Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/87/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121566784
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6121566784.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
Mgr. Františka Dulačku a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Zuzany Krivdovej (sudkyňe
spravodajkyne) v sporovej veci žalobkyne: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X/XX, XXX XX B., právne
zastúpený: JUDr. Lenka Špiriaková, advokátka so sídlom J. Milca 778/11, 010 01 Žilina, IČO: 50 879
324, proti žalovanej: C. D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. B. XXXX/XX, XXX XX G., právne zastúpený:

JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s.r.o., so sídlom Národná 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 848 654,
o zaplatenie 12.174,31 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č.k. 2C/13/2022-185 zo 16. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.), ktorou sa žalobkyňa domáhala
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 12.174,31 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne od 01.12.2021 do zaplatenia a náhrady trov konania. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej
priznal nárok na ich náhradu voči žalobkyni v rozsahu 100% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (výrok II.).
2.

Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané (ktoré skutočnosti ani neboli v konaní
sporné), že dňa 25.01.2019 sa žalobkyňa a žalovaná osobne dostavili k veriteľovi žalobkyne, kde pri
osobnom stretnutí v spoločnosti COOP Jednota Žilina (veriteľ) žalobkyňa žiadala veriteľa o vrátenie
poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 12.174,31 Eur na účet vo vlastníctve žalovanej. Ako
vyplynulo z odpovede spoločnosti H. B. E., I. tieto peňažné prostriedky boli dňa 28.01.2019 pripísané
na účet, ktorého majiteľkou bola žalovaná.

V konaní bol sporný dôvod, pre ktorý boli peňažné prostriedky žalobkyne zaslané veriteľom žalobkyne
priamonaúčetžalovanej,tzn.čipeňažnéprostriedkyzaslanéveriteľomžalobkynebolizaslanéžalovanej
iba z dôvodu vzájomnej dohody žalobkyne a žalovanej o dočasnom odložení peňažných prostriedkov
žalobkyne, alebo z dôvodu uzatvorenia darovacej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovanou.
Konštatoval, že žalobkyňa v priebehu konania skutkovo a právne tvrdila, že medzi žalobkyňou a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o úschove a to v zmysle § 747 a nasl. Občianskeho zákonníka, na

základe ktorej si žalobkyňa dočasne odložila svoje vlastné peňažné prostriedky na účte žalovanej, avšak
žalobkyňa nepreukázala uzatvorenie zmluvy s dohodou o podstatných náležitostiach zmluvy. V zmysle
zmluvy o úschove môže byť jej predmetom len hnuteľná vec, keď však síce peniaze sú hnuteľnou vecou,
avšak v prípade, ak sú uložené na účet, stane sa z veci majetková hodnota. Žalobkyňa potom nemohla
spolu so žalovanou uzatvoriť zmluvu o úschove s predmetom - úschovy peňažných prostriedkov na účte.
V konaní pritom žalobkyňa netvrdila, že uzatvorili so žalovanou osobitný typ zmluvy (obsahovo podobná

zmluve o úschove, predmetom ktorej by mohli byť peniaze na účte). Zároveň však žalobkyňa ani
nepreukázala uzatvorenie akejkoľvek zmluvy, predmetom ktorej by bolo dočasné poskytnutie peňažnýchprostriedkov na účet žalovanej a ich opatrovanie do doby, kým o vydanie peňažných prostriedkov
žalobkyňa nepožiada. Skutkové tvrdenia o uzatvorení zmluvy o úschove vzhľadom na účinné popretie
žalovanej považoval v konaní za nepreukázané.

Žalovaná v konaní namietala tvrdenia žalobkyne o získaní majetkového prospechu bez právneho
dôvodu, keď uviedla, že právnym dôvodom, od ktorého odvíja oprávnené poskytnutie plnenia je
uzatvorenieústnejdarovacejzmluvymedzižalobkyňouažalovanou.Spoukazomnanegatívnudôkaznú
teóriu a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 2/2016 z 11. apríla 2017 uviedol, že bolo
povinnosťou žalovanej preukázať jej skutkové tvrdenia. Žalovaná v priebehu konania produkovala

rozporné skutkové tvrdenia k momentu uzatvorenia darovacej zmluvy, keď v odpore k podanej žalobe
uviedla, že predmetné peňažné prostriedky jej boli matkou darované a preto boli vyplatené veriteľom
(COOP Jednota Žilina) priamo na jej účet, a to na základe výslovného súhlasu jej matky - žalobkyne
z dôvodu, že jasne prejavila vôľu tieto peniaze žalovanej darovať (č. l. 19 rub spisu). Z uvedených
skutkových tvrdení je možné usudzovať, že žalobkyňa mala peňažné prostriedky žalovanej darovať
ešte pred konkrétnym poskytnutím peňažných prostriedkov, keď žalovaná sama uvádza, že dôvod,

prečo boli peňažné prostriedky (následne) zaslané veriteľom žalobkyne priamo na účet žalovanej bolo,
že žalobkyňa (vopred) predmetné peňažné prostriedky žalovanej darovala. Neskôr pri výsluchu na
pojednávaní dňa 14.09.2023 žalovaná zmenila pôvodne uvádzané skutkové tvrdenia, keď už uviedla,
že k úkonu darovania došlo cestou od veriteľa COOP Jednota Žilina dňa 25.01.2019 potom, čo bolo
veriteľovi oznámené číslo účtu, na ktorý mali byť zaslané peňažné prostriedky žalobkyne vo výške

