Rozsudok – Sloboda a ľudská dôstojnosť… ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 11, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2To/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110010597
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Veselovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1110010597.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov

senátu JUDr. Márie Šimkovej a JUDr. Eriky Némethovej Stiffelovej, LL.M, v trestnej veci obžalovaného
E. Z. pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a iné o
odvolaníobžalovanéhoprotirozsudkuMestskéhosúduBratislavaIsp.zn.7T/56/2010zodňa10.11.2023
na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.09.2025 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok z r u š u j e vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému

E. Z., nar. XX.XX.XXXX v W., trvale bytom K. 2, M. G.,

u k l a d á

podľa § 222 ods. 1, § 35 ods. 1, § 40 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005

úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a), § 59 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005 sa
výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp.zn. 7T/56/2010 zo dňa 10.11.2023 bol obžalovaný E. Z. o.i.
v bode 2) uznaný vinným zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona a v
bode 3) zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona v znení
účinnom do 01.01.2006 v súbehu s trestným činom výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona v

znení účinnom do 01.01.2006 na tom skutkovom základe, že

2) dňa 04.07.2009 v čase asi o 22:20 hod. v herni Admirál na ul. M. XXX v M. G. E. Z. vyčítal
poškodenému W. V., že ho upozornil, aby sa nestalo to, aby jeho otec povedal niečo na obžalovaného,
čo poškodený nesplnil, pretože v bare prišiel za obžalovaným čašník a povedal mu, že ho niekto hľadá,
a keď prišiel k tomu, čo ho hľadal, ten povedal obžalovanému, že spravil z neho mrzáka na celý život,
preto obžalovaný požadoval od poškodeného, aby si to dal v rodine do poriadku a usmernil svojho otca

tak, aby povedal tomu, čo bol za obžalovaným, nech sa zobudí a nerozpráva o obžalovanom, že z neho
urobil mrzáka, pričom obžalovaný povedal poškodenému, že ak tak neurobí, dá dole celú jeho rodinu
aj s ním a zakope ich tri metre do zeme, pričom mu vulgárne nadával, dal mu facku, v dôsledku čoho
poškodený spadol na zem a potom obžalovaný Z. odišiel,3) v presne nezistenom čase od 23.30 hod. dňa 08.01.2005 do 1.00 hod. dňa 09.01.2005 v herni
Admirál na ul. M. XXX v M. G. „v Z." E. Z. prišiel k poškodenému V. I. sediacemu pri prvom hracom

automate od baru, vzal sklenený pohár postavený na bare, skríkol na poškodeného: „Čo čumíš?" a
následne ho udrel skleneným pohárom do oblasti pravej strany tváre - pravého oka, pričom sa pohár
rozbil, čím obžalovaný spôsobil poškodenému poranenia: rezné rany v oblasti vonkajšieho kútika a
horného viečka pravého oka bližšie rozmerovo v zdravotnej dokumentácii nepopisované, reznú ranu
pravého očného bulbu s poškodením rohovky a skléry pravého oka so zakrvácaním do sklovca, ktoré

si vyžiadali operačné ošetrenie spojené s hospitalizáciou na očnom oddelení nemocnice v Trenčíne,
následné operačné ošetrenia spojené s hospitalizáciou na Očnej klinike MFN, pričom liečba poranení
spojená s práceneschopnosťou trvala od dňa 09.01.2005 do dňa 02.05.2005 a u poškodeného môže
dôjsť k trvalým funkčným následkom vo forme zhoršenia vízu na pravé oko,

Za to mu bol súdom prvého stupňa podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 s

použitím § 35 ods. 2, § 40 ods. 1 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1
rok a 4 dni, pre výkon ktorého bol obžalovaný podľa § 39a ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného
do 01.01.2006 zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku
bol poškodený V. I. odkázaný s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti citovanej časti rozsudku podal obžalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namieta, že
súd vyhodnotil výpovede jeho svedkov ako účelové, pretože sú jeho kamaráti, ale to, že svedkovia
poškodeného sú jeho kamaráti, to je v poriadku, tie už účelové nie sú. To, že rozpory v ich výpovediach
neboli odstránené, to nevadí. Napríklad že E. M. bol označený B. V. ako ten druhý, čo mal údajne byť s
obžalovaným. Ale jemu stačilo povedať, že tam nebol, a už bol z toho vylúčený, a už si nebol istý ani B.

V.. B. V. na poslednom pojednávaní jasne povedal, že obžalovaného nenávidí z celej duše. Obžalovaný
je presvedčený, že toto účelové obvinenie je osobnou pomstou. Vedľa podniku, kde sa mal stať skutok,
sa nachádza ďalší podnik, v ktorom vždy večer sedelo najmenej 10 ľudí, ktorí by svedčili, ak by sa to
stalo. On si ale našiel svedkov medzi hráčmi z herne, ktorí mu takto vracali požičané peniaze.

Obžalovaný odôvodnil odvolanie aj podaním obhajcu doručeným súdu prvého stupňa dňa 29.01.2025.
Obhajoba vytýka napadnutému rozsudku nejasnosť, neúplnosť skutkových zistení a nesprávne právne
posúdenie skutku. Súd nevyrovnal so všetkými, pre rozhodnutie významnými, okolnosťami a nesprávne
vyhodnotil vykonané dôkazy. Obžalovaný nesúhlasí s tvrdením súdu, že by z dôkazov vykonaných na
hlavnompojednávaníbolomožnéjednoznačneabezpochýbvyvodiťzáverotom,žebyskutkypopísané

v obžalobe pod bodmi 2) a 3) spáchal.

Ku skutku 2) obžalovaný namieta, že bolo bez pochýb preukázané, že skutok sa stal, a že ho spáchal
obžalovaný. Žiaden dôkaz, okrem výpovede poškodeného a jeho nahrávky, obžalovaného neusvedčuje
zo spáchania uvedeného skutku. V tomto smere je však nutné poukázať na fakt, že poškodený W. V.

