Rozsudok · Spotrebiteľské zmluvy · Judgement

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 18Csp/101/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717209775

Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jenčová

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2024:8717209775.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

18Csp/101/2017

Okresný súd Poprad - sudkyňou JUDr. Ivetou Jenčovou v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom: Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený advokátskou kanceláriou
Remedium Legal, s.r.o., so sídlom: Pajštúnska č.5, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, A., občan SR, právne zastúpený: JUDr. Monika Marjanovič,
advokátka so sídlom AK Urbánkova 1562/6, Košice, IČO: 35 561 734, o zaplatenie 114.235,40 € s prísl.

takto:

r o z h o d o l :

18Csp/101/2017

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na 100%-tnú náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené

v samostatnom uznesení po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

18Csp/101/2017

1.Právny predchodca žalobcu, Československá obchodná banka, a.s., Bratislava žalobou podanou
na Okresný súd Poprad dňa 20.10.2017 ( resp. emailom dňa 19.10.2017 ) žiadal, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť mu sumu 114.235,40 -€, zmluvný úrok vo výške 4.379,03 -€, zákonný úrok

z omeškania vo výške 236,74- €, zmluvný úrok vo výške 6,27 % zo sumy 114.235,40 - € od 21.10.2014
do zaplatenia, zákonný úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 114.235,40 - € od 21.10.2014
do zaplatenia, zákonný úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 4.379,03- € od 21.10.2014
do zaplatenia, náklady dražby vo výške 1.492,59 - € a trovy konania.Žalobu odôvodnil tým, že dňa 4.6.2008 uzavreli strany sporu Zmluvu o poskytnutí úveru reg. č. 077570
(ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver hypotekárneho typu vo
výške 132.443,74 € na kúpu nehnuteľnosti. Dňa 11.7.2012 bol uzavretý Dodatok č. 1 k Zmluve o úvere,

v ktorom bol dohodnutý odklad splátok.
Na zabezpečenie pohľadávky zo Zmluvy o úvere bola dňa 4.6.2008 uzavretá Zmluva o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti reg. č. 077570/Zal/1 (ďalej len „Záložná zmluva“), v ktorej žalobca
vystupoval ako záložný veriteľ, p. C. B. ( matka žalovaného ) ako záložca a žalovaný ako dlžník.
Keďže žalovaný opakovane porušoval zmluvné a obchodné podmienky,(najmä od februára 2014 , kedy

uhradil poslednú splátku neuhrádzal už žiadne splátky úveru ) oznámil žalobca listom zo dňa 21.10.2014
žalovanému, že dňa 20.10.2014 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru (čiže vyhlásil celú pohľadávku
v zostávajúcej sume 118 918,28 € za splatnú) po tom, čo predtým ešte dňa 11.08.2014 vyzval
žalovaného na bezodkladnú úhradu všetkých omeškaných splátok úveru v celkovej výške 5.866,98 € a
upozornil ho na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a iných z toho plynúcich následkov.
Keďže nedošlo ani k úhrade dlhu a ani k dohode, na základe ktorej by bola celá pohľadávka splácaná

a splatená, pristúpil žalobca dňa 14.1.2015 k výkonu záložného práva formou predaja prostredníctvom
dobrovoľnej dražby podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Vykonaním dražby
bola poverená Dražobná spoločnosť, a.s.. Založená nehnuteľnosť z dôvodu nariadenia predbežného
opatrenia súdom o zákaze jej výkonu nebola doteraz vydražená.
Dlžná suma podľa žaloby ku dňu zosplatnenia úveru, t. j. ku 16.9.2014 (taký dátum uvádza žaloba?!)

tak predstavovala celkovo 118.891,17 €, a pozostávala z nesplatenej istiny úveru vo výške 114.235,40
€, zo zmluvných úrokov vo výške 4.379,03 €, zo zákonných úrokov z omeškania vo výške 236,74 €
a poplatkov v sume 40,- €, ktoré si žalobca žalobou neuplatnil, ale uplatnil si náhradu nákladov dražby,
od ktorej bol povinný upustiť, vo výške 1.492,59 €.
V žalobe ďalej žalobca uviedol, že istina úveru je naďalej úročená zmluvným úrokom vo výške 6,27 %

ročne v zmysle čl. III Zmluvy o úvere spolu so zákonným úrokom z omeškania v zmysle § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“.).

2. Na návrh žalobcu v súlade so Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 21951000362 s prílohou č.1
z 30.7.2019 súd Uznesením sp. zn. 18Csp/101/2017 - 85 zo dňa 12.11.2019 pripustil zmenu subjektu

na strane žalobcu tak, že namiesto Československej obchodnej banky, a.s. do konania vstúpil nový
žalobca, spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803.

3. Žalovaný podal voči uzneseniu sťažnosť, v ktorej vzniesol o. i. aj námietku premlčania uplatneného
nároku. Uviedol, že postupca mu dňa 24.10.2014 oznámil zosplatnenie pohľadávky a od tohto času mu

začala plynúť lehota na podanie žaloby o bezdôvodné obohatenie. Poukázal na ustanovenie § 525 ods.
1 OZ , namietal aj platnosť postúpenia.

4. Súd uznesením sp. zn. 18Csp/101/2017 – 92 zo dňa 9.4.2020 zamietol sťažnosť žalovaného
z dôvodov tam uvedených. Uznesenie o zmene žalobcu tak nadobudlo právoplatnosť dňa 23.5.2020.

5. Žalobca v priebehu súdneho konania v plnom rozsahu trval na podanej žalobe, nesúhlasil s tvrdeniami
a námietkami žalovaného ohľadom premlčania žalobou uplatnenej pohľadávky, ani ohľadom nedostatku
jeho aktívnej legitimácie v konaní. Poukázal na príslušné zákonné ustanovenia a judikatúru súdov
podporujúcou ním prezentované právne stanovisko v konaní. Ohľadom možnosti predčasnej splatnosti

úveru poukázal na ustanovenia §§ 53 ods. 9 a 565 OZ s tým, že postupca si možnosť vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť dohodol so žalovaným v čl. IX. ods. 7 Zmluvy a zároveň v čl. IV, ods. 2, písm.
g) Obchodných podmienok. Uviedol, že výzvou zo dňa 11.08.2014 vyzval žalovaného na úhradu
omeškaných splátok a upozornil ho na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Nakoľko
žalovaný omeškané splátky neuhradil, postupca podaním zo dňa 21.10.2014 oznámil žalobcovi, že ku

dňu 20.10.2014 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Došlo teda k riadnemu vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti. Zákon, ako uvádza žalobca, nikde nestanovuje povinnosť veriteľa vo vyššie uvedených
výzvach uviesť pre omeškanie s ktorou mesačnou splátkou bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru.
Podľa žalobcu, právny predchodca žalobcu dodržal aj všetky podmienky, ktoré mu ukladalo ustanovenie
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách ( ďalej aj „ZoB“). Žalovaný bol v omeškaní so splnením svojho peňažného

záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaný
bol právnym predchodcom žalobcu opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok a to: 1/ výzvou
zo dňa 11.08.2014, ku ktorej žalobca pripojil kópiu doručenky, ktorá preukazuje doručenie tejto výzvyžalovanému, 2/ výzvou označenou ako „Oznámenie o zosplatnení úveru“ zo dňa 21.10.2014, ku ktorej
rovnako žalobca pripojil kópiu doručenky, ktorá preukazuje doručenie tejto výzvy žalovanému.
Za kvalifikovanú výzvu právneho predchodcu žalobcu v zmysle požiadavky § 92 ods.8 ZoB pritom

možno , ako uvádza žalobca, považovať nielen výzvu zo dňa 11.08.2014, ale aj oznámenie o zosplatnení
úveru zo dňa 21.10.2014. Zákon ukladá len písomne vyzvať dlžníka, bez definovania akýchkoľvek
náležitostí k úhrade omeškaných splátok úveru, či inej časti peňažného záväzku kedykoľvek počas
trvania omeškania dlžníka. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/128/2019,
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoCsp/31/2020, či Krajského súdu v Trnave sp.

zn. 25Co/152/2019. Na podporu svojho stanoviska žalobca citoval aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR zo dňa 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017 a uviedol že z neho vyplýva, že zmluva o postúpení
pohľadávky musí mať písomnú formu, banka musí písomne vyzvať dlžníka, na splnenie pohľadávky,
dlžník musí byť nepretržite viac než 90 v omeškaní s plnením svojho záväzku. Uvedené podmienky sú
v danej veci bez pochybností splnené.
NazákladeOznámeniaopostúpenípohľadávkyzodňa08.08.2019podľaustanovenia§526OZoznámil

pôvodný žalobca žalovanému, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok postúpil pohľadávku
postupcu na postupníka – žalobcu. Žalovaný bol teda v súlade aj s ustanovením § 526 OZ upovedomený
o tom, že od doručenia tohto oznámenia je povinný plniť svoj záväzok výlučne postupníkovi – žalobcovi.
Splnil si tak aj povinnosť uloženú mu § 526 ods. 1 OZ.
Žalobca citoval zo súdnych rozhodnutí podporujúcich jeho názor o platnom postúpení pohľadávky

s ohľadom na splnenie predpokladov vyžadovaných § 92 ods. 8 ZoB a v tej súvislosti zdôraznil, že
je aktívne vecne legitimovaný v tomto súdnom konania, že súd nie je oprávnený posudzovať platnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky v takomto spore. Postúpením pohľadávky banky z úveru na iný subjekt,
a to i subjekt, ktorý nie je bankou, nijako nemení postavenie dlžníka aj ako spotrebiteľa.
Rovnako žalobca mal zato, že jeho nárok uplatnený žalobou premlčaný nie je. Citoval čl. 2 ods. 2 C.s.p.,

teda že „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej
praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“
V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/224/2021 z
30.11.2022, kde najvyšší súd po zhrnutí významných právnych hľadísk vzťahujúcich sa na danú vec

uzatvoril,žepodľa§103OZplyniepristratevýhodysplátokpremlčaciadobaceléhozvyšnéhodlhuužod
splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok
v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 OZ. (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť
prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie
ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených 3 mesiacov od omeškania uplynula

tiež 15 dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na
súd po prvý krát (§ 101 OZ). V kontexte uvedeného najvyšší súd záverom konštatuje, že nie je možné
považovať za správny právny názor odvolacieho súdu (a tiež súdu prvej inštancie), že v spotrebiteľských
vzťahoch premlčacia doba celého zosplatneného dlhu plynie od zročnosti nesplnenej splátky, kvôli ktorej
veriteľ využil svoje právo žiadať predčasné splatenie. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 4Cdo/132/2021 z 15.12.2022, citoval z neho a uviedol, že najvyšší súd pri posudzovaní prakticky
totožnej právnej situácie dospel k záverom, že v spotrebiteľských vzťahoch plynie premlčacia doba odo
dňa nasledujúceho po uplynutí troch mesiacov od nesplnenia splátky, ktorá uplatneniu práva podľa §
565 OZ v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 OZ prechádza po dobu troch mesiacov, t. j. v praxi odo dňa
nasledujúceho po splatnosti splátky, ktorá uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ustanovením §

53 ods. 9 OZ bezprostredne predchádza.
Uplatnenie práva podľa § 565 OZ nastalo podaním zo dňa 21.10.2014, pričom v súlade so závermi
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj v súlade ustanovenia § 53 ods. 9 OZ došlo k uplatneniu
tohto práva pre nesplnenie splátky, ktorej splatnosť bola datovaná na 20.07.2014. Premlčacia doba tak
začala plynúť odo dňa 21.10.2014 a uplynula by 21.10.2017. Keďže žaloba bola na súde podaná dňa

20.10.2017, má žalobca za to, že svoj nárok uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby.
Žalobca citoval napr. aj z uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6CoCsp/12/2021, podľa ktorého
veriteľ má právo, nie povinnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru v prípade omeškania s úhradou
splátky a toto právo mu zaniká splatnosťou najbližšie nasledujúcej splátky, pričom by bolo paradoxné a
nelogické, aby s poukazom na § 53 ods. 9 OZ, s použitím § 101 a § 565 OZ premlčacia doba začala

plynúť o tri mesiace skôr, ako by si mohol veriteľ uplatniť pohľadávku na súde, jeho trojročná premlčacia
lehota by sa skrátila o tri mesiace.
Žalobca v reakcii na vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného ešte uviedol, že úver bol vyhlásený
predčasne splatným riadne, aj s poukazom na to, že táto možnosť bola pre omeškanie so splátkoudohodnutá v zmluve, a to preukazuje čl. IX ods. 7 Zmluvy o úvere a zároveň čl. IV, ods. 2 písm. g) a ods.
4 písm. a) Obchodných podmienok ( ďalej aj „OP“ ), dlžník bol v omeškaní aspoň tri mesačné splátky
a v lehote nie kratšej ako 15 dní bol na možnosť zosplatnenia upozornený.

Podľa žalobcu, ak aj bola kúpna zmluva ohľadom nehnuteľnosti, na ktorú poskytol žalobca žalovanému
úver ( plnenie kúpnej ceny) neplatná, nemá to vplyv na samotnú úverovú zmluva a ani na zabezpečenie
pohľadávky, ktorú žalovaný neuhradil a nedošlo k bezdôvodnému obohateniu. Poskytol finančné
prostriedky žalovanému na určený účet, a nie je podstatné, koho účet to bol, a ak neskôr by aj došlo
k tomu, že žalovaný poskytnuté finančné prostriedky použil na iný účel, alebo na dohodnutý účel

prostriedky nemožno použiť, podľa § 507 Obchodného zákonníka ( ďalej aj „Obch. zák.“ ) vznikne
veriteľovi iba právo od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby vrátil poskytnuté finančné prostriedky bez
zbytočného odkladu. Ide len o právo, ktoré veriteľ nevyužil, nejde o povinnosť uloženú zákonom.
V priebehu konania žalobca vzhľadom na vyslovené predbežné právne posúdenie súdom , v ktorom
súd poukázal na ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít, najmä rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo42/2020 ohľadom zmluvných úrokov žalobca upravil ešte uplatnený zmluvný úrok tak

(formálne čiastočným vzatím žaloby v tejto časti späť), že ho obmedzil sumou najviac do 47 635,94 - €,
čo predstavujú ešte nezaplatené úroky úveru pri predpokladanom riadnom splácaní úveru...
Čo sa týka nároku na úroky z omeškania, žalobca ho odvodzoval aj vzhľadom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/113/2018, a tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
v spojených veciach C-96/16 a C-94/17 zo 7.8.2018, podľa ktorých žalobca má nárok na bežné úroky

až do skutočného splatenia úveru, aj o tom, že je možné kumulovať úroky z omeškania a bežné úroky.

6. Žalovaný počas konania najprv sám, neskôr zastúpený právnym zástupcom v priebehu konania
žiadal žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Poukázal vo svojich prednesoch
a tvrdeniach na príslušné zákonné ustanovenia a súvisiacu judikatúru. Vzniesol najmä námietku

premlčania dlhu, tiež námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a poukázal aj na ďalšie
skutočnosti odôvodňujúce žalobu zamietnuť.
Uviedol, že žaloba mu bola doručená až dňa 21.11.2019, pričom o podaní žaloby na zaplatenie dlhu
sa dozvedel až z listu zo 17.10.2019 od postupníka, nejde podľa neho o riadne postúpenie, postúpenie
je neplatné. Podľa neho ide v žalobe zrejme o nárok na bezdôvodné obohatenie a z toho, čo mu bolo

doručené, tak nárok žalobcu je premlčaným (podanie žalovaného súdu z 21.11.2019). Po nahliadnutí
do spisu (15.6.2020) žalovaný sám ďalej v písomnom podaní doplnil, že podľa neho teda ide o nárok
o bezdôvodné obohatenie, a nárok žalobcu je premlčaný. Tiež zdôraznil, že kúpna zmluva ohľadom
nehnuteľnosti , na ktorú bol poskytnutý predmetný úver bola rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn.
7C/445/2015 zo dňa 19.12.2016 vyhlásená za neplatnú a z toho dôvodu sa podľa neho stala neplatnou

aj úverová zmluva (podanie žalovaného súdu z 9.7.2020).
Neskoršie žalovaný už prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu uviedol, že na predmetný právny
vzťah je okrem ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách tiež potrebné aplikovať zákon č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzavretia zmluvy ( ďalej aj „ZoOS“ ) a vychádzať pritom
z jeho ustanovenia § 3 ods. 3, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými

podmienkami v spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 až § 54 OZ. Zmluva uzavretá medzi stranami
sporu je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ZoS účinného v čase uzavretia zmluvy, pričom tento
výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS
zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Uviedol, že podmienkou, aby mohol veriteľ aplikovať svoje právo v zmysle ustanovenia § 565 OZ, t.j.

