Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 22, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/75/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4108224125
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4108224125.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu G. U., narodeného XX. H. XXXX, X., X. XXXX/
X, zastúpenému advokátkou Mgr. Romanou Mravíkovou, Nitra, Coboriho 9, proti žalovaným 1/ Y. Ž.,
narodenému XX. T. XXXX, T. S. XX, zastúpenému X. Ž., bytom T. S. XX, 2/ X. Ž., narodenej XX. Y. XXXX,
T. S. XX, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 17C/66/2019, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 26. októbra 2023 sp. zn. 7Co/86/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému 1/ náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

Žalovanej 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom č. k. 17C/66/2019-598
z 21. apríla 2022 žalobu voči žalovanej 3/ Y. R., narodenej XX. T. XXXX, B., T. XX/X a žalovanej 4/ T. Ž.,
narodenej XX. J. XXXX, B., B. T. XXX/XX zastavil; žalovaným 3/ a 4/ voči žalobcovi priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100 %; žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom
vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1-ica k celku nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva (ďalej
len ,,LV“) č. XXX pre k. ú. T. S. ako pozemok registra ,,C“ parcelného č. X/X, druh pozemku záhrada

vo výmere 1189 m2 zamietol; žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 129 ods. 1 a 2, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1 a 2, § 134
ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 138 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra
1991 a na základe výsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca svoje spoluvlastnícke právo

k podielu 1 spornej nehnuteľnosti odvodzoval vydržaním, pričom svoje tvrdenie opieral o neperfektnú
kúpnu zmluvu, a to protokol o dohode spísaný medzi ním ako kupujúcim a Y. X. ako predávajúcim dňa
27. apríla 1985, na základe ktorého vstúpil do užívania „odkúpených“ nehnuteľností vrátane spornej
parcely. Svoj nárok opieral aj o notársku zápisnicu sp. zn. N 98/97, Nz 103/97 spísanú dňa 7. apríla
1997, v ktorej došlo k spoločnému vyhláseniu s Y. Ž., že sú podielovými spoluvlastníkmi spornej parcely,
a to každý v jednej polovici k celku. Dodatočne si právny predchodca žalovaných svoje vlastníctvo k

spornej parcele nechal osvedčiť notárskou zápisnicou sp. zn. N 9/2001, Nz 9/2001 spísanou dňa 15.
januára 2001. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalobca vstúpil do užívania predmetnej
parcely v roku 1985, a to na základe neperfektnej kúpnej zmluvy (protokolu o dohode) z ktorej vyplýva,
že uzavreli medzi sebou dohodu na odkúpenie rodinného domčeka nachádzajúceho sa v k. ú. T. S.,
evidovaného pod súpisným č. XXX, pričom sa dohodli na cene 47 000 Kčs za rodinný dom a záhradu.
V predmetnom protokole o dohode nebol presne špecifikovaný pojem záhrada, čiže v čase uzavretia

tohto protokolu nebolo uvedené o akú konkrétnu záhradu sa jedná, aké je parcelné číslo záhrady, v
akej výmere má byť záhrada a kde sa táto záhrada nachádza. Taktiež poukázal na skutočnosť, žeprotokol o dohode uzatváral žalobca s predávajúcim, ktorý je označený ako Y. X., t. j. osoba, ktorá
predmetnú nehnuteľnosť nevlastnila z čoho vyplýva, že menovaný nebol oprávnený na uzavretie kúpnej
zmluvy, nebol oprávnený ani na spísanie protokolu o dohode ohľadom kúpy rodinného domu a záhrady.

Skutočnosť, že samotný žalobca nevedel, aké nehnuteľnosti vlastne kupuje a čo kúpil, bolo potvrdené aj
svedkom Š. T., ktorý vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že X. predával žalobcovi nehnuteľnosti,
na ktoré neboli založené listy vlastníctva, čiže predával nehnuteľnosti, ktoré mal v užívaní Y. B.. Ďalej
potvrdil, že žalobca kúpil tie pozemky, ktoré v tom čase patrili a boli na mene Y. B., v tom čase sa
mohlo kúpiť len to, čo bolo uvedené v evidenčných listoch. Svedok tiež potvrdil skutočnosť, že v tej

dobe ešte neprebehlo dedičské konanie a nevedelo sa, ktoré nehnuteľnosti patria Y. B., o čom vedel aj
žalobca. Žalobca vydržanie predmetnej nehnuteľnosti opieral o skutočnosť, že predmetnú spornú časť
nehnuteľnosti kúpil a nerušene užíval, obhospodaroval, pričom nemal vedomosť, že právny predchodca
spornú nehnuteľnosť nemal vysporiadanú, pričom on vstúpil do jej užívania tak, ako mu to bolo pri
kúpe nehnuteľnosti ukázané a predmetnú nehnuteľnosť v takom rozsahu nerušene užíval. Vedel, že
právny predchodca žalovaných kúpil vedľa neho nehnuteľnosti zhruba tri roky po ňom a od začiatku kúpy

sa ,,rozťahoval“ na jeho pozemok a nezhody nastali potom, čo mu povedal, aby si predmetný pozemok
parcelného č. X/X rozdelili na polovicu.

1.2. Z výpisu z pozemno-knižnej vložky č. XXX Y. B., ako aj zo samotného dedičského spisu sp. zn. D
2620/83 po nebohom Y. B. vyplynulo, že podľa súpisu majetku patriaceho do dedičstva po nebohom

Y. B. patria nehnuteľnosti len v k. ú. T. S. parcelného č. XX a č.XX s rodinným domom súpisného č.
XXX v 1-ine a iný majetok nezostal, čiže ostatné nehnuteľnosti neboli majetkovo vysporiadané. Podľa
rozhodnutia z 9. decembra nehnuteľnosť po poručiteľovi Y. B., nadobudol syn poručiteľa, ktorý sa stal
vlastníkomvcelostipozemkuzapísanéhovpozemno-knižnejvložkeč.XXXparcelnéhoč.XXsrodinným
domom súpisného č. XXX pod bodom B11/A v 4/12-inách a pozemku parcelného č. XX zapísaného v

pozemno-knižnej vložke č. XXX bod B15 v 1-ine. Z uvedeného rozhodnutia teda nevyplýva, že by bol
Y. B. vlastníkom spornej parcely. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že práve z výpisu z
katastra nehnuteľností, k. ú. T. S. bolo zistené, že pozemok parcelného č. X/X záhrada o výmere 678
m2 patrí do podielového spoluvlastníctva L. W., U. W. a V. T., pričom sa jednalo o pozemok parcelného
č. X o výmere 1 259 m2, ktorú si následne žalovaný nebohý Y. Ž. osvedčil notárskou zápisnicou sp.

zn. Nz 9/2001 a N 9/2001, pričom vznikla novovytvorená parcela č. X/X o celkovej výmere 1259 m2. Z
dokazovania tiež vyplynulo, že právny predchodca žalovaných mal sporný pozemok kúpiť neperfektnou
kúpnou zmluvou, ktorú uzavrel na Obecnom úrade v S. dňa 28. februára 1991 s vtedajším užívateľom
tohto pozemku Š. W.. Predmetom kúpnej zmluvy boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. T. S., a to
rodinný dom súpisného č. XXX, ďalej záhrada parcelného č. X/X o výmere 630 m2, pozemky parcelného

č.XX o výmere 50 m2 ako zastavané plochy, parcelného č. XX/X o výmere 106 m2 ako zastavaná
plocha, parcelného č. XX o výmere 94 m2 ako zastavaná plocha a parcelného č. XX/X o výmere 363
m2 ako zastavaná plocha, pričom celková výmera pozemkov predstavuje výmeru 1243 m2 a z toho
poľnohospodárskej pôdy v rozsahu 630 m2 a zastavaná plocha v rozsahu 613 m2, pričom sa dohodli
za kúpnu cenu 30 000 Kčs.

1.3. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie žalobu žalobcu na určenie,
že podiel 1 - ici k pozemku parcelného č. X/X druh pozemku záhrada o výmere 1189 m2
nadobudol vydržaním zamietol z dôvodu, že mal jednoznačne preukázané, že žalobca nenadobudol
vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním, nakoľko so zreteľom na všetky okolnosti nebol

dobromyseľným držiteľom nehnuteľnosti. Poukázal na zákon účinný v čase uzavretia zmluvy v
roku 1985, ktorý jednoznačne uvádzal, že na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti sa vyžaduje
účinnosť zmluvy, pričom zmluva bola účinná až registráciou štátnym notárstvom, čiže vlastníctvo
k nehnuteľnostiam prechádza až zaregistrovaním zmluvy na štátnom notárstve. Podľa v tom čase
platného Občianskeho zákonníka, táto úprava bola odôvodnená požiadavkou právnej istoty a evidencie

prevodov nehnuteľností, čo u žalobcu nebolo splnené. Žalobca s právnymi nástupcami v zmysle
dedičského rozhodnutia neuzavrel kúpnu zmluvu, ktorou by si usporiadali vlastníctvo k spornej
nehnuteľnosti, pričom do ich užívania vstúpil tak, ako mu to bolo ukázané p. X. a odvtedy nehnuteľnosť
aj tak užíval. Súd prvej inštancie tiež argumentoval tým, že žalobca nepreukázal, že uzavrel platnú
kúpnu zmluvu, pretože kúpna zmluva, od ktorej odvodzoval svoje právo k spornej nehnuteľnosti nemá

náležitosti kúpnej zmluvy. Podľa jeho názoru išlo len o odovzdanie nehnuteľností, ktoré by mal užívať
a ktoré užíval Y. B.. Z uvedeného vyvodil, že protokolárna dohoda a zároveň uhradenie kúpnej ceny
nepostačuje k nadobudnutiu vlastníckeho práva a ani pokojná držba trvajúca dlhšie než 10 rokov pri
neregistrovanej resp. nezavkladovanej kúpnej zmluve nemôže viesť v žiadnom prípade k vydržaniupozemku. V kontexte uvedeného súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca nebol dobromyseľný so
zreteľom na všetky okolnosti, keďže protokol o dohode nebol registrovaný štátnym notárstvom, okrem
iného predmetný protokol o dohode nebol spísaný s osobou, ktorá bola oprávnená predávať predmetné

