Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/210/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617206630
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5617206630.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu K. V., narodeného D., T., zastúpeného advokátkou
JUDr. Dagmar Burdovou, Liptovský Mikuláš, Garbiarska 2583, za účasti intervenientov 1/ Y. V.,
narodeného D., N., 2/ L. V., narodenej D., N., obaja zastúpení advokátkou JUDr. Katarínou Geškovou,
PhD., Liptovský Mikuláš, Námestie osloboditeľov 65/6, proti žalovaným 1/ K. V., narodenému D., M.,
2/ CREDITORS s. r. o., Bratislava, Mozartova 27, IČO: 43 891 870, zaniknutému 22. augusta 2019,

3/ Treky s. r. o., Žilina, Borová 3204/30, IČO: 50 343 696, 4/ K. V., narodenému D., F., žalovaní 1/ a
4/ zastúpení Consilior Iuris s. r. o., Bratislava, Radlinského 51, IČO: 47 231 157, o určenie neplatnosti
dražby, vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 20C/37/2017, o dovolaní žalobcu a
intervenientov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. júna 2019 sp. zn. 9Co/97/2019, takto

r o z h o d o l :

Konanie o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. júna 2019 sp. zn. 9Co/97/2019 voči
žalovanému 2/ z a s t a v u j e .

Rozsudok Krajského súdu v Žiline 27. júna 2019 sp. zn. 9Co/97/2019 z r u š u j e a vec mu vracia
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej ako „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 12.
apríla 2018 č. k. 20C/37/2017-304 zamietol žalobu s tým, že žalovaným 1/ až 4/ priznal náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal určenia,
že dobrovoľná dražba, ktorej predmetom bol byt č. XX na T. poschodí, vchod XX, bytového domu
súpisné č. XXXX, postaveného na pozemku parcely registra C-KN, evidovaný na katastrálnej mape,
parcelné č. 5269/76, spolu s podielom na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu o
veľkosti 7200/398880-ín, nehnuteľnosti vedené na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš, katastrálnom
odbore, na LV č. XXXX, pre katastrálne územie N. (ďalej len „nehnuteľnosti“), a ktorého vlastníkom v

spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/2-ica k celku je žalobca, vykonaná žalovaným 2/ ako dražobníkom
dňa 28. júna 2017 o 12.00 hod. na Notárskom úrade JUDr. Ondreja Ďuriača, Rajská 3, Bratislava, na
návrh žalovaného 1/, je neplatná.
1.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, § 2 písm. a), § 7 ods. 2, § 33 ods. 2, §
21 ods. 2, 4 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,zákon o dobrovoľných dražbách“ alebo ,,ZoDD“).

1.3. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
1.4. Mal za to, že žaloba o určenie neplatnosti dražby je procesne prípustná v zmysle § 137 písm. d)
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
1.5. Žalobca sa žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 27. septembra 2017 domáhal určenia
neplatnosti dobrovoľnej dražby, ktorá sa uskutočnila dňa 28. júna 2017, teda v zákonnej lehote.
1.6. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca sa v konaní domáhal neplatnosti dražby tvrdiac,

že boli porušené ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách (§ 7 ods. 2 ZoDD), nakoľko žalovaný
1/ nemohol vyhlásiť pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pretože pohľadávka neexistovala, pričomžalovaný 1/ bol podľa § 33 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách zodpovedný za pravosť, výšku a
splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhol výkon záložného práva.
1.6.1. Podľa názoru súdu prvej inštancie ide o rozpor v tvrdených skutočnostiach žalobcu, ktoré majú byť

dôvodom neplatnosti dražby, avšak žalobca akékoľvek dotknutie na svojich právach v žalobe neuviedol,
ani v konaní netvrdil.
1.7. Zmluva o postúpení pohľadávky z 31. augusta 2015, uzavretá medzi VÚB, a. s. ako postupcom a
žalovaným 1/ ako postupníkom (ďalej len ,,zmluva o postúpení pohľadávky“) vyvracia tvrdenia žalobcu o
neexistencii pohľadávky a o tom, že žalovaný 1/ prevzal na seba záväzok dlžníka Y. V. a dobrovoľne za

neho plnil. Vzhľadom na existenciu zmluvy o postúpení pohľadávky nemožno tvrdiť, že došlo k zániku
dlhu splnením, pričom dlh mal splniť žalovaný 1/.
1.7.1. Pokiaľ sa týka výpisu z úverového účtu dlžníka Y. V. z 25. augusta 2015, z ktorého malo byť
zrejmé, že dlh bol vyplatený a v celom rozsahu zanikol, tento výpis nepreukazuje zánik pohľadávky
dlžníka Y. V. voči pôvodnému veriteľovi, VÚB, a. s. Údaje v tomto výpise ku dňu 25. augusta 2015
vysvetľuje článok III. zmluvy o postúpení pohľadávky, podľa ktorého splatnosť odplaty za postúpenie

pohľadávky je dohodnutá do 25. augusta 2015, a to spôsobom bezhotovostného prevodu na účet
postupcu. Takýmto spôsobom si splatnosť odplaty za postúpenie pohľadávky dojednali zmluvné strany.
Zo strany žalovaného 1/ teda došlo k úhrade odplaty za postúpenie pohľadávky podľa zmluvného
dojednania. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie nemal pochybnosti o existencii pohľadávky
žalovaného 1/, ktorý sa stal záložným veriteľom zo zmluvy o poskytnutí úveru HypoPôžička č. G. z

3. februára 2006 práve uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky s pôvodným veriteľom, VÚB, a.
s. Žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o nedostatku legitimácie žalovaného 1/ na výkon záložného
práva, čo bolo konštatované aj v konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn.
10C/208/2016.
1.7.2. Súd prvej inštancie nezistil v prípade uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky rozpor s dobrými

mravmi, pričom intervenienti (dlžníci Y. V. a L. V.) sa dostali do omeškania s úhradou splátok úveru ešte
v roku 2009. Následne na to pôvodný veriteľ oznámil dlžníkom v roku 2010 začatie výkonu záložného
práva. Od uvedeného času až do postúpenia pohľadávky dlžníci neusporiadali svoje vzťahy s pôvodným
veriteľom tak, aby zabránili realizácii záložného práva.
1.7.3. Žalovaný 1/ pri preukazovaní toho, ako dospel k celkovej sume pohľadávky, sa odvolal na

dojednania zmluvy o úvere a príslušenstvo pohľadávky vyčíslil podľa zmluvných dojednaní (úrok 8,3
% ročne) a cenníka VÚB, a. s. platného v čase uzavretia zmluvy (úrok z omeškania 2 % mesačne z
dlžnej sumy), preto nemožno uzavrieť, že by bola zmluva o postúpení pohľadávky zo strany žalovaného
1/ uzavretá v rozpore s dobrými mravmi. S pohľadávkou prešli na žalovaného 1/ všetky práva s ňou
spojené. Vyčíslenie príslušenstva pohľadávky, ktoré uskutočnil žalovaný 1/ by mal právo uskutočniť aj

pôvodný veriteľ (VÚB, a. s.), keďže žalovaný 1/ vychádzal iba zo zmluvy o úvere a cenníka VÚB, a. s.
platného v čase uzavretia zmluvy. Tvrdenie žalobcu, že konanie žalovaného 1/ a 4/ bolo zamerané na
jediný cieľ, získanie väčšieho podielu z dedičstva, ako by mu patril, neobstojí. Žalobcom prezentované
narušenérodinnévzťahynemôžubyťdôvodomnato,abysakonaniejednejstranysporudalopovažovať
za konanie v rozpore s dobrými mravmi.

1.7.4. Pohľadávka bola postúpená na žalovaného 1/ spolu s príslušenstvom a všetkými právami s ňou
spojenými. Podľa § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,OZ“
alebo ,,Občiansky zákonník“) s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s
ňouspojené,tedaajzáložnéprávozabezpečujúcepostupovanúpohľadávku.Pokiaľžalovaný1/pristúpil
kvýkonuzáložnéhopráva,malnatolegitimitu,keďžezáložnýveriteľjeoprávnenýuspokojiťsazozálohu

bez toho, aby sa musel spoliehať, že úhradu svojej pohľadávky vymôže z ostatného majetku dlžníka.
K vyhláseniu úveru za splatný došlo listom z 11. marca 2010 a k realizácii záložného práva nakoniec
pristúpil už v roku 2009 a 2011 pôvodný veriteľ (VÚB, a. s.). Od oznámenia o začatí výkonu záložného
práva do samotného návrhu na dražbu a vykonania dražby uplynulo niekoľko rokov a dlžníci neurobili
nič, aby túto situáciu zvrátili, preto výkon záložného práva nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi.

