Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 22, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116225946
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2116225946.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:

Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX.X.XXXX, trvale
bytom C. XXX/XX, D., zastúpený: Sidor a partneri, s. r. o., IČO 52 635 970, so sídlom Železničná 4/
A, Hlohovec, proti žalovanej: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., IČO 31 320
155, so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, zastúpená: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o.,
IČO 44 250 029, so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, Poprad, o bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 14Csp/177/2016-249 zo dňa 17.
septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. m e n í tak, že úver vyplývajúci zo
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 6610500801 uzatvorenej dňa 5.11.2015 medzi žalobcom a právnym
predchodcom žalovanej Consumer Finance Holding, a.s., IČO 35 923 130, so sídlom Hlavné námestie
12, Kežmarok, je bezúročný a bez poplatkov.

II. Žalobca m á n á r o k voči žalovanej na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 14Csp/177/2016-153 zo dňa 24. marca 2022 výrokom I. žalobu
zamietol a výrokom II. rozhodol, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 26CoCsp/59/2022-208 zo dňa 7. novembra
2023 v dôsledku podania odvolania žalobcu rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 14Csp/177/2016-153
zo dňa 24. marca 2022 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie vady v postupe, keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
založil na známych skutočnostiach podľa ustanovenia § 186 Civilného sporového poriadku bez
toho, aby stranám oznámil, že nejakú skutočnosť nebude dokazovať a umožnil stranám zaujať k nej

stanovisko a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie nereagoval na
zásadné argumenty strán, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z uvedených dôvodov
odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancieč.k.14Csp/177/2016-153zodňa24.marca2022zrušilpodľa
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšiekonanieanovérozhodnutiepodľaustanovenia§391ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku,pričom
povinnosťou súdu prvej inštancie bolo opätovne vec prejednať za stavu dodržania postupu opísaného
vyššie, zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre posúdenie dôvodnosti uplatnenej požiadavky a

vo veci znova rozhodnúť, nové rozhodnutie náležite odôvodniť a v dôvodoch rozhodnutia sa vysporiadať
so zásadnými argumentmi strán sporu.3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím
súdom opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 14Csp/177/2016-249 zo dňa 17. septembra 2024 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok“). Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol,

výrokom II. rozhodol, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 488, § 489
Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, ods. 2,
§ 9 ods. 2 písm. f), i), j), l), § 11 ods. 1 písm. b), ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 52 ods. 1, ods. 2, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 251,
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku.

5. Súd prvej inštancie vychádzal z skutkových zistení, že právny predchodca žalovanej spoločnosť
Consumer Finance Holding, a.s. ako veriteľ a žalobca ako dlžník uzavreli dňa 5.11.2015 Zmluvu o

spotrebiteľskom úvere č. 6610500801, na základe ktorej sa predchodca žalovanej zaviazal poskytnúť
žalobcovi úver vo výške 1.500 eur, ktorý sa žalobca zaviazal splácať v 60 mesačných splátkach vo výške
44,76eur,sdátumomsplatnostiprvejsplátkyúveru20.12.2015,stermínomkonečnejsplatnosti11/2020,
s mesačnou periodicitou splácania úveru k 20. dňu mesiaca, s RPMN 24,99 %, s ročnou úrokovou
sadzbou 25,00 % a s celkovou výškou nákladov v sume 1.012,20 eur. Predchodca žalovanej poskytol

žalobcovi sumu 1.500 eur, pričom žalobca na zmluvu zaplatil celkom sumu 268,56 eur. Predčasná
splatnosť úveru vyhlásená nebola.

6. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že zmluva o úvere má charakter zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a právny vzťah založený medzi účastníkmi zmluvy je nevyhnutné posudzovať

podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch
a zákona o ochrane spotrebiteľa. Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a ich presný rozpis, eurokonformný
výklad ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch umožňuje dospieť k záveru, že
toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby

jednotlivých splátok, teda aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť
spláca bežné úroky a poplatky. Pokiaľ predmetné zákonné ustanovenie uvádza pojmy „výška“, alebo
„počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu
možno dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. V súvislosti s
tvrdenou absenciou dojednania konečnej splatnosti úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere súd prvej

inštancie dospel k záveru, že z údajov uvedených v zmluve o spotrebiteľskom úvere je zrejmá konečná
splatnosť úveru, keď je zrozumiteľne uvedený 11. mesiac v roku 2020, čo pri znalosti splatnosti splátky
v rámci mesiaca uvedením 20. dňa, je možné vyvodiť, že konečná splatnosť úveru bola 20.11.2020.
Žalobca poukazoval na to, že v čase uzatvorenia zmluvy bola priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby
pre podobné typy úverov vo výške 10,34 % a jej dvojnásobok potom predstavuje výšku 20,68 %, čo je

