Rozsudok – Dedičské právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/95/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320209177
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Daniela Drnáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1320209177.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov

JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: Z. A., N.. XX.X.XXXX, A. N. XXX/
XX, M. K., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 1, Veľký Krtíš, proti žalovaným: 1/
V.. V. S., N.. XX.XX.XXXX, Ľ. W. XXXX/XX, C. a 2/ V. Z. A., N.. XX.X.XXXX, K.. V. X Č.. XXX, B., A. T.,
zastúpenému: CREDIS Law s.r.o., Plynárenská 1, Bratislava, IČO: 35 955 341, o určenie dedičského
práva a o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení, na odvolanie žalovaného 2/ proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-21C/110/2020-443, zo dňa 21.3.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku ako aj v súvisiacom

výroku o trovách konania potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca je dedičom po poručiteľke D. A., T.. C.,
N.. XX.X.XXXX, D. XX.XX.XXXX, N. C. W. M. A., S. XXXX/X (výrok I.), žalobu vo zvyšku zamietol (výrok
II.) a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok III.). V odôvodnení uviedol, že
žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 23.10.2020 domáhal určenia, že (i) je dedičom po poručiteľke
D. A., T.. C., N.. XX.X.XXXX, D. XX.XX.XXXX, N. C. W. M. A., S. XXXX/X, (ii) závet, ktorý napísala

poručiteľka D. A. dňa 18.10.2018 vo forme notárskej zápisnice spísanej notárkou Q.. Q. W., B. B. M.
A., F. XX, sp. zn. N 477/2018, Nz 35043/2018, NCRza 6435/2018, NCRls 35687/2018 je neplatný a (iii)
listina o vydedení napísaná poručiteľkou D. A. dňa 18.10.2018 vo forme notárskej zápisnice spísanej
notárkou Q.. Q. W., B. B. M. A., F. XX, sp. zn. N 477/2018, Nz 35043/2018, NCRza 6435/2018, NCRls
35687/2018 je neplatná.

2. Žalobu odôvodnil tým, že ako syn poručiteľky je spolu so svojimi dvoma deťmi (žalovanými 1/ a 2/) ako

vnukmi poručiteľky účastníkom dedičského konania po jeho zosnulej matke D. A., ktoré je vedené na
Okresnom súde Bratislava III (ktorého nástupníckym súdom je odo dňa 1.6.2023 Mestský súd Bratislava
IV) pred notárkou Q.. V. K., B. B. N. Ú. M. A., C. XX/A, pod
sp. zn. 30D/55/2020, Dnot 11/2020. Poručiteľka, ktorá zomrela ako vdova a mala jedno dieťa (žalobcu),
zanechala závet a listinu o vydedení napísané vo forme notárskej zápisnice spísanej notárkou Q.. Q.
W. dňa 18.10.2018 pod sp. zn. N 477/2018, Nz 35043/2018, NCRza 6435/2018, NCRls 35687/2018, na
základe ktorej vydedila žalobcu a v prípade právneho nástupníctva aj jeho syna a svojho vnuka V. A., N..

XX.X.XXXX, respektíve ich právnych nástupcov, a to z dôvodov uvedených v § 469a ods. 1 písm. a) a
písm. b) Občianskeho zákonníka, nakoľko jej v rozpore s dobrými mravmi nemal poskytnúť potrebnú
pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch a trvalo o ňu neprejavoval opravdivý
záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Zároveň svoj nehnuteľný majetok, a to byt č. Xnachádzajúci sa na X. poschodí bytového domu so súpisným č. XXXX na S. X M. A., spolu s príslušným
spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, zapísaný na liste
vlastníctvač.XXXXprekatastrálneúzemieT.,obecA.-T.,okresA.J.,zanechalažalovanému2/vpodiele

2/4 k celku a žalovanej 1/ v podiele 1/4 k celku a všetok ostatný majetok, ktorý bude v čase smrti vlastniť,
zanechala žalovaným 1/ a 2/, každému rovným dielom.

3. Žalobca v dedičskom konaní vyhlásil, že uvedený závet ako aj listinu o vydedení neuznáva, lebo
sa k poručiteľke nikdy nesprával tak, že by hrubo porušoval dobré mravy alebo jej neposkytol pomoc

v chorobe a starobe, a preto je preňho konanie poručiteľky z logického hľadiska nepochopiteľné a
nevysvetliteľné. O svoju matku mal záujem a pokúšal sa s ňou nadviazať a udržiavať primerané
kontakty, avšak poručiteľka ho ignorovala a bližšie kontakty neudržiavali, hoci on sám nevzhliadol žiadnu
príčinu pre takéto konanie jeho matky. Kontakty poručiteľka udržiavala s dcérou žalobcu (žalovanou 1/),
prostredníctvom ktorej sa o ňu zaujímal. Poručiteľka ho nikdy o žiadnu pomoc nežiadala, sama bola
sebestačná, problém mala len s chôdzou a okrem nákupov a občasného upratovania si všetky domáce

práce vedela vykonať bez pomoci iných osôb. V čase hospitalizácie poručiteľky v decembri 2019 ju ihneď
navštívil a zabezpečil jej miesto v domove dôchodcov vo Veľkom Krtíši, kam mala byť po zotavení sa
premiestnená, čo sa však už neudialo a následne sa už len postaral o jej pohreb; dôvody jeho vydedenia
teda neboli dané. Neplatnosť závetu a listiny o vydedení zo dňa 18.10.2018 ďalej vyvodzoval aj z
rozporu v čísle občianskeho preukazu, ktorým sa mala poručiteľka pri spísaní závetu a listiny o vydedení

preukázať (sériové číslo B. XXX XXX) a občianskym preukazom, ktorý bol nájdený po smrti poručiteľky v
jej byte a ktorý jediný mal byť v čase spísania tohto právneho úkonu platný (sériové číslo B. XXX XXX). Z
uvedeného vyvodil vážne pochybnosti o tom, či osoba, ktorá sa dostavila na spísanie závetu a prejavila
tak svoju vôľu, skutočne bola poručiteľka, pretože nie je zrejmé, prečo by sa preukázala skôr vydaným
občianskym preukazom, ktorý už nemohol byť platný. Bol názoru, že tento neodstrániteľný nedostatok

v preukázaní totožnosti poručiteľky neplatným občianskym preukazom sám o sebe má za následok
neplatnosť spísaného závetu a vydedenia. Neplatnosť týchto právnych úkonov takisto vyvodzoval z
pochybností, či v čase ich spísania bol zdravotný stav poručiteľky taký, že bola spôsobilá na právne
úkony v plnom rozsahu.

4. Nakoľko žalovaní 1/ a 2/ vyhlásili, že závet poručiteľky uznávajú a dedičstvo prijímajú, konajúca
notárka ako súdna komisárka uznesením č. k. 30D/55/2020-60, Dnot 11/2020, zo dňa 29.9.2020, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 3.11.2020, prerušila konanie o dedičstve a uložila žalobcovi ako dedičovi,
ktorého dedičské právo sa javilo ako menej pravdepodobné, aby v lehote 30 dní od právoplatnosti
uznesenia podal na príslušnom civilnom súde proti závetným dedičom (žalovaným 1/ a 2/) žalobu o

určenie,žejededičompoporučiteľke.Žalobcavzmysletohtouzneseniapodalpredmetnúžalobu,ktorou
okrem určenia, že je dedičom po svojej zosnulej matke žiadal aj o určenie, že závet a listina o vydedení,
ktoré zriadila poručiteľka vo forme notárskej zápisnice, sú neplatné.

5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku,

ďalej len „C. s. p.“), súd prvej inštancie ozrejmil, že prvým a základným predpokladom opodstatnenosti
žaloby o určenie dedičského práva toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej
pravdepodobné,ktorýjesúdpovinnýskúmaťzúradnejpovinnosti,jeúčinnépodaniežalobyoprávneným
účastníkom v prekluzívnej lehote stanovenej dedičským súdom v zmysle § 194 ods. 1 druhej vety
Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „C. m. p.“). V danom prípade bol žalobca ako dedič po

poručiteľke D. A., ktorého dedičské právo sa javilo ako menej pravdepodobné, uznesením Okresného
súdu Bratislava III vydaným notárkou Q.. V. K. ako poverenou súdnou komisárkou č. k. 30D/55/2020-60,
Dnot 11/2020, zo dňa 29.9.2020, v spojení s opravným uznesením č. k. 30D/55/2020-69, Dnot 11/2020,
zo dňa 4.11.2020, odkázaný po márnom pokuse o zmier v dedičskom konaní na podanie žaloby o
určenie,žejededičompoporučiteľke,atoprotidedičomzozávetu(žalovaným1/a2/),atovlehotedo30

dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 3.11.2020, z
čoho vyplynulo, že 30-dňová prekluzívna lehota na podanie žaloby o určenie dedičského práva uplynula
dňom 3.12.2020. Keďže žalobca podal predmetnú žalobu dňa 23.10.2020, táto bola podaná včas (t. j.
v dedičským súdom ustanovenej lehote).