nehnuteľnosti. Navyše zo zápisnice o predbežnom vyšetrení spísanej dňa 9. decembra 1983 bolo
zistené, že sporná parcela nebola predmetom dedičského konania, čiže nemohla byť ani predmetom
odovzdania nehnuteľnosti na základe protokolu o dohode. Žalobca vedel, že predmetné nehnuteľnosti
kupuje od nevlastníka, čo bolo potvrdené aj výpoveďou svedka Š. T.. Žalobca mal vedomosť aj o
tom, že nehnuteľnosti mal nadobudnúť podľa dedičského rozhodnutia. Súd prvej inštancie dodal, že

už v roku 1991, kedy zakúpil nehnuteľnosti právny predchodca žalovaných pán Ž., obidvaja vedeli, že
nadobudli nehnuteľnosť na základe neregistrovanej kúpnej zmluvy a že je potrebné tento právny stav
upraviť. O vyriešenie uvedeného stavu sa snažili práve notárskou zápisnicou, z ktorej vyplynulo, že
tak ako žalobca aj žalovaný vedeli, že predmetný pozemok parcelného č. X/X má iného vlastníka, čiže
predmetný pozemok parcelného č. 9 o výmere 1 259 m2 patrí do podielového spoluvlastníctva L. W., U.
W. a V. T.. Napokon samotný žalobca v notárskej zápisnici mal záujem nadobudnúť formou osvedčenia

o vydržaní pozemok parcelného č. XX, ktorý taktiež patril vyššie spomínaným vlastníkom, čiže vedel, že
vlastníkom uvedeného pozemku nie je Y. B., a teda nepatril ani jeho právnym predchodcom. Vzhľadom
nauvedenésúdprvejinštancieboltohonázoru,žežalobcavdanomprípadeohľadomspoluvlastníckeho
podielu k spornej nehnuteľnosti nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že
je podielovým spoluvlastníkom, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Z

dôvodunepreukázaniadobromyseľnostiprivstupedodržby,žalobcanemoholaninadobudnúťpodielové
spoluvlastníctvo k spornému pozemku na základe vydržania, preto súd prvej inštancie žalobu ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na späťvzatie žaloby voči žalovaným 3/ a 4/ súd prvej
inštancie konanie voči nim zastavil v súlade s ustanoveniami § 145 a § 146 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“). O nároku na náhradu trov

konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len ,,odvolací súd“) v poradí druhým rozsudkom z 26. októbra 2023 sp. zn.
7Co/86/2022potvrdilrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomvýrokuozamietnutížalobyavýrokoch
o trovách konania; žalovaným 1/ a 2/ voči žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania.

2.1. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie,
dôkazy správne vyhodnotil a vec po právnej stránke správne posúdil a jeho závery majú oporu vo
vykonanom dokazovaní. Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie napadnutý

rozsudok aj podrobne a v dostatočnej miere po skutkovej i právnej stránke odôvodnil. Súd prvej inštancie
zamietol žalobu z dôvodu nepreukázania splnenia podmienok vydržania spornej nehnuteľnosti zo strany
žalobcu, a to z dôvodu, že zákon v čase uzavretia zmluvy jednoznačne vyžadoval na nadobudnutie
vlastníctvaknehnuteľnostijejzaregistrovanieštátnymnotárstvom,čoužalobcunebolosplnené.Druhým
dôvodom bolo, že žalobca nepreukázal, že uzavrel kúpnu zmluvu, pretože spornú nehnuteľnosť kupoval

od nevlastníka s tým, že kupované nehnuteľnosti neboli žiadnym spôsobom špecifikované, a preto
nemohol byť dobromyseľným vlastníkom.

2.2. Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že k vydržaniu
spornej nehnuteľnosti zo strany žalobcu nemohlo dôjsť z dôvodu, že sa v danom období vyžadovalo

na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti zaregistrovanie kúpnej zmluvy štátnym notárstvom a
táto podmienka nebola splnená. V tomto smere odvolací súd poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018, v
ktorom ústavný súd skonštatoval, že na pojem oprávnenej držby, ktorá je podmienkou vydržania
sa vyvinuli dva v podstate protichodné právne názory. Prvý právny názor akcentuje fakticitu a pocit

neškodenia. Tento smer vychádza z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky sp. zn.
Cpj 51/84 (R 45/86) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo 117/94 (R 44/96). Podľa druhého,
konkurenčného právneho názoru sú súčasťou všetkých okolností, na ktoré je pri dobromyseľnosti
potrebné brať zreteľ, aj takpovediac kultúrne známe ako súčasť všeobecného rozhľadu právne
podmienky prevodu nehnuteľností. Na základe takýchto kritérií si z objektívneho hľadiska dospelý

človek nemôže myslieť, že nehnuteľnosť možno previesť ústnym spôsobom, prípadne bez účasti
úradov, a to ani uprostred sedemdesiatych rokov. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa okolo roku
2010 rozhodnutiami sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010,
3Cdo/ 97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a sp. zn. 6MCdo/5/2010 priklonil k právnemu názoru, žesúčasťou všetkých okolností, na ktoré je pri dobromyseľnosti potrebné brať zreteľ, sú aj ťažiskové právne
formy. Ústavný súd bol toho názoru, že za ústavne konformný treba považovať skorší výklad, ktorého
podstata vyplýva z rozhodnutia vo veci sp. zn. 3Cdo/117/94 (R 44/96). Pri poskytovaní súdnej ochrany

v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného
práva na ochranu vlastníctva, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický
stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o
svojom domnelom vlastníckom práve so stavom vlastníckym. A contrario výklad, ktorý túto možnosť
vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný.

Taký výklad, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť
nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne
reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne
neakceptovateľný. Odvolací súd vzhľadom na uvedené rozhodnutie ústavného súdu skonštatoval, že je
nepochybné, že zákon v kritickom čase vyžadoval k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti popri
písomnej forme právneho úkonu spravidla aj jej registráciu vtedajším štátnym notárstvom. Registrácia

mala konštitutívny význam a vlastnícke právo sa nadobúdalo momentom registrácie. Ak by sa však
malo postupovať podľa „právnych skutočností, ktoré majú za následok nadobudnutie veci“, potom by
držiteľ mohol byť dobromyseľný len vtedy, ak by písomná zmluva o nadobudnutí nehnuteľnosti bola
registrovaná na štátnom notárstve. Držiteľ by teda mohol byť dobromyseľný len v prípade, ak by
postupoval podľa zákona, teda ak by existovala platná kúpna zmluva a bola by registrovaná a išlo

by predsa vždy o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe právneho úkonu uzavretého v súlade
so zákonom. Tak ako uviedol ústavný súd v citovanom náleze, uvedené by bolo potom v rozpore so
zmyslom a účelom ustanovení § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

2.3.Sdruhouzásadnouodvolacounámietkoužalobcutýkajúcousanesprávnehoposúdenieneunesenia

dôkazného bremena súdom prvej inštancie, v otázke splnenia podmienky oprávnenej držby sporného
pozemku, sa odvolací súd nestotožnil. Poukázal na to, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že
protokol o dohode nebol spísaný s osobou, ktorá bola oprávnená predávať predmetné nehnuteľnosti a
zároveň nehnuteľnosti, ktoré mal žalobca kúpiť neboli žiadnym spôsobom špecifikované. Z dokazovania
nesporne vyplynulo, že žalobca vedel, že nehnuteľnosti kupuje od nevlastníka Y. X., ktorý bol zaťom

pôvodného vlastníka, v tom čase už nebohého Y. B., po ktorom sa viedlo dedičské konanie pod sp.
zn. D 2620/83. Z rozhodnutia sp. zn. D 2620/83 z 9. decembra 1983 vyplynulo, že nehnuteľnosti po
nebohom prevzal poručiteľov syn Y. B., ktorý sa stal vlastníkom pozemku zapísaného v pozemno-
knižnej vložke č. XXX parcelného č. XX s rodinným domom súpisného č. XXX pod bodom B11/A v
4/12-inách, v registri EN v pozemno-knižnej vložke č. XXX pozemok parcelného č. XX bod B15a v

1-ine. Z dokazovania tiež vyplynulo, že podľa výpisu z katastra nehnuteľností LV č. XXX, k. ú. T. S.,
pozemok parcelného č. X/X záhrada o výmere 678 m2 patrila do podielového spoluvlastníctva L. W.,
U. W. a V. T., pričom sa jednalo o pozemok parcelného č. X o výmere 1 259 m2. Z uvedeného bolo
teda zrejmé, že ani právni predchodcovia žalobcu nemali majetkovoprávne vysporiadané nehnuteľnosti,
ktoré užíval Y. B., pričom pozemok parcelného č. X bol vedený na úplne iných vlastníkov. Žalobca ako

kupujúci s Y. X. ako predávajúcim si vzájomne dohodli odkúpenie rodinného domčeka so súpisným č.
XXX spolu so záhradou, a to za kúpnu cenu 47 000 Kčs, ktorá bola aj vyplatená. Predmetný predaj
sprostredkovával starosta Š. T., ktorý potvrdil, že žalobca vedel, že Y. X. nie je skutočným vlastníkom,
pričom pozemky, ktoré mal kúpiť, mu priamo na mieste mal ukázať pán X.. Uviedol tiež, že v tom čase
ešte neprebehlo dedičské konanie a nevedelo sa, ktoré nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom

Y. B.. Žalobca teda pri kúpe týchto nehnuteľností mal jednak vedomosť, že Y. X. nie je vlastníkom a
taktiež mal vedomosť, že kupované nehnuteľnosti nie sú nijako špecifikované a po ukončení dedičského
konania je potrebné si ich vysporiadať. Pokiaľ žalobca, resp. jeho právni predchodcovia pre neznalosť
zákona nevedeli, že zmluva má byť registrovaná, ide o ospravedlniteľný právny omyl. Nie je však možné
očakávať pri bežnej opatrnosti, že žalobca, ktorý mal nadobudnúť nehnuteľnosti síce písomnou dohodou

v roku 1985, avšak od nevlastníka, nevedel, že je potrebné uzatvoriť riadnu kúpnu zmluvu s dedičom
predmetných nehnuteľností, keď už pri spisovaní protokolu o dohode vedel, že je to len dohoda, ktorá
nie je uzatvorená so skutočným vlastníkom a následne preto bude musieť uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu.
Pokiaľ ide o spornú nehnuteľnosť, túto žalobca nemal v dlhodobej nerušenej a pokojnej držbe, pretože
už od roku 1991 ho v tejto držbe rušil pôvodne žalovaný Ž.N. U.., ktorý sa tiež považoval za vlastníka

spornej parcely. Je pochybnosť aj v tom, či sa žalobca vôbec mohol považovať za vlastníka spornej
parcely, lebo keby bol nesporne presvedčený, že kúpil celú parcelu, nemal by dôvod sa o ňu deliť s
pôvodne žalovaným Ž. U.. Spravidla je síce rozhodujúce, či držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutúsumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, avšak v danej veci nebolo nesporne preukázané, či aj
sporná parcela mala byť predmetom protokolu o dohode.