menej ako výška úrokovej sadzby dohodnutá v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Žalovaná poukazovala
na to, že by najvyššia prípustná odplata pri takejto finančnej službe v čase uzavretia zmluvy bola okolo
27 %, vychádzala pri tom z informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami
v2.štvrťroku2015.Akbolapotomodplatadojednanávovýške25%,dospelsúdprvejinštanciekzáveru,
že takto dojednaná odplata nie je v rozpore s dobrými mravmi, keď jej výška je v rozmedzí maximálne

prípustnej výšky odplaty. Súd prvej inštancie sa napokon zaoberal aj žalobcom uvádzaným nedostatkom
zmluvy, ktorým malo byť neoverenie úverovej schopnosti spotrebiteľa úver splácať. Žalovaná v konaní
predložila dôkaz o tom, ako a na základe čoho posudzovala spôsobilosť žalobcu ako dlžníka splácať
úver, keď skutočnosti uvádzané žalobcom si overila dopytom do Sociálnej poisťovne a dopytom do
nebankového registra klientskych informácií a porovnala príjmy žalobcu a jeho výdavky, čím došlo

k splneniu si jej zákonnej povinnosti uloženej v rámci skúmania schopnosti dlžníka poskytnutý úver
splácať. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaná si úverovú schopnosť žalobcu ako spotrebiteľa riadne
preverila, keď v konaní hrubé porušenie povinnosti žalovanej konať pri poskytovaní úveru s odbornou
starostlivosťou nebolo preukázané. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie považoval žalobu
za nedôvodnú, keď nebol preukázaný taký nedostatok podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, ktorý by spôsoboval bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.

7. Súd prvej inštancie priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže žalovaná
bola v konaní v celom rozsahu úspešná.8.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalodvolaniežalobcazdôvodovpodľaustanovenia§365ods.1
písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie nerešpektoval

záväzný právny názor odvolacieho súdu, keďže napadnutý rozsudok je bez zmeny skutkového stavu
svojímobsahomidentickýsrozsudkomsúduprvejinštancieč.k.14Csp/177/2016-153zodňa24.3.2022,
súd prvej inštancie nereagoval na námietky žalobcu. Žalobca namietal, že pri dojednaní úrokov pri
peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok
bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. Žalobca

namietal nesprávne právne posúdenie veci, keďže súd prvej inštancie predmetom súdneho prieskumu
neurobil odplatu v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ale len jej časť, a to úrokovú sadzbu
a jej rozpor s dobrými mravmi, pričom otázke rozporu úrokovej sadzby s dobrými mravmi sa vôbec
nevenoval. Údaj o úrokových sadzbách uplatňovaných bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek
je pritom s poukazom na ustanovenie 186 ods. 1 Civilného sporového poriadku všeobecne známou
skutočnosťou, informáciou verejne dostupnou ako aj overiteľnou. Žalobca v priebehu konania namietal

aj správnosť údaju o RPMN s poukazom na to, že do RPMN je potrebné započítať aj náklady spojené
s doplnkovou službou – poistným. Žalobca prostredníctvom internetovej kalkulačky pre výpočet RPMN
preukazoval, že pokiaľ by do celkových nákladov bola započítaná i odplata za poistné, potom by RPMN
predstavovala 28,01 %. Súdom prvej inštancie uvedený údaj o najvyššej prípustnej výške odplaty
je nepreskúmateľný, pretože nie je zrejmý údaj o období (príslušný štvrťrok), v ktorom bola súdom

prvej inštancie zistená výška odplaty. Pokiaľ súd prvej inštancie zistil údaj v hodnote 27 %, je toto
zistenie nesprávne z dôvodu, že zmluva bola uzatvorená 5.11.2015, pričom zo Súhrnných informácií o
údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 3.
štvrťrok 2015 vyplýva, že hodnota najvyššej prípustnej výšky odplaty pre ostatné spotrebiteľské úvery
so splatnosťou od 1 do 5 rokov predstavovala výšku 26,72 %. Súd prvej inštancie porovnával nesprávne

parciálny údaj o odplate s údajom o celkovej odplate pre spotrebiteľský úver, do ktorej patria všetky
náklady spojené so spotrebiteľským úverom, okrem iných aj úroková sadzba. Súd prvej inštancie obsah
odbornej starostlivosti, ku ktorej je povolaný každý dodávateľ, či predávajúci, teda aj poskytovateľ úveru,
náležite neskúmal a v napadnutom rozsudku dostatočne nevyhodnotil. V tomto smere žalobca namietal,
že žalovaná nepredložila jeden jediný dôkaz o tom, že by stranu príjmov žalobcu akýmkoľvek právne

relevantným spôsobom skúmala. Dopyt na sociálnu poisťovňu vykonaný žalovanou nemá žiadnu právnu
relevanciu, pretože informácie o schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver je veriteľ povinný
zisťovať v čase pred uzatvorením zmluvy, pričom z dôkazu predloženého žalovanou bolo a je zrejmé,
že údajom o prijme žalobcu v čase uzatvorenia zmluvy nedisponovala. Rovnako je zrejmé, že pokiaľ
z dopytu zo Sociálnej poisťovne vyplýva príjem žalobcu vo výške 860 eur, nejde o údaj o skutočnom