6. Konštatoval tiež, že predmetná žaloba v časti o určenie dedičského práva smeruje proti všetkým
účastníkom konania o dedičstve vymenovaným vo výroku označeného uznesenia dedičského súdu
vydanéhopodľa§194ods.1C.m.p.,ktoríspolutvorianútenéspoločenstvo,pretozasplnenúpovažoval
aj procesnú podmienku účasti všetkých, podľa zákona pasívne vecne legitimovaných subjektov v zmysle§ 78 ods. 2 C. s. p.. Dodal, že vo vzťahu k žalobe o určenie dedičského práva v časti žalovaného
určenia, že žalobca je dedičom po poručiteľke, na podanie ktorej bol odkázaný označeným rozhodnutím
dedičského súdu, sa naliehavý právny záujem nepreukazuje, pretože vyplýva priamo zo zákona, ak bol

vo veci zachovaný postup podľa § 194 C. m. p. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/108/2008).
Ďalej uviedol, že vymedzenie predmetu sporu, ktorým je sporná skutková otázka, by malo vyplývať z
petitu uznesenia dedičského súdu, ktorým odkázal dediča, ktorého dedičské právo sa javí ako menej
pravdepodobné, na sporové konanie žalobou o určenie právnej skutočnosti. Zdôraznil, že pokiaľ žalobca
pri podaní predmetnej žaloby vychádzal z uznesenia dedičského súdu a petit žaloby naformuloval v

súlade s pokynom notára ako povereného súdneho komisára, je potrebné považovať jeho žalobu za
procesne prípustnú; v opačnom prípade by mu bolo odopreté právo na súdnu ochranu a prístup na súd
s účinkami denegatio iustitiae (odopretia spravodlivosti).

7. K námietke žalovaného 2/ o nesprávnom, respektíve nedostatočnom vymedzení predmetu konania
podanou žalobou uviedol, že posúdenie otázky, či v danom prípade existovali alebo neexistovali

skutkové okolnosti pre vydedenie žalobcu v zmysle § 469a
ods. 1 písm. a) a písm. b) Občianskeho zákonníka, je implicitne zahrnuté v požadovanom určení, že
žalobca je dedičom po poručiteľke. Dôsledkom zistenia, že dôvody vydedenia žalobcu sú dané, by
bolo zamietnutie žaloby; v prípade, ak by sa preukázalo, že dôvody vydedenia dané neboli (pričom
v tomto smere dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu) to znamená, že žalobcovi svedčí dedičské právo

po poručiteľke a je jej dedičom (o určenie čoho sa aj správne domáhal). Doplnil, že skutočnosť, či
žalobca nakoniec nadobudne niečo z dedičstva po poručiteľke a v akom rozsahu (t. j. či bude len jediným
dedičom, alebo budú popri ňom dediť aj závetní dedičia, alebo či napriek tomu, že mu svedčí dedičský
titul zo zákona, z dedičstva mu nepripadne nič, pretože poručiteľka zanechala celý svoj majetok dedičom
zo závetu), je právnou otázkou, s ktorou sa vysporiada dedičský súd (konajúca notárka ako súdna

komisárka) v dedičskom mimosporovom konaní a nie civilný súd v civilnom sporovom konaní.

8. Poukázal aj na to, že žalobca sa žalobou okrem určenia, že je dedičom po poručiteľke, domáhal
aj určenia neplatnosti závetu a neplatnosti listiny o vydedení zo dňa 18.10.2018, pričom žalobu v
tejto časti vyhodnotil ako žalobu o určenie právnej skutočnosti, na podanie ktorej však notárka ako

súdna komisárka uznesením v dedičskom konaní žalobcu neodkázala. Z dôvodu, že určenie právnej
skutočnosti spočívajúcej v neplatnosti predmetného závetu a listiny o vydedení v danom prípade
nevyplývaloz§194C.m.p.anizožiadnehoinéhoosobitnéhopredpisu,žalobuvtejtočastiakoprocesne
neprípustnú podľa § 137 písm. d) C. s. p. zamietol.

9. Súd prvej inštancie následne zameral svoj meritórny prieskum na to, či žalobcovi svedčí dedičské
právo po poručiteľke, ktorá ho listinou o vydedení zriadenou vo forme notárskej zápisnice spísanej
notárkou Q.. Q. W. dňa 18.10.2018 vydedila z dôvodov podľa § 469a ods. 1 písm. a) a písm.
b) Občianskeho zákonníka. Ako neopodstatnený vyhodnotil dôvod, z ktorého žalobca vyvodzoval
neplatnosť svojho vydedenia, spočívajúci v tom, že poručiteľka pri spísaní závetu a listiny o vydedení vo

formenotárskejzápisnice,predkonajúcounotárkoupreukázalasvojutotožnosťobčianskympreukazom,
ktorý v tom čase už nebol platný, v dôsledku čoho žalobca odvodzoval neplatnosť právnych úkonov
zachytených v tejto notárskej zápisnici, t. j. zriadenia závetu a vydedenia. Uviedol, že z vykonaného
dokazovania síce vyplynulo, že poručiteľka D. A. mala vo svojej faktickej dispozícii dva občianske
preukazy: jeden so sériovým číslom B. XXX XXX, vydaný dňa 26.2.1996 a druhý so sériovým číslom

B. XXX XXX, vydaný dňa 21.4.2004, pričom obidva jej ako osobe staršej než 60 rokov boli vydané s
neobmedzenou dobou platnosti, a že pri spísaní závetu a listiny o vydedení vo forme notárskej zápisnice
dňa 18.10.2018 preukázala svoju totožnosť neplatným občianskym preukazom č. B. XXX XXX, ktorý
bol v systéme príslušného štátneho orgánu v tom čase evidovaný ako stratený [§ 10 písm. c) zákona č.
162/1993 Z. z., resp. následne a vecne totožný § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 224/2006

Z. z.], avšak uvedené bez ďalšieho neznamená, že vôľu zriadiť závet a vydediť svojich potomkov
(žalobcu a jeho syna V. A.Ň.) prejavil niekto iný, respektíve, že táto vôľa nebola prejavená vôbec.
Dal do pozornosti, že právna spôsobilosť (spôsobilosť na právne úkony) fyzickej osoby podľa § 8
Občianskeho zákonníka nie je viazaná na preukázanie totožnosti platným občianskym preukazom.
Samotná skutočnosť, že právne konajúca osoba sa nepreukázala pri svojom prejave vôle platným

občianskym preukazom automaticky neznamená, že tento právny úkon urobila právne nespôsobilá
osoba alebo že tento právny úkon je bez ďalšieho neplatný (nullum negotium), či neexistujúci, ničotný
(non negotium), nakoľko číslo občianskeho preukazu je len jedným z identifikátorov fyzickej osoby
a má význam predovšetkým vo vzťahu k náležitostiam notárskej zápisnice. Pre zriadenie (vznik)závetu a listiny o vydedení ako právneho úkonu však nie je uvedenie čísla občianskeho preukazu
závetcu (poručiteľa) obligatórnou formálnou náležitosťou, ktorej absencia robí závet či listinu o vydedení
neplatnou.