2.4. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca jednoznačne v konaní neuniesol dôkazné bremeno
týkajúce sa vydržania spornej parcely, pretože vo svojich výpovediach uvádzal, že kúpil od pána X. aj
celý pozemok parcelného č. X/X, ktorý po kúpe celý užíval. Následne pôvodne žalovaný Ž. U.. kúpil
susedné nehnuteľnosti (rodinný dom s pozemkami) 3 roky po ňom a ako uviedol sám žalobca „začal sa
rozťahovať aj na jeho pozemok“. Samotný žalobca navrhol žalovanému Ž.N. U.., aby si spornú polovicu

pozemku rozdelili na polovicu, čoho výsledkom bola zápisnica o vydržaní vlastníckeho práva sp. zn. N
98/97, okrem iných aj k spornej nehnuteľnosti, ktorú navrhovatelia tohto úkonu nadobudli do podielového
spoluvlastníctva v pomere 1 k celku, avšak z dôvodu nesprávneho vyhotovenia geometrického plánu,
táto nehnuteľnosť nebola zapísaná na listy vlastníctva strán sporu. Žalobca si teda odporoval vo svojich
vyjadreniach, keď najskôr tvrdil, že nadobudol do vlastníctva celý pozemok parcelného č. X/X na základe
protokolu o dohode a na druhej strane súhlasil s tým, aby pôvodne žalovaný tiež nadobudol vlastníctvo k

uvedenému pozemku v podiele 1/2. Žalobca si bol zrejme vedomý skutočnosti, že jeho údajné vlastnícke
právo k spornej nehnuteľnosti nie je žiadnym spôsobom preukázateľné, keďže jednotlivé pozemky,
ktoré mal nadobudnúť od Y. X. neboli uvedené ani v protokole o dohode a dokonca v uvedenom
rozsahu neboli ani predmetom dedenia po Y. B.. Z výpovedí svedkov napr. svedkyne C. T. - X., sestry
pôvodného vlastníka Y. B. tiež vyplynulo, že časť spornej parcely užívala rodina I. (právni predchodcovia

žalovaného), ktorá bývala v prednom dome, preto je otázne na základe čoho (akého právneho titulu)
a v akom rozsahu sa chopili držby aj právni predchodcovia strán sporu. Ako už bolo uvedené vyššie,
do podmienok oprávnenej držby možno zahrnúť aj snahu držiteľa o dodržanie dobových základných
právnych požiadaviek. V danom prípade k spísaniu predmetného protokolu o dohode došlo až v roku
1985, pričom v uvedenom období už nadobúdateľ nehnuteľností pre bežnej miere opatrnosti musel mať

minimálne vedomosť, že sa vyžaduje písomná kúpna zmluva uzatvorená s vlastníkom danej veci, ako
aj s uvedením špecifikáciou toho, akú nehnuteľnosť nadobúda do vlastníctva. Vzhľadom k tomu, že
žalobca skutočne nepreukázal, že je oprávneným držiteľom spornej nehnuteľnosti, teda neboli splnené
všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, preto odvolací súd dospel k záveru,
že súd prvej inštancie správne žalobu zamietol. Z uvedených dôvodov preto napadnutý rozsudok ako

vecne správny potvrdil v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho
konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej len „dovolateľ“), ktorého
prípustnosť vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. V

rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietal, že pri originárnom
nadobudnutívlastníckehopráva(vydržanie)niejepodstatné,ktobolpôvodnýmvlastníkomveci,nakoľko
k vzniku vlastníckeho práva dochádza v dôsledku inej právnej skutočnosti ako prevodu či prechodu
práva. Podľa názoru dovolateľa je podstatným to, či uzatvorenie neperfektnej kúpnej zmluvy - protokolu
o dohode z 27. apríla 1985, ktorú zmluvu vlastnoručne účastníci podpísali pred predsedom Miestneho

národného výboru (ďalej len „MNV“) v S., mohlo byť a aj bolo objektívnou okolnosťou, spôsobilou vyvolať
v dovolateľovi jeho vnútorné presvedčenie o tom, že na základe takejto zmluvy poctivo nadobudol
sporné nehnuteľnosti, za ktoré vyplatil dohodnutú kúpnu cenu v sume 40 000 Kčs a vstúpil do užívania
sporných nehnuteľností. Dovolateľ dal do pozornosti v konaní preukázané skutočnosti, ktoré záver o
jeho dobromyseľnosti pri vstupe do držby potvrdzujú, a to že kúpu sporného pozemku sprostredkoval

vtedajší predseda MNV, pričom menovaný dovolateľovi označil konkrétne pozemky na predaj, vrátane
sporného pozemku. Sporný pozemok užívala a vlastnila rodina Nagyových, od ktorých dovolateľ sporný
pozemok a rodinný dom odkúpil. Predmetom neperfektnej kúpnej zmluvy bol rodinný dom a záhrada.
Dovolateľovi bolo na mieste samom zo strany predávajúcich v prítomnosti predsedu MNV ukázané,
ktoré pozemky kupuje, a to vrátane spornej parcely. Protokol o dohode bol spísaný s Y. X., ktorý

preukázateľne s ich vedomím a súhlasom zastupoval rodinu B.. Dovolateľ preukázateľne uhradil kúpnu
cenu a užíval nehnuteľnosť v dobrej viere, že mu patrí od roku 1985, kedy do jej držby vstúpil na základe
neperfektnej kúpnej zmluvy a tuto užíval minimálne až do spísania neperfektnej notárskej zápisnice sp.
zn. N 98/97, NZ 103/97 zo 7. apríla 1997. Odvolací súd postupoval v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou, keď nesprávne právne posúdil otázku splnenia jeho dobromyseľnosti pri vstupe do držby.

Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho sudu resp. nesprávnosť právneho posúdenia
spočíva najmä v otázke, „či písomná dohoda, z ktorej obsahu je zrejmé aká nehnuteľnosť za akú
kúpnu cenu je predmetom kúpy, je okolnosťou, svedčiacou o dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa
veci pri vstupe do držby“, v kontexte tejto otázky odkázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3Cdo/17/2016, 2Cdo/271/2007, 2Cdo/207/2005 a R 44/1996. Ďalej stanovil otázku,
„či možno nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním aj od nevlastníka“, v rámci ktorej poukázal na to,
že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. 22Cdo/1703/2005 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/71/2011 a
4Cdo/176/2019. Podľa dovolateľa dospel odvolací súd k nesprávnemu záveru aj v otázke „či zaplatenie
kúpnej ceny a odovzdanie nehnuteľnosti do užívania je okolnosťou svedčiacou o dobromyseľnosti pri
vstupedodržby“,napodporusvojhotvrdeniauviedolrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. 5Cdo/64/2018, 2Cdo/27/2005, 5Cdo/210/2019, 7Cdo/127/2021 a nález ústavného súdu sp. zn.

II. ÚS 484/2015. Napokon dovolateľ spochybnil závery odvolacieho súdu aj v otázke „či chýbajúca
písomná kúpna zmluva uzatvorená s vlastníkom nehnuteľnosti s presnou špecifikáciou nehnuteľnosti
vylučuje dobromyseľnosť“, pričom odkázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Cdo/102/2017, 5Cdo/210/2019, 7Cdo/127/2021, 3Cdo 117/94, R 44/1996, R 45/1986 a nález
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 484/2015.

3.1. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ
poukázal na to, že podľa výpisu z katastra nehnuteľností, sporná parcela patrila do podielového
spoluvlastníctva L. W., U. W. a V. T.. Právni predchodcovia dovolateľa nemali majetkovoprávne
vysporiadané nehnuteľnosti, ktoré užíval Y. B., pričom sporná parcela bola vedená na iných vlastníkov
a právni predchodcovia dovolateľa spornú parcelu dlhodobo užívali, prípadne vlastnili bez preukázanej

písomnej evidencie vo verejných knihách, čo však v tej dobe nebolo až tak neobvyklé. V súvislosti
so záverom odvolacieho súdu tak bolo podľa dovolateľa potrebné posúdiť otázku, „či možno vydržať
nehnuteľnosť v rozpore so zápisom vo verejných knihách, resp. či možno pri vydržaní vychádzať aj zo
skutočného dlhodobého užívacieho stavu, ktorý je v rozpore s údajmi v katastri nehnuteľností (contra
tabulas), príp. v bývalej pozemkovej knihe alebo v evidencii nehnuteľností“, ktorá otázka doposiaľ nebola

vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu a zároveň od nej záviselo rozhodnutie odvolacieho
súdu. K uvedenej argumentácii poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn.22Cdo1675/2006,22Cdo646/2009,22Cdo1245/2010,22Cdo837/1998,22Cdo2211/2000a22Cdo
1703/2005.