žiadaťozaplateniecelejpohľadávkyprenesplatenieniektorejsplátkyjelen,aktobolodohodnutéalebov
rozhodnutí určené. Je potrebné dohodnúť medzi zmluvnými stranami, za akých podmienok tento inštitút
bude možné použiť v konkrétnom zmluvnom vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom.
A poukázal na to, že Zmluva o úvere obsahuje klauzulu IX. bod 7., v zmysle ktorej: „Zmluvné
strany sa ďalej dohodli, že ak Dlžník poruší svoje povinnosti dohodnuté Zmluvou, Podmienkami alebo

súvisiacimi zmluvnými dokumentmi, môže Banka v súlade s Podmienkami od Zmluvy odstúpiť či
požadovať okamžité splatenie istiny Úveru a príslušenstva.“ Takéto dojednanie je neprípustné v prípade
uzavretej spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko podľa tohto znenia je postačujúce k tomuto úkonu akékoľvek
nesplácanie pohľadávky banky bez ohľadu na dĺžku trvania omeškania, tzn. aj omeškanie so zaplatením
splátky v trvaní niekoľko dní dáva možnosť veriteľovi k takémuto postupu, čo je v rozpore s ustanovením

§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, kde je požadované uplynutie troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky.
Pre rozpor s ustanovením § 53 ods. 9 OZ je toto zmluvné dojednanie obsiahnuté v klauzule IX. bod
7. neplatné, a preto nemohlo byť podkladom pre uskutočnenie úkonu zosplatnenia dlhu žalovaného kudňu 20.10.2014, ktorý realizoval právny predchodca žalobcu listom zo dňa 21.10.2014. Oznámenie o
zosplatneníúveruzodňa21.10.2014nemožnopovažovaťanizavýzvuvzmysleustanovenia§92ods.8
ZoB, nakoľko neobsahuje poučenie dlžníka o možnosti postúpenia pohľadávky ( a odvrátení postúpenia

jej úhradou ). V Oznámení o zosplatnení úveru zo dňa 21.10.2014 absentuje údaj o omeškanej splátke,
v dôsledku ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a poučenie o možnosti postúpenia
pohľadávky ak bude trvať omeškanie dlžníka nepretržite po dobu 90 dní. Žalobca v tejto súvislosti
poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn.: 17CoCsp/47/2020 zo dňa 25.3.2021: „10. Žalobca
považoval za výzvu v zmysle ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB výzvu dňa 19.01.2016, ktorou právny

predchodca žalobcu vyzval žalovaného na predčasne splatenie úveru. Doručenie predmetnej výzvy
nebolo sporné. Obsahom spisu síce je oznámenie veriteľa zo dňa 19.01.2016, ktoré bolo žalovanému
doručené dňa 27.01.2016, túto však nemožno považovať za výzvu v zmysle ustanovenie § 92 ods.
8 ZoB, nakoľko táto neobsahuje upozornenie na omeškanie tej ktorej splátky a neobsahuje poučenie
o možnosti postúpenia pohľadávky. Ide o jednostranný právny úkon, ktorým je vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru.“

Zosplatnenie celého peňažného dlhu pre nezaplatenie splátky, musí podľa žalovaného obsahovať aj
dôležitý údaj, a to identifikáciu tej splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie
celého dlhu. Ak právny úkon zosplatnenia neobsahuje konkretizáciu splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol
peňažný dlh zosplatniť, je nejasný a teda neurčitý, nakoľko vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či
došlo k dodržaniu zákonom stanovenej minimálnej lehoty troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva

veriteľa, ako aj o tom, kedy začala plynúť trojročná premlčacia doba upravená v ustanovení § 103
vety druhej OZ. Záver, podľa ktorého právny úkon zosplatnenia je pre jeho neurčitosť neplatný podľa
ustanovenia § 37 ods. 1 OZ má oporu vo vykonanom dokazovaní.( rovnako rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 7CoCsp/18/2022 ).
Tiež, podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9CoCsp/25/2022, ak z výzvy dlžníkovi nie je

zrejmé, z dôvodu omeškania ktorej splátky došlo k uplatneniu práv na predčasné zosplatnenie úveru
takou neurčitosťou sa dlžníkovi účinne bráni v uplatňovaní a bránení svojich práv a neuvedenia dôvodov
vyhlásenia predčasnej splatnosti, resp. ich neurčitosti treba považovať tento úkon za neplatný, úver sa
nepovažuje za splatný pred konečným termínom splatnosti.
Podľa žalovaného tiež pre platné postúpenie pohľadávky banky platia predpoklady podľa § 92 ods. 8

ZoB , ktorých splnenie preukazuje v danom konaní žalobca. Jeho zaťažuje povinnosť preukázať, že je vo
veci aktívne vecne legitimovaným subjektom, ktorý platne nadobudol pohľadávku od pôvodného veriteľa
žalovaného – ČSOB, a.s. Podľa § 92 ods. 8 ZoB môže byť ( splatná ) banková pohľadávka postúpená
(alebo jej časť), ak je (1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej výzve a kumulatívne,
ak je splnené (3.) omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90

kalendárnych dní. Žalobca nepredložil dôkaz preukazujúci skutočnosť, že banka zosplatnila úver tak,
ako to predpokladá § 565 OZ. Pritom ku dňu postúpenia pohľadávky nebol podľa žalovaného splatným
ani celý úver, keďže nedošlo k riadnemu – platnému vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti , takže
ČSOB, a.s. ako pôvodný veriteľ a ako pôvodný žalobca – banka, nebola oprávnená postúpiť svoju
pohľadávku z bankového úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení

pohľadávok zo dňa 30.07.2019 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ.
Právny zástupca žalovaného viackrát zdôraznil , že nárok žalobcu je premlčaný. Právny predchodca
žalobcu zaslal žalovanému výzvu zo dňa 11.8.2014 s názvom Posledná výzva na úhradu pohľadávky. Vo
výzveprávnypredchodcažalobcuuviedol,ženapriekjehopredchádzajúcimpísomnýmvýzvamnebolna
účte žalovaného zabezpečený dostatok prostriedkov na úhradu splátok úveru tak, ako bolo dohodnuté

v zmluve o úvere č.: 077570 zo dňa 23.5.2008 (?!) a vyzval žalovaného aby bezodkladne uhradil dlh.
Právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému predčasnú splatnosť úveru listom zo dňa 21.10.2014
– Oznámením o zosplatnení úveru ku dňu 20.10.2014. Žalobca predložil do spisu prehľad úhrad
žalovaného na úver, z ktorého vyplýva, že od 20.03.2014 žalovaný neuhrádzal splátky úveru. Žalovaný
ako poslednú úhradu zaplatil splátku splatnú k 20.02.2014. Následné splátky žalovaný neuhrádzal.

Žalovaný bol v omeškaní so splátkou splatnou dňa 20.03.2014 viac ako 3 mesiace, rovnako tak bol
v omeškaní so splátkami splatnými dňa 20.04.2014, 20.05.2014, 20.06.2014, 20.7.2014., 20.08.2014.,
20.09.2014 a 20.10.2014. Splátka splatná dňa 20.03.2014 je tak preto splátkou, pre ktorú právny
predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Žaloba bola podaná na súd dňa 20.10.2017,
teda po uplynutí premlčacej doby, ktorá márne uplynula dňa 21.03.2017.

Žalovaný pre podporu svojich právnych tvrdení poukázal aj na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn.: 4Cdo/201/2022 zo dňa 26.01.2023, z ktorého citoval: „26. Najvyšší súd po zhrnutí významných
právnych hľadísk vzťahujúcich sa na danú vec uzatvára, že podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie
pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplneniektorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch,
v ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý
deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa

stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených 3 mesiacov od omeškania uplynula tiež 15
dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po
prvý krát (§ 101 Občianskeho zákonníka).“
V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že ak by sa s poukazom na predmetné Uznesenie Najvyššieho
súdu SR vychádzalo zo skutočnosti, že premlčacia doba začala plynúť po uplynutí 3 mesiacov od

splátky splatnej dňa 20.03.2014, teda od 20.06.2014, premlčacia doba by tak potom márne uplynula
dňa 21.06.2017. Žaloba bola podaná aj pri takom posudzovaní na súd dňa 20.10.2017, teda po uplynutí
premlčacej doby, ktorá teda evidentne márne uplynula dňa 21.06.2017.
Inak, už z výzvy z 11.8.2014 vyplýva, že žalovaný bol v omeškaní so splátkami úveru v celkovej
výške 5866,98- €, čo pri mesačnej splátke 927,60 - € predstavuje šesť splátok, čiže so splátkou
splatnou 20.3.2014 nepretržite viac ako tri mesiace až do zosplatnenia, čiže splátkou, ktorá založila beh

premlčacej doby bola práve táto. A ak by sa aj k termínu splatnosti pripočítali 3 mesiace, ako uvádza
spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, tak by beh premlčacej doby začal dňa 21.6.2017. Nárok
žalobcu je teda pri oboch právnych posúdeniach premlčaný.

7. V konaní následne po posúdení skutkového a právneho stavu, zhodnotením dôkazov po úvahe súdu,

aj na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie potom dospel k záveru, že žaloba nie
je odôvodnená, a preto ju Rozsudkom sp. zn. 18Csp/101/2017 zo dňa 30.06.2023 z tam uvedených
dôvodov ,najmä z dôvodu premlčania a nedostatku aktívnej legitimácie zamietol a žalovanému priznal
nárok na 100%-tnú náhradu trov konania.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, žiadal aby odvolací súd rozsudok v
napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe
žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

9. Krajský súd v Prešove Uznesením sp. zn. 11CoCsp/3/2024 – 401 zo dňa 23.05.2024 v konaní
o odvolaní následne zrušil rozsudok v spojení s opravným uznesením a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolacísúdpoukázalnaustanovenia§565,§53ods.9,§100ods.1,§101a§103OZ,tiežna§92ods.
8ZoBao.i.konštatoval,žesúdprvejinštanciedospelkzáveru,žejepotrebnéžalobuzamietnuťprioritne

z dôvodu, že nárok žalobcu je premlčaný, vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania.
Vzhľadomnaabsenciušpecifikáciesplátkyvovýzvepodľa§53ods.9OZauvedenielensamotnejvýšky
dlhu, s ktorým je dlžník v omeškaní, súd prvej inštancie sa zaoberal v bode 61 odôvodnenia rozsudku
skutočnosťou, kedy došlo k začiatku plynutia premlčacej doby a špecifikáciou splátky, pre ktorú nastalo
mimoriadne zosplatnenie. Súd dospel k viacerým alternatívam, že k začiatku plynutia premlčacej doby

došlo po uplynutí troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 20.3.2014, teda od 21.6.2014, alebo
po uplynutí troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 20.4.2014, teda od 21.7.2014 alebo potom
splátka splatná dňa 20.5.2014 (premlčanie by začalo plynúť od 21.8.2014), prípadne splátky splatnej
dňa 20.6.2014 (premlčanie od 21.9.2014).
Podľa § 103 OZ plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti

splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v
spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 OZ (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť
prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie
ktorejsastalsplatnýmcelýdlh.(uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz29.novembra2022,
sp. zn. 7Cdo/268/2020 zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky č. 3/2023 pod č. 29 ).
Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie neurčil splátku, pre ktorú došlo k mimoriadnemu
zosplatneniu úveru a z toho plynúce ďalšie následky, najmä vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej
doby, ale vo svojom odôvodnení viedol úvahy, že sa tak stalo pre splátku splatnú dňa 20.3.2014 alebo
splátku splatnú dňa 20.4.2014 alebo 20.5.2014 alebo 20.6.2014, odvolací súd sa stotožnil so žalobcom

a jeho odvolacou námietkou, že súd nevedel právne ustáliť a uviesť jednoznačný výklad ust. § 53 ods.
9 a § 565 OZ, teda presne stanoviť, k akej splátke bol úver zosplatnený a z akých dôvodov, preto aj
odvolací súd konštatoval zmätočnosť rozsudku.Vzhľadom na nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k začiatku
plynutia premlčacej doby a určeniu splátky, pre ktorú veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, sa
odvolací súd s ďalšími odvolacími námietkami žalobcu nezaoberal. S odvolacími námietkami týkajúcimi

sa aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorú súd skúma ex officio, by sa opätovne mal vyporiadať súd
prvej inštancie po vrátení veci v ďalšom konaní.
Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie aj povinnosť vysporiadať sa so všetkými tvrdeniami a dôkazmi
predloženými účastníkmi v priebehu konania, vykonať potrebné dokazovanie vo vzťahu k nastolenej
otázke, či došlo k premlčaniu uplatneného nároku, kedy začala plynúť premlčacia doba a či boli splnené

podmienky pre platné zosplatnenie úveru právnym predchodcom žalobcu. Následne po ustálení a prijatí
záveru v naznačenom smere súd prvej inštancie prijme záver k otázke, či došlo k platnému postúpeniu
pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB. Súd prvej inštancie na základe takto zistených skutočností potom
prijme právny záver a vo veci rozhodne tak, aby rozhodnutím nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces tým, že by svoje rozhodnutie dostatočne jasne, zrozumiteľne a preskúmateľne neodôvodnil.

10. Po zrušení rozsudku a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a po
doručení uznesenia odvolacieho súdu právnym zástupcom strán sporu, sa vo veci písomne vyjadril
právny zástupca žalobcu, ktorý vo vzťahu k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky poukázal na
skutočnosť, že právo veriteľa na zosplatnenie pohľadávky podľa ust. § 53 ods. 9 OZ v spojení s ust. §
565 OZ sa obnovuje každou ďalšou nezaplatenou splátkou, pričom nie je potrebné určovať v žiadnom

podaní konkrétnu splátku, pre ktorú sa úver zosplatnil, a toto zistenie je vecou právneho posúdenia,
čo priamo a nevyvrátiteľne vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom uznesení so sp.
zn. 1Cdo/123/2022 z 30.01.2024 uviedol nasledovné: „Veriteľ má právo vyhlásiť predčasnú splatnosť
dlhu deň po tom, keď sa niektorá splátka dostane do omeškania aspoň tri mesiace. Premlčacia doba
pri zosplatnení celého dlhu nemôže závisieť od vôle veriteľa (teda od toho, či právo vyhlásiť predčasnú

splatnosť celého dlhu využije už v prvý deň alebo až v 30. deň po naplnení zákonných predpokladov).
Podstata ustanovenia § 103 druhej vety OZ (dôvod, pre ktorý tu zákonodarca stanovil začatie plynutia
premlčacej doby odlišne od všeobecného pravidla „actio nata“, ustanoveného v $ 101 OZ ) je v tom, že
plynutie premlčacej doby by nemalo byť výlučne na vôli veriteľa. Pokiaľ teda veriteľ môže jednostranným
právnym úkonom vyvolať možnosť uplatniť svoj nárok na súde, je potrebné, aby mu plynula premlčacia

doba bez ohľadu na to, kedy toto právo využije. Napokon, toto právo sa mu zo zákona obnovuje pri
každej ďalšej nezaplatenej splátke, ktorá sa dostane do omeškania viac ako tri mesiace a pri každej
splátke je potrebné po troch mesiacoch a jednom dni omeškania začať počítať novú premlčaciu dobu
na potenciálne zosplatnený dlh... Dovolací súd sa v uvedenom rozhodnutí nestotožňuje s názorom,
ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť

podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení
konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací súd tiež nepovažuje za potrebné na tomto mieste
viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo právnou otázkou
(skutkovou otázkou nesporne je označenie takejto splátky vo výzve na zaplatenie alebo v samotnom
zosplatnení, ak však tieto listiny vymedzenie relevantnej splátky neobsahujú, je jej určenie na účely

začatia počítania premlčacej doby len právnym konštruktom). Považuje však za vhodné uviesť, že pokiaľ
sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba vychádzať z princípu racionálneho správania
účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie $
565 druhej vety OZ je potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola
v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti.“

Pokiaľ ide o podmienky ust. § 92 ods. 8 ZoB žalobca poukázal na to, že podmienky platného postúpenia
pohľadávky, a teda aj náležitostí výzvy už detailne posúdil Najvyšší súd SR, ktorý uzavrel, že podanie,
ktorým sa vyhlásila mimoriadna splatnosť pohľadávky môže byť kvalifikovanou výzvou aj podľa ust.
§ 92 ods. 8 ZoB, resp. že ust. § 92 ods. 8 Zob nevyžaduje samostatnú a výlučnú formu písomnej
výzvy, ani žiadne osobitné náležitosti. Najvyšší súd SR v žalobcom citovaných rozhodnutiach (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9Cdo/165/2022 z 27.09.2023, uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/154/2022 z 27.02.2024, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.
septembra 2023 sp. zn. 9Cdo/165/2022) odkázal na totožné závery aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR so sp. zn. 7Cdo/191/2021 z 30.06.2022, ako aj na judikatúru dovolacieho súdu uverejnenú v Zbierke
stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, ktorá určuje podmienky ust. § 92 ods. 8 ZoB a od ktorých nie

je dôvod sa odchýliť, a teda podľa záverov samotného dovolacieho súdu ide o ustálenú rozhodovaciu
prax. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na ustanovenie čl. 2 ods. 1, ods.2 a čl. 3 Civilného sporového
poriadku ( ďalej aj CSP ).11. Na nariadenom súdnom pojednávaní po zrušení rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie právny zástupca žalobcu v celom rozsahu poukázal na predložené vyjadrenie zo dňa
23.05.2024. Mal zato, že boli splnené podmienky pre vyhlásenie okamžitej splatnosti, rovnako došlo

k zákonnému postúpeniu pohľadávky v zmysle judikatúry SR, na ktorú znova poukázal. Mal zato,
že žalovaný nárok nie je premlčaný, nakoľko mimoriadna splatnosť sa týka pohľadávky, ktorá bola
bezprostredne splatná pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti, a to 20.10.2014, pričom žaloba bola
podaná dňa 19.10.2017.
Právna zástupkyňa žalovaného zotrvala na súdnom pojednávaní na vznesenej námietke premlčania,

a pre prípad, že by sa súd nestotožnil s touto námietkou, poukázala na uznesenie NS SR 5Cdo/2/2023
zo dňa 25.1.2024, v zmysle ktorého „neuvedenie splátky, pre ktorú veriteľ zosplatnil dlh v listine, ktorou
veriteľ oznámil predčasné zosplatnenie úveru a ani vo výzve na zaplatenie v zmysle § 53 ods. 9 OZ,
má za následok neplatné zosplatnenie úveru.“ Posledná výzva na úhradu pohľadávky a ani oznámenie
o zosplatnení úveru veriteľom neobsahuje splátku, pre ktorú došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti.
Poukázalaajnaďalšídôvodneplatnostizosplatneniaúveru.Splátkyúverubolisplatné20.deňvmesiaci.

Posledná výzva bola z dátumu 11.8.2014 a oznámenie o zosplatnení úveru zo dňa 21.10.2014. Právny
predchodca žalobcu mal zosplatniť úver k 20.9.2014 nakoľko táto splátka bola najbližšou splatnou
splátkou. Zotrvala na tom, že posledná výzva zo dňa 11.8.2014 nie je osobitnou výzvou podľa § 92 ods. 8
ZoB, nakoľko nedošlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, nebolo možné úver postúpiť, a teda
zmluva o postúpení pohľadávok je podľa § 39 OZ neplatná. Zhodne s odvolacím súdom konštatovala,

že žalobca k žalobe nepredložil prílohu č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, z ktorej by vyplývala
špecifikácia postúpenej pohľadávky a nakoľko túto prílohu priložil až v odvolacom konaní, jedná sa
o neprípustné novoty a súd na ne nemôže prihliadať.

12. Z výsledkov vykonaného dokazovania, z vyjadrení strán sporu, zo Zmluvy o úvere na č. l. 10 -12, z

dodatku č. 1. Zmluvy na čl. 13, zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti na č. l. 14-15, z
poslednej výzvy na úhradu pohľadávky na č. l. 16 a 191, z doručenky k výzve na úhradu zo 14.8.2014
na č. l. 17, z Oznámenia o zosplatnení úveru z 21.10.2014 na č. l.18 a 192, z doručenky k oznámeniu
zosplatnenia z 24.10.2014 na č. l. 19, z Oznámenie o začatí výkonu záložného práva zo 14.1.2015 na
č. l. 20, z doručenky k oznámeniu začatia výkonu záložného práva na č. l. 21 ,z prehľadu splácania

do predčasného zosplatnenia na č. l. 22, z faktúry nákladov dražby, od ktorej bolo upustené na č.
l. 23, z oznámenia o zmene úrokovej sadzby a zmene splátky na č. l. 24, zo Zmluva o postúpení
pohľadávky z 30.7.2019 s prílohami na č.l.65-73, zo Všeobecných obchodných podmienok ČSOB
banky na č. l. 193-196, z Obchodných podmienok pre hypotekárne úvery na č.l. 197-199 a 278-280, z
rozpisu platieb na č. l. 200- 202, ako aj z ďalších listinných dôkazov v spise, ktoré buď boli prečítané

alebo sa stranám známe mal súd preukázané, že žalovaný uzavrel s právnym predchodcom žalobcu,
teda s Československou obchodnou bankou, a.s. Bratislava dňa 4.6.2008 Zmluvu o poskytnutí úveru
reg. č. 077570, na základe ktorej mu právny predchodca žalobcu poskytol hypotekárny úver na kúpu
nehnuteľnosti špecifikovanej v čl. II Zmluvy o úvere, a to vo výške 132.443,74 €. Dňa 11.7.2012 bol medzi
zmluvnými stranami uzavretý Dodatok č. 1 k Zmluve o úvere, v ktorom bol dohodnutý odklad splátok

(od 20.7.2012 do 20.12.2012). Súčasťou Zmluvy o úvere mali byť v zmysle čl. I . zmluvy aj Obchodné
podmienky Banky pre poskytovanie hypotekárnych a ďalších úverov a Všeobecné podmienky banky,
pred znením ktorých ale mali mať prednosť ustanovenia Zmluvy o úvere.

