Uznesenie – Rodina a mládež ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 14, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/85/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124010428
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Valášek
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124010428.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Valáška
a sudcov JUDr. Michala Antalu a JUDr. Milana Straku, v trestnej veci proti obžalovanému A. B., nar.
XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. XXX, D. E., pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa
§ 208 ods. 1
písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného

proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. júla 2024 pod sp. zn. 4T/18/2024, na verejnom
zasadnutí konanom dňa 14. októbra 2025 v Trenčíne jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku s a odvolanie obžalovaného A. B.
z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. júla 2024 pod sp. zn. 4T/18/2024, na podklade

podanej obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 27. februára 2024 pod č. k.
2Pv 603/22/3309-45, doručenej okresnému súdu dňa 28. februára 2024 bol obžalovaný A. B., nar.
XX.XX.XXXX (ďalej len „obžalovaný“) uznaný vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a
zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. b)
Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

„presne nezistenom období od letných mesiacov roku 2020 do 02.11.2022 spôsoboval fyzické a
psychické utrpenie svojej dcére maloletej D., narodenej XX.XX.XXXX, s ktorou žil
v spoločnej domácnosti v rodinnom dome D. E. F. XXX tým spôsobom, že ju ponižoval tak, že jej takmer
denne vulgárne nadával, pričom ju fyzicky trestal údermi zozadu po hlave, niekedy vo frekvencii aj
dvadsaťkrát za deň, udieral ju po zadku, pričom maloletá neutrpela poranenia vyžadujúce si lekárske
ošetrenie, približne každý druhý deň ju urážal, že je postihnutá, že pôjde do polepšovne, že nepatrí

do rodiny, že ju nenávidí a dá ju do detského domova, po príchode z práce maloletú vyháňal preč od
neho a ostatných členov domácnosti do detskej izby, kde bola sama a keď prišla za ostatnými, tak
ju naspäť odohnal do izby, tiež uprednostňoval pred maloletou jej mladšieho súrodenca, s ktorým sa
hral a maloletej nedovolil sa s ním hrať v čase, keď bol doma, nakoľko mu vadilo, že sa hlučne spolu
hrali, teda maloletú bez zjavného dôvodu odmietal a nadmerne kontroloval, následkom čoho sa mu
maloletá radšej vyhýbala a taktiež sa pre jeho správanie k nej vyslovila, že sa radšej hodí pod auto, čím

v dôsledku správania sa obvineného maloletá zažívala strach a stres, pričom zároveň sú u maloletej
zastúpené prejavy posttraumatickej stresovej poruchy, a to každodenné prežívanie úzkosti, strachu,
neistoty, bezmocnosti, stresu, pocitu hanby a dôsledkom traumatizácie sú prítomné aj bolesti brucha,
únavy, nočné mory.“
Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 208 ods. 3, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zákona na trest
odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov nepodmienečne, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2

písm. a) Tr. zákona zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne bola podľa § 288
ods. 1 Tr. poriadku maloletá poškodená s nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces.Proti výrokom o vine a treste uvedeného rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný, ktoré
odôvodnil prostredníctvom obhajcu. Nesprávnosť rozsudku vidí v tom, že okresný súd ohraničil obdobie

páchania trestnej činnosti v rozpore s výpoveďou maloletej poškodenej, z výpovede ktorej podľa jeho
názoru vyplýva, že zhoršenie správania obžalovaného vo vzťahu k jej osobe nastalo až od mesiaca
august 2022 a nie od letných mesiacov roku 2020. V súvislosti s uvedeným nesprávne stanoveným
časovým obdobím trestnej činnosti sa nestotožnil ani so súvisiacou právnou kvalifikáciu konania, ktoré
mu bolo kladené za vinu (ako spáchané po dlhší čas), keď súčasne poukazoval aj na neexistenciu

