Rozsudok – Nájomná zmluva ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/33/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118201163
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Daniela Drnáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:4118201163.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov

JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: Slovenská poľnohospodárska
univerzita v Nitre, Trieda Andreja Hlinku 609/2, Nitra, IČO: 00 397 482, zastúpeného: FROLKOVIČ
Legal s.r.o., Námestie Mateja Korvína 1, Bratislava, IČO: 50 106 228, proti žalovanému: NUBIUM, s.
r. o., Trenčianska 705/55, Bratislava, IČO: 47 545 674, zastúpeného advokátom JUDr. Ján Mišura,
PhD., Kopčianska 10, Bratislava, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II č. k. 50C/24/2019-453, zo dňa 30.6.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému na vlastné náklady vypratať
nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu a to pozemok parcela registra „M., parcela č. XXXX/XXX, druh
pozemku: orná pôda, s výmerou: 17.942 m2, katastrálne územie C., obec: Z., okres Z., zapísané na
liste vlastníctva č. XXXX vedenom Okresným úradom Nitra, katastrálnym odborom a odstrániť reklamné
stavby ležiace na tomto pozemku a to konkrétne: 2 kusy jednostrannej reklamnej stavby typu Billboard
s rozmerom reklamnej plochy 5,1 x 2,4 m, ktoré sú umiestnené popri Akademickej ulici na vyššie

špecifikovanom pozemku a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 100 %.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 29.1.2018 sa žalobca domáhal vypratania
nehnuteľnosti: pozemku parcela registra „., parcelné č. XXXX/XXX, druh pozemku: orná pôda, s
výmerou: 17.942 m2, katastrálne územie C., obec: Z., okres Z., zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX
vedenom Okresným úradom Nitra, katastrálnym odborom (ďalej len „nehnuteľnosť či pozemok“), pričom
na základe návrhu predneseného na pojednávaní dňa 30.10.2019 súd prvej inštancie na pojednávaní

dňa 7.2.2021 (dňa 7.2.2020 - pozn. odvolacieho súdu) pripustil zmenu petitu v zmysle vyššie
uvedeného výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobu žalobca odvodnil tým, že je vlastníkom danej
nehnuteľnosti, pričom Zmluvou o nájme pozemku na umiestnenie reklamného zariadenia č. 43/2011/
SPU, zo dňa 21.2.2011, prenajal žalovanému časť pozemku v rozsahu nevyhnutnom pre osadenie 2
ks jednostranného reklamného zariadenia na dobu určitú od 1.3.2011 do 1.3.2014. Doba nájmu bola
medzi stranami predĺžená Dodatkom č. 2, č. 19/2014/SPU, zo dňa 4.2.2014, s termínom skončenia
doby nájmu do 31.12.2017. Mesto Nitra žalovanému ako stavebníkovi právoplatným rozhodnutím o

povolení reklamného zariadenia č. 839/2014-014-La, zo dňa 28.1.2015, dočasne povolilo umiestnenie
reklamných zariadení na pozemku žalobcu do 31.12.2017. Listom zo dňa 7.7.2017 vyzvalo žalobcu na
ukončenie nájomnej zmluvy so žalovaným, nakoľko podľa územného plánu a všeobecného záväzného
nariadenia mesta Nitra č. 3/2003, zo dňa 22.5.2003, je umiestnenie reklamných stavieb na pozemkuneprípustné a umiestnenie reklamných stavieb na ďalšie obdobie je v rozpore s ÚPN mesta Nitra.
Následne preto listom zo dňa 29.9.2017 upozornil žalovaného na skončenie doby nájmu a vyzval ho
aby do 31.12.2017 odovzdal časť pozemku, ktorá bola predmetom nájmu a odstránil reklamné stavby.

Žalovaný však výzvu ignoroval, reklamné stavby neodstránil a pozemok neodovzdal.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vo
vzťahu k skutkovému stavu zistil z listu vlastníctva č. XXXX, okres Z., obec Z., katastrálne územie C.,
že žalobca je výlučným vlastníkom pozemku parcela registra „., parcelné č. XXXX/XX o výmere 21.648

m2, druh pozemku - orná pôda
(č. 1. 3 a 173 spisu). Zo Zmluvy o nájme č. 43/2011/SPU, uzavretej dňa 21.2.2011 medzi žalobcom ako
prenajímateľom a právnym predchodcom žalovaného ako nájomcom vyplynulo, že žalobca prenechal
nájomcovi do užívania predmet nájmu: časť pozemku evidovanú na liste vlastníctva č. 2437, v rozsahu
nevyhnutnomnaosadeniedvochkusovjednostrannýchreklamnýchzariadenínasamostatnýchnosných
konštrukciách osadených v betónovom základe na Akademickej ulici v Nitre, s plochou jedného

reklamného zariadenia 5,1 x 2,4 m. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 1.3.2011 do 1.3.2014 a
nájomné bolo dohodnuté na 996 eur/1 rok za dve osadené reklamné zariadenia (č. 1. 4 spisu). Dodatkom
č.1zodňa5.12.2013vstúpildozmluvnéhovzťahusúčinnosťouod1.1.2014žalovanýakonovýnájomca
(č. l. 7 spisu). Dodatkom č. 2 zo dňa 4.2.2014 si strany zmenili termín skončenia nájmu zo dňa 1.3.2014
na deň 31.12.2017 (č. 1. 9 spisu). Mesto Nitra dňa 28.1.2015 vydalo Rozhodnutie o povolení reklamného

zariadenia č. 839/2014-014-La, ktorým dočasne povolilo žalovanému (stavebníkovi) na obdobie do
31.12.2017 umiestnenie dvoch jednostranných reklamných zariadení na pozemku parcelné č. XXXX/
XXX registra „., katastrálne územie C., popri Akademickej ulici, rozmer 5100 x 2400 mm. V zmysle
bodu 4 tohto rozhodnutia bola stavebníkovi uložená povinnosť po uplynutí doby povolenia odstrániť
zariadenie, resp. povinnosť dva mesiace pred ukončením doby platnosti povolenia požiadať o vydanie

nového povolenia (č. 1. 10 spisu). Mesto Nitra ako príslušný stavebný úrad pre povoľovanie reklamných
stavieb výzvou zo dňa 7.7.2017 vyzvalo žalobcu na ukončenie nájomnej zmluvy č. 43/2011/SPU zo
dňa 21.2.2011, nakoľko reklamná stavba bola povolená ako stavba dočasná do 31.12.2017 a podľa
Územného plánu mesta Nitry je umiestnenie tejto reklamnej stavby neprípustné (č. 1. 11 spisu).