13. Na zabezpečenie pohľadávky zo Zmluvy o úvere bola toho istého dňa ako Zmluva o úvere, uzavretá

aj Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti reg. č. 077570/Zal/1, v ktorej právny predchodca
žalobcu vystupoval ako záložný veriteľ, a pani C. B., matka žalovaného, ako záložca a sám žalovaný
ako dlžník.

14. Žalovaný počas úverového vzťahu už v roku 2012 neplatil riadne a včas splátky úveru, čo sa vtedy

vyriešilo už uvádzaným odkladom splátok. Následne ale od februára 2014, resp. počnúc 20.3.2014
žalovaný ako dlžník svojmu veriteľovi – ČSOB, a.s., prestal úplne platiť splátky, poslednú zaplatil vo
výške 946,- € k 20.2.2014, viac už nezaplatil do podania žaloby nič. Veriteľ ho zrejme viackrát písomne
vyzýval na úhradu splátok, ako možno vyvodzovať iba z jednej predloženej výzvy, označenej ako
posledná zo dňa 11.8.2014 (ich obsah ale súdu je neznámy, iné skoršie výzvy žalobca nepredložil ),

ktorou ho vyzval bezodkladne uhradiť dlh na omeškaných splátkach vo výške 5 866,98- €, inak bude
jeho úver vyhlásený za splatný, bude ho musieť uhradiť celý a to vo výške jeho zostatku 120 062,38
- €,v ktorom je zahrnutá istina, úrok z úveru, úrok z omeškania a poplatky. Zároveň ho upozornil,
že ak ani po vyhlásení splatnosti úveru ho neuhradí, tak pristúpi k výkonu záložného práva dražbou,alebo postúpi pohľadávku podľa § 524 a nasl. OZ tretiemu subjektu, ktorý sa uspokojí postupom
definovaným v úverovej a záložnej zmluve. Výzva bola doručená žalovanému 14.8.2014 , no tento
úhradu za dlžné splátky nevykonal, na čo veriteľ dňa 20.10.2014 vyhlásil celú svoju pohľadávku z úveru

poskytnutému žalovanému za splatnú. Žalovanému túto skutočnosť oznámil listom z 21.10.2014 s tým,
aby bezodkladne kontaktoval správcu pohľadávky a dohodol si spôsob úhrady celej dlžnej čiastky, ktorá
s príslušenstvom ku dňu 20.10.2014 predstavovala sumu 118 918,28 - €, a ak tak neurobí, pristúpi
k vymáhaniu dlhu súdnou cestou alebo poverí jeho vymáhaním externú špecializovanú spoločnosť.
Žalovaný túto výzvu prevzal poštou dňa 24.10.2014 a ani na jej základe nič veriteľovi neplnil. Banka

preto dňa 14.1.2015 začala výkon záložného práva podľa § 151l OZ, a to už pre sumu k 14.1.2015
predstavujúcu 122 836,37- € predajom založeného rodinného domu dobrovoľnou dražbou podľa zák.
č. 527/2002 Z. z. Oznámenie o začatí výkonu záložného práva predajom bolo žalovanému doručené
poštou dňa 19.1.2015. Vykonaním dražby bola poverená Dražobná spoločnosť, a.s., Gunduličova 3,
Bratislava. Na základe návrhu záložcu dražba nebola ale vykonaná, od jej výkonu bolo upustené, lebo
na základe neodkladného opatrenia vydaného Okresným súdom Poprad navrhnutého záložcom, bolo

nariadené výkonu dražby sa zdržať. Týmto mali vzniknúť žalobcovi k 28.10.2015 náklady vo výške
1492,59 €, ktoré mal uhradiť na základe vyfakturovania dražobnej spoločnosti. Následne veriteľ – ČSOB,
a.s. až do postúpenia pohľadávky na EOS KSI Slovensko, s.r.o. Bratislava , ku ktorému došlo dňa
30.7.2019, iba k pôvodnú sumu zostatku nesplateného úveru predstavujúcu ku dňu 20.10.2014 sumu
114 235,40- € istiny a úroku z úveru 4379,03 - €, úroku z omeškania 562- € a poplatku 40 - € len úročil,

do doby postúpenia pohľadávky sa pohľadávka vlastne účtovne navyšovala / tak, že ku dňu 30.6.2019
už úroky z úveru predstavovali sumu 37 990,83- € a úroky z omeškania 51 244,94- € /.

15. Takto zistený skutkový stav súd následne právne posúdil, považoval ho za dostatočne úplný pre
rozhodnutie a aplikoval pri rozhodovaní o žalobe na jeho základe príslušné, na vec sa vzťahujúce

právne predpisy. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť
súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k
záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky
( „questio iuris“). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok („questio facti“), teda zistenie
skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie, čo súd aj vykonal.

16. V rozhodovaní išlo najmä o právne posúdenie, kde rozhodujúcim bola odpoveď na povahu
predmetného právneho vzťahu – či ide o spotrebiteľskú vec, aké právo treba použiť, či došlo
k k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru v súlade so zákonom a tiež či podľa dohody strán a či táto je
v súlade so zákonom, či nárok žalobcu je alebo nie je premlčaný, či postúpenie pohľadávky bolo v súlade

so zákonom a či má vplyv na konanie a rozhodnutie a tiež na to, či zmluva ako spotrebiteľská zmluva
neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky ovplyvňujúce prípadne odpoveď najmä na vyššie uvedené
otázky. Súd musí totiž preskúmať „ex offo“ spotrebiteľskú zmluvu aj s ohľadom na to, či neobsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky a ak áno, ako môžu ovplyvniť žalovaný nárok. Preto sa súd zaoberal
z tohto hľadiska aj úverovou a aj záložnou zmluvou.

17. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie a vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, sa
súd zameral rovnako na úlohy uložené mu odvolacím súdom, ktorého právnym názorom je súd prvej
inštancie v zásade viazaný.

18. Súd mal na základe dokazovania tak za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k
vzniku zmluvného vzťahu, ktorý má spotrebiteľský charakter, na základe ktorého žalobca poskytol
žalovanému hypotekárny úver, ktorý je nutné kvalifikovať ak spotrebiteľskú zmluvu. Pre spotrebiteľskú
zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je
najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ

nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Pôvodný žalobca ako banka podľa údajov
obchodného registra poskytuje úvery a pôžičky z vlastných zdrojov bankovým spôsobom a žalovaný
nesledoval použiť úverové prostriedky na obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť ale osobné účely –
riešenie bývania. Z obsahu spisu možno urobiť aj záver, že v predmetnej úverovej zmluve išlo o typovú
zmluvu, ktorú banka v danom čase uzatvárala so všetkými záujemcami o úver, ktorí splnili podmienky

rovnakým spôsobom, za rovnakých podmienok, pričom spotrebiteľ mohol s podmienkami, ktoré banka
ponúkla, ak úver chcel iba súhlasiť a zmluvu podpísať. OZ podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá
pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje o. i., že ustanovenia
v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa súneprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára
zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a
služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ

mávedomostiaskúsenostiaoprotispotrebiteľovivystupujeakozvýhodnenýúčastníkzmluvnéhovzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou. Zmluvu tak uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaný ako
spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy ako aj všeobecných zmluvných podmienok či obchodných podmienok
hypotekárnych úverov bol daný žalobcom bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu, preto
bolo a je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení zákonov týkajúcich

sa ochrany spotrebiteľa pre daný prípad, a také posúdenie je pre dlžníka ako spotrebiteľa výhodnejšie.

19. Súd tiež konštatuje, že ide o úverový právny vzťah a teda tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3
písm. d) ObZ, a že na vec z tohto dôvodu dopadajú primárne ustanovenia ObZ. Rovnako nie je ale
sporné, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa preto potom vzťahujú aj ustanovenia § 52 až 54
OZ, ktoré sú v porovnaní s ObZ pre spotrebiteľa výhodnejšie, či príslušné vykonávacie právne predpisy

k týmto ustanoveniam a tiež ustanovenia vtedy platného ZoOS. Spotrebiteľskou zmluvou sa rozumie
podľa uvedených právnych predpisov každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ako definuje §
52 ods. 1 OZ a § 2 písm. a ) ZoOS v zmysle ustanovení OZ a tieto ustanovenia treba prednostne použiť,
pričomnadanýúverovývzťahsaalenevzťahujúustanoveniazákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľských
úveroch , lebo ide o úver na bývanie a s tým spojenou kúpou nehnuteľnosti, úver zabezpečený záložným

právom, ktorého účelom je splatenie kúpnej ceny nehnuteľnosti a aj vzhľadom na výšku poskytnutej
sumy, viac ako 75 000,- €, preto sa nejedná o ten typ spotrebiteľského úveru, ktorý je vyslovene
upravený vtedy platným zákonom č. 258/2001 Z. z., resp. neskôr platným zákonom č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, takže ustanovenia tohto zákona sa naň nevzťahujú, pričom ale treba
zdôrazniť, že podľa § 2 ods. 8 tohto zákona, jeho ustanoveniami nie sú dotknuté ustanovenia OZ a ani

osobitných predpisov, špeciálne z. č. 250/2007, teda ZoOS. Zmluva uzavretá medzi stranami konania
je tak nepochybne spotrebiteľskou zmluvou nielen v zmysle ustanovení OZ, ale aj v zmysle ustanovení
ZoOS, pričom sa na podmienky danej úverovej zmluvy , záložnej zmluvy i celého úverového vzťahu sa
primerane vzťahujú aj ustanovenia práva Európskej únie ( najmä Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; ďalej aj ,,Smernica“) a rozhodnutia súdov EÚ o jej výklade

a špeciálne, keďže ide o hypotekárny úver , tak aj ustanovenia o hypotekárnych úveroch uvedené v zák.
č. 483/2001 Z. z. o bankách ( ďalej aj „ZoB“ ).

20. V zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 OZ účinného od 1.1.2008 platí, že „Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
súneplatné...“,pričomtotoustanoveniebolonáslednenovelou–zákonomč.102/2014Z.z.súčinnosťou
od 1.4.2015 precizované o tretiu vetu, v zmysle ktorej „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali

použiť normy obchodného práva.“. Z odôvodnenia doplnenia ustanovenia § 52 ods. 2 OZ, ktoré bolo
vykonané formou návrhu výboru NR SR vyplýva, že zákonodarca má bezpochyby za to, že na všetky
spotrebiteľské záväzky, a teda aj na spotrebiteľské záväzky, ktoré sú svojou povahou tzv. absolútnym
obchodom, sa má prednostne použiť právny režim OZ, a nie ObZ. Na druhej strane však bez pochyby,
a to aj s účinkami retrospektívnymi, platí a musí platiť, že právny režim záväzku, ktorého účastníkom je

spotrebiteľ,aktorýmásvojzákladvObZ,sariadiprednostneprávnymrežimomOZ.Vrámcimeritórneho
objasnenia výkladového charakteru § 52 ods. 2 „in fine“ OZ, t. j. tretej vety tohto paragrafu, účinnej od
1.4.2015 súd uvádza, že cieľom tohto ustanovenia bolo len deklaratórne potvrdiť správnosť aj predtým
platného výkladu, podľa ktorého mali normy OZ vždy výkladovú prednosť pred normami ObZ, a to práve
podľa ustanovenia § 52 ods. 2 prvá veta OZ, t. j. podľa úpravy účinnej už od 1.1.2008.

21. S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady „lex specialis derogat lex generalis“,
podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade sú ustanovenia najmä § 52 až 54 OZ,
a tiež ustanovenia vtedy platného ZoOS, ustanovenia ZoB, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je
ObZ, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať prvotne podľa uvedených

príslušných špeciálnych ustanovení OZ, ZoOS, a tiež, úverový vzťah založený predmetnou úverovou
zmluvou treba nevyhnutne posúdiť ešte aj podľa ďalšej špeciálnej právnej úpravy a to ZoB č. 438/2001 Z.
z. v znení platnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, i postúpení pohľadávky, keďže ide o hypotekárny
úver, tak potom najmä podľa znenia vyjadreného v ustanoveniach §§ 67-88, najmä však podľa § 75a 92 ZoB, aj pri eurokonformnom aplikovaní ustanovení a cieľov Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a príslušnej judikatúry súdov EÚ / ESD, ESĽP/ i v zmysle
ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít. V zmysle zásady „iura novit curia „ (súd pozná právo),

súd musel vykonať výklad právnych predpisov platných v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy
či iných relevantných úkonov, ako i v čase rozhodovania o žalobe, a teda tieto predpisy aj správne
aplikovať na túto posudzovanú najmä úverovú zmluvu a nároky z nej plynúce.

22. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho

konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie
príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo
účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS
295/2012).

23. Výkladom (interpretáciou) práva sa rozumie zisťovanie a objasňovanie zmyslu a obsahu právnych

noriem za účelom ich pochopenia a správneho a jednotného praktického používania. Pochopenie
určitého právneho textu predpokladá pochopenie jeho jednotlivých častí, teda pochopenie jednotlivých
slov, či viet. Na druhej strane však význam týchto častí závisí od kontextu, v ktorom sa nachádzajú.
Možno ich teda správne pochopiť len pochopením celého textu. Najvyšší súd viackrát deklaroval vo
svojom rozhodovaní, že má na zreteli, že pri rozhodovacej činnosti treba interpretovať právne predpisy

aj z hľadiska ich účelu a zmyslu (napr. 5 Obdo 5/2012) a pri riešení konkrétnych prípadov nesmie súd
opomínať,žeprijatériešeniemusíbyťakceptovateľnéajzhľadiskavšeobecneponímanejspravodlivosti.

24. Súd po vyriešení toho, aké právo pri posudzovaní veci použiť a akým spôsobom, sa zaoberal
v tejto súvislosti s aplikáciou práva na zistený skutkový stav, jeho zhodnotenie, vzhľadom na skutkové

a právne tvrdenia strán, ich popretia, hmotnoprávne námietky a predložené dôkazy, s tým, keďže ide
o spotrebiteľský spor, pri použití aj procesných ustanovení §§ 290 až 300 C.s.p., ktoré špeciálne
upravujú konanie v spotrebiteľských sporoch, a to aj v kontexte s vysloveným právnym názorom
odvolacieho súdu.

25. Súd po vykonanom dokazovaní a starostlivom vyhodnotení jednotlivých dôkazov tak jednotlivo ako
i v ich súhrne, po náležitom a úplnom zistení skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie tak dospel k
záveru, aj pri dôslednej aplikácii a správnom výklade práva, s prihliadnutím na skutkové tvrdenia strán,
ich prednesy a námietky či argumenty, že žalobu treba zamietnuť.

26. Dôvody, pre ktoré súd žalobu zamietol sú tie, že nárok žalobcu je premlčaný, čo s poukazom aj
na § 152 CSP znamená zánik práva žalobcu a na túto skutočnosť súd musel vzhľadom na prednostne
vznesenú hmotnoprávnu námietku podľa § 149 a § 152 C.s.p., teda vznesenú námietku premlčania
žalovaným prihliadnuť, a o to viac v spotrebiteľskom spore. Okrem toho, pre zamietnutie žaloby
súd vzhliadol aj ďalší zásadný dôvod spočívajúci v tom, že na konanie v spore žalobca nie je ani

aktívne vecne legitimovaný, lebo úver nebol riadne zosplatnený, pre rozpor so zákonom výzvy pred
zosplatnením a preto ho nebolo možné postúpiť inej osobe, pričom táto osoba je teraz žalobcom , pritom
aj zmluva o postúpení nie je platná pre rozpor so zákonom a naviac právo na zosplatnenie úveru, ktoré
bolo dojednané vyhodnotil tiež ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože uzavretá Zmluva o úvere ,
ako zmluva spotrebiteľská, vlastne celkovo tento spotrebiteľský vzťah obsahuje takúto a aj viacero iných

neprijateľných zmluvných podmienok, či iných úkonov, avšak týmito podrobne sa súd v odôvodnení
rozsudku nezaoberá, hoci „ex offo“ zmluvu podrobil , ako už uviedol aj prieskumu z tohto hľadiska,
lebo prioritne na nich nezaložil svoj výrok o zamietnutí žaloby. Takže konštatuje síce v odôvodnení
rozhodnutia niekoľko takých podmienok, ale vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby tieto pre takto
vydané rozhodnutie súdu podrobne nezdôvodňuje a uvádza ich iba v rámci argumentácie ako odpoveď

na námietky a argumenty procesných strán či pre iné právne využitie.

27. Čo sa týka premlčania, všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo -
objektívne posudzované - vykonať (uplatniť) po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo
možné odôvodnene vykonať podaním návrhu (žaloby) na súde, teda keď je „actio nata.“ Preto nie je

rozhodujúce, z akého dôvodu, t. j. či subjektívneho alebo objektívneho, tak oprávnený subjekt neurobil
(napr. preto, že o svojom práve nevedel, že mu vo vykonaní práva bránila určitá prekážka, akou je
choroba,apod.). „Actionata“nastávavoväčšineprípadovzročnosťou(splatnosťou)dlhu,t.j.dňom,keď
mal dlžník prvýkrát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením. Zročnosť môže byť určená dohodou, právnympredpisom alebo rozhodnutím príslušného orgánu. Premlčacie doby majú spravidla objektívnu povahu;
začínajú od určitej skutočnosti a sú nezávislé od vôle a vedomia dlžníka, bez zreteľa na to, či oprávnená
osoba (veriteľ) by mohol právo subjektívne vykonať alebo nie, t. j. či oprávnený subjektívne vedel alebo

nevedel o svojom práve. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka upravuje všeobecnú premlčaciu
dobu, tá v prípade spotrebiteľskej zmluvy pri použití ustanovení OZ je v dĺžke troch rokov. OZ súčasne
ustanovuje objektívny začiatok plynutia premlčacej doby. Trojročná premlčacia doba plynie odo dňa ,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej
doby, ktorý je odvodený od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“. Za tento deň sa všeobecne považuje

deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda len čo mohol byť dôvodne podaný návrh na
začatie konania na súd („actio nata“). V tomto prejednávanom prípade je to možné vzhľadom na znenie
§ 53 ods. 9 OZ po uplynutí viac ako troch mesiacov omeškania so splátkou úveru. Ide o objektívnu
možnosť vykonať právo a po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď
sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia záväzku. Je to vlastne časový moment, keď sa
subjektívne právo transformuje do nároku oprávneného. Pokiaľ subjektívne právo nedospelo do štádia

nároku, nemôže začať plynúť ani premlčacia doba ( „actioni nonnatae non praescribur“ ). Právo mohlo
byť prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé na žalobu, t.j. keď možno podať návrh na začatie súdneho
konania. Deň, od ktorého začína plynúť premlčacia doba, je totožný s dňom, keď možno po prvý raz
podať návrh na začatie konania bez nebezpečenstva, že bude zamietnutý súdom pre predčasnosť
( Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký Komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 496-498). Veriteľ

môže teda už nasledujúci deň po vzniku dlhu vyvolať splatnosť dlhu a teda svoje právo aj vykonať. Podľa
R 28/1984, ak veriteľ môže vyvolať splatnosť dlhu sám, potom môže svoje právo i vykonávať. Teda
prvá objektívna možnosť vykonania práva je okamihom, keď veriteľ mohol najskôr o plnenie požiadať,
v danom prípade vtedy, keď bol dlžník v omeškaní so splatením tej – ktorej splátky dlhu.

