Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 11, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Tdo/56/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720010866
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Wänkeová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8720010866.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Wänkeovej a
sudcov JUDr. Petra Paludu a JUDr. Beáty Javorkovej v trestnej veci proti obvinenému MUDr. E. S. a spol.
pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi, podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona na neverejnom zasadnutí
konanom 11. júna 2024 v Bratislave o dovolaní obvineného MUDr. E. S. proti uzneseniu Krajského súdu

v Prešove z 15. decembra 2021, sp. zn. 7To/12/2021, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného MUDr. E. S. odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Poprad (ďalej tiež „okresný súd“) rozsudkom zo 16. septembra 2021, sp. zn. 6T/90/2020,
uznal obvineného MUDr. E. S. v bode 1) vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods.

1 písm. c), písm. d) Trestného zákona, obvinenú C. U. v bode 2) vinnú zo zločinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona, a obvineného H. H. v bode 3) vinným z
prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok jedov alebo prekurzorov, ich držania a
obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

1) MUDr. E. S.
dňa3.júla2020vpresnenezistenomčasepo16.30hod.napresnenezistenommiestevobciDemänová
okr. Liptovský Mikuláš od doposiaľ presne nezistenej osoby zadovážil igelitové vrecko s obsahom bielej
kryštalickej látky, ktoré následne v osobnom motorovom vozidle značky Volvo S80, ev. č. H. XXX L.,
ktoré viedol ako vodič H. H. z H., počas cesty, z mesta Liptovský Mikuláš do mesta Poprad odovzdal
C. U. zo J., okres H., C. U. časť bielej kryštalickej látky odsypala do celofánového obalu od cigariet,

(stopa č. 1) zatavila zapaľovačom, a toto odovzdala obžalovanému H. H. ako odmenu za prevoz
vozidlom a plastové vrecko (stopa č. 2) uložila do cigaretovej krabičky zn. LM, ktorú položila na palubnú
dosku vozidla na strane spolujazdca kde podľa znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho
ústavu PZ pod číslom PPZ-KEU-KE-EXP-2020/1626 sa v prípade plastového vrecka (stopa č. 2) toto
obsahovalo kryštalický materiál s obsahom metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM) o
celkovej hmotnosti 0,75 g (750 mg) obsahujúcich 397 mg absolútneho metamfetamínu zodpovedajúcim

minimálne 10 bežným jednotlivým dávkam drogy, a v prípade predloženej stopy č. 1 sa jednalo o
celofánové vrecko od cigariet ktoré obsahovalo kryštalický materiál s obsahom metamfetamínu s
prímesou metylsulfonylmetánu (MSM) o celkovej hmotnosti 0,24 g (240 mg) obsahujúcich 155 mg
absolútneho metamfetamínu zodpovedajúcim minimálne 4 bežným jednotlivým dávkam drogy, teda
MUDr. E. S. si celkovo zadovážil a odovzdal C. U., kryštalický materiál s obsahom metamfetamínu
s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM) o celkovej hmotnosti 0,99 g (990 mg) obsahujúcich 552 mg

absolútneho metamfetamínu zodpovedajúcim minimálne 14 bežným jednotlivým dávkam drogy, ktoré
sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa, pričom účinná látka metamfetamín je zaradenáv zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení
neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok;

2) C. U.
po tom, ako si obžalovaný MUDr. E. S. 3. júla 2020 v presne nezistenom čase po 16.30 hod. zadovážil
na presne nezistenom mieste v obci Demänová, okr. Liptovský Mikuláš od doposiaľ nestotožnenej
osoby igelitové vrecko s obsahom bielej kryštalickej látky, toto obžalovanej C. U. odovzdal v osobnom
motorovom vozidle značky Volvo S80, ev. č. H. XXX L., ktoré viedol ako vodič H. H. z H., počas cesty z

mesta Liptovský Mikuláš do mesta Poprad, C. U. časť bielej kryštalickej látky odsypala do celofánového
obalu od cigariet, (stopa č.1) vrecko zatavila zapaľovačom, a toto odovzdala obžalovanému H. H.
ako odmenu za prevoz vozidlom, igelitové vrecko (stopa č. 2) uložila do cigaretovej krabičky zn.
LM, ktorú položila na palubnú dosku na strane spolujazdca, pričom podľa znaleckého posudku
Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ Košice, pod číslom PPZ-KEU-KE-EXP-2020/1626 sa
jednalo o plastové vrecko (stopa č. 2) ktoré obsahovalo kryštalický materiál s obsahom metamfetamínu

s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM) o celkovej hmotnosti 0,75 g (750 mg) obsahujúcich 397 mg
absolútneho metamfetamínu zodpovedajúcim minimálne 10 bežným jednotlivým dávkam drogy, a v
prípade predloženej stopy č. 1 sa jednalo o celofánové vrecko, ktoré obsahovalo kryštalický materiál
s obsahom metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM) o celkovej hmotnosti 0,24 g
(240 mg) obsahujúcich 155 mg absolútneho metamfetamínu zodpovedajúcim minimálne 4 bežným

jednotlivým dávkam drogy, teda C. U. si celkovo zadovážila a prechovávala, kryštalický materiál s
obsahom metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM) o celkovej hmotnosti 0,99 g (990 mg)
obsahujúcich 552 mg absolútneho metamfetamínu zodpovedajúcim minimálne 14 bežným jednotlivým
dávkam drogy, ktoré sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa, pričom účinná látka
metamfetamín je zaradená v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných

látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok;

3) H. H.
dňa 3. júla 2020 v presne nezistenom čase po 16.30 hod. na základe predchádzajúcej žiadosti
obžalovanejC.U.,nar.XX.I.XXXXodviezolsvojimosobnýmmotorovýmvozidlomznačkyVolvoS80,ev.

č. H. XXX L., C. U. a obvineného MUDr. E. S., z mesta Poprad do okresu Liptovský Mikuláš a následne 3.
júla 2020 v čase po 17.30 hod. ich viezol z presne nezisteného miesta obce Demänová okres Liptovský
Mikuláš do mesta Poprad, kde MUDr. E. S.Á., po tom ako si dňa 3. júla 2020 v presne nezistenom
čase po 16.30 hod. zadovážil na presne nezistenom mieste v obci Demänová, okr. Liptovský Mikuláš od
doposiaľ nestotožnenej osoby igelitové vrecko s obsahom bielej kryštalickej látky, toto obžalovanej C.

U. odovzdal v osobnom motorovom vozidle značky Volvo S80, ev. č. H. XXX L., ktoré viedol ako vodič
H. H. z H., počas cesty z mesta Liptovský Mikuláš do mesta Poprad, C. U. časť bielej kryštalickej látky
odsypala do celofánového obalu od cigariet, obal zatavila (stopa č. 1) zapaľovačom, a toto odovzdala
obžalovanému H. H. ako odmenu za prevoz vozidlom, kde H. H. bielu kryštalickú látku v prehľadnom
obale prechovával vo svojom vrecku krátkych nohavíc ktoré mal oblečené, pričom H. H. bol 3. júla

2020 v čase 18.15 hod. v meste Poprad, ulica Partizánska pod nadjazdom mosta č. 18-388B na štátnu
cestu 1/18 spolu s obžalovanou C. U. a obžalovaným MUDr. E. S. bol obmedzený na osobnej slobode
policajtmi Pohotovostnej motorizovanej jednotky KR PZ Prešov, a následne na základe vykonanej
osobnej prehliadky u H. H. vykonanej na OKP OR PZ Poprad 4. júla 2020 v čase od 01.10 hod. do 01.25
hod. bola biela kryštalická látka v prehľadnom obale nájdená v pravom vrecku krátkych nohavíc u osoby

H. H., pričom na základe znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ v Košiciach
pod číslom ČES:PPZ-KEU-KE-EXP-2020/1904 sa v prípade predloženej bielej kryštalickej látky, malo
jednať o látku s obsahom metamfetamínu o celkovej hmotnosti 0,24 g (240 mg) obsahujúcu 155 mg
absolútneho metamfetamínu, ktoré zodpovedá najmenej 4 bežným jednotlivým dávkam drogy, ktoré
sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa, pričom metamfetamín je zaradený v zmysle

zákona NR SR č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení
neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok.