4. Podľa odpovede mesta Nitra (na žiadosť žalobcu - pozn. odvolacieho súdu) zo dňa 23.1.2018,
umiestnenie reklamných stavieb na ďalšie obdobie by bolo v rozpore so záväznou časťou Územného
plánu mesta Nitra a z tohto dôvodu bolo deklarované, že doba trvania reklamných stavieb nebude
mestom Nitra predĺžená (č. 1. 12 spisu). Žalobca listom zo dňa 29.9.2017 ukončil nájomný vzťah zo
Zmluvy č. 43/2011/SPU a jej Dodatku č. 1 a č. 2 a žalovaného vyzval, aby do 31.12.2017 odovzdal

časť pozemku v stave, v akom mu bol odovzdaný. Výpoveď bola žalovanému doručená dňa 11.10.2017
(č. 1. 22, 23 spisu). Notárskou zápisnicou zo dňa 21.2.2020, č. N 208/2020, NZ 5635/2020, NCRIs
5775/2020 notár osvedčil, že sa dňa 20.2.2020 na požiadanie účastníka o 08:52 hod. dostavil na
rázcestie Akademickej a Výstavnej ulice v Nitre, pričom na parcelách patriacich žalobcovi sa nachádzali
dva reklamné pútače, ktoré mali v hornej časti po obvode reklamnú tabuľku s názvom „Z.“; skutkový stav

bol zachytený aj prostredníctvom fotografií (č. 1. 170 a nasl. spisu).

5. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že dňa 29.1.2018 podal žalobca žalobu na Okresnom súde
v Nitre, keď na námietku miestnej príslušnosti pri prvom úkone žalovaného bola žaloba dňa 12.4.2019
postúpená na Okresný súd Bratislava II s poukazom na § 41 a § 43 C. s. p.. V konaní bolo nesporné, že

žalobcaapôvodnýnájomcaD..E.Q.-Z.uzatvoriliZmluvuonájmepozemkunaumiestneniereklamného
zariadenia reg.
č. 43/2011/SPU, zo dňa 21.2.2011, na základe ktorej žalobca prenajal pôvodnému nájomcovi časť
pozemku v rozsahu nevyhnutnom pre osadenie dvoch kusov jednostranného reklamného zariadenia na
dobu určitú od 1.3.2011 do 1.3.2014. Dodatkom k nájomnej zmluve č. 1 zo dňa 5.12.2013 vstúpil do

nájomného vzťahu namiesto pôvodného nájomcu (D.. E. Q. - Z.) nový nájomca (žalovaný), keď podľa
bodu 2 a 3 s účinnosťou od 1.1.2014 pristúpil k nájomnej zmluve a prebral v celistvosti všetky práva a
povinnosti pôvodného nájomcu. Dodatkom k nájomnej zmluve č. 2 sa žalobca a žalovaný dohodli na
predĺžení doby nájmu do 31.12.2017.

6. Taktiež mal súd prvej inštancie za preukázané, že mesto Nitra v zmysle § 71 Stavebného zákona
vydalo rozhodnutie č. 839/2014-014-La, zo dňa 28.1.2015, ktorým dočasne povolilo stavebníkovi
(žalovanému) na obdobie do 31.12.2017 umiestnenie dvoch kusov jednostranných reklamných
zariadení na pozemku parcela č. XXXX/XXX registra M., katastrálne územie C., popri Akademickej ulici,rozmer 5100 x 2400 mm, pričom podľa bodu 4 podmienok rozhodnutia po uplynutí doby povolenia
muselo byť zariadenie odstránené, resp. vlastník zariadenia musel 2 mesiace pred ukončením doby
nájmu povolenia požiadať o vydanie nového povolenia. Uviedol, že žalobca v konaní preukazoval, že

mesto Nitra ho vyzvalo k ukončeniu nájomnej zmluvy so žalovaným vzhľadom k tomu, že sa jednalo o
dočasnú stavbu a preto umiestnenie reklamnej stavby bolo v rozpore s Územným plánom mesta Nitra
a všeobecne záväzným nariadením č. 3/2003, pričom žiadalo doručiť doklad o ukončení nájomného
vzťahu a zabezpečiť odstránenie reklamnej stavby z pozemku ku dňu 1.1.2018. Žalobca preto listom zo
dňa 29.9.2017 oznámil žalovanému ukončenie nájomného vzťahu z nájomnej zmluvy č. 43/2011/SPU

a jej Dodatkov č. l a č. 2 a súčasne vyzval žalovaného, aby do dňa 31.12.2017 odovzdal časť pozemku
na parcele č. XXXX/XXX, katastrálne územie C., aby odstránil reklamné stavby a vyrovnal podlžnosti
z nájomného vzťahu.

7. Na základe predložených dôkazov v konaní o vydanie rozhodnutia o zmenu doby trvania reklamnej
stavby súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný dňa 29.12.2017 (t. j. dva dni pred uplynutím doby

trvania nájmu) podal žiadosť o predĺženie doby trvania predmetnej reklamnej stavby a v stavebnom
konaní podal odvolanie proti rozhodnutiu č. 144/2018-016-Re zo dňa 21.3.2019, ktorým stavebný úrad
zastavil konanie. Rozhodnutím č. OU-NR-OVBP2-2019/031449-002, zo dňa 27.11.2019, Okresný úrad
v Nitre zamietol odvolanie žalovaného, pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplynulo, že žalovaný
nepreukázal iné právo k pozemku a keďže žalobca podal žalobu na Okresnom súde Bratislava II,

nájomný vzťah sa neobnovil. Zároveň mal za preukázané, že dňa 13.2.2020 podal žalovaný na Krajský
súd v Nitre žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu v Nitre, o ktorej Okresný
súd (Krajský súd - pozn. odvolacieho súdu) v Nitre rozhodol rozsudkom sp. zn. 11S/23/2020, zo dňa
13.4.2021 tak, že žaloba bola zamietnutá.

8. Súd prvej inštancie sumarizujúc uviedol, že žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, keď argumentoval,
že na pozemku parcela č. XXXX/XXX registra „., katastrálne územie C. popri Akademickej ulici, nemá
u žalobcu umiestnené žiadne hnuteľné veci a preto neuznal uplatnený nárok žalobcu na vypratanie
pozemku dôvodiac, že žalobca nemá žiadny právny dôvod na vypratanie s poukazom na to, že reklamná
stavba je nehnuteľnou vecou a preto ju nemožno vypratať. Okrem toho poukázal na postup žalobcu

pri odôvodnení ukončenia nájomného vzťahu a mal za to, že stavebný úrad nemá oprávnenie na
plošnú reguláciu akéhokoľvek typu a druhu stavieb, ani reklamných stavieb, preto argumentáciu žalobcu
odvolávajúceho sa na územný plán považoval za neprípustnú. Žalovaný tiež preukazoval listinnými
dôkazmi, že v konaní nie je preukázaná skutočná poloha reklamných stavieb, tieto nie sú uvedené
ani v Zmluve o dobrovoľnom vklade podniku a tiež tvrdil, že žalobcom predložená Notárska zápisnica

neobsahuje žiadne geometrické zameranie a pre právne účely je nepoužiteľná. Žiadal preto žalobu
v časti výroku o vypratanie pozemku zamietnuť a v časti odstránenia reklamných zariadení konanie
zastaviť, nakoľko právomoc konať o súhlase s odstránením reklamnej stavby prislúcha inému orgánu
ako civilnému súdu s poukazom na
§ 88 ods. 7 zákona č. 50/1976 Zb. (ďalej len „Stavebného zákona“).