28. Právny predchodca žalobcu zaslal žalovanému výzvu zo dňa 11.8.2014 s názvom Posledná výzva
na úhradu pohľadávky. Vo výzve právny predchodca žalobcu uviedol, že napriek jeho predchádzajúcim
písomným výzvam / ktoré súdu ale nepredložil / nebol na účte žalovaného zabezpečený dostatok
prostriedkov na úhradu splátok úveru tak, ako bolo dohodnuté v zmluve o úvere a vyzval žalovaného aby
bezodkladne uhradil dlh 5 866,98 - € a následne právny predchodca žalobcu ( ČSOB, a. s. ) , keďže

predmetný dlh nebol uhradený ,vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 20.10.2014 a listom zo dňa
21.10.2014 – Oznámenie o zosplatnení úveru ku dňu 20.10.2014 – to oznámil písomne žalovanému,
ktorý oznámenie prevzal 24.10.2014.

29. Z prehľadu úhrad žalovaného na úver vyplýva, že počnúc dňom 20.03.2014 žalovaný neuhrádzal

žiadne splátky úveru, resp. zrejme na bankou vyžadovanom účte nezabezpečil dostatok finančných
prostriedkov na úhradu tohto úveru. Žalovaný ako poslednú úhradu zaplatil splátku vo výške 946,- €,
jednalo sa o splátku splatnú k 20.02.2014 a viac už nič. Následné splátky žalovaný neuhrádzal. Žalovaný
tak bol v ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, k tzv. „ cross default“ v omeškaní tri mesiace so
splátkou splatnou dňa 20.03.2014 , rovnako tak bol v omeškaní so splátkami splatnými dňa 20.04.2014,

20.05.2014, 20.06.2014, no so splátkami splatnými 20.7.2014., 20.08.2014., 20.09.2014 ešte ku dňu
20.10.2014 v omeškaní viac ako 3 mesiace nebol...

30. Žalobca i žalovaný v konaní premlčanie a jeho beh vykladali rozdielne ,pričom argumentovali
viacerými, a to protichodnými rozhodnutiami súdov vydanými aj v zväčša v rovnakom čase, ako, resp.

odkedy sa má lehota na premlčanie v takomto prípade spotrebiteľa počítať a celý postup vykladať,
pričom súd musí konštatovať, že naozaj súdna prax už dlhšie pristupovala k tejto problematike rozdielne,
nejednotne. Súd však tieto právne názory strán nekomentuje , pretože po ich prezentácii bolo v Zbierke
stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2023 ako R č.29 zverejnené uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn.7Cdo/268/2020, ktoré uvádza, že „Podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody

splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal
splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý
dlh“. Takýto záver v podstate odvtedy prijímajú vo svojich rozhodnutiach i ostatné senáty najvyššieho

súdu, napr. 4Cdo/201/2022, 4Cdo/132/2021 a iné , je všeobecne akceptované a možno ho naozaj
hodnotiť ako už ustálenú súdnu prax.Tak napríklad aj Uznesenie NS SR sp. zn.: 4Cdo/201/2022 zo dňa 26.01.2023 rovnako uvádza, že :
„Najvyšší súd po zhrnutí významných právnych hľadísk vzťahujúcich sa na danú vec uzatvára, že podľa
§ 103 OZ plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti

splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v
spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 OZ (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť
prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie
ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených 3 mesiacov od omeškania uplynula
tiež 15 dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na

súd po prvý krát (§ 101 OZ).“

31. V uvedenom rozhodnutí, ani v ostatných však ale súd riešil iba začiatok plynutia premlčacej doby
pri spotrebiteľskom úvere, neriešil však ani náznakom iné právne problémy s tým súvisiace, a ktoré
vyplývajúajzrozhodovanejveci,napr. čokeďniejezosplatnenieceléhodlhupreomeškaniesosplátkou
dohodnuté alebo ak je , tak čo, keď je neurčité , tiež či ak takú možnosť zmluva obsahuje, tak jej znenie

je v hrubom nepomere voči spotrebiteľovi - neprijateľnou zmluvnou podmienkou alebo odporuje zákonu,
tiež,čokeďniejezvýzvyčizozosplatneniaceléhoúveruveriteľommožnénijakovyvodiť,pre omeškanie
ktorej splátky je teda dlh na základe konkrétnej výzvy zosplatnený celý a tiež to, či toto právo zosplatniť
dlh pre omeškanie jednej splátky pre viac ako tri mesiace , za súčasne podaného ( a doručeného )
upozornenia spotrebiteľovi v lehote nie kratšej ako 15 dní na to, že toto právo mieni uplatniť, je možné

výlučne aplikovať iba do splatnosti nasledujúcej splátky.

32. Súd bez výhrad akceptuje právny názor vyslovený ohľadom začatia plynutia premlčacej lehoty
už v uvádzanom R č. 29 , aj keď ide len o „barličku“, ktorou najvyšší súd preklenul neúplnosť
či nekomplexnosť a rozporuplnosť dovtedajšej právnej úpravy s predchádzajúcimi inštitútmi pri

zavádzaní spotrebiteľského práva, ktoré mal možnosť najmä zákonodarca už roky opraviť, každopádne
z ustanovení zákona ani príslušnej judikatúry nemožno ale vyvodiť, žeby premlčacia doba zvyšku dlhu
plynula až od jeho splatnosti, teda po tom, čo veriteľ svoje právo podľa § 565 OZ uplatnil (§ 563). Tak by
sa totiž odsúvalo premlčanie za hranice zákonodarcom ustanovenej trojročnej premlčacej doby. Bolo by
navyše, v rozpore so starým, pandektným pravidlom „actioni nondum natae toties praescribitur, quoties

nativitas est in protestate creditoris“ , ktoré má stále svoje uplatnenie aj v našom práve (R 28/1984 obč.,
R 91/2004 alebo R 17/2017) a podľa ktorého prekážka či podmienka (v tomto prípade výzva veriteľa na
splnenie celého dlhu) nebráni premlčaniu, ak je v moci veriteľa ju odstrániť. Zmyslom tohto pravidla je
tak predísť tomu, aby veriteľ svojou vlastnou nečinnosťou neodsúval začiatok plynutia premlčacej doby.
Pravda, vzniku negatívnych dôsledkov spomenutého odsunutia môže zabrániť skutočnosť, že veriteľ

musí svoje právo podľa § 565 OZ uplatniť najneskôr do splatnosti nasledujúcej splátky. Avšak vzhľadom
na to, že periodicita splátok môže byť nastavená rôzne, a to aj s dlhším rozpätím (ročne, obrok a pod.),
nemožno najmä dôkazné ťažkosti na strane dlžníka úplne vylúčiť.

33. Tento názor je napokon stále v súlade so zákonným východiskom, že " premlčacia doba plynie

odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz " (§ 101 „in fine“ ). Podľa § 103 veta druhá OZ, ak
sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, začne plynúť premlčacia doba odo dňa
zročnosti nesplnenej splátky. Premlčacia doba práva na zaplatenie takéhoto zosplatneného dlhu sa teda
začína skôr, ako dôjde k zosplatneniu dlhu, začína plynúť dodatočne už odo dňa zročnosti nesplnenej
splátky, pre ktorú bol dlh zosplatnený. Je pritom nepochybné, že veriteľ svoje právo požadovať okamžité

splnenie celého dlhu mohol vykonať hneď na druhý deň po tom, čo uplynul čas splatnosti prvej splátky
( za predpokladu, že to bolo dohodnuté, že meškajúcu splátku neuhradil dlžník ani po troch mesiacoch jej
omeškania a že na zámer spoplatniť celý úver, keď bude dlžník v takom omeškaní viac ako tri mesiace,
dlžníka veriteľ písomne upozornil, a medzi týmto upozornením a spoplatnením neuplynulo menej ako
15 dní )...

34. Veriteľ si svoj nárok voči spotrebiteľovi musí uplatniť v premlčacej dobe. Treba podotknúť , že toto
právo má veriteľ až do splatnosti nasledujúcej splátky , teda vlastne jeden mesiac. Z toho plynie, že
ak by dlžník zaplatil nasledujúcu splátku, a dovtedy by veriteľ právo nevyužil, toto právo mu zaniká. A
musel by čakať znova na to, aby dlžník naplnil zas požiadavku zákona na to, aby mohol zákonne úver

predčasne zosplatniť. Podľa súdu, keďže z výkladu zákona jasne vyplýva, že toto právo sa týka každej ,
iba jednej, tej-ktorej splátky, tak by mal uviesť ,ako plynie jednoznačne zo znenia zákona, a aj podľa
väčšiny judikatúry, ohľadom nesplnenia ktorej splátky vyhlásil predčasnú splatnosť, a to minimálne vovýzve, na ktorej dlžníka upozorňuje na možný „cross default.“ Dlžník tak má možnosť odvrátiť to úhradou
meškajúcej splátky.

35. Problémom je zásadne v tejto súvislosti potom aj to, že veriteľ vo výzve, ako nevyhnutným zákonným
predpokladom zosplatnenia úveru, v rámci spotrebiteľa, neuviedol pre ktorú omeškanú splátku ( t. j.
kedy splatnú splátku ) mieni úver spoplatniť, a aká je presná výška danej splátky, čo je nutné aj pre to,
aby bolo možné kontrolovať, či naplnil pre taký postup podmienky zákona, ale uviedol celkovú dlžnú
sumu, ktorou vraj je nutné zosplatnenie odvrátiť, čiže za viaceré dlžné splátky, z výzvy vyplýva, žeby

malo ísť o 6 po sebe idúcich splátok počnúc zrejme dňom 20.3.2014 ( po vydelení uvádzanej sumy
počtom omeškaných splátok ku dňu 11.8. 2014 ). No táto suma súdu nesedí, lebo ku dňu 11.8.2014
šiesta splátka splatná ešte nebola, to nastalo až 20.8.2014. Suma uvádzaná vo výzve je teda neurčitá
a nesúladná s účelom úkonu, zmyslom vyžadovaným zákonom, na ktorý bola určená.

36. Súd ohľadom premlčania ešte uvádza, že vzhľadom i na vyššie okolnosti vychádzal pôvodne

z predpokladu, že premlčacia doba začala plynúť buď po uplynutí 3 mesiacov od splatnosti splátky
splatnejdňa20.03.2014,tedaod21.06.2014,premlčaciadobabymárneuplynuladňa21.06.2017.Alebo
po uplynutí troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 20.4.2014 ( tieto dve splátky boli v čase
výzvy na úhradu dlhu zo dňa 11.8.2014 už 3 mesiace po splatnosti, alebo potom išlo o splátku splatnú
20.5.2014, tá by sa dostala 3 mesiace po splatnosti až ku dňu 20.8.2014, so započítaním 15 dní od

14.8.2014 ,kedy žalovaný výzvu prevzal a žalobca by mohol pre jej omeškanie vyhlásiť predčasnú
splatnosťnajskôr29.8.2014anajneskôrdňa20.9.2014,kedynastalasplatnosťďalšejsplátky.Prisplátke
splatnej 20.6.2014 bol žalovaný s jej platením v omeškaní v čase výzvy ešte len necelé dva mesiace
a zrejme veriteľ predpokladal, že aj tá sa dostane do omeškania 3 mesiace. Keďže právo zosplatniť
úver je možné až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky / čiže nasledujúci

deň po jej riadnej splatnosti /, právo na zosplatnenie úveru mal žalobca najskôr ku dňu 21.9.2014
a to právo mohol využiť do splatnosti nasledujúcej splátky, do 20.10.2014. A žalobca to ale urobil až
21.10.2014 a s tým, že úver zosplatnil ku dňu 20.10.2014 , podľa súdu mu už lehota na zosplatnenie
úveru pre túto splátku prepadla, bolo to možné urobiť iba do dňa 20.10.2014.Takže potom je nutné
dôvodiť, že išlo o práve túto splátku. Úver veriteľ nezosplatnil ku dňu 21.10.2014, iba v tom prípade by

sa mohlo jednať o splátku, ktorá mala byť riadne splatená dňa 20.7.2014, dňa 20.10.2024 totiž nebol
dlžník s ňou v omeškaní viac ako 3 mesiace. Aspoň tak vraví logika, žalobca predsa vo všetkých svojich
tvrdeniach a podaniach sprvoti jednoznačne deklaroval, že úver zosplatnil dňa 20.10.2014,( a toto ním
prijaté rozhodnutie bolo realizované dňa 20.10.2014 a určené k tomuto dňu ), avšak po podaní právneho
zástupcu žalovaného začal bez akejkoľvek opory v dokazovaní tvrdiť, že úver zosplatnil pre omeškanie

práve len splátky inak riadne splatnej dňa 20.7.2014. Inak, je to i nelogické tvrdenie, lebo keby išlo o túto
splátku, tak v čase výzvy ( 11.8.2014 ) bola len 22 dní v omeškaní od termínu riadnej splatnosti , teda
ani mesiac, ani dva a ani tri mesiace ! , ako predpokladá zákon a ak by išlo práve o ňu, tak výzva
v takom prípade stráca akúkoľvek logiku a už vôbec účel, ktorý zákon predpokladal a žalobca nemohol
pri takom malom omeškaní už dopredu predpokladať, že vyše ďalšieho dva a pol mesiaca žalovaný ju

neuhradí a práve ona bude potom dôvodom zosplatnenia. A nakoniec, ak by išlo iba výlučne o ňu, tak
by žalobca predsa nepožadoval vo výzve uhradiť bezodkladne sumu 5866,98 - €, aby tak žalovaný
odvrátil pre omeškanie s ňou hrozbu spoplatnenia celého svojho úveru, ale požadoval by uhradiť iba
jej výšku, v aktuálnom omeškaní tak iba sumu zrejme po jednostrannej úprave výšky splátky 1015,89
€. Išlo teda o pôvodnú výšku splátky nanovo stanovenú predchádzajúcim jednostranným oznámením

banky pri zmene úročenia úveru ( o ktorom sa žalovaný zrejme ani nedozvedel ) a teda sumu, ktorú
v tom čase mal inak pri riadnom splácaní uhradiť. Problém pri spoplatňovaní súd vidí tak aj v tom, že
podľa ZoB i Zmluvy o úvere jednostrannú zmenu úrokov žalobca zrejme nerealizoval ,ako mu ukladal
zákon a zmluva – nepreukázal doručenie tohto oznámenia žalovanému, čo je dôležité aj kvôli tomu, že
hoci práve výšku splátky zmenil počas rozhodnej doby, počas ktorej pre omeškanie dlžníka mienil úver

spoplatniť a neodôvodnil objektívne dôvody takého zvýšenia.

37. Žaloba bola podaná na súd dňa 20.10.2017, (emailom o deň skôr, čo ale nič nemení) bola teda
podaná po uplynutí premlčacej doby, ktorá začala plynúť najneskôr dňa 20.9.2014. Premlčacia lehota
preto márne uplynula pre žalobcu dňom 21.9.2017 a pre splátku splatnú 20.6.2014.

38. Avšak v zmysle ustálenej judikatúry, ak nie je možné jednoznačne určiť pre nezaplatenie ktorej
splátky právny predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu celého úveru, je nevyhnutné vychádzať z
toho, že pre účely začatia plynutia premlčacej doby dlhu žalovaného je rozhodujúci deň nasledujúci podni, v ktorom dlh vznikol. To by bolo potom dňa 21.6.2014. Súd teda určil na základe vyššie uvedeného,
že spoplatnenie nastalo pre splátku, ktorá mala byť riadne splatná 20.6.2014.

39. Vychádzajúc z daných teoretických východísk, ako i zo znenia na vec vzťahujúcich sa zákonných
ustanovení súd zastáva názor, že veriteľ sa na súde mohol po prvý raz domáhať svojho práva prvý
deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby plynúcej od omeškania spotrebiteľa so splnením splátky,
pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh (za súčasného splnenia riadneho upozornenia na
zosplatnenie ). Práve tento deň je teda najskorším dňom, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§

101 Občianskeho zákonníka), čo v danom kontexte znamená, že tento deň je aj začiatkom premlčacej
doby práva požadovať splnenie celého dlhu, čím sa naplní i zámer zákonodarcu, aby premlčacia doba
pri zosplatnení celého dlhu nezávisela od vôle veriteľa (§ 103 Občianskeho zákonníka). Súd po zhrnutí
významných právnych hľadísk vzťahujúcich sa na danú vec predostiera, že „Podľa § 103 Občianskeho
zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti
splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v

spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý
deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa
stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených 3 mesiacov od omeškania uplynula tiež 15
dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po
prvý krát (§ 101 Občianskeho zákonníka)“.

40. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého
zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri
strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
(všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od

omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2022, sp. zn. 7Cdo/268/2020, R29 Zbierky č.3/2023.

41. Z výzvy zreteľne vyplýva, že aby nedošlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, musí žalovaný
uhradiť sumu, to je jednoznačné z výzvy nutné dedukovať- ak neuhradíte bezodkladne dlh vo výške

5866,98 - €, tak bude úver vyhlásený za splatný celý vo výške 120 062,38 - €. Tu bol žalovaný minimálne
uvádzaný ešte aj do omylu, mal totiž uhradiť pre takýto prípad podľa zákona len tú splátku, ktorej
neuhradenie spôsobí splatnosť celého dlhu a tiež, nemal povinnosť uhradiť ju bezodkladne, ale zmysle
zmyslu uvádzaného ustanovenia § 53 ods. 9 OZ tak minimálne do 15 dní od doručenia výzvy , lebo
s takou výzvou zákon spája túto lehotu, ktorú veriteľ musí poskytnúť podľa okolností – omeškania ešte

buď počas bežiacej lehoty , alebo po jej uplynutí ( súdna prax nie je v tomto jednotná ) . Z toho plynie, že
išlo už v čase výzvy ( 11.8.2014 ) o omeškané obdobie všetkých do úvahy prichádzajúcich splátok, resp
aj splátky nesplatnej a teda v danom čase boli splatné len dve splátky po troch mesiacoch. ( marcová,
aprílová).