1.7.5. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca namietal porušenie zákona o dobrovoľných dražbách, a
to konkrétne ustanovenia § 7 ods. 2 ZoDD v súvislosti s vyhla´sením zˇalovane´ho 1/ ako za´lozˇne
´ho veritelˇa o pravosti, vy´sˇke a splatnosti pohlˇada´vky ako pra´vneho za´kladu pre uzˇ vykonanu´
opakovanu´ dobrovolˇnu´ drazˇbu s poukazom na to, zˇe zˇalobcovi nebolo zrejme´, aky´m spo^sobom
zˇalovany´ 1/ dospel k ním deklarovanej celkovej vy´sˇke dlhu. Podľa názoru súdu prvej inštncie, ak

by aj vy´sˇka pohlˇada´vky nebola stanovena´ spra´vne, nezaklada´ to neplatnostˇ drazˇby, ale len
mozˇnostˇ žalobcu doma´hatˇ sa na´hrady sˇkody. Podlˇa ustanovenia § 7 ods. 2 ZoDD je navrhovatelˇ
drazˇby povinny´ pi´somne vyhla´sitˇ, zˇe predmet drazˇby je mozˇne´ drazˇitˇ. Ak je navrhovatelˇom
drazˇby za´lozˇny´ veritelˇ, je povinny´ pi´somne vyhla´sitˇ aj pravostˇ, vy´sˇku a splatnostˇ pohlˇada´vky,pre ktoru´ sa navrhuje vy´kon za´lozˇne´ho pra´va. Z uvedene´ho vyply´va, zˇe v pri´pade predmetnej
opakovanej drazˇby pra´vnym za´kladom pre jej realiza´ciu bolo pi´somne´ vyhla´senie za´lozˇne´ho
veritelˇa (zˇalovane´ho 1/) o pravosti, vy´sˇke a splatnosti pohlˇada´vky, pre ktoru´ navrhol vy´kon za

´lozˇne´ho pra´va, pricˇom za spra´vnostˇ predmetne´ho vyhla´senia zodpoveda´ za´lozˇny´ veritelˇ
titulom osobitnej zodpovednosti, tak ako to vyply´va z § 33 ods. 2 ZoDD. Žalovaný 2/ ako vykona´vatelˇ
drazˇby nema´ mozˇnostˇ a ani za´konnu´ povinnostˇ overovatˇ pravostˇ, vy´sˇku a splatnostˇ pohlˇada
´vky, pre ktoru´ drazˇbu vykona´va a musi´ vycha´dzatˇ z prezumpcie jej spra´vnosti, kedˇzˇe za´kon
expressis verbis taku´to povinnostˇ drazˇobni´kovi neuklada´. Stanovuje len povinnostˇ navrhovatelˇovi

drazˇby urobitˇ take´to vyhla´senie v zmluve o vykonani´ drazˇby a žalovaný 1/ ako navrhovatelˇ drazˇby
si tu´to povinnostˇ v posudzovanej veci splnil. Súd prvej inštancie mal za to, že nemozˇno namietatˇ
neplatnostˇ drazˇby z do^vodu, resp. nespra´vnosti vyhla´senia za´lozˇne´ho veritelˇa o pravosti, vy
´sˇke a splatnosti pohlˇada´vky, pre ktoru´ navrhoval vy´kon za´lozˇne´ho pra´va. Na´mietku žalobcu, zˇe
pokialˇ je stanovena´ vy´sˇka pohlˇada´vky nespra´vna, ma´ ta´to skutocˇnostˇ za na´sledok neplatnostˇ
drazˇby, potom súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedo^vodnu´.

1.7.6. Navyše podmienkou pre podanie u´spesˇnej zˇaloby o neplatnostˇ drazˇby je to, že žalobca
je priamo dotknutý na svojich pra´vach. Nepostačuje akékoľvek porušenie ustanovení zákona o
dobrovoľných dražbách, ale iba také, ktoré je v príčinnej súvislosti s konkrétnym porušením práv
dotknutej osoby, cˇo v tomto spore tvrdené nebolo. Žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno ohľadne
tvrdenia, akým spôsobom mal byť tvrdeným porušením zákona o dobrovoľných dražbách dotknutý na

svojich konkrétnych právach a ktorých. Žalobca ako záložca nie je totožný s obligačnými dlžníkmi a
žalobcovi ako záložcovi z dôvodu, že nie je účastníkom zmluvného vzťahu zo zmluvy o úvere, ktorým
sú na strane dlžníkov Y. V. a L. V. (intervenienti), uvedené právo namietať výšku pohľadávky ani
neprináleží. Napriek tomu, že dlžníci vstúpili do konania ako intervenienti, a teda sú v priamom vzťahu
k žalovanému 1/ ako záložnému veriteľovi a mohli by byť dotknutí na svojich právach jeho úkonmi a v

konaní sa pripojili k argumentácii žalobcu, súd prvej inštancie zotrval na svojich záveroch o nemožnosti
namietať neplatnosť dražby z dôvodu obsahovej nesprávnosti vyhlásenia navrhovateľa dražby o výške
pohľadávky.Podľazákonaodobrovoľnýchdražbáchjepredmetnévyhlásenieobligato´rnoupodmienkou
pre zacˇatie vy´konu dobrovolˇnej drazˇby (ktorá v tomto prípade bola splnená), avšak nesprávnosť jeho
obsahu nemôže byť sama osebe dôvodom na vyslovenie neplatnosti dražby s poukazom na § 33 ods.

2 ZoDD, podľa ktorého je daná možnosť domáhať sa náhrady škody.
1.8. Pokiaľ sa týka argumentácie intervenientov nad rámec dôvodov, ktoré uvádzal žalobca, súd prvej
inštancie uviedol, že podľa čl. VII bod 39 obchodných podmienok VÚB, a. s. banka je oprávnená
postúpiť celú pohľadávku vyplývajúcu z úverovej zmluvy na ručiteľa aj pred jej splatnosťou v tam
uvedených prípadoch. Z uvedeného nevyplýva, že by bola banka oprávnená postúpiť pohľadávku

iba a jedine na ručiteľa. Uvedené ustanovenie iba konkretizuje, kedy je možné pohľadávku postúpiť
aj pred jej splatnosťou (keďže podľa zákona o bankách je banka oprávnená postúpiť pohľadávku iba
v prípade, ak je klient v omeškaní s plnením záväzku dlhšie ako 90 dní), a že pred splatnosťou je
možnéjupostúpiťnaručiteľavšpecifikovanýchprípadoch.Totoustanovenievšaknevylučujepostúpenie
pohľadávky na iný subjekt. Takýto záver z ustanovenia obchodných podmienok VÚB, a. s. nevyplýva.

Rovnako nie je správny záver prezentovaný intervenientmi, že postúpením pohľadávky došlo k zmene
obsahu záväzku. Žalovaný 1/ si uplatnil istinu a príslušenstvo pohľadávky vychádzajúc z podkladov,
poskytnutých mu VÚB, a. s. v rámci postúpenia pohľadávky. Na základe samotnej zmluvy a cenníka
VÚB, a. s. vyčíslil príslušenstvo pohľadávky. Preto nie je možné hovoriť o zmene obsahu záväzku
v dôsledku postúpenia pohľadávky. Pokiaľ urobil žalovaný 1/ na základe podkladov od VÚB, a. s.

výpočet nesprávne, je to dôvodom na vyvodenie zodpovednosti voči nemu podľa § 33 ods. 2 zákona
o dobrovoľných dražbách, avšak táto skutočnosť sama osebe nie je dôvodom na vyhlásenie dražby za
neplatnú. Za takýchto okolností nemohlo teda dôjsť k zmene obsahu záväzku a zhoršeniu postavenia
intervenientov ako dlžníkov. Pokiaľ sa týka tvrdeného porušenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách (ďalej len ,,zákon o bankách“), VÚB, a. s. splnomocnila na úkony voči klientom obchodnú

spoločnosť Consumer Finance Holding, a. s. tak, ako to vyplýva z bodu 3 Obchodných podmienok
VÚB, a. s., preto bola uvedená spoločnosť oprávnená uskutočňovať úkony v mene banky a pokiaľ ide
o skutočnosť, že táto spoločnosť mala zároveň postavenie ručiteľa, ide o vzťah medzi VÚB, a. s. a
ručiteľom, ktorý nemá dôsledky na dlžníkov. Podľa názoru súdu prvej inštancie výzva na úhradu dlhu
(uskutočnená sprostredkovateľom) sa nemôže nijako dotknúť práv a záujmov dlžníkov. Intervenienti

spochybnili tiež doručenie výzvy na zaplatenie úveru dlžníkom. Z predložených listín založených v spise
bolo preukázané, že dňa 15. marca 2010 prevzala uvedenú výzvu dlžníčka L. V. a toho istého dňa aj
dlžník Y. V. v zastúpení manželkou. Pokiaľ intervenienti spochybňovali doručenie výzvy dlžníkom preto,
že L. V. nebola účastníčkou zmluvy o úvere, takéto tvrdenie intervenientov nebolo v konaní preukázané.Rovnako nebolo preukázané, že by si úver mali reálne zobrať záložcovia, starí rodičia Y. V.. Naopak zo
zmluvy o úvere jednoznačne vyplýva, že L. V. bola zmluvnou stranou zmluvy o úvere na strane dlžníka.
Iné skutočnosti neboli v konaní preukázané a zostali len v rovine tvrdení.