9. V posudzovanej veci súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca dostatočne preukázal existenciu
nájomného vzťahu, existenciu reklamných zariadení a ukončenie nájmu, keď mal za zrejmé, že doba
nájmu uplynula dňa 31.12.2017. Žalobca vzhľadom na to, že žalovaný pozemok vo vlastníctve žalobcu
nevypratal na základe výzvy ku dňu 31.12.2017, podal dňa 29.1.2018 žalobu o vypratanie v súlade s

§ 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda v lehote 30 dní. Dodal, že uvedené zákonné ustanovenie
sa vzťahuje na prípady, keď nájomca užíva veci aj po skončení nájmu, čo žalovaný potvrdil tým, že
uhrádzal žalobcovi nájomné. Keďže žalobca nemal od účinnosti Stavebného zákona podľa § 88 ods.
7 inú možnosť ukončenia nájomného vzťahu so žalovaným ako domáhať sa vypratania nehnuteľnosti
podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný odmietol ukončiť nájomný vzťah a podal

žiadosťopredĺženielehotydobynájmupodľa§67ods.4Stavebnéhozákona,súdprvejinštancieprávnu
ochranu žalobcu posúdil podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka a podľa § 90 ods. 5 Stavebného
zákona, podľa ktorého je prípustné, aby o odstránení stavby rozhodol aj súd.

10. Vo vzťahu k upozorneniu žalovaného na znenie § 88 ods. 8 Stavebného zákona účinného od

1.6.2021 (od 1.5.2021 - pozn. odvolacieho súdu) a s tým súvisiacej argumentácii, že na odstránenie
predmetných reklamných stavieb je potrebné aplikovať právomoc stavebného úradu poukázal na
to, že uvedený spor je vedený na súde od 28.1.2018, keď postup žalobcu bol stavebnému úradu
známy (ako to vyplýva z odôvodnení rozhodnutia stavebného úradu) a zdôraznil, že ak by sa žalobcažalobou nedomáhal vypratania nehnuteľnosti podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka a odstránenia
reklamnej stavby, jeho vlastnícke právo podľa § 123 Občianskeho zákonníka by bolo ohrozené, nakoľko
by došlo k automatickému obnoveniu nájomného vzťahu. V záujme právnej istoty žalobcu, s poukazom

na zákonnú možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva dospel k záveru, že prichádza do úvahy
právna ochrana podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom Stavebný zákon takýto postup
nevylučuje ani po účinnosti Stavebného zákona od 1.5.2021
(§ 90 ods. 5 Stavebného zákona). Poznamenal tiež, že v danom prípade sa neuplatní zásada lex
specialis derogat legi generali, nakoľko Stavebný zákon ako lex specialis upravuje otázku odstránenia

stavieb aj vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Bol názoru, že zákonodarca v
§ 90 ods. 5 Stavebného zákona mal na mysli prípad žalobcu, keď vlastník nehnuteľnosti sa môže
domáhať svojho práva podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

11. Zároveň uviedol, že napriek tomu, že reklamná stavba je od účinnosti novely Stavebného zákona od
2.1.2015 definovaná ako nehnuteľnosť (§ 43 Stavebného zákona), s prihliadnutím na výklad § 119 ods.

1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého veci sú hnuteľné alebo nehnuteľné a nehnuteľnosťami
sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom, je potrebné posudzovať dočasnú stavbu
(billboard) ako „stavbu spojenú so zemou“ výkladom podľa Občianskeho zákonníka a nie výkladom
uskutočneným pre účely Stavebného zákona. Ozrejmil, že z právneho hľadiska je nehnuteľná vec takou
vecou, ktorú nemožno premiestniť a stavbou je každý objekt, ktorý je stavaný a následne skolaudovaný

podľa príslušných stavebno-právnych predpisov. Nehnuteľnosť v ponímaní § 119 ods. 2 Občianskeho
zákonníka je len stavba, ktorá je spojená so zemou pevným základom, pričom pevný základ sa skúma
z technického hľadiska najmä s ohľadom na to, či stavbu bez narušenia jej hospodárskeho významu
možno premiestniť, keď v danom prípade reklamné zariadenie ako stavba je stavbou, ktorú je možné
premiestňovať, preto žalobe v časti o vypratanie vyhovel.

12. K námietke žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu, či polohu reklamných stavieb,
ktoré sú predmetom tohto sporu mal súd prvej inštancie za to, že konanie žalovaného javí známky
špekulácie a obštrukcie, keďže z predložených dôkazných listín, ako Dodatku č. 1 k Zmluve o nájme je
zrejmé, že sám žalovaný dodatok podpísal, pristúpil ku všetkým právam a povinnostiam, teda nejedná

sa o nájomnú zmluvu s ktorou nebol oboznámený, a preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že nájomnú
zmluvu neprevzal, teda, že v rámci prechodu práv a povinností nie je súčasťou Zmluvy o dobrovoľnom
vklade, keď navyše sám v čase konania nájomnou zmluvou disponoval, resp. túto zmluvu uvádzal v
stavebnom konaní s cieľom a úmyslom jej účinnosť predĺžiť. Žalovaný tiež potvrdil, že nájomné za
sporné reklamné stavby naďalej uhrádzal žalobcovi, avšak žalobca mu tieto platby vždy vrátil, navyše

sám žalovaný existenciu sporných reklamných stavieb potvrdzoval v stavebnom konaní, k čomu súd
prvej inštancie poukázal na konanie vedené na Okresnom úrade v Nitre, ako aj na žalobu a rozsudok
Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/23/2020-283, zo dňa 13.4.2021
(č. l. 384 a č. l. 422 spisu) a tiež na fotodokumentáciu týchto stavieb predloženú žalobcom v konaní.
Vo vzťahu k právnym záverom žalovaného ohľadom regulácie stavieb, či usporiadania funkčného

využívania územia pri územnoplánovacej činnosti tieto považoval za irelevantné pre daný prípad, pričom
by pre žalovaného ani nepriniesli rozhodnutie v jeho prospech.

13. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie za použitia § 123, § 663, § 676 ods. 1, ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 43 ods. 1, ods. 2, § 67 ods. 4, § 88 ods. 1,

ods. 6 až odsek 8, § 90 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 zákona č. 50/1976 Zb. dospel k záveru, že žaloba je
dôvodná. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2
C. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v spore plne úspešný, priznal proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

14. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov
jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že neboli splnené procesné podmienky, že súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.15. Namietal, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z ktorého dôkazu bolo možné vyvodiť
existenciu žalobcom tvrdených reklamných stavieb, nakoľko z predložených dôkazov taká skutočnosť
nevyplynula a súd prvej inštancie odkazoval na doklady, ktoré predstavovali v skutočnosti dôkaz

o existencii nejakých stavieb (fotografia) a dôkaz o želanom a predpokladanom stave ešte pred
umiestňovaním reklamných stavieb na akékoľvek miesto, ktorým mala byť zmluva, resp. rozhodnutie
správneho orgánu v čase, keď žalovaný ešte neexistoval, čo je zrejmé z obchodného registra. Dôvodil,
že nadobudol veľké množstvo reklamných stavieb na základe Zmluvy o dobrovoľnom vklade podniku
a navrhol aj vykonanie dôkazu v podobe oboznámenia sa s danou zmluvou zo dňa 20.3.2013 spolu s