3.2. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP namietal nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, nakoľko sa tento nevysporiadal so všetkými relevantnými
skutočnosťami uvedenými v odvolaní v zmysle § 387 ods. 3 CSP (v zmysle tejto argumentácie poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. februára 2009 sp. zn. 4Cdo/89/2007).
Mal za to, že už súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, pričom odvolací súd

sa nestotožnil s tou časťou argumentácie súdu prvej inštancie, že k vydržaniu spornej nehnuteľnosti
nemohlo dôjsť z dôvodu, že sa v danom období vyžadovalo na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti
zaregistrovanie kúpnej zmluvy štátnym notárstvom. Avšak okrem vyššie uvedeného dôvodu zamietnutia
žaloby, sa súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku zameral na spochybnenie dobromyseľnosti
dovolateľa už len vo všeobecnej rovine bez bližšieho popísania úvah a odkazu na vykonané

dokazovanie, pričom tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd na základe podaného odvolania. V
odôvodnení napadnutého rozsudku sa odvolací súd absolútne nevysporiadal a nevyhodnotil jednotlivé
svedecké výpovede a iné dôkazy svedčiace o dobromyseľnosti dovolateľa pri vstupe do držby. Rovnako
sa nevysporiadal ani s tzv. ,,zlou vierou“ na strane pôvodne žalovaného Ž. U.., ktorú dokonca sám
konštatoval vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. Opomenul zásadu, že v prípade akýchkoľvek

pochybností sa dobré viera prezumuje, pokiaľ nie je preukázaný opak. Dokonca žiadnym spôsobom
nereflektoval ani na vytýkané procesné pochybenia súdu prvej inštancie. Dovolateľ opätovne vytkol
aj pred dovolacím súdom procesné pochybenia súdu prvej inštancie. Konkrétne, že na pojednávaní
konanom dňa 10. júna 2021 uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil za
účelom vyhlásenia rozsudku. Na pojednávaní konanom dňa 30. septembra 2021 rozsudok nevyhlásil a

bez toho, aby zrušil uznesenie o skončení dokazovania, znovu vo veci pojednával a vyzval dovolateľa
na doplnenie dokazovania a na prednesenie záverečnej reči, ktorá bola však už zaprotokolovaná dňa
10. júna 2021. Rovnaký postup sa zopakoval aj na pojednávaní konanom dňa 21. apríla 2022 s tým,
že konajúci súd opäť uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené, tretíkrát v poradí stranám umožnil
prednes záverečnej reči a vyhlásil rozsudok. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na

ďalšie konanie. Uplatnil si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Žalovaný 1/ písomné vyjadrenie k dovolaniu nepredložil.5. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu sa stotožnila s rozhodnutím odvolacieho súdu.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v

stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje
zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci
dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

8. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.

9. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu

do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou

súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

12. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na

spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo

nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

13. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu,

ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,
4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).

14. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal
nedostatočné odôvodnenie, nevysporiadanie sa so všetkými uplatnenými námietkami, ako aj procesný
postup súdu prvej inštancie, ktorý opakovane odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozhodnutia.15. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby o určenie vlastníckeho
práva bolo neunesenie dôkazného bremena žalobcom v otázke preukázania dobromyseľnosti pri

vstupe do držby spornej nehnuteľnosti, ktorý odvodzoval od uzavretia kúpnej zmluvy, ktorá nebola
registrovaná na príslušnom štátnom notárstve, ako aj z protokolu dohode o užívaní spísaného s osobou
neoprávnenou, i napriek tomu, že v čase jeho uzavretia sporná nehnuteľnosť nebola predmetom
prejednania v dedičskom konaní po nebohom Júliusovi Nagym vedenom pod sp. zn. D 2620/83, z
ktorého rozhodnutia z 9. decembra 1983 nevyplýva, že by patrila do majetku poručiteľa.

16. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že odvolací súd sa dôsledne vysporiadal
s podstatnými námietkami uplatnenými žalobcom. Zhrnul relevantné skutkové okolnosti pre posúdenie
splneniazákonnýchpodmienokprenadobudnutievlastníckehoprávavydržaním,suvedenímnazáklade
akých skutkových okolností nemohol byť žalobca dobromyseľný pri užívaní sporného pozemku. Uviedol,
že súd prvej inštancie správne konštatoval, že protokol o dohode nebol spísaný s osobou, ktorá bola

oprávnená predávať predmetné nehnuteľnosti a zároveň nehnuteľnosti, t. j. parcely, ktoré mal žalobca
kúpiť neboli žiadnym spôsobom špecifikované. Z dokazovania nesporne vyplynulo, že žalobca vedel,
že nehnuteľnosti kupuje od nevlastníka Y. X., ktorý bol zaťom pôvodného vlastníka, v tom čase už
nebohého Y. B., po ktorom sa viedlo dedičské konanie pod sp. zn. D 2620/83. Z rozhodnutia sp. zn. D
2620/83 z 9. decembra 1983 vyplynulo, že nehnuteľnosti po nebohom prevzal poručiteľov syn Y. B., ktorý

sa stal vlastníkom parcely zapísanej v pozemno-knižnej vložke č. XXX parcelného č. XX s rodinným
domom súpisného č. XXX pod bodom B11/A v 4/12-inách, v registri EN v pozemno-knižnej vložke č. XXX
pozemok parcelného č. XX bod B15a v 1-ine. Z dokazovania tiež vyplynulo, že podľa výpisu z katastra
nehnuteľností LV č. XXX, k. ú. T. S., pozemok parcelného č. X/X záhrada o výmere 678 m2 patrila do
podielového spoluvlastníctva L. W., U. W. a V. T., pričom sa jednalo o pozemok parcelného č. X o výmere

1 259 m2. Je teda zrejmé, že ani právni predchodcovia žalobcu nemali majetkovoprávne vysporiadané
nehnuteľnosti, ktoré užíval Y. B., pričom pozemok parcelného č. X bol vedený na úplne iných vlastníkov.
V skutočnosti teda žalobca ako kupujúci s Y. X. ako predávajúcim podľa protokolu o dohode si vzájomne
dohodli odkúpenie rodinného domčeka so súpisným č. XXX spolu so záhradou a to za kúpnu cenu 47
000 Kčs, ktorá bola aj vyplatená. Predmetný predaj sprostredkovával starosta MNV Š. T., ktorý potvrdil,

že žalobca vedel, že Y. X. nie je skutočným vlastníkom, pričom pozemky, ktoré mal kúpiť, mu priamo na
mieste mal ukázať pán X.. Tiež uviedol, že v tom čase ešte neprebehlo dedičské konanie a nevedelo sa,
ktoré nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom Y. B.. Žalobca teda pri kúpe týchto nehnuteľností
mal jednak vedomosť, že Y. X. nie je vlastníkom a mal tiež vedomosť, že kupované nehnuteľnosti nie sú
nijako špecifikované a po ukončení dedičského konania je potrebné si ich vysporiadať. Pokiaľ žalobca,

resp. jeho právni predchodcovia pre neznalosť zákona nevedeli, že zmluva má byť registrovaná, ide o
ospravedlniteľný právny omyl. Nie je však možné očakávať pri bežnej opatrnosti, že žalobca, ktorý mal
nadobudnúť nehnuteľnosti síce písomnou dohodou v roku 1985, avšak od nevlastníka, nevedel, že je
potrebné uzatvoriť riadnu kúpnu zmluvu s dedičom predmetných nehnuteľností, keď už pri spisovaní
protokolu o dohode vedel, že je to len dohoda, ktorá nie je uzatvorená so skutočným vlastníkom a

následne preto bude musieť uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu. Pokiaľ ide o spornú nehnuteľnosť, túto
žalobca nemal v dlhodobej nerušenej a pokojnej držbe, pretože už od roku 1991 ho v tejto držbe rušil
pôvodne žalovaný Ž.N. U.., ktorý sa tiež považoval za vlastníka spornej parcely. Je pochybnosť aj v
tom, či vôbec žalobca mohol považovať za vlastníka spornej nehnuteľnosti. Keby bol žalobca nesporne
presvedčený, že kúpil celý pozemok, nemal by dôvod sa o ňu deliť s pôvodne žalovaným Ž. U...

Spravidla je síce rozhodujúce, či držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné
dohodnuté plnenie, avšak v danej veci nebolo nesporne preukázané, či aj sporný pozemok mal byť
predmetom protokolu o dohode. Žalobca jednoznačne v konaní neuniesol dôkazné bremeno týkajúce
sa vydržania spornej nehnuteľnosti, pretože vo svojich výpovediach uvádzal, že kúpil od pána X. aj
celý pozemok parcelného č. X/X, ktorý po kúpe aj celý užíval. Následne pôvodne žalovaný Ž. U.. kúpil

susedné nehnuteľnosti (rodinný dom s pozemkami) 3 roky po ňom a ako uviedol sám žalobca „začal sa
rozťahovať aj na jeho pozemok“. Samotný žalobca navrhol pôvodne žalovanému Ž. U.., aby si spornú
polovicu rozdelili na polovicu, čoho výsledkom bola zápisnica o vydržaní vlastníckeho práva sp. zn. N
98/97, okrem iných aj k spornej nehnuteľnosti, ktorú navrhovatelia tohto úkonu nadobudli do podielového
spoluvlastníctva v pomere 1 k celku, avšak z dôvodu nesprávneho vyhotovenia geometrického plánu,

táto nehnuteľnosť nebola zapísaná na listy vlastníctva strán sporu. Žalobca si teda odporoval vo svojich
vyjadreniach, keď najskôr tvrdil, že nadobudol do vlastníctva celý pozemok parcelného č. X/X na základe
protokolu o dohode a na druhej strane súhlasil s tým, aby pôvodne žalovaný tiež nadobudol vlastníctvo k
uvedenej nehnuteľnosti v podiele 1. Žalobca si bol zrejme vedomý skutočnosti, že jeho údajné vlastníckeprávo k spornej nehnuteľnosti nie je žiadnym spôsobom preukázateľné, keďže jednotlivé pozemky, ktoré
mal nadobudnúť od Y. X. neboli uvedené ani v protokole o dohode a dokonca v uvedenom rozsahu
neboli ani predmetom dedenia po nebohom Y. B.. Z výpovedí svedkov napr. svedkyne C. T. - X.,

sestry pôvodného vlastníka Y. B.) tiež vyplynulo, že časť spornej nehnuteľnosti užívala rodina I. (právni
predchodcovia žalovaného), ktorá bývala v prednom dome, preto je otázne na základe čoho (akého
právneho titulu) a v akom rozsahu sa chopili držby aj právni predchodcovia strán sporu. V danom prípade
k spísaniu predmetného protokolu o dohode došlo až v roku 1985, pričom v uvedenom období už
nadobúdateľ nehnuteľností pre bežnej miere opatrnosti musel mať minimálne vedomosť, že sa vyžaduje

písomná kúpna zmluva uzatvorená s vlastníkom danej veci, ako aj s uvedením (špecifikáciou) toho,
akú nehnuteľnosť nadobúda do vlastníctva. Vzhľadom k tomu, že žalobca skutočne nepreukázal, že
je oprávneným držiteľom spornej parcely, teda neboli splnené všetky podmienky pre vydržanie danej
nehnuteľnosti, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne žalobu zamietol.

17. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie uvedené odvolacím súdom v

bodoch 13. až 16, ktorého obsah v podstatnom rozsahu vyplýva z tohto odôvodnenia uvedeného v
bodoch 2.1 až 2.4, ale aj v celom jeho kontexte s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie,
ktoré tvoria jeden celok vo vzťahu k ustáleniu zisteného skutkového stavu (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS
350/09), spĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2
CSP a § 393 ods. 2 CSP. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) v sebe zahŕňajú aj právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). V preskúmavanej veci odôvodnenie rozsudku
zodpovedá základnej, formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú
interpretačnú presvedčivosť. Z jeho obsahu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniam, aj úvahami pri

hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je
koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé.

18. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľa dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania

podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil
podľa predstáv sporovej strany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to,
aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových

tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených
námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na
zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS
252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).

19. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z
9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára
1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
proti Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).

20. K namietanému procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorý opakovane odročil pojednávanie
za účelom vyhlásenia rozhodnutia dovolací súd uvádza, že uznesenie o odročení pojednávania je

uznesením o vedení konania, ktorým súd nie je viazaný v súlade s § 237 ods. 2 CSP. Stačí, ak sa
vydá nové uznesenie, ktoré nanovo upravuje procesné vzťahy pri vedení konania pričom výslovné
zrušeniepredchádzajúcehouznesenianiejepotrebné.Uznesenia,ktorýmisaupravujevedeniekonania,
zostávajú bez vplyvu na rozhodnutie vo veci samej, preto nemôžu privodiť vážnejšiu ujmu na právachstrán sporu. Súd nie je týmto uznesením viazaný a môže ich zmeniť, prípadne vydať nové uznesenie
(m. m. 5Cdo/101/2010).

21. Uvedeným procesným postupom nedošlo k porušeniu procesných práv dovolateľa, preto ani z tohto
dôvodu konanie nie je zaťažené existenciou vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto
dovolanie nie je prípustné, preto bolo odmietnuté v súlade s § 447 písm. c) CSP.

22. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom, rozhodovaná rozdielne.

23. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

24. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková. Môže

ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii
a interpretácii procesných ustanovení. Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného
ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu
z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo

spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a
tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (sp. zn.
4Cdo/64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia,
či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže

dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

25. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ namietala
odklon od ustálenej rozhodovacej praxe pri riešení otázok v znení, či „písomná dohoda, z ktorej obsahu
je zrejmé aká nehnuteľnosť za akú kúpnu cenu je predmetom kúpy, je okolnosťou, svedčiacou o

dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa veci pri vstupe do držby“(i), „či možno nadobudnúť vlastnícke
právo vydržaním aj od nevlastníka“(ii), „či zaplatenie kúpnej ceny a odovzdanie nehnuteľnosti do
užívania je okolnosťou svedčiacou o dobromyseľnosti pri vstupe do držby“(iii) a „či chýbajúca písomná
kúpna zmluva uzatvorená s vlastníkom nehnuteľnosti s presnou špecifikáciou nehnuteľnosti vylučuje
dobromyseľnosť“(iv).

26. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP má osobitný význam vzájomný
vzťah medzi právnou otázkou a rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Pre právnu otázku v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický odklon jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov

dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa však svojím rozhodnutím
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 83/2018, R 71/2018).

27.Zrozhodovacejpraxedovolaciehosúduvyplýva,žeriešenieotázkydobromyseľnostiprinadobudnutí
vlastníckeho práva vydržaním je súdnou praxou ustálené. Veľký senát občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu rozsudkom z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/4/2024 judikoval právnu vetu v
znení: ,,Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť
držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby.
Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,
prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“.

27.1. Z obsahu odôvodnenia vyplýva, že vývoj súdno-aplikačnej praxe pri riešení nastolenej právnej
otázky bol nasledovný: ,,Najvyšší súd vo svojej staršej judikatúre [R 44/96 (rozsudok z 28. februára 1995
sp. zn. 3Cdo/117/94)] rozlišoval medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby, keď nadviazal na skoršiujudikatúru(R45/1986,Zb.rozh.č.45,zoš.9-10/1986,str.193)podľaktorej,,narozdielodpreukazovania
vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny
prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel

medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby“. Podľa právnej vety R 44/96 „neplatnosť právneho
úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním“.
Najvyšší súd v okolnostiach danej veci uviedol, že „k oprávnenej držbe došlo až po dohode o ich
kúpe, o ktorej súdy nemali pochybnosti. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej
zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to nemalo podstatný vplyv. Platnosť nadobúdacieho

právneho titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe právneho úkonu. O takúto formu
nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo, ako na to správne poukázal už odvolací
súd, ale nadobúdajúcim titulom bolo vydržanie“. Obdobne, podľa stanoviska občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu SSR z 30. marca 1983 CPJ 69/82 - uverejnenom vo Výbere rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu SSR č. 5/1983 ako aj v Zborníku III, s. 164 - ústne dohodnuté zmluvy
(kúpne, darovacie, zámenné) nemohli byť základom pre prevod vlastníckeho práva, „mohli byť však

základom dobromyseľnosti nadobúdateľa o nadobudnutí nehnuteľnosti“ vydržaním. Rovnaký záver
sa po znovuzavedení inštitútu vydržania (v roku 1982) prijímal aj v právnickej spisbe, podľa ktorej
nebolo rozhodné, či existuje aj platný právny titul nadobudnutia (Jehlička, O. In Češka, Z. a kol.
Občanský zákoník. Komentář. Díl I. Praha: Panorama, 1987, s. 416), resp. podľa ktorej právny omyl
nemusí byť prekážkou dobromyseľnosti držiteľa (Bičovský, J. - Holub, M. Občanský zákoník a předpisy

souvisíci I. Praha: Panorama, 1984, s. 181). Prístup, ktorý umožňoval vydržať nehnuteľnosť aj v
prípade, ak držiteľ nadobudol jej držbu len na základe ústnej kúpnej zmluvy, sa na našom území
konzistentne zastával od čias uhorského obyčajového práva, cez úpravu Občianskeho zákonníka z roku
1950 (s definíciou oprávnenej držby zhodujúcou sa s tou dnešnou), cez obdobie po znovuzavedení
inštitútu vydržania, a to až do obdobia okolo roku 2010. Neskôr - niekedy od roku 2010 - sa

najvyšší súd viacerými rozhodnutiami [napr. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015),
5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010, 2Cdo/207/2005, či 6MCdo/5/2010]
priklonil k názoru, že do podmienok oprávnenej držby, resp. dobromyseľného držiteľa je potrebné
zahrnúť aj povinnosť držiteľa dodržať právny titul potrebný pre nadobudnutie vlastníckeho práva.
Najvyšší súd bez zásadného zdôvodnenia zmeny staršej judikatúry, bez zmeny právnej úpravy, či

bez spoločenskej zmeny, alebo v názore právnej vedy, reflektujúc skôr českú judikatúru (s rozdielnym
historickým právnym zázemím, pozn.), začal uprednostňovať reštriktívnejší názor, že držiteľ nemôže byť
dobromyseľnývprípadeprevodunehnuteľnostiústnoukúpnouzmluvou,akprávnyporiadokvyžadujena
prevod nehnuteľnosti písomnú kúpnu zmluvu. Podľa jeho názoru išlo totiž o neospravedlniteľný právny
omyl. Judikatúra sa rozvinula v tejto otázke do takej miery, že ani v prípade písomnej kúpnej zmluvy

nemôže byť držba oprávnená, ak neprišlo k jej registrácii štátnym notárstvom v období, keď to právny
poriadok vyžadoval. Súčasná súdna prax (dovolacieho i ústavného súdu) sa v súvislosti s interpretáciou
§ 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t. j. s otázkou, či môžu byť splnené
podmienky vydržania (aj) bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu viacerými rozhodnutiami
vrátila k právnym záverom staršej judikatúry“.

27.2. V uznesení z 12. augusta 2021 sp. zn. 5Cdo/210/2019 najvyšší súd k nastolenej dovolacej otázke,
či môže fyzická osoba splniť podmienku oprávnenej držby, ktorej základom je dobromyseľnosť, keď jej
nesvedčí žiadny nadobúdací titul, najskôr poukázal na názor vyslovený nižšími súdmi, ktoré „zdôraznili,
že vedomosť právneho predchodcu žalovanej o tom, že mu boli vrátené sporné nehnuteľnosti, pri

posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním sporných nehnuteľností na rozdiel od preukazovania
vlastníctva, nie je treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, ale len
okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v čom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva
a ochranou držby“. Následne tiež uviedol, že „posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv

držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri
zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom
subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo
nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol
i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/287/2006).
Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať takénadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.

novembra 2018).“ Uvedené právne závery zopakoval tiež najvyšší súd napr. v uznesení z 30. mája 2022
sp. zn. 2Cdo/190/2020 a v uznesení z 30. mája 2022 sp. zn. 2Cdo/201/2020“.