1.9. Podľa názoru intervenientov zmluva o poskytnutí úveru HypoPôžička číslo G. je spotrebiteľským
úverom, a keďže neobsahuje náležitosti podľa § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
(ďalej len ,,zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo ,,ZoSÚ“, resp. ,,zákon č. 258/2001 Z. z.“), je
potrebné túto zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Pri takomto výklade je potom zvyšok
dlhu intervenientov vo výške cca 1.000 eur. Nad to všetko intervenienti uviedli, že v zmluve o úvere sú

početné neprijateľné podmienky, preto je neplatná ako celok. Podľa bodu 2. zmluvy o poskytnutí úveru
z 3. februára 2006 sa banka zaviazala poskytnúť dlžníkom peňažné prostriedky ako účelový úver na
rekonštrukciu nehnuteľnosti. Podľa § 1 ods. 2 písm. a) ZoSÚ sa tento zákon nevzťahuje na zmluvy o
poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné
alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Z vymedzeného účelu uvedeného v
zmluve o poskytnutí úveru vyplýva, že táto zmluva je vylúčená z pôsobnosti uvedeného zákona. Pokiaľ

intervenienti tvrdili, že rekonštrukcia nehnuteľnosti je v zmluve uvedená účelovo a nikdy nebol tento
účel naplnený, opätovne súd prvej inštancie poukázal na to, že tieto tvrdenia neboli nijako preukázané
a doposiaľ zo strany intervenientov ako dlžníkov ani vo vzťahu k záložným veriteľom namietané neboli.
Pokiaľ intervenienti považovali uvedený účel len za formálny, takéto tvrdenie bolo nevyhnutné podporiť
dôkazne, čo sa však nestalo. Preto súd prvej inštancie nevzhliadal skutočnosti odôvodňujúce považovať

predmetný úver za bezúročný a bezpoplatkový.
1.10. Na záver súd prvej inštancie zdôraznil, že dražbu je možné vyhlásiť za neplatnú len v prípade
porušenia ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách na základe návrhu osoby, ktorá o sebe tvrdí,
že týmto porušením bola dotknutá na svojich právach. Intervenienti vo svojej obrane tvrdili skutočnosti,
ktoré sa netýkajú porušenia zákona o dobrovoľných dražbách a boli by tvrdeniami vhodnými do iného

konania iniciovaného z ich strany alebo zo strany veriteľa ohľadom ich vzájomných práv a povinností
vyplývajúcich zo záväzkového vzťahu založeného zmluvou o poskytnutí úveru.
1.11. Keďže nebolo zistené porušenie ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách ani na základe
skutkových tvrdení žalobcu a intervenientov, ani na základe iných okolností, ktoré by zistil súd prvej
inštancie, a ktoré by súčasne mali za následok zásah do práv žalobcu a umožňovali by vyhlásiť dražbu

za neplatnú, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.
1.12. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Pretože
súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovaní 1/ až 4/ boli v konaní plne úspešní, súd prvej inštancie
priznal žalovaným 1/ až 4/ náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na základe odvolania žalobcu

a intervenientov rozsudkom z 27. júna 2019 č. k. 9Co/97/2019-429 potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie (prvý výrok) a žalovaným 1/ až 4/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu (druhý výrok).
2.1. Odvolací súd zdôraznil, že pokiaľ odvolatelia v odvolaní rozporovali právne závery súdu prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí ohľadom legitimácie žalovaného na výkon záložného práva, s týmito

otázkami sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal, pričom s uvedenými tvrdeniami
sa zaoberal aj Okresný súd Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/208/2016 o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia, a preto ani odvolaciemu súdu neprináleží tieto vyhodnotiť iným
spôsobom.
2.2. Čo sa týka odvolaním namietanej kvalifikácie úveru poskytnutého na základe HypoPôžička č. G.

z 3. februára 2006, keď odvolatelia mali za to, že sa jedná o spotrebiteľský úver, a že zmluva o úvere
obsahuje neprijateľné podmienky, a preto je neplatná ako celok, ani s týmito sa nebolo možné stotožniť.
Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že na základe predmetnej zmluvy banka sa zaviazala poskytnúť
dlžníkompeňažnéprostriedkyakoúčelovýúvernarekonštrukciunehnuteľnosti(tátoskutočnosťvkonaní
nebola vyvrátená), zmluva je vylúčená z pôsobnosti zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na

ustanovenie § 1 ods. 2 písm. a).
2.3. Odvolací súd neuznajúc dôvodnosť právnej argumentácie odvolateľov, konštatujúc vecnú správnosť
rozsudku súdu prvej inštancie, rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane výroku o trovách konania) ako
vecne správny potvrdil.
2.4. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255

ods. 1 CSP, a to s prihliadnutím na úspech žalovaných 1/ a 4/ v odvolacom konaní.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca spolu s intervenientmi (ďalej len „dovolatelia“)
dovolanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z § 420 písm. f) CSP, § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP.3. 1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP uviedli, že súd prvej inštancie sa vo svojom
rozhodnutí nevysporiadal s nasledovnými otázkami: a) doručovanie výziev na zaplatenie
spoločnosťou Consumer Finance Holding, a. s. ktoré neboli dlžníkom doručované do vlastných rúk (ale

len s doručenkou doporučene), aj keď to bolo v zmluve dohodnuté; b) či ide o spotrebiteľský spor alebo
nie; c) so zákazom postupovať práva a povinnosti na iný subjekt v zmysle § 53 ods. 4 písm. b) OZ.
Všetky uvedené otázky významným spôsobom ovplyvňovali rozhodnutie vo veci.
3.2. Rozsudok súdu prvej inštancie je zároveň prekvapivým rozhodnutím, pretože súd prvej inštancie
nedodržal postup podľa § 181 ods. 2 a 4 CSP, a to najmä vo vzťahu k intervenientom neuviedol svoje

predbežné právne posúdenie, nezaujal stanovisko k ich právnym argumentom, ani potrebu vykonať
dôkazy, ktoré považoval za potrebné.
3.3. Súd prvej inštancie nedodržal postup podľa § 295 CSP (vykonanie aj iných ako navrhovaných
dôkazov) a nevykonal dôkazy, ktoré považoval za potrebné, pritom na viacerých miestach v odôvodnení
uviedol, že žalobca a intervenienti síce skutkové tvrdenia uvádzali, avšak ich nepreukázali. Práve
uvedené ustanovenia garantujú ochranu slabšej strany a platia aj v prípade, ak je spotrebiteľ zastúpený.

