Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 11, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Tos/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8324010590
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8324010590.1

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MariánaSninskéhoasudcovMgr.Iva
Maruščáka a JUDr. Moniky Halkociovej, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 11.11.2025, v trestnej
veci proti odsúdenému A. B. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, v konaní o návrhu
odsúdeného na povolenie obnovy konania, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu
Humenné sp. zn. 4Nt/7/2024 zo dňa 30.07.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku sťažnosť odsúdeného A. B. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa rozhodol tak, že podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku
návrh odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom A. XX, C., na povolenie obnovy konania
vedeného na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 3T/144/2008 zamieta.

Proti tomuto uzneseniu podal prostredníctvom svojho obhajcu odsúdený sťažnosť, v odôvodnení ktorej
uviedol, že s účinnosťou od 06.08.2024 boli zo zásady „trikrát a dosť“, tzn. z ustanovenia § 47 ods. 2
Trestného zákona vyňaté ustanovenia § 188 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona, a tak s účinnosťou
od 06.08.2024 nemožno pri odsúdení za trestný čin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona
aplikovať zásadu „trikrát a dosť." Poukazoval aj na to, že skutok, pre ktorý bol odsúdenému uložený
trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov, bol neozbrojenou lúpežou, kedy odsúdený dňa 20.04.2008

spoločne so spolupáchateľom chytili poškodeného za obe ruky, prehľadali mu vrecká a odcudzili mobilný
telefón a peňaženku s finančnou hotovosťou a celková výška škody činila 5.680,- Sk, pričom predošlé
dve odsúdenia, ktoré boli podkladom pre použitie zásady „trikrát a dosť", boli z rokov 1991 a 1994.
Odsúdený už teda viac než 17 rokov vykonáva trest odňatia slobody o výmere 25 rokov za skutok,
za ktorý by bolo možné počnúc 06.08.2024 uložiť trest odňatia slobody o výmere iba 3 až 8 rokov.
Nezákonnosť napadnutého uznesenia videl v tom, že vyššie uvedený následok považuje obhajoba za

taký výnimočný a intenzívny zásah do základných práv odsúdeného, že ustanovenie § 394 Trestného
poriadku je nevyhnutné porobiť výkladu z pohľadu ústavnoprávnych a medzinárodnoprávnych princípov,
ktoré prvostupňový súd v rámci svojho rozhodnutia riadne nezohľadnil/nesprávne vyhodnotil. Išlo, podľa
sťažovateľa, jednak o príncíp lex posterior mitius zakotvený v čl. 49 Charty základných práv EÚ a
článku 50 ods. 6 Ústavy SR - z ktorých nevyplýva záver, že ich aplikácia musí byť obmedzená iba
na konania, v ktorých nedošlo k právoplatnému odsúdeniu a jednak princíp zákazu formalizmu pri

výklade právnych predpisov, prameniaci z judikatúry Ústavného súdu SR. Zohľadnením zmyslu a účelu
týchto princípov by bolo, podľa názoru obhajoby, možné dospieť k takému výkladu § 394
Trestného poriadku, v zmysle ktorého je neskoršia zmena zákona s podstatným vplyvom na trestnú
sadzbu takou (skôr neznámou) skutočnosťou, vzhľadom na ktorú je pôvodne uložený trest v zrejmom
rozpore s účelom trestu, resp. k závažnosti činu. Alternatívne by bolo možné zohľadnením zmyslu
a účelu týchto princípov dospieť k záveru, že táto neskoršia zmena zákona (t. j. podstatná zmena

trestnej politiky štátu s podstatným vplyvom na zmenu trestnej sadzby) zodpovedá svojimi účinkami a
právnyminásledkamistrateúčinnostiprávnehopredpisupodľa§394ods.4písm.b/Trestnéhoporiadku,a teda výkladovo rozšíriť pojem „skôr neznáma skutočnosť" (aj) s odôvodnením, že zákonodarca
zakotvením samotného odseku 4 priznal pojmu „skôr neznáma skutočnosť" nielen obsah spočívajúci
v skutkových okolnostiach, avšak aj obsah spočívajúci v právnych skutočnostiach (rozhodnutie ESĽP,