je voči obžalovanému zaujatý a má nepriateľský postoj, ktorý vyplýva z minulosti a následných zlých
vzťahov tak s poškodeným ako aj jeho otcom B. V.. Hoci sa poškodený snažil pred súdom vzájomné
vzťahy vykresliť ako neutrálne, je jednoznačné, že on a jeho otec voči obžalovanému zaujali vyslovene
nepriateľskýpostoj,atoprávevobdobískutkov,atentoichnegatívnyvzťahkobžalovanémusanezmenil
ani počas trestného konania doteraz. Takýto nepriateľský vzťah W. V. a jeho otca B. V. teda determinuje

aj ich výpovede a celkový postoj voči obžalovanému, ich výpovede sú preto zaujaté a pochybné.
Obžalovaný namieta, že súd vyhodnotil výpovede a dôkazy účelovo výlučne v jeho neprospech, pričom
výpovediam v jeho prospech, ktoré mu dávali alibi na čas skutku, neuveril. Výpovede svedkov O., Y.,
O. a B. súd nevzal do úvahy, že sa spolu poznajú, hoci nezistil žiadnu okolnosť, pre ktorú by mali byť
tieto výpovede zaujaté. Uvedené osoby totiž poznajú aj W. a B. V.. Vraj sa ich výpovede rôznia. Toto

však samé osebe nespôsobuje neobjektivitu týchto výpovedí, nakoľko svedkovia si logicky nemôžu po
takmer 14 rokoch presne pamätať deň 04.07.2009, avšak na strane druhej súd neuvádza konkrétne, v
čom vidí rozpory a v čom teda považuje uvedené výpovede za pochybné a nepreukázané. Naopak, v
rozpore s týmto tvrdením súdu o nezrovnalostiach vo výpovediach, súd jednoznačne uznáva výpoveď
poškodeného, ktorá je tiež realizovaná po 14 rokoch, a teda s takým istým odstupom. Súd teda tú

istú argumentáciu pri hodnotení dôkazov neuznáva pri dôkazoch obhajoby, avšak účelovo ju uznáva
pri dôkazoch obžaloby. Pritom je predsa evidentné a logické, že aj svedok si môže po 14 rokoch
pamätať podrobnosti určitého dňa a podať o tom svedectvo, ak sa jedná o známeho týchto svedkov
a vo veci predsa vypovedali v prípravnom konaní s nie veľkým časovým odstupom od skutku. Celéodôvodnenie skutku v bode 2) teda stojí výlučne na závere súdu o tom, že o poškodený usvedčuje
obžalovaného a jeho výpoveď je podporená jeho nahrávkou v mobile. Čo sa týka dôkaznej situácie,
obžalovaný spáchanie tohto skutku od počiatku popiera. Výpoveď poškodeného je teda osamotená a

nie je podporená žiadnym relevantným dôkazom získaným zákonnou cestou.

Poškodený na rozdiel od výrokovej vety rozsudku sám vo svojej výpovedi uvádza, že skutok sa stal
okolo 21.00-22.00 hod. a dostal od obžalovaného dve rany, na rozdiel od rozsudku, kde sa opätovne
rozdielne uvádza čas 22.20 hod. a znovu len jedna facka. Čo sa týka zvukovej nahrávky, obhajoba na

rozdiel od súdu, opätovne namieta zákonnosť takéhoto dôkazu a jeho použiteľnosť v trestnom konaní.
V súlade s ustálenou súdnou praxou je teda možné uviesť, že takáto nahrávka nemôže slúžiť ako
dôkaz pred súdom a to z dôvodu, že jej získanie odporuje zákonu o ochrane súkromia. Nakoľko ide
o nahrávku súkromného charakteru, na jej použiteľnosť pred súdom sa vyžaduje súhlas osoby, ktorá
nahráva ako aj nahrávaného. Nakoľko takýto súhlas nebol udelený minimálne zo strany obžalovaného
BY., ide o dôkaz získaný v rozpore so zákonom, a preto nepoužiteľný pred súdom. V tejto súvislosti ďalej

obhajoba namieta fakt, že predmetná nahrávka nebola verifikovaná a posúdená znalcom z pohľadu jej
vytvorenia, celistvosti, nezasahovania do nej, strihania, úpravy resp. inej modifikácie. Rovnako neboli
žiadnym znaleckým dôkazom verifikované hlasy na nahrávke, teda či sa vôbec jedná o poškodeného
a obžalovaného. V tomto smere súd nevykonal po vrátení veci odvolací súdom žiadne dokazovanie,
a preto nie je možné uvedený dôkaz verifikovať a preskúmať tak z hľadiska jeho zákonnosti ako aj

celistvosti a správnosti. Nakoniec obhajoba namieta, že tento dôkaz ani nebol vykonaný na hlavnom
pojednávaní spôsobom podľa príslušných ustanovení § 270 Trestného poriadku, t.j. nahrávka nebola
prehratá a chýba aj správa o tom, akým spôsobom a kým bol záznam vyhotovený alebo získaný. Preto
už aj z tohto procesného hľadiska nebol dôkaz vykonaný zákonným spôsobom na hlavnom pojednávaní
a súd naň nemôže prihliadať.

K dôkaznej situácii obhajoba uvádza, že svedok Z. si na skutok nepamätal, uviedol len, že niekedy
v lete videl pred barom Barík sa rozprávať poškodeného a obžalovaného. Na hlavnom pojednávaní
teda neuviedol ani konflikt, ani nadávky, ani vyhrážanie a ani facku poškodenému, resp. 2 rany ako
uvádza poškodený. Svedok W. uviedol, že videl, ako vedľa podniku Z. dáva facky poškodenému, pričom

nevedel uviesť, čo obžalovaný na poškodeného kričal. Ďalej uviedol, že z okna svojho bytu má výhľad
na miesto skutku. Už len fakt, že tento svedok videl, ako údajne obžalovaný dáva facky poškodenému,
čo je v rozpore tak s výpoveďou samotného poškodeného ako aj s výrokovou vetou rozsudku, robí túto
jeho výpoveď nedôveryhodnou. Naviac, v rozpore s výpoveďou je fakt, že z fotodokumentácie miesta
skutkupredloženejobžalovanýmjejednoznačné,žesvedoknemoholprípadnýincidentvidieťanásledne

aj rozpoznať v noci pod pouličným osvetlením osoby stojace na predmetnom mieste, nakoľko mu v
tom bráni roh bytového domu a stromy. Rovnako v rozpore s jeho tvrdením je výpoveď svedka Z. a
poškodeného, nakoľko svedok by musel vidieť aj svedka Z. ako prišiel na uvedené miesto, čo však
svedok poprel. V rozpore s tvrdením poškodeného je aj fakt, že svedok nepotvrdil pád poškodeného
na zem po úderoch, hoci ako tvrdil, videl facky poškodeného. Uvedené kvázi usvedčujúce výpovede

sú preto účelové, vzájomne odporujúce, zmätočné a v zásadných častiach nepravdivé. Na ich základe
nie je možné potvrdiť jednoznačne, že sa skutok stal tak, ako je popísaný v obžalobe a v napadnutom
rozsudku.