12.174,31 Eur. V konaní pritom nebolo preukázané, že by v daný deň, priamo za účasti žalobkyne a
žalovanej v sídle veriteľa, veriteľ uvedené peňažné prostriedky na účet žalovanej, na základe žiadosti
žalobkyne, zaslal. Naopak v konaní bolo preukázané, že peňažné prostriedky boli na účet žalovanej
pripísané dňa 28.01.2019 (č.l.79 spisu). V ani jednom prípade žalovaná v konaní netvrdila a uvedené
skutočnosti ani nepreukazovala, že v deň, kedy žalobkyňa a žalovaná oznámili veriteľovi žalobkyne, že

majú byť peňažné prostriedky zaslané na účet žalovanej, zaslané skutočne aj boli. Potom nie je možné v
konaní ani konštatovať splnenie podmienky na platné uzatvorenie ústnej darovacej zmluvy, predmetom
ktorej je darovanie peňažných prostriedkov na účte, tzn. odovzdanie obdarovanému do ruky príkaz k
prevodu, alternatívne iný doklad o poskytnutom dare vo forme peňažných prostriedkov. Konštatoval, že
nebolo možné uzatvoriť ústnu darovaciu zmluvu, pokiaľ k uzatvoreniu darovacej zmluvy malo dôjsť dňa

25.01.2019 (či už pred alebo po oznámení čísla účtu žalovanej veriteľovi žalobkyne), pričom peňažné
prostriedky boli na účet žalovanej pripísané až dňa 28.01.2019.
Žalovaná v konaní tvrdila uzatvorenie reálnej zmluvy, keď v konaní poukazovala na uzatvorenie ústnej
darovacej zmluvy, pre platnosť ktorej sa vyžaduje preukázanie odovzdania daru. Pokiaľ žalovaná v
konaní nepreukázala, že došlo k reálnemu odovzdaniu peňažných prostriedkov tak, aby z toho bolo

možné usudzovať, že došlo k platnému uzatvoreniu darovacej zmluvy, žalovaná neuniesla dôkazné
bremeno o poskytnutí plnenia žalobkyňou na základe právneho dôvodu - uzatvorenej darovacej zmluvy.

Žalobkyňa v podanej žalobe uviedla, že prvýkrát požiadala žalovanú o vrátenie peňažných prostriedkov,
ktoré boli uložené na účte žalovanej na základe požiadavky žalobkyne, v súvislosti s uzatvorenou

zmluvou o úschove, výzvou zo dňa 11.04.2019, ktorú výzvu súdu predložila (č. l. 10 spisu). Z uvedenej
skutočnosti vyplýva, že po tomto momente, pokiaľ nedošlo k vydaniu peňažných prostriedkov, začala
žalobkyňa považovať zadržanie peňažných prostriedkov žalovanou za bezdôvodné a teda na strane
žalovanej malo vzniknúť bezdôvodné obohatenie.

Po vyhodnotení, že žalovaná v konaní nepreukázala právny titul, na základe ktorej by jej oprávnene
boli poskytnuté peňažné prostriedky, sa zaoberal právom žalobkyne vymáhať tvrdený nárok v súdnom
konaní a to s poukazom na namietnuté premlčanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovanej.
Zaslaniepeňažnýchprostriedkovnaúčetžalovanejnazákladeprejavuvôležalobkyne(ponepreukázaní
uzatvorenia darovacej zmluvy) vyhodnotil ako určenie platobného miesta, na ktoré žalobkyňa žiadala

zaslať peňažné prostriedky. Pokiaľ žalovaná v konaní poukázala na tú skutočnosť, že žalobkyňa mala
svoj účet a mohla si zaslať peňažné prostriedky na svoj účet (čo má podľa názoru žalovanej preukázať,
že žalobkyňa mienila peňažné prostriedky žalovanej darovať) uviedol, že z vyjadrenia spoločnosti J.
B., I., ako aj zo súdu predloženého výpisu z 3-mesačného termínovaného účtu žalobkyne (č. l. 83 -
168 spisu) vyplýva, že žalobkyňa bola majiteľkou termínovaného účtu, ktorý slúžil iba na zhodnotenie

peňažných prostriedkov, ktoré žalobkyňa pri zriadení na termínovaný účet vložila (suma 76 000 eur
dňa 22.06.2000), avšak nejednalo sa o bežný účet, s ktorým žalobkyňa disponovala. Z výpisov z
predmetného termínovaného účtu vyplýva, že žalobkyňa na uvedený účet nezasielala žiadne peňažné
prostriedky, ani z neho neuskutočňovala výbery, keď „pohyby“ sa prejavovali len vo forme pripísaniaúroku z termínovaného vkladu. Potom nebolo možné usudzovať, že žalobkyňa mala bežný účet, na ktorý
by si mohla dať zaslať vrátenie peňažných prostriedkov veriteľom, pokiaľ chcela s týmito peňažnými
prostriedkami disponovať. Vzhľadom na nepreukázané tvrdenia žalovanej o existencii iného bežného

účtu, ktorého majiteľkou by bola v 01/2019 žalobkyňa, sa javila logická požiadavka žalobkyne o tom,
že žalovaná prijme na svojom účte peňažné prostriedky žalobkyne, keď však sa jedná len o určenie
platobného miesta (veriteľ poskytoval žalobkyni sumu nad 5 000 eur, preto bola oprávnená požiadavka
veriteľa na zaslanie peňažných prostriedkov na účet a to v súlade s vtedy účinným zákonom č. 394/2012
Z.z. o obmedzení platieb v hotovosti).

Pokiaľžalobkyňaurčilauvedenímčíslaúčtužalovanejlenplatobnémiesto,kammáveriteľzaslaťvrátené
peňažné prostriedky, došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia žalovanej v deň nasledujúci po pripísaní
peňažných prostriedkov na účet.