Súd prvej inštancie teda nereflektoval na skutočnosť, že ide o spotrebiteľský spor.
3.4. Vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP trpí podľa ich názoru aj rozsudok odvolacieho súdu.
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu bolo stručné (vecné odôvodnenie je obsiahnuté len v bodoch
8. až 11.), pričom odvolací súd odkázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.
3.4.1.Poukázalinato,že§387ods.2CSPsícepripúšťaodkázaťnarozhodnutiesúduprvejinštancie,ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením, avšak v tomto prípade z odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva dôvodná obava, či sa odvolací súd vecou vôbec zaoberal. Svedčí
o tom jednak to, že sa nezaoberal otázkami, ktoré oni považovali za absolútne nezodpovedané (viď
výhrady k rozhodnutiu súdu prvej inštancie) ako aj názory odvolacieho súdu: 1/ „odvolatelia vo svojom
odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal“ (bod 8.), pritom

oni v rámci odvolacieho dôvodu č. 3 výslovne uvádzali, ktoré otázky považujú za nezodpovedané, 2/
odvolací súd spomína rozhodnutie o neodkladnom opatrení v kontexte legitimácie žalovaného na výkon
záložného práva (bod 9.), pričom v rámci neodkladného opatrenia súd spochybňoval právo žalobcu na
podanie návrhu na neodkladné opatrenie, t. j. išlo o úplne inú podstatu problému; 3/ odvolací súd sa
zaoberal len tým, či išlo o spotrebiteľský úver (bod 10.), pričom oni namietali nesprávne posúdenie, či

ide o spotrebiteľský spor.
3.4.2. Podľa ich názoru uvedené nedostatky vážne spochybňujú rozhodnutie všeobecných súdov a
nedávajú im pocit, že ich vec bola riadne a spravodlivo prejednaná.
3.5. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolatelia uviedli, že právnou
otázkou, ktorá nebola správne právne posúdená odvolacím súdom je otázka: „či zaplatením zvyšku

úveru žalovaným 1/ (K. V.) dňa 24. 08. 2015 na účet, ktorý bol platobným miestom pre v tom čase
existujúci dlh dlžníkov (intervenientov), došlo k zániku dlhu dlžníkov (intervenientov)?“
3.5.1. Navrhli posúdiť prípustnosť dovolania k tejto otázke aj podľa dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm.
a) a c) CSP.
3.5.2. Od posúdenia tejto otázky záviselo rozhodnutie vo veci samej. Ak by súd prvej inštancie posúdil

túto otázku správne, musel by dospieť k záveru, že dražba je neplatná, pretože žalovaný 1/ nebol
skutočným veriteľom (neexistoval predmet zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. augusta 2019). Súd
prvej inštancie však mal odlišný právny názor (bod 24. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) a
odvolací súd sa s týmto názorom stotožnil (bod 8. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu).
3.6. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP uviedli, že právnou otázkou, ktorá nebola

správneprávneposúdenáodvolacímsúdomjeotázka:„čimalivšeobecnésúdyvykonaťexoffoprieskum
neprijateľných zmluvných podmienok v Zmluve o úvere a v zmluvách s ňou súvisiacich.“
3.6.1. Podľa ich názoru v konaniach o neplatnosť dražby majú všeobecné súdy ex offo preskúmavať
neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Táto právna otázka mala byť riešená tak, že
predmetný spor je spotrebiteľským sporom, a teda súd má ex offo povinnosť skúmať neprijateľnosť

zmluvných podmienok. Ak sa tieto neprijateľné podmienky prejavia v uplatnenej výške pohľadávky, kvôli
ktorej došlo k dražbe, je súd povinný vysloviť neplatnosť takejto dražby.
3.6.2. Oni spochybňovali vyhlásenie o výške, pravosti a splatnosti pohľadávky, namietali, že žalovaný
1/ odmieta uviesť presnú špecifikáciu pohľadávky aj napriek ich výzve, a to ešte pred konaním dražby.
Ďalej namietali existenciu neprijateľných podmienok. Poukazovali najmä na ručiteľské vyhlásenie a s

ním súvisiacu čiastku B úveru, čl. 3, čl. III. 13, čl. VI. 37, čl. IX. a iné. Za neprijateľné možno považovať
aj formálne označenie a zaradenie úveru medzi hypotekárne úvery, pritom VÚB, a. s. vôbec neskúma,
či skutočne bol naplnený účel. Týmto VÚB, a. s. zastiera (simuluje) skutočné právne vzťahy. V tomto
prípade v skutočnosti išlo o poskytnutie sumy vo výške 10.000 eur, ktoré boli určené na spotrebu. Súdprvej inštancie na to reagoval tak, že niekoľkokrát (najmä bod 27. a 28.) v rozhodnutí poznamenal, že
tieto námietky nie sú dôvodom na vyslovenie neplatnosti dražby a sú len dôvodom domáhania sa v inom
konaní náhrady škody. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal skúmaním neprijateľných podmienok

a spôsobom vyčíslenia pohľadávky. Takýto právny názor je úplne v rozpore s rozhodnutím Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 23/2014, ako aj ďalších rozhodnutí
ESD a NS SR, podľa ktorých sa súd musí v akejkoľvek fáze konania a v akomkoľvek type konania
zaoberať aj neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
3.6.3. Mali za to, že odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie sa odklonili od ustálenej rozhodovacej

praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“ alebo ,,dovolací súd“), a to sp.
zn. 3Cdo/146/2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011 uverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp.
zn. 5Cdo/230/2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. R 68/2013, ale aj uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1MCdo/15/2012, 2Cdo/239/2012,
4Cdo/88/2013, 5MCdo/25/2012, 7Cdo/235/2012, atď.
3.7. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolatelia uviedli, že právnou otázkou,
ktorá nebola správne právne posúdená súdmi je otázka: ,, Je vyhlásenie žalovaného 1/ o pravosti,
výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa § 7 ods. 2 zákona č.

527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v rozpore s dobrými mravmi?“
3.7.1. Navrhli posúdiť prípustnosť dovolania k tejto otázke aj podľa dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm.
a) a c) CSP.
3.7.2. V predmetnom konaní súd prvej inštancie neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky a aj pre
tento prípad (z dôvodu procesnej istoty) poukazovali na rozpor s dobrými mravmi, ktorý má súd skúmať

vždy ex offo. Súd prvej inštancie sa dobrými mravmi zaoberal, avšak uviedol (bod 25. odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie), že „dobré mravy majú význam len vo výnimočných prípadoch..., pričom
korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu právnej istoty...“ Súd prvej inštancie poukázal na to, že
dlžníci skutočne dlh nesplácali, neusporiadali vzťahy s pôvodným veriteľom tak, aby zabránili výkonu
záložného práva.

3.7.3. V tejto súvislosti uviedli, že mali snahu urovnať tento dlh, avšak boli ochotní zaplatiť len
zákonné príslušenstvo. Právne posúdenie považovali za nesprávne. Mali za to, že nie je záujmom ani
zákonodarcu, ani súdov, ani iných subjektov práva, aby pripustil také správanie, ktorého sa dopustil
žalovaný 1/.
3.7.4. Správne mala byť táto otázka posúdená tak, že ide o rozpor s dobrými mravmi najmä z dôvodu,

že: a) ku dňu 31. augusta 2015 (deň podpísania zmluvy o postúpení pohľadávky) bola istina 8.035,44
eur, pričom ku dňu 27. júna 2017 bola istina 9.748,51 eur (t. j. dokonca vyššia); b) ku dňu 31. augusta
2015 (deň podpísania zmluvy o postúpení pohľadávky) bolo príslušenstvo 1.889,23 eur, pričom ku dňu
27. júna 2017 bolo príslušenstvo 18.978,92 eur (t. j. za dva roky došlo k neúmernému navýšeniu); c)
žalovaný 1/ odmietol špecifikovať príslušenstvo, a tým zmaril aj vôľu dlžníkov zaplatiť dlh v zákonnej

výške; d) dovolatelia nemajú iné prostriedky nápravy, vzhľadom k tomu, že dražbu realizuje súkromná
spoločnosťbezvykonateľnéhosúdnehorozhodnutia,t.j.lennazákladeinformáciíodzáložnéhoveriteľa.
3.8. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP uviedli, že právnou otázkou, ktorá nebola
správne právne posúdená odvolacím súdom je otázka: „Možno dohodu medzi veriteľom a dlžníkom v čl.
VII bod 39 Obchodných podmienok vykladať tak, že veriteľ môže postúpiť pohľadávku len na ručiteľa?“