strata účinnosti predpisu). Navrhovaný postup výkladu t. j. extenzívny výklad, resp. použitie analógie
sa týka procesného ustanovenia a je v prospech odsúdeného, čím sú splnené podmienky prípustnosti
extenzívneho výkladu/analógie v trestnom práve, formulované judikatúrou Ústavného súdu SR, najmä
uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2014 z 22.10.2014; publikované pod N-63/2014.
Zamietnutie návrhu na obnovu konania bolo odôvodnené rozhodovacou praxou, v zmysle ktorej musí

dôjsť k novým skutočnostiam týkajúcim sa skutkových okolností - alebo k existencii dôvodov taxatívne
vymedzených v § 394 ods. 4 Trestného poriadku (rozhodnutie ESĽP, resp. strata účinnosti zákona na
podklade rozhodnutia Ústavného súdu SR). Sťažovateľ mal zato, že sa jedná o výklad procesného
ustanovenia a takýto výklad je v prospech odsúdeného. Predmetnému výkladu nebráni explicitné
ustanovenie Ústavy SR. Dokonca ods. 4 ustanovenia § 394 priamo naznačuje výkladovú líniu, v zmysle
ktorej sa pojem „skôr neznáma skutočnosť“ nemusí týkať iba skutkových okolností pôvodného skutku

- avšak aj právnych skutočností (rozhodnutie ESĽP; strata účinnosti právneho predpisu v konaní pred
Ústavným súdom). Predmetný výklad je, podľa sťažovateľa, v súlade so zmyslom a účelom zákona.
Pokiaľ má byť vedúcou ideou pri nachádzaní zmyslu a účelu zákona čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, resp.
článok 49 Charty EÚ - tieto ustanovenia neobmedzujú pojem „ukladanie priaznivejšieho trestu“ iba na
právoplatne neskončené konania neskončené konania - o čom svedčí aj najnovšia judikatúra v oblasti

správneho trestania. Súd, ktorý rozhoduje o kasačnej sťažnosti proti súdnemu rozhodnutiu, ktorým bol
zamietnutý opravný prostriedok podaný proti správnej pokute, ktorá má trestnoprávnu povahu a patrí
do pôsobnosti práva Únie, je v zásade povinný uplatniť voči odsúdenej osobe priaznivejšiu vnútroštátnu
právnu úpravu, ktorá nadobudla účinnosť po vyhlásení tohto súdneho rozhodnutia, bez ohľadu na to, že
vo vnútroštátnom práve sa toto rozhodnutie považuje za právoplatné. (Rozsudok Súdneho dvora (veľká

komora) z 1. augusta 2025. - T.T. a BAJI Trans, s.r. o. v. Národný inšpektorát práce. Vec C-544/23.,
62023CJ0544). Podľa sťažovateľa je splnená podmienka následku v podobe zjavnej nespravodlivosti
v súlade s kritériami formulovanými Ústavným súdom SR týkajúcimi sa zákazu formalizmu. Námietka,
ktorou je možné namietať v neprospech predmetného výkladu, môže spočívať v tom, že povolením
obnovy konania pri akejkoľvek zmene trestnej sadzby, by mohlo dôjsť k preťaženiu justičného systému

a narušeniu princípu právnej istoty, vo vzťahu k právoplatne uloženým trestom. V danom prípade však
zmena trestnej sadzby spôsobila stav, kedy si odsúdený odpykáva viac než trojnásobnú výmeru trestu
odňatia slobody, oproti hornej hranici trestnej sadzby účinnej od 06.08.2024 (25 rokov vs. 8 rokov). V
zmysle vyššie uvedeného teda, podľa názoru obhajoby, hranicu „podstatného vplyvu na trestnú sadzbu“
napĺňa každá situácia, v rámci ktorej dôjde po zmene zákona k násobnému zníženiu hornej hranice

novej trestnej sadzby oproti právoplatne uloženému, doposiaľ nevykonanému trestu. Iný záver by viedol
k zjavnej nespravodlivosti. Modeloval dva teoretické príklady, keď by páchateľom lúpeže po odsúdení
za dva také trestné činy boli uložené tresty podľa Trestného zákona účinného do 05.08.2024 a od
06.08.2024 a z hľadiska povolenia obnovy konania, keď pri skutkoch, za ktoré boli odsúdení, dôjde k
podstatnému zníženiu trestnej sadzby po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku tak, že u odsúdeného

