Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoCsp/10/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124306175
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124306175.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu:
365.bank, a.s., IČO: 31340890, so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie č. 4, zastúpeného právnym
zástupcom SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36853186, so sídlom v Bratislave, Štefánikova č. 5,
v mene ktorého koná pred súdom JUDr. František Sedlačko, advokát a konateľ, proti žalovanému: A. B.,
nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomvC.,C.D.XXXX/XX,zastúpenémuMgr.MartinomOrviským,advokátom
so sídlom vo Vígľašskej Hute - Kalinke, č. 67, o zaplatenie 21.747,73 € s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 19Csp/93/2024-184 zo dňa 29.01.2025, ako

súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o vyhovení žalobe (prvý výrok) m e n í tak, že žalobu žalobcu
z a m i e t a.

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %, do troch dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
21.747,73 €, kapitalizovaný úrok v sume 7.136,07 €, náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume
40,94 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 21.747,73 € od 22.02.2023 do
zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) a žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní od právoplatnosti uznesenia
súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania (druhý výrok).

1.2 V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že podanou žalobou sa žalobca
voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 21.747,73 €, kapitalizovaného úroku v sume 7.136,07 €,
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,94 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8
% ročne zo sumy 21.747,73 € od 22.02.2023 do zaplatenia a náhrady trov konania z titulu nesplateného
úveru na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 09.09.2019.

1.3 Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním, podľa ktorého:
(1) žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere zo dňa 09.09.2019, na základe ktorej poskytol žalobca
žalovanému úver v sume 27.000,- € s fixnou úrokovou sadzbou vo výške 10,50 % ročne, s výškoumesačnej splátky v sume 418,89 €, s termínom splatnosti splátok vždy do 25. dňa v mesiaci s počtom
splátok 96 s dojednanou odplatou v sume 40.212,05 € a splatnosťou prvej mesačnej splátky dňa
25.10.2019; termín konečnej splatnosti úveru bol v zmluve dohodnutý na deň 25.09.2027; výška ani

podmienky poskytnutia úveru neboli medzi stranami sporné;
(2) v zmluve bolo dohodnuté právo veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť celého zostatku úveru s
príslušenstvom (článok 4 bod 4.8 zmluvy) v prípade, ak je dlžník v omeškaní s platením splátky po
dobu dlhšiu ako tri mesiace a veriteľ dlžníka upozornil na uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej ako
15 dní; súčasne bolo dohodnuté aj právo veriteľa uplatniť si úhradu skutočných nákladov spojených s

vymáhaním úveru;
(3) výzvou zo dňa 25.01.2023 oznámil žalobca žalovanému, že podstatným spôsobom porušil
ustanovenia zmluvy neuhradením splatného záväzku; žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie sumy
1.835,82 € do 15 kalendárnych dní od doručenia výzvy; súčasne žalobca žalovaného poučil, že v
prípade, ak k úhrade z jeho strany nedôjde, žalobca bude oprávnený vyhlásiť úver za predčasne splatný
a žiadať od žalovaného úhradu celej úverovej pohľadávky; výzva bola doručená žalovanému a dostala

sa do jeho dispozičnej sféry;
(4) výzvou zo dňa 21.02.2023 oznámil žalobca žalovanému, že podstatným spôsobom porušil
ustanovenia zmluvy, z ktorého dôvodu sa úverový záväzok žalovaného voči žalobcovi stáva predčasne
splatným v celom rozsahu ku dňu 21.02.2023; žalobca vo výzve žalovanému oznámil výšku dlžnej sumy
ako aj jej skladbu; výzva bola doručená žalovanému a dostala sa do jeho dispozičnej sféry.

1.4 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v plnom rozsahu dôvodná, pričom
v podrobnostiach argumentoval, že:
(1) predmetnú zmluvu o úvere súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu a podrobil ju súdnej kontrole z
hľadiska dodržania zákonných náležitostí a z hľadiska existencie prípadných neprijateľných zmluvných

podmienok (§ 53 Občianskeho zákonníka), ktorých prítomnosť nezistil;
(2) námietka premlčania vznesená žalovaným nie je dôvodná, pretože premlčacia doba začala plynúť od
splatnosti splátky, ktorá bola dôvodom na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru (25.10.2022) a žalobu
podal žalobca na súd dňa 17.04.2024;
(3) v posudzovanom prípade bol termín konečnej splatnosti úveru určený v zmluve na deň 25.09.2027,

preto splatnosť celej pohľadávky mohla nastať skôr iba v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru; z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že možnosť vyhlásiť predčasnú
splatnosť úveru žalobca a žalovaný dohodli v samotnej zmluve o úvere (ods. 4 bod 4.8);
(4)žalobcadodržalpodmienkynavyhláseniepredčasnejsplatnostiúverupodľa§53ods.9Občianskeho
zákonníka a § 565 Občianskeho zákonníka; s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1Cdo/123/2022 súd prvej inštancie uviedol, že zákon neukladá veriteľovi povinnosť uviesť špecifikáciu
splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu celého dlhu;
(5.1) žalobca pred poskytnutím úveru s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť žalovaného splatiť
poskytnutý úver, keď uviedol, že „ochrana spotrebiteľov a spotrebiteľské právo ako také nie je len
predmetom slovenského právneho poriadku, naopak, je oblasťou právnej úpravy, ktorá je do veľkej

miery regulovaná úniovým právom (právom Európskej únie); podľa bodu 26 preambuly smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES členské štáty majú prijímať vhodné opatrenia na podporu
zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverových vzťahov, berúc do úvahy osobitný charakter
úverového trhu, pričom predovšetkým na rozvíjajúcich sa úverových trhoch je dôležité, aby veritelia
neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity, aby