Svedok O. potvrdil skutočnosť, že v uvedený deň 04.07.2009 bol s obžalovaným na chate cca od 12.00

do 21.00, strašne sa opil v sobotu poobede, večer pre neho došli chalani a zobrali ho autom preč. Naložili
ho do auta, lebo bol úplne mimo, nevedel ísť po svojich. Odviezli ho svedkovia Y. a B.. Svedok Y. potvrdil,
že viezol obžalovaného autom z chaty v H. na M. G., nakoľko obžalovaný bol pod vplyvom alkoholu.
Svedok O. potvrdil, že dňa 04.07.2009 bol s obžalovaným na chate, kde obžalovaný dosť popíjal, boli
tam asi dlho, od rána, presne si nepamätá, do večera, odišiel so svedkom Y., bol opitý na mol, a ešte ho

nakladali do auta. Svedok B. potvrdil, na chate bol spolu s obžalovaným, on sa tam trochu pripil, potom
ho ďalší kamarát W. Y. z tej chaty odviezol, spolu so svedkom, z tej chaty išli spolu do podniku N., kde
bol s obžalovaným až do 24.00 hod. Obžalovaný tu zaspal a z N. odišiel okolo 00.30 - 01.00, pričom
keď odchádzal, tak obžalovaný stále spal. Všetci štyria svedkovia teda potvrdili alibi obžalovanému na
čas skutku o 22.20 hod. a teda vyviňujú ho zo spáchania obžalobného skutku pod bodom 2), pričom v

tomto skutku so samotnou výpoveďou nekorešponduje minimálne čas skutku 22.20 (poškodený uvádza
čas 21.00 - 22.00), ani počet úderov jedna facky (poškodený uvádza 2 facky).V súvislosti s definíciou skutku obhajoba namieta, že poškodený sám spontánne v monológu neuvádza
svoju obavu o seba a svoju rodinu, účelovo tak vypovedá na otázku prokurátora, ktorá je však
navádzacia, sugestívna a podľa súdnej praxe teda neprípustná. Takto získané tvrdenie o obave

poškodeného, teda nie z monológu poškodeného, ale na otázku prokurátora, nie je prípustné, odporuje
zásadám Trestného poriadku a právu na spravodlivý súdny proces.

Na základe vyššie uvedených skutočností je preto jednoznačné, že skutok sa nestal a nespáchal ho
obžalovaný.

Ku skutku v bode 3) obhajoba uvádza, že žiaden dôkaz, a to dokonca ani výpoveď samotného
poškodeného neusvedčuje obžalovaného zo spáchania uvedeného skutku. Z vykonaných dôkazov
opiera súd svoje závery len o výpoveď poškodeného V. I. a svedka. V. st., otca poškodeného V. ml.
v skutku v bode 2), a lekárske správy, poškodený však útočníka neuvádza a svedok B. V. očitým
svedkom skutku nebol, a teda rovnako útočníka uviesť nevedel. Poškodený I. obžalovaného vôbec

neusvedčuje zo spáchania skutku. Na hlavnom pojednávaní na priamu otázku obhajoby uviedol, že
nevie, kto ho napadol a kto mu spôsobil zranenia, teda útočníka nevidel. V uvedený moment len počul
slová „čo čumíš“ a potom sa prebral až na schodoch nemocnice. Informácie o útočníkovi má výlučne
od svedka V. st., pričom však tieto tvrdenia nevie verifikovať svojimi zmyslami ani výpoveďou iného
svedka. Rovnako nevie uviesť ani motív resp. pohnútku, nakoľko sa s obžalovaným nepoznal. Rovnako

z údajného stretnutia s obžalovaným cca po 3 rokoch nie je možné žiadnym spôsobom vydedukovať
spáchanie skutku obžalovaným. Rovnako poškodený uviedol, že svedok V. st. „určite videl, kto mu to
spravil, musel, keď bol otočený do miestnosti“, čo však svedok V. st. výslovne poprel a útočníka nevidel.

Záver o tom, že obžalovaný napadol poškodeného, nevyplývajú z dokazovania a ani zo samotných

výpovedí oboch týchto svedkov. V tejto súvislosti obhajoba poukazuje na prepúšťaciu správu
očného oddelenia nemocnice v Trenčíne zo dňa 19.01.2005 týkajúcu sa poškodeného, kedy priamo
bezprostredne po skutku oznámil ako útočníka práve sv. V. st. Toto tvrdenie je v priamom rozpore s jeho
neskoršímitvrdeniami,ktorévšakboliúčelovoovplyvnenéausmerňovanéprávesvedkomV.apeniazmi,
ktoré mu vyplácal. Práve v súvislosti s týmito aktivitami svedka V. st. poškodený uviedol, že ho svedok V.

st. sám navštívil v nemocnici a ponúkol mu peniaze ako odškodné. Svedok V. st. uviedol, že obžalovaný
v roku 2005 napadol zákazníka a on ho zakryl. Potvrdil, že za pár dní za ním prišiel poškodený, že má
problémy s okom, neskôr za ním chodil viackrát a chcel od neho peniaze, čo je v rozpore s výpoveďou
poškodeného, ktorý tvrdí opak, čo však zase popiera svedok V. st. Nakoniec povedal poškodenému
meno útočníka a vyplatil mu cca 70 000 Sk a ďalších 10 000 zo svojich peňazí. Vo svojej výpovedi

však potvrdil, že po údajnom napadnutí jeho syna (skutok 2) rozsudku) to už nemohol nechať tak a
vypovedal voči obžalovanému, čím vlastne uviedol súdu svoj motív a pohnútku, pod vplyvom ktorej
realizoval svoje výpovede voči obžalovanému a sám išiel na políciu. Sám seba a svoje tvrdenia teda
znevieryhodnil účelovosťou svojich výpovedí voči obžalovanému, z dôvodu že obžalovaný napadol jeho
syna. Uvedený motív, t.j. negatívny postoj k obžalovanému, tak potvrdil samotný svedok B. V., na rozdiel

od súdu prvého stupňa, ktorý po vrátení veci vykonal v tomto smere dokazovanie v tom rámci, ako
ho uviedol odvolací súd, však tento dospel k záveru, že vzťahy medzi obžalovaným a svedkom B.
V. sú normálne (do skutku), čo však minimálne po skutku nie je jednoznačne pravda a pred skutkom
boli tieto vzťahy zaťažené tragickou udalosťou v rodine sv. V. (tragické úmrtie jeho ďalšieho syna v
podniku obžalovaného). Vo vzťahu ku skutku však svedok V. nevidel samotný skutok, ani napadnutie ani