Za to obvinenému MUDr. E. S. okresný súd uložil podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 37
písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 5 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 6

rokov a 6 mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.Obvinenej C. U. okresný súd uložil podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l)
Trestnéhozákona,§37písm.m)Trestnéhozákona,§38ods.2Trestnéhozákona,§42ods.1Trestného
zákona s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky,

výkon ktorého podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
podmienečne odložil, zároveň uložil probačný dohľad nad jej správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51
ods. 2 Trestného zákona obvinenej určil skúšobnú dobu na 3 roky a zároveň podľa § 51 ods. 3 písm. b)
Trestného zákona jej uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania omamných a psychotropných
látok, ktoré obmedzenie je súčasťou probačného dohľadu. Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona jej

okresný súd uložil povinnosť podľa svojich schopností zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné
pre otca detí A. U., vo výške 5.269 eur. Súčasne obvinenej podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona
uložil protitoxikomanické liečenie ústavnou formou. Okresný súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona
súčasne zrušil výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu Poprad zo 16. decembra 2020, sp. zn.
6T/73/2020, ktorý nadobudol právoplatnosť 31. decembra 2020 a ktorým jej bol uložený podľa § 207 ods.
1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona

trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, ktorého výkon jej bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona podmienečne odložený s určením skúšobnej doby podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona na 15
mesiacovaktorýmjejpodľa§50ods.2Trestnéhozákonasúčasnebolauloženápovinnosťpodľasvojich
schopností zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné pre otca detí A. U., vo výške 5.269 eur, ako
aj ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo

zrušením, stratili svoj podklad.

Obvinenému H. H. okresný súd uložil podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l)
Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, výkon
ktorého podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného

zákona určil skúšobnú dobu na 2 roky. Zároveň mu podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona uložil
protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou

Obvinený MUDr. E. S. napadol uvedený rozsudok okresného súdu odvolaním, ktoré Krajský súd v
Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 15. decembra 2021, sp. zn. 7To/12/2021, zamietol podľa

§ 319 Trestného poriadku ako nedôvodné.

Proti uzneseniu krajského súdu, ktoré bolo obvinenému MUDr. E. S. doručené 9. februára 2022 a jeho
obhajkyni 27. januára 2022, podal obvinený MUDr. E. S. prostredníctvom zvoleného obhajcu 30. mája
2023 dovolanie a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku.

V odôvodnení tohto mimoriadneho opravného prostriedku obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku uviedol, že akceptuje ustálenú súdnu
prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá uvádza, že v rámci posudzovania existencie tohto
dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený

(subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len
opačný prípad pritom odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Súd je tak viazaný konečným
skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Poukázal na skutkovú vetu
rozsudku okresného súdu, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 336/2020
a poznamenal, že pri prieskume správnosti použitej právnej kvalifikácie teda musí skutková veta

zodpovedať objektívnej stránke skutkovej podstaty trestného činu popísanej v kvalifikačne použitom
ustanovení osobitnej časti Trestného zákona, ktoré (ako právna norma) odráža zákonné znaky trestného
činu vo všeobecnej a v abstraktnej podobe. Pokračoval, že podstatu skutku tvorí konanie obžalovaného
s následkom tohto konania, ktorý je relevantný z pohľadu trestného práva hmotného. Popis skutku
uvedený v skutkovej vete musí byť uvedený tak, aby jednotlivé jeho časti zodpovedali znakom skutkovej

podstaty trestného činu, za ktorý bol obžalovaný uznaným za vinného. O takýto prípad však podľa
obvineného nejde, pokiaľ uvedená skutková veta neobsahuje úplný popis skutočností rozhodných
pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu. Právna veta teda musí mať v
popise skutku odraz. Je nevyhnutné, aby skutková veta obsahovala všetky znaky základnej ako aj
kvalifikovanej skutkovej podstaty. Skutková veta (popis skutku) musí bezpodmienečne obsahovať úplný

popis skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty (viď nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 509/2015).Podľa obvineného pri prvotnej analýze skutkovej vety je možné konštatovať, že vymedzenie, popis
skutku a jeho právna kvalifikácia je mimoriadne abstraktná, všeobecná. Doplnil, že podľa právnej vety
sa mal dopustiť trestného činu zadováženia [§ 172 ods. 1 písm. c) Trestného zákona] a prechovávania

[§ 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona] omamnej látky v množstve väčšom ako desaťnásobok
obvykle jednorazovej dávky. K úvodnému popisu skutku: „v presne nezistenom čase po 16:30 hod., na
presne nezistenom mieste v obci Demänová, od doposiaľ presne nezistenej osoby zadovážil igelitové
vrecko...“ obvinený uviedol, že vo vzťahu k popisu protiprávnej činnosti, a síce k neoprávnenému
zadováženiu omamnej látky skutková veta uvádza opis predmetnej trestnej činnosti v podstate výlučne

za popisných, všeobecných pojmov. Popis zadováženia návykovej látky konkrétnym spôsobom vo
vzťahu ku konkrétnej látke je podľa názoru obvineného nevyhnutnou súčasťou obsahu skutkovej vety
pri daných trestných činoch, lebo len tak je vôbec možné ustáliť spáchanie daného trestného činu.
Dodal, že popis zadováženia návykovej látky musí byť opísaný v skutkovej vete. Popis zadováženia
omamnej látky uvedený v skutkovej vete: „dňa 03.07.2020 v presne nezistenom čase po 16:30 hod.,
na presne nezistenom mieste v obci Demänová okr. Liptovský Mikuláš od doposiaľ presne nezistenej

osoby zadovážil igelitové vrecko s obsahom bielej kryštalickej látky,“ je podľa obvineného nejasný a pre
vyvodenie trestnej zodpovednosti resp. naplnenie znakov skutkovej podstaty nedostačujúci, nesprávny.
Poznamenal, že „biela kryštalická látka“ nie je omamnou látkou, a teda tu podľa neho absentuje
popis návykovej látky tak, aby sme vedeli uvažovať o naplnení/nenaplnení definičných znakov v tomto
prípade prípad omamnej látky, nakoľko zadováženie bielej kryštalickej latky (nevedno akej) nie je

trestný čin. Doplnil, že omamnou látkou zaradenou v I. skupine prílohy č. 1. zákona č. 139/1998 Z.
z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o omamných látkach“) sú látky tam vymenované, a to v koncentrácii, ktorá je spôsobilá
vyvolať návyk a psychickú a fyzickú závislosť ľudí charakterizovanú v § 2 ods. 1 naposledy označeného
zákona. Ak je súd názoru, že niečo také vyplýva z dokazovania, mal podľa obvineného vyabstrahovať

dokazované skutkové okolnosti a napísať ich do skutkovej vety a v odôvodnení na ne poukázať. Z
opisu skutkovej vety teda podľa neho nevyplýva, akú návykovú látku si mal zabezpečiť, ako presne a
kde mal zadovážiť návykovú/psychotropnú látku. Vo vzťahu ku skutku obvinený uviedol, že skutok bol
klasifikovaný podľa § 172 ods. 1 písm. c) a písm. d) [Trestného zákona, pozn.], ak má ale zadováženie
napĺňať aj kvalifikačné znaky trestného činu 172 ods. 1 písm. c) [Trestného zákona, pozn.] a nemá ísť

podľa neho len o všeobecný formálny popis ku skutku 172 ods. 1 písm. d) [Trestného zákona, pozn.],
vymedzenie popisu zadováženia návykovej látky nesmie byť podľa obvineného uvedené spôsobom, ako
to urobil okresný súd.

Obdobnevágnosťskutkovejvetysapodľadovolateľaprejavujeajvčastipopisuprechovávaniaomamnej

látky, kde absentuje popis prechovávania omamnej látky, a to najmä z dôvodu, že u neho nebola
zaistená žiadna omamná látka. Pokračoval, že mu podľa právnej vety a právnej kvalifikácie kladie za
vinu prechovávanie kryštalického materiálu o hmotnosti 0,75 g a 0,24 g t. j. dokopy 0,99 g. Popis skutku
je podľa obvineného mimoriadne zmätočný, nakoľko sa mu kladie za vinu, že prechovával materiál, ktorý
sa našiel objektívne u iných osôb, a ktoré za jeho prechovávanie boli aj odsúdené. Za jeden a ten istý

skutok je tak odsúdený aj obvinený ako aj C. U. a H. H., a to rozsudkom okresného súdu, čim podľa
obvineného došlo aj k porušeniu zásady ne bis idem, keď za jeden a ten istý skutok sú postihnutí dvaja
páchatelia. Bez ohľadu na porušenie danej zásady argumentoval, že v skutkovej vete úplne absentuje
popis prechovávania návykovej látky z jeho strany.