členskéštátyvykonávalipotrebnýdohľadaabystanovilipotrebnéopatrenianaprípadnésankcionovanie
veriteľov za nedodržanie svojich povinností; z uvedeného ustanovenia tiež vyplýva, že veritelia by
mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa; podľa článku 8 ods. 1
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi

úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných od spotrebiteľa a na základe
nahliadnutia do príslušnej databázy“;
(5.2) „v uvedenej súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-449/13 zo dňa 18.12.2014 vo veci CA Consumer Finance SA proti E. F. a spol., podľa ktorého článok
8 smernice ukladá veriteľovi povinnosť overovať úverovú bonitu spotrebiteľa opierajúc sa o dostatočné

informácie a neobmedzujúc sa len na vyjadrenia a informácie od spotrebiteľa, ktoré nie sú podložené;
súd tiež poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku zo dňa 27.03.2014 vo
veci LCL Le Crédit Lyonnais C-565/12 a tiež na novšie rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo
veci C-679/18 zo dňa 05.03.2020 vo veci OPR-Finance s.r.o. v. GK, ktoré sa týkalo výkladu článku 8 ačlánku 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, v zmysle ktorého sa uvedené články
majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť ex offo preskúmať existenciu
porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 smernice, podľa ktorej musí veriteľ pred uzavretím zmluvy

posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo
vnútroštátnom práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa článku 23 smernice“;
(5.3) „vzhľadom na takto úniovým právom vymedzené nároky kladené na banku ako dodávateľa ako aj
vzhľadomnaosobitnúochranuspotrebiteľa,naktorúúniovéprávokladiedôraz,savzmysleustanovenia
§ 7 zákona č. 129/2010 Z. z. javí ako opodstatnené v konaní pred súdom skúmať preukázanie skúmania

bonity spotrebiteľa zo strany žalobcu a to za dodržania zákonnej podmienky uloženej veriteľovi (banke)
spočívajúcej v povinnosti pri posudzovaní bonity klienta postupovať s odbornou starostlivosťou“;
(5.4) „pre účely posudzovania splnenia povinnosti uloženej § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. veriteľom je
podstatné to, akým spôsobom veriteľ pristúpil k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa; pokiaľ ide
o získavanie informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa veriteľ má vychádzať
jednak z informácií dodaných a preukázaných spotrebiteľom a tiež z informácií, ktoré má veriteľ

získavaťzinýchdostupnýchzdrojov;jepritompovinnosťouveriteľataktozískanéinformáciezhromaždiť,
vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je potrebné ďalej overovať; za dostatočné
sapovažujúpritomlentakéinformácie,uktorýchjeveriteľschopnýzískaťobjektívnyobrazožiadateľovej
finančnej situácii“;
(5.5) „veriteľ je pritom pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ jednak existujúcu

situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, dobu na ktorú sa spotrebiteľský úver poskytuje, výšku
spotrebiteľského úveru a skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných veriteľovi pred
uzatvorením zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať; dôraz pri posúdení úverovej
schopnosti dlžníka sa pritom kladie na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie
toho, či spotrebiteľovi po vynaložení bežných výdavkov zostane mesačne taká čiastka, aká bude

potrebná pre splácanie úveru; analýza iba niektorej zo stránok rozpočtu sama o sebe k posúdeniu
úverovej schopnosti spotrebiteľa nepostačuje“;
(5.6) „následne v konaní pred súdom je povinnosťou veriteľa preukazovať, že takéto zhromažďovanie
a vyhodnocovanie informácií, ku ktorému pristúpil s odbornou starostlivosťou, vykonal, ako aj to,
že výsledok, vo forme ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, ku ktorému

veriteľ dospel je v rámci zákonných medzí, a teda že tento ukazovateľ neprekračuje hodnotu
stanovenú opatrením NBS; situáciu, za ktorej limit klienta pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľskýúverniejedodržaný(jeprekročený)zákonsankcionujezákazomposkytnúťspotrebiteľský
úver takémuto klientovi (§ 7 ods. 23 zákona č. 129/2010 Z. z.)“;
(5.7) „z uvedeného vyplýva, že banka, veriteľ, resp. poskytovateľ úveru môže klientovi spotrebiteľský