A sa tak stane z dôvodu zmeny zákona, u odsúdeného B sa tak stane z dôvodu straty účinnosti právneho
predpisupodľačl.125ods.3ÚstavySR.Odsúdenýuzavrelsvojusťažnosťtým,žeskutočnosť,ževýklad
zákona, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti, neprispieva k náprave odsúdeného, ani jeho dôvere a
dôvere jeho okolia v právny štát a navrhol vyhovieť sťažnosti a dospieť k názoru o možnosti povolenia
obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku z dôvodu, že neskoršia zmena zákona, ktorá

vyvolá viac než trojnásobné zníženie trestnej sadzby, je takou (skôr neznámou) skutočnosťou, vzhľadom
na ktorú dochádza k zjavnej nespravodlivosti, nakoľko pôvodne uložený trest je v zrejmom rozpore s
účelom trestu, resp. k závažnosti činu.

Na základe podanej sťažnosti preskúmal Krajský súd v Prešove, ako nadriadený súd voči Okresnému

súdu Humenné, v zmysle § 192 ods. 1 Trestného poriadku správnosť výroku napadnutého uznesenia,
proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého
uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľ formou schválenia dohody o vine a treste bol odsúdený

rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T/144/2008 zo dňa 17.12.2008, právoplatným dňa
17.12.2008, za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že- aj napriek tomu, že bol rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T/394/90 zo dňa 02.01.1991 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 07.03.1991 sp. zn. T To 36/91 odsúdený pre
trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zákona spáchaný vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2

Tr. zákona a nasledujúce na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov a trest vykonal
a následne bol rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 4T/74/94 zo dňa 14.04.1994 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.06.1994 sp.zn. 7 To 119/94 odsúdený pre trestný
čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zákona, ktorý spáchal v zmysle § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona ako
obzvlášť nebezpečný recidivista na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 10 mesiacov,

obv. A. B. priznáva, že spoločne s ml. D. E. dňa 20. apríla 2008 v čase okolo 21.30 hod. v Humennom
medzi hrádzou a budovou vodojemu pri rieke Laborec, za objektom Základnej školy na ul. Dargovských
hrdinov, prepadli F. F., a to tak, že pri prechádzaní popri zábradlí toho chytili za obe ruky, ktoré mu vytočili
na chrbát a smerom do výšky ramien, kde počas toho mu prehľadávali vrecká na bunde a teplákoch,
pričom z teplákov mu zobrali mobilný telefón zn. Nokia 6151 a peňaženku s finančnou hotovosťou vo
výške okolo 800,- Sk a osobnými dokladmi, čím mu spôsobili škodu vo výške asi 5.680,- Sk, pričom k

zraneniu poškodeného nedošlo

Za to mu bol uložený podľa § 188 Trestného zákona za použitia § 47 ods. 2 Trestného zákona, § 39
ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona poukazujúc na § 36 písm. l/
Trestného zákona a § 37 písm. m/ Trestného zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní

25 rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona pre výkon trestu odňatia slobody bol zaradený
do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného zákona poškodený F. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., G. H. XX, bol
s nárokom na náhradu škody v celom rozsahu odkázaný na občiansko-súdne konanie.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia jasne vyplýva, o aké skutočnosti okresný súd oprel svoje
rozhodnutie, ktorým zamietol návrh odsúdeného na povolenie obnovy tohto konania. Plynie z neho
právny názor súdu prvého stupňa, že novou skutočnosťou alebo dôkazom sú len tie skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré tu v čase rozhodovania súdu vyhlasujúceho rozsudok už existovali, ale neboli súdu

známe, a ktoré by odôvodnili iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom, na ktoré by pôvodne uložený
trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, pričom zároveň nové
skutočnosti a dôkazy sa týkajú len skutkových okolností trestného činu a páchateľa, ale nie je v
nich zahrnutá zmena právnej úpravy, v ktorej dôsledku by bolo možné skutok - trestný čin, za ktorý
bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok, posudzovať inak. Okresný súd poukazoval na to, že účelom

obnovy konania je odstránenie nedostatkov v skutkových zisteniach s jednou výnimkou, podľa ktorej
je obnova konania možná aj pre prípad, ktorý sa netýka nedostatkov v skutkových zisteniach, a tou
je strata účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia podľa čl. 125 ods. 3
Ústavy, čo však nie je tento prípad. V danom prípade výška trestných sadzieb bola zmenená, nie v
dôsledku nesúladu právneho predpisu podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy, ale na základe zákonodarnej činnosti

Národnej rady Slovenskej republiky zákonodarného orgánu. Nakoľko ustanovenia trestného zákona, na
ktorého základe odsúdený bol odsúdený, nestratilo účinnosť podľa čl. 125 ods.3 Ústavy, zároveň nebola
ústavným súdom vyslovená jeho neústavnosť, nedošlo k zániku trestnosti skutku, o novú skutočnosť sa
tak nejedná. Samotná legislatívna zmena trestných sadzieb v ustanoveniach § 188 Trestného zákona
nie je takou skutočnosťou, ani takým dôkazom, s existenciou ktorých ustanovenia § 394 Trestného

poriadku spája splnenie podmienok pre povolenie obnovy konania. Z uvedeného dôvodu podmienky na
povolenie obnovy konania splnené neboli, keďže zmena právnej úpravy nepredstavuje novú skutočnosť
alebo dôkaz, čo malo za následok zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania.

Každé súdne rozhodnutie musí byť založené na legitimite, racionalite, kontrole a zaručení práv

účastníkov konania. V právnom štáte musí každý orgán moci konať na základe zákona, a odôvodnenie
musí byť dôkazom toho, že súd rozhodoval na základe právnych noriem, nie arbitrárne. Súdy pri
odôvodňovaní musia rešpektovať predchádzajúcu judikatúru, právne zásady a právne normy. Extrémny
nesúladprávnychzáverovsvykonanýmdokazovaním,skutkovýmiaprávnymizisteniami,nerešpektova-
nie kogentnej normy ako výraz interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s prioritami spravodlivosti, či

hodnotenie dôkazov vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich
pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základ, by viedlo k arbitrárnosti rozhodnutia
súdu.Javí sa byť vhodné pripomenúť, že účelom zákona, na ktorý sťažovateľ dominantne poukazuje a ktorý
upravuje priebeh trestného konania, je to, čo ustanovuje § 1 Trestného poriadku, teda, aby trestné činy
boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní a výnosy z trestnej činnosti

boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb. Účel
trestu je potom vyjadrený v § 34 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu
spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky
na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov;
trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Samozrejme platí, že interpretácia zákona nemôže popierať účel a zmysel právnej úpravy a vo svojich
dôsledkoch takto reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou
základných princípov právneho štátu. Treba dodať, že v danom prípade v otázke obsahu hmotnoprávnej
zásady „trikrát a dosť“ ide o stanovenie podmienok trestnej zodpovednosti, ktoré určujú, kto a za akých
podmienok môže byť za spáchanie trestného činu braný na zodpovednosť, a teda ide o hmotnoprávne

podmienky na rozdiel od podmienok povolenia obnovy konania. Tie sú ako celok síce procesnoprávnej
povahy, no samotný dôvod pre povolenie obnovy (napr. nové skutočnosti alebo nové dôkazy, ktoré mohli
viesť k inému rozhodnutiu o vine alebo treste) sa dotýka hmotného práva, pretože sa zameriava na
správnosť pôvodného záveru o trestnej zodpovednosti, ktorá je hmotnoprávna. K sťažnostnej námietke
v tomto smere bez ohľadu na to treba povedať, že nestačí len skutočnosť, že by išlo len o procesnú