Ďalej obvinený namietal, že skutok, ktorý je z časti nejasný, z časti neúplný, nemôže byť podkladom
pre výrok o jeho vine, a preto súd nemôže dotvárať skutkovú vetu tak, aby došlo k doplneniu
všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu. Takéto usmerňovanie obžaloby by mohlo byť
podľa obvineného chápané aj ako pomoc prokurátorovi, čo je v rozpore so zásadou spravodlivého
procesu [čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)], so

zásadou rovnosti strán v konaní pred súdom a princípom nestrannosti súdu pri rozhodovaní sporu
medzi prokurátorom (štátom) a obvineným. Pokiaľ ide o časť skutkovej vety „ ...teda MUDr. E. S. si
celkovo zadovážil a odovzdal C. U. kryštalický materiál s obsahom metamfetamínu s prímesou MSM
o celkovej hmotnosti 0,99 g obsahujúcich 552 mg absolútneho metamfetamínu zodpovedajúcim min.
14 bežným jednotlivým dávkam drogy, ….“ obvinený uviedol, že pre trestnosť skutku podľa § 172

ods. 1 (Trestného zákona, pozn.) je nevyhnutné aby páchateľ mal v držbe viac ako 10 obvyklých
jednorazových dávok (§ 135 ods. 2 Trestného zákona). Ďalej poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 20. marca 2019, sp. zn. 3 Tdo 83/2018, a na rozhodnutie Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 4To/44/2016 (za jednu priemernú obvykle jednorazovú dávku psychotropnej látkymetamfetanímu sa považuje materiál, ktorý dosahuje minimálnu celkovú hmotnosť 100 mg s obsahom
účinnej látky minimálne 10 mg), a poznamenal, že súdom zistené skutkové zistenie o celkovej hmotnosti
0,99 g návykovej látke bolo nesprávne právne kvalifikované ako min. 14 obvyklých jednorazových

dávok, nakoľko podľa ustálenej súdnej praxe uvedené množstvo je potrebné právne kvalifikovať ako
necelých 10 obvyklých jednorazových dávok. V tejto súvislosti poukázal aj na R 35/2016 a uviedol,
že z vyššie uvedeného logicky vyplýva, že ak predpoklad uvedený v bode I. splnený nie je, návykové
latky zaistené u odsúdeného nie sú omamnou látkou a ich prechovávanie nie je možné postihovať
prostredníctvom § 172 Trestného zákona. Vyššie uvedené kvalitatívne kritériá pritom musia byť podľa

obvineného v konaní preukázané bez dôvodných pochybností, k čomu však v konaní nedošlo. V prvom
rade uviedol, že otázka, aká koncentrácia účinnej látky metamfetamínu je spôsobilá vyvolať návyk a
psychickú a fyzickú závislosť ľudí charakterizovanú v § 2 ods. 1 zákona o omamných látkach, nebola
predmetomdokazovaniasúdomprvéhostupňa.Dodal,žetátootázkanebolaanipredmetomznaleckého
posudku. Posudok len konštatuje, že Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru považuje
za bežnú jednotlivú dávku 10 - 40 mg absolútneho metamfetamínu. Teda podľa vyššie zmieneného

zjednocujúceho stanoviska č. 35/2016, iba samotná schopnosť ovplyvniť psychiku človeka nestačí na
to, aby bolo možné uplatniť § 172 Trestného zákona. Naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty
tohto trestného činu vyžaduje, aby boli splnené všetky definičné znaky pojmu omamná látka, tak ako sú
uvedené v § 2 ods. 1 zákona o omamných látkach, konkrétne zmes musí obsahovať metamfetamín v
koncentrácii,ktorá„vyvolávanávykapsychickúafyzickúzávislosťcharakterizovanúzmenamisprávania

sa so závažnými zdravotnými a psychosociálnymi následkami“. Súd ani znalec podľa obvineného bližšie
nešpecifikovali, o akú konkrétnu literatúru sa jedná a na akých konkrétnych odborných úvahách je
tento záver založený, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť záveru Kriminalistického a expertízneho ústavu
Policajnéhozboru.Dodal,žeskúmanietoho,činávykoválátkajespôsobilavyvolaťnávyk,jemimovecný
záber Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, ktorý nemá kompetenciu sa k tomu

vyjadrovať. Uvedené malo byť podľa obvineného predmetom psychiatrického posudku. Uvedené sa tak
podľa neho premietlo aj do nesprávneho právneho záveru, že súdom ustálené množstvo účinnej látky
je spôsobilé vyvolať návyk a psychickú a fyzickú závislosť charakterizovanú zmenami správania sa so
závažnými zdravotnými a psychosociálnymi následkami.

Vo vzťahu k porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom dovolateľ uviedol, že v súdnej praxi je
všeobecne rešpektované to, že absencia skutkového vymedzenia napríklad každého čiastkového útoku
pokračovaciehotrestnéhočinu,sapovažujezazávažnúprocesnúchybuazároveňajzávažnéporušenie
práva na obhajobu obvineného (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. júla 2020, sp. zn.
6 Tdo 49/2019), preto je podľa neho možné absenciu popisu skutku, resp. jeho popis za použitia výlučne

právnych pojmov chápať ako závažné porušenie práva na obhajobu. Pokračoval, že nemal možnosť v
konaní pred súdom v plnej miere uplatniť svoje obhajobné práva, t. j. vyjadriť sa ku konkrétnemu skutku
kladenému mu za vinu, podávať vo vzťahu k nim návrhy na vykonanie dokazovania, prípadne i opravné
prostriedky. Už okresný súd podľa obvineného pochybil, keď pri predbežnom prejednaní obžaloby prijal
obžalobu prokurátora, hoci táto z pohľadu skutkového vymedzenia žalovanej trestnej činnosti nespĺňala

náležitosti v zmysle § 235 písm. c) Trestného poriadku v rozsahu konkretizácie skutku podľa § 172
Trestného zákona. Naplnenie daného dovolacieho dôvodu obvinený videl aj cez zásadné porušenia
práva účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 16/2008 a 4 Tdo 57/2016. Obvinený poznamenal, že opis skutku
spôsobom, že si mal zadovážiť bielu kryštalickú látku a tú prechovávať spôsobom, že vlastne ju ani

neprechovával, ho dostalo do situácie, kedy bolo v podstate irelevantné, ako bude vypovedať, vždy by
naplnil skutkovú podstatu trestného činu. Správnosť postupu mal tak podľa obvineného súd vysvetliť v
rámci odôvodnenia, dodal, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutie v súlade s § 168 ods. 1 Trestného
poriadku.

Z týchto dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd po
preskúmaní dovolacích dôvodov rozhodol, že napadnutým uznesením krajského súdu a konaním ktoré
mu predchádzalo, bol porušený zákon v príslušných ustanoveniach, o ktoré dôvody dovolania podľa §
371 ods. 1 písm. c), písm. g) a písm. i) Trestného poriadku sa opierajú, a to v neprospech obvineného;
aby zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu v celom rozsahu, zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené

rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo ich zrušením, stratili
podklad; a krajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.Prokurátor príslušnej okresnej prokuratúry v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného uviedol,
že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku. S
uvedenou argumentáciou naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku

prokurátor nesúhlasil a poznamenal, že zásadné porušenie práva na obhajobu je potrebné vykladať
v súvislosti s dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, veta za bodkočiarkou. K
zásadnému porušeniu práva na obhajobu by teda došlo vtedy, ak by sa prvostupňový súd a odvolací
súd nezaoberali dôkazným návrhom obhajoby. K uvedenému však v tomto konaní podľa prokurátora
nedošlo. O porušenie práva na obhajobu však nejde, ak súd nevyhovel dôkazným návrhom obhajoby,

pretože už považoval skutkový stav za dostatočne zistený. Pokiaľ dovolateľ namieta znenie skutkovej
vety, prokurátor uviedol, že táto u obvineného jednoznačne obsahuje všetky znaky skutkovej podstaty
zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a
obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona a rovnako tak skutková
veta obsahuje úplný popis skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty, v
podrobnostiach odkázal na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu. Prokurátor nesúhlasil

s tvrdením obvineného, že skutková veta obsahovala len konštatovanie o bielej kryštalickej látke, čo
samo osebe nie je trestné, k uvedenému uviedol, že zo skutkovej vety, ktorú je potrebné vnímať
ako celok, je jasné a zrejmé, že obvinený si zadovážil a prechovával igelitové vrecko s obsahom
bielej kryštalickej látky, ktorý materiál obsahoval účinnú látku metamfetamín (psychotropná látka) v
tam uvedených presných množstvách s prímesou metylsulfonylmetánu, pričom zaistené množstvo

zodpovedalo minimálne 14 bežným jednotlivým dávkam drogy, ktoré sú schopné ovplyvniť psychiku
užívateľa. V danej súvislosti nemožno podľa prokurátora súhlasiť ani s argumentmi ohľadom obvyklej
jednorazovej dávky, k čomu prokurátor poukázal na R 87/2015 a uviedol, že rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 4To/44/2016 rozhodne nepredstavuje ustálenú súdnu prax vo vzťahu k určovaniu
obvyklej jednorazovej dávke drogy, ani právna veta R 22/2019 neobsahuje presné údaje množstve