útočníka. Potvrdil, že bezprostredne po útoku bol vedľa poškodeného p. M. a že tento mu povedal, že
útočníkom je obžalovaný. Keďže p. M. je nebohý, nie je možné toto tvrdenie považovať za preukázane
a verifikované osobou p. M., a teda je z pohľadu obhajoby účelové. Uviedol, že za obžalovaným vybehol
pred podnik, teda nepotvrdil ani tú skutočnosť, že by bol obžalovaný vnútri v bare. Vo vzťahu k ďalším
svedkom uviedol, že ho odvážali k lekárovi jemu dvaja neznámi muži, ktorí sa však následne do baru

vrátili, od týchto mužov, ktorí mohli byť svedkami skutku, si však nevypýtal žiadne mená, kontakt ani
žiadne identifikačné údaje. Na priame otázky však uviedol, že on bol jediný človek, ktorý mohol dostať
obžalovaného do kriminálu, čím znovu ozrejmil svoj motív výpovede proti obžalovanému. Preto ho
uviedol ako útočníka, hoci samotné napadnutie nevidel a rovnako uviedol, že v čase skutku boli v bare
poškodený, M., neznámy zákazník a ešte skupinka neznámych tvárí. To už hraničí s krivým obvinením

a krivou výpoveďou. V tejto súvislosti je opäť závažným tvrdením výpoveď svedka V. st. v tom smere, že
okamžite po skutku sám očistil krv z automatu a črepiny z pohára zahodil do smetí, čím tak znemožnil
identifikáciu ďalších stôp a zabezpečenie dôkazov, ktoré by prispeli k objasneniu skutku a vypátraniu
páchateľa (daktyloskopické stopy na pohári, DNA v krvi ). Z tejto výpovede je evidentné, že svedokvypovedá zaujato, účelovo s cieľom označiť za útočníka práve obžalovaného, hoci skutok sám nevidel
a nevie teda, kto bol útočníkom. Rovnako uvádza ako svedkov p. M., ktorý zomrel, a E. M., ktorý však
uvedené skutočnosti poprel. Sám kontaktuje poškodeného a vypláca mu peniaze v sume cca 80 000 Sk

a následne označí ako útočníka obžalovaného, hoci sám bol bezprostredne uvedený v lekárskej správe
poškodeným ako útočník. Svedok M. neuviedol nič ku skutku a teda nepotvrdil tvrdenia svedka V. st.
Sv. W. uviedol, že skutok 08.01.2005 nemohol spáchať obžalovaný, nakoľko v tom čase (od začiatku
roku 2005 do nejakého 14.01.2005 ) prerábali spolu s obžalovaným bar, lebo bol tam tie dni spolu
s obžalovaným, obaja si to celé prerábali až do takej tretej - štvrtej v noci a boli stále vo večerných

hodinách spolu. Rovnako potvrdil, že poškodený prišiel do jeho baru, hľadal pána M. a vtedy sa videl
s obžalovaným.

Je preto jednoznačné, že žiaden dôkaz obžalovaného neusvedčuje zo spáchania skutku, ani poškodený
ani svedkovia nevideli útočníka, a preto ho nemôžu ani stotožniť s osobou obžalovaného. Na opačnej
strane výpoveď svedka V. st. je účelová, pričom konal nielen v pohnútke poškodiť obžalovanému z

dôvodu napadnutia jeho syna, ale pravdepodobne aj s pohnútkou preniesť trestnoprávnu zodpovednosť
na inú osobu, nakoľko všetky dôkazy, vrátene lekárskych správ ako aj konanie svedka V. st. (uvádzanie
ako svedkov neznámych osôb, zmarenie stôp na mieste činu, návšteva poškodeného, poskytovanie
peňazí poškodenému a následné uvedenie mena obžalovaného ako útočníka) nasvedčovali práve tomu
záveru, že útočníkom bol on.

Na základe vyššie uvedených skutočností je preto jednoznačné, že skutok nespáchal ho obžalovaný.

Obhajoba namieta aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré nezodpovedá zásadám uvedeným
v Trestnom poriadku, nakoľko súd neuvádza skutočnosti, ktoré pokladá za preukázané, a ktoré

nie, neuvádza dôkazy podporujúce uznanie viny resp. v prospech obžalovaného, nevyjadruje sa k
ďalším dôkazom vykonaným na hlavnom pojednávaní, k výsluchom ani listinným dôkazom, neuvádza
logickú rozumovú činnosť súdu smerujúcu k záverom uvedeným v rozsudku. Napadnutý rozsudok je
nepreskúmateľný.

Na základe vyššie uvedeného obhajoba navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa, alternatívne aby sám rozhodol tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby v
bodoch 2) a 3).

Prokurátor ani poškodení nevyužili svoje právo písomne sa vyjadriť k odvolaniu obžalovaného, ktoré im

bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku doručované.

Úvodom odvolací súd konštatuje, že obhajoba vytýka vady konania predchádzajúceho napadnutému
rozsudku, ktoré boli namietané aj v odvolaní podanom proti predchádzajúcemu prvostupňovému
rozsudku, pričom na tieto námietky už odvolací súd reagoval v uznesení sp.zn. 3To/99/2018 zo dňa

19.02.2019. Odvolací súd teda opakuje, že nezistil zásadné procesné pochybenia v postupe súdu
prvého stupňa, ktoré by mohli vyvolať nezákonnosť vykonaných dôkazov alebo porušenie práva
na obhajobu. Obžalovaný dňa 17.08.2010 písomne požiadal o odňatie veci konajúcemu súdu a jej
prikázanie Okresnému a Krajskému súdu Trenčín z dôvodu nekompetentnosti sudcov týchto súdov.
Vec bola predložená Najvyššiemu súdu SR, ktorý uznesením sp.zn. 4Ndt/13/2010 zo dňa 30.08.2010

rozhodol, že trestnú vec obžalovaného Krajskému súdu v Bratislave neodníma. Pravdou je, že súčasťou
návrhu obžalovaného bola námietka zaujatosti sudcov Okresného súdu Bratislava I, ktorých obžalovaný
vo svojom podaní konkretizoval. V tom čase zákonný sudca - predseda senátu o námietke zaujatosti
voči nemu nerozhodol, avšak následne došlo k zmene v osobe predsedu senátu, na ktorého sa
menovite námietka zaujatosti vznesená obžalovaným tiež vzťahovala, a tento o nej rozhodol uznesením

sp.zn. 7T/56/2010 zo dňa 07.10.2014 tak, že predseda senátu nie je zaujatý. Uznesenie nebolo
napadnuté opravným prostriedkom a nadobudlo právoplatnosť. Až následne súd prvého stupňa pristúpil
k vykonaniu dokazovania na hlavnom pojednávaní. Ostatné procesné námietky obhajoby ohľadom
spôsobu vykonávania dôkazov súdom prvého stupňa odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, pre ich
prílišný formalizmus, keď obhajca vždy reagoval na neoboznámenie svedka s predmetom výsluchu