reálnom príjme žalobcu, pretože hrubá mzda tvorí z pohľadu daní aj odvodov vymeriavací základ pre
ich výpočet a k získaniu čistej mzdy je potrebné odpočítanie daní a odvodov od hrubej mzdy. Skutočná
výška príjmu žalobcu žalovanej v čase vyhodnocovania žiadosti o poskytnutie úveru známa nebola.
Spôsob, akým žalovaná posudzovala schopnosť žalobcu splácať úver, nebol spôsobilý objektívne
vytvoriť pravdivý obraz o žalobcovej finančnej situácii, pričom porušenie tejto povinnosti bolo v intenzite

hrubého porušenia. Z predložených dôkazov je zrejmé, že veriteľ neskúmal povrchne (v podstate vôbec)
len príjem žalobcu, ale rovnako povrchným a nedostatočným spôsobom pristupoval i ku skúmaniu
výdavkov žalobcu. Pokiaľ ide o report z databázy NRKI už z jeho úvodnej časti vyplýva, že žalovaná
disponovala údajom o tom, že žalobcovi bolo odmietnutých celkom 13 žiadostí žalobcu o splátkový úver.
Z reportu databázy NRKI tiež celkom jasne vyplýva, že žalobca bol v čase uzatvorenia zmluvy zaťažený

najmenej 4 splátkovými úvermi s povinnosťou mesačnej splátky, z časti suma splátok po splatnosti
jednoznačne vyplýva údaj, že žalobca bol v čase vytvoreného reportu v omeškaní s plnením 21 splátok
na tieto splátkové úvery. Z uvedeného je zrejmé, že vzhľadom na zlú platobnú disciplínu žalobcu bola
platobná schopnosť žalobcu prinajmenšom veľmi otázna. Žalovaná v nepredložila jediný dôkaz o tom, že
by zisťovala priemerné mesačné výdavky žalobcu na živobytie. Žalovanou predložené skúmanie bonity

(len) nahliadnutím do NRKI registra nezodpovedá požiadavkám posúdenia schopnosti spotrebiteľa
splácať úver s odbornou starostlivosťou. Pri overovaní bonity žalobcu nemala žalovaná zjavne k
dispozícii nielen preukázané príjmy žalobcu, ale absentovali i údaje o výdavkoch žalobcu, čo vedie k
záveru,žepriposudzovanížiadostižalobcuoúvernemalažalovanákdispozíciivšetkyrelevantnéúdaje.
Súd prvej inštancie sa celkom nepochopiteľne v rámci svojho rozhodnutia odklonil od potreby splnenia

požiadavky vyplývajúcej priamo zákona zo strany žalovanej (ako podnikateľského subjektu), právne
normy neaplikoval na konkrétny skutkový stav bez akéhokoľvek odôvodnenia, rozhodol v neprospech
spotrebiteľa, resp. v prospech a na ochranu podnikateľského subjektu, ktorý porušil svojim konaním
právnu úpravu. Súd prvej inštancie opätovne vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, nazáklade vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie je nedostatočne
odôvodnené. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
vyhovením žalobe v celom rozsahu.

9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla, že sa v celom rozsahu stotožňuje
s rozsudkom súdu prvej inštancie a tento považuje za vecne správny, súd prvej inštancie sa v
ňom dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými zo strany žalobcu namietanými skutočnosťami,
pričom svoje úvahy aj riadne odôvodnil. Vo vzťahu k rozporu úrokovej sadzby s dobrými mravmi

žalovaná poukázala na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ako aj príslušné ustanovenia
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. V súlade s nimi nesmie najvyššia prípustná odplata prevyšovať
dvojnásobok priemernej hodnoty RPMN pri obdobnom úvere alebo pôžičke stanovenej pre jednotlivé
typy spotrebiteľských úverov naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu zmluvy. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere bola medzi stranami sporu uzatvorená dňa 5.11.2015. Maximálna výška odplaty
pri uvedenom úvere dojednanom na 1-5 rokov predstavuje hodnotu 13,36 %, dvojnásobok tak

predstavuje 26,72 %, čo je zaokrúhlene 27 %. Žalobcovi boli doručené všetky listinné dôkazy, o ktoré
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel, teda bol mu doručený aj listinný dôkaz – Súhrnné informácie
o údajoch novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 3.
štvrťrok 2015, ktorý žalovaná predložila k svojmu vyjadreniu k žalobe. Uvedená skutočnosť opätovne
vyplýva aj z odôvodnenia súdneho rozhodnutia. K okolnostiam týkajúcim sa výpočtu RPMN žalovaná

uviedla, že z jej predchádzajúcich podaní je zrejmé, že údaj o RPMN uvedený v predmetnej zmluve
bol vypočítaný správne, a to v súlade s prílohou č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z. z., žalovaná ako
veriteľ vypočítala, že splátka spotrebiteľského úveru je vo výške 41,87690, ktorú žalovaná ako veriteľ
zaokrúhlilanadvedesatinnémiestanadol41,87eur.Splátkuspotrebiteľskéhoúveružalovanávypočítala
bez poistenia, nakoľko poistenie v danom prípade predstavovalo fakultatívny inštitút. Žalovaná sa otázke