10. Dôvodil, že pokiaľ aj bolo v notárskej zápisnici uvedené číslo občianskeho preukazu závetcu,
ktorý v čase spísania závetu a listiny o vydedení bol neplatný, môže ísť maximálne o pochybenie
procesnoprávneho charakteru, ktoré sa týka procesného postupu notára, keďže náležitosti notárskej
zápisnice ako len jednej z možných foriem zriadenia poslednej vôle upravujú predpisy o notárskom

konaní a svojou povahou patria k predmetu občianskeho práva procesného, avšak samo osebe je
bez relevantného dopadu na hmotnoprávnu stránku uskutočneného právneho úkonu zriadenia závetu
a vydedenia. Z notárskej zápisnice spísanej notárkou Q.. Q. W. sp. zn. N 477/2018, Nz 35043/2019,
NCRza 6435/2018, NCRls 35687/2018 dňa 18.10.2018, ako listiny, na ktorej je zachytený výslovný
prejav poslednej vôle poručiteľky D. A. zriadiť závet a realizovať vydedenie mal za zrejmé, že tieto
právne úkony boli uskutočnené v obligatórnej písomnej forme a je v nich uvedený deň, mesiac a rok,

kedy boli poručiteľkou vlastnoručne podpísané (§ 476 ods. 1, ods. 2 a § 469a ods. 3 Občianskeho
zákonníka), nezistil teda žiadne nedostatky v obsahových náležitostiach predmetného závetu a listiny
o vydedení, ktoré by zákon sankcionoval ich absolútnou neplatnosťou. Dodal, že občianskoprávna
doktrína ani rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít (R 61/1977) nedostatok spočívajúci v uvedení
čísla neplatného preukazu totožnosti (občianskeho preukazu) poručiteľky v notárskej zápisnici [§ 47

ods. 1 písm. e) Notárskeho poriadku] nespája automaticky s neplatnosťou právneho úkonu, ktorý má
byť zachytený touto formou. V danom prípade nijako nevyplynulo, že by predmetná listina nemohla byť
identifikovaná ako notárska zápisnica, ale „len“ ako nejaká iná písomnosť. Vzhľadom na obsah zápisu
je z nej dostatočne zreteľné a zrozumiteľné nielen to, že ide o formu notárskej zápisnice o právnych
úkonoch zriadenia závetu a vydedenia v zmysle § 46 a nasl. Notárskeho poriadku, ale aj to, kto je

účastníkom (subjektom) týchto právnych úkonov. Skutočnosť, že závet a listinu o vydedení zriadila dňa
18.10.2018 práve poručiteľka D. A. a nie niekto cudzí, dostatočne vierohodne vyplynula nielen z obsahu
a údajov uvedených a potvrdených vlastnoručným podpisom poručiteľky v samotnej notárskej zápisnici
ako verejnej listine (t. j. mena, priezviska, rodného priezviska, dátumu a miesta narodenia, rodného čísla
a adresy trvalého pobytu poručiteľky, ktoré aj spolu s podobou tváre boli totožné v oboch občianskych

preukazoch vydaných poručiteľke), ktoré sa v zmysle § 205 C. s. p. predpokladajú za pravdivé, ale
tiež z výpovedí svedkov, a to notárky Q.. Q. W. (ktorá, hoci si na osobu poručiteľky už nepamätala,
jednoznačne vylúčila akúkoľvek pochybnosť o tom, že by spisovala zápisnicu o akomkoľvek právnom
úkone s osobou, ktorá by dostatočným spôsobom nepreukázala svoju totožnosť, respektíve o totožnosti
ktorej by mala akúkoľvek pochybnosť) a P. Y., ktorá ako priateľka poručiteľky s ňou priamo komunikovala

o týchto právnych úkonoch a v deň spísania závetu a listiny o vydedení ju osobne sprevádzala do sídla
notárskeho úradu konajúcej notárky.

11. Ako nepreukázaný vyhodnotil aj namietaný dôvod neplatnosti žalobcovho vydedenia spočívajúci v
absencii spôsobilosti poručiteľky na právne úkony, nakoľko v konaní nebolo tvrdené a ani žiadnym iným

spôsobom alebo vykonaným dôkazom nevyšlo najavo, že by poručiteľka bola pozbavená či obmedzená
v spôsobilosti na právne úkony podľa § 10 Občianskeho zákonníka alebo že by v čase spísania závetu
a listiny o vydedení dňa 18.10.2018 konala v duševnej chorobe, ktorá by ju v zmysle § 38 ods. 2
Občianskeho zákonníka robila na tieto právne úkony neschopnou. Z výpovedí svedkov: notárky Q..
Q. W., spisujúcej právne úkony o zriadení závetu a vydedení, bývalého žiaka poručiteľky J. A.Ž.,

priateľky poručiteľky P. Y. a opatrovateliek P. K. P. D. S., s ktorými sa poručiteľka v rozhodnom čase
relatívne pravidelne (na týždennej či dvojtýždennej báze) stretávala či kontaktovala a ktorých možno
pre absenciu akýchkoľvek rodinných vzťahov a príbuzenských väzieb považovať za nepredpojatých
svedkov, nemajúcich na výsledku sporu žiadny záujem zistil, že poručiteľka D. A. bola v dobrej
mentálnej kondícii, s náležitou kognitívnou schopnosťou, bez akýchkoľvek náznakov trvalej, prechodnej

či okamžitej duševnej poruchy a svoje vlastné konanie a jeho zamýšľané právne následky si náležite
uvedomovala, t. j. svoje konanie vedela ovládnuť a jeho následky dokázala posúdiť.

12. Napokon sa súd prvej inštancie v rámci svojho prieskumu zameral na vyriešenie skutkovej otázky,
či sú skutočne (materiálne) dané dôvody vydedenia žalobcu uvedené v listine o vydedení zo dňa

18.10.2018. Ozrejmil, že vydedenie (exheredatio) možno charakterizovať ako jednostranný právny
úkon poručiteľa, ktorým prejavuje svoju vôľu, aby jeho potomok ako neopomenuteľný dedič nedostal
z niektorého zo zákonných dôvodov svoj dedičský podiel. Vydedením teda poručiteľ prejavuje svoju
vôľu odňať dedičovi dedičské právo, ktoré by mu inak patrilo podľa zákona. Tento prejav poručiteľovejvôle musí byť obligatórne zachytený v písomnej forme, t. j. v listine o vydedení, pričom pod sankciou
neplatnosti musí v nej byť výslovne uvedený dôvod vydedenia (§ 469a ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Občiansky zákonník v § 469a ods. 1 umožňuje poručiteľovi vydediť potomka, avšak len z dôvodov

taxatívne vymenovaných v tomto ustanovení; vydedenie z iných dôvodov je neplatné (R 50/1985).
Poručiteľ musí konkrétny dôvod vydedenia výslovne uviesť v listine o vydedení, s časovou a miestnou
špecifikáciou, aby sa predišlo prípadnému sporu. Bez uvedenia dôvodu vydedenia by bola listina o
vydedení podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Zároveň platí, že dôvod vydedenia
musí byť pod sankciou neplatnosti tohto právneho úkonu konkretizovaný tak, aby bol zrozumiteľný

nielen dotknutému subjektu, ale aj nezúčastneným osobám, inak by bola listina o vydedení neplatná pre
nezrozumiteľnosť podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/194/2011). Existenciu dôvodu vydedenia podľa § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné
posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každého jednotlivého prípadu; konkrétny dôvod vydedenia musí
existovať v čase spísania listiny o vydedení. Dátum jej spísania je teda rozhodným pre skúmanie danosti
dôvodov vydedenia.

13. Poručiteľka ako dôvod vydedenia žalobcu v listine o vydedení zo dňa 18.10.2018 po citácii § 469a
ods. 1 písm. a) a písm. b) Občianskeho zákonníka uviedla, že: „...od ukončenia dedičského konania
po mojom neb. manželovi (J.. Q. A. - pozn. súdu prvej inštancie) v roku 2005, ma môj syn Z. A.
ani jeho syn V. vôbec nekontaktujú, nezaujímajú sa o mňa, či potrebujem nejakú pomoc. Vnuka V.

som kontaktovala, prišiel ku mne jedenkrát a od vtedy bez akéhokoľvek záujmu o mňa. Keď som sa
dozvedela, že môj syn je chorý, telefonovala som mu a informovala sa, ako sa má. Jeho jedinou reakciou
bolo pohŕdanie a odmietanie mojej osoby.“ Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že poručiteľka v
listine o vydedení síce citovala dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka,
že žalobca jej v rozpore s dobrými mravmi neposkytol potrebnú pomoc v chorobe, starobe alebo v iných

závažných prípadoch, avšak už nijako ďalej nešpecifikovala kedy a akú konkrétnu pomoc potrebovala,
v čom konkrétne mala táto pomoc spočívať, aké konkrétne životné potreby jej mala saturovať, či a
akým spôsobom žalobcu o túto pomoc požiadala, ako sa žalobca k tejto žiadosti postavil a prečo
podľa názoru poručiteľky jej túto pomoc v rozpore s dobrými mravmi odmietol poskytnúť. Tieto skutkové
okolnosti z obsahu listiny o vydedení vôbec nevyplývajú (a preto je čo do tohto dôvodu nezrozumiteľná,

a teda podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatná) a počas konania neboli ani tvrdené, ani žiadnym
iným spôsobom nevyšli najavo. Podotkol, že z vykonaného dokazovania (z výpovedí sporových strán
a svedkov) vyplynul opačný skutkový záver a to, že poručiteľka bola v čase spísania listiny o vydedení
relatívnesamostatná,sebestačnáavitálna.Významnejšieobmedzeniemalalenvchôdziaprivýškových
činnostiach (napríklad pri umývaní okien). Základné životné potreby ako varenie, upratovanie, pranie

či osobnú hygienu si vykonávala sama, bez nevyhnutnej potreby asistencie iných osôb, o pomoc pri
tom nežiadala nikoho a ak jej aj bola niekým ponúknutá, odmietala ju. Pomoc, ktorú reálne potrebovala
nebola až tak intenzívna (predovšetkým išlo o nákupy potravín) a dokázala si ju sama zabezpečiť
prostredníctvom opatrovateľskej služby poskytovanej mestskou časťou Bratislava-Rača, pričom aj túto
službu pomerne často odhlasovala (odpoveď mestskej časti Bratislava-Rača zo dňa 8.2.2023 vo veci

poskytovania sociálnej služby pre poručiteľku D. A.). Na základe vykonaných dôkazov preto nemal
preukázané,žebyžalobcaodmietolposkytnúťpomocporučiteľkevstarobe,chorobealeboinejzávažnej
situácii, čo by bolo možné zároveň kvalifikovať ako konanie priečiace sa dobrým mravom.