a sám so súhlasom predsedu senátu svedkov riadne oboznamoval. Pri výsluchoch svedkov, ktorých
výpovede boli pre rozhodnutie vo veci podstatné, boli dodržané všetky základné princípy vykonávania
tohto druhu dôkazu, a preto nemožno konštatovať, že obžalovaný bol spôsobom vykonávania dôkazov
ukrátený na možnosti realizovať svoju obhajobu v zákonnom rozsahu.Preto odvolací súd po predložení veci nezistil také vady napadnutého rozsudku alebo predchádzajúceho

konania, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí a vrátenie veci súdu prvého
stupňa, preto nariadil verejné zasadnutie, na ktorom odstránil zistené vady dokazovania nahrávkou a
umožnil procesným stranám vyjadriť sa k veci.

Obhajca sa pred odvolacím súdom pridržiaval písomného odvolania a žiadal, aby súd v napadnutej

časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, alternatívne aby sám vo veci rozhodol tak, že
obžalovaného oslobodí spod obžaloby.

Poškodený W. V. spontánne uviedol, že prehratú nahrávku vyhotovil on. Keby sa obžalovaný nebál, tak
poskytne svoju hlasovú vzorku.

Zástupca krajskej prokuratúry navrhol odvolanie zamietnuť, pretože prvostupňové rozhodnutie
považoval za správne a zákonné.

Obžalovaný E. Z. sa pridržiaval konečného návrhu svojho obhajcu.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší, ak je uložený
trest neprimeraný.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, veta prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,

ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku
správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods.
1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3

Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, pretože súd prvého

stupňa vykonal dôkaz zvukovou nahrávkou spôsobom nezodpovedajúcim zákonu a uložený trest je
neprimeraný. Oba nedostatky boli odstrániteľné pred odvolacím súdom, ktorý prehral nahrávku na
verejnom zasadnutí postupom podľa § 326 ods. 5, § 270 ods. 2 Trestného poriadku, a teda okrem
prehratia záznamu uviedol informácie zo spisu, že nahrávka bola získaná vydaním mobilného telefónu
W. V. orgánom činným v trestnom konaní, telefón bol predložený znalcovi a tento z neho extrahoval

danú zvukovú nahrávku.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil nasledovné skutočnosti:

Prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava podal dňa 28.07.2010 obžalobu na E. Z. o.i. pre zločin

vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom pod bodom 2) vyššie
v tomto odôvodnení, a tiež pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona č.
140/1961 Zb. v znení účinnom do 01.01.2006 a trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 01.01.2006 na skutkovom základe uvedenom pod bodom
3) vyššie v tomto odôvodnení.

Obžalovaný E. Z. na hlavnom pojednávaní učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku, že je nevinný vo všetkých bodoch obžaloby, preto súd vykonal vo veci dokazovanie.Obhajoba obžalovaného v bode 2) spočívala v tom, že v čase skutku nebol na mieste činu, na nahrávke,
ktorú W. V. predložil, nie je jeho hlas. Poskytnutie hlasovej vzorky odmietol, pretože je to jeho právo.
Poškodený W. V. mal dôvod krivo obviniť obžalovaného, pretože sused obžalovaného zabil jedného z V.

v podniku, ktorý vlastnil obžalovaný, a odvtedy sa nemusia. Aj spáchanie skutku v bode 3) obžalovaný
poprel s tým, že poškodený prišiel po skutku do herne, kde obžalovaný pracoval, a rozprával sa s L.
M.. Ak by bezprostredne predtým obžalovaný na poškodeného zaútočil, poškodený by ho iste opoznal,
keďže nikto iný okrem nich troch v tom čase v herni nebol.

Súd prvého stupňa prvý raz o obžalobe rozhodol odsudzujúcim rozsudkom zo dňa 15.12.2017, ktorý
bol uznesením sp.zn. 3To/99/2018 zo dňa 19.02.2019 zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa.
Odvolací súd k bodom 2) a 3) vyslovil viaceré právne názory, ktorými sa bol súd prvého stupňa po vrátení
veci spravovať.

Odvolací súd predovšetkým konštatoval zákonnosť zvukovej nahrávky skutku v bode 2) a pre úplnosť

opakuje, že:

Podľa § 1 Trestného poriadku Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli
náležitezistenéaichpáchateliapodľazákonaspravodlivopotrestaní,pričomtrebarešpektovaťzákladné

práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 119 ods. 2 Trestného poriadku, veta prvá, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na
náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa
osobitného zákona.

Podľa § 119 ods. 3 Trestného poriadku dôkazy môžu obstarávať aj strany na vlastné náklady.

Z citovaných ustanovení procesného predpisu je zrejmé, že tento neupravuje postup procesných
strán pri získavaní dôkazov, ale výlučne postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu.

Audiozáznam vyhotovený súkromnou osobou - poškodeným, ktorý zachytáva jeho rozhovor s osobou
v tom čase páchajúcou trestný čin, bol vyhotovený bez akejkoľvek ingerencie orgánov činných v
trestnom konaní, ktorým bol dobrovoľne poskytnutý poškodeným, a teda bol orgánmi činnými v
trestnom konaní získaný zákonným spôsobom. Vyhotovovanie záznamov prejavu osobnej povahy
(napr. hlasu) podlieha podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka privoleniu zo strany zaznamenávanej

osoby. Dôvodom takejto zákonnej úpravy majúcej základ v Ústave SR, je ochrana osobnostných
práv osoby, ktorej osobné prejavy sa zaznamenávajú. Ak však obsah hlasového prejavu, ktorý
iná osoba zaznamenáva, predstavuje páchanie úmyselného, dokonca násilného, trestného činu
(zločinu), dochádza ku kolízii zákonného záujmu chráneného občianskym právom a celospoločenského
záujmu chráneného Trestným zákonom - v tomto prípade fyzickej integrity a slobody rozhodovania

poškodeného. Súdna prax v tomto smere nebola v Slovenskej republike ustálená a zjednotená
stanoviskomNajvyššiehosúduSR,vČeskejrepublikevšakvtomtosmerezaujaliprávnynázornajvyššie
súdne inštancie, ktoré uprednostnili záujem na ochrane spoločnosti pred závažnou trestnou činnosťou,
ak nahratie hlasového prejavu páchateľa realizovala osoba v tiesni preto, aby zadokumentovala
nezákonné konanie páchateľa (napr. č. 7/2008 Sb.) Najvyšší súd Českej republiky zdôraznil, že