úver poskytnúť len v prípade, ak jednak dostatočne a s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť
veriteľa splácať úver, ak správne vypočítal ukazovateľ schopnosti splácať úver a ak takto veriteľom
stanovený ukazovateľ nepresiahol limit stanovený opatrením NBS“;
(5.8) „v posudzovanej veci mal súd z listinných dôkazov označených ako Žiadosť o spotrebiteľský
úver, Dáta dopytu prehľad odpovedí a Dáta dopytu zhrnutie a výpis z registra klientskych informácií za

preukázané, že žalobca ku skúmaniu bonity pristúpil; žalobca pritom v konaní tvrdil, že bonitu klienta
skúmal v dostatočnom rozsahu a za zachovania zásady odbornej starostlivosti, čo preukazoval práve
vyššie uvedenými listinnými dôkazmi“;
(5.9) „k rozsahu skúmania schopnosti spotrebiteľa splácať úver súd uvádza, že toto skúmanie je možné
prostredníctvom lustrácie v spoločnom registri bankových informácií, výpismi z účtov, či lustráciami

v ďalších, verejne dostupných registroch; žalobca v konaní tvrdil a v dostatočnej miere preukázal,
že možnosti skúmania schopnosti spotrebiteľa úver splácať riadne využil; pokiaľ ide o ukazovateľ
schopnosti spotrebiteľa splácať úver súd uvádza, že na základe vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že tento v prípade žalovaného neprekročil limit určený opatrením NBS, pričom sa zároveň
jednalo o tvrdenie žalobcu, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nepoprel; vzhľadom na uvedené sa súd

stotožnil s argumentáciou žalobcu v tom smere, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere splnil požiadavky
kladené mu ako veriteľovi zákonom a opatrením NBS týkajúce sa dostatočného skúmania schopnosti
žalovaného ako dlžníka splácať poskytnutý úver“;
(5.10) „žalovaný v rámci svojej argumentácie týkajúcej sa nedostatočného skúmania jeho schopnosti
splácať úver zo strany žalobcu uviedol, že žiadosť o poskytnutie úveru ním nebola podpísaná a že

žalovaný mal v čase poskytovania úveru vyživovaciu povinnosť voči svojmu dieťaťu, ktorú žalobca pri
výpočte ukazovateľa nezohľadnil; uvedené tvrdenia žalovaného sa po vykonanom dokazovaní ukázali
ako nepravdivé, keď z listinného dôkazu označeného ako Žiadosť o spotrebiteľský úver (č.l. 118 súdneho
spisu) mal súd za preukázané, že žiadosť bola dňa 09.09.2019 žalovaným vlastnoručne podpísaná atiež to, že žalovaný v žiadosti, konkrétne v časti 3.0 Osobné údaje žiadateľa údaj o počte vyživovaných
detí v domácnosti nechal toto pole nevyplnené; z uvedeného vyplýva, že to bol práve žalovaný, kto si
nesplnil svoju zákonnú povinnosť (§ 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.), keď žalobcovi neuviedol úplné,

presnéapravdivéúdajepotrebnénaposúdenieschopnostižalovanéhosplácaťúver;niejepotom,podľa
názoru súdu, možné na ťarchu žalobcu pričítať nesplnenie si zákonnej povinnosti žalovaným, a to ani
v prípade, kedy žalovaný je v postavení spotrebiteľa“;
(5.11) „na tomto mieste súd uvádza, že neunikli jeho pozornosti vnútorné rozpory vo výpovediach a
vyjadreniach žalovaného, ktorý na jednom mieste uvádzal, že sprostredkovateľky, ktoré ho podľa jeho

tvrdení voviedli do omylu, vyplnili žiadosť o úver bez informácií od jeho osoby a na inom mieste uvádza,
že týmto osobám údaje poskytol“;
(5.12) „v posudzovanom prípade tak súd dospel k záveru, že veriteľ, teda žalobca, pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru postupoval s odbornou starostlivosťou a dostatočným spôsobom skúmal a
dostatočným spôsobom v konaní pred súdom preukázal skúmanie, schopnosti klienta, teda žalovaného,
splácať poskytovaný úver“;

(5.13) „nad rámec už uvedeného súd dodáva, že pokiaľ ide o termín odborná starostlivosť v kontexte
zákona č. 129/2010 Z. z. touto sa rozumie taká úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno
rozumne očakávať od predávajúceho (banky, veriteľa, poskytovateľa úveru) pri konaní vo vzťahu k
spotrebiteľovi (klientovi, žiadateľovi o úver) zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej
zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti; vynaloženie odbornej starostlivosti je pritom

veriteľ povinný hodnoverne preukázať (§ 7 ods. 16 zákona č. 129/2010 Z. z.)“;
(5.14) „súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal, že si splnil svoje
povinnosti skúmať bonitu klienta a počínať si pri tom s odbornou starostlivosťou, s ktorom mal ako banka
konať, si splnil svoje zákonné povinnosti pri overovaní bonity klientov ako spotrebiteľov v zmysle § 7
zákona č. 129/2010 Z. z. v spojení s § 11 zákona č. 129/2010 Z. z.; následkom uvedeného bola v zmysle

§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. tiež existencia oprávnenia veriteľa žiadať jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru, keď skúmanie bonity klienta (schopnosti klienta splácať pohľadávku veriteľovi) s
odbornoustarostlivosťoujejednýmzozákonnýchpredpokladovvyhláseniapredčasnejsplatnostiúveru“;
(6) na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru o dôvodnosti žaloby žalobcu a uložil
žalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovižalovanúsumuspríslušenstvom;žiadosťžalovanéhoosplátky

žalovanej sumy vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú.