skúmania bonity venovala vo vyjadreniach zo dňa 27.12.2021, zo dňa 4.3.2024, v oboch prípadoch
uviedla, z akých údajov a podkladov pri skúmaní schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver
vychádzala. Žalobca pred uzatvorením zmluvy uviedol, že je zamestnaný a má čistý príjem vo výške
860 eur, žalobcom uvedený príjem bol overený dopytom do Sociálnej poisťovne. Žalobca ďalej uviedol
Rodinný stav: ženatý-vydatá a Počet vyživovaných osôb: 1. Žalovaná vykonala dopyt do úverového

registra, konkrétne NRKI – nebankový register klientskych informácií, zo správy vyplynulo, že žalobca
má v registri NRKI zistené celkové mesačné splátky vo výške 147 eur. V Žiadosti o uzatvorenie zmluvy o
spotrebiteľskom úvere žalobca uviedol ďalšie mesačné finančné výdavky vo výške 20 eur a iné mesačné
výdavky vo výške 25 eur. Žalovaná pri posudzovaní nákladov vzala do úvahy aj sumu životného minima
platného v čase posudzovania žiadosti vo výške 198,09 eur, ako aj životné minimum u uvedenej 1

vyživovanej osoby v čase spracovania žiadosti vo výške 90,42 eur. Výsledkom tohto posúdenia bolo
schválenie žiadaného úveru, keďže žalobcovi ostalo na splácanie žiadanej splátky vo výške 44,76 eur a
ďalšie osobné výdavky spolu 379,49 eur. V čase poskytnutia úveru si žalobca u žalovanej zobral od roku
2001 viacero úverov, ktoré riadne splácal. Žalovaná má za to, že si splnila svoje zákonné povinnosti,
konala s odbornou starostlivosťou a teda za žiadnych okolností sa nedopustila hrubého porušenia

povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

10.Kvyjadreniužalovanejkodvolaniužalobcusavyjadrilžalobca.Vovyjadreníuviedol,žeargumentácia
žalovanej je bez právneho významu, nakoľko žalovaná nerieši otázku, či dojednaná výška úrokovej

sadzby bola dojednaná vo výške odporujúcej dobrým mravom. Žalobca ďalej poukázal, že ak je výška
úrokovej sadzby 25 % a RPMN 24,99 %, je úplne zrejmé, že pokiaľ by aj žalovaná skutočne od žalobcu
žiadne ďalšie vedľajšie plnenie okrem úrokovej sadzby nepožadovala, predsa, ak je úrok jednou zo
zložiek pre výpočet RPMN, nemôže žalovaná žiadnym výpočtom vo výsledku dospieť k údaju o RPMN
nižšom, ako je samotná výška úrokovej sadzby. Keďže žalovaná v priebehu konania žiadny dôkaz

pokiaľ ide o fakultatívnosť poistného nepredložila, má žalobca i naďalej za to, že pri mesačnej splátke
s poistením by mala byť v zmluve správne uvedená RPMN vo výške 28,01 %. V zmluve sa uvádza
výška úveru 1.500 eur a celková výška nákladov, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť v sume 468,16 eur,
celková čiastka v sume 1.012,20 eur. Po vykonaní výpočtu 60 splátok x splátky v sume 44,76 eur
mesačne s poistením je potrebné dospieť k celkovej sume 2.685,60 eur, teda k vyššej sume ako je

uvedené v úverovej zmluve, ktorá uvádza údaj 2.512,20 eur. Žalovaná nepreukázala, že pred uzavretím
zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdila schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s odbornou
starostlivosťou. Žalobca v odvolaní citoval z rozhodnutí krajských súdov i Ústavného súdu SR, Súdneho
dvora. Žalobca zotrval na svojom odvolacom návrhu.11. K vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení
uviedla, že jediné obmedzenie vzťahujúce sa vo svojej podstate aj na výšku úrokovej sadzby možno

bádať v ustanovení § 1 ods. 4 v spojení s § 1a ods. 1 prvá veta nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.
z., ktoré stanovuje kritéria určenie najvyššej prípustnej odplaty za poskytnutie úveru. Úroková sadzba
dohodnutá v zmluve o spotrebiteľskom úvere predstavuje jedinú odplatu, ktorá bola medzi stranami
sporu dohodnutá. Žalovaná teda od žalobcu nepožadovala žiadne ďalšie poplatky, či iné plnenia
súvisiace s poskytnutým úverom, hoci na to mala podľa zákona nárok. Najvyššia prípustná odplata

