa nej súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že mal vychádzať z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalovaná podala obsahovo pomerne rozsiahle odvolanie, ktorého prevažná časť sa
týka údajného vydržania vlastníckeho práva alebo nadobudnutia vlastníckeho práva v dobrej viere, teda
skutočností, ktoré mali podľa jej tvrdení nastať až po smrti poručiteľa.

118. Odvolanie žalovanej je nedôvodné a neexistuje žiadny dôvod, pre ktorý by mal odvolací súd výrok
č. I. napadnutého rozsudku zrušiť alebo zmeniť. Výrok č. I. napadnutého rozsudku netrpí žiadnymi
vadami. Súd prvej inštancie napadnutým výrokom správne určil, že sporný pozemok patrí do dedičstva
po poručiteľovi. Úlohou súdu prvej inštancie bolo iba zodpovedať otázku, či bol poručiteľ (otec žalobkýň)

ku dňu svojej smrti (24.12.1964) vlastníkom sporného pozemku. Túto otázku, ktorá bola predmetom
konania, súd prvej inštancie zodpovedal správne. Žalovaná vo svojom odvolaní úplne ignoruje judikát
R 32/2011 (právna veta pochádza z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/154/2010 zo dňa
16.12.2010), podľa ktorého v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do
dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované

určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu, nemôžu
mať vplyv na rozhodnutie súdu.119. Okolnosti, ktoré nastali až po smrti poručiteľa, nemali byť vôbec predmetom tohto konania.
Dokazovanie a právne posúdenie veci ohľadom okolností, ktoré mali nastať až po smrti poručiteľa, boli
nad rámec predmetu tohto konania a zo strany súdu prvej inštancie išlo o nadprácu. Keďže žalovaná

argumentuje právne irelevantnými okolnosťami, ktoré mali nastať až po smrti poručiteľa, tak vzhľadom
najudikátR32/2011niejedôvodnato,abysavôbecodvolacísúdbližšiezaoberaltoutojejzavádzajúcou
a obštrukčnou argumentáciou, ktorú žalovaná opakuje aj v odvolacom konaní.

120. K odvolaniu žalobkýň sa taktiež vyjadrila žalovaná. Žalovaná okrem iného uviedla, že nesúhlasí s

tvrdením žalobkýň , podľa ktorého sa súd prvej inštancie nemal zaoberať inými skutočnosťami ako tým,
či bol poručiteľ v čase jeho smrti vlastníkom nehnuteľností. Ak by totiž súd prvej inštancie opomenul
skúmať aj iné, avšak s danou vecou neopomenuteľne súvisiace okolnosti, mohlo by tak dôjsť (z dôvodu
potenciálneho vzniku vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti originálnym spôsobom v čase po smrti
poručiteľa) k vydaniu takého rozhodnutia, ktorým by súd prvej inštancie neodstránil stav právnej neistoty
a nepriamo by tak zapríčinil iniciovanie ďalšieho súdneho konania o určení vlastníckeho práva k spornej

nehnuteľnosti. K uvedenému je možné konštatovať, že takýto postup súdu by bol jednoznačne v rozpore
so základnými zásadami a princípmi civilného sporového konania. Súd prvej inštancie mal v tomto
prípade povinnosť skúmať všetky okolnosti podstatné a potrebné na to, aby bolo z jeho strany možné
vydať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré odstráni existujúci stav právnej neistoty. Nesúhlasila
ani s tvrdením žalobkýň, že žalobkyne sa stali obeťou realitného podvodu, ktorého sa dopustil pán H. a

že žalovaná zanedbala svoju investigatívnu povinnosť. Konanie žalobkýň aj v súvislosti s nepriznaním
trov konania považuje za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Má za to, že žalobkyne mali
uplatňovať svoje nároky riadne a včas.

121. K tomuto sa opätovne vyjadrili žalobkyne, ktorí zotrvali na svojich prednesoch a vyjadreniach a
čiastočne ich aj doplnili.

122. Následne taktiež sa vyjadrila žalovaná k vyjadreniu žalobkýň a zotrvala na svojom vyjadrení, že
žalobkyne nepreukázali naliehavý právny záujem na podaní predmetnej žaloby a podľa jej názoru by

odvolací súd mal žalobu zamietnuť a predmetné konanie zastaviť.

123. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP
(Civilný sporový poriadok, zákon číslo 160/2015 Z. z. ďalej iba "CSP“, platný od 01.07.2016) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasl. CSP bez

nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vo výroku vo veci samej vecne správne. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie tejto časti
v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

124. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a pre
zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné.

125. Odvolací súd poukazuje, že dokazovanie je jedným zo základných inštitútov civilného procesu, aby
súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov
významných pre rozhodnutie vo veci samej. Pri koncipovaní inštitútu dokazovania sa v úprave zhrnutej
v civilnom sporovom poriadku, teda CSP ,vychádzalo sa z dovtedajšej právnej úpravy, avšak boli
zavedené viaceré zmeny a jednou z nich je odklon od princípu materiálnej pravdy. Znamená to, že pri

koncipovaní CSP sa zákonodarca odchýlil od pôvodného princípu materiálnej pravdy a do ustanovenia
§ 185 CSP zaviedol princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších zmien civilného
procesu. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré
navrhli strany sporu . Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore
môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu , ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi

dôkazmi. Dôraz sa vedie na procesnú inteligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej
iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu.126. Podľa § 185 CSP môže súd vykonať len tie dôkazy a tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom
sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. V danom prípade preto platí princíp formálnej
pravdy. Z uvedeného dôvodu sa preto priorizuje procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne

povinný tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení.
Každá procesná strana má právo sa oboznámiť a reagovať na to tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany.
Ide o kontradiktórny proces, kde proti sebe stoja dve strany sporu s protichodným záujmom na jeho
výsledku. Z týchto ustanovení musí vychádzať sa aj odvolací súd v čase odvolacieho konania.

127. Samotná skutočnosť, že strana sporu vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného nemá vplyv
na jej povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia.
Rozdeleniebremenatvrdeniaadôkaznéhobremenamedzistranamisporuzávisínatom,akovymedzuje
právna norma práva a povinnosti strán sporu. Obvykle platí , že skutočnosti navodzujúce žalobcu právo
musí tvrdiť žalobca , zatiaľ čo okolnosti vylučujúce toto právo , sú záležitosťou žalovaného . Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu

sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

128. V predmetnom konaní žalobkyne preukázali, že sú dedičkami poručiteľa nebohého P. U.. Predložili
rodné listy , rozhodnutie S. notárstva v A. sp. zn. D XXX/XX, uznesenie P. súdu A. č. k. XXD/XX/XXXX
- XX zo dňa XX.X.XXXX, ktorým bolo rozhodnuté o dodatočnom dedičskom konaní po poručiteľovi.

Súd prvej inštancie sa s týmito dôkazmi vysporiadal zákonne. Ak to žalovaná neuznáva , resp. tvrdí a
spochybňuje právneho predchodcu žalobkýň, dokonca tvrdí, že môže ísť aj o inú osobu s rovnakým
menom, priezviskom , či prívlastkom, ktorej bol vydaný výmer o vlastníctve pôdy v zmysle vyššie
uvedeného, bolo jej povinnosťou túto skutočnosť preukázať dôkazmi, čo však neurobila.

129. Taktiež odvolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorého súčasťou
je právo sporovej strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Kraska proti Švajčiarsku z 29.04.1993 ,

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06).

130. Štruktúra práva na odôvodnenie je tak rámcovo upravená v ustanovení § 220 ods. 2 CSP a táto
norma sa uplatňuje v odvolacom konaní ( § 378 ods. 1 CSP a § 393 ods. 2 CSP). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v

opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní ( II. ÚS 78/05).

131. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre
rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

132. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP tak dáva odvolaciemu súdu možnosť vypracovania takzvaného
skráteného odôvodnenia rozhodnutia, pričom toto je podmienené stotožňujúce so skutkovými aj

právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je
postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

133. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami CSP svoje

rozhodnutie náležite odôvodnil, dal odpoveď na všetky otázky, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie
veci. Podrobne, zrozumiteľne a jednoznačne uviedol, akým spôsobom nadobudol vlastnícke právo k
predmetnej nehnuteľnosti právny predchodca žalobkýň ,ich otec P. U..