1.5 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 497 a § 502 ods. 1 prvá veta Obchodného
zákonníka v spojení s § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5 a 9, § 54 ods. 1 a 2, § 54a, § 101, § 103, § 517 ods. 1
a 2, § 565, § 657 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 prvá veta, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, 2, 4,

16, 17, 19, 20, 23, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
v znení účinnom ku dňu 09.09.2019 (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z.“) s poukazom na § 2 ods. 1, 2, 11
opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017 zo dňa 14.11.2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti
o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; o trovách konania rozhodol podľa § 255

ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu
včas odvolanie zo dňa 03.03.2024 (č.l. 217-218 spisu); rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom
rozsahu; vyjadril názor, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); v odvolaní konkrétne
argumentoval, že:
(1) súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku pri rozhodovaní vychádzal z názoru,
že „pokiaľ ide o ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať úver na základe vykonaného dokazovania
dospel súd k záveru, že tento v prípade žalovaného neprekročil limit určený opatrením NBS, pričom sa

súčasne jednalo o tvrdenie žalobcu, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nepoprel“, pričom vo svojich
písomných podaniach, resp. v rámci ústneho prednesu na vytýčenom pojednávaní jednoznačne poprel
všetky skutkové tvrdenia žalobcu, najmä zotrval na tvrdení, že si žalobca nesplnil svoju povinnosť
preveriť bonitu žalovaného pri poskytnutí úveru; nakoľko došlo jednoznačne k účinnému popretiutvrdenia žalobcu, že ukazovateľ schopnosti splácať úver neprekročil limit určený opatrením NBS a súd
prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na skutkovom tvrdení žalobcu, ktoré bolo účinne popreté a preto
malo byť predmetom dokazovania, čo podľa žalovaného predstavuje inú vadu konania, ktorá spôsobila

nesprávnosť napadnutého rozsudku;
(2) nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca si riadne splnil svoju povinnosť preskúmať
jeho bonitu pred uzavretím zmluvy; zdôraznil, že žalobca nezobral do úvahy, že v žiadosti o úver nebol
uvedený jeho syn ako osoba, voči ktorej mal v čase uzatvorenia zmluvy o poskytnutí úveru vyživovaciu
povinnosť; v konaní preukázal, že on sám nevypisoval údaje do žiadosti o úver, ale tieto údaje za neho

vypísala pani G. A. a pani H., ktoré poskytnutie úveru od žalobcu vybavili; žalobca pri skúmaní bonity
nezohľadnil jeho vyživovaciu povinnosť k synovi a pri skúmaní bonity vychádzal z nesprávnych údajov,
v dôsledku čoho sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov;
(3) na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 17.03.2025 (č.l. 229-231 spisu) prostredníctvom svojho právneho
zástupcu k odvolaniu žalovaného uviedol, že:
(1) sa s napadnutým rozsudkom stotožňuje a považuje ho za vecne správny; súd prvej inštancie
vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu, na základe ktorého vec správne posúdil a zákonne;
(2) v konaní riadne preukázal skúmanie bonity žalovaného v súlade s § 7 zákona č. 129/2010 Z.

z.; žalovaný sa pred uzavretím zmluvy o úvere na neho obrátil so žiadosťou o spotrebiteľský úver
č. 19661493169 (ďalej aj „žiadosť o úver“), v ktorej uviedol základné údaje potrebné pre posúdenie
jeho bonity, najmä: rodinný stav (ženatý), počet vyživovaných detí (0), druh bývania (prenájom), stav
zamestnania (zamestnanec v SR), čistý mesačný príjem (1.000,- €), iné príjmy a dôchodok (0,- €),
mesačné splátky iných úverov a pôžičiek (0,- €), zrážky, výživné a iné výdavky (0,- €); podľa § 7 ods. 20

zákona č. 129/2010 Z. z. bol pri skúmaní bonity povinný zohľadniť položky: a) čistý príjem spotrebiteľa,
t.j. príjem žalovaným deklarovaný a overený v Sociálnej poisťovni v sume 1.000,- €), b) náklady na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu
povinnosť, t.j. žalobca vychádzal zo sumy životného minima a z vyhlásenia žalovaného v žiadosti o
úvere, že nemá vyživované dieťa ani osoby, voči ktorým by mal vyživovaciu povinnosť, c) výška splátky

spotrebiteľského úveru, t.j. 418,89 € a d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa, t.j. výdavky
na iné úvery, na ktoré sa žalobca dopytoval v žiadosti o úver a následne ich preveril v SRBI; súčasne
išlo o refinančný úver, z ktorého bol v celom rozsahu splatený jeden z jeho dovtedajších úverov (od
nebankovej spoločnosti) v zostávajúcej sume 253,- € s mesačnou splátkou v sume 50,- € (čl. 2.2 zmluvy
o úvere); po uzavretí zmluvy o úvere tak žalovanému zostal iba jeden iný záväzok s výškou mesačnej

splátky v sume 97,- €; tento postup žalobcu v žiadnom prípade nemožno vyhodnotiť ako skúmanie bonity
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa (žalovaného) alebo bez
prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.;
naopak žalobca mal riadne zistené údaje o rodinnom stave, príjmoch, ako aj výdavkoch (nákladoch na
zabezpečenie základných životných potrieb) žalovaného a zároveň nahliadol do príslušných registrov

a databáz (Sociálna poisťovňa a SRBI); vzhľadom na uvedené žalobca postupoval voči žalovaného
v súlade s § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. a pred poskytnutím úveru riadne vyhodnotil jeho schopnosť
splácať úver, keď uvedené vyplýva aj z rozhodovacej praxe, na ktorú žalobca poukázal (rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41Co/10/2019 zo dňa 15.08.2019, uznesenie Krajského súdu
v Banskej v Bystrici sp. zn. 41Co/14/2018 zo dňa 19.9.2018, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.