nesmie prevyšovať dvojnásobok priemernej RPMN pri obdobnom úvere alebo pôžičke stanovenej pre
jednotlivé typy spotrebiteľských úverov naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu zmluvy. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere bola medzi stranami sporu uzatvorená dňa 5.11.2015, maximálna výška odplaty
pri uvedenom úvere dojednanom na 1 - 5 rokov predstavuje hodnotu 13,36 %, dvojnásobok tak
predstavuje 26,72 %, čo je zaokrúhlene 27 %. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere bola
maximálna výška odplaty dojednaná v hodnote 25 %, je tak zrejmé, že takto dojednaná odplata je

v súlade so zákonom, a preto aj v súlade s dobrými mravmi. Pokiaľ by mal zákonodarca záujem
samostatne limitovať výšku úrokovej sadzby a nie iba výšku celkovej odplaty spotrebiteľa, urobil by
to. Žalovaná ďalej citovala z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/191/2022 z 26.10.2023.
Žalovaná zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom,
ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného
sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného

sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie nie je možné považovať za vecne správny, a to predovšetkým pre nesprávne (nie celkom
úplné) právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, v dôsledku čoho boli splnené podmienky

pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (§ 388 Civilného sporového poriadku).

13. Odvolací súd v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 382 Civilného sporového poriadku
vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení § 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch

v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu podania žaloby, § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2018, § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, § 11 ods. 1 písm. d) zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní veci súdom prvej inštancie neboli použité.

14. K výzve odvolacieho súdu sa vyjadril žalobca. Uviedol, že žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o

spotrebiteľskom úvere, či bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru predstavujú osobitný
právny prostriedok ochrany, ktorý spotrebiteľovi ako slabšej strane priznávajú osobitné právne
predpisy (§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., § 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch). Z
procesnoprávnehohľadiskasajednáožalobupodľa§137písm.d)Civilnéhosporovéhoporiadku,ktorou
sa určuje právna skutočnosť (neplatnosť zmluvy, bezúročnosť, bezpoplatkovosť úveru). V prípade zmlúv

o spotrebiteľskom úvere, na ktoré dopadá zákon o spotrebiteľských úveroch, súdna prax konštantne
judikuje, že ustanovenie § 11 ods. 4 zákon o spotrebiteľských úveroch doplnené s účinnosťou od
1.1.2018zákonomč.279/2017Z.z.sohľadomnajehoprocesnýcharakteraprincípokamžitejaplikability
v spojení s absenciou prechodnej úpravy, oprávňuje spotrebiteľa domáhať sa neplatnosti zmluvy ospotrebiteľskom úvere, ako aj bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru (§ 137 písm. d)
Civilného sporového poriadku), a to aj vo vzťahu k zmluvám uzatvoreným v režime tohto zákona pred
1.1.2018. Od 1.1.2018 v zmysle aktuálne platnej právnej úpravy v čase rozhodovania odvolacieho súdu,

konkrétne ustanovenie § 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch, je zákonom výslovne upravená
možnosť spotrebiteľa pred súdom domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo
určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Predmetné
ustanovenie bolo do zákona o spotrebiteľských úveroch vnesené novelou zákona č. 279/2017 Z.
z. a pokiaľ prechodné ustanovenia k tomuto zákonu výslovne neriešia aplikabilitu tohto zákonného

ustanovenia na žaloby spotrebiteľa o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a určenie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti podané do 1.1.2018, potom pokiaľ v čase rozhodovania odvolacieho
súdu už je toto zákonné znenie platné a účinné, je odvolací súd povinný na toto ustanovenie prihliadať pri
svojej rozhodovacej činnosti. V čase rozhodovania odvolacieho súdu už s poukazom na ustanovenie §
11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s ustanovením § 137 c) a d) Civilného sporového
poriadku, naliehavý právny záujem spotrebiteľa nie je zo strany súdu vôbec potrebné skúmať. Žalobca

má zato, že ide o žalobu podľa ustanovenia § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku. Žalobca sa
domáha určenia právnej skutočnosti, nakoľko také určenie vo svojich dôsledkoch predstavuje čiastočnú
neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na základe uvedeného má žalobca za to, že aplikácia
§ 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom ku dňu podania žaloby a aplikácia
ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2018 sú v prejednávanej

veci plne aplikovateľné. Žalobca v priebehu konania vzniesol niekoľko námietok vo vzťahu k vadnosti
údaju o RPMN, na ktorých i naďalej zotrvávala. Výška RPMN nikdy nemôže byť nižšia ako výška
úrokovej sadzby. V ideálnom prípade by sa hodnota RPMN mala rovnať hodnote úrokovej miery. Ak
teda výška odplaty (a RPMN) v zmluve (24,99 %) je nižšia, ako je výška úrokov (25,00 %), ide o logický
nezmysel, keďže odplata (RPMN) nemôže byť nikdy nižšia, ako je výška úrokov (a prípadných ostatných