Predmetný právny dôvod získania majetkového prospechu žalovanej neexistoval od počiatku, kedy boli

peňažné prostriedky pripísané na účet žalovanej. Vo vzťahu k plynutiu subjektívnej premlčacej lehoty
uviedol, že jej plynutie sa viaže na subjektívnu vedomosť oprávnenej, t.j. žalobkyne o tom, že došlo k
vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jej úkor obohatil. Uvedenú subjektívnu vedomosť
mala žalobkyňa v deň, keď boli peňažné prostriedky pripísané na účet žalovanej, ktorá tým získala
majetkový prospech na úkor žalobkyne, tzn. v predmetnom prípade je nutné konštatovať, že plynutie

subjektívnej premlčacej lehoty splynulo s plynutím objektívne premlčacej lehoty, ktorá premlčacia lehota
začala plynúť dňa 29.01.2019 a uplynula dňa 29.01.2021 (subjektívna) a dňa 29.01.2022 (objektívna).
V tomto smere je nutné konštatovať, že subjektívna lehota (2-ročná) plynie v rámci objektívnej lehoty
(3-ročnej), pričom platí, že obe premlčacie lehoty sú rovnocenné, a na premlčanie práva stačí uplynutie
ktorejkoľvek z nich. Pokiaľ si potom žalobkyňa uplatnila svoj nárok na súde žalobou doručenou súdu

dňa 09.03.2022, žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej lehoty a potom vzhľadom na námietku
premlčania žalovanej, nie je možné žalobou uplatnený nárok žalobkyne priznať.
Nestotožnil sa s námietkou žalobkyne, že napriek uskutočneniu výzvy zo dňa 11.04.2019 je potrebné
viazať začiatok plynutia premlčacej lehoty z titulu bezdôvodného obohatenia až na deň 19.10.2021, t.j.
potom, čo zaslala žalobkyňa v poradí druhú, predžalobnú výzvu na vrátenie peňažných prostriedkov

žalobkyni (výzva zo dňa 19.10.2021, č. l. 11 spisu). Žalobkyňa nepreukázala ani riadne skutkovo
nezdôvodnila uzatvorenie zmluvy o úschove, ktorá mala byť predpokladom oprávneného držania
peňažných prostriedkov žalovanou do žalobkyňou uskutočnenou výzvou na vrátenie. Pokiaľ by bolo v
konaní preukázané uzatvorenie zmluvy o úschove, potom skutkové tvrdenia žalobkyne by boli v rozpore
s v konaní uvádzanými skutkovými tvrdeniami. Žalobkyňa by si mohla teoreticky uplatňovať nároky z

uzatvorenej zmluvy o úschove (keď žalovaná nevrátila peňažné prostriedky, ktoré jej mali byť poskytnuté
„do opatery“), nie nároky titulom bezdôvodného obohatenia. Uvedené skutočnosti preukázané neboli.
Zároveň nie je možné opomenúť tvrdenie žalobkyne, že požiadala o vydanie peňažných prostriedkov
už dňa 11.04.2019, tzn. v takomto prípade by bolo možné dovodiť, že žalobkyňa usudzovala vznik
bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej už v 4/2019, tzn. aj v takomto prípade preukázania

bezdôvodného obohatenia by bolo nutné konštatovať uplatnenie žaloby na súde po uplynutí subjektívnej
lehoty (04/2021), keď žaloba bola podaná až dňa 09.03.2022.
3.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Žiadala,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovanej uloží povinnosť uhradiť jej sumu

12.174,31 Eur spolu s 5% úrokom z omeškania odo dňa 01.12.2021 až do úplného zaplatenia, a to
všetko v lehote do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia a nahradiť jej trovy
celého konania vo výške 100%.
Namietala, že prvoinštančný súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka oproti skutkovému stavu a vykonanému dokazovaniu, pretože nesprávne určil začiatok

plynutia subjektívnej premlčacej lehoty a rovnako aj nesprávne určil kategóriu objektívnej premlčacej
lehoty rovnako oproti skutkovému stavu a vykonanému dokazovaniu. Ak žalovaná tvrdila darovanie
finančných prostriedkov a v konaní toto dôkazné bremeno oproti označenému tvrdeniu neuniesla
(darovania riadne a dokonca vôbec nepreukázala - body 32., 33., 35. napadnutého rozsudku) a súčasne
žalobkyňa mala určiť účet žalovanej len ako platobné miesto na výplatu finančných prostriedkov (bod

37. napadnutého rozsudku) s poukazom na to, že nemala zriadený bežný účet, ale len termínovaný na
zhodnotenie finančných prostriedkov (bod 37. napadnutého rozsudku) s tým, že súčasne ani nedošlo
k účinnému zriadeniu zmluvy o úschove medzi ňou a žalovanou (bod 31. napadnutého rozsudku), tak
automaticky je potom na strane žalovanej potrebné počítať s tým, že u žalovanej odpadol alebo dokoncaani od počiatku, kedy boli peňažné prostriedky pripísané na účet žalovanej (28.01.2019) neexistoval
u nej dobrý úmysel, pre ktorý by peňažné prostriedky žalovaná mala vo svojej moci alebo dokonca by
bola oprávnená s nimi nakladať, či ich dokonca spotrebovať.

