Uznesenie – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/139/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118220357
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1118220357.3

Uznesenie

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.AdelyUnčovskejačlenovsenátu
JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. XX, D., zastúpeného: JUDr. Peter Schmidl, advokát, so sídlom Borský Svätý Jur č. XXX proti
žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2,
Bratislava o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu

Bratislava IV zo dňa 2.7.2025, č.k. B2-10C/32/2019-417, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti (vo výroku II.) mení tak, že žalovanej sa proti
žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

Žalovanej sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom
náhrady škody sumu 978,26 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a nahradiť žalobcovi
trovy konania z celkom priznanej sumy 11 628,43 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.

514/2003 Z.z.“) a vecne tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 28.5.2019 domáhal, aby súd
zaviazal žalovanú na zaplatenie 2 028,43 eur titulom náhrady škody a sumy 200 000 eur titulom
náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobu zdôvodnil tým, že nezákonným rozhodnutím OR PZ Bratislava
II, Odbor kriminálnej polície, oddelenie všeobecnej kriminality zo dňa 1.2.2013 pod ČVS:ORP-1182/1-
OVK-B2-2011 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre nedbanlivostný prečin všeobecného ohrozenia
podľa § 285 ods. 1,3 písm. b) Trestného zákona s tým, že sťažnosť proti tomuto uzneseniu prokurátorka

Okresnej prokuratúry Bratislava II pod sp.zn. 1 Pv 609/2011 zamietla. Rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II zo dňa 7.6.2018 pod sp.zn. 1T/78/2014 bol žalobca spod obžaloby oslobodený z dôvodu,
že skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný, nie je trestným činom. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a
vykonateľnosť dňa 11.6.2018. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom rozhodol tak, že žalobcovi
priznal titulom náhrady škody sumu 2 028,43 eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 9 600 eur,
celkom 11 628,43 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Na odvolanie žalovanej odvolací súd rozsudkom

zo dňa 27.2.2025, č.k. 7Co/56/2024-388 rozsudok súdu prvej inštancie v prisudzujúcom výroku v časti,
v ktorej prvoinštančný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu
978,26 eur a v závislom výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
V zostávajúcej časti, a to v prisudzujúcom výroku v časti, ktorou prvoinštančný súd uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 1 050,17 eur a v prisudzujúcom výroku, ktorým
prvoinštančný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu

9 600 eur rozsudok potvrdil. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v časti náhrady škody v
sume 978,26 eur uviedol, že zo spisu je zrejmé, že žalovaná od začiatku namietala vynaloženie nákladov(úhradu) za znalecký posudok, pričom tvrdenie žalobcu o úhrade odmeny zostalo v konaní sporné,
pretože v súdnom spise sa nachádza iba faktúra vystavená znalcom bez potvrdenia o jej úhrade. Keďže
súd prvej inštancie sa s námietkou žalovanej v tomto smere nevysporiadal a nevysvetlil, na základe akej

úvahy a akých dôkazov vyvodil svoj záver o preukázaní tejto odmeny znalca, trpí napadnutý rozsudok
vadou nepreskúmateľnosti, ktorá zakladá dôvod na jeho čiastočné zrušenie. Súd prvej inštancie
následne vec opätovne prejednal na pojednávaní dňa 2.7.2025 a s ohľadom na preukázanie úhrady
faktúry znalca priznal žalobcovi opätovne aj túto náhradu škody, ktorú požadoval, voči čomu žalovaný
nenamietal. Vo vzťahu k opätovnému rozhodovaniu o nároku žalobcu na náhradu trov konania súd prvej

inštancie uviedol, že rozhodol v súlade s požiadavkou žalobcu na priznanie náhrady trov konania v
celom rozsahu. Konštatoval, že rozhodnutím odvolacieho súdu sa nanovo otvorilo aj rozhodovanie o
celom nároku na náhradu trov konania, i keď bol tento výrok zrušený iba v súvislosti so zrušením časti
náhrady škody spočívajúcej v odmene znalca, keďže žalobca sa proti výroku, ktorým mu súd ich náhradu
nepriznal s poukazom na pomer úspechu a neúspechu v spore, neodvolal. Súd prvej inštancie mal za
to, že i keď odvolací súd zrušil časť pôvodného rozsudku v sume rovnajúcej sa odmene znalca, ak by