42. Aj keď je súdu známa judikatúra – rozhodnutie NS sp. zn.1Cdo/123/2022 z 30.1.2024, na ktoré
poukázal žalobca, podľa ktorého nie je potrebné (súd poznamenáva, že len v úkone samotného
zosplatnenia pohľadávky) uviesť, pre akú konkrétne splátku sa úver predčasne zosplatňuje, tak ide
o ojedinelé rozhodnutie, ktoré je zas v protiklade s inými a to viacerými rozhodnutiami súdnych autorít,
napr. aj tým, na ktoré zas poukázal žalovaný, dokonca vydanom v rovnakom čase, čiže napr. s

uznesením NS SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.1.2024, v zmysle ktorého neuvedenie splátky, pre
ktorú veriteľ zosplatnil dlh v listine, ktorou veriteľ oznámil predčasné zosplatnenie úveru a ani vo výzve
na zaplatenie v zmysle § 53 ods. 9 OZ, má za následok neplatné zosplatnenie úveru. Posledná výzva
na úhradu pohľadávky a ani oznámenie o zosplatnení úveru neobsahuje splátku, pre ktorú došlo
k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti.

43. Súd uvádza, že vo vyššie uvedenom rozhodnutí 1Cdo/123/2022 z 30 januára 2024, kde
nosnou témou tohto rozhodnutia bolo premlčanie, NS SR „obiter dictum“ povedal, že dovolací súd
sa nestotožňuje s názorom, ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza
k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia, ak druhá veta žiadnu

takúto povinnosť, (uviesť už zosplatnenú konkrétnu splátku), zákon veriteľovi neukladá, pričom ale
spresnil, že sa to týka iba zosplatnenia úveru. S tým by sa dalo súhlasiť, pretože samotné zosplatnenie
je až ten druhý krok. Tomu, zosplatneniu totiž ale musí predchádzať výzva a tá výzva musí byť určitá,
musí vyhovovať podmienkam § 37 OZ. Musí tam teda byť uvedená tá konkrétna splátka, s ktorou jedlžník v omeškaní. Ono to má totiž význam aj preto, že dodávatelia, veritelia ako banky robia tie výzvy
zásadnetak,akovtomtoprípade,žeuvedú:Stevomeškanísúhradamisplátokčimátedlhkudnešnému
dňu v sume 5 866,98,- € za neuhradené splátky, ktorú musíte zaplatiť do dákej lehoty, tu neodkladne

( to je pri komunikácii banky aký konkrétny, neurčitý pojem ? ) , ale z úverovej zmluvy je pritom jasné,
že mesačná splátka je 946 - € . Čiže ony uvedú sumu, ktorou zvyčajne býva celá dlžná suma, ako
v tomto prípade a nie konkrétnu splátku, s ktorou je dlžník v omeškaní a ktorú vyžaduje zákon a súd
vychádza z toho, že ten dlžník, aby sa vyhol tomu predčasnému zosplatneniu úveru, tak sumu jednej
splátky zoženie , ale tých skoro 6 000 - € už uhradiť býva ťažko prekonateľný problém, to nevie, a preto

je tam požiadavka plynúca zo zákona zrejmá – má ísť iba o jednu dlhovanú splátku viac ako tri mesiace
a teda musí tam byť taká konkrétna splátka uvedená, nielen pre výpočet premlčania, ale aj preto, aby
ten dlžník sám vedel, že keď ju zaplatí, zosplatnenie úveru predčasne odvráti, ale nie tak, že musí
zaplatiť celý dlh, ktorý má doposiaľ. Také znenie výzvy odporuje zneniu i zmyslu zákona, tak i logicky
si požadované náležitosti výzvy nemožno vykladať. A tak formulovaná výzva má tak aj znaky nekalého
klamlivého postupu dodávateľa - veriteľa a tiež konania v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ZoOS.

A ako súd uvádza, výzva obsahuje aj tak sumu nezodpovedajúcu počtu omeškaných splátok, viď vyššie
vysvetlené, obsahuje všetky splátky, aj tie, ktoré neboli neuhradené viac ako tri mesiace, či ktoré neboli
splatné, nie iba jednu, obsahuje neurčitý vágny pojem bezodkladne, čo si môže každá zo strán vykladať
inak, lehota tak je neurčitá , v neprospech spotrebiteľa a neurčuje takú jasnú a primeranú lehotu na
plnenie, hoci by to malo byť tých 15 dní minimálne, čo banka akoby zamlčala. Tiež uvádza úver z iného

dňa, ako bol skutočne uzavretý...Je formulovaná v rozpore so zmyslom a účelom daného zákonného
ustanovenia a uvádza spotrebiteľa aj do omylu, keď mu tvrdí, že pre vyhlásenie splatnosti celého úveru
musí uhradiť celú dlžobu voči banke, čo ale odporuje najmä § 53 ods. 9 OZ, a dá sa posúdiť ako nekalý
postup, úkon, ktorý je neplatným aj pre tento dôvod.

44. Za nekalú obchodnú praktiku sa tak považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania
podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9 ZoOS. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa za
každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1. zákona.( ods. 4 § 7). Klamlivé konanie a klamlivé
opomenutie podrobne konkretizuje ustanovenie § 8 a agresívnu obchodnú praktiku zas § ZoOS.
Používanie nekalých obchodných praktík sa zakazuje aj v súvislosti s plnením záväzku spotrebiteľa

vrátane vymáhania pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy.( ods. 5 § 7 ). Nekalou obchodnou
praktikou je tak v zmysle § 7 ZoOS zakázaná praktika pred , počas aj po vykonaní obchodnej transakcie,
ktorá 1/ je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti,2/ podstatne narušuje alebo môže podstatne
narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane
alebo ktorému je adresovaná... Nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas aj po vykonaní

obchodnej transakcie. Ochrana pred nekalými obchodnými praktikami sa musí poskytnúť za stavu, že
k nim došlo pred zmluvou, počas jej plnenia, ale aj po zániku zmluvy, čo vyplýva z článku 3 ods. 1
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11.5.2005 o nekalých obchodných praktikách
podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu.

45. Pritom, aj podľa § 3 ods. 8 ZoOS ,predávajúci, v tomto prípade banka, nesmie konať v rozpore
s dobrými mravmi; ustanovenia § 7 až 9 tým nie sú dotknuté. Konaním v rozpore s dobrými mravmi
sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré
vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a
poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti,

zvyklostiapraxe,využívanajmäomyl,lesť,vyhrážku,výraznúnerovnosťzmluvnýchstránaporušovanie
zmluvnej slobody. Takouto optikou súd na výzvu tiež nahliada a uvádza že taký úkon je neplatný priamo
z dikcie zákona § 39 OZ, ktorý stanovuje, že neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. A podľa § 37 OZ je úkon
neplatný pre neurčitosť...

46. Sú tak zo zákona nutné dve fázy zosplatnenia, dva právne úkony, a ten prvý právny úkon – konkrétna
určitá, jednoznačná, nezavádzajúca výzva dlžníkovi, a tá musí obsahovať podľa súdu, o ktorú splátku
ide a aká je jej výška. Ak to neobsahuje, ale obsahuje napr. ako v tomto prípade sumu nie za jednu,
ale za všetky dlžné splátky, splatné aj menej ako 3 mesiace či ešte nesplatné vôbec, pričom ani táto

suma nekorešponduje s výškou a súhrnom takých splátok, obsahuje lehotu na úhradu nie konkrétnym
počtom dní, ale bezodkladne / prakticky banka mohla zosplatniť úver aj na druhý deň, čiže dá sa taký
pojem vysvetľovať rôzne, každopádne tá formulácia je v neprospech spotrebiteľa, mylná a zavádzajúca,
pričom obsahuje a aj iné mylné údaje, je tento úkon na úkor určitosti nejasný, vyvoláva otázniky a jepreto neplatný pre jeho neurčitosť (§ 37 ods. 1 OZ), a keďže obchádza zákon, tak je neplatný aj z dôvodu
§ 39 OZ. Pritom uvádzané skutočnosti sú dôležité aj z pohľadu premlčania, najmä pre určenie začiatku
plynutia premlčacej lehoty. Tak vykonaný právny úkon vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či došlo

k dodržaniu zákonom predpokladaným požiadavkám, tiež stanovenej minimálnej lehoty troch mesiacov
pre uplatnenie takéhoto práva veriteľa, ako aj o tom, kedy začala plynúť trojročná premlčacia doba
upravená v ustanovenia. Taký právny úkon predchádzajúci zosplatneniu a tvoriaci jeho logickú súčasť
potom treba, keďže ho vykonal veriteľ, posudzovať v prospech spotrebiteľa a v neprospech toho, kto
výzvu formuloval.

47. Analogicky potom, v Náleze z 19. júna 2008 I.ÚS 243/07 Ústavný súd uvádza, že nejasný pojem
vykladať v neprospech tej strany, ktorá ho použila , hoci je uvedené iba v § 266 ods. 4 ObZ a § 54 OZ
a má sa aplikovať ako všeobecná metóda výkladu právnych úkonov. Tento mechanizmus je nazývaný
aj výklad „contra proferentem.“ Ten, kto formuluje úkon má urobiť to, čo je v jeho moci, aby odstránil
prípadné nezrovnalosti / formulačné nepresnosti. Ak ich neodstráni, následky má znášať primárne on.

Ústavný súd v tomto smere odkazuje na všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité
formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech
toho, kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve
ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto
ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany. Rozumným sa preto javí postulát, podľa ktorého

tvorca zmluvy, ktorý argumentuje neurčitým ustanovením pripúšťajúcim viacerý možný výklad, naviac
ako subjekt, od ktorého zákon požaduje prístup s odbornou starostlivosťou, sám musí preukázať, že
nekoná v zlej viere a že napr. medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom zmluvy tvrdenom
význame.

48.Aajpodľa§54ods.1OZzmluvnépodmienkyupravenéspotrebiteľskouzmluvousanemôžuodchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. Podľa § 54 ods. 2 OZ ,v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv
platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

49. Výzva ako právny úkon je teda aj z tohto dôvodu neplatný a keďže je jeho riadne vykonanie
predpokladom samotného zosplatnenia, tak ani zosplatnenie k 20.10.2014 potom nemôže byť platné
(a ak úver nebol zosplatnený, nemožno ho ani previesť na inú osobu....).

50. Súd hodnotil z dôvodu aktívnej legitimácie, či bol teda úver zosplatnený riadne a zákonne.
Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celého úveru podlieha striktnej úprave v zmysle § 53 ods. 9 OZ.
Ten platí aj pre banky, čiže prioritne musí aj banka, nielen nebankový subjekt urobiť potrebnú výzvu.
Táto výzva je v podstate základ toho, aby vôbec mohlo dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. To
znamená, že veriteľ musí urobiť výzvu podľa § 53 ods. 9 OZ, ktorý hovorí o tom a zdôrazňuje, že

aký je dlžník s omeškaním splátky. To znamená, že tá výzva z tohto pohľadu musí byť určitá, čo do
označenia konkrétnej splátky, s ktorou je dlžník v omeškaní. Tam teda musí nastúpiť výzva, ktorá musí
byť 15 dní pred zosplatnením, ktorou ale musí byť dlžník upozornený, že napr. ku 20. dňu v mesiaci
je so splátkou v istom omeškaní a keď nezaplatí do určitej lehoty, banka vyhlási mimoriadnu splatnosť
jeho úveru. Toto musí byť doručené, resp. prísť do sféry adresáta, musí sa dostať do sféry vplyvu

toho dlžníka, to znamená, adresu, ktorú označil v zmluve a zaviazal sa, že prípadnú ďalšiu zmenu
uvedie, ak nie, tak to ide na jeho vrub. Dôležité je, aby bola možnosť dostať sa do jeho sféry / tu je to
nesporné /. Potom po uplynutí doby, ktorá je stanovená, má banka povinnosť urobiť tú výzvu v zásade,
že vyhlasuje mimoriadnu splatnosť, a musí tam prakticky dať ešte v podstate šancu, dlžníkovi, že ak
nezaplatí v lehote 90 dní, alebo už takú dobu v omeškaní pri zosplatnení je, tak ju môže postúpiť

na tretiu osobu – nebankový subjekt. V tomto, ohľadom postúpenia pohľadávky, je judikatúra rovnako
rozdielna. Už spomínané rozhodnutie sp. zn. 9Cdo/165/2022 uviedlo, že zo žiadneho predpisu a zo
žiadneho predpisu nevyplýva, že by musel ten bankový subjekt osobitne oznámiť postúpenie na tretiu
osobu. Je to však v rozpore s rozdielnymi rozhodnutiami napr. sp. zn. 7Cdo/26/2017, 4Cdo/75/2020,
ktoré boli predtým a kde napr. v bode 66 rozhodnutia 4Cdo/75/2020 sa podrobne rozpisuje, čo sa ktoré

rozhodnutie, čoho týkalo a je to v rozpore už s uvádzaným sp. zn. 2Cdo/266/2020. V zásade rozhodnutie
NS SR sp. zn. 2Cdo/266/2020 vylučovalo, aby zároveň oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti
spĺňala významom a účelom výzvu pred postúpením podľa § 92 ods. 8 ZoB... Keď teda rozhodnutie NS
SR sp. zn. 9Cdo 165/2022 pristúpilo k opačnému záveru, mala daná problematika byť riešená VeľkýmsenátomaVeľkýsenáttomalrozhodnúť.Namargojudikatúrytrebaale uviesť,žetásúdvovšeobecnosti
nezaväzuje, je záväzná iba v tej – ktorej konkrétnej veci a jej záväznosť sa odvodzuje od princípu právnej
istoty či cez zákon o súdoch, ak je zverejnená v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR.

51. Súd konštatuje, že v predmetnom posudzovaní danej problematiky postúpenia takej pohľadávky
sú teda súdy, vrátane najvyššieho nejednotné a rozhodujú rôzne a doposiaľ ich rozhodovanie
nezjednotil Veľký senát, čo sa javí ako potrebné, názor senátov najvyššieho súdu je rôzny, čo nie je
samozrejme v súlade s princípom právnej istoty, keď rovnaký prípad je posúdený inak...Ohľadom toho, či

predpokladom platného postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB je alebo nie je potrebné osobitné
upozorneniespotrebiteľabankounapostúpeniepohľadávky,súdtaknapr.poukazujenarozpornézávery
napr. rozhodnutí NS SR – 9Cdo/165/2022 a 2Cdo266/2020 --... V súvislosti s uplatňovaním § 53 ods. 9
OZ s poukazom na § 565 OZ pri súčasnom posudzovaní spôsobilosti postúpenia pohľadávky podľa §
92 ods. 8 ZoB možno tak konštatovať, že si tak viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR si odporujú.
Napr. z rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/266/2020 vyplýva (cit. z bodu 27 ): „Obsah ustanovenia §

92 ods. 8 veta prvá ZoB predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je jej klient
v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej
zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy
v zmysle § 92 ods. 8 ZoB. Aj rozhodnutia napr. sp. zn. 7Cdo/26/2017, 4Cdo/75/2020 vyžadovali prísne
posudzovanie podmienok cesie bankovej pohľadávky s tým, že spotrebiteľ musí byť výzvou upozornený

nielen na omeškanie, ale aj jeho následok, na vôľu banky postúpiť pohľadávku a na možnosť zvrátiť toto
postúpenie (tiež početná rozhodovacia prax odvolacích súdov, okrem iných rozsudky Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 17CoCsp/47/2020, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 11CoCsp/11/2023) a tiež
vyžadovali preukázanie doručenia tejto výzvy ( či preukázanie odoslania výzvy veriteľom predložením
poštového podacieho hárku o odoslaní výzvy).

V novšom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27.9.2023 (v bode 36 - 40
rozhodnutia) dovolací súd okrem iného uvádza, že „z predmetného ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB však
pri použití žiadnej z výkladových metód nevyplýva povinnosť banky osobitne oznámiť klientovi možnosť
postúpenia, čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu. Banka nie je povinná osobitne
upozorňovať,resp.informovaťklienta/dlžníkanaskutočnosť,žepomárnomuplynutílehotynazaplatenie

dlhu bude oprávnená postúpiť pohľadávku na inú osobu...Avšak uvádza aj to, že z výzvy na zaplatenie
nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musí
z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník
uhradiť. (tu súd poznamenáva, že podľa neho táto podmienka ani tak nebola v tomto posudzovanom
konaní žalovaného Hadzimu splnená). Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj, že uvedenú otázku

okrajovo riešilo aj rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/191/2021, z ktorého vyplýva, že za výzvu na plnenie pred
postúpením podľa § 92 ods. 8 ZoB možno považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti,
ak jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky..... V kontexte uvedeného najvyšší súd
záverom konštatuje, že nie je možné považovať za správny právny názor odvolacieho súdu, že vo výzve
podľa § 92 ods. 8 ZoB musí banka klienta informovať o možnosti postúpiť pohľadávku na tretiu osobu.

Výzvou v zmysle § 92 ods. 8 ZoB môže byť aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru
za predpokladu, že dlžník mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom takéhoto adresovaného
jednostranného právneho úkonu (§ 45 ods. 1 OZ).“ Ak by zákonodarca chcel uložiť banke povinnosť
vo výzve podľa § 92 ods. 8 ZoB upozorniť na možnosť postúpenia pohľadávky, bol by to v citovanom
ustanovení výslovne uviedol podobne, ako je v ust. § 53 ods. 9 OZ zákonníka výslovne formulovaná

požiadavka, aby veriteľ pred predčasným zosplatnením pohľadávky upozornil spotrebiteľa na uplatnenie
tohto práva. Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB, takéto upozornenie nevyžaduje. Potrebe chrániť spotrebiteľa
ako slabšiu stranu zmluvného vzťahu zodpovedá aj taká výzva na zaplatenie pohľadávky, v ktorej nie je
uvedené upozornenie na možnosť jej postúpenia. Nie je možné stotožniť sa s právnym názorom súdu
prvej inštancie, že vo výzve podľa § 92 ods. 8 ZoB, musí banka klienta upozorniť na možnosť postúpiť

pohľadávku na tretí subjekt. Potrebe chrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu v spore zodpovedá aj taká
výzva na zaplatenie pohľadávky, v ktorej nie je uvedené upozornenie na možnosť jej postúpenia.

52. Čiže odhliadnuc od rozhodnutia 9Cdo/165/2022, ktoré nevyžaduje špeciálne oznámenie o možnosti
postúpenia pohľadávky inej osobe, lebo z predpisu to vraj nevyplýva, tak ale predchádzajúca judikatúra

zase hovorila, že je to nevyhnutný predpoklad. Rozhodnutie 7Cdo/26/2017 to postavilo na tej úrovni, že
spotrebiteľ má právo byť na to upozornený, lebo si musí rozmyslieť, že či bude v sfére svojej banky alebo
pôjde k nebankovému subjektu. Toto právo spotrebiteľa bolo už trocha vylepšené tým, že aj nebankové
subjekty,ktoréchcúpodnikaťvtejtosfére,tedavúverovýchvzťahoch,takmusiamaťpovolenienatakétopodnikanie od Národnej banky Slovenska. Čiže sú to špecifické subjekty, ale napriek tomu, tá judikatúra
staršieho rázu, dáta, z pohľadu súdu je v tomto smere aj súladná s nálezom ÚS SR, ktorý možno
analogicky použiť pre výklad, a to s nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 69/2023, ktoré sa v podstate

prioritne venovalo tomu, či možno zosplatniť aj čiastočne pohľadávku voči veriteľovi ( podľa § 17 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) a uviedlo, že nie je to v súčasnosti možné, pretože § 17
tohto zákona hovorí vyslovene len o postúpení celej pohľadávky so všetkými právami nimi spojenými. To
znamená, že to nie je možné . Dôležité je ale najmä to, že v tomto aktuálnom náleze ÚS SR zdôraznil,
že vždy a všetky tieto právne predpisy treba vykladať v záujme a v súlade s ochranou spotrebiteľa. To

znamená, že súd vzhľadom na takú judikatúru , najmä dlhodobo praktizovanú a častú, nie ojedinelú,
predchádzajúcu má za to, že v spotrebiteľských veciach sú sprísnené predpoklady na posudzovanie
takých skutočností a upravuje podmienky, kedy môže, či už banka alebo nebankový subjekt, postúpiť,
teda vyhlásiť mimoriadnu splatnosť a pre banky je tá situácia ešte prísnejšia.