Mala za to, že ak nie je možné od okamihu pripísania finančných prostriedkov vo výške 12.174,31,-
Eur na účet žalovanej dňa 28.01.2019 počítať s dobrým úmyslom žalovanej je potrebné synalagmaticky
konštatovať, že na strane žalovanej došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu sa a bolo potrebné
pri vyporiadaní sa s námietkou premlčania vznesenou žalovanou aplikovať ustanovenie § 107 ods. 2

druhá časť vety za čiastkou Občianskeho zákonníka, t.j. objektívnu 10-ročnú premlčaciu lehotu, ktorá
uplynie až dňa 29.01.2029.
Je pravdou, že žalovanú vyzvala listom zo dňa 11.04.019 na vrátenie finančných prostriedkov vo výške
12 174,31,- Eur, avšak keďže žalovaná toto jej tvrdenie účinne poprela, keď uviedla, že takáto výzva
jej doručená nebola, ide o nepreukázané a popreté skutkové tvrdenie, preto od uvedeného časového
okamihu nie je určite možné účinne odvíjať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Od

uvedeného okamihu 11.04.2019 tiež nie je možno odvíjať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
aj preto že ani ona sama v konaní nijako nepreukázala jej riadne doručenia predmetnej výzvy žalovanej.
Bez riadnej odpovede žalovanej na jej výzvu zo dňa 11.04.2019 sa nemohla účinne dozvedieť o tom,
že jej žalovaná neoprávnene zadržiava peňažné prostriedky. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
lehoty potom musí pripadnúť na okamih, keď sa skutočne dozvedela o tom, že k bezdôvodnému

obohateniu došlo, pričom však za tento okamih na rozdiel od záverov prvoinštančného súdu v bode
39. nemožno považovať okamih pripísania finančných prostriedkov na účet žalovanej dňa 28.01.2019,
pretože v uvedenom čase predsa bola v dobrej viere o tom, že si peňažné prostriedky dočasne uložila na
bankovomúčtežalovanej,pričomnakvalitejejvôlenemeníničaniskutočnosť,ževkonanínepreukázala
existenciu zmluvy o úschove. Samotná existencia dobrej viery nesmie byť pri určovaní rozhodného

okamihu opomenutá, tak ako bolo učinené zo strany prvoinštančného súdu, pretože bola nepochybne
včaseod28.01.2019(pripísaniefinančnýchprostriedkovnaúčetžalovanej)do19.10.2021(predžalobná
výzva advokáta) dobromyseľná nielen k existencii zmluvy o úschove, ale aj o jej platnosti. Opačný
výklad by spôsobil, že jej dobromyseľnosť, ktorá sa obecne predpokladá pri každom právnom úkone
v čase jeho realizácie, by žiadnym spôsobom nebola chránená, čo je v rozpore s ustanovením §

3 a § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/143/2008 z 21.01.2009 týkajúceho sa začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby
na vydanie bezdôvodného obohatenia, uviedla, že sa riadne dozvedela o tom, že na strane žalovanej
vzniklo bezdôvodné obohatenie dokonca až dňa, kedy jej bolo riadne doručené stanovisko žalovanej,
v ktorom samotná žalovaná tvrdí darovanie finančných prostriedkov a že k bezdôvodnému obohateniu

na starne žalovanej nedošlo (odpoveď žalovanej zo dňa 26.11.2021 spolu s obálkou, v ktorej bola
doručená ako aj s potvrdením o doručení zo Slovenskej pošty), ktorá novota má nepochybne preukázať
časový okamih, kedy sa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia, a na ktorý súčasne pripadá
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty.
V ďalšom namietala, že hoci prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že

nepreukázala uzatvorenie zmluvy o úschove a súčasne ani žalovaná nepreukázala uzatvorenie
darovacej zmluvy, úplne sa opomenul vyporiadať so skutočnosťou či medzi ňou a žalovanou nemohlo
dôjsť podľa vzájomných prejavov vôle a v konaní preukázaných skutočností k uzatvoreniu tzv.
nepomenovanej zmluvy v súlade s ustanovením § 51 Občianskeho zákonníka. Ak by súd uvedenú
hmotnoprávnu možnosť riadne preskúmal a konštatoval, tak sekundárne by sa úplne odlišným

spôsobom musel vyporiadať aj s námietkou premlčania vznesenou žalovanou, a to jednak čo do určenia
titulu bezdôvodného obohatenia ako aj následne čo do rozsahu určenia začiatku a priebehu plynutia
objektívnej a subjektívnej premlčacej lehoty. Takýto selektívny prístup provinštančného súdu zaoberajúci
sa kvalifikáciou hmotného práva na skutkov stav len cez prizmu uplatnených tvrdení sporových strán
konania považuje pre potrebu zachovania spravodlivosti súdneho procesu za neprijateľný. Má za to, že

bolo povinnosťou aplikovať aj ustanovenia hmotného práva.
Vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania žiadala aplikovať ustanovenie § 257 CSP. Ako dôvody hodné
osobitného zreteľa uviedla jej sociálnu a finančnú situáciu a okolnosti prípadu. Je osobou vyššieho veku
a starobnou dôchodkyňou, ktorej príjem predstavuje starobný dôchodok mesačne vo výške 431,40 Eur
a vdovský dôchodok mesačne vo výške 153,20 Eur - spolu 584,60 Eur. Vlastní rodinný dom, v ktorom