takých zmien v správaní mal. poškodenej, ktoré by zodpovedali takejto trestnej činnosti páchanej po
dlhší čas. Taktiež namietal hodnotenie výpovede svedkyne D. B., keď táto mohla byť ovplyvňovaná jej
snahou privodiť si pre seba ako rodiča komfortné postavenie pri rozhodovaní civilného súdu o úprave
rodičovských práv
k maloletým deťom, pričom prvostupňový súd sám konštatoval, že ani sama svedkyňa vôbec neriešila
situáciu v rodine, pričom poukázal na prepojenie s možnou motiváciou samú seba vyviniť z podielu

jej miery zodpovednosti. Obžalovaný taktiež namietal závery znaleckého posudku znalkyne G. E.,
ktoré považoval za nekomplexné. Súčasne vo vzťahu k naplneniu znakov objektívnej stránky trestného
činu nie je možné konštatovať existenciu ťažkého príkoria na strane mal. poškodenej, keď vykonaným
dokazovaním nebolo preukázané, že by maloletá poškodená bola obmedzená na obvyklom spôsobe
svojho života a ani jej nebola správaním otca spôsobená žiadna ujma na zdraví. Záverom navrhol, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie a rozhodnutie.

Prokurátorka v písomnom vyjadrení k písomne odôvodnenému odvolaniu obžalovaného uviedla, že
námietky obhajoby vo vzťahu k nesprávne ustálenému začiatku trestnej činnosti sú vyvrátené nielen

výpoveďou matky mal. poškodenej, ale aj svedkyne H.. Ďalej zdôraznila ťažkú životnú situáciu mal.
poškodenej v čase, keď dochádzalo ku skutku (zdravotné komplikácie, úmrtie súrodenca), napriek
ktorým okolnostiam sa obžalovaný správal voči mal. poškodenej spôsobom kladeným mu za vinu vo
výrokovej časti napadnutého rozsudku. Prokurátorka napriek námietkam obhajoby konštatovala, že
právnu kvalifikáciu konania obžalovaného ako trestného činu páchaného po dlhší čas, považuje za

správnu. Záverom navrhla, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa
§ 319 Tr. poriadku zamietol.

Verejné zasadnutie odvolacieho krajského súdu bolo dňa 14. októbra 2025 vykonané za splnenia
všetkých procesných podmienok (§ 293 ods. 5, ods. 7 Tr. poriadku) v neprítomnosti obžalovaného, ktorý

svoju neúčasť ospravedlnil a výslovne žiadal vykonať verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v rámci konečného
návrhu uviedla, že považuje napadnutý rozsudok za zákonný a správny a navrhuje preto odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. poriadku zamietnuť

Obhajca obžalovaného v konečnom návrhu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava podaného
odvolania a jeho odôvodnenia. Má za to, že z vykonaného dokazovania nebolo možné vyvodiť také
závery, ako to učinil okresný súd, a preto navrhol, aby krajský súd v intenciách odôvodnenia podaného
odvolania, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa alebo po zohľadnení výhrad

napadnutý rozsudok zmenil.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr.
poriadku alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu

konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, preskúmal z podnetu podaných odvolaní napadnutý rozsudok

v intenciách § 317 Tr. poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.Odvolací súd v rámci prieskumnej povinnosti vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu
posudzovaného trestného činu zistil, že napadnutý rozsudok je výsledkom konania, v ktorom sa
postupovalo v súlade s Trestným poriadkom, a v ktorom nedošlo

k žiadnym relevantným pochybeniam, ktoré by mohli mať zásadný vplyv na objasnenie skutkového
stavu veci. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie (vykonaním všetkých dostupných a relevantných
dôkazov) v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a urobil z neho správne skutkové, ale i právne závery,
pričom pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku, teda hodnotil ich
na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu

jednotlivoajvichsúhrne,bezohľadunato,ktovykonanédôkazyzadovážiladospelklogickysprávnyma
odôvodneným skutkovým zisteniam, ktoré v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. poriadku aj podrobne
a vecne správne i presvedčivo v napadnutom rozsudku odôvodnil. Je potrebné poukázať na to, že súd
prvého stupňa v rozhodnutí podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania
žalovaného skutku, správne vyhodnotil i prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby a
jeho správne skutkové a právne závery vo vzťahu k uznanej vine majú dostatočný a presvedčivo

zistený skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní, vrátane záveru o naplnení subjektívnej, ako
aj objektívnej stránky zločinu § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zákona s poukazom na § 138
písm. b) Tr. zákona.