v prípade, kedy súdy správne takýto zvukový záznam ako dôkaz pripustili, nejednalo sa o dôkaz
osamotený, ale uznanie viny vychádzalo aj z ďalších dôkazov. Odvolací súd k uvedenému dodáva, že
použiteľnosť nahrávky vytvorenej súkromnou osobou bez súhlasu dotknutej osoby pred súdom musí byť
odôvodnená osobitnými okolnosťami prípadu, z ktorých možno konštatovať dôvodnosť porušenia práva
iného na súkromie. Tento zásah do práva na súkromie musí byť vyvážený závažnosťou záujmu, ktorý

má byť takýmto spôsobom chránený. Tieto podmienky boli vzhľadom na okolnosti skutku v bode 2), pri
ktorom došlo nielen k hrozbe násilia, ale aj k jeho použitiu, splnené. Dôkaz nie je osamotený, je doplnený
minimálne výpoveďou poškodeného o priebehu a okolnostiach skutku. Obdobný postoj k zákonnosti
súkromnej nahrávky vyhotovenej utajovaným spôsobom zaujal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí
sp.zn. 5To/7/2022, v ktorom zákonnosť odvodzoval od splnenia zákonných podmienok svojpomoci

podľa § 6 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd dodáva, že právny názor odvolacieho súdu vecne
korešponduje s argumentáciou najvyššieho súdu zo spomenutého rozhodnutia.Odvolací súd ďalej považoval za potrebné s cieľom riadneho vysporiadania sa s obhajobou, aby v
dôkaznej situácii, keď svedkovia W. V., W. W. a G. Z. obžalovaného celkom vierohodne usvedčujú,
a štyria svedkovia poskytujú obžalovanému alibi, reagoval na tvrdenie obžalovaného, že na nahrávke

nie je jeho hlas. Zvukovú nahrávku odvolací súd označil za mimoriadne dôležitý dôkaz, ktorý
poskytuje informácie nielen ku skutku v bode 2), ale aj ku skutku v bode 3), ktorý stojí prevažne
na výpovedi svedka B. V., keďže poškodený vzhľadom na úraz oka nebol schopný útočníka v čase
nečakaného agresívneho útoku zaregistrovať. Pôvodne nebolo súdom prvého stupňa dostatočne
zdôvodnené, prečo napriek spochybneniu autenticity nahrávky obžalovaným postačovala pre uznanie

viny výpoveď poškodeného podporená dvoma svedkami, naproti výpovediam 4 svedkov potvrdzujúcich
alibi obžalovaného. Uvedené bolo podstatné najmä z toho pohľadu, že obžalovaný naznačil dôvody, pre
ktoré mohol byť poškodený (a jeho otec, ktorého výpoveď je primárnym usvedčujúcim dôkazom v bode
3)) motivovaný v trestnom stíhaní obžalovaného. Tieto indície od obžalovaného bolo potrebné objasniť
výsluchmi obžalovaného a svedkov W. V. a B. V..

Po vrátení veci súdu prvého stupňa došlo k zmene v zložení senátu, obžalovaný nesúhlasil s
pokračovaním v dokazovaní, a preto bolo dokazovanie zopakované spôsobom uvedeným v § 277a
ods. 3 Trestného poriadku, tzn. súd prvého stupňa prečítal výpovede svedkov W. V., B. V., V. I.,
M. O., V. O., L. B., M. W., W. W., G. Z. a W. Y., z predchádzajúceho hlavného pojednávania i tie
časti ich výpovedí z prípravného konania, ktoré boli na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní čítané.

Podľa uvedeného ustanovenia prečítal súd písomný i ústny znalecký posudok W.. W. B., znalca z
odboru zdravotníctvo, ktorý sa zaoberal zraneniami poškodeného I.. Nad rámec uvedeného v intenciách
uznesenia odvolacieho súdu súd prvého stupňa vypočul obžalovaného, ktorý zotrval na svojej obhajobe,
vykonal výsluchy svedkov W. V., B. V. a V. I. k okolnostiam, ktoré predtým vypichol odvolací súd. Podľa
§ 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy, vrátane prepisu audio nahrávky predloženej W. V..

Odmietol návrh prokurátora na zabezpečenie znaleckého porovnania hlasu obžalovaného s hlasom na
nahrávke.

Po vrátení veci odvolacím súdom súd prvého stupňa vytýkané obsahové nedostatky dokazovania
a hodnotenia dôkazov odstránil, nariadené úkony vykonal a riadne sa vysporiadal so všetkými

otázkami podstatnými pre posúdenie trestnej zodpovednosti obžalovaného. Spôsob, akým sa súd
vysporiadal s obhajobou, je presvedčivý a logický. Odvolací súd súhlasí, že spochybňovanie autenticity
zvukovej nahrávky obhajobou nenašlo oporu vo vykonaných dôkazoch. Pri skúmaní mobilného telefónu
poškodeného, z ktorého bola získaná nahrávka, neboli zistené žiadne elektronické stopy svedčiace
pre zasahovanie do obsahu nahrávky, a podobné stopy nevyplývajú ani zo samotného znenia

nahrávky. Okolnosť, že na nahrávke je zachytený skutok v bode 2), a teda interakcia obžalovaného s
poškodeným, jasne vyplýva z vykonaných dôkazov. Poškodený skutok opakovane opisoval v zásadných
okolnostiach zhodne, pričom už tesne pred ním zo strachu z obžalovaného informoval svojho otca
o nadchádzajúcom stretnutí s obžalovaným, ktorý bral jeho strach vážne a zavolal políciu, ktorej
bezprostredne potom poškodený telefón s nahrávkou predložil v rámci podania trestného oznámenia.