14. Konštatoval tiež, že poručiteľka v listine o vydedení zo dňa 18.10.2018 ako ďalší dôvod vydedenia

žalobcu citovala § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, a to že žalobca o ňu trvalo neprejavoval
opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Tento záver vyvodzovala z toho, že od smrti
jej manžela (žalobcovho otca) J.. Q. A. v roku 2005, ju žalobca vôbec nekontaktoval, nezaujímal
sa o ňu, či potrebuje nejakú pomoc a keď sa dozvedela, že je chorý, telefonovala mu ako sa má,
avšak jeho reakciou bolo pohŕdanie a odmietanie jej osoby. Pokiaľ ide o dôvod vydedenia podľa §

469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie upriamil pozornosť na rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít, ktorá sa ustálila na právnom názore, že skutočnosti odôvodňujúce
záver, že potomok o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejavovať
mal, môžu spočívať ako v pasivite (nezáujme) potomka vo vzťahu k poručiteľovi, tak aj v správaní,
ktorým potomok síce o poručiteľa záujem prejavuje, avšak spôsobom nezodpovedajúcim riadnemu

správaniu sa potomka k rodičovi (prarodičovi atď.), t. j. napríklad spôsobom trvalo prekračujúcim zásady
spoločenskej slušnosti (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/2821/2006, ktorý je s ohľadom na
výkladové pravidlo príbuznosti právnych poriadkov aplikovateľný aj v slovenskom právnom prostredí).
Pre posúdenie dôvodov vydedenia podľa tohto ustanovenia treba tiež zisťovať, či potomok poručiteľamal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, t. j. či
poručiteľ mal sám záujem sa s dieťaťom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2214/2002).

15. Zdôraznil, že nemožno opomenúť konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež
okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, najmä či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o
poručiteľanebrániliobjektívneokolnosti,prípadnečizostranypotomkanejdeonezavinenéneprejavenie
takéhoto kvalifikovaného záujmu. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b)

Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené,
nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa, je
treba posudzovať s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok
trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem
o potomka, nemožno bez ďalšieho dôvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť
dôvodom k jeho vydedeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/239/2009). O neprejavenie

opravdivéhozáujmuoporučiteľavzmysletohtoustanovenianejdevprípade,aknezáujempotomkabolv
značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/109/2010).
Vydedenie z tohto dôvodu teda prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky príbuzenský
vzťah stojí, kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí, a nie ak ide
o situáciu, kedy mu je tento stav ľahostajný, prípadne keď k nemu sám aj podstatne prispel (rozsudok

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/705/2013).

16. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že k otázke vzájomného vzťahu medzi žalobcom a jeho matkou
(poručiteľkou) v rámci vykonaného dokazovania žalobca uviedol, že do roku 2005, kým žil jeho otec J..
Q. A., mal s oboma rodičmi bežný, normálny vzťah, volávali si, navštevovali sa keď to bolo možné, keďže

s rodinou býval a pracoval vo Veľkom Krtíši a do Bratislavy sa mu nedalo často a pravidelne chodievať.
Jeho otec bol ten, kto ich vzájomný rodinný vzťah stmeľoval. Po otcovej smrti jeho vzťah s matkou
ochladol. Matke (poručiteľke) volával napríklad na narodeniny, avšak ich hovor prebiehal odmietavým
spôsobom zo strany matky, že prečo jej volá a ona nič od neho nepotrebuje. Keď sa uvedené viackrát po
sebe zopakovalo, ich vzťah postupne slabol na intenzite, nekomunikovali spolu často a nestretávali sa,

hoci by k nej rád prišiel či už do bytu v Bratislave, s ktorého prerábkou rodičom pomáhal, alebo na chatu
do Senca, kde kým jeho otec žil, chodieval aj s rodinou pravidelne, avšak po otcovej smrti ho tam matka
nikdy nezavolala. Tiež sa stalo, že sa raz náhodne stretli na cintoríne v Bratislave, no keď ho poručiteľka
uvidela, nechcela sa k nemu a jeho rodine pripojiť a spoločne stráviť čas, hoci jej to navrhovali, ale
čakala, kým odídu. O svoju matku sa zaujímal predovšetkým prostredníctvom svojej dcéry (žalovanej

1/), ktorá ju pravidelne chodievala navštevovať (čo žalovaná 1/ v rámci svojho výsluchu potvrdila). Keď
sa poručiteľke na prelome novembra a decembra 2019 zhoršil zdravotný stav, ihneď ju prišli navštíviť do
Bratislavy, zariadil si svoje záležitosti tak, aby sa o ňu mohol starať, respektíve pri tejto starostlivosti sa
striedať s manželkou V. A., k čomu jej pripravili vlastnú izbu u nich v byte vo Veľkom Krtíši. Následne jej
vybavil miesto v domove dôchodcov vo Veľkom Krtíši, kam mala byť premiestnená, keď sa jej zdravotný

stav zlepší, čo sa už ale neudialo (tieto skutočnosti vyplynuli aj z výpovede žalovanej 1/ a svedkov V. A.
a manžela žalovanej 1/ W. S.). Po jej smrti zabezpečoval jej pohreb.

17.PodľavýpovedesvedkyneP.Y.,poručiteľkabola„kontroverzná“osobaamala„ťažšiu,komplikovanú“
povahu (čo potvrdili ako svedkovia aj majitelia susedných chát v Senci J. Š., M. T.Á. P. W. C., keď ju

charakterizovali ako „dosť konfliktný typ“, „ťažko sa s ňou dalo vychádzať“), dokázala sa i kvôli banalite
s ňou ako najlepšou priateľkou a celoživotnou kolegyňou z práce nekontaktovať neúmerne dlhý čas,
aj vyše pol roka. Poručiteľka síce tvrdila, že sa žalobca o ňu nezaujíma, avšak svedkyňa sama mala
vedomosť i dojem, že sa o ňu zaujímal. Stretli sa napríklad na cintoríne v Bratislave, avšak odmietla
sa k žalobcovi a jeho rodine pripojiť. Žalobca potom prišiel aj k jej bytu zazvoniť a mal záujem ju

navštíviť, avšak ona ho dnu nevpustila. Súd prvej inštancie zdôraznil, že ku komplexnému posúdeniu
pravdivosti textu uvedenému poručiteľkou v listine o vydedení zo dňa 18.10.2018 je potrebné prihliadnuť
i na výpovede svedkov V. A. (vnuka poručiteľky, na ktorého sa vydedenie takisto malo vzťahovať) a K.
M. (jeho družky, s ktorou majú spoločnú dcéru), ktorí na rozdiel od poručiteľky, ktorá v listine tvrdila, že
„...vnuka V. som kontaktovala, prišiel ku mne jedenkrát, a odvtedy bez akéhokoľvek záujmu o mňa...“

uviedli, že po smrti manžela poručiteľky, J.. Q. A. v roku 2005, do narodenia ich spoločnej dcéry v roku
2015, poručiteľku pravidelne navštevovali cca raz za mesiac a po narodení ich dcéry aj častejšie, cca
raz za dva týždne, keďže dcéra (pravnučka poručiteľky) chodievala do jaslí v Bratislave a cestou domov
ju chodievali navštevovať. Žalovaný 2/, jeho manželka V. A., jeho matka B. A. a žiak poručiteľky J. A.ako svedkovia síce uviedli, že žalobca sa o poručiteľku od smrti svojho otca nezaujímal a neudržoval
s ňou kontakt, avšak túto informáciu, ako aj všetky ostatné informácie týkajúce sa ostatných rodinných
vzťahov, mali len sprostredkované od samotnej poručiteľky.

18. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za zrejmé, že pokiaľ žil otec žalobcu a manžel
poručiteľky J.. Q. A., boli ich vzájomné rodinné vzťahy štandardnej kvality. Od jeho smrti v roku 2005
až do dňa spísania listiny o vydedení dňa 18.10.2018 síce došlo k postupnému ochladeniu vzájomného
vzťahu medzi žalobcom a jeho matkou, avšak napriek tomu nepovažoval za dostatočne hodnoverne

spravdepodobnené, že by žalobca neprejavoval o svoju matku kvalifikovaný skutočný záujem, ktorý by
ako jej syn prejavovať mal a že išlo o trvalý jav. Dospel preto k záveru, že žalobcovi sa v konaní podarilo
uniesť bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno, a preto ani dôvod vydedenia uvedený poručiteľkou v listine
o vydedení zo dňa 18.10.2018 v zmysle § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka nevyhodnotil
ako materiálne naplnený. Sumarizujúc uviedol, že zo skutkového stavu veci zisteného na základe
vykonaného dokazovania a so starostlivým prihliadnutím na všetko, čo počas konania vyšlo najavo,

možno pokladať pravdivosť toho, čo poručiteľka uviedla v predmetnej listine o vydedení za vyvrátenú,
respektíve nepotvrdenú. V danom prípade z dôkazov nevyplynulo, že žalobca od smrti svojho otca
poručiteľku „vôbec nekontaktoval“ a „nezaujímal sa o ňu, či potrebuje nejakú pomoc“, ale práve naopak,
kontakt medzi nimi bol aj keď nie stály a pravidelný, ale len občasný, spočiatku intenzívnejší a postupom
času sporadickejší. Pokiaľ k tomuto kontaktu (prevažne telefonickému) došlo, jeho iniciátorom bol vo

väčšine prípadov práve žalobca, nie poručiteľka. Žiadna zo sporových strán ani z vypočutých svedkov
nepotvrdili, že by poručiteľka sama iniciatívne volávala žalobcovi a ten by na jej telefonáty neodpovedal
alebo že by ho pozývala na návštevu k sebe do Bratislavy či na chatu do Senca a žalobca by jej pozvanie
odmietal či celkomignoroval,alebo že by ho sama požiadala o určitú pomoc, ktorú by jej žalobca vedome
neposkytol, hoci tak urobiť mohol. Poručiteľka v listine o vydedení síce uviedla, že keď bol žalobca chorý,

zatelefonovala mu a on ju s pohrdnutím odmietol, avšak už nijako bližšie nešpecifikovala ďalšie časové
a miestne súvislosti tejto udalosti. Súd prvej inštancie bol názoru, že len z tejto jednej všeobecnej vety
o tom, že jedenkrát (hoci nevedno kedy presne a v akých ďalších skutkových súvislostiach) žalobca
telefonicky odmietol svoju matku, nemožno bez ďalšieho prijať záver, že skutočne trvalo neprejavoval
opravdivý záujem o poručiteľku, ktorý by ako jej syn prejavovať mal. V kontexte uvedeného a tiež so

zreteľom na zistené správanie sa poručiteľky počas jej náhodného stretnutia sa so žalobcom a jeho
rodinou na cintoríne v Bratislave, kedy sa nechcela k nemu pripojiť napriek tomu, že ju k sebe volali, a
teda kontakt s ním sama odmietla nemožno uzavrieť, že by samotná poručiteľka o blízky vnútorný vzťah
so žalobcom skutočne stála, a teda že by sama prejavila skutočný záujem stýkať sa so žalobcom ako
svojím dieťaťom a udržovať s ním bežný príbuzenský vzťah.

19. Pokiaľ aj žalovaný 2/ a vypočutí svedkovia V. A., B. A. P. J. A. skonštatovali, že poručiteľka sa so
žalobcom nestýkala, ani z jednej tejto výpovede nevyplynulo, že by poručiteľku nezáujem jej syna aj
hlbšie citovo trápil, respektíve takýto stav ich vzájomných vzťahov sa jej osobne citovo dotýkal a vadil by
jej a že by sa sama pokúšala tento kontakt nejakým spôsobom obnoviť. Poukázal na to, že z uvedených

výpovedímožnovyabstrahovať,žezmienkaporučiteľkyožalobcovipredtýmitoosobamivyznievalavždy
skôr ako kritika jeho osoby a prejav jej vlastného zanevretia k nemu, ale ani z jednej tejto výpovede nijako
nebolo zrejmé, že by toto ochladenie vzájomného vzťahu spôsobil a zavinil práve žalobca, ale práve
naopak, z ďalších výpovedí sporových strán (žalobcu) a svedkov (priateľky poručiteľky P. Y., manželky
žalobcu V. A. a syna žalobcu V. A.) možno usúdiť, že do značnej miery k takémuto stavu prispela,

respektíve ho vyvolala aj samotná poručiteľka. Dodal, že žalobca ihneď, ako sa dozvedel o tom, že jeho
matka (poručiteľka) je v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu v decembri 2019 v nemocnici, vycestoval
za ňou do Bratislavy a zaujímal sa o ňu, ponúkol jej osobnú starostlivosť uňho doma a po tom, ako
sa v rámci konzultácií s ošetrujúcim lekárom poručiteľky dozvedel, že bude nevyhnutné poskytovanie
sústavnej celodennej starostlivosti a opatery, zabezpečil poručiteľke miesto v domove dôchodcov vo

Veľkom Krtíši, kde pracovala aj jeho manželka V. A. ako zdravotná sestra (čo v konaní ako svedkyňa
potvrdila) a ktoré bolo miestom jeho bydliska a pracoviska, kde by ju popri svojom zamestnaní mohol
častejšie a pravidelnejšie navštevovať. Z tohto konania žalobcu, ktoré v čase, kedy poručiteľka pomoc
skutočne a objektívne potrebovala (t. j. ku koncu roka 2019) sa žalobca ako osoba nejavil, že by bol vo
vzťahu k svojej matke trvalo ľahostajný, nevšímavý, nezajímajúci sa o ňu a ignorujúci jej osobu a potreby.

20. Na základe vyššie uvedených skutočností, za použitia § 192, § 194 ods. 1, ods. 3 C. m. p., § 460,
§ 461, § 469a ods. 1, ods. 3, § 473 ods. 1 a § 476 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 137 písm.
d) C. s. p. súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvody vydedenia žalobcu uvedené poručiteľkou D.A. v listine o vydedení zo dňa 18.10.2018, spočívajúce v neposkytnutí potrebnej pomoci v zmysle §
469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka a v trvalom neprejavovaní opravdivého záujmu v zmysle §
469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka nie sú dané, a teda vo vzťahu k žalobcovi neboli splnené

podmienky vydedenia, z čoho potom vyplynulo, že žalobcovi v konaní o dedičstve po poručiteľke ako jej
synovi svedčí dedičské právo, preto žalobe v časti o určenie, že žalobca je dedičom po svojej matke, ako
opodstatnenej vyhovel a v časti o určenie právnej skutočnosti spočívajúcej v neplatnosti predmetného
závetu a listiny o vydedení žalobu ako procesne neprípustnú podľa
§ 137 písm. d) C. s. p. zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s

§ 255 ods. 2 C. s. p., pretože každá zo sporových strán mala vo veci úspech len čiastočný. Žalobca
mal v časti konania o určenie, že je dedičom po poručiteľke plný procesný úspech. Žaloba vo zvyšku,
t. j. v časti o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení, ktoré posudzoval ako jedno „zložené“
právne konanie, zachytené v jednej a tej istej notárskej zápisnici, bola zamietnutá, čo treba považovať za
procesný úspech žalovaných 1/ a 2/. Porovnaním čiastočných úspechov vyplynulo, že v rozhodovanom
spore mala každá sporová strana procesný úspech rovnaký, a preto podľa § 255 ods. 2 C. s. p. rozhodol

tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

21. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku podal žalovaný 2/ odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, eventuálne zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.)

bola námietka, že neboli splnené procesné podmienky, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

22. Namietal, že napadnutý rozsudok je vo vyhovujúcom výroku nesprávny, neudržateľný a trpí
neodstrániteľnými vadami, keďže bolo rozhodnuté výrokom, o ktorom nie je možné rozhodnúť súdom v
konaní podľa C. s. p., ale prislúcha na rozhodnutie notára ako súdom povereného súdneho komisára
v konaní podľa § 158 a nasl. C. m. p.. Bol názoru, že ak súd prvej inštancie určil, že žalobca je

dedičom po poručiteľke, rozhodol o právnej otázke. Argumentoval, že súd v konaní podľa C. s. p. je
oprávnenýrozhodovaťvýlučneoskutkovejotázkeaoprávnychotázkachakojeajotázkaokruhudedičov
vrátane určenia, kto je dedičom po poručiteľke, prislúcha rozhodovať výlučne notárovi ako poverenému
súdnemu komisárovi v konaní podľa § 158 a nasl. C. m. p.. Dal do pozornosti, že o vadu konania
na súde prvej inštancie v podobe nedostatku príslušnosti súdu ide v prípade, keď v konaní neboli

dodržané ustanovenia o vecnej príslušnosti, osobitnej výlučnej miestnej príslušnosti alebo kauzálnej
príslušnosti. Pokiaľ teda v konaní rozhodoval samosudca o právnej otázke, ktorá bola predmetom
vyhovujúceho výroku napadnutého rozsudku a o ktorej prislúcha rozhodovať výlučne notárovi ako
súdnemu komisárovi, ide o porušenie vecnej príslušnosti, preto je napadnutý rozsudok právne
neudržateľný, keďže nerozhodoval vecne príslušný súd. Ak nebolo rozhodnutie vydané zákonným

sudcom, t. j. nerozhodoval notár ako súdny komisár v konaní podľa C. m. p., ale súd prostredníctvom
samosudcu v konaní podľa C. s. p., ide o vadu nesprávneho obsadenia súdu.