zn. 17CoCsp/9/2021 zo dňa 13.05.2021 rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17CoCsp/13/2023
zo dňa 08.02.2024);
(3) pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namieta, že v čase podpisovania zmluvy mal jedno
vyživované dieťa, túto informáciu neuviedol v žiadosti o úver zo dňa 09.09.2019, hoci bol na túto
skutočnosť žalobcom výslovne dopytovaný (žiadosť o úver obsahuje osobitnú kolónku s názvom „počet

vyživovaných detí v domácnosti“); podľa § 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie
o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom; povinnosťou
žalovaného bolo poskytnúť žalobcovi úplné, presné a pravdivé údaje; navyše, správnosť údajov

uvedených v dotknutej žiadosti žalovaný potvrdil svojim podpisom; uvedením neúplných informácií
žalovaný hrubo porušil svoju elementárnu povinnosť vyplývajúcu zo zákona, preto je v rozpore s dobrými
mravmi, ako aj s ďalšími súkromnoprávnymi zásadami, aby bol za konanie žalovaného sankcionovaný
žalobca (určením, že úver je bezúročný a bez poplatkov);(4) nemožno sa stotožniť s tvrdením žalovaného, že účinne poprel skutkové tvrdenia žalobcu o výpočte
ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať úver v zmysle opatrenia NBS č. 10/2017, ktorým sa
ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v znení účinnom

v čase uzavretia zmluvy o úvere; podľa § 151 ods. 2 C.s.p., ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa
týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak
je popretie neúčinné; na popretie skutkových okolností sa kladú určité kvalitatívne nároky; za podmienok
uvedených v § 151 ods. 2 C.s.p. musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia; pre kvalitu
popretia skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie skutkových tvrdení (§ 150

ods. 1 C.s.p.); ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje
ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné; popretie
skutkových tvrdení protistrany musí byť výslovné; nepostačuje všeobecné vyhlásenie, z ktorého by bolo
možné vyvodiť iba konkludentný nesúhlas strany so skutkovým stavom tvrdeným protistranou; žalobca
súčasne pri skúmaní bonity žalovaného postupoval v súlade s opatrením NBS č. 10/2017 a predložil
výpočet čistého príjmu v zmysle § 2 ods. 1 opatrenia NBS č. 10/2017 zníženého o celkovú výšku

nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa; žalovaný však neuviedol vlastné
skutkovétvrdenia,ktorýmibyúčinnerozporovaltentovýpočet;nazákladeuvedenéhosúdprvejinštancie
správne vyhodnotil, že žalovaný tvrdenie žalobcu žiadnym spôsobom nepoprel;
(5) na základe uvedeného navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

2.3 Žalobca ani žalovaný sa viac v odvolacom konaní nevyjadrili.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.)

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri

rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C.s.p., preskúmal
vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o vyhovení žalobe (prvý výrok) podľa § 388 C.s.p. zmenil, pretože neboli splnené
podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

4.2 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

4.3 Odvolanie žalovaného je dôvodné. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní bol

postačujúci skutkový stav veci, ako ho zistil súd prvej inštancie, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal aj
odvolací súd (§ 383 C.s.p.); pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní nebolo potrebné
opakovať ani dopĺňať dokazovanie (§ 384 C.s.p.).

4.4 Odvolací súd sa po preskúmaní veci nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že

v prejednávanom spore boli splnené zákonné podmienky na vyhovenie žalobe žalobcu.

4.5 Zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním v prejednávanom spore vyplýva, že:
(1) žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere zo dňa 09.09.2019, na základe ktorej poskytol žalobca
žalovanému úver v sume 27.000,- € s výškou mesačnej splátky v sume 418,89 € splatnou dňa

25.09.2019 a následne vždy do 25. dňa v mesiaci s počtom splátok 96 pri dojednanej odplate v sume
40.212,05 €; termín konečnej splatnosti úveru bol v zmluve dohodnutý na deň 25.09.2027;
(2) v zmluve bolo dohodnuté právo veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť celého zostatku úveru s
príslušenstvom (článok 4 bod 4.8 zmluvy);
(3) výzvou zo dňa 25.01.2023 oznámil žalobca žalovanému, že podstatným spôsobom porušil

ustanovenia zmluvy neuhradením splatného záväzku a poučil ho, že v prípade, ak nedôjde k úhrade,
bude oprávnený vyhlásiť úver za predčasne splatný; listom zo dňa 21.02.2023 oznámil, že úver sa stáva
predčasne splatný v celom rozsahu ku dňu 21.02.2023;(4) pred uzavretím zmluvy o úvere žalobca skúmal schopnosť žalovaného splatiť úver (tzv. úverovú
bonitu), keď vychádzal zo žiadosti zo dňa 09.09.2019 žalovaného o spotrebiteľský úver, v ktorej
žalovanýuviedolzákladnéúdajepotrebnépreposúdeniejehobonity,najmä:rodinnýstav(ženatý),počet

vyživovaných detí (0), druh bývania (prenájom), stav zamestnania (zamestnanec v SR), čistý mesačný
príjem (1.000,- €), iné príjmy a dôchodok (0,- €), mesačné splátky iných úverov a pôžičiek (0,- €), zrážky,
výživné a iné výdavky (0,- €), ktoré údaje žalobca overil v Sociálnej poisťovni a príslušnej databáze
úverov (SRBI).