27.3. V náleze zo 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015 publikovanom v Zbierke nálezov a
uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 48/2018, ústavný súd po podaní historického

exkurzu právneho inštitútu oprávnenej držby, kritike nedostatočného zdôvodnenia zmeny (novšej)
judikatúry a konštatovaní ústavnej konformity staršej judikatúry považoval za podstatné uviesť, že ,,pri
poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu
a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1
listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad § 134

Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav
nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom
domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario výklad, ktorý túto možnosť vylučuje,
resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný, taký
výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom

rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku
vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel
zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný, pri ústavne konformnom výklade
dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec
poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.

Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými
mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“.

27.4. V náleze z 24. novembra 2022 sp. zn. III. ÚS 468/2022 sa ústavný súd k vyššie uvedenému

právnemu názoru vo veci sp. zn. II. ÚS 484/2015 explicitným spôsobom znova prihlásil. Predmetom
posudzovania bola otázka dobromyseľnosti sťažovateľky pri držbe sporných nehnuteľností, v ktorej
súvislosti nižšie súdy uviedli, že sťažovateľka mala vedieť, že vlastnícke právo so svojím manželom v
skutočnosti nenadobudla, pretože k registrácii „Dohody“ z roku 1973 štátnym notárstvom nedošlo, hoci
zákon obligatórne k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v tom čase registráciu písomne

uzavretej zmluvy vyžadoval, poukazujúc na prax najvyššieho súdu reprezentovanú rozhodnutiami
sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009,
3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a sp. zn. 6MCdo/5/2010. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že
„právny názor, podľa ktorého súčasťou všetkých okolností, na ktoré je pri skúmaní dobromyseľnosti
potrebné brať zreteľ, sú aj ťažiskové právne formy, bol predmetom ústavného prieskumu vo veci sp.

zn. II. ÚS 484/2015. Ústavný súd v tejto veci rozhodol nálezom zo 14. novembra 2018, v ktorom vo
vzťahu k uvedenému právnemu záveru zdôraznil, že takýto výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho
zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje
možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za
neprípustné reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za

ústavne neakceptovateľný.. Vo vzťahu k ústavne konformnému výkladu dobromyseľnosti držby v tomto
náleze ďalej považoval ústavný súd za podstatné zdôrazniť, že pri ústavne konformnom výklade
dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec
poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.
Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými

mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ (body 22. a
23. odôvodnenia nálezu).

27.5. Následne veľký senát citujúc ustanovenia § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, k rozsahu dovolaním nastolenej právnej otázky uviedol, že ,, držba je historicky chápaná
ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom mať vec pre
seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis, ako faktická moc
nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) preseba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de
lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod. Inak povedané na vznik oprávnenej držby postačí
naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia právneho dôvodu nenachádza. V

súčasnom Občianskom zákonníku rozlišujeme len medzi oprávnenou držbou a neoprávnenou držbou.
Náš právny poriadok z tohto pohľadu nerozlišuje medzi držbou titulárnou a držbou vzniknutou na základe
tzv. domnelého titulu, tak ako to robí napr. § 991 Českého občianskeho zákonníka. Oprávnená držba
je založená na objektívne posudzovanej dobromyseľnosti držiteľa, že mu vec alebo právo patrí. Právne
predpisy výraz „dobromyseľný“ nevymedzujú, preto východiskom ďalších úvah musí byť jeho význam

v bežnej reči. V Slovníku slovenského jazyka sa tomuto výrazu prisudzuje význam „dobrosrdečný,
dobrácky“ a jeho synonymom je „statočný, poctivý, čestný“; opakom je zas výraz „zlomyseľný“ vo
význame osoby, ktorá si „želá, robí niekomu zle“. Držiteľ je teda dobromyseľný o tom, že mu vec
patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda že svojou
držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde o
to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za

nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní
k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho
dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava
na skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie
právneho titulu. Ako je už uvedené vyššie, je to dané tým, že na vznik držby nie je nevyhnutná existencia

právneho dôvodu jej uchopenia a právny dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných
prostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu uchopenia držby nie
je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti jeho držby potom ani
právny omyl nie je z hľadiska platnosti a existencie právneho dôvodu uchopenia držby rozhodujúci bez
ohľadu na to, či je ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný. Neexistencia alebo neplatnosť právneho

titulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu
vec alebo právo patrí, a teda že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere
t. j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného je možné aj
naďalej zotrvávať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ
preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace

o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R
45/1986). Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti
držiteľa nepochybne zásadnejší význam, ako (ne)existencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad
vydržania zákon de lege lata nestanovuje“.

28. Z okolností preskúmavanej veci je však nepochybné, že dôvodom zamietnutia žaloby a teda
konštatovania nesplnenia zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním bola
kúpa nehnuteľností od nevlastníka Y. X., ktorý bol zaťom pôvodného vlastníka Y. B., ktorý poručiteľov
majetok v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 2620/83 nenadobudol a v čase uzavretia protokolu
ako dohody o kúpe nehnuteľností, nebolo ani dedičské konanie skončené. Navyše sporný pozemok

parcelného č. X/X záhrada o výmere 678 m2 , podľa výpisu z katastra nehnuteľností LV č. XXX k. ú. T.
S. bol vedený v podielovom spoluvlastníctve L. W.Á., U. W. a V. T., pričom sa jednalo o výmeru 1259 m2.
Z uvedeného dovolací súd ustálil, že žalobca resp. jeho právni predchodcovi nemali majetkovoprávne
vysporiadané nehnuteľnosti, ktoré mal užívať Y. B.. V tejto súvislosti odvolací súd tiež správne podotkol,
že podľa protokolu o dohode z 27. apríla 1985 uzavretého medzi žalobcom ako kupujúcim a Y. X. ako

predávajúcim(zaťomnebohéhoY.B.)bolpredajrodinnéhodomusosúpisnýmč.XXXspolusozáhradou
dojednaný za kúpnu cenu 47 000 Kčs, ktorú kúpnu cenu žalobca zaplatil. Z výpovede svedka Š.O. T.
(starostu obce T. S.) však vyplynulo, že žalobca vedel, že Y. X. nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti,
ako aj mal vedomosť, že nehnuteľnosti nie sú bližšie špecifikované. Taktiež, že dedičské konanie po
nebohom Y. B. neprebehlo. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplynulo, že žalobca neužíval spornú

nehnuteľnosť nerušene pod dobu 10 rokov v zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že
už v roku 1991 bol rušený, pôvodne žalovaným Y. Ž. U.., ktorý mal spornú nehnuteľnosť nadobudnúť na
základe neperfektnej kúpnej zmluvy uzavretej dňa 28. februára 1991 s vtedajším užívateľom sporného
pozemku Š. W.. Predmetom uvedenej kúpnej zmluvy bol rodinný dom súpisného č. XXX, záhrada
nachádzajúca sa na pozemku parcelného č. X/X o výmere 630 m2, ako aj pozemky parcelného č.

XX o výmere 10 m2 zastavané plochy, parcelného č. XX/X o výmere 106 m2 zastavaná plocha,
parcelného č. XX o výmere 94 m2 zastavaná plocha a parcelného č. XX/X o výmere 363 m2 zastavaná
plocha; s celkovou výmerou pozemkov 1243 m2 z toho 630 m2 poľnohospodárskej pôdy a 613 m2
zastavanej plochy, za kúpnu cenu 30 000 Kčs. Napokon dôvodom zamietnutia žaloby bolo aj neuneseniedôkazného bremena žalobcom v otázke nerušeného užívania spornej nehnuteľnosti, ktorý sa tvrdil, že
pôvodné žalovaný Ž. U.. kúpil rodinný dom s pozemkami asi tri roky po ňom a začal používať aj jeho
pozemok. Preto navrhol žalovanému si sporný pozemok rozdeliť na polovicu, o čom spísali zápisnicu o

vydržaní vlastníckeho práva sp. zn. Nz 98/97, NZ 103/97 zo 7. apríla 1997, okrem iných nehnuteľností
aj k spornému pozemku, ktorá však z dôvodu nesprávneho vyhotovenia geometrického plánu nebola
zapísaná v katastri nehnuteľností. Navyše z výpovede svedkyne C. T. -X., sestry pôvodného vlastníka
Y. X. tiež vyplynulo, že časť spornej parcely užívala rodina I. (právni predchodcovia žalovaných), ktorá
bývala v prednom dome, preto je otázne na základe akého právneho titulu a v akom rozsahu sa chopili

držby aj právni predchodcovia strán sporu.

29. K posúdeniu nastolenej otázky, či ,,písomná dohoda, z ktorej obsahu je zrejmé aká nehnuteľnosť za
akú kúpnu cenu je predmetom kúpy, je okolnosťou, svedčiacou o dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa
veci pri vstupe do držby“ (i) dovolateľ poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/17/2016,
2Cdo/271/2007, 2Cdo/207/2005 a R 44/96.

29.1. Najvyšší súd v uznesení z 24. apríla 2017 sp. zn. 3Cdo/17/2016 k dobromyseľnosti uviedol,
že ,,rozhodnutie súdu, ktoré konštatuje splnenie predpokladov nadobudnutia nehnuteľnosti vydržaním,
musí mať základ v dostatočne skutkovo podložených, konkrétnych a vykonaným dokazovaním
preukázaných (zistených, potvrdených, nie len možných) skutočnostiach. Predpokladom prijatia záveru

súdu o vydržaní musí byť medziiným zistenie, že počas vydržacej doby držiteľ skutočne „bol“ (teda nie
iba „mohol byť“) so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí (porovnaj
tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/271/2007, 5Cdo/49/2010 a 3Cdo/12/2010). Posúdenie
toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať
len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná

aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva
nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o
existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus); ide o to, aby
držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul nasvedčuje. Pri

posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné
presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za
vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci patrí
aj okolnosť, ako vec nadobudol, či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit

držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami
objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
5Cdo/ 260/2008). Dobromyseľnosť, ako kategória patriaca do vnútornej sféry držiteľa, môže byť v praxi
subjektívne držiteľom vyvodzovaná z najrozmanitejších skutkových okolností (právne relevantných, ale
aj irelevantných). Posúdenie, či držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu

vec patrí, nemôže ale vychádzať iba zo subjektívnych predstáv držiteľa. Z hľadiska dobromyseľnosti
držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť,
ktorá má objektívne znaky titulu prípadne aj len domnelého (putatívneho)] nadobudnutia vlastníctva.
Vlastníctvo okrem prípadov nadobudnutia ex lege sa nadobúda najmä dedením, kúpou, darovaním,
výmenou. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má

navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva,
chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje
objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad (a) dedičské rozhodnutie
o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, (b)
neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, (c) kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je

z niektorého dôvodu neplatná.