Súd prvého stupňa postupoval procesne správne a vo vzťahu k obžalovanému za usvedčujúce

vyhodnotil ním vykonané dôkazy, najmä výpovede svedkov D. B. – matky mal. poškodenej, I. H., H. J.,
prehratý výsluch maloletej poškodenej, prečítané výpovede svedkyne A. E., ale čiastočne aj výpovede
obžalovaného samotného. Za usvedčujúce dôkazy správne považoval aj výsluch a obsah znaleckého
dokazovania znalkyne G. K. E. k psychologickému stavu mal. poškodenej, ale podporne aj k osobe
obžalovaného, a taktiež aj správu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín k prešetreniu v rodine

obžalovaného, a tiež obsah znaleckého posudku I. L. k vplyvu správania obžalovaného na psychický
stav mal. poškodenej. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôkazy v ich vzájomnej spojitosti,
považuje obranu obžalovaného a jeho tvrdenia uvádzané v odvolaní, pokiaľ ide
o jeho vinu vo vzťahu k žalovanému skutku, za vyvrátené.

Odvolací súd v zhode so skutkovým a právnym záverom súdu prvého stupňa dospel
k záveru, že konanie obžalovaného tak, ako vyplynulo zo správne zisteného skutkového stavu súdom
prvého stupňa, vykazuje znaky zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby v kvalifikovanej forme
podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zákona s poukazom na
§ 138 písm. b) Tr. zákona. Je to odôvodnené jednak tým, že obžalovaný týral, a to predovšetkým

psychickou formou, svoju maloletú dcéru (maloletú poškodenú) v rozhodnom období (od letných
mesiacov roku 2020 do dňa 02. novembra 2022). Vo vzťahu k určeniu obdobia kedy maloletá poškodená
mala pociťovať správanie obžalovaného voči jej osobe ako príkorie poukazuje krajský súd nielen na
vyššie uvedené výpovede matky mal. poškodenej, svedkýň J. a E., ale aj poznatky o (už v čase
hospitalizácie v novembri 2020 existujúcom) zhoršenom psychickom stave u poškodenej vyplývajúcom

zo správy NÚDCH, ktorý aj keď súvisel s iným dôvodom (úmrtie brata mal. poškodenej) spôsobil zvýšenú
citlivosť psychiky mal. poškodenej, kedy konanie obžalovaného aj vzhľadom na tento stav malo dôsledky
na jej psychiku.

Odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu k výroku o jeho vine spočívali v tom, že nebolo ničím

preukázané, že by malo konanie obžalovaného voči maloletej poškodenej takú intenzitu, aby ho
bolo možné hodnotiť za také intenzívne, ktoré by jej spôsobovalo fyzické utrpenie alebo psychické
utrpenie, pričom v zmysle konštantnej judikatúry musia dosiahnuť intenzitu ovplyvnenia alebo sťaženia
obvyklého života poškodenej a netrvajú iba prechodný čas. Obhajoba pritom poukazovala na absolútnu
neexistenciu fyzických následkov na zdraví mal. poškodenej a vo vzťahu k psychickému zdraviu

poukázala na závery znaleckého dokazovania I. L., ktorá uviedla, že u mal. poškodenej nenastala
taká zmena, ktorú by bolo možné považovať za ujmu na zdraví. Aj keď je pravdou, že v zmysle
záverov znalkyne I. L., ktorá aj keď zistila prítomnosť negatívnych následkov konania obžalovaného na
mal. poškodenú, avšak súčasne konštatovala, že tieto nie sú v intenzite dosahujúcej ujmu na zdraví,
konštatovala spôsobenie emočnej destabilizácie a poruchy správania u poškodenej spojené s konaním

obžalovaného. Z výpovede mal. poškodenej, ale aj znaleckého dokazovania G. E. však vyplynuli
dodatočné dôsledky na bežný život u poškodenej, a to jednak strach, stres, bolesti brucha, nočné
desy, zvýšená citlivosť, návaly hnevu a agresie a dokonca až opakované deklarované samovražedné
sklony. Je zrejmé, že teda konanie obžalovaného poškodenej spôsobilo také utrpenie, ktoré v spojitostis jeho vyššie uvedenými dôsledkami podstatným spôsobom negatívne ovplyvnilo jej obvyklý život. Toto
ovplyvnenie súčasne nemožno považovať ani za prechodné, keďže boli v istom rozsahu prítomné aj
v čase vyšetrenie znalkyňou v mesiaci február 2023, t. j. vyše 3 mesiace po skutku. Krajský súd preto

zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru o naplnení znaku spôsobenia fyzického alebo
psychického utrpenia.

Trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby je už v jeho základnej skutkovej podstate (§ 208
ods. 1 Tr. zákona) zločinom so sadzbou trestu odňatia slobody v rozpätí tri roky až osem rokov, pričom

kvalifikovaná skutková podstata tohto trestného činu (§ 208
ods. 3 Tr. zákona) je tiež zločinom (rozpätie sadzby trestu odňatia slobody sedem rokov až pätnásť
rokov).

Odvolací súd nezistil pochybenie ani pri právnej kvalifikácii skutku súdom prvého stupňa, kedy
obžalovaný v rámci odvolania žiadal konanie obžalovaného subsumovať (podriadiť) pod (miernejšiu)

základnú skutkovú podstatu zločinu týrania blízkej osoby
a zverenej osoby /§ 208 ods. 1 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. b)
Tr. zákona/. Páchanie trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby závažnejším spôsobom
konania (po dlhší čas) nemožno samo osebe použiť na všetky skutkové situácie, kedy páchateľ
preukázateľne protizákonne konal určitý čas. Z uvedeného dôvodu je preto pri preskúmavanej veci

nevyhnutnézohľadniťrozhodnéskutočnosti,ktorýmisúpreukázateľnádĺžkatrestnoprávnerelevantného
konania obžalovaného premietnutá do skutkovej vety výroku o vine v spojení s dôsledným zistením,
akého konkrétneho konania sa obžalovaný voči maloletej poškodenej v zistenom časovom období
skutočne dopustil. Pri dokazovaní týchto skutočností dôvodné a zákonné použitie prísnejšieho
ustanovenia zákona (§ 208

ods. 3 Tr. zákona) prichádza do úvahy vtedy, keď na posúdenie závažnosti konania obžalovaného
nepostačovalo použitie základnej skutkovej podstaty žalovaného trestného činu (§ 208 ods. 1 Tr.
zákona).

Časové obdobie vymedzené súdom prvého stupňa, v priebehu ktorého sa obžalovaný voči maloletej

poškodenej dopúšťal konania v rozpore so zákonom (trestným právom), kedy to na maloletú poškodenú
malo, (v istej miere bude aj naďalej v budúcnosti ešte mať) nepriaznivý vplyv na jej psychickú stránku
a vývin, bolo potrebné posúdiť komplexne
v súvislosti s preukázaným psychickým, ale aj fyzickým utrpením (s prihliadnutím na frekvenciu
trestnoprávne relevantného konania). Pre súdom prvého stupňa správne preukázaný skutkový stav,

s ktorým sa aj odvolací súd stotožnil, je možné považovať uvedené zistené časové obdobie za tak
dlhé, ktoré by súčasne s prihliadnutím na skutočne časté opakovanie konania obžalovaného (početnosť
fyzických trestov aj keď nízkej intenzity
a v podstate skoro sústavné pohŕdavé správanie) v rozpore so zákonom voči maloletej poškodenej vo
vzťahu k ustanoveniu § 208 ods. 3 Tr. zákona bolo potrebné považovať za také, ktoré svojou dĺžkou

a periodicitou odôvodňuje, napriek námietkam obžalovaného, naplnenie kvalifikačného znaku po dlhší
čas /§ 208 ods. 1 písm. a) ods. 3 písm. d) v nadväznosti na § 138 písm. b) Tr. zákona/.

