Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 4, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/58/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8822200925
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8822200925.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v spore žalobcu: C. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX J. XXX, zastúpeného:
BARNA & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o., Nová ulica 150/6, 094 02 Slovenská Kajňa, IČO:
539 60 360, proti žalovanej: E. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX E. XXX, zastúpenej: JUDr. Maroš
Džuka LL.M., advokát, Kalinčiakova 871/6, 093 01 Vranov nad Topľou, za účasti intervenienta na strane
žalovaného: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, Štefanovičova

4, 816 23 Bratislava, o náhradu škody vo výške 3.931,2 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 8C6/2022 - 184 zo dňa 18.04.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku IV.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. V predmetnom konaní súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na náhradu škody vo výške
3.931,20 eur s príslušenstvom, pričom rozhodol takto:
I. Konanie v časti o zaplatenie istiny 3 931,20 € z a s t a v u j e .
II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3 931,20
€ od 17.07.2022 do 14.02.2024 a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti požadovaných úrokov z omeškania žalobu z a m i e t a.

IV. P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že o
konkrétnej výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
V. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči intervenientovi n e p r i z n á v a.

2. Súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku IV., teda priznaniu nároku na náhradu trov konania vo výške
100 % žalobcovi voči žalovanej odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 257 CSP. Poukázal na

skutočnosť, že nakoľko poisťovňa, teda intervenient plnil v prospech žalobcu, došlo k uznaniu nároku
uplatnenéhovpredmetnomkonaníanáslednežalobcazobralžalobučiastočnespäťprávepresprávanie
sa poisťovacej spoločnosti. Z procesného hľadiska za správanie žalovanej možno považovať aj konanie
poisťovne ako intervenienta, ktorá plnila nárok v prospech žalobcu. Žalovaná uzavretím zmluvy o
poistení zodpovednosti za škodu poistila svoju zodpovednosť, preto bola poisťovňa povinná poskytnúť
žalobcovi ako poškodenému poistné plnenie po splnení zákonných podmienok, medzi ktoré nepatrí

súhlas škodcu s plnením.

3. Súd uviedol, že obrana žalovanej v tom, že žalobca zavinil vzniknutý spor, nakoľko si voči poisťovni
nesplnil svoje povinnosti nie je dôvodná. V zmysle ustanovenia zákona o náhrade škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla, poškodený môže uplatniť svoj nárok nielen voči poisťovni, ale aj voči
škodcovi priamo. Žalobca nárok uplatnil voči žalovanej ako prevádzkovateľovi motorového vozidla, a to

že bola uplatnená istina zaplatená zo strany poisťovne neznamená, že žaloba bola podaná nedôvodne.4. V danom prípade súd prvej inštancie nevzhliadol dôvody pre aplikáciu § 257 CSP, nakoľko bolo
voľbou žalobcu či si svoje nároky na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla uplatní
voči škodcovi alebo voči poisťovni. Poukázal aj na skutočnosť, že samotný intervenient vo vyjadrení k

žalobe uviedol, že žalobcovi nárok na náhrady škody neprináleží z dôvodu nesprávnej techniky jazdy a
navrhoval žalobu zamietnuť. Následne po výplate plnenia tvrdil, že sa nebránil výplate poistného plnenia
a že dôvodom bolo len nedoloženie dokladov zo strany žalobcu a to, že nemal vedomosť o záveroch
odborného vyjadrenia znalca. V danom prípade však súd poukázal na to, že toto odborné vyjadrenie
bolo súčasťou súdneho spisu ešte pred vstupom intervenienta do konania, čím možno skonštatovať, že

intervenient sa spočiatku bránil výplate poistného plnenia (vyjadrenie z 22.02.2023) a až 14.02.2024,
teda po roku od vstupu do konania, plnil v prospech žalobcu. Rovnako tak žalovaná v konaní aktívne
vystupovala a žiadala žalobu zamietnuť. Z týchto dôvodov nie sú splnené podmienky pre aplikáciu §
257 CSP.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie žalovanou, proti výroku IV. o náhrade

trov konania s poukazom na dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písmeno h) CSP. Žalovaná uviedla,
že rozhodnutie v napadnutej časti je nespravodlivé a nezákonné a došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu nároku žalobcu na náhradu trov konania. Uviedla, že počas konania nijakým spôsobom
neprispela a nezavinila čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom, ku ktorému došlo na základe zaplatenia
žalovanej istiny intervenientov. Z uvedeného je zrejmé, že sa nejednalo o správanie žalovanej, pre

ktoré žalobca vzal žalobu späť v časti. Rozhodnutie plniť za žalovanú v prospech žalobcu bolo výlučne
na autonómnom rozhodnutí intervenienta, a preto nemožno žalovanej spravodlivo pričítať zavinenie
zastavenia súdneho konania a z toho dôvodu priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Uvedenú situáciu je nutné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, kedy je dôvodný
postup podľa § 257 CSP.

6. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvej
inštancie a nesúhlasil s tým, že nemožno žalovanej spravodlivo pričítať zastavenie súdneho konania.
Poukázal na to, že žalovaná iniciovala účasť intervenienta do konania a nakoľko bola právne zastúpená,
musela si byť vedomá toho, že bude zaviazaná k náhrade trov konania, ak žaloba bola voči nej vzatá

späť. Prípadne mohla späťvzatie žaloby namietať a uviesť svoje dôvody. Toto svoje procesné právo
však nevyužila. V danom prípade neprichádza do úvahy aplikácia § 257 CSP a jej obrana je účelová s
cieľom neuhradiť trovy konania, na ktoré je povinná. Poukázal na to, že žalovaná sa dopustila trestného
činu ublíženia na zdraví, za ktorý bola aj právoplatne odsúdená, pričom celá škoda bola uhradená za
ňu intervenientom.

7. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní predložené neboli.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2

CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

11. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnychzisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,

pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

13. K námietke o nesprávnom právnom posúdení § 365 ods.1 písm. h) odvolací súd poznamenáva,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka nebola naplnená.

14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s podrobným a presvedčivým odôvodnením súdu prvej
inštancie vo vzťahu k výroku IV., ako to vyplýva z bodov 29, 31 až 37 rozsudku súdu prvej inštancie.

15. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že primárne je daný nárok na náhradu škody
poškodeného voči škodcovi, teda voči prevádzkovateľovi motorového vozidla, ktorým bola spôsobená

škoda, pričom v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení je takáto škoda krytá poisťovacou
spoločnosťou. To, koho označí škodca v súdnom konaní ako žalovaného, záleží na jeho rozhodnutí,
pričom v danom prípade poisťovacia spoločnosť ako intervenient vystupuje na strane žalovanej, no
stranou sporu a subjektom, ktorý má nárok na náhradu trov konania, prípadne je povinný ich uhradiť
je len strana sporu. Správne súd prvej inštancie zvýraznil skutočnosť, že aj po začatí súdneho konania

žalovaná namietala nárok žalobcu, pričom k tomuto jej stanovisku sa pripojil aj intervenient (č. l. 42, 101
spisu). Následne žalovaná navrhovala prerušiť konanie z dôvodu, že podala návrh na obnovu konania
súvisiacej trestnej veci pod sp. zn. 2T9/2021, v ktorej bola skonštatovaná jej trestná zodpovednosť za
predmetné konanie a až po viacerých odročeniach nariadených pojednávaní bolo oznámené zo strany
intervenienta, že žalobcovi bola dňa 13.02.2024 uhradená uplatnená istina.

16. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca
zobral späť žalobu v časti o zaplatenie istiny pre správanie sa intervenienta, ktorý však konal za
žalovanú, a to v priebehu konania. Preto došlo k zastaveniu konania pre správanie sa žalovanej. Pri
prejednávaní takýchto nárokov nemožno rozlišovať procesnú zodpovednosť za správanie sa žalovanej

odlišne od konania intervenienta, ktoré vyplýva z jeho osobitného vzťahu k strane sporu. Správne súd
prvej inštancie poukázal na kritérium procesného zavinenia kedy je nutné posudzovať to, čo žalujúca
strana požadovala, a to prečo došlo k späťvzatiu žaloby. Nepochybne k späťvzatiu žaloby došlo pre
správanie sa, ktoré možno pričítať žalovanej, preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne.

17. Podľa ust. § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

18.Dôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,anivýnimočnéokolnostizákonbližšienešpecifikuje.Výkladtýchto
podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú

voľnúúvahusúdu.Vzmyslednesužustálenejjudikatúry(pozriktomunapr.uzneseniaNajvyššiehosúdu
SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3MCdo 46/2012) nemožno § 257 považovať
za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť.

19. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez
zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech,nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru
hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov.

20. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch
strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej
problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či
nízky príjem. (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová, Baricová,
Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942).

21. Aj vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, ktoré podľa komentára patria k dôvodom hodným
osobitného zreteľa, ani z týchto nemožno vyvodiť skutočnosť, že v prípade, ak dôjde k plneniu v priebehu
konania zo strany intervenienta ako poisťovacej skutočnosti, že táto skutočnosť je dôvodom hodným
osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania.

22.Podľanázoruodvolaciehosúdubytakátoskutočnosťpotencionálnepripadaladoúvahyvprípade,ak
by k plneniu intervenienta došlo bezprostredne po podaní žaloby bez toho, aby boli v konaní vykonané
akékoľvek meritórne úkony s tým, že zaplatenie náhrady škody by bolo predlžované len internými
procesmi intervenienta. V prejednávanej veci nepochybne o takýto prípad nešlo, ako žalovaná, tak
aj intervenient aktívne bránili svoje práva a uplatňovali aktívnu obranu voči nárokom žalobcu, ktoré

neuznávali a až následne došlo k plneniu zo strany interventa.

23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
396 ods.1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).