4.6 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť
žalovaného splácať poskytnutý úver (tzv. bonitu). Žalovaný s týmto záverom v podanom odvolaní
nesúhlasil.

4.7 Medzi stranami tak zostalo v odvolacom konaní ťažiskovo sporné, či žalobca pred uzavretím spornej
zmluvy o úvere posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať poskytnutý úver (tzv.

úverovú bonitu). V zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019 mal
veriteľ (žalobca) povinnosť pred uzavretím spornej zmluvy o úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť žalovaného poskytnutý úver splácať.

4.8.1 V odvolacom konaní žalobca argumentoval, že nakoľko žalovaný účinne nespochybnil jeho

skutkové tvrdenie o skúmaní bonity žalovaného pred uzavretím zmluvy o úvere (resp. o výpočte
ukazovateľa schopnosti žalovaného ako spotrebiteľa splácať úver v zmysle opatrenia NBS č. 10/2017),
išlo o nesporné skutkové tvrdenie a zo strany súdu prvej inštancie nebolo potrebné túto otázku skúmať.
Tento názor žalobcu nie je správny. V spore o plnenie zo zmluvy o (spotrebiteľskom) úvere je súd povinný
z úradnej povinnosti (ex offo) vždy skúmať, či veriteľ splnil svoju povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa

(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/46/2023 zo dňa 31.10.2024,
najmä bod 41 a 43 odôvodnenia, obdobne tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 530/2024 zo dňa 12.02.2025, bod 39 posledná veta odôvodnenia alebo nadväzujúce uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/46/2025 zo dňa 08.09.2025, bod 8.5 odôvodnenia).

4.8.2 Pokiaľ v tomto smere žalobca v priebehu konania poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/84/2023 zo dňa 25.04.2024, predmetné rozhodnutie bolo prekonané
neskoršou súdnou praxou najvyššieho súdu a iných súdnych autorít odhliadnuc od skutočnosti, že
v predmetnom rozhodnutí najvyšší súd vychádzal aj z názoru, že „v spore o zaplatenie pohľadávky
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je povinnosťou spotrebiteľa (ako žalovaného) preukázať, že

veriteľ (žalobca) postupoval v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho môže spotrebiteľ dosiahnuť pre
seba priaznivý následok, t.j. zamietnutie žaloby“ (bod 14.6 odôvodnenia), čo je minimálne v rozsahu
dôkazného bremena ohľadne splnenia povinnosti veriteľa pred poskytnutím spotrebiteľského úveru
s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver (tzv. úverová bonita) v priamom
rozpore s právnou úpravou (§ 16 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. v spojení s § 17 písm. b/ zákona

č. 129/2010 Z. z.).

4.9 V rámci skúmania bonity spotrebiteľa je veriteľ povinný prihliadnuť najmä na výšku úveru, dobu
poskytnutia úveru a príjem spotrebiteľa (§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.), náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,

peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa (§ 7 ods. 20 písm. b/ a d/ zákona č. 129/2010 Z.
z.), obdobne aj na výdavky a rodinný stav spotrebiteľa (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.).
Údaje poskytnuté spotrebiteľom veriteľovi na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver (§ 7
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.) nie je veriteľ v zásade povinný systematicky overovať z hľadiska
ich pravdivosti (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ zn. C-449/13 zo dňa 18.12.2014), v každom

prípade bude však veriteľ povinný s odbornou starostlivosťou posúdiť, či spotrebiteľom poskytnuté
údaje sú primerané a dostatočné na preskúmanie úverovej bonity spotrebiteľa, pričom len obyčajné
nepodložené vyhlásenia spotrebiteľa nebudú samé osebe dostatočné, ak k nim nie sú pripojené
relevantné dôkazy (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ zn. C-449/13 zo dňa 18.12.2014, body 37
a 38 odôvodnenia). Aj podľa aktuálnej súdnej praxe je veriteľ povinný v rámci skúmania úverovej

bonity spotrebiteľa aj aktívne overiť správnosť poskytnutých údajov (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/41/2023 zo dňa 30.01.2025, najmä bod 13.3 odôvodnenia,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/37/2023 zo dňa 19.11.2024, najmä
bod 25.3 odôvodnenia alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/141/2024zo dňa 25.09.2025, najmä bod 40 odôvodnenia). Veriteľ musí vedieť skutočne preukázať svoj reálny
postupsodbornoustarostlivosťoupriskúmaníúverovejbonityspotrebiteľa,ktorýmniejelenmechanické
zhromaždenie údajov o spotrebiteľovi bez ich reálneho vyhodnotenia (porovnaj nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.02.2025, najmä bod 32 odôvodnenia).

4.10 Vzhľadom na význam overenia bonity spotrebiteľa z hľadiska ochrany spotrebiteľa, ale aj ochrany
veriteľa pred nesplácaním úveru, trhu spotrebiteľských úverov a samotnej spoločnosti (porovnaj nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 4129/2018 zo dňa 26.02.2019, body 18 a 19

odôvodnenia) je namieste nastúpenie zákonných sankcií (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.) dokonca
aj v prípade, že zmluva o úvere bola vykonaná, úver bol spotrebiteľom splácaný a spotrebiteľovi nevznikli
žiadne nepriaznivé následky napriek porušeniu povinnosti veriteľa pred poskytnutím úveru posúdiť
úverovú bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ zn.
C-755/22 zo dňa 11.01.2024).