134. V prvom rade odvolací súd pripomína, že žaloba o určenie predmetu dedičstva je súdnou praxou

považovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, že určitá vec patrí do dedičstva. Ide tak
o konanie o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi.
Ide tak o posúdenie, či poručiteľ bol v čase svojej smrti vlastníkom tejto veci. Žalobkyne preukázali
naliehavý právny záujem na podaní žaloby, pretože zistili, že na liste vlastníctva je k predmetnémupozemku zapísaná iná osoba ako osoba , ktorá bola vlastníkom tohto pozemku (parcely ) v čase jeho
smrti. Žaloba o určenie , že vec patrí do dedičstva ,rieši s konečnou platnosťou spornosť vlastníckych
vzťahov k sporným nehnuteľnostiam. Neobstojí argumentácia žalovanej , že týmto rozhodnutím súdu

sa nevyrieši s konečnou platnosťou otázka komu sporná nehnuteľnosť patrí.

135. Odvolací súd sa stotožňuje aj s uvádzanou argumentáciou súdu prvej inštancie a to ,
že podľa záverov Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vydaného dňa 27. apríla 2021 pod spisovou značkou 1VObdo/2/2020, na základe absolútne neplatného

právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade
bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Nikto nemôže previesť na iného
viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet). Znamená to, že
nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne
neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera
nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie

vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho
práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. / napr. neoprávnený dedič (§
486 Občianskeho zákonníka /.

136. Aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky III .ÚS 16/2012, II ÚS 478/2012 a iné, vedie

k záveru , že podanie žaloby na ochranu vlastníckeho práva nie je pokusom obchádzať reštitučné
zákonodarstvo , ale podanie takejto žaloby je využitím zákonom ponúkanej možnosti domáhať sa aj
v prejednávanej veci žalobkyňami tvrdeného vlastníckeho práva a to procesne akceptovateľným
spôsobom , pričom tieto závery boli prijaté aj napr. Najvyšším súdom SR v uznesení 2 Mcdo 4/2014 z
29.2.2017 , ale aj ako aj v ďalších nálezoch Ústavného súdu SR IV. ÚS 554/2012, II.ÚS 468/2012.

137. Je treba však pripustiť , že iné nálezy Ústavného súdu SR , napr. I. ÚS 460/2017 riešili inú právnu
otázku ako dobromyseľnosť nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka a ochranu jeho dobrej
viery , na úkor ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka.

138. Možno taktiež konštatovať, že aj najnovšia judikatúra Ústavného súdu SR nevylučuje aplikáciu
všeobecných predpisov pre uplatnenie nárokov, aké sú predmetom aj konania v prejednávanej veci, ale
len za situácie, že sa tak stane pri rešpektovaní reštitučných predpisov, ktoré nebudú podaním určovacej
žaloby obchádzané, teda vo výnimočných prípadoch, kedy určité okolnosti zabránili oprávneným
osobám , aby využili možnosť aplikácie reštitučných predpisov.

139. V prejednávanej veci bolo už súdom prvej inštancie nepochybne preukázané a to na základe
rozsiahleho dokazovania, že sporná nehnuteľnosť bola predmetom konfiškácie a túto nadobudol právny
predchodca žalobkýň P. U. a to na základe rozhodnutia vydaného príslušným orgánom v súlade so
zákonom. Preukazuje to výmer o vlastníctve pôdy, vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva , prídelový

plán, či predložený znalecký posudok, ale aj ostatné listinné dôkazy, ktoré súd prvej inštancie správne
vyhodnotil.

140. Naopak , nemožno považovať za platné osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva NZ XXX/
XX, pretože neboli splnené zákonné podmienky vydržania. Už súd prvej inštancie konštatoval, že

predchádzajúci, v poradí prvý vlastník spornej parcely M. H. , predložil ako dôkaz vo vyššie uvedenom
konaní o osvedčení vydržania čestné prehlásenie dvoch osôb ,avšak tieto osoby neskôr v trestnom
konaní vedenom proti nemu vyhlásili, že žiadne čestné prehlásenie o vydržaní týchto ( aj tejto )
parciel nepodpísali a že ide tak o sfalšované prehlásenie. Z tohto dôvodu ani následné ďalšie prevody
vlastníckeho práva k spornej parcele nemôžu byť platné, pretože ani ďalší právni predchodcovia

žalovanej neboli oprávnení s predmetnou nehnuteľnosťou nakladať.