výrok o trovách nechcel zrušiť celý, ale len v časti, ktorá súvisela s odmenou znalca, nemusel tak vôbec
robiť a nárok na náhradu trov konania celý potvrdiť. Prisúdenie alebo neprisúdenie náhrady škody v
sume 978,26 eur totiž podľa názoru súdu prvej inštancie nemohlo celkový výsledok pomeru úspechu či
neúspechu žalobcu a žalovaného v konaní ovplyvniť. V novootvorenom konaní o nároku na náhradu trov
konania mal preto žalobca možnosť opätovne žiadať náhradu trov konania v celom rozsahu, ako žiadal

aj v pôvodnom konaní. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti citoval z dôvodovej správy k ustanoveniu
§ 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), v ktorej sa uvádza, že
„V tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady
trov konania.“ V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania
náhrady trov konania, čomu zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria

môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane,
avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom
je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti.“ Prvoinštančný súd dospel k záveru,
že žalobcu v tejto veci treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo
do základu uplatneného nároku, pričom výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu,

závisela výlučne od úvahy súdu. Pri sporoch s nárokmi na náhradu nemajetkovej ujmy býva pravidlom,
že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, než na koľko mu ju odhadne súd podľa
výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou
funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom
nemusel hradiť trovy konania. Výška nemajetkovej ujmy totiž závisí od úvahy súdu, ktorú nemožno

nijako predvídať, pretože to objektívne nie je možné. Ak bolo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch dané úvahou súdu, tak aj v prípade, keď mal navrhovateľ formálne úspech len čiastočný,
prichádza do úvahy plná náhrada trov konania (obdobne nález Ústavného súdu SR zo dňa 23.1.2014,
sp.zn. IV. ÚS 599/2013; nález Ústavného súdu ČR zo dňa 22.6.2000, sp.zn. III. ÚS 170/99; uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 15.12.2009, sp.zn. II. ÚS 418/09). Rozhodujúcou skutočnosťou je v tomto

prípade to, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Úvaha súdu o výške
plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený
vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych
okolností danej veci ( rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 15.4.2025, sp.zn. 2Co/46/2024). Súd
prvej inštancie na základe uvedeného vyvodil, že žalobca je podľa výsledku celého súdneho konania

úspešnoustranouažalovanýneúspešnoustranou,pretomunebolomožnépriznaťanitrovyodvolacieho
konania. Prvoinštančný súd mal za to, že rozhodnutie o náhrade trov konania je súladné s § 255 ods.
1 C.s.p., vyššie citovanou judikatúrou vyšších súdnych autorít a je aj spravodlivé, keďže žalobca je ten,
kto bol poškodený nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, pričom nárok na náhradu trov konania by
mal byť nevyhnutnou a logickou súčasťou jeho celkovej satisfakcie. A pokiaľ tak neurobila žalovaná v

rámci predbežného prerokovania jeho nároku, musel tak urobiť súd.

3. Proti rozhodnutiu v rozsahu výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok II.) podala v zákonnej
lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., t.j., že rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná sa nestotožnila s právnym názorom súdu prvej

inštancie a v tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.2.2020, sp.zn. IV.
ÚS 652/2018, ktorým boli prekonané závery rozhodnutí, na ktoré poukázal súd prvej inštancie a v
zmysle ktorého: „Aplikácia zásady úspechu pri priznávaní náhrady trov v situáciách, keď rozhodnutie
o výške nároku závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpores rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania
práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu
k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania
proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti
žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením.“ Žalovaná ďalej uviedla, že uvedený
právny názor Ústavného súdu SR bol aplikovaný aj v obdobnej veci, pričom v tejto súvislosti poukázala
na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.6.2024, sp.zn. 7Co/128/2023. Súd prvej inštancie

tak podľa názoru žalovanej pochybil, keď priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania
z celkom priznanej sumy 11 628,43 eur napriek tomu, že žalobca, kvalifikovane zastúpený advokátom,
sa podanou žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 200 000 eur, ktorá suma
zjavne presahuje obvyklú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch priznávanú súdmi v obdobných
prípadoch, ale aj (a najmä) presahuje zákonný limit pre priznávanie tejto náhrady v režime zákona č.
514/2003 Z.z., legislatívne vyjadrený v ustanovení § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v spojení s

ustanovením § 13 zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Žalovaná poukázala na to, že minimálna mzda v roku 2018
predstavovala 480 eur, maximálna suma náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú by súd mohol
žalobcovi v režime zákona č. 514/2003 Z.z. teoreticky priznať (päťdesiatnásobok minimálnej mzdy),
tak predstavovala sumu 24 000 eur. Uvedené skutočnosti napokon vyplývajú aj z rozsudku Mestského