4.11 Vychádzajúc z uvedených povinností veriteľa pri skúmaní bonity spotrebiteľa pred poskytnutím
spotrebiteľského úveru dospel odvolací súd k záveru, že žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa § 7
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019 s odbornou starostlivosťou posúdiť
schopnosť žalovaného splácať poskytnutý spotrebiteľský úver (tzv. úverovú bonitu). Z dokazovania je
zrejmé, že žalobca síce overil príjem žalovaného deklarovaný v žiadosti o poskytnutie úveru v Sociálnej

poisťovni a vykonal lustráciu ohľadne žalovaného v databáze úverov (SRBI), žalobca však žiadnym
spôsobom neoveril výdavky žalovaného v rámci nákladov na zabezpečenie základných životných
potrieb žalovaného ako spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu zisteniu výdavkov spotrebiteľa
v rámci skúmania jeho bonity nezodpovedá len vychádzanie zo životného minima zvýšeného o príslušné
percento (40 %).

4.12Neobstojípretotvrdeniežalobcu,žepriskúmaníbonityžalovanéhopostupovalvsúladesopatrením
Národnej banky Slovenska č. 10/2017, pretože predmetné opatrenie pre účely výdavkov spotrebiteľa
upravuje, že tieto sú najmenej vo výške životného minima, t.j. podľa odvolacieho súdu na životné
minimum sa prihliada v prípade, že iné výdavky spotrebiteľa nebolo možné zistiť, resp. skutočné výdavky

spotrebiteľa sú nižšie ako životné minimum. V zmysle § 7 ods. 27 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení
účinnom do 31.12.2019 ako aj v zmysle § 2 ods. 5 opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017
zo dňa 14.11.2017 v znení neskorších opatrení (oznámené ako č. 306/2017 Z. z.) sa síce náklady
na zabezpečenie životných nákladov spotrebiteľa posudzujú s ohľadom na životné minimum (zákon),
resp. najmenej vo výške životného minima (opatrenie), predmetné ustanovenia podľa odvolacieho súdu

nemôže nahradiť, zrušiť, či oslabiť základnú povinnosť veriteľa vynaložiť potrebné úsilie na zistenie
informácií o aktuálnych reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani nedáva veriteľovi možnosť sám si určiť
výšku týchto nákladov (vo výške životného minima). Ak účelom posúdenia úverovej bonity je zistiť,
či žiadateľ o úver bude skutočne schopný splácať poskytnutý úver, potom je vylúčené, aby veriteľ
posudzoval bonitu bez podkladov o reálnych nákladoch žiadateľa na základné životné potreby už

s ohľadom na skutočnosť, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb priemerného
spotrebiteľa spravidla výrazne prevyšujú výšku životného minima. V tomto smere podľa odvolacieho
súdu musí byť právo aplikované v kontexte aktuálnej spoločenskej reality tak, aby bol naplnený
účel právnej úpravy, ktorým je v danom prípade účinná ochrana spotrebiteľov pred nezodpovedným
uzatváraním zmlúv o úvere, ktoré prekračujú ich finančné možnosti a mohli by viesť k ich platobnej

neschopnosti. Posudzovanie úverovej bonity bez základných vstupných údajov o skutočných nákladoch
žiadateľaoúvernemožnohodnotiťakopostupveriteľasodbornoustarostlivosťou.Odbornástarostlivosť
podľa odvolacieho súdu v tomto smere vyžaduje nakladanie so skutočnými údajmi týkajúcimi sa
spotrebiteľa, ktoré jediné zabezpečujú reálne overenie schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver
a teda súčasne naplnene účelu článku 8 smernice č. 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008 o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere.

4.13 Z dokazovania pred súdom prvej inštancie, z ktorého vychádzal aj odvolací súd, nepochybne
vyplynulo, že veriteľ pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať poskytnutý úver (úverovej bonity
žalovaného) nezisťoval skutočné výdavky žalovaného a nemal o nich žiadne podklady. Z uvedeného

skutkového zistenia vychádzal aj odvolací súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní. Pokiaľ súd prvej
inštancie dospel na tomto skutkovom základe k záveru, že žalobca pri posudzovaní úverovej bonity
žalovaného postupoval s odbornou starostlivosťou, dospel v tomto smere k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci. Bez znalosti skutočných výdavkov žalovaného podľa odvolacieho súdu žalobcanemohol s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať poskytnutý
úver. V zmysle § 7 ods. 16 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019 je veriteľ
povinný vynaloženie odbornej starostlivosti hodnoverne preukázať. Podľa § 11 ods. 2 prvá veta zákona

č. 129/2010 Z. z. nebol preto žalobca oprávnený vyhlásiť predčasnú splatnosť sporného úveru.