3.8.1. Mali za to, že zmluva o postúpení pohľadávky z 31. augusta 2015 je neplatná, pretože postúpenie
pohľadávky je v rozpore s dohodou medzi veriteľom a dlžníkom v zmluve o úvere a s ňou súvisiacich
obchodných podmienkach. Podľa čl. VII bod 39 Obchodných podmienok VÚB, a. s., ktoré sú súčasťou
zmluvy o úvere: ,,Banka je oprávnená postúpiť celú svoju pohľadávku vyplývajúcu z úverovej zmluvy na
ručiteľa aj pred splatnosťou v prípade, ak: ...“ Podľa súdu prvej inštancie (bod 29. odôvodnenia rozsudku

súdu prvej inštancie) „z uvedeného nevyplýva, že by bola banka oprávnená postúpiť pohľadávku iba a
jedine na ručiteľa. Uvedené ustanovenie iba konkretizuje, kedy je možné pohľadávku postúpiť aj pred
jej splatnosťou (...), a že pred splatnosťou je možné ju postúpiť na ručiteľa v špecifikovaných prípadoch.“
3.8.2. Podľa ich názoru išlo o dojednanie, ktorým si strany vymedzili osobu, na ktorú možno postúpiť
pohľadávku, a to aj pred jej splatnosťou. Vychádzali pritom z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

1Cdo/76/2007 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 5/2009,
od ktorého sa súdy odklonili.3.9. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedli, že právnou otázkou, ktorá nebola
správne právne posúdená súdmi je otázka: „Došlo zmenou veriteľa (z VÚB, a. s. na žalovaného 1/) k
zmene v obsahu pohľadávky v zmysle § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka?“

3.9.1. Navrhli posúdiť prípustnosť dovolania k tejto otázke aj podľa dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm.
a) a c) CSP.
3.9.2. Poukázali na to, že pred súdom prvej inštancie konkretizovali, v čom došlo k zmene a teda, že
zmena nie je len hypotetická, ale aj reálna, a to a) bezdôvodné zvýšenie pohľadávky, b) odmietanie
vyčísliť pohľadávku, c) dražba bytu, d) nový veriteľ ako neregulovaný subjekt, e) rodinné vzťahy a

neprirodzené motivácie.
3.9.3. V uvedenom prípade banka postúpila pohľadávku na neregulovanú fyzickú osobu, zmena teda
spočíva v takých zjavných a nerozporovateľných zmenách v kvalite zmluvného vzťahu, akými sú
napríklad to, že banka má zákonnú povinnosť dodržiavať bankové tajomstvo klienta, pričom iná osoba
takúto zákonnú povinnosť nemá, ako aj skutočnosť, že banka ako regulovaný subjekt musí dodržiavať
mnoho ďalších právnych noriem vymedzených nielen v zákone o bankách, pričom iná osoba ako banka

takúto povinnosť nemá.
3.9.4. Pred súdom prvej inštancie analogicky navrhovali použiť relevantné rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 103/2016, v ktorom ústavný súd konštatoval, že došlo k zmene v obsahu záväzkov, ak
došlo k postúpeniu pohľadávky na taký subjekt, voči ktorému je vymožiteľnosť práva prakticky nereálna.
3.10. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolatelia uviedli, že právnou otázkou,

ktorá nebola správne právne posúdená súdmi je otázka: „Je prípustná dohoda zmluvných strán o
doručovaní písomností inak ako v ustanovení § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka?“
3.10.1. Navrhli posúdiť prípustnosť dovolania k tejto otázke aj podľa dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm.
a) a c) CSP.
3.10.2. Uviedli, že na súde prvej inštancie namietali, že výzva veriteľa z 11. marca 2010 v zmysle § 92

ods. 8 zákona o bankách nemôže vyvolať želané právne účinky (zosplatnenie úveru), v dôsledku čoho
nebolo ani možné pohľadávku riadne postúpiť na žalovaného 1/.
3.10.3. Dôvodom je skutočnosť, že ide o doručenie v rozpore s čl. X. bod 44 Obchodných podmienok.
Podľa Obchodných podmienok sa má výzva na zaplatenie zostatku úveru doručovať spolu so splatným
príslušenstvom doporučenou zásielkou do vlastných rúk. Tieto písomnosti sa považujú za doručené

dňom, keď ich podľa údajov banky prevzal osobne. V prípade nedoručiteľnosti písomnosti, považuje sa
za doručenú piatym dňom po dni, keď bola písomnosť podľa údajov banky daná na poštovú prepravu.
Výzva nebola v tomto prípade doručovaná dohodnutým spôsobom, t. j. do vlastných rúk. Uvedené
vyplýva z doručenky (t. j. nejde o doručenku určenú na doručovanie do vlastných rúk). Na uvedenú
situáciu nemožno použiť ani dojednanie o tom, že v prípade nedoručiteľnosti písomnosti, sa považuje

zásielka za doručenú piatym dňom po dni, keď bola písomnosť daná na poštovú prepravu (čl. 44
Obchodných podmienok), keďže táto zásielka nebola nedoručiteľná, ale bola doručená L. V., t. j.
neoprávnenej osobe. Dlžníkom teda nebola riadne doručená výzva na zaplatenie dlhu v zmysle § 92
ods. 8 zákona o bankách a úver sa nestal splatným.
3.10.4. Súd prvej inštancie sa vôbec vo svojom rozhodnutí nezaoberal touto námietkou. Z tohto dôvodu

namietali aj porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP.
3.10.5. Podľa ich názoru ide o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie vo veci samej. Ak by súd prvej
inštancie posúdil doručovanie výzvy z 11. marca 2010 za neplatné, musel by uzavrieť, že neboli splnené
podmienky na postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, a tak žalovaný 1/ nebol ani
záložným veriteľom, a teda oprávnenou osobou navrhovať dražbu a uvádzať vyhlásenie v zmysle § 7

ods. 2 zákona o dražbách.
3.10.6. Podotkli, že sa nemôžu zaoberať nesprávnosťou jej vyriešenia, keďže súd prvej inštancie sa
ňou nezaoberal.
3.11. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolatelia uviedli, že právnou otázkou,
ktorá nebola správne právne posúdená súdmi je otázka: „Je dojednanie o zastúpení platné, ak je

dojednané tak, že veriteľa má v právnych úkonoch zo Zmluvy o úvere s dlžníkom zastupovať ručiteľ
dlžníka? Ide v tomto prípade o rozpor záujmov zástupcu so záujmami zastúpeného v zmysle § 22 ods.
2 Občianskeho zákonníka?“
3.11.1. Navrhli posúdiť prípustnosť dovolania k tejto otázke aj podľa dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm.
a) a c) CSP.

3.11.2.NamietaliplatnosťdojednaniaozastupovaníveriteľaVÚB,a.s.spoločnosťouConsumerFinance
Holding, a. s., ak táto vystupuje ako zástupca veriteľa, je neprípustné, aby bol aj ručiteľom dlžníkov,
keďže tam existuje zjavný konflikt záujmov. Zástupca veriteľa logicky predsa nebude vykonávať žiadne
úkony voči sebe ako ručiteľovi, ale bude „tlačiť,“ aby dlh zaplatil dlžník. Celková konštrukcia postaveniaConsumer Finance Holding, a. s. je dojednaná neplatne, postavenie Consumer Finance Holding, a. s.
je zmätočné, a preto nemohol Consumer Finance Holding, a. s. účinne doručovať písomnosti dlžníkom
v mene veriteľa - VÚB, a. s. Aj z tohto dôvodu úver nebol zosplatnený v súlade so zákonom.

3.11.3. Podľa súdu prvej inštancie (bod 29. odôvodnenia rozsudku) „skutočnosť, že Consumer Finance
Holding, a. s. bol zároveň aj zástupcom veriteľa aj ručiteľom dlžníka, ide o vzťah medzi VÚB, a. s.
a ručiteľom, ktorý nemá dôsledky na dlžníkov.“ Súd prvej inštancie sa pritom vôbec nevysporiadal s
konfliktom záujmov a neuviedol, prečo podľa jeho názoru tento konflikt medzi spornými osobami nie je
a ani neuviedol, z akých dôvodov podľa neho nemá tento vzťah vplyv na dlžníkov. Tvrdenie súdu prvej

inštancie a odpoveď na argument intervenientov je absolútne nepostačujúci, pritom ide o argument
relevantný a jeden z najdôležitejších.
3.12. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že určí,
že dobrovoľná dražba, ktorej predmetom bol byt č. XX na T. poschodí, vchod XX, bytového domu
súpisné č. XXXX, postaveného na pozemku parcely registra C-KN, evidovaný na katastrálnej mape,
parcelné č. 5269/76, spolu s podielom na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu o veľkosti

7200/398880-ín, ktoré nehnuteľnosti vedené na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš, katastrálnom
odbore, na LV č. XXXX, pre katastrálne územie N., a ktorého vlastníkom v spoluvlastníckom podiele o
veľkosti 1/2-ica k celku je žalobca, vykonaná žalovaným 2/ ako dražobníkom dňa 28. júna 2017
o 12.00 hod. na Notárskom úrade JUDr. Ondreja Ďuriača, Rajská 3, Bratislava, na návrh žalovaného
1/, je neplatná, alternatívne zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a rozsudok odvolacieho súdu a uložil