žije, pričom tento dom je predmetom dedenia po jej nebohom manželovi A. A. (zomrelom XX.XX.XXXX).
Dedičské konanie do dnešného dňa nebolo právoplatne skončené. Toto dedičské konanie blokuje
neustále žalovaná, ktorá jednak nie je schopná v dedičskom konaní žiadnej dedičskej dohody a rovnako
napadla závet manžela žalobkyne ako aj iné prevody nehnuteľnosti, ktoré učinil jej nebohom manželoviA. A.. Na tento rodinný dom uhrádza náklady mesačne vo výške 160,- Eur. Hradí aj náklady na kúrenie
drevom počas zimy ako aj vyťahovanie obsahu žumpy. Žalovaná patrí do okruhu dedičov predmetnej
nehnuteľnosti a na zabezpečovaní jej chodu a údržby sa nijako nepodieľa. Okrem rodinného domu

a pozemku pod ním nevlastní žiadne úspory v bankách, cenné papiere a dokonca ani hnuteľné veci
vyššej hodnoty. Trpí viacerými ochoreniami, z dôvodu, ktorých značnú časť jej výdavkov tvoria výdavky
na lieky, zdravotné potreby a pomôcky ako aj hygienu. Naviac má závažné problémy s mobilitou
(preukaz ZŤP so sprievodom), preto časť jej výdavkov tvorí aj náklad na cestovanie k lekárom. Svoj
príjem používa len na krytie osobných výdavkov a krytie výdavkov na údržbu a chod nehnuteľnosti ako

aj na údržbu a chod domácnosti.Za dôvod hodný osobitného zreteľa pre rozhodnutie o nepriznaní trov
právneho zastúpenia považuje skutočnosť, že žalovaná v konaní riadne nepreukázala, žeby jej darovala
peňažné prostriedky vo výške 12,174,31 Eur. Ak by žalovaná nevzniesla námietku premlčania, bolo by
potom v rozpore s dobrým mravom, aby musela hradiť žalovanej ešte aj trovy jej právneho zastúpenia.

4.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že na väčšinu tvrdení uvádzaných
v odvolaní už súd prvej inštancie dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď. Žalobkyňa nepreukázala
existenciu zmluvy o úschove, nakoľko nijaká takáto zmluva ani uzatvorená ani nebola. Sumu, ktorej
vydania sa žalobkyňa domáha, jej táto darovala, a preto boli vyplatené veriteľom na jej účet priamo
na základe výslovného súhlasu jej matky – žalobkyne. Akékoľvek iné vysvetlenie tejto situácie je

nelogické, nepravdivé a ničím nepreukázané. Žalobu považuje v celom rozsahu za nedôvodnú, nakoľko
neexistuje žiadny zákonný dôvod na vrátenie týchto peňazí. Pokiaľ by však tak ako to tvrdí žalobkyňa
zadržiavala peňažné prostriedky bezdôvodne, čo poprie s poukazom na ústnu darovaciu zmluvu (hoc aj
nepreukázanú vykonaným dokazovaním, nakoľko výsluch žalobkyne nebol vykonaný), potom by išlo o
bezdôvodnéobohatenieodsaméhopočiatku,t.j.odvyplateniatýchtofinančnýchprostriedkovzačiatkom

roku 2019 (25.01.2019) a takýto prípadný nárok je v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka premlčaný.
Súd túto skutočnosť správne vyhodnotil, keď žalobu zamietol s poukazom na uplynutie premlčacej doby
(subjektívnej i objektívnej). Tvrdenie žalobkyne, že subjektívna lehota jej bola zachovaná, neobstojí,
nakoľko ak jej žalobkyňa peňažné prostriedky nedarovala, potom boli u nej od počiatku bezdôvodne
a lehota na ich vydanie (subjektívna i objektívna) začala plynúť bezprostredne po ich pripísaní na jej

účet. Tvrdenie, že malo ísť o úmyselné bezdôvodné obohatenie, je nepravdivé, ničím nepreukázané až
osočujúce. Práve naopak úmyslom jej matky bolo peniaze darovať a len z dôvodu absencie písomnej
zmluvy (o čom ona ani jej matka v tom čase nemali vedomosť) ide o neplatný právny úkon (pre
nedodržanie formálnych náležitostí), čím dochádza k plneniu bez právneho dôvodu a teda vzniká
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý je však vzhľadom na uplynutie premlčacej lehoty

(subjektívnejiobjektívnej)nepochybnepremlčaný.Žalobkyňasvojuvôľudarovaťjejpeňažnéprostriedky
prejavila tak, že tieto ponechala vyplatiť priamo na jej účet, hoc v tom období mala svoj vlastný účet, ku
ktorému aj ona mala dispozičné oprávnenie, ktoré nikdy nezneužila a nikdy nenakladala s peňažnými
prostriedkami žalobkyne. Tvrdenia o tom, že sa k matke správala zle, sú nepravdivé. Matku i otca
pravidelne navštevovala, o čom svedčí aj incident s jej bratom, ktorý ju dňa 02.06.2019 fyzicky napadol

v rodičovskom dome.
5.
Žalobkyňa v replike opakujúc odvolaciu argumentáciu a zotrvávajúc na všetkých skutkových aj právnych
stanoviskách deklarovaných v odvolaní uviedla, že žalovaná v konaní svoje tvrdenie o tom, že jej
peňažné prostriedky boli darované nijako nepreukázala s čím sa stotožnil aj prvoinštančný súd.

6.
Žalovanávosvojejduplikevovzťahukmerituvecizopakovalato,čouviedlavosvojompredchádzajúcom
vyjadrení.
7.
Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas (č.l. 953 a 956)

sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1
CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý
rozsudok v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP a § 391 CSP).
8.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je založené na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom vyhodnotení
podstatných skutkových tvrdení produkovaných sporovými stranami. Právne závery obsiahnuté
v odôvodnení napadnutého rozsudku sú vzájomne nekonzistentné rozporuplné a vo svetle judikatúryvzťahujúcej sa na právnu kvalifikáciu žalobou uplatneného nároku nemôžu obstáť. Súd prvej inštancie
nepostupoval správne, keď „nekriticky“ prevzal právnu kvalifikáciu žalobou uplatneného nároku na
plnenie prezentovanú žalujúcou stranou bez toho, aby sa dôsledne zaoberal tým, či ním zvolená právna