53. Súd tento právny názor v konaní prijal, a konštatuje teda, že pre riadne postúpenie úveru v zmysle

§ 92 ods. 8 ZoB teda postačí aj riadne úplné a zákonné predčasné zosplatnenie úveru, že teda nie
je potrebné zaslať o tom dlžníkovi samostatné osobitné oznámenie. Avšak akceptácia tohto právneho
názoru najvyššieho súdu nič nemení, nemá vplyv na konečné rozhodnutie v tejto veci.

54. Teda súd uzavrel otázku postúpenia pohľadávky na inú osobu hľadiska § 92 ods. 8 ZoB s tým,

že v danom prípade, ak by bolo zosplatnenie vykonané správne a zákonne, nebolo by treba ďalšie
špeciálne oznámenie žalovanému, postačovali by z tohto hľadiska jeho výzva na plnenie s upozornením
namožnosťzosplatneniaúveru,žalobcabymoholtútopohľadávkuvočižalovanému nadobudnúť,avšak
tento úkon trpí vadou neplatnosti a preto nemohla byť pohľadávke platne postúpená.

55. Ako už vyššie súd uvádza, v konaní z vyššie uvádzaných dôvodov tak aj absentuje aktívna vecná
legitimácia žalobcu, teda legitimácia byť stranou sporu na strane žalobcu, no nielen pre uvedený vadný
postup, ale aj preto, že ani samotná zmluva o postúpení pohľadávky z 30.7.2019, ktorú pôvodný
žalobca ako postupca predložil tiež súdu ako dôkaz, nemá náležitosti predpísané zákonom, je neurčitá
podľa § 37 OZ. Po podrobnom preskúmaní zmluvy o postúpení pohľadávky je nutné konštatovať,

že v zmluve samotnej nie je o úvere žalovaného vôbec žiadna zmienka, nemožno textom zmluvy
preukazovať, že došlo k postúpeniu pohľadávky žalovaného a v akej výške predmetnou zmluvou, iba
že predmetom postúpenia je 12 rôznych úverov. Text zmluvy síce odkazuje na prílohu zmluvy č. 1,
v ktorej majú byť definované jednotlivé pohľadávky s príslušenstvom, ako jej neoddeliteľnú súčasť, no
z toho, čo bolo predložené, z prílohy ktorá nebola ani spojená s listinou ako dôkaz nevyplýva ani žiadna

identifikácia žalovaného okrem jeho mena a priezviska, ani výška pohľadávky a jej príslušenstva, ktoré
bolo postúpené. Číslo úverového účtu žalovaného v prílohe uvedené (4006424064) nekorešponduje ani
s číslom úverového účtu uvedeným v Zmluve o úvere (4006368904), no najmä z predloženého textu
prílohy nie je možné vôbec zistiť, aká pohľadávka konkrétne a v akej výške bola vlastne postúpená,
či došlo k postúpeniu celej pohľadávky alebo len jej časti a či výška postúpenej sumy je totožná s tým,

čo bolo uplatňované v spore. Samotnú zmluvu o postúpení tak vyhodnotil súd ako neplatnú. Žalobca
v rámci odvolacieho konania síce predložil doplnenia tejto zmluvy, ako súd nižšie uvádza, ale vzhľadom
na sudcovskú koncentračnú zásadu , na ne pri rozhodovaní neprihliadol. Takže aj toto je druhý dôvod,
prečo žalobca nemá v spore aktívnu legitimáciu.
56. Na absolútnu neplatnosť postúpenia musí súd prihliadnuť aj bez námietky (z úradnej povinnosti)

(R 60/2018). Zároveň aj vecnú legitimáciu súd skúma z úradnej povinnosti, ktorej nedostatok má za
následok zamietnutie žaloby aj bez vecného prejednania.
57. Súd je totiž vždy povinný ex officio skúmať aktívnu legitimáciu žalobcu a taktiež je ex officio povinný
poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich
práv v konaní nedovoláva. V sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej

povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej ZoB pred
postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace
skutkové tvrdenia veriteľa. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2021, sp. zn.
4Cdo 162/2020, Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2022).
58. S námietkou žalobcu, že vlastne ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemôže byť spájané s aktívnou

legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, ako ani s platnosťou samotného právneho úkonu
postúpenia pohľadávky, súd v prvom rade s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „NS SR“) sp. zn. 2Cdo/205/2009 uvádza, že aktívnou legitimáciou sa rozumie také
hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesnéprávo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie
tvrdeného práva na strane žalobcu alebo pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného,
je imanentnou súčasťou súdneho konania.

59. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách účinného v čase postúpenia pohľadávky, ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je

bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej
banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke
zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,

na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

60. V zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou § 92 ods. 8 ZoB na

mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu, aby podnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a
nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,
úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa

požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.
Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad
nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a
zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym

predpisom upravenou činnosťou.
61. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8
zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne
neplatnýpodľa§39OZ.Vdanomprípade,keďžeprávnympredchodcomžalobkynebolabanka,správne
súd zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom

o bankách, teda či postúpenie pohľadávky bolo platné. V prejednávanej veci súd dospel k vzhľadom
na uvedené k záveru, že postup právneho predchodcu žalobkyne - banky pri zosplatnení úveru pred
postúpením pohľadávky nebol v súlade so zákonom.
62. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ je potrebné vykladať vo vzájomnej súvislosti s ustanovením § 565 Obč.
zák., t. j. veriteľ môže vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru do splatnosti najbližšej splátky nasledujúcej po

uplynutítrochmesiacovodsplatnostisplátky,preomeškaniesktorousastalsplatnýcelýdlhsamozrejme
za splnenia ďalšej podmienky podľa § 53 ods. 9 OZ - upozornenia dlžníka na možnosť zosplatnenia
úveru aspoň 15 dní pred uplatnením tohto práva. Uvedené malo preto za následok, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne jeho ním tvrdenej aktívnej legitimácie v tomto súdnom konaní.
63. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje podmienky, ktorých splnenie je nevyhnutné

pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktorú má voči klientovi, na inú banku, alebo aj na osobu, ktorá
nie je bankou. Postúpenie pohľadávky v rozpore s uvedeným ustanovením má za následok absolútnu
neplatnosť zmluvy o postúpení podľa § 39 Obč. zák.(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. novembra
2019, sp. zn. 1Obdo/92/2018).
64. Je tiež potrebné prisvedčiť žalovanému v tom, že právo v zmysle § 565 OZ musí byť dohodnuté.

Ustanovenie § 565 OZ totiž stanovuje, že ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Podmienkou,
aby mohol veriteľ aplikovať svoje právo v zmysle ustanovenia § 565 OZ, t. j. žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky pre nesplatenie niektorej splátky je tak len, ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.

Je potrebné dohodnúť medzi zmluvnými stranami, za akých podmienok tento inštitút bude možné použiť
v konkrétnom zmluvnom vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom.65. Predmetná Zmluva o úvere obsahuje klauzulu IX. bod 7, v zmysle ktorej: „Zmluvné strany sa
ďalej dohodli, že ak Dlžník poruší svoje povinnosti dohodnuté Zmluvou, Podmienkami alebo súvisiacimi
zmluvnými dokumentmi, môže Banka v súlade s Podmienkami od Zmluvy odstúpiť či požadovať

okamžité splatenie istiny Úveru a príslušenstva.“

66. Zosplatnenie tak bolo vyššie uvedeným spôsobom dohodnuté, resp. veriteľom určené v úverovej
zmluve iba všeobecne , vágne, gumovo a neobyčajne široko a tak, že ak dlžník poruší svoje
akékoľvek povinnosti dohodnuté Zmluvou, Podmienkami alebo súvisiacimi zmluvnými dokumentami

(súd poznamenáva, o oboznámení s ktorými sa v prípade žalovaného žalobca nepreukázal ), môže
banka od zmluvy odstúpiť a, či považovať okamžité splatenie istiny úveru a jeho príslušenstva. Prakticky
to znamená, že v prípade akéhokoľvek porušenia Zmluvy dlžníkom si veriteľ vyhradil právo mimoriadne
zosplatiť úver, teda vyhlásiť „cross default“, v posudzovanom prípade tak napr. pre omeškanie s úhradou
splátky čo aj 1 deň, či pri úhrade v inej sume, či v inom termíne – skôr, či na iný účet, keďže
zmluva zakotvovala v čl. VI. Zmluvy záväzok dlžníka splácať úver formou splátok vždy na určený účet,

v stanovenej výške a v stanovenom termíne, ktorým je vždy 20 - teho deň v každom mesiaci .To
je súdom v rámci predbežnej otázky, v ktorej posudzoval zmluvu v zmysle neprijateľných zmluvných
podmienok vyhodnotené ako neprijateľná zmluvná podmienka. Súd ale nesúhlasí s tým, čo uvádzal
žalovaný,žebybolototozmluvnéustanovenie bolostanovenéžalobcomvpriamomrozporesozákonom
v ustanovení § 53 ods. 9 OZ, lebo v čase uzatvorenia zmluvy predmetné zákonné ustanovenie ešte

nebolo prijaté, k tomu došlo až v novembri 2008., ale ,ako už uvádza, aj samotný postup ustanovený §
53 ods. 9 OZ má charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky.

67. Rovnako tiež súd nemôže súhlasiť zas s tvrdeniami žalobcu, že to právo žalobcovi vyplýva
v tomto prejednávanom prípade z ustanovení čl. IV. ods. 2 písm. g), ods. 4 písm. a) Obchodných

podmienok ( ďalej len „OP“ ). Totiž, žalobca nijako nepreukázal žeby OP či iné listiny, ktoré mali
tvoriť neoddeliteľnú súčasť zmluvy boli naozaj neoddeliteľne technicky spojené so Zmluvou a vôbec
aj predložené žalovanému a či sa ten s nimi oboznámil. Vyhlásenie dlžníka o tejto skutočnosti vo
formulárovej zmluve súdu nestačí, to je typicky neprijateľná zmluvná podmienka....Nemusia byť síce
v zmysle súčasnej judikatúry neoddeliteľne od seba, ale žalobca má dôkazné bremeno svoje tvrdenie

preukázať, že s nimi žalovaného oboznámil, čo neuniesol. Okrem toho, tieto OP nepriložil včas ako
dôkaz, hoci mu v tom nič nebránilo, a to už pri podaní žaloby, preto súd v rámci koncentrácie na ich
ustanovenia ani neprihliadal (koncentráciu konania a sudcovskú koncentráciu súd ozrejmuje nižšie ).

68. Tiež, ak majú obchodné podmienky tvoriť neoddeliteľnú prílohu zmluvy, tak súd musí poukázať na

to, že síce neprihliadal na ich obsah vo vzťahu k žalovanému, ale ich formu hodnotil, a tie sú (jedny)
aj menšieho písma ako text samotnej zmluvy a tak je písmo malé, že nespĺňa zákonné predpoklady
vyžadované OZ .V zmysle § 53 OZ teda sú aj z tohto dôvodu priamo zo zákona pre spotrebiteľa neplatné
a súd na ne nemohol a ani nemôže prihliadnuť vo vzťahu k žalovanému. Preto má i za to, že napr.
spôsobom úhrady, kedy sa považuje splátka zaplatená, sa nemohol týmito OP a ani inými obchodnými

podmienkami žalovaný riadiť, lebo o nich zrejme nevedel a tak ho nezaväzovali. Je dôkazné bremeno
na žalobcovi, aby preukázal opak, čo žalobca v konaní nesplnil..

69. Súdny dvor v rozsudku z 09.11.2016 vo veci C42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti D.
E. jednoznačne konštatoval, že nie je nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere

vyžadované smernicou o zmluvách o spotrebiteľskom úvere boli obsiahnuté v jedinom dokumente.
Veritelia sú však povinní preukázať, že obchodné podmienky sú spotrebiteľovi známe, resp. že boli k
zmluve priložené, a to tak, aby sa spotrebiteľ mohol pred uzavretím zmluvy skutočne oboznámiť so
všetkými svojimi právami a povinnosťami. Nepostačujú vyhlásenia uvedené v ustanoveniach zmlúv
o tom, že spotrebiteľ obchodné podmienky prevzal a oboznámil sa s nimi a pod. Žalobca v tomto

prípade dôkazné bremeno o oboznámení žalovanej s OP a VOP tak neuniesol. Všeobecné obchodné
podmienky a Obchodné podmienky neboli individuálne dojednané medzi stranami sporu. Individuálnosť
ich dojednania nie je daná ani tým, že na VOP resp. OP zmluva odkazuje. Nakoniec, neindividuálnosť
dojednania vyplýva aj z toho, že neboli nikým zo strán podpísané ani odátumované. VOP resp.
OP predstavujú dokumenty k zmluve formulárového charakteru, ktoré ak aj obsahujú dojednanie o

poplatkoch, sankciách, odplate, právach a pod. ,tieto splývajú so všetkými nespočetnými informáciami
do jedného celku tak, že priemerný spotrebiteľ v kontraktačnej fáze zmluvy je viac dezorientovaný
než seriózne dodávateľom informovaný o význame tejto podmienky. VOP a OP predstavujú rozsiahly
(v súdenej veci mnohostranový) súbor najrozmanitejších ustanovení s množstvom právnických, čiekonomických/„bankových“ termínov, v ktorých je problematické zorientovať sa osobe znalej práva,
nieto ešte priemernému spotrebiteľovi a v miniatúrnom písme. Uvedené v spojení s neindividuálnosťou
dojednania spôsobuje ich neprijateľnosť ( napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25.04.2019, sp.

zn. 17Co/21/2019). Podstatné náležitosti zmluvy by nemali byť uvedené vo všeobecných obchodných
podmienkach ( VOP ), či OP. Zakotvenie tak podstatnej zmluvnej podmienky, akým je zosplatnenie
pohľadávky a zároveň existencia finančných nárokov dodávateľa do textu všeobecných obchodných
podmienok,jenekalouobchodnoupraktikouužlenzdôvodu,žetietopodmienkyobsahujúrozsiahlytext,
pričomspotrebiteľpriuzatváranízmluvyreálnenemáaninajmenšiumožnosťsastakýmitopodmienkami

oboznámiť a uvedomiť si ich dôsledky, hoc by aj boli neoddeliteľne spojené so zmluvou, čo ale neboli.

70. Napr. predmetné OP predpokladajú splatnosť úveru posudzovať u hypotekárneho úveru, ako v tomto
prípade od vykonania úhrady splátky úveru z účtu dlžníka, ktorý uvádza Zmluva o úvere ( bod. II.
Obchodných podmienok hypotekárneho úveru. Ale zo Zmluvy o úvere nič také nevyplýva, dlžník ako
žalovaný taký účet v zmluve určený nemá...A aj iné ustanovenia podmienok ( napr. čl. III., bod 3 písm.

f) toto predpokladajú, avšak zmluva nič také neobsahuje. Inak, taká povinnosť dlžníka viesť ďalší účet
v totožnej banke je tiež podľa súdu neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a tých podmienok je v zmluve
skutočne mnoho..., napr. dohoda o zrážkach zo mzdy a pod. Pre banku sú ale predmetné dokumenty
záväzné, keďže OP určujú, kedy ide o deň, kedy je dlžník povinný vykonať splátku úveru z takého účtu
v banke, ktorý zmluva neoznačuje a tiež, zo zmluvy zas plynie, že dlžník má povinnosť splátku platiť

na v zmluve uvedený účet banky, a tiež bude na ten účet uhrádzať dostatok finančných prostriedkov
postačujúcich na úhradu všetkých zložiek splátky, čo nie je jednoznačné a evokuje, že banka sa dohodla
s dlžníkom inak ako predpokladá § 567 ods. 2 OZ, a teda že splátku možno považovať za splatenú aj ak
platba je v deň splatnosti realizovaná z účtu ( hocakého ) dlžníka, či skôr poštovou poukážkou . Jasné
určenie spôsobu splatnosti dlhu v splátkach tak zo zmluvy nie je možné bez pochybností stanoviť...V

danomprípadenaviacdňa20.10.2014bolpondelok,takžeakbyajplatbabolauhradenávpiatokvečerči
sobotu,teda17.,18.,10.2014,pripísanámohlabyťvtomčasenaozajažv utorokčiažvstredu....Spôsob
platenia splátok a ich zúčtovanie je tak nejasne formulované, a aj to, prečo nemal žalovaný v Zmluve
účet , z ktorého mal uhrádzať úver uvedený, to žalobca nijako nepreukazoval a nepreukázal, hoci v tomto
prípade to súd považuje za dôležitú skutočnosť, ktorú nemal pre preukazovaní odôvodnenosti svojho

nároku opomenúť.

71. Vzhľadom na formuláciu textu v zmluve už aj skôr uvedené výkladové pravidlá ohľadom OP súd
dospel potom aj k záveru, že možnosť zosplatnenia pre omeškanie s úhradami potom nebola v zmluve
ani dohodnutá, resp. veriteľom určená v úverovej zmluve, pretože išlo len o rámcové a veľmi všeobecné,

„bezbrehé“ ustanovenie, v ktorom veriteľ demonštroval svoju vládu nad dlžníkom, hrubú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v Čl. IX., bod 7 Zmluvy a to tak, že ak dlžník poruší svoje akékoľvek
povinnostidohodnutéZmluvou,Podmienkamialebosúvisiacimizmluvnýmidokumentmi,môžebankaod
zmluvy odstúpiť a, či požadovať okamžité splatenie istiny úveru a jeho príslušenstva. Preto ustanovenia
tejto Zmluvy v čl. IX., bodu 7 sú podľa súdu neprijateľnou zmluvnou podmienkou. A keďže žalobca

nepreukázal, že sa dlžník oboznámil s OP a ďalšími súvisiacimi listinami, nemohol prihliadnuť ani na
ustanovenia čl. IV. ods. 2 písm. g), ods. 4 písm. a) Obchodných podmienok ( „OP“ ), ako požadoval
žalobca.

72. Pritom úverová zmluva obsahuje viac takých neprijateľných podmienok, ako už súd uvádza, napr.

poplatok za predčasnú splatnosť úveru, jednostranné zvýšenie úrokovej sadzby úveru bez možnosti
úver predčasne splatiť, poplatky z čerpania úveru, zmluvné pokuty a iné... Súd preto tieto ostatné
neprijateľné podmienky nebude zdôvodňovať, lebo nemajú priamu spojitosť s rozhodnutím a jeho
dôvodmi, a uvádza ich iba príkladmo. Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ ustanovuje neuzavretý výpočet
neprijateľných zmluvných podmienok (vzorový zoznam), ktorého rozširovanie je zverené práve súdom,

ktorý v súvislosti s rozhodovaním posúdi, či zmluvná podmienka obsiahnutá v zmluve či jej prílohách
je s ohľadom na vyššie uvedené v neprospech odporcu a spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a
povinnostiach.