žalovaným 1/ až 4/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi a intervenientom náhradu trov
prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. Žalovaní 1/ a 4/ vo vyjadrení k dovolaniu nesúhlasili s tým, že daný spor je spotrebiteľským
sporom a dovolateľov nie je možné považovať za spotrebiteľov.
4.1. Uviedli, že zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník

v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ” alebo ,,Obchodný zákonník“) tzv. absolútnym
obchodom, ktorý sa spravuje vždy Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov.
4.2. Toto ustanovenie je ,,prelomené“ všeobecnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 52 ods. 2
OZ. Táto zákonná úprava bola zakomponovaná do § 52 ods. 2 OZ až zákonom č. 102/2014 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku

alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho o zmene a doplnení niektorých
zákonov, ktorým bolo novelizované ustanovenie § 52 ods. 2 OZ. Tento zákon nadobudol účinnosť 1.
apríla 2015. K uvedenej zmene nie sú upravené žiadne prechodné ustanovenia, ktoré by ustanovovali,
že toto ustanovenie je nutné použiť aj na právne vzťahy uzatvorené pred účinnosťou tohto zákona a
retroaktivita je v právnom poriadku Slovenskej republiky neprípustná a zakázaná. Aplikácia zákonnej

úpravy, tak ako ju navrhujú dovolatelia, smeruje práve k retroaktívnemu aplikovaniu právnych noriem.
4.3. Dovolatelia sa opakovane v priebehu konania snažili účelovo navodiť stav, že pohľadávka zanikla
pred jej postúpením, a teda tým došlo aj k zániku záložného práva.
4.3.1. V tejto súvislosti poukázali na to, že podmienkou VÚB, a. s., ktorá bola zakomponovaná
aj do zmluvy o postúpení pohľadávky (čl. III., ods. 3.1.1.) bolo, aby cena za postúpenie pohľadávky

bola zaplatená pred podpisom zmluvy, najneskôr do 25. augusta 2015, preto žalovaný 1/ pri poukázaní
peňažných prostriedkov zaplatil odplatu za postúpenie pohľadávky.
4.3.2. Po uhradení ceny za postúpenie pohľadávky si VÚB, a. s. interne vynulovala účet intervenientov,
nakoľko už voči nim neevidovala žiadnu pohľadávku, ktorú eviduje žalovaný l/ na základe zmluvy o
postúpení pohľadávky.

4.3.3. Zároveň VÚB, a. s. oznámila dlžníkom, ako aj záložcom, že došlo k postúpeniu pohľadávky na
žalovaného l/, čo dovolatelia nerozporovali.
4.4. Účel, ktorý intervenienti v zmluve o úvere uviedli, a na ktorý boli peňažné prostriedky poskytnuté,
bola rekonštrukcia nehnuteľnosti. Pokiaľ by aj poskytnuté peňažné prostriedky boli použité na iný
účel, ako bol uvedený v zmluve o úvere, neznamená to, že intervenientom zanikla povinnosť vrátiť

poskytnutépeňažnéprostriedky,čizánikichpovinnostívočipôvodnémuveriteľovi.Výkontakéhotopráva
intervenientmi nemôže požívať právnu ochranu.
4.5. Žalovaný 1/ vyčíslil pohľadávku v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn.
10C/208/2016, a taktiež aj vo vyjadrení k žalobe z 23. októbra 2017 a následne na základe výzvy súdu
prvej inštancie vo svojom podaní - vyčíslenie príslušenstva pohľadávky z 1. marca 2017, a to istina

vo výške 9.748,51 eur, dohodnutý úrok a úrok z omeškania v celkovej výške 16.621,85 eur, splátky
v omeškaní uvedené v liste z 11. marca 2010 vo výške 1.014,36 eur, poplatky uvedené v zmluve o
postúpenípohľadávkyvovýške390,76eur,nákladybankyvyčíslenýchvzmluveopostúpenípohľadávky
vo výške 951,95 eur.4.6. Žalovaný 1/ postupoval len spôsobom, ktorý mu platná právna úprava umožňuje. Boli to práve
intervenienti, ktorí boli nezodpovední, t. j. neplatiaci si riadne svoje záväzky voči veriteľovi, preto došlo
k realizácii výkonu záložného práva zo strany žalovaného 1/.

4.7. Z čl. VII. bod 39 Obchodných podmienok VÚB, a. s. vyplýva, že pohľadávku je možné postúpiť pred
jej splatnosťou len na ručiteľa a nie na iný subjekt, a teda nejde o zužujúce ustanovenie úverových
podmienok, ako sa snažili účelovo prezentovať intervenienti, ale naopak o rozširujúce ustanovenie
úverových podmienok.
4.8. Žalovaný 1/ si voči intervenientom uplatnil istinu a jej príslušenstvo, na ktoré bol oprávnený v zmysle

podkladov poskytnutých od VÚB, a. s.
4.9. Postúpením pohľadávky nedošlo k zhoršeniu postavenia intervenientov ako spotrebiteľov, keďže
v čase uzatvorenia zmluvy o úvere neobsahovala právna úprava ustanovenie § 52 ods. 2 OZ.
4.10. Tvrdenia ohľadne neprevzatia zásielky intervenientom 1/ týkajúcej sa zosplatnenia úveru,
považovali za účelové, keďže intervenienti uzavreli zmluvu o úvere spoločne, ktorí sa o svojom
spoločnom dlhu ako manželia informovali, pričom boli oprávnení vzájomne sa zastupovať v bežných

veciach, a to i v prípade prevzatia zásielky o splatnosti ich spoločného dlhu.
4.11. Poukázali na to, že Consumer Finance Holding, a. s. v zmysle zmluvy o úvere ako aj v zmysle
Obchodných podmienok vykonávala funkciu sprostredkovateľa, a teda VÚB, a. s. vykonala všetky úkony
smerujúce k zákonnému vymoženiu pohľadávky voči intervenientom.
4.12. Súd prvej inštancie i odvolací súd sa vysporiadali dostatočne so všetkými otázkami a aj ich

dostatočne odôvodnili v súlade s platnou právnou úpravou.
4.13. Záverom dodali, že prípadná nesprávnosť výpočtu vymáhanej pohľadávky môže spôsobiť len
zodpovednostné vzťahy na základe príslušných ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, avšak
nemá vplyv na platnosť dobrovoľnej dražby. Žalobca mal spôsob výpočtu pohľadávky a jej príslušenstva
k dispozícii už pred začatím konania. Taktiež vedel, že žalovaný 1/ nadobudol pohľadávku na základe

zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. augusta 2015 a taktiež i intervenienti ako dlžníci vedeli o existencii
pohľadávky, ako aj poznali právny titul, na základe ktorého vznikla. Intervenienti ako dlžníci, kým
nevstúpili do konania, nespochybňovali výšku pohľadávky, či jej pravosť, preto ich tvrdenia považovali
zaúčelové,špekulatívneairelevantné,snažiacesalenonavodeniestavu,vktorombysamaluskutočniť
šikanózny výkon práva, ktorý nemôže požívať právnu ochranu.

4.14. Podotkli, že každý subjekt práva je povinný si vymáhať svoje nároky spôsobom dovoleným platnou
právnou úpravou.
4.15. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu ako vecne
správny ,,potvrdil“ a priznal žalovaným l/ a 4/ náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v

zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany sporu, v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), zastúpené advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie
podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania
(§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a aj dôvodné, a preto rozsudok odvolacieho
súdu zrušil (§ 449 ods. 1, 2 CSP) a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

6. Najvyšší súd z Výpisu z Obchodného registra Mestského súdu Bratislava III zistil, že žalovaný 2/
CREDITORS s. r. o., Bratislava, Mozartova 27, IČO: 43 891 870, bol ku dňu 22. augusta 2019 vymazaný
z obchodného registra, a to na základe rozhodnutia spoločníkov o zrušení obchodnej spoločnosti
podľa § 68 ods. 3 písm. b) Obchodného zákonníka.
7. Podľa § 61 CSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len

ten, komu ju zákon priznáva.
8. Podľa § 64 CSP ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd
rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie
zastaví.
9. Dovolací súd konštatuje, že procesné podmienky predstavujú základné procesné predpoklady,

aby mohol súd autoritatívne rozhodnúť vo veci samej. Existencia a splnenie procesných podmienok
je predpokladom poskytnutia súdnej ochrany ohrozeným alebo poškodeným subjektívnym právam v
rozsahu článku 1 CSP.
9.1. Súd je povinný zisťovať ich existenciu a splnenie v každom štádiu konania, teda aj v štádiu konania
dovolacieho.