23. Bol názoru, že súd prvej inštancie síce aplikoval správnu právnu normu, nesprávne ju však
interpretoval ak pripustil, aby predmetom sporového konania vychádzajúceho z § 194 C. m. p. bola

otázka právna. Dôvodil, že mal správne uvedenú otázku posúdiť tak, že nie sú splnené procesné
podmienky z dôvodu neexistencie príslušnosti o uvedenej otázke rozhodnúť, a to napriek tomu, že
otázku fakticky nesprávne formuloval samotný súdny komisár v konaní o dedičstve podľa C. m. p.. Mal
za to, že pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol o právnej otázke, o ktorej mu neprináleží rozhodovať, došlo
nesprávnym postupom súdu k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Žalobcovi nemohlo

byť odopreté právo na súdnu ochranu a prístup na súd, keďže tento si tieto práva uplatnil v konaní
o dedičstve vedenom pred notárom ako súdnym komisárom, ktorý vykonáva úkony v postavení súdu
prvej inštancie a pokiaľ notár ako súdny komisár nesprávne formuloval v uznesení podľa § 194 C.
m. p. spornú skutkovú otázku, čím odkázal žalobcu na uplatnenie nesprávne formulovanej určovacej
žaloby, nejde o odopretie práva na súdnu ochranu žalobcu. Podotkol, že podľa § 40 ods. 1 zákona č.

323/1992 Zb., ak osobitný zákon neustanovuje inak, notár zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil
on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Osobitným zákonom je zákon
č. 514/2003 Z. z., ktorý umožňuje žalobcovi uplatniť svoj nárok na náhradu škody v ňom predvídaným
postupom, spôsobeným nesprávnym naformulovaním žaloby o určenie spornej skutočnosti. Zdôraznil,že ak súd prvej inštancie rozhodol o právnej otázke v konaní podľa C. s. p., ktorú nebol oprávnený
riešiť, týmto nesprávnym postupom došlo (i) k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu a zároveň
(ii) rozhodoval nepríslušný súd, (iii) došlo nesprávnym postupom súdu prvej inštancie k porušeniu jeho

práva na spravodlivý súdny proces, (iv) rozhodoval nesprávne obsadený súd, a (v) súd prvej inštancie
vec nesprávne právne posúdil.

24. Namietal aj záver súdu prvej inštancie o neexistencii dôvodov vydedenia uvedených v listine o
vydedení zo dňa 18.10.2018. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.11.2008, sp. zn.

5Cdo/239/2009, podľa ktorého z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v písmenách a) a b) vyplýva,
že na ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch
poručiteľa a potomka. Pri úvahe, či ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle § 469a ods.
1 písm. b) Občianskeho zákonníka, je významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä či
tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen vzťahu predstieraného, formálneho.
Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z

osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom
pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v
§ 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča
prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, najmä, či potomkovi v
prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany

potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Z ustálenej judikatúry
slovenských súdov mal za zrejmé, že vylúčenie potomka z okruhu dedičov v dôsledku vydedenia je
možnélenzatakýzákonnýdôvod,ktorýexistovalvčaseprejavuporučiteľovejvôleovydedení(rozsudok
Najvyššieho súdu zo dňa 29.2.2012,
sp. zn. 2Cdo/109/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.6.2020, sp. zn. 6Cdo/98/2018),

teda dôvod vydedenia uvedený v listine o vydedení a v závete sa posudzuje k dátumu spísania tohto
dokumentu, t. j. ku dňu 18.10.2018. Dôvodil, že poručiteľka v listine o vydedení a v závete uviedla, že
takétokonaniežalobcuevidujeodroku2005apretomalzato,žerozhodnéobdobiepreurčeniedôvodov
vydedenia je od roku 2005 až do 18.10.2018.

25. V nadväznosti na uvedené rozporoval tvrdenie súdu prvej inštancie, že sa nepreukázalo, že by
žalobca odmietol poskytnúť pomoc poručiteľke v starobe, chorobe alebo inej závažnej situácii, nakoľko
nie žalovaný 2/ v mene poručiteľky má niesť dôkazné bremeno spôsobom preukazovania, z akých
konkrétnych situácií poručiteľka vydedila žalobcu, ale práve žalobca musí uniesť dôkazné bremeno a
preukázať, že sa do doby spísania listiny o vydedení a závetu, t. j. do 18.10.2018, zaujímal o poručiteľku

a prejavoval aspoň ochotu a záujem jej pomôcť v činnostiach, keď to preukázateľne potrebovala. Mal za
to, že žalobca takéto dôkazy nepredniesol, a preto neuniesol dôkazné bremeno. Uviedol, že žalobca sa
síce snažil preukázať, že o poručiteľku javil záujem tým, že sa s poručiteľkou snažil telefonicky spojiť, na
preukázanie tejto skutočnosti však nepredložil žiadne dôkazy. Žalobca neuniesol v tejto časti dôkazné
bremeno, keďže vzhľadom na jeho záujem na výsledku sporu je zrejmé, že ide o výlučne účelové a

zavádzajúce tvrdenia, ktoré neboli v konaní riadne z navrhnutých a vykonaných dôkazov preukázané.
V tejto súvislosti poukázal na už uvádzaný rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.11.2008, sp.
zn. 5Cdo/239/2009. Zároveň bol názoru, že vzhľadom na vyššie vymedzené rozhodné obdobie súd
prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, pretože vzťahy medzi žalobcom a poručiteľkou po
18.10.2018 sú pre predmetné konanie právne irelevantné a na dôvodoch vydedenia nemôže nič zmeniť

ani skutočnosť, že k úmrtiu poručiteľky došlo až dňa 13.12.2019. Pokiaľ teda žalobca počas celého
konania argumentoval práve s poukazom na skutočnosti, ktoré sa medzi ním a poručiteľkou udiali po
dátume spísania listiny o vydedení a závetu, zdôraznil, že na tieto sa neprihliada.

26. Mal za to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca nemal blízky vzťah s poručiteľkou

a že poručiteľka z dôvodu ochladenia vzťahov nemala aj z dôvodu správania sa samotného žalobcu
riadnu možnosť prejavovať o neho skutočný záujem alebo žalobcu navštevovať. Neprejavovanie záujmu
poručiteľky o žalobcu nebolo tak zavinené výlučne poručiteľkou, ale podieľal sa na ňom významnou
mierou aj žalobca, preto možno spravodlivo žiadať, aby niesol zákonné dôsledky vydedenia, pričom
dodal, že žalobca sa nestaral ani o neho, tak je oprávnené konštatovať, že sa značne pričinil o tom, že

došlo k ochladnutiu vzťahov s poručiteľkou. Poznamenal, že v súkromnom práve sa uplatňuje výklad v
prospech platnosti právneho úkonu, preto ak to súd prvej inštancie takto neurobil, porušil jeho právo na
spravodlivý proces. Poukázal tiež na skutočnosť, že žalobca tvrdil, že po odcestovaní do Veľkého Krtíša,
kdesrodinoubývalapracoval,volávalporučiteľkeanavštevovalju,keďtobolomožné.Vdanejsúvislostinamietal tvrdenie súdu prvej inštancie, že práve poručiteľka sama iniciatívne netelefonovala žalobcovi,
pričom toto považoval za neprípustné obracanie dôkazného bremena. Argumentoval, že tvrdenie
žalobcu o telefonátoch poručiteľke a návštevách u nej žalobca nijako nepreukázal (napr. výpisom

hovorov)aninenavrholvykonaťtakýtodôkaz,čímbyjasnedeklarovalsvojzáujemoporučiteľku.Naopak
vo svojej výpovedi uviedol, že dovolenky v období medzi rokmi 2005 až 2019 trávil doma, na rybách,
navštevoval dcéru, nezmienil sa však kedy a koľko krát navštívil poručiteľku v jej byte v Bratislave a teda
neuniesol dôkazné bremeno.