73. Súd tak konštatuje, že žalobca ani nebol pre vyššie uvedené dôvody oprávnený úver vôbec

zosplatniť.

74. Pritom, čo sa týka zosplatnenia, osobitnou črtou sporného úveru je ale aj to, že je zabezpečený
záložným právom na nehnuteľnosť – dom, v ktorom má žalovaný a ďalšie osoby svoje bydlisko, ktorýžalovaný vlastnil a teraz ho vlastní od roku 2017 jeho matka, na základe tunajším súdom vyslovenej
neplatnosti kúpnej zmluvy medzi ňou a žalovaným, a tiež to, že po poskytnutí sporného úveru bol
žalovaný po piatich rokoch splácania v omeškaní so siedmimi splátkami mesiacov pred zosplatnením,

ale len so štyrmi nad tri mesiace, pričom ale jedna splátka predstavovala len necelých 1000,- Eur.

75. Tiež preto na zosplatnenie (oba právne úkony – výzva pred zosplatnením a samotné zosplatnenie)
treba hľadieť a vykladať ho aj eurokonformne, v súlade so Smernicou 93/13. Táto smernica sa uplatňuje
aj na zmluvnú podmienku odrážajúcu ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré umožňuje podnikateľovi

uplatniť predčasné splatenie úveru z dôvodu že dlžník nesplnil svoje povinnosti v určitej obmedzenej
lehote,pričomtotoprávonepodliehapožiadavkeproporcionality,najmäpokiaľideozávažnosťporušenia
povinností spotrebiteľa v súvislosti s výškou úveru a dobou jeho splácania .Ustanovenia § 53 ods. 9
OZ v spojení s § 565 OZ sa neuplatňujú automaticky. Ich uplatnenie závisí od voľby strán. Aj keď sa
strany dohodnú na možnosti predčasného splatenia úveru, je to voľba veriteľa, a nie právna povinnosť
predčasného splatenia. V tejto súvislosti sa zdôrazňuje, že v ustanoveniach §§ 53 ods. 9 a 565 OZ je

použitý výraz „môže“, ktorý pre veriteľa naznačuje možnosť, a nie povinnosť uplatniť si toto právo.

76. Pre účely posúdenia nekalej povahy spornej zmluvnej podmienky možno zohľadniť proporcionalitu
výkonu práva podnikateľa / banky požadovať splatenie celého úveru a najmä závažnosť porušenia
povinností spotrebiteľa vo vzťahu k výške úveru a dobe jeho splácania. Súd v tejto súvislosti odkazuje

na jedno z kritérií uvedených v bode 73 rozsudku Aziz. Tento rozsudok stanovuje niekoľko kritérií,
na základe ktorých vnútroštátny súd musí posúdiť prípadnú nekalú povahu podmienky týkajúcej sa
predčasného splnenia dlhodobej zmluvy, konkrétne zmluvy o hypotekárnom úvere, z dôvodu, že dlžník
nesplnil svoje povinnosti v určitej obmedzenej lehote. Tieto kritériá boli ďalej rozpracované v rozsudku
Banco Primus. Súdny dvor rozhodol, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby okrem iného preskúmal,

či po prvé právo predajcu alebo dodávateľa požadovať splatenie celého úveru je podmienené tým, že
spotrebiteľ nesplní povinnosť, ktorá je v rámci predmetného zmluvného vzťahu podstatná, po druhé,
či sa toto právo priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné z
hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky, po tretie, či toto právo predstavuje odchýlku od právnych
predpisov uplatniteľných v danej oblasti pri neexistencii osobitných zmluvných ustanovení, a po štvrté,

či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa
takáto podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru. Súdny dvor ďalej vo
svojom ďalšom rozsudku Caisse régionale de Crédit mutuel de Loire-Atlantique et du Centre Ouest 22
objasnil, že rozsudok Banco Primus sa má vykladať v tom zmysle, že kritériá, ktoré z neho vyplývajú na
účely posúdenia nekalej povahy zmluvnej podmienky v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13, najmä

značnej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, ktoré táto podmienka vytvára
v neprospech spotrebiteľa, nemožno chápať ani ako kumulatívne, ani ako alternatívne, ale musia sa
chápať ako súčasť všetkých okolností súvisiacich s uzavretím dotknutej zmluvy, ktoré musí vnútroštátny
súd preskúmať, aby mohol posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky v zmysle článku 3 ods. 1
smernice 93/13. Sporná zmluvná podmienka sa týka predčasného splatenia dlhodobého úveru, ktorý

bol uzatvorený na dvadsať rokov a je zabezpečený rodinným domom spotrebiteľa. Za týchto okolností
by sa posúdenie nekalej povahy tejto podmienky malo vykonať s ohľadom na judikatúru pripomenutú
v predchádzajúcom bode.
77. Treba tu uviesť, že na základe úverovej zmluvy veriteľ pristúpil aj k predaju v prospech úveru
založeného rodinného domu dlžníka, už v roku 2015 tunajší súd v konaní 7C/445/2015 vydal aj

neodkladné (predbežné v tom čase) opatrenie, v ktorom uložil do právoplatnosti rozhodnutia súdu
o neplatnsoť kúpnej zmluvy sa predaja obydlia žalovaného zdržať. Ochrana pred neprimeranými
zásahmi do práv spotrebiteľov vrátane ich práva na obydlie chráneného ústavou je osobitne dôležitá
pred uskutočnením predaja nehnuteľnosti. Slovenské hmotné právo nestanovuje žiadnu inú možnosť
ochrany ex ante, takže spotrebitelia v prípade dobrovoľnej dražby ich obydlia nemajú inú možnosť než

podať žalobu / neodkladné opatrenie o zdržanie sa výkonu záložného práva formou tohto predaja.

78. V prejednávanej veci sa predmetná zmluva o úvere vzťahovala na obdobie 20 rokov a ČSOB
uplatnila klauzulu o predčasnej splatnosti úveru až po 6 -tich rokoch platenia úveru splátkami vlastne
len z dôvodu omeškania úhrady so splátkou vo výške 946 eura tri mesiace. Hodnota rodinného domu,

ktorý je predmetom mimosúdneho predaja, je podľa úvahu súdu poznajúc ceny nehnuteľností v Poprade
ale cca 250-krát vyššia ako suma, pre ktorú ČSOB vyhlásila , či mala vyhlásiť predčasnú splatnosť
úveru a pristúpila k výkonu záložného práva, aj keď celkový dlh zameškaných splátok bol po správnosti
necelých 5 000 - €.79. Súd uvádza, že podľa slovenského práva uplatnenie klauzuly o predčasnej splatnosti, o akú ide vo
veci samej, podliehalo (do 1.11.2024) len jedinej podmienke, a to trojmesačnému omeškaniu s platbou

a upozorneniu zo strany veriteľa v dodatočnej lehote nie kratšej ako pätnásť dní.

80. Táto právna úprava je ale v rozpore s právom Únie a najmä so zásadou proporcionality, keďže

umožňujú predaj nehnuteľnosti, v ktorej má spotrebiteľ trvalý pobyt, a to aj v prípade menej závažného
porušenia zmluvy. Zmluvná , resp. i zákonná podmienka o predčasnej splatnosti takého hypotekárneho
úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, a preto je relevantné, či právo
predajcu alebo dodávateľa požadovať splatenie celého úveru je podmienené tým, že spotrebiteľ
nesplní povinnosť, ktorá je v rámci predmetného zmluvného vzťahu podstatná, či sa toto právo priznáva
v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné z hľadiska doby splácania

úveru a jeho výšky, či toto právo predstavuje odchýlku od právnych predpisov uplatniteľných v danej
oblasti pri neexistencii osobitných zmluvných ustanovení, a či vnútroštátne právo stanovuje primerané
a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil
účinky takejto splatnosti úveru

81. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že Súdny dvor EÚ rozhodol vo veci C-598/21 o tom, že právna
úprava inštitútu predčasnej splatnosti v SR, ako v tomto prípade, odporuje právu Európskej únie , a
článok 3 ods. 1, článok 4 ods. 1, článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 Smernice 93/13 v spojení s článkami 7
a 38 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej súdne
preskúmanie nekalej povahy klauzuly o predčasnej splatnosti obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom

úvere nezohľadňuje proporcionalitu možnosti priznanej predajcovi alebo dodávateľovi uplatniť právo,
ktoré mu vyplýva z tejto klauzuly, s ohľadom na kritériá súvisiace najmä so závažnosťou nesplnenia
zmluvných povinností zo strany spotrebiteľa, takých ako výška splátok, ktoré neboli splatené vo vzťahu
k celkovej výške úveru a dĺžke trvania zmluvy, ako aj s možnosťou, že uplatnenie uvedenej klauzuly
povedie k tomu, že predajca alebo dodávateľ môže pristúpiť k vymáhaniu súm dlžných na základe tejto

klauzuly predajom rodinného obydlia spotrebiteľa v mimosúdnom konaní.

82. Súdny dvor EÚ pritom rozhodol pri inej príležitosti, že ak právna úprava odporuje právu
Európskej únie, tak sa má rozsudok Súdneho dvora EÚ použiť tak na vzťahy predchádzajúce rozsudku
SD EÚ, ako aj na vzťahy predchádzajúce novej právnej úprave, ktorú sa rozpor vnútroštátnej odstraňuje.

Súdny dvor EÚ to konštatuje v rozsudku C-485/19 (body 71 a nasl.).

83. Súd má za to, že obdobne ako vo veci C-485/19 má rozsudok Súdneho dvora EÚ C-598/21
dopadať aj na zmluvy uzavreté pred vydaním rozsudku Súdneho dvora EÚ, ako aj pred už týmto
rozhodnutím SD vyvolanou novou legislatívnou úpravou od 1.11.2024 /zák. č. 254/2024 Z. z. /.Rozsudok

vo veci C-485/19, ale aj ďalšie rozsudky Súdneho dvora EÚ tak zrejme predstavujú stav „acte éclairé“,
v ktorých prípadoch nie je treba prejudiciálnu otázku predkladať SD, čiže už vnútrozemský súd nemusí
iniciovať prejudiciálne konanie, ak o správnej aplikácii práva EÚ neexistujú žiadne pochybnosti ( napr.
aj Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-561/19 ).

84. Súd tiež poukazuje na rozhodnutie SD vo veci Mohamed Aziz vs Caixa d’Estalvis de Catalunya,
Tarragona i Manresa (Catalunyacaixa), že pokiaľ ide konkrétne o podmienku týkajúcu sa predčasného
splatenia uvedenú v dlhodobých zmluvách z dôvodu neplnenia povinností zo strany dlžníka počas
určitého obdobia, je úlohou vnútroštátneho súdu predovšetkým preveriť, či možnosť predajcu alebo
dodávateľa rozhodnúť o splatnosti celého úveru závisí od toho, že si spotrebiteľ nesplnil povinnosť, ktorá

je v spornom zmluvnom vzťahu podstatná, či sa táto možnosť priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto
nesplnenie povinnosti dostatočne závažné vo vzťahu k dobe splácania úveru a k jeho výške, či táto
možnosť predstavuje odchýlku od právnych predpisov uplatňovaných v tejto oblasti a či vnútroštátne
právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka
uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru.

85. Na predmetnú judikatúru reagovala Slovenská republika už uvádzaným zákonom č. 254/2024 Z.z.,
ktorým novelizovala OZ, ZoOS .86. Súd musí poznamenať, že žalobca počas viacročného trvania sporu reagujúc na tvrdenia žalovanej
strany počas konania zmenil, resp. doplnil v tomto rozhodujúce skutkové tvrdenie, oproti pôvodne
uvádzanému v žalobe a neskoršom vyjadrení, ohľadom splátok a premlčania. V zmysle § 140 ods.

2 C.s.p. ide ale tak o zmenu žaloby, ktorou je aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe. No podľa § 294 Civilného súdneho poriadku ( ďalej len „CSP“ )
v spotrebiteľských sporoch sa zmena žaloby nepripúšťa!!! Aj preto súd nemohol taký postup žalobcu
akceptovaťanemoholztakýchzmienprirozhodovanírelevantnevychádzať. Natakézmenyadoplnenia
skutkových tvrdení žalobcom oproti preto súd neprihliadol .

87. Rovnako neprihliadol ani na prostriedky procesného útoku, ktoré žalobca realizoval v rozpore s čl.
8 Základných zásad CSP, podľa ktorých strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu ( , čl. 8 ) a taktiež v súlade § 150 CSP, podľa ktorého strany majú povinnosť
pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Nesplnenie tejto

povinnosti je sankcionované procesnými prostriedkami, a to najmä vo forme rýchlej straty sporu.“ ( napr.
Rozsudok Krajského súdu Trnava 31Cob/81/2019 ). No najmä s poukazom na §§ 149 a 153 CSP
neprihliadol na tie, ktoré žalobca nepredložil včas, ktoré teda žalobca mohol predložiť skôr ,ak by
konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Čo bránilo žalobcovi disponujúcemu
množstvom právnikov, aby predložil všetky listiny relevantné pre vedenie a rozhodnutie sporu už pri

žalobe, napr. ide o VOP a súvisiace listiny, na ktoré sa odvolávala zmluva, na úplnú zmluvu o postúpení
pohľadávky a pod.? Zmluvu o postúpení pohľadávky predložil žalobca až po vyše šiestich rokoch
konania, reagujúc až na rozsudok a to až v odvolacom konaní, čo je neprípustné. Tu súd uvádza, že
ak v rámci dokazovania na návrh žalovaného spotrebiteľa či „ex offo“, keďže môže v takom spore
dôkazy obstarať aj sám , si vyžiada dáke doplňujúce doklady hoc aj od samotného žalobcu, tak to

neznamená, že už si potom si súd nemôže uplatniť sudcovskú koncentráciu konania v zmysle § 153
CSP.Atiežpoznamenáva,žežalovanýakospotrebiteľsaobhajovalpomernedlhúčasťkonaniaibasám,
až neskôr si zvolil advokáta, no to už žiadne dôkazy skutkového charakteru či také, ktoré by nereagovali
na tvrdenia žalobcu nepredkladal ( § 291 ods. 3 CSP). Avšak ani uplatnenie sudcovskej koncentrácie
konania nemalo na výsledok konania a vynesené rozhodnutie takmer žiadny vplyv.

88. Takže súd na skutkové tvrdenia ktoré žalobca začal uplatňovať na konci sporového konania ,až
po štyroch rokoch konania, a až po tom, čo právne vady spoplatnenia úveru kvalifikovane advokátom
napadla žalovaná strana ( najmä tvrdenie, že išlo o zosplatnenie úveru pre splátku úveru splatnú
pôvodne 20.7.2014) a ktoré neboli predložené včas a ani neboli podporené dôkazmi, ako ukladá o. i.

Čl. 8. Základných zásad CSP, a ovplyvnili aj rýchlosť konania pri rozhodovaní neprihliadal tiež o.i. aj
s poukazom na § 153 ods. 1, ods. 2 CSP. Nakoniec, aj Všeobecné obchodné podmienky či Obchodné
podmienky pre hypotekárne úvery, hoci mali tvoriť neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere a logicky
a nepochybne mali byť už prílohou žaloby žalobca predložil súdu až po štyroch rokoch konania, a vôbec
nepredložil ani Sadzobník, na ktorý zas poukazujú Obchodné podmienky... A po tom, čo súd v rozsudku

vyslovil ako prejudiciálnu otázku, že zmluva o postúpení je neurčitá a tak neplatná, tak až v odvolacom
konaní predložil rôzne jej účelové z toho dôvodu dodatky, ktoré to mali konvalidovať. Ani na tieto listiny
súd v rámci konania už neprihliadol.

89. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje výlučne v sporovom konaní a jej použitie v sporoch s

ochranou slabšej strany je ale limitované. Zo základného princípu zakotveného v článku 6 Základných
princípov CSP vyplýva, že ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s
cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu, je prípustné modifikovať všeobecné
pravidlo, že strany sporu majú možnosť uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany v rovnakej miere. Slabšia strana (vo význame ustanovení § 290 až 323 CSP)

je zvýhodnená pri realizácii tohto procesného práva. Procesné úkony slabšej strany nepodliehajú
sudcovskejkoncentráciikonania,zákonnákoncentráciavmateriálnomvýznamedefactoaleexistujeajv
konaniach s ochranou slabšej strany (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 579 s., 584 s.).
A ani pasivita žalovaného spotrebiteľa v konaní nemôže mať za následok aplikáciou ustanovenia § 151

ods. 1 a 2 CSP povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019).90. V súlade s celkovou koncepciou CSP sa civilné sporové konanie riadi zásadou formálnej pravdy.
To znamená, že súd vychádza len z tých skutočností, ktoré strany sporu v konaní tvrdili(186 ods. 2
CSP) .Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia

týkajúce sa sporu. (§ 150 CSP) Prídavok „skutkové“ zvýrazňuje, že sa nejedná o tvrdenia právne. Strany
sporu totiž nie sú v súlade s princípom „súd pozná právo“ povinné uvádzať právne posúdenie veci.
Sú však povinné – pokiaľ sa nechcú vystaviť riziku straty sporu – uvádzať pravdivé skutkové tvrdenia.
Žalobca je tak povinný v žalobe uviesť také skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktorými vymedzí skutok
(skutkový dej), na základe ktorého si v spore uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje

jeho jednoznačnú individualizáciu. Inými slovami, žalobca je povinný vymedziť predmet konania po
skutkovej stránke. ( napr. Najvyšší súd ČR, sp. zn. 21Cdo 370/2002 ). Schopnosť strany uniesť
bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre jej úspech v spore. Nesplnenie
povinnosti tvrdiť, resp. relevantne tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné podstatné a
rozhodujúce) má pre stranu procesnoprávnu sankciu, ktorou je strata sporu.( Rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa 22. 09. 2010; uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3

Cdo 294/2012, sp. zn. 2 Cdo 256/2012, sp. zn. 6 MCdo 17/201, Rozsudok Krajského súdu Banská
Bystrica Sp. zn.: 17Co/72/2019, Okresný súd Košice I, sp. zn. 15C/301/2013).Je potrebné uviesť,
že zo strán konania musí dochádzať k uvádzaniu pravdivých , podstatných a úplných skutkových
tvrdení, z ktorých súd vyvodzuje právne posúdenie nároku, preto tieto nemôžu podliehať, akýmkoľvek
taktikám smerujúcim nie k spravodlivému rozhodnutiu vo veci, ale k „obštrukciám“ v konaní. Podľa

názoru súdu skutkové tvrdenia, zvýrazniac „pravdivé“ a navrhované dôkazy na podporu uvedených
skutkových tvrdení nemôžu byť závislé len od vyjadrenia predbežného právneho názoru súdu , ako
v tomto prípade.