normu a že by extenzívny výklad mohol byť v prospech obvineného. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať až v prípade, ak by sa tento výklad
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To ale nie
je prípad napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 1. augusta 2025 vo veci C-544/23 (BAJI Trans a iní proti
Národnému inšpektorátu práce) bol vydaný v rámci správneho súdneho konania o kasačnej sťažnosti
vo veci administratívneho deliktu.

Krajský súd v Prešove, ako nadriadený súd v predmetnom sťažnostnom konaní, považuje tento

rozsudok Súdneho dvora Európskej únie za dôležitý pre správne konanie, no nepovažuje ho za
záväzný alebo aplikovateľný pri rozhodovaní v rámci trestného procesu aj z dôvodu možného rozporu
s vnútroštátnymi právnymi predpismi taxatívne upravujúcimi podmienky povolenia obnovy konania
a princípmi trestného procesu. V opačnom prípade by dochádzalo k rozporu s princípom zákazu
retroaktivity a so zásadami spravodlivého procesu, najmä princípom právnej istoty, ktorý vyžaduje, aby

právo bolo jasné, určité, predvídateľné a stabilné, čo umožňuje občanom spoľahnúť sa na právne
normy a súdne rozhodnutia. Právoplatné rozhodnutie súdu znamená, že vzniká právna istota, teda
koniec konania a nemožnosť ďalšieho napadania rozhodnutia, okrem výnimiek stanovených zákonom.
Uvedený rozsudok SD EÚ za okolnosti, že chýba explicitné nariadenie alebo zmena legislatívy
nevytvára automaticky novú procesnú povinnosť alebo procesné oprávnenia pre obžalovaných, ktoré

by zasahovali do bežného priebehu trestného stíhania. Princíp právnej istoty prejavuje najmä v tom, že
súdne rozhodnutia majú byť v súlade s predchádzajúcou judikatúrou.

Je potom namieste dodať, že Ústavný súd Slovenskej republiky svojím uznesením sp. zn. IV.
ÚS/503/2025 zo dňa 30.09.2025 dospel k záveru, že rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-544/23

(Baji Trans s.r.o.), v ktorom bola posudzovaná aj otázka, či je senát kasačného súdu v správnom
konaní povinný zohľadniť zmenu právnej úpravy v prospech páchateľa priestupku, ktorá nastala počas
kasačného konania, nie je sám osebe dôvodom na povolenie obnovy konania v trestnom konaní.

Analógia v trestnom práve označuje spôsob aplikácie práva tam, kde nie je priamo upravený konkrétny

prípad v zákone, či už vo forme analógie legis (použitie právnej normy z toho istého zákona) alebo
ako analógia iuris (použitie normy z iného zákona alebo právneho odvetvia), no funguje ako právny
nástroj len na riešenie prípadov bez priamej úpravy v zákone, ale jej použitie je obmedzené zásadami
ochrany práv páchateľa a princípom legality. V danom prípade nedošlo k medzere v zákone. Naopak,
v otázke zahrnutia trestného činu lúpeže medzi trestné činy, ktorých sa týka zásada „trikrát a dosť“

zákonodarca určil jasné pravidlá tak v čase, keď sťažovateľovi bola aplikovaná, tak aj neskôr, po jeho
právoplatnom odsúdení, pričom doposiaľ nenastal stav, že by Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil
svojím rozhodnutím protiústavnosť niektorého ustanovenia zákona, podľa ktorého bol sťažovateľovi
uložený namietaný trest odňatia slobody. Stanovenie jasných pravidiel pre povolenie obnovy konaniaje tiež v súlade s princípom právnej istoty. Nadriadený súd nemá zákonný podklad na to, aby vyhovel
úvahám obhajoby formulovaným v tomto smere v podanej sťažnosti.