4.14 Zo žiadosti žalovaného o poskytnutie úveru síce vyplýva, že ohľadne svojich výdavkov uviedol
žalovaný sumu 0,- €, výdavky v takejto sume sa však vymykajú bežnej ľudskej skúsenosti, preto tento
údaj nezbavil žalobcu povinnosti pri vynaložení odbornej starostlivosti vyzvať žalovaného na doplnenie

údajov. Porušenie povinnosti žalovaného uviesť pravdivé údaje (§ 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z. v znení účinnom do 31.12.2019) nespôsobuje zánik povinnosti žalobcu posúdiť jeho schopnosť
splácať úver s odbornou starostlivosťou. Podľa odvolacieho súdu na porušenie povinnosti žalovaného
vtomtosmerenemožnoprihliadaťakajsamotnýžalobcaporušilsvojupovinnosťpodstatnýmspôsobom.
Zodpovednosť za overenie úverovej bonity spotrebiteľa pritom nesie práve žalobca. Žalobca sa tak pri
vynaložení odbornej starostlivosti nemohol uspokojiť s údajom o výdavkoch žalovaného v sume 0,- €.

Naproti tomu neuvedenie vyživovacej povinnosti žalovaného v žiadosti o úver nemohol žalobca overiť,
preto túto nesprávnosť nemožno považovať za zlyhanie žalobcu, ale ide na ťarchu žalovaného, ktorý
žiadosť o úver podľa zistenia súdu prvej inštancie vlastnoručne podpísal (09.09.2019), preto nemôže
namietať nesprávnosť údajov v tomto smere.

4.15 Nakoľko žalobca neskúmal úverovú bonitu žalovaného s odbornou starostlivosťou, nebol žalobca
oprávnený vyhlásiť sporný úver za predčasne splatný (§ 11 ods. 2 prvá veta zákona č. 129/2010 Z.
z.). Žaloba žalobcu bola založená na skutkovom tvrdení, že vyhlásil predčasnú splatnosť sporného
úveru. Preto odvolací súd nemohol skúmať, či má žalovaný povinnosť zaplatiť jednotlivé splátky úveru
(konečná splatnosť úveru bola dojednaná na deň 25.09.2027), pretože by išlo o iný skutkový stav bez

zmeny žaloby. Uplatnený nárok žalobcu nemožno posudzovať na základe iných skutkových okolností,
iba na základe skutkových okolností vymedzených v žalobe. V zmysle § 294 C.s.p. v spojení s § 140
ods. 2 C.s.p. nie je v spotrebiteľských veciach prípustná zmena žaloby (t.j. ani zmena podstatných
skutkových tvrdení). Uvedený záver potvrdzuje aj súdna prax (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024). Na základe uvedeného dospel odvolací

súd k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku o vyhovení žalobe (prvý výrok) zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol.

4.16 Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že z listu žalobcu zo dňa 21.02.2023 o vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru nevyplýva uvedenie konkrétnej splátky, kvôli nezaplateniu ktorej pristúpil žalobca

k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Podľa aktuálnej súdnej praxe „bez konkretizácie splátky,
pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za
splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31.10.2024); právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne
určitý, sankcionovaný neplatnosťou podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka“ (porovnaj uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.02.2025 uverejnené v zbierke
ako R 34/2025, rovnako aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/99/2024
zo dňa 17.06.2025, sp. zn. 1Cdo/60/2024 zo dňa 26.08.2025 alebo sp. zn. 4Cdo/141/2024 zo dňa
25.09.2025). Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je preto neplatné pre neurčitosť podľa § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka a žalobca sa nemohol domáhať žalovanej sumy z titulu predčasnej splatnosti

sporného úveru.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).6.1 Žalovaný podané odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý

rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); skutkové
zistenia súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania považuje odvolací súd za správne (body 4.3
a 4.5 odôvodnenia); odvolací súd sa však nestotožnil s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej
inštancie,žežalobcapreskúmalúverovúbonitužalovanéhosodbornoustarostlivosťou(body4.6až4.15
odôvodnenia). Odvolací súd nezistil tvrdenú inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej, pretože aj v prípade účinného nepopretia skutkového tvrdenia o skúmaní
bonity žalovaného, resp. o výpočte ukazovateľa schopnosti žalovaného ako spotrebiteľa splácať úver,
bol súd prvej inštancie z úradnej povinnosti skúmať splnenie povinnosti žalobcu v zmysle § 7 zákona
č. 129/2010 Z. z. (bod 4.8 odôvodnenia).

7.Nazákladeuvedenéhoodvolacísúdnapadnutérozhodnutiesúduprvejinštancievovýrokuovyhovení

žalobe (prvý výrok) podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého
ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s
§ 396 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu

trov konania na súde prvej inštancie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého
o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Nakoľko rozhodnutím odvolacieho súdu konanie v prejednávanom spore končí a súčasne odvolací súd
zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, bol odvolací súd povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov

celého konania (t.j. trovách konania pred súdom prvej inštancie ako aj o trovách odvolacieho konania);
nebolo potrebné osobitne rozhodovať o zrušení výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
o trovách konania, pretože tento výrok je odstránený novým rozhodnutím o trovách konania zo strany
odvolacieho súdu podľa § 396 ods. 2 C.s.p. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania bolo
nevyhnutné zobrať do úvahy výsledok celého konania. Podľa výsledku konania bol žalovaný v spore

v plnom rozsahu úspešný a vznikol mu proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania. Preto
odvolací súd uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %. Z dôvodu
vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu
trov konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn.

6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške
náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 C.s.p. (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 C.s.p. (t.j. ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvozmeškania lehoty, môže súčasne so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.