(hmotnosti) finálneho materiálu predstavujúceho obvykle jednorazovú dávku (a to ani 500 mg pri
marihuane, ani 100 mg pri pervitíne), nejde preto podľa prokurátora o súdnou praxou ustálený záver,
keďže judikované rozhodnutie neobsahuje podklad, na základe ktorého by bolo možné uvedené číselné
údaje ustáliť. Ďalej pokračoval, že množstvo predstavujúce obvykle jednorazovú dávku je potrebné
určiť na základe poznatkov o užívateľskej praxi. Podľa názoru prokurátora v posudzovanej trestnej

veci Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru v znaleckom posudku zrozumiteľne a logicky
vysvetlil, prečo zaistená droga zodpovedá množstvu dávok stanovených znaleckým dokazovaním, a
to práve na základe množstva zaistenej látky a množstva účinnej látky, ktoré je schopné ovplyvniť
psychiku človeka. Poznamenal, že pojem obvykle jednorazovej dávky je pojmom právnym, a preto tento
nie je oprávnený vykladať znalecký ústav, avšak na druhej strane samotný Kriminalistický a expertízny

ústav Policajného zboru tak, ako to uviedol aj vo svojom znaleckom posudku v danej veci, neurčuje
množstvo, ktoré zodpovedá obvykle jednorazovej dávke drogy určenej pre konkrétneho užívateľa s
prihliadnutím na stav jeho fyzickej a psychickej dispozície a závislosti; Kriminalistický a expertízny ústav
Policajného zboru len objektívne vyjadruje bežnú jednotlivú dávku drogy ako množstvo účinnej látky,
ktoré si bežný užívateľ aplikuje jednorazovo a ktorá je spôsobilá ovplyvniť jeho psychiku. Dodal, že v

znaleckomposudkuKriminalistickéhoaexpertíznehoústavuPolicajnéhozboruzároveňuvádza,sakými
limitmi sa pri posudzovaní jednotlivej dávky drogy dá v priemere pracovať a uvažovať, a poukázal na
nielen na samotný znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru ČES:
PPZ-KEU-KE-EXP-2020/1626, ale aj na výpoveď Mgr. A. M. (str. 9 napadnutého rozsudku). Prokurátor
nepovažoval za opodstatnenú námietku obvineného ohľadom právnej kvalifikácie a pripomenul, že pod

pojmom „zadováži“, uvedenom v § 172 ods. 1 písm. c) Trestného zákona sa rozumie neoprávnené
nadobudnutie, resp. získanie omamnej látky alebo psychotropnej látky (jedu alebo prekurzora) v zásade
akýmkoľvek iným spôsobom, než je to výslovne uvedené v predchádzajúcich pojmoch tohto ustanovenia
(výrobou, dovozom, kúpou alebo výmenou). V danom prípade podľa prokurátora jednoznačne nejde o
paušálne vymedzenie formálneho zadováženia si drogy v súvislosti s neoprávneným prechovávaním

podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, pretože v predmetnej trestnej veci bolo jednoznačne
preukázané, vykonaným dokazovaním, že obvinený MUDr. E. S. si zadovážil psychotropnú látku 3. júla
2020 v obci Demänová. Skutočnosť, že sa nepodarilo preukázateľne stotožniť osobu, od ktorej si látku
zadovážil,akoanipresnýčaspredsanemôžepodľaprokurátoravytvoriťzáverotom,ževdanomprípade
išlo len o formálne uvedenie zadováženia si omamnej a psychotropnej látky vo vzťahu k neoprávnenému

prechovávaniu. S poukazom na vyššie uvedené považoval napadnutý rozsudok okresného súdu a
napadnuté uznesenie krajského súdu za rozhodnutia zákonné a správne.Vzhľadom na uvedené prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd na
neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
dovolanie obvineného proti uzneseniu krajského súdu a proti rozsudku okresného súdu odmietol,

eventuálne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku zamietol dovolanie obvineného ako nedôvodné.

Podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 31. mája 2024 obvinený doplnil vyššie
uvedené dovolanie o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Nad rámec
už vyššie uvedenej argumentácie, vo vzťahu k právu na obhajobu obvinený poukázal na judikatúru

Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 296/2022, III. ÚS 209/04) a konštatoval svojvôľu súdov
pri ustaľovaní rozhodných skutočností, čo podľa neho založilo následne zmätočnosť odôvodnenia.
Ďalej poukázal na úradný záznam z 3. júla 2020, a poznamenal, že ako mohli príslušníci predvídať
spáchanie skutku takto s mimoriadnou presnosťou. Núka sa podľa obvineného ako jediné rozumné
vysvetlenie to, že skutok si vymysleli a naplánovali vopred s C. U. (ktorá vypovedala ako korunný
svedok) a inými alebo úradný záznam antidatovali s cieľom „zlegalizovať“ začatie trestného stíhania

a zaisťovacie úkony. Dodal, že ako je možné, že by orgány činné v trestnom konaní nevedeli od
koho si mal drogu zakúpiť, keď vedeli, že si pôjde kúpiť viac ako 10 dávok na konkrétne miesto?
Obvinený upozornil, že sledovanie jeho osoby vo vozidle Volvo S80 bolo sledovaním v zmysle § 113
ods. 4 Trestného poriadku, a uviedol, že vzhľadom na neexistenciu riadneho (zákonného) príkazu na
sledovanie jeho osoby vo vyššie označenom osobnom motorovom vozidle, možno podľa neho hodnotiť

už zastavenie, následnú kontrolu a obhliadku a pri nej získané dôkazy, ako nezákonný procesný postup.
Teda podľa obvineného nemohol existovať zákonný dôvod vznesenia obvinenia a nadväzne ani na
podanie obžaloby a súdne konanie o nej, dodal, že okresný a krajský súd sa s danou námietkou
nevysporiadali dostatočne. Vyššie uvedeného konanie malo podľa obvineného všetky znaky policajnej
provokácie; je podľa neho nepochybné, že spôsob spáchania skutku bol vopred zinscenovaný. V ďalšej

časti obvinený spochybňoval dôveryhodnosť výpovedí spoluobvinených (C. U. a H. H.) a poukázal na
znalecký psychologický posudok č. 19/2021 znalkyne PhDr. P. Š.. Obvinený uviedol, že obhajoba počas
konania vzniesla námietku miestnej príslušnosti; poukázal na § 17 Trestného poriadku a pokračoval,
že v zmysle skutkovej vety obžaloby je zrejme, že k spáchaniu skutku obvineným malo dôjsť v obvode
Okresného súdu Liptovský Mikuláš, preto daný súd mal byť miestne príslušným súdom v jeho veci.

Ďalej poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 134/2021 a judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k právu na riadne odôvodnenie rozhodnutia, a konštatoval,
že ak odôvodnenie súdneho rozhodnutia neobsahuje úvahy (myšlienkové kroky, premisy), ktoré by
dôkladne zdôvodňovali, prečo je zistený skutkový stav tým prípadom, v ktorom možno konštatovať
vinu obvineného, ale adresát súdneho rozhodnutia, ako aj verejnosť musia hľadať odpoveď na právny

problém „v rovine dohadov”, že došlo k porušeniu práva na obhajobu.

Vo väzbe na vyššie uvedené obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako dovolací súd
po preskúmaní dovolacích dôvodov rozhodol, že napadnutým uznesením krajského súdu a konaním,
ktoré mu predchádzalo bol porušený zákon v príslušných ustanoveniach, o ktoré dôvody dovolania

podľa § 371 ods. 1 písm. a), písm. c), písm. g) a písm. i) Trestného poriadku sa opierajú, a to v jeho
neprospech; napadnuté uznesenie krajského súdu v celom rozsahu zrušil, ako aj ďalšie rozhodnutia
na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo ich zrušením,
stratili podklad; a krajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

NajvyššísúdSlovenskejrepubliky(ďalejtiež„najvyššísúd“)akosúddovolací(§377Trestnéhoporiadku)
posúdil vec najprv v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným ako
oprávnenou osobou podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, prostredníctvom obhajcu (§ 373
ods. 1 Trestného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného
poriadku], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, potom ako dovolateľ využil

svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372
ods. 1 Trestného poriadku), s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku a s
uvedením dôvodu dovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia.

Dovolací súd, ale zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a),

písm. c), písm. g) a písm. i) Trestného poriadku nie sú v posudzovanej veci zjavne splnené.

Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a
štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadkuvyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu je
určené na nápravu výslovne uvedených procesných a/alebo hmotnoprávnych chýb. Dovolanie nie
je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa

[primerane pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 57/2007-II]. Povedané inými
slovami, dovolaním podaným z niektorého z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku
sa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu
predchádzajúce rozhodnutie, a ani prehodnotenia vykonaného dokazovania. Pritom platí, že obsah

konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia
určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto
dovolacieho dôvodu podľa § 371 Trestného poriadku. Nestačí, ak podané dovolanie len formálne
odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje
argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia
najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014).

Vovzťahukobvinenýmvdoplnenídovolaniauplatnenémudovolaciemudôvodupodľa§371ods.1písm.
a) Trestného poriadku je potrebné uviesť, že námietka o nepríslušnosti súdu sa musí vždy vzťahovať
na jeho konečné rozhodnutie. Vyplýva to zo znenia tohto ustanovenia, podľa ktorého dovolanie možno
podať, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd. V rámci tohto dovolacieho dôvodu tak nemožno úspešne

namietať, že súd mal po podaní obžaloby vec postúpiť z dôvodu nedostatočných skutkových zistení
pre prokurátorom použitú právnu kvalifikáciu inému súdu. Ak by ale bol súdmi nižšieho stupňa zistený
skutok nesprávne právne posúdený a pri jeho správnej kvalifikácii by bol na prejednanie veci podľa § 14
až § 17 Trestného poriadku v spojení s § 280 ods. 1 Trestného poriadku príslušný iný súd, takáto chyba
by bola subsumovateľná len pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a nie

aj pod dôvod podľa písm. a) tohto ustanovenia, keďže prvý z nich by mal v takom prípade postavenie
lex specialis (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 27/2020).

Pokiaľ ide o miestnu príslušnosť, túto posudzuje súd samostatne, a to vždy vo vzťahu k obžalobe, ktorá
bola na tomto súde podaná. V súvislosti s posudzovaným prípadom možno poukázať na § 17 ods. 1

Trestného poriadku, podľa ktorého konanie vykonáva súd, v ktorého obvode bol trestný čin spáchaný.
V prípade, že trestný čin je spáchaný na viacerých miestach (tzv. distančné delikty) je daná príslušnosť
niekoľkých súdov (§ 20 Trestného poriadku). Ak je daná príslušnosť niekoľkých súdov, konanie vykonáva
ten súd, na ktorom podal prokurátor obžalobu alebo ktorému bola vec postúpená nepríslušným súdom.
Teda ktorýkoľvek z takto určených súdov má povinnosť konať, a tejto povinnosti sa nemôže zbaviť

(okrem zákonných dôvodov), ak sa k nemu dostane obžaloba. Ďalej podľa § 241 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku keď súd zistí, že na prejednanie veci nie je príslušný, až po nariadení hlavného
pojednávania, môže postúpiť vec len za podmienok uvedených v § 280 ods. 1 Trestného poriadku.
Na rozdiel od štádia preskúmania obžaloby, je tak povinný vec rozhodnúť sám, ak ide iba o miestnu
nepríslušnosť a obžalovaný ju do nariadenia hlavného pojednávania nenamietal, a tiež vtedy, ak by mala

byť postúpená z okresného súdu v sídle krajského súdu na iný okresný súd, pričom toto ustanovenie sa
uplatní aj v prípade postúpenia zo Špecializovaného trestného súdu na okresný súd. V týchto prípadoch
základné právo na zákonného sudcu ustupuje právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
resp. právu na jej prejednanie v primeranej lehote (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods.
1 Dohovoru).

V kontexte vyššie uvedeného dovolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu zo 16. marca
2021, sp. zn. 4 Ndt 7/2021 (č. l. 834 - 837), v ktorom rozhodoval o návrhu obvineného MUDr. E. S. na
odňatieaprikázanieveciz18.februára2021(č.l.814-816),aktorým,ztamuvedenýchdôvodov,trestnú
vec obvineného Okresnému súdu Poprad neodňal. Z odôvodnenia predmetného uznesenia navyše

vyplýva, že aj keby snáď bolo možné dospieť k záveru, že na prejednanie a rozhodnutie trestnej veci
obvineného (ak by sa voči nemu viedlo samostatné konanie) je príslušný len Okresný súd Liptovský
Mikuláš, v prejednávanej veci sa vykonáva spoločné konanie voči trom obvineným, pričom u obvinených
C. U. a H. H. je aj po výpovedi naposledy uvedeného obvineného nepochybne podľa § 20 Trestného
poriadku miestne príslušný Okresný súd Poprad (podľa § 17 ods. 1 Trestného poriadku by do úvahy

prichádzali oba okresné súdy, ale prokurátor podal obžalobu na Okresný súd Poprad) s tým, že podľa
§ 19 ods. 2 Trestného poriadku spoločné konanie vykonáva súd, ktorý je príslušný vykonávať konanie
proti páchateľovi zločinu alebo konanie o najťažšom zločine, pričom v prejednávanej veci sa vedie
konanie o rovnakom zločine proti tak obvinenému MUDr. E. S., ako aj C. U., čo znamená, že opäť ajvo vyššie vymodelovanej situácii by prichádzali do úvahy ako miestne príslušné oba okresné súdy, no
prokurátor podal obžalobu na Okresný súd Poprad, preto aj za situácie, že by na samostatné konanie
voči obvinenému MUDr. E. S. bol príslušný len Okresný súd Liptovský Mikuláš, na spoločné konanie

voči všetkým trom obvineným, ako to už bolo vyššie uvedené, je príslušný Okresný súd Poprad.

Možno teda zhrnúť, že zo skutkovej vety napadnutého rozsudku okresného súdu jasne vyplýva, že
stíhaný skutok bol obvinenými spáchaný za jazdy v osobnom motorovom vozidle na ceste z Liptovského
Mikuláša do Popradu (navyše obvinený MUDr. E. S. sa časti svojho konania, zadováženia, dopustil v

okreseLiptovskýMikuláš),tedavobvodetakOkresnéhosúduLiptovskýMikuláš,akoajOkresnéhosúdu
Poprad, je teda nepochybné preto miestne príslušným na prejednanie a rozhodnutie dotknutej trestnej
veci by podľa § 17 ods. 1 Trestného poriadku bol tak Okresný súd Poprad, ako aj Okresný súd Liptovský
Mikuláš. Prokurátor však podal 22. decembra 2020 obžalobu na Okresný súd Poprad, čo znamená, že
miestne príslušným na prejednanie a rozhodnutie dotknutej trestnej veci bol v súlade s § 20 Trestného
poriadku Okresný súd Poprad, čiže v konečnom dôsledku možno jednoznačne konštatovať, že vo veci

konal príslušný súd.

Pokiaľ ide o obvineným označený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
najvyšší súd stabilne judikuje, že právo na obhajobu je potrebné v zmysle tohto dovolacieho dôvodu
chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu

(§ 34 ods. 5 Trestného poriadku). Tiež sa žiada doplniť, že tento dovolací dôvod vyžaduje, aby bolo
zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Nie je ním len všeobecné právo obvineného zvoliť
si obhajcu a radiť sa s ním počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní a súdom (§
34 Trestného poriadku), ale aj právo na navrhovanie dôkazov priamo obvineným alebo prostredníctvom
obhajcu (§ 34 ods. 1, § 44 ods. 2 Trestného poriadku). Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj

v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať
sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť
alebo ho odmietnuť (272 ods. 3 Trestného poriadku), alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať
nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku). Za porušenie práva na obhajobu podľa tohto ustanovenia
preto nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu

o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku,
resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom
konaní alebo súdu učinený podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť
považuje za dokázanú a nebude ju už overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu

zisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom
dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia
skutkového stavu (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 16/2013-I a 7/2011).

Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku je

potrebné uviesť, že ho možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na
dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Nemožno ním napadnúť spôsob hodnotenia
dôkazu súdom, keďže nesprávne hodnotenie dôkazu možno napraviť v odvolacom konaní, nie však v
konaní o dovolaní. Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní

logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho
rozhodnutia. Možno opakovane podotknúť, že podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku dôkazy v každom
prípade hodnotí súd a prípadný nesúhlas s hodnotením vykonaných dôkazov zo strany procesných strán
nezakladá žiaden dovolací dôvod.