kvalifikácia je v súlade s rozhodnými skutočnosťami uvádzanými sporovými stranami.
9.
V zmysle konštantnej judikatúry (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/25/2018 zo dňa
29.11.2018) strany konania nie sú povinné uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať,
pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu,

aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti
možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo
možné vyvodiť plnenie. Ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok,
ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom
strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený
skutkový stav dopadajú. Súd teda nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ale len skutkovým vymedzením

v žalobe a musí si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a spomedzi viacerých
vybrať správnu právnu normu.
10.
V rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 385/2012 zo 06.02.2013 dovolací súd dôvodil, že „ak súd rozhoduje o
peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej

stránke aj podľa iných noriem, ako je žalobcom navrhované, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto
posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo
je uvedený nesprávne“. Napokon v rozhodnutí 4 MCdo 15/2010 z 27.07.2011 dovolací súd uzavrel,
že „nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol
predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia, preto ani

právna kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby.“
11.
Odvolací súd sumarizuje, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sporové strany sú matka a dcéra,
ktoré sa dňa 25.01.2019 osobne dostavili k veriteľovi žalobkyne (COOP jednota Žilina), kde žalobkyňa
žiadala o vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 12.174,31 Eur na bankový účet vo

vlastníctve žalovanej. Tieto peňažné prostriedky boli na účet žalovanej pripísané dňa 28.01.2019. Za
nespornú skutočnosť odvolací súd považuje aj fakt, že žalobkyňa bola majiteľkou termínovaného účtu
vedeného v J. B. I. zriadeného dňa 22.06.2000 (ako to vyplýva z odpovede na lustráciu v bankách
– č.l. 172 spisu). Dispozičné oprávnenie k tomuto účtu mala žalobkyňa samostatne od 22.06.2000
do 06.03.2023. Od 19.08.2005 do 06.03.2023 bola disponentom účtu samostatne aj žalovaná. Dňa

22.06.2021 bola žalobkyňou podaná žiadosť o zrušenie terminovaného účtu. Z vyjadrenia spoločnosti
J. B., I., ako aj z predloženého výpisu z 3-mesačného termínovaného účtu žalobkyne (č.l. 83 - 168
spisu) vyplýva, že terminovaný účet žalobkyne slúžil iba na zhodnotenie peňažných prostriedkov, ktoré
žalobkyňa pri zriadení na termínovaný účet vložila (suma 76 000 eur dňa 22.06.2000), avšak nejednalo
saobežnýúčet,sktorýmžalobkyňadisponovala.Zvýpisovzpredmetnéhotermínovanéhoúčtuvyplýva,

že žalobkyňa na uvedený účet nezasielala žiadne peňažné prostriedky, ani z neho neuskutočňovala
výbery, keď „pohyby“ a účte sa prejavovali len vo forme pripísania úroku z termínovaného vkladu. Potom
ako správne konštatoval súd prvej inštancie nie je možné usudzovať, že žalobkyňa mala bežný účet, na
ktorýbysimohladaťzaslaťvráteniepeňažnýchprostriedkovveriteľom,pokiaľchcelastýmitopeňažnými
prostriedkami disponovať.

12.
Sporným ostalo, či zo strany žalobkyne išlo o prejav vôle, ktorým chcela darovať poskytnuté peňažné
prostriedky žalovanej (ako tvrdí žalovaná), alebo prejav vôle, ktorým na základe vzájomnej dohody
sporových strán si žalobkyňa chcela u žalovanej peňažné prostriedky len dočasne odložiť, a to do času

kým ich nebude sama potrebovať (ako tvrdí žalobkyňa).

13.
Zo žaloby vyplýva, že žalobkyňa nárok skutkovo vymedzila tak, že na bankový účet žalovanej si svoje
peňažné prostriedky len dočasne odložila, pričom čas uloženia bol determinovaný tou skutočnosťou,

že žalobkyňa bude peňažné prostriedky potrebovať pre seba. V liste žalobkyne zo dňa 11.04.2019
adresovanej žalovanej (č.l. 10 spisu) žalobkyňa uvádza „prosím vyber moje peniaze z Tvojho účtu
a odovzdaj mi ich, lebo ja ich už teraz potrebujem...Chcem to vrátiť do konca apríla“. Obdobnú
rétoriku žalobkyňa opakuje aj vo výzve zo dňa 19.10.2021 adresovanej žalovanej prostredníctvomjej právnej zástupkyne (č.l. 11 – 12 spisu). Z čestného vyhlásenia žalobkyne zo dňa 01.02.2022 (č.l.
39 spisu) vyplýva, že žalobkyňa požiadala svoju dcéru (t.j. žalovanú), či by si mohla dať vyplatiť
peniaze z COOP Jednota na jej bankový účet, nakoľko išlo o vyššiu sumu, ktorá jej nemohla byť

vyplatená v hotovosti. Identické skutkové tvrdenia prezentovala právna zástupkyňa žalobkyne i na
pojednávaniach. Vo vyjadrení k odporu (č.l. 22 spisu) žalobkyňa (reagujúc na argumentáciu žalovanej,
ktorá v odpore právne kvalifikovala žalobkyňou uplatňovaný nárok ako zmluvu o úschove) uviedla, že
nakoľko termín vrátenia predmetu úschovy nebol dohodnutý je logické, že mohla žalovanú požiadať
o vydanie predmetu úschovy – finančných prostriedkov kedykoľvek, čo urobila písomne dňa 11.04.2019

čím súčasne došlo k ukončeniu zmluvy o úschove jednostranným právnym úkonom - odstúpením od
zmluvy, v dôsledku čoho možno plnenie finančných prostriedkov žalovanej kvalifikovať ako bezdôvodné
obohatenie. Procesná obrana žalovanej bola počas celého konania založená na tvrdení, že predmetné
peňažné prostriedky jej boli žalobkyňou darované na základe ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke,
pričom vo vzťahu k žalujúcou stranou tvrdenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
namietala premlčanie.