141. Za týchto okolnosti preto túto odvolaciu argumentáciu žalovanej akceptovať nemožno.

142. V tomto ponímaní treba preto vziať do úvahy aj neunesenie dôkazného bremena žalovanou, ktorá

nepredložila súdu žiaden hodnoverný dôkaz , preukazujúci nadobudnutie vlastníckeho práva zákonným
a teda dovoleným spôsobom k spornej nehnuteľnosti jej právnymi predchodcami a to od samého
začiatku.143. Odvolací súd konštatuje, že zároveň súd prvej inštancie náležitým spôsobom sa vysporiadal
so všetkými podstatnými vyjadreniami strán sporu. Dodržal všetky ustanovenia o dokazovaní, pričom
odvolací súd má za to, že tak nemohlo dôjsť zo strany súdu prvej inštancie k žalovanou tvrdenému

porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy.
Za porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie nemožno považovať to, že súd prvej
inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej viď, napríklad I. ÚS 673/2014, III.
ÚS 167/2013).

144. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností a na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym
skutkovým zisteniam a návrh žalobkýň aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku napadnutého odvolaním žalovanou zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení
§ 220 CSP odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov a podstatných bodoch na ne odkazuje.

145. Súčasne odvolací súd preskúmal i všetky odvolacie námietky vyjadrené v odvolaní žalovanej avšak
po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné, pretože v konečnom dôsledku nemôžu
privodiť zmenu zisteného skutkového i právneho stavu.

146. Limity odvolacieho prieskumu sú dané v ustanoveniach § 379 CSP až 383 CSP a dôvodom pre
zmenu rozhodnutia je v tomto prípade nesprávne právne posúdenie . Súd prvej inštancie správne a
dostatočne zistil skutkový stav veci, V tomto prípade nie je potrebné opakovať ani doplniť dokazovanie,
odvolací súd je tak viazaný zisteným skutkovým stavom.

147. Odvolací súd náležitú pozornosť venoval aj odvolaniu žalobkýň. Dospel k záveru, že výsledky
prvoinštančného konania naznačujú, že žalovaná od svojho odmietavého postoja k žalobe , ani po
oboznámení sa s podanou žalobou a predloženými listinnými dôkazmi žalobkyňami ,neustúpila od
svojho postoja a nárok žalobkýň neuznala. Vo veci bolo nariadených niekoľko pojednávaní a bolo
vykonané rozsiahle dokazovanie , ktorým bol nárok žalobkýň dostatočne preukázaný a napriek tomu

sa žalovaná aktívne bránila a jej postoj k prejednávanej veci najlepšie dokazuje to , že vo veci samej
podala odvolanie.

148. Z uvedených dôvodov odvolací súd má za to, že nemožno v prejednávanej veci aplikovať
jednoznačne a bez ďalšieho ust. § 257 CSP , tak ako to urobil súd prvej inštancie. Odvolací súd

nezistil také dôvody hodné osobitného zreteľa , na základe ktorých prichádza do úvahy aplikácia §
257 CSP, pričom medzi tieto dôvody patrí neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na výsledku sporu,
povaha a okolnosti sporu , zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu
medzinárodnej zmluvy, či osobné pomery strany sporu, alebo nízky príjem.. Odvolaciemu súdu sa
zatiaľ javí , že o takýto osobitný zreteľ v prejednávanej veci nejde. Z tohto dôvodu bude musieť súd

prvej inštancie nanovo tejto otázke venovať opätovnú pozornosť. Z tohto pohľadu považuje odvolanie
žalobkýň za dôvodné.

149. V odvolacom konaní mali žalobkyne úspech a to jednak vo veci samej, v ktorej odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie, ale boli aj úspešní v odvolaní proti výroku II. rozsudku, t.j. proti výroku o

nepriznaní trov konania stranám. Vzhľadom na základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania
vyjadrené v § 255 CSP a to zásadu úspechu v konaní ,bude povinnosťou súdu prvej inštancie aj pri
novom rozhodovaní o trovách celého konania prihliadnuť na pomer úspechu strany aj v odvolacom
konaní.

150. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania zrušil a v tejto časti
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. (§396 ods.3 CSP ).,v ktorom
rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

151. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).