V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti pripomenúť, že Trestný poriadok výslovne ustanovuje, že
súd a orgány činné v trestnom konaní môžu brať do úvahy len dôkazy, ktoré boli získané zákonným
spôsobom. Z § 119 ods. 3 Trestného poriadku vyplýva, že dôkazným prostriedkom je procesný úkon,
pomocouktoréhoorgánčinnývtrestnomkonaníalebosúdzískavapoznatkydôležiténaobjasnenieveci.
Dôkazom je priamy poznatok alebo výsledok činnosti orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu,

ktorý získal pomocou dôkazného prostriedku a slúži na objasnenie skutočností, ktoré sú predmetom
dokazovania. Podmienkou, aby dôkazom mohlo byť naozaj „všetko, čo môže prispieť na náležité
objasnenie veci“, je, aby išlo o dôkazy získané zákonným spôsobom. Za zákonný spôsob získania
dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle § 119 ods. 3 Trestného poriadku treba podľa judikatúrypovažovať jednak splnenie formálnych (procesných) podmienok, vyžadovaných Trestným poriadkom
alebo iným osobitným zákonom na vykonanie konkrétneho dôkazu, a jednak splnenie materiálnych
(obsahových) podmienok, t. j. aby úkon, použitý dôkazný prostriedok na vykonanie, resp. získanie

dôkazu, bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť (pozri
rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 38/2003-I, a ZSP 74/2006). Zároveň netreba
opomenúťaj§119ods.4Trestnéhoporiadku,podľaktoréhostranamôžedôkazobstaraťalebodaťnávrh
na jeho vykonanie, avšak sama ho vykonať nemôže. Predmetná činnosť náleží len orgánom činným v
trestnom konaní, prípadne súdu.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať len v takých
prípadoch, keď zistené porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru. Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonávaní
dôkazov tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak mal negatívny materiálny
dopad na práva obvineného, teda vtedy, ak odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v

rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje (pozri rozhodnutie
najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 24/2020-I).

Pokiaľ ide o vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Trestného
poriadku, treba zároveň dodať, že ak dovolateľom tvrdená nezákonnosť dôkazu spočíva v zásadnom

porušení práva obvineného na obhajobu, ku ktorému malo dôjsť pri jeho získaní alebo vykonaní, takto
vecne vymedzená chyba zodpovedá (v prípade jej preukázania) iba dovolaciemu dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, ktorý je v tomto prípade vo vzťahu k dôvodu dovolania podľa
písm. c) tohto ustanovenia v pomere špeciality. Pritom platí, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi
dovolania, ktoré sú v ňom uvedené podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb

napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie
právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich
hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke
pod č. 120/2012-I). Povedané inými slovami, pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je
rozhodujúca ich vecná špecifikácia dovolateľom a nie ich označenie podľa § 371 Trestného poriadku.

Dovolateľ v rámci týchto dovolacích dôvodov namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí okresného
a krajského súdu, nevyhovenie jeho návrhu na vykonanie ďalších dôkazov, a nezákonnosť sledovania
jeho osoby v zmysle § 113 ods. 4 Trestného poriadku, čo podľa obvineného spôsobilo nezákonnosť
procesného postupu pri získavaní dôkazov, čím teda nemohol existovať zákonný dôvod vznesenia

obvinenia, nadväzne ani na podanie obžaloby a súdne konanie o nej, s ktorou sa, podľa obvineného,
okresný a krajský súd dostatočne nevysporiadali.

K uvedenému sa žiada uviesť, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu sám osebe nie je
dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý predpokladá porušenie

práva na obhajobu len v procesnoprávnom význame a nezahŕňa prípady nedostatku odôvodnenia
súdneho rozhodnutia, avšak podľa ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky
je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantne´ otázky súvisiace s

predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolene´ účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasni´ skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizovane´ základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. II. U´S 209/04, IV. ÚS 350/2014, a II. ÚS 449/2015).

Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi pripomenul, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z

21. januára 1999, č. 30544/96). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, č. 21522/93, vo veciHiggins a ostatní proti Francúzsku z 19. februára 1998, č. 134/1996/753/952). Z práva na spravodlivú
súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na
vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, č. 13942/88, rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. U´S 410/06 a primerane rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 155/2018).

Vo vzťahu k nevyhoveniu návrhu obvineného na vykonanie ďalších dôkazov (znaleckého dokazovania
psychologickým vyšetrením všetkých troch spoluobvinených) dovolací súd poukazuje na argumentáciu

krajského súdu, že takéto znalecké dokazovanie by bolo v tomto prípade neúčelné a nadbytočné, keďže
boli to práve obvinení C. U. a H. H., ktorí obvineného MUDr. E. S. vo svojich výpovediach (akoby
svedkovia), usvedčovali z trestnej činnosti, nie opačne. Krajský súd nenašiel dôvody, pre ktoré by mal
výpovede spoluobvinených C. U. a H. H. považovať za nehodnoverné, aj v súvislosti s výsledkami a
najmä hodnotením znaleckého dokazovania vo vzťahu k ich osobám.

Pokiaľ ide o námietku obvineného ohľadom ním argumentovanej nezákonnosti sledovania jeho osoby v
zmysle § 113 ods. 4 Trestného poriadku, dovolací súd opätovne poukazuje na argumentáciu krajského
súdu, ktorý uviedol, že aj sledovanie osoby obvineného v čase, keď sa premiestňoval z bodu A do
bodu B, jednoznačne z hľadiska účelu a technickej realizácie spadá pod sledovanie osoby podľa §
113 ods. 1 Trestného poriadku. Týmto sledovaním sa zisťuje v prvom rade pohyb a poloha sledovanej

osoby. Príkaz podľa § 113 ods. 4 Trestného poriadku by prichádzal do úvahy vtedy, ak by bola dotknutá
osoba sledovaná vo vnútri vozidla, akú činnosť vyvíja v tom vozidle a čím by sa mohlo sledovaním zistiť
trebárs, že obvinený skutočne dal U. sáčok s pervitínom. V tomto prípade však nedošlo k sledovaniu
jeho činnosti vo vozidle, ale iba k sledovaniu pohybu jeho osoby, kde bolo zistené, že sadol do H.
auta, ako osoba sa v aute evidentne, bez použitia ďalšieho sledovania jeho činnosti v aute, nachádzal,

kde následne v Demänovej vystúpil a pritom opäť nastúpil do uvedeného auta a na základe toho bolo
potom auto zastavené. Stále však ide po obsahovej stránke o obyčajné sledovanie osoby a jej polohy
a pohybu bez toho, aby došlo k jej sledovaniu v inom priestore, teda nikto nesledoval, čo konkrétne
sledovaná osoba robí vnútri automobilu. O uvedenom svedčí aj zákonná dikcia, z ktorej je možno vyčítať
účel sledovania podľa § 113 ods. 4 Trestného poriadku, posledná veta, v zmysle ktorého pri vstupe do

priestorov neslúžiacich na bývanie alebo na pozemky, ktoré nie sú verejne prístupné, sa nesmú vykonať
iné úkony ako tie, ktoré sú nevyhnutné na vykonanie sledovania. Z uvedeného vyplýva, že sledovanie
podľa odseku 4 je spravidla aj spojené so vstupom na tieto iné priestory alebo pozemky, kde sa má
dotknutá osoba sledovať a je zamerané na zistenie činnosti tejto osoby v týchto priestoroch (garáž,
pivnica, sklad atď. a za istých okolností aj motorové vozidlo), čo však v tomto prípade naplnené nebolo,

keďže nedošlo k sledovaniu osoby v rámci vnútorného priestoru vozidla Volvo, ale len k sledovaniu jej
presunu týmto vozidlom „zvonku“ za účelom monitoringu jej pohybu, preto nebol ani potrebný osobitný
príkaz za týmto účelom. Týmto výkladom by totiž vznikla absurdná situácia, kedy by pri každom presune
sledovanej osoby povedzme autom, autobusom, taxíkom atď. musel byť vydávaný ďalší príkaz na
sledovanie osoby podľa § 113 ods. 4 Trestného poriadku v inom priestore neslúžiacom na bývanie, čo

určite nie je v súlade s účelom predmetných zákonných ustanovení. Pre úplnosť dovolací súd dodáva,
že zo spisového materiálu vyplýva, že predmetné sledovanie bolo vykonané na základe príkazu na
sledovanie vydaného podľa § 113 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Trestného poriadku prokurátorom Okresnej
prokuratúry Poprad z 19. februára 2020, vedeného pod číslom I PO-V-2/2020/7706-24.

Je potrebné taktiež zdôrazniť, že trestné konanie sa posudzuje komplexne ako jeden celok a nie je
možné z hľadiska zachovania práv obvineného hodnotiť len niektoré parciálne, jednotlivo extrahované
úkony, resp. postupy a na základe nich konštatovať zásadné porušenie jeho obhajobných práv. Najvyšší
súd však z obsahu rozsudku okresného súdu, ako ani uznesenia krajského súdu nezistil žiadne
skutočnosti svedčiace o tom, že by v priebehu konania na súdoch nižšieho stupňa došlo k porušeniu

práva obvineného na obhajobu. Naopak, jeho právo na obhajobu bolo v priebehu trestného konania
v plnom rozsahu zachované, pričom obvinený mal možnosť zúčastňovať sa hlavných pojednávaní a
uplatňovaťsvojepráva,čiužosobnealeboprostredníctvomobhajcov,pričomtotosvojeprávovpriebehu
konania aj aktívne využíval.