14.
V danej veci odvolací súd dospel k záveru, že zo skutkových okolností a základných skutkových
tvrdení produkovaných sporovými stranami nevyplýva, že žalobkyňa má nárok na zaplatenia peňažných
prostriedkov titulom bezdôvodného obohatenia, i keď samotná žalobkyňa nárok na zaplatenie ňou
požadovanej sumy takto nesprávne právne kvalifikovala. Zo skutkových tvrdení sporových strán je

zrejmé, že dôvod na zaslanie peňažných prostriedkov bol daný a existoval, i keď každá zo sporových
strán uvádza vlastnú verziu ohľadne príčiny a úmyslu, ktoré k zaslaniu peňažných prostriedkov viedli,
popierajúc verziu protistrany. Faktom teda je, že obidve sporové strany dôvod zaslania peňažných
prostriedkov na účet žalovanej tvrdili. Keďže „dočasné odloženie si finančných prostriedkov“ ako i ich
darovanie nepochybne sú dôvodom (kauzou) k vzniku záväzkovoprávneho vzťahu, tak nemožno hovoriť

o tom, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, ktoré bolo získané „plnením
bez právneho dôvodu“. Tento záver je nelogický, nakoľko nemá oporu ani v jednom skutkovom tvrdení
žiadnej zo sporových strán. Ťažisko skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, ktoré bolo získané
„plnenímbezprávnehodôvodu“jeposkytnutieplneniabezpočiatočnejexistencieakéhokoľvekprávneho
dôvodu tohto plnenia pričom osoba poskytujúca plnenie nedisponuje subjektívnou vedomosťou o tom,

že plní bez právneho dôvodu, čo v súdenej veci konštatovať nemožno.
15.
Na základe uvedeného je zrejmé, že závery súdu prvej inštancie ohľadne právnej kvalifikácie žalobného
nároku ako vydanie bezdôvodného obohatenia sú zjavne nesprávne.

16.
Súd prvej inštancie nepostupoval správne ani pri hodnotení dôsledkov účinného popretia skutkových
tvrdení protistrany, keď mal za to, že účinné popretie skutkového tvrdenia žalobkyne o uzatvorení zmluvy
o úschove zo strany žalovanej, ktorá tak učinila svojim skutkovým tvrdením o darovacej zmluve, má za
následok nepreukázanie účinne popretého skutkového tvrdenia (v danom prípade o uzatvorení zmluvy

o úschove) ako to vyplýva z bodov 31. a 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Dôsledkom účinne
popretého skutkového tvrdenia je v zmysle § 151 ods. 2 CSP jeho spornosť (t.j. že takéto skutkové
tvrdenie sa považuje za sporné), a nie „nepreukázanosť“ tohto tvrdenia. To, či je sporné skutkové
tvrdeniesporovejstranypravdivéatýmajpreukázanéjepovinnývyhodnotiťsúdažnazákladevýsledkov
vykonaného dokazovanie (a nie na základe toho, že sporová strana toto skutkové tvrdenie účinne

poprela).
17.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd v súlade s konštantnou judikatúrou (rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 21.12.2022, sp. zn. 2Cdo/344/2020) dáva do pozornosti, že pokiaľ strana určitú
skutočnosť tvrdí, táto sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie jej nespornosti

(§ 151 ods. 1, 2 CSP) alebo ju strana preukáže príslušným dôkazom (§ 185 a nasl.CSP).
Pokiaľ strana ponúkne súdu tvrdenie a toto tvrdenie podporí vierohodným dôkazom, potom
sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno presúva na protistranu, ktorú následne zaťažuje
povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej skutočnosti (pokiaľ je to možné), inak
je popretie skutkových tvrdení neúčinné. Presúvanie dôkazného bremena fakticky znamená poskytnutie

príležitosti protistrane ponúknuť iný obraz o tvrdenej skutkovej okolnosti, ktorá má relevanciu v spore.
Z uvedených pravidiel vyplýva, že súd v sporovom konaní posudzuje kvalitu a rozsah tvrdení a dôkazov
ponúknutých žalobcom či žalovaným (§ 149 a nasl., § 185 a nasl. CSP), pričom hodnotenie dôkazov je
zverené voľnej úvahe súdu (§ 191 CSP).18.
Odvolací súd tiež všeobecne poukazuje na to, že riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom

sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri
jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy
sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké
skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje
určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že

otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na
rozdiel od toho riešenie právnej otázky (guaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci,
pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie,
skúmajejobsah,zmyselaúčel,normuinterpretujeanapodkladesvojichskutkovýchzistení(toznamená
až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre
aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (porovnaj sp. zn. 3 Cdo 218/2017, 3 Cdo