9.2. Procesná subjektivita predstavuje procesnú podmienku strán sporu, ktorej neexistencia predstavuje
závažnú vadu procesu.
9.3. Civilný sporový poriadok v § 61 určuje, že procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva
a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.9.4. Podľa § 18 ods. 1 OZ spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.
9.5. Podľa § 19a ods. 2 OZ právnické osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného alebo do iného zákonom
určeného registra, môžu nadobúdať práva a povinnosti odo dňa účinnosti zápisu do tohto registra, pokiaľ

osobitný zákon neustanovuje inak.
9.6. Podľa § 20a ods. 1, 2 OZ právnická osoba sa zrušuje dohodou, uplynutím doby alebo splnením
účelu, na ktorý bola zriadená, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Právnická osoba zapísaná v
obchodnom registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ
osobitné zákony neustanovujú inak.

9.7. Nedostatok procesnej subjektivity je spravidla neodstrániteľnou vadou konania. Treba ale zvažovať,
či strana nemá procesnú subjektivitu od začiatku konania, alebo ju stratila v priebehu konania. Ak strana
nedisponuje procesnou subjektivitou v čase začatia konania, ide o neodstrániteľnú vadu konania, ktorej
následkom je jeho obligatórne zastavenie. Ak dôjde k strate procesnej subjektivity právnickej osoby
počas konania, súd konanie zastaví, alebo v konaní (najmä ak ide o majetkový spor, ktorého legálnu
definíciu zákonná úprava neobsahuje) pokračuje s právnym nástupcom právnickej osoby, prípadne s

tými, na ktorých prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide.
9.8. V posudzovanom prípade žalovaný 2/ zanikol ešte pred podaním dovolania dovolateľmi (t. j. pred
začatím dovolacieho konania) bez právneho nástupcu, a teda žalovaný 2/ nedisponuje hmotnoprávnou
ani procesnou legitimáciou.
9.8.1. Vzhľadom na uvedené dovolaciemu súdu neostala iná možnosť, ako konanie o dovolaní proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. júna 2019 sp. zn. 9Co/97/2019 voči žalovanému 2/ zastaviť (§
64 veta druhá CSP), keďže ide o neodstrániteľnú vadu dovolacieho konania.
10. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
11. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný

opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.
12. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať

nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je
(procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a
náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a §
432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah,
ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

14. V danom prípade dovolatelia namietali vadu zmätočnosti konania v zmysle ustanovenia § 420
písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

15. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah súdu do
práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),
v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
16. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a
záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,
zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle
citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým vzjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z
ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu

za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne
uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
16.1. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porovnaj I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn. 4Cdo/3/2019,
8Cdo/152/2018, bod 26., sp. zn. 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy,
keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci

predvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke,
ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie,
či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
17. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) aj z rozhodnutí ústavného súdu

vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú
tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie

sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
18. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd

jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej
stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových

zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto
rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd by mal
byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť
konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú
presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku

ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,
racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS
402/08).
19. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie

spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami

strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá

i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
20. I v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.20.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s
poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne

závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak
odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých
ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto
ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.
21. V uvedenom prípade vyvodzovali dovolatelia prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP a § 421

ods. 1 písm. a), b), c) CSP.
22. Vo vzťahu k prípustnosti dovolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 420 písm. f) CSP dovolatelia
namietali, že na strane odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu procesnému postupu v takej miere, že
porušil právo dovolateľov na spravodlivý proces, rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, pričom
podľa názoru dovolateľov nespĺňa zákonné kritériá, je formálne, stručné a bez akéhokoľvek bližšieho
alebo podrobnejšieho vysvetlenia úvah odvolacieho súdu, pričom odvolací súd (ako ani súd prvej

inštancie) sa nezaoberal otázkami, ktoré boli kľúčovými v posudzovanej veci.
22.1. V dovolaní dovolatelia namietali, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nevyporiadal
prostriedkami procesného útoku žalobcu i intervenientov týkajúcimi sa: a) doručovanie výziev
na zaplatenie spoločnosťou Consumer Finance Holding, a. s. ktoré neboli dlžníkom doručované do
vlastných rúk (ale len s doručenkou doporučene), aj keď to bolo v zmluve o úvere dohodnuté (čl.

X. bod 44 Obchodných podmienok). Dlžníkom (intervenientom) teda nebola riadne doručená výzva
na zaplatenie dlhu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a úver sa nestal splatným; b) či ide o
spotrebiteľský spor alebo nie; c) so zákazom postupovať práva a povinnosti na iný subjekt v zmysle § 53
ods. 4 písm. b) OZ, a týmito argumentami sa nevyporiadal ani odvolací súd, pričom v rámci odvolacích
námietok odvolatelia namietali i to, že súd prvej inštancie nedodržal postup podľa § 181 ods. 2 a 4

CSP (neuviedol svoje predbežné právne posúdenie), pričom súd prvej inštancie nepostupoval podľa §
295 CSP.
23. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími argumentami žalobcu a intervenientov (viď body 9., 10., 11.)
uviedol: ,,(...) Pokiaľ odvolatelia v odvolaní rozporovali právne závery súdu prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutíohľadomlegitimáciežalovanéhonavýkonzáložnéhopráva,jepotrebnézdôrazniť,žestýmito

otázkami sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal, pričom s uvedenými tvrdeniami
sa zaoberal aj Okresný súd Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/208/2016 o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia, a preto ani odvolaciemu súdu neprináleží tieto vyhodnotiť iným
spôsobom.
Čo sa týka odvolaním namietanej kvalifikácie úveru poskytnutého na základe HypoPôžička č. G. z 3.

februára 2006, keď odvolatelia mali za to, že sa jedná o spotrebiteľský úver, a že zmluva o úvere
obsahuje neprijateľné podmienky, a preto je neplatná ako celok, ani s týmito sa nebolo možné stotožniť.
Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že na základe predmetnej zmluvy banka sa zaviazala poskytnúť
dlžníkom peňažné prostriedky ako účelový úver na rekonštrukciu nehnuteľnosti (ktorá skutočnosť v
konaní nebola vyvrátená), zmluva je vylúčená z pôsobnosti zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov a to s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 2 písm. a).
Krajský súd neuznajúc dôvodnosť právnej argumentácie odvolateľov, konštatujúc vecnú správnosť
rozsudku súdu prvej inštancie, rozsudok, vrátane výroku o trovách konania, ako vecne správny potvrdil.
(...)“

24. Dovolací súd zdôrazňuje, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa však v odôvodnení rozhodnutia musí zaoberať aj
podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi v

odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení
vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).
25. Najvyšší súd zdôrazňuje, že žalovaný 1/ pristúpil k výkonu záložného práva predajom zálohu
na dražbe podľa zákona o dobrovoľných dražbách. Výkonom záložného práva sleduje legitímny cieľ
uspokojenia svojej pohľadávky z úverovej zmluvy spôsobom dovoleným zákonom. Ústavný súd v

uznesení z 24. septembra 2014 sp. zn. PL. ÚS 23/2014, v ktorom posudzoval súlad § 7 ods. 2 ZoDD s čl.
1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 až 4 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uviedol, že podstatou dobrovoľnej dražby v zmysle platnej právnej úpravy je dohoda
vlastníka veci s dražobníkom o dražbe určitého predmetu. Vlastník veci môže poveriť inú osobu, abydala pokyn na vydraženie veci, pričom Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie
zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh
prostredníctvom dobrovoľnej dražby, ktorý pritom vystupuje ako zástupca záložcu. Dobrovoľná dražba

sa potom odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dal súhlas na budúce speňaženie určitého
svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom a právna úprava ukladá povinnosť strpieť
výkon dobrovoľnej dražby nielen s takým záložným právom, ktoré vzniklo na základe zmluvy, ale aj s
takým, ktoré vzniklo zo zákona. Záložný veriteľ (vychádzajúc z právneho názoru ústavného súdu) je
oprávnený navrhnúť výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby aj bez exekučného

titulu priznávajúceho mu zabezpečenú pohľadávku voči vlastníkovi veci. Vlastníkovi veci teda patrí
na ochranu vlastníckeho práva žaloba o neplatnosť dobrovoľnej dražby. Obydlie občana spomedzi
zálohov Občiansky zákonník nevylučuje. V prípade, ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy
alebo boli porušené ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách, zákon o dobrovoľných dražbách
umožňuje v zmysle § 21 ods. 2 podať osobou, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach,
návrh na určenie neplatnosti dražby.