27. Vzniesol aj výhradu protichodnosti výrokov v napadnutom rozsudku a ich vzájomnej rozpornosti,
nakoľko prvý výrok týkajúci sa určenia žalobcu ako dediča po poručiteľke je založený na tom, že dôvody
vydedenia nie sú dané, čo znamená, že žalobca nebol platne vydedený a má sa s ním konať ako
s dedičom; druhý výrok týkajúci sa zamietnutia návrhu na určenie neplatnosti znamená, že listina o
vydedeníjeacontrarioplatná,t.j.vydedeniejeplatnéažalobcabynemaldediť.Uviedol,ženiejezrejmé,
ako mohol súd prvej inštancie konštatovať platnosť listiny o vydedení a závetu a súčasne konštatovať, že

dôvody na vydedenie nie sú dané napriek tomu, že dôvody sú obsahovou náležitosťou nevyhnutnou pre
platnosť listiny o vydedení a závetu a teda takéto tvrdenie je nelogické. Mal za to, že súd prvej inštancie
si neuvedomil dopad svojho rozporného rozsudku pre ďalší procesný postup dedičského súdu a na
postavenie sporových strán a v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/00,
podľa ktorého zásada iura novit curia neznamená len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň

vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu
alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv. Záverom uviedol, že
žalobcahodnovernenepreukázalexistenciuzáujmuoporučiteľkuadôvodyneplatnostilistiny,vydedenie
teda bolo oprávnené, preto ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že listina o vydedení a závet sú
neplatné, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

28. Žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného 2/ žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Zdôraznil, že žalovaný 2/ nenamietal vykonanie dôkazov, ich zákonnosť a
legálnosť, ani to, že by súd prvej inštancie nejaké dôkazy nevykonal a nenapadol ani výrok o trovách.
Poukázal tiež na to, že žalovaná 1/ odvolanie nepodala. Uviedol, že pokiaľ sa týka podanej žaloby,

spravoval sa uznesením súdu v dedičskom konaní, ktoré nebolo napadnuté opravným prostriedkom zo
žiadnej strany, a ktorým bol odkázaný na podanie žaloby. Dedičský súd prerušil konanie o dedičstve a
uložil mu, aby v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia podal na Okresnom súde Bratislava III proti
dedičom zo závetu žalobu o určenie, že je po poručiteľke dedičom zo zákona, pričom žalobu podal v
stanovenej lehote. Poznamenal, že pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol o tom, že zamietol časti žaloby,

ani jeden z účastníkov nepodal voči takémuto rozhodnutiu opravný prostriedok a teda sa má za to, že
v tejto veci bolo v označenej časti meritórne a právoplatne rozhodnuté. Bol názoru, že je legitímnym
právom zákonného dediča, ak dospeje k presvedčeniu, že závet poručiteľky a listina o vydedení nie sú
v súlade so zákonom, aby vec riešil prostredníctvom súdu, kde bolo spochybnené to, či takýto závet
je platný z hľadiska toho, že poručiteľka sa preukázala neplatným občianskym preukazom, ktorý bol

nahlásený ako stratený a takisto z hľadiska toho, či vôbec bola schopná vykonať cestu k notárovi a takýto
závet podpísať. Prostredníctvom svedkov súd prvej inštancie nadobudol obraz o osobe poručiteľky a
jej špecifickej povahe, ako aj o jej správaní sa k rodinným príslušníkom a tieto výsledky dokazovania
aplikoval pri rozhodnutí vo veci samej. Mal za to, že odvolanie žalovaného 2/ je výlučne špekulatívne a
vychádza z toho, že žalovaný 2/ pokladá napadnutý výrok súdu prvej inštancie za výrok, o ktorom nie je

možné rozhodnúť v konaní podľa C. s. p.. Takýto postoj označil za rozporuplný, pretože tieto skutočnosti
neboli namietané v pôvodnom dedičskom konaní a žalobca bol viazaný uznesením, aby takúto žalobu
podal. K argumentácii žalovaného 2/ vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu skutkového stavu uviedol,
že žalovaný 2/ len zopakoval argumenty z konania pred súdom prvej inštancie.

29. Žalovaný 2/ v odvolacej replike zotrval na argumentácii uvedenej v odvolaní, že rozsudok je
nesprávny a nezákonný. Uviedol, že nepodanie odvolania žalovanou 1/ nemá na možnosť podania
odvolania žalovaným 2/ žiadny vplyv. Žalobca vo vyjadrení nijako priamo nerozporoval skutočnosť, že
v prípade vydedenia ako jednostranného právneho úkonu sa dôvody vydedenia, taxatívne definované
v § 469a Občianskeho zákonníka, posudzujú k dobe, kedy bol tento právny úkon urobený. Namietal,

že súd prvej inštancie skúmal vzťahy medzi žalobcom a poručiteľkou po 18.10.2018, ktoré obdobie už
bolo pre predmetné konanie právne irelevantné. Opätovne poukázal na to, že podľa ustálenej judikatúry
musí dôjsť k takémuto relevantnému správaniu, zakladajúcemu dôvod pre vydedenie potomka ešte pred
spísaním listiny o vydedení, pričom žalobca počas celého konania argumentoval skutočnosťami, ktorésa medzi ním a poručiteľkou udiali po dátume spísania listiny o vydedení a závetu, na ktoré sa v zmysle
platného práva a ustálenej judikatúry neprihliada. Doplnil, že žalobca nepreukázal, že sa o poručiteľku
zaujímal a mal aspoň ochotu jej pomáhať v činnostiach, keď to preukázateľne potrebovala. Naopak mal

za to, že viaceré dôkazy vychádzajúce z osobnostných charakteristík žalobcu (napr. zatajenie existencie
žalovaného 2/ svojmu druhému synovi a žalovanej 1/) preukázali veľký podiel žalobcu na vzniknutej
situácii.

30. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že žalovaný 2/ nespochybnil dôkazy, ktoré vykonal súd prvej

inštancie, pričom v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nevzniesol ani námietku nepríslušnosti
súdu na konanie s tým, že žalobca podal žalobu v stanovenej lehote a výlučne na základe uznesenia
súdu, ani nevzniesol námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi a tieto skutočnosti začal uvádzať
len v odvolacom konaní. Súdny spor trvá už niekoľko rokov, pričom poručiteľka videla žalovaného 2/
len jeden krát v živote, nemala na neho telefonický kontakt, nevedela ani jeho bydlisko a tento sa
o poručiteľku nezaujímal, len v súčasnej dobe presadzuje svoje právo dediť, ktoré síce vychádza z

určitej prejavenej vôle poručiteľky, avšak z morálneho aspektu možno konštatovať, že vzhľadom na
zdravotný stav poručiteľky a jej povahové vlastnosti sa jednalo o určitý exces, ktorý vychádzal z citového
rozpoloženia menovanej. V konaní pritom bolo preukázané, že žalobca mal snahu kontaktovať sa s
poručiteľkou, ktorá túto snahu odmietala a nikdy sa nestalo, že by potrebovala pomoc, ktorú by jej
odmietal.

31. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného 2/ bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani

dôležitý verejný záujem, rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil
(§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.9.2025 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).

32. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

33. Pretože sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
konštatuje správnosť jeho dôvodov. Vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalovaného 2/ o

nenaplnení procesných podmienok na prejednanie veci z dôvodu nesprávne formulovaného petitu, o
neskúmaní dôvodov vydedenia v relevantnom období, o nepreukázaní starostlivosti a záujmu žalobcu
o poručiteľku, ako aj o rozpornosti žalovaných výrokov odvolací súd podotýka, že ide v celom rozsahu o
nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností
vedúcich k vyhoveniu žalobe v časti určenia, že žalobca je dedičom po poručiteľke.

34. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení
strán konania. S argumentami strán konania sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal, uviedol
prečo na ne neprihliadol a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti

vyplývajúce z vykonaného dokazovania, objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

35. Hodno uviesť, že Civilný sporový poriadok vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá
vyplývazústavnéhoprincípunezávislostisúdov(Čl.46ÚstavySR).Toznamená,žezáver,ktorýsisudca
urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho

vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Predmetom odvolacieho prieskumu
nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy
„zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov
je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu.

36. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak
pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického
myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom
prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinudôkazných prostriedkov, prípadne či ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného
hodnotenia) iný dôkaz, resp. zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.

37. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio juris). Ich riešeniu
predchádzariešenieskutkovýchotázok(qustiofakty),tedazistenieskutkovéhostavu.Právneposúdenie
je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej

normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil,
prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci preto
nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou
spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej
aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.

38. S poukazom na uvedené právne východiská ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku
žalovaného 2/ o nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení, ktoré viedli
súd prvej inštancie k záveru o prípustnosti žaloby v časti určenia, že žalobca je dedičom ako aj k
záveru o nepreukázaní dôvodov vydedenia, keď žiadne pochybenie zo strany súdu prvej inštancie pri
skutkových zisteniach a právnom posúdení žalobcom uplatneného nároku zo strany súdu prvej inštancie

nezaznamenal.

39. Na podporu záverov súdu prvej inštancie, v súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného 2/,
ktorý namietal formuláciu petitu žaloby (určenie, že žalobca je dedičom po poručiteľke) s ohľadom
na § 194 C. m. p. odvolací súd považuje za podstatné, že žalobný návrh bol vymedzený uznesením

dedičského súdu, z ktorého obsahu pre žalobcu vyplývala povinnosť podať žalobu na určenie, že je
dedičom po poručiteľke. Napriek tomu, že takto formulované určenie v sebe zahŕňa aj právne posúdenie,
z obsahu žaloby (aj s ohľadom na žalované určenie neplatnosti listiny o vydedení a závetu poručiteľky)
bolo zrejmé, čoho sa (skutkovo) žaloba týka a čo sa ňou sleduje.

40. Je potrebné uviesť, že uznesenie dedičského súdu je uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť
a tým sa stalo záväzným a právne nezmeniteľným a rozsah subjektívnych účinkov záväznosti
predmetného uznesenia sa nepochybne vzťahuje tak na žalobcu, ktorý bol povinný podať žalobu v
určenomznení,akoajnaorgányverejnejmoci.Bezohľadunaskutočnosť,žedanéuznesenievymedzilo
otázku, ktorá zahŕňa aj právne posúdenie, a teda nie je orientované iba na autoritatívne zistenie

skutkových okolností relevantných pre ďalší postup súdu v dedičskom konaní, toto uznesenie bolo
nepochybne pre žalobcu záväzné, v dôsledku čoho nemal možnosť uváženia, aký typ žaloby podá, ale
bol povinný postupovať podľa jeho obsahu (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2010,
sp. zn. 6Cdo/81/2010, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2024, sp. zn. 5Cdo/116/2023,
ktorý prešiel aj testom ústavnosti v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn.

IV. ÚS 644/2024).

41. Záväznosť predmetného uznesenia dedičského súdu sa vzťahuje aj na súd v civilnom sporovom
konaní, ktorý by zamietnutím takto podanej žaloby len z formálnych dôvodov formulácie petitu odoprel
právo žalobcovi na prístup k spravodlivosti, tak ako to uviedol aj súd prvej inštancie, pričom by bolo

aj v rozpore s princípom právnej istoty, ak by zásadným spôsobom revidoval právoplatné rozhodnutie
dedičského súdu v konkrétnej veci. Neobstojí preto námietka žalovaného 2/ o porušení jeho práva na
spravodlivý proces pre prejednanie takto formulovanej žaloby, ani o nenaplnení procesných podmienok,
či rozhodovaní vylúčeného sudcu, resp. nesprávne obsadeného súdu, keď vzhľadom na skutočnosť, aký
zásah do práv žalobcu by predstavovalo zamietnutie žaloby pre nesprávne vymedzený petit, nemožno

prijať argumentáciu žalovaného 2/, že takýto zásah by bol dostatočne sanovaný zodpovednosťou notára
v zmysle zákona č. 323/1992 Zb. (Notársky poriadok), resp. zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

42. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že žalovaný 2/ ako účastník dedičského konania

mohol namietať výrok, ktorým dedičský súd odkázal žalobcu na podanie civilnej žaloby a teda mohol
využiť opravný prostriedok proti danému uzneseniu, pričom ak túto možnosť nevyužil, nie je možné
uvedené dôvody relevantne namietať v odkázanom konaní.43. Pre posúdenie určenia, že žalobca je dedičom po poručiteľke bola podstatnou otázka existencie
dôvodov vydedenia uvedených poručiteľkou v listine o vydedení zo dňa 18.10.2018. Vo vzťahu k
námietkežalovaného2/,ktorýrozporovalskutkovézisteniesúduprvejinštancie,žežalobcavskúmanom

období telefonicky občasne kontaktoval poručiteľku, čím prejavoval svoj záujem o ňu odvolací súd
uvádza, že preukázanie uvedeného tvrdenia nemožno podmieňovať výlučne dôkazom v podobe
zoznamu hovorov ako to namietal žalovaný 2/ (pričom tento vzhľadom na časový odstup už ani nemusí
byť k dispozícii).

44. Taktiež vzhľadom na skutočnosť, že poručiteľka neuviedla konkrétne okolnosti, za ktorých
potrebovala pomoc žalobcu, ktorá jej nemala byť poskytnutá (ako to uviedla v listine o vydedení zo
dňa 18.10.2018), treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, v zmysle ktorej nemožno žalobcu
zaťažiť bremenom preukázania neexistencie poručiteľkou nijako nešpecifikovaných situácií, v ktorých
potrebovala pomoc. Neobstojí preto ani argumentácia žalovaného 2/, že bolo na žalobcovi, aby
preukázal, že sa o poručiteľku v rozhodnom období zaujímal a prejavoval ochotu a záujem jej pomôcť

keď to preukázateľne potrebovala.

45. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že obe strany konania na podporu svojich tvrdení navrhli
viaceré dôkazy, ktoré aj súd prvej inštancie vykonal (listinné dôkazy, výsluchy svedkov aj strán konania).
Vyhodnotením jednotlivých dôkazov samostatne ako aj vo vzájomných súvislostiach dospel potom súd

prvej inštancie k záveru, že dôvody vydedenia žalobcu uvedené poručiteľkou D. A. v predmetnej listine
o vydedení, spočívajúce v neposkytnutí potrebnej pomoci v zmysle § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho
zákonníka a v trvalom neprejavovaní skutočného záujmu v zmysle § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho
zákonníka nie sú dané, pričom odvolací súd konštatuje, že tieto závery neodporujú pravidlám logického
myslenia a obsahu vykonaného dokazovania.

46. V nadväznosti na odvolaciu argumentáciu týkajúcu sa vydedenia žalobcu odvolací súd zároveň
konštatuje, že hoci to súd prvej inštancie výslovne nevyjadril, z obsahu napadnutého rozhodnutia (viď
odsek 15.2) je zrejmé, že dôvody vydedenia skúmal v čase, kedy boli predmetná listina o vydedení
a aj závet spísané a tiež v období predchádzajúcom tomuto spísaniu, pričom udalosti po spísaní

predmetných dokladov (zhoršenie zdravotného stavu poručiteľky, jej hospitalizácia a následná reakcia
žalobcu) uviedol len „nad rámec“ uvedeného posúdenia, na dokreslenie prijatých záverov, čo aj výslovne
vyjadril (viď odsek 25 napadnutého rozhodnutia) keď uviedol, že uvedené skutočnosti považoval
potrebné dodať pre úplnosť (posúdenia).

47. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku o rozpornosti pôvodne žalovaných výrokov o
neplatnosti závetu a listiny o vydedení s výrokom, ktorým sa žalobca domáhal určenia, že je dedičom po
poručiteľke, nakoľko žaloba v časti o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení bola zamietnutá len
pre nedostatok naliehavého právneho záujmu bez toho, aby sa súd prvej inštancie samostatne meritórne
zaoberal (ne)existenciu práva alebo právneho vzťahu medzi stranami v konaní (keď otázku danosti

dôvodov vydedenia ako predbežnú posudzoval v rámci rozhodovania o určení, že žalobca je dedičom
po poručiteľke) a preto zamietnutie v tejto časti neznamená potvrdenie súdu prvej inštancie o platnosti
daných listín. Uvedené potvrdzuje aj ustálená súdna prax najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej v
prípade zamietnutia žaloby pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu nejde o rozhodnutie, ktoré
by zakladalo prekážku právoplatne rozhodnutej veci pre novú určovaciu žalobu (uznesenie Najvyššieho

súdu SR zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 7Cdo/26/2010).

48. Pretože žalovaný 2/ v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by boli
spôsobilé zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vo výroku vecne správny potvrdil.

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní
plný úspech, priznal proti žalovanému 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).