súdu Bratislava IV zo dňa 5.10.2023, č.k. 10C/32/2019-334, odsek 40. Žalovanej za tejto situácie nebolo
zrejmé, z akého dôvodu súd prvej inštancie zbavil žalobcu, kvalifikovane zastúpeného advokátom,
zodpovednosti za procesný výsledok konania v prípade žalovaného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ktorý bol v podanej žalobe uplatnený nie len v zjavnom rozpore s rozhodovacou
činnosťou súdov v obdobných právnych veciach (odsek 24 rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo

dňa 27.02.2025, sp. zn. 7Co/56/2024-388), ale aj s príslušnou hmotnoprávnou úpravou limitujúcou
jeho maximálnu možnú výšku, ktorej znalosť v prípade právneho zástupcu žalobcu možno dôvodne
predpokladať. V prípade žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
výške 200 000 eur sa tak podľa názoru žalovanej jednalo zo strany žalobcu o zjavne bezúspešné
uplatňovanie práva, nakoľko ani úvaha súdu, na základe ktorej súd výšku tejto náhrady určuje (pri

povinnosti rešpektovania kritérií definovaných v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.),
sa nemôže vymykať zákonnému limitu, vyjadrenému v ustanovení § 17 ods. 4 citovaného zákona.
Súd prvej inštancie tak mal podľa názoru žalovanej na účely rozhodovania o náhrade trov konania
zohľadniť procesných úspech žalovanej v časti, v ktorej žalovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch zamietol. Žalobcovi bola priznaná náhrada skutočnej škody vo výške 2 028,43 eur a náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 9 600 eur. Procesný úspech žalobcu tak bol 5,75 % a neúspech
94,25 %. Procesný úspech žalovanej bol 88,50 %. Záverom žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie
takýmto spôsobom (zohľadňujúc procesný úspech) o trovách konania už rozhodol, a to práve rozsudkom
zo dňa 5.10.2023, sp. zn. B2-10C/32/2019-334 (odsek 42). V posudzovanej veci tak nastala paradoxná
situácia, kedy výrok o trovách konania nebol odvolaním napadnutý zo strany žalobcu, pričom po vrátení

veci zo strany odvolacieho súdu (z dôvodu dôvodnosti podaného odvolania zo strany žalovanej vo
vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody v sume 978,26 eur) došlo k situácii, kedy žalobcovi
bola priznaná náhrada trov konania z celkom priznanej sumy 11 628,43 eur v rozsahu 100 % a to potom,
ako súd prvej inštancie výrok o náhrade trov konania posúdil z právneho hľadiska celkom odlišne ako v
prvotnom rozsudku bez zásadnej zmeny v procese dokazovania a bez toho, aby žalobca pôvodný výrok

o náhrade trov konania odvolaním napádal. Na základe uvedeného žalovaná žiadala, aby odvolací súd
odvolaním napadnutý rozsudok zmenil vo výroku II. tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov neprizná.

4. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril podaním zo dňa 8.9.2025, v ktorom uviedol, že sa v
plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie a tento považuje za správny. K odvolaniu

žalovaného voči trovám konania poukázal opätovne na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23.1.2014,
sp.zn. IV. ÚS 599/2013. Žalobca považoval argumentáciu žalovanej uvedenú v odvolaní za nesprávnu.
Uviedol, že si výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil najmä vzhľadom na ním subjektívne vnímaný zásah do
života s ohľadom na dopad na jeho ústavné práva – právo na súkromie, právo na rodinný život, čo
dostatočne vysvetlil i počas dokazovania vo svojich vyjadreniach. Žalobca považoval za najzásadnejšiu

nemajetkovú ujmu (okrem iných) už len samotný vážny zásah do súkromia a rodinného života v podobe
dlhotrvajúceho trestného stíhania, kedy spolu s manželkou odkladali príchod detí a založenie rodiny,
pretože tento si nedokázal predstaviť, ako by jeho manželka najmä po ekonomickej stránke preklenula
obdobie, počas ktorého by prípadne musel nastúpiť do výkonu trestu odňatia slobody. Bolo teda už lenna úvahe súdu, aká výška plnenia bude žalobcovi priznaná. V danom prípade neprišlo k zamietnutiu
návrhu na priznanie plnenia z titulu nemajetkovej ujmy, ale len k uplatneniu moderačného práva zo
strany súdu, ktorým bola žalobcovi priznaná suma 9 600 eur. Žalobca tak mal plný úspech v uplatnení