150/2017, 4 Cdo 7/2018, 4 Cdo 32/2018, 7 Cdo 99/2018).
19.
V súvislosti s požiadavkou preukázania tvrdených skutočností v nadväznosti na dôkazne bremeno
odvolací súd akcentuje, že súd sa v skutkovo pochybných prípadoch smie a môže uspokojiť so stupňom
pravdepodobnosti potrebným pre praktický život, ktorý umlčuje pochybnosti bez toho, že by ich úplne

umlčal (rozsudok BGH zo dňa 17.02.1970 sp. zn. III. ZR 139/67).
20.
V súdenej veci zásadným zhodným (a tým i nesporným) skutkovým tvrdením obidvoch sporových strán
je, že dôvod zaslania peňažných prostriedkov na účet žalovanej bol daný, z čoho vyplýva, že medzi
nimi vznikol nejaký druh záväzkovoprávneho vzťahu a bolo úlohou súdu prvej inštancie na základe

výsledkov vykonaného dokazovania tento záväzkovoprávny vzťah právne kvalifikovať a následne
posúdiť dôvodnosť podanej žaloby. Ako už bolo uvedené súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou
uvedenou v žalobe ani právnou kvalifikáciou prezentovanou žalovanou stranou. Touto zásadou sa
súd prvej inštancie evidentne neriadil a svoje závery ohľadne právnej kvalifikácie predmetného
záväzkoprávneho vzťahu sústredil na posúdenie žalobou uplatneného nároku len podľa toho ako ho

právne vymedzovali sporové strany. Tomuto záveru odvolacieho súdu nasvedčuje aj odôvodnenie
napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie uviedol: „V konaní pritom žalobkyňa netvrdila,
že uzatvorili so žalovanou osobitný typ zmluvy (obsahovo podobná zmluve o úschove, predmetom
ktorej by mohli byť peniaze na účte)“ /bod 31. in fine odôvodnenia/... „pokiaľ by bolo v konaní
preukázané uzatvorenie zmluvy o úschove, potom skutkové tvrdenia žalobkyne by boli v rozpore s v

konaní uvádzanými skutkovými tvrdeniami. Totiž žalobkyňa by si mohla teoreticky uplatňovať nároky z
uzatvorenej zmluvy o úschove (keď žalovaná nevrátila peňažné prostriedky, ktoré jej mali byť poskytnuté
„do opatery“), nie nároky titulom bezdôvodného obohatenia. Ako súd však už zdôraznil, uvedené
skutočnosti preukázané neboli.“ (bod 39. odôvodnenia).
21.

Napriek tomu, že súd prvej inštancie zároveň racionálne dôvodil, že „Vzhľadom na nepreukázané
tvrdenia žalovanej o existencii iného bežného účtu, ktorého majiteľkou by bola v 01/2019 žalobkyňa,
je nutné konštatovať, že sa súdu javí logická požiadavka žalobkyne o tom, že žalovaná príjme na
svojom účte peňažné prostriedky žalobkyne, keď však sa jedná len o určenie platobného miesta (veriteľ
poskytoval žalobkyni sumu nad 5.000,-Eur, preto bola oprávnená požiadavka veriteľa na zaslanie

peňažných prostriedkov na účet a to v súlade s vtedy účinným zákonom č. 394/2012 Z.z. o obmedzení
platieb v hotovosti)“ /bod 37. in fine odôvodnia/, tak túto úvahu ďalej nerozvinul v intenciách všetkého,
čo v konaní vyšlo najavo.

22.

Súd prvej inštancie sa opomenul vysporiadať s tým, či medzi žalobkyňou a žalovanou nedošlo
k uzatvoreniu tzv. inominátnej zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka (predmetom, ktorého by bola
„dočasná opatera“ peňažných prostriedkov) a tým i k vzniku záväzkového vzťahu, na ktorý sa vzťahuje
všeobecná 3 ročná premlčacia lehota.
23.

Vo vzťahu k momentu uplatnenia si nároku na súde odvolací súd uvádza, že za okamih podania žaloby
na súd nemožno považovať deň, kedy žaloba bola postúpená súdu prvej inštancie upomínacím súdom,
ale deň, kedy žalobkyňa iniciovala upomínacie konanie podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu,k čomu v danom prípade došlo dňa 01.12.2021 (č.l. 2 spisu). Súd prvej inštancie nesprávne konštatoval,
že k podaniu žaloby došlo až dňa 09.03.2022, a nie už dňa 01.12.2021.
24.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď sa pri posúdení
premlčania nezaoberal aj špeciálnou právnou úpravou o spočívaní (neplynutí) premlčacej lehoty podľa
zákona č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej
nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony
a ustanovenie § 8 zákona č. 9/2021 Z. z. ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti

s druhou vlnou pandémie ochorenia COVID-19 s účinnosťou od 19.01.2021. V dôsledku neaplikácie
vyššie označených zákonných ustanovení súd prvej inštancie nesprávne stanovil uplynutie premlčacej
doby. V zmysle ustanovení § 1 a § 8 zák. č. 62/2020 Z.z. premlčacia doba neplynula v období od:
a) 27.03.2020 do 30.04.2020, t. j. spolu 35 dní;

b) 19.01.2021 do 28.02.2021, t. j. spolu 41 dní.

25.
Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností a úvah odvolaciemu súdu neostala iná možnosť
ako rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zmenu.

26.
V ďalšom konaní súd prvej inštancie predovšetkým náležite zistí skutkový stav tak, aby mal oporu
vo vykonaných dôkazoch, vec prejedná a dôsledne sa vysporiada aj so zásadnou argumentáciou
sporových strán a všetkými ich relevantnými námietkami prezentovanými tak v konaní pred súdom
prvej inštancie ako i v odvolacom konaní a znova rozhodne o žalobnom nároku. Prejednávanú

vec je potrebné posúdiť kontexte toho, čo v konaní vyšlo a vyjde najavo, vychádzajúc zo všetkých
okolností posudzovaného prípadu prihliadajúc na to, zásadné tvrdenie akej sporovej strany vyznieva
vierohodnejšie. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný riadne odôvodniť podľa kritérií
uvedených v ustanovení § 220 CSP.
27.

Vnovomrozhodnutíokresnýsúdzároveňrozhodneajotrováchodvolaciehokonania(§396ods.3CSP).

28.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie nie je prípustné
(§ 420 a § 421 CSP).