V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku najvyšší súd najprv
vo všeobecnosti uvádza, že predmetný dovolací dôvod je upravený alternatívne - buď je rozhodnutie
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo vychádza z nesprávneho použitia
iného hmotnoprávneho ustanovenia. V obidvoch prípadoch však platí existencia právnej chyby, nieskutkovej. V dôsledku toho dovolací súd pri uplatnení tohto dôvodu nemôže skúmať a spochybňovať
skutkové zistenia, nakoľko ťažisko dokazovania v trestnom konaní je totiž pred prvostupňovým súdom
a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len odvolací súd. Pri posudzovaní

opodstatnenosti tohto dovolacieho dôvodu dovolací súd hodnotí skutkový stav len z hľadiska, či
skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu hodnotí
aj skutočnosť, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v tzv. skutkovej vete
rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu (pozri
rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 47/2008). Prostredníctvom tohto dôvodu

nemožno nahrádzať iné mimoriadne opravné prostriedky (obnovu konania a zrušenie právoplatných
rozhodnutí v prípravnom konaní), ktoré slúžia na nápravu nedostatkov v skutkových zisteniach.

Povedané inými slovami predmetný dovolací dôvod dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky
skutkové, tzn. nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a
druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý

skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu. Ďalej predpokladá výlučne chyby právne,
ktoré sa dotýkajú právneho posúdenia zisteného skutku v tom zmysle, že tento bol v rozpore s Trestným
zákonom posúdený buď ako prísnejší alebo miernejší trestný čin, alebo že vôbec nemal byť posúdený
ako trestný čin pre existenciu niektorej Trestným zákonom predpokladanej okolnosti vylučujúcej trestnú
zodpovednosť páchateľa alebo protiprávnosť činu. Spomenutý dovolací dôvod je okrem toho daný aj

nesprávnou aplikáciou iného hmotnoprávneho ustanovenia, ktorá nemusí bezprostredne súvisieť len s
právnym posúdením skutku, ale sa môže dotýkať, napr. rozhodovania o treste, či ochrannom opatrení
(pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 47/2014-II).

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol v napadnutom

rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo môže spočívať
v kvalifikácii zisteného skutku ako iného trestného činu, než ako zodpovedá správnemu použitiu zákona,
alebožeobvinenýboluznanýzavinnéhozprísnejšiehotrestnéhočinu,nežktoréhosasúdenýmskutkom
dopustil. Právnym posúdením skutku sa rozumie jeho hmotnoprávne posúdenie. Podstatou správneho
posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok ustálený v napadnutom rozhodnutí súdu

v pôvodnom konaní bol subsumovaný (podriadený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu
upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie
tohto dovolacieho dôvodu. Východiskom pre zistenie tohto dovolacieho dôvodu je opis skutku, ako bol
ustálený v príslušnom výroku, t. j. v tzv. skutkovej vete napadnutého rozhodnutia vo veci (primerane
uznesenie najvyššieho súdu z 10. februára 2010, sp. zn. 3 Tdo 39/2009). Predmetom tohto dovolacieho

dôvodu tak (ako už bolo vyššie uvedené) môže byť len nesprávne právne posúdenie v skutkovej vete
rozhodnutia ustáleného skutku, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie
je možné akokoľvek dopĺňať a meniť (pozri tiež stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu
zverejnené v Zbierke pod č. 3/2011).

Nesprávnosť právnych úvah uvedených v odôvodnení dovolaním napadnutého rozhodnutia nie je
dôvodom na konštatovanie splnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku,akskutkovávetavýrokuovinezodpovedápodľahodnoteniadovolaciehosúdupoužitejprávnej
kvalifikácii. Ak dovolacie námietky (sčasti) smerujú proti skutkovým zisteniam a tomu zodpovedajúcim
dôkazným hodnotiacim úvahám súdu, tak v celom tomto rozsahu ich nemožno v dovolacom konaní (na

rozdiel od konania odvolacieho) preskúmavať. Relevantné (preskúmateľné) sú námietky voči samotnej
právnej kvalifikácii, ale len v tom rozsahu, v ktorom túto kvalifikáciu spochybňujú z hľadiska reálií súdom
zisteného skutku (teda nie z hľadiska iných skutkových zistení) (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu
zverejnené v Zbierke pod č. 49/2013-I).

Pod pojmom „skutok“ treba rozumieť udalosť vo vonkajšom svete vyvolanú aktívnym alebo pasívnym
prejavom vôle páchateľa (konaním), ktoré sa stáva trestným činom, ak vyčerpáva znaky skutkovej
podstaty niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona (pozri rozhodnutie
najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 46/2013). Vo vzťahu k pojmu „skutková veta“, je
potrebné uviesť, že odráža faktické okolnosti, ktoré sú právne relevantné z hľadiska základnej alebo

kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu, teda kvalifikačne použitého ustanovenia osobitnej časti
Trestného zákona (pozri stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke
pod č. 14/2019-I). Pre úplnosť skutkovej vety postačuje, ak obsahuje pojmy a gramatické formulácie,
ktoré významovo zodpovedajú (všetkým) znakom skutkovej podstaty trestného činu. Rovnako musí byťodrazom právnej vety, nie však jej kópiou. Je neprístupné formulovať skutkovú vetu spôsobom, že táto
síce vo výsledku obsahuje všetky zákonné znaky danej skutkovej podstaty, ale je nepreskúmateľná v
tom, akým konkrétnym konaním a za akých konkrétnych okolností malo dôjsť k spáchaniu trestného

činu. Skutková veta (popis skutku) nie je totožná s právnou vetou a spravidla nepoužíva terminológiu
právnej vety (teda terminológiu dotknutého zákonného ustanovenia), aj keď sa niekedy použité výrazy
a formulácie skutkovej a právnej vety nevyhnutne prekrývajú (zhodujú). Skutková veta však musí
s dostatočnou obsahovou určitosťou vyjadrovať všetky skutkové okolnosti, ktoré sú kvalifikačným
momentom použitej právnej kvalifikácie (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod

č. 22/2015-III).

Skutková veta má teda stručne a výstižne vyjadriť žalovaný skutok, ktorého sa obžalovaný podľa zistenia
súdu dopustil. Skutok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného, musí byť v tzv. skutkovej vete rozsudku
vymedzený v zmysle § 163 ods. 1, písm. c), ods. 3 Trestného poriadku (predovšetkým spôsob jeho
spáchania) tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu, za ktorý bol

obžalovaný uznaný vinným. Ak neobsahuje skutková veta vo výroku o vine úplný popis skutočností
rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty; teda ak pri formulovaní skutkových
záverov súd opomenie určitú, nie bezvýznamnú časť skutkových zistení, ktoré vyšli v konaní najavo,
dochádza k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivý proces (pozri rozsudok najvyššieho súdu z
9. decembra 2010, sp. zn. 1 TdoV 22/2010, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. januára

2016, sp. zn. III. ÚS 509/2015, a z 20. decembra 2017, sp. zn. II. ÚS 521/2017).

Najvyšší súd (ako jeho judikatúra už chronicky zdôrazňuje) teda v zmysle dovolacieho dôvodu podľa §
371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku len posúdi, či skutok zistený súdom zodpovedá použitej právnej
kvalifikácii (všetkým jej znakom). Nevstupuje do procesu hodnotenia dôkazov, teda dôkazy nehodnotí

aninepreskúmavasprávnosťúvahskôrvovecikonajúcichsúdovprihodnotenídôkazov.Jepotrebnétiež
zdôrazniť, že podoba skutku uvedená vo výroku rozsudku (správnosť kvalifikácie ktorej sa preskúmava)
sa nemôže považovať za doplnenú obsahom odôvodnenia rozsudku a dovolací súd musí pri svojom
kvalifikačnom prieskume vychádzať výlučne zo skutkovej vety odsudzujúceho výroku napadnutého
rozsudku (pozri odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 22/2015).

V súvislosti s argumentáciou obvineného, že skutková veta je nepreskúmateľná v tom, akým konkrétnym
konaním a za akých konkrétnych okolností malo dôjsť k spáchaniu trestného činu, najvyšší súd uvádza,
že na naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods.