prílohou (zoznamom reklamných stavieb), preto bol názoru, že nemožno hovoriť o neúčinnom popretí
existenciedanýchreklamnýchstavieb.Malzato,žesúdprvejinštancievyvodzovalztaktonespôsobilých
dôkazov nesprávne skutkové závery, ktoré z takých dôkazov vyvodzovať nemožno. Aj keď sa žalobca v
priebehu konania pokúsil odstrániť tento problém notárskou zápisnicou, ani táto nepredstavuje spôsobilý
dôkaz o polohe/existencii žalobcom tvrdených reklamných stavieb, nakoľko ide o činnosť regulovanú
osobitným predpisom, na ktorú notár nemá oprávnenie, keď notár nemôže svojím vyhlásením nahrádzať

skutočnosti, ktoré je možné zisťovať vyjadrením znalca a/alebo na to oprávneného geodeta. Metóda,
ktorú použil notár nie je metodologicky správna pre určovanie polohy stavieb a pozemkov a už vôbec
nie reklamných stavieb na konkrétnom pozemku. Notár nemá oprávnenie podľa zákona č. 216/1995 Z.
z. na činnosť, ktorej výsledkom majú byť overené geometrické plány a/alebo iné výsledky geodetických
prác a ani na činnosť podľa § 16 ods. 1 zákona č. 382/2014 Z. z.

16. Zároveň namietal, že súd prvej inštancie uviedol, že pripustil zmenu žaloby, ale táto skutočnosť sa
neprejavila v dôvodoch a konštatovaní súdu prvej inštancie o tom, že nájomný vzťah mal skončiť ku
dňu 31.12.2017 a žalobca mal podať včas žalobu dňa 29.1.2018 (odsek 41 napadnutého rozhodnutia).
Argumentoval, že nie je logické a ani odôvodnené, že žaloba ako úkon podľa § 676 ods. 2 Občianskeho

zákonníka mohla byť podaná včas, keď prejav vôle, ktorý je imanentnou súčasťou definície právneho
úkonu
(§ 34 Občianskeho zákonníka) bol menený až následne, v priebehu súdneho konania a to po uplynutí
lehoty podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, o ktorej uvažoval súd prvej inštancie uvedením
dátumu podania žaloby 29.1.2018. Mal za to, že potom nemôže byť správny záver súdu prvej inštancie

o tom, že nájomný vzťah medzi stranami, ak existoval, mohol z tohto dôvodu skončiť ku dňu 31.12.2017,
teda súd prvej inštancie vyvodil nesprávny skutkový záver z vykonaných dôkazov o dátume skončenia
nájmu. Nakoľko sa súd prvej inštancie vo vzťahu k otázke návrhu na pripustenie zmeny žaloby žiadnym
spôsobom nevyjadril, napadnutý rozsudok v danej časti nepovažoval za preskúmateľný a jasne a
zrozumiteľne odôvodnený tak, aby to nezasahovalo do práva žalovaného na spravodlivé konanie, keď

ide o významnú právnu otázku, súvisiacu so samotnou existenciou a zánikom nájomného vzťahu medzi
stranami, ktorá je priamo spojená aj s otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní.

17. Súdu prvej inštancie tiež vytkol, že z hľadiska obsahu nevyhodnotil Zmluvu o dobrovoľnom vklade
podniku, keď neuviedol, či v nej identifikoval reklamné stavby tvrdené žalobcom, preto bol názoru, že

súd prvej inštancie vyvodil nesprávnu skutočnosť z vykonaného dokazovania vo vzťahu k pasívnej
vecnej legitimácii žalovaného, ak ju v kontexte obsahu Zmluvy o dobrovoľnom vklade podniku a prílohy
k nej skutočne posudzoval, čo nebolo z napadnutého rozhodnutia zrejmé. V prípade ak súd prvej
inštancie nevykonal predmetný žalovaným navrhnutý dôkaz, ktorého vykonanie eventuálne mohlo mať
za následok záver o absencii pasívnej vecnej legitimácie, nesprávnym procesným postupom zasiahol

do práva na spravodlivý proces žalovaného v podobe jeho práva na zrozumiteľné a presvedčivé
odôvodnenie rozsudku, z ktorého nie je zrejmé, ako hodnotil obsah navrhovanej listiny a to samostatne
a v súvislosti s inými dôkazmi a osobitne s ohľadom na zmluvné a/alebo mimozmluvné záväzky
medzi stranami, pokiaľ mali vzniknúť, teda či s ohľadom na vykonanie dôkazu existuje pasívna vecná
legitimácia na strane žalovaného. Bol názoru, že nie je významné odkazovanie súdu prvej inštancie na

správne konania, ktoré fakticky prebiehali bez ústneho prejednania veci, kde vo verejnoprávnej rovine
pokiaľ chcel zachovať status quo, o ktorom sa mohol len zo zmluvy domnievať, že je správny, hoci
žiadne reklamné stavby uvádzané žalobcom nestaval a nemá doposiaľ vedomosť, či sa nachádzajú na
miestach, ktoré uvádza žalobca, mohol postupovať len spôsobom, ktorým postupoval. V danom prípade
však žalobca inicioval civilné súdne konanie, v ktorom sa domáhal nároku, ktorý by mal byť preukázaný

vo všetkých prvkoch, teda v otázke skutočnej existencie a polohy reklamných stavieb, ktoré uvádzal
žalobca ako dôvod užívania pozemku zo strany žalovaného, aj v otázke právneho vzťahu žalovaného
k takýmto reklamným stavbám.18. Nesúhlasil s tvrdením o obštrukcii s ohľadom na podpísanie Dodatku č. 1, ktorý predstavuje len
zmluvu deklarujúcu želaný a predpokladaný stav a nie dôkaz o tom, že taký stav skutočne existoval,
osobitne v čase vydania napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Doplnil, že pokiaľ sa v Zmluve o

dobrovoľnom vklade podniku a jej prílohe nenachádzali reklamné stavby uvádzané žalobcom, tak by bol
akýkoľvek dodatok irelevantný, nakoľko nie je zrejmé ako inak by mal v zmysle tvrdení žalobcu užívať
daný pozemok. Pasívna vecná legitimácia tak leží na strane toho, kto také reklamné stavby postavil
a žalovaný cudzie stavby odstrániť nemôže. Mal za to, že uvedené skutočnosti súd prvej inštancie pri
vykonaní dôkazu pravdepodobne nebral do úvahy a z odôvodnenia nie sú zrejmé preskúmateľné úvahy,

ktoré by poskytovali jasnú a presvedčivú odpoveď na túto podstatnú otázku, čim bolo porušené jeho
právo na spravodlivý proces. Podotkol, že hoci sa súd prvej inštancie zmienil o rozsudku Krajského súdu
v Nitre č. k. 11S/23/2020-283, nezmienil sa o kasačnej sťažnosti podanej proti tomuto rozsudku, ktorú v
konaní predložil a ktorá preukazuje skutočnosť, že sa proti tomuto rozsudku bránil. Daný postup akoby
svedčil o selekcii dôkazov v neprospech žalovaného a o porušení zásady rovnosti zbraní v civilnom
sporovom konaní s porušením základného princípu sporového konania podľa Čl. 6 ods. 1 Základných

princípov C. s. p., čím opätovne bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces.