Prítomnosť obžalovaného v čase skutku na mieste činu potvrdzujú ďalší dvaja svedkovia. Ak obhajoba
spochybňuje tvrdenia svedkov G. Z. a W. W. tým, že jeden svedok nemohol zo svojho okna incident
vidieť, a druhý pred podnikom nebol, lebo to poškodený nepotvrdil, tak odvolací súd uvádza, že ak by
aj svedok W. W. nemal zo svojho okna dostatočné výhľadové podmienky, nič nebránilo tomu, aby videl
oboch aktérov prichádzať na miesto, pričom z jeho výpovede vyplýva, že skutok vnímal aj sluchom, a

počul, že sa nejednalo o priateľský rozhovor. Svedok ale opísal aj oblečenie obžalovaného, a počul,
že obžalovaný sa vyhráža poškodenému zabitím rodiny, čo je v úplnom súlade s obsahom nahrávky.
Svedok G. Z. po príchode pred podnik išiel hneď dovnútra, a preto s ohľadom na psychické vypätie
poškodeného pri skutku nemusel byť poškodeným videný. Obhajoba nemôže z logického uhla pohľadu
stavať naroveň pamäťové stopy poškodeného a svedkov potvrdzujúcich jeho výpoveď s pamäťovými

stopami svedkov obhajoby, ktorí na rozdiel od prvej skupiny neopisujú žiadnu traumatizujúcu udalosť,
ktorú mal možnosť počuť z nahrávky aj odvolací súd, a tiež v ňom na dlhé roky zanechá pamäťovú
stopu aj bez priameho pozorovania skutku. Je irelevantné, či obžalovaný dal poškodenému jednu alebo
dve facky, podstatné je, že naňho mocensky a zastrašujúco pôsobil krikom, nadávkami, ponižovaním
a vyhrážkami, citoval slová poškodeného V. I., ktoré obžalovanému adresoval po jeho identifikácii, že

z neho urobil mrzáka.

Obžalovaného nahrávka usvedčuje v oboch prejednávaných bodoch obžaloby v tom zmysle, že záver o
tom, že obžalovaný spáchal skutok v bode 3), ktorý bude bližšie odôvodnený v nadchádzajúcom texte,jasne identifikuje obžalovaného ako osobu, ktorá za prezradenie v bode 3) verbálne a fyzicky útočí
na poškodeného v bode 2) a žiada ho, aby učinil opatrenia smerom k svojmu otcovi, ktorý prezradil
identitu obžalovaného poškodenému V. I., ako identitu osoby, ktorá V. I. bezdôvodne a znenazdajky

udrela skleneným pohárom do tváre. Skutočnosti, ktoré obžalovaný uvádzal na nahrávke, vyplývajú aj z
výpovede svedka V. I., teda svedka, ktorý nie je v žiadnom vzťahu s poškodeným W. V.. V. I. vypovedal,
že sedel v bare u V., otočil sa a počul niečo ako „čo čumíš“, dostal úder a prebral sa až na schodoch
nemocnice. Od majiteľa baru V. po niekoľkých rokoch zistil, že mu to urobil obžalovaný. Nevie prečo to
spravil, vôbec ho predtým nepoznal. Asi po troch rokoch sedel v bare, kde sa niekto opýtal, či je tu E.

Z., svedok preto požiadal čašníka, aby poslal E. Z. za ním. Spýtal sa obžalovaného, či vie, kto on je, na
čo obžalovaný opýtal, či mu bolo málo, a bolo po debate. Poškodený absolvoval niekoľko operácií a má
trvalé následky na zraku. V. mu viackrát dal peniaze ako odškodné. Svedok B. V. uviedol, že obžalovaný
v januári 2005 v jeho podniku napadol zákazníka pohárom. Prítomný bol pritom L. M., ktorý to videl,
nikto iný nebol v čase incidentu pri poškodenom a obžalovanom. Svedok obžalovaného pôvodne kryl,
pretože jednak to zranenie nevyzeralo spočiatku tak vážne a obžalovaný ho o to požiadal, pretože bol

v podmienke. Poškodený, ktorý bol svedkovým zákazníkom, naňho naliehal, aby mu povedal, kto ho
zranil, obžalovaný na podnet svedka, aby sa s poškodeným dohodol, pôvodne nechcel, aby poškodený
vedel jeho meno, nakoniec však cez svedka V. ponúkol poškodenému 70.000 Sk. Svedok poškodenému
stále požičiaval nejaké peniaze, od obžalovaného však pre poškodeného dostal len 20.000 Sk. Svedok
povedal na polícii, že útočníka nepozná, potom však obžalovaný poškodenému nedal nič, preto svedok

oznámil obžalovanému, že povie poškodenému jeho meno. Následne ale došlo k tej udalosti, že
obžalovaný napadol svedkovho syna, a to už svedok nemohol nechať tak. V bode 3) potvrdzuje alibi
obžalovaného svedok M. W. tak, že nemohol napadnúť poškodeného V. I., pretože v tom čase spolu so
svedkom prerábal bar, a obaja pracovali nepretržite do skorých ranných hodín.

Odvolací súd dospel k záveru, že kvalita poskytnutého alibi v oboch prejednávaných bodoch nie je
racionálne spôsobilá vyvrátiť usvedčujúce dôkazy, ktoré do seba logicky zapadajú a navzájom sa
potvrdzujú. Skutok v bode 2) je pritom aj psychologicky zrozumiteľný berúc do úvahy dominantnú
osobnosť obžalovaného zistiteľnú aj z nahrávky, z ktorej je zrejmé, že obžalovaný za pasoval za
mafiána, pričom podľa neho bol poškodený W. V. nižšie postaveným mafiánom. Hoci sa jedná o

silné pomenovania, ktoré si odvolací súd v žiadnom prípade neosvojuje, pretože v tomto smere
nebolo vykonávané dokazovanie, z výpovedí svedkov i obžalovaného možno vyvodiť, že svedkovia
V. i obžalovaný sa pohybovali v prostredí odlišnom od prostredia, v ktorom existujú vysoké morálne
štandardy. Pri posudzovaní záveru súdu prvého stupňa o vine však aj odvolací súd bral do úvahy
konkrétne fakty vyplývajúce z dokazovania, tieto vyššie pomenoval, pričom ostatné úvahy demonštrujú

len zrozumiteľnosť konania obžalovaného i B. V. z psychologického a logického hľadiska.

Nazákladeuvedenýchskutočnostíodvolacísúddospelkzáveru,ževýrokovineobžalovanéhovbodoch
2) a 3) zodpovedá vykonanému dokazovaniu a je vecne správny. Súd prvého stupňa nepochybil ani
pri určovaní právnej kvalifikácie a aplikácii príslušného znenia Trestného zákona s ohľadom na dátum

spáchania skutkov obžalovaných a za súčasného rešpektovania zásady uvedenej v § 2 ods. 1 Trestného
zákona, podľa ktorej sa trestnosť činu posudzuje podľa Trestného zákona účinného v čase skutku, ibaže
by bolo novšie znenie pre páchateľa priaznivejšie. Skutok v bode 2) zodpovedá zločinu vydierania podľa
§ 189 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. a skutok v bode 3) trestnému činu ublíženia na zdraví
podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 01.01.2006 v jednočinnom

súbehu s trestným činom výtržníctva podľa § 202 ods. 1 uvedeného Trestného zákona. Súd prvého
stupňa v napadnutom rozsudku konkretizoval konania, ktorými obžalovaný naplnil jednotlivé znaky
skutkovej podstaty trestných činov, vrátane následku na zdraví poškodeného V. I., ktorý bol opakované
operovaný na pravé oko, v dôsledku čoho bol cca 4 mesiace práceneschopný a obmedzovaný v
obvyklom spôsobe života s možnými trvalými následkami v zmysle zhoršenia vízu pravého oka, a

správne určil aj zavinenie, ktoré zodpovedá priamemu úmyslu pri všetkých troch trestných činov.
Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa
správne aplikoval príslušné znenia Trestného zákona, najmä pri skutku 3), ktorý by podľa súčasného
znenia Trestného zákona zodpovedal zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona
s trestnou sadbou 4 až 10 rokov, pričom v čase spáchania skutku bola trestná sadzba 2 až 8 rokov. Pri

zločine vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. je trestná sadzba 2 až 6 rokov.

Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudkunadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý
je pre páchateľa priaznivejší.

Podľa§23ods.1Trestnéhozákonač.140/1961Zb.účelomtrestujechrániťspoločnosťpredpáchateľmi
trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby
viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.

Podľa § 31 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne

na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť (§ 3 ods. 4), na možnosť nápravy a pomery
páchateľa. Ak súd prijme záruku za nápravu páchateľa, vezme do úvahy tiež výchovný vplyv toho, kto
záruku ponúkol a uloží trest so zreteľom na túto okolnosť.

Podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za
dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa

horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu
tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej
polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie
prevyšovať pätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich
piatich rokov nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť

rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho
uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Súd prvého stupňa správne určil, že obžalovanému je potrebné ukladať úhrnný trest odňatia slobody s
použitím asperačnej zásady, pretože obžalovaný spáchal viac trestných činov vo viacčinnom súbehu,

a to podľa toho zákonného ustanovenia zbiehajúcich sa trestných činov, ktoré je najprísnejšie. Týmto
ustanovením je § 222 ods. 1 Trestného zákona č. 40/1961 Zb. s trestnou sadzbou 2 až 8 rokov, ktorej
horná hranica sa zvyšuje o jednu tretinu na 10 rokov a 8 mesiacov. U obžalovaného neboli zistené
žiadne poľahčujúce okolnosti ani priťažujúce okolnosti, keďže spáchanie viacerých trestných činov je
zohľadnené už v rámci asperačnej zásady determinujúcej trestnú sadzbu.

Odvolací súd pri revízii úvah súdu prvého stupňa o druhu a výmere trestu zistil, že súd prvého stupňa
bral do úvahy stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného v zmysle § 3 ods. 4 Trestného
zákona č. 140/1961 Zb., ktorý je určovaný najmä významom chráneného záujmu, ktorý bol činom
dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho následkami, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný,

osobou páchateľa, mierou jeho zavinenia a jeho pohnútkou. Je evidentné, že najmä skutok v bode
3) sa vyznačuje vysokou mierou arogancie a bezbrehej a bezdôvodnej agresivity, pričom zrejme má
na zdraví poškodeného trvalé následky. V tomto smere je pochopiteľný záver súdu prvého stupňa o
uložení nepodmienečného trestu odňatia slobody, hoci pod spodnou hranicou trestnej sadzby z dôvodov
neprimeranej dĺžky konania nezavinenej obžalovaným, ktorá je výnimočnou okolnosťou prípadu podľa

§ 40 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a mimoriadne zníženie trestu odôvodňuje. Od skutku
v bode 2) uplynulo 16 rokov, čo nezodpovedá požiadavke na prejednanie veci v primeranej lehote,
pričom táto doba vyplýva nielen z trestného stíhania obžalovaného za obzvlášť závažný drogový zločin
s medzinárodným presahom, ktoré skončilo právoplatným oslobodením obžalovaného spod obžaloby,
ale aj zo zmien v zložení senátu a zo zrušenia prvého rozsudku odvolacím súdom z dôvodu zistených

nedostatkov. Z pohľadu odvolacieho súdu je významným časovým faktorom aj predloženie napadnutého
rozsudku odvolaciemu súdu s odstupom takmer jeden a pol roka po jeho vyhlásení, čo nemožno
akceptovať a jedná sa o oneskorené predloženie veci. Posudzujúc druh a výmeru trestu uloženého
napadnutým rozsudkom odvolací súd zistil, že uložený trest presne zodpovedá dĺžke väzby, ktorú
obžalovanývykonal,atedazámeromsúduprvéhostupňabolosozreteľomnariadnyživotobžalovaného

po skutku v bode 2) po dobu v danom čase 14 rokov už fakticky trest obžalovanému neukladať. Uniklo
však jeho pozornosti, že obžalovaný bol vo väzbe len za drogový trestný čin a jeho väzba nikdy nebola
skutkovo rozšírená aj na skutky 2) a 3), a preto sa nemôže do trestu za ne započítať. Za týchto
okolností odvolací súd dospel k záveru, že ukladanie nepodmienečného trestu obžalovanému, ktorý
zrejme zmenil spôsob svojho života, pretože nemá novší záznam v registri trestov a ani v priestupkovej

forme sa už nedopúšťa násilia, je neprimerane prísne a účel trestu možno dosiahnuť i uložením trestu
s podmienečným odkladom. Preto podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a uložil obžalovanému mimoriadne
znížený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobuv trvaní 2 roky. Takúto skúšobnú dobu rešpektujúc časový odstup od skutkov odvolací súd určil preto,
že je potrebné po dobu dlhšiu ako je najnižšia dĺžka skúšobnej doby podľa § 59 ods. 1 Trestného
zákona (1 rok) monitorovať správanie obžalovaného z hľadiska jeho súladu so zákonom, keďže pre

absenciu sebareflexie a povahu skutkov, pre ktoré bol uznaný vinným, neexistuje úplná istota, že
obžalovaný bude vo vedení riadneho života aj naďalej pokračovať bez hrozby výkonu trestu, najmä vo
vzťahu k poškodenému V.. V prípade, že sa obžalovaný dopustí trestného činu, priestupku, či iného
protispoločenského konania, súd vysloví, že sa neosvedčil a trest vykoná.

Výrok o náhrade škody nebol explicitne napadnutý odvolaním, preto ho odvolací súd preskúmal len
zo všeobecných hľadísk dodržania zákona, a keďže súd prvého stupňa poškodenému V. I. nárok na
náhradu škody nepriznal, ale ho podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal na civilný proces,
nemohol odvolací súd vykonať korekciu v neprospech obžalovaného.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný
prostriedok.