nákladov spotrebiteľa) a teda odplata v zmluve nie je uvedená správne (§ 11 ods. 1 písm. d) zákona
o spotrebiteľských úveroch). Uzatvorenie poistenia v bolo podmienkou pre získanie úveru, a preto podľa
§ 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, náklady súvisiace s poistením mali byť zahrnuté do
výšky RPMN, nakoľko do RPMN sa nezahŕňajú len jednorazové poplatky, ako napríklad poplatok za
poskytnutiepôžičky,aleajpoplatkypravidelné,ktorésaplatiakaždýmesiackusplátkepôžičky,napríklad

poplatok za vedenie účtu alebo aj poplatok za poistenie úveru a podobne. Žalovaná však do RPMN
nezapočítala celkové náklady, a to poplatok - odplatu za doplnkové služby - poistenie vo výške 2,89 eur
mesačne. V aktuálnom stave úveru žalovaná výšku splátky vyčíslila na 44,76 eur, čo zodpovedá splátke
istiny a zvolenému súboru poistenia. Pri zahrnutí sumy splátky obsahujúcej aj poistenie, teda 44,76 eur,
nepredstavuje RPMN 24,99 %, ale 28,01 %, čo znamená, že v zmluve je výška RPMN upravená v nižšej

výške, teda nesprávne a v neprospech spotrebiteľa. Žalobca má za to, že aplikácia ustanovení § 9 ods. 2
písm. k) a § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere
sú v prejednávanej veci plne aplikovateľné. Žalobca dodal, že zmluva nespĺňa požiadavky vo vzťahu
k povinnosti zakotvenej v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku
dňu zavretia zmluvy, a to v podobe uvedenia všetkých predpokladov použitých pre výpočet tejto RPMN,

čo má dôsledok uvedený v § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda predmetný
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

15. K výzve odvolacieho súdu sa vyjadrila žalovaná. Uviedla, že vo vzťahu k zákonnému ustanoveniu
§ 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu
podania žaloby má za to, že spotrebiteľ sa môže domáhať ochrany na súde len v prípade porušenia
práv a povinností ustanovených zákonom. Domnieva sa, že v predmetnom konaní už bolo riadne
preukázané, že k žiadnemu porušeniu práv alebo povinností v súvislosti so Zmluvou o spotrebiteľskom
úvere zo dňa 5.11.2015 nedošlo. Vzhľadom na uvedené mala za to, že aplikácia tohto ustanovenia v

danom prípade neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k ustanoveniu § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2018 uviedla, že spotrebiteľ sa tohto určenia môže domáhať
len v prípadoch vymedzených zákonom. V prebiehajúcom súdnom konaní nie sú splnené podmienky
na to, aby súd vyslovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa má považovať za bezúročný a bez

poplatkov. Žalovaná zastávala názor, že predpoklady použité na výpočet RPMN sú v zmluve riadne a
nezameniteľne uvedené, k otázke RPMN sa už v rámci svojich predchádzajúcich vyjadrení vyjadrila
dostatočne. Čo sa týka nepatrného rozdielu vo výške úrokovej sadzby 25 % a RPMN 24,99 % žalovaná
uviedla, že za účelom výpočtu RPMN musí mať veriteľ v súlade s prílohou č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z. okrem iného stanovené najmä veličiny ako sú počet splátok a výška istiny úveru a zároveň vypočítať
výšku mesačnej splátky a tieto dosadiť ako premenné do vzorca RPMN podľa prílohy č. 2 k zákonu č.
129/2010 Z. z. V súlade s vyššie uvedeným si žalovaná ako veriteľ za účelom výpočtu výšky mesačnej

splátky spotrebiteľského úveru, ktorá je nevyhnutnou veličinou pre výpočet RPMN, stanovila premenné:
úroková sadzba: 25 % p. a. (dohodnutá je v súlade s najvyššou prípustná výškou odplaty), počet
splátok: 60, celková výška úveru: 1.500 eur. Pri vyššie špecifikovaných parametroch žalovaná ako veriteľ
vypočítala, že splátka spotrebiteľského úveru je vo výške: 41,87690, ktorú splátku spotrebiteľského
úveru zaokrúhlila na dve desatinné miesta nadol a stanovila výšku splátky vo výške 41,87 eur. RPMN

spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe preskúmavanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
výške 24,99 % je vypočítané v súlade so vzorcom RPMN podľa prílohy č. 2 k zákonu 129/2010 Z.
z. a aj úroková sadzba vo výške 25,00 % p. a. je v preskúmavanej zmluve o úvere je dojednaná v
súlade so zákonom (§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na nariadenie vlády č. 87/1995
Z. z). Žalovaná ako veriteľ inkasovala od žalobcu ako dlžníka výhradne len úroky, ktoré zodpovedajú
zmluvnému vyjadreniu RPMN vo výške 24,99 %. Súčasťou zmluvy je aj dokument Informácia o ročnej

percentuálnej miere nákladov (RPMN) a priemernej RPMN na príslušný spotrebiteľský úver, podpísaný
žalobcom, kde je uvedený spôsob výpočtu RPMN, ktorá je v zmluve uvedená správne, a to vo výške
24,99 %. Pokiaľ poistné nie je povinnou súčasťou zmluvy, ale iba fakultatívnou možnosťou, ktorú môže
spotrebiteľ výslovne odmietnuť, nebolo potrebné sumu poistenia zahŕňať do výšky RPMN. Údaj o RPMN
je správny a v súlade s § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. Žalobca teda nebol žiadnym

spôsobom znevýhodnený.