Sťažovateľ nepredložil argumenty, pre ktoré uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu alebo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu.

Krajský súd v Prešove totiž zdôrazňuje, že v prípadoch, ktoré sa skončili právoplatným rozsudkom,

je rozsah prieskumnej povinnosti daný § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Súd v tomto konaní teda
skúma iba to, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe
alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadomnaktorébypôvodneuloženýtrestbolvzrejmomnepomerekzávažnostičinualebokpomerom
páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré
upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k

závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom
a môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Predtým neznámym dôkazom sa rozumie
predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní, ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní

vykonaný, ale s novým obsahom.

Súd zároveň skúma, či nedošlo k vzniku skutočnosti skôr neznámej v zmysle ustanovenia § 394
ods. 4 písm. a/, b/ Trestného poriadku, ktorými sú rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu

predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne dôsledky
tohto rozhodnutia nemožno inak napraviť alebo či nastala strata účinnosti právneho predpisu, jeho časti
alebo niektorého ustanovenia podľa čl. 125 ods. 3 ústavy voči rozsudku vydanému na základe aplikácie
takého právneho predpisu jeho časti alebo niektorého ustanovenia, ak tento rozsudok nadobudol
právoplatnosť, ale nebol vykonaný.

Preúplnosťmožnododať,žeplatíajustanovenie§394ods.5Trestnéhoporiadku,podľaktoréhoobnova
konania, ktoré sa skončilo niektorým zo spôsobov uvedených v predchádzajúcich odsekoch, sa povolí
aj vtedy, ak sa právoplatným rozsudkom zistí, že policajt alebo prokurátor, sudca alebo prísediaci v
pôvodnom konaní porušením povinnosti spáchal trestný čin.

Vrámcikonaniaonávrhunapovolenieobnovykonanianiejemožnépreskúmavaťsprávnosťpôvodného
rozhodnutia,jehozákonnosťaodôvodnenosť,niejemožnéposudzovaťzákonnosťpostupuvpôvodnom
konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými
pre rozhodnutie a obhajobou obvineného, či správne vyhodnotil vykonané dôkazy, či rešpektoval zásady

bezprostrednosti a ústnosti pri dokazovaní, či bolo zachované právo na obhajobu a pod., či sa dopustil
nejakých ďalších procesných pochybení, nie je možné preskúmavať ani úroveň a kvalitu obhajoby
poskytnutej zo strany obhajcu obvinenému.

Vkonaníopovoleníobnovykonaniasúdskúmalen,čivyšlinajavoskutočnostialebodôkazy,ktoréneboli

súdu skôr známe a či by tieto dôkazy alebo skutočnosti samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami
a dôkazmi, ktoré boli známe už predtým, mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo v rámci ktorých
by bol uložený trest v zrejmom nepomere s účelom trestu.

Zmena Trestného zákona, na ktorú odkazuje sťažovateľ v podanej sťažnosti, skutočne nenastala

v dôsledku niektorej právnej skutočnosti, ktorú zákonodarca uznáva ako zákonný dôvod pre povolenie
obnovy konania. Podľa názoru nadriadeného súdu, podaný návrh zo strany odsúdeného vrátane
podanej sťažnosti neobsahoval žiadne skutočnosti ani dôkazy, ktoré by opodstatňovali obnovu konania.
Nejde o prílišný formalizmus, ale dôsledné dodržiavanie kogentných noriem spojené so zachovaním
účelu a zmyslu zákonnej úpravy. Sťažnostné námietky odsúdeného A. B. tak trpia nedostatkom

spôsobilosti byť dôvodmi pre povolenie obnovy konania.

Keďže odsúdeným A. B. v prejednávanej veci uvádzané skutočnosti a dôkazy nespĺňajú podmienky
na povolenie obnovy právoplatne skončeného trestného konania, a keďže žiadne podmienky prepovolenie obnovy konania krajský súd nezistil, sťažnosť odsúdeného v zmysle § 193 ods. 1 písm. c/
Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.