19. Bol názoru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v otázke povahy reklamných
stavieb ako iných ako nehnuteľných vecí. Dôvodil, že skutočnosť, že je možné technicky zničiť podstatu
nehnuteľnej veci, nie je možné považovať za dôvod pre to, aby vec nebolo možné považovať za

nehnuteľnosť, pokiaľ spĺňa definičné znaky nehnuteľnosti a navyše ju považuje za stavbu aj predpis
verejného práva. Zákon takúto možnosť alebo definičnú výnimku neobsahuje a v skutočnosti súd prvej
inštancie nesprávne vec posúdil po právnej stránke, ak považoval reklamné stavby za hnuteľné veci.
Dodal, že súd prvej inštancie sa pravdepodobne snažil vysporiadať s jeho námietkou, keď poukázal na
rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/105/2008, avšak v takom prípade záver o nerelevantnosti otázky nie je na

mieste, nakoľko riešená právna otázka súvisí priamo s podstatou sporu, dôvodnosťou a správnosťou
uplatňovania nárokov zo strany žalobcu. Pri konzistentnom a správnom aplikovaní § 119
ods. 2 a § 133 Občianskeho zákonníka z hľadiska systematického, v spojení s § 43a ods. 3 písm. r) a §
43 ods. 2 Stavebného zákona ako aj § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z., nie je možné dospieť
k záveru, že reklamná stavba nie je nehnuteľnosťou. Zdôraznil, že súd prvej inštancie nemal z akého

dôkazu vyvodiť, že by reklamné stavby nespĺňali požiadavku
§ 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda že neboli spojené so zemou. Napadnuté rozhodnutie
preto považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zasahujúce do práva žalovaného na
spravodlivý proces v rovine jeho práva na preskúmateľné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a to
v miere pochopiteľnej pre priemerného adresáta.

20. Súdu prvej inštancie vytkol aj nesplnenie procesných podmienok vo vzťahu k odstraňovaciemu
nároku pri reklamnej stavbe. Namietal, že ak by malo ísť svojím predmetom o konanie, ktoré by sa
týkalo vypratania označeného pozemku, nemá na tomto žiadne hnuteľné veci a nie je zrejmé ako mohol
súd prvej inštancie rozhodnúť o povinnosti odstrániť ležiace reklamné stavby v zmysle výroku, keď

aj vlastná fotodokumentácia predložená žalobcom zobrazovala reklamné stavby stojace. Odhliadnuc
od nevykonateľnosti výroku v tomto smere argumentoval, že súd prvej inštancie nemal právomoc
na prejednanie danej veci, nakoľko táto je zverená s účinnosťou od 2.1.2015 stavebným úradom v
správnom konaní, rozhodnutia ktorých sú preskúmateľné v správnom súdnictve, čo vyplýva z § 88
ods. 1 písm. d), ods. 7 písm. b) a ods. 8 Stavebného zákona v znení účinnom do 30.4.2021. Uviedol

tiež, že v čase rozhodovania už platila nová úprava § 88 ods. 7 a ods. 8 Stavebného zákona, ktorá ešte
zvýraznila právomoc stavebného úradu a zmätočnosť prebiehajúceho konania, hoci v zmysle § 142i
ods. 2 Stavebného zákona sa mala aplikovať na správne konania, ktoré označoval žalobca a na ktoré
poukazoval aj správny súd, úprava účinná do 30.4.2021. Zdôraznil, že súd prvej inštancie neuviedol
priamo, na akom ustanovení právneho poriadku zakladá právomoc konať v danej veci. V konaní súd

prvej inštancie v skutočnosti pracoval a zaoberal sa právom vlastníka pozemku/stavby vo vzťahu k
právu vlastníka reklamnej stavby. Z napadnutého rozhodnutia vyplynulo, že nie je významný nárok a
podoba jeho uplatnenia, alebo že súd prvej inštancie posúdil vypratanie pozemku a odstránenie stavby
z neho ako totožné nároky, čo nepovažoval za pochopiteľné a ani súladné s judikatúrou dovolacieho
súdu, k čomu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/105/2008. Zhrnul, že ide

o dva samostatné nároky, ktorých uplatňovanie potom musí nevyhnutne predpokladať aj do určitej
miery odlišné skutkové a právne tvrdenia a teda aj odlišný rozsah dokazovania. Poukázal na to, že
stotožnenie vypratávacieho a odstraňovacieho nároku naráža na neskoršiu právnu úpravu Stavebného
zákona účinnú od 2.1.2015, ktorá zjavne nezobrala do úvahy všetky dôsledky zavedenia osobitnéhokonania podľa § 88 ods. 7 písm. a), písm. b) Stavebného zákona do právneho poriadku a nevysvetľuje
(ani poukazom na § 126 ods. 1 Občianskeho zákona) dôvody opomenutia § 9 a § 10 C. s. p. zo strany
súdu prvej inštancie.

21. Bol názoru, že zákonodarca neskoršou úpravou Stavebného zákona upravil spôsob domáhania
sa ochrany pri vzťahoch medzi oprávnenou osobou (ktorou môže byť aj vlastník pozemku/stavby) a
vlastníkom reklamnej stavby a neuviedol, že by tým nemalo byť dotknuté právo domáhať sa ochrany
od počiatku priamo cestou civilného súdu. Súdne orgány a správne orgány sú viazané rámcom

vymedzeným Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. V danom prípade zákon stanovuje medze, rozsah a spôsob
konania a súd prvej inštancie nezohľadnil pomer špeciality neskoršej právnej úpravy (§ 88 ods. 7
Stavebného zákona) k všeobecnej skoršej úprave (§90 ods. 5 Stavebného zákona) a dopady zavedenia
tohto inštitútu v takejto podobe v rovine všeobecného civilného procesu. Nenamietal neexistenciu
ochrany vlastníka cestou súdu, ale namietal existenciu a spôsob ochrany stanovený zákonom, ktorý
má mať inú podobu v prípade uplatňovania nárokov na odstraňovanie reklamných stavieb a ktorý sa

takto môže prejaviť vo všeobecnom civilnom konaní len v podobe nedostatku právomoci, keď ingerencia
súdnej moci prichádza do úvahy až v správnom súdnictve. Poukázal, že daný názor podporuje dikcia
§ 126 Občianskeho zákonníka, ale aj nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.6.2017, č. k. PL. ÚS
3/2016-86, ktorý považuje právomoc Stavebného úradu za existujúcu a zároveň aj prax správnych
súdov (rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/121/2018-162, zo dňa 23.5.201923 a č.

k. 23S/101/2018-309, zo dňa 25.9.2019. Mal za to, že súd prvej inštancie pochybil pokiaľ neaplikoval
na vec § 9 a § 10 C. s. p.. Ozrejmil, že stav právnej úpravy vznikol s účinnosťou od 2.1.2015, kedy
do právneho poriadku SR bol zavedený inštitút reklamnej stavby ako inžinierskej stavby, ako aj inštitút
konania o odstránení reklamnej stavby na návrh oprávnenej osoby a to bez akejkoľvek inej novelizácie
iných predpisov, pričom daná novela neuvádza možnosť konať v predmete prejednávanej veci aj zo

strany súdu, ani konštatovanie, že právo obrátiť sa v predmete konania na súd zostáva nedotknuté,
čo sa týka aj staršieho § 90 ods. 5 Stavebného zákona. Uviedol, že nie je úlohou strán v konaní a ani
súdu posudzovať kvalitu právnej úpravy, avšak vyvodzovanie opaku je v priamom rozpore s Čl. 2 ods.
2 Ústavy SR. K odvolaniu pripojil rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/121/2018-162,
zo dňa 23.5.2019 a č. k. 23S/101/2018-309, zo dňa 25.9.2019.

22. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny. K nesplneniu procesných podmienok konania uviedol, že otázkou právomoci vo veciach, v
ktorých sa podľa § 126 ods. 1 v spojení s § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník pozemkov
domáha odstránenia reklamného zariadenia (billboardu) sa zaoberal Najvyšší súd SR v uznesení

zo dňa 16.12.2020, sp. zn. 4Cdo/243/2019 a dospel k záveru, že ide o rozhodovanie z porušenia
súkromnoprávneho vzťahu definovaného v Občianskom zákonníku, ktoré nepochybne patrí aj do
právomoci súdu. S poukazom na uvedené mal za to, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru,
že právomoc súdu rozhodnúť spor, v ktorom sa domáha ochrany vlastníckeho práva podľa § 126
Občianskeho zákonníka v civilnom sporovom konaní, je daná. V súvislosti s namietaným porušením

práva na spravodlivý proces bol názoru, že napadnutý rozsudok je zodpovedajúcim spôsobom
odôvodnený, keď súd prvej inštancie svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom
na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na
prijaté právne závery, náležite sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými
pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne

posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s
predmetom konania.

23. Odmietol argumentáciu žalovaného, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s námietkou, že
žaloba nebola podaná včas, keď dôvodil, že nebola žiadna pochybnosť, že žaloba na vypratanie

nehnuteľnosti bola podaná dňa 29.1.2018, teda v zákonnej lehote 30 dní odo dňa skončenia nájmu
(dňa 31.12.2017). Odmietol aj tvrdenie žalovaného o porušení rovnosti zbraní súdom prvej inštancie
pripustením väčšej váhy dôkazu rozsudkom Krajského súdu v Nitre, č. k. 11S/23/2020-283 ako dôkazu
kasačnou sťažnosťou proti tomuto rozsudku a dodal, že samotná skutočnosť, že sa súd prvej inštancie
o podaní kasačnej sťažnosti nezmienil, nezakladá porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces,

nakoľkoprávoplatnýrozsudokvydanývsprávnomsúdnomkonanílenosvedčovalexistenciureklamných
stavieb na pozemku žalobcu (ktorú žalovaný v tomto konaní namietal), pričom obsah danej sťažnosti
nespochybňoval existenciu reklamných stavieb na pozemku žalobcu, ktorých existencia na pozemkužalobcu bola zásadným predpokladom vedenia príslušného správneho súdneho konania o povolení
reklamných stavieb, predĺženia ktorého sa žalovaný v správnom konaní neúspešne domáhal.

24. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhovaný dôkaz, a to Zmluvu
o dobrovoľnom vklade podniku a jej prílohu, ktorej vykonanie eventuálne mohlo mať za následok
záver o absencii pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného uviedol, že pasívna legitimácia
nebola a nemohla byť sporná. Poukázal na to, že žalovaný namietal nedostatok pozornosti zo strany
súdu prvej inštancie vo vzťahu k jeho kasačnej sťažnosti, ktorú podával výlučne na tom skutkovom a

právnom základe, že v príslušných správnych rozhodnutiach, ktoré v správnom súdnom konaní napádal,
vystupoval ako vlastník reklamných stavieb. Mal za to, že všetky dôkazy založené v súdnom spise,
týkajúce sa daného správneho konania (aj neskoršieho správneho súdneho konania) bez akýchkoľvek
pochybností osvedčovali, že žalovaný je vlastníkom dotknutých reklamných stavieb. Naviac, v konaní
žalovaný tiež namietal, že za umiestnenie reklamných stavieb na pozemku žalobcu platí nájomné, ktoré
je mu vracané späť. Zhrnul, že porovnanie skutkových a právnych tvrdení žalovaného v prejednávanej

veci a v správnom súdnom konaní osvedčuje špekulatívnu účelovosť tvrdení žalovaného. Bol názoru,
že súd prvej inštancie tiež správne ustálil existenciu reklamných zariadení vo vlastníctve žalovaného na
pozemku žalobcu. Námietku nesprávneho skutkového posúdenia skončenia nájmu, opierajúc sa o úkon
zmeny petitu žaloby považoval za právne irelevantnú, keď nebola žiadna pochybnosť, že žaloba bola
podaná v zákonnej lehote. Vo vzťahu k námietke žalovaného o nesprávnom právnom posúdení otázky

povahy reklamných stavieb ako iných ako nehnuteľných vecí poukázal na právne závery obsiahnuté v
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.12.2020, sp. zn. 4Cdo/243/2019 (konkrétne odsek 24).

25. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným nie je spor o tom, že v
prípade ochrany práv strán v konaní nepochybne musí existovať možnosť obrátiť sa na súd. Spor

je však v otázke modality súdnej ochrany a podoby ingerencie súdnej moci v prípade s ohľadom na
právnu úpravu. Žalovaný pripustil, že existuje rozhodnutie dovolacieho súdu, na ktoré odkazuje žalobca,
avšak nič to nemení na tom, že existujú aj rozhodnutia správnych súdov, ktoré potvrdzujú tvrdené
postupy správnych súdov a teda ingerenciu súdnej moci v konaní pred správnym súdom. Pokiaľ by
mala existovať zdieľaná právomoc v otázkach, ktoré sa týkajú odstraňovania reklamných stavieb medzi

civilným súdom a správnym orgánom, tak takýto záver nie je za súčasnej právnej úpravy možné zo
zákonavyvodiť,nakoľkonovelaStavebnéhozákonaničtakévýslovneneuviedlaacivilnýsúdpretomôže
postupovať v otázke týkajúcej sa uplatňovania nárokov smerujúcich k dosiahnutiu následku v podobe
odstránenia reklamnej stavby len v súlade s Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a s § 9 a § 10 C. s. p., teda len v
súlade s procesnými možnosťami, ktoré zákon civilnému súdu dáva, pokiaľ iným zákonom nie je taká

právomoc modifikovaná, čo v prípade zavedenia konania podľa § 88 ods. 7 a ods. 8 Stavebného zákona
v príslušných zneniach do 30.4.2021 a po tomto dátume nastalo.

26. Dôvodil, že ak žalobca tvrdil, že žaloba bola podaná dôvodne a sú naplnené podmienky § 676 ods. 2
Občianskeho zákonníka, nie je zrejmé, z akého dôvodu menil žalobu v konaní. Ad absurdum pri takejto

logike by žalobcovi stačilo podať ľubovoľnú žalobu a následne po uplynutí zákonnej doby ju meniť s
argumentáciou, že ju podal včas, odvodzujúc pretrhnutie plynutia času vadným prejavom vôle, ktorý
nebol spôsobilý dosiahnuť následok predpokladaný žalobcom. Podotkol tiež, že argumentácia žalobcu
sa odchyľuje aj od judikatúry v otázke hmotnoprávnych účinkov podanej žaloby z ktorej je zrejmé, že
plynutie času je pretrhnuté až od uplatnenia zmeny žaloby na súde (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo

dňa 30.4.2009, sp. zn. 4Cdo/87/2007). Dôležitou skutočnosťou, ktorú musí mať žalobca vždy na pamäti
v súvislosti so zmenou žaloby sú najmä jej hmotnoprávne účinky, a to predovšetkým premlčanie práva,
resp. v danom prípade plynutie doby podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Hmotnoprávna doba
totiž prestane plynúť (spočíva jej plynutie) iba vo vzťahu k tomu právu, ktoré žalobca v žalobe reálne a
kvalifikovane uplatnil. Vo vzťahu k neuplatnenému právu (teda k právu, ktoré žalobca v pôvodnej žalobe

nežaloval) pritom doba plynie ďalej.