91. Analogicky potom : „ Špekulatívny prístup za účelom prispôsobovania procesnej taktiky s tým,

že návrhy na dokazovanie, ako aj ďalšie vyjadrenie, budú prednesené až po vyslovení predbežného
právneho názoru súdu, vyjadrení protistrany, bez prioritného záujmu o spravodlivé rozhodnutie vo
veci a spravodlivú ochranu porušených práv, súd odmieta.. Samotný úmysel zákonodarcu pri prijímaní
procesného kódexu bol práve ten, aby sa takýmto obštrukčným tendenciám a taktikám od strán sporu,
resp. ich právnych zástupcov predišlo a vec bola spravodlivo v súlade s princípom hospodárnosti podľa

článku17CSPatiežčlánku11ods.1CSP(úkonystránsporusaposudzujúsprihliadnutímnaichobsah)
v spojení s vetou za stredníkom ustanovenia § 191 ods. 1 CSP realizujúceho prejav tzv. materiálneho
vedenia sporu, kde súdom zistený skutkový stav má v čo najvyššej možnej miere korešpondovať s
reálnym hmotnoprávnym pomerom sporových strán. Teória hovorí v tejto súvislosti o tzv. modifikovanom
prejednacom princípe, kde je procesná aktivita vo vzťahu k ustáleniu skutkového základu sporu prioritne

zverená sporovým stranám, no s materiálnymi korekciami zo strany súdu. Súd podľa tejto koncepcie
môže vyhodnotiť celkové vyznenie procesnej obrany, alebo procesného útoku sporovej strany ako
klamlivé(perfídne)snásledkomstratysporu.Akoužuviedolsúdvyššie,návrhnadoplneniedokazovania
výsluchom realitného agenta preto zamietol.“ ( Krajský súd Prešov, sp. zn.8Co/12/2021). A v skutkových
tvrdeniach žalobcu je tiež viacero iných mylných skutkových tvrdení, napr. v žalobe sa uvádza Zmluva o

úvereč.:077570zodňa23.5.2008,hociišloozmluvuz4.6.2008,tiežžalobauvádzadátumzosplatnenia
16.9.2014 - Dlžná suma podľa žaloby ku dňu zosplatnenia úveru, t. j. ku 16.9.2014 (?!) tak predstavovala
celkovo118.891,17€.Noaspôsobplatbynikdevžalobeaniinýchvyjadreniachžalobcaneuviedol...Tieto
tvrdenia ale rovnako neovplyvnili výsledok sporu, neboli preň podstatné.

92. Ak súd žalobu z dôvodu premlčania a nedostatku legitimácie zamietne ,nemá už dôvod
ani povinnosť zdôvodňovať iné dôvody pre ktoré žalobe by tiež nebolo možné vyhovieť. Avšak
považuje potrebné dať stručnú odpoveď na všetky pre vec zásadné námietky právneho či skutkového
charakteru, ktoré sporové strany v spore vzniesli, nakoniec to vyplýva aj z judikatúry, pričom naviac ide
o spotrebiteľský spor. Každopádne, súd má ďalej za to, že veriteľ už pri koncipovaní tejto formulárovej

úverovej zmluvy nepostupoval v súlade so zákonom a do zmluvy zakomponoval viacero zmluvných
ustanovení , ktoré by pri inom rozhodnutí bolo nutné vyhodnotiť ako neprijateľné zmluvné podmienky,
ktoré spolu by mohli spôsobiť až neplatnosť celej zmluvy a aj postupy veriteľa počas trvania zmluvného
vzťahu či po jeho formálnom ukončení nepovažuje súd za celkom súladné so zákonom. Teda ak by
nedospel prednostne spôsobom uvádzaným vyššie k tomu, že nárok žalobcu je ako celok premlčaný,

a že žalobca nie je aktívne legitimovaný z viacerých dôvodov, tak by sa musel zaoberať ďalšími
skutočnosťami vyplývajúcimi zo spisu či z námietok žalovaného, pravdivosťou a úplnosťou ostatných
skutkových tvrdení týkajúcich sa sporu, aj na základe ktorých sa domáhali zmluvné strany vyneseniapráve pre nich priaznivého rozhodnutia. . V tejto súvislosti musí súd aspoň okrajovo uviesť, že by zrejme
žalobe nevyhovel aj z iných dôvodov.

93. Tu súd pripomína ,že povinnosť uviesť do výroku zmluvné podmienky ktoré určil za neplatné
nemá, lebo rozhodnutie o nepriznaní nároku žalobcu ako dodávateľa výlučne na neplatnosti, resp.
neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve či iných súvisiacich zmluvných dokumentov priamo
a vyslovene nezaložil.

94. Súd tiež by v ďalšom, keby nemal za to, že nárok žalobcu je premlčaný, a že nie je aktívne
legitimovaný v spore musel posudzovať tiež, či zmluva o hypotekárnom úvere, ktorá je predmetom
rozhodovania má všetky náležitosti , ktoré požaduje ZoB v znení platnom v čase uzatvorenia Zmluvy
o úvere, v ustanoveniach §§ 67-88, najmä však podľa § 75 ZoB vo vtedy platnom znení, pretože jej
znenie budí pochybnosti o tom, žeby zákonom predpísanými náležitosťami disponovala ( viď. §75 ods.
1 písm. e), f), g), ods.4 písm. b). d ).

95. V sporoch s ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol,
ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz
(§ 295 CSP). Zároveň je potrebné v individuálnych spotrebiteľských sporoch dôsledne aplikovať aj
ustanovenie § 132 ods. 3 CSP, lebo nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa, ak žalobca v žalobe iba označí,
ale nepripojí všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení. V dôsledku informačného deficitu, ktorý je pre

spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch obvyklý, musí dôkaznú povinnosť za spotrebiteľa suplovať súd,
a to aj v prípade, ak spotrebiteľ nepredložil alebo nemôže predložiť dôkazy vlastnou vinou. Z judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie (C-40/08, C-618/10, C-243/08) vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je
revitalizovanánielendôkaznápovinnosťspotrebiteľa,aleajjehopovinnosťtvrdenia.Totopravidloneplatí
jedine vtedy, ak spotrebiteľ s takýmto postupom nesúhlasí, teda prejaví vôľu byť neprijateľnou zmluvnou

podmienkou naďalej viazaný (Števček,M, Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M.,a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 1030-1031 s.).
96. Súd tiež okrajovo poznamenáva, že nárok na úhradu nákladov dražby žalobca nijako dôkazne
nedoložil, podľa súdu iba faktúra na jeho priznanie rozhodne nestačí. Minimálne mal predložiť aspoň
Zmluvu o vykonaní dobrovoľnej dražby s dražiteľom, rozhodnutie súdu o neodkladnom opatrení a najmä

ale relevantný doklad o uhradení predmetnej faktúry.

97. Tiež súd uvádza, že na základe predbežného právneho posúdenia žalobca vzal žalobu čiastočne
späť v časti uplatneného zmluvného úroku, resp. svoj nárok na zákonný úrok z omeškania obmedzil na
sumu najviac do výšky 47 635,94 - € . Súd vzhľadom na § 140 CSP tento návrh nepovažoval za zmenu

žaloby, pretože sa ním nerozširovalo už uplatnené právo a ani sa neuplatňovalo iné právo, preto o ňom
ani formálne nerozhodoval, výška úrokov tiež vyplýva z právneho predpisu ( upresneného judikatúrou ).

98. V súvislosti s výkladom práva súdom v prejednávanej veci súd poukazuje v prvom rade na doterajšiu
judikatúru ústavného súdu, v ktorej už uviedol, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno

pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a
určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej
judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej
nositeľomjeinterpretovanýprávnypredpis;naovereniesprávnostičinesprávnostivýkladu,resp.najeho
doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému

výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú
spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej
normy (IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010). Podľa
tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí
aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy

interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu
(IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III.
ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99).

99. Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.Podľa § 101 Občianskeho zákonníka ,pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia
doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným
celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí

výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa §53 ods.3 Občianskeho zákonníka ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa §53 ods.5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách

sú neplatné.

Podľa §54 ods.1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo

si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne;
inak je neplatný.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 1 zákona č. 483/2001 o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov tento zákon upravuje
niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk so

sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na
území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných
subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému.

Podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona banka je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky

založená ako akciová spoločnosť, ktorá je úverovou inštitúciou podľa osobitného predpisu a ktorá má
bankové povolenie. Iná právna forma banky sa zakazuje.

Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 283/2001 Z .z. O bankách: Ak je napriek písomnej výzve banky alebo
pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením

čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom
úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na

bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže
uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých
omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej

banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe
vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť
informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky
a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 526 ods. 1,2 Obč. zák. postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného

odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ
postupníkpostúpeniepohľadávkydlžníkovinepreukáže,zbavísadlžníkzáväzkuplnenímpostupcovi.Ak
postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania
zmluvy o postúpení.100.Ustanovenie § 53 zákona č. 40/1964 Zb. – Občiansky zákonník, v znení uplatniteľnom na spor vo
veci samej (ďalej len „Občiansky zákonník“), upravuje nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách.
Tento paragraf v odseku 9 stanovuje: „Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať

v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.“

101. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje: „Zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu
spotrebiteľa priznávajú alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.“

Podľa § 151j ods. 1 tohto zákonníka: „Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne
a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva
sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa
osobitného zákona… alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov… ak
tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.“

102. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že toto ustanovenie obsahuje prvú poznámku
pod čiarou vloženú za slovné spojenie „podľa osobitného zákona“, ktorá odkazuje na zákon č. 527/2002
Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch

a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, a druhú poznámku vloženú za
slovné spojenie „podľa osobitných zákonov“, ktorá odkazuje na zákon 160/2015 Z. z. – Civilný sporový
poriadok a zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

103. Ustanovenie § 151m Občianskeho zákonníka stanovuje: „(1) Predať záloh spôsobom určeným
vzmluveozriadenízáložnéhoprávaalebonadražbemôžezáložnýveriteľnajskôrpouplynutí30dníodo
dňa oznámenia o začatí výkonu záložného práva záložcovi a dlžníkovi, ak osoba dlžníka nie je totožná
s osobou záložcu, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Ak je záložné právo registrované v registri
záložných práv a deň registrácie začatia výkonu záložného práva v registri záložných práv je neskorší,

ako deň oznámenia o začatí výkonu záložného práva záložcovi a dlžníkovi a ak osoba dlžníka nie je
totožná s osobou záložcu, 30-dňová lehota začína plynúť odo dňa registrácie začatia výkonu záložného
práva v registri záložných práv.
(2) Záložca a záložný veriteľ sa môžu po oznámení o začatí výkonu záložného práva dohodnúť, že
záložný veriteľ je oprávnený predať záloh spôsobom dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva

alebo na dražbe aj pred uplynutím lehoty podľa odseku 1.
(3) Záložný veriteľ, ktorý začal výkon záložného práva s cieľom uspokojiť svoju pohľadávku spôsobom
dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva, môže kedykoľvek počas výkonu záložného práva
zmeniť spôsob výkonu záložného práva a predať záloh na dražbe alebo domáhať sa uspokojenia
predajom zálohu podľa osobitných zákonov. Záložný veriteľ je povinný informovať záložcu o zmene

spôsobu výkonu záložného práva.“
104. Ustanovenie § 63 ods. 3 Exekučného poriadku stanovuje, že exekúciu predajom nehnuteľnosti
možno vykonať len výnimočne po tom, čo ju schválil súd, ak sú voči dotknutej osobe vedené viaceré
exekúcie, v ktorých sa vymáhajú pohľadávky prevyšujúce v súhrne 2000 eur a exekútor preukáže, že
peňažná pohľadávka nemôže byť vymožená iným spôsobom.

Ustanovenie § 16 zákona o dobrovoľných dražbách v odseku 1 stanovuje, že predaj na dražbe možno
uskutočniť len na základe zmluvy podpísanej medzi navrhovateľom dražby s dražobníkom.

Podľa § 17 tohto zákona je dražobník povinný vyhlásiť konanie dražby oznámením o dražbe. Ak je
predmetom dražby byt, dom, iná nehnuteľnosť, podnik alebo jeho organizačná zložka alebo ak najnižšie
podanie presiahne 16550 eur, uverejní dražobník oznámenie o dražbe v registri dražieb najmenej 30
dní pred začatím dražby. Taktiež bezodkladne zašle oznámenie o dražbe príslušnému ministerstvu nauverejnenie v Obchodnom vestníku, ako aj osobe, ktorá o dražbu požiadala, dlžníkovi záložného veriteľa
a vlastníkovi veci, ktorá bola predmetom dražby, ak je iný ako dlžník.

Ustanovenie § 21 ods. 2 uvedeného zákona stanovuje: „V prípade, ak sa spochybňuje platnosť záložnej

zmluvy alebo boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá
na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti
dražbyzaniká,aksaneuplatnídotrochmesiacovododňapríklepuokremprípadu,akdôvodyneplatnosti
dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom
má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného
predpisu; v tomto prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby aj po uplynutí tejto lehoty…“

105. Za nekalú obchodnú praktiku sa tak považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie
konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa za
každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1. zákona.(ods.4§7 ) Klamlivé konanie a klamlivé
opomenutie podrobne konkretizuje ustanovenie § 8 a agresívnu obchodnú praktiku zas § 9 zák. č.
250/2007 Z. z. Používanie nekalých obchodných praktík sa zakazuje aj v súvislosti s plnením záväzku

spotrebiteľavrátanevymáhaniapohľadávkyvyplývajúcejzospotrebiteľskejzmluvy.(ods. 5§7).Nekalou
obchodnou praktikou je tak v zmysle § 7 zák. č. 250/2007 Z.z. zakázaná praktika pred , počas aj po
vykonaní obchodnej transakcie, ktorá 1/ je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti,2/ podstatne
narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu
k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná...

106. Súd v konaní postupoval a rozhodoval v súlade na vec sa vzťahujúcimi sa právnymi predpismi pri
zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi CSP adôkazy a tvrdenia strán
hodnotil podľa svojej úvahy v súlade aj s princípmi CSP a všeobecnej spravodlivosti, pričom v procese
hodnotenia dôkazov a skutkových či právnych tvrdení strán súdom zohrávala veľkú úlohu vnútorné

presvedčenie súdu, ktoré nepredstavuje svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak sa vytvára na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásadu takého voľného hodnotenia dôkazov limituje jej
kontrola uskutočňujúca sa najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku podľa ktorého má
súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje
zapreukázanéaktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd je povinný dôkazy navzájom
si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo
niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými

návrhmi odmietol vôbec zaoberať, čo súd v tejto prejednávanej veci aj urobil.

107. A podľa súdu, tiež ani výkladom na vec sa vzťahujúcich právnych noriem súdom nedošlo
k svojvoľnému porušeniu niektorej z týchto noriem, či k extrémnemu rozporu s princípmi spravodlivosti,
preto ani súd nemohol použiť ani v podstate sofistikované odôvodňovanie zjavnej nespravodlivosti Pri

výklade a aplikácii právnych predpisov postupoval tak, že neignoroval ich účel a zmysel, ktorý nehľadal
len v slovách a vetách toho ktorého predpisu, ale v každom z nich sa snažil nájsť aj právne princípy
uznávané demokratickými právnymi štátmi ( napr. Nález sp. zn. I. ÚS 50/03 z 13. 6. 2006 (N 120/41
SbNU 499), za zohľadnenia ale aj ducha noriem práva v demokratickej spoločnosti, pri akceptácii aj
všetkých relevantných medzinárodných ľudskoprávnych dokumentov.

108. Orgány verejnej moci, čiže aj súdy nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu
práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Pri výklade a aplikácii
ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia.
Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca

sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných
dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Viazanosť
štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnúnevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2
ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“
109. V odôvodnení tohto rozsudku sa súd snažil poskytnúť odpovede, akoby vec vecne riadne prejednal,

hoci stačilo len vysloviť závery k dôvodom, pre ktoré žalobu zamietol. Tak súd potom primerane poskytol
odpovede na všetky zásadné námietky žalovaného či žalobcu. Pritom vykonal všetky dôkazy, pričom
podstatné bolo právne posúdenie a aplikácia právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmet sporu.
Inak , na záver dokazovania sporové strany nemali žiadne návrhy na jeho doplnenie.
110.Je teda zrejmé, že bez ohľadu na žalobcom a žalovaným predostretú argumentáciu, bolo úlohou

súdu sa so všetkými zásadnými otázkami súvisiacimi s predmetom sporu náležite zaoberať a riadne sa
vysporiadať so všetkými možnosťami právneho posúdenia predmetu sporu prichádzajúcimi do úvahy,
čo súd aj urobil a jeho záver svedčiaci v prospech žalovaného je podľa neho správny a spravodlivý.
111. Z procesného hľadiska súd má za to, že si splnil svoju povinnosť svojou činnosťou zabezpečiť
výkon spravodlivosti tak, aby nedošlo k jej popretiu ( denegatio iustiae), že teda splnil si svoju povinnosť
zabezpečiť výkon spravodlivosti aspoň v rozsahu zabezpečenia ústavných práv. Podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru totiž každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces
neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a

dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z
tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi
procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie
podstatnéskutočnostiobjasňujúceskutkovýaprávnyzákladrozhodnutia(viďtiežII.ÚS76/07).Dopráva
na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami ( I.ÚS 50/04 , 6CoCsp/7/2020 ).
Pokiaľ strany v konaní v rámci konania na súde I. inštancie či v rámci odvolacieho konania poukázali na
viacero rozhodnutí všeobecných súdov, či ústavného súdu, tak súd dáva do pozornosti, že z ustanovenia
§ 193 CSP vyplýva, ktorými rozhodnutiami je súd pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný, za poukazu

i na čl. 2 a čl. 3 Základných princípov CSP.

112. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami
súd preto s poukazom na vykonané dokazovanie, vyššie uvedené skutočnosti a príslušné zákonné
ustanovenia po zhodnotení dôkazov a po riadnej úvahe rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto

rozsudku. Daným odôvodnením poskytol rozsudok odpovede na všetky okolnosti, ktoré majú pre vec
podstatný význam a na ktoré poukazoval aj žalovaný. Jasne vyložil aj svoj myšlienkový postup, pričom
svoje závery skutkové aj právne primerane zdôvodnil v požadovanom rozsahu, bez znakov svojvoľnosti
či arbitrárnosti, a tieto sa mu nejavia, žeby boli v nesúlade s platnou právnou úpravou, popierajúce
zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem a zrejme rozsudok obsahuje aj dostatočne

náležité a zrozumiteľné vysvetlenie prípadu.

113.Podľa§255ods.1C.s.p.,súdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvoveci.

Podľa§262ods.1a2C.s.p.,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,

ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

114. Vzhľadom na plný úspech žalovaného v konaní, mu súd priznal 100 % -tný nárok na náhradu trov
konania, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po

právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Ř Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove.Ř Podľa § 363 C.s.p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Ř Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Ř Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že :

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnésúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ř Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ř Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno i meniť a dopĺňať

len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ř Podľa § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené
v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak:
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej ujmy nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ř Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak,
aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil.

Ř Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Apr 2, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy Judgement was issued on Thursday, November 27, 2024