26. Záložný veriteľ ako navrhovateľ dražby musí v zmysle § 7 ods. 2 ZoDD v zmluve o vykonaní dražby
uviesť dôvod konania dražby, a okrem vyhlásenia, že predmet dražby je možné dražiť, musí vyhlásiť aj
špecifikáciu pohľadávky, ktorá je dôvodom výkonu dobrovoľnej dražby, a to v rozsahu: pravosť, výška a
splatnosť (§ 16 ods. 3). Ak teda dražbu navrhuje záložný veriteľ, je povinný vyhlásiť, že jeho nesplnená
pohľadávka, na základe ktorej si uplatňuje výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby, je pravá,

splatná a v uvedenej výške.
27. Dovolací súd po preskúmaní veci, vychádzajúc predovšetkým z pre vec zásadnej dovolacej
argumentácie dovolateľov založenej na námietke nezodpovedania otázky, či boli súdmi považovaní
za spotrebiteľov, či súdy pri posudzovaní aplikácie zákona č. 258/2001 Z. z. vzali do úvahy účel
poskytovaného úveru, ak na nich nedopadali predpisy o spotrebiteľských úveroch (najmä zákon č.

258/2001 Z. z.), avšak sú spotrebiteľmi, či zo strany súdov boli posúdené neprijateľné zmluvné
podmienky, a to aj s dopadom na proces dobrovoľnej dražby, ktorým žalobca bol zbavený vlastníctva
nehnuteľnosti, a ak neboli považovaní za spotrebiteľov, potom z akých dôvodov boli vylúčení spod
ochrany ostatných noriem spotrebiteľského práva (najmä smernice 93/13/EHS, Občianskeho zákonníka
a zákona o ochrane spotrebiteľa), dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá

vyššie dovolacím súdom uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
27.1. Vo svojom rozhodnutí sa odvolací súd odmietol zaoberať predmetnými zásadnými námietkami
dovolateľov, ktoré sa niesli celým doterajším konaním s odôvodnením, že zmluva o hypotekárnom úvere
nemá spotrebiteľský charakter a keďže sa v tomto konaní rozhoduje o určení neplatnosti dobrovoľnej
dražby v zmysle predpokladaného porušenia ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, ktoré má za

následok neplatnosť dražby, ktoré porušenie nebolo v spore zistené.
28. Dovolací súd k tomu zdôrazňuje, že ak žalovaný 1/ v rámci dobrovoľnej dražby uplatnil plnenia
majúcesvojzákladvneprijateľnýchzmluvnýchpodmienkachspotrebiteľskejúverovejzmluvy,prieskumu
ich oprávnenosti sa žalobca žalobou na určenie neplatnosti dražby (§ 21 ods. 2 ZoDD) môže domáhať,
ak záložný veriteľ (žalovaný 1/) vo vyhlásení podľa § 7 ods. 2 ZoDD uplatní pohľadávku, ktorej základ

bude spočívať v neprijateľnej zmluvnej podmienke, pretože tým dochádza k porušeniu tohto ustanovenia
tým, že záložný veriteľ uplatní pohľadávku, ktorá neexistuje. Následkom je potom porušenie ustanovení
zákona o dobrovoľných dražbách zakotvujúce možnosť domáhať sa neplatnosti dobrovoľnej dražby
podľa § 21 ods. 2 ZoDD, pretože týmto neprípustným spôsobom dochádza k porušeniu práv dlžníka
(resp. záložcu), od ktorého veriteľ prostredníctvom dobrovoľnej dražby vymáha aj nároky bez právneho

základu.Opomenúťnemožnoaninamietanieneplatnostisamotnéhopostúpeniavymáhanejpohľadávky,
ako aj neplatnosti úverovej zmluvy, z ktorej pohľadávka vznikla, a tým neplatnosti i samotnej záložnej
zmluvy.Následnepretomožnouzavrieť,ževkonaníourčenieneplatnostidobrovoľnejdražby,preprípad
ustálenia spotrebiteľského charakteru úverovej zmluvy, z ktorej pohľadávka vznikla, súdy nižších
inštancií nie sú zbavené povinnosti (dôsledne) skúmať neprijateľné zmluvné podmienky, s potrebou tiež

vyrovnať sa s požiadavkou ex offo súdnej kontroly a primeranosti všetkých zložiek pohľadávky - vrátane
poplatkov, sankcií (pozri rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach C-565/21, C-224/19, C-377/14), ako aj
iných nákladov, ktoré podstatne navyšujú dlh, vrátane nákladov po postúpení pohľadávky, ako aj dať
odpoveď k pravosti, výške a splatnosti vymáhanej pohľadávky a výsledné rozhodnutie v tomto smere
náležite odôvodniť.

29. Z uznesenia najvyššieho súdu z 23. februára 2022 s sp. zn. 4Cdo/149/2020, publikovaného
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 75/023
vyplýva: ,,(...) Ak záložný veriteľ vo vyhlásení podľa § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľnýchdražbách uplatní pohľadávku, ktorej pravosť je spochybňovaná existenciou neprijateľných zmluvných
podmienok s ňou súvisiacich, súd je povinný tieto v konaní o určenie neplatnosti dražby skúmať.(...)“
30. Či smernice na ochranu spotrebiteľa dopadajú aj na dražobníka aktuálne Súdny dvor posúdil vo

veci C-598/21, predmetom ktorej bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ,
podaný rozhodnutím Krajského súdu v Prešove tak, že „Článok 3 ods. 1, článok 4 ods. 1, článok 6
ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách v spojení s článkami 7 a 38 Charty základných práv Európskej únie sa
majú vykladať v tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej súdne preskúmanie

nekalej povahy klauzuly o predčasnej splatnosti obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere
nezohľadňuje proporcionalitu možnosti priznanej predajcovi alebo dodávateľovi uplatniť právo, ktoré mu
vyplýva z tejto klauzuly, s ohľadom na kritériá súvisiace najmä so závažnosťou nesplnenia zmluvných
povinností zo strany spotrebiteľa, takých ako výška splátok, ktoré neboli splatené vo vzťahu k celkovej
výške úveru a dĺžke trvania zmluvy, ako aj s možnosťou, že uplatnenie uvedenej klauzuly povedie k
tomu, že predajca alebo dodávateľ môže pristúpiť k vymáhaniu súm dlžných na základe tejto klauzuly

predajom rodinného obydlia spotrebiteľa v mimosúdnom konaní.“
31. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto malo ozrejmiť skutkové a právne závery danej veci takým
spôsobom, aby strana sporu nemusela hľadať odpoveď na pre vec rozhodujúce skutočnosti v rovine
dohadov, a aby mohla skutkovo aj právne proti rozhodnutiu argumentovať. Keďže odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu uvedené obsahové náležitosti nemá, možno skonštatovať, že je

nepreskúmateľné.
32. Už len tento nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v otázke vady konania namietanej
dovolateľmi má za následok, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky stanovené v ustanovení §
387ods.3a§393ods.2a3CSPnariadneodôvodnenierozsudku.Ztohtodôvodujedovolaniedôvodné
podľa § 420 písm. f) CSP, pretože dovolateľom týmto nesprávnym procesným postupom odvolacieho

súdu bolo znemožnené realizovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.
33. Ak v konaní došlo k procesnej vade zmätočnosti znemožňujúcej strane realizáciu jej procesných
oprávnení, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší bez toho, aby sa zaoberal správnosťou právnych
záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu (sp. zn. 2Cdo/5/2018, 3Cdo/146/2018,

4Cdo/69/2021, 8Cdo/70/2017). Dovolací súd preto ani v tomto prípade neposudzoval dovolanie z
hľadiska opodstatnenosti argumentácie v spojitosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods.
1 písm. a), b), c) CSP.
34. Dovolací súd na základe vyššie uvedených záverov dospel k záveru, že dovolanie dovolateľov je
prípustné a zároveň aj dôvodné, a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§

449 ods. 1 CSP).
35. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 CSP).

36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.