29.2. Z rozsudku najvyššieho súdu zo 16. decembra 2008 sp. zn. 2Cdo/271/2007 vyplýva, že vydržanie
je osobitný spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok
dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu,

aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné
predpoklady : a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť
vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej
doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľomna všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych
predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j. či

držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo
nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu
bol i domnelý dôvod (titulus putativus), teda, ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať

zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú
vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a
z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré
budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký
oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie,
ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Na

rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny
dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do príslušného
katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho
vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Obsahovo rovnaké závery
zaujal najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach napr. 2Cdo/271/2007, 5Cdo/49/2010, 3Cdo/12/2010,

4Cdo/287/2006 a 5Cdo/234/2009).

30. V preskúmavanej veci odvolací súd správne na rozdiel od súdu prvej inštancie citujúc právne závery
vyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018, s ktorými sa
následne vysporiadal veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu v rozsudku z 13. mája

2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024 (bod 28. až 28. 5 odôvodnenia), ktorý sa priklonil k staršej judikatúre (R
44/96, R 45/86, Cpj 69/82) ustálil, že je nepochybné, že ,,zákon v kritickom čase vyžadoval k prevodu
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti popri písomnej forme právneho úkonu spravidla aj jej registráciu
vtedajším štátnym notárstvom. Registrácia mala konštitutívny význam a vlastnícke právo sa nadobúdalo
momentom registrácie. Ak by sa však malo postupovať podľa „právnych skutočností, ktoré majú za

následok nadobudnutie veci“, potom by držiteľ mohol byť dobromyseľný len vtedy, ak by písomná
zmluva o nadobudnutí nehnuteľnosti bola registrovaná na štátnom notárstve. Držiteľ by teda mohol byť
dobromyseľný len v prípade, ak by postupoval podľa zákona, teda ak by existovala platná kúpna zmluva
a bola by registrovaná a išlo by predsa vždy o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe právneho
úkonu uzavretého v súlade so zákonom. Tak ako uviedol ústavný súd v citovanom náleze, uvedené by

bolo potom v rozpore so zmyslom a účelom § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.“

31. Nadväzujúc na uvedené právne závery k posúdeniu nastolenej otázky písomnej dohody
ako okolnosti svedčiacej o dobromyseľnosti držiteľa pri vstupe do držby (i), dovolací súd však
akcentuje, že pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je

presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,
že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah
vykonáva. Pokiaľ dovolateľ mal vedomosť o nadobudnutí spornej nehnuteľnosti pôvodne žalovaným
Y. Ž. U.. v roku 1991, ktorému navrhol rozdelenie sporného pozemku na polovicu osvedčením o

vydržaní sp. zn. Nz 98/97, NZ 103/97 zo 7. apríla 1997, ako aj s prihliadnutím na preukázané skutkové
okolnosti týkajúce sa uzavretia protokolu o dohode s nevlastníkom, bez špecifikácie nehnuteľností,
len s uvedením, že pri zameraní geometrickým plánom sporných pozemkov bolo zistené, že právni
predchodcovianemalipredmetnépozemkymajetkovo-právneusporiadané.Uvedenéskutkovéokolnosti
sú relevantné pre záver o nenaplnení podmienok dobromyseľnosti dovolateľa ako oprávneného držiteľa

na preukázanie splnenia nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Spochybnenie dobromyseľnosti
skutkovými okolnosťami, ktoré boli preukázané a vyplynuli z vykonaného dokazovania (napr. výpoveď
svedka Š. T., rozhodnutie o dedičstve sp. zn. D2620/83 po nebohom Y. B., LV č. XXX k. ú. T. S.,
notárska zápisnica sp. zn. Nz 9/2001, N 9/2001 týkajúca sa osvedčenia o vydržaní pozemku parcelného
č. X pôvodne žalovaným Y. Ž. U.., ktorým vznikla novovytvorená parcela č. X/X o celkovej výmere

1259 m2), bolo relevantné pre záver o neunesení dôkazného bremena v otázke ničím nerušenej a
pokojnej oprávnenej držby spornej nehnuteľnosti po dobu 10 rokov. Napokon pri vedomosti dovolateľa
o prebiehajúcom dedičskom konaní po nebohom Y. B., ako aj vedomosti, že protokol o dohode
bez špecifikácie nehnuteľností uzavrel s nevlastníkom, dovolateľ aj pri vynaložení aspoň základnejmiery opatrnosti mal resp. mohol preveriť vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti a tým vylúčiť akékoľvek
pochybnosti, ktoré sa následne prejavili. Napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu pri riešení
nastolenej otázky (bod 30 odôvodnenie) preto nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho praxe, preto dovolanie nie je prípustné § 447 písm. c) CSP).

32. Vo vzťahu k nadväzujúcej otázke „či zaplatenie kúpnej ceny a odovzdanie nehnuteľnosti do
užívania je okolnosťou svedčiacou o dobromyseľnosti pri vstupe do držby“(iii)), dovolací súd uvádza, že
napadnuté rozhodnutie nespočívalo na riešení uvedenej otázky. V tejto súvislosti odvolací súd správne

podotkol, že spravidla je síce rozhodujúce, či držiteľ zaplatil za držanú vec dohodnuté sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie, avšak v danom prípade nebolo nesporne preukázané, či aj sporná
parcela mala byť predmetom protokolu o dohode. Taktiež je pochybnosť aj v tom, či vôbec žalobca
sa mohol považovať za vlastníka spornej parcely, lebo keby bol nesporne presvedčený, že kúpil celú
parcelu, nemal by dôvod sa o ňu deliť s pôvodne žalovaným Ž.. Vychádzajúc z uvedeného preto
dovolateľ nevymedzil dovolací súd v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z § 432 až § 435 CSP, čím je

daný dôvod odmietnutia dovolania v zmysle § 447 písm. f) CSP.

33. K ďalšej vymedzenej otázke v znení, ,,či možno nadobudnúť nehnuteľnosť vydržaním od
nevlastníka“ (ii), dovolateľ poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/71/2011 a
4Cdo/176/2019.

33.1. Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že otázka kolízie princípu nemo plus iuris ad
alium transferre potest quam ipse habet a ochrany dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa je
rozhodovacou praxou dovolacieho súdu ustálená a to uznesením veľkého senátu obchodnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, ktoré bolo publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2021 pod R 56/2021 v
znení právnej vety: ,,Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť
vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného
viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne

previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného
právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa,
žehnuteľnúalebonehnuteľnúvecnadobúdaodvlastníka,mávplyvnanadobudnutievlastníckehopráva,
len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom
na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata

nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.
Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá
výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá
dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník“.

33.2. Z obsahu odôvodnenia vo vzťahu k nastolenej otázke okrem iného vyplýva, že ,,slovenská právna
úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke
právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho
nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho práva.

Nadobudnutie vlastníckeho opráva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených
prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od
nevlastníkalenvtýchtoprípadoch,akzákonuprednostňujeochranudobromyseľnéhonadobúdateľaveci
aumožňujeprelomeniezásadynemoplusiurisadaliumtransferrepotestquamipsehabet(niktonemôže
previesť na iného viac práv, ako sám má). Z predmetného konštatovania vyplýva, že neprichádza do

úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany
dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na
priznanie vlastníckeho práva, t. j., že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné
vo všeobecnosti. Nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti, okrem prípadov
výslovne predpokladaných zákonom, nie je možné zaradiť ani medzi iné skutočnosti ustanovené

zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (§ 132 Občianskeho
zákonníka)“. Veľký senát ďalej poukázal na výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce
ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, ktoré sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi
predpismi. Medzi tieto výnimky zaradil ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodnéhozákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch
a § 61 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017) resp. § 140 ods. 2 písm. l) v
spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, pričom uviedol,

že v iných prípadoch má dobrá viera nadobúdateľa význam len pri nárokoch podľa ustanovenia §
126 ods. 2 v spojení s § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej
viere, ktorý sa nestal vlastníkom veci s poukazom na zásadu nemo plus iuris nemôže domáhať voči
skutočnému vlastníkovi veci. Ďalej konštatoval, že pri posudzovaní zásady nemo plus iuris resp. ochrany
dobromyseľného nadobúdateľa je potrebné rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy

kzrušeniunadobúdaciehotitulupredávajúcehoodsituácie,kedysapredávajúcivôbecnestalvlastníkom
prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho
titulu na strane predávajúceho. Dodal, že v prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou predkladaným. Uvedené okrem iného
znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže
nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami

nakladať, čo okrem iného znamená, že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt, ktorý
sa v takom prípade taktiež nemôže stať ich vlastníkom. Veľký senát vyslovil, že je potrebné naďalej
zotrvať na právnom závere vyslovenom najvyšším súdom už v rozsudku sp. zn. 1Cdo/96/1995, v
zmysle ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a
hľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a

nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny
úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o
vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“ (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 39/1998). Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris, okrem zákonom predvídaných výnimiek, nie
je podľa veľkého senátu možné odvodiť ani zo znenia ustanovenia § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995

Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny
zákon), a to ani s odkazom na článok 1 ods. 1 ústavy, z ktorého ako takého tiež nie je možné odvodiť
uprednostnenie ochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti pred ochranou jej vlastníka alebo
aspoň pomerovanie medzi ochranou vlastníka veci a dobrou vierou ďalšieho nadobúdateľa. Napokon
veľký senát dospel k záveru, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja

v katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol
nadobudnúťvlastníckeprávo(apreposkytnutieochranytomutoprávu),aksapreukáže,žetátozapísaná
osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti,
napríklad z dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne
neplatný právny úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť

vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na
ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak je potrebné zotrvať na právnom závere, že
absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo
kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Totožný právny záver vyplýva
napríklad aj z uznesenia najvyššieho súdu z 29. júna 2021 sp. zn. 8Cdo/278/2019, z 27. októbra 2022

sp. zn. 5Cdo/165/2019.