Odvolací súd preto dospel k záveru o správnom zistení skutkového stavu veci súdom prvého stupňa,
pričom sa v plnej miere stotožnil s hodnotením vykonaných dôkazov

i právnych záverov tak, ako to vyjadril súd prvého stupňa v písomnom vyhotovení svojho rozsudku, kde
postupoval v súlade so zákonom s tým právnym záverom, že konanie obžalovaného správne právne
posúdil ako trestný čin zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby v základnej skutkovej podstate
podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zákona
s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zákona. Všetky usvedčujúce dôkazy, konštatované súdom prvého

stupňavodôvodnenínapadnutéhorozsudkuvovzťahukuznanejvineobžalovanéhosaajpodľazáverov
odvolacieho súdu nepochybne navzájom podporujú a tvoria ucelenú reťaz.

Následne odvolací súd, keď nezistil dôvod na zrušenie výroku o vine, ďalej preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť výroku o treste a ďalších výrokov, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad (§ 317 ods.

2 Tr. poriadku). Zistil, že pri ukladaní trestu odňatia slobody súd prvého stupňa dôsledne prihliadol na
všetky skutočnosti a zásady podľa § 34 ods. 1 až 4
Tr. zákona dôležité z hľadiska jeho ukladania, najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnostinápravy,pričomsprávneobžalovanémupriznalexistenciujednejpoľahčujúcejokolnostipodľa§36písm.
j) Tr. zákona (viedol pred spáchaním trestného činu riadny život) pri absencii (neprítomnosti) akejkoľvek
priťažujúcej okolnosti. Pre pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností (1:0) bolo nevyhnutné pri

ukladaní trestu odňatia slobody vychádzať z upraveného rozpätia trestnej sadzby (7 rokov až 10 rokov
a 4 mesiace), nakoľko bolo potrebné znížiť hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu
tretinu (§ 38 ods. 3 Tr. zákona vo vzťahu k ustanoveniu § 208 ods. 3 Tr. zákona).

Po ustálení skutkového stavu a právneho záveru preskúmavanej trestnej veci odvolací súd dospel k

záveru, že súdom prvého stupňa obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem)
rokov, t. j. na dolnej zákonom stanovenej hranici trestnej sadzby, zodpovedá všetkým zákonným
hľadiskám stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 33a
Tr. zákona (všeobecné zásady ukladania sankcii) a § 34 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Tr. zákona
(zásady ukladania trestov) a zohľadňuje všetky zistené okolnosti prípadu, konkrétny stupeň závažnosti
spáchaného trestného činu, zistenú poľahčujúcu okolnosť, nezistenú priťažujúcu okolnosť, ako aj

pomery obžalovaného a možnosti jeho nápravy z hľadiska účelu trestu, jeho individuálnej i generálnej
prevencie, a to aj s prihliadnutím na jeho postoj k trestnej činnosti. Krajský súd dospel k záveru, že
uložený trest odňatia slobody v takto stanovenej výmere dostatočne vyjadruje i morálne odsúdenie
protiprávneho konania obžalovaného spoločnosťou. Súčasne okresný súd správne rozhodol aj o otázke
zaradenia obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody, keď vzhľadom na doterajšiu

beztrestnosť obžalovaného bolo v súlade s § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona odôvodnené obžalovaného
zaradiť na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, keď súčasne neboli z vykonaného
dokazovania zistené vo vzťahu k obžalovanému žiadne také poznatky, ktoré by odôvodňovali jeho
zaradenie do ústavu s iným stupňom stráženia (§ 48 ods. 4 Tr. zákona).

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody v rámci adhézneho konania (ktorý bol napadnutý iba v spojitosti
s odvolaním obžalovaného voči výroku o vine), krajský súd konštatuje, že sa stotožnil s výrokom
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa o odkázaní poškodenej na civilné konania, keď vykonané
dokazovanienaprieksvojmurozsahuskutočnenedávalodostatočnýpodkladnarozhodnutieonárokuna
náhradu škody spočívajúceho v nemajetkovej ujme v zmysle zákona o náhrade škody obetiam trestných

činov.

Z týchto uvedených dôvodov odvolanie obžalovaného odvolací súd nepovažoval za dôvodné a podľa
§ 319 Tr. poriadku ho preto zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok (sťažnosť).