svojho nároku (nárok na náhradu nemajetkovej ujmy). S ohľadom na vyššie uvedené poukazujeme
opätovne na už spomínaný nález Ústavného súdu SR „Pre priznanie plnej náhrady trov konania v
tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania (v nepatrnej alebo
prevažnej časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne
normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné

určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností danej veci.“ Porovnateľne uvedené vyplýva i z
komentovaných právnych predpisov: Hoci § 255 CSP neobsahuje obdobné ustanovenie ako OSP (§ 142
ods. 3) podľa odborných výkladov (napr. D., J. in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s.
926) ako aj súdnej praxe zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia
závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o

procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, resp. bol
úspešní čo do základu nároku; nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov
konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že
do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška plnenia je potom druhotná a nadväzujúca (napr. napr. D.,

J. in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 926; rozsudok Krajského súdu v Trnave z
13. 12. 2017, sp. zn. 10Co/191/2017). V takomto spore je primárny fakt, že k neoprávnenému zásahu
do subjektívnych práv na strane žalobcu došlo; výška, resp. rozsah priznaných nárokov je druhotný.
Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo

do základu uplatneného nároku, pričom výška plnenia, vyplývajúca z tohto ich procesného úspechu,
závisela výlučne od úvahy súdu. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu potvrdil.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378

ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalovanej je podané dôvodne.

6. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

7. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

8. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

9. Podľa § 256 ods. 2 C.s.p. ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd
prizná náhradu týchto trov protistrane.

10. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
náhrady majetkovej škody vo výške 2 028,43 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 eur
zo zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným
rozhodnutím.

11. Vo vzťahu k námietkam žalovanej odvolací súd poukazuje na to, že v časti priznania nároku
na náhradu trov konania žalobcovi z náhrady nemajetkovej ujmy síce súd prvej inštancie správne
skonštatoval, že v prejednávanej veci výška plnenia v časti nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu,
avšak nezohľadnil žalovanou namietané právne závery ÚS SR vyslovené v náleze zo dňa 13.2.2020,

sp.zn. IV. ÚS 652/2018, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, v zmysle ktorých aplikácia zásady úspechu
pri priznávaní náhrady trov v situáciách, keď rozhodnutie o výške nároku závisí od úvahy súdu, musí mať
svoje vnútorné limity, pretože inak by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov,
aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jehoneprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z
ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana jeho právu na plnú
náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého

výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením. Odvolací súd je
toho názoru, že práve o takúto situáciu ide aj v danej veci, keďže žalobca si v tomto spore uplatnil
titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 200 000 eur, ktorá je celkom zjavne neprimeraná náhradám
priznávanýmivobdobnýchprípadochrozhodnutiamisúdovanezohľadňujezákonnýlimitprepriznávanie
tejto náhrady podľa ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v spojení s ust. § 13 zákona č. 274/2017

Z.z., ktorých znalosť právnemu zástupcovi žalobcu bolo možné predpokladať a očakávať. Napadnutým
rozsudkom súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu skutočnej škody vo výške 2 028,43 eur (zo
žalovanejsumy2028,43eur)anáhradunemajetkovejujmyvpeniazochvovýške9600eur(zožalovanej
sumy 200 000 eur), teda spolu sumu vo výške 11 628,43 eur, preto procesný úspech žalobcu v konaní
predstavuje 5,76 % (11 628,43 eur z 202 028,43 eur), procesný úspech žalovanej preto predstavuje
94,24 %, z čoho čistý procesný úspech žalovanej predstavuje 88,48 %. Žalovanej však v konaní žiadne

trovy nevznikli a tieto si neuplatnila, preto bolo dôvodné v súlade s čl. 17 základných zásad C.s.p., ktorý
upravuje procesnú ekonómiu súdneho konania, rozhodnúť tak, že sa žalovanej náhrada trov konania
voči žalobcovi nepriznáva (uznesenie NS SR, sp. zn. 7Cdo/14/2018).

12. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, ktorou rozhodol o

trovách konania podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalovanej ako procesne úspešnej strane nárok na
náhradu trov konania nepriznal.

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v konaní úspešnej žalovanej nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu

trov odvolacieho konania, keďže jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).