33.3. Z uznesenia najvyššieho súdu z 27. februára 2013 sp. zn. 6Cdo/71/2011 uvedeným dovolateľom
vyplýva pripustenie možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris v prípade, pokiaľ je nad akúkoľvek
pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera

musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi
sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. O dobrú
vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od
neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska
kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý

je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.
Uvedené rozhodnutie patrilo do skupiny rozhodnutí napríklad sp. zn. 1Cdo/160/2018, 2Cdo/231/2017,
4Cdo/102/2017, 4Cdo/95/2019, 4Cdo/142/2019, 4Cdo/28/2020, 6Cdo/71/2011 a 6Cdo/792/2015, ktoré
pripúšťali prelomenie zásady nemo plus iuris, resp. priamo konštatovali možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva resp. iného vecného práva s odkazom na dobrú vieru jeho nadobúdateľa. Právny

záver vyplývajúci z uvedeného rozhodnutia však nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax k riešenej
otázke.34. Ústavný súd v uznesení z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 245/2022 k riešenej právnej otázke uviedol,
že ,,právna a súdna prax v otázke uprednostnenia ochrany práv pôvodného vlastníka pred ochranou
dobromyseľného nadobúdateľa od nevlastníka prešla obdobím názorovej nejednotnosti (napr. sp. zn.

I. ÚS 50/2010 a I. ÚS 510/2016). Na úrovni najvyššieho súdu došlo k nastoleniu jednoty rozhodnutím
veľkého senátu z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020. Na úrovni ústavnej súdnej praxe taktiež došlo v
ostatnomobdobíkustáleniunaprávnomnázoreopotrebeuprednostneniaochranypôvodnéhovlastníka
s výnimkou tých prípadov, kde zákon výslovne vytvára právny rámec pre možnosť nadobudnutia
vlastníctva od nevlastníka“.

35. V náleze z 19. januára 2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016-72 ústavný súd taktiež prezentoval názor,
v zmysle ktorého materiálna publicita údajov katastra nehnuteľnosti je vyvrátiteľná a podmienená
tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto
okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený, preto iba viera nadobúdateľa v správnosť údajov
v katastri nestačí na prelomenie zásady nemo plus iuris. De lege lata vychádza náš právny poriadok

z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám
nemôže disponovať.

36. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení
neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS
17/01, III. ÚS 346/05).

36.1. Podľa § 48 ods. 3 veta prvá CSP právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty

najvyššieho súdu záväzný.

36.2. Od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou
veľkého senátu najvyššieho súdu (§ 48 CSP; II. ÚS 252/2019). K retrospektívnym účinkom zmenenej
judikatúry dovolací súd uvádza, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale

nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Uvedené vychádza z
názoru, v zmysle ktorého pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu
právneho pravidla. Ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený obsah.

37. Vychádzajúc z vyššie uvedených právnych záverov dovolací súd konštatuje, že napadnutým

rozhodnutím pri riešení vymedzenej otázky dovolateľom (bod 34 odôvodnenia) nedošlo k odklonu od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, preto z tohto dôvodu dovolanie nie je prípustné (§ 447
písm. c) CSP).

38. Vo vzťahu k ďalšej otázke v znení, ,,či chýbajúca písomná kúpna zmluva uzatvorená s vlastníkom

nehnuteľnosti s presnou špecifikáciou nehnuteľnosti vylučuje dobromyseľnosť“(iv), dovolací súd uvádza,
že v preskúmavanej veci nesplnenie podmienok dobromyseľnosti v neprospech dovolateľa nespočívalo
na posúdení chýbajúcej písomnej kúpnej zmluvy uzatvorenej vlastníkom nehnuteľnosti s presnou
špecifikáciou, lebo o takúto formu nadobudnutia vlastníctva v danom prípade nešlo. Nadobúdacím
titulom vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti bolo vydržanie.

38.1. Najvyšší súd vo svojej staršej judikatúre rozlišoval medzi ochranou vlastníctva a ochranou
držby, keď nadviazal na skoršiu judikatúru R 45/1986, podľa ktorej na rozdiel od preukazovania
vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia-riadny
prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel

medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby. Obdobne zo stanoviska občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SSR z 30. marca 1993 Cpj 69/82 uverejneného vo Výbere rozhodnutí a stanovísk
Najvyššieho súdu SSR č. 5/1983, ako aj v Zborníku III., s. 164 vyplýva, že ústne dohodnuté zmluvy
(kúpne, darovacie, zámenné) nemohli byť základom pre prevod vlastníckeho práva, ,,mohli byť však
základom dobromyseľnosti nadobúdateľa o nadobudnutí nehnuteľnosti“ vydržaním. Rovnaký záver sa

po znovu zavedení inštitútu vydržania v roku 1982 prijímal aj v právnickej spisbe, podľa ktorej nebolo
rozhodné, či existuje aj platný právny titul nadobudnutia (Jehlička, O. In Česka, Z. a kol. Občanský
zákoník, Komentář. Díl I. Praha: Panorama, 1987, s. 416), resp. podľa ktorej právny omyl nemusí byťprekážkou dobromyseľnosti držiteľa (Bičovský, J., Holub, M. Občanský zákoník a předpisy souvisíci I.
Praha: Panorama, 1984, s. 181).

38.2. Napokon z rozsudku najvyššieho súdu z 28. februára 1995 sp. zn. 3Cdo/117/94, publikovaného
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 44/1996, taktiež
vyplýva, že ,, platnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na
základe právneho úkonu. Pri posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním môže byť prípadný iný
úkon ohľadne spornej veci iba okolnosťou, svedčiacou o dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa veci.

Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto
držby to nemá podstatný vplyv“.

39.Vsúvislostisuplatnenýmdovolacímdôvodomvzmysle§421ods.1písm.b)CSPdovolateľvymedzil
otázku v znení, ,,či možno vydržať nehnuteľnosť v rozpore so zápisom v evidencii nehnuteľnosti“ (iv),
pričom poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky.

39.1. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd uvádza, že
uvedené ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, t. j. vysvetlil jej
podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom
založil svoje rozhodnutie a dovolací súd sa zároveň ešte touto právnou otázkou vo svojej rozhodovacej

praxi nezaoberal.

39.2. Dovolací súd posudzujúc procesnú prípustnosť uplatneného dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 CSP
v snahe autenticky porozumieť obsahu dovolania v súlade s § 124 CSP v spojení s čl. 11 Základných
princípov CSP (sp. zn. I. ÚS 51/2020, III. ÚS 76/2021, III. ÚS 163/2021, I. ÚS 115/2020) dospel k záveru,

že nastolená otázka týkajúca sa posúdenia možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v
rozpore so zápisom v evidencii nehnuteľností, nezodpovedá jej vymedzeniu v súlade s náležitosťami
vyplývajúcimi z ustanovenia § 432 CSP, lebo na jej riešení napadnuté rozhodnutie nespočívalo. Pri
uzatváraní protokolu o dohode z 27. apríla 1985 (v spise na č. l. 7) žalobca nevychádzal z údajov v
evidencii nehnuteľností, lebo podľa výpisu z LV č. XXX k. ú. T. S. pozemok parcelného č. X/X záhrada o

výmere 678 m2 bol vedený v podielovom spoluvlastníctve L. W., U. W. a V. T. (v spise na č. l. 180). Jej
uzavretie s Y. X., nevlastníkom nezodpovedalo zápisu v evidencii nehnuteľnosti.

39.3. K uvedenému dovolací súd len poznamenáva, že z odôvodnenia uvedeného v bodoch 33.1 až
35. tohto rozhodnutia okrem iného tiež vyplýva, že ,,ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.

z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon),
ktoréupravujehodnovernosťúdajovkatastra,nezodpovedávýklad,podľaktoréhoužlensamaevidencia
vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je
vlastník“ (R 56/2021).

39.4. Materiálna publicita údajov katastra nehnuteľnosti je vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v
konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou
musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený, preto iba viera nadobúdateľa v správnosť údajov v
katastri nestačí na prelomenie zásady nemo plus iuris. De lege lata vychádza náš právny poriadok z
predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám

nemôže disponovať (sp. zn. I. ÚS 510/2016).

40. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd odmietol dovolanie v súlade s § 447 písm. c) CSP vo
vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 420 písm. f) CSP a podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
vo vzťahu k riešeným otázkam uvedeným v bodoch 30 a 34; vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa §

421 ods. 1 písm. a) CSP k otázkam uvedeným v bodoch 30, a 33, a vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu jeho nevymedzenia v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi
z § 432 až § 435, dovolací súd odmietol dovolanie v súlade s § 447 písm. f) CSP.

41. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v

spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej 2/, ktorej priznal nárok na ich náhradu proti
žalobcovi v plnom rozsahu v súlade s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie
v súlade s § 262 ods. 2 CSP.41.1. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 1/, dovolací súd rozhodol v
súlade s § 453 ods. 1 v spojení § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovaného 1/ v dovolacom konaní,
ktorému však náhradu trov konania nepriznal, lebo mu z obsahu spisu nevyplývajú, ani mu žiadne trov

dovolacieho konania nevznikli (čl. 4 v spojení s čl. 17 Základných princípov CSP, R 72/2018).

42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.