27. Zdôraznil, že ak si žalobca uplatnil svoj nárok žalobou, bolo jeho úlohou uniesť bremená, ktoré mu
z procesného predpisu vyplývajú, teda aj v otázke existencie a polohy reklamných stavieb. Akékoľvek
reklamné stavby sa nezapisujú do katastra nehnuteľností, nie sú evidované vo verejnom registri a

všetky dôkazy v spise vychádzali len z dohody medzi stranami, ktorá však nemusí znamenať skutočný
stav. Pokiaľ v rámci svojich procesných oprávnení predkladal dôkazy na spochybnenie tvrdení žalobcu,
dôvodne predpokladal, že budú vykonané. Po preskúmaní všetkých okolností mohol dospieť k záveru,
že konal v niektorých otázkach (vrátane pasívnej vecnej legitimácie) v omyle, ak odvodzoval svojvlastnícky titul od zmluvy o dobrovoľnom vklade podniku. Bolo najmenej porovnať žalobcom označené
stavby s evidenciou v zmluve a vyvrátiť tak námietku pasívnej vecnej legitimácie, súd prvej inštancie to
však neurobil a pasívnym zostal aj žalobca. Zároveň nepovažoval za zrejmé, čo citáciou rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/243/2019 mienil žalobca, keď z daného rozhodnutia vyplýva záver,
že reklamná stavba je stavbou. V danom rozhodnutí je vyslovený názor na účel prijatia úpravy § 88
Stavebného zákona a účel „zrýchleného“ konania. Inými slovami, že reklamné zariadenia môžu mať
povahu stavby podľa § 119 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale niekedy aj nemusia, pričom v
danom prípade bolo nesporné, že takú povahu mali. Žalovaný zároveň zotrval na tom, že závery súdu

prvej inštancie o povahe reklamných stavieb v danom prípade sú nepodložené a nesprávne.

28.Žalobcavodvolacejduplikepoukázalnato,žežalovanýneargumentujeskutočnosťami,ktorébymali
za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia
a ani takými, ktoré by nebol súd prvej inštancie zvážil a zohľadnil pri vydaní napadnutého rozsudku,
pričom mal za to, že dané argumenty žalovaného nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie danej

veci.

29. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o

prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s
§ 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.4.2025 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

30. Primárne sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalovaného o nedostatku právomoci všeobecného
súdu na prejednanie danej veci, ktorú odôvodnil tým, že právomoc rozhodovať vo veci odstránenia
reklamných stavieb má len príslušný stavebný úrad v zmysle § 88 Stavebného zákona.

31. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací uvádza, že danosť súdnej právomoci je jednou z

prvoradých procesných podmienok, ktorej splnenie súd skúma z úradnej povinnosti v každom štádiu
konania (§ 161 C. s. p.). Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu
(v danom prípade súdu) riešiť otázky zákonom zverené do jeho kompetencie. V zmysle § 3 C. s.
p. súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa
zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Súkromnoprávne vzťahy sú charakteristické právnou

rovnosťou účastníkov, kedy nie je jeden z účastníkov oprávnený jednostranne ukladať povinnosti
druhému účastníkovi a ani sám si autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka
takéhoto vzťahu. Nad rámec súboru vzťahov uvedených v § 3 C. s. p. súdy prejednávajú a rozhodujú
aj iné veci, ktoré sa nezakladajú priamo na práve súkromnom, ale len za podmienky, ak to ustanovuje
zákon (§ 4 C. s. p.). Pre vyriešenie otázky, či vec patrí do právomoci súdu je nevyhnutné zistiť, z akého

právnehovzťahužalobcavyvodzujeuplatnenýnárokatovzmyslerozhodujúcichskutočnostíuvedených
v podanej žalobe.

32. Nakoľko predmetom prejednávanej veci je rozhodovanie o žalobcom uplatnenom nároku,
vyplývajúcom podľa skutkových tvrdení uvedených v žalobe z porušenia súkromno-právneho

nájomného vzťahu, definovaného v Občianskom zákonníku, súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru o tom, že prejednanie danej veci nepochybne patrí do právomoci všeobecného súdu a nie do
právomoci správneho orgánu v konaní podľa Stavebného zákona (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo/243/2019).

33. S poukazom na vyššie uvedené, podstatným pre posúdenie veci a teda aj právomoci všeobecného
súdu je skutkový základ uplatneného nároku, v ktorom sa žalobca ako vlastník a prenajímateľ
nehnuteľnosti (pozemku) domáha ochrany vlastníckeho práva pred užívaním pozemku zo strany
žalovaného aj po skončení nájmu. Z uvedeného dôvodu neobstojí poukaz žalovaného na rozhodovaciu
prax správnych súdov, nakoľko tieto skúmajú zákonnosť rozhodnutí týkajúcich sa reklamných stavieb

vydaných výhradne v správnom konaní, kde neexistuje danosť súkromno-právneho základu.

34. Zároveň odvolací súd dáva do pozornosti, že možnosť rozhodovať o odstránení stavby (vrátane
reklamnej stavby) zo strany všeobecného súdu zakladá aj § 90 ods. 5 Stavebného zákona, na ktorýpoukázal aj súd prvej inštancie, ktorého znenie nebolo zmenené ani po prijatí zákona č. 145/2021 Z.
z., ktorý s účinnosťou od 1.5.2021 novelizoval okrem iného aj ustanovenie § 88 Stavebného zákona,
na ktoré poukazoval žalovaný. V zmysle uvedeného je potom v prejednávanej veci bez právneho

významu posudzovanie charakteru reklamnej stavby z pohľadu definície nehnuteľnosti podľa § 119 ods.
2 Občianskeho zákonníka.

35. Vo vzťahu k ďalšej odvolacej argumentácii žalovaného je potrebné uviesť, že nájomná zmluva
na dobu určitú zaniká uplynutím doby, na ktorú bol nájomný pomer dohovorený, ak sa prenajímateľ

nedohodne s nájomcom inak. Podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak nájomca užíva veci
aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie
nehnuteľností na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, ako bola
dojednanápôvodne.Nájomdojednanýnadobudlhšiuakoroksaobnovujevždynarok,nájomdojednaný
na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu.