16. Predmetom konania je nárok žalobcu na určenie, že úver vyplývajúci zo Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere č. 6610500801 uzatvorenej dňa 5.11.2015 medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovanej
Consumer Finance Holding, a.s., IČO 35 923 130, so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok (ďalej aj

„zmluva o spotrebiteľskom úvere“), je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom
úver neobsahuje podstatné náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy, dohodnutá ročná úroková sadzba vo výške 25 % je v rozpore s dobrými
mravmi v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a veriteľ pred uzavretím zmluvy

o spotrebiteľskom úvere hrubo porušil svoje povinnosti posudzovať schopnosť dlžníka splácať úver
vzmysleustanovenia§11ods.2zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverocha
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť,
či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či konanie má inú

vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súdne rozhodnutie trpí skutkovými
vadami a či súd prvej inštancie vec správne právne posúdil.

17. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zistil dostatočným spôsobom skutkový stav, no vec
čiastočne nesprávne právne posúdil, keď z obsahu spisu sú zrejmé všetky skutočnosti, ktoré je možné

použiť pri zmene súdneho rozhodnutia.

18. Jednou z odvolacích námietok žalobcu, pritom však podstatnou bolo namietanie, že súd prvej
inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie opäť nevyhotovil napadnutý
rozsudok v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku a napadnutý rozsudok tak

nespĺňa požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že
súd prvej inštancie sa znova nevysporiadal v napadnutom rozsudku so zásadnými argumentami strán,
ako opodstatnene (znova) namietal žalobca v odvolaní a ako je uvedené nižšie.

19. V záujme predchádzania vzniku prípadných nejasností viažucich sa k otázke preukázania, resp.

nepreukázania naliehavého právneho záujmu žalobcu ako spotrebiteľa na žalobou požadovanom
určení, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov, považuje odvolací súd v prvom rade za
potrebné uviesť (reagujúc na žalovanou v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnenú námietku
nepreukázania naliehavého právneho záujmu žalobcom na uvedenom určení), že takáto žaloba je
žalobou o určenie právnej skutočnosti v zmysle ustanovenia § 137 písm. d) Civilného sporového

poriadku, vo vzťahu ku ktorej zákon existenciu a preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu
nevyžaduje. Naliehavý právny záujem sa preto pri žalobe o určenie, že úver je bezúročný a bez
poplatkov, neskúma. Existenciu naliehavého právneho záujmu zákon vyžaduje len pri žalobe o určenie,
či tu je alebo nie je určité právo podľa ustanovenia § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku,o akú však v danom prípade nejde. V prípade určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru ide
o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa ochrany proti porušiteľovi svojich
práv. Oprávnenosť takejto žaloby vyplýva z osobitného predpisu, a to konkrétne z ustanovenia § 3 ods.

5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu podania žaloby,
podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa
môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva, i z ustanovenia § 11 ods.
4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2018 (v čase rozhodovania súdu),
podľa ktorého spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. V
prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem. Vychádza
totiž z predpokladu, že takáto žaloba je založená na protiprávnom konaní dodávateľa voči spotrebiteľovi.
Žaloba o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru v prejednávanom prípade je

osobitným právnym prostriedkom ochrany spotrebiteľa.

20. Už v ostatnom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie
sa nevenoval rozdielu medzi údajom o ročnej úrokovej sadzbe vo výške 25 %, ktorá je vyššia ako údaj
o RPMN vo výške 24,99 % v nadväznosti na správnosť výpočtu RPMN. Žalobca v prechádzajúcom

odvolaní namietal, že pokiaľ žalovaná určila výšku zmluvnej úrokovej sadzby na 25 % ročne, nemohla
pri výpočte RPMN dospieť k nižšiemu výsledku RPMN vo výške 24,99 %. Hoci bolo povinnosťou súdu
prvej inštancie zodpovedať zásadné argumenty strán, súd prvej inštancie sa napriek odvolacím súdom
tomuto vytknutému pochybeniu s otázkou nižšej výšky RPMN 24,99 %, ako je výška ročnej úrokovej
sadzby 25 %, vôbec nevysporiadal.

21. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vychádzal zo skutkových zistení uvedených už vyššie
(ods. 5. tohto rozsudku). Žiada sa zdôrazniť, že skutkové zistenie súdu prvej inštancie o tom, že v zmluve
o spotrebiteľskom úvere je uvedená ročná percentuálna miera nákladov vo výške 24,99 % a bola
dohodnutá úroková sadzba spotrebiteľského úveru vo výške 25 % ročne (ods. 11. rozsudku súdu prvej

inštancie), nebolo v odvolaní namietané. Odvolací súd nemal dôvod vstúpiť do procesu modifikácie tohto
skutkového stavu, na ktorom bol (mimo iného) napadnutý rozsudok založený.

22. Zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovanej je spotrebiteľskou
zmluvou podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a

pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy. Podľa jeho ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú
čiastku,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,vypočítanénazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvy
o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej

miery nákladov. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená
nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Údaj o RPMN je indikátorom
posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti spotrebiteľského úveru. Slúži na orientovanie spotrebiteľa na trhu
s cieľom získať pre seba čo najvýhodnejší úver, teda na to, aby sa mohol ľahko orientovať v ponukách

od rôznych veriteľov, ktorí môžu okrem úrokov za poskytnuté spotrebiteľské úvery požadovať aj rôzne
poplatky a náhradu nákladov súvisiacich s poskytnutím spotrebiteľského úveru. RPMN má zohľadniť
celkové úverové zaťaženie pre spotrebiteľa a umožniť mu tak dosiahnuť kvalifikované rozhodnutie o
tom, ktorú ponuku prijme. Z tohto dôvodu zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyžaduje, aby

bola RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere výslovne uvedená. Pokiaľ je však uvedená nesprávne,
a to v neprospech spotrebiteľa, uvedený zákon postihuje spotrebiteľský úver sankciou bezúročnosti
a bezpoplatkovosti.

23. Zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá je predmetom skúmania, obsahuje údaj o výške RPMN

24,99 %, hoci dohodnutá výška úrokovej sadzby je 25 % ročne. Ak je potom jedným z predpokladov
potrebných na výpočet RPMN výška úrokov, logicky potom nemožno dospieť žiadnym výpočtom k údaju
o RPMN nižšom, ako je samotná dohodnutá výška úrokovej sadzby. Podľa rozhodovacej praxe Súdneho
dvora EÚ platí, že ak je RPMN uvádzaná veriteľom v zmluve o úvere nižšia, ako by bola, keby bolavypočítaná správne, ide o údaj, ktorý znevýhodňuje spotrebiteľa, keďže ho môže uviesť do omylu pri
porovnávaní ponúk úverov a posúdení rozsahu jeho záväzku (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
C-264/02 z 4.3.2004, bod 26, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-76/10 z 16.11.2010, bod

70). Nemôže potom obstáť obrana žalovanej, že RPMN je vypočítaná správne. Vychádzajúc z vyššie
uvedených záverov tak odvolací súd konštatuje pochybenie súdu prvej inštancie v právnom posúdení
veci, keď súd prvej inštancie neaplikoval príslušnú právu normu na zistený skutkový stav, a to konkrétne
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) a naň nadväzujúce ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákonu č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru pre uvedenie nesprávnej ročnej percentuálnej miery nákladov v neprospech
spotrebiteľa bol daný. Odvolacie argumenty žalobcu sú v tomto smere dôvodné.

24. S ohľadom na túto skutočnosť odvolací súd na rozdiel súdu prvej inštancie dospel k inému právnemu
záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je bez úrokov a bez poplatkov pre uvedenie nesprávnej ročnej

percentuálnej miery nákladov v neprospech spotrebiteľa (žalobcu). Súd prvej inštancie vec čiastočne
nesprávne právne posúdil, keď opomenul aplikovať príslušnú právnu normu. Vzhľadom na uvedený
záver sa žiada vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu dodať, že bolo nadbytočným zaoberať sa
ostatnými odvolacími argumentami pre vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského
úveru z iných dôvodov. Uvedená čiastočná nesprávnosť v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie

viedla odvolací súd k nutnosti zmeny rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku
vo veci samej, a to vyhovením žalobe.

25. Vedený všetkými už opísanými úvahami odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie rozsudkom
v napadnutom výroku vo veci samej nerozhodol správne, ak žalobu zamietol, a preto podľa ustanovenia

§ 388 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v napadnutom zamietajúcom
výroku I. vo veci samej tak, že úver vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere určil za bezúročný
a bez poplatkov.

26.Podľa§396Civilnéhosporovéhoporiadkuustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvejinštancie

sa použijú aj na odvolacie konanie (ods. 1). Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku
na náhradu trov konania na súde prvej inštancie (ods. 2).

27. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov

konania právo.

28. Podľa § 262 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (ods. 1). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník (ods. 2).

29. Vzhľadom na to, že odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie v zamietajúcom výroku vo veci
samej zmenil, je v zmysle citovaného ustanovenia § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku povinný
rozhodnúť aj o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie.

30. V dôsledku úplného zvrátenia výsledku konania na súde prvej inštancie sa plne úspešnou stranou
s nárokom na náhradu trov konania stal práve žalobca. Preto o náhrade trov konania na súde prvej
inštancie a odvolacích konaní odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2 Civilného
sporového poriadku v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že

žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
konaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatnýmuznesenímpodľaustanovenia§262ods.2Civilného
sporového poriadku po právoplatnom skončení veci.

31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).