1 Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2021, pozn.) sa vyžaduje, aby páchateľ neoprávnene
konal niektorým zo spôsobov uvedených v tomto odseku [v prejednávanom prípade podľa písm. c) a
písm. d), pozn.]. Postihuje sa teda neoprávnená držba omamnej alebo psychotropnej látky, jedu alebo
prekurzora a nakladanie s nimi vo všetkých formách uvedených v odseku 1 písm. a) až d), ale nie pre
vlastnú potrebu, a to bez ohľadu na konkrétne množstvo tejto látky. Rozhodujúce bude preukázanie

okolnosti, že páchateľ mal túto látku v držbe, prípadne s ňou nakladal uvedeným spôsobom, a to na
účely jej predaja alebo distribúcie ďalším osobám, teda nie pre vlastnú potrebu.

Pod pojmom „zadováži“, uvedenom v § 172 ods. 1 písm. c) Trestného zákona (účinného do 31.
decembra 2021, pozn.), sa rozumie neoprávnené nadobudnutie resp. získanie omamnej látky alebo

psychotropnej látky (jedu alebo prekurzora) v zásade akýmkoľvek iným spôsobom, než je to výslovne
uvedené v predchádzajúcich pojmoch tohto ustanovenia (výrobou, dovozom, kúpou alebo výmenou).
Zadovážením sa teda rozumie, napr. aj získanie darovaním omamnej látky, konanie, ktoré zakladá znaky
iného trestného činu, napr. krádeže (§ 212 Trestného zákona), lúpeže (§ 188 Trestného zákona), ale
aj pestovanie rastlín (konope). „Prechovávaním“ v zmysle § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona

(účinného do 31. decembra 2021, pozn.) je akýkoľvek spôsob držby uvedených látok, pričom páchateľ
nemusí mať takúto látku priamo pri sebe, ale môže ju mať ukrytú (uloženú) na inom mieste, vrátane
jej uloženia (ukrytia) u inej osoby resp. v jej priestoroch (pozri primerane stanovisko trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 35/2016).

Z hľadiska subjektívnej stránky trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona
(účinného do 31. decembra 2021, pozn.) sa vyžaduje úmyselné zavinenie.V súvislosti s argumentmi obvineného ohľadom právneho pojmu obvyklej (bežnej) jednorazovej dávky
dovolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 20. marca 2019, sp. zn. 3 Tdo 83/2018
(zverejnené v Zbierke pod č. 22/2019), z ktorého odôvodnenia vyplýva, že obvykle jednorazovou dávkou

na použitie v zmysle § 135 Trestného zákona sa rozumie dávka drogy, ktorá sa bežne konzumuje pri
jednom použití a hmotnostne zodpovedá dávke bežne predávanej (kupovanej) na jedno použitie. Takto
určená obvykle jednorazová dávka na použitie musí obsahovať minimálne také množstvo účinnej látky,
ktoré je spôsobilé ovplyvniť psychiku jedinca, či už v zmysle útlmu alebo excitácie. Pojem „obvykle“
nemožno vykladať subjektívne vo vzťahu ku konkrétnemu konzumentovi drogy, ale všeobecne vo

vzťahu ku konkrétnej droge. Skutkové ustálenie počtu obvykle jednorazovej dávky na použitie a určenie
množstva drogy, ktoré tvorí obvykle jednorazovú dávku na použitie, je právnou otázkou a právnym
záverom, ktorý patrí do výlučnej kompetencie orgánov činných v trestnom konaní a súdu.

Najvyšší súd v kontexte vyššie uvedeného ako aj vo vzťahu k správnosti právnej kvalifikácie konania
obvineného, ktoré okresný súd kvalifikoval ako zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm.
d) Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2021, pozn.), sa stotožňuje so závermi okresného a
krajského súdu, že obvinený si svojím konaním popísaným v skutkovej vete rozsudku okresného súdu
neoprávnenezadovážilaprechovávalpoakúkoľvekdobupsychotropnúlátku,pričomsavprejednávanej
veci jednalo o pervitín s obsahom účinnej látky metamfetamínu v celkovom objeme zodpovedajúcom

minimálne 14 obvyklým jednorazovým dávkam drogy (väčšie množstvo, ako pre osobnú spotrebu
na účely Trestného zákona), ktorý je zaradený v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných
a psychotropných látkach a prípravkoch do II. skupiny psychotropných látok. ... Naplnené boli aj
ďalšie obligatórne znaky skutkovej podstaty žalovanej trestnej činnosti, keď obvinený je plne trestne
zodpovedný subjekt z hľadiska veku a príčetnosti, ktorý porušil objekt chránený Trestným zákonom,

ktorým je v tomto prípade v prvom rade ochrana zdravia spoločnosti v spojení tiež s kontrolou a riadeným
obchodovaním s predmetnými omamnými a psychotropnými látkami zo strany štátu. Svojho konania
sa dopustil úmyselne, vo forme priameho úmyslu a medzi jeho konaním a spôsobeným následkom
existuje nepochybne príčinná súvislosť. Najvyšší súd len pre úplnosť k predmetnému poukazuje na
odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, z ktorého vyplýva, že vina obvineného bola v

konaní preukázaná okrem výpovedí spoluobvinených (C. U. a H. H.), pričom v niektorých bodoch sa
s nimi zhoduje aj obvinený MUDr. E. S., aj ďalšími dôkazmi, ktoré predmetné výpovede vo viacerých
bodoch podporujú, predovšetkým znaleckým dokazovaním Kriminalistického a expertízneho ústavu
Policajného zboru k expertíze zaistených chemických stôp (vrátane výsluchu Mgr. A. M. k záverom
posudku), znaleckým dokazovaním MVDr. A. J. (k rozboru krvi a moču obvinených), ale aj znaleckým

dokazovaním PhDr. P. Š. (k psychologickému posúdeniu obvinených C. U. a H. H. vrátane posúdenia
ich všeobecnej vierohodnosti), ako aj ďalšími listinnými dôkazmi, vrátane zápisníc o prehliadkach osôb
a iných priestorov, ktoré verziu C. U. (ktorá nie je korunným svedkom) a H. H. tiež potvrdzujú; je tu teda
celá reťaz logicky usporiadaných dôkazov, ktorá obvineného MUDr. E. S. zo spáchania skutku usvedčuje
a na strane druhej vyvracia jeho obranu.

Dovolací súd sa nestotožnil s názorom obvineného, že z opisu skutkovej vety nevyplýva, akú návykovú
látku si mal zabezpečiť, ako presne a kde ju mal zadovážiť, nakoľko, ako je už vyššie uvedené,
zo skutkovej vety uvedenej v rozsudku okresného súdu vyplýva, že obvinený MUDr. E. S. si v obci
Demänová, okr. Liptovský Mikuláš, zadovážil a následne prechovával igelitové vrecko s obsahom

bielej kryštalickej látky, ktorá obsahovala metamfetamín s prímesou metylsulfonylmetánu o celkovej
hmotnosti 0,99 g (990 mg) obsahujúcich 552 mg absolútneho metamfetamínu zodpovedajúceho 14
bežným jednotlivým dávkam drog, ktoré sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa. Týmto
spôsobom zistené skutkové okolnosti zodpovedajú právnej kvalifikácii skutku. Možno teda zhrnúť, že
skutková veta obsahuje úplný popis skutočnosti rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej

podstatytrestnéhočinunedovolenejvýrobyomamnýchapsychotropnýchlátok,jedovaleboprekurzorov,
ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona (účinného
do 31. decembra 2021, pozn.).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky, ktoré obvinený v rámci dovolania a doplnenia dovolania vecne uplatnil

a ktorých podstata je zrekapitulovaná vyššie, tieto majú skutkový charakter, keďže sa nimi snaží
dosiahnuť revíziu skutkových zistení okresného súdu, ktoré si osvojil aj krajský súd a ktorých správnosť
a úplnosť nemôže najvyšší súd v tomto konaní iniciovanom obvineným skúmať ani meniť. V rámci tohto
dovolacieho dôvodu rovnako nemožno účinne namietať ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretožeurčitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu, keďže aj to by odporovalo viazanosti
dovolacieho súdu zisteným skutkom, ktorá je výslovne zakotvená v § 371 ods. 1 písm. i) veta za
bodkočiarkouTrestnéhoporiadkuaktorávyjadrujezásadu,žeúčelomdovolaciehokonaniainiciovaného

obvinenýmalebogenerálnymprokurátorom(§369ods.2Trestnéhoporiadku)jeposudzovanieprávnych
otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Námietky skutkovej povahy
sú pritom uplatniteľné len v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý
je oprávnený použiť iba minister spravodlivosti. Najvyšší súd sa preto s týmto okruhom námietok
obvineného nemohol zaoberať (primerane rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č.

7/2011 a 14/2015).

Tieto dôvody viedli najvyšší súd k záveru, že v posudzovanej veci dôvody dovolania nie sú zjavne
splnené, a preto dovolanie obvineného MUDr. E. S. podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na
neverejnom zasadnutí odmietol.

Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.