36. Predpokladom obnovenia nájomnej zmluvy zo zákona je nekonanie každej zo zmluvných strán,
konkrétne: (i) nájomca nevráti (nevydá) prenajímateľovi prenajatú vec, a teda pokračuje v jej užívaní a
(ii) prenajímateľ sa proti tomu nebráni v lehote 30 dní po skončení nájmu podaním žaloby na vydanie
veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti. Na to, aby nastalo obnovenie nájomnej zmluvy podľa § 676
ods. 2 Občianskeho zákonníka, sa nevyžaduje, aby prenajímateľ nájomcu na vydanie veci vyzval. Ak

však prenajímateľ ostane dlhšie ako 30 dní po skončení nájmu nečinný, teda nepodá voči nájomcovi
žalobu na plnenie (na vydanie veci, resp. vypratanie nehnuteľnosti), nájomcovi sa obnoví právny dôvod
na užívanie veci s účinkami ex tunc (od počiatku).

37. V zhode s argumentáciou súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že nedošlo k predĺženiu

nájomnej zmluvy zo dňa 21.2.2011 nad dohodnutú dobu nájmu (do 31.12.2017), keď podanie žaloby o
vypratanie pozemku (v prejednávanej veci) v zákonnej 30 dňovej lehote od skončenia nájmu naplnilo
podmienku uvedenú v § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý výslovne stanovuje na zamedzenie
obnovenia nájomnej zmluvy podmienku podania žaloby o vypratanie nehnuteľnosti. Žalobca teda v
prejednávanej veci nemal iný zákonný spôsob akým sa domáhať ukončenia obnovovania nájomnej

zmluvy, keď na pokračovaní nájomného vzťahu nemal záujem a skutočnosť, že až následne (na
pojednávaní dňa 30.10.2019) rozšíril žalobný petit aj o odstránenie stavby, nie je pre posúdenie
naplnenia takto určenej podmienky a dôvodnosti žalovaného nároku relevantná.

38. Neobstojí taktiež námietka žalovaného o nepreukázaní existencie reklamných stavieb, keď súd prvej

inštancie správne poukázal na nájomnú zmluvu zo dňa 21.2.2011, ku ktorej žalovaný pristúpil dodatkom
č. 1 zo dňa 5.12.2013 a ktorá bola medzi zmluvnými stranami uzatvorená práve za účelom umiestnenia
dvoch kusov reklamného zariadenia na dotknutom pozemku, ako aj na žalovaným iniciované správne
konanie, v ktorom sa domáhal zmeny doby trvania reklamnej stavby, kde práve sám žalovaný (ako
stavebník) argumentoval existenciou predmetných reklamných stavieb.

39. Práve s poukazom na uvedené správne konanie nelogicky a účelovo vyznieva v tejto časti odvolacia
argumentácia žalovaného na jednej strane argumentujúceho nepreukázaním existencie reklamných
stavieb a jeho vlastníctva k nim a na druhej strane tvrdením, že ak chcel zachovať status quo, nemohol
postupovať v správnom konaní inak. Zároveň existencia predmetných reklamných stavieb vyplýva aj

z notárskej zápisnice, vrátane pripojenej fotodokumentácie ako dôkazu plne spôsobilého pre účely
prejednávanejveciosvedčiťichexistenciunapozemkužalobcu,keďvkonanínebolopotrebnévzhľadom
na uvedené dôkazy preukazovať existenciu reklamnej stavby geometrickým zameraním. Napokon súd
prvej inštancie správne poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný v konaní sám potvrdil, že nájomné v
zmysle predmetnej nájomnej zmluvy, uzatvorenej výslovne na účel umiestnenia reklamných zariadení,

žalobcovi uhrádzal a to aj po 31.12.2017.

40. Odvolací súd taktiež dodáva, že žalovaný namietal aj nevykonanie ním predloženej Zmluvy o
dobrovoľnom vklade podniku, avšak v tejto súvislosti len hypoteticky uviedol, že by mohla mať vplyv
na jeho pasívnu vecnú legitimáciu ak by sa preukázalo, že nezahŕňa aj žalobcom označené reklamné

stavby a že mohol konať v omyle o svojom vlastníckom titule. Odvolací súd konštatuje, že takto
formulovaná námietka nepredstavuje účinné popretie pasívnej legitimácie žalovaného, pričom aj napriek
skutočnosti, že súd prvej inštancie neuviedol skutkové zistenia zo žalovaným v konaní predloženej
Zmluvyodobrovoľnomvkladepodniku,predmetnýdôkaznemárelevanciuvovzťahukposúdeniuotázkypasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorej základ súd prvej inštancie správne vzhliadol v dodatku č.
1 k Zmluve o nájme zo dňa 21.2.2011, ktorým žalovaný vstúpil do všetkých práv a povinností nájomcu a
ktorú taktiež preukazujú aj dôkazy súvisiace so správnym konaním, v ktorom sa žalovaný ako stavebník

domáhal predĺženia doby trvania reklamných stavieb.

41. Taktiež ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalovaného o porušení práva
na spravodlivý proces z dôvodu priorizovania dôkazu predloženého žalobcom (rozsudku Krajského
súdu v Nitre č. k. 11S/23/2020-283, zo dňa 13.4.2021) pred žalovaným predloženým dôkazom vo

forme kasačnej sťažnosti proti uvedenému rozsudku. Dané rozhodnutie Krajského súdu v Nitre
nepredstavovalo jediný a rozhodujúci dôkaz, ktorý by založil záver súdu prvej inštancie k argumentácii
žalovaného o nepreukázaní existencie či polohy predmetných stavieb, pričom súd prvej inštancie
neuvádzal, že by dané rozhodnutie bolo právoplatné a poukázal naň popri iných dôkazoch vrátane
žaloby žalobcu v uvedenom správnom konaní. Z uvedených dôvodov skutočnosť, že súd prvej inštancie
poukázal len na predmetný rozsudok a neuviedol, že žalovaný podal proti nemu kasačnú sťažnosť nie

je spôsobilá založiť porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces.

42. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že v zmysle nájomnej zmluvy zo dňa 21.2.2011
bol nájom dotknutého pozemku žalobcu za účelom umiestnenia predmetných reklamných zariadení
dohodnutý do 31.12.2017 a k obnoveniu nájomnej zmluvy nedošlo. Po uplynutí uvedenej doby tak

žalovaný užíval pozemok žalobcu bez právneho dôvodu a neodstránil reklamné stavby nachádzajúce sa
na danom pozemku, keď navyše aj v zmysle rozhodnutia o povolení umiestnenia reklamného zariadenia
zo dňa 28.1.2015 mal žalovaný povinnosť po uplynutí doby povolenia zariadenie odstrániť, pričom
v konaní nepreukázal, že by mu bola doba povolenia predĺžená. Vzhľadom na uvedené považoval
odvolací súd za správny záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti celého žalobcom uplatneného nároku.

43. Záverom odvolací súd uvádza, že nemožno prisvedčiť ani námietke žalovaného o nevykonateľnosti
výroku súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti odstrániť reklamné stavby, nakoľko z formulácie
žalobného petitu a následne aj z výroku napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že predmet odstránenia
je vymedzený dostatočne určito a zrozumiteľne a uložená povinnosť je realizovateľná a vynútiteľná, tak

ako to stanovuje § 232 C. s. p..

44.Pretožežalovanývpodanomodvolaníneuviedolžiadnerelevantnéskutočnosti,ktorýmibypreukázal
vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vo výroku vecne správny potvrdil.

45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní
plný úspech, priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).